Hodrušské krátery

Hodrušské krátery

V literatúre sa môžeme stretnúť s dvomi zmienkami o výskyte kráterov v Hodrušskej doline. Vždy sa však samozrejme hovorí o kráteroch sopečných, nie iných .

V starších turistických sprievodcoch z 50 a 60tych rokov 20 storočia sa niekoľkokrát opakujú zmienky o kráteri na Baništi nad Kopanicami, a v staršej predvojnovej literatúre zaoberajúcej sa históriou (Kachelmann a iní romantickí historici) z 19 storočia sa nachádzajú zmienky o kráteri Zápolenka.

 Kráter Zápolenka dokonca nájdeme vyznačený aj na mape povrchovej situácie Štiavnických hôr z roku 1886- viď nižšie

Ako to teda s výskytom sopečných kráterov v Hodruši-Hámroch a Kopaniciach  naozaj je?

Poďme pekne po poriadku:
podľa úrovne dnešných poznatkov zatiaľ posledná sopka na Slovensku vyvrhovala lávu a popol pred 50 000 až 120 000 rokmi. Od našej doliny to bolo pomerne neďaleko, touto sopkou bol totiž Putikov vŕšok medzi Tekovskou Breznicou a Brehmi pri Novej Bani, teda v podstate na skok od Hodruše – Hámrov.

Dnes na Putikov vŕšok vedie z Tekovsko Breznického námestia náučný chodník s vysvetlivkami o jeho vzniku a vývoji. V dnešnej dobe však už ani Putikov vŕšok nemá veľmi zachovalý kráter – príroda sa do jeho mäkkého materiálu poriadne zahryzla a zmenila ho na nepoznanie: nemá jasný kráter ani kužeľový tvar .

Oveľa zachovalejší kráter má pri pohľade z vysoko letiaceho lietadla Poľana – lievik vulkanického krátera je len na jednej strane prelomený dolinou Kysliniek. Poľana je totiž v podstate jednou veľkou sopkou, aj keď dnes už oveľa menšou, ako bola pôvodne

 Jedným veľkým kráterom je tiež kotol,  v ktorom leží Banská Štiavnica, Belá, Antol, Ilija a iné obce, je to však len už jeho rozrušený zvyšok, preto že výšku pôvodného štiavnického vulkánu odborníci odhadujú na 4 000 až 6 000 metrov nad morom. 

Od vtedy však už uplynulo najmenej 10 miliónov rokov, a kontúry kaldery – teda prepadnutého sopečného krátera sa dajú vidieť najlepšie z holých miest hrebeňa Tanádu alebo Farárovej Hôrky.  Pri takomto pohľade na Štiavnickú stranu hôr si totiž uvedomíme, že hory okolo Štiavnickej kotliny vytvárajú akýsi kruhovitý tvar alebo skôr elipsu – to sú hrany niekdajšieho krátera s rozmermi 12 x 9 km na ktoré sa pozeráme zo západného okraja.

Výrazne špicatý kužeľovitý tvar vrchu štiavnickej Kalvárie síce súvisí s vulkanizmom ale sopka to v tom pravom zmysle slova nie je – jedná sa o vypreparovaný kužeľ bazaltovej/čadičovej lávy, ktorý štiavnický stratovulkán  vytlačil pri dohasínaní. Je to zvyšok záverečnej fázy činnosti treťohorných sopiek v tejto oblasti.

Zjednodušene sa dá životný cyklus stratovulkánu za milióny rokov zhrnúť takto: 

• najprv vulkán vrství polohy popola, sopečného štrku, cez to sa prelieva andezitová láva a to sa opakuje pri efektoch veľkých výbuchov, ale aj relatívne pokojného chrlenia lávy. Do prasklín vo vnútri sopky sa natlačí a stuhne dacit. 


• Potom nasleduje fáza ryolitového soptenia , väčšinou formou bočných kráterov mimo hlavného, ryolit sa vytláča ako hustá pasta z parazitických kráterov, väčšinou striedaných ničivými výbuchmi. 


• Nakoniec ešte dochádza k relatívne pokojnému čadičovému/bazaltovému sopteniu a po jeho ukončení sopka zaspí, väčšinou naveky.

Pozrime sa najprv „na zúbok“ Kopanickému kráteru.
 

V turistickom sprievodcovi  „Od Slovenskej brány po Vtáčnik“ z roku 1957 sa uvádza“ ...vystúpime do Richnavskej doliny a odtial  sa niekolkymi serpentínami dostaneme do obce Kopanica. Nad ňou sa vo výške 741 m.n.m.týči holý kopec, už zďaleka pripomínajúci sopku. Vystúpime naň ľubovoľnou cestou a pred nami sa zretelne objaví otvor kráteru. Otvorov je tu viac a pomocou lana možeme sa do niektorého aj spustiť. Je to pohľad veľmi zaujímavý a nezvyklý. Pripomína nám zašlé veky, keď naša zem prekonávala ešte vývojové štádiá, v ktorých sa nakopili všetky tie vyvýšeniny a vrchy , čo nás zo všetkých strán obklopujú. Na vyhasnutý kráter sa z Kopanice dostaneme za necelú polhodinu. Z Rudna trvá cesta na vyhasnutý kráter 4 hodiny.“   .Takéto a podobné údaje nájdeme v turistických sprievodcoch po Štiavnických vrchoch vydaných aj v rokoch 1966. 1968, a dokonca ešte aj v roku 1980. Neskorší autori buď priamo preberali celé kusy textov starších vydaní sprievodcov, alebo uvádzali označenie kráter ako fakt z obyčajnej neznalosti, ako jednoduché vysvetlenie zložitejších súvislostí, ktoré však je po ruke a ktoré si každý dokáže predstaviť.

Vrcholová časť Banišťa je skutočne značne rozbrázdená hlbokými dierami a lievikmi, takže laikovi naozaj môže pripomínať vrchol a kráter sopky. Vysvetlenie romantickej predstavy o chrlení rozžeravenej lávy z vrcholu Banišťa je však oveľa prozaickejšie.
 

Sústava "kráterov" na Baništi

 V skutočnosti sú všetky diery, otvory a lieviky na Baništi dielom starých baníkov. Rudné žily v sopečných pohoriach veľmi často vychádzajú na povrch zemský na vrcholoch kopcov. Je to spôsobené tým, že žily často obsahujú mnoho odolného a tvrdého kremeňa, tento „nasiakne“ aj do okolitej horniny, ktorá potom ostane tvrdšou ako ostatné kremeňom menej nasýtené horniny.

Príroda za státisíce rokov vodou, vetrom a mrazom úspešne obrúsi mäkké horniny okolo a nakoniec nám zostane vypreparovaný kopec s tvrdou žilou na vrchole, ktorá je odolná voči zvetrávaniu. Dobývanie drahých kovov na Baništi a v okolí prebiehalo najmenej od 14 storočia a pod vrcholom kopca do dnešných dní zostalo niekoľko výrazných priehlbní, niektoré aj s otvormi súvisiacich banských diel.

Vzhľadom na ich výnimočnosť sú povrchové a podzemné dobývky na Baništi zapísané v Zozname svetového historického a prírodného dedičstva UNESCO ako technická pamiatka.

Takže to, čo ako kráter vyzerá, ešte prirodzeným kráterom nemusí byť v aj skutočnosti.

 Túto pamiatku doporučujem obdivovať z povrchu, do veľkej podzemnej sály pod previsom najväčšej priehlbne je tiež možné nazrieť, ale  spúšťať sa hlbšie môže byť veľmi nebezpečné, nakoľko v strope je množstvo natrhaných kameňov ktoré môžu spôsobiť ťažký úraz alebo smrť zvedavcov. Okrem toho sa na dne podzemnej starej dobývky zhromažďujú voľným okom neviditeľné a čuchom neidentifikovateľné „nádrže“ ťažkého kysličníka uhličitého vznikajúceho rozkladom hornín a banského dreva, v týchto priehlbniach je príliš málo kyslíka na dýchanie a môže dôjsť k uduseniu. Aj tak v hĺbke okrem tmy, blata, jalových skál a nebezpečia nič iné nie je, všetky drahokovové rudy boli už pred stáročiami vyťažené. 

Kráter Zápolenka nájdeme na starých mapách vyznačený v masíve Havránkova a Kojatína na ľavej strane Hodrušsko-Hámorskej doliny v smere toku potoka, zhruba nad Muráňom – teda Dolnohámorským cintorínom. 
 

Dolné Hámre s "kráterom" Zápolenka 

V tom čase(koniec 18 storočia) sa  v svetovej  geológii vyčlenili dva hlavné prúdy vysvetlenia pôvodu hornín – plutonisti a neptunisti.
Prívrženci neptunizmu tvrdili, že všetky horniny vznikli usadzovaním v moriach,
plutonisti zase, že všetky horniny sú vulkanické.
 Ako to už býva, skutočná pravda je niekde uprostred – dnes vieme že oboje je pravda, okrem toho usadené horniny sa za miliardy rokov pretavia na vyvrelé.

Podľa plutonistu Kachelmana je amfiteátrovitý útvar na Zápolenke sopečným kráterom, z ktorého sa do doliny vylial prúd lávy a tuhnúceho kamenia , prehradil ju a vytvoril Muráň, oddeľujúci Dolné Hámre od Kyslej a Sandriku.

Podľa názoru mnohých geológov tej doby bola jasným dôkazom sopečná hornina na pravej strane v mieste, kde sa cez hrádzu nakoniec prerezal Hodrušský potok, a kde vedie dnešná cesta. 

Úvaha je to pomerne dobrá, pravdivým jadrom  Kachelmanovej  domnienky je to,  že dolina je Muráňom kolmo prehradená materiálom, ktorý putoval od Zápolenky .

Lenže....
masa  Muráňa, na ktorom sa rozprestiera Hámorský cintorín nie je tvorená lávou, ale kameňmi, hlinou a štrkom – teda nie vulkanickým materiálom v pravom zmysle slova.
 

To definitívne potvrdili pokusy Gerambovskej banskej únie v roku 1892 preraziť týmto materiálom pri budovaní tzv. Štreky dopravnú štôlňu smerom k stavanej parnej stupe Na Placi (Kvartiele).

 Práce na razení štôlne boli neustále komplikované nesúdržným materiálom, a tak museli štreku podľa výročnej správy z roku 1893 nakoniec cez Muráň prekopať zárezom na ľavej strane doliny .

Škoda, že sa zuholnatenému drevu, ktoré pravdepodobne v zmesi skál bolo, nevenovala žiadna pozornosť. Dnes by sme z takejto vzorky vedeli určiť dobu, kedy sa Muráň stal Muráňom....   

Že by státisíce a milióny ton kameňov blata a štrku nanosili na  gigantickú hrádzu ľudia?

Vysvetlenie zdanlivej záhady je jednoduché, aj keď v 18. a 19. storočí podľa úrovne vtedajších poznatkov geológie ťažko stráviteľné, preto že v tej dobe neboli známe príklady geologických pochodov  podobného rozsahu ...
 

Jedná sa totiž o masívny zosuv.
 

Záber je z Google streetview

Jedného dňa /alebo noci/, pred tísícmi , možno aj desaťtisícmi rokov  sa zrejme pod vplyvom silných dažďov a možno aj spolupôsobením zemetrasenia spod vrchola Zápolenky odtrhli 1-2milióny ton vodou nasiaknutých mäkkých skál,  sopečného blatistého popola a hliny. 

V priebehu niekoľkých desiatok sekúnd za ohlušujúceho rachotu zletela táto zmes do doliny ako obrovská smrtiaca lavína. 

Strhla všetko, čo bolo v ceste, vletela až na dno vtedy hlbšie zarezanej doliny, kde zmiešaný materiál narazil na protisvah. 

Keď sa zvírená špinavá vodno-blatová triešť po niekoľkých minútach usadila, bolo vidieť, že dolina v mieste, ktoré raz bude nazývané Muráňom, je úplne zahataná materiálom zosunutého svahu.

 Potok z vyššej časti doliny začal za touto hrádzou pomaly plniť veľké budúce jazero, ktoré neskôr  v priebehu storočí úplne zanesú náplavy z hornej časti doliny a močaristá rovina bude nazvaná Hornými lúkami pri Muráni.
 

Pre veľké zosuvy je typické, že v mieste, kde sa masa hornín zo svahu odtrhne, vytvára sa polkruhový lievikovitý amfiteáter ako v antických divadlách. Práve tento útvar starší geológovia na konci 19. storočia  považovali za kráter sopky.

Amfiteáter  odtrhu zosuvu, splaz aj terasy zosuvu sú na tzv. Strelnici a nad ňou dodnes, oko montanistu alebo geológa ľahko rozozná jeho znaky podľa typických terás v odtrhovom kotli, v splazovom páse zosuvu je terén zodratý až na základovú skalu po ktorej majú viaceré prameništia miestne svahové pramene.

Nie je to však sopečný kráter.

Škoda, mohlo tu byť o jednu zaujímavosť viac.

K.Ivan, OZ Kerling,

August 09

..........................................................................................................................................................

Použitá literatúra :

Ján Melek: Od Slovenskej brány po Vtáčnik, vydavatelstvo Šport 1958

Hain Franz: Výročná správa Gerambovskej banskej únie za rok 1892

Mapserver GUDŠ – zosuvy

Streetview Google

Google maps

Prehľadná mapa Štiavnicko-Hodrušského rudného revíru 1883

Poznámky a merania autora

O turistickom "ferajne" v Štiavnických vrchoch

Už desiatky rokov v turistickej literatúre a v súčasnosti aj na internete beží spor o to ktorý z turistických spolkov a klubov v starej Európe je najstarší . 

Vyjadrujú sa v ňom odborníci aj laická verejnosť v snahe pripísať si zrod turizmu. 

Popri tom občas zaplápolajú aj nacionalistické plamienky v sporoch či Rakúsko-uhorské rovná sa rakúske, maďarské, slovenské, české alebo iné. Európske národy majú – či sa nám to už páči, alebo nie , spoločné dejiny , spletito zauzlené posúvaním hraníc, zmenami  štátov a mnohokrát pomyselnými historickými krivdami. 

Podľa môjho názoru sú takéto spory nepodstatnými žabo-myšími vojnami, preto že nie je dôležité kedy presne , kto a kedy urobil, založil, vybudoval.

Dôležitejšie je, že to ,z čoho čerpáme naše spoločné tradície vôbec bolo niekým založené, vybudované, postavené v dobrom úmysle.

Môžeme smelo a s určitou hrdosťou skonštatovať, že organizované turistické  vyžitie  a budovanie turistických trás v Štiavnických horách sa radí k jedným z najstarších v celej Európe. Štiavnickému turistickému hnutiu určite patrí historické prvenstvo medzi turistickými  spolkami v pohoriach takzvanej menšej  výšky.

Otvorené hlavy niektorých našich predchodcov si uvedomovali  nevšednú hodnotu krásy malebných vrchov už dávno predtým než vznikli prvé spolky.

 Od nepamäti ľudia obývali dominantu Štiavnických vrchov – Sitno. Už od roku 1727 na jeho vrchole stál drevený pavilón – filagória teda rozhľadňa, ktorá musela byť viackrát určite obnovovaná až do vyhorenia v roku 1852 po údere blesku. V rokoch 1730 – 1740 bol vrchol Sitna jedným zo šiestich meracích bodov pri prvom astronomicko-geometrickom vymeriavaní  Horného Uhorska Samuelom Mikovínym.  V roku 1742 Sitno spomína aj Matej Bel , že miestnych obyvateľov Sitno lákalo kvôli zberu užitočných bylín.

Murovaná rozhľadňa na Sitne, ešte bez nadstavby, za prvej republiky, s vedľa stojacim triangulačným bodom, ktorý slúžil aj ako filagória

Až do konca 19 storočia  bola však  turistika považovaná za niečo luxusné, zbytočné, niečo, čomu sa môžu venovať len bohatí ľudia, ktorí nevedia  čo s peniazmi a svojim voľným časom.  Rudolf Tirts starší vo svojich spomienkach uvádza, že keď v Štiavnici verboval osvietenejších ľudí do štiavnickej pobočky Karpathenverein-u, bežní ľudia ho považovali za „pečeného blázna“  

Počiatky organizovaného turistického vyžitia „pánov“ zo Štiavnice (ktorá vtedy zahŕňala aj územie dnes samostatných obcí Vyhne, Hodruša, Kopanice, Banky, Belú, Piargy a iné, sa na základe spomienok Rudolfa Tirtsa staršieho kladú „na samý počiatok šesťdesiatych rokov 19. Storočia“ teda zhruba do obdobia, kedy v roku 1862 vznikol Őstereichischer  Alpenverein – prvý turistický spolok v Rakúsko-Uhorsku. Zakladateľmi turistického „Sitnianskeho klubu“ v prvej polovici šesťdesiatych rokov boli Edmund Schostein a Július Gretzmacher .

 Samostatný Sitniansky Klub však do roku 1874 zrejme samovoľne zanikol, , preto že  nasledovník Schosteina a Gretzmachera  Rudolf Tirts starší ( °1831 – x 1914, obchodník na Piargu a neskôr pokladník  Ľudovej Banky v Štiavnici v roku 1874 zbieral ako sme už spomenuli , členov do štiavnickej pobočky turistického  Karpathenvereinu – Sitnianskeho oddelenia.
Spolu s dr. Edmundom Térym , vtedy banským lekárom zo Štefultova (nar.1856 – zom. 1917)  naverboval 2O nových členov pobočky, neskôr sa im podarilo doplniť členskú základňu na 100 turistov .

Ak Vám meno E. Téry niečo hovorí, tak máte pravdu, je to iniciátor stavby známej Téryho Chaty v Tatrách, pod Lomnickým štítom, ale Dr. Téry bol aj dlhoročným redaktorom Turistických Listov. 12. Mája 1882 bolo oficiálne v Štiavnici založené Sitnianske oddelenie Karpathenvereinu. Téry bol predsedom  oddelenia  do roku 1884, kedy odišiel do Budapešti, ale až do svojej smrti zostal čestným predsedom.

V rokoch 1884 – 1899 bol predsedom Sitnianskeho oddelenia Karpathenvereinu Rudolf Tirts, v roku 1891 Sitnianske oddelenie vystúpilo z Karpathenvereinu a prestúpilo do Maďarského turistického spolku so sídlom v Budapešti.

V rokoch 1899 – 1919 bol predsedom Sitnianskeho oddelenia Ernest Király, riaditeľ  štiavnického lýcea.

Činnosť turistického Sitnianskeho oddelenia bola v závere 19. Storočia pomerne rozsiahla. Krédom jeho členov bolo: „Spojiť  príjemné s užitočným a veselé s ušľachtilým!“  

Z výsledkov činnosti oddelenia možno spomenúť : Do roku 1900 vyznačkovali 120 km turistických chodníkov:. V roku 1880 postavili Gretzmacherovu cestu na Sitno od Krížnej aj s Gretzmacherovou studničkou .V roku 1887 na naliehanie členov oddelenia bola obnovená filagória na Sitne  z prostriedkov Ferdinanda Coburga ,teda 35 rokov po jej vyhorení, v tom istom roku roku vybudovali schody dnešnej záverečnej časti trasy na Sitno od Počúvadlianskeho tajchu . 

25. Mája 1896 otvorili turistickú trasu Rolanda Eötvösa : Červená studňa –Sedlo Pleso –Sitno túrou za osobnej účasti Rolanda Eötvösa – významného vedca a predsedu Maďarského turistického spolku. Následne dalo mesto na Mocnej Hore  pri dnešnej Hornej Rovni postaviť dnes už neexistujúcu Ružovú vilu – obľúbené výletné miesto majálesov a inej zábavy.  
Nemožno zabudnúť ani na početnú literatúru – sprievodcov  po okolí – vydávaných členmi oddelenia: Kmeťa, Tirtsa, Szitnayho, Gretzmachera,  Kovátsa

Ružová vila plná výletníkov za CK monarchie.

Niektoré dnes už takmer neznáme trasy , ktoré boli svojho času obľúbené, už viac menej zanikli , napríklad Hoznekov chodník z rokov 1903-1905 vedúci po úpätí bralnej hradby vrcholovej časti Sitna dnes už poznajú len horolezci.

Dnes už nie je vyznačená ani obľúbená trasa Ružová Vila – Gedeon štôlňa – Horný Hodrušský tajch, ktorá bola svojho času veľmi dobre vybudovaná. Existuje sčasti ako neznačená trasa N29, ktorá v tomto mieste križuje Zelenú č. 28 a zároveň cykloturistickú trasu siete projektu Bajkomktajchom.  Chodník zhltol les po zbúraní Ružovej vily a vypustení Horného Hodrušského tajchu, hoci tento opať takpovediac „povstal z mŕtvych“

Koncom 19 storočia bola v ľavej strane plošiny Horného Hodrušského jarku na základoch staršej banskej budovy - skladu ťažiarstva štôlne Gedeon -  postavená murovaná turistická chatka –útulňa na ochranu pred nocou a zlým počasím. Na starej fotografii z roku 1911 vidno murovanú prízemnú budovu s plochou strechou, pekne presvetlenú. 

 

Dnes už po nej niet ani stopy.
V zlom stave je aj tunajší Tirtsov prameň, len pár metrov pod Horným hodrušským jarkom pri Gedeonke.

Minimálne  prameň pomenovaný po druhom predsedovi Sitnianskeho oddelenia, by si zaslúžil obnovu, pretože živé turistické trasy, aj keď v inej podobe, ho tesne míňajú.  

Verím že sa tak raz stane.

Turistike zdar!

K. Ivan. OZ Kerling, Hodruša-Hámre 

Turistický sprievodca Hodrušskou dolinou Kopanicami a okolím

Turistické možnosti Hodrušskej doliny

Hodrušská dolina svojou dĺžkou, profilom a krásnou prírodou poskytuje bohaté možnosti turistického využitia, ako letnej pešej , zimnej lyžiarskej turistiky, cykloturistiky.

Terén v okolí hlavnej doliny je veľmi rôznorodý, takže sa ponúkajú možnosti ľahkých túr vhodných pre starších ľudí a rodiny s malými deťmi, stredne náročné trasy sú vhodné pre bežných turistov, ťažké chodníky sú vhodné pre zdatných turistov.

Na viacerých miestach sa otvárajú pekné výhľady do Hodrušskej a Vyhnianskej doliny, tiež do Štiavnickej kráterovej kotliny, z niektorých miest je panoramatický rozhľad na celú strednú časť Pohronia, Nízke Tatry aj severný okraj Podunajskej nížiny.

Východiskami turistických trás sú nasledovné body:

-Žarnovica železničná stanica

-Sandrik, Hodruša-Hámre, oproti obchodom pri podniku Sandrik

-Píla, Hodruša-Hámre

-Banská Hodruša- námestie

-Kopanice časť Dômky, Hodruša-Hámre

-Dolné Hodrušské Jazero

-sedlo Červená Studňa

Modrá 36

Dolné Hodrušské jazero- Horné Hodrušské jazero 10 min.- Kamenný závoz- Dolný Hodrušský jarok 35 min.- Horný Hodrušský jarok 45 min.(opačným smerom ½ hod.) od Horného hodrušského jazera strmé.

Od orientačného stĺpa pri hrádzi Dolného Hodrušského jazera po asfaltovej ceste k zadnému kútu jazera, kde opustíme Žltú 31 pokračujúcu po ceste na Rozália baňu ideme vpravo strmou starou vozovou cestou na Rozálku .Po pravej strane minieme Margitin prameň s pitnou vodou, naproti nemu je cez dolinku v poraste vidno hornú stanicu samospádovej lanovky na dopravu rudy z bane Rozália k šachte Zipser, ústie zasypanej šachty a betónovú konštrukciu dolnej stanice sme videli pod Dolným Hodrušským jazerom pri autokempingu Rabenstein. Lanovka vybudovaná v 40 rokoch 20. stor. nebola nikdy uvedená do prevádzky, jej horná stanica je prerobená na dom, v ktorom sídlilo do 60 rokov minulého storočia geologicko-meračské oddelenie Rudných baní n.p. B. Bystrica, závod Rozália baňa, dnes v Rozálke ťaží zlato Slovenská banská, spol. s r.o.. Vyjdeme na pravý okraj hrádze Horného Hodrušského jazera, ktoré bolo vypustené koncom 50. rokov 20. storočia, v roku 2004 bolo z časti rekonštruované. V súčasnosti je areál bane Rozália adaptovaný na lyžiarske stredisko.

 Na Dolný a Horný Hodrušský jarok sa môžeme z hrádze Horného hodrušského jazera dostať alternatívne aj neznačkovanou trasou po novovybudovanej strmej zjazdovke lyžiarskeho strediska z ľavého zadného kúta jazera, dnes z 2/3 zasypaného jalovinou z razenia Autotunela a Novej Rozália šachty. Ústie tzv. „autotunela“ v tom prípade minieme po pravej strane. Pred prechodom areálom Rozália bane je však potrebné spýtať sa strážnej služby na súhlas!   

My sa budeme držať modrej značky, keď vyjdeme na úroveň hrádze Horného hodrušského jazera, zabočíme vpravo cez jedno z parkovísk rezortu a hneď nato vľavo za ňou na lesnú cestu stúpajúcu za budovou hotela Salamandra Resort. Po pravej strane sme minuli hrádzu bezmenného jazera, dnes už celkom zaneseného, spomínaného v dokumentoch z 16. storočia ako „staré jazero v Holle“ – jedného z najstarších banských jazier v oblasti. Dnes sa na jeho plošine –tzv. Ciblíkovskej lúke nachádza skautský tábor. Skautská chata bola vypálená tesne po II. sv. vojne, dnes sú zreteľné len jej vykopané základy.

Držíme sa strmo stúpajúcej značkovanej lesnej cesty Kamenným závozom, táto prejde do horskej lúky, ktorou musíme prejsť až na jej najvyšší koniec. Tu cesta pretína Dolný hodrušský jarok. Ak sa vydáme Dolným jarkom vľavo, tento nás po cca 5 km po vrstevnici dovedie k Teplému potoku tesne pod sedlom Červená studňa. Ak sa vydáme po jarku vpravo, dovedie nás po 3 km takmer horizontálnej trasy k dvojici tzv. vodných štôlní, ktoré prevádzajú zrážkové vody pozbierané Dolným jarkom z povodia Hrona popod hlavný hrebeň Štiavnických vrchov do jazera Bakomi a Veľkého Richnavského jazera, ležiacich v povodí Ipľa.

Rovnakú úlohu plní aj Horný hodrušský jarok Zelená 28, ktorý prakticky kopíruje Dolný jarok, avšak o 50 m vyššie. Ak si nevšímame Dolný jarok, k Hornému stúpame ďalej lesným chodníkom po hrebienku Kamenného závozu, kým tento nepretne úroveň jarku. Keď sa dáme po Zelenej 28 vpravo , táto nás dovedie k Sedlu Plesu nad Richnavskými jazerami, ak sa dáme vľavo, dovedie nás rovnako ako Dolný hodrušský jarok do sedla Červená studňa. Horný hodrušský jarok slúži v zime ako upravená a frekventovaná, pritom nenáročná bežkárska trasa v dĺžke takmer 8 km.

Na Hornom hodrušskom jarku trasa Modrej 38 končí.

             

 Modrá 37

Sandrik autobusová zastávka- Havránkova lúka 3/4 hod.- Richnava ,horáreň

1 hod. –Láchtriská 2 hod. Opačným smerom 1 3/4 hod. Priemerná túra, na Havránkovu lúku stále stúpanie

Od autobusovej zastávky Sandrik po asfaltovej ceste na východ proti toku Hodrušského potoka, po cca 250 m pri podniku Berndorf-Sandrik mostíkom ponad potok doprava, držíme sa asfaltovej miestnej komunikácie. Po ľavej strane míňame miestnu časť Holubienec vystavenú ako sídlisko pre robotníkov továrne Sandrik. Asfaltová cesta končí, po pravej strane minieme  nádrž na úžitkovú vodu pre Sandrik vybudovanú začiatkom 20 storočia. Proti prúdu potôčika  stúpaním , lesnou cestou úbočím Malého Havránkova , prejdeme bučinou  ku križovaniu Červenej 38 na bývalej Havránkovej lúke v sedielku medzi Kojatínom a Havránkovom, lúka je dnes už vysadená vyrastenou smrečinou. Z Havránkova lesnou cestou stále rovno na J.,  až po zákrutu , potom v smere toku potôčika, opäť na J, popri  záhrade   k mostíku pri horárni Slavkov . Ak si chceme oddýchnuť, môžeme krátko odbočiť vpravo po asfaltke k horárni s konskými maštaľami, kde sa vypína mohutná asi 100 rokov stará sekvoja (Sekvojovec mamutí –Sequoiadendron giganteum) .Vrátime sa späť na modrú značku Popri Richnavskom potoku proti jeho prúdu, cca. za 8 min k mostu . Po pravom brehu potôčika Suchá Voznica proti jeho prúdu rovnomennou dolinou na Juh, pasienkom na križovatku Červenej 8, Modrej 2, a Žltej 9 na sedle Láchtriská.

Červená 38 (Južným okrajom Hodrušskej doliny)

Žarnovica, žel. stan. – Voznický mlyn 1 hod. – Malý Kojatín 2 hod. – Havránkova lúka 2 ¾ hod. – Havránkovo 3 hod. – Kopanice Dedina 3 ¾ hod. – Kopanice Dômky 4 hod. Opačným smerom 3 ¾ hod. Náročné, od Voznického mlyna stále stúpanie, od Havránkovej Lúky mierne

 Od železničnej stanice v Žarnovici hlavnou cestou na Z popri moteli až k garážam SAD  potom vľavo smer Hodruša – Hámre, Banská Štiavnica, cez nový most ponad diaľnicu a Hron ku križovatke, tu vpravo po asfaltke smer JZ  Voznica. Po ľavej strane necháme zanecháme objekty bývalej tehelne a roľníckeho družstva kde dnes sídli spoločnosť vyrábajúca gálium arzenidové kryštály pre mikroelektroniku a pokračujeme ďalej po Voznický mlyn, dnes opäť fungujúci. V technickom vybavení mlyna je zaujímavo skĺbená stará a moderná technika, časť technologíckých zariadení ešte stále poháňajú  staré remenné prevody. Mlyn v minulosti hnala turbína využívajúca tok nikdy nezamŕzajúcej banskej vody z ústia Voznickej dedičnej štôlne(Dedičnej štôlne cisára Jozefa). Táto vyúsťuje tesne vedľa mlyna, vody ktoré z nej vytekajú, sú z celého Hodrušského, Vyhnianskeho, Banskobelianskeho  a Banskoštiavnického revíru. V čase jej dokončenia to bolo najdlhšie banské dielo na svete, s dĺžkou bez početných odbočiek16 ....metrov. Jej vyrazenie trvalo 96 rokov.

Od mlyna ešte asi 150 m , tesne za najbližšou zákrutou doľava na JV  neskôr V smerom do kopca. Na križovatke ciest pravou cestou na JJV popri majeri . za ním sledujeme cestu po úbočí krútiacu sa vľavo. V tomto úseku po les je málo objektov na značenie. Lúkou do lesa  a vystupujeme na prvý vrchol Kojatínskeho chrbta. Od tohto miesta sledujeme hrebeň rozdeľujúci Hodrušskú dolinu a Richnavskú dolinu až po Havránkovo . Miestami sú pekné výhľady. Prejdeme Malý Kojatín,  po prechode sedla nasleduje turisticky náročný strmý úsek bralnatým terénom na Veľký Kojatín. Opatrne až kým neodbočíme z JV na SV na chodník vedúci z Kyslej. Po 300 m od odbočky chodník opustíme zabočením ostro vpravo na JV na cestu vedúcu k bývalej Havránkovej lúke dnes už vyrastenou smrekovou horou. Chodníkom prejdeme pozdĺž hranice smrečiny a bučiny , v strede sedielka križujeme Modrú 37 . Z rohu smrečiny vedie lesná cesta pravým úbočím Havránkova, ďalej lesom, v sedle zabočíme doľava smerom na VSV. Hornou časťou lúky s výhľadom na Banskú Hodrušu, obchádzame vrch Trstené, objektami bývalých štátnych majetkov po pasienkoch až do Kopaníc časť Dedina. Od zastávky SAD najprv asfaltovou cestou pôvodným smerom, po 200 m odbočíme ostro doprava nahor na VJV vedúcu priamo do Kopaníc časť Dômky (Moderštôlňa) .Zo sedielka Medzi Banišťom a Hrbom môžeme pri dolnej stanici lyžiarskeho vleku odbočiť a vystúpať k hornej stanici vleku na vrchu Banište s peknými ukážkami vyústení starých banských diel na povrch. Z Banišťa pekný panoramatický výhľad na horné časti obce Vysoká, stredné Pohronie a Vtáčnik, Sitno, Kopanice Dômky, zrekonštruované Kopanické jazero a Kopanice časť Dedina.

Späť tou istou trasou   Pri evanjelickom kostole sa zľava pripája Žltá 39 , vedie s našou trasou ešte asi 200 m hlavnou ulicou k horárni, ku krížu kde sa Žltá 39 končí  a na trasu sa pripája Zelená 28 sprava.

 Ďalšie pokračovanie pozri Červenú 27.

Žltá 39

Kopanice Dômky – Kohútovská dolina- Kohútov ½ hod. –

 Hodruša-Hámre Píla ¾ hod. – Hodruša  Hámre Sandrik 1 ½ hod. Opačným smerom 1 ¾ hod., V prvej časti namáhavé – klesanie, od Kohútova pohodlné.

Od orientačného stĺpa pri horárni v Kopaniciach – Dômkoch spolu s Červenou 38 na SSZ, pred katolíckym kostolom vpravo, začíname klesať po lesnej ceste. Pri plote domu na pravej starne si môžeme všimnúť zberný (prívodný)  jarok ktorý cez tzv. vodnú štôlňu popod hrebeň privádzal zrážkovú vodu z Kohútovskej doliny do Kopanického (Moderštôlnianskeho) jazera. Držíme sa lesnej cesty po cca 100m je plošina po ľavej strane tvorená haldou štôlne Mária Viktória Jej zavalené ústie vidíme tesne pri ceste po pravej strane ako vodou naplnenú jamu, ktorá nezamŕza ani v najtuhších zimách. Stále mladinou po ceste dole, za zákrutou vľavo sa nám po chvíli po ľavej strane otvorí rovinka ktorá je v skutočnosti starým banským jazerom – tajchom, dnes už úplne zaneseným bahnom a kamením.

 Jazero vybudované spolu s  dvojicou  zberných jarkov slúžilo na akumuláciu vody pre potreby stúp (úpravní zlatostriebornej rudy) v Kohútovskej a Hodrušskej doline.  Prejdeme popri dome, pokračujeme v klesaní na dno doliny.

V mieste kde sa lesná cesta dotýka doliny je po pravej strane kríž medzi dvojicou statných 200 ročných líp, v dolinke 50 m povyše kríža jasne vidno hrádzu neveľkého tajchu Horná Jasenová, dnes už nefunkčného, ktorý napájal rovnomenný potôčik. Vody z tohto potoku poháňali stupu v čase vybudovania veľmi modernú, ktorej rozvaliny sú ľahko viditeľné v poraste. Pri zrúcaninách stupy je zaujímavá mohutná stará tuja. Vody Kohútovského potoka aj z Hornej Jasenovej prevádzal náhonný (prívodný) jarok popod cestu a ďalej ju viedol v dĺžke viac ako 1 km ľavou stranou doliny úbočím Hrbu k nasledujúcej Kohútovskej stupe pri dedičnej Moder štôlni.

Stále ideme dnom doliny, až kým sa po ľavej strane neukáže dom. Tento dom je prestavanou stupou pri Dedičnej štôlni Moder. V úbočí  nad týmto domom končí náhonný jarok z Hornej Jasenovej. Hneď poniže domu je kríž a pri ňom ústie dedičnej štôlne Moder, ktorá odvodňuje Kopanické bane, v tejto štôlni sa počas vojny skrývali odbojári. Na pravej strane cesty pod domom je  odval z jej razenia.

 Celá dolina je veľmi zaujímavá aj  z geologického hľadiska, nachádzajú sa tu rôzne zvláštne horniny a minerály. Po pravej strane na úbočí uvidíme novopostavený dom. Tesne za ním na jeho úrovni začína Horný Kohútovský zberný jarok ktorý zbieral zrážky okolo vrchu Kohútovo a prevádzal ich do vyššie položenej susednej Spitzenbergskej doliny. My sa držíme asfaltovej cesty Hneď za odbočkou k domu si môžeme v pravej strane lúky za domami všímať Stredný Kohútovský náhonný jarok, ktorý taktiež mal za úlohu prevádzať vody – tento krát Kohútovského potoka- z Kohútovského údolia do susednej  Spitzenbergskej (Špicipiargskej) doliny.

 Domy po ľavej strane cesty sú budovy bývalého výletného hostinca. Kohútovo totiž bolo v minulosti obľúbeným výletným miestom Hodrušanov , na potoku boli vybudované dokonca aj malé kúpele.

V teréne poza domy na pravej strane si ešte môžeme všimnúť líniu tretieho –Dolného Kohútovského jarku s rovnakou funkciou ako predchádzajúce.

Možno si položíte otázku načo všetky jarky prevádzali vody z doliny do doliny, vysvetlenie je však veľmi jednoduché – v hlavnej hodrušskej doline medzi Kohútovskou a Špicipiargskou dolinou sa nachádzali jedny z najvýznamnejších baní, stúp a hút v celom revíri , ktoré potrebovali veľké množstvo pohonnej vody. Naši predkovia pre zachytenie a zužitkovanie každej kvapky cennej vody vybudovali  vynikajúce a obdivuhodné vodohospodárske technické diela.

Poniže osady sa zľava pripája štátna cesta na Kopanice, pri križovatke s hlavnou cestou máme po pravej strane objekty bývalej parnej píly vybudovanej v začiatku 20 storočia.

Pokračujeme hlavnou dolinou po ceste stále dole popri Hodrušskom potoku, popri bývalej škole na Tergótni (predtým správa banského závodu Tiergarten), popri banských panelákoch po pravej strane, ďalej popri nedávno zbúranej budove stupovej úpravne a elektrárne Dolného banského závodu za plechovým plotom, po ľavej strane hostinec a obchod U Brámera. Oproti si môžeme všimnúť budovy a úpravňu zlatej rudy , tzv. Dolný banský závod, v areáli je portál štôlne Ján Nepomuk  - súčasti rozsiahlej bane Schopfer. Hneď poniže haly úpravne sa sprava pripája z Jalšovej doliny Zelená 41, spolu s ňou popri vežiach šachty Mayer I a Mayer II.

Staršia a menšia šachta Mayer 1 bola vybudovaná pre účely dopravy materiálu a vetrania pri razení Voznickej dedičnej štôlne, prestavaná v 30 rokoch 20 storočia v rámci rozsiahlej modernizácie Dolného banského závodu, o sto rokov mladšia a vyššia veža šachty Mayer II. bola vybudovaná pre hlbšie položenú Novú Odvodňovaciu Štôlňu NOŠ, ktorá tiež vyúsťuje za Voznicou do Hrona. Dvojica šácht je jedinečným príkladom stretnutia staršej a novšej technológie razenia banských diel. Bližšie vedľa seba ležiacu dvojicu prevádzkyschopných šácht nikde na Slovensku a asi ani v Európe nenájdeme.       

 Stále spolu so Zelenou 41 až po závod Sandrik, kde Žltá 39 končí.                 

  

 Zelená 41

Hodruša-Hámre Sandrik – Jalšová dolina 1/4 hod. –  Klement komín ¾ hod - Kerlinská priehyba 2 hod.-  Kerling 2 ¼ hod – Krížik pod Kerlingom 2 ½ hod. – Hájska skala 3 ¼ hod. – Vyhne kúpalisko 3 ½ hod. Opačným smerom 3 ½ hod.

Pre zdatnejších turistov, od Klement komína na Kerling strmé stúpanie

Od zastávky SAD Sandrik spolu so Žltou 39 hore asfaltovou hradskou k Dolnému banskému závodu, hneď vedľa dvojice šácht Mayer vľavo do Jalšovej doliny. Držíme sa asfaltovej cesty. Na pravej strane za plotom je sklad rudy, kde sa zlatá ruda z ložiska Rozália Sever (vozená sem nákladnými autami) skladuje, aby sa raz mesačne spracovala na tzv. koncentrát. Po chvíli si v pravom svahu doliny môžeme všimnúť náhonný  jarok od Jalšovského (Schopferštôlnianskeho) jazierka, ktorý viedol vodu k šachte Delius v ležiacej v hlavnej Hodrušsko –Hámorskej doline povyše Dolného banského závodu.  Dolný Jalšovský jarok tvorí hranicu medzi lesom a pozemkami za domami Jalšovskej doliny. Stále stúpaním cesty ktorá vojde zdanlivo do lesa. Doprava odbočuje vpravo hore neznačkovaná strmá lesná cesta závozom vedúca k rozsiahlej jazve povrchovej dobývky Čelín Juh.Povrchová dobývka je na mieste kde vychádza Schopfer žila na povrch, túto zrejme začali otvárať už Kelti, preto že v tejto časti bola bohatá na kvalitnú železnú rudu. Samotná povrchová dobývka je v svahu nad ostrou zákrutou zárezu lesnej cesty doľava, je cca. 200 m dlhá, široká 50 m a cca 30 – 40 m hlboká.

Pri odbočke lesnej cesty stála hrádza Schopferštôlnianskeho (Jalšovského) jazierka, dnes už úplne zničená ťahaním dreva za ťažkými mechanizmami. V teréne možno však sledovať líniu  Horného Jalšovského zberného jarku ktorý privádzal do jazierka povrchové vody z južného úbočia Čelína (tiež Včelína). Zbytky jazierka vodíme ako plošinu vpravo vedľa cesty pod trojstupňovým kamenným oporným múrom Baníckeho kostolíka.

Stále asfaltovou cestou hore, cca po 100 m vychádzame popri dvojici 200 ročných líp na plošinu pri kostolíku. Po ľavej strane v húští rozvaliny tzv. Berksovho domu.

 Baňu Schopfer vlastnila ťažiarska rodina Gerambovcov, ktorej posledným predstaviteľom bol barón Róbert von Berks. Tento založil aj továreň na spracovanie strieborného riadu Sandrik podnes sa nachádzajúcu v doline,  šesťlistá rozeta v jej znaku je odvodená z rodinného erbu Gerambovcov. Barón Berks si v Jalšovej doline vybudoval sídlo s vodovodom, s kostolíkom a koniarňou. Každé ráno bola v kostolíku (ktorý je dnes už  úplne zrekonštruovaný) omša, po ktorej sa Berks dal odviezť v koči so štvorzáprahom do továrne Sandrik alebo k Dolnému závodu bane Schopfer.

Pri dome bola aj dvojica letných altánkov. Samotný dom bol pre schátralosť zbúraný v 70 rokoch 20 storočia.

Povyše kostolíka v pravej strane vidíme ústie štôlne Schopfer, zrekonštruované do pôvodnej podoby miestnym občianskym združením Kerling, ktoré sa zameriava na obnovu a zachovanie technických pamiatok.

 Komplexná obnova trvala cca 3 roky, zahrňovala aj obnovu zavaleného úseku podzemného vedenia Jalšovského potoka s finančným prispením Nadácie Otvorenej Spoločnosti z programu Občania obci.

Vo výklenku nad ústím štôlne je umiestnená kópia pôvodnej sochy Krista Stvoriteľa –Salvator Mundi (Schopfer = Stvoriteľ), ktorá sa vrátila po takmer 30 rokoch späť vďaka zásahu jej záchrancu. Samotná štôlňa je cca 300-400 rokov stará, intenzívna ťažba žily Schopfer sa však začala až po kúpe bane Gerambovskou banskou úniou, ktorej pôvodný erb môžeme vidieť na priečelí kostolíka, vybudovaného tiež touto spoločnosťou. Celý komplex včítane líp je starý cca. 200 rokov.

Pokračujeme cestou, ktorá opustí posledný dom prebudovaný na chatu po pravej strane, ďalej dnom doliny stále proti prúdu Jalšovského potoka. Po cca 1,5 km sa v ostrej zákrute doprava asfalt končí.

 Sme pri Klement komíne – ohradená preliačenina v ľavej strane. Klement komín hlboký 200 m slúžil na vetranie severných chodieb bane Schopfer. Bol zasypaný stavebným odpadom v 70 rokoch 20 storočia. Ak by sme odbočili neznačkovanou lesnou cestou vľavo, dostaneme sa popri povrchových dobývkach žily Klement po cca ½ hodine k chatke v sedle Dolná Kostolná, kde sa pripája Modrá 45  na Priechodnú a do Vyhieň.

My však pokračujeme značkou veľmi strmou lesnou cestou na V na Kerling. Cesta žľabom vychádza z hory pri napájadle. Lúkou do Kerlingskej priehyby, kde sa opäť dotkneme Modrej 45 . Výhľady západným smerom na Pohronský Inovec, až severozápadný okraj Podunajskej nížiny – Elektráreň Mochovce, juhovýchodným smerom uvidíme Sitno, Kopanice a okraj Vysokej. Na Kerlingu v rannom stredoveku stála banícka osada rovnakého mena (tiež uvádzaná ako Karlík), pravdepodobne v 2. polovici 14 storočia kvôli rozporom o vlastníctvo osady medzi Štiavnicou a hradným panstvom Šášova obyvateľstvo vyvraždené, osada vypálená, úplne zanikla koncom 16 storočia 

Ďalej popri kaplnke vybudovanej po II. sv. vojne ku ktorej sa vždy druhú augustovú nedeľu v roku koná viacdenná púť, na V do lesa. Po pravej strane v svahu v kríkoch pomerne rozsiahle zbytky po dolovaní železa z 13. až 16 storočia. Pri okraji lesa opäť stretávame Modrú 45, lesom dole okolo ruín maštalí ku Krížiku pod Kerlingom. Cestou po pravej strane jediný výhľad, kde vidno naraz Banskú Hodrušu a Sitno. Pri krížiku pod Kerlingom Modrá 45 odbočí vpravo , my vľavo na SZ do závozu lesnej cesty, pri rázcestí vľavo po úbočí Veľkého Kerlingu na jeho severný hrebeň až po lúku. Na nej doľava na Z popod horu, oproti do hory chodníkom na SZ, po hrebeni k Hájskej skale. K vyhliadke vedú tvarové značky 1 minútu chôdze. Ďalej na S chodníkom dole okolo televízneho vykrývača na poľnú cestu. Po ceste vľavo na Z okolo rekreačných chát chodníkom ku termálnemu kúpalisku Vyhne, zastávka SAD. Pokračovanie Zelená 49.

Neznačkovaná 42

Hodruša-Hámre Banská Hodruša námestie – Starý Handel ½ hod. – Krížik pod Kerlingom 1 hod. Pre zdatných turistov, celou cestou strmé stúpanie. Opačne ¾ hod.

Z námestia B. Hodruše od zastávky SAD Kalvária popri súsoší Kalvárie na S hore ulicou spolu so Žltou 43. Postupne prechádzame popri najvýznamnejších stavebných historických pamiatkach Hodruše Hámrov, ktoré spolu s baníckymi domčekmi tvoria chránenú pamiatkovú oblasť. Nad Kalváriou vpravo si v svahu všimneme Wachthaus (Bachaus) s drevenou ochodzou z 16 storočia, ktorý bol súčasťou systému varovania obyvateľstva pred Turkami a inými nepriateľmi. Cestu odbočujúcu ostro vľavo na Hodrušské cintoríny s gotickým kostolom sv. Petra a Pavla minieme tesne pod budovou Leuthausu – obecného domu z 15 až 16.storočia, kde sídlil Hodrušský richtár. V masívnych klenutých pivniciach Leuthausu vyúsťuje štôlňa zo sústavy Michalšachtovných baní. Pri budove vyúsťovala Leuthaus šachtička spojená s Hodrušskou dedičnou štôlňou (Dedič. štôlňou cisára Františka) razenou od 15 storočia, využívanou dodnes na transport zlatej rudy z bane Rozália. Po pravej strane renesančná veža Klopačky z 16 storočia, kde sa klepaním na dosku dávali časové, varovné , požiarne a iné signály. Hodiny z.18 storočia majú len jednu ručičku, sú dodnes funkčné.

Po ľavej strane najskôr klasicistický evanjelický. a.v. kostol z polovice 19.stor. povyše neho gotický  katolícky kostol sv. Mikuláša z 14 storočia, s renesančnou špicatou vežou. Hneď povyše kostola oproti soche Piety pri prameni je ústie Birnbaum štôlne- dnes prikryté drevenou pristavenou kôlňou. Táto štôlňa je jednou z najstarších a najvýznamnejších  baní v Banskej Hodruši, až do 50 rokov 20 storočia sa ňou fáralo na šachtu Michal v Starom Handli. Stále hore, na rázcestí sa oddeľuje Žltá 43 napravo do údolia Gruntál (Zelenej doliny), my sa držíme dna doliny odbočujúcej vľavo do doliny Althandel – Starý Handel na SZ. Asfaltová cesta po chvíli končí, stále stúpame oproti toku potôčika, po 15 minútach míňame najprv haldu, potom v záhrade po pravej strane za plotom dnes už nenápadné ústie šachty Michal. Nad touto záhradou končí Michalšachtovný jarok, ktorým sa k šachte prívádzali vody z Brennerského jazera zo susednej Gruntálskej doliny, a tiež vody z Horného Hodrušského jazera vedené Kráľovským zberno –náhonným jarkom s Kráľovskou vodnou štôlňou.

Stále dnom doliny na SZ až do hory, lesnou cestou traverzom po  pravom úbočí  mladinou cez Kešnerovskú stálym stúpaním opäť lesom na chrbátik závozom. Tu sa skrúti cesta na S a vyjdeme pod zbytkami maštalí JRD pri Krížiku pod Kerlingom a pripojíme sa na Modrú 45   a Zelenú 41.

Modrá 45 smerom vľavo vedie na Kerling (½ hodiny mierne stúpanie ), smerom vpravo  hrebeňom cez Rumplovskú a Hadovú na Teplý potok pri sedle Červená studňa (2 hod. pohodlné)

Zelená 41 vedie do Vyhieň.(1 ¼ hod. klesanie)

 Žltá 43

Dolné Hodrušské jazero – Banská Hodruša nám. SAD ¾ hod – Brennerské jazero 1 ¼ hod – Rumplovská 1 ½ hod – Jelenia skala 2 hod. – Vyhne 3 ¼ hodiny. Po Hodrušu námestie nenáročné, po Rumplovskú náročné strmé stúpanie, ďalej klesanie.

Od orientačného stĺpa pri Dolnom Hodrušskom jazere klesáme po asfaltke ku autokempingu Rabenstein pod jazerom. Po pravej strane minieme železobetónovú konštrukciu dolnej stanice samospádovej lanovky z 40 rokov 20 storočia (Pozri Modrú 35), ktorá stojí na mieste kde bol postavený konský gápeľ. hneď poniže nej je na pravej strane pod cestou zamrežované ústie šachty Zipser (Jazernej), ktorá bola vyhĺbená v 18 storočí pre účely dopravy materiálu a vetrania pri razení Hodrušskej dedičnej štôlne (cisára Františka), neskôr bola prehĺbená na tie isté účely až na úroveň Voznickej dedičnej štôlne (cisára Jozefa II.) V 60 rokoch 20 storočia bola časť medzi Voznickou dedičnou štôlňou až po Hodrušskú dedičnú štôlňu zasypaná. Zvyšná 110 metrová časť  až po povrch slúžila na vetranie Hodrušskej dedičnej štôlne, keď sa jej ústie začalo zosúvať , bola v roku 2001 zasypaná. Zmestilo sa do nej 110 nákladných Tatier jaloviny.

Celý stanový camping je na halde z jaloviny z razenia Hodrušskej a Voznickej dedičnej štôlne. Hodrušský potok vytekajúci z jazera je popod haldu vedený umelo vybudovanou vodnou štôlňou.

Pokračujeme po asfaltovej ceste dole, na pravom svahu zakrátko uvidíme pod lesom dvojposchodovú zrenovovanú budovu ťažiarstva Rabenstein.

 Po 200 metroch na pravej strane uvidíme obnovené ústie štôlne Zlatý stôl.

 Povesti o nej hovoria, že výnosy z nej vraj zaplatili náklady na 7 rokov údržby armády celej Rakúsko-Uhorskej monarchie. Ako to už býva, pravda je oveľa prozaickejšia, jedná sa o 600 metrov dlhý prekop razený koncom 19 storočia na účely podfárania žily Jozef. To sa aj začiatkom 20 storočia stalo, ale žila Jozef je tu jalová. Dobývky v nej nie sú, štôlňa slúži ako odvodňovacia, zachytáva vody z tejto časti revíru, do vyšších častí sa však dostať nedá. Z vody sa vylučuje do ovzdušia štôlne CO₂ až do koncentrácie 6%, preto je štôlňa zamrežovaná.

V 50 rokoch 20 storočia bola pri jej ústí zriadená usadzovacia  stanica vodovodu, ale pre vysoký obah železa sa tieto plány nerealizovali , v roku 2001 bola stanica zbúraná a ústie príspevkom zo štátneho rozpočtu obnovené do terajšej podoby. Halda z vyťaženého materiálu aj tu prehradzuje potok, preto je aj tu vybudovaná krátka vodná štôlňa.

Stále pokračujeme popri Hodrušskom potoku v smere prúdu , popri tabuli označujúcej začiatok obce . Po cca 200 metroch na pravej strane uvidíme poschodovú budovu ťažiarstva Starých Všetkých svätých – jednej z najstarších baní v revíri vôbec, prvé zmienky pochádzajú ešte z 14 storočia. Budova je v súčasnosti adaptovaná na penzión. V záhrade hneď poniže budovy je vchod do Prostrednej štôlne Všetkých svätých , kde je prevádzkovaný podzemný skanzen s možnosťou 1 hodinovej prehliadky podzemia. V podzemí môžeme vidieť rôzne spôsoby razenia chodieb, veľké dobývky, rôzne typy výstuže, banícke artefakty, všetko s odborným výkladom sprievodcov. Všetko v bani je pôvodné, tak ako sa zachovalo počas vyše 700 ročnej prevádzky ťažby striebra a zlata Skupiny o minimálnom počte 10 osôb sa môžu prihlásiť na telefónnom čísle 045/6844... Poniže štôlne Všechsvätých ponad cestu prechádza železný nitovaný most z 30 rokov 20 stor. od horného vývozného  prekopu Lill šachty smerom na haldu, ktorá je po ľavej strane cesty. Most je výrobkom železiarní v Hronci, ktoré dodali aj ťažnú vežu šachty Mayer I. (Pozri Žltú 39) . Hodrušský potok je popod haldu opäť vedený vodnou štôlňou. 50 metrov pod mostom uvidíme po pravej strane Dolný prekop k šachte Lill, ktorá vyúsťovala v svahu na pravej strane doliny. Bola 207 metrov hlboká , slúžila ako ťažná šachta Horného hodrušského banského závodu , tiež  na vetranie a dopravu materiálu pre Hodrušskú a Voznickú dedičnú štôlňu. Unikátny vodnostĺpcový ťažný stroj, lanovnice a vrátok z tejto šachty sa dnes nachádzajú v Banskom múzeu v prírode v Banskej Štiavnici .

 Keď sa nám potok po ľavej strane asfaltky opäť vynorí z vodnej štôlne po ľavej strane máme za latkovým plotom zvyšky Dolnej stupy (úpravne rudy) Horného hodrušského  banského závodu. Nový majiteľ zachoval a obnovil rozpadajúce sa obvodové múry stupy, vidno ich však len z Bachauzu – viď alternatívna trasa nižšie.

Za zákrutou sa doľava oddeľuje Pivovarská dolina (Brauthal) so zvyškami Býčieho tajchu (Stierteich).Ruiny kedysi známeho pivovaru z 15 storočia vidíme na ľavej strane za potokom. Fungoval do 18 storočia, neskôr bol odstavený z prevádzky konkurenčnými pivovarmi v Žarnovici a vo Vyhniach. Nad ním sa vypína Pivovarský vrch. Za chvíľu dôjdeme na zastávku SAD Hodruša-Hámre námestie (Kalvária) kde odbočíme vpravo do kopca. V roku 2005 obnovené súsošie Kalvárie (Golgoty) z roku 1832 vytvorené Jozefom Neuschlom – Faragó je pamiatkou na utíšenie cholery a návštevu Hodruše cisárom Františkom I. Lotrinským v roku 1751. Na ľavej strane je poschodový dom správy banského Eráru, kde sídlil banský lekár, pred ním je socha sv. Jána Nepomuckého. Vpravo v svahu vysoko nad  námestím je dom Wachhaus (Bachauz) Viď neznačkovaná trasa N 42 aj s popisom pamiatok po trase.

Stúpame nahor spolu s touto trasou až na miesto, kde sa naša Žltá 43  oddeľuje do pravej strany do Zelenej doliny (Gruntálu) Držíme sa stúpajúcej asfaltovej cesty, ktorá neskôr prejde do  lesnej cesty s nespevneným povrchom .V zákrute zárezu cesty sme prekrižovali trasu Kráľovského (Michalšachtovného) jarku, ktorým sa privádzala voda z Horného Hodrušského tajchu cez 700 metrov dlhú Kráľovskú vodnú štôlňu popod Brennerský Tajch k šachte Michal v Althandli.

 Nad posledným domom pri dne doliny vidíme novovybudovaný rybníček, nad ním je jabloňami porastená hrádza Brennerského tajchu. Hrádza je síce len 9 metrov vysoká, ale jej šírka koruny (teda vrcholu) je 30 metrov. Tento tajch má najmohutnejšiu hrádzu v Štiavnických vrchoch, je zároveň aj jedným z najstarších, pochádza spred roku 1584, posledná prestavba hrádze sa robila v roku 1811. Jazierko malo hĺbku max 8 metrov a objem 19 000 m³ Slúžilo pre potreby šachty Michal a štôlne Mikuláš, ktoré sú známe od 15 storočia. Držíme sa značky, stúpame dolinkou Fundgruben (Funktrúbňa) na majer Rumplovská na hrebeni rozvodia Hodrušskej a Vyhnianskej doliny. Križujeme Modrú 45 , zabočíme na severné úbočie Končiara,  najprv stúpajúc, potom postupne klesajúc hôrkou. Hrebienkom po chodníku vystúpime na vrchol Jelenej skaly, a ďalej chodníčkom až severnému okraju brala, kde je krásny výhľad do Vyhnianskej doliny na V, Z, a S.

Vrátime sa späť do sedielka, zídeme vľavo na SSV a strmým žľabom okolo Cilkinho brala Šprochovou dolinou na asfaltku do Vyhieň ku kúpalisku.

Zelená 44

Dolné Hodrušské Jazero – Hadová ¾ hod –Bančianske jazero 1 hod.  Banky 1 ¼ hod. –Studený vrch 2 ¼ hod.- Jergištôlňa 2 ¾ hod.- Belianske Jazero 3 hod. – sídlisko Pod Kalváriou 3 ½ hod.- štadión 3 ¾ hod. – Banská Štiavnica Mestský úrad 4 hod.  Pre veľmi zdatných turistov, strmé stúpania a klesania, v horúcom lete doporučujem absolvovať len časť trasy.

Od orientačného stĺpa pri Dolnom Hodrušskom jazere po hrádzi, ktorá bola v ruku 2005 zvýšená o 1 meter, cez most prepadu nadbytočnej vody jazera.  Voda z prepadu vytvára pádom na dno doliny zjari takmer 30 metrový vodopád. Držíme sa značky a strmým chodníkom stúpame nahor. Križujeme štátnu cestu vpravo do kopca vedúcu do Banskej Štiavnice a k pamätníku krvavej zrážky cisárskeho rakúskeho vojska s honvédmi maďarskej armády. Tabuľa pamätníku bola zničená pred pár rokmi ihneď po jej osadení, zrejme preto, že maďarský nápis bol nadradený slovenskému.  Po prejdení cesty pokračujeme chodníkom po hrebeni. Prekrižujeme dve lesné cesty ktoré sú vlastne poničenými jarkami, nižšia je náhonným jarkom od Horného Hodrušského jazera smerujúcim do doliny Himmelreich ku Kráľovskej vodnej štôlni, vyššia cesta je zberným jarkom horného tajchu. Stálym stúpaním na lúku pod  osadou Hadová, pod ktorou bolo v rannom stredoveku zrejme jedno z počiatočných centier povrchového dobývania. Pri osade Hadová (na socialistických mapách Horný majer, Horný dvor) sa krátko napojíme na  hrebeňovú Modrú 45 ktorá vpravo vedie k sedlu Červená studňa, vľavo smeruje k Rumplovskej a Krížiku pod Kerlingom, potom do Vyhieň. Držíme sa značky, po cca 100m odbočí vľavo na SSV, obchádzame zoširoka domy Hadovej potom strmo dole hrebeňom lesom popod el. vedenie,pred prvým domom pod vedením značka odbočí vpravo, pomedzi chaty pod hrádzu Bančianskeho (Hofferštôlnianskeho) tajchu, asfaltkou medzi domy Banôk, potom doprava na JV po úbočí Hojana stúpame do sedielka, pripájajúce cestičky si nevšímame obídeme čerpaciu a čistiacu stanicu klesáme dole na JV k rázcestiu kde odbočíme vľavo na SV. Zídeme na cestu do Vyhní ktorú prekrižujeme (vľavo Vyhne cca 8 km, vpravo sedlo Červená studňa cca 1 km) k hrádzi Rosgrundského (Štiavnického) jazera z roku 1743 s najodvážnejšou (najstrmšou) sypanou hrádzou svojho času na svete, ktoré slúži ako zásobáreň pitnej vody pre B. Štiavnicu. Ďalej do lesa, cesta po 150 m prudko zabočí vpravo na V. Keď cesta opäť odbočí vľavo zanecháme ju a po vrstevnici pokračujeme cca 50 m . Vystupujeme ľavým úbočím na hrebienok kde hora skončí. Prekrižujeme súbežnú Červenú 48 ktorá pokračuje  vľavo do Sklených Teplíc, sprava sa pripojí lesná cesta. Tieto zanecháme obe a vystupujeme na SSV na vrchol Kolbergu (Studeného vrchu) s kruhovým rozhľadom. Značka ďalej pokračuje na Juraj (Jergi) štôlňu, Belianske jazero, pod štiavnickú Kalváriu, k štadiónu s penziónom, až pod Trojičné námestie k Radnici.

Modrá  45

Červená studňa – Teplý potok ¼ hod. – Hadová ¾ hod. – Rumplovská 1 ¼ hod. – Krížik pod Kerlingom 1 ½ hod. – Kerling 2 hod. – Kerlinská Priehyba 2 ¼ hod - Priechodná 2 ½ hod. – Vyhne 3 ¾ hod. – Bzenica žel. stanica 5 hod.

Opačne 5 ½ hod.

pohodlné, úsek Krížik pod Kerlingom – Kerlinská priehyba strmšie stúpanie, Priechodná – Vyhne strmšie klesanie

Vychádzame od sedla Červená studňa s rovnomenným jazierkom po asfaltovej ceste smerom na Hodrušu a Žarnovicu spolu so Zelenou 28 a Žltou 31. Zelená odbočí za kameňolomom po Hornom hodrušskom zbernom jarku doľava, Žltá na Teplom potoku tiež vľavo smerom k Dolnému Hodrušskému jazeru. V sedle Teplý potok je vyznačená odbočka vľavo k pamätníku masového hrobu z čias SNP cca 50 m. Na lúke Teplý potok v skorej jari masívne kvitnú vzácne Šafrany karpatské. Začínajú tu tiež Horný Hodrušský jarok Zelená 28  a cca o 20 m nižšie Dolný Hodrušský jarok. Oba jarky zbierajú snehové a zrážkové vody z východných svahov hlavného hrebeňa Paradajzu a Tanádu teda z povodia Hrona. Po viac než 8 km vrstevnicového vedenia vody cez vodné štôlne prerazené popod hrebeň tieto pretekajú do jazera Bakomi (Vindšachtovné jazerá) a do Richnavských jazier teda do povodia Ipľa. Je tu tiež krátky úsek Zanechaného zberného jarku ktorý vedie vodu od nikiaľ nikam. V sedielku Teplý potok ležia tiež zvyšky Teplopotockého tajchu zo 17 storočia

My odbočíme z asfaltovej cesty doprava na lesnú cestu vedie okrajom lesa, lesom a lúkami do sedla nad Bankami (Hofferstôlňou) ľavým úbočím Cukmantla (Zuckmantel – starý názov dnešného baníckeho mesta Zlaté Hory pri Moravsko-Poľskej hranici) prejdeme ľavou stranou popri majeri Hadová, kde prekrižujeme  Zelenú 44 vpravo vedúcu k Hofferštôlnianskemu jazeru , vľavo po 100 m odbočujúcu k Dolnému Hodrušskému tajchu. Držíme sa cesty s našou značkou prechádzame lesíkmi, lúkami a okrajmi rúbanísk, po pol hodine dorazíme k osade Rumplovská. Dnes je viac menej pustá, za SNP bola nemeckými vojakmi a domácimi oddielmi POHG vypálená, rodina Farbiakovcov bola postrieľaná, ako odveta za  vyzlečenie 2 člennej hliadky fašistickej armády v januári 1945 . Pred pamätníkom na túto udalosť prekrižujeme Žltú 43 vedúcu vpravo na vyhliadku Jelenia skala cca 1 km, vľavo vedie žltá značka k Brennerskému tajchu , do historického centra Banskej Hodruše a k Dolnohodrušskému tajchu. Za križovatkou so žltou je na našej modrej značke cca 200 m studnička pri ceste na pravej strane. Ked´ sa cesta začne stáčať vpravo   môžeme z cesty krátko odbočiť do ľavej strany cca 100 m  k stromom, otvorí sa nám pohľad do Grintálskej (Grunthál, Zelená ) doliny s Brennerským (Praniarskym) tajchom, avšak tento výhľad začína zarastať agátmi . Vrátime sa späť, prejdeme lesíkom, popri bývalom majeri Strnisko, a zostúpime do sedla Krížik pod Kerlingom. tu sa pripája  Zelená 41zprava (smer Vyhne) , od ľavej strany tu končí Neznačkovaná 41 (smer centrum B. Hodruše cez dolinu Althandel) Pokračujeme spolu so Z 41okolo ruín letných maštalí stúpaním lúkou a lesom neskôr rúbaniskom na Kerlinskú priehybu. Po ľavej strane hlboko pod nami si všímame domy a pamiatky v Banskej Hodruši. Na jedinom mieste tu môžeme vidieť naraz Hodrušskú Klopačku a Sitno.

Vyjdeme z riedkeho lesa na pasienky so solitérnymi stromami až ku Kerlingskej kaplnke postavenej po II. svetovej vojne. V polovičke Augusta sa tu každoročne koná 2 až 3 dňová púť kde sa zhromaždia občania zo všetkých častí Hodruše-Hámrov a okolitých obcí. Sme v Kerlinskej Priehybe medzi Malým a Veľkým Kerlingom.

Z vrcholu Veľkého Kerlingu za kaplnkou bol kedysi kruhový výhľad, dnes severozápadnú časť kryjú stromy . Môžeme vidieť Kopanice časť Dedina, Pohronský Inovec aj s JE Mochovce, veľkú časť pohoria Vtáčnik. Na Kerlingu stála kedysi osada rovnakého mena (pozri Zelenú 41) Naša modrá značka odbočuje z Priehyby doprava smerom na Priechodnú, popod Trajbolc, dolinou Rudno do Vyhieň až do Bzenice.

Zelená 28

Červená studňa – Tirtsov prameň ½ hod. – Gedeonštôlňa ¾ hod. – Kamenný závoz 1 ¾ hod. – Sedlo Pleso 2 ¼ hod. – Peciny (Richnavské jazerá) 2 ½ hod. – Dômky (Moderštôlňa, Kopanice) 3 ½ hod. – Richnavská dolina 4 hod. – Vysoká 4 ½ hod. Opačne 4 ½ hod.

Až po Kopanice nenáročné, prakticky po vrstevnici, do Richnavskej doliny strmý zostup a strmý výstup na Vysokú    

Trasa vedie celým Horným Hodrušským zberným jarkom ,ktorý je v zime používaný ako bežkárska trasa. Zo sedla Červenej studne po asfaltke smer Hodruša – Hámre. keď cesta urobí malý výšvih zárezom po ľavej strane je kríž na Gálikovej lúke, držíme sa značky, odbočíme vľavo, Vyjdeme na Horný hodrušský jarok a pokračujeme smerom ktorým viedol vodu, Míňame Tirtsov prameň ktorý je  na rovinke vpravo niekoľko metrov pod jarkom. Prekrižujeme náročnú Neznačkovanú N 29  trasu vedúcu doprava k Hodrušskému jazeru, prechádzame ponad štôlňu Gedeon, ďalej plošinami háld štôlní Goldnerka a Kanderka. Po pravej strane si všímame pekné výhľady na Horný a Dolný Hodrušský tajch, do Hodrušskej doliny a na Vtáčnik a Pohronský Inovec. jarok sa mnohokrát skrúti preto že po vrstevnici obchádza všetky výbežky hlavného hrebeňa. Miestami je jarok dobre zachovaný, s kamenným vyložením, pri prechodoch pri strmých svahoch si všimneme, že je miestami úplne zaklenutý murovkou kameňmi nasucho bez malty. Jarok zbieral všetky pramienky a potôčiky zo západných svahov hlavného hrebeňa. Toto obdivuhodné 7 kilometrové vodné dielo našich predkov včítane mohutných zemných prác bolo postavené našimi predkami, z veľkej časti ženami, v 18 storočí bez akejkoľvek mechanizácie.

Po cca 1 ½ hodine pohodlnej chôdze jarok pretína novovybudovaná zjazdovka a vlek zimného strediska Rozálka. Jarok sa postupne stáča na západ až sever aby obišiel záver doliny Holle (Peklisko), kde je pri dolnom konci zjazdovky – Hornom Hodrušskom tajchu naša jediná činná zlatá baňa - Rozália . V úbočí nad Horným tajchom je ukrytý ešte jeden starší tajch , dnes nazývaný Ciblíkovská lúka. Jarok sa zrazu prudko stočí doľava, v mieste kde sa zdola pripája tu končiaca trasa Modrá 36 na Hodrušské jazerá. Je to takzvaný Kamenný závoz. Jarok opäť obtáča Myšiu horu a Magov kopec, až po sedlo Pleso, kde sa zľava pripojí Červená 27.  Spolu s ňou pokračujeme asi 150 m do sedla Plesa, kde sa pripojí Modrá 24, Červená 27 sa odpojí, pokračujeme spolu s modrou , výhľady na Vindšachtovné jazerá: Bakomi tajch, Vindšachta tajch a tajch Evička. Zanedlho prídeme k Richnavským jazerám – malému a veľkému, na zastávku SAD Peciny. Zostúpime na hrádzu Malého Richnavského jazera a vstúpime opäť  lesom na prívodný jarok, tentoraz Horný Kopanický , ktorý po vrstevnici obtáča úbočie Šípovej. Po pár kilometroch jarok opustíme , sprava sa opäť pripojí Červená 27 a spolu s ňou zostupujeme k Dômkom (Moderštôlni) ktoré sú časťou obce Kopanice (Hodruša-Hámre) až k orientačnému stĺpu pri horárni, kde končí trasa Červená 27, začína Červená 38   a Žltá 39  Pokračujeme k Kopanickému tajchu (Moderštôlnianskemu)  a začína strmý zostup do Richnavskej doliny, prekročíme potok a strmo stúpame do obce Vysoká.

Červená 27                     

Kopanice Dômky - Pod Špicbergom 1 hod. – Sedlo Pleso 1 ¼ hod. – Tanád 2 ¼ hod. – Kameň 2 ½ hod. – Rosniarky 2 ¾ hod. – Paradajz 3 hod. – Červená studňa 3 ½ hod. Opačným smerom 3 hod.   Namáhavá trasa s výškovými rozdielmi

Z Dômkov spolu so Zelenou 28 na juhovýchod , na konci dediny odbočíme doľava a vystupujeme strmo hore stráňou, cez lesík, potom rovnou cestou okľukou lúkou. Križujeme jarok , ktorým pokračuje zelená, my ale stúpame do vŕšku lesom, lúkami a opäť lesom vľavo. Po vyjdení z lesa odbočíme smerom na SV. V mieste zabočenia cesty vpravo my zabočíme ostro vľavo (SZ)  na klesajúci chodník, ktorý sa stočí na S až SV, začne stúpať a dovedie nás na cestu v sedle pod Špicbergom (Ostrý vrch, správne však má byť Špitzbergom , teda Čipkovým vrchom, od Hodruše profil jeho výbežku čipkový okraj látky naozaj pripomína) Zo sedla vedie odbočka vľavo na vrchol s výhľadmi. Je to najvyšší vrchol v Hodrušskej hornatine .Pokračujeme cestou na VSV, výstupom do sedielka, potom mierne dole do sedla Pleso. Sprava sa pripojí Modrá 24 a Zelená 28.Pokračujeme s nimi cca 150 m na východ, modrá pokračuje ďalej ,my spolu so zelenou odbočíme veľmi ostro doľava na VSV. Zelená a okraji sedla odbočí na Horný Hodrušský jarok, my odbočíme opäť ostro vpravo. Z tohto miesta sledujeme presne  hlavný hrebeň Tanádskeho masívu s peknými výhľadmi. Vystúpime najprv na Magov kopec, potom na Myšiu horu, z nej sa v sedle Tabla pripojíme k Modrej 24. Po ľavom úbočí obídeme Kanderku, v sedle vrchy opustíme modrú značkua znovu po hrebeni vystúpime na Malý Tanád. Prejdeme ďalšie sedlo a strmým výstupom lesom na vrchol Tanádu kde končí sprava prichádzajúca Žltá 25. Zostúpime do sedla , vystúpime na ďalšie dva vrcholy a zostúpime do sedla Kameň kde križujeme Neznačenú 29 ktorá je najkratšou spojnicou B.Štiavnice s Dolným Hodrušským jazerom. Vystúpime lúkou Rosniarky smerom na SSZ(málo značiek). Cesta vystúpa na vrchol masívu Paradajz, zostúpime do širokého sedla. Opustíme hrebeň a odbočíme ostro vľavo na SSZ. Prídeme až na cestu kde odbočíme ostro vpravo. Pripojí sa Modrá 24 a spolu s ňou sa dostaneme až do sedla Červená studňa.

Žltá 31

Dolné Hodrušské jazero – Teplý potok 1 ½ hod. – Červená studňa 1 ¾ hod. – Staré Mesto 2 hod. – Banská Štiavnica radnica 2 ¼ hod. Opačným smerom 2 hod.

Náročný strmý výstup, od Červenej studne stredné klesanie

Od orientačného stĺpa pri Hodrušskom jazere spolu s Modrou 36 ľavým brehom jazera až do jeho zadného konca kde sa modrá odpája do pravej strany, my stúpame strmým chodníkom po úbočí Paradajzu. Na chrbátiku nad Horným Hodrušským jazerom odbočíme na cestu doľava , stálym stúpaním až na Teplý potok. Tu sa pripája Modrá 45 a z časti Zelená 28 . Pri jazierku Červená studňa klesáme na Staré mesto s archeologickými vykopávkami, valom. Tu sa zrejme až do zemetrasenia v r 1443 rozprestieralo niekdajšie centrum Štiavnice. Bralnatým chodníkom strmo klesáme až ku povrchovým dobývkam východu žily Špitaler so skalnými stenami, potom dole uličkami. Zídeme cez Trojičné námestie s historickými domami waldburgerov až ku Radnici s mestským úradom.                     

Neznačená 29

Banská Štiavnica Mestský úrad – sedlo Kameň ¾ hod. – Dolné Hodrušské jazero 1 ½ hod. Najkratšia ale aj najnáročnejšia trasa z B. Štiavnice k Dolnému  Hodrušskému jazeru , len pre zdatných turistov.

Od Mestského úradu spolu s Červenou 16 ponad Klopačku k Piargskej bráne, tu vpravo pomedzi cintoríny na rovienku haldy šachty. Tu červená ide do aleje smerom na jazero Klinger, my však ideme doprava, držíme sa hrebienku medzi domami Hornej Resly až ku križovaniu so Zelenou 26. Pokračujeme vo výstupe smerom na Z do borovicového a smrekového lesa. Na rovnejšom úseku zvyšky stredovekého dolovania. Križujeme Modrú 24 (Kmeťovu cestu) a dostávame sa do sedla Kameň kde prekrižujeme Červenú 27. začneme klesať veľmi strmým chodníkom. Cca 5 min. od sedla je vpravo pod chodníkom prameň.Na Hornom Hodrušskom jarku križujeme Zelenú 28, o 30 m nižšie križujeme Dolný Hodrušský jarok , vľavo s plošinou haldy štôlne Gedeon. V ďalšom zostupe trikrát prekročíme potôčik. Chodník prechádza v cestu , po pravej stráni nás dovedie na cestu ktorá prichádza od Teplého potoka, Znovu prejdeme cez potok na ľavú stráň a ňou na hrádzu Horného Hodrušského jazera, ktoré je v súčasnosti sčasti vyčistené a opravené. Môžeme klesať po asfaltke k Dolnému Hodrušskému tajchu, alebo prejdeme hrádzou na druhú stranu k novej trojposchodovej budove, tu pred ňou ostro odbočíme vpravo na Modrú 36 ktorá nás dovedie rovnako k Dolnému Hodrušskému tajchu .

Návrhy vychádzok po neznačkovaných trasách v Hodrušskej doline a Kopaniciach.

Neznačkovaná – Národnou prírodnou rezerváciou Kašivárová

Obecný úrad (Pošta) na Kyslej – Dolné Vrchy ½ hod. – Horné Vrchy ¾ hod. – NPR Kašivárová (Rysia skala) 1 ¼ hod. – NPR Kašivárová ( Horná Malangová) 1 ¾ hod. – Sandrik (dolná Malangová) 2 hod. Opačne tiež 2 hod.

Úsek po Horné vrchy stredné stúpanie, Kašivárovou nenáročné, od Hornej Malangovej po Sandrik strmé klesanie

Od Obecného úradu sa dáme po asfaltovej ceste na Východ, po 50 metroch je na rohu pri SoU Jána Peterku odbočka vľavo smerom k hlavnej ceste, prejdeme potok a na križovatke s hl. cestou sa pustíme vpravo. Na prvej asfaltovej odbočke doľava –(miestna smerová tabuľa Kašivárová), stále sa držíme cesty, ktorá sa za poslednými domami zmení na lesnú. Stále po ceste proti prúdu Kašivárovského potoka, cesta sa stočí vľavo cez potok, držíme sa jej. Stredným stúpaním stále po nej, v pravotočivej sákrute sa nám otvorí pohľad na Dolné Vrchy (Líškovcov). držíme sa stúpajúcej cesty ktorá ide lesom na okraji pasienkov a sadov Stredných vrchov. Cesta sa opäť stočí doľava a popri kríži s lipou poľavej strane vychádza do Horných vrchov medzi domy. Vrchy boli po stáročia so svojou ornou pôdou jedinými dodávateľmi plodín pre ostatné časti obce. Na rázcestí tvaru Y medzi domami odbočíme vpravo (ľavá odbočka vedie smerom na obec  Lukavicu (časť mesta Žarnovica) Pravou cestou popri stodole, vpravo v dolinke vidíme ďalší majer so sadom. Cesta prechádza pasienkami , v rohu prejde do hory . Z ľavej strany sa pripojí Žltá 40 ktorá vľavo postupne klesá do Lukavice, my ideme kúsok súbežne so žltou vpravo po lesnej ceste, ktorú asi po 100 m  opustíme pri tabuli označujúcej začiatok NPR Kašivárová. Ak chceme pokračovať po žltej, prišli by sme asi po ½ hodine do sedla Dolná Kostolná nad Jalšovou dolinou  k poľovníckej chatke, kde je odbočka do Vyhní a cesta hrebeňom na Kerling.

 Najkrajšie Kašivárovské duby (pozri Flóru Hodrušskej doliny)  budeme vidieť ak sa dáme chodníkom, ktorý používajú lesní inžinieri pri výskumoch NPR Kašivárová. je to lesný chodník ktorý začína pri okraji lesa hneď vpravo pri tabuli hranice NPR.

Pripomínam, že v pralese  je prísne zakázané klásť ohne , opúšťať chodník a poškodzovať prírodu (sem patrí aj zber plodov a húb!). Musíme sa však pripraviť na to že cestou budeme musieť preliezť niekoľko desiatok starých 200 ročných dubov padnutých cez chodník. Nakoľko je NPR Kašivárová jedným zo 7 pralesov na Slovensku. drevo sa tu neťaží,  staré vyvrátené duby zostávajú ležať tam kde padli, kým si z ich zvyškami neporadí sama príroda prostredníctvom hmyzu a húb. Štíhle duby vidíme po oboch stranách aj popri chodníku na zemi. Keď sa chodník dotkne okraja lesa na pravej strane, môžeme krátko vyjsť doprava na vrchol Rysej skaly, odkiaľ je pekný výhľad na časť Kyslá, Havránkov a časť pohoria Vtáčnik za dolinou Hronu. Chodník klesne do pásme kde ho pretínajú hlboké jamy po plytkom dobývaní žily Melango. V tejto časti je aj najviac popadaných stromov .Všimneme si krásne štíhle kmene 200 ročných mohutných dubov bez hŕč , ktoré sa kedysi vyvážali až do Grécka a Anglicka . Chodník klesá až ku hranici východného okraja NPR, pokračuje ďalej lesom až  okraj hory, kde vyjdeme na lúku s anténami Lúku prejdeme popri anténach krížom až k okraju agátového lesa na hranu klesajúceho hrebienka. Po ľavej strane uvidíme lúčnu plošinu Hornej Malangovej s domom prerobeným na chalupu, ktorá je strážená svorkou psov. My schádzame po hrebienku strmým chodníčkom, ktorý je v lete dosť zarastený trávou. Stále sa držíme klesania hrebienka, ktorý prechádza do zanedbaných sadov až ku vodárni, kde zatáča vľavo k prvým domom Dolnej Malangovej, kde postupne prejde do asfaltovej cesty. Klesáme s asfaltkou postupne až na dno dolinky, po pravej strane je v kružine smetisko, ktoré bolo kedysi ústím šachty Colloredo. Ťažilo sa tu od cca. 15 storočia až do 19 storočia striebro a zlato na žilách Colloredo a Melango. Asfaltka nás zakrátko dovedie až k hlavnej ceste na Sandriku.        

Neznačkovaná: Betlehemom  a popri Kyslanských banských dielach

Hodruša-Hámre Obecný úrad (Pošta) – Štadión TJ Sandrik 5 min. – Betlehem  15 min. -  Kúpeľná (Kyslá dolinka) 30 min. – Obecný úrad 40 min. Opačne tiež 40 min.

stredne náročná trasa, tretina trasy stúpanie, tretina klesanie, zvyšok takmer vodorovne.

Pred budovou  Obecného úradu  je  v parčíku zasypaná stará šachta Štampfer (Štamproch, Stupná ), ktorá slúžila pri razení Voznickej dedičnej štôlne ako vetracia a dopravná šachta. Až donedávna rúrou cez túto šachtu vtekali splaškové vody z celého vyššie položeného sídliska priamo do dedičnej štôlne a ňou do Hrona.

Vydáme sa na V k všešportovému areálu TJ Sandrik, sídlisko Betlehem máme po ľavej strane. Po cca 200 m sme pred hlavným vchodom na štadión, my odbočíme veľmi ostro vľavo a začneme stúpať po ceste pomedzi domy vystavené z popudu prvého riaditeľa Sandriku ako kolónia pre technikov a robotníkov z tohto podniku. Vystúpame až prakticky pod najvyššie domy Betlehemu máme výhľad na celé Vrchy a veľkú časť Kyslá , kde sa cesta zalomí vľavo a začne klesať okrajom záhrad a krajom lesa. V mieste kde sa cesta zatočí vpravo sme nad starou šachtou Kyslá (bude spomenutá v ďalšom), cesta postupne zíde až na dno doliny Kúpeľa (starší pôvodný názov Kyslá dal meno celej štvrti) Posledný dom v dolinke smerom nahor je budova bývalého kúpeľa. Domy v betleheme totiž nemali kúpeľne, a tak sa ich obyvatelia schádzali v Kúpeli, kde bol parný kúpeľ – dnes by sme povedali parná sauna-, tiež sprchy a dokonca aj malý bazén. Všetko sa centrálne vykurovalo drevom. Od napojenia sa cesty na asfaltku na dne doliny ideme dole, na pravej strane pred garážami si môžeme všimnúť ústie štôlne Mária, ktorá je komínom prepojená s o 80 metrov hlbšou Voznickou dedičnou štôlňou. Slúži na jej vetranie. Na križovatke pri garážach zabočíme ostro doľava. Odteraz ideme po časti trasy takzvanej Štreky, ktorou sa vláčikom vozila ruda z šachty Mayer do parnej stupy v Dolných Hámroch. Štvrtý dom po ľavej strane (dnešná Zváračská škola SoU) je tesne pri Starej šachte Kyslá (tiež Kisla), ktorá vyúsťuje v záhrade za domom. Táto šachta je vyrazená pred 18 storočím, pôvodne mala zrejme ťažiť menšie strieborné žilky križujúce dolinu v týchto miestach, na čo usudzujem z veľkého obsahu kremeňa v jej halde. Ťažba však nebola veľmi rozsiahla, neskôr šachtu využili  pri razení VDŠ. Zrejme sa však začala rýchlo zavaľovať a preto bola  vyrazená o 300 m nižšie pri OcÚ už spomínaná  šachta Štampfer. Zakrátko sa dostaneme západným smerom opäť k východziemu bodu.

Neznačkovaná: Banská Hodruša – Päť Prstov ½ hod. - Banská Hodruša 1 hod.

Stredne náročná trasa, čo vystúpame, musíme aj zostúpiť

Od zastávky SAD Kalvária stúpame dnom doliny po ceste smerom do historického centra. Pod evanjelickým kostolom (nižšie položený) odbočíme pri garáži ostro do prava a stúpame strmou cestičkou popri domoch , ktorý sa za chvíľu zmení na chodník. Po pravej strane vidíme pod nami strechu veže Klopačky.

 Chodník prudko zatočí stúpajúc vľavo, v tomto mieste ho opustíme a pokračujeme po vrstevnici vedúcim chodníkom. Po približne 200 metroch chodník pretína hranu hrebienka, po ktorom ide nahor cestička. My ideme ešte cca 50 metrov horizontálne, v ľavej strane vidíme zo svahu vystupovať 2 – 4 m vystupujúce skalky Päť Prstov. Na  zvislej ploche jednej z nich otočenej smerom do doliny sú vytesané iniciály K. F. a pri nich „odtlačok“ ľavej dlane dospelého muža. Odtiaľ pochádza názov lokality. Pri pozornejšom skúmaní si môžeme všimnúť, že pod ľavou rukou je vytesaný menej zreteľný odtlačok pravej dlane. Iniciály sú vytesané tzv pätkovým písmom, ktoré sa používalo najmä v 18. a 19. storočí.

 Povesť hovorí, že tu vytlačil dlaň (e) do skaly  Jánošík. Ak preskúmame okolité skalné plochy, nájdeme ešte viacero značiek, šípky, písmená, letopočty, trojvršie s krížom, cirkevnú značku IHS a podobne, avšak vytesané omnoho primitívnejším spôsobom. Podľa všetkého tajomné značky jatria fantáziu Hodrušských chlapcov už niekoľko stáročí, a tak pridávali postupne svoje nápisy. Späť sa vrátime rovnakou cestou         

Neznačkovaná : Okruh po historických  a technických pamiatkach Banskej Hodruše

Banská Hodruša, Kalvária SAD – Leuthaus 10 min. – Kostol sv. Petra a Pavla 20 min. – Šíshaus ¾ hod – Mikuláš štôlňa 1 hod – Katolícky kostol 1 ¼ hod. – Banská Hodruša Kalvária 1 ½ hod.

Stredne náročné, po Šishaus stále stúpanie, potom stále klesanie, 80% trasy po asfalte

 Spolu so Žltou 43 a Neznačkovanou 42  od Kalvárie nahor dnom doliny až po väčší dom so zelenou strechou – Leuthaus, pod ním odbočíme ostro vľavo , smer Cintoríny. Asfaltová cesta stúpa najprv mierne, potom prudšie až ku cintorínom. Cintorín naľavo od cesty je katolícky s peknou bránou z 16 storočia a neskorogotickým kostolom sv. Petra a Pavla. Pôvodne bol opevnený múrom, napriek tomu pri tureckých nájazdoch viackrát vyhorel. Pôvodne slúžil Evanjelickej cirkvi a.v., neskôr prešiel do vlastníctva katolíckej cirkvi, v ostatnej dobe bol jeho interiér vyplienený zlodejmi. V rozsiahlom cintoríne je niekoľko zaujímavých starých náhrobkov, je tu tiež hromadný hrob 16 baníkov zadusených pri požiari šachty Leopold. Cintorín na pravej strane cesty je evanjelický. Stúpame stále po viackrát zatočenej asfaltke, po pravej strane si všímame pekné pohľady do doliny s baníckymi domčekmi a Klopačkou. Strmá cesta sa zrazu vyrovná na plošine Šíshauzu so skupinou líp. Kedysi tu stála strelnica , kde baníci cvičili streľbu a vojenské nástupy. Spod líp pekný pohľad na Kopanice , časť Dedina. Pokračujeme až na koniec asfaltovanej cesty, kde sa pri garáži cesty vetvia na viacero strán, My pokračujeme chodníkom po vrstevnici do pravej strany, nenecháme sa zviesť do prava odbiehajúcimi klesajúcimi chodníčkami. Po cca 500 m cesta začína postupne klesať, miestami je zarezaná do terénu. Zídeme ňou do doliny Althandel (K starému handlu), kde odbočíme doprava v smere toku potôčika. po cca 100 m sa dostaneme na križovatku kde sa zľava pripája Žltá 43 vedúca Gruntálom k Brennerskému jazeru. Za nevzhľadnou betónovou garážou je dnes nenápadné ústie štôlne Mikuláš (tiež Galander) známej už z 15 storočia, Dnes jej časť slúži ako zdroj vody pre banskú Hodrušu. Po asfaltovej ceste klesáme dnom hlavnej doliny, Po pravej strane minieme katolícky farský kostol sv. Mikuláša z r 1387, o necelých 60 rokov ťažko poškodený zemetrasením a neskôr sčasti prestavaný. Tesne nad ním je hneď vedľa cesty vchod do štôlne Birnbaum , známej od 15 storočia, dnes však znehodnotený nepeknou prístavbou drevenej šopy. Mimochodom, obe spomínané štôlne sú zapísané v Zozname svetového kultúrneho a technického dedičstva UNESCO. Oproti kostolu je dnes chátrajúca poschodová budova Katolíckej školy. Pokračujeme klesaním po ceste, po pravej strane je Evanjelický kostol z roku 1842. Po ľavej strane vidíme vežu baníckej Klopačky z 16 storočia. opäť sa dostávame k Leuthausu (tiež Evanjelická škola), budove z 16 storočia s pekným podzemím. Pri budove bola tiež tzv. Leuthaus šachtička , vyhĺbená na úroveň dedičnej štôlne Finsterort z 15 storočia. po pravej strane si všimneme typické nízke drevené domčeky hodrušských baníkov (sú pamiatkovo chránené). Zídeme späť až na Kalváriu.  

Neznačkovaná: Okruh po častiach obce Kopanice

Kopanice časť Dedina – Prieloh ½ hod. – Kopanice časť Baňa ¾ hod. – Kopanice časť Dômky (Moderštôlňa) 1 hod. – Sedlo medzi Hrbom a Banišťom 1 ¼ hod. – Kopanice Dedina 1 ½ hod.

Nenáročné, len v časti Prieloh – Baňa  stredné stúpanie.

Od zastávky SAD v časti Dedina ideme po asfaltovej ceste pri pohostinstve smerom na JJZ. Sme v centre časti Kopaníc zvanej Dedina. Tu tradične bývajú obyvatelia Evanjelického a.v. vyznania, je tu kostol z roku 1858 s priľahlým cintorínom. Kopanice ako obec sú však oveľa staršie, spomínajú sa pod názvami Gerod, Gerad už v roku 1275. Obyvatelia dediny sa venovali prevažne roľníctvu, ťažbe dreva, uhliarstvu a páleniu vápna pre potreby baníckych prevádzok. Zbytky plošín milierov na pálenie uhlia nachádzame takmer na každom kroku v okolitých lesoch, vápenec   sa ťažil a pálil na vápno v mieste zvanom Do Vápna , na výbežku planiny smerom k Medenému vrchu nad Hodrušou- Hámrami.

Pri ceste si v ľavej strane všimneme typický banícky domček s malými oknami, na pravej strane sa nám otvárajú pohľady na západnú časť Hodrušskej Hornatiny, Vtáčnik a Pohronský Inovec. Na ľavej strane minieme malý cintorín, odbočku klesajúcej cesty do Richňavskej doliny(smer B. Štiavnica) ignorujeme,  pomaly prichádzame na Prieloh k čakárni zastávky SAD, kde sa cesty rozdeľujú, rovná vedie ku Kopanickému(Moderštôlnianskemu) tajchu a do Dômkov, my odbočíme na postupne stúpajúcu asfaltku do časti Baňa vľavo. Cesta prejde úbočím Banišťa  popri malom lome (na pyroxenický andezit s doskovou odlučnosťou) a vchádza za zákrutou do osady Baňa. Baníci z tejto osady pracovali v baniach na železo a striebro v Baništi a ťažiarstve Moder ktoré malo centrum dobývania v závere susednej Kohútovskej doliny.

Po pravej strane si všimneme pekný výhľad na Kopanické (Moderštôlnianske) jazero. Tento tajch z roku 1743 akumuloval vody pre strieborné stupy, ktoré sa nachádzali v hlbokej úzkej dolinke pod hrádzou (v povodí Richnavského potoka tečúceho do Voznice). Zberný jarok tohto jazera sťahoval vody z časti povodia Hodrušského potoka do povodia Richnavy. Po ľavej strane cesty si prezrieme banícke domy prilepené na strmom svahu Banišťa.

Keď cesta vystúpa na svoj vrchol, držíme sa cesty vpravo, ľavú odbočku ignorujeme, začneme klesať pomedzi domy prerobené na rekreačné chalupy. Po ľavej strane minieme zmiešaný katolícko-evanjelický cintorín, a zostúpime až k ceste od tajchu k Dômkom. Na tejto plošine sa nachádzala šachta, ťažiaca strieborné rudy, už dávno zasypaná. Na asfaltovej ceste vľavo, miernym stúpaním ku rímskokatolíckemu kostolu Spasiteľa umierajúceho na kríži z roku 1804. Pri kostole sa dáme vľavo, vpravo leží časť Dômky, s typickými domcami v doslova radovej zástavbe, s úzkymi dvorčekmi. Jej obyvatelia zväčša pracovali v baniach ťažiarstva Moder.

Ľavá cestička začne stúpať, na ľavej strane vidíme časť Baňa a holý vrchol Banišťa, na pravej strane minieme bývalú faru, neskôr zmenenú na Osvetovú besedu, dnes súkromný majetok, a školu. Cesta nás vedie popri dolnej stanici jedného z dvojice Kopanických lyžiarskych vlekov vedúcich na vrchol Banišťa sedlom medzi týmto vrchom a medzi zalesneným Hrbom na pravej strane.

Ak máme chuť a silu, môžeme popod vlek vystúpiť na vrchol, kde sú pomerne hlboké jamy po vydobytej Hlavnej žile v týchto miestach vychádzajcej na povrch. Tieto tzv. pingy pochádzajú z cca 15. až 16 storočia. Dáme si pozor aby sme si pádom do otvorených strží zvislých žíl neurobili úraz. Do veľkého ústia podpovrchovej dobývky môžeme zo západnej strany vrcholu vojsť , ale dole hlbšie sa nepúšťame, je to nebezpečné kvôli nestabilným kameňom a v hlbších častiach sa vyskytuje dusivý CO₂ .
 

Povesť hovorí, že sa tu zvykol popásť somárik jedného domáceho obyvateľa, ktorý sa zrazu stratil, a na druhý deň vyšiel z dedičnej štôlne Moder v Kohútove. Vraj tam prešiel podzemím.

V súčasnosti už Dedičnou štôlňou až na Banište prejsť nemožno. Ovšem pred razením dedičnej štôlne Moder z Kohútova fungovala ako dedičná štôlňa Moder tá štôlňa, ktorá je dnes označovaná ako Förderniss, a od nej je do Kohútova tiež len na skok...
 

Sedlom sa ľavým úbočím  Banišťa opäť vrátime do časti Dedina  Touto cestou viackrát (1564,1573, 1668) do Kopaníc a Hodruše vpadli Turci, pričom dedinu a jej časti vyrabovali , vypálili, a časť obyvateľstva zobrali do otroctva. Vrátime sa do východzieho bodu v Dedine.

Poznámka na koniec kapitoly.

Autor nezodpovedá za prípadnú zmenu značkovaných turistických trás ani za ujmy a škody spôsobené neodhadnutím síl turistov alebo ich nerozvážnym jednaním či nedostatočnou výstrojou. Niektoré orientačné body uvedené v popise trás sa časom môžu zmeniť alebo zaniknúť.

 Nie je možné vylúčiť nebezpečenstvo zablúdenia, v takom prípade je potrebné schádzať vždy smerom dole po svahu a držať sa smeru toku  potôčikov a potokov , tieto nás vždy dovedú k najbližšiemu osídleniu, kde sa dá spýtať na cestu.

 Na trasy je potrebné vyraziť adekvátne vystrojený  a obutý, pripraviť sa na prípadné zmeny počasia, vždy treba uvažovať s potenciálnymi rizikami nedostatku vody, prehriatia či podchladenia. Je lepšie byť pripravený na najhorší možný vývoj prechádzky, ako sa nechať prírodnými silami zaskočiť

 Počas túr v prírode je zakázané správať sa neprimerane hlučne, poškodzovať živú i neživú prírodu a turistické značky a ukazovateľe.

Všetky trasy popísané v tejto kapitole prebiehajú v oblasti Chránenej Krajinnej Oblasti Štiavnické Vrchy, teda oblasti radenej z hľadiska ochrany prírody hneď za Národné Parky !