Dve a pol záhady Geyerových máp v Mollovej zbierke

Medzi základné zručnosti každého bádateľa v historii baníctva nevyhnutne patrí práca s mapami a technickými výkresmi. 

Bez schopnosti čítať a interpretovať banské mapy sa ťažko môže dariť snaha dávať históriu baníctva do súvislostí s históriou popísanou na povrchu. 

Niektoré bane sa pred stáročiami javili ako veľmi nádejné, a v archívoch nájdeme pri niektorých neskôr bezvýznamných banských dielach množstvo dokumentácie. Niektoré bane sa po dlhú dobu javili ako vcelku neekonomické, ale ich osud zmenil pokrok v oblasti úpravnictva rúd a hutníckych technológii, a stali sa počas stáročí hlavnými baňami, z ktorých boli vydobyté desiatky ton zlata, stovky až tisíce ton striebra, prípadne desiatky tisícov ton medi alebo olova.

 Každá baňa má svoj vývoj.

Tie, pri ktorých prialo banícke šťastie sa z jednoduchých štôlní vyvinuli do komplikovaného bludiska úrovní (poschodí) pospájaného množstvom komínov, sýpok a šácht. Z máp možno často vyčítať predtým netušené súvislosti, ale správne vysvetlenie chce od bádateľa dobrú znalosť technológii razenia a vystužovania v tom- ktorom období.

Potom sú v archívoch mapy povrchovej situácie, kedysi kreslené a maľované najmä kvôli tomu, aby bolo viacerým vlastníkom baní jasné, kde sa začína a kde končí ich dobývacie pole.

Nie vždy je jasné, ktorú časť banského revíru zobrazujú, ak to v legende mapy nie je jednoznačne napísané, a často samotné meno štôlne alebo šachty nestačí na identifikáciu o ktorú časť ložiskovej oblasti sa jedná. Tu prichádza na rad potreba poznania konkrétneho banského terénu a blízkych baní, aby sme správne mapu s nedostatočným popisom lokalizovali.

Použijem príklad:

 V Štiavnicko-Hodrušsko-Vyhnianskom revíri je asi 15 štôlní Ján Nepomucký, ktorý bol v 18. storočí veľmi populárnym svätým . Ďalšie desiatky baní Ján Nepomucký sú v oblasti Novej Bane, Rudna ,Žarnovice a Pukanca. Ak máte v rukách mapu bane Joannes Nepomucensis bei Schemnitz bez ďalších identifikačných znakov musíte mať preštudovaných doslova stovky iných podkladov, aby ste správne určili, ktorá z tých možných baní s rovnakým menom to naozaj je.

No a potom tu máme mapy mätúce.

V dobe ich vzniku bolo možno každému banskému technikovi jasné ,o čom daná mapa hovorila, ale súvislosti sa časom stratili, a dnešnému záujemcovi o montánu históriu vôbec nemusia dávať relevantnú informáciu.

V archívoch sú tiež mapy, ktoré o stovky rokov predbehli svoju dobu a sú aj po 300 – 400 rokoch prekvapivo moderné.

Ako príklad možem uviesť nedávno reštaurované torzo mapy baní Oberbíber pri Vindšachte z 16 storočia alebo axonometrické zobrazenia šácht v Solivare z rovnakej doby, či prípadne tiež  Marsigliho mapu Windšachty a jej baní zo záveru 17.  storočia.

Opačným extrémom sú mapy, ktoré vyzerajú, ako keby ich kreslili deti.

Je to pochopiteľné, ani zďaleka nie každý vie pekne kresliť či maľovať. Technika zobrazovania kreslením či maľbou sa dá naučiť, ale musíte mať aj niečo naviac, zhora dané - talent.

Buď ho máte, alebo nemáte, a potom Vaše výtvory majú alebo nemajú nejakú úroveň.

Kartografi mi ráčia odpustiť moje priamočiare vyjadrovanie, ale po preštudovaní kolekcie akvarelových máp Geyera z Mollovej zbierky zachytávajúcich banské mestá Horného a Dolného Uhorska, dostupných na internete, mám dojem, že Geyerove mapy patria do kategórie vyššie spomenutých „neumelých“ máp kreslených ako keby detskou rukou, naviac sú tak trochu mätúce.

 

Zbierku nájdete tu:

http://mapy.mzk.cz/mollova-sbirka/uhry/ 

treba si vľavo kliknúť na Uhry a potom vpravo na Dolní a Horní Uhry. 

To čo na Geyerových mapách vyzerá ako perspektíva, perspektívou nie je, profily skutočnými rezmi nie sú, a z technického pohľadu sú všetky jeho dochované mapy až príliš schematické.

Napriek tomu sa nimi v tomto príspevku budem zaoberať, preto že pre mňa osobne práve pre ich schematizmus a šablónové skreslenie zobrazovania predstavovali zaujímavý montanistický oriešok, ktorý som chcel rozlúsknuť. Na jednej z nich som si však doslova pomyselne „vylámal zuby“ , ale o tom až neskôr.

Takže k veci . 

Geyer na pomenovanie banských miest neuvádza názvy v tvare, v akom boli uvádzané v súdobých nemecky zaznamenávaných písomnostiach, ale uvádza často skomoleniny nemeckých mien.

Mne osobne to evokuje situáciu, ako keby Geyer (nesprávne a foneticky) zapísal názvy, ktoré mu ktosi nadiktoval.

Po prehliadnutí máp mám tiež z jedného uhla pohľadu dojem, že Geyer na miestach (ktoré môžem porovnávať, preto že ich pomerne dobre poznám) nikdy nebol, ale z druhej nezávislej strany možem povedať že tých pár pôdorysov mestských jadier ktoré z jeho máp osobne poznám, je zakreslených výstižne a pomerne presne, čo by nasvedčovalo, že namaľované miesta pochodil a pozorne zakreslil. Alebo prekreslil z iného podkladu.  Problémom pôdorysov v jeho mapách je, že riadne nevyznačil v mestskej zástavbe takpovediac „trvanlivé“ stavby, ktoré sa nezvykli búrať ani po požiaroch – napríklad kostoly, podľa ktorých by sa v pôdorysoch miest dalo ľahšie zorientovať.

To, čo je namaľované v okolí skutočných pôdorysov banských miest Geyerových máp  ako pseudoperspektíva, je silne skreslená situácia. Geyer potreboval zrejme to podstatné vtesnať na predom určený formát svojich akvarelov

Kváziperspektíva väčšinou obsahuje schematizované zobrazenie banských a spracovateľsko- technologických objektov baníctva tej doby: štôlne, šachty, tajchy, prívodné a zberné jarky, stupy, mlyny, pražiace a taviace pece. Tiež kasárne vojska. Vrchy, cesty a vodné toky sú nakreslené väčšinou len akosi hala-bala.

 Pri baniach sú detaily technológii v tej dobe používaných už bežne,  nakreslené len v zjednodušenej forme – napríklad namiesto konských gápľov všeobecne používaných na ťažbu sú nad šachtami nakreslené len dvojmužné vrátky - hašple.

  Zato na druhej strane je na niektorých z akvarelov podrobne nakreslená napríklad skúšobná mufĺová pec alebo pražiaca či vyciedzacia pec. Tiež ohňové vetracie pece nad šachtami sú nakreslené pomerne dobre, aj keď pri nich Geyer uvádza že ide o „Feuer Maschin“ ktoré na Piargu kartograf Geyer zrejme nikdy na vlastné oči nevidel.

Dosť dobre sú nakreslené tiež taviace pece na zlato a meď, tiež lučobňa a stupa, či šľamovňa stupnej úpravne. Zdá sa , že mnohé z vymenovaných  zariadení Geyer na vlastné oči videl.

Banské tajchy však napríklad kreslí vždy ako obdĺžniky či štvorce.

O tom, či niekedy fáral do podzemia, som si nie istý, drevené výstuže v podzemí kreslí v tvare T, ktoré skor pripomínajú časti strešných konštrukcii , než skutočné banské výstuže. 

Môj osobný dojem je, že „rezy“ baňami vytvoril podľa ústneho opisu alebo podrobných poznámok o tom ako to v tej ktorej bani vyzerá.
Na druhej strane minimálne v tých revíroch, ktoré poznám, a o ktorých som viac čítal, sú bane – hlavné šachty a štôlne vymenované v popiskách správne – zodpovedajú polovičke 18. storočia, čo ma podporuje v domnienke, že Geyer kreslil bane podľa opisu alebo literárnych poznámok. 

Najmä pri soľných baniach sú nakreslené len schematické rezy baňami, bez nákresov povrchovej mapy (Czernowiz, Sovar, Tatso,Matusfalwa).

Zaujímavá je doba vytvorenia Geyerových máp: všade uvádza rok 1751, čo je rok návštevy hornouhorských banských miest zo strany  rakúsko-uhorského cisára Františka Lotrinského, manžela Márie Terézie.

Pokladám preto za možné, že vznikli v tejto súvislosti - možno ako doplnkové informácie o ostatných banských lokalitách Horného a Dolného Uhorska, aj keď cisár navštívil len tri z celkom dvadsiatich jedna baníckych miest, ktoré Geyerove mapy zobrazujú. Možno banskí úradníci nakoniec neuznali Geyerove nákresy za dostatočne dobré a preto neboli zaradené do oficiálnych pracovných dokumentov banského eráru k príležitosti cisárskej vizitácie.      

Zbierka Geyerových máp v Mollovej kolekcii obsahuje nasledovné akvarely Hornouhorských a Dolnouhorských banských miest: (nie sú v poradí, v akom sú usporiadané na inernetovej stránke):

Einsiedl, Swedles, Schmelniz, Wagentrizel a Scitenz, Remetta, Neisoler Haupt Oberhandel, Oberhandel Kremniz, Hochgefőls Korpona, Niederhandel Buckonz, Konigliche salzbergwerk Sovar, Haupthandel des Bergstadt Schemniz, Mittelhandel Libeten, Rudna, Matusfalwa, Stois, Czernowiz, Feketebanya, Siget, Tatso, Vysk, Folsi Banya, Nagy Banya.

Nie každá z uvedených lokalít má nakreslený aj pôdorys mesta alebo kváziperspektívnu situáciu okolia, niektoré z nich ukazujú len kvázirez baňou (Czernowiz, Sovar, Tatso,Matusfalwa)., a niekedy je pridaný aj ďalší, menší obrázok niektorého z technologických zariadení.

Na internetovej stránke sú k niektorým Geyerovým mapám české vysvetlivky, čo by mali zobrazovať. Niekedy sú popisky správne – hlavne pri tých „ľahších“ mapách, niekde sú zase popisky nesprávne, a niekde okrem dnešnej krajiny (tiež správnej či nesprávnej) nie je žiadna lokalizácia mapy.

Tak si teda poďme v skratke povedať čo ktorá mapa zobrazuje.

Einsiedl – mapa dnešnej baníckej obce Mníšek nad Hnilcom, o ktorej  o pár rokov neskôr barón Ignác Born uvádza, že produkuje ročne 200 tisíc funtov medi. Potok na mape je označený ako Zabroz fluss. V zbierke na webstránke je chybne označená ako Rakúsko, kde síce existuje dodnes rovnomenná obec neďaleko benediktínskeho kláštora pri Melk-u, ale baníctvo v rakúskom Einsiedeli pravdepodobne nikdy nebolo.

 

Bane Einsiedl

Remetta – prekvapivo opäť nákres baní pri Mníšku nad Hnilcom. Remetta a Einsiedl sú dva názvy pre to isté sídlo – dnešný Mníšek. Či sú hlavné bane označené správnymi menami, to ponechám na tamojších znalcov. V blízkosti je nakreslený močiar Rossner (Rožňavský?) na potoku Vedranica. Ak si porovnáte kvázirezy baňami Einsiedlu a Remetty, zistíte že sú VEĽMI podobné, podobne aj kváziperspektíva a pôdorys jadra mestečka. Sú tu drobné rozdiely, ako keby Einsiedl a Remeta boli nakreslené s pomyselným časovým odstupom povedzme 100 rokov tým istým kresličom, šachta je na jednom obrázku už prerazená, pribudli aj nejaké stupy v pseudoperspektíve.

Swedles je dnešný Švedlár, kedysi známy medenorudným baníctvom , ktoré skončilo v 90tich rokoch 20 storočia dobývaním čistého žilného kremeňa, a ktoré sa v dnešných dňoch opäť plánuje obnoviť

Schmelniz- jednoznačne Smolník, so zakresleným tajchom, ktorý síce nevyzerá ako tajch Úhorná, ale to je v súčasnosti jediný tajch v okolí Smolníka, o ktorom viem. Je tu ale jeden problém: Tajch Úhorná začali stavať až o 10 rokov neskor, ako je datovaná mapa. Že by tam bol nejaký predchodca tajchu Uhorná? Vylúčiť to nemôžem, zase možno viac vedia miestni.  

Wagentrizel und Scitenz . Mapa s dvomi pôdorysmi dvoch rôznych banských miest. Wagentrinzel je ľahký – určite sa jedná o skomolený Vondrišel, teda dnešnú obec Nálepkovo, kedysi známe banské mestečko, dnes obec. Na kváziperspektíve je vyobrazený tiež Nový (vodný) jarok na pohon technológii úpravy rúd

Scitenz je už trochu väčší problém, preto že v blízkosti Vondrišela , ako sa zdá nikdy žiadny Scitenz nebol.

Som toho názoru , že toto je typický kartografický „mačkopes“: v jednej mape zobrazené dve ne-susediace banské mestá. 

Dovolím si vyjadriť hypotézu, že sa jedná o zobrazenie staroslávneho kráľovského banského mesta Štítnik, ale nie som si istý. Veľmi mi nepomohla ani súdobá literatúra dostupná na internete, ktorá Scitenz ako banské mesto lokalizuje „neďaleko rieky Poprad“, ale Štítnik v skutočnosti leží v povodí Hnilca – Hornádu.

Hoci od povodia Popradu to zo Štítnika zase až tak ďaleko nie je.

Či sedia názvy banských diel popísaných v legende mapy, to ponechám na posúdenie tamojším montanistom.

Neisoler Haupt Oberhandel – už podľa mierne skomoleného názvu ľahká hádanka: Bystrický hlavný Horný handel.

 Mapa je však opäť kartografický mačkopes, preto že je tam zobrazený zároveň hutnícky komplex pri Hrone, opevnené jadro Bystrice- ale bez mestského hradu, a tiež bane pravdepodobne Herrengrundu (Španej doliny) ktoré sú od Hronu v skutočnosti takmer 10 km vzdialené. Okrem toho, to čo je označené ako Rost Hitten (pražiaca huta) je v skutočnosti sciedzacia pec medenej huty, teda "správne" by malo byť uvedené „Saiger Hitten“ Na obrázku je aj „teich“ čo by mohli byť aj uhliarske hrable na Hrone kedysi umiestnené cez celý Hron a vyzerali ako hrádza. Keď som toto písal, dovtedy som sa nikdy predtým o žiadnom serióznom tajchu pri Bystrici alebo v Španej doline nedočítal. Z diskusie k článku som sa neskôr dozvedel, že minimálne jeden tajšok je v Herrengrundských starých mapách vyznačený. Podĺa mapy sa však ndá jednoznačne určiť, či to je ten, ktorý je nakreslený v mape Geyer.   

Obehandel Kremniz – ľahké: Kremnický Horný handel, teda dnešné kremnické Piargy (samostatná obec Kremnické Bane) .

 Na mape je opevnené historické jadro mesta Kremnica s mincovňou, ale bez niekdajšieho farského kostola na námestí, aj bez mestského hradu, ktorých budovy však v dobe vzniku mapy celkom určite už na námestí po stáročia stáli. Je tu zobrazená aj kremnická Kalvária , vedľa náznakovo zobrazené prepadlisko Šturec na Jarabici, a tri banské tajchy. Viem o dvoch tajchoch z tej doby, ale možno už vtedy bol aj tretí.

Hochgefőls Korpona trochu ťažší oriešok, preto že Krupina už v polovici 18 storočia sotva mala také hlbinné bane, aké sú na Geyerovej mape nakreslené. Krupina spolu s blízkou Babinou však má starú banícku minulosť, aj keď sa to dnes už len zriedkakedy spomína. Na mape je nakreslené aj historické jadro mesta (pravdepodobne). V hypotéze že sa jedná na 90% o Krupinu ma utvrdzuje pomenovanie rieky Ipsol fluss, teda Ipeľ.

Som toho názoru, že sa jedná o vyznačenie baní v okolí Krupiny z obdobia, keď sa panovníci pokúsili oživiť po skončení tureckých vojen baníctvo a ryžovanie zlata, rozšírené do konca 16 storočia.  Samostatný obrázok zobrazuje šľamovňu, čiže ryžovačské žľaby na ťažké minerály a zlato.

Z miery ma trochu vyvádzajú nakreslené tri tajchy, preto že nemám vedomosť, že by v okolí Krupiny niekedy nejaké banské tajchy stáli.

 Nie som však znalec Krupiny a možno ma miestni znalci opravia.

Pokladám tiež za možné, že sa jedná o vyobrazené banské diela niektorých z obcí Štiavnického revíru, ktoré historicky patrili Krupine - napríklad v Kozelníku alebo v okolí Kulpachu - Banského Studenca.

Niederhandel Buckonz  ľahká skomolenina, je to Dolný Handel pri Pukanci. Hore je na mape zakreslený koniec Kamenického vodného jarku, ktorý po dobudovaní Štampošského tajchu – 8 km vzdialeného privádzal vodu k stupám, ale jarok je staršieho dáta než tajch samotný. Na samostatnom obrázku je zakreslená Schmelz Hit.(ten) s pecami a dúchadlami na vodný pohon, a SchadGarn – teda lúčobňa so sadou krivulí.  Na mape ma znovu trochu mýli zakreslený tajch. Že by to mal byť Kamenický(Štampošský) tajch?  Ak je to on, tak nesedí jeho napojenie na Kamenický jarok, ktorý je nakreslený hore. Žiadny iný tajch , pokiaľ viem, nebol v blízkosti okrem 8 km vzdialeného Štampochu vybudovaný, aj keď ďalšie dva boli podľa všetkého  naplánované. Stále však na úrovni súčasných znalostí nevylučujem, že nejaké menšie tajšíky v minulosti najmä v okolí dedičnej Juraj štôlne naozaj mohli stáť.  Terén sa odvtedy výrazne zmenil.   

Königliche Oberhungarische Salzbergwerk Sovar – ľahké, Solivar pri Prešove. Len kvázirez baňou , bez povrchu, v dobe, keď ešte neboli bane zatopené prievalom soľanky . Pripadne mi zaujímavé že je v bani nakreslený veľký centrálny pilier nazvaný (svätý?) Štefan. Či zodpovedajú názvy šácht, to nechám na posúdenie informovanejším, hoci mám doma staršiu Butkovičovu monografiu.Čo nemám, je čas hľadať to.

      

Haupthandel der Bergstadt Schemniz- ľahké, aj keď mnohých môže zmiasť. 

Na mape je totiž pôdorys, kvázirez baňami a kvázi perspektíva nie dnešnej Štiavnice, ale  rysy súčasnej obce Štiavnických Baní alias Piargu, konkrétne jej časť „Windschacht“, ktorá však v tej dobe bola časťou B.Š: 

Pôdorys nezachytáva z dnešnej Štiavnice nič, zobrazuje opevnené historické jadro dnešnej obce Piarg.

Ako je u Geyera zvykom, maľovačka mesta je bez dvojice kostolov a bez šácht, ktoré boli "natískané" na seba navzájom, väčšinou vo vnútri hradieb. Dvojica tajchov je Spodná Vindšachta (Suchý tajch) a Stredná Vindšachta (Evička), ale polohovo sú v nesprávnom postavení. Nad šachtami sú na kvázi reze nesprávne nakreslené "Feyer Maschine" , ktoré vyzerajú skôr ako ohňové vetracie pece s potrubím. Šachty sú tiež poumiestňované hala-bala, v skutočnosti by takýto priemet nikdy nemohol vzniknúť. V dobývkach sú tradičné alchymistické značky tam dobývaných kovov.

Mitelhandel Libeten – ľahké, Stredný handel kráľovského banského mesta Ľubietová, s vyobrazením ruín pravdepodobne mestského hradu, a stupou. Na obrázku ma zaskočil ďalší  nákres tajchu, preto že mi doteraz nie je známe, že by v Ľubietovskej doline nejaký banský tajch bol býval postavený. Zrejme ho však nemožno celkom vylúčiť v niektorej z bočných dolín, tajšok mohli neskôr zasypať rozširujúce sa haldy.       

        

Salzbergwerk bei Matusfalwa – tvrdý montanistický oriešok, jedna z dva a pol záhadných máp tejto Geyerovej kolekcie.




Soľná bana Matusfalwa 

Popiska webstránky hovorí že Východní Slovensko.  

Kniha Lexikón uhorským miest zo zhruba rovnakej doby ako mapy uvádza, že Matusfalwa je na hodinku cesty vzdialený od Eperjesu – teda Prešova, pri rieke Bodrog. 
Už tento knižný údaj zapísaný o 30 rokov neskôr po mapách označených ako Geyer, je mätúci, preto že Bodrog je od Prešova takmer 80 km vzdialený.  Žiadna obec do 50 km v okolí nemala názov Matusfalwa. 
Zrejme jediná obec, ktorá by vyhovovala názvom aj polohou , je  bývalá Mathiasfalva – Ondavské Matiašovce.

 Či sa v katastri Matiašoviec v histórii hlbinným spôsobom dobývala soľ, to netuším, ale neviem o inej starej bani na soľ na dnešnom Slovensku okrem tej v Prešove a v obci Soľ, pričom obec Soľ nie je ďaleko od Matiašoviec.

 Na kvázireze baňami je popísaná šachta Štefan, Bor,Isanic, štôlne Alžbeta a Sáros, Bane König a Edel.

K Prešovu je najbližšie (okrem Solivaru) iné soľné ložisko pri obci Soľ pri rieke Topľa . 
Obec Soľ je od Ondavských Matiašoviec vzdialená cez vŕšky asi 10 kilometrov severovýchodne . 
Tu v Soli sa však podľa mojej vedomosti vyhĺbila prvá hlbinná baňa - šachta až v 20. storočí pri podrobnom geologickom prieskume.

 Dovtedy tu ľudia ťažili soľ len odparovaním soľankových prameňov, ale aj tie im kráľovská Soľná komora z konkurenčných dôvodov v 18. storočí zasypala podobne, ako skončili napríklad slané pramene na Orave v Polhore.
 Kráľovský soľný monopol nesmela narušiť ani samotná príroda.

Nie, Matusfalwianske bane nemôžu byť ani pri Zbudzi – tá je zase príliš ďaleko od Prešova. Je tu ešte jedno drobné ložisko soli v katastri obce Soľnička pri Kráľovskom Chlmci, ale to je tiež priďaleko od Prešova. 

 Možno z toho celého budú kamaráti z východu múdrejší. 

Vyzerá to podľa nás tak, že na mape je nakreslená baňa na soľ pri obci Soľ neďaleko Ondavských Matiašoviec, ktorá nikdy neexistovala a ak, tak len vo fantázii tvorcu máp.  

Bergstadt Stois –ľahká montanistická hádanka , bane na železo v Štóse pri Smolníku. Dodávali železo hlavne pre Smolnícke prevádzky cementácie, kde železo premieňali na cementačnú meď. Na mape je aj akýsi opevnený kaštieľ a pseudorez baňami.

Čo mi medzi Uhorskými banskými mestami chýba, je niekoľko vtedy a sčasti dodnes slávnych banských miest: 

Vymenujem aspoň pár tých, ktoré mi tu chýbajú: Kőnigsberg, Topsau, Rosenau, Iglo-Nojdorf, Krumbach, ale aj Verespatak, Turt a mnohé iné.

Ktovie či ich namaľoval... Dnes ich asi nemáme k dispozícii, ak vôbec boli Geyerom niekedy nakreslené.

Ďalej tu máme skupinu Sedmohradských a Ukrajinských banských miest a mestečiek, ktoré kedysi patrili do Uhorska:

Czernowiz =Černyvci na Ukrajine,

Feketebánya =  Abrud Rumunsko,

Kupferbergwerk Siget pri rieke Porowa = Sigheti Marmatiei pri Tise na Rumunsko-Ukrajinskej hranici,

Tatsó pri Maramureši =Tjačiv na Ukrajine, soľná baňa,

Berg Visk =Vyškovo, soľná baňa na Ukrajine,

Folsi Bania =Felsöbánya =Baia Sprie v Rumunsku,

Nagybanya = Baia Mare v Rumunsku

Na záver som si nechal vôbec najzáhadnejšie banské mestečko na Slovensku, nakreslené v Geyerových mapách:

Plan der Ober-Hungrischen Bergstadt Rudna 

V knihe Ungrisches Magazin oder Beyträge zur ungrischen Geschichte, Geographie, Naturwissenschaft, und der dahin einschlagenden Litteratur. 1782 sa píše, že dedina Rudna je v Turčianskej župe a  popis sa pritom odvoláva na Geyerovu mapu. Z čoho okrem iného vyplýva, že Geyerovské mapové nákresy boli v svojej dobe pravdepodobne vcelku známym kartografickým súborným dielom.  

Geyerova mapa Bergstadt Rudna

Lenže Geyer kreslí, že jeho Rudna leží pri Neutra fluss, teda rieke Nitra. To by znamenalo na Ponitrí.

Mathias Bel vo svojich Notíciách v II dieli uvádza, že Nitrianske Rudno leží v Nitrianskej župe, a je pod správou Bojnického panstva, ale predtým bolo súčasťou Turčianskej župy.

Na slovensku sú dve Rudná bez baní a dve Rudná s baňami.

-       Rudno pri Novej Bani malo vo svojom chotári bane na zlato a striebro v okolí Chlmu. Jeho rozvoj však od 16. storočia hatili turecké nájazdy, a po ich pominutí v 18 storočí ukázal, že ložiská rudných žíl sú relatívne málo výdatné a baníctvo pomaly zaniklo.

-       Dedinka Rudno pri Diviakoch (Divékrudna, Thuróczrudna) v Turci zrejme malo svoje stredoveké náleziská rudy, ale v literatúre o podstate a rozsahu baníctva nenájdeme takmer nič.

-       Dedinka Rudná pri Rožňave má v okolí rozsiahle bane, preto že sa nachádza v blízkosti starého banského mesta Ochtiná, v pásme zrudnení ktoré poskytovali zlato, striebro, meď a hlavne železo. Nie príliš ďaleko je vrch Železník, ktorý v svojich Slovenských národných povestiach svojím osobitým štýlom spomína Pavol Dobšinský, ktorý mal neďaleko svoje posobisko. Mimochodom, neďaleko Rudnej nachádzame dodnes potok Turček, čo z geografického pohľadu snahy o lokalizáciu Geyerovej mapy ešte viac situáciu zamotáva.

-       Dedinka Nitrianske Rudno je najhorúcejším kandidátom na lokalizáciu tejto mapy. Jednak leží na bočnom prítoku rieky Nitra – (na mape je Neutra) nazývanom Nitrica a jednak ho v spojitosti s Geyerom uvádzajú aj takmer súdobé pramene. Dedina je však v historických análoch známa len tým, že z nej pochádzal významný šľachtický rod Rudnayovcov. O povahe a predmete dolovania v okolí s výnimkou Čavoja a Chvojnice však nateraz nemám z literatúry žiadnu vedomosť (s ďalšou výnimkou Cachu/Malinovej, ale tu sa jedná o pravekú a rannostredovekú povrchovú ťažbu).

-       V Rakúsko –Uhorsku existovalo ešte vo viacerých miestach mocnárstva viacero miest a dedín s názvom Rudno-Rudna, (Srbsko, Chorvátsko, Bulharsko, Sliezsko) ale žiadne z nich neležalo a neleží v „Hornom Uhorsku“ 

Prečo a aké z možných dedín či mestečiek "Rudno" mapa teda zobrazuje, to neviem, ale myslím si, že sa jedná o Nitrianske Rudno, možno zmiešané s dnešným Nitrianskym Pravnom (bývalé Nemecké Pravno).

Aj kniha Ungrisches Magazin oder Beyträge zur ungrischen Geschichte, Geographie, Naturwissenschaft, und der dahin einschlagenden Litteratur.z roku 1782 odkazuje Geyerovu mapu na oblasť „prameňov Nitry, pár hodín od Kremnice“

Mám hypotézu, že mapu nakreslil kvôli takej (s prepáčením) bulvárnej „pikoške“ :

V legende mapy z roku 1751 Geyer uvádza, že v roku 1705 sa“ kvôli ľudskej chamtivosti úplne rozpadol vrch“ – zrejme by teda mohlo ísť o zával následkom poddolovania bohatého rudného výskytu.

Otázka znie, či si nesplietol povesť-nepovesť o zrútení baní na Šturci pri Kremnici a nepriradil ju k Rudnu. Nejaké tie podrobnosti sú tu

http://karstenivan.blogspot.com/2015/08/k-teme-prepadliska-sturec-v-kremnici.html

Takáto legenda o tom, že miestne panstvo už  pre blahobyt nevedela čo so sebou robiť a chodila piť a iné nemravnosti robiť do veľkých sál vyrúbaných v podzemí vrchov, ktoré sa na nich ako boží trest zrútili a naveky ich pochovali,  pochádza aj z Novej Bane 

Na mape síce uvádza viacero vertikálnych banských diel – šácht, a horizontálnych štôlní, dokonca aj taviacu hutu, v chotári „banského mesta Rudno“ aj horu Weiselberg. 

Odkazuje aj na baňu Thavonath, pričom gróf Tavonath z Tirolska vykonával v 18 storočí funkciu komorského grófa, a teda bol určite aj vlastníkom podielov vo viacerých Hornouhorských baniach, ako bývalo vtedy zvykom.

Či sa pôdorys mesta „Rudna“ zhoduje alebo aspoň približuje niektorému z podozrivých Rudien na dnešnom Slovensku , to neviem.

Toto Rudno je pre mňa nateraz veľkou záhadou, a Geyera podozrievam, že si mapu a popis „vycucal z prsta“.

Na základe diskusie s čitateľmi mojich blogov považujem tiež za možné, že mapa "Rudna" zobrazuje spotvorený pôdorys (trojuholníkový namiesto štvorcového) centra  mestečka a širšie okolie Nitrianskeho Pravna, bane vo vrchoch v pozadí by mohli byť zlato-strieborno-olovené bane v okolí Chvojnice, Čavoja a Tužiny.

Niečo podobné tvrdí aj práca Chrastinu et al. "Nerudné suroviny Nitrianskej stolice pohľadom  M.Bela." ktorí zničenie vrchu (bane) pripisujú kurucom počas kuruckých vojen (podľa nich  malcontent = kuruc) 
Na Geyerových alebo Geyerovských(?) mapkách je totiž možné všetko... 

Rozlúsknutie a vierohodná interpretácia tohto kartograficko-montanistického orieška zatiaľ teda zostáva na ďalších bádateľoch, ja som len naznačil možné riešenia. 

Aby nebol guláš informácii len taký riedky, ešte ho zahustíme, preto že všetko to mohlo byť  úplne inak:
-v celom tomto článku píšem o Geyer-ovi ako o osobe. 
 Pravdu povediac, nie som si na 100 % istý, či je cpt. Geyer reálna osoba, a už vôbec nie som si istý, či skratka cpt. označuje vojenskú hodnosť.

Geyer je totiž staré banícke mestečko  na nemeckej strane Krušných hôr, neďaleko od hraníc s Českou republikou, kde sa dobývali polymetalické rudy, cín, striebro a meď. 
Je teda dosť ľahko možné že "cpt. Geyer" označuje MIESTO kde akvarely vznikli, a nie KTO ich namaľoval.        

K. Ivan November-December 2015

Text je autorským dielom a duševným vlastníctvom K.Ivana. Je možné ho citovať, používať na ďalšie výskumy. Nie je dovolené kopírovať text, a vydávať ho za svoje dielo. Publikovať text v tlačenej forme bez vopred vyžiadaného písomného-mailového súhlasu nie je dovolené. 

Všetky použité obrázky sú z internetovej galérie Moravskej Zemskej Knihovny uvedenej v prameňoch a ostatnej použitej literatúry nižšie

Použitá literatúra a pramene

Mollova sbírka map Moravské Zemské Knihovny http://mapy.mzk.cz/mollova-sbirka/uhry/

Kolektív: Ungrisches Magazin oder Beyträge zur ungrischen Geschichte, Geographie, Naturwissenschaft, und der dahin einschlagenden Litteratur. 1782

 Ignác Born : Cestopis z Banátu, Temešváru,Transylvánie a Uhorska 1777 Londýn

http://kramaricova.blog.sme.sk/c/45035/Historia-zelezorudnych-bani-v-Zelezniku-I.html

Topographisches Post Lexicon aller Ortschaften der k.k. Erbländer, Zväzok 4

https://www.researchgate.net/publication/334234385_Nerudne_suroviny_Nitrianskej_stolice_pohladom_Mateja_Bela

               

Nejasnosti okolo strojovne šachty na Piargu

Na tomto mieste bol  od jesene 2015 blog venovaný tematike nejasností okolo budovy na Piargu zvanej "Pod hodinami" ktorá bola a v súčasnosti ešte stále je považovaná za strojovňu "ohňového atmosferického čerpacieho stroja pri šachte Jozef".

Nesprávne, strojovňa atmosferického ohňového stroja to zrejme nie je.

Na jar roku 2019 montánny historik Miroslav Minárčic spracoval prácu s názvom
 Unikátna "neznáma" montánna pamiatka..." - (neuvádzam celý názov práce), v ktorej poukázal dôkazmi na to, že "šachta Jozef" nie je šachtou Jozef, ale je v skutočnosti šachtou Špitáler, a tiež na to, že budova "pod Hodinami" s najvyššou pravdepodobnosťou nebola strojovňou  ohňového čerpacieho stroja, ale bola prestavaná zo staršej budovy na strojovňu s iným princípom pohonu

Záhadou zostáva, prečo nebola strojovňa tohto (čerpacieho? ťažného?) stroja pravdepodobne nikdy využitá v praxi? Zatiaľ to vyzerá tak, že o tom v preštudovaných podkladoch niet zmienok.

Zavalila sa náhle Špitáler šachta?
 Možno tam bola iná príčina, technický zádrhel (nedostatok vody?), alebo zmena pohľadu banského eráru na využívanie vody ,alebo dokonca využívania celej šachty?
 Možno nakoniec použili pripravené vodné koleso s bubnami navijáku niekde inde?
Možné je všetko z uvedeného, a ešte určite aj ďalšie možné tu neuvedené dôvody.

Pravdu o účele stavby budovy nazývanej "Pod Hodinami"  však má s najvyššou pravdepodobnosťou Dr. Minárčic.
Keď sa rozhodne svoju prácu niekde publikovať, dočítate sa, prečo sa majú veci tak, ako napísal.
Nechcem spoilerovať jeho prácu, kým ju sám niekde nezverejní.

S konzultovaním problematiky čo je čo na Piargu a prečo to tak je, ako to je, po e-mailoch,  bolo spojených niekoľko scén ako vystrihnutých zo starších francúzskych a talianskych  komédii, zainteresovaný úzky okruh obecenstva, ktoré sa zúčastnilo vyjasňovania situácie, vie prečo. 

Tie výstupy sú pre mňa srandovnou epizódkou, ale mám niekedy pri takýchto scénkach dojem, že predmet "Ako reagovať na kritiku" sa na fakultách pre banských historikov neprednáša, naopak, študenti montánnej hystérie navštevujú  tajne semináre na fakulte divadelných umení.

To, že som sa vo svojom blogu mýlil, je v poriadku, - koniec koncov, nebol som sám, a celá generácia banských historikov "s papiermi" teda históriu vyštudovavších, ktorá sa zaoberala Piargom, doteraz v tomto omyle zotrvávala.
Čo potom zmôžeme my, amatéri kafrajúci sa v banskej histórii?  Z mylných predpodkladov možno dôjsť len k mylným záverom.
Ja som vo svojom blogu  vlastne pridal polienko pod pomyselný kotol na špekulatívnu paru poháňajúcu súbor domnienok, čo táto budova vlastne bola a na čo slúžila. Že polienko bolo nesprávne, to je moja chyba, ale za svoje omyly sa nemám prečo hanbiť.

Ak som čitateľov svojimi pôvodnými vývodmi zmiatol, nak sa na mna nehnevajú.

Ponechám na tomto mieste aspoň súbor vybraných obrázkov, ktoré boli prílohami pôvodného textu, a úryvky pôvodného textu, ktoré majú aspoň istú informačnú hodnotu pre laické publikum.         

Prospekt šácht na Piargu , kópia z Marsigliho mapy z roku 1726, teda doby, keď sa montáž ohňových strojov ešte len plánovala . Do mapy som doplnil mená šácht.  

V ostatných rokoch dôkladne preskúmal históriu Potterových a Fischerových ohňových strojov zostrojených a namontovaných v Novej Bani aj na Štiavnických Baniach amatérsky historik pán Peter Kopernický.
Neobmedzil sa len na suchý popis technických parametrov a funkcie ohňových strojov (pri všetkej úcte k odborným prácam p.doktorov  Gindla, Vozára alebo Kladivíka, ktorí to takto vyriešili), ale načrtol - po riadnom prehrabaní sa dokumentáciou vo Viedenskom Hofkammer Archíve - aj vzťahy Isaaca Pottera ako staviteľa  atmosferických  ohňových strojov  Newcomenovho typu v Rakúsko-Uhorsku,   s Jozefom Emanuelom Fischerom z Erlachu, ktorý Pottera do Uhorska v podstate po priemyselnej špionáži v Anglicku z Británie do Uhorska „dotiahol“.

Prvých sedem rokov činnosti ohňových strojov na čerpanie vody v Novej Bani nebolo veľmi úspešných.

Jednak pre to, že Komorský úrad vo Viedni dal z opatrnosti namontovať  tento dovtedy nevyskúšaný stroj na nie veľmi perspektívnej šachte Althandel  v Novej Bani, ktorej ťažba bola už dávno za zenitom svojej slávy.

V ďalšom  bolo potrebné na ohňovej mašine „vychytať“ mnoho konštrukčných problémov, vyriešiť problematiku opráv a výmen nekvalitne zhotovených dielov strojov.
Dokonca bolo potrebné neustále prekonávať aj sabotáže a poškodzovania stroja zo strany prenajímateľov koní pre tamojší čerpací konský gápeľ , dodávateľov krmiva pre kone a tesárov či kováčov pracujúcich na udržiavaní čerpacieho gápľa, ktorí sa spojili v boji proti novej mašine, ako popisuje filozof  Montesquieu, ktorý si prišiel stroj do Novej Bane prezrieť.

Potom k neúspechu prispeli aj nevhodné konštrukčné zásahy - napríklad predĺženie výtlačného potrubia malého priemeru od púmp v podzemí,  vedeného po Hronskej dedičnej štôlni pod Novou baňou, namiesto toho, aby potrubie urobili čo najkratšie. Technikom je známe, že predlžovanie výtlaku pri malom svetlom priereze má za následok prudké zhoršovanie účinnosti akéhokoľvek čerpadla.

Ďalším faktorom neúspešnosti prevádzky boli nezvládnuteľné prítoky podzemnej vody z hlbín pod Hronskou dedičnou štôlňou.
Stroj bol postavený ako poddimenzovaný, ale to jeho staviteľ Potter pri jeho konštrukcii nemohol vedieť, nemal ako zistiť (z technických dôvodov) aké výdatné sú skutočné prítoky.
Kvôli enormným nezvádnuteľným prítokom vôd skrachovali aj o celé stáročia neskôr viaceré banské podniky a projekty, hoci už mali k dispozícii omnoho modernejšie a výkonnejšie čerpadlá - z tunajšej oblasti spomeniem napríklad príklad šachty na Drieňovej v Štiavnici.

Piest a vahadlo z Newcomenovho atmosferického stroja, originál z roku 1798, teda podstatne neskoršej doby, než o akej píšem. Tu je vahadlo aj piest z liatiny. U nás boli vahadlá drevené, a piesty z medi a mosadze Foto K.Ivan , Science museum, London 2012

Isaac  Potter sa pri tomto osemročnom boji značne finančne a zrejme aj psychicky vyčerpal. Videl, že v Novej Bani  jeho stroj nemá veľkú perspektívu, a kvôli neustálej zadlženosti skúšal popri prevádzkovaní strojov podnikať v baníctve v okolí. Podľa niektorých náznakov zároveň s tým skĺzaval do alkoholizmu a výbuchov neakceptovateľného správania v záchvatoch hnevu. Vrhol sa tiež na iné podniky v oblasti baníctva - napríklad dobývanie železnej rudy pri Veľkom Poli, ktoré po čase tiež stroskotali.

Napriek vyššie uvedenému, samotný stroj spojený s čerpadlami  v obdobiach ,keď fungoval bez porúch, ukazoval prekvapivo vysoký výkon, neporovnateľne vyšší ako iné čerpacie stroje založené na iných princípoch pohonu v tej dobe.
Dá sa teda povedať, že atmosferický parný stroj Newcomen Potterovej konštrukcie v Novej Bani napriek neúspechom preukázal svoje kvality neskôr, na Piargu pri Štiavnici . 

Mimochodom, vedeli ste, že aj slávny Matthias (Matej) Bel z Očovej bol spoluinvestorom a podielnikom stavby a prevádzky Potterovho stroja v Novej Bani?

Možno to pán Kopernický vo svojej práci spomenul, už si nepamätám, ale pripomenulo sa mi to pri čítaní nového vydania Belových Notícii, v knihe o Tekovskej stolici, kde Matej Bel opakovane ľutuje svoje členstvo v tejto spoločnosti prevádzkujúcej ohňový stroj v Novej Bani citujem: "Bol taký drahý!" - vraj to mali napísané aj v "logu" spoločnosti.

Kotol Newcomenovského atmosferického stroja (1798) zo Science museum Londýn. Foto K.Ivan 2012

Nákres podobného kotla niektorého z Piargskych strojov z knihy Nicolausa Podu 1778. Je tam znázornená aj príruba s dvojicou trubiek na kontrolu stavu hladiny vody v kotli vľavo a iná príruba odberovým potrubím pary vpravo 

V krátkosti si ešte pripomeňme hlavný rozdiel medzi ohňovým strojom a klasickým parným strojom.

Atmosferický ohňový stroj   - nákres zo Zlatej knihy Baníckej 1764.

V ŠÚBA existuje veľmi podobný nákres "ohniváka" z Magdaléna šachty fond HKG 10567

Ohňový atmosferický stroj nepracoval s pohonnou energiou získavanej z pretlaku pary, ale naopak, silu/pohon piestu dodávalo vákuum vo valci, ktoré vzniklo po kondenzácii horúcej pary vstreknutím studenej vody, a vlastne na valec netlačila zvnútra para, ale na piest tlačila atmosféra zvonku
V podstate to bol otočený princíp neskorších Wattových parných strojov.

Výkon stroja v tomto usporiadaní preto nepotreboval vysoký tlak pary, jeho činnosť bola skôr závislá od jej množstva. Na piest vlastne tlačil zvonku tlak atmosféry pri kondenzácii pary vo vnútri piestového valca, ktorá vytvárala vákuum, a preto sa stroj nazýva atmosferickým parným strojom.
 Nepracoval ale nijako oslnivo rýchlo – za minútu vykonal podľa súdobých záznamov ohňový (atmosferický parný) stroj len 6-8 zdvihov alebo ak chcete cyklov. To znamená, že jeden zdvih pripadal  priemerne na 7-10 sekúnd.

Nebol to teda nejaký rýchlobežný stroj.
V tejto súvislosti je ale zaujímavé, že existujúce repliky - teda funkčné detailne prepracované napodobeniny Newcomenových atmosferických strojov dnes pracujú rýchlejšie, a robia jeden cyklus za nejakých 3 - 5 sekúnd.  

 

Niekedy sa v literatúre ohľadom čerpania vôd naznačuje, že prvé ohňové stroje v Štiavnických vrchoch boli postavené na Piargu – dnešných Štiavnických Baniach.

Nie je to pravda, pán Kopernický dokázal, že prvý ohňový stroj v oblasti Štiavnických vrchov fungoval v Dolných Hámroch od roku 1732 na šachte Kyslá, v dnešnej  Hodruši-Hámroch , kam ho z Novej Bane presťahoval práve Potter na odporúčanie Dvorskej komory.
 O tom však niekedy inokedy, vyzerá to tak, že svoj ohňový stroj znovu poskladal a zostavil v Hodruši -Hámroch ešte samotný Isaac Potter .

V 30tich rokoch 18. storočia sa naplno v štiavnických vrchoch ukázal nedostatok pohonnej vody pre banské a úpravnícke stroje sústreďovanej vo vtedajších nepočetných a malých tajchoch.
Rozbehla sa vlna horúčkovitého stavania veľkých tajchov Mikovínim a Hellovcami, ale tieto stavby trvali dlhé roky.
Práve tie roky stavby tajchov boli, ako na potvoru, väčšinou suché, alebo suchšie, ako zvyčajne zvykli bývať.  

Cisársko-kráľovský banský erár  sa preto konečne odhodlal  preklenúť nedostatok vody aj stavbou ohňových čerpacích strojov, a to aj napriek tomu, že v šírom okolí bol veľký nedostatok palivového dreva, ktoré každý ohňový stroj  stroj hltal s veľkým apetítom.

"Nové" ohňové stroje boli v Štiavnických vrchoch po vyskúšaní v Novej Bani a v Dolných Hámroch postavené práve pri šachte Jozef  na Piargu.
 Ich projektovanou úlohou bolo vyťahovať vodu z 5. Piroch obzoru na úroveň Bieber dedičnej štôlne, teda 102 výškových metrov.
Cieľom používania atmosferických strojov malo byť vyčerpanie vôd zo  zatopených spodných obzorov šachty Karol cez šachtu Jozef. Šachta Jozef bola hlboká približne 270 metrov, šachta Karol dosahovala hĺbku cca. 330 metrov.

Ohňové stroje boli takmer vždy stavané ako zdvojené, aby sa navzájom mohli stroje zastupovať v prípade poruchy častí alebo údržby jedného z nich. Podobne sa pri významných šachtách zdvojovali drevené koňmi poháňané ťažné gáple a konské vodočerpacie gáple.

 Zdvojenie niektorých kľúčových zariadení v banskom priemysle dodnes vo vybraných prípadoch prikazujú banské predpisy.
Každá baňa musí mať dnes zdvojenú hlavnú čerpaciu stanicu, zdvojené nezávislé prívody elektrickej energie, zdvojenú transformátorovú stanicu aj zdvojenú hlavnú ventilátorovňu. Ťažobná baňa musí mať najmenej dva nezávislé východy.

Rez šachtami na Piargu okolo roku 1734. Na povrchu v strede pri gápli šachty Jozef je nakreslená prvá strojovňa. Originál plánu je uložený v ŠÚBA Banská štiavnica, číslo HKG však neviem, obrázok je prefotený z náučnej tabule chodníka na Štiavnických Baniach viď Linky.

O tridsaťjeden rokov neskôr od stavby prvých ohňových strojov na Piargu  píše princ Leopold vo svojom denníku z návštevy stredoslovenských banských revírov na strane 46 (pozri Zdroje)  v sobotu 21 Júla 1764: „Keď sme vyšli z tejto (Bieber dedičnej) štôlne išli sme sa podívať na štyri ohňové  stroje, ktoré sa niekedy dávajú do chodu , aby čerpali vodu z tej istej jamy, čiže šachty (Jozef) „  Na strane 152 tamže píše: „ V šachte Jozef sú 4 ohňové stroje, dva sa nazývajú horné a dva dolné“

Prvá dvojica ohňových strojov  čerpala kaskádou piestových čerpadiel banskú vodu z úrovne obzoru Piroch (cca 469. m n.m.) na úroveň  Dedičnej štôlne Bieber  ktorá bola pri šachte Jozef na úrovni cca 571 m n.m. To znamená podľa dobových záznamov, že voda bola čerpaná do prevýšenia 50 ½ siahy, čo je cca 102 výškových metrov.

Keď sa (aj s pomocou čerpacích gápľov  a neskôr dostavaných kunstových (vodno kolesových s mihadlami) čerpadiel na šachte Karol) spoločne podarilo odvodniť  úroveň Piroch horizontu, čo trvalo cca 3-4 roky, na povrchu pri šachte Jozef bola postavená druhá strojovňa dvojice ohňových strojov- namiesto druhého čerpacieho gápľa.
Osadili do nej v roku 1738 ohňové stroje presťahované zo šachty Mária Magdaléna, kde vybudoval Fischer silnejšie ohňové stroje.  Novšia dvojka ohňových strojov Jozef # čerpala vodu z 5. Sarkozy obzoru (cca 360 m n.m.) na obzor Piroch (cca. 469 m.n.m)  teda výšky cca 109 metrov, odkiaľ vodu čerpala už spomenutá prvá najstaršia dvojica ohňových mašín na Bieber dedičnú štôlňu.

Výrez z prospektu Piargskych baní z roku 1742 presne v strede obrázka je nakreslená dvojica murovaných budov ohňových strojov Potterovek konštrukcie . číslom 14 sú označené gáple Jozef # . Plán je uložený v ŠÚBA Banská Štiavnica, číslo HKG neviem, pri origináli obrázku nie je uvedené. Reprofoto K.Ivan 

     O dva roky po návšteve princov, v roku 1766 bola odbočka Hodrušskej dedičnej štôlne (Cisára Františka) prerazená do chodby od šachty Jozef  na  výškovej úrovni  cca 395 mnm. 

To znamenalo, že ostatné vody medzi  571 mnm a 395 mnm už stekali do Hodrušskej dedičnej štolne samospádom, a šachta Jozef príležitostne čerpala vody len z úrovne 5 Sarkozy obzoru na HDŠ, do výšky 17 siah a 4 stopy, čo je cca. 35 metrov.

V tej dobe už naplno fungovali mnohé  vodostĺpcové a vahadlové čerpacie stroje Hellovej konštrukcie , poháňané s oveľa menšími nákladmi vodou z medzičasom dostavaných Piargskych, Štiavnických a Richnavských  tajchov, prípadne využívajúcich podemné vody.

Prerazením  HDŠ 1766 k šachte Jozef sa zrejme staršia strojovňa so svojimi  ohňovými strojmi stala zbytočnou  a bola odstránená. Okrem toho bola medzičasom významne prehĺbená aj šachta Mária Magdaléna a jej čerpadlá sťahovali významnú časť vody pod úrovňou HDŠ. 

  

Nákres pozície a rozmiestnenia hlavných šácht na Piargu z tabule náučného chodníka. Stav pred rokom 1730.

Detail výrezu z Marsigliho mapy Vľavo styri gáple šachty Karol, vpravo štyri gáple šachty Jozef. 

Nákres ohňového alebo atmosférického stroja Potterovej-Fischerovej konštrukcie s usporiadaním vahadiel nad sebou. Výkres z Deliusovej učebnice baníctva z roku 1773. Nemusí (ale môže) to byť presný výkres usporiadania prvej strojovne pri Jozef #. 

Iný nákres podobného ohňového čerpacieho stroja , tentokrát z anglicka z knihy Johanna Fridricha Weidlera z roku 1726. Oproti predchádzajúcemu obrázku na tomto výkrese pomocné vahadlo so závažím nie je je umiestnené nad hlavným vahadlom, ale je menšie a umiestnené bližšie pri šachte

Nákres atmosferického stroja z šachty Königsegg . Tu je atmosferický stroj umiestnený ďalej od šachty, a rameno spolu so závažovým ramenom umiestneným tentokrát pred hlavným vahadlom, prenáša ťah cez dvojicu kladiek, čo nevyhnutne muselo významne znižovať prenášaný ťah  

Šachta Špitaler na zábere od rohu strojovne .

.

Grafika Piargských šácht z roku 1809 Na vyobrazení strojovne ešte vidno druhú, obytnú prístavbu, ktorá je dnes už odstránená

Vráťme sa k budove zvanej "Pod Hodinami" na Piargu.

Pravdepodobne neskôr bola  dodatočne na severnej strane strechy nad túto strojovňu dostavená  drevená vežička, do ktorej bol pravdepodobne premiestnený hodinový stroj z druhého Piargskeho kostolíka sv. Jozefa , ktorý bol koncom 19 storočia zbúraný. 

Alebo do vežičky nainštalovali nový hodinový stroj? Nevieme... aspoň zatiaľ.

Dnes strojovňa nemá vežičku, ale nejaký ciferník vežových hodín je pribitý na štíte strojovne zo severnej strany, možno ten pôvodný, čo bol na vežičke.

 Mimochodom hrebenáče strechy na severnej  strane strechy strojovne sú už popadané. 

Bolo by ich načim ponaprávať skôr ako vlhkosť a drevokazné huby načnú celú strešnú konštrukciu. Prístavba , využívaná ako rekreačná chalupa je v súčasnosti (november 2015) na predaj.

Strojovňa asi vodného ťažného stroja od severozápadu. Všimnite si aj stav strechy. Foto K.Ivan

Vráťme sa ešte na chvíľu k Potterovi a Fischerovi a ich ohňovým strojom.
Prvé ohňové stroje na Jozef šachte a druhú strojovňu na Magdaléna šachte staval podľa všetkého ešte Potter, aj keď neskôr narodený prof. Poda už pripisuje stavbu týchto strojov len Fischerovi z Erlachu.

Potter podľa podkladov pána Petra  Kopernického v decembri 1734 začal chorľavieť , a 18. Februára 1735 na Piargu umiera.
V tom istom roku povýšili Jozefa Emanuela Fischera do barónskeho šľachtického stavu za zásluhy a tiež preto, aby sa mohol stať dvorským radcom.
Okrem strojárskej odbornosti bol Jozef Emanuel Fischer von Erlach pokračovateľom v hlavnom remesle a špecializácii svojho otca – ktorý bol vo svojej dobe veľmi slávnym architektom a v podstate stavbyvedúcim mnohých zámkov a kaštieľov význačných šľachtických rodov.

J.E. Fischer umiera v roku 1742, ale jeho, a Potterove stroje fungovali a čerpali vody z podzemia ešte viac ako 30 rokov po smrti oboch ich staviteľov.

Mimochodom, neviem o tom, že by sa obec Piarg hrdila hrobom Isaaca Pottera, hoci bol na Piargu určite pochovaný aspoň nejaký čas. Dedičstvo po Isaacovi Potterovi prišiel na Piarg vybavovať jeho brat z anglicka až o nejaké dva roky po úmrtí. 

Kde je alebo bolo miesto posledného odpočinku Isaaca Pottera na Piargu, či v Štiavnici, to by mohla byť vhodná téma výskumu pre ďalších milovníkov histórie baníctva.

K.Ivan,

OZ Kerling

November 2015 - upravy August 2019      

.....................................................................................................................................................

Autor ďakuje p. Petrovi Kopernickému za povolenie použiť doteraz nepublikované poznatky z jeho diela.  

Použitá literatúra a podklady :

Krištof Traugott Delius: Poučení o zručnosti hornické (1773) vyd. Academie 2012 ISBN 978-80-200-2106-9

Nicolaus Poda a Ignatius  Born: Popis baníctva v Štiavnici v Dolnom Uhorsku, a tam postavených strojoch , vyd. V Prahe 1771, PDF sken Sächsige Bibliothek Dresden 

Denník Princa Leopolda z cesty do stredoslovenských banských miest v roku 1764, editoval Jozef Vozár,preklad J.Jancsy  Vyd. Osveta 1990, ISBN 80-2170112-9

Weidler Johann Fridrich: Tractatus Machinis hydraulicis 1726

Mapa Marsigli: Piarg 1726

Mapa Mathias Zipser  prehľadná mapa Štiavnických vrchov, žíl a baní 1747, ŠÚBA fond HKG 6451

Mapa Samuel Mikovíny Plánované tajchy pod Vindšachtovnými tajchami 1737

Mapy Piargu a nákresy ohňových strojov z fondov HKG Štátneho Ústredného Banského Archívu Banská Štiavnica z rokov 1754,1756, 1758,

Matias Belius: Notitia Hungariae , časť Tekovská stolica, Vydaná Kysuckým Múzeom v Čadci, 2019

Linky na použité internetové stránky :

https://sk.wikipedia.org/wiki/Redaktor:Petokopec

www.mapy.cz

http://www.stiavnickebane.sk/-piargsky-chodnik

www. googlemaps.com - streetview