Plavby v Hodrušskom úseku Voznickej Dedičnej Štôlne

Dlhé dedičné štôlne sú najveľkolepejšími technickými dielami svojej doby.

Nie že by to boli nejaké obrovské banské diela, nie sú ani nijako osobitne krásne ako povedzme hrady, chrámy alebo mosty. Naopak, dedičné štôlne si v temných hlbinách ticho a nenápadne plnia úlohy, pre ktoré boli vyrazené v tvrdej skale a prečo sa starostlivosť o ne dedila z generácie na generáciu.

Tento blog je o tom, ako v dedení starostlivosti o tieto kľúčové banské diela pokračovala moja generácia, kým sa dalo

Hodrušskí banskí záchranári pod Hámorskou šachtou po skončení jednej kontrolnej plavby v 90tich rokoch 20. storočia

Mnoho ľudí o dedičných štôlňach počulo, často aj takých ľudí, ktorí o baníctve nič nevedia.O dedičných štôlňach majú aspoň hmlistú predstavu dokonca aj tí , ktorí pod vplyvom opakovaných lží profesionálnych aktivistov, ktoré sa postupne stávajú pokrivenou „akože-pravdou“ dostanú pri slove „baňa“  škaredú svrbľavú koprivku psychosomatického pôvodu.

Takzvané hlboké dedičné štôlne sú úžasnými dielami v každom ohľade.

Prvé dedičné štôlne a vodné privádzače popod vrchy v skalách dokázali raziť už antickí inžinieri, v dobe rímskej. Síce sa tak dialo za strašných podmienok, za cenu stovák až tisícok obetí lacnej otrockej pracovnej sily, ale dokázali to.

Metódy razenia sa síce po tisícky rokov nemenili, ale zlepšovali sa metódy trhania hornín , dopravy , vetrania a tak pri razení dlhých štôlní postupom času umierali stále menšie objemy pracovníkov, a horizontálne aj vertikálne banské diela boli razené či hĺbené rýchlejšie a efektívnejšie.

Veľkým technologickým skokom v baníctve bolo zavedenie metódy trhania horniny pomocou pušného prachu ktorá bola zavedená v roku 1628 v baniach pri Banskej Štiavnici a bleskovo sa rozšírila do celého sveta.

 Zámerne hovorím o zavedení metódy a nie o jej vynáleze, preto že trhanie hornín vyskúšali viacerí vynálezcovia nezávisle na sebe na viacerých miestach v baniach v Európe už desiatky rokov pred rokom 1628 , ale nikde sa dovtedy nepodarilo túto metódu zaviesť rutinne do prevádzky. Až v Štiavnici

Viac TU

http://karstenivan.blogspot.com/2015/01/banicke-myty-historicka-realita-prvy.html

Snáď by sa mohlo zdať, že najvýznamnejšie dedičné štôlne sú v Banskej Štiavnici. Kto chce, ten si nájde informácie o dedičných štolniach Glanzenberg, Svätotrojičná, Michal, Kornberg či Schmidtenrinn.

Ale o nič menej významné (aj staršie) dedičné štolne sa razili aj v iných revíroch.

Napríklad vymenujme tie najznámejšie:
Kremnická mestská, Hlboká a Ferdinandova, 

Bansko-Belianska Juraj, Ferdinand a Belianska, 

Pukanecká Juraj, 

Rudnianska Anna, 

Novobanská Hlboká. 

Vyhnianska Stará Anton, Kreutzerfindung, Vindischleuten, Hoffer

Samozrejme ani v Hodrušskom revíri baníci nezaháľali,  a už v 16. storočí mali vyrazené mnoho kilometrov dedičných štolní:
Napríklad Štefan,Tiergarten, Krebsengrund, Brenner, Einigkeit, Melango a ďalšie.
Sú poväčšinou také staré, že sa nedochovali záznamy, kedy dostali oprávnenia dedičných štôlní, a už v prvých dochovaných záznamoch okolo roku 1500 sa píše, že sú dedičné. Oprávnenia dedičných štôlni sa však nerozdávali len tak, hocikde a hocikomu.

Štôlňa ktorú chceli jej prevádzkovatelia nazvať dedičnou, musela byť razená na najnižšom mieste časti revíru ktorý plánovali odvodniť a ovetrať, a musela smerovať k známym baniam či žilným štruktúram. Na to aby dostala prívlastok "erbstollen" musela už byť vyrazená v značnej dĺžke.
Jedinou známou výnimkou z tohto súboru pravidiel bola Dedičná štôlňa cisára Jozefa II. ktorú začali raziť už s prívlastkom "dedičná"   

Najslávnejšími dedičnými štôlňami celého revíru, odvodňujúce Vyhne, Belú, Štiavnicu, Piarg sú dlhé a hlboké dedičné štôlne razené pod Štiavnicu z Hodrušskej strany:

·        dedičná štôlňa  Cisára Františka Lotrinského – Hodrušská dedičná štôlňa razená už pred 15. storočím, dokončená v 18.storočí 

·       dedičná štôlňa   Cisára Jozefa II- Voznická dedičná štôlňa, razená takmer 100 rokov, dokončená v 19. storočí, ale ešte ďalších 50 rokov rozvetvovaná a predlžovaná do strán.

Prečo sa používa názov - predikát -  "dedičné" štôlne? Preto že ich predlžovanie, údržba, čistenie a vylepšovanie sa dedilo z generácie na generáciu, pri niektorých významných dedičných štôlňach sa starostlivosť dedila aj pol tisícročia. My sme ich tiež zdedili po našich predkoch a niektoré z nich sa využívajú vlastne dodnes.

Pokiaľ si myslíte, že pri razení dedičných štôlní boli ťažiari vizionári a spájali sily a prostriedky s vidinou spoločného prospechu (odvodnenia napojených baní a ich zlepšené vetranie) na ktorom budú spoločne participovať, v tom prípade ťa musím, milý čitateľ , sklamať.
 

Ľudská a podnikateľská povaha sa nijako nezlepšila napriek dlhým stáročiam. Jednotliví ťažiari sa do spoločného razenia odvodňovacej štôlne či jeho financovania spájali len vtedy, keď už bola situácia so zatápaním baní a ich vetraním kritická, až keď hrozilo, že o všetky svoje peniažky z ťažby a spracovania zlata, striebra, medi či železa v blízkej dobe prídu, ak nič neurobia. V tejto krajine sme vždy boli dobrí v schopnosti zomknúť sa, keď je zle. Akonáhle kríza pominie, znovu sa rozhádame a rozdelíme.
 

Panovníci od stredoveku však tiež mali jasno v tom, že ľudia -baníkov nevynímajúc- sú prospechári, a tak je od nepamäti vo všetkých banských právach zavedený paragraf/ ustanovenie o tom, že tomu, kto zainvestuje do razenia, či zmáhania dedičných štôlní a ich údržby, patrí podiel jednej dvanástiny každoročného zisku z každej (aj cudzej) odvodnenej a ovetranej činnej bane.

Pochopiteľne banská história zaznamenala mnohokrát aj to , že vlastník  bane ovetranej a odvodnenej dedičnou štôlňou sa zdráhal odovzdávať prevádzkovateľovi dvanástinu svojho zisku. Banské súdy však stovky rokov pracovali efektívne, takéto spory riešili v zmysle banského práva bez dnes obvyklého zdržiavania, a v drvivej väčšine znel rozsudok spravodlivo.

Nechcem Vás zahltiť dátami, preto že ste už určite zvedaví ako prebiehali kontrolné plavby po Voznickej dedičnej štôlni, o ktorých tento článok vlastne je. My sme sa plavili po úsekoch, ktoré boli vyrazené v 18. storočí.

Podrobnosti o dátumoch a postupe razenia tejto časti Voznickej dedičnej štôlne ( ústie- Mayer # teda prvých 5 km štôlne nájdete v mojom blogu o Mayer šachtách.

https://karstenivan.blogspot.com/2015/03/pamiatky-unesco-rudolfmayer-sachta.html
 

Napriek tomu si však musíme vysvetliť niekoľko vecí, o ktorých ste možno netušili.

 Predstavovať si, že dedičná štôlňa je len jednoducho niečo ako dlhokánsky tunel vyhĺbený v skale je tak trochu naivné.

Dlhé banské diela razené od antických čias až po dnešok mávali jeden zásadný problém: vetranie.

Už po pár stovkách metrov razenia (až do novoveku, kedy sa široko rozmohli elektrické ventilátory) by ste  museli čeliť tomu, že vzduch v čelbe razeného diela je stojatý a znižuje sa v ňom obsah kyslíku, ktorý spotrebovávali baníci plamienkami kahancov a dýchaním. Ak ste v novo razenej dedičnej štôlni mali silnejšie prítoky vody, trochu to vetraniu pomohlo, preto že prúdenie vody podporuje výmenu vzduchu v podzemí.

Ale prúdiaca voda by vám umožnila vyraziť len o pár stoviek metrov dĺžky viac, ako bez nej ,a aj tak by ste kvôli prirodzenému vetraniu difúziou vzduchu museli práce v čelbe s väčšou vzdialenosťou prerušovať stále častejšie.

Riešiť vetranie v čelbe dlhej štôlne sa po tisícročia dalo len dvomi spôsobmi:
 

1) Razením vetracích šachtíc či komínov v odstupoch, ak Vám to terén nad štôlňou dovoľoval, a dedičná štôlňa nebola príliš hlboko. 
 

2) Ak sa nedali vetracie diela raziť, a nebola ani možnosť prepojenia dedičnej štôlne s inými už existujúcimi baňami, bola už len jedna možnosť, ktorá sa využívala častejšie, než si snáď myslíte: razenie dvojice paralelných štôlní.

Schéma razenia dedičnej dvojštôlne

Možno Vás to prekvapí, ale Hodrušská aj Voznická dedičná štôlňa sú v prevažnej väčšine svojich dĺžok vyrazené ako dvoj-štôlňa.
Tieto paralelné blízko seba razené dve štôlne sa v pravidelných odstupoch prepájali novými a novými krátkymi  prerážkami, pričom sa staré prerážky utesňovali nastrieľanou alebo nasekanou jalovinou. Takto potom jednou štolňou prúdili k obom čelbam čerstvé vetry  a druhou boli odvádzané opotrebované  vzdušniny na povrch alebo k najbližšiemu vetraciemu komínu.
Celý úsek Hodrušskej aj Voznickej štôlne od poslednej vetracej šachty na hodrušskej strane (Zipser#) po bane na Vindšachte je vyrazený paralelnými dvojčelbami
 

Nie vždy boli obe paralelné čelby razené na rovnakej výškovej úrovni. Často bola jedna z dvojice čelieb razená o siahu nižšie, a potom slúžila ako tzv. Vodný kanál
Miestami boli obe štôlne razené jedna pod druhou – takto je to napríklad vyriešené vo VDŠ od ústia pri Hrone po Hámorskú šachtu.

Pokiaľ bola dedičná štôlňa razená v miestach s mäkšími alebo tektonicky porušenými horninami, okamžite sa budovali kamenné trvanlivé vystužovacie klenby metódou „na horúcu murovku, či horúcu maltu“

Teraz poďme k tomu hlavnému:

Prečo sa museli robiť kontrolné plavby a fárania na VDŠ?

Do konca 60-tich rokov 20. storočia Hodrušský závod Rudných Baní n.p. odpad z flotácie – kremenno- kalcitový piesok vypúšťala voľne do Hodrušského potoka a ten rmut odnášal do Hrona. Neskôr prišli činovníci tohto závodu s nápadom, že úpravníckym odpadom zaplavia spodné obzory a dobývky striebornej bane Schőpfer , ktorá je v areáli závodu.

Nuž tak vybudovali na úrovni Voznickej dedičnej štôlne filtračnú hrádzu z dreva a jutoviny aby mohla voda odtekať a piesok za ňou zostával. Potom natiahli po 2. obzore bane Schőpfer  dva kilometre odpadového potrubia a odpadový kal tiekol do obzorov pod Voznickou dedičnou, ktoré boli zaplavené vodou, potom začal zapĺňať obzory  medzi Voznickou a 2. obzorom.

/pravnícky odpad- piesok v 2. obzore Schopfer štôlne . ľavá chodba bola od piesku vyčistená , vpravo vidno pokiaľ až siahala jeho "hladina"

Treba si ale uvedomiť, že medzi úrovňou povrchu – 2 obzoru Schopfer, a Voznickou dedičnou je výškový rozdiel 110 metrov . Postupom času začal odpadový rmut tlačiť na filtračnú hrádzu tlakom 1,1 Megapascalu na 1 m² – teda po starom 11 Atmosfér, ak porátame plochu profilu tak tlak bol asi 40 – 50 Atmosfér.

To rozmočená drevená filtračná hrádza nemohla vydržať.

A ani nevydržala.

Prerážka bane Schopfer na úrovni Voznickej dedičnej štôlne dnes. Voda v popredí tečie sprava doľava, vpravo je smer Štiavnica. Na zábere vidieť mäkké terasovité jazierka vyzrážané z okru. Foto Krtek.

Jedného dňa či noci v 70tich rokoch filtračná hrádza na úrovni dedičnej povolila,  a do VDŠ natiekli prievalom tisíce ton jemného pieskového rmutu, a usadili sa na dne vodného kanála v miestach, kde je tok banskej vody pomalší. Po tejto havárii začali Rudné Bane Hodruša konečne  budovať odkalisko v doline Záhradky, kde je dodnes používané. 
Mimochodom, o tridsať rokov neskôr bol odpad z úpravne nazývaný "šlich" na úrovni chodby 2. obzoru bane Schöpfer znovu odťažený, preto že v rámci podnikateľského zámeru chceli chodbu použiť na iné účely.    

V 70tich rokoch už bolo naplánované vyrazenie Novej Odvodňovacej štôlne (NOŠ) ktorá sa mala vŕtať tunelovacím  strojom Wirth. Na to aby sa mohlo vŕtanie NOŠ prevádzkovať, bolo potrebné zrekonštruovať starú VDŠ aspoň v úseku Mayer šachta – ústie , aby sa zabezpečila druhá úniková cesta z čelby NOŠ.

Práce na rekonštrukcii VDŠ v začiatku 80 tich rokov 20 storočia zabezpečovali Banské Stavby n.p. a Rudné Bane n.p.
Robota to bola ťažká, baníci boli pri starej Mayer šachte po krk vo vode, kým sa nepodarilo vodný kanál aspoň čiastočne vyčistiť od rmutu a okru , ktorý sa z banských vôd prirodzene zráža, a tým znížiť hladinu.

Zároveň bola vo Voznickej štôlni vybudovaná od Mayer šachty až po Novú šachtu v Banskej Štiavnici závesná dráha, po ktorej premávali podvesné dieselové lokomotívy s vozíkmi ktorými sa dopravovali závesné koľajnice a TH výstuž.

Voznická dedičná štôlňa pri bani Rozália, pohľad smerom k Hronu. Závesná drážka kvôli výške profilu štôlne visí na THV

Remíza lokomotív bola pod Mayer šachtou. Mimochodom, závesná dráha je tam dodnes, a visia na nej lokomotívy aj vozíky. Závesná stropná dráha vo Voznickej je zrejme v celom bývalom Československu jedinou takouto dráhou použitou na rudných ložiskách.
Zvyčajne sa totiž používa len pri podzemnom dobývaní uhlia.  

 

Lokomotívy závesnej dráhy na VDŠ pod Mayer šachtou. Voda im siaha až po "brucho" Foto Krtek

Preventívne čistenie a údržba rekonštruovanej Voznickej dedičnej štôlne bolo rozdelené nasledovne: Od Mayer šachty po Novú šachtu v Štiavnici zodpovedali Rudné Bane Banská Štiavnica – cca 8 km úsek, a za úsek od Mayer šachty smerom k Hronu zodpovedali Rudné Bane Hodruša-Hámre.

Kontrolné fárania robili banskí záchranári oboch závodov nezávisle na sebe.

 

Štiavnickí záchranári mali možnosť chodiť na kontrolu relatívne suchou cestou – od Mayer šachty totiž bola koncom 19. Storočia vystrieľaná až pod šachtu František v Štiavnici koľajová trať , ktorú používali na prepravu rudy a flotačných koncentrátov z Hodruši a Vyhní do Štiavnice pomocou lokomotív. Dalo sa po nej kráčať až do Štiavnice. Dnes je tento chodník pri Mayer šachte znovu zatopený, preto že voda kvôli tomu že sa VDŠ nečistí, zdvihla svoju hladinu na úroveň koľaje.  

Pohľad do VDŠ smerom do Štiavnice, teda proti prúdu vody. Dole je trasa banskej trate a staré potrubie na stlačený vzduch, hore visí závesná drážka na svorníkoch . Vľavo vodný kanál . Foto Krtek.

Úsek od Mayer šachty smerom k Hronu sa nedal kontrolovať inak ako "mokrou" cestou – na člnoch. Kontroly sa robili väčšinou raz ročne, v máji-júli, ked bol stav vody vo VDŠ relatívne nízky.

Hodrušskí záchranári kontrolovali 3523 metrov VDŠ, z toho 3 km plavbou na člnoch.

Úlohou hodrušských záchranárov bolo šlapaním vo vodnom kanáli rozrušovať a zvíriť usadeniny kalu,  skontrolovať profil, pokiaľ možno odstrániťprípadné závaly a prekážky toku vody, odobrať vzorky vody, a vyfárať Hámorskou šachtou, ktorej lezné oddelenie zrekonštruovali Banské Stavby ešte v 80 tich rokoch. 

  Posledný úsek od Hámorskej šachty po ústie pri Hrone (2100 m) sa nekontroloval, preto že tam bol vodný kanál vedený pod fáracou chodbou a hrozila možnosť vtiahnutia baníka na spodnú úroveň do vody.  

 

Priemet úseku VDŠ kontrolovaného pešo a plavbou do satelitnej snímky. Vľavo smer Voznica, vpravo smer Štiavnica

Ak si predstavujete, že kontrolná plavba po Voznickej dedičnej štôlni bola nejaká „pohodička“  ako splavovať Hron na pramici, tak sa láskavo uštipnite, lebo máte neprimerane romantické vízie a z toho by vás baňa bleskovo vyliečila.

Podzemie nie je ako gauč v obývačke, vždy má v zálohe nejaké nástrahy, pre ktoré treba byť opatrný.

• Predovšetkým vždy tu bola možnosť, že v kontrolovanom úseku spadol menší zával, a kamene prehradili vodu tak, že stúpla až po strop profilu, v tom prípade by sa celé družstvo „plavcov“ muselo kilometre predierať proti prúdu naspäť k Mayer šachte.
• Teoreticky hrozilo aj náhle prevalenie vody niekde od Vyhní či Štiavnice, a vtedy by to bolo bývalo o život.

• Relatívne najmenším rizikom kontrolných plavieb bolo to, že až do 2005 – 2007 bola všetka kanalizácia zo sídliska Sandriky a Kyslá nasmerovaná do Štampfer šachty pred Obecným úradom, a tak od druhej tretiny plavby plávali baníci v splaškoch kanalizácie a v jej pachu.

Z okru a splaškov ako svine zamazaní záchranári museli na koniec vyliezť Hámorskou šachtou na povrch, tam sa provizórne umyť v potoku, a prepraviť sa nákladným autom hore na Rozálku  

Ako člen banského záchranného zboru som mal možnosť zúčastniť sa jednej či dvoch kontrolných plavieb.
Vedúcim banskej záchranky bol vtedy Emil Kamody, po jeho odchode do dôchodku som ho nahradil ja, ale to už kontrolné plavby vedenie závodu zakázalo.
Síce sa zrušenie kontrolných plavieb dodnes v knižkách odôvodňuje „veľkým nebezpečenstvom“ pre záchranárov, ale ja viem o tom svoje, príčiny boli niekde inde- v tom, čo sa dnes volá vo veľkých korporáciách "sejving".

Teraz si povedzme, krok za krokom, ako kontrolné fáranie- plavba zvereného úseku VDŠ v dĺžke 3000metrov, v  hĺbke 108 – 35  metrov pod dnom doliny , prebiehala.

Družstvo „kontrolórov“ určených na plavbu, teda 4 – 5 chlapov  sa na Bani Rozália vyzlieklo donaha, v sprchárni namočilo, kompletne namydlilo aby boli klzkí, a navliekli sa do hrubých socialistických neoprénových oblekov. Zobrali sa 4-5 nafukovacích člnov (jeden dvojmiestny a 3-4 jednomiestne),  nenafúknuté sa spolu s chlapmi naskladali na korbu náklaďáka, ktorý ich dopravil k Mayer šachtám. Jeden sprievodný člen družstva , ktorého úlohou bolo istenie a pomoc išiel s nimi a pomohol im aj v podzemí s dopravou a nafukovaním člnov.

Mayer šachty. Za mojich časov sa fáralo tou novšou, v popredí

Mayer šachtou (väčšinou novou Mayerkou) sa všetci dali spustiť na úroveň VDŠ aj s člnmi. Tu sa zobralo pár podvesných vozíkov , naložili sa na ne člny a dopravili sa v smere toku vody od starej Mayer šachty asi 650 metrov k Colloredo prekopu (približne pod vrátnicou Sandrik-u) . Toho pol kilometra tiež nebola prechádzka parkom. Išlo sa po pažniciach šachovito rozloženými nad vodným kanálom VDŠ. Bolo treba pozerať kam človek stúpa, aby nezhučal do vody predčasne . Tak sa prešlo ku prekopu k šachte Colloredo (volá sa po komorskom grófovi, nie po tej americkej rieke).

Tu sa člny rozložili, nafúkali a pripravili na plavbu. To trvalo zhruba hodinu Veslá sa do podzemia nebrali, tie by iba zavadzali.
Rýchlosť a smer plavby sa regulovala rukami o steny banských diel. 

Družstvo banských záchranárov pri prekope Collorado, pripravení na kontronú plavbu v 90 tich rokoch 20. storočia.
Hore zľava D. Ološtiak, V.Halaj, G.Klein .Dole zľava F.Suchý, J.Roško, a E.Kamody. Na stenách sú ich iniciály a dátumy plavieb. Vľavo za partiou je Voznická ded. štôlňa, sprava za partiou je prekop k šachte Colloredo

Záchranári sa do člnov nasúkali a v malých odstupoch sa v dohodnutom poradí plavili za sebou na dohľad ako kačice. Pomocník sa od Colloredo prekopu vrátil na povrch, zobral pripravené lano, a išiel autom k šachte Záhradky, ktorú deň predtým samozrejme kontrolne odomkol a zamkol. Odomkol poklopy na šachte a otvoril ju nech sa vetrá, spustil na jej dno lano a čakal na ústí šachty, zhruba 2,5  - 3 hodiny.

Partia podzemných plavcov sa vo "svorke" zhromažďovala pri kontrolných bodoch, vedúci zapisoval výšku hladiny. Brali sa vzorky vody.

Pravidelné merania výšky hladiny pri kontrolných bodoch

 Pri Kyslej šachte, ktorá sa v skutočnosti volá Šachta panny Márie Pomocnice, pod Hruškovičovým domom na Kyslej bolo  na úrovni Voznickej dedičky vyrazené krátke malé nárazisko vystužené kamennými  klenbami

   

Nárazisko šachty Kyslá - pod  Hruškovičovým domom

Na miestach poniže Kyslej šachty, kde voda tiekla pomalšie, väčšina plavcov vystúpila z člnov do vody, a šlapaním lámala okrovú kôru na dne a vírila usadený oker. Nebola to príjemná „robota“ preto že zhruba každé tri metre bol pod hladinou vody ukrytý priečnik – oceľová traverza – po ktorej bola kedysi položená koľaj pre huntíky, natiahnutá od ústia až po Mayer šachtu. Ak ste si nedali pozor mohli ste si o skrytý priečnik v kalnej vode škaredo naraziť časti tela.

Keďže boli priečniky „schované“ pod vzdutou hladinou, museli sa zakaždým pracne preliezať.

V miestach šlapania bol postup pomalý, a plavci boli často po krk v banskej vode. Stále ste sa museli držať člna, aby sa neponorili do špinavej kalnej vody celí, ak ste náhodou vo vode natrafili na jamu a stúpili „do prázdna“.

Našťastie má  voda stabilnú príjemnú teplotu 16 – 17 stupňov po celý rok, a tak v neoprénoch nebola zima, skôr naopak.

Šlapanie sedimentov. Ako vidno na fotke, hladina v týchto miestach je pomerne vysoko, ale podľa stôp na bokoch štôlne je jasné že niekedy bývala aj o 20 cm vyššia.

   

 Väčšie zhromaždenie plávajúcich "kontrolórov" bývalo pri „jazere“ vo veľkej klenutej zatopenej hale náraziska pri šachte Štamproch (Stampfer) , z ktorej viedla k hlavnému toku VDŠ krátka odbočka . Tu išla dole šachtou potrubím  splašková voda zo Sandríkov a Kyslej, kým nevybudovali čističku  . Na povrchu je šachta Štamproch rovno pred Obecným úradom - v parčíku

Považujem za zaujímavé, že voda potrubím dole šachtou netiekla kontinuálne, ale zhučala dole vždy asi v 10 sekundových intervaloch – ako keby ste naraz spláchli celý objem vane -200 - 300 litrov 

Tu sa zvyčajne dohodol ďalší postup a pokyny pre plavbu, a  potom sme sa vrátili na hlavný tok VDŠ a pokračovali sme v splavovaní.

Dvojčln s posádkou Kamody a Roško na "jazere" v sále pod šachtou Štamproch - rovno pod Obecným úradom  Atmosféra zo splaškov je "zaparená"

 Úsek medzi Štamproch šachtou a Hámorskou šachtou bol   zaujímavý tým, že tu sa v 18. storočí raziči protičelieb od jednotlivých šácht síce trafili smerovo, ale netrafili sa výškovo. Boli tu úseky štôlne ktoré museli asi na pol kilometri pribrať, a tak pri šírke do 2 metrov bol profil štôlne vysoký aj 6-7 metrov.

Záber z vysokých profilov medzi šachtami - kvôli výškovo nepodarenému spojeniu protičelieb

Od hranice Kyslá- Dolné Hámre, bolo vo VDŠ veľa kamenných klenieb spravených v mäkkých a porušených horninách okolo „Považanskej tektonickej poruchy“ na spôsob „horúcej murovky“ ktorá odoláva agresívnym banským vodám.

Nebohý Emil Kamody nás tu vždy upozorňoval, že Hámorská Kalvária pri cmiteri je meračsky prenesená do Voznickej, a v murovke je značka troch krížov.

 Pravdu povediac, ja som ich nikdy nezazrel, ale zrejme tam sú. Dvakrát som zhliadol jeden krížik na výmurovke.  

Záber z murovanice, niekde pod Dolnými Hámrami

Potom zostával už len monotónny úsek plavby až k odbočke k Hámorskej šachte, ktorú prvý plavec nesmel minúť. Tu sme sa všetci zhromaždili, pomáhajúc pri pristávaní a vystupovaní jeden druhému. Pod Hámorskou šachtou bolo asi tak pol metra bahna – teda „pevnej zemi“. Hore čakajúci pomocník vyťahoval lanom dole naviazané člny, a nakoniec sme všetci lezným oddelením šachty vyliezli na svetlo denné.

Pokiaľ viem, lezné oddelenie šachty už pred mnohými rokmi rozkradli naši zberači kovov, takže sa ňou na Voznickú nedá dostať. Ani nie je prečo.

Vyústenie Hámorskej šachty na povrch v Dolných Hámroch

 Potom išli všetci na náklaďák aj s člnmi , hore na Rozálku, a tam nasledovalo dlhé opakované umývanie všetkého čo bolo použité. Z neoprénu vás väčšnou museli doslova vytriasť dvaja kamaráti, väčšinou otočeného dole hlavou, lebo mydlový náter už nefungoval a neoprén sa nechcel dať stiahnuť.

Možno ešte treba povedať, že „náš“ úsek nebol kontrolovaný viac ako 20 rokov. Posledná kontrola plavbou bola urobená v máji 1994.

Keď sa na niektorom mieste pod Mayer šachtou VDŠ zavalí, voda sa vzduje, a cez Novú Mayer šachtu sa bude prelievať do NOŠ. To asi skomplikuje prevádzku čerpacej stanice Slovenskej Banskej na NOŠ. 

Ak sa stane zával niekde medzi Mayer šachtou  a František šachtou, voda nastúpa natoľko, až jej tlak prevládne a zával pretlačí. Vtedy poriadne prepláchne celú VDŠ 

Karsten Ivan, Január 2016

Text je výlučným autorským dielom, nemožno ho bez súhlasu autora kopírovať, vydávať v tlačenej forme, ani kopírovať elektronicky a vydávať ho za vlastné dielo. Text a obrázky sú na Bloggeri priebežne dopĺňané podľa aktuálnych znalostí.

Text a fotografie však možno citovať s uvedením autora, a tiež používať na ďalší výskum. Prípadné vydanie textu v tlačenej forme je potrebné vopred odsúhlasiť s autorom.  

Použitá literatúra a pramene

F.Weiss: Hlavná banská kniha bane Rozália 1960 - 2000 , nepublikované, rukopis (parametre a vzdialenosti šácht na VDŠ)

Mapa prevzatá z portálu mapy.cz

Všetky fotografie z kontrolnej plavby sú skeny fotografii urobených z negatívov nafotených Emilom Kamodym. Pri ostatných obrázkoch je autorstvo uvedené v texte popisu pod obrázkom alebo vodoznakom v obrázku.       

Štôlňa Birnbaum v Banskej Hodruši - pamiatka UNESCO

Štôlňa  Birnbaum sa zaraďuje k najstarším a najvýznamnejším banskotechnickým pamiatkam Štiavnicko-Hodrušského rudného revíru.

Portál Birnbaum štôlne v roku 1911 v pravo za sochou Piety sú pracie hranty s prameňom od Mikuláš štôlne. V nadpraží štôlne je slabo čitateľný nápis Jó Szerenczét! - teda po slovensky Zdar Boh! Podľa neoverených informácii by jedno z detí na fotografii mohol byť František Richard Oswald, slávny hodrušský rodák

Jej ústie s portálom nájdeme v nadmorskej výške 440 m.n.m. v blízkosti Farského kostola sv. Mikuláša biskupa, v historickom jadre Hodruše – Hámrov , časť Banská Hodruša,. Má zachovaný vstupný portál jednoduchého lichobežníkového tvaru, v nadpraží s výklenkom pre sošku patróna bane. Portál je v súčasnosti omietnutý novou vápennou omietkou a stabilizovaný opravou .

Presný rok začiatku razenia štôlne nie je možné v súčasnosti v archívnych dokumentoch vypátrať, nakoľko prvé banské mapy z území vtedajšieho Horného Uhorska sú známe až od začiatku 17 storočia. Na nešťastie Banskoštiavnický mestský archív, pod ktorého pôsobnosť Banská Hodruša ako časť mesta patrila, zničili požiare.

Vek štôlne Birnbaum (tzn. Hruška-strom ) je možné odvodiť len odhadom. Prvá zachovaná písomná zmienka o štôlni Birnbaum pochádza z roku 1547 v súvislosti s delením kuxov, teda ( v dnešnom ponímaní: podielov alebo „akcii“), čo však znamená, že štôlňa v tom čase už produkovala zisky z ťažby rudných žíl.

Musela teda už byť vtedy vyrazená pravdepodobne po žilu Finsterort a smerovala po nej na juhovýchod v dĺžke cca. 500 až 700 metrov. Samozrejme nebola razená priamo.

 Bola to stredoveká sledná štôlňa, a preto bola úzka, kresaná želiezkom a kladivkom a bola krivolaká. Smerom na severovýchod mala hnanú po Finsterort žile jednu čelbu, ale smerom na juhozápad boli čelby až dve, preto že žila Finsterort bola v južnej časti rozdvojená ako hadí jazyk. 

Neskôr od cca. druhej polovice 17. storočia bola razená už sledne trhacími prácami najmä na severozápad, a pribudla ešte jedna juhozápadná sledná chodba po žile Brenner . Pravdepodobne sa začali dobývať aj rudné stĺpy, kde sa rúbanie predtým neoplatilo, preto že medzičasom významne pokročila a technológia mokrej úpravy rudy. 

Nepriamym dôkazom o výrazne staršom pôvode štôlne je fakt, že (najstarší) gotický farský kostol Sv. Mikuláša biskupa je postavený na plošine z haldového materiálu vyvezeného z Birnbaum štôlne. Halda bola sekundárne obstavaná podľa vtedajšieho zvyku pevnostným múrom zrejme  v začiatkoch tureckých výpadov do Stredoslovenskej banskej oblasti, alebo ešte pred nimi teda v 16. storočí.

 Pritom  spomínaný kostol sv. Mikuláša bol  podľa staršej literatúry údajne dostavaný v roku 1387, ale nový pamiatkársky výskum v roku 2014 -2015 ukázal, že sa tak stalo až o cca 100 rokov neskôr – okolo roku 1470 alebo v nasledujúcom desaťročí .

V svorníku klenby totiž nie je uhorský erb, ako sme si všetci doteraz mysleli, ale je to erb kráľa Mateja Korvína. Problémom kvôli ktorému sa nedal presne rozoznať, je to, že je mnohokrát pretretý vápnom, takže jeho črty sú nejasné.
Minuloročný pamiatkársky výskum však nevylučuje, že na halde Birnbaum štôlne mohol stáť starší , zrejme drevený kostol hodrušských veriacich. Ako je známe, počas dvojročnej občianskej vojny 1442 - 43 bola Štiavnica, Belá a Pukanec dobytá a vypálená spojenými vojskami biskupa Rozgoňa a levického hradného kastelána ako odveta za vypálenie Beňadického kláštora banskými mestami. 

Môžeme sa však už len dohadovať či si tieto vojská dali záležať aj na vypálení Hodruše, možno ju vypálili aj s kostolom, čo mohlo byť logickým dôvodom na stavbu nového kamenného kostola Sv..Mikuláša Biskupa.

Pripomínam, že Banská Hodruša bola "odjakživa" súčasťou mesta Štiavnica. Ostatné archeomagnetické výskumy Dr. Labudu v rozváľanej kaplnke na takzvanom Starom Meste pri Banskej Štiavnici dokázali vypálenie tohto osídlenia v roku 1442. Potom už stačilo veliteľom poslať časť vojska do Hodruše a dôkladne vypáliť aj túto "ulicu"     

To vyššie uvedené znamená, že štôlňa Birnbaum mala už najmenej 50 -100 rokov pred prvou dochovanou písomnou zmienkou o jej existencii značnú dĺžku.

Iba vyrazenie – vykresanie-  niekoľkých stoviek metrov jej chodieb mohlo vytvoriť dostatočný objem jemnozrnnej haldoviny na základ plošiny stavby kostola. Pochopiteľne, nevylučujem ani to, že na kostolnú haldu prispela jalovým materiálom aj neďaleká Mikuláš štôlňa. Tá má však svoju vlastnú veľkú a výraznú haldu vpravo od portálu Birnbaum štôlne. 

Pokiaľ vezmeme v úvahu pomalý postup banských prác  vzhľadom na vtedy používané technológie razenia pomocou kladivka a želiezka,  a dobu potrebnú na stabilizáciu- usadnutie- haldy jemnozrnného materiálu z kresaníc (50 až 100 rokov) ako základu pre stavbu kostola, nebudeme ďaleko od pravdy, ak začiatok prác v štôlni Birnbaum budeme datovať na koniec 13. až začiatok 14 storočia.

Keď sa pozrieme na mapu z roku 1742 , vidíme, že štôlňa nemala od počiatku hneď charakter takzvaného prekopu k žile , ako má dnes napríklad úvodná Prostredná štôlňa a Horná štôlňa bane Všetkých svätých – nie je totiž razená priamym smerom k žile.

 Pozrite sa na obrázok nižšie kde som trasu Birnbaum štôlne v mape zvýraznil červenou farbou.

Priebeh Birnbaum štôlne vyznačený na mape Benedikta Faila z roku 1742. Ústie štôlne je označené modrou hviezdičkou.

Spočiatku je Birnbaumka razená krivolako, čo je zároveň dôkazom značného veku tohto banského diela.  Zákruty, a ako by tápanie jej smeru nasvedčujú, že bola razená v dobe, keď sa baníci snažili využiť danosti prírody a v podzemí razili chodbu s využívaním čo najmäkších hornín – po rôznych tektonických poruchách a miestami rozložených a teda mäkších horninách. Pokladám za možné, že pôvodným najstarším zámerom razenia čelby štôlne Birnbaum bolo  naraziť  a dobývať žilu Mikuláš na pravej – juhozápadnej strane doliny o cca. 10 metrov nižšie, než ju sledovala Mikuláš štolňa na protiľahlom úbočí nad tzv. Hálňou. Mikuláš žila bola Birnbaum štôlňou skutočne zachytená už po niekoľkých desiatkach metrov, a presledovala ju na úseku niekoľkých ďalších desiatok metrov, zdá sa však, že v tomto úseku nebola Mikuláš žila dosť zrudnená, alebo bola v príliš tvrdej hornine, a tak bola čelba zanechaná, a neskôr vyplnená základkou: jalovým materiálom.

Následne za Mikuláš žilou sa chodba Birnbaum napriamuje a smeruje na úseku cca 100 m k žilám Finsterort, potom zase ako by zaváhala, a odkláňa sa doprava, dokonca sa aj pár metrov vracia v mieste kde zrejme narazila na bočnú žilku a napokon v smere na severo-západ smeruje k žile Finsterort.

Túto narazila v cca. 350 metrov od portálu a sledná chodba po tejto vetve žily sa oddeľuje smerne na juh a juhovýchod po tom, ako bola vetracím komínom spojená s 2. obzorom Hornej Finsterort štôlne. Komín či skôr dopravno-vetracia šachtička bola podľa máp od 4. obzoru Finsterort vyvedená až na povrch, to miesto poznajú Hodrušania ako Gáplik,  na halde šachtice stojí chata a pod ňou kaplnka. 

Celá mapa Benedikta Faila. Stav bane Birnbaum v roku 1742

V mieste nafárania žíly Finsterort však čelba narazila na celý takzvaný „roj“ žíl a nejakú dobu sa tu stredovekí baníci venovali skúmaniu a ťažbe troch hlavných žilných plôch aj zhruba ďalším piatim odžilkom. Keďže starým ťažiarom bane Finsterort bolo známe, že žila je smerom na juh zdvojená, južná sledná chodba sa po cca 50 metroch za vetracím komínom vetví  na dve sledné južné chodby.

 Iná chodba Birnbaum štôlne pokračuje aj západným smerom (zhruba v smere hlavnej štôlne od portálu) kde sa vetví na tri krátke odbočky, tieto však podľa starých máp boli neskôr založené jalovinou.

Mapa M. Marka zachytávajúca komplikovanú situáciu vetvenia bane Birnbaum štôlne na  Finsterort žile Mapa je aj s dvomi rezmi či profilmi. Koniec 18 storočia. mapa je uložená v Banskom Archíve v Štiavnici.  Ovšem štôlňa Birnbaum bola v týchto miestach pravdepodobne už niekedy v 14. -15 storočí. 

Pôvodne v najstarších obdobiach boli ako prvé dobývané najlepšie rudy v juhozápadnej časti žilného systému Finsterort. V tejto časti masívu nie veľmi hlboko pod terénom sa dala očakávať cementačná zóna zrudnenia s bohatými akumuláciami striebra so zlatom.  

Pravdepodobne od 16. storočia sa sledná Birnbaum chodba po Finsterot žile ženie aj  severovýchodným smerom k dnešnej Michal šachte, ale práce boli zrejme obmedzené preto že vplyvom tureckej invázie a domácich stavovských a náboženských vojen bola doba , ktorá nepriala podnikaniu. Stav štátu a baní sa zlepšil až koncom 17. storočia.
 Celkom je na úrovni Birnbaum štôlne do roku 1742 vyrazených podľa mapy odhadom  1300-1400 metrov. Pri zvážení faktu, že desiatky až stovky metrov starých kresaníc Birnbaum štôlne sú založené jalovinou, môžeme povedať že v polovičke 18 storočia už chodby mohli byť dlhé do 2 kilometrov, alebo ak chcete, viac ako 1000 štiavnických  banských siah.

Dnes prístupný kratučký úvodný úsek  Birnbaum štôlne od ústia po zával 

Vráťme sa k písomným zmienkam o Birnbaum štôlni.      

Ďalšie písomné zmienky o štôlni sú z roku 1645, kedy po niekoľko desaťročnej prestávke kvôli nepokojným časom sedliackych rebélii a náboženských aj tureckých vojen, bola štôlňa  a jej prevádzka obnovená, už samozrejme s použitím strelných prác čiernym prachom. Táto technológia umožnila urýchliť  a zefektívniť razenie aj dobývanie rúd.

O starobylosti Birnbaum štôlne svedčí okrem už uvedeného aj jej vyústenie a poloha. Dnes je v teréne dna doliny značne zahĺbená a jej skalné zaústenie je vlastne dnes už pár metrov pod zemou, hoci v dobe jej zarazenia bol skalný podklad určite obnažený. Tiež úvodná murovanica má starobylý úzko podkovovitý tvar,  aký poznáme napríklad z tzv Hlbokej Kremnickej dedičnej štôlne. 
Dnešné zrekonštruované ústie akiste nie je úplne pôvodné- najstaršie, preto že v preklade stropu murovanice je druhotne osadený drviaci kameň "nákova" z ručného triedenia vyberanej rudy, a v portáli bola použitá aj pálená tehla, čo bol v stredoveku materiál podstatne drahší ako stavebný kameň. 
Podobné mladšie "prístavby" suchých murovaníc k starším kresaniciam môžeme v Hodruši pozorovať napríklad pri veľmi starých štôlňach - bane Starovšechsvätých - Hornej aj  Prostrednej štôlne.  

V roku 1688 sa štôlňa Birnbaum spomína ako súčasť majetku ťažiarstva Finsterort, jedného z najbohatších ťažiarstiev v celom revíri, a to včítane Štiavnice a Piargu.

Štôlňa Birnbaum je III. obzorom  bane Finsterort a podstatne mladšej šachty Michal označovanej spoločne aj ako Althandel , teda Starý (banský) handel. Systém je prepojený tiež s vyššie položenou štôlňou Mikuláš (aj Galander) spomínanou v roku 1497. Táto dobývka nie je síce v žiadnej mape z mnou preštudovaných zobrazená, ale v štôlni Mikuláš je prístupná zvrchu.

Mapa štôlne Finsterort v roku 1834. V pravom hornom rohu vidíme pozíciu  severovýchodnej čiastky žily Finsterort s protičelbami razenými od štôlne Birnbaum a od šachty Michal. Ostávalo preraziť ešte asi 80 metrov - biely úsek. 

Michal šachta v Althandli však nie je taká stará ako by sa z názvu lokality mohlo zdať. Z povrchu po dnešný takzvaný 8. Hodrušský obzor (úroveň Hodrušskej Dedičnej štolne) bola vyhĺbená až v 2. polovici 18. storočia, neskôr (presnejšie od roku 1867) bola prehĺbená až na úroveň Voznickej ded. štôlne ako vetracie a dopravné banské dielo, preto že dopravovať materiál baníkov od 2 km vzdialeného ústia HDŠ bolo už neefektívne. Ľahšie a lacnejšie bolo dopravovať ľudí, materiál a jalovinu šachtou nahor a nadol.

Rez Michal šachtou od povrchu po obzor Voznickej dedičnej štôlne z druhej polovice 19 storočia. Rez zobrazuje existujúce banské diela na VII obzore bane Finsterort (úroveň HDŠ) zvyšok prehĺbenia je len projektovaný. Pekne vidno že Finsterort žila je zdvojená na nadložnp a podložnú, a medzi nimi je medzižilok. Tá línia v pravej strane idúca šikmo dole je tektonická porucha - "smyk" Archív autora.  

Z baníckeho pohľadu bola hodrušská Michal šachta zarazená na dosť nešťastne vybratom mieste: práve tu bol vyvinutý žilný uzol, kde sa zbiehali žily Brenner a Finsterort aj s ich početnými nadložnými a podložnými odžilkami. Ťažiarske spoločnosti v minulosti takýmto miestam venovali zvýšenú pozornosť, preto že na žilných uzloch bývali najlepšie rudy, ktorých dobývaniu sa nedalo odolať.

Prečítajme si ešte, čo o žile Finsterort a Brenner  píše v roku 1919 Jindřich Dvorszak, správca erárnych baní v Hodruši svojou kúzelnou prvorepublikovou slovenčinou štiavnického typu:

"Finsterortská rúdna žila

Na Finsterortskej rúdnej žili sú viac plochy známe, od ktorých zvlášte zaslúži spomienku nadložná a podložná rúdna žila. Smer prúšej je priemerne 1h 10⁰ a sváha proti východu s 40⁰-om smer pozatymne je ten istý, ale má strmší úpad 45⁰-60⁰. Vyplnenie obidvôch žíl stojí s kvarcu a kalcitu, hrúbost je 1-13 m.

Brennerská rúdna žila.

Stojí z dvoch - jeden pri druhom napredujúcích mocných rúdných žil. Smer kláti sa medzi 1 – 3 h a sváhu má proti východu 52⁰, hrúbosť jeho je 1-4 m . Vyplnenie je zvláštne tmavo-barvový kvarc impregnovaný kyzom, čo často ked vyplnenie zostane vydlabané, doplní v pekných barvách skvelý /: ligotavý:/ markasit.  Ked kalcit vstupí napred, to riadne sprevádzaju rudy. Tak Brennerská jako Finsterortská rudná žila stojí pod obrábaným vo Finsterortskej baňi.

Včil len Finsterortská žila  sa obrábá na Brennerskej žily len vtedy bude možné sa začat pracovné konanie, ked terajšie otvory a obrábanie napred vstúpia."

Takto zachytil čelbu na Brenner žile Marco Vincenc Lipold koncom 19. storočia

Lenže dobývanie rúd v ochrannom pilieri šachty spôsobí skôr alebo neskôr kolaps šachtového telesa a jej výstuže, a presne to sa stalo aj v tomto prípade. Už po necelých 100 rokoch od jej vyhĺbenia sa začala Michal šachta zavaľovať. Ovšem dovtedy bola intenzívne využívaná, a bola postupne hĺbená až na úroveň Voznickej dedičnej štôlne. Keď sa začala od povrchu zavaľovať, postupne v nej baníci budovali ochranné povaly z dreva a neskôr aj betónu, aby kusy nepadali dole. Keďže sa ňou už nedalo fárať z povrchu,  bol pri jej hĺbkovom pokračovaní zriadený na  úrovni HDŠ osemkoňový ťažný gápeľ a šachta bola ďalej prehlbovaná až na Voznickú dedičnú štolňu. Nakoniec už aj s pomocou elektrického ťažného stroja, umiestneného v podzemí. 

     

Štôlňa Birnbaum začala okolo roku 1840 plniť úlohu fáracieho diela pre baníkov  šachty Michal ešte pred jej vyhĺbením na úroveň Hodrušskej dedičnej štôlne, slúžila na vetranie šachty Michal , bane Finsterort a zároveň bola hlavnou dopravnou štôlňou na materiál pre tieto bane. Baníci na hlbšie obzory nemuseli fárať priamo šachtou, stačilo po rebríkoch v dobývacích pásoch zísť o tri obzory nižšie. Jalovina sa podľa možnosti na povrch nevyvážala, ale zapĺňali sa ňou vydobyté priestory a neúspešné štôlne priamo v podzemí. Ako vetracie a fáracie dielo bane Finsterort slúžila Birnbaumka až do roku 1950, kedy bolo definitívne ukončené dobývanie strieborných rúd na Hornom Hodrušskom banskom závode.

Birnbaum štôlňa v 50 tich rokoch 20. storočia

Ústie šachty Michal na povrch bolo už od konca 19. storočia zavalené, a Birnbaum štôlňa bola v tej dobe najvyššie položeným činným banským dielom tohto závodu. Nad jej  úrovňou sa nachádza síce ešte obzor Hornej Finsterort štôlne  (2. obzor) a ústie štolne Ján pri šachte Michal (1 obzor), tieto však boli pravdepodobne už dávnejšie opustené pre vyčerpanosť rudných zásob a boli už zrejme tiež zavalené .

V priebehu 18-19 storočia bola  na úrovni štôlne Birnbaum – teda 3. obzoru bane Finsterort hnaná čelba severovýchodným smerom poza Michal šachtu , preto že bolo treba preskúmať možné pokračovanie zrudnenia.  Zároveň bola razená smerom na juhozápad po žile protičelba od šachty Michal po Finsterort žile a tiež po tej istej žile smerom k Vyhnianskej žile Anton Paduánsky ktorú sledovali smerom k Hodruši vyhnianski baníci. Obe žily (Anton a Finsterort) boli v tomto smere takmer rovnobežné, ale oddelené cca. 330 metrov hrubou vrstvou jalovej horniny. 

 

Čelby týmto smerom boli razené aj na 4-tom 5-tom a 6-tom horizonte   Podľa starých máp sa zrudnené časti podarilo nájsť a boli vydobyté od 6. obzoru odbočky Dedičnej štolne cisára Františka, ktorá v tejto časti hodrušského podzemia končila, až po 2. Obzor.

Ovšem treba si tiež uvedomiť, že severovýchodné čelby  obzorov Finsterortskej bane vzdialené od šachty Michal takmer 1,5 kilometra!

Od  Vyhnianskej Anton štôlni tamojší baníci vyrazili Eduard prekop, hodrušskí baníci vyrazili od 4 obzoru Finsterort 12 metrov komínu Eduard  a prepojenie medzi Antoni- štôlnianskou a Finsterortskou baňou bolo hotové. Okrem funkcie fáracieho diela tento prepojovací komín a prekop Eduard plnil aj dôležitú funkciu vetraciu. 
Birnbaum štôlňa po Michal šachtu nastúpala 9 metrov - pri šachte má nadmorskú výšku 449 m n.m., čo je normálne - všetky dôležité štôlne sa razili s miernym stúpaním, aby nimi vytekali banské vody na povrch. 

V súčasnosti si portál Birnbaum vyžaduje pozornosť, ktorá zodpovedá jej významu.

Portál bol v rokoch 2012 -2013 znovu odkrytý zbúraním  ilegálnej (na pozemku, ktorý mu nepatril) prístavby chlievikov pána Zrebeného a bol celkovo obnovený z príspevkov z 2% daní Občianskym Združením Kerling. 

Treba k nej ešte osadiť  informačnú tabulu a doladiť pár detailov.

V tesnej blízkosti stojaci domček slúžil najprv ako sklad materiálu dopravovaného štôlňou Birnbaum k šachte Michal, zrejme aj ako kováčska šmykňa na ostrenie a výrobu železných nástrojov.V medzivojnovom období slúžil ako miestna hasičská zbrojnica pre Banskú Hodrušu, neskôr bola budova adaptovaná na obytné účely.

Hasičská zbrojnica v Banskej Hodruši pri Birnbaum štôlni v 30. tich rokoch 20. storočia. Štôlňa samotná je mimo záber vpravo, vedľa drevenej prístavby 

 Naproti stojaca budova bola sídlom správy závodu šachty Michal a štôlne Birnbaum, ešte v paťdesiatych rokoch pri nej stála malá ručná klopačka.

Závodná klopačka pri správe šachty Michal a štôlne Birnbaum. Foto na sken poskytol O.Straka alebo D. Ološtiak

Táto budova je dnes súkromným majiteľom pomerne citlivo obnovená, hoci predtým bola „po socialisticky“ prestavaná. Budova správy závodu má pravdepodobne veľmi staré základy, preto že sa v roku 2014 pod červotočom poškodenou podlahou našiel obdobný odvodňovaco-vetrací systém ako sa našiel pod správnou budovou Prostredná štôlňa bane Všetkých Svätých.

Správna budova Birnbaum štôlne a šachty Michal je tá najväčšia vlavo. Foto z 60 tich rokov 20 storočia

Pri rekonštrukcii operného múra bezprostredne pri portáli bolo nájdene väčšie množstvo kamenných „nákov“ - ručných stúp na roztĺkanie strieborno- zlatých rúd pri ich druhom triedení (prvé sa robilo priamo v bani).

Ako som už uviedol v blogu „o Ceste poštára z Hodruše do Vyhieň a naopak“ štôlňa Birnbaum viac ako sto rokov slúžila najmä v zimách ako pohodlná skratka na prechod baníkov a niekedy aj civilných osôb z Vyhní do Banskej Hodruše. 

http://karstenivan.blogspot.com/2015/10/banicke-myty-historicka-skutocnost.html

 Možnosť takejto zaujímavej cesty však zanikla po niekoľkých závaloch na trase ešte koncom 60tich rokov 20. Storočia. Dnes je cca 10 metrov za portálom štôlne Birnbaum štôlňa zavalená po prievaloch potoka pri opakovaných prietržiach mračien v 70tich rokoch 20. storočia.

Potok sa po prietrži mračien  valí po ceste v Banskej Hodruši. Foto je urobené priamo nad portálom Birnbaum štôlne. 60 te roky 20 storočia. Foto poskytol p. Špeťko. 

Ďalšou zaujímavosťou bane Birnbaum bola podzemná kaplnka na modlenie sa baníkov pri fáraní. 

Niečo podobné v Hodruši existuje len na Prostrednej bani všetkých svätých, a na Štiavnickej strane hôr nie sú podzemné kaplnky známe. 

(Samozrejme neberiem do úvahy sv. Barborku v Banskom Múzeu – skanzene. Tá tam je umiestnená umelo - sekundárne, preto že sa na to návštevníci pýtali. Ako som už uviedol v iných blogoch, Barbora nebola patrónkou Hodrušských baníkov.)  

Podľa pamätníkov bola stará podzemná kaplnka neďaleko od vchodu Birnbaum štôlne, podľa všetkého v najstarších cca. 600 ročných odbočkách na Mikuláš žile. V kaplnke podľa údajov starších obyvateľov ktorí ju zažili ešte priechodnú, bola soška Panny Márie.

Obnovený portál štôlne Birnbaum má v nadpraží malý výklenok pre sošku, v ktorej bola soška panny Márie s Ježiškom . Replika podobnej sochy v starosvetskom ponímaní bude osadená pred znovu-vysvätením portálu.

Inou zaujímavosťou portálu je zábradlie nad operným múrom pri portáli štôlne. Je to výrobok firmy Kachelmann odliaty v susednej Vyhnianskej doline pred cca 120 rokmi. Zábradlie sem bolo premiestnené z píly Mira v Hodruši, kde chránilo studňu v pivnici.         

Domček pri portáli štôlne je dnes v majetku obce. O jeho osude sa ešte nerozhodlo, je tu  možnosť v domčeku vytvoriť malé informačné stredisko pre turistov a stálu výstavku o pamiatkach a histórii tejto časti obce. 

Portál štôlne tesne po zbúraní prístavieb stav v roku 2013. Foto K.Ivan

Portál Birnbaum štôlne ešte prikrytý prístavbou kurínov a zajačníkov . Stav do roku 2013 Foto K,Ivan

Portál štôlne Birnbaum pri začiatku rekonštrukcie operného múru v roku 2012  foto K.Ivan

Portál po dokončení opernného múru a natiahnutí novej omietky 2013 foto K.Ivan

Po namaľovaní základnou farbou 2013 foto K.Ivan

Štôlňa Birnbaum je zastávkou Náučného chodníka „Cestujeme časom“ , je spomenutá ako zastávka aj v cyklotrasách „Bajkom k tajchom") 

Po dobu niekoľkých storočí bolo priestranstvo pri portáli Birnbaum štôlni prirodzeným centrom stretávania sa obyvateľov, preto že sem chodili na vodu z neďalekého prameňa pri soche Piety , v drevených hrantoch ženy prali bielizeň a deti sa hrali okolo nich.

  

Významovo i vekovo je možné štôlňu Birnbaum  (aj vzhľadom k jej polohe v historickom jadre obce – Pamiatkovej zóne, od roku 1999)  porovnávať s podobnými štôlňami zachovanými do dnešných dní  v iných banských regiónoch, ako je štôlňa Glanzenberg v Banskej Štiavnici alebo tzv. Denná či Denská štôlňa v Španej Doline. 

To všetko sú banské diela,  ktoré osobitným spôsobom dotvárajú nezameniteľný banícky ráz spomínaných historických sídiel. Tieto technické pamiatky sú významné prinajmenšom v meradle Európskej baníckej histórie.

Aj vzhľadom k vyššie uvedeným faktom bola menovite štôlňa Birnbaum spolu s viacerými inými technicko- historickými pamiatkami mesta Banskej Štiavnice a jej okolia, zapísaná dňa 11. decembra 1993 na Zoznam Svetového Dedičstva UNESCO.

  Január 2015                                                     

Spracoval: K.Ivan, OZ Kerling

Text tohto blogu je autorským dielom Ing. Karstena Ivana. Je možné ho citovať, uvádzať ako prameň, zdieľať, ale nie je možné ho bez súhlasu autora publikovať v tlačenej forme prípadne ho vydávať za svoje vlastné dielo inými autormi. Dielo je priebežne aktualizované novými poznatkami. 

Použitá literatúra a pramene:

Sken mapa Hodrušského a Vyhnianskeho revíru Ing. Svätozára Gavoru z výskumnej úlohy Hodruša (1980) , archív autora

Mapa baní Finsterort s banskými poľami z roku  1742 a 1768 od Benedikta A. Faila, Štátny Archív Banská Štiavnica, číslo položky mi nie je známe

Mapa baní Finsterort od A. Hankesa , rok 1834, Štátny Archív Banská Štiavnica, číslo položky mi nie je známe

Mapa časti štôlne Birnbaum a 4. Obzoru , autor F. Marko, koniec 18. Storočia, Štátny Archív Banská Štiavnica, fond HKG č. 8036 , sken poskytnutý láskavosťou Mgr. Lucie Krchnákovej 

  

Durbák a kol. : Sprievodca po technických pamiatkach Banskej Štiavnice a okolia, vyd. Štúdio Harmony s.r.o. Banská Bystrica , ISBN 80 – 968547 – 4 -7 (údaje o nadmorskej výške ústia a histórii bane) 

Mgr. M. Haviarová, PhD, & Mgr. Art. . Haviar: 

Architektonicko-historický a umelecko-historický výskum r. k. Kostola sv. Mikuláša: november 2015. nepublikované, poskytnutá k nahliadnutiu láskavosťou spoločnosti Haviar s.r.o. (údaje o období vybudovania kostola sv. Mikuláša po revíznom výskume 2014) 

Hlavná banská kniha bane Rozália , rukopis, do roku 1970 A. WEISS, nepublikované, archív autora. (údaje o nadmorských výškach obzorov)

PhDr. M. Čelko: prednáška "Príspevok k dejinám Hodruše do konca 16. storočia",  tlačená forma in Spravodaj 3-5/97 Vydal Bevex Prievidza 1998 (údaje o bani Birnbaum a ťažiarstve Finsterort)

Mgr. E. Síkorová & PhDr. J.Surovec: prednáška "Baníctvo v Hodruši od roku 1600 do roku 1750" in Spravodaj 3-5/97 Vydal Bevex Prievidza 1998 (údaje o bani Birnbaum a ťažiarstve Finsterort)

Markus Vincenc Lipold: Der Bergbau von Schemnitz in Ungarn, Jahrbuch k u k Geologischen Reich-Anstalt 1867

Jindřich Dvorzsák : Poznámky ku štatistickým dátam pre banské a hutnícke závody, úradníkov a bratské pokladne, rukopis 1919 - 1921 Hodrušské štátne baňské závody, nevydané, archív autora.

Skeny fotografii archív autora, Fotografie K.Ivan.