Banícke mýty a skutočnosť - súkromné bane za domom

V blogovej rade o mýtoch, ktoré si nebaníci  (často nekriticky a romanticky) spájajú s baníctvom ako zažité "pravdy", som už písal o rôznych všeobecne rozšírených omyloch.

Tak nejako sa ale stalo, že som pozabudol vysvetliť na tejto platforme, ako to je naozaj s tými baňami za baníckymi domcami. 

Teda, vysvetľoval som to už mnohokrát rôznym ľuďom, ale dialo sa to hlavne na sociálnych sieťach, kde takéto informácie zapadnú ako kameň do vody, preto že ich prekryjú novšie príspevky a odpovede.

Iggy Smoliga ma nedávno požiadal, aby som na blogu objasnil , prečo je v baníckych dolinách za takmer každým druhým starým baníckym domom kratšia či dlhšia štôlňa, a či teda baníci naozaj pracovali vo "svojich" baniach za domom vo svojom voľnom čase, ako tvrdí obľúbená povedačka baníckych krajov.

 Je pravda, že s takým vysvetlením som sa stretol už viackrát, určite aj vy, dokonca takto to vykladali návštevníkom občas aj sprievodcovia - brigádnici v banských múzeách v Štiavnici, ktoré sem-tam navštívim.
V podstate som bol v tom, že medzi baníckou pospolitosťou je v tejto otázke jasno, a že o tom, ako to v skutočnosti je, už vie väčšina záujemcov o históriu a  minulosť baníckych regiónov.

Opakovane som túto vec vysvetľoval na sociálnych sieťach, ale zisťujem, že som bol v omyle, ak som si myslel že už to je vysvetlené a jasné.

Preto bude dobré, keď túto „záhadu“ prečo sú za baníckymi domcami veľmi často štôlne, jednoznačne vysvetlím na tejto blogovej platforme, kde sa predsa len ľahšie vyhľadáva, a pracujú s nimi aj internetové vyhľadávače. 

Vysvetlili sme situáciu štôlní za domom spolu s kolektívom autorov aj v sprievodcovi po našom internetovom náučnom chodníku "Cestujeme časom - Banská Hodruša, ale nie každý sa ním prešiel a prečítal si informácie v papierovej alebo elektronickej forme. Videl som vysvetlenie aj v iných publikáciách - napríklad vo výbornej knihe "Anatómia starého domu" ktorá vysvetľuje ako sa staré domy v štiavnických vrchoch stavali, ale odborné knihy nie sú všeobecne populárne.

Tradovaným mýtom je teda to, že v baníckych regiónoch sú za starými obytnými domami tak často štôlne preto, lebo baníci, ktorí v nich bývali, skúšali ešte vo svojom voľnom čase banícke šťastie, a razili do hlbín vrchov za domom svoje vlastné  štôlničky v nádeji že narazia na rudu, z ktorej zbohatnú. 

Takéto vysvetlenie síce na prvý pohľad či počutie môže vyzerať logicky a správne, ale nie každé jednoducho vyzerajúce vysvetlenie je pravdivé.

Stačí krátke porozmýšľanie nad reáliami baníckeho života v minulosti, a mýtus dostáva trhliny a začína mať problémy so statikou ako niektoré novodobé domy postavené napriek logike a radám zdravého rozumu v bansky poddolovaných oblastiach.

Tak predovšetkým: robota v baniach bývala po stáročia vysiľujúcou drinou, a ešte stále patrí k fyzicky najnamáhavejším povolaniam.

 Keď baník príde domov zo šichty v podzemí, potrebuje sa niečoho kalorického najesť, oddýchnuť si a vyspať sa. 

Fyzická práca síce za nejakú dobu mladých baníkov zocelí, a drží ich dlhé desaťročia v dobrej telesnej kondícii, za predpokladu, že energetický príjem z jedla sa rovná energetickým výdajom ich svalovej práce.  

Hladný baník pracovať v slušnom tempe veľmi dlho nevydrží, to odjakživa vedeli aj majitelia baní.

V baníckych krajoch bolo zásobovanie potravinami po tisícku rokov vždy o niečo lepšie ako inde, ale aj tak bola banská strava vcelku mizéria, len múčne jedlá, kaše, zelenina len od jari do jesene, mäso výnimočne na sviatky.

 Jediné čoho bolo v banských oblastiach relatívne dosť, bolo pivo varené v regióne, a víno dovážané zo susedných krajov. Samozrejme plus pálenka, ktorá je síce energeticky výdatná, ale na druhej strane oslabuje organizmus.

Baníci sa doma ako - tak najedli obilných kaší, osúchov z tmavej múky, ale väčšinou bez "omastku".

 Teda bez ničoho, z čoho by  lamači, vozači, behači, tesári, stupári a iné banské profesie mohli mať prebytok energie ešte na niekoľko hodín rúbania skaly vo svojej súkromnej štôlničke za domom počas svojho voľného času.

Ten čas, ktorý im zvyšoval z bieleho dňa, museli v skutočnosti využívať na práce okolo domčeka, chlievikov, na prípravu dreva na zimu, údržbu záhradky ak nejakú mali, kosenie a sušenie sena pre kozu živiteľku na zimu a podobné naliehavejšie činnosti.

Potom je tu stránka banského práva, v našich krajoch tradovaného a kodifikovaného kráľovského regálu od 16 storočia, ktoré mali skorších predchodcov v mestských banských právnych normách, kým ich nezjednotil panovník - u násto bol cisár Maximilián Habsburský. 

Podľa banského práva drahé kovy patrili prakticky od nepamäti predovšetkým kráľovi, z ktorých bolo predpísané odvádzať poplatky (desiatok) prostredníctvom kráľovskej banskej komory. S tým boli spojené príslušné predpisy kto a ako môže požiadať o banské pole , aké má mať banské pole miery a podobne, čo sa môže a nemôže robiť so starými banskými dielami. 

Časy divokého kopania v zemi ako a kde a koho napadlo, boli už od ranného stredoveku dávno preč.

 Nikto už nemohol v banských regiónoch bez registrácie, povolenia banského súdu či magistrátu mesta kopať baňu, a už tobôž nie v starých rudných oblastiach, kde boli banské polia už dávno obsadené, dedené a podiely v nich intenzívne obchodované. 

So zaregistrovaním banského údelu boli samozrejme spojené poplatky a dane, ktoré si bežný baník zo svojho "lônu" teda platu vlastne ani dovoliť nemohol. 

Predstava, že každý z poväčšinou chudobných haviarov by mohol mať na seba pri svojej chalúpke zaregistrovaný malý banský údel - dobývacie pole je úplne naivná a scestná. Takto to nefungovalo. 

Ako je teda potom možné, že takmer za každým starým banským domcom napríklad u nás v Hodruši naozaj je nejaká kratšia či dlhšia štôlnička, ak ich teda nevykopali samotní obyvatelia priľahlých domčekov?

Odpoveď je schovaná v konfigurácii banského terénu a tiež v  histórii vývoja baníctva v týchto oblastiach.

V našom regióne a mnohých iných banských regiónoch Slovenska sa rudy vyskytujú v hlbokých a úzkych dolinách pomerne strmého terénu. Všeobecná poučka hovorí, že zlato a striebro býva takmer vždy v tmavých a hlbokých horách, nie na poliach rovín.

V dolinách pri riečkach a potokoch v údolíčkach boli prednostne rozmiestnené stupy, mlyny, šľamovne - teda úpravne rudy, huty a vodné kolesá čerpadiel či hámrov patriace banským ťažiarstvam.
Na strategických miestach, ktoré sa dali dobre brániť, boli zase umiestnené prevádzkové budovy banských závodov, banskej komory, fary, kostoly a erárne (rozumej štátosprávne) budovy, postavené väčšinou z kameňa, v ktorých niekedy  bývali vyšší úradníci.

Miesta na bývanie obyvateľstva -kde sa dali stavať skromné banícke chalúpky -zostávali potom už len na strmých svahoch naokolo. Na týchto svahoch sa často nachádzali staršie prieskumné štôlne , ktoré boli vyrazené v značných počtoch najmä v blízkosti východov rudných žíl, v ich nadloží či podloží. 

Po týchto starších a väčšinou aj krátkych  prieskumných dielach zostávali v svahu neveľké haldy o objeme niekoľkých stovák ton jaloviny. Haldu z drobného kamenia - rúbanina z razenia kladivkom a želiezkom je ako jemný štrk-  možno pomerne ľahko jednoduchými prostriedkami zarovnať , splanírovať a vytvoriť tak plošinu na stavbu drevenej či podmurovanej chalúpky.

Preto majitelia ťažiarstiev a banských polí prideľovali na stavby baníckych domcov práve tieto staré haldičky vo svahoch nad dnom dolín. Zasekávanie plošín do kameňa v plytkých svahových hlinách by bolo podstatne komplikovanejšie, pracnejšie a časovo náročné, než vytvorenie plošiny na  usadnutej halde. 

To znamená, že bane a haldy boli na prudkých svahoch skôr, než na nich baníci, hutníci a stupári  postavili svoje prvé banícke domy a domčeky.

Štôlničky za domami boli po výstavbe domčekov udržiavané po celé generácie, preto že boli drobnými ale dostatočnými zdrojmi vody hromadiacimi sa z puklinových priesakov svahových prameňov. Voda teda bola v štôlničke dostupná oveľa lepšie a ľahšie, než keby bolo pre ňu potrebné chodiť (napríklad v zime) na dno doliny do nejakej studne alebo potoka a vláčiť ju v putniach do strminy nahor. Preto v týchto štôlničkách často nájdeme vysekané nádržky na naberanie pitnej vody, ktorej spotreba kedysi nebola taká veľká ako v súčasnosti. 

Koniec koncov , potoky v hlavných aj vedľajších dolinách v bansky aktívnych osídleniach neboli veľmi vhodné na pitie, preto že stupy do nich vypúšťali kaly z úpravy rúd.

 Okrem vodoakumulačného účelu štôlničky  za domami slúžili aj na skladovanie kazivých potravín - napríklad kvasenej zeleniny počas leta v chlade, v zime zase boli štôlničky bez mrazu.

V nepokojných časoch stredoveku až do 19. storočia boli väčšie bane za domcami vhodnými úkrytmi baníkov a ich rodín pred nepriateľmi alebo dobyvateľmi, ktorí sa väčšinou do temného podzemia neodvažovali.

Bolo teda viacero dôvodov, prečo štôlne za domcami udržovať v dobrom stave, a to ich obyvatelia - baníci, robiť vedeli.

Mnoho ústí stredovekých štôlní je dnes obstavaných pivničným zaústením - väčšou  a mladšou klenbou, dokonca v niektorých prípadoch bolo ústie staršej štôlne priamo obstavané mladším domom, takže sa stalo integrálnou súčasťou obydlia a na prechod do bane nebolo potrebné vyjsť z domu von.  

Ak ale niekto tvrdí, že baníci mali za domcami alebo dokonca priamo v domoch súkromné bane, v ktorých sa po šichte realizovali, štekliac šťastenu na citlivých miestečkách, mýli sa, a pletie si následky banskej činnosti s ich príčinami.

Aj keď vysvetlenie o domácich baniach vyzerá na prvý pohľad logicky.

Logika však pri tomto vysvetlení zavádza nesprávnym smerom.

"Štôlne za domom" sa pochopiteľne vyskytujú nie len v Hodruši, ale sú rozšírené v mnohých banských oblastiach, preto že zákonitosti vývoja banských oblastí sú všade rovnaké.

Viaceré "domáce" štôlne sme už zdokumentovali prezreli a nafotili, ale do mnohých sme sa zatiaľ nedostali.

Pokiaľ by ste mali vo vlastníctve nejakú takúto štôlňu za domom v Štiavnických vrchoch, a chceli by ste ju odborne posúdiť, prípadne preskúmať, napíšte mi súkromnú správu na hodrusaphoto@gmail.com, snáď sa dohodneme na nejakom vhodnom termíne prehliadky.   

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho a/alebo zverejniť v tlačovej či elektronickej forme bez predchádzajúceho požiadania a jednoznačného súhlasu autora. 
Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho ani ako časti, či prípadne pozmenené ako svoje vlastné dielo. Sharovať v elektronickej forme z originálneho webu možno 

K. Ivan , OZ Kerling,  júl- október 2019

Elektrárne GBÚ v Hodruši-Hámroch II - Dolný závod a Plac

V tom istom roku ( teda1887)  ako na Hornom Banskom závode Kráľovský banský erár na parný stroj tamojšej Centrálnej stupy napojil dvojicu dynám na elektrické osvetlenie úpravne, sa rovnako činila na Dolnom banskom závode aj najväčšia súkromná banská firma na drahokovové rudy na Hornom Uhorsku - Gerambovská Banská Únia (GBÚ).

Podľa výročnej správy GBÚ z roku 1892 boli na zdvojený kompoudný parný stroj  v Schőpferštôlnianskej parnej stupe, ktorá stála  na mieste dnešnej úpravne zlatej rudy Slovenskej Banskej s.r.o. napojené dve dynamá, každé s „kapacitou 40 žiaroviek“ , neskôr doplnené rezervou ďalšieho dynama s kapacitou 80 žiaroviek. Tieto žiarovky osvetľovali vnútorné  priestory stupy, aby mohla pracovať v nočnej prevádzke na spracúvaní vyťažených  rúd. 

V roku 1892  GBÚ začala zvažovať možnosť pripojenia výkonnejšieho dynama, ktoré by generovalo jednosmerný prúd pre pohon elektrického vrátku - myslel sa niektorý z ťažných vrátkov v úpadných šachtách v podzemi Bane Schőpfer .

 Tento projekt však nakoniec nebol realizovaný.

Začiatkom 90 rokov 19 storočia bola ešte GBÚ vysoko zisková, investovala do výstavby parnej stupy Na Placi v Dolných Hámroch včítane výstavby dlhej dopravnej trate, ktorou sa do nej vozila ruda z Schőpfer štôlne. 

Parná stupa na Placi s vodnou turbínou mala osadený bližšie neznámy typ turbíny – možno sa jednalo o ležatú –radiálnu Girardovu turbínu, preto že vodný spád pri Placi nebol veľký. len pár desiatok metrov. Pokiaľ bolo možné prevádzkovať turbínu vo vodnatých mesiacoch namiesto parného stroja, ušetrilo sa tým drahé palivové drevo pre parné stroje, takže mala opodstatnenie.

Grafika Garambovskej stupy "Na Placi" v Dolných Hámroch. Hore celkový pohľad - kotolňa pohonného parného stroja je pri komíne, a dole kalifornská stupa a čeľusťový drvič hnané remennými prevodmi od hlavnej hnacej osi parného stroja

 Postavili tiež Dolnohámorský kostol sv. Alžbety, veľkú správnu budovu úpravne, most pre vozy, baráky pre robotníkov, krčmu a podobne - teda peňazí mala GBÚ vtedy ešte dosť. 

Ceny striebra však náhle prudko poklesli, a strieborné rudy sa v tom čase už dobývali pod úrovňou Voznickej dedičnej štôlne, čo vyvolalo potrebu nákladného čerpania vôd z hĺbok. 

V pomerne krátkom čase piatich rokov sa GBÚ z rozmachu a nadbytku prostriedkov dostala do ťažkej finančnej krízy, ktorú sa pokúsila vyriešiť výstavbou závodu dnes známeho ako Sandrik, ale z problémov sa už Gerambovskú Úniu jej vedeniu nepodarilo dostať.

Parná stupa na Placi v Dolných Hámroch v roku 1908 už bola odstavená, fungovala vlastne len necelých 15 rokov, preto že po krachu GBÚ  banský erár rozhodol, že tento úpravárenský závod je zbytočný.

Dlhé roky mi nebolo celkom jasné, prečo GBÚ investovala do tak drahého projektu novej parnej úpravne na Placi v Dolných Hámroch, pričom rudu musela dopravovať po povrchovej trati celé kilometre ,od Schőpfer štôlne cez celú Kyslú až po Muráň.  Vyjasnilo sa mi to po desiatich rokoch čítania rôznych podkladov.

Gerambovská parná stupa pri bani Schőpfer spolu s ich ďalšou malou (už dávno zbúranou) stupou ktorá stávala na Troskách na najspodnejšom konci Dolných Hámrov, ani spolu s prenajatou Kopanickou parnou stupou č. 4 ktorá stávala na dnešnom mieste Píly, jednoducho nestíhali spracovávať viac ako 130 tisíc ton rudy ročne vydobytej v Hodruši.

Vedenie GBÚ očakávalo zvýšenie ťažby v Hodrušských baniach až na množstvo do 250 tis. ton ročne. 
Preto sa pustili do stavby stupy na Placi v Dolných Hámroch, aby zvládli kapacitou návaly rudy, v ktoré verili. 

Lenže očakávania objavov bohatých rúd v hĺbkovom pokračovaní takzvanej Berksovej bane v Schőpferke pod Voznickou dedičnou štôlňou, ani ďalších bohatých rúd sa  nakoniec nekonali lebo žila do hĺbky slabla, a k tomu prišiel rýchly finančný krach GBÚ, spôsobený svetovým trhom s drahými kovmi. 

Koncom 19 storočia až začiatkom 20 storočia(1903) sa pozornosť GBÚ sústredila na stavbu  alebo prestavbu  jednej svojej stupy na elektrocentrálu, ktorá mala vyrobiť  prúd pre čerpadlá banskej vody z dobývok Schopferštôlne pod úrovňou Voznickej dedičnej štôlne, v tom čase zatopených a mimo prevádzky, čo  prehlbovalo krízu výroby a spracovania striebra.

Ešte  v marci 1896 bol GBÚ skolaudovaný elektrifikovaný brzdný stroj fy Kachelmann na 2. zvážnej šachte v bani Schopfer, ktorý bol predtým hnaný len hmotnosťou vody napúšťanej do špeciálneho nádržového podstavníka . 
S ubúdaním množstva vody v potoku v Jalšovej doline, odkiaľ ju zachytávali, však nemohol ťažný stroj dosť dobre, a hlavne neprerušovane pracovať. GBÚ vo výročných správach píše, že v roku 1892 už trvalo 3 dni, kým sa naplnil podzemný rezervoár - bazén na druhom obzore, ktorý potom zrejme minuli za jednu smenu vyťahovania rudy vo vozoch. 2/3 roku bol teda stroj pred jeho elektrifikovaním nečinný, a GBÚ museli používať na vyťahovanie rúd z hĺbky drahší konský gápeľ na prvej zvážnej bane Schőpfer, stojaci v 550 metroch od vchodu do bane pri Dolnom závode.

Elektrifikovaný pôvodne brzdný ťažný stroj pri II. (Hlavnej) zvážnej šachte  v Bani Schőpfer, za pákami strojník pán Zúbek

Elektrocentrálu GBÚ pre účely bane a stúp postavili rozšírením bývalej stupy ešte pred rokom 1896 ktorá stála na mieste taviacej huty, tesne nad Dolnohodrušským banský závodom pri bani Schőpfer. Pôvodne bola vybavená bližšie neznámymi  parnými strojmi ( možno Kachelmann?), ktoré hnali zrejme parné kompresory na stlačený vzduch a dvojica parných strojov , každý s výkonom 75 koní boli napojené na dynamá Siemens-Halske ktoré dávali v striedavej prevádzke pri otáčkach 500/min. napätie 500 V a prúd 25 Ampérov . Tieto dva pôvodné parné stroje zásobovali 4 parné kotly s tlakom pary 6 atmosfér.

Pôvodná zostava jednovalcového parného stroja s dynamom hnatým cez remenný prevod v elektrárni GBÚ vyzerala zhruba takto. Fotka z nemecka z internetu

 V roku 1903 bolo strojné zariadenie v elektrocentrále Schőpfer renovované – vymenené za novšie, pričom v projekte Brnenskej firmy , ktorá prestavbu navrhovala a riadila, sa spomína „alt Kesselraum“ teda „stará kotláreň“. Ak povieme stará, myslí sa zväčša 25 rokov a viac, ale presnejšie údaje zatiaľ nemáme.
 Isté je, že to najstaršie vybavenie elektrárne bolo postavené  pred rokom 1896.  

Elektrocentrála - elektráreň  Gerambovskej banskej únie  pri Schőpfer štôlni v Hodruši okolo roku 1916 - výrez z kolorovanej pohľadnice vydanej Jozefom Brámerom v Hodruši  

Nové zariadenie elektrocentrály GBÚ po prestavbe a doplnení motorov a parných kotlov v roku 1903 bolo to  najmodernejšie, aké bolo na svetovom trhu dostupné: dvojica parných strojov, každý o výkone 75 konských síl (jeden slúžil ako rezerva pre prípad poruchy druhého) napojených priamo alebo pomocou remeňového prevodu na generátor značky Siemens-Halske  , ktorý pri 500 otáčkach / min. dával 26 Ampérový prúd pri napätí 3 000 Voltov.

Zálohu pre prípad poruchy oboch parných strojov alebo ich generátorov tvorila parná turbína typu Parsons o výkone 180 konských síl, ktorej samostatný generátor dával v prípade potreby pri 3 000 otáčkach výkon 125 kW.

Na výrobu pary pre hlavný a záložný parný stroj slúžili 4 zdvojené kotly vykurované drevom, turbína mala samostatnú dvojicu kotlov systému Bánó. Teda celkom bolo v elektrocentrále začiatkom 20 storočia k dispozíciiaž 6 parných kotlov. Palivom bolo drevo.

Mimochodom, za otca teórie výpočtov parných turbín je považovaný pôvodom slovák Aurel Stodola. Síce nevynašiel ani radiálnu, ani axiálnu parnú turbínu, ale rozvinul matematické výpočty teórie parných turbín. 
Kto vie, či sa do Gerambovskej parnej elektrárne niekedy nezašiel pozrieť na turbínu Parsons, ktorú pomohol výpočtami vylepšovať... 

Treba podotknúť, že  aj rezervná parná axiálna turbína systému Parsons so svojim generátorom  , bola tým najmodernejším, čo v tej dobe bolo možné na strojárskom energetickom trhu dostať kúpiť. 

Charles Parsons si dal svoj systém lopatkovej axiálnej parnej turbíny, s menšími vylepšeniami používaný aj v súčasnosti, patentovať v roku 1884, teda len 20 rokov pred tým ako ju namontovali v Hodruši. 
Parsonsova parná turbína bola (podľa doterajších poznatkov)  prvá parná turbína v celých štiavnických vrchoch, a možno aj na vtedajšom Hornom Uhorsku.

Turbína systému Parsons  (vpravo) s generátorom (vľavo) na oceľorytine zo začiatku 20 storočia. Neskôr ešte doplním zábery na Parsonsovu turbínu z Kráľovského Britského Technického múzea v Londýne 

Parsonsova turbína fungovala na tlak pary 14 atmosfér, teda 1,4 MPa, mala obrátky 3000  za minútu a výkon 180 konských síl. Jej dynamo vyrábalo elektrický prúd 65 Ampérov pri napätí 5000 Voltov,

Súčasťou elektrocentrály bola samozrejme aj integrovaná transformátorovňa, preto že elektromotory a zariadenia v bani a stupe nepracovali s tak vysokým napätím .

S parnými strojmi a generátormi elektriny bol na rozvody pary z batérie kotlov zapojený vždy aj aspoň jeden parný kompresor na stlačený vzduch, stačilo len prepnúť smer pary a kompresor spustil.

V roku 1906 GBÚ  bola nútená vyhlásiť bankrot, ale elektrocentrála bola pre potreby bane a úpravne udržiavaná a budovaná ďalej, už pod správou Kráľovského banského eráru.

 V roku 1908 bol ako ďalší zdroj pohonu pre dynamá elektrárne na Dolnom Hodrušskom závode nainštalovaný sací plynový motor Körting. 

Bol to vlastne piestový spaľovací  motor podobný parným piestovým motorom, len pohonným médiom- palivom- nebol benzín alebo nafta, ale horľavý a výbušný generátorový plyn tvorený najmä vodíkom a oxidom uhoľnatým. Dlhú dobu bola táto zmes plynov nazývaná aj svietiplynom, niekedy aj "vodným plynom". 

Tento generátorový plyn sa vyrábal v dvojici striedavo používaných generátorov (jeden sa vždy čistil alebo plnil palivom - koksom prípadne drevným uhlím). 
Princíp výroby generátorového plynu je jednoduchý, ale dnes používaný už len v niektorých oceliarňach: 
Funguje to tak, že do vrstvy rozžeraveného drevného uhlia, prípadne koksu v generátori sa  vháňa prehriata para z kotla pod nižším tlakom, výsledkom reakcie pary a žeravého uhlia je horľavý plyn s vysokým podielom oxidu uhoľnatého a vodíku. Tento generátorový plyn sa následne schladil vo vodnom chladiči, prefiltroval sa cez filter z práškového koksu , následne prešiel cez drevo pilinový filter a privádzal sa k motoru.

Motor systému Kőrting nebol žiadny drobček – uvediem niektoré jeho parametre z poznámok Ing. Dvorzsáka : priemer piestu:59,5 cm, zdvih piestu 76,5 cm. Pri 150 otáčkach/min . dával výkon 225 konských síl . Generátor musel byť na plynový motor napojený cez remeňový prevod s veľkým rozdielom veľkosti hnacieho a hnaného kolesa, preto že dynamá ani alternátory nie sú pomalobežné na rozdiel od plynového motora, ktorý dával len niečo málo viac ako dve otáčky za sekundu, ale pritom veľký výkon.   

Vyobrazenie ležatého plynového sacieho motora Kőrting so zotrvačníkom. Podobá sa súdobým parným strojom. Obrázok z webu firmy Kőrting

Po uvedení plynového motora Korting do prevádzky v roku 1906 slúžila ako záložný zdroj prúdu už len spomínaná Parsonsova parná turbína namontovaná ešte v roku 1903. Skôr spomínané parné stroje s rozvodom pary compoud ktoré hnali alternátory, boli zrejme odmontované a podľa zvyku Kráľovského banského eráru presunuté niekam inam. 

Elektrický prúd vyrábaný Kőrtingovým plynovým motorom  a /alebo Parsonsovou turbínou slúžil na pohon zariadení stupy pri Dolnohodrušskom závode, ktorá stála na mieste dnešnej úpravne Slovenskej Banskej, spol s.r.o., pred jej druhou prestavbou v roku 1929 na flotačnú úpravňu v rokoch 1928 - 1930 a  potom ďalšou modernizáciou v roku 1980.

Pozrime sa, čo všetko už elektrocentrála  pri bani Schőpfer po roku 1908  poháňala:

•  motory drviarne, stupu, 
• zámočnícku dielňu 
• a 180 žiaroviek osvetlenia stupy a niektorých častí podzemia.

 Tiež hnala elektrický ťažný stroj slepej šachty Alexander  na 6 -10 obzore bane Schőpfer, ešte v roku 1896 elektrifikovaný brzdný stroj 2. zvážnej šachty na obzore Baptista bane Schőpfer, čerpadlá na hĺbkových obzoroch a ventilátory bane Schőpfer.

Fotografia podzemnej čerpacej stanice na V hlbinnom obzore bane Schőpfer - tá už bola hnaná elektrickým prúdom z elektrárne v Kremnici

Je tiež pravdepodobné, že časť prúdu bola pôvodne od Centrály vedená do Sandriku, ktorý tiež postavila GBÚ.

Od krachu GBÚ však Sandrik vlastnili banky a baňu Schopfer prevzal Banský erár, boli to teda už dve rozdielne firmy, Sandrik si budoval vlastnú elektráreň.

Dňa 7.6.1917 došlo v elektrárni pri Schőpfer bani k havárii generátora plynu - jeho výbuchu v parnej časti elektrárne. Plynový motor Kőrting preto už nemal odkiaľ brať palivo na prevádzku. Zrejme sa pri tej nehode poškodil aj druhý generátor plynu.  Generátory svietiplynu boli citlivé na správnu reguláciu prívodu vzduchu aj pary - ak bolo priveľa pary, žeravé uhlie pohasínalo, ak bolo privádzané priveľa vzduchu tvorilo sa priveľa CO2 a málo vodíku, a generátor mohol vybuchnúť. 
Keďže v tom čase záložná Parsonsova turbína už nebola schopná prevádzky (dodávam, že zrejme kvôli zlej údržbe počas vojny), dodávka elektrického prúdu pre hĺbkové obzory bane Schőpfer ustala.

Čerpadlá a ostatné elektrické zariadenia pod úrovňou Voznickej dedičnej štôlne boli urýchlene demontované, vytiahnuté na úroveň 4. obzoru a  „hlboké“ dobývky boli po 13.6.1917 samovoľne zatopené banskou vodou. Takto zostali až do roku 1924, kedy sa nakrátko opäť podarilo sprevádzkovať Parsonsovu turbínu, ktorá ešte nejaký čas slúžila ako záložný zdroj prúdu aj po napojení Hodrušských závodov na elektrickú sieť dotiahnutú  v septembri 1924 z Kremnice. Plynový motor Körting a plynové generátory  boli neskôr demontované a odpredané do závodu Sandrik, ktorý v tej dobe vlastnili banky. Tam pravdepodobne určitú  dobu slúžil, pri takom výkone mohol hnať niektoré zariadenia vtedajšej zlievarne kovov alebo valcovne, ktoré už dnes v Sandriku neexistujú. 

Ďalší rozvoj lokálnych elektrární bol ukončený v roku 1924, kedy bolo do Hodruše potiahnuté elektrické vedenie z  hydroelektrární v Kremnici.

Po overení spoľahlivosti dodávok prúdu z Kremnice boli všetky lokálne hydroelektrárne a parno- plynová elektráreň Centrála  pri bani Schöpfer zrušené, strojné zariadenia boli demontované a odvezené. 

Kde skončila parná turbína Parsons, to nevieme. 

Na Dolnom hodrušskom závode štôlne Schőpfer bola namontovaná ešte jedna, tak trochu záhadná vodná turbína, niekedy začiatkom 20 storočia.

Jednalo sa o vodnú turbínu systému Girard s vodorovnou osou, ktorá mala hnať podľa dostupných správ ťažný stroj šachty.

 Nie je jasné či sa jednalo o zdroj mechanickej energie na výrobu prúdu pre  ťažný vrátok slepej šachty Alexander v bani Schőpfer  v hĺbke pod úrovňou Voznickej dedičnej štôlne, alebo nejakého iného zariadenia. Prevádzka hĺbkových obzorov v Hodruši razených od slepej Alexander šachty netrvala príliš dlho.

V každom prípade Girardova turbína vyrobená firmou Kachelmann bola dodaná, odfotená, zrejme aj nainštalovaná v podzemí, preto že Ing. Milan Hock uvádza že z roku 1894 sa zachoval výkres vozíka na jej prepravu v bani Schőpfer, a mala nahradiť starý vodný gápeľ. 

Lenže na I. Schőpfer šachte bol namontovaný železný konský gápeľ s vodnou protiváhou, ktorý sa dochoval v expozícii Slovenského Banského múzea, a na II. Schőpfer šachte bol v tej dobe už funkčný elektrifikovaný brzdný ťažný stroj s vodnou protiváhou. 
Čo sa s Girardovou turbínou nakoniec stalo, zatiaľ nevedno. 
Možno nakoniec skončila na banskom závode v Zlatej Idke, kde podľa záznamu Ing. Dvorzsáka jedna Girardova turbína bola inštalovaná pred rokom 1921.

Vráťme sa k Centrále Schőpferky.    

Budova Centrály slúžila po demontáži strojov ako transformátorovňa stredne vysokého napätia z Kremnice, ako sklad banskému eráru a neskôr Rudným Baniam až do prvej polovičky 90 rokov 20 stor, kedy prehnil jeden trám od II. sv. vojny neudržiavanej eternitovej strechy. Namiesto menšej opravy strechy bola budova Centrály vtedajším  prenajímateľom, navrhnutá do "plánu likvidácie a zabezpečenia.

Vlastník budovy Elektrocentrály, Rudné Bane Banská Bystrica š.p. sa v tom čase zaoberal likvidovaním viacerých mladších banských závodov na Slovensku.

 Bola to žiaľ vlastne jediná činnosť, ktorou sa okrem odpredaja budov Rudné Bane  v 90 rokoch 20 storočia zaoberali a zaoberajú aj v prvom a druhom desaťročí 21. storočia. Zákon síce prikazuje banské prevádzky po ukončení ťažby zabezpečiť, ale neprikazuje ich zlikvidovať.

Vlastník budovy Rudné Bane š.p. žiaľ ,návrh zaradenia budovy (ktorú nepostavil) do plánu likvidácie bez otáľania akceptoval, aby bolo možné vykazovať v tom roku aktivitu . Vlastnú likvidáciu budovy vykonali miestne hodrušské firmy.

Za pár desiatok tisíc korún zo štátneho rozpočtu  bola rozsiahla, pomerne zachovaná budova bývalej stupy  a elektrárne, zaujímavá pamiatka industriálnej architektúry a  jediná zachovaná budova lokálnej elektrárne svojho druhu v celom revíre, bez jediného pokusu o jej zachovanie alebo jednoduchú opravu za dva dni zbúraná. 

Dnes na jej mieste tróni nevzhľadná montovaná hala. 

Poslednou pamiatkou na pôvodný účel budovy elektrárne a budovu samotnú je pár fotografii a  elektrický stĺp z 20 rokov 20. storočia pri plote ohradzujúcom tento pozemok.

Pre objektivitu však treba dodať, že viaceré iné pamiatky v našej doline boli aj s pomocou Slovenskej Banskej, iných hodrušských firiem a aj Rudných Baní  š.p. Bystrica  zachránené.

Nemôžem si ale pomôcť, je mi ľúto každej historickej industriálnej  a najmä banskej budovy v doline, ktorá bola ľahkovážne zváľaná bez zváženia vízii jej možnej záchrany. 

Že je možné zachrániť aj veľmi schátrané budovy a dať im nový zmysel existencie, vidíme v našej doline najmä v druhom desaťročí 21. storočia.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Pramene a podklady informácii uvedených v pojednaní:

Jindřich Dvorzsák: Poznámky ku štatistickým dátam pre banské a hutnícke závody.... 1919 rukopis napísaný v Hodruši, z archívu autora

Franz Hain: Jahres – Bericht ueber die Johann Josef von Gerambischen Unial Bergbaue 1892 rukopis z archívu autora

Kolektív : Spravodaj BVÚ 3-5/1997 ,

článok Ing. Eugena Kladivíka CSc.:Hodrušské baníctvo od roku 1919 do roku 1944, strany 154-271,

a

článok Ing. Milana Hocka: Nakladanie a doprava Rúd v Hodrušských baniach do roku 1918 strany 107 - 112

Zborníky SBM III - XX

https://www.koerting.de/en/history.html

http://s651713287.online.de/herstell/koerting/koerting.html

video plynového motoru Körting  https://www.youtube.com/watch?v=4BWxReY8Xs0
------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. 
Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho ani ako časti, či prípadne pozmenené ako svoje vlastné dielo. 

K. Ivan , OZ Kerling 2008- september 2019