Mýty a historická realita: Objavenie žíl v Štiavnických vrchoch ryžovačmi zlata

Starší autori vo svojich dohadoch o tom ako došlo k objaveniu strieborno zlatnatých žíl veĺmi často uvádzajú objavenie žíl starými ryžovačmi od Ipľa. Bez toho aby uviedli nejaký podklad či zdroj informácii. Jednoducho vyslovujú svoj laický názor na vec, ktorej nerozumejú.
 

Z pohľadu ryžovača zlata, ktorý o ryžovaní a výskytoch zlata v potokoch okolia niečo vie,  je toto podľa všetkého účelové tvrdenie, ktoré malo pravdepodobne podporiť legálnosť „odvekých nárokov“  Uhrov na tento región.

Jeden – dva  Ipeĺské zlatonosné potoky versus 15 zlatonosných potokov v povodí stredného Pohronia. Trochu nerovný súboj, a väčšina starších autorov bez akéhokoľvek argumentovania tvrdí, že Štiavnica bola objavená prospektormi od Ipľa.
Ťažko , a aj to sotva.  

Prečo? Lenivý Ipeľ zasahuje svojím povodím do Štiavnických vrchov iba malou časťou, jedným – štiavnickým výbežkom.

Východ ,sever,západ a napokon aj podstatnú časť južnej časti štiavnických vrchov obtáča bystro tečúci Hron.

Práve do Stredného a Horného Hrona ústia desiatky zlatonosných potokov a bystrín, ktoré jeho nánosy po tisícročia plnili zlatom.

Starovekí aj novovekí ryžovači nemali a dodnes nemajú v obľube lenivé toky. Možno si poviete, že Dunaj je predsa lenivá rieka, a predsa na nej dlhodobo ryžovali ba dodnes občas ryžujú zlato. Dovoľte, aby som Vás upozornil, že to nie je pravda. 

Ak si všimnete tok Dunaja dôkladne, zistíte, že popri našej hranici tečie pomerne rýchlo, a vôbec nie je bahnitý. Pri jarných  a jesenných povodniach presúva milióny ton štrku a piesku, vytvára nové ostrovy a piesočno štrkové kosy. Keď sa štrkopiesok presúva a tok mení svoje koryto, je ideálnym miestom pre ryžovačov, preto že vymieľa tisícročné usadeniny a tým vytvára stále nové a nové miesta vhodné na ryžovanie. Ovšem dunajské zlato je drobné, v podstate jemný zlatý prach z rozdrobených zlatiniek po dlhom  transporte z Álp.

Zlato je okrem niektorých tvrdých drahokamov najlepším materiálom na ryžovanie z vodných tokov. Nemení sa na iné zlúčeniny, je stále a ľahko identifikovateľné farbou aj leskom. Striebro sa kvôli svojej reaktívnosti s ostatnými prvkami v zemi a vzduchu až na výnimky prakticky nedá z vodných tokov vyryžovať. Výnimku, ktorá toto pravidlo potvrdzuje, spomeniem v článku nižšie.

Ipeľ nemá taký charakter ako Dunaj. Okrem horného skalnatého úseku je pomalý a bahnitý, a to aj počas povodní. Nie je to veľmi vhodný tok na ryžovanie, preto že je v ňom málo štrku. Do Ipľa prináša zlato z vrchov len pár prítokov: staré ryžoviská na prítokoch sú známe z pásma Ozdín, Cinobaňa, Lovinobaňa. Z južných úbočí Štiavnických vrchov prináša zlato   Krupinica, možno potôčiky z okolia starej banskej obce Babín a nakoniec Štiavnička. Nič viacej.

Hron je ovšem iný prípad.

Postupne sa jeho tok ukľudní a začína byť pomalý až za Slovenskou bránou pri Tlmačoch a Hronskom sv. Beňadiku. Kým nebol spútaný regulačnými hrádzami, výdatne „vyčíňal“ pri povodniach, vymieľal staré štrkové terasy , vytváral nové ostrovy a často menil koryto. Ryžovačské eldorádo. Zlatonosných prítokov po oboch stranách stredného a horného povodia má desiatky. Vymenujme si teda aspoň tie, ktoré sú príslušné k strednému Pohroniu po Zvolen. 

Povodia Hronu a Ipľa v Štiavnických Vrchoch. Približná hranica rozvodia Hrona a 6Itavy s Nitrou je modrá čiara, rozvodie Hrona s Ipľom je červená čiara

 Pôjdeme proti Hronskému prúdu, podľa obrázku s vyznačenými rozvodiami Hrona a Ipľa:  Za Slovenskou bránou nám sprava do Hrona ústi Pukanský zlatonosný potok (8),  z tamojších rozsypov zlata boli objavené Pukanské žily

Za Slovenskou bránou: 

• (9)sprava Liešny a Obecný potok pri Brehoch ( zlato z pásma rudných žíl medzi Liešnou dolinou, Rudnom a Brehmi) 
• (12)zľava: Kyzový potok a Štiavnica od Novobanských zlatostrieborných rúd
• (7)sprava: Rudniansky potok z pásma žíl pod Zlatým Chlmom a od Pukanského hrebeňa
• (4)sprava : Hodrušský potok z Hodrušského pásma žíl,
• (14 a 13)zľava: Klakovský potok po sútoku s Pílanským potokom zlato z Pílanských žíl
• (3)sprava: Vyhniansky potok z Hodrušsko- vyhnianskych zlatostrieborných žíl
• (2)sprava: Sklenoteplický potok : zlato z žíl okolo Bukovca
• (1)zľava: Rudianka alias Kremnický potok: mimoriadne výdatný zdroj zlata 
• (10 a 11)sprava: Kozelnícky potok alias Jasenica s bohatými zdrojmi zlata z Kolpašského potoka,Banskej Belej a Kozelníka – starej banskej dediny

Kde sa človek povyše Slovenskej brány obzrie, tam do Hrona priteká zlato.

Ipeľ je popri Hrone len taký chudobný príbuzný.  

Zo Štiavnických Vrchov do Ipľa prichádzalo zlato od:

• (15) Štiavnica alias Štiavnička, zberala zlato od Piargu, Štefultova a Štiavnice, sprava od starej Kolpašskej doliny nad Antolom (16)
• (17) Krupinica od Krupiny, baníctvo sa od 16 storočia nerozvíjalo

V zakladajúcej listine benediktínskeho kláštora v Hronskom Beňadiku z roku 1071 sú spomínaní ryžovači zlata na Hrone.
Na Hrone, nie na Ipli....

Prečo je teda dodnes živená legenda o objavení bohatstva štiavnice z jedného jediného potoka? Som toho názoru, že pravdepodobne preto, že Štiavnička bola v tejto oblasti jedným z posledných tokov, na ktorom sa profesionálne ryžovalo zlato na prelome 19 až 20 storočia.

Okrem Antolských Keglevičovcov od 18 storočia po zistení, že v Štiavničke možno ryžovať zlato, mávali na Štiavničke  údely na ryžovanie viaceré banské spoločnosti. Najlepšie je však popísané ryžovanie rodiny roľníka Jána Turzu na potočných lúkach medzi Prenčovom a Hontianskymi Nemcami z rokov 1898 – 1903 (Vörös 1903 Bányaszati és Kóhászati Lapok) .

 

Foto ryžoviska Jána Turzu pod Prenčovom zachytená objektívom Andreja Kmeťa v roku 1895. Foto z archívu Slovenského Banského Múzea

Táto rodina však zväčša svojou zaujímavou technikou ryžovania zachytávala len úniky drobného zlatého prachu a striebornej rudy z gravitačných úpravní na dolnom konci Banskej Štiavnice a z Antola. Okrem čistého zlata predávali na ďalšie spracovanie aj zachytený strieborno-zlatý koncentrát „múčku“  uniknutú zo stúp v objeme niekoľkých centov ročne.

Treba si uvedomiť jednu vec: stupy a šľamovanie  mali účinnosť zachytávania rudných zložiek len cca 50-70%. To znamená že do potokov zo stupových úpravní unikalo v odpadnom kale zlato a zlato-strieborný koncentrát  v objeme 50% - 30%  jehopôvodného obsahu vo vydolovanej rude!  

Šľamiareň v stupe, stupní úradníci v šajtrogách dočisťujú zlatý koncentrát. Foto Múzeum mincí a medailí , NBS, Kremnica

Vörös sa v svojom článku do Baníckych a Hutníckych Listov pozastavuje nad pôvodom hrubšieho zlata v Turzových koncentrátoch, ktoré nieslo známky vodného transportu – čo znamená že väčšie zlatinky, ktoré sa v Turzových koncentrátoch vyskytli,  boli potočnými kamienkami roztepané.

Myslím, že vysvetlenie výskytu takýchto zlatiniek je jednoduché – koncom 19 storočia sa rozmáhala ťažba hlavne na spodnom konci Banskej Štiavnice, v oblasti Franc a Mária šachty, tiež sa stavala a rozširovala tzv. Dolná centrálna huta.  Pri zemných a stavebných prácach sa zrejme rozvoľňovali staršie potočné sedimenty, a tieto boli následne odnášané smerom k Antolu, Prenčovu a Hontianskym Nemciam. Staršie zlato z rozsypov na hornom a strednom toku Štiavničky mohlo byť zdrojom týchto hrubších zlatín. Jemné uniknuté zlato dodávala do Štiavničky cez svoj odpad neďaleká Centrálna stupa, po jej vyhorení v 1908 roku aj novo postavená stupa Šándorka.

Únikom zlata z upravovanej rudy urobila koniec až nová flotačná úpravňa pri Franc šachte postavená v 30 tich rokoch, ktorá nahradila už vtedy zastaralé stupy s gravitačnou úpravou rúd v žľaboch.    

 

Dolný tok Štiavničky od Hontianskych Nemiec po Ipeľ

Štiavnička prvých 20 km  od prameniska pod Červenou Studňou tečie viacmenej priamo dole na juh v Prenčovskom údolí, miestami hlbokom a úzkom – najmä v úseku pod Antolom.

Za Hontianskymi Nemcami sa tok Štiavničky ukľudňuje a riečka už  ďalších 25 km plynie juhozápadným smerom pomaly cez Domaníky, Hontianske Tesáre a lenivo meandruje. Tu sa už mohlo usádzať len drobné prachové zlato, ak sa vôbec nejaké dostávalo v poslednom tisícročí až tam.

O výskyte hrubšieho zlata transportovaného až ku sútoku Štiavničky s Ipľom pri obci Tupá pod Dudincami na takmer 50 kilometroch toku Štiavnice si dovolím silne pochybovať.

Koniec- koncov,  v histórii spomenutých obcí pri toku Štiavničky za Hontianskymi Nemcami sa nedochovali záznamy o ryžovaní zlata. Pravdepodobne preto, lebo sa tam nevyskytuje v množstve, ktoré by stálo za tú námahu.

 Tamojší obyvatelia sa venovali od počiatku písanej histórie najmä pestovaniu hrozna ako základu „zlatého moku“ , ktorý sa v Štiavnických a Kremnických vrchoch dal po viac ako tisícročie vymeniť za skutočné zlato vydobyté z hlbín, preto že baníci si odjakživa veľmi radi zvlažovali zaprášené hrdlá.    

Starí Keltskí zlatokopi s veľkou pravdepodobnosťou nerozvíjali ryžovanie prachového zlata v dolnom toku Štiavničky aj Ipľa . Neoplatilo sa to, kvôli vysokému objemu potrebných fyzických prác k nepatrnému a neistému výťažku. Kelti najskôr pátrali po hrubšich zlatinkách, aké Ipeľ alebo dolný tok Štiavničky sotva niekedy mohol poskytovať.

Hron však v  období začiatkov prvého storočia pravdepodobne oplýval hrubším zlatom, ktoré do neho znášali početné prítoky. (Pod hrubším zlatom si však treba predstavovať zlatinky do veľkosti špendlíkovej hlavičky. Žiadne klondajské nugety!)

Preto som toho názoru, že zlato a následne striebro v Štiavnických vrchoch bol s oveľa vyššou pravdepodobnosťou objavené činnosťou prospektorov z Hronskej strany, teda najmä od Brehov, Rudna, Hodruše, Vyhní alebo Kozelníckeho (Jasenica) potoka.

 Hĺbavejšie typy čitateľov tohto článočku sa celkom logicky spýtajú : A kde sú teda na strednom Pohroní pozostatky Keltského, Germánskeho alebo Slovanského ryžovania? Prečo sa doteraz nenašli na strednom Pohroní staré „sýpy“ – kopčeky z preryžovaného materiálu?

Odpoveď je jednoduchá – lebo jednoducho už zrejme nie sú , Hron a jeho prítoky si ich „vzali“ späť .

Na Hrone sa pravdepodobne aktívne ryžovalo na takzvaných „kosových“ rozsypoch – priamo na brehoch rieky a štrkopieskových ostrovčekoch. Všetky navŕšené  „sýpy“ vytvorené z preryžovaného štrku zrovnala nasledujúca väčšia povodeň. Podobne boli tokom Hrona a zmenami jeho koryta zarovnané aj ryžovačské kopčeky (za dve tisícročia sú to stovky až tisícka povodní !) pri aluviálnych kužeľoch vyústenia horeuvedených potokov, ktoré prinášali zlato do Hrona z dolín.

Bočné doliny prítokov do Hrona sú prevažne úzke a pomerne strmé.

Ak v nich boli ryžovačské kopčeky, zrovnali ich stáročiami sezónne rozvodnené potoky a neskôr aj činnosti roľníkov pri pestovaní plodín na políčkach  z úrodnej zeme.
Dr. Labuda uvádza v literatúre svoj montánny výskum terasy v bočnej doline vyhnianskej doliny Rudno, ktorú pokladá za opustený ryžovačský sýp z ryžovania náplavov.
 Pokladám, za možné, že sa v budúcnosti nájdu ďalšie sýpy, preto že montánny výskum v širšom okolí Štiavnických vrchov je ešte stále "v plienkach" napriek kusu práce odvedenej v bezprostrednom okolí Banskej Štiavnice.    

Zvážiac vyššie uvedené fakty  som toho názoru, že zlato a následne striebro v Štiavnických vrchoch bol s oveľa vyššou pravdepodobnosťou objavené činnosťou prospektorov z Hronskej strany, teda najmä od Brehov, Rudna, Hodruše, Vyhní alebo Kozelníckeho (Jasenica) potoka.

Teória objavenia rudných ložísk od Ipľa je preto veľmi pravdepodobne len dookola opakovaný nepodložený a „tradičný“ mýtus.     

K.Ivan, OZ Kerling Máj-Júl 2015

Vyššie uvedený text je autorským dielom, je možné použiť ho ako podklad pre ďalšie bádanie, citovať ho. Autorstvo fotografii je uvedené pri jednotlivých snímkach. Nie je možné vydávať písomné časti ani fotografie druhými osobami za svoje vlastné dielo.           

              

Použitá literatúra a pramene:

F. Bakoš, M.Chovan a kolektív:  Zlato na Slovensku, vyd. Slovenský Skauting 2004. ISBN 80-89136-21-4

Labuda J. Ryžovanie zlata a začiatky osídlenia banskoštiavnického regiónu,  Mineralia Slovaca č. 3-4/31 1999 , ISSN 0369 – 2086

Jakab Zoltán:Ryžovanie zlata v Prenčove v 18. a 19 storočí v súvislosti so spracúvaním Au rúd v Štiavnických baniach Mineralia Slovaca č. 3-4/31 1999 , ISSN 0369 – 2086

P. Hvožďara: Ryžoviská v západných Karpatoch Mineralia Slovaca č. 3-4/31 1999 , ISSN 0369 – 2086

M. Durbák a kolektív: Sprievodca po technických pamiatkach Banskej Štiavnice a okolia, vyd. Harmony s.r.o. , ISBN 80 – 968547-4-7

Mapa Open Source Map z internetu