Banícke mýty a historická realita : Cesta poštára baňami z Hodruše do Vyhní a naopak

V tomto článku sa pozrieme na jeden banícky mýtus.

V Hodruši a Vyhniach sa dlho rozpráva , že po spojení Vyhnianskeho a Hodrušského revíru baňami, si poštár medzi Banskou Hodrušou a Vyhňami skracoval a zjednodušoval cestu , ktorú by inak musel prejsť horským hrebeňom cez Kešnerovskú a Kerlinskú priehybu a potom na Vyhnianskej strane cez Hodrušku. To znamenalo a stále znamená nastúpať a potom klesať takmer 400 výškových metrov.  

Zjednodušenie cesty poštára medzi Vyhňami a Hodrušou má podľa miestne rozšírenej legendy spočívať v ceste baňou.

 Do podzemného systému mal vstupovať štôlňou Birnbaum v Hodruši, a na druhej strane mal vychádzať v Starej Anton štôlni nad Vyhňami a samozrejme aj v opačnom smere a poradí.

Toľko hovorí ustálený príbeh, ktorý sa v Hodruši a Vyhniach traduje už viac ako 100 rokov. 

   

V článku sa pozrieme, či je pravdy trochu aj na tomto šprochu, nakoľko neviem o tom , že by sa niekto z historikov baníctva touto trochu "bulvárnou" témou  seriózne zaoberal.

Historický portál Birnbaum štôlne v Banskej Hodruši okolo roku 1911

Znalcom baníctva v revíri je známe, že niektoré rudné žily prechádzajú cez horský hrebeň oddeľujúci Vyhniansku a Hodrušskú dolinu. Žilné systémy hodrušského a vyhnianskeho revíru sú v hornej tretine svojich dĺžok takmer paralelné, idú v podstate zo sverovýchodu na  juhozápad, až v stredných a spodných častiach údolí sa žily od seba vzďaľujú .

 Niektoré žily majú Hodrušania a Vyhňoranci spoločné, ale väčšinou sa na každej strane hrebeňa volajú inak, preto že mená dostali v dobách, keď majitelia nevedeli, že baníkujú na jednej žile, len na opačných stranách kopcov .

Takže tu máme žilu Unverzagt – Alžbeta-Anton, Hoffer-Ruml, Ochsenkopf –Roxner. 

Dokonca sa v poslednom období ukázalo, že Hodrušská štruktúra takzvaného „pochovaného “ žilného systému Svätozár na ktorom sa dodnes dobýva zlato a striebro z hodrušskej strany, sa „ponára“ pod Banskú Štiavnicu. Tak sa nakoniec z Hodrušskej strany zrealizoval v silne pozmenenej forme už za socializmu dávno projektovaný a neskor aj zabudnutý „Prekop Lásky“ medzi Hodrušskými a Štiavnickými baňami, ale až po zániku baníctva v Štiavnici.

Tí z čitateľov, ktorí sú v baníckej problematike revírov Štiavnických vrchov zorientovaní, nad tvrdením, že  bane sú prepojené po rudných žilách, nesúhlasne zakrútia hlavou. 

Samozrejme, do istej miery to pravda je.
Hodruša, Vyhne, Banská Belá a Piarg sú podzemím už stovky rokov sčasti poprepájené Hodrušskou a Voznickou dedičnou štôlňou.
Pred 25 rokmi k nim pribudla aj Nová odvodňovacia štôlňa.

Pod Vyhniansky kataster  však napríklad Hodrušská  dedičná štôlňa zasiahla len krátkym úsekom - slednou chodbou po žile Finsterort, a podľa všetkého HDŠ nebola nikdy skutočne baňou  prepojená do systému Anton-Alžbeta-Unverzagt.

Voznická dedičná štôlňa bola prerazená od Hodruše (presnejšie od Lill šachty) až po Alexander šachtu , ktorá vertikálne spájala vyhniansku Kreutzerfindung dedičnú štôlňu s VDŠ.

Nová odvodňovacia štôlňa však spája len Hodrušské bane s Piargskymi a  Štiavnickými, do Vyhní  nie je prepojená.

Fyzicky sa  žiadnou z tejto trojice spojovacích dedičných štôlní (VDŠ, HDŠ, NOŠ) už nedá prejsť z Pohronia na Poiplie, a tam vyfárať až na povrch. Hlavnými dedičnými štôlňami prúdi len vzduch a banská voda. Ťahy HDŠ, VDŠ a NOŠ  štôlní nie sú hnané po žilách, ale naopak, väčšinou prakticky kolmo na ich smery.

Menej sa však vie, že najväčším systémom prepojených baní medzi Hodrušou a Vyhňami je systém Finsterort-Brenner- Alžbeta - Starý Anton. Na povrchu sú síce tieto žily od seba trochu viac vzdialené, ale hlboko v podzemí sa  k sebe mierne približujú. Starci preto od Alt- Handlu v Hodruši od šachty Michal spravili spojovací prekop medzi žilami Finsterort-Brenner a žilou Anton Padua-Alžbeta-Unverzagt .

Na vyhnianskej strane sa baníctvo za posledných 200 rokov rozvíjalo najmä na banských závodoch Alžbeta, Kreutzerfindung a Anton štolňa. Na druhej strane hrebeňa – v Banskej Hodruši bol najväčším banským závodom za posledných 500 rokov banský závod Brenner-Finsterort spolu so závodom Všechsvätých.
 Smery žíl oboch pôvodne samostatných banských závodov Brenner a Finsterort sú súhlasné, vytvorili sa na puklinách, ktoré vznikli v procese „sadania“ štiavnického vulkánu po ukončení jeho aktivity , ak to môžeme povedať takto zjednodušene.

Podobne paralelne prebieha severozápadnejšie žilný systém Anton- Alžbeta-Unverzagt.

 

Historický portál štôlne Antona Paduánskeho v roku 1915 v popredí lokomotíva Gebus.
Foto Gejza Lende, fotografiu poskytol Igor Sivoš, jeho vnuk

Takže späť k otázke „ Mohol alebo nemohol poštár medzi Birnbaum a Anton štôlňou chodiť podzemím?“ 

Tí, ktorí rozumejú základom baníctva, sa pozrú na banské mapy a skonštatujú nasledovné: žily sú rovnobežne orientované. Následne sa pozrú na výškové kóty hlavných fáracích banských diel - štôlní- pri ich ústí:

• Hodrušská Birnbaum štôlňa má ústie na povrchu v 440 metrov nad morom.
• Vyhnianska Stará Anton štôlňa má ústie na povrchu v cca. 415 metrov nad morom (v nadmorskej výške mundlochu Antonky sa jednotlivé zdroje líšia, moja GPS opakovane namerala 408 mnm) .
• Výškový rozdiel ústí štôlní Anton (Vyhne) a Birnbaum (Hodruša) je teda len 15-20 metrov, čo je zanedbateľné.

 Ak teda boli obe razené proti sebe po zhruba paralelných žilných štruktúrach v miernom stúpaní  (aby z nich voda odtekala voda samospádom) mohli sa stretnúť niekde pod horským hrebeňom.

Všetko je teda jasné, poštár kľudne mohol chodiť medzi Vyhňami a Hodrušou podzemím!                 

Nože..., pomaly chlapci, pekne po jednom, po poradí! (ako raz povedala opilá dojička Anča potom čo sa ležiac prebrala pod kravským vemenom ,vzhliadla a zaostrila zrak.)

• Predovšetkým: štôlňa Birnbaum a stará štôlňa Anton  sú síce zarazené na takmer rovnakej výškovej úrovni, ale rozdiel vekov ich vzniku je značný. Zatiaľ čo Birnbaum štôlňa v úseku od ústia po Michal šachtu v Hodruši pochádza z 13-14. storočia, „Stará“ Anton štôlňa je zarazená „len“ začiatkom 18 storočia. Kúsok ďalej existuje "ešte staršia" Anton štôlňa, ktorá sa s tou s pekným obnoveným portálom spája po nejakých 300 metroch vyrazených v jalovine 
• Prepojenie starých štôlní nebýva v praxi také jednoduché ako by sa mohlo zdať. Takmer nikdy nebývalo prepojenie nejaké priamočiare, ako to býva dnes pri moderných meračských postupoch.
• Chodby Antoništôlne boli hnané nielen po Anton žile, ale aj po Hlinitej žile, Kolmej žile, Východnej žile, a Alžbeta žile, až skončili na Hodrušskej strane pod Kerlingom kde sa už žila volala Unverzagt. Dokonca z vyhnianskej Antonky baníci zarazili dve slepé šachty  na nižšie úrovne: Ján Nepomuk a Ján Baptista. Žiadna z nich však nedosiahla úroveň VII obzoru Finsterort, teda Hodrušskej dedičnej štôlne, ktorá by bola mohla byť prirodzenou spojnicou medzi banskými revírmi.
• Nakoniec bolo prerazené spojenie medzi Kreutzerfindung dedičnou štôlňou a Voznickou dedičnou štôlňou – prekopom od šachty Lill. Prepojenie bolo urobené vertikálnou slepou šachtou Alexander, v praxi sa však toto spojenie využívalo extrémne krátko, ak zoberieme do úvahy prostriedky a úsilie vynaložené na toto prepojenie

 O tom, že Antoništolňa bola prepojená so systémom baní v Finsterorte a Althandli však existuje mnoho dôkazov.

Keď sa baníkovanie pre vyčerpanosť vtedy známych zásob rúd na Vyhnianskej strane pomaly končilo, už spojenia  medzi Hodrušskými a Vyhnianskymi baňami (okolo roku 1880) existovali.

Po preskúmaní starých máp môžem potvrdiť, že v posledných niekoľkých storočiach bolo niekoľko možností , ako prejsť podzemím z Vyhní do Hodruše a naopak. 
O chvíľu ich popíšem.

V roku 1929 – medzi vojnami- boli Vyhnianske erárne bane pripojené k Hodrušským banským závodom najprv administratívne, neskôr aj pracoviskami: Hodrušské bane začali zamestnávať baníkov z Vyhní, Vindišlajtne a Baniek na svojich pracoviskách.

Vyhnianski baníci pracovali v Hodrušských baniach ešte v 70tich rokoch 20. Storočia, to však už chodili na Rozálku autobusom, lebo Horný banský závod, na ktorom predtým Vyhňoranci robili, bol od roku 1957 likvidáciou Lill šachty uzavretý.

Vyhnianski baníci chodievali rozširovať aj starú Hodrušskú dedičnú štôlňu , aby sa ňou dala voziť medená a v súčasnosti zlatá ruda z Bane Rozália na povrch banskými vláčikmi.

29.11.1954:  Vyhnianski baníci Ján Morovian a Ján Vančo  zahynuli v prievale zvodneného bahna a kameňov zo starej zasypanej vetracej šachtice v Hodrušskej dedičnej štôlni. Osudným sa im stalo to, že boli zvedaví ako dopadol odstrel pribierky starej štôlne, a išli sa na „pálku“ pozrieť, keď sa bahnitý zásyp vetracieho komína vyvalil do chodby. Živý z incidentu vyviazol len „mašinkár" so zlomenou nohou po tom, ako ho zasiahlo deformujúce sa potrubie stlačeného vzduchu.

Takže aké cesty z Vyhní do Hodruše popod zem v histórii existovali?

Asi najstarším prepojením Vyhní s Hodrušou bol priechod Kuntzer štôlňa v Hodruši-prepojením  so závodom  Alžbeta  vo Vyhniach.

Bane sa prepojili niekedy v 19.storočí na žile Unverzagt –Alžbeta, preto že obe štôlne otvárali z opačných strán tú istú žilnú štruktúru, aj keď to ich majitelia v počiatkoch zrejme netušili. 

Kuntzer štôlňa je staršia, od 16. storočia patrila pod banský závod Althandel v Hodruši , banský závod Alžbeta vo Vyhnianskej doline Hodruška je o niečo mladší – známy je od 18 storočia. K prepojeniu komínmi medzi chodbami na jednej a tej istej žile Unverzagt došlo až v dobe, keď sa novšie diela závodu Alžbeta dostali nad staršie diela hodrušskej Kuntzer štôlne .
Cesta štôlňami , keby sme chceli prejsť od Alžbety štolne na Kuntzer štôlňu, bola dlhá asi 3500 metrov popod vrch Kerling.

Historické ústie Alžbeta štôlne rovnomenného banského závodu vo Vyhnianskej doline Hodruška. Foto z roku 1912, fotil Gejza Lende, fotografiu poskytol Igor Sivoš, jeho vnuk

V rovnakej dobe sa komínmi od Kuntzer štôlne po Unverzagt-Alžbeta žile nejakú dobu dalo zísť až na Kreutzerfindung dedičnú štôlňu razenú od Vyhní a ňou sa dalo tiež vyjsť na povrch pri Šprochovej doline, ale táto cesta podzemím bola dlhá cca. 5000 m  

Od Michal šachty v Hodruši bol pod Unverzagt –Alžbeta žilu tiež vyrazený jeden prekop, ale či boli banské diela fyzicky prepojené, to nie je z máp jasné, stará hodrušská Michal šachta bola dve storočia hlavným fáracím dielom baní hlavne na žilách Mikuláš, Brenner a Finsterort.

Ďalšou možnosťou,  ako prejsť z Vyhní do Hodruše a naopak, bola komplikovaná cesta šachtami cez Voznickú dedičnú štôlňu:

Najprv bolo treba prejsť Kreutzerfindung dedičnou štolňou asi 1,5 kilometra k slepej Alexander šachte, ňou sa dať spustiť 152 metrov nižšie na  Voznickú dedičnú štolňu – vyhniansky prekop, a ním prejsť asi 1000 metrov  na Hodrušskú stranu k šachte Lill, kde sa zase dalo vyfárať smerom nahor 207 metrov na povrch.

Táto cesta však reálne existovala a bola schodná len 5 rokov – od roku 1924 do roku 1929.

Potom prestala byť schodnou, preto že v roku 1929 prevádzku na Alexander šachte – 5 rokov od jej prerazenia na úroveň VDŠ zrušili, nenašli sa tu totiž žiadne nové rudy. Túto cestu mohli krátko využívať len baníci, určite nie poštár.

Portál Kreutzerfindung štôlne vo Vyhniach  ešte pred pristavaním záchytnej stanice vodárne . Foto z 30tich rokov, autor mne neznámy

Ako chodievali baníci a neskôr aj „civili“ od Anton štolne na Birnbaum štolňu?

Odpoveď už vyplýva z predtým napísaného.

 Najprv bolo treba prejsť po Dopravnej štôlni od vchodu  Antonky 1880 metrov až za slepú Ján Baptista šachtu, odbočiť doľava na Eduard prekop, ktorý spájal žilu Anton- Alžbeta s Finsterort- Brenner žilou.

Potom bolo treba prejsť 292 metrov Eduard prekopom ku komínu Eduard, po rebríkoch zliezť dole 12 metrov na IV hodrušský obzor bane Finsterort, prejsť 225 metrov k Hlavnému fáraciemu komínu, vyliezť 25 metrov nahor na III. obzor bane Finsterort – čo je úroveň Birnbaum štôlne.

Od hlavného fáracieho komína na III obzore bolo treba prejsť po obzore cca 1100 metrov k šachte Michal (ktorá však už bola v tej dobe zavalená), obísť ju obtínkou (obchádzková chodba) a od Michal šachty prejsť po kľukatých chodbách Birnbaum štôlne až k jej ústiu cca 900 metrov.

Z Birnbaum štôlne sa dalo vyjsť rovno pri farskom kostole v Banskej Hodruši .

Cesta podzemím  bola dlhá cca 4,5 kilometra, čo sa v bani dá prejsť asi tak za hodinu, ak sú cesty podzemím udržiavané.

Pre túto cestu je a bolo kľúčovým banským dielom Eduard prekop medzi hlavným Anton obzorom a  obzorom. Prekop je dlhý cca. 500 metrov, a musel byť vyrazený niekedy v polovici 19 storočia.

Prepojenie vyhnianskych baní - vpravo - s Hodrušskými baňami - vľavo  cez Eduard Prekop v strede . Smer  časti cesty z Vyhní do Hodruše je vyznačená červenými šípkami. Výrez z generálnej banskej mapy Hodruša-Vyhne Svätozár Gavora 1989

Možno sa Vám zdá čudné, že chodci podzemím museli najprv zliezť dole na nižší obzor, a potom vyliezť na vyšší obzor, aby mohli pokračovať ďalej.
Vysvetlenie je však jednoduché: Eduard prekop bol vyrazený z Vyhnianskej strany smerom k Finsterortu, a tento prekop bol pri miestach prepojenia na výškovej úrovni medzi III. a IV obzorom bane Finsterort.

Z bane Finsterort boli na severozápad – teda smerom k Vyhnianskej doline – po žile Finsterort zahnané najďalej chodby na IV obzore a na VI obzore ( HDŠ) . Eduard prekop prekrížil IV obzor ponad neho a tak sa od Hodrušskej strany - od Finsterortu-  vystrieľal aj prepojovací Eduard komín. 

Popis vzdialeností a prevýšení, ktoré museli Vyhnianski baníci prekonávať v podzemí cestou na pracoviská v Hornom Hodrušskom závode v roku 1945. Schéma je v archíve autora, reprofoto K.Ivan 

Existuje niekoľko svedectiev o tom, že z Vyhní a do Vyhní  cez Birnbaum štôlňu do Hodruše chodievali  nielen baníci.

Zo spomienok Antona Ciglana z Vyhní : Môj otec Július Ciglan (*1895), modelár foriem , v čase hospodárskej krízy nemohol nájsť vo Vyhniach zamestnanie a tak chodil od roku 1924 do 1938 pracovať do závodu Sandrik v Dolných Hámroch. Cesta mu trvala dve hodiny tam a tak naspäť chodil až na druhý deň. V istej dobe chodilo za prácou do Sandriku aj päť až osem robotníkov, ale otec viac rokov chodil sám.
Cesta pešo viedla ponad kúpele, cez dolinu Rudno a cez osadu lazníkov Vrchy až do Sandriku. Keď bolo veľa snehu, ako napríklad v zime 1928-29, chodil cez Anton štôlňu do Hodruše a odtiaľ ešte dva kilometre do závodu. (z Horného závodu na Dolný závod je 4 km =1 hod. 20 min. poznámka autora článku) Vtedy musel chodiť domov aj za takýchto podmienok, lebo musel sústavne zhadzovať sneh zo strechy, aby sa neprelomila.

Cesta pána Júliusa Ciglana z Vyhní do Hodruše cez Rudniansku dolinu, Vrchy a  Kašivárovú na Sandriky. Toto je najkratšia cesta s najmenším prevýšením. Dnešné turistické cesty ju nekopírujú.
Obrázok vyrobený pomocou portálu mapa-mapy,cz

Miloš Zábudlý z Banskej Štiavnice tiež spomína, že jeho stará mama z Vyhní  hovorievala, že na „svätý pút“ do Banskej Hodruše chodievali z Vyhní cez baňu do Hodruše. (Jednalo sa zrejme o púť – cirkevný sviatok sv. Mikuláša biskupa, patróna farského hodrušského kostola, ktorá sa konávala 6. Decembra, teda v čase , kedy už býval v horách po niektoré roky sneh ( (poznámka autora))   

Jozef Bogdáň  z Banskej Hodruše uvádza, že pán Verner z Baniek, ktorý bol poštárom do cca. 50tich rokov 20. storočia, chodieval medzi Vyhňami a Hodrušou baňou v časoch, keď Banky a Banská Hodruša boli časťami – „vonkajšími ulicami“ Banskej Štiavnice, a spoločný poštový úrad pre obe „ulice“ bol zriadený v Hodruši.  

Poštová služba tak ako ju poznáme, s  dedinskými poštármi sa začala v Uhorsku rozvíjať po roku 1880.

Pravdepodobne posledným pokusom prejsť túto, z baníckeho pohľadu atraktívnu trasu sa konal koncom 60tich rokov 20 storočia, kedy sa pokúsili zamestnanci Rudných Baní závod Hodruša kolektor Emil Kamody, hlavný banský merač František Weiss a ďalší prejsť k Anton štôlni. Údajne sa dostali z Birnbaum štôlne až na vzdialenosť 600 metrov od Anton štôlnianskeho portálu, ale tam ich zastavil zával na plný profil chodby a museli sa vrátiť späť do Hodruše. Aspoň tak ma informoval Ivan Lepeň z Vyhieň 

Dnešné turistické trasy z Hodruše do Vyhní

Takže sa ukázalo, že možný mýtus o trase nebaníkov podzemím popod vysoké vrchy  nie je mýtom, ale holým faktom.

Zdá sa, že cesta z Vyhní do Hodruše baňami bola dosť frekventovaná, a pomerne často využívaná civilmi.

 Bolo by asi zaujímavé zistiť , ako bolo z pohľadu bezpečnostných predpisov banských závodov ošetrené fáranie „civilov“ teda nebaníkov po baniach. Veľká časť popísanej trasy síce v čase ich používania ako skratky viedla po chodbách už nepoužívaných na dobývanie rúd, ale stále spojených s aktívnymi pracoviskami. Vždy v takom prípade hrozila možnosť, že zblúdilí "nebaníci" vbehnú "pod pálku" - teda odstrel čelby alebo rudy trhavinou.

Ťažko si možno predstavovať, že ženičky z Vyhní chodili na púť do Hodruše a späť bez sprievodu vyhnianskych baníkov. Najmä v oblasti Anton štôlne okolo vyhnianskych šácht Ján Baptista a Ján Nepomucký bola vyrazená spleť chodieb kde bolo potrebné sprevádzanie skúsenými baníkmi.

Výrez z mapy hlavnej oblasti Vyhnianskych baní (cca 1880) okolo slepých šácht Ján Nepomucký, Ján Krstiteľ a Alexander. Modré chodby sú najvyššia úroveň nad Anton a Kreutzerfindung, Chodby Anton Paduánsky sú tehlovo červené, Chodby na nižšej úrovni Kreutzerfindung sú zelené, a priama linka prichádzajúca zĺava k šachte Alexander v strede výrezu je najhlbšia úroveň Voznickej dedičnej štôlne : spomínaný prekop od Lill šachty. Mapu poskytlo OZ Eisenbach

Podobná komplikovaná spleť chodieb existuje v Birnbaum štôlni na Finsterort žile za Michal šachtou smerom k ústiu štôlne Birnbaum na povrch.

Poštár pán Verner , pán Ciglan a možno viacerí iní boli správou Hodrušského Horného banského závodu v podzemí zrejme oficiálne tolerovaní, vedenie bane to možno bralo ako kompenzáciu - ústupok za možnosť využívať vyhnianske pracovné sily v Hodruši a prižmurovalo oči. 
Pokladám za možné, že pán Ciglan a ostatní tiež chodieval spolu s vyhnianskymi baníkmi po dohovore spoločne kus trasy, preto že tak je to bezpečnejšie, ako chodenie po bani osamote. Keby ste boli išli po "železničnom obzore" Antoništôlne do roku 1928 neohlásení, ľahko by sa Vám mohlo stať, že by vás zrazila lokomotíva s vláčikom rudy alebo jaloviny, smerujúca k ústiu štôlne.

„Civili“ sa zrejme oddeľovali od baníkov až pri Hlavnom fáracom komíne na IV obzore, kde baníci pokračovali v zostupe na nižšie obzory, a civili vystúpali na obzor Birnbaum štôlne, kde už stačilo držať sa vychodenej udržiavanej trasy a nikam neodbočovať.

Možno sa Vám zdá predstava dedinských ženičiek v sukniach chodiacich po banských rebríkoch v spojovacích komínoch čudná a nepravdepodobná. Opak je pravdou - dedinské dievčatá aj staršie panie vedeli liezť po rebríkoch ako veverice. Robili to celý život - od prác so senom na pôjdoch domov a stodôl, až po oberanie vysokých ovocných stromov. Bolo to pre ne prirodzené, a nebáli sa výšok ani hĺbok.   

Zánik spojovacej cesty podzemím Anton-Birnbaum   

Popísaná trasa spojenia medzi Vyhňami a Hodrušou by dnes pravdepodobne bola veľkou atrakciou muzeálneho charakteru najmä pre montánnych turistov, preto že v dobe svojej existencie prechádzala banskými dielami vyrobenými od 14. storočia až po časti vyrazené v 19. storočí. Určite by bolo na čo sa pozerať.

Cesta z Vyhní do Hodruše bola pravidelne udržiavaná banskými tesármi pravdepodobne až do samého zániku činnosti Horného Hodrušského banského závodu v polovici 50tich rokov 20. storočia. Slúžila najmä pre vetranie banských závodov v Hornej Hodruši a Anton štôlne.

V 60tich rokoch 20. storočia však Slovenská Akadémia vied zriadila v úvodnej časti štôlne Anton Paduánsky vo Vyhniach seizmickú stanicu , a tým sa štôlňa kvôli meraniam uzatvorila aj pre baníkov.

Na opačnom vyústení trasy – pri štôlni Birnbaum došlo koncom 50tich rokov po lokálnej prietrži k vniknutiu potoka Althandel-Grüntalskej dolinky do úvodnej časti štôlne Birnbaum. Asi 10 m od vchodového portálu došlo k jej zaneseniu náplavmi potoka na plný profil, čo vchod zneprístupnilo aj z druhej strany. Neskôr si majiteľ priľahlého pozemku k portálu Birnbaum štôlne pristaval kurín a zajačníky, z úvodnej časti si urobil pivničku a tak sa aj tento portál na 40 rokov stratil z očí odbornej aj laickej verejnosti. Dnes je opäť odkrytý a zrekonštruovaný.

Trasa podzemím ako na Hodrušskej tak aj na Vyhnianskej strane viedla popod založené dobývky vyplnené jalovinou, ktoré boli určite na niektorých miestach vystužené drevom. Drevo za 70 rokov od posledných opráv istotne na mnohých miestach zhnilo a tak cestu po sledných chodbách po žile Finsterort, Brenner aj Anton asi zahradili závaly.

Z tohto dôvodu je bývalá trasa spojenia medzi Hodrušskými a Vyhnianskymi závodmi dnes na 99,9% určite nepriechodná, a jej obnovenie na dobrovoľníckej báze nie je, žiaľ, reálne.

V každom prípade však  za doby svojho fungovania táto relatívne jednoduchá trasa spájajúca dve doliny podzemím po žilách bola veľmi zaujímavým technickým riešením, ktoré kvôli pravidelnému využívaniu nebaníkmi pravdepodobne na Slovensku nemalo a nemá obdoby.

V Hodruši a Banskej Štiavnici sú síce relatívne bežné takzvané vodné štôlne, ktoré popod vrchy prevádzali vodu z jednej doliny do inej, tam kde ju bolo treba. Niektoré sú dlhé aj viac ako 600 metrov. Vodnými štôlňami však pre kontrolu občas prešiel len príslušný poverený tajchár.

Z konca druhej svetovej vojny je známy prípad, kedy vodnou štôlňou Bakomi partizáni previedli sovietsky bojový oddiel z Hodrušskej doliny do tylu fašistickej obrany nad Piargami.

To sú však ojedinelé prípady použitia banského diela ako cesty pre nebaníkov.

Pravidelne a mnohokrát opakovane chodili nebaníci medzi dolinami len baňou Birnbaum a Anton Paduánsky . Najčastejšie bola táto "skratka" používaná v zime, preto že bola "teplá" suchá a chodci sa nemuseli hodiny brodiť snehom po horských cestičkách na povrchu, ak chceli prejsť z jednej dediny do druhej. Ideálna cesta v dobe, keď autá  a autobusy neboli všeobecne rozšírené.   

   

Spojovacie prekopy medzi dolinami vyhĺbené v podzemí v okolitých revíroch nájdeme napríklad na relatívne mladej spojovacej štôlni Ivan medzi Starými Horami a Pieskami, prípadne v tzv Denskej štôlni tamtiež, ale nemám vedomosť o tom, že by boli tamojšie bane využívané civilnými osobami na skracovanie cesty popod náročný horský terén, snáď s výnimkou návštev synov panovníkov a možno súčasných ilegálnych návštevníkov.

Podobne kratučký 30 metrový „Görgeiho“ tunel nad Kremnicou po ceste do Bystrice zase slúžil výlučne na civilné účely dopravy cez strmý horský terén. (Görgeiho tunel uvádzam v úvodzovkách, preto že generál na jeho výstavbe samozrejme nemal a nemá žiadnu zásluhu. Bol vybudovaný stovky rokov predtým) viac sa dočítate tu: http://kremaho.blogspot.sk/2011/04/gorgeiho-tunel-v-kremnickych-vrchoch.html 

Štôlne Ivan, Denská a Görgeiho tunel sú zároveň nepomerne kratšie, než nami spomínaná trasa striebornými baňami z Vyhní do Hodruše.

Trochu sa tejto "skratke" popod horský hrebeň približuje jedna vodná štôlňa v Smolníku, ktorá v dĺžke 1700 metrov privádzala vodu do smolníckej doliny z vedľajšej paralelnej doliny. Tiež ju údajne používali občas civili ako skratku cesty do susedných banských miest.
Vodné štolne sú v šak v Štiavnicko -Hodrušskom revíri bežné, v Hodruši meria Kráľovská vodná štolňa 800 metrov, a tiež ide popod hrebeň.

Na záver ešte jedna perlička doplnená Ing. Lepeňom: začiatkom 60tich rokov, keď bola Anton štôlňa  ešte asi v kilometrovom úseku od ústia voľne prístupná, miestna Vyhňoranská mládež si užívala netradičnú adrenalínovú zábavku: jazdu baňou na motorke.

 Podľa zachovaných zvestí to nebola veľká motorka, len moped Štadión, ale predsa len motorka. Jediné miesto, kde by sa v Štiavnických Vrchoch dalo praktizovať niečo podobné, je Autotunel na bani Rozália. A donedávna sa aj praktizovalo, ja sám som v autotuneli svojou starou škodovkou párkrát pojazdil, keď sa mi nechcelo gumáky drať.   

Zdar Boh!

K.Ivan, september-október 2015

      

Článok je autorským dielom K.Ivana. Je možné používať ho ako zdroj na ďalší výskum, citovať ho, zdieľať ho v elektronickej forme, ale na jeho publikovanie v tlačenej forme je potrebný písomný súhlas autora. 
Samozrejme nie je dovolené vydávať pozmenený alebo originálny článok za svoje vlastné dielo niekým iným .  

Autorstvo fotografii , pokiaľ je známe, je uvedené v popiske pod fotkami          

Podklady a zdroje informácii

Vyhne: Minulosť a súčasnosť , zborník, Prednáška Ing. E. Kladivíka str. 141. Vyd. SBM 2006, ISBN 80 -85579-32-4

Durbák a kol. : Sprievodca po technických pamiatkach Banskej Štiavnice a okolia, vyd. Štúdio Harmony s.r.o. Banská Bystrica , ISBN 80 – 968547 – 4 -7

Úryvok Spomienok Antona Ciglana z Vyhní ohľadom chodenia do Hodruše, poskytnutý p.  Mariánom Pavúkom

písomné informácie Jozefa Bogdáňa z Hodruše a Miloša Zábudlého z Banskej Štiavnice o chodení poštára a pútnikov cez bane do Hodruše 

informácia Ing. Lepeňa z Vyhní o zápise prefárania starých banských diel Birnbaum a Anton štôlne od E.Kamodyho. Mal by sa nachádzať v archíve Slovenskej Banskej s.r.o.  

Sken mapa Hodrušského a Vyhnianskeho revíru Ing. Svätozára Gavoru z výskumnej úlohy Hodruša (1980) , archív autora

Sken mapy bane  Anton Paduánsky, z roku cca 1880., archív autora, od OZ Eisenbach 

Sken rezu Michal # v Hodruši, archív autora

Linky:

http://www.posta.sk/subory/557/historia-postovnictva.pdf

Tajomstvá založenia dediny a zdrojov suroviny pre sklárne v Sklených Tepliciach

Na tomto mieste bol pôvodne rozsiahlejší blog týkajúci sa viacerých rozdielnych tém. 
Založenia Sklených Teplíc,
Načo bolo používané vyrobené sklo
Kde brali starí sklári surovinu
a 
Na čo slúžili a čo vlastne boli hlinené gule, ktoré boli vykopané pri jednom starom dome. 
Článok som sa rozhodol dodatočne rozdeliť na dva menšie

Príspevok venujem pamiatke na dnes už nebohého Ing. Richarda Kafku, hutného inžiniera a historika regiónu Stredného Pohronia a časti Gemera, ktorý sa touto tematikou zaoberal vo viacerých článkoch, a ktorého som mal česť aj osobne poznať, nedlho pred jeho náhlym odchodom sme po mailovej pošte aj osobne konzultovali viacero nejasností.

Problematike pamiatok Sklených Teplíc, taviacej huty a amalgamačnej huty sa Ing. Kafka venoval hlavne v týchto článkoch:

http://starhuttech.blogspot.sk/search/label/http%3A%2F%2F3.bp.blogspot.com%2F_sEwIlb1IeZY%2FTSWICzkEBtI%2FAAAAAAAABB8%2Fj5vRBLV633c%2Fs1600%2FSkl.%252BT%252B115%252Bgu%2525C4%2525BEa.jpg

spolu s Ing. Melišovou,

a v:

http://www.herrengrund.sk/documents/kniznica/200%20rokov%20od%20zavedenia%20nepriamej%20amalgamacie.pdf

Zhrňme si najpr v krátkosti históriu Sklených Teplíc.

Pôvodne sa skladali z dvoch zaniknutých starších osád Vydrica a Nade ktoré sa rozkladali južne od dnešných Sklených Teplíc v horskej doline Vydričného potoka pod Vydričným vrchom. V tej dobe sa však samozrejme nevolali dnešným súhrnným názvom
Tieto dve osady sa spomínajú už v 12 storočí. Zmienka o Vydrici je aj z roku 1071, ale zdrojový dokument sa dnes považuje za neskoršie falzum.

Mapa Sklených Teplíc s Vydričnou dolinou z 1. vojenského mpovania (18 storočie) 

Severozápadne od dnešných Sklených Teplíc sa na strmom vrchu rozkladajú zvyšky strážneho Pustého Hradu (hradu Teplica) pochádzajúceho snáď z prvej polovice 13. storočia, postaveného po tatárskej invázii, ale prvá hodnoverná zmienka o hrade pochádza z roku 1465 , keď ho už dobyli vojská Jána Jiskru v službách kráľovnej Beatrix. Táto ho následne v roku 1490 prestavala, ale v roku 1602 už bol trvalo opustený.

Vydrická dolina z lietadla. Vydrica  je v strede hore, Nade bola zrejme v mieste radu domov. Letecká fotka z www.sklene-teplice.sk

   Okolo tunajších horúcich liečivých prameňov sa začala formovať osada Teplice zrejme už v 13. storočí, najpravdepodobnejšie v súvislosti s liečebným kúpeľníctvom pre blízku Štiavnicu. 

Samozrejme, horúce pramene boli určite známe prehistorickému obyvateľstvu z širšieho okolia          ( napríklad osád z doby kamennej v okolí Horných Opatoviec) už tisícky rokov predtým. 

Z Opatoviec je to k prameňom len nejaké 4 kilometre cez les, čo bola pre ľudí z doby kamennej a dôb neskorších prechádzka, brnkačka - ako keby ste dnes mali kúpeľňu na konci svojej záhrady.

Písomné pramene uvádzajú, že roku 1340 alebo 1350 založil obec Teplice  sklár (Glaser), syn Gerharda z Teplíc. Na základe toho sa Sklenoteplická sklená huta považuje za najstaršiu na Slovensku.

Tak o tomto si dovolím zapochybovať.
   

Staré pramene tvrdiace vyššie uvedené totiž nerozlišujú medzi Sklenými a Turčianskymi Teplicami, ale o Sklené Teplice v tejto zmienke zrejme ísť nemôže, preto že v prameni je protirečenie.

Je to ako keby bolo napísané že Bratislavu založil Duro , syn Jána z Bratislavy. Pravdepodobne sa teda jednalo o syna Gerharda z dnešných Turčianskych Teplíc, kde mala od nepamäti svoje kúpeľné a pravdepodobne aj sklárske zázemie Kremnica.

Iné zdroje odvádzajú rok založenia sklenej huty v pohronských Sklených Tepliciach od roku 1550, kedy je datovaná ponuka odpredaja dediny do  majetku kráľa, s tým že už dvesto rokov v nej funguje skláreň. Takéto datovanie- vypočítaním dátumu- z iného je však často nespoľahlivé .

Historik Kremnice D. Kianička uvádza, že umenie lučby – teda  odlučovania zlata od striebra  do Kremnice priniesli banícki prisťahovalci z Kutnej Hory okolo roku 1328, po zaučení sa u talianskych lučobných majstrov.

Jednalo sa s najväčšou pravdepodobnosťou o prastarú metódu takzvaného mokrého odlučovania zlata od striebra zo spoločnej zliatiny. 

Metóda bola známa už od rímskych čias, ale v stredo- európskom baníctve nebola do 14 storočia veľmi využívaná.
Okrem mokrej metódy existovala ešte jedna metóda odlučovania striebra od zlata - tzv suchá metóda, ktorá sa tiež používala v Kremnici. O tejto sa nateraz nechcem veľmi rozpisovať, stačí uviesť že sa v podstate jednalo o chloridovú kalcináciu- žíhanie elektra s prísadami .

Práve z Kremnice sa po 11. storočí rozšírilo odlučovanie zlata od striebra do ostatných stredoslovenských baní a hút. Pôvodne sa totiž všetko zlatostriebro - elektrum - vytavené v hutách Štiavnických , Kremnických Vtáčnických a Magurských vrchov muselo sústreďovať v Kremnici, kde ho centrálne spracovávali na zlaté a strieborné mince.
Kremnica ako najstaršia spracovňa a odlučovňa zlata od striebra pravdepodobne musela mať od počiatku svoju skláreň, ak používala ako prvá aj mokré odlučovanie  Ako však ťažba a tavba drahokovových rúd postupne narastala, museli sa postupne rozšíriť aj lučobne (a s nimi produkcia sklární) pri väčších baniach a hutách.

Na to, aby Kremnica dovážala svoje sklené banky a krivule zo Sklených Teplíc je táto lokalita od Kremnice príliš vzdialená. Som teda  tej mienky, že pred sklenoteplickou sklárňou pravdepodobne existovala skláreň niekde v okolí dnešných Turčianskych Teplíc.

Späť k tomu, prečo hutníci potrebovali sklárov.    

Princíp mokrého čistenia zlata s prímesou striebra spočíval v tom, že z hutníckych procesov získaná zliatina elektra sa najprv nazrnila – nalístkovala pomalým liatím roztaveného kovu do studenej vody pri prudkom miešaní vody brezovými metlami. 

Potom sa nazrnená zliatina vhadzovala do nádoby  s horúcou kyselinou dusičnou –Aqua Fortis ktorá lístkovo-zrnité strieborné časti zliatiny okamžite rozpúšťala a na dno padalo už len rozožraté zlato ako pórovité čierne kúsky a kal. 

Následne sa dusičná kyselina preliala do  inej nádoby (z pôvodnej rozpúšťacej nádoby sa zlato vybralo na ďalšie čistenie v peci. 

Kyselina s roztokom striebra sa varom sa odparovala, pary kyseliny sa destilovali a recyklovali na ďalšie použitie. V odparovacej nádobe nakoniec zostalo takmer čisté kryštalizované striebro.

Lúčobňa podľa Agrikolu:  De Re Metallica Libri XII

Na to, aby ste vyššie popísané procesy mohli riadne kontrolovať a riadiť , sa nedali využívať keramické nádoby. Kyselina dusičná a chlorovodíková, potrebné na lučbu sa dali skladovať aj v keramických fľašiach, demižónoch, ale vlastné miešanie roztokov, rozpúšťanie zrnenej zlatostriebornej zliatiny, odparovanie nasýtených roztokov sa muselo robiť v skle. 

Potrebovali ste do nádob vidieť, aby ste mohli kontrolovať koľko roztoku je v nich, aké majú roztoky farbu a aké usadeniny v nich sú, aj to, či roztoky ešte účinkujú.

Kyselina Dusičná a kyselina Chlorovodíková sa vyrábali z dymivej kyseliny Sírovej - tiež  v skle. Spomenuté kyseliny sa najlepšie skladujú v sklených nádobách -tak totiž vidíte, koľko ich v nádobách zostáva.

Nádoby na leptanie a rozpúšťanie kovov museli byť nutne sklenené, ak aj nie úplne priehľadné, aspoň polopriehľadné, a kvalitne vyrobené, s rovnomerne hrubými stenami. 

Kyselina dusičná a chlorovodíková, potrebné na lúčavku sa dali skladovať aj v keramických fľašiach, ale vlastné miešanie, rozpúšťanie, odparovanie sa muselo robiť v skle. 
Nakoniec sa museli sklenené nádoby s usadeninami striebra rozbiť, aby sa z nich vyzrážané kovy mohli dostať von. Samozrejme, čisté črepy sa pozbierali, a predali sklárovi na recykláciu. Sklené črepy so striebrom sa tavili v piecke, kde sklo kvôli veľkej mernej hmotnosti striebra plávalo na povrchu ako troska. Sklená troska sa zo striebra sťahovala a neskôr znovu pridávali do pecí základného tavenia rudy. Značná časť lúčobného skla sa teda pri procese strácala a boli treba stále nové krivule.   

Pravdepodobne pre uvedené technologické vylepšenia a zavádzanie mokrého odlučovania zlata od striebra nastáva v polovici 14. storočia prudký vývoj sklárstva v starých baníckych regiónoch.

Sklo bolo žiadané pre technické účely, a jeho spotreba kvôli práci so žieravinami a ich destiláciou bola značná. 

  Sklári boli vysoko cenení. Na prácu so žieravinami bolo potrebné kremenné sklo odolné voči zmenám teploty, s vysokým obsahom kremíka a teda aj vysokým bodom tavenia. Dnes sa na prácu s chemikáliami  účely používa borosilikátové sklo, ale to v stredoveku nebolo známe, zaviedlo sa až v 19 storočí.

Ak sa do sklárskeho kmeňa pridalo viac potaše, vzniklo sodnodraselné sklo, ktoré sa síce ľahšie spracovávalo pri nižšej teplote tavenia, ale  takéto sklo je menej odolné voči žieravinám a zmenám teploty. Napriek tomu bolo zrejme v hutách používané aj sodno -draselné sklo na menej chúlostivé operácie s roztokmi.

Sklárne bolo potrebné postaviť v oblastiach blízko banských miest a ich hút, ale zároveň museli mať dostatok tvrdého dreva v lesoch, vodnatý potok na drvenie a mletie sklárskeho kmeňa, zdroj vápna a kremeňa alebo kremenného piesku.

Blízke okolie Štiavnice , Hodruše, Vyhní, Belej už bolo pravdepodobne „vyholené“ od kvalitného dreva kvôli jeho vysokej spotrebe na výstuž, stroje a predovšetkým drevené uhlie do hutníckych pecí.
V okolí dnešných Sklených Teplíc bolo a dodnes je dreva dosť. Vápenca je v okolí tiež dostatok, a teplický potok je dostatočne vodnatý, preto že má veľké povodie.

Zrejme preto si Gerhardov syn vybral Sklené Teplice v roku 1350 pre svoju skláreň. 

Vedel že v tomto regióne zarobí ťažké peniaze na technickom skle.

Obdobne roku 1360 sklár Peter , ktorý bol podľa D. Kianičku pravdepodobne kremnickým mešťanostom a radným, zakladá sklenú hutu v Glaserhau (Sklenovo) pri Kremnici pre kráľovské lúčobne pri tamojšej slávnej mincovni. 

Peter si pre skláreň vybral neosídlené miesto bližšie pri Kremnici s pralesom a dostatkom vody -dnešné Sklenovo.  

Za zmienku stojí aj fakt, že o dvesto rokov neskor (1630) kráľovské banské mesto Nová Baňa a jej banský erár vyplatil  2400 zlatých sklárskemu majstrovi Michalovi Ulmbovi na založenie sklenej huty v dnešnej Starej Hute a výrobu skla pre čistenie produkcie novobanských baní, ale zrejme aj pre blízky Pukanec, Hodrušu a Rudno, ktoré sa aj v čase tureckých vojen rozvíjali po baníckej stránke.

 Iní remeselnícki majstri museli v tej dobe naopak zaplatiť nemalé peniaze mestám za to, aby sa v nich mohli usadiť a robiť v nich svoju živnosť.
 To, že sklárovi zaplatilo mesto Nová Baňa a banský erár,  svedčí o vysokom dopyte po sklárskych výrobkoch po výpadku produkcie sklárskej huty, ktorá v tom čase v Sklených Tepliciach vyhorela.

Požiare sklární boli síce dosť bežné, väčšinou ale neznamenali dlhodobý výpadok produkcie, preto že sklárne boli v podstate len sklárske pece obstavané drevenou stavbou, neskôr murovanou budovou. O tom, či bola skláreň v Sklených Tepliciach po požiari  v  prvej polovici 17. storočia obnovená, niet veľa informácii.

Iná lúčobňa s destilovacími sklenými krivuľami podľa Agricolu

V roku 1679 museli Sklené Teplice po celý apríl živiť tureckých spojencov Imricha Thököliho, vraj Teplice kompletne vyjedli, samotný Thököli pritiahol s hlavným vojom v októbri a Stiavnicu aj Hodrušu vypálil.(Čo sa stalo s Belou, to nevieme)
V takýchto podmienkach sa výroba aj odbyt len ťažko obnovovali.

Spomenul som surovinové podmienky pre sklárne.
Na tavbu obyčajnejšieho skla bola okrem kremeňa potrebná ešte sóda(uhličitan sodný) v zmesi s potašou (uhličitan draselný) ako tavidla, ale tá sa dala pomerne jednoducho vyrobiť z lúhu získavaného z popola tvrdého dreva a z vápna. Vylúhovaný popol po oddelení sodného lúhu na výrobu sódy a potaše sa čistil, sušil a skladoval, preto že bol tiež dôležitou surovinou. Neskôr sa k popolu vrátime. Ako vidno, v stredoveku sa recyklovali aj suroviny, ktoré sú dnes odpadom. 

V prípade sklenoteplickej sklárne bol pre mňa dlhú dobu malou záhadou zdroj hlavnej suroviny pre výrobu skla : kremeň alebo piesok.

Sklársky piesok sa v doline nevyskytuje, ani kremenná žabica v potoku nie je vo významnom množstve. Podľa geologickej mapy je blízko centra Sklených Teplíc malé ložisko hydrotermálneho kremenca. Či sa tu kremenec reálne ťažil, to som neskúmal, aj keď takéto kremence bývajú pomerne čisté a teda aj použiteľné po rozdrvení ako súčasť "sklárskeho kmeňa" čo je zmes drveného kremeňa alebo piesku s lúhom, sódou a vápencom .

Neskôr mi však napadlo, že na výrobu skla používal Gerhardov syn a jeho následníci celkom určite  opálovú surovinu - odpad z lomov výrobní mlecích kameňov na rudu pri vyústení Sklenoteplického potoka , neďaleko od Szaboovej skaly. To je takmer 100% SiO₂

Pri ceste od Szabóovej skaly na majere Janovské sú rozľahlé a veľmi staré povrchové bane a spracovne opálových limnosilicitových mlynských kameňov, kde stačilo len zbierať čerstvý odpad z osekávania žarnovov, ktoré sa tu robili najmä pre Kremnicu. Odpadovú surovinu stačilo od Panskej Hory voziť hore do Sklených Teplíc do sklenej huty.

Zdrojom veľmi čistého kremeňa pre Sklenoteplické sklárne boli teda odpady z inej prevádzky - manufaktúrnych výrobní silicitových mlynských kameňov, vyrábaných hlavne pre Kremnicu a niektoré banské závody s jemne vtrúseným zlatom v tvrdom materiáli.

Stačilo nazbierať množstvo jemných odštiepkov, zmiešať ich so salajkou a črepmi porozbíjaných krivulí a nádob, rozkúriť pod sklárskou pecou a mohla sa fúkať ďalšia várka nádob pre banské procesy čistenia zlata od striebra.

K.Ivan,

september -október 2015

Text je autorským dielom , je možné citovať ho, použiť ako podklad pre ďalší výskum. Nie je možné vydávať ho za vlastné dielo iným autorom, ani bez predchádzajúceho súhlasu autora publikovať v tlačenej forme. Autorstvo fotografii, pokiaľ je známe, je uvedené priamo v popiske fotografie.

Použité zdroje, linky a internetové stránky

www.skleneteplice.sk
http://www.sklennysen.sk/index.php/vyroba-skla

http://starhuttech.blogspot.sk/2010/12/prinos-slovenskych-badatelov-k.html

Kutnohorsko - vlastivedný sborník 07-04: článok Bartoš -Brzák -Ševcu Prubířství a prubířská keramika ISBN 978-80-86406-48-0

Lazarus Ercker: Kniha o prubířství

http://www.jachymov-joachimsthal.cz/kniha/made-in-jachymov/3.pdf

http://referaty.aktuality.sk/keramika/referat-17507

Georgius Agricola: De Re Metallica Libri XII,  Bazilej 

Daniel Haas Kianička: Kremnica –mesto pokladov, I. Zväzok, vyd. nakl. RAK Budmerice 2014 , ISBN 978-80-85501-62-9 

Ručne písaná kronika Ignáca Opluschtila do roku 1861. Fulltext verzia skenu