Translate

neděle 8. září 2019

Mikuláš šachta v Banskej Hodruši


Niektoré príbehy začínajú celkom obyčajne.

Pred 20 rokmi sme sa na meračskom oddelení bane zaoberali baňou Všetkých svätých po jej prefáraní.
 Kým si človek baňu aspoň trochu nepobehá, aj pre baníka je mapka zo začiatku len zmäťou čiar, aj v prípade, keď sú na mape jednotlivé obzory odlíšené farbami.

V to leto sme boli na prieskume práve tohto starého banského diela, ktoré dnes návštevníci hodrušského múzea a bane poznajú ako Prostrednú štôlňu Všetkých Svätých v Hodruši.
Študovali sme na banskej mape z 1. československej republiky kadiaľ sme prešli , kam až sme sa dostali. 
Vedúci vytiahol ešte jeden mapový list list , malej kópie mapy tej istej bane, ale starší o nejakých 150 rokov, z roku 1824 (nakreslená meračom J.J. Gőllnerom) . 
Porovnávali sme banské diela či mapy súhlasia . 
Zaujalo ma ale čudný detail - akási škvrna na severozápadnom okraji banskej mapy.
Čo je toto? - ťukol som do mapy. 
"Ále, to bude asi nejaká zaschnutá kvapka od kávy, alebo sa tam mucha vysrala... " odtušil vedúci. Hmmmm, nepovedal som nič, ale urobil som si v pamäti malú poznámočku.

Göllnerova mapa priestoru baní okolo Všetkých svätých z roku 1824. "mucha sa poondiala" bodkovane pri ľavom hornom rohu pri styku hraníc banských polí - červenej a modrej linke
O pár mesiacov na to sme študovali zase nejakú mapu Všetkých svätých, ktorú doniesli skopírovanú z vtedajšieho Štátneho Ústredného Banského Archívu v Štiavnici. 
Napodiv, na tom istom mieste na samom severozápadnom okraji starej bane Všetkých Svätých bolo opäť niečo vyznačené. Vyzeralo to ako pavučinka, či letokruhy rezu polienka - sústredné kruhy. 
A toto je čo vyznačené?, opäť mi nedalo, a položil som tú istú otázku. 
Odpoveď bola tá istá, že sa tam asi mucha vysrala. 

Vedúci je považovaný za znalca s r.o. , ale 100% znalec starých banských diel Hodruše Emil Kamody už bol pár mesiacov na pravde božej, a tak som tú mapovú zvláštnôstku už nemal s kým prekonzultovať.

Vŕtalo mi to hlavou, preto že mi prišlo divné, že by sa mucha bola "posrala" na dvoch rozdielnych mapách, medzi ktorými bol vekový rozdiel 12 rokov - ale vždy sa to stalo na tom istom mieste. 
Staršia mapa toho istého z roku 1812. Tu sa "mucha poondiala" tiež pri hranici banského poľa, trochu vľavo od stredu horného okraja fotky,  
Zaumienil som si, že to miesto preskúmam, preto že nejasný objekt nakreslený na oboch mapách bude niečo iné, než "odkaz" nejakej muchy spred viac ako 150 rokov. 

Vybral som sa na tie miesta pri jednej z mojich vychádzok. 
Že som v starom banskom teréne mi prezradili haldy a pingovisko v strmom teréne. Použil som klasickú metódu vyhľadávania - cik-cakové križovanie strmého terénu – takzvanú „rekognoskáciu“ .

Zrazu na mňa  v teréne vybaflo to, čo vedúci považoval za výčin hmyzu na papieri.
Jama - ba čo viac - poriadna jamisko. 
Prepadlina značných rozmerov. 
Bývam v okolí starých prepadlín veľmi obozretný, preto že ak sa neopatrnému osamelému turistovi či prieskumníkovi pri starej prepadline šmykne, nemusí to dobre dopadnúť. 
To je to miesto, kde na mape nechávajú odkaz "muchy"
Fotoaparát som so sebou nemal, ale vedel som podľa haldy , že som pravdepodobne našiel starú šachtu. Nie nejaký komín, ale podľa rozmerov starú ťažobnú šachtu.
Otázka znela: -akú šachtu? 

V mapách okrem nakreslenej prepadliny nič nie je, žiadny popis.



Rozsvietilo sa mi až po pár rokoch, keď som si po večeroch opakovane prečítal prepisovaný materiál  Inžiniera Arpáda Bergfesta - jedného z najväčších znalcov v celom revíri Štiavnických vrchov, o starých baniach v Hodruši. 
Jeho nikdy nevydané spisy sú studnicou poznania o histórii baníctva v stredoslovenskej banskej oblasti, aj keď dnes sa mnohí snažia pretlačiť na miesto Ing. Bergfesta, ťažko sa im to podarí. 

 Zaujala ma Bergfestom uvádzaná stať o sporoch Mikuláš šachty s Baňou Starovšechsvätých.
Zrazu mi zacvaklo - to čo opisuje, sedí topograficky s tou jamou, čo je na mapách vyznačená ako fľak. 
Musí to byť pozostatok starej hodrušskej šachty Mikuláš. 

Poloha pozostatku vyústenia Mikuláš šachty  na južnom úpätí Vtáčnika.
Čo píše Bergfest,  a čo Mikuláš šachta v Hodruši je

Mikuláš šachta patrí do skupiny veľmi starých stredovekých banských diel v Banskej Hodruši.  V spisoch banského súdu v Štiavnici bola v minulosti spomínaná veľmi často, ale dnes sa v Hodruši nenájde takmer nikto, kto by ju vedel lokalizovať.
Nemali by sme si ju mýliť s štôlňou Mikuláš,  -pamiatkou UNESCO ktorá sa nachádza priamo v historickom centre Hodruše, ani Mikuláš štôlňou v Dolných Hámroch -Kyslej. 
Väčšine laikov výrazy ako štôlňa, šachta a baňa splývajú do jedného celku - proste "baňa". 

Baníci však striktne rozdeľujú a rozlišujú šachtu – vertikálne banské dielo, štôlňu – horizontálne banské dielo (chodbu) a baňu či ťažiarstvo – súbor štôlní, šácht a dobývok v úradne pridelenom dobývacom poli. 

Až na niektoré výnimky sú o šachte Mikuláš – Nicolaus schacht  - známe zmienky len zo zachovaných písomností.  Na banských mapách ju dnes sotva nájdeme označenú menom, podľa vedomosti autora nie sú  k dispozícii žiadne banské mapy banských diel tejto starej bane.  (poznámka autora – nemýliť si prosím Hodrušskú šachtu Mikuláš ani s Belianskou Mikuláš šachtou, ktorá je podstatne mladšia

Ako však uvedieme neskôr , ťažiarstvo Mikuláš šachty vlastne zaniklo skôr, ako sa prax kreslenia banských máp vôbec v Uhorsku rozšírila, preto v neskoršej dobe potom  nebolo potrebné bane Hodrušskej Mikuláš šachty mapovať ani zakresľovať do novších máp. 

Vysvetlenie prečo tomu tak je, je vcelku prozaické: Napriek tomu že v najstarších dobách bola Mikuláš šachta samostatnou baňou a mala vytýčené vlastné dobývacie polia, zrejme sa časom  jej rudné zásoby vyčerpali, a banský závod šachty Mikuláš sa dostal do problémov .
 Nakoniec bolo toto ťažiarstvo podľa všetkých indícii pohltené silnejším susedom  s ktorým bola takmer neustále rozhádaná a v písomnostiach sa prestala objavovať pod menom Mikuláš šachta.

Historické udalosti vygumovali históriu Mikuláš šachty.

Tou susednou baňou, ktorá mala trochu viac šťastia na zásoby strieborno zlatej rudy, a túto príležitosť  patrične využila na pohltenie suseda, bola totiž baňa Allerheiligen – Hodrušanom a dnes už aj turistom známa Baňa Všetkých svätých. 
K tomu, že baňa a šachta Mikuláš zapadla prachom histórie určite prispel historický vývoj v blízkej Štiavnici.
Prapôvodný banský archív kráľovského banského mesta totiž  v roku 1443 zhorel pri veľkom požiari celého mesta, a v ňom sa zmenili na dym a popol stovky, možno tisíce cenných listín, ktoré by nám dnes odpovedali na otázky mnohých  súvislostí a nejasností, stratených v temnotách času.

Keď Jágerský biskup Šimon Rozgonyi (z Rozhanoviec)  a Levický hradný pán Ladislav Sárasi (zo Šároviec) v roku 1442 so svojimi vojskami vpadol do miest Pukanca a Štiavnice s úmyslom strestať ich vypálením  za bojový výpad Štiavničanov s Hodrušanmi proti opátstvu v Hronskom Beňadiku počas bojov o následníctvo trónu, asi by si sotvakto bol pomyslel, že taký útok vymaže podstatnú časť vedomostí o počiatkoch a najstaršej histórii baníctva stredoslovenskej banskej oblasti.   

Keď  archiválie strávi plameň, na väčšinu z toho, čo kedysi popisovali, sa rýchlo v zlých časoch zabudne. 
Časť dokumentov ohľadom štiavnických baní a banských miest sa možno ešte nejakú dobu zachovala vo vtedajšom  archíve v (Banskej) Bystrici, lenže aj Bystrica  v roku 1500 komplet ľahla popolom.

Väčšina  z toho, čo o baníctve pred rokom 1500 vieme, je pracne poskladané z útržkov zápisov ktoré oheň nezničil a zachovalo sa v iných, šťastnejších archívoch. 

Veľmi cenný zoznam starých banských diel "v zemi baníkov" vypracoval všestranne nadaný polyhistor Mathias Bel z Očovej – označovaný spolu s Mikovínym za „Ozdoby Uhorska“ . 
V kapitole Hontianska župa vo svojich Notíciách z roku 1717 nám Bel podáva zoznam známych baní v jednotlivých oblastiach štiavnických vrchov. 
Na rozdiel od mnohých iných autorov ich aj do istej miery lokalizoval v teréne a podľa vtedajších orientačných bodov - dolín, jarkov, významných stromov či domov. Lenže stromy časom uschnú a zhnijú, domy sa rozpadnú, zhoria alebo inak zaniknú, prípadne ich zbúrajú a prestavajú. Orientačné body sa stratia.     
Od  Mateja Bela tento zoznam doslovne poodpisovali neskorší historici baníctva Czeh, Lipold a iní neskôr známi znalci.
 Keďže ich diela sa vydávali  v opakovaných vydaniach vo viacerých jazykoch, časom sa začalo aj v odborných kruhoch  veriť, že tento zoznam je ich dielom. Starú Belu! – teda skôr starého Bela!  Zoznamy starých baní spracoval Matej Bel, nie jeho neskorší nasledovníci. 
Kvôli zhorenému archívu Štiavnickému aj Bystrickému sa však ani Matej Bel nedostal v zozname banských diel v čase hlbšie, než po začiatok 16. storočia. 
 
Spory o rudu

Šachta Mikuláš v historickom kontexte doplatila aj na svoju polohu. Jej hlavné fáracia dielo - šachta- bolo zahĺbené tesne pri hranici dobývacieho poľa  neskoršej bane Všetkých svätých   - pri  jeho severozápadnom okraji.  

Od najmenej cca. 13 - 14. Storočia   bolo starým baníkom známe , že  pod kótou Kamenčok a Vtáčnik sa nachádzajú hneď pod povrchom rudné žilníky plné striebra.  
Oprávnene  /z analógii vývoja baníctva) môžeme predpokladať, že baňa Všetkých svätých je staršia, preto že najvýhodnejšie pozície pri otváraní panenských rudných žíl sú na dne doliny. 

Aby situácia pri rozmotávaní zachlpeného klbka historických zmienok o baníctve v Hodruši bola čo najkomplikovanejšia, treba si uvedomiť, že dnešná baňa Všetkých svätých v minulosti pozostávala z najmenej 8 pôvodne samostatných ťažiarstiev, ktorých mená sa k tomu všetkému časom menili podľa toho, ako sa zjednocovali, nakupovali  a predávali ich podiely:

  • Klingsputten =Neuradschacht = Prostredná štolňa
  • Busenloch dedičná štolňa= neskor tiež Altrád dedičná= malá dedičná štôlňa v komplexe Všechsvätých
  • Altrád šachta = Lill šachta
  •  Mikuláš šachta
  • Handel Hodritsch ťažiarstvo
  • Feisstritz ťažiarstvo
  • Kleingappel ťažiarstvo
  • Katharina,  Hauerle, Schutzwand a viaceré ďalšie malé ťažiarstva ( napríklad Alte Leeg, Steinerschut, Kegelplatz, Rauchfang, Langen Stempel, Breite Zeche, Wasserbrucher, Gewöldigung a.i.) - to všetko sú dnes mená jednotlivých dobývok v zjednotenom banskom podniku, známom dnes pod menom Baňa Starovšechsvätých v Hodruši, ale v stredoveku to boli samostatné ťažiarske bane 
Je zaujímavé, že okrem Mikuláš šachty, ktorá mala vlastné fáracie dielo, sa všetky ostatné vyššie uvedené ťažiarstva museli spolu deliť o dve hlavné fáracie diela, ktoré spolu používali:
 Hornú a Prostrednú štôlňu bane Všetkých svätých. 
Ak ich spoločne používali, museli sa deliť aj o náklady na ich údržbu, vetranie a odvodňovanie spoločných priestorov bane.  Ako si na historickom príklade ukážeme, vlastne jedinou možnou cestou udržania ťažby bolo zjednocovanie drobných ťažiarstiev do spoločných „podnikov“. 
 
V ďalšom texte sa zameriame len na ťažiarstva Altrád a Mikuláš  , preto že ich spory o hranice dobývacích polí nám dajú predstavu o tom, ako tvrdo sa bojovalo o každý kus rudy striebra a zlata ukryté v podzemí.
Ťažiarstvo Altrad (teda Staré (vodné) koleso)  sa rozprestieralo  v dnešnej západnej a západo- severozápadnej  časti žilníku Všetkých Svätých. 
Ťažiarstvo Mikuláš šachty bolo prevažne v Severnej až severo-severo-západnej časti toho istého žilníka. 
Šachta Mikuláš má hlavné fáracie dielo -šachtu  s ústím v nadmorskej výške 570 metrov nad morom, zatiaľ čo Altrád baňa má hlavné fáracie dielo  - šachtu Fáraciu dnes zvanú Lill – vo výške 465 metrov, k tomu aj dvojicu fáracích prekopov. 
To všetko spolu znamená, že baňa Altrád je zrejme staršia , preto že si zaregistrovala  banské pole nižšie v doline, čo je jedinečný náskok . 
Kto má šachtu či štôlňu v banskom poli  vyústenú nižšie, má obrovskú výhodu: do priestoru ložiska rúd sa dostane rýchlejšie, má viacej zásob rudy a skôr dosiahne zisk, preto že voda z jeho hornej časti ložiska - nadložia - samospádom vytečie cez štôlne na povrch. 

Keď máte v horskom teréne dobývacie  pole pri dne doliny , máte zásoby rudy ako nad sebou, tak aj pod sebou. S tými zásobami ktoré sú pod dnom doliny, ktorou preteká potok, je trochu problém – všetky trhliny v horninách sú plné nazbieranej vody, ktorá sa stále dopĺňa puklinkami v skalách od vody potoka na dne doliny. 
Tento problém treba riešiť nákladným čerpaním.

Vyššie položená šachta (Mikuláš) musela vynaložiť  nepomerne vyššie náklady na hĺbenie banských diel , kým dosiahla v tom istom ložisku porovnateľnú hĺbku ako Altrád. 
Väčšinou vyššie položené dobývacie pole nemá štartovaciu výhodu ľahkoprístupných rúd nad sebou, má však zase na druhej strane výhodu v odvodňovaní. 
Nižšie položené bane (včítane tých konkurenčných) všetku vodu ,ktorú by inak vyššie bane museli čerpať, jednoducho samospádom "vypustia" zo skalného masívu pri razení chodieb. 

Jeden z najväčších znalcov pomerov baníctva v Štiavnických horách  Ing. Arpád Bergfest  obsiahlo popisuje ako boli v 16. storočí ťažiarstva Mikuláš šachty a Altrád šachty vo „vojnovom stave“
Keďže bane v tejto časti revíru boli činné možno už od 13 storočia , v 16.storočí v žilníku Všetkých svätých už obe konkurenčné  ťažiarstva vyberali len slabšie rudy, to najbohatšie a najlepšie nehlboko pod povrchom už bolo dávno vyrúbané a vytavené v početných hutách v Banskej Hodruši.

 Zostatkové slabšie rudy sa teda vyberali cca 100 metrov od dna doliny nahor, a 100 metrov od dna doliny nadol , až pod úroveň dnešnej Hodrušskej dedičnej štolne. Tu však bol už spomenutý problém s vodou, preto že od cca. 14 storočia razená Hodrušská dedičná štolňa ešte v 15 storočí nebola vyrazená až pod žilník Všetkých svätých. 

Do dobývok Neuradschacht sa dedičná štôlňa prerazila až v roku 1566.
 Ako sa ukazovalo v priebehu postupu storočí, čím viac na sever, tým bola ruda v žilníku (roj, zhluk viacerých menších žíl) slabšia. Podľa píng a odvalov mnohých menších štôlní sa ruda ťahala skôr smerom na severozápad od šachty Mikuláš, ale do masívu vrchu Vtáčnika veľmi  hlboko nešla.

Ťažiarstvo  Mikuláš preto potrebovalo ísť do hĺbky, alebo na juh.
 V hĺbke pod poľom Mikuláš šachty smerom na juh však už bolo ťažiarstvo Altrád . 

Altrád ťažiarstvo zase nemohlo ísť  na juh, lebo tam bol povrch dna doliny, smerom nadol malo problémy s vodou, a tak muselo smerovať na severozápad a nahor.
 Lenže tá časť rudy podľa odvekého a písaného banského práva patrila zase Mikuláš šachte.

  Jednoducho povedané, prírodné podmienky nasmerovali  obe ťažiarstva Altrád a Mikuláš proti sebe. 
Raz, ešte v 15 storočí ťažiari z Altrád šachty vyťažili z poľa šachty Mikuláš rudu v hodnote 600 zlatých.

Bergfest vo svojich rukopisoch píše:
„ Keď Mikuláš šachta už vyťažila najvrchnejšie čiastky žily, a Altrád šachta pre vodu už nemohla pokračovať v práci hlbšie , prinútená bola Mikuláš šachta nadol a Altrád šachta smerom nahor postupovať s dobývaním  a tak sa stále približovali k sebe. 
A preto že nemali máp , myslela si každá stránka, že pracuje na svojom poli a protivníka držala za zlodeja (rudy).  Altrád šachta pre toto (zlodejstvo) zasypala jalovinou jednu šachticu ťažiarstva Mikuláš šachty. 
Spor sa vyriešil banským súdom v roku1536 priaznivo pre Altrád šachtu.  Po tomto bol pokoj medzi ťažiarstvami asi 20 rokov." 

Vlastníkom ťažiarstva Mikuláš bol Pavol Rubigall, 
Altrád šachtu vlastnil Hieronymus Saly, obaja súčasníci boli štiavnickí waldburgeri a mešťanostovia, a obaja sa neskôr v dielach Jozefa Horáka dostali aj do literárnej klasiky Sloveských románov.
 
Prvý písomný záznam o vymeraní hraníc banských polí  banským kompasom je z Hodruše

Bergfest ďalej píše:

"Dňa 26. Júna 1552 urobili obe ťažiarstvá písomnú dohodu, že si budú navzájom pomáhať, hranice budú rešpektovať a priateľsky sa budú chovať pri všetkom.
 V roku 1554 ale vnikli baníci Mikuláš šachty do poľa Altrád šachty vydobytím žily  v dĺžke cca 4 metre (2 siahy). Keď boli na to upozornení, nedovolili urobiť nutné banské meračské práce na vytýčenie hranice (polí) cez svoje dobývky."

Salyovská Altrád šachta zažalovala protivníka - Rubigallovskú Mikuláš šachtu opäť na Banskom súde. 
Dňa  18.1. 1555 bol tento spor riešený na banskom súde za prítomnosti zástupcov 6 banských miest, jednalo sa teda o veľký a vážny právny spor. 
Rozsudok znel opäť v neprospech Mikuláš šachty.

Bergfest opäť píše: 
Dňa 12.III. 1555 bola medzi obomi baňami  v podzemí vymeraná hranica.
 Pri tomto meraní banských diel bol použitý banský kompas, a toto je vôbec prvá písomná zmienka o použití banskomeračského kompasu v baniach Štiavnických vrchov, aj na území Slovenska.  

Okrem kompasu bol možno už použitý aj banský závesný uhlomer s olovnicou a takzvaný "šíncojg" čo je zvláštna banskomeračská reťaz s článkami presnej dĺžky - predchodca dnešných meračských kovových pásiem s minimálnou rizťažnosťou. 
Týmto jednoduchým súborom nástrojov sa dajú banské diela a jaskyne merať dodnes, aj bez zložitých a citlivých elektronických a optických prístrojov.

Je však pravdepodobné, že na zameranie hraníc banského poľa bol použitý  univerzálny banský kompas, ktorý bol síce ešte príložníkového typu, ale mohol mať integrovaný aj sklonomer, dokonca aj olovnicu

Dobre si ho prezrite, pochádza z približne rovnakej doby ako spory o rudu v Hodruši

Veľmi pekný banský kompas z kráľovských zbierok prístrojov v Drážďanoch. Pochádza z 80tich rokov 16 storočia, teda okolo 1580. Vôbec sa nepodobá dnešným banským kompasom, ale je vybavený ukazovateľom uhlov smeru, dokonca aj sklonomerným uhlomerom . Čerešničkou na tortičke je pidiolovnička  pri zvislom hriadeli. Ak vám nie je jasné, ako tento banský kompas fungoval, napíšte mi do komentára, a ja to dodatočne vysvetlím, preto že nechcem príspevok naťahovať odbočkami. Foto z Wikimedie, viď odkaz v Zdrojoch 
Banský meračskýkompas bol zásadne vylepšený až o  sto rokov neskôr v prvej polovici 17. storočia (1632) českým montánnym všeumelcom Baltazárom Rösslerom, ktorý vybavil príložníkový kompas  kardanovým závesom ktorý ho držal  vo vodorovnej polohe, aj  s úchytmi - háčikmi  na meračskú šnúru, a sklonomerný uhlomer s olovnicou sa stal oddeleným prístrojom. 
 Baltazár Rössler sa ako evanjelik pri náboženskom prenasledovaní počas 30 ročnej vojny musel uchýliť do nemeckých banských miest. Hoci sa narodil a žil v Čechách, vypracoval sa až v Nemecku a preto je Nemcami považovaný za Nemca . Dá sa povedať, že Rőssler dosahoval, pokiaľ sa úrovne vedomostí o baníctve a hutníctve týka, úroveň Georga Agricolu. 


Nákres Rősslerovho vylepšenia banského kompasu s šnúrovým a kardanovým závesom je druhý zľava v hornej rade. Tento sa už dnešným kompasom do bane podobá veľmi. Ostatné kruhy sú rôzne delenia stupníc merania smerov. Dodnes sa banské kompasy používa stupňová aj grádová stupnica - obe naraz

Rösslerova konštrukcia  závesného kompasu sa prakticky nezmenená  v podzemí používa  ako lacná a pomerne presná alternatíva digitálnych prístrojov dodnes , teda viac ako 380 rokov.

Takáto zostava jednoduchých mechanických zariadení stačí každému, aj nevyškolenému meračovi bez patričného vzdelania v odbore bohato na základné pomeranie  bane alebo jaskyne. 
Ako to celé súdne sporenie vlastne dopadlo?  

Handel Hodritsch (dedičná) štôlňa  sa 60 hĺbkových  metrov pod Prostrednou štôlňou prerazila do tzv. „hlbokých“ vodou zaplavených dobývok Neuradschachtu  v roku 1566. 
Všetka voda spod dna doliny postupne  dedičnou štôlňou vytiekla, a baňa Všetkých svätých je od tých dôb prakticky suchá od povrchu až po 5.obzor – teda dnešnú Hodrušskú dedičnú štôlňu. Aj úroveň až po 14 hodrušský obzor ( 12ty štiavnický - Voznickú dedičnú) je takmer bez vody.

Prerážka Hodrušskej dedičnej štôlne (Handel Hodritsch) do vtedy zatopených Neuradschachtovných dobývok je dnes  2100 metrov od jej vyústenia na povrch a v celej dĺžke, až pod dnešnú Baňu všetkých Svätých bola vyrazená len kresaním kladivkom a želiezkom. 1300 metrov pod Leuthaus šachtu a smerom na Finsterortské bane však bolo  od Hodrušskej dedičnej štôlne vyrazených už do roku 1494, teda v čase, keď Kolumbus ešte ani nestačil doručiť správu o tom, že objavil domnelú "Indiu". 

Zvyšných 800 metrov  bolo smerom pod Všechsvätých razených (s prestávkami kvôli baníckym vzburám a nepokojom) ešte 71 rokov . 
To je priemerne 11 metrov za rok,  v skutočnosti však kvôli  neželaným „prestávkam“ to mohlo byť priemerne 15 – 16 metrov za rok.  Dnes sa v 1280tich  metroch starej  dedičnej štôlne Handel Hodritsch  napája na jej úroveň „Nová“ Hodrušská dedičná štôlňa z 18 storočia. 

Zlé časy a zánik ťažiarstva Mikuláš šachty 
   
Ťažiarstvu Altrád sa v roku 1555 už darilo zle, a nakoniec 9.januára 1571 zaniklo -spojením sa s ťažiarstvami Handel Hodritsch, Busenloch, Neuradschacht a Brenner šachtovným ťažiarstvom .

Spojená baňa bola nazvaná  Alt Allerheilige – Starovšechsvätých, a od 9.Januára 1571 patrila pod zjednotené ťažiarstvo Brenner.  

Čo sa stalo s ťažiarstvom Mikuláš šachty sa síce v dochovaných zápisoch banského súdu jednoznačne neuvádza, ale zrejme sa tiež stalo súčasťou mocného ťažiarstva Brenner, ktoré bolo v tej dobe najväčším a najbohatším banským podnikom v Štiavnických vrchoch . 

Do zápisu Banského súdu o založení ťažiarstva  Brenner sa ako svedkovia podpísali aj kráľovskí komisári Jakub Gienger, David Hag a Ulrich Dreiling, bola to teda vtedy veľmi významná udalosť.

Spoluvlastníkmi Ťažiarstva Brenner  (ktoré vlastnilo prakticky všetky najbohatšie bane v revíri  V Hodruši, Belej, Štiavnici, Piargu ) založeného roku 1571 a skrachovaného roku 1640 boli bohatí ťažiari Schall , Rössel, Rubigall ,  a samozrejme Ján Brenner.

Ale v tej dobe si už na najlepšie súkromné bane dlhšie brúsil zuby postupne mocnejúci Kráľovský banský erár, ktorý kupuje ešte v roku 1578 prvú z hodrušských taviacich hút od Dóczyovcov. (O miestach, kde ležali Hodrušské strieborné huty, ktorých bolo viac ako v Štiavnici, napíšem v inom spise

Nakoniec sa  eráru podarilo - až na malé výnimky-  skúpiť všetky najlepšie bane a celkovo ovládnuť baníctvo v Štiavnických vrchoch. Urobili to klasickým spôsobom -cez štátne pôžičky peňazí ktoré súkromné ťažiarstva často nevládali splácať a štát následne ich majetky získal do svojho vlastníctva – dalo by sa povedať, že na slabšie podniky uvalili v zlých časoch "štátne exekúcie". 
To je však už iný príbeh. 

Vráťme sa ešte na moment k Mikuláš šachte. 

Pri ústí  na povrch má dnes stredne hlboká pinga priemer cca. 10 metrov,  je už ale zasypaná  do hĺbky nejakých  10 metrov od úrovne ohlbne . Zásyp z veľkej miery pochádza z 20 storočia, keď sa tesne pri hornom okraji lievika budovala lesná cesta okolo Vtáčnika, a materiál do nej natlačili buldozéry.  
Smerom na juh je v stene šachtovnej pingy rozoznateľná krátka štôlnička, ktorou sa zrejme vypúšťala čerpaná voda zo šachty počas jej hĺbenia a prevádzky, až kým nebola prepojená banskými dielami s Altrád šachtovnými dielami .
Zvislá šachta je zarazená v podloží žíl, ktoré dobývala vo svojom poli, teda na východ od nich, na samom kraji svojho dobývacieho poľa. 
To jest hranice, kvôli ktorej sa dostala do dôležitého zápisu v banskom archíve, ktorý sa nám dochoval. 
V dnešnej dobe teda táto „jama v lese“- ústie šachty Mikuláš  predstavuje okrem listiny, kde je to zapísané,  jedinú hmatateľnú nehnuteľnú pamiatku na dôležitý míľnik banského meračstva u nás - prvé zaznamenané použitie banského kompasu



-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 K.Ivan, máj 2017 – september 2019

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. 

Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho prípadne pozmenené ako svoje vlastné dielo. 
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Použitá literatúra a pramene:

Ing Arpád Bergfest: Hodruša , kópia nevydaného diela

Fotokópie Máp bane Starovšechsvätých - z archívov autora


Martin Beneš, Petr Pauliš : Z historie hornického kompasu, Časopis Minerál , ročník XIX, číslo 3/2011


pátek 23. srpna 2019

Príspevok objasneniu záhady hlinených gúľ nájdených v Sklených Tepliciach

Tento príspevok vznikol rozdelením jedného pridlhého pojednania, ktorý sa venoval príliš veľa témam.   

Príspevok venujem pamiatke na dnes už nebohého Ing. Richarda Kafku, hutného inžiniera a historika regiónu Stredného Pohronia a časti Gemera, ktorý sa touto tematikou zaoberal vo viacerých článkoch, a ktorého som mal česť aj osobne poznať, nedlho pred jeho náhlym odchodom sme po mailovej pošte aj osobne konzultovali viacero nejasností.

Problematike pamiatok Sklených Teplíc, taviacej huty a amalgamačnej huty sa Ing. Kafka venoval hlavne v týchto článkoch:

spolu s Ing. Melišovou,
a v:

Ing Kafka v prvom vyššiemenovanom linku uvažuje nad tým, na čo mohli slúžiť väčšie množstvá hlinených gúľ , vykopané spod zeme. 

Sklená huta v Sklených Tepliciach zanikla niekedy v období 17. storočia, keď ju z „trhu“ vytlačili sklárne ktoré vznikli v širšom okolí stredného Pohronia. Je tiež možné, že Starohutská skláreň pri Novej Bani bola postavená ako náhrada za tú Sklenoteplickú.  Okrem toho, obsah zlata v spracovávaných rudách zo Štiavnických vrchoch postupne klesal a na získavanie zlata zo šlichov sa začali používať iné metódy než lučba - používala sa priama amalgamácia pomocou ortute, skôr a j nepriama amalgamácia.

Zároveň v tomto období (17. storočie) kráľovská Banská komora, ktorá sa už dávnejšie zmocnila vlastníctva dediny s kúpeľmi, postavila v Sklených Tepliciach taviacu hutu na strieborno-zlaté rudy.
Dôvod stavby huty v Sklených Tepliciach bol rovnaký ako pri sklárni: dostatok paliva, vápenca, kremeňa a vody. Ruda sa do Teplickej huty musela dovážať, v Sklených Tepliciach a okolí sa ťažilo len málo miestnej, hlavne olovenej rudy na Bukovci a pod Kolbergom.
 Dovážali sa kýzy, rudy , kremeň a železná ruda ako troskotvorná prísada do vsádzky hutných pecí.

 Metalurgická huta v Sklených Tepliciach sa spomína ako činná už 1703. 
Nemohlo sa jednať len o hutu zolovňovaco-zháňaciu, preto že takáto huta neprodukuje trosku. 
Bola to určite taviaca huta, teda prvovýroba kovov z rudy, ktorá samozrejme mohla mať aj rafinačné pece na zháňanie bohatého olova. .  

Ing. Kafka spomína nálezy hutníckej trosky v areáli bývalej huty pri dnešnom liečebnom dome Goethe pri vykopávkach Dr. Labudu zo Slovenského banského múzea v 80tich rokoch.
Na analýzu trosky však nebolo a dodnes nie je potrebné kopať . 
Hutníckej trosky z teplickej taviacej huty sú totiž roztrúsené stovky ton po Sklenoteplickom potoku od Teplíc až po Szabóovu skalu, teda na úseku cca 5 km dlhom. 
Hutníci  trosku z huty podľa vtedajšieho zvyku pri hute sypali rovno do potoka podobne ako vo Vyhniach alebo v Hodruši. 
O troske v Sklenoteplickom potoku som sa presvedčil pri mojich zberateľských vychádzkach.

V  článku sa Ing. Kafka pozastavuje nad rozdielmi v zložení trosky z hutníckeho spracovania . Vysvetlenie je jednoduché: tavba rôznych typov rúd s rozdielnymi vsádzkami troskotvorných prísad (vápenec, magnetit, pyrit, sklenené črepy a sklenená pena, glieda, meďnatý „kamienok“ teda tavené sírniky kovov) produkuje trosku rozdielneho zloženia, preto že do trosky prechádzajú neželané chemické prvky z rudy najmä: Al, Fe, Mg, Zn. 
  Na každý druh rudy bolo potrebné spraviť aj recept prísad, ktorý išiel do pece spolu s rudou a uhlím
Podľa literatúry v stredoveku neboli zriedkavé tavby rôznych typov rúd vedľa seba v jednej hute V teplickom potoku sú trosky čierne, sivé , ale aj zelené a modravé. 
Niet teda divu, že majú rozdielne obsahy prvkov.   

Mimochodom, stovky rozborov trosiek po stredovekých hutných tavbách drahých kovov v európe ukazujú všeobecne jednu vec: stredovekí hutníci neboli žiadni babráci.
Z rôznych rúd dokázali tavbami, pražením a opakovanými tavbami dostať z pecnej vsádzky takmer všetko zlato a striebro. Tavby, drvenie pecných produktov, ich praženie, žíhanie znovu-tavenie sa pri niektorých rudách s jednou dávkou opakovali často viac ako 10 krát, až kým z kameňa nevycedili všetko AuAg.
Obsah drahých kovov v odpadnej troske, ktorú ako jedinú z huty nakoniec vyhadzovali, je väčšinou stopový.

Vráťme sa k záhade gúľ po tom, ako sme veci uviedli do dejinných súvislostí.
Ing. Kafka vo svojich blogoch opatrne naznačuje, že sa mohlo jednať o žiaruvzdorný materiál. Chápem jeho prvotné nadšenie, keď sa dozvedel o náleze desiatok až stovák gúľ v hĺbke okolo 2 metrov pod zemou. Bola tu – aj keď malá – nádej, že by sa mohlo jednať o nespracované amalgámové gule striebra z amalgamačnej huty.
Neboli to samozrejme amalgámové gule, ale pán Kafka dal aj tak vyhotoviť chemické analýzy. Ukázali zloženie bežnej hliny s prímesami.  

Načo teda tieto gule slúžili?

Riešenie záhady, ktoré som pánovi Kafkovi aj osobne pri stretnutiach načrtol, je jednoduché:

Je to polotovar pre hutu. 
Polotovar na výrobu hutníckej keramiky – tzv. črepu, prípadne kelímkov alebo muflí pre probovanie rúd.

Probovníka mala kedysi každá jedna huta. Jeho povinnosťou bolo zistiť obsah drahých kovov v rude, aby boli správne dávkované prísady do pece a nedochádzalo k vysokým stratám. Bola to práca náročná, nebezpečná, ale aj značne cenená a odmeňovaná.
 Ak bola ruda nová, nevyskúšaná v taviacej peci, probovník ju najprv žíhal na železnej lopatke a podľa farby dymu a taviteľnosti rudy navrhol prísady podľa svojich skúseností a toho, čo ho naučil jeho bývalý majster. 

Potom rudu vyskúšal na obsah striebra so zlatom v probovníckej kapelke metódou zolovňovania v mufĺovej peci, prípadne vyskúšal kombinácie prísad. Boli to vlastne také skúšobné mikrotavby na nečisto, aby nedošlo k stratám pri tavbe vo veľkom.
 Každý probovník mal na skúšky vopred nachystané vysušené a niekedy aj vypálené  stovky kusov kapeliek, kelímkov a téglikov, každej sorty a potrebnej veĺkosti.
Hodrušské kapelky z viacerých banských závodov. Hore malé , použité, črepové, v strede vĺavo nepoužitá črepová a nepoužité kostnopopolové, vľavo dole väčšia črepová použitá. Foto K.Ivan
 Zväčša bývali kapelky (plytké šáločky) z dvoch rôznych materiálov: črepové a popolové.  Črepové kapelky boli v podstate „obyčajné“ keramické nádobky  jednotných rozmerov, ktoré sa používali na tavbu vzoriek rudy s tavidlami. Popolové kapelky sa používali na výpočet obsahu striebra so zlatom v bohatom olove pri rafinácii striebra, používali sa viac pri próbach tzv bohatého olova pri rafinácii striebra so zlatom – zháňacom procese . 
Drevnokostný popol „vypil“ olovo, a na spodku ostala len guľôčka striebra s troškou zlata.

Oba druhy kapeliek črepové aj popolové sa spolu s rudou alebo bohatým olovom žeravili v takzvanej probovníckej (mufľovej) piecke, ktorá bývala prenosná. 
S kapelkami sa v probovníckej peci pod „tunelom“rozžeravenej mufle manipulovalo so špeciálnou vidličkou, ktorá je súčasťou tradičného hutníckeho znaku. Vidlička slúžila na premiestňovanie a vyberania/vkladanie kapeliek v piecke.

Mufľa, do ktorej sa vkladali kapelky,aj s kapelkami  Celá táto keramická polrúra  sa obsypala žeravým uhlím, a všetko sa to rozžeravilo do biela.  Foto SBM
„Obyčajné“ keramické črepy som vyššie uviedol v úvodzovkách, preto že probovnícka keramika hút kládla vysoké nároky na kvalitu hliny a jej spracovania. Kapelky pri vysokých teplotách nad 1000 oC nesmeli praskať, lebo potom by bola celá próba (výpočet) nanič, a musela by sa opakovať.
Nemohlo teda ísť o obyčajnú keramickú hlinu, aká sa používala na bežnú kuchynskú keramiku – džbány, misy taniere, hrnce.  V hute sa pracovalo s roztavenými kovmi a koncentrovanými kyselinami. Tu bola kvalita spracovania keramiky prvoradá.

Tajomstvá prípravy kvalitnej hliny na hutnícku črepovú keramiku si probovníci chránili ako výrobné tajomstvo svojho odboru, časom sa však aj toto tajomstvo prezradilo. Ochrana tých správnych receptov spočívala v tom, že kapelky a mufle si probovníci robili sami. Tajomstvo kvalitného črepu spočívalo v jemnom plavení hliny, jej zbavení všetkých nečistôt, kým nezostalo jemné „blato“ to sa nechávalo odležať aj niekoľko mesiacov, následne sa sušilo, prípadne sa cez zimu nechala surovina vymrznúť. 

Opakovane sa miešalo s vodou, soľou, vybranými druhmi sušeného vylúhovaného drevného popola, znovu sa sušilo, nechávalo odležať, primiešavali sa mleté tehly, piesok. Niekedy sa hlina dokonca nechávala aj vymrznúť. Sušenie , miesenie, miešanie a sušenie sa opakovalo niekoľko krát, čo spôsobovalo zmeny v ílových mineráloch smerom k lepšej kvalite hliny. Najlepší recept na spracovanie miestnej hliny sa nedal dosiahnuť za mesiac, trvalo to roky.

Pri hutách existovali probovnícke sklady upravenej hliny, kde bývali uskladnené oddelené várky často aj niekoľkoročných hlín na probovnícku keramiku. Kvôli lepšej manipulácii sa skladovaná hlina v procese prípravy  musela formovať , a to sa práve väčšinou robilo do formy uhnetených, približne rovnako veľkých stlačených gúľ, ako ukazujú staré drevoryty.
Výroba kapeliek podľa Lazarusa Erckera z 16. storočia. Na policiach sú formy na vytláčanie kapeliek z pripravenej hliny. ABCD sú formy na kapelky , F sú hlinené gule. Formy a gule nie sú v tej istej mierke, ako sú vyobrazené postavy, ktoré plavia hlinu v diežach (stojaci) a lisujú údermi tĺka z mäkkej hliny (vo forme) kapelky (sediaca postava)  
 Stlačenie gúl z jednej strany zabraňovalo ich rozkotúľaniu a zlepšovalo ich vŕšenie do pyramídiek.
Gule capkali,prenášali, drvili a miesili pomocníci – učni – probovníckeho majstra.

Pán Kafka s pani Melišovou našli v zemi skládku polotovarových hlinených gúľ pripravených na ďalšie spracovanie pre potreby taviacej huty.
Možno boli aj pre potrebu amalgamačnej huty, preto že aj tá potrebovala vedieť koľko striebra so zlatom rudný šlích obsahuje. Dovezené rudy do huty sú v práškovom alebo pieskovom stave, a pohĺadom sa nedá odhadnúť obsah striebra a zlata

 Gule patričnej veľkosti predstavovali jednu dávku hliny potrebnej na výrobu určitého množstva kapeliek, muflí, odlievacích kelímkov. Z jednej gule 8 x 4 cm sa dalo vyrobiť odhadom tak  6 štandardných črepových kapeliek. Na jednu mufľu bolo potrebných cca 8 – 10  takýchto bochníkových gúľ. Prítomnosť Na2O a K2O v rozbore gulí nebohého Ing. Kafku svedčí o primiešavaní drevného popola do hliny, čo bola a je bežná prax pri výrobe hutníckej keramiky.

 Aj pre amalgamačnú hutu samozrejme fungovala plameňová kapelková probovňa. Kráľovský banský erár v 18 storočí síce nemal žiadne analyzátory, ale systém evidencie váh vstupov, výpočtov obsahu kovov , probovania rúd a hutníckych medziproduktov na vstupe aj na výstupe huty mal riadne znormovaný, aby nedochádzalo k stratám alebo krádežiam.

Keď amalgamačnú hutu v Sklených Tepliciach koncom 18. storočia banský erár zrušil, nachystané hlinené gule už pravdepodobne neboli potrebné.
Ako sa polotovarové hlinené gule dostali pod zem, to neviem.
Možno sa prudko rozvodnil Teplický potok pri nejakej prietrži a gule zaniesol blatom, možno zbehol príval blata z bočnej doliny rovno na sklad sušených gúľ , alebo ich po skončení fungovania huty či už taviacej alebo amalgamačnej, jednoducho ponechali na mieste a časom zasypali zemou z výkopov iných stavieb. 
To už ponechám na Vašu fantáziu.  

O tom ako sa hutnícka keramika z polotovarových hlinených gúľ vyrábala, pojednám v inom blogu. To je tiež veľmi zaujímavá téma. 
Mimochodom, kapelky sa dali na próbu použiť len raz.
 Potom sa vyhadzovali na haldu. 
Preto sú ich v každom starom banskom revíre tisícky pohodené na haldách a smetiskách okolo väčších aj menších banských závodov.

Bohužiaľ, budova taviacej huty v Sklených Tepliciach už neexistuje. Hoci bola údajne vyhlásená za pamiatku, bola zrúcaná a teraz je na jej mieste nová budova , ktorá vyzerá ako nejaká jedáleň.    

K.Ivan,

september -október 2015 až 2019

Text je autorským dielom , je možné citovať ho, použiť ako podklad pre ďalší výskum. Nie je možné vydávať ho za vlastné dielo iným autorom, ani bez predchádzajúceho súhlasu autora publikovať v tlačenej forme. Autorstvo fotografii, pokiaľ je známe, je uvedené priamo v popiske fotografie.



Použité zdroje, linky a internetové stránky

www.skleneteplice.sk
http://www.sklennysen.sk/index.php/vyroba-skla

Kutnohorsko - vlastivedný sborník 07-04: článok Bartoš -Brzák -Ševcu Prubířství a prubířská keramika ISBN 978-80-86406-48-0

Lazarus Ercker: Kniha o prubířství


http://referaty.aktuality.sk/keramika/referat-17507

Georgius Agricola: De Re Metallica Libri XII,  Bazilej 

Daniel Haas Kianička: Kremnica –mesto pokladov, I. Zväzok, vyd. nakl. RAK Budmerice 2014 , ISBN 978-80-85501-62-9 

Ručne písaná kronika Ignáca Opluschtila do roku 1861. Fulltext verzia skenu  
                                             

neděle 14. ledna 2018

Vápenícka pamiatka vo Vyhniach

Výborne si pamätám obrázky, veľmi dobre prečítané texty a vypočutú hudbu. Slabšie si pamätám mená, a ešte slabšie čísla a dátumy.Ja to mám takto, Vy možno inak.

Prečo som zvolil úvod o mojom type pamäti to hneď vysvetlím. 
V októbri minulého roka som sa vybral trochu sa potúlať  po jesennej prírode do Vyhnianskej doliny s fotoaparátom. 
Na takéto výlety si podľa možnosti vyberám miesta s výhľadmi . 
Vo Vyhniach som už síce pobehal kadečo, ale napríklad miestny biatlonový areál som ešte zblízka nevidel. Zobral som sa popozerať si teda túto časť , či tam nie sú nejaké pekné výhľady.

Keď som sa vynoril  po výšľape z krátkeho úseku cesty vedúcou lesným porastom, ktorým sa prechádza od parkoviska Hotela Sitno k biatlonovému areálu, zaevidoval som po ľavej strane nejakú menšiu ruinu -  akési základy.
  Asi tu stál nejaký z osamelých štálov, akých sú v štiavnických vrchoch roztrúsené dodnes stovky, povedal som si v duchu.

Keď som si poobzeral a pofotil areál  aj výhľady z neho, rozhodol som sa pohľadať nejaké vyvýšené miesta, skadiaľ by sa dal lepšie pofotiť Vyhniansky pivovar, tesne zovretý v doline dole podomnou . Stúpajúca poľná cesta ma znovu viedla popri  základoch domnelého domu. 
Teraz som sa pri objekte zastavil aby som si ho lepšie poobzeral.
Objekt vzerá takto. Foto K.Ivan
 Na  murované základy domu to nevyzeralo, tie bývajú pravouhlé.
 Toto boli múry vyklenuté. 
Starý spôsob murovania na horúcu murovku s nehaseným vápnom. 
V tejto časti svahu vysoko nad starými zaniknutými kúpeľmi je len dolomit, ale kamene stavby sú vulkanické. 
Niekto si teda dal pred pár sto rokmi prácu , nepoužil kameň z bezprostrednej blízkosti, ale navozil ho zobďaleč, pár kilometrov vyššie proti prúdu potoka na dne doliny. 
Prečo?
Tunajší dolomit z tejto časti doliny je tvrdý, odolný, na stavbu dosť dobrý.  
Zaklenbovaný vstupný portál malých rozmerov vpredu, ale príliš malý pre človeka na pohodlné prechádzanie. Prinajhoršom po štvornožky by sa dalo... 
Nie, pivnička to asi nebude. 
Na ľadovňu je to zase príliš ďaleko od osídlenia a niekdajších krčiem dole v údolí.

 Poobchádzal som stavbičku dookola a zistil som že najviac zo všetkého to pripomína kamenné eskimácke iglú zahĺbené do svahu, ktorému sa preborila kupolová strecha. 
Priemer asi jeden a pol siahy - teda 3 metre. 
Okrúhla stavba, určite nie základ domu. 
Také niečo som už niekde videl, len si ešte spomenúť kde to bolo? 

Vystúpal som na lúčinu povyše,  skadiaľ vidno pekne na pivovar, nacvakal som nejaké panorámy, aj tele zábery, vyskúšal nový vreckový fotoaparát.
 Pri cvakaní to zacvaklo v hlave aj mne.
Už viem! 
Pred hádam 15 rokmi som videl takéto niečo v čiernobielom dokumente o etnických Slovákoch žijúcich v srdci maďarského pohoria Bukové hory ,v dedine kde je ďaleko odvšadiaľ.
 Tá maďarská dedina so slovákmi bola niečo ako Skýcov, podobne odľahlá . 
A tí Slovenskí maďari podobne ako Skýcovčania pálili z miestneho vápenca nehasené vápno, v peciach kúrili celé dni a noci miestnou bukovou siahovicou. 
Iná partia Slovákov v dokumente pálila v milieri z tvrdého bukového dreva drevené uhlie rovnako ako naši rakúsko-uhorskí uhliari po tisíce rokov. Už sa nepamätám či to boli Bukové hory alebo Pilišské - ale v oboch pohoriach žili etnickí dlonozemskí Slováci.

Mali tam v tom dokumente pece na vápno prakticky rovnakého tvaru. 
Takže som našiel neočakávane vo Vyhniach zrejme vápenícku pec starého typu!
Stará vápenícka pec z okolia Brezna . Foto z 50tich rokov minulého storočia z webu Etnofolk
Tie skýcovské vápenícke pece som si poobzeral už dávnejšie, tamojšie sú ale v rade, je ich celá "batéria" a sú modernejšej konštrukcie s roštom a popolníkom pod ohniskom. Nie sú ako táto.
 Pri podrobnejšom skúmaní- pri už tretej obhliadke behom jednej hodiny-  som ponachádzal veľa očadených kameňov, a  vedľa pece množstvo prepálených drobných kusov vápenca podradnej kvality - na fotkách ich vidno vľavo od "hrude" pece. 
To vysvetľuje, prečo niekto doviezol alebo doniesol odolný granodiorit z dna doliny niekoľko kilometrov hore do svahu.  Tento typ horniny totiž vydrží aj niekoľko stovák cyklov zohriatia vysokou teplotou bez väčšej ujmy - praskania alebo natavenia.
Pozostatky pomerne dobre zachovanej pece na pálenie vápna znovuobjavenej vo Vyhniach sú - ako som napísal- starého typu. 
Z doby keď sa vápno nepálilo priemyselne vo vápenkách, teda z doby prinajmenšom spred 150 rokov, možno aj podstatne viac storočí dozadu.
 Takéto pece na vápno obdobného tvaru a konštrukcie používali už Rímske légie v Rusovciach aj v stredoveku sa až do novoveku sa používali prakticky všade kde bol vápenec a lesy. 
Až do zavedenia šachtových pecí na sklonku feudalizmu ľudstvo nepotrebovalo nič zlepšovať na ich konštrukcii. 
V podstate boli dokonalé, odlišovali sa len v detailoch.
Rímska a stredoveká pec na vápno z archeologických vykopávok. Foto z webu Vápenictví a cihlářství
Vyhnianska vápenícka pec je od zdroja dolomitického vápenca o niečo viac vzdialená, ako je zvyčajné v iných krajoch. 
Od tunajšieho lomu na vápenec je táto pec postavená vo vzdialenosti nejakých 800 metrov.  
Mám niekoľko teórii prečo to tak je alebo by mohlo byť, tu sú možnosti:
  • ·         Predovšetkým všetky lúčiny dookola boli kedysi ornými pozemkami. Je možné že vápeník, staviteľ pece,  nemal možnosť získať pozemok na jej stavbu bližšie k dnešnému lomu, a tak ju postavil na svojom pozemku-  slížiku zeme, ktorý mal k dispozícii.
  • ·         Podložie okolia je tu vápencové, pri orbe iných okolitých pozemkov určite vápencové kamenivo oráči s ich ženami a deťmi vyberali a vyhadzovali na tzv. medze alebo hroble. Tam ich stačilo nechať opršať,  možno mal vápeník dohodu s ostatnými vlastníkmi oráčin o odbere tohto v podstate odpadu.
  • ·         Vápeník využívajúci pec nemusel mať vápeníctvo bezpodmienečne ako hlavné zamestnanie, mohol to byť spôsob privyrábania si mimo hlavnú pracovnú sezónu. Potom by bolo praktické mať jednu či dve pece na svojich pozemkoch, aj keď obďaleč od lomu.
  • ·         Až keď boli pozemky vyčistené od kameňov, čo mohlo trvať aj niekoľko sto rokov, musel začať jeden z vápeníkov nakoniec  chodiť na lepší dolomitický kameň do lomu pri malom cintoríne.  Niečo cez kilometer nebolo pre vtedajších ľudí, zvyknutých chodiť každodenne aj desiatky kilometrov, nič zvláštne. Brnkačka.
  • ·         Vápennícka pec potrebuje na svoju činnosť okrem vápenca alebo dolomitu ešte jednu surovinu. Drevo. Pokiaľ možno suché a tvrdé drevo, preto že to malo vyššiu výhrevnosť aj horúcejší - takzvaný "dlhý" plameň.  Na vypálenie jednej pece vápenca na vápno potreboval každý vápeník niekoľko kubických siah dreva. Drevo bolo potrebné dať si vycachovať lesným správcom mesta Štiavnica alebo súkromným vlastníkom lesa, vyrúbať ho podľa možnosti v zime a nechať ho jedno leto preschnúť na vzduchu. Každý vápeník preto musel mať permanentne nachystané mnoho siahovice. Vápenec Vám nikto neukradol, ale hotová siahovica sa kradla v stredoveku rovnako ako dnes.  Je preto možné, že vápenícka pec bola umiestnená nárokom pri sklade dreva, a nie pri lome.
  • ·         V neposlednom rade vápeník pri stavbe pece musel myslieť aj na odťah spalín z pece. Táto vápenícka pec je postavená na severnom svahu. Prevládajúce západné prúdenie vetrov preto spaliny zapálenej pece odvievalo smerom na východ, teda k lomu a vysoko nad dno doliny. Tu však už boli dymy na takúto vzdialenosť dostatočne rozptýlené na to, aby niekoho obťažovali dole v doline alebo lome. 
  • Dôvod vzdialenosti umiestnenia pece od lomu mohol byť teda aj praktický - meteorologický. Z iných banských revírov sú známe príklady umiestnenia hutníckych pecí a piecok náročky na vybraných  svahoch tak, aby boli splodiny horenia a tavby odfukované vetríkom preč od chájd hutníkov.

Ako sa vápenícka pec kupolovitého tvaru plnila surovým dolomitickým vápencom určeným na vypálenie je zrejmé z pripojených obrázkov.
Najprv sa zo sviežich alebo polosuchých  porozpieraných ohnutých vetiev pozväzovaných lykom opretých o bok - rímsu z kameňov pri dne pece uplietla malá kupolovitá konštrukcia  ktorá tvorila kostru a podperu priestoru klenby budúceho kúreniska. 

Na túto konštrukciu sa dôkladne v smere od krajov k stredu klenby poukladali vápencové skaly  s veľkou kusovitosťou, až kým sa celý priestor nezaklenul - nerozoprel o vymurované okraje pece do klenby .
 Toto vytvorenie klenby z väčších kusov nad budúcim ohniskom bolo kľúčové.
 Samonosná klenba z naloženého vápenca sa nesmela počas procesu pálenia vápna zbortiť, lebo vtedy by bolo pálenie predčasne ukončené, pec by vlastne zlyhala. 
Drevená podperná konštrukcia podopierajúca klenbu zhorela hneď po zakúrení, preto musela klenba niesť váhu samej seba a ďalších vrstiev nad ňou.  V niektorých oblastiach sa ešte pred ukladaním vápenca do klenby zvykli do pece zvislo zapichnúť dva - tri kusy hrubšieho suchého alebo mierne práchnivého dreva, ktoré potom počas začiatku pálenia vyhoreli a vytvorili tak ťahové otvory pre spaliny - sopúchy.
Toto je postup nakladania vápenca do klenby do hlinenej vápeníckej pece bez predku. Takéto pece sa stavali v oblastiach s nedostatkom vhodných kameňov - napríklad pri rímskych táboroch pri Dunaji. 
 Na odskúšanú stabilnú klenbu z veľkých kusoav sa následne navŕšila hrubšia vrstva stredne veľkých kusov vápenca, podľa možnosti tiež vo forme klenby, a na ne išla vrstva menších kameňov, až na koniec len drobné kamenivo - vápencový hrubší štrk. Pec sa pred pálením vyplnila tak, že pálený vápenec vyčnieval z pece ako kupola iglú. 
 Podľa údajov z internetu sa  niekde horná časť takto vyplnenej pece ešte z dvoch tretín výšky omazala blatom z haseného vápna a odpadu. 
Tu je rez a schéma naloženia vápeníckej pece aj s českým vápeníckym názvoslovím a náradím
V novšej - neskoršej dobe sa namiesto omazania prípadne zvrchu pozakrývala kusmi železných plechov. Vrch kupoly naloženej vápeníckej pece sa ale na rozdiel od miliera neomazal ani neprikryl, preto že bolo dôležité aby spalné plyny z kúrenia pod vápencom mali kadiaľ unikať, čo pri milieri nie je veľmi žiadúce - tam musí dôjsť k nedokonalému spaľovaniu.
Vo vápeníckej peci naopak musí drevo horieť dobre, aby plamene dosahovali teplôotu okolo 1000 stupňov Celzia. 
Schéma rez väčšou vápenickou pecou so spomínanými zvislými kmeňmi
Potom sa kúrenisko pod klenbou hrubého vápenca naložilo suchým štiepaným drevom a zapálilo sa.
Keď sa pec dobre rozhorela, oheň sa ďalej udržiaval prikladaním metrovice alebo siahovice.
 V naloženej peci sa kúrilo 3 - 4 dni, v závislosti od veľkosti naloženia- teda rozmerov pece. Menšie pece sa dali podľa literatúry údajne vypáliť aj za dva dni a dve noci kúrenia. 
Vrchol naloženej kupolovitej vápeníckej pece pred zapálením. Foto z Maďarska , z 60tich rokov z webu Etnofolk. Tu si vápeníci po okraji pomohli pálenými tehlami. 
Podľa podkladov na internete sa to, že je vápno už dobre vypálené, dalo spoznať podľa zmeny - zhoršenia horenia dreva. 
Po dokončení pálenia sa pec nechala vyhasnúť, popol sa po dohorení uhlíkov vyhrabal, preosial, odložil do nejakej bečky alebo krošní na predaj sklárom alebo salajkárom.

Pec sa nechala vychladnúť zo dva dni - údajne zvyčajne cez sobotu a nedeľu. Potom sa kusové spečené nehasené  vápno z pece ešte teplé pajsrom povylamovalo a uložilo pod strechu alebo do voza na predaj. 
Pec bola následne vyčistená a vápeníci ju pripravili  na ďalší cyklus pálenia, pokiaľ mali dostatok zásob dreva a vápenca.
Vápenícka pec zo slovenskej dediny Répáshuta v Bukových horách v Maďarsku. Vrchol kupoly pece naloženej vápencom pripravenej na zapálenie je tu obložený železnými plechmi . Foto zo súčasnosti , web sedlonka
Porozprávali sme si o tom, ako sa vápenícka pec obsluhovala a ako sa s ňou pracovalo.

Povedzme si ešte niečo o tom, ako to v Štiavnických vrchoch bolo s vápeníctvom.

Pálenie vápna sa mohlo robiť len tam, kde boli ložiská vápenca a zároveň dostatok dreva na kúrenie pri jeho vypaľovaní.  
V oblasti dnešného mesta Štiavnice je len jeden výskyt vápencov na povrchu - na Juraj (Jergy) štôlni nad Banskou Belou. 
Možno preto predpokladať, že v počiatku výstavby múrov mesta sa aj tu na Jergyštôlni vápenec ťažil a pálil. 
Keďže je táto  malá vápencová oblasť  "zovretá" medzi dvojicu bývalých rannostredovekých banských oblastí  Belú a Štiavnicu, možno oprávnene predpokladať, že v tejto oblasti sa veľmi rýchlo vyčerpala druhá najdôležitejšia surovina - palivové  drevo, ktoré sa v obrovských množstvách spotrebúvalo v baníctve a hutníctve. 

Preto som toho názoru, že už najneskôr v nejakom 15 - 16. storočí sa vápeníctvo v oblasti presunulo a posilnilo do vzdialenejších , na vápenec a drevo bohatších oblastí: Sklených Teplíc, Vyhní, Hodruše a Kopaníc. 

V Sklených Tepliciach sa vyvinulo už v skorom stredoveku hlavne sklárstvo a uhliarstvo, hoci nepochybujem že tu bolo rozvinuté aj vápeníctvo, preto že v tejto doline sú výskyty vápenca najväčšie z celého okolia . 
V Teplickej doline bolo baníctvo málo vyvinuté, po zániku sklárskej huty bola poniže kúpeľov postavená jedna strieborná huta.

 V Hodruši sú druhé najväčšie výskyty vápencov, nie všetky boli ale vhodné na výrobu vápna. V Hodruši sa v porovnaní s Vyhňami alebo Sklenými Teplicami viac vyvinulo baníctvo a hutníctvo. Dodnes je v Hodruši-Hámroch známe menšie vápennícke centrum "Do Vápna" pri Kopaniciach-časti Dedina. 
Vápenícke pece sa tu ale zachovali už len ako séria jám vo svahu. Predpokladám, že boli rovnakého typu ako táto vo Vyhniach.

Vo Vyhniach sa vyvinulo drahokovové  baníctvo v porovnaní s Hodrušou v menšej miere, ale o to viac sa tu rozvinulo železorudné baníctvo, 
Železné baníctvo a hutníctvo vo Vyhniach pretrvalo aj po zániku železorudného baníctva v Hodruši, ktoré sa pretransformovalo ešte viac na drahokovové. 
O tom, že vo vápencovom lome pri terajších futbalových ihriskách sa ťažil vápenec aj na vápenícke účely sa odjakživa vedelo, ale na pec či pece sa zabudlo.
 Nevylučujem ani to, že tu vo vyhniach ešte nejaké zvyšky ďalších vápeníckych pecí v okolí budú nájdené. 
         
Nakoniec si treba povedať v akom stave táto konkrétna pec je.

 Je ešte vo vcelku v zachovalom stave, na pravej strane čela pece treba domurovať pár vypadnutých kameňov.
Záber do vnútra polokupoly kamennej vápeníckej pece. Plno odpadu, niečo sa dá aj recyklovať v zberných surovinách
 Vnútrajšok pece je ale z väčšej časti vyplnený rôznym stavebným a kovovým odpadom.
Ten by bolo treba povyberať, okolie pece trochu vyčistiť od náletových krovín,  aby sa pec ukázala v celej kráse.
stavil by som sa, že vo vnútri pece bude dookola vymurovaný "schod" - sokel na ukladanie základov klenby z vápencových blokov.

Možno by nebolo zle na jar usporiadať malú brigádu na jej vyčistenie a malú opravu pravého boku.
Prípadne k nej potom možno spredu pristaviť malý drevený prístrešok, aký pri takýchto peciach býval, aby prikladač počas dažďa nezmokol na kosť.
Na prístrešok primontovať tabuľku s informáciou, čo to je, a načo to zariadenie slúžilo. 
Poloha vápeníckej pece a lomu na vápenec o ktorých v článku píšeme. Foto z webu mapy.cz
Poloha pece vo Vyhniach pri biatlonovom areáli je : 48°30'6.62"N ,18°47'22.86"E odčítaná z webovej aplikácie

Vo Vyhnianskom  biatlonovom areáli je naplánovaná  veľká rekonštrukcia celého areálu na modernejší areál , so spevnenými cestami, osvetlením a ďalšími zásahmi do terénu .

Zostáva nám dúfať, že tieto adaptácie  a zmeny nezničia vápenícku pec samotnú. 
Viem si predstaviť aj prezentáciu vápeníckej pece , zasadenú do zmodernizovaného areálu.

  Kto vie, možno sa raz podarí z nej urobiť  aj významnejšiu atrakciu - raz za čas sa v nej možno bude dať aj vypáliť jedna-dve menšie várky vápna. 
Na okolitých opravovaných hradoch Revište a Šášov by možno privítali klasické starosvetské  pálené kusové vápno.  
Keď nič iné, počas biatlonových podujatí v nej môže symbolicky horieť biatlonovo -vápenícky oheň, kde sa môžu ohrievať diváci aj organizátori.


-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

text: K.Ivan ,  September 2017 - Január 2018

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. 
Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho prípadne pozmenené ako svoje vlastné dielo. 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Podklady a webové stránky: