Banský hrad na Glanzenbergu?

 Tento príspevok bude dosť špekulatívny, bez pevných základov a opory v písomných podkladoch či výsledkoch archeologického výskumu. Prečo je to tak? Preto že ich nemáme v takom rozsahu ako by bolo potrebné a dobré. Keď nemáte prostriedky na to, aby ste deťom kúpili a platili živého poníka, musí zatiaľ stačiť deťom nákup stáda plastových koníkov a stajne v hračkárstve. 

Je mi jasné, že sa preto bude mnoho historikov zavzdušňovať ako čerpadlá v suchom roku, a niekoľko hysterikov bude po prečítaní jačať, ako keby som zasahoval do ich výsostných práv na jediné správne riešenia. Bude mi vyčítané, že to, čo som načrtol v nižšie uvedenom texte, nie je "živý poník" , len plastová náhrada! 

To je pravda. Na živého poníka nemáme prostriedky, ale nemá ich ani nikto z tých, čo na to budú poukazovať.   

.....................................................................................................................................................

V prvom rade musím skonštatovať že o starovekom či ranno stredovekom baníctve ako celku v Štiavnických vrchoch nevieme skoro nič, alebo zatiaľ len veľmi málo. Niečo vieme z analógii z iných revírov, niečo zo zachovaných dokumentov. 

Stále sú tu prítomné v literatúre faktu rôzne odvolávky na keltské korene baníctva v Štiavnických vrchoch, ale o tom zatiaľ nemáme žiadne konkrétne poznatky doložené nejakými dátami z výskumov. Zatiaľ sa našla len jedna keltská minca "s koníkom", ale aj tá sa bohužiaľ stratila a existuje len jej nákres z mestskej kroniky. Dr. Kolníková sa spektrálnymi analýzami strieborných keltských biatekov pokúsila nájsť indície, že mince razené v keltských mincovniach, ktoré sú dnes na území Slovenska, boli razené zo striebra miestnych ložísk. Zatiaľ sa to nepodarilo preukázať, pani doktorka zistila, že na základe prítomnosti antimónu je v nich striebro z ložísk v Západných Karpatoch. To je ale príliš široké územie, antimón je v rudách prítomný skoro v každom veľkom banskom revíri v Karpatoch. 

Aby bolo jasné, za seba si tiež myslím, že v priestore Štiavnických a možno aj Kremnických vrchov dolovali a spracovávali kovy už Kelti, a možno aj národy pred nimi. Celkom určite baníkovali a zhutňovali kovy aj v Slovenskom Rudohorí na Gemeri. V budúcnosti to, myslím, niekto určite dokáže. Spolu s odborníkmi som tiež amatérskeho názoru, že kelti spracúvali hutnícky v týchto horách najmä železo.  Nálezy starovekých bronzových sekeriek predkeltských kultúr sú zo Štiavnických vrchov známe len z Hodruše a po-Iplianskej časti Štiavnických vrchov     

Pokus o rekonštrukciu banského hradu Glanzenberg  z obrázkov uvedených v Zdrojoch.    

Použitie miestneho striebra v keltských minciach sa zatiaľ nepodarilo exaktne dokázať, preto že miestne rudy nemajú jasný znak pôvodu - nejaký stopový prvok či izotop, ktorý by jednoznačne určil odkiaľ striebro pochádza. Antimón nie je prvok, ktorý by určil, že striebro v minciach exaktne pochádza len zo Štiavnických vrchov,  a nie trebárs z okolia Rožňavy, alebo Smolníka 

Transylvánske ložiská zlata a striebra tento znak pôvodu v minciach majú. Je ním prítomnosť telúru. Na základe prítomnosti telúru v keltských minciach u nás nájdených, sa podarilo zatiaľ dokázať fakt, že v lokálnych keltských mincovniach na dnešnom južnom Slovensku boli pretavované a opätovne prerážané mince z kovov pochádzajúcich z územia dnešného Rumunska. To inak znamená, že tu fungoval a prekvital obchod (aj s kovmi) už pred tisícročiami. 

Hľadanie dôkazov z hlbšej minulosti Štiavnických vrchov sťažuje hlavne miestna zdieľaná krajina. 

Krajina je tu zdieľaná v tom zmysle, že si ju už niekoľko tisíc rokov odovzdávajú stovky generácii národov, každé etnikum pracuje, kope, jalovinou zahŕňa opustené bane, sídla, domy a krajinu mení a pretvára vo veľkom rozsahu. Tie zemné práce boli s postupom rokov čím ďalej, tým viacej intenzívne, a tak je dnes už po mohutných vlnách stredovekej a barokovo klasistickej ťažby veľký problém nájsť prastaré stavebné, technické a iné štruktúry. Preto že ak sa niečo také ešte stále zachovalo, tak je to dnes zahrabané hlboko, možno pod novšími stavbami, alebo poškodené, rozhádzané novšími banskými a kopáčskymi prácami. 

Písomnosti o baníctve v Štiavnických vrchoch sa vo väčšom počte datujú od polovice 15. storočia, až po tom, ako bola Štiavnica dvakrát za sebou zničená vypálením a zemetrasením. Či sa Mongolom ešte v roku 1241 - 42 podarilo Štiavnicu dobyť, to vlastne nie je jednoznačne jasné, považuje sa ale za fakt, že na ňu Mongoli určite zaútočili. Aj o tomto zatiaľ chýbajú exaktné dôkazy okrem niekoľkých lebiek mongoloidného habitusu vykopaných na Starom zámku, ale berie sa to ako fakt. Mongoli zaútočili vtedy na dvojmestie - opevnenie na Starom meste, a na pravdepodobne slabšie opevnenú časť mesta dole v údolí.

 Vtedajšia jadrová časť mesta v doline sa rozprestierala "len" od Glazenberg štôlne  po dnešné Radničné námestie. Priestor dnešného Trojičného námestia bolo v čase Mongolskej invázie  ešte povrchovou dobývkou Špitáler žily, žiadne námestie tam nebolo.   

Čo je zrejmé, je to, že obchod v krajine bežal v staroveku aj rannom stredoveku bez ohľadu na dočasné zničenia sídiel, ktoré sa z vypálení, zemetrasení, epidémii, rabovačiek vždy rýchlo pozviechali. Ak bol dostatok zaujímavého tovaru, obchod napomáhal rozvoju sídiel, preto že stavanie dedín, osád a miest zase spätne podporovalo obchod. 

Dobrí veľkoobchodníci mysleli vždy v širších súvislostiach, a snažili sa v oblastiach miest, kde tovar vznikal, stabilizovať miestne pomery, výrobu, a zabezpečiť dobré a bezpečné cesty k ľudským sídlam ako zdrojom tovarov s ktorými sa dalo obchodovať.   

Striebro a zlato , prípadne železo bol a je tovar, ako každý iný, a zásob zlata a striebra na ťažbu a  spracovanie v štiavnických vrchoch je, ako ukázali posledné desaťročia, ešte stále, aj po najmenej tisícročí ťažby, stále dosť.

V slovenských montánnych historických výskumoch sa posledné roky upíname najmä na kontakty s nemecky hovoriacimi krajinami v súvislosti s ťažbou medi a jej odstriebrovania pomocou prevažne poľského olova, a vyspelejšími stredovekými technologickými postupmi pri spracúvaní striebra a zlata . O obchode s kniežatstvami a mestskými republikami - dnešným Talianskom sa tiež rozpráva hlavne v súvislosti s výkupom medi z terajšej stredoslovenskej a východoslovenskej banskej oblasti Banskobystický okruh a Smolnícky okruh ložísk. 

Talianski obchodníci však určite od ranného stredoveku vedeli aj o produkcii striebra a zlata v Štiavnických vrchoch. Taliani ( presnejšie Benátčania)  ovládali v stredomorskej oblasti obchod s luxusným sklom, vzácnymi tkaninami a korením, ktoré nakupovali od arabských moreplavcov za striebro a zlato, možno aj jantár.

Historici uvádzajú, že z miestneho zlata sa v 13. storočí ešte mince v Uhorsku nerazili a aj väčšina striebra sa obchodovala vo forme zliatkov - hrivien, prípadne takzvaných sekancov - odsekov z hrivny na váhu, taký sekancový poklad striebra sa našiel napríklad pri Krupine. 

O obchodovaní so  striebrom vyťaženým v stredoslovenskej banskej oblasti v 13. storočí sa v písomnej forme u nás nezachovalo prakticky nič, hoci určite existovalo, preto že bane v Štiavnických vrchoch produkovali niekoľko stovák kilogramov striebra ročne, a nie všetko šlo v tej dobe obchodom cez kráľovské urbury.  Urbura -kráľova časť vyťaženého a vytaveného striebra- tvorila len niečo okolo 8- 10% z celkového objemu ťažby a tavenia rúd, zvyšok išiel cez ruky vlastníkov baní a hút, ktoré králi ešte dlhé storočia po 13. storočí nevlastnili.  

 Nejaké písomné stopy o obchode s Uhorským striebrom v Benátkach sa predsa len zachovali, nie u nás, ale v archívoch benátskych. 

Historik Martin Kvietok upozornil (viď dole časť Použitá literatúra) , že podľa benátskych archívov v roku 1222 -1223 ozbíjali trojicu benátskych kupcov putujúcich z Uhorska do Dalmácie  pravdepodobne niekde na dnešnom južnom Slovensku o náklad 200 kilogramov striebra, s ktorým sa kupci vracali do Benátok. 

Zaujímavé na prípade je hlavne to, že "lupičom" bol vojenský oddiel pod vedením mladšieho brata kráľa Ondreja II, čo vyvolalo priam medzinárodný škandál. Kráľ Ondrej II musel nepríjemnosť s významným obchodným partnerom Benátkami "žehliť" dohodou o päťročnom  znásobením daní pre uhorských kupcov obchodujúcich v Benátkach. To je údaj, ktorý nám hovorí, že uhorskí kupci v rokoch 1227 až 1232 len na daniach zaplatili Benátkam 100 tisíc benátskych grošov, čo bola ohromná suma peňazí - benátske groše (denáre) boli v tej dobe cennou a tvrdou menou. 

Malo by to zrejme tiež znamenať, že každým rokom prúdilo do Benátok z Uhorska aj pomerne veľa zlata a striebra z ročných ťažieb v Štiavnických vrchoch , v 13. storočí bolo v Štiavnici a okolí podľa Dr. Kvietka odlievané 500 - 700 kilogramov striebra ročne . 

To by znamenalo ťažby a tavenie tisíca až niekoľko tisíc ton bohatej rudy a pridávaných taviacich (stekuťujúcich a odželezňovacích) prísad ročne. Okrem iného to znamená, že uhliarstvo v okolí muselo byť tiež dobre zorganizované a schopné dodávať veľké objemy uhlia - niekoľko tisíc kubických metrov za rok. Muselo fungovať zásobovanie miest ťažby potravinovými surovinami, ktoré nebolo možné v okolí baní vo vrchoch dopestovať alebo dochovať. To všetko muselo byť na vtedajšie pomery dobre zorganizované a o organizáciu súhry chodu obchodu sa musel niekto starať, inak by produkcia drahých kovov rýchlo upadala. 

Vezmime do širšej úvahy len takú jednu "drobnosť" - soľ, ktorá je podľa povestí "nad zlato". Nikde v okolí Štiavnice nie je do okruhu 200 kilometrov žiadne soľné ložisko, najbližšie boli pri Krakove, niečo na Orave, niečo  pri Prešove, a potom v Rumunsku, prípadne pripadala do úvahy morská soľ od Dalmácie. Banícke mestečko alebo sústava baníckych osád s niekoľko tisíc obyvateľmi muselo spotrebúvať niekoľko ton soli ročne. Používala sa nie len pre ľudí a hospodárske zvieratá, ale vo veľkých množstvách sa míňala aj na oddeľovanie zlata od striebra takzvanou suchou (ohňovou) cestou. 

Niekto konkrétny alebo výbor konkrétnych ľudí musel zariadiť a kontrolovať, aby soľ do štiavnických vrchov vozili kupci pravidelne a vo veľkom. Neviditeľná ruka trhu nezariadi všetko, treba ju kontrolovať a riadiť konkrétnymi ľuďmi alebo spolkami, mazať peniazmi trecie plochy tam, kde to drhne., zariadiť aby kupecké vozy neboli prepadávané zbojníkmi v okolitých horách a kopu ďalších záležitostí. 

Odskočme si pre porovnanie k talianskemu - presnejšie k toskánskemu baníctvu v približne rovnakej dobe, ako sú nateraz predpokladané počiatky rozvinutejšieho baníctva na Slovensku, čiže zhruba k10. - 11. storočiu.    

Baníctvo v terajšom Taliansku u nás nie je veľmi známe, ale bolo podľa všetkého v rannom stredoveku na viacerých miestach veľmi slušne rozvinuté. V súčasnosti je v taliansku dobre rozvinutá aj montánna archeológia. Žiaľ, musím skonštatovať, že oveľa viacej, než sa v montánnej archeológii v rámci možností robí na Slovensku. Inak povedané, na Slovensku v montánnej archeológii významne pôsobil Dr. Labuda s kolektívom na štiavnickom Starom Meste, a v oblasti Španej Doliny urobila montánne archeovýskumy čiastkovo ešte aj Deutsche Bergbaumuseum Bochum. V podstate sa v montánnej archeológii urobilo viac prác "len" Dr. Labudom. 

 Inak ako montánnou archeológiou bohužiaľ novšie poznatky o hlbšej histórii baníctva, hutníctva na Slovensku posledných 30 rokov prakticky takmer nezískavame, preto že lokalít je veľa a banskú- historickú archeológiu treba robiť pomaličky a vytrvalo. Na to nemôže napriek kvantu vynaloženého úsilia stačiť len doktor Labuda a jeho kolektív. 

Časť talianskych montánnych archeológov sa sústredila poslednú desiatku rokov na výskum Toskánskeho rudohoria s jeho starými baňami. 

Doteraz vykopali trojicu banských hradov. 

Banský hrad San Silvestro, banský hrad Rocchette Pannoschiesci zovretý medzi trojicou obrovských banských prepadlín, a banský hrad Cugnano . Väčšina z týchto Toskánskych banských hradov sa rozvíjala od 9. do 13. storočia, dnes už ležia odľahlo v polodivočine, mimo hlavných trás po ktorých v Toskánsku prúdia turisti obdivujúci levanduľové polia a vinice s vinárskymi podnikmi. Tamojší montánni archeológovia vedia ešte najmenej o troch -štyroch ďalších banských hradoch v Toskánskom rudohorí, zatiaľ ale nie sú detailne preskúmané, ešte sa na nich len kope.   

Rekonštrukcia bývalej podoby banského hradu Rocchette Pannoschiesci uprostred rozsiahlych banských dobývok a prepadlín. Fotografia z článku Wild west in Tuscany viď "Zdroje" dole

  Tu nastáva čas zadefinovať, čo to banský hrad podľa talianskych montánnych archeológov  je. Talianski archeológovia banský hrad definujú ako opevnené sídlo so spracovateľskými prevádzkami na rudu do formy kovov priamo na samotnom ložisku, kde prebiehala ťažba, a v jeho bezprostrednej blízkosti. Niektoré z Toskánskych banských hradov boli krátkodobo vybavené priamo aj mincovňou, alebo sa kovy vo forme prútov vozili do iných miest kde sa zmincovali. Zakladali a prevádzkovali ich miestne toskánske kniežatá a biskupi, ktorí získavali striebro a zlato z ložísk ležiacich priamo pod hradmi . 

Banské hrady v Toskánsku boli opevnené kamennými hradbami, za ktorými boli schované huty, pekárne, hrnčiarske dielne, kováčne, obydlia ,kaplnka, cintorín, a v citadele na najvyššom mieste aj spravidla veža s obydlím vlastníka hradu a/alebo jeho správcu - šafára. 

Na jednom z  toskánskych banských hradov bola vykopaná aj kláštorná románska katedrála ktorá bola postavená rovno nad banskou ťažobnou štôlňou fungujúcou v dobe ťažby. Mnísi sa mohli pozerať z okien priamo na fárajúcich baníkov z okien kláštora. Miestni arcibiskupi a kniežatá priamo na banských hradoch činnosti pri ťažbe a spracovaní riadili a kontrolovali procesy prostredníctvom správcov, niekedy aj priamo pobytmi v citadelách banských hradov.   

Banský hrad Rocca San Silvestro (Skala sv.Silvestra). Huta na spracovanie rudy na striebro je v popredí pod vežou priamo opretá o hradbu. Fotografia z práce Strieborná horúčka a Toskánsky divoký západ viď Zdroje ...

Teraz sa dostávame k meritu tohto blogu. 

Ak existuje niečo podobné banským hradom z 10. až 13. storočia v Toskánskom Rudohorí aj u nás v Štiavnických vrchoch a na Slovensku všeobecne, tak by to bol banský mestský hrad Staré Mesto na vrchu Glanzenberg. 

Opevnené sídlo Glanzenberg spĺňa všetky kritériá, aké sú u Toskánskych banských hradov. 

Je len pár sto metrov od veľkej povrchovej dobývky na žile Špitáler, od starých baní v oblasti Mohr šachty je tiež len niekoľko stovák metrov. Celé Staré Mesto je obohnané kedysi hlbokou , niekedy dočasne asi aj "vodnou" priekopou a kamennou hradbou s baštami nad priekopou. Vodnou či skôr rozbahnenou priekopou bola  v skutočnosti len na jar a v jeseni po dažďoch a topení snehu, priekopa nemohla byť napájaná prívodom vody kvôli polohe na výšine, iba ak by mala vybudovaný nejaký zberný jarok a drevené "špunty". 

Za hradbami Starého Mesta na Glanzenbergu sú tiež ako v Toskánsku Dr. Labudom doložené hutnícke prevádzky, hoci zatiaľ len vo forme domu skúšača rúd, nie taviacej huty, a mnohé zatiaľ bližšie neurčené stavby. Glanzenberg má dokonca až dve citadely, pôvodne zrejme vybavené hradnými vežami , z čoho jedna - severná mala pod vežou citadely dokonca kaplnku, ktorú tiež vykopali tímy pod vedením Dr. Labudu. 

Jednoducho  Staré mesto pri Štiavnici vyzerá  a je umiestnené rovnako ako každý banský hrad Toskánskeho typu. Ešte pred 10. rokmi bolo  Staré Mesto schované pod lesným porastom podobne ako Zvolenský Pustý Hrad. Okrem meračských prác až výrub ukázal značný rozsah tohto hradného banského mesta pre laikov. 

U mnohých ľudí očarených terajšou Štiavnicou v doline by mohlo prevládať presvedčenie, že opevnené Staré mesto na Glanzenbergu bolo menej významnou časťou mesta., lebo je menšie. 

To je však omyl z neznalosti reálii. 

Stačí si porovnať pôdorysy terajšieho historického centra Štiavnice s pôdorysom Starého Mesta obohnaného priekopou, a budete možno oči otvárať. 

Priestorový pohľad na banský mestský hrad Staré Mesto na Glanzenbergu, súčasné historické centum mesta Štiavnica je v pozadí vľavo hore.

Hradby vymedzuje na Starom meste priestor dlhý 500 metrov a široký 50 - 100 metrov v pôdorysnom tvare "piškóty"  alebo "osmičky" 

Porovnajme si Staré Mesto s v rovnakej dobe vznikajúcou banskou osadou v údolí pod banským hradom, známejším ako dnešné historické jadro Banskej Štiavnice. 

Dĺžku Starého mesta možno odčítať vpravo hore z výrezu mapy freemap.sk s vrstvou lidarových máp

Od brány pri dnešnom Komorskom dvore - Kammerhofe po horný okraj dnešného Svätotrojičného námestia, kde stávala horná brána opevnenia jadra mesta, je dĺžka hlavnej osi historického stredovekého jadra mesta Štiavnica tiež len necelých 500 metrov. Najstaršie domy s gotickými základmi v historickom centre Štiavnice nie sú na dne doliny historického centra rozložené na väčšiu šírku, ako 100 - 150 metrov pozdĺž hlavnej osi historického centra Kammerhof - horný kraj Trojičného námestia. Výnimku z vyššie uvedeného tvoril len na návrší vysunutý niekdajší farský kostol, v 16. storočí prestavaný na pevnosť Starý zámok  a bočná ulica Hornej a Dolnej Resly s osídlením baníkov medzi baňami.

Rozlohou zaberalo teda terajšie mesto Štiavnica v stredoveku prakticky rovnakú plochu, ako koncom stredoveku zrejme opustené Staré Mesto na Glanzenbergu. Jediný rozdiel medzi Starým Mestom  a terajším historickým centrom mesta bol v rannom stredoveku v tom, že terajšie historické jadro ešte vtedy nebolo masívnejšie opevnené, a Glanzenberské staršie centrum už bolo obohnané hradbami  s baštami strieľňami, priekopou  a zrejme aj kolovou palisádovou hradbou. 

 Ak prichádzali  k dvojmestiu nejaké vojská, obyvatelia terajšieho mesta Štiavnica sa museli rýchlo pratať brániť do mestského banského hradu  na Glanzenbergu, lebo terajší Starý Zámok, Nový Zámok a ani ďalšia mestská pevnosť Kammerhof vlastne ešte neexistovali v tej podobe, ako ich poznáme dnes, a boli oveľa ľahšie napadnuteľné útočníkmi. Ako tak opevnený objekt dole v doline bol len Kammerhof, ostatné časti sa dali napádať z okolitých svahov.      

Výrez z mapy Google Earth, s červenou linkou vymedzujúcou okraje hradieb Starého mesta

Aký starý je banskomestský hrad Staré Mesto (Glanzenberg)  na Štiavnicou vlastne ešte stále nevieme, preto že je preskúmané ani nie z 10tich % svojej celkovej plochy. Ak existuje nejaká nádej na keltské nálezy v tejto baníckej zdieľanej krajine okrem tých čiste náhodných , tak to bude zrejme práve na Glanzenbergu. 

Dovolím si vyjadriť názor, že turistický potenciál banského hradu Staré Mesto nad centrom Štiavnice ešte nie je ani zďaleka správne posúdený a docenený. Keby bolo výšinné Staré mesto už riadne preskúmané a adaptované pre turistov so záujmom o históriu, mohli by ste sa prechádzať úzkymi uličkami medzi zbytkami múrov mesta, ktoré sa presťahovalo do údolia ešte v 15 - 17. storočí. Obávam sa, že ja sa toho nedožijem, lebo na to sú potrebné intenzívne práce stoviek archeológov po desiatky rokov. 

No a na záver dáme pár špekulatívnych otázok (nateraz bez odpovedí), po ktorých možno niektorým titulovaným historikom začne bobtnať centrálny nervový systém (hlavne pri zmienke o ............ )  : 

Nevieme celkom presne kto riadil a organizoval výstavbu a fungovanie Starého Mesta v dobe keď sa rozvíjalo a prekvitalo, až kým v podstate náhle nezaniklo. Pravdepodobne vlastníci baní, ale vlastníkom zeme bol kráľ (štát) ktorý delegoval kontrolné právomoci svojim šľachticom. Poznáme mená prvých richtárov Štiavnice, ale nevieme či sídlili na Starom Meste zovretom hradbami, alebo mali radnicu  stále tam kde je teraz - najmä ak to bol ešte v 13. 14. storočí v podstate okraj mesta.   

• Hypoteticky mohol nejaký vysokopostavený človek s otvorenou mysľou napríklad počas hypotetickej púte v 10 -12. storočí do Ríma navštíviť banské hrady v Toskánsku a preniesť ich hlavné zásady budovania a výhody ich prevádzky do Uhorska do Štiavnice
• Hradby a brána v najstaršom mestskom znaku v Rakúskouhorskej monarchii  - Štiavnickom mestskom erbe asi nie sú hradby dnešnej Štiavnice v údolí, veľmi pravdepodobne je to brána a hradby Starého Mesta (bránu zatiaľ podľa mojich informácii Dr. Labuda na Glanzenbergu nevykopal, hoci sú vyslovené predpoklady, kde brány mohli byť, nejakú bránu opevnenia mestský hrad asi musel mať. ) Nikto ale nevykopal žiadnu bránu z 12 či 13. storočia storočia ani dole v meste. Všetky doteraz známe brány terajšej Štiavnice sú zo 14. storočia, a mladšie. 
• Prítomnosť templárov na banských hradoch v talianskom Toskánskom rudohorí je exaktne dokázaná. Johaniti tam sídlili a starali sa o život duchovný aj vojenskú ochranu banských hradov. Pokiaľ niekto hľadá "templárov" v Štiavnických vrchoch, mal by hľadať možno na Starom Meste, ak niekedy boli "templári" na hrade Teplica, alebo na Žakýli, tak tam ich posádky dochádzali z banského hradu Glanzenberg, kde možno mohlo byť hlavné sídlo. Keď sa rytieri v službe na banskom hrade Skaly sv. Silvestra nudili, hrali okrem kociek hru dnes známu ako Halma  - archeológovia tam našli dve Halmové hracie polia vytesané do skál.
•  Zároveň ale za seba musím dodať, že ja veľmi na templárov na strednom Slovensku neverím. Zatiaľ pre prítomnosť templárov ani Johanitov v Štiavnici nemáme exaktné dôkazy, sú tu len rôzne romantické povedačky, ku ktorým som prišplechol svoju málo pravdepodobnú hypotézu. 
• Vedeli ste, že Staré mesto Glanzenberg má svojho "dvojníka" - zaniknuté hradné mestečko, dokonca rovnakého mena "Glanzenberg" vo Švajčiarsku pri mestečku Dietikon ? 
• Prisudzovanie vybudovania Štiavnického Starého mesta napríklad vlnám prisťahovalcov zo Saska či Harzu po Mongolskej invázii bude zrejme mylné, nazdávam sa, že Staré mesto už vtedy muselo stáť prakticky na dnešnom pôdoryse. 500 x 100/50 metrov. "Hostia" mesto mohli vylepšovať, zdokonaľovať , autormi jeho konceptu a stavby ale asi neboli. Privilégiá nemecky hovoriaci hostia dostávali hlavne po Mongolskej invázii z 13 storočia. Zároveň sa ale v literatúre hovorí, že Mongolská horda musela mesto dobýjať. To ale znamená že tam už zrejme stálo pred ich inváziou. 
•   Dr. Labuda vykopal črepy z dna banskej pingy priamo na Starom meste pochádzajúce z 13. storočia, tie sú zatiaľ najstaršou datovanou keramikou. Nateraz. Nikto ale nemôže vedieť, či tam neboli črepy zahodené sekundárne neskôr. 
• Treba si ale tiež uvedomiť, že v pôdoryse Starého mesta v Štiavnici nebolo doteraz prekopaných viac ako 10 - 15 % jeho plochy, hoci Dr. Labuda robil čo mohol a vedel s danými ľudskými a finančnými prostriedkami za celý svoj profesný život. Urobil toho usilovne veľmi veľa, ale Staré mesto odhalilo primálo zo svojich tajomstiev, ktoré možno ešte stále ukrýva, aj s priľahlými a vzdialenejšími povrchovými dobývkami na zlato, striebro a olovo.   

Teraz asi čakáte, že otázky nadhodené vyššie vyriešim nejakou univerzálnou všezahrňujúcou odpoveďou. 

Máte pravdu, tu je tá odpoveď:

A možno to všetko bolo celé nejako úplne inak! Možno naozaj Staré mesto začal stavať pastier Šebnic po tom ako neúspešne chytal ligotavú jaštericu.
           

 Karsten Ivan, Január 2021 

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Text a fotografie, pri ktorých nie je uvedený pôvod a popis sú autorskými dielami K.Ivana. Možno ich zdieľať pomocou linkov na webe a sociálnych sieťach, nemožno ich však kopírovať a následne vydávať za vlastné diela. Pokiaľ by niekto pociťoval potrebu využiť časti textu na webe alebo v tlačovej forme, môže tak učiniť len po písomnom požiadaní  a obdržaní autorovho súhlasu na  e-mailovej adrese hodrusaphotozavináčgmailbodkacom                     
 -------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Podklady a zdroje informácii, použité v článku: 

Mapové výrezy z aplikácii : freemap.sk, a Google Earth

Kto sa chce presne zorientovať v akom štádiu sú oficiálne poznatky montánnej archeologickej vedy o Starom meste na Glanzenbergu po desaťročiach výskumu , musí si zadovážiť knihu: 

Jozef Labuda: Glanzenberg v Banskej Štiavnici, archeologický výskum zaniknutej lokality, vydalo Slovenské Banské Múzeum  v roku 2016 , ISBN doplním neskôr 

https://kultura.pravda.sk/na-citanie/clanok/442559-jozef-labuda-v-stredoveku-bol-probir-dvojka-v-manazovani-banictva/

Zhrnutie poznatkov o Toskánskych banských hradoch https://www.penn.museum/documents/publications/expedition/PDFs/53-2/bianchi.pdf

https://sk.wikipedia.org/wiki/Mongolsk%C3%BD_vp%C3%A1d_do_Uhorska vpády Mongolov do Uhorska

Ďalšie články o banských hradoch v Toskánskom rudohorí  https://journals.openedition.org/archeosciences/2843#tocfrom1n1

 http://www.wwmm.org/storie/storia.asp?id_storia=243&pagina=1&project=0

 archeopark Rocca di SanSilvestro https://www.toskanaitalien.de/parco-di-san-silvestro-der-archaeologische-bergbaupark/

odkazy na templárske mesto Rocca di San Silvestro a ďalšie  https://www.angolohermes.com/luoghi/toscana/campiglia/rocca_s_silvestro.html

 http://www.apuano.com/relescursi/2007/miniere.htm

   Pokus o vizuálnu rekonštrukciu citadel Starého mesta pri Štiavnici http://www.experience.wz.sk/glanzenberg-1442-3D.html

Odkazy na články M. Kvietka o obchode s drahými kovmi Štiavnických vrchov a Uhorska v stredoveku https://historickarevue.sme.sk/c/22528979/strieborna-era-slovenskych-banskych-miest.html

https://www.academia.edu/37618025/%C5%A0TEF%C3%81NIK_Martin_Bansk%C3%A9_mest%C3%A1_na_Slovensku_do_roku_1500_Hospod%C3%A1rske_pomery_%C5%A5a%C5%BEba_a_svetov%C3%BD_obchod_s_drah%C3%BDmi_a_farebn%C3%BDmi_kovmi_na_sklonku_stredoveku_In_Majster_Pavol_z_Levo%C4%8De_Ruky_a_zlato_v_slu%C5%BEbe_ducha_Bratislava_SNM_Historick%C3%A9_m%C3%BAzeum_2017_s_9_25_ISBN_978_80_8060_425_8

Popis hradu a mestečka Glanzenberg v Švajčiarsku https://zhwelt.ch/de/glanzenberg-die-vergessene-stadt-an-der-limmat/894934

 https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/5/59/Dietikon_-_Glanzenberg_Burg_IMG_5923.JPG 

     

    

Štiavnická grellifúga

História sa stále v rôznych obmenách opakuje.

Aj vynálezy (aspoň podaktoré) sú stále dookola „znovuvynaliezané“

Nedávno prebehla internetom správa, že jeden „vynálezca“ vynašiel ohromnú vec: Ekologickú chladničku, ktorá nepotrebuje žiadnu elektrickú energiu, na chladenie uskladnených potravín v poličkách využíva chlad zeme.

Čo za prevratný vynález to objavil?

Nuž, milí čitatelia, tento mysliteľ vynašiel...

 pivničku!
 

Prefabrikovanú , plastovú, kompletne zmontovanú, odizolovanú,  aj s dverami podobnými chladničkovým, ale v princípe aj tvare celkom obyčajnú pivničku, ktorá sa tak, ako je, bagrom vloží do vopred vykopanej jamy a prisype sa za domom hlinou. Jediné zlepšenie oproti klasickej pivnici je v tom., že takú novú pivničku môžete mať hotovú za jeden deň

Keď som to uvidel, hneď som si povedal, že vynašiel „teplú vodu“!

  

Prvý kanón alebo ak chcete delo, vynašiel údajne Grék Hérón. Vystreľovalo projektil poháňaný energiou prudko sa rozpínajúcej pary, ktorá vo vopred v ohni rozpálenej „hlavni“ uzavretej rúry vznikla po vstreknutí vody a jej  bleskovom odparení.

Prvé skutočné kanóny použiteľné v boji  podľa niektorých bádateľov zrejme priniesli z Číny (zeme vynálezu pušného prachu) Mongoli po tom ako Čínu ovládli. Na naše územie kanóny  mongolské hordy Batuchána priviezli v prvej polovici 13. Storočia a použili ich pri obliehaní Ostrihomského hradu v roku 1241.

Podľa ručne písanej kroniky Ignáca Opluštila  v roku „1553 we Zwolene prwe dela w Uhroch Igali, tak si dalo ag Štawnicke mesto dewat dgel ulgat.

Na gednom dele bolo napisano, ale ulgato, nemeckima slowi „Stadt Schemnitz Hess mich machen, den ich Trif wird nicht lachen,"

to gest na slowensky: Mesto Štyawnica mna dala ulgat, koho ga trafim nebude sa smgat.“  

V čase najväčšieho tureckého nebezpečenstva sa v našom kraji delami ježil určite Nový Zámok, Starý zámok, nejakými menšími húfničkami bol zrejme ozbrojený aj Kammerhof.

 

Lenže s delami umiestnenými na hradbách  v meste sa nedalo ostrými – rozumej guľami alebo sekaným kovom – strieľať len tak mírnix-dírnix. 

Niekoho by ste trafili

Na druhej strane, delostrelci potrebovali aspoň z času na čas z kanónov vystreliť, aby nevyšli z cviku ich nabíjania. A tak sa teda občas z niektorého dela vystrelilo slepou náložou ako varovanie ,prípadne na uvítanie vzácnych návštev.

Od vekov ľudia verili, že mocné zvuky zvonov, bubnov alebo výstrelov dokážu odvrátiť blížiacu sa búrku. Písomne sú tieto praktiky zachytené od 14. storočia

Ak aj búrku nezahnali, tak aspoň takýmito signálmi na blížiacu sa búrku upozornili tých v meste alebo na dedine , ktorí boli zabratí do práce, že sa niečo deje.

O zvonení a strieľaní proti búrkam už určite každý z Vás aspoň raz počul.

Využívali sa po stáročia vo viere, že „poručíme vetru a dažďu“ a že silný zvuk na mraky účinkuje.

 

Myslíte že počasie je v súčasnosti divoké? 

Prečítajte si čo už spomenutý Ignác Oplustil píše o Júli 1816 (v tomto texte som už všetky g zmenil na j pre ľahšiu čitateľnosť):

„Prwu sobotu Juliusovu od Štampochu cez Uhliska na Wisoku cez Pjarg aj vssetkymi dolinami až na Červenú Studňu búrka tak welka padla, že šesťdesiat lotowy kamenec padal, to jest wisse funta, kamenec bol jako hwiezda, v prostredku bola kulka jak welki orech, a okol nej bolo osem menssich poporad namrznuté. W ten rok nežali ani nekosili nebo kwet s trawi bol do zemi stlčený, aj zboži, zo  stromow haluzi obdrapalo, ovvotse sbilo. Schindel kteri bol trocha stari poprebijalo, nowe schindle postiepalo.

Druhu sobotu začalo od Čerwenej studni na Teplu,Teplice, Repisste, cez Banky a tak timi dolinami až dole wssetko zbilo jako najprv w nassom kraji, tam jejich zbožie a konope wssetko na wniweč obrátilo.

Tretú sobotu v druhej hodine prisslo a začalo tak jak u nas kazdowati, ale otočilo sa k Hronu a tam swuj konec wzalo.“

Takéto krúpy spomínal Opluschtil. Foto Scott Blair

 V súčasnosti hlavne v lete počujeme v televízii sťažnosti a spory okolo strieľania do neba pri sadoch najmä v okolí Piešťan, kde si majitelia rozsiahlych ovocných sadov zakúpili „novovynájdenú“ techniku a technológiu na rozbíjanie ľadových krúp a mrakov sonickými šokmi.

Inak povedané – strieľajú do mrakov  ,elektronikou riadeným delom, ktoré namiesto pušného prachu používa výbušnú zmes acetylénu so vzduchom. 

Súčasťou kontajnerového balenia zariadenia je aj dopplerovský radar a detektor zábleskov. Trochu zbytočná a drahá hračička

Cena ? Maličkosť oproti potenciálne zničenej úrode, iba nejakých 50 tisíc Euro. No nekúp to, keď je to také lacné.

Automatické protiľadovcové delo v kontajneri. Foto Plus Jeden deň, Martin Kukučka

 

Každé leto je v okolí Piešťan okolo protibúrkových diel cirkus.

Tí ktorí majú domy v blízkosti  kanónov nemôžu spať, ani v lete v noci vetrať, preto že ak sa večer mračí, kanón začne automaticky páliť.

Ostatní záhradkári okolo sa sťažujú, že musia kvôli kanónom za drahé peniaze zavlažovať svoje sady, lebo  po kanonáde u nich menej prší. 

Obyvatelia susedných dedín sa zase sťažujú, že im ľadovec rozohnaný nad susednou dedinou padol do ich katastra. Zasadajú zastupiteľstvá, píšu sa zápisy, protokoly, petície, volá sa televízia, noviny, hydrometeorologickí odborníci píšu expertízy.

Riadny cirkus.

(pozri linky na internetové odkazy dole)

 

Mária Terézia už v roku 1750 po smrti a zraneniach mnohých roľníkov pri streľbe do mrakov zakázala v celom mocnárstve strieľať proti búrkam, v zdôvodnení bolo aj to, že strieľaním sa niekedy zapríčinilo, že ľadovec spadol potom v inej časti krajiny.

Takže znovu: História sa opakuje a ľudia sú nepoučiteľní.

Zákaz Marky-Terky po pár desiatkach rokov „vyšumel“ a do nebies sa strieľalo ďalej.

  

Patent na  Piešťanské zariadenie má  nejaký vynálezca z Belgicka, ktorý vynašiel už dávno vynájdené, akurát že do systému doplnil elektriku a elektroniku. Nápodobne existuje veľmi podobný americký patent na protibúrkové delo na podobnom princípe.

 

Ako to súčasné protimrakové delo funguje ?  

V dvadsaťstopom vyradenom lodnom kontajneri je namontovaná výbuchová tlaková komora, acetylénová fĺaša, pár elektricky ovládaných ventilov, riadiaca jednotka a akumulátor z nákladného auta. Výbuchová komora má na vrchnej časti otvor s veľkým lievikovitým „usmerňovačom“ zvukových vĺn rovno hore. 



Schéma fungovania protiľadovcového dela na acetylén. Kresba K.Ivan

Elektronika fúkne do spaľovacej komory trochu acetylénu z tlakovej flašky, a obyčajná automobilová  zážihová sviečka zmes odpáli.

Ozve sa rana, a následny syčivý zvuk vzniká pri tom, ako chladnúce povýbuchové splodiny cez lievik spätne nasajú zvonka vzduch. Cyklus sa opakuje párkrát za minútu.

 

Kým neboli v predaji petardy a delobuchy, chlapci na dedinách a mestečkách sa na Silvestra v 50tich až 70 tich rokoch  bavili za pár korún streľbou karbidom umiestneným v plechovke od farby. Búchalo to parádne, a k úrazom dochádzalo len zriedka. Starší čitatelia si pamätajú, ako sa to robievalo.  Technologický postup acetylénovej „ráchačky“ podrobne poznám ale nechcel by som ho tu rozpitvávať, aby nedošlo k nejakým škodám na majetku alebo zdraví u prípadných experimentátorov.  

 

Možno si už viacerí kladiete otázku – no dobre , a ako to súvisí so Štiavnickými vrchmi?

Ubezpečujem Vás, že viac ako si myslíte.

 

Videli ste niekedy salamandrový sprievod?  Určite áno.

A videli ste v ňom aj „kanonierov“ ktorí „págajú“ z dela ako pätnásty obraz tradičného zoradenia Salamandrového sprievodu?

Foto Michal Simonek

Čo myslíte– je ten kanón nejaká atrapa vyrobená na príležitosť salamandrového sprievodu?

 

Ak si myslíteže je to atrapa, tak ste vedľa ako tá jedľa.

Priznám sa však, že do tohto zástupu som donedávna patril aj ja. 

Delo vyzerá nepravdepodobne, čudne, ako nejaké delo z kreslenej rozprávky pre deti. 

Mýlil som sa rovnako ako vy.  

 

V tradičnom Salamandrovom sprievode sa totiž  petardami strieľa z originálneho protiľadovcového kanóna, asi jediného zachovaného kusa na Slovensku a možno aj v strednej Európe, ktorý pochádza ešte z prelomu 19. a dvadsiateho storočia.

Foto jediného známeho kusa protiľadovcového dela na Starom Zámku. Foto: Etan J Tal, Wikimedia commons

Keď sa mi od priateľa I. Lepeňa z Vyhieň dostal do rúk sken raritnej starej fotky výstrelu z kanóna navlas podobného tomu zachovanému, ktorý je cez rok vystavený na Starom Zámku v Štiavnici, pochopil som, že sa jedná o seriózne myslené zariadenie.

Kdeže atrapa!

Na fotke z Vyhieň vidno, že sa strieľa pri drevenej veži Šachty sv. Trojice pri Staroantoništôlnianskom banskom závode. Je to v rokoch niekde okolo 1900 - 1905

Foto strieľania z dela č. 1 nad Handlungshausom vo Vyhniach. Foto poslal I.Lepeň

Vzápätí mi pán Čabák poslal z archívu Slovenského Banského Múzea inú fotku s veľmi podobným delom a jeho delostrelcom, na ktorom je napísané 3. Sz. Čo je skratka maďarského „Három Szám“  teda „číslo 3“

Ak existovalo protiľadovcové delo číslo 3, určite muselo existovať aj delo č. 2 a možno aj číslo 4. Čo sa s nimi stalo, a či boli nejako rozmiestnené v súčastiach mesta Štiavnica (Hodruša, Vyhne, Pjarg, Banská Belá a.i.) to nie je autorovi známe. 

Foto protiľadovcového dela č. 3 od p. Čabáka. Foto z archívu Slovenského Banského Múzea.

Kto teda protiľadovcové delá v Štiavnici alebo jej okolí konštruoval , aby sa nimi bojovalo proti ľadovcu či búrkam?

 

To je nateraz tak trochu záhada.

Etan J. Tal pri svojej fotke z Wikimedia commons uvádza, že delo skonštruoval pravdepodobne Július Sokol.

Žiaľ, neuvádza zdroj tejto informácie, a o Júliusovi Sokolovi som na internete nič nenašiel.

Možno niečo budú vedieť znalci osobností štiavnických hôr, privítam do komentárov ďalšie informácie.

 

Porovnajte si teraz  nákres z Patentového úradu USA, a fotku protiľadovcového dela namontovaného na lafete (tiež v USA) s vyššie uvedenými fotkami pravdepodobne Sokolových protiľadovcových kanónov z oblasti Štiavnických vrchov.



Schéma z novodobého amerického patentu číslo US 20130145746 A1-20130613

 


súčasné americké protimrakové delo. Foto zo stránky revolution-green.com 
Takmer žiadny zásadný rozdiel, až na to že obe zariadenia delí približne 115 rokov, a to staršie delo

 treba tlačiť či ťahať ručne.

 

Pozrel som sa na históriu protibúrkových a protiľadovcových kanónov podrobnejšie.

Článok  z bulletinu Americkej Meteorologickej Asociácie z marca 1981 píše o histórii vzniku protibúrkových a protiľadovcových kanónov , aj výskumoch ich účinkov.

 

Prvý protibúrkový kanón napodiv nevymyslel žiadny koumák v Nemecku, Anglicku, Amerike či Francúzsku.

Skonštruoval ho v Rakúsko-Uhorsku pán Albert Stiger v Slovenskej Bistrici (Windisch Feistritz, za Rakúsko Uhorska časť Štajerska, dnes v Slovinsku medzi Celje a Mariborom) už v roku 1896.

 

Stiger bol politikom - starostom Slovenskej Bistrice a zároveň tamojším veľkopestovateľom hrozna a výrobcom vína. 

Keď mu párkrát ľadovec stĺkol pred oberačkou už takmer zrelé hrozno, rozhodol sa že s tým treba niečo robiť.

Už v roku 1880 si taliansky profesor mineralógie všimol, že vstrede každej ľadovej kúpy je maličký kúsok prachu, okolo ktorého narástol ľad – takzvané kondenzačné jadro.

Stiger sa ako amatérsky vynálezca rozhodol, že sa pokúsi silnými zvukovými vlnami výstrelov rozbiť zárodky krúpov ešte v mrakoch.

Niekoľko rokov experimentoval s menším mažiarom (malé krátke delo, nie kuchynské náčinie) na svojich viniciach. Namontoval k ústiu hlavne veľmi veľký kuželovitý megafón. V roku 1896 dospel k finálnej verzii.

Lievik z 2 mm hrubého plechu mal výšku 2 m a mieril zvislo hore. Celú búrkovú sezónu v roku 1896 s ním Stiger strieľal po svojich viniciach a ľadovec nepadol ani raz.

Vzápätí protibúrkové a protiľadovcové delá na ďalší rok 1897 skúšali  už tridsiati Bistričania. Ľadovec nepadal ani raz , hoci v okolí, kde sa nestrieľalo, spôsobil škody.

 

Zvesti o tomto „úspechu“ sa rýchlo v rokoch 96 – 97 rozšírili do Talianska . 

Chytil sa toho lokálny výrobca munície Greinitz & synovci a začali ich chrliť kvôli záujmu poľnohospodárov a vinárov už po stovkách kusov.
 

Témy ovládania počasia sa chytili tiež politici zodpovední za poľnohospodárstvo aj v susedných krajinách, výskum dotovali štátnymi peniazmi a v roku 1898 sa už poriadal medzinárodný kongres o boji s búrkami a ľadovcom.

 

Tretí najväčší medzinárodný kongres o strieľaní do mrakov  "ovládaní počasia" sa konal vo francúzskom Lyone v roku 1901. kde sa vystavovali už naozaj gigantické 7 -10 metrov vysoké protibúrkové "kanóny".

Kresba z výstavy protiľadovcových kanónov v Lyone v roku 1901

Súčasťou kongresu boli aj preteky v strieľaní pánubohu do okien, v ktorých rozhodovala porota.  Aké boli súťažné kritériá , to nevedno. Jeden z mažiarov však pri súťaži výbuchu roztrhlo a nešťastnému súťažiacemu "strelcovi" museli amputovať pravú ruku.

Podobných nehôd sa len v Talianskom Lombardsku v roku 1901 stalo okolo 30.

 

Účinnosť kanónov sa začala štatistickými metódami skúmať,  a v rokoch 1902 – 1904 sa zistilo, že v dva roky skúmaných  regiónoch Castelfranco – Veneto, kde bolo rozmiestnených 220 protibúrkových kanónov, boli napriek intenzívnej streľbe vinice opakovane ťažko poškodené ľadovcom .

Medzitým sa však už predali tisíce protiľadovcových kanónov – okolo 16 000 kusov. Odhadom sa z nich vystrelilo len v jednom roku 9 miliónov 500 tisíc krát, z čoho museli mať radosť aj predajcovia a výrobcovia pušného prachu a patrónov.

  

Na základe výsledkov výskumu sa strieľacia protimraková horúčka skončila rovnako rýchlo ako začala, preto že sa preukázalo, že strieľanie nedokáže rozbiť všetky ľadovcové mraky.

V  roku 1905 už strieľali do mrakov len tvrdohlaví entuziasti. Schyľovalo sa k prvej svetovej vojne a stará Európa začala mať iné starosti.  Prednosť mala výroba kanónov určených na streľbu do ľudí.

 

Predpokladám, že prvé protibúrkové kanóny boli v Štiavnici alebo jej okolí skonštruované či dovezené ešte v prvej vlne záujmu, teda v rokoch 1897 – 1902.

Na rozdiel od popísaných mažiarov s plechovým megafónom-"hlavňou" majú podľa fotografii štiavnické  protibúrkové kanóny klasický puškový záver, čo by malo znamenať, že sa z nich strieľalo slepými puškovými nábojmi.

Či sa s týmito najmenej tromi kanónmi naozaj niekedy v Štiavnických vrchoch podarilo rozbiť nejakú búrku, to nevieme.

Keďže terén v Štiavnických vrchoch je kopcovitý, nebolo treba strieľať rovno hore, ale skôr z briežku šikmo nahor. Preto boli najmenej tri štiavnické protibúrkové kanóny na lafete.

Nevieme ani aké poradové číslo má ten exemplár používaný pri Salamandri.   

 

Sovietski a čínski súdruhovia, ako aj americkí , francúzski a iní imperialisti sa po druhej svetovej vojne opakovane pokúšali strieľaním protilietadlových kanónov aj protilietadlových rakiet priamo do mrakov ovplyvňovať počasie.

Veľké lietadlá rozprašovali do mrakov jodid strieborný, sadze a všetko možné, aby ovplyvnili to,  kde sa mrak vyprší alebo nevyprší, a teda či bude na parádenmarš  vonku pekne  alebo nie.

 

Výsledky sú všeobecne mizerné. Oveľa účinnejšie sa ukázalo napríklad v mieste konania olympijských hier na mesiac odstaviť priemyselné podniky v okruhu 100 km a zakázať premávku všetkých starých dymivých vehiklov v širokom okolí.   

 

Čo dnes vieme, sú tri veci:

 

Za prvé:  Protimrakové kanóny v súčasnosti znovu zažívajú renesanciu, preto že niektorí „vynálezcovia teplej vody“ si ich dali znovu patentovať a znovu ich dôverčivcom predávajú za ťažké prachy, hoci sa ich účinnosť nikdy nepodarilo  jednoznačne preukázať.  

 

Nad aktuálnym rozmachom  predaja technológie ráchania do neba sa možno pousmiať. Niektorí „obchodníci s dažďom“ draho predávajú dôverčivcom „akoževedu“ , ale v skutočnosti od nich kasírujú peniaze za náhody, vieru a nádej.

Tieto komodity sa odjakživa naozaj dobre predávajú, a hlavne: nedajú sa reklamovať!

 

Za druhé:  Účinnosť či skôr neúčinnosť búchania proti mrakom bola vedeckými metódami skúmaná mnohokrát v rôznych krajinách (1898, 1902, 1903, 1950, 1960, 1970, 1975,  1976, 1977).

Výsledky preukázali, že účinnosť takejto metódy je mizivá, ale byrokrati z vlád krajín sa pre „nové úžasné“ strieľanie do luftu nadchýnajú znovu a znovu s každou ďalšou ľudskou generáciou.

Zakaždým takto idú do vzduchu desiatky až stovky miliónov miestnych peňazí, ktoré by sa dali použiť rozumnejšie účely, než je len ohlušovanie lastovičiek, vrabcov a iných vtákov lietajúcich nad hlavami.  

 

Ja ešte dodám ,že ani ostatné dve streľby z štiavnického protimrakového kanóna počas osláv Salamandrov 2014 a 2015 nepreukázali, že by dokázali rozohnať mraky či zastaviť dážď. Pršalo oba večery, hoci delostrelci z neho strieľali zakaždým ako zdivení!

   

Za tretie:  V Štiavnici je uskladnený a raz ročne oficiálne používaný unikátny pôvodný cca. 110-120 ročný protiľadovcový kanón, nazývaný v tej dobe „GRELLIFÚGA“  ktorý bol určený na boj s počasím. 

 

Poznámka  autora na záver: 

Grellifúga je po slovensky „Postrach ľadovca“   

 

Karsten IVAN

November 2015

.............................................................................................................................................................. 

Text je autorským dielom , je možné citovať ho, použiť ako podklad pre ďalší výskum. Nie je možné vydávať ho za vlastné dielo iným autorom, ani bez predchádzajúceho súhlasu autora publikovať v tlačenej forme. Kradnutie textov kopírovaním je prinajmenšom nemorálne.  Autorstvo fotografii, pokiaľ je známe, je uvedené priamo v popiske fotografie.

 ............................................................................

Použité podklady a zdroje informácii:

Ing. Dalma Štepáneková a kol:  Banskoštiavnický Salamander, vyd. Mesto Banská Štiavnica, tlač Studio Harmony B. Bystrica 2015, ISBN 978-80-89151-40-0

 

History Repeated: The Forgotten Hail Cannons of Europe , Bulletin of the American Meteorological Society, Volume 62, Issue 3 (March 1981)

Ignác Opluštil: Spisowaní wsseligakich znamenitich starich wecy ze starich knich wipisane a pre nasledugicich potomkow zanechano, aby wedeli, gako se za starodawna co činilo a dgalo. Od 1786 až do roku 1861.

 Linky k téme: 

http://ekonomika.sme.sk/c/3918379/plantex-dokaze-zabranit-ladovcu.html

http://ekonomika.sme.sk/diskusie/1350765/1/Plantex-dokaze-zabranit-ladovcu.html

http://www.plantex.sk/plantex-zahrada/kalendar-singleview/protiladovcove-delo/mohlo-by-vas-zaujat/

http://www.pluska.sk/spravy/z-domova/pozname-vinnika-za-horucavy-toto-delo-moze-za-neprsi.html

www.wikipedia.org heslo gunpowder , hail cannon

www.revolution-green.com