Hodrušská Baňa Rozália v čase a priestore

Baňa Rozália je v súčasnosti poslednou činnou baňou v Štiavnických vrchoch, známa je však najmenej 400 rokov. Je založená na rovnomennej žile, ktorá bola po dlhé roky považovaná za najvýchodnejšiu žilu v Hodrušskej doline a za ktorou malo byť smerom k Banskej Štiavnici až po hlavný hrebeň Štiavnických vrchov len takzvané ‚hluché pásmo‘ hornín bez zrudnenia. Ako sa ukázalo v posledných desaťročiach 20. storočia, bol to po stovky rokov tradovaný omyl všetkých geológov zvučných mien (Zipser, Cseh) a baňa okrem zásob medených rúd skrývala aj polymetalické ložisko so zvýšeným obsahom drahých kovov. Prvú písomnú zmienku o dnešnej bani Rozália nachádzame v roku 1630, ako o štôlni Anna, lokalizovanej v Hoelle pri starom tajchu.(1) V čase zápisu bola vyrazená na dĺžku 45 siah, bola obsadená razičmi a v čele bola dobrá medená ruda a biela strieborná ruda, hrubá na niekoľko "kladív" . Bolo navrhnuté aby sa ruda spracovala v tirolskej stupe a následne odvezená na spracovanie v hutách v okolí Banskej Bystrice. Návrhu však nebolo vyhovené, preto sa rovnaká žiadosť opakovala aj v roku 1631. V roku 1634 z pochôdzkového zápisu vyplýva, že v 28 siahe bane od vchodu je jeden a pol siahy hlboká zahĺbená úpadnica, v ktorej je štvrť siahy mocná žilovina a v čelbe sú pekné žlté žilky. Už sa z nej vyrobilo 219 centov vyberanej rudy a v zásobe je 800-900 centov stupnej rudy, ktorú možno používať ako prísadu do tavby mediných medených rúd. Pre dočasný úpadok baníctva bolo razenie a dobývanie na nejakú dobu zastavené. V roku 1648 komorský gróf Lobkowitz nariaďuje, aby baňa bola opäť obsadená a intenzívne prevádzkovaná. (1) O zhruba 10 metrov nižšie pod dnešnou Dolnou Rozália štôlňou bola na východe žily Rozália zarazená štôlňa Pomoc Božia , ktorá v rude dobývala meď s obsahom 2 až 6 lótov drahých kovov, a táto bola zrejme neskôr prepojená s vyššou Anna štôlňou cez vyššie uvedenú úpadnicu. V roku 1744 bola pre zvýšenie objemu starého tajchu dnes nazývaného Horný Hodrušský tajch pod vedením Mikovínyho výrazne navyšovaná hrádza tajchu. Ústie štôlne Pomoc Božia sa týmto ocitla pod úrovňou hladiny Horného Hodrušského tajchu , a preto bola pravdepodobne podľa vtedajších postupov vyčistená na holý kamen a vyplnená ubitým ílom, aby cez ňu neutekala do masívu voda zátopy tajchu. V tejto súvislosti síce nie sú zachované zápisy o prevádzke bane, ale Mathias Zipser kreslí v mape revíru z roku 1747 dnešnú štôlňu Rozália pod menom Aignerova baňa (Aignerische bergwerk) ako červenú, teda prevádzkovanú už po zväčšení Horného Tajchu. Správca erárnych baní, teda oberštajger Aigner sa v dokumentoch spomína ešte v roku 1721.

V roku 1801 sa ťažba v štôlni – tentokrát už pod menom Rozália opäť oživila; spomína sa dobývanie medenej rudy. Ťažba netrvala zrejme dlho. Rovnako je baňa Rozália vyobrazená na mape revíru z roku 1838, a z tohto obdobia pochádza aj maľba sv. Rozálie pri štôlni, ktorej okolitý terén je prakticky identický s dnešnou Dolnou Rozália štôlňou. Neinformovaných bádateľov môže zmiasť štúdium máp z 19. storočia, preto že ďalšie tri štôlne Rozália sú vyznačené aj na Hodrušskej strane Tanádu, tie však nie sú na žile Rozália. Sú na iných žilách. Svätica bola v doline populárna ako banská svätica a patrónka ochrany proti epidémiám, preto jej meno dostávali aj iné štôlne.

Zanechaná baňa Rozália v odľahlom kúte Hodrušského Pekliska nedala spávať vtedy 30 ročnému učiteľovi na štiavnickom Piargu a externému študentovi Banskej Akadémie v Štiavnici Arpádovi Bergfestovi. Opisuje pred jej ústím značne starú veľkú haldu, ktorú už dnes nie je vidieť, preto že ju prekryli novšie návozy z časov neskorších prieskumov a ťažby. V roku 1913 skúšal Ing. Bergfest 10 metrovou drevenou tyčou - ožechom- preskúmať hĺbku kresanej úpadnice - hĺbenia v 60tich metroch od vchodu, ale dno nedosiahol. Opisuje tiež pekné kresanice (dnes za strojovňou 1. šachty) ktoré pribierky trhavinou o 30 rokov neskôr baníci pri rozširovaní slednej chodby zlikvidovali. Na opustenú štôlňu Rozália v Peklisku-Hőlle si Bergfest zakúpil od eráru banské práva -údel- a v predvečer prvej svetovej vojny v roku 1913 sa pustil do jej zmáhania.(2) V roku 1915 bol však Bergfest po absolvovaní Akadémie pridelený ako riaditeľ do baní v rumunskom Baia Sprie a obnova bane Rozália v Hodruši bola zastavená. Stihol však overiť 1. a 2. rudný stĺp vhodný na dobývanie Ing. Bergfest sa v roku 1920 vzdal ťažobného práva na Baňu Rozália v prospech mladej Československej republiky po svojom návrate (2). Zdalo sa, že to správne obdobie hladu po medi nastalo v rokoch druhej svetovej vojny, kedy boli rekonštrukčné plány Ing. Bergfesta opäť oživené, počas II. svetovej vojne dali štátne bane postaviť hornú a dolnú stanicu gravitačnej lanovky, ktorou chcel medenú rudu na lane dopravovať k šachte Zipser pod Dolným hodrušským jazerom, a cez šachtu ju plniť do banských vlakov na úrovni Hodrušskej dedičnej štôlne. Z hornej stanice lanovky je dnes po dvoch prestavbách chata hotelového rezortu Salamandra, dolná stanica nikdy nesprevádzkovanej lanovky stále stojí pri šachte Zipser pod Dolným Hodrušským tajchom pri ceste dodnes. Bola razená tiež Horná Rozália štôlňa. Plány rozvoja bane Rozália opäť prerušili vojnové udalosti, SNP, následne invázia Wehrmachtu na Slovensko, ale ešte pred plným prepuknutím vojny v roku 1939 bol prerazený vetrací a dopravný komín 1, medzi Hornou a dolnou Rozália štôlňou . Razenie oboch štôlní bolo prerušené v roku 1942. Treba však povedať, že Bergfestove tušenie bohatstva v zemi na žile Rozália bolo správne – koniec koncov v medzivojnovom období a až do 60tich rokov 20 storočia patril k popredným odborníkom v oblasti posudzovania potenciálu rudného baníctva. Prieskumné práce na Rozálke boli obnovené v roku 1947. V roku 1951 začali Rudné Bane štátny podnik z úrovne Dolnej štôlne Rozália raziť po žile 1. úklonnú šachtu z 0. na 8. obzor na úroveň Hodrušskej Dedičnej štôlne. Úroveň HDŠ šachta dosiahla v roku 1956 . Zároveň bola od svojho ústia až po Rozália baňu tiež prezmáhaním obnovená HDŠ ako dopravná štôlňa 8. hodrušského obzoru. Od roku 1958 do roku 1964 sa razila 2. úklonná šachta z 8. na 14. obzor na úroveň Voznickej Dedičnej štôlne. , ale zároveň sa rozbehla od roku 1950 aj ťažba polymetalickej rudy. Práve na Rozália bani a Rozália žile bol v 60tich rokoch nájdený a identifikovaný nový minerál Hodrušit. Dobývanie polymetalickej rudy pokračovala nepretržite od roku 1950 s väčšími/menšími úspechmi až do roku 1990, kedy bola ukončená pre vyčerpanosť Rozália žily nad 14. obzorom. (3).

O žile Hodrušskej Rozálke je však z výsledkov vrtného geologického prieskumu známe, že pokračuje do značnej hĺbky a obsah kovov v nej s hĺbkou dokonca rastie, preto bola od konca 70. do konca 80. rokov v blízkosti Rozália bane vyrazená štôlňa Autotunel a veľkopriemerová 580 m hlboká šachta Nová Rozália, ktorá však už nebola uvedená do ťažobnej prevádzky.

Spolu s novou šachtou Roveň a obnovenou Maximilián šachtou zostáva aj slepá Nová Rozália šachta ako rezerva prístupu k zásobám nerastných surovín pre nasledujúce generácie. Mimochodom vedeli ste, že úpravníci v Hodruši-Hámroch dokázali z polymetalickej rudy v 90tich rokoch 20 storočia robiť 3 druhy koncentrátov? Nikde inde okrem Hodruše sa z polymetalickej rudy nevyrábali koncentráty zinkové (sfalerit) olovené (galenit) a medeno železnaté (chalkopyrit) koncentráty na jednej úpravníckej technológii! Keď sa už zdalo, že s baníctvom polymetalov na Rozálke je amen, podarilo sa vrtným prieskumom pod vedením Ing. Svatozára Gavoru natrafiť na polymetalické zrudnenie Rozália Sever, ktorá v tejto časti bola považovaná za nebilančnú.

Toto zrudnenie sa predchádzajúcim stovkám generácii baníkov nepodarilo nájsť vzhľadom na to, že rudy boli ukryté vo veľkej hĺbke a boli v podstate prekryté jalovými horninami. Polymetaly s obsahmi drahých kovov na Severe boli intenzívne dobývané desať rokov a po poklese cien na prelome storočí sa zdalo, že aj táto epizóda skončí. Raketové vystrelenie cien vzácnych kovov s rozvojom dopytu po ňom v Indii a Číne, ktorý sa aj v súčasnosti nezmenšuje, dobývanie a prieskum v tejto oblasti opäť oživilo a intenzívne sa ťaží dodnes. Rozálka je poslednou činnou hlbinnou baňou ktorá získava aj drahé kovy nielen v bývalom Československu, ale aj v celej Strednej Európe.

Sv. Rozália ako jedna z pomocných patróniek baníctva v Hodruši -Hámroch sa osvedčila, nenadarmo má v Hodruši dodnes aj 200 rokov starú sochu a kostolný obraz. Keď raz zásoby drahých kovov pominú, ešte vždy bude možnosť vrátiť sa k overeným zásobám chalkopyritu s polymetalmi, preto že aj cena a dopyt po medi sa stále zvyšuje, a zásoby medenej rudy na Rozálke sú ešte stále impozantné. Meď bude potrebná aj v dobe elektricke. Základná otvárka ako najdrahšia časť investícii už je čiastočne pripravená. Ako vidno, kedysi najmä za kopcom zaznávaná baňa a žila Rozália ešte ani zďaleka nevydala všetky svoje poklady. Samozrejme domáca ťažba polymetalov s drahými kovmi vyvoláva aj veľa závisti a aktivity rôznych právnických osôb ktorí by chceli ťažbu takzvane "prevziať".

Možno ste si položili otázku ako to, že pred 400 rokmi sa na Žile Rozália ťažili aj drahé kovy a potom v 20. storočí po obnove ťažby nasledujúcich 40 rokov už nie? Kam teda vzácne kovy z polymetalickej žily "zmizli"? Riešenie "záhady" je jednoduché: vzácne kovy v Rozália žile vždy boli a ešte stále sú, aj budú. Sú schované v polymetalickej žilovine , a ich obsahy po celé 20 storočie v Rozálkovskej rude s obsahom Cu, Pb, Zn 2 - 7% sa stále pohybovali medzi 0,5 - 5 gramov Au na tonu, a 140 -240 gramov Ag na vyťaženú tonu. (3) Len sa o tom počas socializmu nehovorilo a nepísalo. Časť týchto vzácnych kovov skončila v koncentrátoch, ktoré sa spracúvali v Štiavnici a Krompachoch, časť zlata skončila na odkalisku pri Muráni a na spodných obzoroch Schopfer štôlne.

Každý deň baníci fárajúci na bani Rozália chodia po úvodných banských dielach, ktoré boli vyrazené pred 400 rokmi, - napríklad popri zmieňovanej úpadnici v 60tom metri. Rozália už o pár rokov oslávi 400 ročnicu prvej písomnej zmienky, dúfajme že v dobrej kondícii. Dnes sa k Rozálke hlási z baníckej verejnosti kdekto, preto že je to baňa schovaná celá v podzemí, priamo v 1. ochrannom pásme CHKO a dokonca hneď tesne vedľa turistického rušného strediska! Tak ako má baňa moderných časov byť. Nenápadná, ale činná. Zdar Boh! Karsten Ivan, Hodruša-Hámre Podklady a pramene: 1: Balás Pál: Posudok k žilám Ochsenkopf , Amália a Bakali, k starým štôlňam , zapísaný na Windšachte 17.7. 1846 , preklad A. Bergfest 8.3. 1915. archív autora 2. Arpád Bergfest: Hoduša III. Banky Zipser šachta, nevydaný spis 1954, od strany 21, archív autora 3. Rudolf Fajbík: Ťažba Cu rudy z Bane Rozália v rokoch 1951-1990 in Spravodaj Banského Výskumu Prievidza číslo 3-5/ 97 Vydal Bevex 1998