História sa stále v rôznych
obmenách opakuje.
Aj vynálezy (aspoň podaktoré) sú
stále dookola „znovuvynaliezané“
Nedávno prebehla internetom
správa, že jeden „vynálezca“ vynašiel ohromnú vec: Ekologickú chladničku, ktorá
nepotrebuje žiadnu elektrickú energiu, na chladenie uskladnených potravín v
poličkách využíva chlad zeme.
Čo za prevratný vynález to
objavil?
Nuž, milí čitatelia, tento
mysliteľ vynašiel...
pivničku!
Prefabrikovanú , plastovú,
kompletne zmontovanú, odizolovanú, aj
s dverami podobnými chladničkovým, ale v princípe aj tvare celkom
obyčajnú pivničku, ktorá sa tak, ako je, bagrom vloží do vopred vykopanej jamy
a prisype sa za domom hlinou. Jediné zlepšenie oproti klasickej pivnici je
v tom., že takú novú pivničku môžete mať hotovú za jeden deň
Keď som to uvidel, hneď som si
povedal, že vynašiel „teplú vodu“!
Prvý kanón alebo ak chcete delo,
vynašiel údajne Grék Hérón. Vystreľovalo projektil poháňaný energiou prudko sa
rozpínajúcej pary, ktorá vo vopred v ohni rozpálenej „hlavni“ uzavretej
rúry vznikla po vstreknutí vody a jej bleskovom odparení.
Prvé skutočné kanóny použiteľné
v boji podľa niektorých bádateľov
zrejme priniesli z Číny (zeme vynálezu pušného prachu) Mongoli po tom ako
Čínu ovládli. Na naše územie kanóny mongolské hordy Batuchána priviezli
v prvej polovici 13. Storočia a použili ich pri obliehaní
Ostrihomského hradu v roku 1241.
Podľa ručne písanej kroniky Ignáca Opluštila v roku „1553 we Zwolene prwe dela w Uhroch Igali, tak si dalo ag Štawnicke mesto dewat dgel ulgat.
Na gednom dele bolo napisano, ale ulgato, nemeckima slowi „Stadt Schemnitz Hess mich machen, den ich Trif wird nicht lachen,"
to gest na slowensky: Mesto Štyawnica mna dala ulgat, koho ga trafim nebude sa smgat.“
V čase najväčšieho tureckého nebezpečenstva sa v našom kraji delami ježil určite Nový Zámok, Starý zámok, nejakými menšími húfničkami bol zrejme ozbrojený aj Kammerhof.
Lenže s delami umiestnenými na hradbách v meste sa nedalo ostrými – rozumej guľami alebo sekaným kovom – strieľať len tak mírnix-dírnix.
Niekoho by ste trafili
Na druhej strane, delostrelci potrebovali aspoň z času na čas z kanónov vystreliť, aby nevyšli z cviku ich nabíjania. A tak sa teda občas z niektorého dela vystrelilo slepou náložou ako varovanie ,prípadne na uvítanie vzácnych návštev.
Od vekov ľudia verili, že mocné zvuky zvonov, bubnov alebo výstrelov dokážu odvrátiť blížiacu sa búrku. Písomne sú tieto praktiky zachytené od 14. storočia
Ak aj búrku nezahnali, tak aspoň takýmito signálmi na blížiacu sa búrku upozornili tých v meste alebo na dedine , ktorí boli zabratí do práce, že sa niečo deje.
O zvonení a strieľaní proti búrkam už určite každý z Vás aspoň raz počul.
Využívali sa po stáročia vo viere, že „poručíme vetru a dažďu“ a že silný zvuk na mraky účinkuje.
Myslíte že počasie je v súčasnosti divoké?
Prečítajte si čo už spomenutý Ignác Oplustil píše o Júli 1816 (v tomto texte som už všetky g zmenil na j pre ľahšiu čitateľnosť):
„Prwu sobotu Juliusovu od Štampochu cez Uhliska na Wisoku cez Pjarg aj vssetkymi dolinami až na Červenú Studňu búrka tak welka padla, že šesťdesiat lotowy kamenec padal, to jest wisse funta, kamenec bol jako hwiezda, v prostredku bola kulka jak welki orech, a okol nej bolo osem menssich poporad namrznuté. W ten rok nežali ani nekosili nebo kwet s trawi bol do zemi stlčený, aj zboži, zo stromow haluzi obdrapalo, ovvotse sbilo. Schindel kteri bol trocha stari poprebijalo, nowe schindle postiepalo.
Druhu sobotu začalo od Čerwenej studni na Teplu,Teplice, Repisste, cez Banky a tak timi dolinami až dole wssetko zbilo jako najprv w nassom kraji, tam jejich zbožie a konope wssetko na wniweč obrátilo.
Tretú sobotu v druhej hodine prisslo a začalo tak jak u nas kazdowati, ale otočilo sa k Hronu a tam swuj konec wzalo.“
 |
| Takéto krúpy spomínal Opluschtil. Foto Scott Blair |
V súčasnosti hlavne v lete počujeme v televízii sťažnosti a spory okolo strieľania do neba pri sadoch najmä v okolí Piešťan, kde si majitelia rozsiahlych ovocných sadov zakúpili „novovynájdenú“ techniku a technológiu na rozbíjanie ľadových krúp a mrakov sonickými šokmi.
Inak povedané – strieľajú do mrakov ,elektronikou riadeným delom, ktoré namiesto pušného prachu používa výbušnú zmes acetylénu so vzduchom.
Súčasťou kontajnerového balenia zariadenia je aj dopplerovský radar a detektor zábleskov. Trochu zbytočná a drahá hračička
Cena ? Maličkosť oproti potenciálne zničenej úrode, iba nejakých 50 tisíc Euro. No nekúp to, keď je to také lacné.
 |
| Automatické protiľadovcové delo v kontajneri. Foto Plus Jeden deň, Martin Kukučka |
Každé leto je v okolí Piešťan okolo protibúrkových diel cirkus.
Tí ktorí majú domy v blízkosti kanónov nemôžu spať, ani v lete v noci vetrať, preto že ak sa večer mračí, kanón začne automaticky páliť.
Ostatní záhradkári okolo sa sťažujú, že musia kvôli kanónom za drahé peniaze zavlažovať svoje sady, lebo po kanonáde u nich menej prší.
Obyvatelia susedných dedín sa zase sťažujú, že im ľadovec rozohnaný nad susednou dedinou padol do ich katastra. Zasadajú zastupiteľstvá, píšu sa zápisy, protokoly, petície, volá sa televízia, noviny, hydrometeorologickí odborníci píšu expertízy.
Riadny cirkus.
(pozri linky na internetové odkazy dole)
Mária Terézia už v roku 1750 po smrti a zraneniach mnohých roľníkov pri streľbe do mrakov zakázala v celom mocnárstve strieľať proti búrkam, v zdôvodnení bolo aj to, že strieľaním sa niekedy zapríčinilo, že ľadovec spadol potom v inej časti krajiny.
Takže znovu: História sa opakuje a ľudia sú nepoučiteľní.
Zákaz Marky-Terky po pár desiatkach rokov „vyšumel“ a do nebies sa strieľalo ďalej.
Patent na Piešťanské zariadenie má nejaký vynálezca z Belgicka, ktorý vynašiel už dávno vynájdené, akurát že do systému doplnil elektriku a elektroniku. Nápodobne existuje veľmi podobný americký patent na protibúrkové delo na podobnom princípe.
Ako to súčasné protimrakové delo funguje ?
V dvadsaťstopom vyradenom lodnom kontajneri je namontovaná výbuchová tlaková komora, acetylénová fĺaša, pár elektricky ovládaných ventilov, riadiaca jednotka a akumulátor z nákladného auta. Výbuchová komora má na vrchnej časti otvor s veľkým lievikovitým „usmerňovačom“ zvukových vĺn rovno hore.
 |
| Schéma fungovania protiľadovcového dela na acetylén. Kresba K.Ivan |
Elektronika fúkne do spaľovacej komory trochu acetylénu z tlakovej flašky, a obyčajná automobilová zážihová sviečka zmes odpáli.
Ozve sa rana, a následny syčivý zvuk vzniká pri tom, ako chladnúce povýbuchové splodiny cez lievik spätne nasajú zvonka vzduch. Cyklus sa opakuje párkrát za minútu.
Kým neboli v predaji petardy a delobuchy, chlapci na dedinách a mestečkách sa na Silvestra v 50tich až 70 tich rokoch bavili za pár korún streľbou karbidom umiestneným v plechovke od farby. Búchalo to parádne, a k úrazom dochádzalo len zriedka. Starší čitatelia si pamätajú, ako sa to robievalo. Technologický postup acetylénovej „ráchačky“ podrobne poznám ale nechcel by som ho tu rozpitvávať, aby nedošlo k nejakým škodám na majetku alebo zdraví u prípadných experimentátorov.
Možno si už viacerí kladiete otázku – no dobre , a ako to súvisí so Štiavnickými vrchmi?
Ubezpečujem Vás, že viac ako si myslíte.
Videli ste niekedy salamandrový sprievod? Určite áno.
A videli ste v ňom aj „kanonierov“ ktorí „págajú“ z dela ako pätnásty obraz tradičného zoradenia Salamandrového sprievodu?
 |
| Foto Michal Simonek |
Čo myslíte– je ten kanón nejaká atrapa vyrobená na príležitosť salamandrového sprievodu?
Ak si myslíteže je to atrapa, tak ste vedľa ako tá jedľa.
Priznám sa však, že do tohto zástupu som donedávna patril aj ja.
Delo vyzerá nepravdepodobne, čudne, ako nejaké delo z kreslenej rozprávky pre deti.
Mýlil som sa rovnako ako vy.
V tradičnom Salamandrovom sprievode sa totiž petardami strieľa z originálneho protiľadovcového kanóna, asi jediného zachovaného kusa na Slovensku a možno aj v strednej Európe, ktorý pochádza ešte z prelomu 19. a dvadsiateho storočia.
 |
| Foto jediného známeho kusa protiľadovcového dela na Starom Zámku. Foto: Etan J Tal, Wikimedia commons |
Keď sa mi od priateľa I. Lepeňa z Vyhieň dostal do rúk sken raritnej starej fotky výstrelu z kanóna navlas podobného tomu zachovanému, ktorý je cez rok vystavený na Starom Zámku v Štiavnici, pochopil som, že sa jedná o seriózne myslené zariadenie.
Kdeže atrapa!
Na fotke z Vyhieň vidno, že sa strieľa pri drevenej veži Šachty sv. Trojice pri Staroantoništôlnianskom banskom závode. Je to v rokoch niekde okolo 1900 - 1905
 |
| Foto strieľania z dela č. 1 nad Handlungshausom vo Vyhniach. Foto poslal I.Lepeň |
Vzápätí mi pán Čabák poslal z archívu Slovenského Banského Múzea inú fotku s veľmi podobným delom a jeho delostrelcom, na ktorom je napísané 3. Sz. Čo je skratka maďarského „Három Szám“ teda „číslo 3“
Ak existovalo protiľadovcové delo číslo 3, určite muselo existovať aj delo č. 2 a možno aj číslo 4. Čo sa s nimi stalo, a či boli nejako rozmiestnené v súčastiach mesta Štiavnica (Hodruša, Vyhne, Pjarg, Banská Belá a.i.) to nie je autorovi známe.
 |
| Foto protiľadovcového dela č. 3 od p. Čabáka. Foto z archívu Slovenského Banského Múzea. |
Kto teda protiľadovcové delá v Štiavnici alebo jej okolí konštruoval , aby sa nimi bojovalo proti ľadovcu či búrkam?
To je nateraz tak trochu záhada.
Etan J. Tal pri svojej fotke z Wikimedia commons uvádza, že delo skonštruoval pravdepodobne Július Sokol.
Žiaľ, neuvádza zdroj tejto informácie, a o Júliusovi Sokolovi som na internete nič nenašiel.
Možno niečo budú vedieť znalci osobností štiavnických hôr, privítam do komentárov ďalšie informácie.
Porovnajte si teraz nákres z Patentového úradu USA, a fotku protiľadovcového dela namontovaného na lafete (tiež v USA) s vyššie uvedenými fotkami pravdepodobne Sokolových protiľadovcových kanónov z oblasti Štiavnických vrchov.
 |
| Schéma z novodobého amerického patentu číslo US 20130145746 A1-20130613 |
súčasné americké protimrakové delo. Foto zo stránky revolution-green.com
Takmer žiadny zásadný rozdiel, až na to že obe zariadenia delí približne 115 rokov, a to staršie delo
treba tlačiť či ťahať ručne.
Pozrel som sa na históriu protibúrkových a protiľadovcových kanónov podrobnejšie.
Článok z bulletinu Americkej Meteorologickej Asociácie z marca 1981 píše o histórii vzniku protibúrkových a protiľadovcových kanónov , aj výskumoch ich účinkov.
Prvý protibúrkový kanón napodiv nevymyslel žiadny koumák v Nemecku, Anglicku, Amerike či Francúzsku.
Skonštruoval ho v Rakúsko-Uhorsku pán Albert Stiger v Slovenskej Bistrici (Windisch Feistritz, za Rakúsko Uhorska časť Štajerska, dnes v Slovinsku medzi Celje a Mariborom) už v roku 1896.
Stiger bol politikom - starostom Slovenskej Bistrice a zároveň tamojším veľkopestovateľom hrozna a výrobcom vína.
Keď mu párkrát ľadovec stĺkol pred oberačkou už takmer zrelé hrozno, rozhodol sa že s tým treba niečo robiť.
Už v roku 1880 si taliansky profesor mineralógie všimol, že vstrede každej ľadovej kúpy je maličký kúsok prachu, okolo ktorého narástol ľad – takzvané kondenzačné jadro.
Stiger sa ako amatérsky vynálezca rozhodol, že sa pokúsi silnými zvukovými vlnami výstrelov rozbiť zárodky krúpov ešte v mrakoch.
Niekoľko rokov experimentoval s menším mažiarom (malé krátke delo, nie kuchynské náčinie) na svojich viniciach. Namontoval k ústiu hlavne veľmi veľký kuželovitý megafón. V roku 1896 dospel k finálnej verzii.
Lievik z 2 mm hrubého plechu mal výšku 2 m a mieril zvislo hore. Celú búrkovú sezónu v roku 1896 s ním Stiger strieľal po svojich viniciach a ľadovec nepadol ani raz.
Vzápätí protibúrkové a protiľadovcové delá na ďalší rok 1897 skúšali už tridsiati Bistričania. Ľadovec nepadal ani raz , hoci v okolí, kde sa nestrieľalo, spôsobil škody.
Zvesti o tomto „úspechu“ sa rýchlo v rokoch 96 – 97 rozšírili do Talianska .
Chytil sa toho lokálny výrobca munície Greinitz & synovci a začali ich chrliť kvôli záujmu poľnohospodárov a vinárov už po stovkách kusov.
Témy ovládania počasia sa chytili tiež politici zodpovední za poľnohospodárstvo aj v susedných krajinách, výskum dotovali štátnymi peniazmi a v roku 1898 sa už poriadal medzinárodný kongres o boji s búrkami a ľadovcom.
Tretí najväčší medzinárodný kongres o strieľaní do mrakov "ovládaní počasia" sa konal vo francúzskom Lyone v roku 1901. kde sa vystavovali už naozaj gigantické 7 -10 metrov vysoké protibúrkové "kanóny".
 |
| Kresba z výstavy protiľadovcových kanónov v Lyone v roku 1901 |
Súčasťou kongresu boli aj preteky v strieľaní pánubohu do okien, v ktorých rozhodovala porota. Aké boli súťažné kritériá , to nevedno. Jeden z mažiarov však pri súťaži výbuchu roztrhlo a nešťastnému súťažiacemu "strelcovi" museli amputovať pravú ruku.
Podobných nehôd sa len v Talianskom Lombardsku v roku 1901 stalo okolo 30.
Účinnosť kanónov sa začala štatistickými metódami skúmať, a v rokoch 1902 – 1904 sa zistilo, že v dva roky skúmaných regiónoch Castelfranco – Veneto, kde bolo rozmiestnených 220 protibúrkových kanónov, boli napriek intenzívnej streľbe vinice opakovane ťažko poškodené ľadovcom .
Medzitým sa však už predali tisíce protiľadovcových kanónov – okolo 16 000 kusov. Odhadom sa z nich vystrelilo len v jednom roku 9 miliónov 500 tisíc krát, z čoho museli mať radosť aj predajcovia a výrobcovia pušného prachu a patrónov.
Na základe výsledkov výskumu sa strieľacia protimraková horúčka skončila rovnako rýchlo ako začala, preto že sa preukázalo, že strieľanie nedokáže rozbiť všetky ľadovcové mraky.
V roku 1905 už strieľali do mrakov len tvrdohlaví entuziasti. Schyľovalo sa k prvej svetovej vojne a stará Európa začala mať iné starosti. Prednosť mala výroba kanónov určených na streľbu do ľudí.
Predpokladám, že prvé protibúrkové kanóny boli v Štiavnici alebo jej okolí skonštruované či dovezené ešte v prvej vlne záujmu, teda v rokoch 1897 – 1902.
Na rozdiel od popísaných mažiarov s plechovým megafónom-"hlavňou" majú podľa fotografii štiavnické protibúrkové kanóny klasický puškový záver, čo by malo znamenať, že sa z nich strieľalo slepými puškovými nábojmi.
Či sa s týmito najmenej tromi kanónmi naozaj niekedy v Štiavnických vrchoch podarilo rozbiť nejakú búrku, to nevieme.
Keďže terén v Štiavnických vrchoch je kopcovitý, nebolo treba strieľať rovno hore, ale skôr z briežku šikmo nahor. Preto boli najmenej tri štiavnické protibúrkové kanóny na lafete.
Nevieme ani aké poradové číslo má ten exemplár používaný pri Salamandri.
Sovietski a čínski súdruhovia, ako aj americkí , francúzski a iní imperialisti sa po druhej svetovej vojne opakovane pokúšali strieľaním protilietadlových kanónov aj protilietadlových rakiet priamo do mrakov ovplyvňovať počasie.
Veľké lietadlá rozprašovali do mrakov jodid strieborný, sadze a všetko možné, aby ovplyvnili to, kde sa mrak vyprší alebo nevyprší, a teda či bude na parádenmarš vonku pekne alebo nie.
Výsledky sú všeobecne mizerné. Oveľa účinnejšie sa ukázalo napríklad v mieste konania olympijských hier na mesiac odstaviť priemyselné podniky v okruhu 100 km a zakázať premávku všetkých starých dymivých vehiklov v širokom okolí.
Čo dnes vieme, sú tri veci:
Za prvé: Protimrakové kanóny v súčasnosti znovu zažívajú renesanciu, preto že niektorí „vynálezcovia teplej vody“ si ich dali znovu patentovať a znovu ich dôverčivcom predávajú za ťažké prachy, hoci sa ich účinnosť nikdy nepodarilo jednoznačne preukázať.
Nad aktuálnym rozmachom predaja technológie ráchania do neba sa možno pousmiať. Niektorí „obchodníci s dažďom“ draho predávajú dôverčivcom „akoževedu“ , ale v skutočnosti od nich kasírujú peniaze za náhody, vieru a nádej.
Tieto komodity sa odjakživa naozaj dobre predávajú, a hlavne: nedajú sa reklamovať!
Za druhé: Účinnosť či skôr neúčinnosť búchania proti mrakom bola vedeckými metódami skúmaná mnohokrát v rôznych krajinách (1898, 1902, 1903, 1950, 1960, 1970, 1975, 1976, 1977).
Výsledky preukázali, že účinnosť takejto metódy je mizivá, ale byrokrati z vlád krajín sa pre „nové úžasné“ strieľanie do luftu nadchýnajú znovu a znovu s každou ďalšou ľudskou generáciou.
Zakaždým takto idú do vzduchu desiatky až stovky miliónov miestnych peňazí, ktoré by sa dali použiť rozumnejšie účely, než je len ohlušovanie lastovičiek, vrabcov a iných vtákov lietajúcich nad hlavami.
Ja ešte dodám ,že ani ostatné dve streľby z štiavnického protimrakového kanóna počas osláv Salamandrov 2014 a 2015 nepreukázali, že by dokázali rozohnať mraky či zastaviť dážď. Pršalo oba večery, hoci delostrelci z neho strieľali zakaždým ako zdivení!
Za tretie: V Štiavnici je uskladnený a raz ročne oficiálne používaný unikátny pôvodný cca. 110-120 ročný protiľadovcový kanón, nazývaný v tej dobe „GRELLIFÚGA“ ktorý bol určený na boj s počasím.
Poznámka autora na záver:
Grellifúga je po slovensky „Postrach ľadovca“
Karsten IVAN
November 2015
..............................................................................................................................................................
Text je autorským dielom , je možné citovať ho, použiť ako podklad pre ďalší výskum. Nie je možné vydávať ho za vlastné dielo iným autorom, ani bez predchádzajúceho súhlasu autora publikovať v tlačenej forme. Kradnutie textov kopírovaním je prinajmenšom nemorálne. Autorstvo fotografii, pokiaľ je známe, je uvedené priamo v popiske fotografie.
............................................................................Použité podklady a zdroje informácii:
Ing. Dalma Štepáneková a kol: Banskoštiavnický Salamander, vyd. Mesto Banská Štiavnica, tlač Studio Harmony B. Bystrica 2015, ISBN 978-80-89151-40-0
History
Repeated: The Forgotten Hail Cannons of Europe , Bulletin of the
American Meteorological Society, Volume 62, Issue 3 (March 1981)
Ignác Opluštil: Spisowaní wsseligakich znamenitich starich wecy ze starich knich wipisane a pre nasledugicich potomkow zanechano, aby wedeli, gako se za starodawna co činilo a dgalo. Od 1786 až do roku 1861.
Linky k téme:
www.wikipedia.org
heslo gunpowder , hail cannon
www.revolution-green.com
Žádné komentáře:
Okomentovat