Nálezy obetí banských nešťastí v dejinách

V pondelok 10.8.2015 sme si už po niekoľký krát za sebou pripomenuli Pamiatku obetí banských nešťastí, niekedy nazývané aj Dňom Bielych Ruží. Zo spomienky zavedenej pred niekoľkými rokmi sa pomaly stáva tradícia

Je len niekoľko povolaní, kde pracovníci zápasia priamo so základnými živlami – prírodnými silami: Zemou, Ohňom, Vzduchom, a Vodou. Dodal by som snáď ešte piaty živel Vesmír, ale kozmonautov bolo doteraz len pár stovák. Ostatné povolania prichádzajú do styku s týmito živlami len sprostredkovane – s ich produktami, energiami.
 Spomeňme aspoň základné povolania, ktoré dennodenne majú do činenia s živlami: drevorubači a lesníci, požiarnici, hutníci, letci, moreplavci, stavbári, kozmonauti a samozrejme baníci. Niektoré z vymenovaných povolaní majú tú česť (snáď s výnimkou Kozmu) potýkať sa s všetkými štyrmi živlami: baníci a požiarnici.

Niet divu, že tieto povolania sú považované za nebezpečné. Technika a veda však pomáha vzdorovať silám prírody čoraz lepšie. Stačí sa pozrieť na tabuľky štatistík príčin úmrtí pri pracovných úrazoch: v lesníctve či stavebníctve umiera každý rok viac ľudí než v baníctve, a to nehovorím o dopravných nehodách.
 

Či už sa Vám to, milí čitatelia, páči alebo nie, tie základné suroviny ktoré nedokážeme vypestovať, musíme niekde vyťažiť. Kovy, umelé hmoty, palivá, stavebné hmoty, plyn sa najprv ŤAŽIA. Hlboko spod zeme.

80% elektrickej energie na svete je vyrobených z vyťažených surovín, a stále nemáme fúzne reaktory, ktoré by ju robili zadarmo. Na solárne články, veterné vrtule, vodné turbíny aj geotermálne, prílivové či atómové elektrárne musíme materiály ako kovy, plasty najprv vyťažiť, aby sme z nich mohli tie elektrárne vôbec postaviť. Káble elektrických vedení sú tiež kovové. A na  spracovanie surovín musíme použiť energiu z fosílnych palív, preto že energia z jadra a obnoviteľných zdrojov jednoducho nestačí. Nie je jej dosť.

Baníctvo je preto jedno z najstarších povolaní a po tisícročia užívalo primeranú vážnosť a úctu. Posledných 30 rokov sa zrazu milióny ľudí tvária, že baníctvo nepotrebujeme. Naozaj? Zamyslite sa nad tým.

Nie je iná možnosť, suroviny ako ľudstvo musíme ťažiť, preto že veľká časť z nich sa pri používaní stráca alebo znehodnotí tak, že sa už nedá znovu použiť. Recyklácia bohužiaľ na všetko nefunguje. Aby sme sa rozumeli: som nadšený propagátor ochrany prírody , šetrenia a recyklácie všetkých surovín. Ako všetko (ťažbu surovín nevynímajúc) , aj zelená politika sa ale musí robiť s mierou a vyvážene. 

Ale nie o tom som chcel...

Pri baníctve sa vyskytujú nehody, preto že baníctvo pracuje s mocnými silami prírody a jej produktami.

Občas sa prihodí, že sily prírody prekonajú všetko čo bolo v podzemí ľudským úsilím vybudované.

Baníctvo nie je pre padavky a kecky, čo o nebezpečenstvách rozprávajú do médii a strašia ostatných ľudí ako je v bani hrozne. Baníci dnes nie sú otroci, ktorým túto prácu niekto nanútil.

 Baníci si svoju prácu vybrali. Každý baník, ktorý nemá v hlave otruby vie, že sfárať môže, ale vyfárať nemusí.    

Dnes a po stáročia platí v baníctve nepísané pravidlo, že ak je to možné, tých, ktorí pri výkone svojho baníckeho povolania v bani zahynuli, v baniach nenechávame. Väčšinou sa podarí  všetkých postihnutých z hlbín zeme dostať, aby mohli byť ich pozostatky odovzdané zemi podľa našich zvykov.
 

V minulosti sa to však nie vždy darilo, a v starých revíroch spočívajú ešte mnohí baníci svoj večný sen stovky metrov pod povrchom. Princíp vyprosťovania ostatkov baníkov platí zhruba len od 19. storočia, a ani dnes sa to vždy nepodarí. Paradoxne, v niektorých prípadoch sú nálezy obetí banských nehôd zo starších dôb cennými dokladmi o živote v dobách dávno minulých, a ich pozostatky sú už aktívne vyhľadávané , ako vysvetlíme v tomto článku.

Určite každý z čitateľov niečo vie o vedeckej senzácii spred 20 rokov– náleze Őtziho v Tirolskom ľadovci. Okolnosti a predmety ktoré mal pri sebe nám povedali o jeho živote v dobe bronzovej oveľa viac ako desaťtisíce pohrebísk vykopaných archeológmi. Podobne sú dnes na viacerých miestach svetacentimeter po centimetri dobývaní spod závalov starí baníci.

Prvé banícke nešťastia sa stávali už v dobe kamennej – pri banskom podzemnom dobývaní pazúrika ako cenenej minerálnej suroviny sa občas zrútil nedostatočne podopretý strop kriedovej vrstvy. Nehody sa stávali pri dobývaní medených , železných a iných rúd, ale aj pri kopaní soli už tisícky rokov pred našou civilizáciou.

V nasledujúcom si preberieme najznámejšie nálezy múmii baníkov v starých baniach.

Začneme zatiaľ nepotvrdenou slovenskou baníckou legendou , spomenieme  aj potvrdené nálezy nešťastných baníkov.V tomto materiáli nebudeme pojednávať vyprosťovaní tiel baníkov bezprostredne po nešťastiach, ale o nálezoch zabudutých obetí banských nešťastí až po stáročiach až tisícročiach.

Ľudoop v Nováckej uhoľnej panve, štvrtohory (15 mil. rokov), Slovensko

Keďže neexistujú žiadne hmatateľné dôkazy, budeme ju považovať pracovne za banícku legendu.

Túto banícku povesť som si vypočul od starých baníkov niekedy v roku 1983, keď som prišiel brigádovať – povinne praxovať- na Baňu Mládeže do Novák.  Vtedy sa už 30 rokov hovorilo o tom, že na jednej ručnej stene Nováckej Bane Mier v 50tich rokoch natrafili v uhoľnom sloji na fosilizovaného ľudoopa či opicu. Niektorí  baníci dodávali,  že v náručí ako keby zvierala mláďa, že to boli dva jedince. 

Zrejme sa vraj utopil/la v rašeliniskových močiaroch, z ktorých potom časom vzniklo hnedé uhlie.

Na nejaké odborné skúmanie nálezu však vraj nebol čas. Boli 50te roky, plán ťažby sa musel plniť stoj čo stoj. V prvej polovici sa v strane, priemysle a hospodárstve stále hľadali takzvaní vnútorní nepriatelia, špióni, sabotéri a imperialisti.

Ak nechceli podaktorí súdruhovia baníci skončiť na uránových baniach za vymyslené sabotáže,  tak radšej fosíliu spolu s uhlím rozdrvili a odťažili a plán splnili. Zrejme teda naša fosília – pokiaľ naozaj existovala- zhorela v kachliach alebo nejakej kotolni, hoci mohla mať nedoziernu vedeckú hodnotu a Nováky by boli bývali zapísané do histórie ľudstva VEĽKÝMI PÍSMENAMI.  Nič také sa však nekonalo. Plán je plán - kostra či nekostra.

V dvadsiatom prvom storočí som legendu preveroval u vierohodných osôb.

Potvrdili mi, že táto banícka story je  na Hornej Nitre medzi baníkmi od 50tich rokov  všeobecne rozšírená.

Pri uvažovaní o tom, či je to len čistá legenda alebo má aj reálny základ, treba zvážiť aj nasledovné fakty:

·         Nikto z tých, ktorým sa to malo stať, už nežije, a k udalosti neexistujú žiadne zápisy v archívoch baní.

·         Nikto z banských technikov pri údajnom náleze nebol.

·         Fosílie rastlín, rýb, niekedy aj zuby mastodontov sa nachádzajú buď v nadloží alebo v podloží sloja, v uhlí sa  doteraz okrem drobných doplavených šupín rýb riadne zdokumentovaná fosíliu nepodarilo nájsť 

·         Tunajšie uhlie je staré približne 15 mil. rokov, v súčasnosti sa prvé dôkazy o ľudoopoch podobných človeku posunuli zhruba do doby 3 milióny rokov späť. Opice sú zrejme podstatne staršie, možno aj 20 mil. rokov.

·         Ak tam teda niečo bolo, musela by to byť veľmi stará praopica alebo hominid.

     Kto vie, kde je pravda.

Možno opica v uhlí bola, možno nie.

Je jasné, že fosíliu ľudoopa za pozostatky baníka rátať nemôžeme. Našla sa však údajne v bani a preto ju tu spomíname.

Pokiaľ sa pokladáte za odborníka alebo aspoň dobre informovaného/ú, a ste toho názoru, že nič také ako kostra ľudoopa sa v uhlí nájsť nemôže, tak Vás ale musím vyviesť z omylu.

V 60tich rokoch 20. storočia na ložisku Rudabánya v blízkosti slovensko-maďarskej hranice sa odstraňovala skrývka nad ložiskom železa a Pb-Zn-Cu polymetalickej rudy. Súčasťou nadložia bolo aj malé ložisko lignitu. V tomto lignite, starom 12 mil. rokov sa našla spodná čeľusť - sánka hominida. Nemali by sme zabúdať, že každé ložisko uhlia nie je nič iné, ako zvyšky prastarého hlbokého močiaru. A v močiaroch sa zvieratká , občas aj ľudia, topia aj dnes.   

 

Doba bronzová, severovýchodné Alpy, okolie banského mesta Hallein a Halstatt v dnešnom Rakúsku, Soľná komora – Salzburský kraj.

Rozprávka soľ nad zlato má v sebe racionálne jadro. Kamenná soľ bola v minulosti veľmi vzácnou surovinou potrebnou pre všetkých ľudí a zvieratá žijúce vo vnútrozemí. Preto sa naozaj vymieňala za zlato, aj keď nie v pomere 1:1. Už v dobe bronzovej vznikli v predhorí Alp na miestach v vysoko v horách praveké bane na soľ, a okolo nich osady špecializované na jej banícke dobývanie a obchod so soľou v Salzburgskej oblasti Hallein, Altausee, Halstatt. Dobývanie soli v na tú dobu sofistikovaných baniach malo veĺkopodnikateľský charakter, začalo už pred 2500 rokmi, a po tisícročia živilo región.

V mäkkých horninách razili keltskí baníci štôlne, šachty a rozľahlé dobývky, pomocou dovážaných a na mieste aj recyklovaných bronzových a neskôr železných nástrojov, ktoré menili za soľ. Bežne sa už v tej dobe sériou šácht dostávali do hĺbok okolo 200 metrov

Náhle závaly sa  stávali aj tu, či už ako následok banských tlakov, horských otrasov, alebo nedostatočného vystuženia banských diel. V soľných slojoch sa niekedy vyskytujú bubliny metánu, ktoré môžu náhle vybuchnúť.

Ak závaly zachytili ľudí, ich telá veľmi rýchlo nasiakli soľu a takto nasolení zostali zachovaní po tisícky rokov. V dobývaní soli sa pochopiteľne pokračovalo aj v stredoveku a novoveku, a občas sa znovuotváraním starých baní našli nasolené telá pravekých baníkov. Prvé zaznamenané nálezy takzvaných soľných mužov alebo „mužov v soli“ pochádzajú z konca 16 a začiatku 17. storočia.

Písomný záznam z neskoršej doby (preklad K.Ivan) hovorí :

  " V roku 1577 bol v soľnej bani pri Dürrnebergu v hĺbke 6300 stôp (údaj je chybný, znamenalo by to 1890 metrov, ale v takej hĺbke tamojšie soľné bane nie sú ani dnes, skôr by malo byť uvedené  630 stôp = 189 m alebo 63 stôp=19 m) vykopané telo muža, ktoré bolo 9 piadí dlhé a ešte nebolo zotleté, preto že svalstvo , kosti, vlasy, brada a oblečenie boli dobre zakonzervované. Svalovina bola stvrdnutá a žltá, ako zaúdená sušená treska. V tomto čase bola na nebi viditeľná strašná kométa.

Iný muž bol vykopaný v roku 1616 v tých istých vrchoch v štôlni Svätého Juraja. Obaja zachovaní solní muži boli uložení do komôrky pri štôlni Clamerais niekoľko rokov, a uvádzali do úžasu starých aj mladých. Keď však nakoniec začali zapáchať a objavovali sa na nich známky hniloby, boli obaja po kresťansky pochovaní."

Umelecká rekonštrukcia nálezu Druhého soľného muža. Foto: Salzwelten Halstatt

Na počudovanie dnešných montánnych archeológov bolo podzemné dobývanie soli v dobe bronzovej, dobe železnej označovanej dnes ako Halštat, pomerne vyspelé. Výskumy preukázali že z úvodnej štolne bola hĺbená celá kaskáda šácht a v šošovkách čistej soli vyrúbali baníci rozľahlé komory.

Schéma dobývania soli v dobe Halstattskej obrázok: Dominic_Groebner_Hans_Reschreiter_NHM_Wien_Abb_Salz-Reich_2008_Seite_67

 Zachovali sa aj drevené schody na pohodlnú chôdzu pri preprave narúbanej soli, ktoré dnes kúsok po kúsku znovu vykopávajú v podzemí. Štôlňa Juraj bola identifikovaná a montánni archeológovia v nej opäť kopú s nádejou , že sa im podarí nájsť ďalšieho soľného muža.

Podľa námetu nálezu druhého soľného muža napísal spisovateľ Ludwig Ganghofer svoj v Nemecku slávny historický román: Muž v soli, zaoberajúci sa nešťastnou láskou a intrigami v prostredí soľných baníkov.  

Umelecká rekonštrukcia rúbania soli v komore v dobe železnej. Obrázok:  Dominic_Groebner_Hans_Reschreiter_NHM_Wien_Abb_Salz-Reich_2008_Seite_48 

 Ďalší nález soľného muža v Halstatte.   

V roku 1734 bol v bani Kibwerk  nad Halstattom nájdený ďalší banícky muž v soli , tento bol bez meškania pochovaný na miestnom cintoríne. Stalo sa to preto, že miestna autorita, školený Halštatský pán farár dospel k názoru, že je to baník spred 150 rokov. Neskôr boli v oblasti nájdené ďalšie nálezy ako bronzový čakan, kožená obuv, krošňa na chrbát, aj tkaniny.

Bronzový hrot čakanu na kopanie soli, inštalovaný na drevenej násadke. Foto NHM Vien

 Baňa bola uzavretá 1810 po ďalších závaloch, a dnes v nej pracujú montánni archeológovia v nádeji na ďalšie nálezy, ktoré sa skutočne sem tam daria. Tkáčske rozbory zdobených tkanín napríklad ukázali, že vtedajší spracovatelia tkanín dokázali utkať zložité ozdobné vzory z farebných nití.

Schody z doby železnej  odkryté po tisícoch rokov v soli Foto: Univerzita Bochum

Banícke nástroje staré tisícky rokov - kamenné kladivo a zvyšok drevenej nádoby, foto: NHM Wien

Takto boli po kresťansky pochovaní traja soľní muži, hoci sa narodili v dobe, keď založenie kresťanstva ešte ani nebolo v pláne, ako sa hovorí. 

Ďalší banícu v soli z Iránu spred roku 0 n.l.

V bani Čerhabád  provincia Zanjan v rokoch 1993 – 2010 našli v závaloch miestnych soľných baní celkom pozostatky 6 ľudí, z toho jednej ženy a jedného cklapca . Sú však z troch rôznych období 500 – 250 prnl, najlepšie sa zachoval „saltman č. 4“ viď obrázok nižšie,  Zo soľného muža č. 2 je v miestnom múzeu uložená hlava a predkolenie jednej nohy . Kope tam montánny archologický tím Bergbaumuseum Bochum.

Solný muž číslo 4 z bane Čerhabád, Irán, po vyprostení zo soli. Je tak trochu "rozpleštený" ako vysušená mŕtvolka žaby na ceste. Foto : Bergbaumuseum Bochum

Časti tela soľného muža č. 2 z Čerhabádu, hlava, noha v čižme a menšie kúsky v nádobe zľava

Medený muž z Chiquicamata, Čile.

Dnes je v Chiquicamate najväčšia povrchová baňa na svete hlboká 850 metrov v nadmorskej výške 2500 mnm. Ročná produkcia z tejto bane dosahuje 500 000 ton medi .

V počiatkoch dobývania v roku 1899 v bani Restauradora mine pri Chiquicamate našli v plytkej zavalenej štôlni múmiu Coppermana s kompletnou baníckou výstrojou, datovanú  do roku 550 n.l. Jeho telo zakonzervovali meďnaté roztoky z bohatej rudy a suchý vzduch, takže je celý zelený . Múmia je vystavená v múzeu v USA.

Copperman. Foto: National Geographic

Múmia baníka z bane Všetkých svätých , Hodruša, Slovensko

Baňa Starovšechsvätých (Technická pamiatka UNESCO) so svojou najmenej 700 ročnou históriou dobývania zlata a striebra patrí k najstaším zachovaným baniam v Štiavnických vrchoch vôbec. Keďže sa metódy získavania striebra so zlatom v priebehu stáročí stále vylepšovali, časom bolo možné ťažiť aj chudobné rudy, ktoré si starí baníci nevšímali, a do starých baní sa noví majitelia vracali a čistili ich.  Pri jednom takomto vypratávaní bane na druhom obzore našli v úpadnici Drei Männer (Traja Muži) zachovanú múmiu baníka.

 Nechajme prehovoriť dokument z fondu Banský úrad Vindšachta, spis č. 626/rok 1824 , Štátny Ústredný Banský Archív Banská Štiavnica v preklade Mgr. Lucie Krchnákovej:

medzi rokmi 1760 - 1770 v prekope/chodbe v bani Ku trom mužom (na mape je zakreslená značkou) pri  zmáhaní tej istej (rozumej tej bane) v čelbe muž s  dlhou bradou a "cudzím"/neznámym oblečením v sediacej polohe bol nájdený, ktorý sa pri najmenšom  pohybe na prach rozpadol...

Kresba ako mohol nález hodrušskej múmie v čelbe vyzerať.  Autor: K.Ivan  

Samozrejme , nález sa neutajil, a baníci si vytvorili hypotézu, že práve v tejto bani pracoval za rímskych čias svätý Klement – biskup, a nie v bani na poloostrove Cherson, ako sa uvádza v starodávnej knihe Legenda Sanctorum.

Sv. Klement spolu so Sv.Mikulášom boli v Hodruši, Pukanci, Štiavnici ale aj na Španej Doline a niekorých iných revíroch Slovenského rudohoria najváženejšími baníckymi svätcami obyčajných baníkov, zatiaľ čo sv. Barbora bola baníckou patrónkou nemeckej „panštiny“, a obyčajní baníci ju nijako zvlášť neadorovali.
 

Preto je návštevníkom tejto bane dodnes ukazovaný stĺp svätého Klementa, (fragment drevenej stojky) ktorý on osobne postavil niekedy v 2 storočí nášho letopočtu. Vieme určite, že na prach rozpadnutá múmia nebola svätým Klementom. Koniec koncov ostatky  sv. Klementa na Slovensko priniesli vierozvestcovia Cyril a Metod od byzantského cisára ako dar.

Určite sa  toto nešťastie stalo pred rokom 1628, kedy bola úspešne zavedená metóda banských odstrelov pomocou čierneho prachu – v tejto oblasti bane sú prítomní ručne kresané banské diela.  

V ústnom podaní v Hodruši sa traduje to, čo dokument nezmieňuje – že pri múmii bol v stene letopočet 1520, ale nemožno ani vylúčiť to, že vročenie bolo niekde nablízku .

Marco Vincenc Lipold vo svojom komplexnom Popise Štiavnického baníctva z roku 1867 uvádza na strane 57 pri popise bane Staro-Všechvätých, že v nadložnom prekope pri Drei Männer bol vytesaný dátum 1560 ! Čítal Lipold dokument v archíve z roku 1824 neporiadne, pomýlil sa?  Alebo mal aj nejaké iné zdroje informácii? V roku 1867 bol cach Traja Muži prístupný. Bol tam Lipold osobne alebo len od niekoho odpisoval?

Nevieme či tam je letopočet 1520, 1560, alebo tam nie je nič, táto časť bane nebola v 21. storočí pri sprístupňovaní na muzeálne účely vyzmáhaná, a tak miesto,  ani nápis nikto zo súčasníkov nevidel.

   Pokiaľ by sme tieto roky brali do úvahy ako dátum zasypania únikovej cesty nešťastného baníka , bolo by pochopiteľné, prečo ho spoza závalu druhovia nevyslobodili. V tom čase totiž začali turbulentné doby náboženských vojen, tureckých nájazdov, morových epidémii,devalvácie meny a baníctvo upadalo. Nemožno ani vylúčiť, že do bane išiel postihnutý sám, bez toho, aby to niekde nahlásil, a vyvolaný zával ho uzavrel na stáročia v podzemí.

Múmia Fat Mata z bane Falun 1727

Baňa Falun (Falu Grubu po švédsky) známejšia v európe ako Baňa Kopparberg (Technická pamiatka UNESCO) je jednou z najstarších baní vo Švédsku. Vo svojej dobe tu bola najväčšia medená baňa na svete, ktorá zásobovala celú Európu meďou po tom, ako pohasla sláva bystrických mediarskych podnikov Thurzovcov a Fuggerovcov. Zisky z exportu medi vydobytej v bani Falun boli také enormné, že dokonca umožnili financovanie švédskeho vojenského dobrodružstva v zemiach českých počas Tridsaťročnej vojny.

Baníci v bani Falun pracovali od desiateho storočia nepretržite až do konca 20 storočia (1992). Centrálne rudné teleso rozfárali už v stredoveku na mnohých úrovniach do hĺbky 100 – 150 metrov. Ako raziacu a dobývaciu metódu používali sádzanie ohňom ktoré umožňovalo v podzemí ponechávať tenučké podperné piliere. Na sádzanie ohňom bolo v Švédsku vždy dostatok dreva v obrovských lesoch a tak sa táto metóda používala až do konca 19. storočia.

  V bani sa nepracovalo len cez Vianoce a cez sviatok letného Slnovratu, teda na Svätého Jána.

V roku  1687 sa presne na Svätojánsku noc zrejme pod váhou klenieb rozpadli niektoré kľúčové kamenné piliere a nastal reťazový prepad  dobývacích komôr v bani. Celá baňa sa zosunula za pár sekúnd do kráteru o priemere 600 metrov, hlbokého 100 metrov. V bani bolo v tom čase zrejme len niekoľko štajgrov, ktorí nemali šancu prežiť.

Panoramatický záber prepadliny bane Falun v súčasnosti. Foto: Baňa Falun, Kopparberg

 Ťažba na bani po závale neprestala, len sa vybudovali cesty do krátera na povrchovú ťažbu rudy z prepadnutej bane a vedĺa prepadliny sa vyhĺbili nové šachty, ktoré umožnili ďalšiu ťažbu rudy spod prepadliny. V bani sa vyrábala okrem iného aj po tisíc rokov najpopulárnejšia švédska farba : Falunská červeň, ktorou je v Švédsku natretá drvivá vačšina tamojších drevených domov.

 V roku 1727 našli v starej štôlni bane Falun telo mŕtveho baníka , všetko železné na ňom a pri ňom bolo údajne rozpadnuté , ale telo a šaty nešťastníka zostalo zachované.

Lekárska fakulta v Uppsale chcela získať nájdené telo na výskum ale keď pozostatky vyniesli z bane na svetlo, jedna stará dáma, ktorá bola jednou účastníčok zvedavého zhromaždenia pri bani, v mŕtvom baníkovi spoznala Matthiasa Israelsonna ( prezývaného Fat Mat) ktorého si ako svojho milého mala brať, a ktorý v osudnú svätojánsku noc slúžil v bani. Tak bolo nakoniec telo Fat Mata riadne pochované, a romantický nešťastný príbeh sa skončil.

 

14.4. 1568 cínovcové pne pri Horní Blatné a Krásně, Česká Republika

 Iným príkladom naraz zavalenej bane s desiatkami ak nie stovkou zabitých baníkov je z Krušnohoria – z dobývok cínovej rudy . Cín sa v regióne  pri meste Krásno a Hornom Slavkove začal ťažiť už pred 10 storočím, v 13 storočí miestni baníci objavili dvojicu rozsiahlych greisenov – takzvaných rudných pňov, oddelených od seba pásmom jalovej horniny. Podobne ako v bani Falun, aj krušnohorskí baníci využívali pri podzemnom dobývaní tvrdej rudy v žule metódu sádzania ohňom.

 Hubský (Huberov) peň bol v 16 storočí už veľmi silno a dosť chaoticky rozvŕtaný spleťou banských diel a dobývacích komôr. O pár stovák metrov juhozápadne bol podobne rozvŕtaný Schnödov peň. V roku 1568 14. apríla, došlo ku  prepadnutiu dobývok celého Schnödovho pňa, vraj aj s veĺkými stratami baníkov ktorí mali vtedy pracovnú zmenu. V tom istom roku sa situácia s náhlym prepadnutím baní v rudnom telese zopakovala aj na vedľajšom Hubskom pni. Po prepadnutých pňoch zostali na povrchu veĺké krátery. Ten väčší, Hubský, je po prepadnutí rozmerov 300 x 200 metrov a hlboký viac ako 100 m.

Prepadlina Hubský peň  v súčasnosti. Foto: Marcel Vanek

Závaly z tej doby dnes podĺa neskorších meraní siahajú do vyše 200 m hĺbky. Kolapsy oboch hlavných rudných telies baníctvo a spracovanie cínovej suroviny nezastavili, len sa zmenili dobývacie a otvárkové metódy smerom k lepšiemu plánovaniu a bezpečnosti, pri kolapse Schnödovho pňa v tom istom roku sa už obete medzi baníkmi nespomínajú, aj keď zával bol oveľa väčší  . Baníctvo cínu skončilo až koncom 20 storočia, prepadliny oboch pňov používali na povrchovú ťažbu rudy ešte ďalších 450 rokov

Hubský (vpravo hore) a Schnödov peň (vľavo dole) už z väčšej časti zavezený jalovinou.  Letecký záber z mapy.cz . Mierka je úplne dole vľavo

Copyright: K.Ivan, Júl-August 2015

Písomný materiál je duševným vlastníctvom K.Ivana. 

Autorstvo použitých fotografii je uvedené v popisoch záberov . 

Použitá literatúra a podklady.

Autor by chcel týmto vyjadriť poďakovanie pani Lucii Krchnákovej zo Štátneho Ústredného Banského Archívu v Banskej Štiavnici za sprístupnenie a preklad zápisu o náleze múmie v podzemí bane Všetkých svätých v Hodruši  

Josef Suldovský: Kronika hornictví zemí koruny české , vyd. CDL Design s r.o. Ústí nad Labem 2006. ISBN: 80-903760-0-2

Dokument z fondu Banský úrad Vindšachta, spis č. 626/rok 1824 , Štátny Ústredný Banský Archív Banská Štiavnica

Marco Vincenc Lipold : Schemnitzer bergbau und... , Jahrbuch des k.u.k. Geologische Reichanstalt 1867, strana 51

Hodrusa : Kolektív autorov:  Zborník prednášok konferencie  3-5 1997  vydal Bevex Prievidza

Internetové stránky:

http://www.kleinezeitung.at/s/kultur/4156097/Hoffen-auf-weiteren-Mann-im-Salz-in-Hallstatt

http://www.sagen.at/texte/sagen/oesterreich/salzburg/tennengau/Mann_im_Salz.html

https://en.wikipedia.org/wiki/Falun_Mine

www.mapy.cz