Ohňové dobývky
Rabenstein v Banskej Hodruši
(text bol napísaný v Decembri
2012. V roku 2013 v zborníku Montánna História vyšiel článok iného
autora ktorý riešil rovnakú tematiku týchto dobývok. Preto nebol tento text
doteraz publikovaný. Samozrejme, pri analýze rovnakej problematiky nutne musíme
dôjsť k podobným záverom. Napriek možným podobnostiam sa však jedná o úplne nezávislý autorský
text, ktorý vznikol skôr, ako vyšiel spomínaný príspevok v Montánnej
Histórii)
Dobývanie nerastných surovín a ich rozpojovanie žiarovou
metódou – sádzania ohňom- je jednou z najstarších používaných technológii
všeobecne rozšírenou po celom svete. Najprv sa pomocou ohňa ešte v dobe
kamennej dobývali minerálne farbivá – okry a pazúrik. Dôkazy o rozpojovaní
týchto surovín ohňom sa do dnešných dôb zachovali napríklad v Škandinávii.
V dobe medenej (7000 prnl ) sa oheň dokázateľne používal
na rozpojovanie medených rúd napríklad
v Južnom Francúzsku – Okres Hérault , ale tiež napríklad na dobývanie
chalkopyritu na ložisku Rudna Glava
v dnešnom Srbsku (cca. 5000 prnl.) Ďalšie dôkazy o používaní ohňovej
metódy pri dobývaní medenej rudy nasledujú z doby bronzovej – napriklad
z ložiska Schwaz-Brixlegg v Tyrolsku, Rammelsberg pri Goslare
Tyrolsko alebo z dobývania zlata na
ložisku Goleen v grófstve Cork v Anglicku (3300 – 1100 prnl) aby sme
spomenuli aspoň širšie okolie dnešnej Európy.
Mnohé ďalšie dôkazy o
využívaní ohňa na uľahčenie dobývania húževnatých hornín a minerálov máme
z Malej Ázie, oblasti Kaukazu, Indie, Egypta, Severnej Afriky a mnohých
iných lokalít. V helénskej a rímskej dobe bolo sádzanie ohňom všeobecne
rozšírenou banskou metódou v
odolných horninách v gréckych baniach- Laurion, a mnohých rímskych baniach na
zlato ,striebro a meď .
Menujme
z mnohých aspoň Alburnus Magna
(Rosia Montana, Au) Rumunsko , Rio Tinto na zlato a striebro v dnešnom
Španielsku a mnohé iné- napríklad dobývanie cínových greisenov, aj keď od doby
železnej sa sádzanie ohňa už kombinovalo
s použitím nástrojov na kresanie a tesanie hornín.
Sádzanie ohňom
ako dobývacia a raziaca pomocná technológia pretrvala až do 19 storočia v odľahlých
regiónoch Škandinávie bohatých na drevo.
Prvé písomné zmienky o použití ohňa na rozpojovanie hornín
nájdeme (paradoxne) napríklad v Starom Zákone (Kniha Jeremiáš 23, 29,
(cca. rok 628 prnl.)) , vo viacerých knihách rímskych historikov Plínia Staršieho, Lívia a ďalších.
V stredoveku podrobnejšie metódu sádzania ohňom rozobral Georgius Agricola
(De Re Metallica Libri XII) v Piatej knihe
V rudnom obvode Štiavnických vrchov sa nedochovalo veľa
montanistických pamiatok odkazujúcich na používanie sádzania ohňa pri razení
chodieb a dobývaní žíl. Staršie dôkazy o sádzaní ohňom zotrela mladšia
stredoveká a novoveká ťažba pri návratoch ťažiarov do starších dobývok po
zvládnutí technologických problémov úpravy chudobnejších drahokovových rúd.
Menší rozsah stôp po ohňovom dobývaní
nájde cvičené oko montanistu na povrchových dobývkach Starého Mesta pod vrchom
Glanzenberg na východe polymetalickej žily Terézia.
O to viac poteší montanistov pomerne rozsiahly súbor veľmi dobre zachovaných ohňom razených
chodieb a dobývok na žile Rabenstein a časti žily Jozef pod skalným bralom
Rabenštajn (miestne tiež Romrštán alebo Havraní kameň) v Hodrušskej
doline. Dobývky sa tiahnu v dlhom
pásme od žilného uzla križovania prakticky kolmej časti žily Jozef priamo pod skalným bralom- tu vydobytej
tiež ohňom – a pomerne plytkej klesajúcej žily Rabenstein dobývanej
v starších dobách ktorým sa budeme venovať podrobnejšie.
Pôvod mena Havranieho kameňa
nemôžeme odvádzať od mena jedného z štiavnických komorských grófov
(Rabenstein –Dittrichstein) preto že toto rodové meno pochádzalo z českého
panstva a rovnomenného hradu, a dobývky sú podstatne staršie ako 17
storočie, kedy pôsobil gróf Ditrichstein. Skalný východ brala vyčnieva zo
svahov hlbokých lesov, v okolí dodnes hniezdia krkavce, takže meno
lokalite pravdepodobne dali tu sídliace
havrany a výrazná poloha.
Miestna povesť dokonca odvodzuje názov od slova
Römerstein (Rímsky kameň) a údajnej rímskej pozorovateľne na vrchole brala,
ktorého časť sa zrútila do doliny po zemetrasení v 15 storočí.
K jednej rozprávke sa ešte vrátime na konci tohto príspevku.
Bralo Rabenštajn je len niekoľko stovák metrov vzdialené od
prastarej výšinnej cesty , ktorá po tisícročia spája hraničné sedlo Poiplia
Červená Studňa cez Hadovú a Rumplovskú , Kerling a Vrchy s Pohroním,
kde vyúsťuje neďaleko strážneho hradu Revište .
V okolitých lesoch sú rozľahlé pingové ťahy a polia žíl Jozef
a Umbruch prechádzajúce z Hodrušskej doliny do Vyhnianskej doliny k starej baníckej
osade Hadová a Banky.
Východy spodných žíl Rabenstein pod skalnou plošinou
Najprv však uvedieme niečo z teórie sádzania ohňa ako dobývacej metódy. Aby bolo možné (a
nutné) použiť otvorený oheň na drobenie horniny, musí sa stretnúť naraz niekoľko prírodných faktorov vo
vzájomnom súzvuku:
- Smer a sklon dobývanej žily: Ohňovou metódou
sa dajú najlepšie dobývať veľmi strmé až zvislé žily pri ktorých nezáleží
na smere, alebo naopak plytké žily, ktoré však musia v smere
dobývania postupne klesať aby dym z ohňov mohol pod stropom stúpať
k ústiu dobývky na povrch . Smerne stúpajúce žily a žily
so sklonom medzi 30 – 70 stupňov sú na sádzanie ohňom menej vhodné,
resp. vyžadujú postupy a technické opatrenia, ktoré dobývanie predražujú (vystužovanie, zakladanie jalovinou,
razenie vetracích komínov a podobne)
- Vhodná húževnatá
hornina: sádzanie ohňa je
najúčinnejšie v silne prekremenelých horninách, niektorých
húževnatých dolomitoch, ankeritových žilách. Hornina musí účinkom zohriatia
znížiť svoju pevnosť v tlaku, v ideálnom prípade vplyvom zmeny
napätí praskať.
- Dobývaná žilovina musí mať vhodné mineralogické
zloženie: bez arzénu, antimónu, ortuti, málo olova a ďalších ťažkých
kovov ktoré sa ľahko tavia a odparujú. V opačnom prípade
prichádza k ťažkým otravám baníkov. Ideálne sú obsahy sírnikových
rúd, ktoré sa vplyvom pôsobenia teploty ešte v žilnom masíve vypražia
a sú následne vo forme oxidov kovov ľahko spracovateľné
v jednoduchých peciach
- Dostatok vhodného palivového dreva
v bezprostrednom okolí bane, inak stúpajú náklady na jeho prípravu a dopravu
(drevo je potrebné spíliť a pokálať rok pred použitím, aby sa dobre
vysušilo)
- Vhodný terén v okolí východu žily na povrch – do bane by
nemali príliš veľmi vnikať povrchové vody. Zdroj vody pri sádzaní ohňom
nie je dôležitý, pretože skala sa po rozpálení neochladzovala oblievaním
ako si ešte neskôr povieme.
V krátkosti si zhrňme postup:
V dobývacom páse
rudnej žily, alebo v čelbe razenej chodby sa na železné rošty pre lepší prístup vzduchu,
alebo len tak priamo na kameň nakladie hranica suchého, pokiaľ možno tvrdého
dreva. Hranica sa zo zadnej strany sa postaví múrik z vlhkého ílu alebo kameňa na sucho , prípadne sa naň zo
strany ohniska rozložia alebo poopierajú
vhodné platne ohňovzdorného kameňa.
Neskôr sa používali železné plechy
na usmernenie žiaru k rudnej žile. Hranica sa spravidla v piatok
alebo v sobotu zapáli a nechá sa zhorieť. Po návrate v pracovný
deň sa popol oddelí od vypálenej hliny a kúskov rudy (preoseje), popol sa odloží
na predaj, preto že je to cenná surovina pre hutníkov na výrobu keramiky, sklárov ako prísada do "kmeňa" a pre koželuhov kvôli relatívne vysokému obsahu sodného lúhu .
Popraskaná vypražená ruda roztrhaná
vnútorným pnutím v tvare väčších alebo menších lupienkov sa poosekáva
čakanmi a želiezkami až na celistvú skalu, pozornosť sa venuje aj stropu
vystavenému pôsobeniu horúcich spalín, pár a kyselín z dymu. Cyklus je ukončený, po niekoľkonásobnom opakovaní postupu sa
prípadne kresaním priberie počva, na ktorej stáli múriky na usmerňovanie žiaru
ohňa.
V prípade drahokovových žíl Rabenstein a časti
žily Jozef sú splnené všetky vyššie uvedené predpoklady na použitie sádzania
ohňa. Žiarovou metódou vydobytá časť Jozef žily je zvislá, naopak žila Rabenštajn je plytká, uklonená iba do 20
stupňov v smere sklonu, západo- východného smeru so sklonom k juhu. Nie je teda zhodného smeru a sklonu ako
väčšina Hodrušských žíl, a preto je považovaná za staršiu.
V nadloží
a podloží oboch žíl je silne prekremenelý granodiorit, rudnou aureolou
zmenený na masívny kvarcit. Samotné žily
sú tvorené prevažne bielym húževnatým kremeňom, v ktorom sa vyskytuje malý
podiel karbonátov, striebornými a zlatonosnými minerálmi boli argentit, stefanit, pyrargyrit
a pyrit s markazitom.
V dobe sádzania ohňom sa v okolí rozprestierali
rozsiahle dubové bučiny a bukové dubiny, teda kvalitné tvrdé drevo
s veľkou výhrevnosťou. Dnešné lesy v okolí sú zmiešané dubiny/bučiny
s jedľou bielou a smrekom obyčajným, tiež smrekovcom opadavým, avšak
mäkké rýchlorastúce dreviny tu boli vysádzané po vyčerpaní pôvodných lesov na
banskú výstuž a uhliarstvo pre huty, len ostatných 300 rokov, sú teda
umelé .
Dobývky pod bralom Rabenstein sú po generácie známe, . Osobne som ich navštívil už viackrát, ale až po ich
fotodokumentovaní s ďalšími kolegami pri pohľade na ich plné osvetlenie na
fotografiách sme si s baníckymi kolegami uvedomili, na čo sa to vlastne
pozeráme. Dobývky a štolne razené po žile Rabenstein sú nepochybne razené
sádzaním ohňa, v rozsahu aký v dochovaných baniach v oblasti
Štiavnických vrchov nemá obdobu.
Horná dobývka na Rabenstein žile - pod bralom. Všimnite si oblé "lavóry" na strope aj spodku dobývky
Dobývka priamo pod skalnou vežou Rabenstein je všeobecne známa, menej známe sú najkrajšie
dobývky na východe žily v kolmej skalnej stene ku ktorým je vysekany
starcami chodník – skalná rímsa na výraznej tektonickej potuche.
Touto sa k dobývkam dopravovalo drevo
a odnášala nasekaná ruda na spracovanie.
Dôkazom sádzania sú tvary zanechaných banských diel , podľa
ktorých je táto technológia u nás aj vo svete jednoznačne
identifikovateľná. Sú to polguľovité, šošovkovité duté tvary v stenách
a strope dobývok o ktorých spoluautori fotografii a montanistickí kolegovia trefne vyjadrili,že vyzerajú ako keby dobývky
nejaký obor hĺbil velikánskou zmrzlinárskou naberačkou, alebo pripomínajú
odtlačky holého zadku v mäkkom snehu. Okrúhle sú aj tvary profilov ohňom
razených štôlní - kruh,elipsa, vajíčko,
stojatá šošovka.
ohňom razená chodba vyrazená do podložia Rabenstein žily tvaru pretiahnutej stojatej elipsy
Steny štolní ani dobývok väčšinou nenesú známky kresania preto
že železné nástroje , nech už boli akokoľvek kalené, v kremenci zlyhávajú.
Napriek alebo práve
vďaka tomu sú steny ohňom razených chodieb a steny dobývok až neprirodzene
hladké, ako keby omietnuté. V strope ohňom razených chodieb
a všetkých sú početné známky opálenia a očadenia hornín ktoré nezotrela ani poltisícka rokov od
ukončenia používania ohňa na razenie a dobývanie.
V iných revíroch sa v ohňom razených dobývkach
často nachádzajú stopy po priberaní a kresaní počvy, nakoľko jednotlivé nakladené hranice
dreva rozhorúčujú horniny
v dobývanom páse a v strope, ale účinok žiaru ohňa smerom k počve chodby alebo dobývky je slabý. Následkom toho
na počve dobývky zostávajú zvyčajne
„zuby“ nerozrušenej rudy ktoré sa musia- ako sme vyššie uviedli - následne
priberať. V prípade ohňových
dobývok na Rabenstein žile stopy po pribierke počvy dobývok nájdeme len v časti jednej z dobývok priamo pod
bralom neďaleko od vstupnej prerážky. Vo väčšine dobývok na Rabenštajn žile je totiž počva dobývky
tvorená listerickou plochou- „hlaďákom“
alebo ak chcete – tektonickým zrkadlom, od ktorej sa ruda prirodzene
oddeľovala.
Výrazné duto-oblé tvary v nadloží žily po ohňovom dobývaní
Nemenej zaujímavým fenoménom zo sádzania ohňom sú až
neuveriteľne subtílne občasne ponechané
piliere na podopretie stropu dobývok. Väčšina z nich nemá prierez
s plochou väčšou ako 0,5 m štvorcového. Napriek tomu nie sú rozpraskané a stále držia, preto že kameň nebol
narušený trhacími prácami.
Súbor ohňových dobývok zahŕňa 3 väčšie dobývky a niekoľko menších na Žile Rabenstein,
niekoľko ohňom razených sledných chodieb a odvodňovacích prekopov , jedna ohňom razená chodba do podložia žily. Tiež je tu ohňovou metódou vydobytý úsek
kolmo postavenej žily Jozef na križovaní
s Rabenstein žilou priamo pod rovnomenným bralom. Sú tu rozšírené tiež povrchové kresané a ohňové dobývky. Z novšej
doby tu nájdeme najmenej jeden kolmý pekne kresaný komín štvorcového prierezu
po nadložnom odžilku.
polostrmá žila vydobytá ohňom.V strope sú oblé tvary, na spodku tektonický "hlaďák"
V súčasnosti sa pokladá za pravdepodobné, že znalosť
technológie sádzania ohňa do stredoslovenskej banskej oblasti so sebou
priniesli baníci prisťahovalci z Tirolska, Korutánska a Saska,
pozývaní uhorskými panovníkmi pred a po tatárskom vpáde (1241-1242)
a následných hladomoroch a morových ranách, ktoré vyľudnili beztak
riedko obývané oblasti. Nemožno však bezpečne vylúčiť ani miestne používanie
tejto metódy ešte od keltských čias.
O veku ohňových dobývok sa zatiaľ môžeme len
dohadovať. Niekoľko stovák metrov od Rabenštajnu je osada Hadová (starší
názov Horný Dvor/Majer) , ktorá je spolu so štiavnickým Starým Mestom, Belou a
Piargom považovaná za jedno z najstarších centier baníctva v celej
oblasti. Možno teda oprávnene predpokladať ,že na žile Rabenstein sa podzemne
dobývalo sádzaním ohňa v 13 – 14
storočí. Možno však skôr.
Svetlo do tejto
problematiky by vniesol špecializovaný montanisticko - archeologický výskum,
zameraný napríklad na analýzu uhlíkov z používaného dreva. Relatívne
presne vieme však povedať , že sádzanie ohňom bolo pravdepodobne v 16
storočí (ak nie skor) už silne obmedzené kvôli vysokej spotrebe dreva
a vyčerpanosti okolitých lesov.
Dovoľte mi prosím ešte jednu poznámku. Autor navštívil
viaceré banské múzeá, mnohé s podzemnou expozíciou doma aj v zahraničí.
Takmer v každej bani –skanzene majú exponát – sádzanie ohňa, a to dokonca
aj v revíroch , kde sa takáto metóda nikdy nepoužila alebo nedala
používať. A v každej takejto bani sprievodca návštevníkom vysvetlí,
že po dohorení ohňa sa rozpálená skala poliala vodou, aby popukala od zmeny
teploty. Dúfam, že ste sa nad týmto tvrdením pozastavili, a že si viete
predstaviť, čo by sa vám v podzemnej čelbe alebo dobývke spravidla veľmi
malého prierezu stalo, keby ste na rozžeravenú skalu chrstli vedro vody...
Tento postup možno použiť v obmedzenej miere, pokiaľ
ohňom POVRCHOVO dobývate strmo alebo kolmo uloženú žilu. Pokiaľ by ste to urobili v podzemí
a nemáte strop dobývky aspoň 4 metre nad sebou keď stojíte, ste mŕtvy
alebo prinajmenšom ťažko oparený baník.
Schladzovanie vodou je jednoducho dobre vypadajúca rozprávka pre laikov, v bežnom podzemí
pri sádzaní ohňom v malej hrúbke
žily však prakticky nepoužiteľná.
Odvodňovacia štôlňa menšieho takmer kruhového profilu razená ohňom pod Rabenstein žilami
Posledné pokusy s rozpojovaním hornín pomocou ohňa v
Štiavnických vrchoch boli vykonávané v 19 storočí príznačne tiež v Hodruši v bani
Schöpfer. Výsledky rozpaľovania horniny naftovými horákmi usmernenými do
miestneho kremeňa vykonávané Stočesom v roku 1922 ukázali dobrú účinnosť pri rozpojovaní hornín, ale tiež ekonomickú nevýhodnosť proti už klasickým vrtno
trhacím prácam na rozpojovanie hornín. Kruh ohňovej metódy dobývania a razenia sa
nám náhodou v priebehu vekov teda uzatvára tiež v Hodruši.
Rozsah a zachovalosť pozostatkov ohňového razenia
a dobývania na žile Rabenstein má
mimoriadny význam nie len v Štiavnicko-Hodrušskom rudnom obvode.
Podľa
vedomosti autora a kolegov montanistov je nateraz jedinou
zachovanou pamiatkou takéhoto druhu
na Slovensku vyskytujúcou sa v takomto meradle. Niečo
podobné,ohňovú dobývku veľmi malého rozsahu, sa dá vidieť na podložnej žile
Špitálerského Glanzenbergu.
Rabenštajnské ohňové dobývky sú však voči špitálerskej doslova obrovské.
Použitá Literatúra a zdroje informácii:
Wikipedia: Fire setting, Feuersetzen
Agricola Georgius: De Re Metallica Libri XII, Basel
Bergknappe 104 (1/2004) článok Feuersetzen PDF článok spolku Graubunden, Švajčiarska federácia
Zborník Banského Výskumu Bevex, konferencia Hodruša 1997 a 2003
Agricola Georgius: De Re Metallica Libri XII, Basel
Bergknappe 104 (1/2004) článok Feuersetzen PDF článok spolku Graubunden, Švajčiarska federácia
Zborník Banského Výskumu Bevex, konferencia Hodruša 1997 a 2003
Text copyright : Ing.Karsten IVAN, OZ Kerling, Hodruša-Hámre
December 2012.
Foto copyright : L. Lužina, K. Ivan, 2012