Klopačky baníckych oblastí Slovenska

V minulosti boli v banských revíroch Slovenska klopačky všeobecne rozšírené. Malé závodné klopačky slúžili len na signalizáciu časových a poplachových signálov v rámci banského závodu. Väčšie centrálne obecné klopačky často slúžili aj ako protipožiarne strážne miesta, na vyvolanie poplachu v krízových stavoch, prípadne mali priradené ďalšie funkcie. 

Štiavnica

Budova štiavnickej Klopačky pochádza z roku 1681,  je teda renesančno-baroková. 

Mala združenú funkciu – slúžila ako  veža na signalizáciu časových údajov pre fáranie, poplašných signálov, ďalej ako služobná miestnosť na uloženie Bratskej pokladnice – bruderlády. 

V ľavej pristavanej prízemnej časti  bol pravdepodobne povodne byt klopačkára, vpravo v zahĺbenom prízemí bolo väzenie pre baníkov. Táto klopačka zrejme nikdy neslúžila ako stanovisko protipožiarnych hliadok, na tento účel sa využívali vrcholy veží Starého a Nového zámku.  Strecha vrcholí vežičkou s makovicovou laternou, v ktorej bola uložená -zavesená klopacia doska. 

Banskoštiavnická Klopačka od Starého zámku

Klopačka Liptovský Hrádok :

 Vážnica a klopačka bývalej železnej Maše v Liptovskom hrádku sú Národnou Kultúrnou pamiatkou. Z prevádzky huty (maše) sa zachovali len tieto dva objekty. 

Železiarne na hornom Považí produkovali v minulosti veľmi kvalitné železo, často používanom v tamojšom „zbrojárskom priemysle“ – puškárskych manufaktúrach.  

Vo vážnici sa vážila železná ruda privezená z okolitých baní roztrúsených vo vrchoch, aby bolo možné spravodlivo vyplatiť majiteľov baní. Klopačka je barokového slohu z 18 storočia, s vybraním na  ciferníky, ktoré v súčasnosti na budove nie sú osadené, strecha je šindľová s cibuľou.

Veža Klopačky v Liptovskom Hrádku

Samotné klepadlo banskej klopačky vo veži sa typovo svojim ľadvinovitým tvarom aj atypickým závesom odlišuje od ozvučných dosiek na strednom slovensku, zdá sa že sa jedná o výsledok amatérskeho pokusu o vytvorenie „nejakej“ klepacej dosky  bez znalosti problematiky . 

Atypická klepacia doska v klopačke Liptovský Hrádok. Foto: internet

 Múzeum baníctva a hutníctva Maša Liptovský Hrádok sídli v klopačke a vážnici ako vysunutá expozícia Liptovského múzea Ružomberok.

Špania dolina

 Pri námestí obce Špania dolina je budova správy závodu šachty  z 15 storočia s excentricky umiestnenou drevenou strešnou nadstavbou vežičky klopačky, klopadla, 

1996 bola budova rekonštruovaná na penzión. Budova samozrejme nie je totožná s tou , ktorá bola postavená v 15 storočí, bola viackrát prestavovaná, rozširovaná a upravená, naposledy po požiari v 80 tich rokoch 20 stroročia kedy krov aj s klopačkou zhorel do tla.

Špaňodolinská klopačka je svojim umiestnením na dne doliny výnimkou z obvyklého využitia klopačiek aj ako pozorovacích veží pre prípad požiaru, preto že na tento účel sa hodia skôr stavby umiestnené vysoko na svahu s dobrým rozhľadom . Pri tejto klopačke sa jedná typovo skôr o tzv. závodný typ klopačky, aj keď signály z veže sa v úzkej doline s baníckou zástavbou na strmých svahoch mohli dostatočne šíriť. Z tohto dôvodu je zrejme klopacia vežička excentricky odsadená od  hlavných línii strechy - aby sa zvuk šíril ponad hrebeň strechy aj severným smerom. Umiestnenie klopacej vežičky evokuje dojem, že do hmoty strechy budovy bola zapracovaná dodatočne.

Určite však kvôli polohe nemohla tunajšia klopačka slúžiť ako protipožiarna vartovka. 

Budova správy závodu v Španej Doline. Vlastná klopačka je vežovitý tmavý útvar vyrastajúci zo strechy vpravo

Hodruša:  renesančná klopačka z roku 1521,

Kamenná hranolová 4 podlažná stavba bola vybudovaná ako strážna a signalizačná veža na signalizáciu časov fárania pre bane Finsterort, Althandel, Staro a Novošechsvätých, na stráženie proti požiarom a tureckému nebezpečenstvu.  

Vývojovo súvisí s neďalekým Wachhausom, ktorý mal strážnu funkciu s lepším výhľadom do okolia a časti hlavnej Hodrušskej doliny, ale nemal signalizačné zariadenie.

Hodrušská klopačka s klopačkárovým domom . Najstaršia dochovaná klopačka na slovensku. Foto K.Ivan

K veži klopačky prilieha dom klopačkára, ktorý vykonával strážnu protipožiarnu službu a dával časové signály. Je možné, že z klopačky boli dávané do doliny aj časové signály nočného strážnika, ktorého popisuje cestopis anglických bicyklistov z konca 19 storočia.    

Na vrchole kamenných múrov je osadená ochodza  s výhľadom na všetky strany, v strešnej šindľovej makovici je osadený zvon bez srdca zo 16 storočia, ktorý pôvodne visel na zvoničke pristavanej k budove správy závodu Katarína Thiergarten.

Dnes je zvon lankom prepojený s hodinovým strojom zo  17. storočia, ktorý na ňom odbíja časové signály. 

Údaje o  hodinovom stroji, ktoré nájdeme v literatúre, nie sú korektné, sú zastaralé. Hodinový stroj zhotovil  okolo roku 1611 zrejme Martin Roxner z Nemeckej Lupče , ciferníky vymenili pravdepodobne evanjelici za čias štvrťmajstra (miestneho starostu) Imricha Tlačila v 18. storočí.  

Na ochodzi veže je aj klopacia doska, ktorá je v letnej sezóne využívaná na príležitostné klepanie návštevníkmi, ktorí si to chcú vyskúšať.

Axonometrický odkrytý polorez klopačkou v Hodruši- Autor kresby Marcel Mészáros

Hodrušská Klopačka je NKP v majetku obce, bola renovovaná v 90tich rokoch 20 storočia s prispením obce a miestnej súkromnej banskej spoločnosti.

 

Hnilčík- Ráztoky 

Klopačka pochádza z 18 – 19 storočia, stavba je podobného typu ako bola Kremnicko-piargska klopačka. Je to správna budova bansko-hutnej prevádzky, s vežičkovou nadstavbou podkrovia – zvoničkou/klopačkou. 

Možno povedať že sa jedná o skôr o menší- závodný typ klopačky/zvoničky, umiestnenej na dne doliny, slúžiaci len na časovú , prípadne poplachovú signalizáciu.  V blízkosti boli obydlia rodín baníkov, bane a medená huta. 

Je v súkromnom vlastníctve, po rekonštrukcii na penzión.

Piarg –Štiavnické Bane

Murovaná jednopodlažná vežovitá stavba klopačky je umiestnená na výšinnom výbežku v blízkosti budovy prvej banskej školy, pravdepodobne pochádza z obdobia 18-19 storočia .  Je postavená v podstate nad Ferdinand šachtou – jednou z posledných činných baní v tejto časti revíru. Umiestnenie stavby klopačky je volené tak, aby sa zvuk klopania rozliehal do všetkých častí obce s baníckym osídlením: Horného Fuchslochu, Piargu , Siglisbergu a Windšachty. 

Panoráma Štiavnických Baní - Piargu, poloha klopačky je označená šípkou

V súčasnosti je vo veži osadený hodinový stroj. Možno predpokladať, že v suchých ročných obdobiach bola tiež používaná ako strážne miesto protipožiarnej hliadky, preto že má dobrý výhľad do zastavaných častí obce, aj keď dnes je výhľad zčasti zakrytý stromami.

Piargska klopačka . Foto K.Ivan

  

Soľná baňa-Turňa

 Drevená veža s cibuľovou šindľovou strechou stojí nad areálom Soľného závodu v Prešove-Solivare. 

Bola postavená na vrchole haldy šachty Jozef po roku 1776. 

Solivarská Turňa. Foto: Jurík, www. pamiatky.custodea.com

Je trojpodlažná , v prvých dvoch podlažiach bol ubytovaný nočný strážnik-vartáš, na najvyššom poschodí sú sekundárne umiestnené dva zvony z rokov 1898 a 1924, tiež je tu rapkáč nahrádzajúci zvonenie počas Veĺkonočných sviatkov. 

Klopačkár zvonár - vartáš ohlasoval klopaním na dosku doležité časové a iné oznamy: - začiatok a koniec pracovnej smeny, čas výplaty,mesačný prídel obilia, štvrťročný prídel soli. Tiež požiare, živelné pohromy, požiare, úmrtia zamestnancov a obyvateľov Soľnej bane.

 Pri vyhlasovaní ostatných uvedených oznamov najprv klopaním na klopačku na seba upozornil, a potom vyhlasoval oznamy na všetky štyri svetové strany. V tejto variante signálov vlastne klopanie na klopačku nahrádzalo inde rozšírené bubnovanie obecného bubeníka.

  

Zlatá Idka –Zvonica

Táto pamiatka sa nachádza v miestnej časti Zlatej Idky , nazývanej Rieka. Miestni historici sú tej mienky, že ako klopačka je označená nesprávne, za skutočnú  klopačku považujú typ drobnej stavby závodných klopačiek.  

Zvonicu vybudovali v roku 1823, čo koreluje s obdobím výstavby huty na výrobu striebra. Na základe toho sa predpokladá, že objekt s najväčšou pravdepodobnosťou slúžil na oznamovanie signálov, najmä v krízových situáciach – na to je však vhodnejšie klopanie na klopaciu dosku, než zvonenie, nakoľko pri použití zvonenia sa nedá rozlišovať o aký typ poplašného signálu ide . Klopať sa dá podľa dohodnutých kódov

Po stavebnej  stránke ide o trojposchodovú stavbu z lomového kameňa so štvorcovým pôdorysom a ihlicovou strechou ukončenou banským znakom.

Zvonica v Zlatej Idke

 V roku 1979 bola renovovaná a na jednotlivých podlažiach sa pristavali ochodze.V roku 2008 boli vykonané niektoré udržiavacie stavebné práce./vymenené podhľady , položená nová dlažba a izolácie/

V Ústrednom zozname pamiatok Slovenska figuruje pod evidenčným číslom 4387. Zvonica je vo vlastníctve obce a toho času je v nej múzeum lokálneho významu.

Závodné klopačky: 

K problematike závodných klopačiek Ester Plicková uvádza:

„Okrem klopačky na klopacej veži mal kedysi každý banský závod svoju vlastnú klopačku na oznamovanie začiatku a konca pracovnej smeny. Rovnako tak tomu bolo aj v blízkych dedinách Piargu, Hodruši, Štefultove.  Zvyčajne bola zavesená pri cachovni závodu pod malou ochrannou strieškou, tak ako je tomu pri šachte František (v 50tich rokoch 20 storočia v Banskej Štiavnici;dnes táto klopačka neexistuje) Ale aj tu sa posledný krát klopalo v roku 1935“

Podrobnejšie článok p. Plickovej tu:

https://karstenivan.blogspot.com/b/post-preview?token=ILoFs04BAAA.YfX8RrW6Yj3ifQQbAyz4Tw.sWU5O2ViH-hmXTSsZtKAwQ&postId=5921545340607839199&type=POST

Dodnes sa nám zachovali len fotografie niektorých závodných klopačiek : klopačka Štôlne Birnbaum v Banskej Hodruši, klopačka štôlne Dolná Schopfer v Jalšovej Doline v Dolných Hámroch. 

Závodná klopačka štôlne Birnbaum, Banská Hodruša, 50te roky 20 storočia

Závodná klopačka bane Dolná Schopfer v Hodruši-Hámroch

Prekop k šachte Trojkráľová Závodu Anton Paduánsky , Vyhne so závodnou klopačkou rok 1913 

V 21 storočí boli obnovené štylizované závodné klopačky na Hornom Hodrušskom banskom závode, a na závode Starej Štolne Antona Paduánskeho vo Vyhniach, kde sa príležitostne klope pri vhodných príležitostiach.

obnovená Klopačka Vyhnianskeho banského závodu Anton Paduánsky. Foto K.Ivan

Upravená novodobá replika Kremnickej piargskej klopačky je na zrubovej budove Haviarskej v súbore povrchových objektov Banského Múzea v prírode v banskej Štiavnici, kremnickému originálu však zodpovedá len strešná časť budovy, zvyšok je doplnený v duchu historizujúceho štýlu.  

Klopačky stratené: 

O klopačke v Banskej Belej som v dostupnej literatúre nenašiel doteraz žiadnu zmienku, ale pokladám za veľmi pravdepodobné, že v oblasti pri Šachte Žofia , pri žilách Baumbartner a Goldfahrtner prípadne pri bohatom ťažiarstve Mária nejaká forma klopačky v minulosti zrejme existovala.

Zo správy priaznivca banskej histórie som sa dozvedel, že kamenné základy starej dedinskej klopačky  sú v krovinách naľavo od hrádze Bančianskeho tajchu v obci Banky, ktoré sú súčasťou B.Štiavnice vo Vyhnianskej doline, kde bolo pomerne rozsiahle dobývanie drahých kovov.

 Tiež stála na mieste vyvýšenom akusticky priaznivom mieste, kde sa zvuk klopania mohol rozliehať po celom osídlení aj baniach, ktoré boli súčasťou intravilánu obce. Nie je jasné, či bola murovaná, alebo drevená na podmurovke. Snáď časom zistíme viacej.

Najsmutnejším prípadom s posledných 40 rokov je zánik pamiatkovo chránenej klopačky v Kremnických baniach- Piargu. 

Takto vyzerala kremnická klopačka, kým ju majiteľ nenechal zhniť a rozpadnúť sa. Foto Krajský Pamiatkový úrad

Pamätám si ju zo 70tich rokov  keď sme popri nej chodievali na výlety z detskej ozdravovne Slniečko  do mesta. Nič nepomohla pamiatková ochrana objektu, majiteľ sa o objekt nestaral a drevená klopačková nadstavba strešnej konštrukcie totálne zhnila a rozpadla sa. Zostali len kamenné obvodové múry.  

Zaujímavá fotka malej závodnej klopačky pri Štôlni Václav v Kremnici z roku 1928. Ak sa nemýlim, v pozadí je tá vyššie zmienená riadna klopačka- budova na Kremnickom Piargu

Klopačky sa samozrejme nachádzali aj v iných kráľovských banských mestách a obciach. Podľa informácie od Ing. Fritscha napríklad v Smolníku boli až dve klopačky: jedna pri šachte Klement a druhá na námesti. Dnes ich už ale niet.

V publikácii História Pukanca sa uvádza, že banícka klopačka v Pukanci sa nachádzala na hornom konci námestia, v mieste nazývanom dodnes Pri Klopačke. Bola však zbúraná ešte v 19. storočí 

Nepochybujem, že centrálnych Klopačiek v banských mestách a dedinách Slovenska bolo oveľa viac, privítam ďalšie informácie od čitateľov trebárs do komentárov tohto blogu

Kto chce získať výkres klopacej dosky a kladivka, musí nazrieť sem:
http://karstenivan.blogspot.com/2015/04/ester-plickova-klopacka.html

Text copyright K.Ivan, OZ Kerling Hodruša-Hámre, Január- Júl 2015

Text je výhradným autorským dielom vyššie uvedeného autora a podlieha copyrightu . Jeho prípadné vydanie v tlačenej forme je potrebné s autorom vopred dohodnúť a odsúhlasiť. Text nie je dovolené kopírovať na svoje stránky bez uvedenia autorstva, prípadne ho vydávať za svoje vlastné dielo.

Použitá literatúra a pramene:

Ester Plicková  Klopačka: Príspevok k baníckym pracovným tradíciám, Pressburg/ Bratislava 1958

 RNDr Dušan Peterec : Solivar História ťažby a spracovania soli.vyd MONTANA Košice spol s r.o. 2013, ISBN 978-80-971545-0-9

Zlatá Idka http://www.obeczlataidka.sk/-kulturne-pamiatky

Hnilčík –Ráztoky  http://www.banskaklopacka.sk/ a

http://www.zbsc.eu/download/skanzem.pdf

Liptovský Hrádok http://www.liptovskemuzeum.sk/expozicie/muzeum-banictva-a-hutnictva-masa-liptovsky-hradok/

M.Durbák a kol. Sprievodca po technických pamiatkach Banskej Štiavnice a okolia , vyd. Štúdio Harmony s.r.o. B.Bystrica , ISBN 80-968547-4-7

Mýty a historická realita: Objavenie žíl v Štiavnických vrchoch ryžovačmi zlata

Starší autori vo svojich dohadoch o tom ako došlo k objaveniu strieborno zlatnatých žíl veĺmi často uvádzajú objavenie žíl starými ryžovačmi od Ipľa. Bez toho aby uviedli nejaký podklad či zdroj informácii. Jednoducho vyslovujú svoj laický názor na vec, ktorej nerozumejú.
 

Z pohľadu ryžovača zlata, ktorý o ryžovaní a výskytoch zlata v potokoch okolia niečo vie,  je toto podľa všetkého účelové tvrdenie, ktoré malo pravdepodobne podporiť legálnosť „odvekých nárokov“  Uhrov na tento región.

Jeden – dva  Ipeĺské zlatonosné potoky versus 15 zlatonosných potokov v povodí stredného Pohronia. Trochu nerovný súboj, a väčšina starších autorov bez akéhokoľvek argumentovania tvrdí, že Štiavnica bola objavená prospektormi od Ipľa.
Ťažko , a aj to sotva.  

Prečo? Lenivý Ipeľ zasahuje svojím povodím do Štiavnických vrchov iba malou časťou, jedným – štiavnickým výbežkom.

Východ ,sever,západ a napokon aj podstatnú časť južnej časti štiavnických vrchov obtáča bystro tečúci Hron.

Práve do Stredného a Horného Hrona ústia desiatky zlatonosných potokov a bystrín, ktoré jeho nánosy po tisícročia plnili zlatom.

Starovekí aj novovekí ryžovači nemali a dodnes nemajú v obľube lenivé toky. Možno si poviete, že Dunaj je predsa lenivá rieka, a predsa na nej dlhodobo ryžovali ba dodnes občas ryžujú zlato. Dovoľte, aby som Vás upozornil, že to nie je pravda. 

Ak si všimnete tok Dunaja dôkladne, zistíte, že popri našej hranici tečie pomerne rýchlo, a vôbec nie je bahnitý. Pri jarných  a jesenných povodniach presúva milióny ton štrku a piesku, vytvára nové ostrovy a piesočno štrkové kosy. Keď sa štrkopiesok presúva a tok mení svoje koryto, je ideálnym miestom pre ryžovačov, preto že vymieľa tisícročné usadeniny a tým vytvára stále nové a nové miesta vhodné na ryžovanie. Ovšem dunajské zlato je drobné, v podstate jemný zlatý prach z rozdrobených zlatiniek po dlhom  transporte z Álp.

Zlato je okrem niektorých tvrdých drahokamov najlepším materiálom na ryžovanie z vodných tokov. Nemení sa na iné zlúčeniny, je stále a ľahko identifikovateľné farbou aj leskom. Striebro sa kvôli svojej reaktívnosti s ostatnými prvkami v zemi a vzduchu až na výnimky prakticky nedá z vodných tokov vyryžovať. Výnimku, ktorá toto pravidlo potvrdzuje, spomeniem v článku nižšie.

Ipeľ nemá taký charakter ako Dunaj. Okrem horného skalnatého úseku je pomalý a bahnitý, a to aj počas povodní. Nie je to veľmi vhodný tok na ryžovanie, preto že je v ňom málo štrku. Do Ipľa prináša zlato z vrchov len pár prítokov: staré ryžoviská na prítokoch sú známe z pásma Ozdín, Cinobaňa, Lovinobaňa. Z južných úbočí Štiavnických vrchov prináša zlato   Krupinica, možno potôčiky z okolia starej banskej obce Babín a nakoniec Štiavnička. Nič viacej.

Hron je ovšem iný prípad.

Postupne sa jeho tok ukľudní a začína byť pomalý až za Slovenskou bránou pri Tlmačoch a Hronskom sv. Beňadiku. Kým nebol spútaný regulačnými hrádzami, výdatne „vyčíňal“ pri povodniach, vymieľal staré štrkové terasy , vytváral nové ostrovy a často menil koryto. Ryžovačské eldorádo. Zlatonosných prítokov po oboch stranách stredného a horného povodia má desiatky. Vymenujme si teda aspoň tie, ktoré sú príslušné k strednému Pohroniu po Zvolen. 

Povodia Hronu a Ipľa v Štiavnických Vrchoch. Približná hranica rozvodia Hrona a 6Itavy s Nitrou je modrá čiara, rozvodie Hrona s Ipľom je červená čiara

 Pôjdeme proti Hronskému prúdu, podľa obrázku s vyznačenými rozvodiami Hrona a Ipľa:  Za Slovenskou bránou nám sprava do Hrona ústi Pukanský zlatonosný potok (8),  z tamojších rozsypov zlata boli objavené Pukanské žily

Za Slovenskou bránou: 

• (9)sprava Liešny a Obecný potok pri Brehoch ( zlato z pásma rudných žíl medzi Liešnou dolinou, Rudnom a Brehmi) 
• (12)zľava: Kyzový potok a Štiavnica od Novobanských zlatostrieborných rúd
• (7)sprava: Rudniansky potok z pásma žíl pod Zlatým Chlmom a od Pukanského hrebeňa
• (4)sprava : Hodrušský potok z Hodrušského pásma žíl,
• (14 a 13)zľava: Klakovský potok po sútoku s Pílanským potokom zlato z Pílanských žíl
• (3)sprava: Vyhniansky potok z Hodrušsko- vyhnianskych zlatostrieborných žíl
• (2)sprava: Sklenoteplický potok : zlato z žíl okolo Bukovca
• (1)zľava: Rudianka alias Kremnický potok: mimoriadne výdatný zdroj zlata 
• (10 a 11)sprava: Kozelnícky potok alias Jasenica s bohatými zdrojmi zlata z Kolpašského potoka,Banskej Belej a Kozelníka – starej banskej dediny

Kde sa človek povyše Slovenskej brány obzrie, tam do Hrona priteká zlato.

Ipeľ je popri Hrone len taký chudobný príbuzný.  

Zo Štiavnických Vrchov do Ipľa prichádzalo zlato od:

• (15) Štiavnica alias Štiavnička, zberala zlato od Piargu, Štefultova a Štiavnice, sprava od starej Kolpašskej doliny nad Antolom (16)
• (17) Krupinica od Krupiny, baníctvo sa od 16 storočia nerozvíjalo

V zakladajúcej listine benediktínskeho kláštora v Hronskom Beňadiku z roku 1071 sú spomínaní ryžovači zlata na Hrone.
Na Hrone, nie na Ipli....

Prečo je teda dodnes živená legenda o objavení bohatstva štiavnice z jedného jediného potoka? Som toho názoru, že pravdepodobne preto, že Štiavnička bola v tejto oblasti jedným z posledných tokov, na ktorom sa profesionálne ryžovalo zlato na prelome 19 až 20 storočia.

Okrem Antolských Keglevičovcov od 18 storočia po zistení, že v Štiavničke možno ryžovať zlato, mávali na Štiavničke  údely na ryžovanie viaceré banské spoločnosti. Najlepšie je však popísané ryžovanie rodiny roľníka Jána Turzu na potočných lúkach medzi Prenčovom a Hontianskymi Nemcami z rokov 1898 – 1903 (Vörös 1903 Bányaszati és Kóhászati Lapok) .

 

Foto ryžoviska Jána Turzu pod Prenčovom zachytená objektívom Andreja Kmeťa v roku 1895. Foto z archívu Slovenského Banského Múzea

Táto rodina však zväčša svojou zaujímavou technikou ryžovania zachytávala len úniky drobného zlatého prachu a striebornej rudy z gravitačných úpravní na dolnom konci Banskej Štiavnice a z Antola. Okrem čistého zlata predávali na ďalšie spracovanie aj zachytený strieborno-zlatý koncentrát „múčku“  uniknutú zo stúp v objeme niekoľkých centov ročne.

Treba si uvedomiť jednu vec: stupy a šľamovanie  mali účinnosť zachytávania rudných zložiek len cca 50-70%. To znamená že do potokov zo stupových úpravní unikalo v odpadnom kale zlato a zlato-strieborný koncentrát  v objeme 50% - 30%  jehopôvodného obsahu vo vydolovanej rude!  

Šľamiareň v stupe, stupní úradníci v šajtrogách dočisťujú zlatý koncentrát. Foto Múzeum mincí a medailí , NBS, Kremnica

Vörös sa v svojom článku do Baníckych a Hutníckych Listov pozastavuje nad pôvodom hrubšieho zlata v Turzových koncentrátoch, ktoré nieslo známky vodného transportu – čo znamená že väčšie zlatinky, ktoré sa v Turzových koncentrátoch vyskytli,  boli potočnými kamienkami roztepané.

Myslím, že vysvetlenie výskytu takýchto zlatiniek je jednoduché – koncom 19 storočia sa rozmáhala ťažba hlavne na spodnom konci Banskej Štiavnice, v oblasti Franc a Mária šachty, tiež sa stavala a rozširovala tzv. Dolná centrálna huta.  Pri zemných a stavebných prácach sa zrejme rozvoľňovali staršie potočné sedimenty, a tieto boli následne odnášané smerom k Antolu, Prenčovu a Hontianskym Nemciam. Staršie zlato z rozsypov na hornom a strednom toku Štiavničky mohlo byť zdrojom týchto hrubších zlatín. Jemné uniknuté zlato dodávala do Štiavničky cez svoj odpad neďaleká Centrálna stupa, po jej vyhorení v 1908 roku aj novo postavená stupa Šándorka.

Únikom zlata z upravovanej rudy urobila koniec až nová flotačná úpravňa pri Franc šachte postavená v 30 tich rokoch, ktorá nahradila už vtedy zastaralé stupy s gravitačnou úpravou rúd v žľaboch.    

 

Dolný tok Štiavničky od Hontianskych Nemiec po Ipeľ

Štiavnička prvých 20 km  od prameniska pod Červenou Studňou tečie viacmenej priamo dole na juh v Prenčovskom údolí, miestami hlbokom a úzkom – najmä v úseku pod Antolom.

Za Hontianskymi Nemcami sa tok Štiavničky ukľudňuje a riečka už  ďalších 25 km plynie juhozápadným smerom pomaly cez Domaníky, Hontianske Tesáre a lenivo meandruje. Tu sa už mohlo usádzať len drobné prachové zlato, ak sa vôbec nejaké dostávalo v poslednom tisícročí až tam.

O výskyte hrubšieho zlata transportovaného až ku sútoku Štiavničky s Ipľom pri obci Tupá pod Dudincami na takmer 50 kilometroch toku Štiavnice si dovolím silne pochybovať.

Koniec- koncov,  v histórii spomenutých obcí pri toku Štiavničky za Hontianskymi Nemcami sa nedochovali záznamy o ryžovaní zlata. Pravdepodobne preto, lebo sa tam nevyskytuje v množstve, ktoré by stálo za tú námahu.

 Tamojší obyvatelia sa venovali od počiatku písanej histórie najmä pestovaniu hrozna ako základu „zlatého moku“ , ktorý sa v Štiavnických a Kremnických vrchoch dal po viac ako tisícročie vymeniť za skutočné zlato vydobyté z hlbín, preto že baníci si odjakživa veľmi radi zvlažovali zaprášené hrdlá.    

Starí Keltskí zlatokopi s veľkou pravdepodobnosťou nerozvíjali ryžovanie prachového zlata v dolnom toku Štiavničky aj Ipľa . Neoplatilo sa to, kvôli vysokému objemu potrebných fyzických prác k nepatrnému a neistému výťažku. Kelti najskôr pátrali po hrubšich zlatinkách, aké Ipeľ alebo dolný tok Štiavničky sotva niekedy mohol poskytovať.

Hron však v  období začiatkov prvého storočia pravdepodobne oplýval hrubším zlatom, ktoré do neho znášali početné prítoky. (Pod hrubším zlatom si však treba predstavovať zlatinky do veľkosti špendlíkovej hlavičky. Žiadne klondajské nugety!)

Preto som toho názoru, že zlato a následne striebro v Štiavnických vrchoch bol s oveľa vyššou pravdepodobnosťou objavené činnosťou prospektorov z Hronskej strany, teda najmä od Brehov, Rudna, Hodruše, Vyhní alebo Kozelníckeho (Jasenica) potoka.

 Hĺbavejšie typy čitateľov tohto článočku sa celkom logicky spýtajú : A kde sú teda na strednom Pohroní pozostatky Keltského, Germánskeho alebo Slovanského ryžovania? Prečo sa doteraz nenašli na strednom Pohroní staré „sýpy“ – kopčeky z preryžovaného materiálu?

Odpoveď je jednoduchá – lebo jednoducho už zrejme nie sú , Hron a jeho prítoky si ich „vzali“ späť .

Na Hrone sa pravdepodobne aktívne ryžovalo na takzvaných „kosových“ rozsypoch – priamo na brehoch rieky a štrkopieskových ostrovčekoch. Všetky navŕšené  „sýpy“ vytvorené z preryžovaného štrku zrovnala nasledujúca väčšia povodeň. Podobne boli tokom Hrona a zmenami jeho koryta zarovnané aj ryžovačské kopčeky (za dve tisícročia sú to stovky až tisícka povodní !) pri aluviálnych kužeľoch vyústenia horeuvedených potokov, ktoré prinášali zlato do Hrona z dolín.

Bočné doliny prítokov do Hrona sú prevažne úzke a pomerne strmé.

Ak v nich boli ryžovačské kopčeky, zrovnali ich stáročiami sezónne rozvodnené potoky a neskôr aj činnosti roľníkov pri pestovaní plodín na políčkach  z úrodnej zeme.
Dr. Labuda uvádza v literatúre svoj montánny výskum terasy v bočnej doline vyhnianskej doliny Rudno, ktorú pokladá za opustený ryžovačský sýp z ryžovania náplavov.
 Pokladám, za možné, že sa v budúcnosti nájdu ďalšie sýpy, preto že montánny výskum v širšom okolí Štiavnických vrchov je ešte stále "v plienkach" napriek kusu práce odvedenej v bezprostrednom okolí Banskej Štiavnice.    

Zvážiac vyššie uvedené fakty  som toho názoru, že zlato a následne striebro v Štiavnických vrchoch bol s oveľa vyššou pravdepodobnosťou objavené činnosťou prospektorov z Hronskej strany, teda najmä od Brehov, Rudna, Hodruše, Vyhní alebo Kozelníckeho (Jasenica) potoka.

Teória objavenia rudných ložísk od Ipľa je preto veľmi pravdepodobne len dookola opakovaný nepodložený a „tradičný“ mýtus.     

K.Ivan, OZ Kerling Máj-Júl 2015

Vyššie uvedený text je autorským dielom, je možné použiť ho ako podklad pre ďalšie bádanie, citovať ho. Autorstvo fotografii je uvedené pri jednotlivých snímkach. Nie je možné vydávať písomné časti ani fotografie druhými osobami za svoje vlastné dielo.           

              

Použitá literatúra a pramene:

F. Bakoš, M.Chovan a kolektív:  Zlato na Slovensku, vyd. Slovenský Skauting 2004. ISBN 80-89136-21-4

Labuda J. Ryžovanie zlata a začiatky osídlenia banskoštiavnického regiónu,  Mineralia Slovaca č. 3-4/31 1999 , ISSN 0369 – 2086

Jakab Zoltán:Ryžovanie zlata v Prenčove v 18. a 19 storočí v súvislosti so spracúvaním Au rúd v Štiavnických baniach Mineralia Slovaca č. 3-4/31 1999 , ISSN 0369 – 2086

P. Hvožďara: Ryžoviská v západných Karpatoch Mineralia Slovaca č. 3-4/31 1999 , ISSN 0369 – 2086

M. Durbák a kolektív: Sprievodca po technických pamiatkach Banskej Štiavnice a okolia, vyd. Harmony s.r.o. , ISBN 80 – 968547-4-7

Mapa Open Source Map z internetu