Translate

Zobrazují se příspěvky se štítkem#UNESCO. Zobrazit všechny příspěvky
Zobrazují se příspěvky se štítkem#UNESCO. Zobrazit všechny příspěvky

pondělí 27. července 2020

Banícke mýty a skutočnosť: Najstarší tajch


V literatúre o tajchoch sa mnohokrát opakovane tvrdí, že najstarším tajchom je Veľká Vodárenská nádrž, a že ju dalo postaviť mesto Štiavnica roku 1500.

Podrobnejšia analýza písomných prameňov, o ktoré sa opiera toto vyššie uvedené  všeobecne rozšírené tvrdenie ale ukazuje, že to je mýtus ako remeň.

Nebol postavený v roku 1500
Nebol postavený ani Mestom Štiavnica
Staršie tajchy než je  Veľká Vodárenská sú na Piargu a v Hodruši 

Viac sa dočítate v sekcii blogov o tajchoch tu:

čtvrtek 7. května 2020

Menej známe tajchy Vyhnianskej doliny III - Kajchybelský tajšok


S článkom o tajšíku v doline Kajchýbel pri Bankách som úspešne prokrastinoval viac ako tri roky.
 Na tento zaniknutý tajšok ma upozornili Vyhnoranci z OZ Eisenbach pred asi 5 rokmi, po ich upozornení som ho dohľadal na niekoľkých mapách, a dnes som sa odhodlal pospájať poznatky a poznámky do súvislejšieho textu.

V článkoch o málo známych tajchoch a tajšíkoch som už viackrát uviedol, že takmer každá dlhšia bočná dolina Hodruše a Vyhní ukrýva zaniknuté menšie tajchy a tajšíky, ktoré sú väčšinou oveľa staršie než známe veľké tajchy vybudované v hlavných dolinách.

napríklad tajšok v doline Hodruška, alebo tajšok v doline Kajchýbel (Keichhübel)  - nezamieňať si s Kysihýblom! 

Chcete vedieť  ako to je s málo známym tajšíkom ?

Článok bol presunutý na tajchovú líniu blogov tu:  https://tajchyjarky.blogspot.com/

čtvrtek 24. března 2016

Tajšok pri Ján-Jozef šachte II. - revidovaný


Tajšok pri šachte Ján-Jozef
som si bol obzrieť a „krokometrickou“ metódou pomerať pred pár rokmi, v lete.

Keď to tam bolo všetko zarastené, a pre listy nebol riadny prehľad okolia. Potom som o tejto vodnej nádrži napísal blog. 
Dnes s odstupom času musím priznať , že pre stromy som celkom dobre nevnímal les, a výsledkom je tento blog, ktorý je revíziou predtým napísaného........

Chcete vedieť  ako to je ďalej?
Článok bol presunutý na tajchovú líniu blogov https://tajchyjarky.blogspot.com/

neděle 17. ledna 2016

Štôlňa Birnbaum v Banskej Hodruši - pamiatka UNESCO

Štôlňa  Birnbaum sa zaraďuje k najstarším a najvýznamnejším banskotechnickým pamiatkam Štiavnicko-Hodrušského rudného revíru.
Portál Birnbaum štôlne v roku 1911 v pravo za sochou Piety sú pracie hranty s prameňom od Mikuláš štôlne. V nadpraží štôlne je slabo čitateľný nápis Jó Szerenczét! - teda po slovensky Zdar Boh! Podľa neoverených informácii by jedno z detí na fotografii mohol byť František Richard Oswald, slávny hodrušský rodák
Jej ústie s portálom nájdeme v nadmorskej výške 440 m.n.m. v blízkosti Farského kostola sv. Mikuláša biskupa, v historickom jadre Hodruše – Hámrov , časť Banská Hodruša,. Má zachovaný vstupný portál jednoduchého lichobežníkového tvaru, v nadpraží s výklenkom pre sošku patróna bane. Portál je v súčasnosti omietnutý novou vápennou omietkou a stabilizovaný opravou .

Presný rok začiatku razenia štôlne nie je možné v súčasnosti v archívnych dokumentoch vypátrať, nakoľko prvé banské mapy z území vtedajšieho Horného Uhorska sú známe až od začiatku 17 storočia. Na nešťastie Banskoštiavnický mestský archív, pod ktorého pôsobnosť Banská Hodruša ako časť mesta patrila, zničili požiare.
Vek štôlne Birnbaum (tzn. Hruška-strom ) je možné odvodiť len odhadom. Prvá zachovaná písomná zmienka o štôlni Birnbaum pochádza z roku 1547 v súvislosti s delením kuxov, teda ( v dnešnom ponímaní: podielov alebo „akcii“), čo však znamená, že štôlňa v tom čase už produkovala zisky z ťažby rudných žíl.

Musela teda už byť vtedy vyrazená pravdepodobne po žilu Finsterort a smerovala po nej na juhovýchod v dĺžke cca. 500 až 700 metrov. Samozrejme nebola razená priamo.
 Bola to stredoveká sledná štôlňa, a preto bola úzka, kresaná želiezkom a kladivkom a bola krivolaká. Smerom na severovýchod mala hnanú po Finsterort žile jednu čelbu, ale smerom na juhozápad boli čelby až dve, preto že žila Finsterort bola v južnej časti rozdvojená ako hadí jazyk. 

Neskôr od cca. druhej polovice 17. storočia bola razená už sledne trhacími prácami najmä na severozápad, a pribudla ešte jedna juhozápadná sledná chodba po žile Brenner . Pravdepodobne sa začali dobývať aj rudné stĺpy, kde sa rúbanie predtým neoplatilo, preto že medzičasom významne pokročila a technológia mokrej úpravy rudy. 

Nepriamym dôkazom o výrazne staršom pôvode štôlne je fakt, že (najstarší) gotický farský kostol Sv. Mikuláša biskupa je postavený na plošine z haldového materiálu vyvezeného z Birnbaum štôlne. Halda bola sekundárne obstavaná podľa vtedajšieho zvyku pevnostným múrom zrejme  v začiatkoch tureckých výpadov do Stredoslovenskej banskej oblasti, alebo ešte pred nimi teda v 16. storočí.
 Pritom  spomínaný kostol sv. Mikuláša bol  podľa staršej literatúry údajne dostavaný v roku 1387, ale nový pamiatkársky výskum v roku 2014 -2015 ukázal, že sa tak stalo až o cca 100 rokov neskôr – okolo roku 1470 alebo v nasledujúcom desaťročí .

V svorníku klenby totiž nie je uhorský erb, ako sme si všetci doteraz mysleli, ale je to erb kráľa Mateja Korvína. Problémom kvôli ktorému sa nedal presne rozoznať, je to, že je mnohokrát pretretý vápnom, takže jeho črty sú nejasné.
Minuloročný pamiatkársky výskum však nevylučuje, že na halde Birnbaum štôlne mohol stáť starší , zrejme drevený kostol hodrušských veriacich. Ako je známe, počas dvojročnej občianskej vojny 1442 - 43 bola Štiavnica, Belá a Pukanec dobytá a vypálená spojenými vojskami biskupa Rozgoňa a levického hradného kastelána ako odveta za vypálenie Beňadického kláštora banskými mestami. 
Môžeme sa však už len dohadovať či si tieto vojská dali záležať aj na vypálení Hodruše, možno ju vypálili aj s kostolom, čo mohlo byť logickým dôvodom na stavbu nového kamenného kostola Sv..Mikuláša Biskupa.

Pripomínam, že Banská Hodruša bola "odjakživa" súčasťou mesta Štiavnica. Ostatné archeomagnetické výskumy Dr. Labudu v rozváľanej kaplnke na takzvanom Starom Meste pri Banskej Štiavnici dokázali vypálenie tohto osídlenia v roku 1442. Potom už stačilo veliteľom poslať časť vojska do Hodruše a dôkladne vypáliť aj túto "ulicu"     

To vyššie uvedené znamená, že štôlňa Birnbaum mala už najmenej 50 -100 rokov pred prvou dochovanou písomnou zmienkou o jej existencii značnú dĺžku.
Iba vyrazenie – vykresanie-  niekoľkých stoviek metrov jej chodieb mohlo vytvoriť dostatočný objem jemnozrnnej haldoviny na základ plošiny stavby kostola. Pochopiteľne, nevylučujem ani to, že na kostolnú haldu prispela jalovým materiálom aj neďaleká Mikuláš štôlňa. Tá má však svoju vlastnú veľkú a výraznú haldu vpravo od portálu Birnbaum štôlne. 

Pokiaľ vezmeme v úvahu pomalý postup banských prác  vzhľadom na vtedy používané technológie razenia pomocou kladivka a želiezka,  a dobu potrebnú na stabilizáciu- usadnutie- haldy jemnozrnného materiálu z kresaníc (50 až 100 rokov) ako základu pre stavbu kostola, nebudeme ďaleko od pravdy, ak začiatok prác v štôlni Birnbaum budeme datovať na koniec 13. až začiatok 14 storočia.

Keď sa pozrieme na mapu z roku 1742 , vidíme, že štôlňa nemala od počiatku hneď charakter takzvaného prekopu k žile , ako má dnes napríklad úvodná Prostredná štôlňa a Horná štôlňa bane Všetkých svätých – nie je totiž razená priamym smerom k žile.
 Pozrite sa na obrázok nižšie kde som trasu Birnbaum štôlne v mape zvýraznil červenou farbou.
Priebeh Birnbaum štôlne vyznačený na mape Benedikta Faila z roku 1742. Ústie štôlne je označené modrou hviezdičkou.
Spočiatku je Birnbaumka razená krivolako, čo je zároveň dôkazom značného veku tohto banského diela.  Zákruty, a ako by tápanie jej smeru nasvedčujú, že bola razená v dobe, keď sa baníci snažili využiť danosti prírody a v podzemí razili chodbu s využívaním čo najmäkších hornín – po rôznych tektonických poruchách a miestami rozložených a teda mäkších horninách. Pokladám za možné, že pôvodným najstarším zámerom razenia čelby štôlne Birnbaum bolo  naraziť  a dobývať žilu Mikuláš na pravej – juhozápadnej strane doliny o cca. 10 metrov nižšie, než ju sledovala Mikuláš štolňa na protiľahlom úbočí nad tzv. Hálňou. Mikuláš žila bola Birnbaum štôlňou skutočne zachytená už po niekoľkých desiatkach metrov, a presledovala ju na úseku niekoľkých ďalších desiatok metrov, zdá sa však, že v tomto úseku nebola Mikuláš žila dosť zrudnená, alebo bola v príliš tvrdej hornine, a tak bola čelba zanechaná, a neskôr vyplnená základkou: jalovým materiálom.

Následne za Mikuláš žilou sa chodba Birnbaum napriamuje a smeruje na úseku cca 100 m k žilám Finsterort, potom zase ako by zaváhala, a odkláňa sa doprava, dokonca sa aj pár metrov vracia v mieste kde zrejme narazila na bočnú žilku a napokon v smere na severo-západ smeruje k žile Finsterort.
Túto narazila v cca. 350 metrov od portálu a sledná chodba po tejto vetve žily sa oddeľuje smerne na juh a juhovýchod po tom, ako bola vetracím komínom spojená s 2. obzorom Hornej Finsterort štôlne. Komín či skôr dopravno-vetracia šachtička bola podľa máp od 4. obzoru Finsterort vyvedená až na povrch, to miesto poznajú Hodrušania ako Gáplik,  na halde šachtice stojí chata a pod ňou kaplnka. 
Celá mapa Benedikta Faila. Stav bane Birnbaum v roku 1742
V mieste nafárania žíly Finsterort však čelba narazila na celý takzvaný „roj“ žíl a nejakú dobu sa tu stredovekí baníci venovali skúmaniu a ťažbe troch hlavných žilných plôch aj zhruba ďalším piatim odžilkom. Keďže starým ťažiarom bane Finsterort bolo známe, že žila je smerom na juh zdvojená, južná sledná chodba sa po cca 50 metroch za vetracím komínom vetví  na dve sledné južné chodby.
 Iná chodba Birnbaum štôlne pokračuje aj západným smerom (zhruba v smere hlavnej štôlne od portálu) kde sa vetví na tri krátke odbočky, tieto však podľa starých máp boli neskôr založené jalovinou.
Mapa M. Marka zachytávajúca komplikovanú situáciu vetvenia bane Birnbaum štôlne na  Finsterort žile Mapa je aj s dvomi rezmi či profilmi. Koniec 18 storočia. mapa je uložená v Banskom Archíve v Štiavnici.  Ovšem štôlňa Birnbaum bola v týchto miestach pravdepodobne už niekedy v 14. -15 storočí. 
Pôvodne v najstarších obdobiach boli ako prvé dobývané najlepšie rudy v juhozápadnej časti žilného systému Finsterort. V tejto časti masívu nie veľmi hlboko pod terénom sa dala očakávať cementačná zóna zrudnenia s bohatými akumuláciami striebra so zlatom.  
Pravdepodobne od 16. storočia sa sledná Birnbaum chodba po Finsterot žile ženie aj  severovýchodným smerom k dnešnej Michal šachte, ale práce boli zrejme obmedzené preto že vplyvom tureckej invázie a domácich stavovských a náboženských vojen bola doba , ktorá nepriala podnikaniu. Stav štátu a baní sa zlepšil až koncom 17. storočia.
 Celkom je na úrovni Birnbaum štôlne do roku 1742 vyrazených podľa mapy odhadom  1300-1400 metrov. Pri zvážení faktu, že desiatky až stovky metrov starých kresaníc Birnbaum štôlne sú založené jalovinou, môžeme povedať že v polovičke 18 storočia už chodby mohli byť dlhé do 2 kilometrov, alebo ak chcete, viac ako 1000 štiavnických  banských siah.
Dnes prístupný kratučký úvodný úsek  Birnbaum štôlne od ústia po zával 
Vráťme sa k písomným zmienkam o Birnbaum štôlni.      
Ďalšie písomné zmienky o štôlni sú z roku 1645, kedy po niekoľko desaťročnej prestávke kvôli nepokojným časom sedliackych rebélii a náboženských aj tureckých vojen, bola štôlňa  a jej prevádzka obnovená, už samozrejme s použitím strelných prác čiernym prachom. Táto technológia umožnila urýchliť  a zefektívniť razenie aj dobývanie rúd.

O starobylosti Birnbaum štôlne svedčí okrem už uvedeného aj jej vyústenie a poloha. Dnes je v teréne dna doliny značne zahĺbená a jej skalné zaústenie je vlastne dnes už pár metrov pod zemou, hoci v dobe jej zarazenia bol skalný podklad určite obnažený. Tiež úvodná murovanica má starobylý úzko podkovovitý tvar,  aký poznáme napríklad z tzv Hlbokej Kremnickej dedičnej štôlne. 
Dnešné zrekonštruované ústie akiste nie je úplne pôvodné- najstaršie, preto že v preklade stropu murovanice je druhotne osadený drviaci kameň "nákova" z ručného triedenia vyberanej rudy, a v portáli bola použitá aj pálená tehla, čo bol v stredoveku materiál podstatne drahší ako stavebný kameň. 
Podobné mladšie "prístavby" suchých murovaníc k starším kresaniciam môžeme v Hodruši pozorovať napríklad pri veľmi starých štôlňach - bane Starovšechsvätých - Hornej aj  Prostrednej štôlne.  

V roku 1688 sa štôlňa Birnbaum spomína ako súčasť majetku ťažiarstva Finsterort, jedného z najbohatších ťažiarstiev v celom revíri, a to včítane Štiavnice a Piargu.
Štôlňa Birnbaum je III. obzorom  bane Finsterort a podstatne mladšej šachty Michal označovanej spoločne aj ako Althandel , teda Starý (banský) handel. Systém je prepojený tiež s vyššie položenou štôlňou Mikuláš (aj Galander) spomínanou v roku 1497. Táto dobývka nie je síce v žiadnej mape z mnou preštudovaných zobrazená, ale v štôlni Mikuláš je prístupná zvrchu.
Mapa štôlne Finsterort v roku 1834. V pravom hornom rohu vidíme pozíciu  severovýchodnej čiastky žily Finsterort s protičelbami razenými od štôlne Birnbaum a od šachty Michal. Ostávalo preraziť ešte asi 80 metrov - biely úsek. 
Michal šachta v Althandli však nie je taká stará ako by sa z názvu lokality mohlo zdať. Z povrchu po dnešný takzvaný 8. Hodrušský obzor (úroveň Hodrušskej Dedičnej štolne) bola vyhĺbená až v 2. polovici 18. storočia, neskôr (presnejšie od roku 1867) bola prehĺbená až na úroveň Voznickej ded. štôlne ako vetracie a dopravné banské dielo, preto že dopravovať materiál baníkov od 2 km vzdialeného ústia HDŠ bolo už neefektívne. Ľahšie a lacnejšie bolo dopravovať ľudí, materiál a jalovinu šachtou nahor a nadol.
Rez Michal šachtou od povrchu po obzor Voznickej dedičnej štôlne z druhej polovice 19 storočia. Rez zobrazuje existujúce banské diela na VII obzore bane Finsterort (úroveň HDŠ) zvyšok prehĺbenia je len projektovaný. Pekne vidno že Finsterort žila je zdvojená na nadložnp a podložnú, a medzi nimi je medzižilok. Tá línia v pravej strane idúca šikmo dole je tektonická porucha - "smyk" Archív autora.  
Z baníckeho pohľadu bola hodrušská Michal šachta zarazená na dosť nešťastne vybratom mieste: práve tu bol vyvinutý žilný uzol, kde sa zbiehali žily Brenner a Finsterort aj s ich početnými nadložnými a podložnými odžilkami. Ťažiarske spoločnosti v minulosti takýmto miestam venovali zvýšenú pozornosť, preto že na žilných uzloch bývali najlepšie rudy, ktorých dobývaniu sa nedalo odolať.

Prečítajme si ešte, čo o žile Finsterort a Brenner  píše v roku 1919 Jindřich Dvorszak, správca erárnych baní v Hodruši svojou kúzelnou prvorepublikovou slovenčinou štiavnického typu:

"Finsterortská rúdna žila

Na Finsterortskej rúdnej žili sú viac plochy známe, od ktorých zvlášte zaslúži spomienku nadložná a podložná rúdna žila. Smer prúšej je priemerne 1h 100 a sváha proti východu s 400-om smer pozatymne je ten istý, ale má strmší úpad 450-600. Vyplnenie obidvôch žíl stojí s kvarcu a kalcitu, hrúbost je 1-13 m.


Stojí z dvoch - jeden pri druhom napredujúcích mocných rúdných žil. Smer kláti sa medzi 1 – 3 h a sváhu má proti východu 520, hrúbosť jeho je 1-4 m . Vyplnenie je zvláštne tmavo-barvový kvarc impregnovaný kyzom, čo často ked vyplnenie zostane vydlabané, doplní v pekných barvách skvelý /: ligotavý:/ markasit.  Ked kalcit vstupí napred, to riadne sprevádzaju rudy. Tak Brennerská jako Finsterortská rudná žila stojí pod obrábaným vo Finsterortskej baňi.

Včil len Finsterortská žila  sa obrábá na Brennerskej žily len vtedy bude možné sa začat pracovné konanie, ked terajšie otvory a obrábanie napred vstúpia."

Takto zachytil čelbu na Brenner žile Marco Vincenc Lipold koncom 19. storočia
Lenže dobývanie rúd v ochrannom pilieri šachty spôsobí skôr alebo neskôr kolaps šachtového telesa a jej výstuže, a presne to sa stalo aj v tomto prípade. Už po necelých 100 rokoch od jej vyhĺbenia sa začala Michal šachta zavaľovať. Ovšem dovtedy bola intenzívne využívaná, a bola postupne hĺbená až na úroveň Voznickej dedičnej štôlne. Keď sa začala od povrchu zavaľovať, postupne v nej baníci budovali ochranné povaly z dreva a neskôr aj betónu, aby kusy nepadali dole. Keďže sa ňou už nedalo fárať z povrchu,  bol pri jej hĺbkovom pokračovaní zriadený na  úrovni HDŠ osemkoňový ťažný gápeľ a šachta bola ďalej prehlbovaná až na Voznickú dedičnú štolňu. Nakoniec už aj s pomocou elektrického ťažného stroja, umiestneného v podzemí. 
     
Štôlňa Birnbaum začala okolo roku 1840 plniť úlohu fáracieho diela pre baníkov  šachty Michal ešte pred jej vyhĺbením na úroveň Hodrušskej dedičnej štôlne, slúžila na vetranie šachty Michal , bane Finsterort a zároveň bola hlavnou dopravnou štôlňou na materiál pre tieto bane. Baníci na hlbšie obzory nemuseli fárať priamo šachtou, stačilo po rebríkoch v dobývacích pásoch zísť o tri obzory nižšie. Jalovina sa podľa možnosti na povrch nevyvážala, ale zapĺňali sa ňou vydobyté priestory a neúspešné štôlne priamo v podzemí. Ako vetracie a fáracie dielo bane Finsterort slúžila Birnbaumka až do roku 1950, kedy bolo definitívne ukončené dobývanie strieborných rúd na Hornom Hodrušskom banskom závode.


Birnbaum štôlňa v 50 tich rokoch 20. storočia
Ústie šachty Michal na povrch bolo už od konca 19. storočia zavalené, a Birnbaum štôlňa bola v tej dobe najvyššie položeným činným banským dielom tohto závodu. Nad jej  úrovňou sa nachádza síce ešte obzor Hornej Finsterort štôlne  (2. obzor) a ústie štolne Ján pri šachte Michal (1 obzor), tieto však boli pravdepodobne už dávnejšie opustené pre vyčerpanosť rudných zásob a boli už zrejme tiež zavalené .

V priebehu 18-19 storočia bola  na úrovni štôlne Birnbaum – teda 3. obzoru bane Finsterort hnaná čelba severovýchodným smerom poza Michal šachtu , preto že bolo treba preskúmať možné pokračovanie zrudnenia.  Zároveň bola razená smerom na juhozápad po žile protičelba od šachty Michal po Finsterort žile a tiež po tej istej žile smerom k Vyhnianskej žile Anton Paduánsky ktorú sledovali smerom k Hodruši vyhnianski baníci. Obe žily (Anton a Finsterort) boli v tomto smere takmer rovnobežné, ale oddelené cca. 330 metrov hrubou vrstvou jalovej horniny. 
 
Čelby týmto smerom boli razené aj na 4-tom 5-tom a 6-tom horizonte   Podľa starých máp sa zrudnené časti podarilo nájsť a boli vydobyté od 6. obzoru odbočky Dedičnej štolne cisára Františka, ktorá v tejto časti hodrušského podzemia končila, až po 2. Obzor.
Ovšem treba si tiež uvedomiť, že severovýchodné čelby  obzorov Finsterortskej bane vzdialené od šachty Michal takmer 1,5 kilometra!

Od  Vyhnianskej Anton štôlni tamojší baníci vyrazili Eduard prekop, hodrušskí baníci vyrazili od 4 obzoru Finsterort 12 metrov komínu Eduard  a prepojenie medzi Antoni- štôlnianskou a Finsterortskou baňou bolo hotové. Okrem funkcie fáracieho diela tento prepojovací komín a prekop Eduard plnil aj dôležitú funkciu vetraciu. 
Birnbaum štôlňa po Michal šachtu nastúpala 9 metrov - pri šachte má nadmorskú výšku 449 m n.m., čo je normálne - všetky dôležité štôlne sa razili s miernym stúpaním, aby nimi vytekali banské vody na povrch. 

V súčasnosti si portál Birnbaum vyžaduje pozornosť, ktorá zodpovedá jej významu.
Portál bol v rokoch 2012 -2013 znovu odkrytý zbúraním  ilegálnej (na pozemku, ktorý mu nepatril) prístavby chlievikov pána Zrebeného a bol celkovo obnovený z príspevkov z 2% daní Občianskym Združením Kerling. 

Treba k nej ešte osadiť  informačnú tabulu a doladiť pár detailov.
V tesnej blízkosti stojaci domček slúžil najprv ako sklad materiálu dopravovaného štôlňou Birnbaum k šachte Michal, zrejme aj ako kováčska šmykňa na ostrenie a výrobu železných nástrojov.V medzivojnovom období slúžil ako miestna hasičská zbrojnica pre Banskú Hodrušu, neskôr bola budova adaptovaná na obytné účely.
Hasičská zbrojnica v Banskej Hodruši pri Birnbaum štôlni v 30. tich rokoch 20. storočia. Štôlňa samotná je mimo záber vpravo, vedľa drevenej prístavby 
 Naproti stojaca budova bola sídlom správy závodu šachty Michal a štôlne Birnbaum, ešte v paťdesiatych rokoch pri nej stála malá ručná klopačka.
Závodná klopačka pri správe šachty Michal a štôlne Birnbaum. Foto na sken poskytol O.Straka alebo D. Ološtiak
Táto budova je dnes súkromným majiteľom pomerne citlivo obnovená, hoci predtým bola „po socialisticky“ prestavaná. Budova správy závodu má pravdepodobne veľmi staré základy, preto že sa v roku 2014 pod červotočom poškodenou podlahou našiel obdobný odvodňovaco-vetrací systém ako sa našiel pod správnou budovou Prostredná štôlňa bane Všetkých Svätých.
Správna budova Birnbaum štôlne a šachty Michal je tá najväčšia vlavo. Foto z 60 tich rokov 20 storočia
Pri rekonštrukcii operného múra bezprostredne pri portáli bolo nájdene väčšie množstvo kamenných „nákov“ - ručných stúp na roztĺkanie strieborno- zlatých rúd pri ich druhom triedení (prvé sa robilo priamo v bani).

Ako som už uviedol v blogu „o Ceste poštára z Hodruše do Vyhieň a naopak“ štôlňa Birnbaum viac ako sto rokov slúžila najmä v zimách ako pohodlná skratka na prechod baníkov a niekedy aj civilných osôb z Vyhní do Banskej Hodruše. 

 Možnosť takejto zaujímavej cesty však zanikla po niekoľkých závaloch na trase ešte koncom 60tich rokov 20. Storočia. Dnes je cca 10 metrov za portálom štôlne Birnbaum štôlňa zavalená po prievaloch potoka pri opakovaných prietržiach mračien v 70tich rokoch 20. storočia.
Potok sa po prietrži mračien  valí po ceste v Banskej Hodruši. Foto je urobené priamo nad portálom Birnbaum štôlne. 60 te roky 20 storočia. Foto poskytol p. Špeťko. 
Ďalšou zaujímavosťou bane Birnbaum bola podzemná kaplnka na modlenie sa baníkov pri fáraní. 
Niečo podobné v Hodruši existuje len na Prostrednej bani všetkých svätých, a na Štiavnickej strane hôr nie sú podzemné kaplnky známe. 
(Samozrejme neberiem do úvahy sv. Barborku v Banskom Múzeu – skanzene. Tá tam je umiestnená umelo - sekundárne, preto že sa na to návštevníci pýtali. Ako som už uviedol v iných blogoch, Barbora nebola patrónkou Hodrušských baníkov.)  
Podľa pamätníkov bola stará podzemná kaplnka neďaleko od vchodu Birnbaum štôlne, podľa všetkého v najstarších cca. 600 ročných odbočkách na Mikuláš žile. V kaplnke podľa údajov starších obyvateľov ktorí ju zažili ešte priechodnú, bola soška Panny Márie.

Obnovený portál štôlne Birnbaum má v nadpraží malý výklenok pre sošku, v ktorej bola soška panny Márie s Ježiškom . Replika podobnej sochy v starosvetskom ponímaní bude osadená pred znovu-vysvätením portálu.

Inou zaujímavosťou portálu je zábradlie nad operným múrom pri portáli štôlne. Je to výrobok firmy Kachelmann odliaty v susednej Vyhnianskej doline pred cca 120 rokmi. Zábradlie sem bolo premiestnené z píly Mira v Hodruši, kde chránilo studňu v pivnici.         

Domček pri portáli štôlne je dnes v majetku obce. O jeho osude sa ešte nerozhodlo, je tu  možnosť v domčeku vytvoriť malé informačné stredisko pre turistov a stálu výstavku o pamiatkach a histórii tejto časti obce. 
Portál štôlne tesne po zbúraní prístavieb stav v roku 2013. Foto K.Ivan
Portál Birnbaum štôlne ešte prikrytý prístavbou kurínov a zajačníkov . Stav do roku 2013 Foto K,Ivan


Portál štôlne Birnbaum pri začiatku rekonštrukcie operného múru v roku 2012  foto K.Ivan

Portál po dokončení opernného múru a natiahnutí novej omietky 2013 foto K.Ivan
Po namaľovaní základnou farbou 2013 foto K.Ivan

Štôlňa Birnbaum je zastávkou Náučného chodníka „Cestujeme časom“ , je spomenutá ako zastávka aj v cyklotrasách „Bajkom k tajchom") 
Po dobu niekoľkých storočí bolo priestranstvo pri portáli Birnbaum štôlni prirodzeným centrom stretávania sa obyvateľov, preto že sem chodili na vodu z neďalekého prameňa pri soche Piety , v drevených hrantoch ženy prali bielizeň a deti sa hrali okolo nich.
  
Významovo i vekovo je možné štôlňu Birnbaum  (aj vzhľadom k jej polohe v historickom jadre obce – Pamiatkovej zóne, od roku 1999)  porovnávať s podobnými štôlňami zachovanými do dnešných dní  v iných banských regiónoch, ako je štôlňa Glanzenberg v Banskej Štiavnici alebo tzv. Denná či Denská štôlňa v Španej Doline. 
To všetko sú banské diela,  ktoré osobitným spôsobom dotvárajú nezameniteľný banícky ráz spomínaných historických sídiel. Tieto technické pamiatky sú významné prinajmenšom v meradle Európskej baníckej histórie.

Aj vzhľadom k vyššie uvedeným faktom bola menovite štôlňa Birnbaum spolu s viacerými inými technicko- historickými pamiatkami mesta Banskej Štiavnice a jej okolia, zapísaná dňa 11. decembra 1993 na Zoznam Svetového Dedičstva UNESCO.

  Január 2015                                                     
Spracoval: K.Ivan, OZ Kerling

Text tohto blogu je autorským dielom Ing. Karstena Ivana. Je možné ho citovať, uvádzať ako prameň, zdieľať, ale nie je možné ho bez súhlasu autora publikovať v tlačenej forme prípadne ho vydávať za svoje vlastné dielo inými autormi. Dielo je priebežne aktualizované novými poznatkami. 

Použitá literatúra a pramene:

Sken mapa Hodrušského a Vyhnianskeho revíru Ing. Svätozára Gavoru z výskumnej úlohy Hodruša (1980) , archív autora

Mapa baní Finsterort s banskými poľami z roku  1742 a 1768 od Benedikta A. Faila, Štátny Archív Banská Štiavnica, číslo položky mi nie je známe

Mapa baní Finsterort od A. Hankesa , rok 1834, Štátny Archív Banská Štiavnica, číslo položky mi nie je známe

Mapa časti štôlne Birnbaum a 4. Obzoru , autor F. Marko, koniec 18. Storočia, Štátny Archív Banská Štiavnica, fond HKG č. 8036 , sken poskytnutý láskavosťou Mgr. Lucie Krchnákovej 

  
Durbák a kol. : Sprievodca po technických pamiatkach Banskej Štiavnice a okolia, vyd. Štúdio Harmony s.r.o. Banská Bystrica , ISBN 80 – 968547 – 4 -7 (údaje o nadmorskej výške ústia a histórii bane) 

Mgr. M. Haviarová, PhD, & Mgr. Art. . Haviar: 
Architektonicko-historický a umelecko-historický výskum r. k. Kostola sv. Mikuláša: november 2015. nepublikované, poskytnutá k nahliadnutiu láskavosťou spoločnosti Haviar s.r.o. (údaje o období vybudovania kostola sv. Mikuláša po revíznom výskume 2014) 

Hlavná banská kniha bane Rozália , rukopis, do roku 1970 A. WEISS, nepublikované, archív autora. (údaje o nadmorských výškach obzorov)

PhDr. M. Čelko: prednáška "Príspevok k dejinám Hodruše do konca 16. storočia",  tlačená forma in Spravodaj 3-5/97 Vydal Bevex Prievidza 1998 (údaje o bani Birnbaum a ťažiarstve Finsterort)

Mgr. E. Síkorová & PhDr. J.Surovec: prednáška "Baníctvo v Hodruši od roku 1600 do roku 1750" in Spravodaj 3-5/97 Vydal Bevex Prievidza 1998 (údaje o bani Birnbaum a ťažiarstve Finsterort)

Markus Vincenc Lipold: Der Bergbau von Schemnitz in Ungarn, Jahrbuch k u k Geologischen Reich-Anstalt 1867

Jindřich Dvorzsák : Poznámky ku štatistickým dátam pre banské a hutnícke závody, úradníkov a bratské pokladne, rukopis 1919 - 1921 Hodrušské štátne baňské závody, nevydané, archív autora.

Skeny fotografii archív autora, Fotografie K.Ivan. 

neděle 29. listopadu 2015

Nejasnosti okolo strojovne šachty na Piargu

Na tomto mieste bol  od jesene 2015 blog venovaný tematike nejasností okolo budovy na Piargu zvanej "Pod hodinami" ktorá bola a v súčasnosti ešte stále je považovaná za strojovňu "ohňového atmosferického čerpacieho stroja pri šachte Jozef".

Nesprávne, strojovňa atmosferického ohňového stroja to zrejme nie je.

Na jar roku 2019 montánny historik Miroslav Minárčic spracoval prácu s názvom
 Unikátna "neznáma" montánna pamiatka..." - (neuvádzam celý názov práce), v ktorej poukázal dôkazmi na to, že "šachta Jozef" nie je šachtou Jozef, ale je v skutočnosti šachtou Špitáler, a tiež na to, že budova "pod Hodinami" s najvyššou pravdepodobnosťou nebola strojovňou  ohňového čerpacieho stroja, ale bola prestavaná zo staršej budovy na strojovňu s iným princípom pohonu

Záhadou zostáva, prečo nebola strojovňa tohto (čerpacieho? ťažného?) stroja pravdepodobne nikdy využitá v praxi? Zatiaľ to vyzerá tak, že o tom v preštudovaných podkladoch niet zmienok.

Zavalila sa náhle Špitáler šachta?
 Možno tam bola iná príčina, technický zádrhel (nedostatok vody?), alebo zmena pohľadu banského eráru na využívanie vody ,alebo dokonca využívania celej šachty?
 Možno nakoniec použili pripravené vodné koleso s bubnami navijáku niekde inde?
Možné je všetko z uvedeného, a ešte určite aj ďalšie možné tu neuvedené dôvody.

Pravdu o účele stavby budovy nazývanej "Pod Hodinami"  však má s najvyššou pravdepodobnosťou Dr. Minárčic.
Keď sa rozhodne svoju prácu niekde publikovať, dočítate sa, prečo sa majú veci tak, ako napísal.
Nechcem spoilerovať jeho prácu, kým ju sám niekde nezverejní.

S konzultovaním problematiky čo je čo na Piargu a prečo to tak je, ako to je, po e-mailoch,  bolo spojených niekoľko scén ako vystrihnutých zo starších francúzskych a talianskych  komédii, zainteresovaný úzky okruh obecenstva, ktoré sa zúčastnilo vyjasňovania situácie, vie prečo. 

Tie výstupy sú pre mňa srandovnou epizódkou, ale mám niekedy pri takýchto scénkach dojem, že predmet "Ako reagovať na kritiku" sa na fakultách pre banských historikov neprednáša, naopak, študenti montánnej hystérie navštevujú  tajne semináre na fakulte divadelných umení.

To, že som sa vo svojom blogu mýlil, je v poriadku, - koniec koncov, nebol som sám, a celá generácia banských historikov "s papiermi" teda históriu vyštudovavších, ktorá sa zaoberala Piargom, doteraz v tomto omyle zotrvávala.
Čo potom zmôžeme my, amatéri kafrajúci sa v banskej histórii?  Z mylných predpodkladov možno dôjsť len k mylným záverom.
Ja som vo svojom blogu  vlastne pridal polienko pod pomyselný kotol na špekulatívnu paru poháňajúcu súbor domnienok, čo táto budova vlastne bola a na čo slúžila. Že polienko bolo nesprávne, to je moja chyba, ale za svoje omyly sa nemám prečo hanbiť.

Ak som čitateľov svojimi pôvodnými vývodmi zmiatol, nak sa na mna nehnevajú.

Ponechám na tomto mieste aspoň súbor vybraných obrázkov, ktoré boli prílohami pôvodného textu, a úryvky pôvodného textu, ktoré majú aspoň istú informačnú hodnotu pre laické publikum.         

Prospekt šácht na Piargu , kópia z Marsigliho mapy z roku 1726, teda doby, keď sa montáž ohňových strojov ešte len plánovala . Do mapy som doplnil mená šácht.  

V ostatných rokoch dôkladne preskúmal históriu Potterových a Fischerových ohňových strojov zostrojených a namontovaných v Novej Bani aj na Štiavnických Baniach amatérsky historik pán Peter Kopernický.
Neobmedzil sa len na suchý popis technických parametrov a funkcie ohňových strojov (pri všetkej úcte k odborným prácam p.doktorov  Gindla, Vozára alebo Kladivíka, ktorí to takto vyriešili), ale načrtol - po riadnom prehrabaní sa dokumentáciou vo Viedenskom Hofkammer Archíve - aj vzťahy Isaaca Pottera ako staviteľa  atmosferických  ohňových strojov  Newcomenovho typu v Rakúsko-Uhorsku,   s Jozefom Emanuelom Fischerom z Erlachu, ktorý Pottera do Uhorska v podstate po priemyselnej špionáži v Anglicku z Británie do Uhorska „dotiahol“.

Prvých sedem rokov činnosti ohňových strojov na čerpanie vody v Novej Bani nebolo veľmi úspešných.
Jednak pre to, že Komorský úrad vo Viedni dal z opatrnosti namontovať  tento dovtedy nevyskúšaný stroj na nie veľmi perspektívnej šachte Althandel  v Novej Bani, ktorej ťažba bola už dávno za zenitom svojej slávy.

V ďalšom  bolo potrebné na ohňovej mašine „vychytať“ mnoho konštrukčných problémov, vyriešiť problematiku opráv a výmen nekvalitne zhotovených dielov strojov.
Dokonca bolo potrebné neustále prekonávať aj sabotáže a poškodzovania stroja zo strany prenajímateľov koní pre tamojší čerpací konský gápeľ , dodávateľov krmiva pre kone a tesárov či kováčov pracujúcich na udržiavaní čerpacieho gápľa, ktorí sa spojili v boji proti novej mašine, ako popisuje filozof  Montesquieu, ktorý si prišiel stroj do Novej Bane prezrieť.

Potom k neúspechu prispeli aj nevhodné konštrukčné zásahy - napríklad predĺženie výtlačného potrubia malého priemeru od púmp v podzemí,  vedeného po Hronskej dedičnej štôlni pod Novou baňou, namiesto toho, aby potrubie urobili čo najkratšie. Technikom je známe, že predlžovanie výtlaku pri malom svetlom priereze má za následok prudké zhoršovanie účinnosti akéhokoľvek čerpadla.

Ďalším faktorom neúspešnosti prevádzky boli nezvládnuteľné prítoky podzemnej vody z hlbín pod Hronskou dedičnou štôlňou.
Stroj bol postavený ako poddimenzovaný, ale to jeho staviteľ Potter pri jeho konštrukcii nemohol vedieť, nemal ako zistiť (z technických dôvodov) aké výdatné sú skutočné prítoky.
Kvôli enormným nezvádnuteľným prítokom vôd skrachovali aj o celé stáročia neskôr viaceré banské podniky a projekty, hoci už mali k dispozícii omnoho modernejšie a výkonnejšie čerpadlá - z tunajšej oblasti spomeniem napríklad príklad šachty na Drieňovej v Štiavnici.

Piest a vahadlo z Newcomenovho atmosferického stroja, originál z roku 1798, teda podstatne neskoršej doby, než o akej píšem. Tu je vahadlo aj piest z liatiny. U nás boli vahadlá drevené, a piesty z medi a mosadze Foto K.Ivan , Science museum, London 2012

Isaac  Potter sa pri tomto osemročnom boji značne finančne a zrejme aj psychicky vyčerpal. Videl, že v Novej Bani  jeho stroj nemá veľkú perspektívu, a kvôli neustálej zadlženosti skúšal popri prevádzkovaní strojov podnikať v baníctve v okolí. Podľa niektorých náznakov zároveň s tým skĺzaval do alkoholizmu a výbuchov neakceptovateľného správania v záchvatoch hnevu. Vrhol sa tiež na iné podniky v oblasti baníctva - napríklad dobývanie železnej rudy pri Veľkom Poli, ktoré po čase tiež stroskotali.

Napriek vyššie uvedenému, samotný stroj spojený s čerpadlami  v obdobiach ,keď fungoval bez porúch, ukazoval prekvapivo vysoký výkon, neporovnateľne vyšší ako iné čerpacie stroje založené na iných princípoch pohonu v tej dobe.
Dá sa teda povedať, že atmosferický parný stroj Newcomen Potterovej konštrukcie v Novej Bani napriek neúspechom preukázal svoje kvality neskôr, na Piargu pri Štiavnici . 

Mimochodom, vedeli ste, že aj slávny Matthias (Matej) Bel z Očovej bol spoluinvestorom a podielnikom stavby a prevádzky Potterovho stroja v Novej Bani?

Možno to pán Kopernický vo svojej práci spomenul, už si nepamätám, ale pripomenulo sa mi to pri čítaní nového vydania Belových Notícii, v knihe o Tekovskej stolici, kde Matej Bel opakovane ľutuje svoje členstvo v tejto spoločnosti prevádzkujúcej ohňový stroj v Novej Bani citujem: "Bol taký drahý!" - vraj to mali napísané aj v "logu" spoločnosti.

Kotol Newcomenovského atmosferického stroja (1798) zo Science museum Londýn. Foto K.Ivan 2012

Nákres podobného kotla niektorého z Piargskych strojov z knihy Nicolausa Podu 1778. Je tam znázornená aj príruba s dvojicou trubiek na kontrolu stavu hladiny vody v kotli vľavo a iná príruba odberovým potrubím pary vpravo 

V krátkosti si ešte pripomeňme hlavný rozdiel medzi ohňovým strojom a klasickým parným strojom.
Atmosferický ohňový stroj   - nákres zo Zlatej knihy Baníckej 1764.

V ŠÚBA existuje veľmi podobný nákres "ohniváka" z Magdaléna šachty fond HKG 10567
Ohňový atmosferický stroj nepracoval s pohonnou energiou získavanej z pretlaku pary, ale naopak, silu/pohon piestu dodávalo vákuum vo valci, ktoré vzniklo po kondenzácii horúcej pary vstreknutím studenej vody, a vlastne na valec netlačila zvnútra para, ale na piest tlačila atmosféra zvonku
V podstate to bol otočený princíp neskorších Wattových parných strojov.

Výkon stroja v tomto usporiadaní preto nepotreboval vysoký tlak pary, jeho činnosť bola skôr závislá od jej množstva. Na piest vlastne tlačil zvonku tlak atmosféry pri kondenzácii pary vo vnútri piestového valca, ktorá vytvárala vákuum, a preto sa stroj nazýva atmosferickým parným strojom.
 Nepracoval ale nijako oslnivo rýchlo – za minútu vykonal podľa súdobých záznamov ohňový (atmosferický parný) stroj len 6-8 zdvihov alebo ak chcete cyklov. To znamená, že jeden zdvih pripadal  priemerne na 7-10 sekúnd.

Nebol to teda nejaký rýchlobežný stroj.
V tejto súvislosti je ale zaujímavé, že existujúce repliky - teda funkčné detailne prepracované napodobeniny Newcomenových atmosferických strojov dnes pracujú rýchlejšie, a robia jeden cyklus za nejakých 3 - 5 sekúnd.  
 
Niekedy sa v literatúre ohľadom čerpania vôd naznačuje, že prvé ohňové stroje v Štiavnických vrchoch boli postavené na Piargu – dnešných Štiavnických Baniach.

Nie je to pravda, pán Kopernický dokázal, že prvý ohňový stroj v oblasti Štiavnických vrchov fungoval v Dolných Hámroch od roku 1732 na šachte Kyslá, v dnešnej  Hodruši-Hámroch , kam ho z Novej Bane presťahoval práve Potter na odporúčanie Dvorskej komory.
 O tom však niekedy inokedy, vyzerá to tak, že svoj ohňový stroj znovu poskladal a zostavil v Hodruši -Hámroch ešte samotný Isaac Potter .

V 30tich rokoch 18. storočia sa naplno v štiavnických vrchoch ukázal nedostatok pohonnej vody pre banské a úpravnícke stroje sústreďovanej vo vtedajších nepočetných a malých tajchoch.
Rozbehla sa vlna horúčkovitého stavania veľkých tajchov Mikovínim a Hellovcami, ale tieto stavby trvali dlhé roky.
Práve tie roky stavby tajchov boli, ako na potvoru, väčšinou suché, alebo suchšie, ako zvyčajne zvykli bývať.  
Cisársko-kráľovský banský erár  sa preto konečne odhodlal  preklenúť nedostatok vody aj stavbou ohňových čerpacích strojov, a to aj napriek tomu, že v šírom okolí bol veľký nedostatok palivového dreva, ktoré každý ohňový stroj  stroj hltal s veľkým apetítom.

"Nové" ohňové stroje boli v Štiavnických vrchoch po vyskúšaní v Novej Bani a v Dolných Hámroch postavené práve pri šachte Jozef  na Piargu.
 Ich projektovanou úlohou bolo vyťahovať vodu z 5. Piroch obzoru na úroveň Bieber dedičnej štôlne, teda 102 výškových metrov.
Cieľom používania atmosferických strojov malo byť vyčerpanie vôd zo  zatopených spodných obzorov šachty Karol cez šachtu Jozef. Šachta Jozef bola hlboká približne 270 metrov, šachta Karol dosahovala hĺbku cca. 330 metrov.

Ohňové stroje boli takmer vždy stavané ako zdvojené, aby sa navzájom mohli stroje zastupovať v prípade poruchy častí alebo údržby jedného z nich. Podobne sa pri významných šachtách zdvojovali drevené koňmi poháňané ťažné gáple a konské vodočerpacie gáple.

 Zdvojenie niektorých kľúčových zariadení v banskom priemysle dodnes vo vybraných prípadoch prikazujú banské predpisy.
Každá baňa musí mať dnes zdvojenú hlavnú čerpaciu stanicu, zdvojené nezávislé prívody elektrickej energie, zdvojenú transformátorovú stanicu aj zdvojenú hlavnú ventilátorovňu. Ťažobná baňa musí mať najmenej dva nezávislé východy.



Rez šachtami na Piargu okolo roku 1734. Na povrchu v strede pri gápli šachty Jozef je nakreslená prvá strojovňa. Originál plánu je uložený v ŠÚBA Banská štiavnica, číslo HKG však neviem, obrázok je prefotený z náučnej tabule chodníka na Štiavnických Baniach viď Linky.
O tridsaťjeden rokov neskôr od stavby prvých ohňových strojov na Piargu  píše princ Leopold vo svojom denníku z návštevy stredoslovenských banských revírov na strane 46 (pozri Zdroje)  v sobotu 21 Júla 1764: „Keď sme vyšli z tejto (Bieber dedičnej) štôlne išli sme sa podívať na štyri ohňové  stroje, ktoré sa niekedy dávajú do chodu , aby čerpali vodu z tej istej jamy, čiže šachty (Jozef) „  Na strane 152 tamže píše: „ V šachte Jozef sú 4 ohňové stroje, dva sa nazývajú horné a dva dolné“

Prvá dvojica ohňových strojov  čerpala kaskádou piestových čerpadiel banskú vodu z úrovne obzoru Piroch (cca 469. m n.m.) na úroveň  Dedičnej štôlne Bieber  ktorá bola pri šachte Jozef na úrovni cca 571 m n.m. To znamená podľa dobových záznamov, že voda bola čerpaná do prevýšenia 50 ½ siahy, čo je cca 102 výškových metrov.

Keď sa (aj s pomocou čerpacích gápľov  a neskôr dostavaných kunstových (vodno kolesových s mihadlami) čerpadiel na šachte Karol) spoločne podarilo odvodniť  úroveň Piroch horizontu, čo trvalo cca 3-4 roky, na povrchu pri šachte Jozef bola postavená druhá strojovňa dvojice ohňových strojov- namiesto druhého čerpacieho gápľa.
Osadili do nej v roku 1738 ohňové stroje presťahované zo šachty Mária Magdaléna, kde vybudoval Fischer silnejšie ohňové stroje.  Novšia dvojka ohňových strojov Jozef # čerpala vodu z 5. Sarkozy obzoru (cca 360 m n.m.) na obzor Piroch (cca. 469 m.n.m)  teda výšky cca 109 metrov, odkiaľ vodu čerpala už spomenutá prvá najstaršia dvojica ohňových mašín na Bieber dedičnú štôlňu.

Výrez z prospektu Piargskych baní z roku 1742 presne v strede obrázka je nakreslená dvojica murovaných budov ohňových strojov Potterovek konštrukcie . číslom 14 sú označené gáple Jozef # . Plán je uložený v ŠÚBA Banská Štiavnica, číslo HKG neviem, pri origináli obrázku nie je uvedené. Reprofoto K.Ivan 

     O dva roky po návšteve princov, v roku 1766 bola odbočka Hodrušskej dedičnej štôlne (Cisára Františka) prerazená do chodby od šachty Jozef  na  výškovej úrovni  cca 395 mnm. 
To znamenalo, že ostatné vody medzi  571 mnm a 395 mnm už stekali do Hodrušskej dedičnej štolne samospádom, a šachta Jozef príležitostne čerpala vody len z úrovne 5 Sarkozy obzoru na HDŠ, do výšky 17 siah a 4 stopy, čo je cca. 35 metrov.

V tej dobe už naplno fungovali mnohé  vodostĺpcové a vahadlové čerpacie stroje Hellovej konštrukcie , poháňané s oveľa menšími nákladmi vodou z medzičasom dostavaných Piargskych, Štiavnických a Richnavských  tajchov, prípadne využívajúcich podemné vody.

Prerazením  HDŠ 1766 k šachte Jozef sa zrejme staršia strojovňa so svojimi  ohňovými strojmi stala zbytočnou  a bola odstránená. Okrem toho bola medzičasom významne prehĺbená aj šachta Mária Magdaléna a jej čerpadlá sťahovali významnú časť vody pod úrovňou HDŠ. 
  

Nákres pozície a rozmiestnenia hlavných šácht na Piargu z tabule náučného chodníka. Stav pred rokom 1730.

Detail výrezu z Marsigliho mapy Vľavo styri gáple šachty Karol, vpravo štyri gáple šachty Jozef. 


Nákres ohňového alebo atmosférického stroja Potterovej-Fischerovej konštrukcie s usporiadaním vahadiel nad sebou. Výkres z Deliusovej učebnice baníctva z roku 1773. Nemusí (ale môže) to byť presný výkres usporiadania prvej strojovne pri Jozef #. 

Iný nákres podobného ohňového čerpacieho stroja , tentokrát z anglicka z knihy Johanna Fridricha Weidlera z roku 1726. Oproti predchádzajúcemu obrázku na tomto výkrese pomocné vahadlo so závažím nie je je umiestnené nad hlavným vahadlom, ale je menšie a umiestnené bližšie pri šachte

Nákres atmosferického stroja z šachty Königsegg . Tu je atmosferický stroj umiestnený ďalej od šachty, a rameno spolu so závažovým ramenom umiestneným tentokrát pred hlavným vahadlom, prenáša ťah cez dvojicu kladiek, čo nevyhnutne muselo významne znižovať prenášaný ťah  
Šachta Špitaler na zábere od rohu strojovne .
.
Grafika Piargských šácht z roku 1809 Na vyobrazení strojovne ešte vidno druhú, obytnú prístavbu, ktorá je dnes už odstránená

Vráťme sa k budove zvanej "Pod Hodinami" na Piargu.

Pravdepodobne neskôr bola  dodatočne na severnej strane strechy nad túto strojovňu dostavená  drevená vežička, do ktorej bol pravdepodobne premiestnený hodinový stroj z druhého Piargskeho kostolíka sv. Jozefa , ktorý bol koncom 19 storočia zbúraný. 
Alebo do vežičky nainštalovali nový hodinový stroj? Nevieme... aspoň zatiaľ.
Dnes strojovňa nemá vežičku, ale nejaký ciferník vežových hodín je pribitý na štíte strojovne zo severnej strany, možno ten pôvodný, čo bol na vežičke.

 Mimochodom hrebenáče strechy na severnej  strane strechy strojovne sú už popadané. 
Bolo by ich načim ponaprávať skôr ako vlhkosť a drevokazné huby načnú celú strešnú konštrukciu. Prístavba , využívaná ako rekreačná chalupa je v súčasnosti (november 2015) na predaj.
Strojovňa asi vodného ťažného stroja od severozápadu. Všimnite si aj stav strechy. Foto K.Ivan

Vráťme sa ešte na chvíľu k Potterovi a Fischerovi a ich ohňovým strojom.
Prvé ohňové stroje na Jozef šachte a druhú strojovňu na Magdaléna šachte staval podľa všetkého ešte Potter, aj keď neskôr narodený prof. Poda už pripisuje stavbu týchto strojov len Fischerovi z Erlachu.

Potter podľa podkladov pána Petra  Kopernického v decembri 1734 začal chorľavieť , a 18. Februára 1735 na Piargu umiera.
V tom istom roku povýšili Jozefa Emanuela Fischera do barónskeho šľachtického stavu za zásluhy a tiež preto, aby sa mohol stať dvorským radcom.
Okrem strojárskej odbornosti bol Jozef Emanuel Fischer von Erlach pokračovateľom v hlavnom remesle a špecializácii svojho otca – ktorý bol vo svojej dobe veľmi slávnym architektom a v podstate stavbyvedúcim mnohých zámkov a kaštieľov význačných šľachtických rodov.
J.E. Fischer umiera v roku 1742, ale jeho, a Potterove stroje fungovali a čerpali vody z podzemia ešte viac ako 30 rokov po smrti oboch ich staviteľov.

Mimochodom, neviem o tom, že by sa obec Piarg hrdila hrobom Isaaca Pottera, hoci bol na Piargu určite pochovaný aspoň nejaký čas. Dedičstvo po Isaacovi Potterovi prišiel na Piarg vybavovať jeho brat z anglicka až o nejaké dva roky po úmrtí. 

Kde je alebo bolo miesto posledného odpočinku Isaaca Pottera na Piargu, či v Štiavnici, to by mohla byť vhodná téma výskumu pre ďalších milovníkov histórie baníctva.

K.Ivan,
OZ Kerling

November 2015 - upravy August 2019      

.....................................................................................................................................................

Autor ďakuje p. Petrovi Kopernickému za povolenie použiť doteraz nepublikované poznatky z jeho diela.  

Použitá literatúra a podklady :

Krištof Traugott Delius: Poučení o zručnosti hornické (1773) vyd. Academie 2012 ISBN 978-80-200-2106-9

Nicolaus Poda a Ignatius  Born: Popis baníctva v Štiavnici v Dolnom Uhorsku, a tam postavených strojoch , vyd. V Prahe 1771, PDF sken Sächsige Bibliothek Dresden 

Denník Princa Leopolda z cesty do stredoslovenských banských miest v roku 1764, editoval Jozef Vozár,preklad J.Jancsy  Vyd. Osveta 1990, ISBN 80-2170112-9

Weidler Johann Fridrich: Tractatus Machinis hydraulicis 1726

Mapa Marsigli: Piarg 1726

Mapa Mathias Zipser  prehľadná mapa Štiavnických vrchov, žíl a baní 1747, ŠÚBA fond HKG 6451

Mapa Samuel Mikovíny Plánované tajchy pod Vindšachtovnými tajchami 1737

Mapy Piargu a nákresy ohňových strojov z fondov HKG Štátneho Ústredného Banského Archívu Banská Štiavnica z rokov 1754,1756, 1758,

Matias Belius: Notitia Hungariae , časť Tekovská stolica, Vydaná Kysuckým Múzeom v Čadci, 2019

Linky na použité internetové stránky :


http://www.stiavnickebane.sk/-piargsky-chodnik

www. googlemaps.com - streetview