Štôlňa Birnbaum v Banskej Hodruši - pamiatka UNESCO

Štôlňa  Birnbaum sa zaraďuje k najstarším a najvýznamnejším banskotechnickým pamiatkam Štiavnicko-Hodrušského rudného revíru.

Portál Birnbaum štôlne v roku 1911 v pravo za sochou Piety sú pracie hranty s prameňom od Mikuláš štôlne. V nadpraží štôlne je slabo čitateľný nápis Jó Szerenczét! - teda po slovensky Zdar Boh! Podľa neoverených informácii by jedno z detí na fotografii mohol byť František Richard Oswald, slávny hodrušský rodák

Jej ústie s portálom nájdeme v nadmorskej výške 440 m.n.m. v blízkosti Farského kostola sv. Mikuláša biskupa, v historickom jadre Hodruše – Hámrov , časť Banská Hodruša,. Má zachovaný vstupný portál jednoduchého lichobežníkového tvaru, v nadpraží s výklenkom pre sošku patróna bane. Portál je v súčasnosti omietnutý novou vápennou omietkou a stabilizovaný opravou .

Presný rok začiatku razenia štôlne nie je možné v súčasnosti v archívnych dokumentoch vypátrať, nakoľko prvé banské mapy z území vtedajšieho Horného Uhorska sú známe až od začiatku 17 storočia. Na nešťastie Banskoštiavnický mestský archív, pod ktorého pôsobnosť Banská Hodruša ako časť mesta patrila, zničili požiare.

Vek štôlne Birnbaum (tzn. Hruška-strom ) je možné odvodiť len odhadom. Prvá zachovaná písomná zmienka o štôlni Birnbaum pochádza z roku 1547 v súvislosti s delením kuxov, teda ( v dnešnom ponímaní: podielov alebo „akcii“), čo však znamená, že štôlňa v tom čase už produkovala zisky z ťažby rudných žíl.

Musela teda už byť vtedy vyrazená pravdepodobne po žilu Finsterort a smerovala po nej na juhovýchod v dĺžke cca. 500 až 700 metrov. Samozrejme nebola razená priamo.

 Bola to stredoveká sledná štôlňa, a preto bola úzka, kresaná želiezkom a kladivkom a bola krivolaká. Smerom na severovýchod mala hnanú po Finsterort žile jednu čelbu, ale smerom na juhozápad boli čelby až dve, preto že žila Finsterort bola v južnej časti rozdvojená ako hadí jazyk. 

Neskôr od cca. druhej polovice 17. storočia bola razená už sledne trhacími prácami najmä na severozápad, a pribudla ešte jedna juhozápadná sledná chodba po žile Brenner . Pravdepodobne sa začali dobývať aj rudné stĺpy, kde sa rúbanie predtým neoplatilo, preto že medzičasom významne pokročila a technológia mokrej úpravy rudy. 

Nepriamym dôkazom o výrazne staršom pôvode štôlne je fakt, že (najstarší) gotický farský kostol Sv. Mikuláša biskupa je postavený na plošine z haldového materiálu vyvezeného z Birnbaum štôlne. Halda bola sekundárne obstavaná podľa vtedajšieho zvyku pevnostným múrom zrejme  v začiatkoch tureckých výpadov do Stredoslovenskej banskej oblasti, alebo ešte pred nimi teda v 16. storočí.

 Pritom  spomínaný kostol sv. Mikuláša bol  podľa staršej literatúry údajne dostavaný v roku 1387, ale nový pamiatkársky výskum v roku 2014 -2015 ukázal, že sa tak stalo až o cca 100 rokov neskôr – okolo roku 1470 alebo v nasledujúcom desaťročí .

V svorníku klenby totiž nie je uhorský erb, ako sme si všetci doteraz mysleli, ale je to erb kráľa Mateja Korvína. Problémom kvôli ktorému sa nedal presne rozoznať, je to, že je mnohokrát pretretý vápnom, takže jeho črty sú nejasné.
Minuloročný pamiatkársky výskum však nevylučuje, že na halde Birnbaum štôlne mohol stáť starší , zrejme drevený kostol hodrušských veriacich. Ako je známe, počas dvojročnej občianskej vojny 1442 - 43 bola Štiavnica, Belá a Pukanec dobytá a vypálená spojenými vojskami biskupa Rozgoňa a levického hradného kastelána ako odveta za vypálenie Beňadického kláštora banskými mestami. 

Môžeme sa však už len dohadovať či si tieto vojská dali záležať aj na vypálení Hodruše, možno ju vypálili aj s kostolom, čo mohlo byť logickým dôvodom na stavbu nového kamenného kostola Sv..Mikuláša Biskupa.

Pripomínam, že Banská Hodruša bola "odjakživa" súčasťou mesta Štiavnica. Ostatné archeomagnetické výskumy Dr. Labudu v rozváľanej kaplnke na takzvanom Starom Meste pri Banskej Štiavnici dokázali vypálenie tohto osídlenia v roku 1442. Potom už stačilo veliteľom poslať časť vojska do Hodruše a dôkladne vypáliť aj túto "ulicu"     

To vyššie uvedené znamená, že štôlňa Birnbaum mala už najmenej 50 -100 rokov pred prvou dochovanou písomnou zmienkou o jej existencii značnú dĺžku.

Iba vyrazenie – vykresanie-  niekoľkých stoviek metrov jej chodieb mohlo vytvoriť dostatočný objem jemnozrnnej haldoviny na základ plošiny stavby kostola. Pochopiteľne, nevylučujem ani to, že na kostolnú haldu prispela jalovým materiálom aj neďaleká Mikuláš štôlňa. Tá má však svoju vlastnú veľkú a výraznú haldu vpravo od portálu Birnbaum štôlne. 

Pokiaľ vezmeme v úvahu pomalý postup banských prác  vzhľadom na vtedy používané technológie razenia pomocou kladivka a želiezka,  a dobu potrebnú na stabilizáciu- usadnutie- haldy jemnozrnného materiálu z kresaníc (50 až 100 rokov) ako základu pre stavbu kostola, nebudeme ďaleko od pravdy, ak začiatok prác v štôlni Birnbaum budeme datovať na koniec 13. až začiatok 14 storočia.

Keď sa pozrieme na mapu z roku 1742 , vidíme, že štôlňa nemala od počiatku hneď charakter takzvaného prekopu k žile , ako má dnes napríklad úvodná Prostredná štôlňa a Horná štôlňa bane Všetkých svätých – nie je totiž razená priamym smerom k žile.

 Pozrite sa na obrázok nižšie kde som trasu Birnbaum štôlne v mape zvýraznil červenou farbou.

Priebeh Birnbaum štôlne vyznačený na mape Benedikta Faila z roku 1742. Ústie štôlne je označené modrou hviezdičkou.

Spočiatku je Birnbaumka razená krivolako, čo je zároveň dôkazom značného veku tohto banského diela.  Zákruty, a ako by tápanie jej smeru nasvedčujú, že bola razená v dobe, keď sa baníci snažili využiť danosti prírody a v podzemí razili chodbu s využívaním čo najmäkších hornín – po rôznych tektonických poruchách a miestami rozložených a teda mäkších horninách. Pokladám za možné, že pôvodným najstarším zámerom razenia čelby štôlne Birnbaum bolo  naraziť  a dobývať žilu Mikuláš na pravej – juhozápadnej strane doliny o cca. 10 metrov nižšie, než ju sledovala Mikuláš štolňa na protiľahlom úbočí nad tzv. Hálňou. Mikuláš žila bola Birnbaum štôlňou skutočne zachytená už po niekoľkých desiatkach metrov, a presledovala ju na úseku niekoľkých ďalších desiatok metrov, zdá sa však, že v tomto úseku nebola Mikuláš žila dosť zrudnená, alebo bola v príliš tvrdej hornine, a tak bola čelba zanechaná, a neskôr vyplnená základkou: jalovým materiálom.

Následne za Mikuláš žilou sa chodba Birnbaum napriamuje a smeruje na úseku cca 100 m k žilám Finsterort, potom zase ako by zaváhala, a odkláňa sa doprava, dokonca sa aj pár metrov vracia v mieste kde zrejme narazila na bočnú žilku a napokon v smere na severo-západ smeruje k žile Finsterort.

Túto narazila v cca. 350 metrov od portálu a sledná chodba po tejto vetve žily sa oddeľuje smerne na juh a juhovýchod po tom, ako bola vetracím komínom spojená s 2. obzorom Hornej Finsterort štôlne. Komín či skôr dopravno-vetracia šachtička bola podľa máp od 4. obzoru Finsterort vyvedená až na povrch, to miesto poznajú Hodrušania ako Gáplik,  na halde šachtice stojí chata a pod ňou kaplnka. 

Celá mapa Benedikta Faila. Stav bane Birnbaum v roku 1742

V mieste nafárania žíly Finsterort však čelba narazila na celý takzvaný „roj“ žíl a nejakú dobu sa tu stredovekí baníci venovali skúmaniu a ťažbe troch hlavných žilných plôch aj zhruba ďalším piatim odžilkom. Keďže starým ťažiarom bane Finsterort bolo známe, že žila je smerom na juh zdvojená, južná sledná chodba sa po cca 50 metroch za vetracím komínom vetví  na dve sledné južné chodby.

 Iná chodba Birnbaum štôlne pokračuje aj západným smerom (zhruba v smere hlavnej štôlne od portálu) kde sa vetví na tri krátke odbočky, tieto však podľa starých máp boli neskôr založené jalovinou.

Mapa M. Marka zachytávajúca komplikovanú situáciu vetvenia bane Birnbaum štôlne na  Finsterort žile Mapa je aj s dvomi rezmi či profilmi. Koniec 18 storočia. mapa je uložená v Banskom Archíve v Štiavnici.  Ovšem štôlňa Birnbaum bola v týchto miestach pravdepodobne už niekedy v 14. -15 storočí. 

Pôvodne v najstarších obdobiach boli ako prvé dobývané najlepšie rudy v juhozápadnej časti žilného systému Finsterort. V tejto časti masívu nie veľmi hlboko pod terénom sa dala očakávať cementačná zóna zrudnenia s bohatými akumuláciami striebra so zlatom.  

Pravdepodobne od 16. storočia sa sledná Birnbaum chodba po Finsterot žile ženie aj  severovýchodným smerom k dnešnej Michal šachte, ale práce boli zrejme obmedzené preto že vplyvom tureckej invázie a domácich stavovských a náboženských vojen bola doba , ktorá nepriala podnikaniu. Stav štátu a baní sa zlepšil až koncom 17. storočia.
 Celkom je na úrovni Birnbaum štôlne do roku 1742 vyrazených podľa mapy odhadom  1300-1400 metrov. Pri zvážení faktu, že desiatky až stovky metrov starých kresaníc Birnbaum štôlne sú založené jalovinou, môžeme povedať že v polovičke 18 storočia už chodby mohli byť dlhé do 2 kilometrov, alebo ak chcete, viac ako 1000 štiavnických  banských siah.

Dnes prístupný kratučký úvodný úsek  Birnbaum štôlne od ústia po zával 

Vráťme sa k písomným zmienkam o Birnbaum štôlni.      

Ďalšie písomné zmienky o štôlni sú z roku 1645, kedy po niekoľko desaťročnej prestávke kvôli nepokojným časom sedliackych rebélii a náboženských aj tureckých vojen, bola štôlňa  a jej prevádzka obnovená, už samozrejme s použitím strelných prác čiernym prachom. Táto technológia umožnila urýchliť  a zefektívniť razenie aj dobývanie rúd.

O starobylosti Birnbaum štôlne svedčí okrem už uvedeného aj jej vyústenie a poloha. Dnes je v teréne dna doliny značne zahĺbená a jej skalné zaústenie je vlastne dnes už pár metrov pod zemou, hoci v dobe jej zarazenia bol skalný podklad určite obnažený. Tiež úvodná murovanica má starobylý úzko podkovovitý tvar,  aký poznáme napríklad z tzv Hlbokej Kremnickej dedičnej štôlne. 
Dnešné zrekonštruované ústie akiste nie je úplne pôvodné- najstaršie, preto že v preklade stropu murovanice je druhotne osadený drviaci kameň "nákova" z ručného triedenia vyberanej rudy, a v portáli bola použitá aj pálená tehla, čo bol v stredoveku materiál podstatne drahší ako stavebný kameň. 
Podobné mladšie "prístavby" suchých murovaníc k starším kresaniciam môžeme v Hodruši pozorovať napríklad pri veľmi starých štôlňach - bane Starovšechsvätých - Hornej aj  Prostrednej štôlne.  

V roku 1688 sa štôlňa Birnbaum spomína ako súčasť majetku ťažiarstva Finsterort, jedného z najbohatších ťažiarstiev v celom revíri, a to včítane Štiavnice a Piargu.

Štôlňa Birnbaum je III. obzorom  bane Finsterort a podstatne mladšej šachty Michal označovanej spoločne aj ako Althandel , teda Starý (banský) handel. Systém je prepojený tiež s vyššie položenou štôlňou Mikuláš (aj Galander) spomínanou v roku 1497. Táto dobývka nie je síce v žiadnej mape z mnou preštudovaných zobrazená, ale v štôlni Mikuláš je prístupná zvrchu.

Mapa štôlne Finsterort v roku 1834. V pravom hornom rohu vidíme pozíciu  severovýchodnej čiastky žily Finsterort s protičelbami razenými od štôlne Birnbaum a od šachty Michal. Ostávalo preraziť ešte asi 80 metrov - biely úsek. 

Michal šachta v Althandli však nie je taká stará ako by sa z názvu lokality mohlo zdať. Z povrchu po dnešný takzvaný 8. Hodrušský obzor (úroveň Hodrušskej Dedičnej štolne) bola vyhĺbená až v 2. polovici 18. storočia, neskôr (presnejšie od roku 1867) bola prehĺbená až na úroveň Voznickej ded. štôlne ako vetracie a dopravné banské dielo, preto že dopravovať materiál baníkov od 2 km vzdialeného ústia HDŠ bolo už neefektívne. Ľahšie a lacnejšie bolo dopravovať ľudí, materiál a jalovinu šachtou nahor a nadol.

Rez Michal šachtou od povrchu po obzor Voznickej dedičnej štôlne z druhej polovice 19 storočia. Rez zobrazuje existujúce banské diela na VII obzore bane Finsterort (úroveň HDŠ) zvyšok prehĺbenia je len projektovaný. Pekne vidno že Finsterort žila je zdvojená na nadložnp a podložnú, a medzi nimi je medzižilok. Tá línia v pravej strane idúca šikmo dole je tektonická porucha - "smyk" Archív autora.  

Z baníckeho pohľadu bola hodrušská Michal šachta zarazená na dosť nešťastne vybratom mieste: práve tu bol vyvinutý žilný uzol, kde sa zbiehali žily Brenner a Finsterort aj s ich početnými nadložnými a podložnými odžilkami. Ťažiarske spoločnosti v minulosti takýmto miestam venovali zvýšenú pozornosť, preto že na žilných uzloch bývali najlepšie rudy, ktorých dobývaniu sa nedalo odolať.

Prečítajme si ešte, čo o žile Finsterort a Brenner  píše v roku 1919 Jindřich Dvorszak, správca erárnych baní v Hodruši svojou kúzelnou prvorepublikovou slovenčinou štiavnického typu:

"Finsterortská rúdna žila

Na Finsterortskej rúdnej žili sú viac plochy známe, od ktorých zvlášte zaslúži spomienku nadložná a podložná rúdna žila. Smer prúšej je priemerne 1h 10⁰ a sváha proti východu s 40⁰-om smer pozatymne je ten istý, ale má strmší úpad 45⁰-60⁰. Vyplnenie obidvôch žíl stojí s kvarcu a kalcitu, hrúbost je 1-13 m.

Brennerská rúdna žila.

Stojí z dvoch - jeden pri druhom napredujúcích mocných rúdných žil. Smer kláti sa medzi 1 – 3 h a sváhu má proti východu 52⁰, hrúbosť jeho je 1-4 m . Vyplnenie je zvláštne tmavo-barvový kvarc impregnovaný kyzom, čo často ked vyplnenie zostane vydlabané, doplní v pekných barvách skvelý /: ligotavý:/ markasit.  Ked kalcit vstupí napred, to riadne sprevádzaju rudy. Tak Brennerská jako Finsterortská rudná žila stojí pod obrábaným vo Finsterortskej baňi.

Včil len Finsterortská žila  sa obrábá na Brennerskej žily len vtedy bude možné sa začat pracovné konanie, ked terajšie otvory a obrábanie napred vstúpia."

Takto zachytil čelbu na Brenner žile Marco Vincenc Lipold koncom 19. storočia

Lenže dobývanie rúd v ochrannom pilieri šachty spôsobí skôr alebo neskôr kolaps šachtového telesa a jej výstuže, a presne to sa stalo aj v tomto prípade. Už po necelých 100 rokoch od jej vyhĺbenia sa začala Michal šachta zavaľovať. Ovšem dovtedy bola intenzívne využívaná, a bola postupne hĺbená až na úroveň Voznickej dedičnej štôlne. Keď sa začala od povrchu zavaľovať, postupne v nej baníci budovali ochranné povaly z dreva a neskôr aj betónu, aby kusy nepadali dole. Keďže sa ňou už nedalo fárať z povrchu,  bol pri jej hĺbkovom pokračovaní zriadený na  úrovni HDŠ osemkoňový ťažný gápeľ a šachta bola ďalej prehlbovaná až na Voznickú dedičnú štolňu. Nakoniec už aj s pomocou elektrického ťažného stroja, umiestneného v podzemí. 

     

Štôlňa Birnbaum začala okolo roku 1840 plniť úlohu fáracieho diela pre baníkov  šachty Michal ešte pred jej vyhĺbením na úroveň Hodrušskej dedičnej štôlne, slúžila na vetranie šachty Michal , bane Finsterort a zároveň bola hlavnou dopravnou štôlňou na materiál pre tieto bane. Baníci na hlbšie obzory nemuseli fárať priamo šachtou, stačilo po rebríkoch v dobývacích pásoch zísť o tri obzory nižšie. Jalovina sa podľa možnosti na povrch nevyvážala, ale zapĺňali sa ňou vydobyté priestory a neúspešné štôlne priamo v podzemí. Ako vetracie a fáracie dielo bane Finsterort slúžila Birnbaumka až do roku 1950, kedy bolo definitívne ukončené dobývanie strieborných rúd na Hornom Hodrušskom banskom závode.

Birnbaum štôlňa v 50 tich rokoch 20. storočia

Ústie šachty Michal na povrch bolo už od konca 19. storočia zavalené, a Birnbaum štôlňa bola v tej dobe najvyššie položeným činným banským dielom tohto závodu. Nad jej  úrovňou sa nachádza síce ešte obzor Hornej Finsterort štôlne  (2. obzor) a ústie štolne Ján pri šachte Michal (1 obzor), tieto však boli pravdepodobne už dávnejšie opustené pre vyčerpanosť rudných zásob a boli už zrejme tiež zavalené .

V priebehu 18-19 storočia bola  na úrovni štôlne Birnbaum – teda 3. obzoru bane Finsterort hnaná čelba severovýchodným smerom poza Michal šachtu , preto že bolo treba preskúmať možné pokračovanie zrudnenia.  Zároveň bola razená smerom na juhozápad po žile protičelba od šachty Michal po Finsterort žile a tiež po tej istej žile smerom k Vyhnianskej žile Anton Paduánsky ktorú sledovali smerom k Hodruši vyhnianski baníci. Obe žily (Anton a Finsterort) boli v tomto smere takmer rovnobežné, ale oddelené cca. 330 metrov hrubou vrstvou jalovej horniny. 

 

Čelby týmto smerom boli razené aj na 4-tom 5-tom a 6-tom horizonte   Podľa starých máp sa zrudnené časti podarilo nájsť a boli vydobyté od 6. obzoru odbočky Dedičnej štolne cisára Františka, ktorá v tejto časti hodrušského podzemia končila, až po 2. Obzor.

Ovšem treba si tiež uvedomiť, že severovýchodné čelby  obzorov Finsterortskej bane vzdialené od šachty Michal takmer 1,5 kilometra!

Od  Vyhnianskej Anton štôlni tamojší baníci vyrazili Eduard prekop, hodrušskí baníci vyrazili od 4 obzoru Finsterort 12 metrov komínu Eduard  a prepojenie medzi Antoni- štôlnianskou a Finsterortskou baňou bolo hotové. Okrem funkcie fáracieho diela tento prepojovací komín a prekop Eduard plnil aj dôležitú funkciu vetraciu. 
Birnbaum štôlňa po Michal šachtu nastúpala 9 metrov - pri šachte má nadmorskú výšku 449 m n.m., čo je normálne - všetky dôležité štôlne sa razili s miernym stúpaním, aby nimi vytekali banské vody na povrch. 

V súčasnosti si portál Birnbaum vyžaduje pozornosť, ktorá zodpovedá jej významu.

Portál bol v rokoch 2012 -2013 znovu odkrytý zbúraním  ilegálnej (na pozemku, ktorý mu nepatril) prístavby chlievikov pána Zrebeného a bol celkovo obnovený z príspevkov z 2% daní Občianskym Združením Kerling. 

Treba k nej ešte osadiť  informačnú tabulu a doladiť pár detailov.

V tesnej blízkosti stojaci domček slúžil najprv ako sklad materiálu dopravovaného štôlňou Birnbaum k šachte Michal, zrejme aj ako kováčska šmykňa na ostrenie a výrobu železných nástrojov.V medzivojnovom období slúžil ako miestna hasičská zbrojnica pre Banskú Hodrušu, neskôr bola budova adaptovaná na obytné účely.

Hasičská zbrojnica v Banskej Hodruši pri Birnbaum štôlni v 30. tich rokoch 20. storočia. Štôlňa samotná je mimo záber vpravo, vedľa drevenej prístavby 

 Naproti stojaca budova bola sídlom správy závodu šachty Michal a štôlne Birnbaum, ešte v paťdesiatych rokoch pri nej stála malá ručná klopačka.

Závodná klopačka pri správe šachty Michal a štôlne Birnbaum. Foto na sken poskytol O.Straka alebo D. Ološtiak

Táto budova je dnes súkromným majiteľom pomerne citlivo obnovená, hoci predtým bola „po socialisticky“ prestavaná. Budova správy závodu má pravdepodobne veľmi staré základy, preto že sa v roku 2014 pod červotočom poškodenou podlahou našiel obdobný odvodňovaco-vetrací systém ako sa našiel pod správnou budovou Prostredná štôlňa bane Všetkých Svätých.

Správna budova Birnbaum štôlne a šachty Michal je tá najväčšia vlavo. Foto z 60 tich rokov 20 storočia

Pri rekonštrukcii operného múra bezprostredne pri portáli bolo nájdene väčšie množstvo kamenných „nákov“ - ručných stúp na roztĺkanie strieborno- zlatých rúd pri ich druhom triedení (prvé sa robilo priamo v bani).

Ako som už uviedol v blogu „o Ceste poštára z Hodruše do Vyhieň a naopak“ štôlňa Birnbaum viac ako sto rokov slúžila najmä v zimách ako pohodlná skratka na prechod baníkov a niekedy aj civilných osôb z Vyhní do Banskej Hodruše. 

http://karstenivan.blogspot.com/2015/10/banicke-myty-historicka-skutocnost.html

 Možnosť takejto zaujímavej cesty však zanikla po niekoľkých závaloch na trase ešte koncom 60tich rokov 20. Storočia. Dnes je cca 10 metrov za portálom štôlne Birnbaum štôlňa zavalená po prievaloch potoka pri opakovaných prietržiach mračien v 70tich rokoch 20. storočia.

Potok sa po prietrži mračien  valí po ceste v Banskej Hodruši. Foto je urobené priamo nad portálom Birnbaum štôlne. 60 te roky 20 storočia. Foto poskytol p. Špeťko. 

Ďalšou zaujímavosťou bane Birnbaum bola podzemná kaplnka na modlenie sa baníkov pri fáraní. 

Niečo podobné v Hodruši existuje len na Prostrednej bani všetkých svätých, a na Štiavnickej strane hôr nie sú podzemné kaplnky známe. 

(Samozrejme neberiem do úvahy sv. Barborku v Banskom Múzeu – skanzene. Tá tam je umiestnená umelo - sekundárne, preto že sa na to návštevníci pýtali. Ako som už uviedol v iných blogoch, Barbora nebola patrónkou Hodrušských baníkov.)  

Podľa pamätníkov bola stará podzemná kaplnka neďaleko od vchodu Birnbaum štôlne, podľa všetkého v najstarších cca. 600 ročných odbočkách na Mikuláš žile. V kaplnke podľa údajov starších obyvateľov ktorí ju zažili ešte priechodnú, bola soška Panny Márie.

Obnovený portál štôlne Birnbaum má v nadpraží malý výklenok pre sošku, v ktorej bola soška panny Márie s Ježiškom . Replika podobnej sochy v starosvetskom ponímaní bude osadená pred znovu-vysvätením portálu.

Inou zaujímavosťou portálu je zábradlie nad operným múrom pri portáli štôlne. Je to výrobok firmy Kachelmann odliaty v susednej Vyhnianskej doline pred cca 120 rokmi. Zábradlie sem bolo premiestnené z píly Mira v Hodruši, kde chránilo studňu v pivnici.         

Domček pri portáli štôlne je dnes v majetku obce. O jeho osude sa ešte nerozhodlo, je tu  možnosť v domčeku vytvoriť malé informačné stredisko pre turistov a stálu výstavku o pamiatkach a histórii tejto časti obce. 

Portál štôlne tesne po zbúraní prístavieb stav v roku 2013. Foto K.Ivan

Portál Birnbaum štôlne ešte prikrytý prístavbou kurínov a zajačníkov . Stav do roku 2013 Foto K,Ivan

Portál štôlne Birnbaum pri začiatku rekonštrukcie operného múru v roku 2012  foto K.Ivan

Portál po dokončení opernného múru a natiahnutí novej omietky 2013 foto K.Ivan

Po namaľovaní základnou farbou 2013 foto K.Ivan

Štôlňa Birnbaum je zastávkou Náučného chodníka „Cestujeme časom“ , je spomenutá ako zastávka aj v cyklotrasách „Bajkom k tajchom") 

Po dobu niekoľkých storočí bolo priestranstvo pri portáli Birnbaum štôlni prirodzeným centrom stretávania sa obyvateľov, preto že sem chodili na vodu z neďalekého prameňa pri soche Piety , v drevených hrantoch ženy prali bielizeň a deti sa hrali okolo nich.

  

Významovo i vekovo je možné štôlňu Birnbaum  (aj vzhľadom k jej polohe v historickom jadre obce – Pamiatkovej zóne, od roku 1999)  porovnávať s podobnými štôlňami zachovanými do dnešných dní  v iných banských regiónoch, ako je štôlňa Glanzenberg v Banskej Štiavnici alebo tzv. Denná či Denská štôlňa v Španej Doline. 

To všetko sú banské diela,  ktoré osobitným spôsobom dotvárajú nezameniteľný banícky ráz spomínaných historických sídiel. Tieto technické pamiatky sú významné prinajmenšom v meradle Európskej baníckej histórie.

Aj vzhľadom k vyššie uvedeným faktom bola menovite štôlňa Birnbaum spolu s viacerými inými technicko- historickými pamiatkami mesta Banskej Štiavnice a jej okolia, zapísaná dňa 11. decembra 1993 na Zoznam Svetového Dedičstva UNESCO.

  Január 2015                                                     

Spracoval: K.Ivan, OZ Kerling

Text tohto blogu je autorským dielom Ing. Karstena Ivana. Je možné ho citovať, uvádzať ako prameň, zdieľať, ale nie je možné ho bez súhlasu autora publikovať v tlačenej forme prípadne ho vydávať za svoje vlastné dielo inými autormi. Dielo je priebežne aktualizované novými poznatkami. 

Použitá literatúra a pramene:

Sken mapa Hodrušského a Vyhnianskeho revíru Ing. Svätozára Gavoru z výskumnej úlohy Hodruša (1980) , archív autora

Mapa baní Finsterort s banskými poľami z roku  1742 a 1768 od Benedikta A. Faila, Štátny Archív Banská Štiavnica, číslo položky mi nie je známe

Mapa baní Finsterort od A. Hankesa , rok 1834, Štátny Archív Banská Štiavnica, číslo položky mi nie je známe

Mapa časti štôlne Birnbaum a 4. Obzoru , autor F. Marko, koniec 18. Storočia, Štátny Archív Banská Štiavnica, fond HKG č. 8036 , sken poskytnutý láskavosťou Mgr. Lucie Krchnákovej 

  

Durbák a kol. : Sprievodca po technických pamiatkach Banskej Štiavnice a okolia, vyd. Štúdio Harmony s.r.o. Banská Bystrica , ISBN 80 – 968547 – 4 -7 (údaje o nadmorskej výške ústia a histórii bane) 

Mgr. M. Haviarová, PhD, & Mgr. Art. . Haviar: 

Architektonicko-historický a umelecko-historický výskum r. k. Kostola sv. Mikuláša: november 2015. nepublikované, poskytnutá k nahliadnutiu láskavosťou spoločnosti Haviar s.r.o. (údaje o období vybudovania kostola sv. Mikuláša po revíznom výskume 2014) 

Hlavná banská kniha bane Rozália , rukopis, do roku 1970 A. WEISS, nepublikované, archív autora. (údaje o nadmorských výškach obzorov)

PhDr. M. Čelko: prednáška "Príspevok k dejinám Hodruše do konca 16. storočia",  tlačená forma in Spravodaj 3-5/97 Vydal Bevex Prievidza 1998 (údaje o bani Birnbaum a ťažiarstve Finsterort)

Mgr. E. Síkorová & PhDr. J.Surovec: prednáška "Baníctvo v Hodruši od roku 1600 do roku 1750" in Spravodaj 3-5/97 Vydal Bevex Prievidza 1998 (údaje o bani Birnbaum a ťažiarstve Finsterort)

Markus Vincenc Lipold: Der Bergbau von Schemnitz in Ungarn, Jahrbuch k u k Geologischen Reich-Anstalt 1867

Jindřich Dvorzsák : Poznámky ku štatistickým dátam pre banské a hutnícke závody, úradníkov a bratské pokladne, rukopis 1919 - 1921 Hodrušské štátne baňské závody, nevydané, archív autora.

Skeny fotografii archív autora, Fotografie K.Ivan. 

Banícke mýty a historická realita : Cesta poštára baňami z Hodruše do Vyhní a naopak

V tomto článku sa pozrieme na jeden banícky mýtus.

V Hodruši a Vyhniach sa dlho rozpráva , že po spojení Vyhnianskeho a Hodrušského revíru baňami, si poštár medzi Banskou Hodrušou a Vyhňami skracoval a zjednodušoval cestu , ktorú by inak musel prejsť horským hrebeňom cez Kešnerovskú a Kerlinskú priehybu a potom na Vyhnianskej strane cez Hodrušku. To znamenalo a stále znamená nastúpať a potom klesať takmer 400 výškových metrov.  

Zjednodušenie cesty poštára medzi Vyhňami a Hodrušou má podľa miestne rozšírenej legendy spočívať v ceste baňou.

 Do podzemného systému mal vstupovať štôlňou Birnbaum v Hodruši, a na druhej strane mal vychádzať v Starej Anton štôlni nad Vyhňami a samozrejme aj v opačnom smere a poradí.

Toľko hovorí ustálený príbeh, ktorý sa v Hodruši a Vyhniach traduje už viac ako 100 rokov. 

   

V článku sa pozrieme, či je pravdy trochu aj na tomto šprochu, nakoľko neviem o tom , že by sa niekto z historikov baníctva touto trochu "bulvárnou" témou  seriózne zaoberal.

Historický portál Birnbaum štôlne v Banskej Hodruši okolo roku 1911

Znalcom baníctva v revíri je známe, že niektoré rudné žily prechádzajú cez horský hrebeň oddeľujúci Vyhniansku a Hodrušskú dolinu. Žilné systémy hodrušského a vyhnianskeho revíru sú v hornej tretine svojich dĺžok takmer paralelné, idú v podstate zo sverovýchodu na  juhozápad, až v stredných a spodných častiach údolí sa žily od seba vzďaľujú .

 Niektoré žily majú Hodrušania a Vyhňoranci spoločné, ale väčšinou sa na každej strane hrebeňa volajú inak, preto že mená dostali v dobách, keď majitelia nevedeli, že baníkujú na jednej žile, len na opačných stranách kopcov .

Takže tu máme žilu Unverzagt – Alžbeta-Anton, Hoffer-Ruml, Ochsenkopf –Roxner. 

Dokonca sa v poslednom období ukázalo, že Hodrušská štruktúra takzvaného „pochovaného “ žilného systému Svätozár na ktorom sa dodnes dobýva zlato a striebro z hodrušskej strany, sa „ponára“ pod Banskú Štiavnicu. Tak sa nakoniec z Hodrušskej strany zrealizoval v silne pozmenenej forme už za socializmu dávno projektovaný a neskor aj zabudnutý „Prekop Lásky“ medzi Hodrušskými a Štiavnickými baňami, ale až po zániku baníctva v Štiavnici.

Tí z čitateľov, ktorí sú v baníckej problematike revírov Štiavnických vrchov zorientovaní, nad tvrdením, že  bane sú prepojené po rudných žilách, nesúhlasne zakrútia hlavou. 

Samozrejme, do istej miery to pravda je.
Hodruša, Vyhne, Banská Belá a Piarg sú podzemím už stovky rokov sčasti poprepájené Hodrušskou a Voznickou dedičnou štôlňou.
Pred 25 rokmi k nim pribudla aj Nová odvodňovacia štôlňa.

Pod Vyhniansky kataster  však napríklad Hodrušská  dedičná štôlňa zasiahla len krátkym úsekom - slednou chodbou po žile Finsterort, a podľa všetkého HDŠ nebola nikdy skutočne baňou  prepojená do systému Anton-Alžbeta-Unverzagt.

Voznická dedičná štôlňa bola prerazená od Hodruše (presnejšie od Lill šachty) až po Alexander šachtu , ktorá vertikálne spájala vyhniansku Kreutzerfindung dedičnú štôlňu s VDŠ.

Nová odvodňovacia štôlňa však spája len Hodrušské bane s Piargskymi a  Štiavnickými, do Vyhní  nie je prepojená.

Fyzicky sa  žiadnou z tejto trojice spojovacích dedičných štôlní (VDŠ, HDŠ, NOŠ) už nedá prejsť z Pohronia na Poiplie, a tam vyfárať až na povrch. Hlavnými dedičnými štôlňami prúdi len vzduch a banská voda. Ťahy HDŠ, VDŠ a NOŠ  štôlní nie sú hnané po žilách, ale naopak, väčšinou prakticky kolmo na ich smery.

Menej sa však vie, že najväčším systémom prepojených baní medzi Hodrušou a Vyhňami je systém Finsterort-Brenner- Alžbeta - Starý Anton. Na povrchu sú síce tieto žily od seba trochu viac vzdialené, ale hlboko v podzemí sa  k sebe mierne približujú. Starci preto od Alt- Handlu v Hodruši od šachty Michal spravili spojovací prekop medzi žilami Finsterort-Brenner a žilou Anton Padua-Alžbeta-Unverzagt .

Na vyhnianskej strane sa baníctvo za posledných 200 rokov rozvíjalo najmä na banských závodoch Alžbeta, Kreutzerfindung a Anton štolňa. Na druhej strane hrebeňa – v Banskej Hodruši bol najväčším banským závodom za posledných 500 rokov banský závod Brenner-Finsterort spolu so závodom Všechsvätých.
 Smery žíl oboch pôvodne samostatných banských závodov Brenner a Finsterort sú súhlasné, vytvorili sa na puklinách, ktoré vznikli v procese „sadania“ štiavnického vulkánu po ukončení jeho aktivity , ak to môžeme povedať takto zjednodušene.

Podobne paralelne prebieha severozápadnejšie žilný systém Anton- Alžbeta-Unverzagt.

 

Historický portál štôlne Antona Paduánskeho v roku 1915 v popredí lokomotíva Gebus.
Foto Gejza Lende, fotografiu poskytol Igor Sivoš, jeho vnuk

Takže späť k otázke „ Mohol alebo nemohol poštár medzi Birnbaum a Anton štôlňou chodiť podzemím?“ 

Tí, ktorí rozumejú základom baníctva, sa pozrú na banské mapy a skonštatujú nasledovné: žily sú rovnobežne orientované. Následne sa pozrú na výškové kóty hlavných fáracích banských diel - štôlní- pri ich ústí:

• Hodrušská Birnbaum štôlňa má ústie na povrchu v 440 metrov nad morom.
• Vyhnianska Stará Anton štôlňa má ústie na povrchu v cca. 415 metrov nad morom (v nadmorskej výške mundlochu Antonky sa jednotlivé zdroje líšia, moja GPS opakovane namerala 408 mnm) .
• Výškový rozdiel ústí štôlní Anton (Vyhne) a Birnbaum (Hodruša) je teda len 15-20 metrov, čo je zanedbateľné.

 Ak teda boli obe razené proti sebe po zhruba paralelných žilných štruktúrach v miernom stúpaní  (aby z nich voda odtekala voda samospádom) mohli sa stretnúť niekde pod horským hrebeňom.

Všetko je teda jasné, poštár kľudne mohol chodiť medzi Vyhňami a Hodrušou podzemím!                 

Nože..., pomaly chlapci, pekne po jednom, po poradí! (ako raz povedala opilá dojička Anča potom čo sa ležiac prebrala pod kravským vemenom ,vzhliadla a zaostrila zrak.)

• Predovšetkým: štôlňa Birnbaum a stará štôlňa Anton  sú síce zarazené na takmer rovnakej výškovej úrovni, ale rozdiel vekov ich vzniku je značný. Zatiaľ čo Birnbaum štôlňa v úseku od ústia po Michal šachtu v Hodruši pochádza z 13-14. storočia, „Stará“ Anton štôlňa je zarazená „len“ začiatkom 18 storočia. Kúsok ďalej existuje "ešte staršia" Anton štôlňa, ktorá sa s tou s pekným obnoveným portálom spája po nejakých 300 metroch vyrazených v jalovine 
• Prepojenie starých štôlní nebýva v praxi také jednoduché ako by sa mohlo zdať. Takmer nikdy nebývalo prepojenie nejaké priamočiare, ako to býva dnes pri moderných meračských postupoch.
• Chodby Antoništôlne boli hnané nielen po Anton žile, ale aj po Hlinitej žile, Kolmej žile, Východnej žile, a Alžbeta žile, až skončili na Hodrušskej strane pod Kerlingom kde sa už žila volala Unverzagt. Dokonca z vyhnianskej Antonky baníci zarazili dve slepé šachty  na nižšie úrovne: Ján Nepomuk a Ján Baptista. Žiadna z nich však nedosiahla úroveň VII obzoru Finsterort, teda Hodrušskej dedičnej štôlne, ktorá by bola mohla byť prirodzenou spojnicou medzi banskými revírmi.
• Nakoniec bolo prerazené spojenie medzi Kreutzerfindung dedičnou štôlňou a Voznickou dedičnou štôlňou – prekopom od šachty Lill. Prepojenie bolo urobené vertikálnou slepou šachtou Alexander, v praxi sa však toto spojenie využívalo extrémne krátko, ak zoberieme do úvahy prostriedky a úsilie vynaložené na toto prepojenie

 O tom, že Antoništolňa bola prepojená so systémom baní v Finsterorte a Althandli však existuje mnoho dôkazov.

Keď sa baníkovanie pre vyčerpanosť vtedy známych zásob rúd na Vyhnianskej strane pomaly končilo, už spojenia  medzi Hodrušskými a Vyhnianskymi baňami (okolo roku 1880) existovali.

Po preskúmaní starých máp môžem potvrdiť, že v posledných niekoľkých storočiach bolo niekoľko možností , ako prejsť podzemím z Vyhní do Hodruše a naopak. 
O chvíľu ich popíšem.

V roku 1929 – medzi vojnami- boli Vyhnianske erárne bane pripojené k Hodrušským banským závodom najprv administratívne, neskôr aj pracoviskami: Hodrušské bane začali zamestnávať baníkov z Vyhní, Vindišlajtne a Baniek na svojich pracoviskách.

Vyhnianski baníci pracovali v Hodrušských baniach ešte v 70tich rokoch 20. Storočia, to však už chodili na Rozálku autobusom, lebo Horný banský závod, na ktorom predtým Vyhňoranci robili, bol od roku 1957 likvidáciou Lill šachty uzavretý.

Vyhnianski baníci chodievali rozširovať aj starú Hodrušskú dedičnú štôlňu , aby sa ňou dala voziť medená a v súčasnosti zlatá ruda z Bane Rozália na povrch banskými vláčikmi.

29.11.1954:  Vyhnianski baníci Ján Morovian a Ján Vančo  zahynuli v prievale zvodneného bahna a kameňov zo starej zasypanej vetracej šachtice v Hodrušskej dedičnej štôlni. Osudným sa im stalo to, že boli zvedaví ako dopadol odstrel pribierky starej štôlne, a išli sa na „pálku“ pozrieť, keď sa bahnitý zásyp vetracieho komína vyvalil do chodby. Živý z incidentu vyviazol len „mašinkár" so zlomenou nohou po tom, ako ho zasiahlo deformujúce sa potrubie stlačeného vzduchu.

Takže aké cesty z Vyhní do Hodruše popod zem v histórii existovali?

Asi najstarším prepojením Vyhní s Hodrušou bol priechod Kuntzer štôlňa v Hodruši-prepojením  so závodom  Alžbeta  vo Vyhniach.

Bane sa prepojili niekedy v 19.storočí na žile Unverzagt –Alžbeta, preto že obe štôlne otvárali z opačných strán tú istú žilnú štruktúru, aj keď to ich majitelia v počiatkoch zrejme netušili. 

Kuntzer štôlňa je staršia, od 16. storočia patrila pod banský závod Althandel v Hodruši , banský závod Alžbeta vo Vyhnianskej doline Hodruška je o niečo mladší – známy je od 18 storočia. K prepojeniu komínmi medzi chodbami na jednej a tej istej žile Unverzagt došlo až v dobe, keď sa novšie diela závodu Alžbeta dostali nad staršie diela hodrušskej Kuntzer štôlne .
Cesta štôlňami , keby sme chceli prejsť od Alžbety štolne na Kuntzer štôlňu, bola dlhá asi 3500 metrov popod vrch Kerling.

Historické ústie Alžbeta štôlne rovnomenného banského závodu vo Vyhnianskej doline Hodruška. Foto z roku 1912, fotil Gejza Lende, fotografiu poskytol Igor Sivoš, jeho vnuk

V rovnakej dobe sa komínmi od Kuntzer štôlne po Unverzagt-Alžbeta žile nejakú dobu dalo zísť až na Kreutzerfindung dedičnú štôlňu razenú od Vyhní a ňou sa dalo tiež vyjsť na povrch pri Šprochovej doline, ale táto cesta podzemím bola dlhá cca. 5000 m  

Od Michal šachty v Hodruši bol pod Unverzagt –Alžbeta žilu tiež vyrazený jeden prekop, ale či boli banské diela fyzicky prepojené, to nie je z máp jasné, stará hodrušská Michal šachta bola dve storočia hlavným fáracím dielom baní hlavne na žilách Mikuláš, Brenner a Finsterort.

Ďalšou možnosťou,  ako prejsť z Vyhní do Hodruše a naopak, bola komplikovaná cesta šachtami cez Voznickú dedičnú štôlňu:

Najprv bolo treba prejsť Kreutzerfindung dedičnou štolňou asi 1,5 kilometra k slepej Alexander šachte, ňou sa dať spustiť 152 metrov nižšie na  Voznickú dedičnú štolňu – vyhniansky prekop, a ním prejsť asi 1000 metrov  na Hodrušskú stranu k šachte Lill, kde sa zase dalo vyfárať smerom nahor 207 metrov na povrch.

Táto cesta však reálne existovala a bola schodná len 5 rokov – od roku 1924 do roku 1929.

Potom prestala byť schodnou, preto že v roku 1929 prevádzku na Alexander šachte – 5 rokov od jej prerazenia na úroveň VDŠ zrušili, nenašli sa tu totiž žiadne nové rudy. Túto cestu mohli krátko využívať len baníci, určite nie poštár.

Portál Kreutzerfindung štôlne vo Vyhniach  ešte pred pristavaním záchytnej stanice vodárne . Foto z 30tich rokov, autor mne neznámy

Ako chodievali baníci a neskôr aj „civili“ od Anton štolne na Birnbaum štolňu?

Odpoveď už vyplýva z predtým napísaného.

 Najprv bolo treba prejsť po Dopravnej štôlni od vchodu  Antonky 1880 metrov až za slepú Ján Baptista šachtu, odbočiť doľava na Eduard prekop, ktorý spájal žilu Anton- Alžbeta s Finsterort- Brenner žilou.

Potom bolo treba prejsť 292 metrov Eduard prekopom ku komínu Eduard, po rebríkoch zliezť dole 12 metrov na IV hodrušský obzor bane Finsterort, prejsť 225 metrov k Hlavnému fáraciemu komínu, vyliezť 25 metrov nahor na III. obzor bane Finsterort – čo je úroveň Birnbaum štôlne.

Od hlavného fáracieho komína na III obzore bolo treba prejsť po obzore cca 1100 metrov k šachte Michal (ktorá však už bola v tej dobe zavalená), obísť ju obtínkou (obchádzková chodba) a od Michal šachty prejsť po kľukatých chodbách Birnbaum štôlne až k jej ústiu cca 900 metrov.

Z Birnbaum štôlne sa dalo vyjsť rovno pri farskom kostole v Banskej Hodruši .

Cesta podzemím  bola dlhá cca 4,5 kilometra, čo sa v bani dá prejsť asi tak za hodinu, ak sú cesty podzemím udržiavané.

Pre túto cestu je a bolo kľúčovým banským dielom Eduard prekop medzi hlavným Anton obzorom a  obzorom. Prekop je dlhý cca. 500 metrov, a musel byť vyrazený niekedy v polovici 19 storočia.

Prepojenie vyhnianskych baní - vpravo - s Hodrušskými baňami - vľavo  cez Eduard Prekop v strede . Smer  časti cesty z Vyhní do Hodruše je vyznačená červenými šípkami. Výrez z generálnej banskej mapy Hodruša-Vyhne Svätozár Gavora 1989

Možno sa Vám zdá čudné, že chodci podzemím museli najprv zliezť dole na nižší obzor, a potom vyliezť na vyšší obzor, aby mohli pokračovať ďalej.
Vysvetlenie je však jednoduché: Eduard prekop bol vyrazený z Vyhnianskej strany smerom k Finsterortu, a tento prekop bol pri miestach prepojenia na výškovej úrovni medzi III. a IV obzorom bane Finsterort.

Z bane Finsterort boli na severozápad – teda smerom k Vyhnianskej doline – po žile Finsterort zahnané najďalej chodby na IV obzore a na VI obzore ( HDŠ) . Eduard prekop prekrížil IV obzor ponad neho a tak sa od Hodrušskej strany - od Finsterortu-  vystrieľal aj prepojovací Eduard komín. 

Popis vzdialeností a prevýšení, ktoré museli Vyhnianski baníci prekonávať v podzemí cestou na pracoviská v Hornom Hodrušskom závode v roku 1945. Schéma je v archíve autora, reprofoto K.Ivan 

Existuje niekoľko svedectiev o tom, že z Vyhní a do Vyhní  cez Birnbaum štôlňu do Hodruše chodievali  nielen baníci.

Zo spomienok Antona Ciglana z Vyhní : Môj otec Július Ciglan (*1895), modelár foriem , v čase hospodárskej krízy nemohol nájsť vo Vyhniach zamestnanie a tak chodil od roku 1924 do 1938 pracovať do závodu Sandrik v Dolných Hámroch. Cesta mu trvala dve hodiny tam a tak naspäť chodil až na druhý deň. V istej dobe chodilo za prácou do Sandriku aj päť až osem robotníkov, ale otec viac rokov chodil sám.
Cesta pešo viedla ponad kúpele, cez dolinu Rudno a cez osadu lazníkov Vrchy až do Sandriku. Keď bolo veľa snehu, ako napríklad v zime 1928-29, chodil cez Anton štôlňu do Hodruše a odtiaľ ešte dva kilometre do závodu. (z Horného závodu na Dolný závod je 4 km =1 hod. 20 min. poznámka autora článku) Vtedy musel chodiť domov aj za takýchto podmienok, lebo musel sústavne zhadzovať sneh zo strechy, aby sa neprelomila.

Cesta pána Júliusa Ciglana z Vyhní do Hodruše cez Rudniansku dolinu, Vrchy a  Kašivárovú na Sandriky. Toto je najkratšia cesta s najmenším prevýšením. Dnešné turistické cesty ju nekopírujú.
Obrázok vyrobený pomocou portálu mapa-mapy,cz

Miloš Zábudlý z Banskej Štiavnice tiež spomína, že jeho stará mama z Vyhní  hovorievala, že na „svätý pút“ do Banskej Hodruše chodievali z Vyhní cez baňu do Hodruše. (Jednalo sa zrejme o púť – cirkevný sviatok sv. Mikuláša biskupa, patróna farského hodrušského kostola, ktorá sa konávala 6. Decembra, teda v čase , kedy už býval v horách po niektoré roky sneh ( (poznámka autora))   

Jozef Bogdáň  z Banskej Hodruše uvádza, že pán Verner z Baniek, ktorý bol poštárom do cca. 50tich rokov 20. storočia, chodieval medzi Vyhňami a Hodrušou baňou v časoch, keď Banky a Banská Hodruša boli časťami – „vonkajšími ulicami“ Banskej Štiavnice, a spoločný poštový úrad pre obe „ulice“ bol zriadený v Hodruši.  

Poštová služba tak ako ju poznáme, s  dedinskými poštármi sa začala v Uhorsku rozvíjať po roku 1880.

Pravdepodobne posledným pokusom prejsť túto, z baníckeho pohľadu atraktívnu trasu sa konal koncom 60tich rokov 20 storočia, kedy sa pokúsili zamestnanci Rudných Baní závod Hodruša kolektor Emil Kamody, hlavný banský merač František Weiss a ďalší prejsť k Anton štôlni. Údajne sa dostali z Birnbaum štôlne až na vzdialenosť 600 metrov od Anton štôlnianskeho portálu, ale tam ich zastavil zával na plný profil chodby a museli sa vrátiť späť do Hodruše. Aspoň tak ma informoval Ivan Lepeň z Vyhieň 

Dnešné turistické trasy z Hodruše do Vyhní

Takže sa ukázalo, že možný mýtus o trase nebaníkov podzemím popod vysoké vrchy  nie je mýtom, ale holým faktom.

Zdá sa, že cesta z Vyhní do Hodruše baňami bola dosť frekventovaná, a pomerne často využívaná civilmi.

 Bolo by asi zaujímavé zistiť , ako bolo z pohľadu bezpečnostných predpisov banských závodov ošetrené fáranie „civilov“ teda nebaníkov po baniach. Veľká časť popísanej trasy síce v čase ich používania ako skratky viedla po chodbách už nepoužívaných na dobývanie rúd, ale stále spojených s aktívnymi pracoviskami. Vždy v takom prípade hrozila možnosť, že zblúdilí "nebaníci" vbehnú "pod pálku" - teda odstrel čelby alebo rudy trhavinou.

Ťažko si možno predstavovať, že ženičky z Vyhní chodili na púť do Hodruše a späť bez sprievodu vyhnianskych baníkov. Najmä v oblasti Anton štôlne okolo vyhnianskych šácht Ján Baptista a Ján Nepomucký bola vyrazená spleť chodieb kde bolo potrebné sprevádzanie skúsenými baníkmi.

Výrez z mapy hlavnej oblasti Vyhnianskych baní (cca 1880) okolo slepých šácht Ján Nepomucký, Ján Krstiteľ a Alexander. Modré chodby sú najvyššia úroveň nad Anton a Kreutzerfindung, Chodby Anton Paduánsky sú tehlovo červené, Chodby na nižšej úrovni Kreutzerfindung sú zelené, a priama linka prichádzajúca zĺava k šachte Alexander v strede výrezu je najhlbšia úroveň Voznickej dedičnej štôlne : spomínaný prekop od Lill šachty. Mapu poskytlo OZ Eisenbach

Podobná komplikovaná spleť chodieb existuje v Birnbaum štôlni na Finsterort žile za Michal šachtou smerom k ústiu štôlne Birnbaum na povrch.

Poštár pán Verner , pán Ciglan a možno viacerí iní boli správou Hodrušského Horného banského závodu v podzemí zrejme oficiálne tolerovaní, vedenie bane to možno bralo ako kompenzáciu - ústupok za možnosť využívať vyhnianske pracovné sily v Hodruši a prižmurovalo oči. 
Pokladám za možné, že pán Ciglan a ostatní tiež chodieval spolu s vyhnianskymi baníkmi po dohovore spoločne kus trasy, preto že tak je to bezpečnejšie, ako chodenie po bani osamote. Keby ste boli išli po "železničnom obzore" Antoništôlne do roku 1928 neohlásení, ľahko by sa Vám mohlo stať, že by vás zrazila lokomotíva s vláčikom rudy alebo jaloviny, smerujúca k ústiu štôlne.

„Civili“ sa zrejme oddeľovali od baníkov až pri Hlavnom fáracom komíne na IV obzore, kde baníci pokračovali v zostupe na nižšie obzory, a civili vystúpali na obzor Birnbaum štôlne, kde už stačilo držať sa vychodenej udržiavanej trasy a nikam neodbočovať.

Možno sa Vám zdá predstava dedinských ženičiek v sukniach chodiacich po banských rebríkoch v spojovacích komínoch čudná a nepravdepodobná. Opak je pravdou - dedinské dievčatá aj staršie panie vedeli liezť po rebríkoch ako veverice. Robili to celý život - od prác so senom na pôjdoch domov a stodôl, až po oberanie vysokých ovocných stromov. Bolo to pre ne prirodzené, a nebáli sa výšok ani hĺbok.   

Zánik spojovacej cesty podzemím Anton-Birnbaum   

Popísaná trasa spojenia medzi Vyhňami a Hodrušou by dnes pravdepodobne bola veľkou atrakciou muzeálneho charakteru najmä pre montánnych turistov, preto že v dobe svojej existencie prechádzala banskými dielami vyrobenými od 14. storočia až po časti vyrazené v 19. storočí. Určite by bolo na čo sa pozerať.

Cesta z Vyhní do Hodruše bola pravidelne udržiavaná banskými tesármi pravdepodobne až do samého zániku činnosti Horného Hodrušského banského závodu v polovici 50tich rokov 20. storočia. Slúžila najmä pre vetranie banských závodov v Hornej Hodruši a Anton štôlne.

V 60tich rokoch 20. storočia však Slovenská Akadémia vied zriadila v úvodnej časti štôlne Anton Paduánsky vo Vyhniach seizmickú stanicu , a tým sa štôlňa kvôli meraniam uzatvorila aj pre baníkov.

Na opačnom vyústení trasy – pri štôlni Birnbaum došlo koncom 50tich rokov po lokálnej prietrži k vniknutiu potoka Althandel-Grüntalskej dolinky do úvodnej časti štôlne Birnbaum. Asi 10 m od vchodového portálu došlo k jej zaneseniu náplavmi potoka na plný profil, čo vchod zneprístupnilo aj z druhej strany. Neskôr si majiteľ priľahlého pozemku k portálu Birnbaum štôlne pristaval kurín a zajačníky, z úvodnej časti si urobil pivničku a tak sa aj tento portál na 40 rokov stratil z očí odbornej aj laickej verejnosti. Dnes je opäť odkrytý a zrekonštruovaný.

Trasa podzemím ako na Hodrušskej tak aj na Vyhnianskej strane viedla popod založené dobývky vyplnené jalovinou, ktoré boli určite na niektorých miestach vystužené drevom. Drevo za 70 rokov od posledných opráv istotne na mnohých miestach zhnilo a tak cestu po sledných chodbách po žile Finsterort, Brenner aj Anton asi zahradili závaly.

Z tohto dôvodu je bývalá trasa spojenia medzi Hodrušskými a Vyhnianskymi závodmi dnes na 99,9% určite nepriechodná, a jej obnovenie na dobrovoľníckej báze nie je, žiaľ, reálne.

V každom prípade však  za doby svojho fungovania táto relatívne jednoduchá trasa spájajúca dve doliny podzemím po žilách bola veľmi zaujímavým technickým riešením, ktoré kvôli pravidelnému využívaniu nebaníkmi pravdepodobne na Slovensku nemalo a nemá obdoby.

V Hodruši a Banskej Štiavnici sú síce relatívne bežné takzvané vodné štôlne, ktoré popod vrchy prevádzali vodu z jednej doliny do inej, tam kde ju bolo treba. Niektoré sú dlhé aj viac ako 600 metrov. Vodnými štôlňami však pre kontrolu občas prešiel len príslušný poverený tajchár.

Z konca druhej svetovej vojny je známy prípad, kedy vodnou štôlňou Bakomi partizáni previedli sovietsky bojový oddiel z Hodrušskej doliny do tylu fašistickej obrany nad Piargami.

To sú však ojedinelé prípady použitia banského diela ako cesty pre nebaníkov.

Pravidelne a mnohokrát opakovane chodili nebaníci medzi dolinami len baňou Birnbaum a Anton Paduánsky . Najčastejšie bola táto "skratka" používaná v zime, preto že bola "teplá" suchá a chodci sa nemuseli hodiny brodiť snehom po horských cestičkách na povrchu, ak chceli prejsť z jednej dediny do druhej. Ideálna cesta v dobe, keď autá  a autobusy neboli všeobecne rozšírené.   

   

Spojovacie prekopy medzi dolinami vyhĺbené v podzemí v okolitých revíroch nájdeme napríklad na relatívne mladej spojovacej štôlni Ivan medzi Starými Horami a Pieskami, prípadne v tzv Denskej štôlni tamtiež, ale nemám vedomosť o tom, že by boli tamojšie bane využívané civilnými osobami na skracovanie cesty popod náročný horský terén, snáď s výnimkou návštev synov panovníkov a možno súčasných ilegálnych návštevníkov.

Podobne kratučký 30 metrový „Görgeiho“ tunel nad Kremnicou po ceste do Bystrice zase slúžil výlučne na civilné účely dopravy cez strmý horský terén. (Görgeiho tunel uvádzam v úvodzovkách, preto že generál na jeho výstavbe samozrejme nemal a nemá žiadnu zásluhu. Bol vybudovaný stovky rokov predtým) viac sa dočítate tu: http://kremaho.blogspot.sk/2011/04/gorgeiho-tunel-v-kremnickych-vrchoch.html 

Štôlne Ivan, Denská a Görgeiho tunel sú zároveň nepomerne kratšie, než nami spomínaná trasa striebornými baňami z Vyhní do Hodruše.

Trochu sa tejto "skratke" popod horský hrebeň približuje jedna vodná štôlňa v Smolníku, ktorá v dĺžke 1700 metrov privádzala vodu do smolníckej doliny z vedľajšej paralelnej doliny. Tiež ju údajne používali občas civili ako skratku cesty do susedných banských miest.
Vodné štolne sú v šak v Štiavnicko -Hodrušskom revíri bežné, v Hodruši meria Kráľovská vodná štolňa 800 metrov, a tiež ide popod hrebeň.

Na záver ešte jedna perlička doplnená Ing. Lepeňom: začiatkom 60tich rokov, keď bola Anton štôlňa  ešte asi v kilometrovom úseku od ústia voľne prístupná, miestna Vyhňoranská mládež si užívala netradičnú adrenalínovú zábavku: jazdu baňou na motorke.

 Podľa zachovaných zvestí to nebola veľká motorka, len moped Štadión, ale predsa len motorka. Jediné miesto, kde by sa v Štiavnických Vrchoch dalo praktizovať niečo podobné, je Autotunel na bani Rozália. A donedávna sa aj praktizovalo, ja sám som v autotuneli svojou starou škodovkou párkrát pojazdil, keď sa mi nechcelo gumáky drať.   

Zdar Boh!

K.Ivan, september-október 2015

      

Článok je autorským dielom K.Ivana. Je možné používať ho ako zdroj na ďalší výskum, citovať ho, zdieľať ho v elektronickej forme, ale na jeho publikovanie v tlačenej forme je potrebný písomný súhlas autora. 
Samozrejme nie je dovolené vydávať pozmenený alebo originálny článok za svoje vlastné dielo niekým iným .  

Autorstvo fotografii , pokiaľ je známe, je uvedené v popiske pod fotkami          

Podklady a zdroje informácii

Vyhne: Minulosť a súčasnosť , zborník, Prednáška Ing. E. Kladivíka str. 141. Vyd. SBM 2006, ISBN 80 -85579-32-4

Durbák a kol. : Sprievodca po technických pamiatkach Banskej Štiavnice a okolia, vyd. Štúdio Harmony s.r.o. Banská Bystrica , ISBN 80 – 968547 – 4 -7

Úryvok Spomienok Antona Ciglana z Vyhní ohľadom chodenia do Hodruše, poskytnutý p.  Mariánom Pavúkom

písomné informácie Jozefa Bogdáňa z Hodruše a Miloša Zábudlého z Banskej Štiavnice o chodení poštára a pútnikov cez bane do Hodruše 

informácia Ing. Lepeňa z Vyhní o zápise prefárania starých banských diel Birnbaum a Anton štôlne od E.Kamodyho. Mal by sa nachádzať v archíve Slovenskej Banskej s.r.o.  

Sken mapa Hodrušského a Vyhnianskeho revíru Ing. Svätozára Gavoru z výskumnej úlohy Hodruša (1980) , archív autora

Sken mapy bane  Anton Paduánsky, z roku cca 1880., archív autora, od OZ Eisenbach 

Sken rezu Michal # v Hodruši, archív autora

Linky:

http://www.posta.sk/subory/557/historia-postovnictva.pdf