Príspevok objasneniu záhady hlinených gúľ nájdených v Sklených Tepliciach

Tento príspevok vznikol rozdelením jedného pridlhého pojednania, ktorý sa venoval príliš veľa témam.   

Príspevok venujem pamiatke na dnes už nebohého Ing. Richarda Kafku, hutného inžiniera a historika regiónu Stredného Pohronia a časti Gemera, ktorý sa touto tematikou zaoberal vo viacerých článkoch, a ktorého som mal česť aj osobne poznať, nedlho pred jeho náhlym odchodom sme po mailovej pošte aj osobne konzultovali viacero nejasností.

Problematike pamiatok Sklených Teplíc, taviacej huty a amalgamačnej huty sa Ing. Kafka venoval hlavne v týchto článkoch:

http://starhuttech.blogspot.sk/search/label/http%3A%2F%2F3.bp.blogspot.com%2F_sEwIlb1IeZY%2FTSWICzkEBtI%2FAAAAAAAABB8%2Fj5vRBLV633c%2Fs1600%2FSkl.%252BT%252B115%252Bgu%2525C4%2525BEa.jpg

spolu s Ing. Melišovou,

a v:

http://www.herrengrund.sk/documents/kniznica/200%20rokov%20od%20zavedenia%20nepriamej%20amalgamacie.pdf

Ing Kafka v prvom vyššiemenovanom linku písomne uvažuje nad tým, na čo mohli slúžiť väčšie množstvá hlinených gúľ , vykopané spod zeme v Sklených Tepliciach. 

Sklená huta v Sklených Tepliciach zanikla niekedy v období 17. storočia, keď ju z „trhu“ vytlačili sklárne ktoré vznikli v širšom okolí stredného Pohronia. Je tiež možné, že Starohutská skláreň pri Novej Bani bola postavená ako náhrada za tú Sklenoteplickú.  Okrem toho, obsah zlata v spracovávaných rudách zo Štiavnických vrchoch postupne klesal a na získavanie zlata zo šlichov sa začali používať iné metódy než lučba - používala sa priama amalgamácia pomocou ortute, neskôr krátku dobu aj nepriama amalgamácia, ktorej teoretické a praktické základy boli položené práve na prvom vedeckom kongrese v dnešných Sklených Tepliciach.

Zároveň v tomto období (17. storočie) kráľovská Banská komora, ktorá sa už dávnejšie zmocnila vlastníctva dediny s kúpeľmi, postavila v Sklených Tepliciach taviacu hutu na strieborno-zlaté rudy.
Dôvod stavby huty v Sklených Tepliciach bol rovnaký ako pri sklárni: dostatok paliva, vápenca, kremeňa a vody. Ruda sa do Teplickej huty musela dovážať, v Sklených Tepliciach a okolí sa ťažilo len málo miestnej, hlavne olovenej rudy na Bukovci a pod Kolbergom.
 Dovážali sa kýzy, rudy , kremeň a železná ruda ako troskotvorná prísada do vsádzky hutných pecí.

 Metalurgická huta v Sklených Tepliciach sa spomína ako činná už v roku 1703. 

Nemohlo sa jednať len o hutu zolovňovaco-zháňaciu, preto že takáto huta neprodukuje trosku. 

Bola to určite taviaca huta, teda prvovýroba kovov z rudy, ktorá samozrejme mohla mať aj rafinačné pece na zháňanie bohatého olova.

Ing. Kafka spomína nálezy hutníckej trosky v areáli bývalej huty pri dnešnom liečebnom dome Goethe pri vykopávkach Dr. Labudu zo Slovenského banského múzea v 80tich rokoch.

Na analýzu trosky však nebolo a dodnes nie je potrebné kopať . 

Hutníckej trosky z teplickej taviacej huty sú totiž roztrúsené stovky ton po Sklenoteplickom potoku od Teplíc až po Szabóovu skalu, teda na úseku cca 5 km dlhom. 

Hutníci  trosku z huty podľa vtedajšieho zvyku pri hute sypali rovno do potoka podobne ako vo Vyhniach alebo v Hodruši. 

O troske v Sklenoteplickom potoku som sa presvedčil pri mojich zberateľských vychádzkach.

V  článku sa Ing. Kafka pozastavuje nad rozdielmi v zložení trosky z hutníckeho spracovania . Vysvetlenie je jednoduché: tavba rôznych typov rúd s rozdielnymi vsádzkami troskotvorných prísad (vápenec, magnetit, pyrit, sklenené črepy a sklenená pena, glieda, meďnatý „kamienok“ teda tavené sírniky kovov) produkuje trosku rozdielneho zloženia, preto že do trosky prechádzajú neželané chemické prvky z rudy najmä: Al, Fe, Mg, Zn. 

  Na každý druh rudy bolo potrebné spraviť aj recept prísad, ktorý išiel do pece spolu s rudou a uhlím

Podľa literatúry v stredoveku neboli zriedkavé tavby rôznych typov rúd vedľa seba v jednej hute V teplickom potoku sú trosky čierne, sivé , ale aj zelené a modravé. 

Niet teda divu, že majú rozdielne obsahy prvkov.   

Mimochodom, stovky rozborov trosiek po stredovekých hutných tavbách drahých kovov v európe ukazujú všeobecne jednu vec: stredovekí hutníci neboli žiadni babráci.
Z rôznych rúd dokázali tavbami, pražením a opakovanými tavbami dostať z pecnej vsádzky takmer všetko zlato a striebro. Tavby, drvenie pecných produktov, ich praženie, žíhanie znovu-tavenie sa pri niektorých rudách s jednou dávkou opakovali často viac ako 10 krát, až kým z kameňa nevycedili všetko AuAg.

Obsah drahých kovov v odpadnej troske, ktorú ako jedinú z huty nakoniec vyhadzovali, je väčšinou stopový- v zlomkoch promile.

Vráťme sa k záhade gúľ po tom, ako sme veci uviedli do dejinných súvislostí.

Ing. Kafka vo svojich blogoch opatrne naznačuje, že sa pri guliach mohlo jednať o žiaruvzdorný materiál. Chápem jeho prvotné nadšenie, keď sa dozvedel o náleze desiatok až stovák gúľ v hĺbke okolo 2 metrov pod zemou. Bola tu – aj keď malá – nádej, že by sa mohlo jednať o nespracované amalgámové gule striebra z amalgamačnej huty.

Neboli to samozrejme amalgámové gule, ale pán Kafka dal aj tak vyhotoviť chemické analýzy. Ukázali zloženie bežnej hliny s prímesami.  

Načo teda tieto gule slúžili?

Riešenie záhady, ktoré som pánovi Kafkovi aj osobne pri stretnutiach načrtol, je jednoduché:

Je to polotovar pre hutu.

Polotovar na výrobu hutníckej keramiky – tzv. črepu, prípadne kelímkov alebo muflí pre probovanie rúd.

Probovníka mala kedysi každá jedna huta. Jeho povinnosťou bolo zistiť obsah drahých kovov v rude, aby boli správne dávkované prísady do pece a nedochádzalo k vysokým stratám. Bola to práca náročná, nebezpečná, ale aj značne cenená a  slušne odmeňovaná. Dobrý probovník šetril banskej hute veľa peňazí. 

 Ak bola ruda nová, nevyskúšaná v taviacej peci, probovník ju najprv žíhal na železnej lopatke a podľa farby dymu a taviteľnosti rudy navrhol prísady podľa svojich skúseností a toho, čo ho naučil jeho bývalý majster. 

Potom rudu vyskúšal na obsah striebra so zlatom v probovníckej kapelke metódou zolovňovania v mufľovej peci, prípadne vyskúšal kombinácie prísad. Boli to vlastne také skúšobné mikrotavby na nečisto, aby nedošlo k stratám pri tavbe vo veľkom.

 Každý probovník mal na skúšky vopred nachystané vysušené a niekedy aj vypálené  stovky kusov kapeliek, kelímkov a téglikov, každej sorty a potrebnej veľkosti.

Hodrušské kapelky z viacerých banských závodov. Hore malé , použité, črepové, v strede vĺavo nepoužitá črepová a nepoužité kostnopopolové, vľavo dole väčšia črepová použitá. Foto K.Ivan

 Zväčša bývali kapelky (plytké šáločky) z dvoch rôznych materiálov: črepové a popolové.  Črepové kapelky boli v podstate „obyčajné“ keramické nádobky  jednotných rozmerov, ktoré sa používali na tavbu vzoriek rudy s tavidlami. Popolové kapelky sa používali na výpočet obsahu striebra so zlatom v bohatom olove pri rafinácii striebra, používali sa viac pri próbach tzv bohatého olova pri rafinácii striebra so zlatom – zháňacom procese . 

Drevnokostný popol „vypil“ olovo, a na spodku ostala len guľôčka striebra s troškou zlata.

Oba druhy kapeliek črepové aj popolové sa spolu s rudou alebo bohatým olovom žeravili v takzvanej probovníckej (mufľovej) piecke, ktorá bývala prenosná. 

S kapelkami sa v probovníckej peci pod „tunelom“rozžeravenej mufle manipulovalo so špeciálnou vidličkou, ktorá je súčasťou tradičného hutníckeho znaku. Vidlička slúžila na premiestňovanie a vyberania/vkladanie kapeliek v piecke.

Mufľa, do ktorej sa vkladali kapelky, niekedy aj s pokrievočkami  Celá táto keramická "polrúra"  sa obsypala žeravým uhlím, a všetko sa to dúchaním vzduchu rozžeravilo do červeno biela.  Foto SBM

„Obyčajné“ keramické črepy som vyššie uviedol v úvodzovkách, preto že probovnícka keramika hút kládla vysoké nároky na kvalitu hliny a jej spracovania. Kapelky pri vysokých teplotách nad 1000 ^oC nesmeli praskať, lebo potom by bola celá próba (výpočet) nanič, a musela by sa opakovať.

Nemohlo teda ísť o obyčajnú keramickú hlinu, aká sa používala na bežnú kuchynskú keramiku – džbány, misy taniere, hrnce.  V hute sa pracovalo s roztavenými kovmi a koncentrovanými kyselinami. Tu bola kvalita spracovania keramiky prvoradá.

Tajomstvá prípravy kvalitnej hliny na hutnícku črepovú keramiku si probovníci chránili ako výrobné tajomstvo svojho odboru, časom sa však aj toto tajomstvo prezradilo. Ochrana tých správnych receptov spočívala v tom, že kapelky a mufle si probovníci robili sami. Tajomstvo kvalitného črepu spočívalo v jemnom plavení hliny, jej zbavení všetkých nečistôt, kým nezostalo jemné „blato“ to sa nechávalo odležať aj niekoľko mesiacov, následne sa sušilo, prípadne sa cez zimu nechala surovina vymrznúť. 

Opakovane sa miešalo s vodou, soľou, vybranými druhmi sušeného vylúhovaného drevného popola, znovu sa sušilo, nechávalo odležať, primiešavali sa mleté tehly, piesok. Niekedy sa hlina dokonca nechávala aj vymrznúť. Sušenie , miesenie, miešanie a sušenie sa opakovalo niekoľko krát, čo spôsobovalo zmeny v ílových mineráloch smerom k lepšej kvalite hliny. Najlepší recept na spracovanie miestnej hliny sa nedal dosiahnuť za mesiac, trvalo to roky.

Pri hutách existovali probovnícke sklady upravenej hliny, kde bývali uskladnené oddelené várky často aj niekoľkoročných hlín na probovnícku keramiku. Kvôli lepšej manipulácii sa skladovaná hlina v procese prípravy  musela formovať , a to sa práve väčšinou robilo do formy uhnetených, približne rovnako veľkých stlačených gúľ, ako ukazujú staré drevoryty.

Výroba kapeliek podľa Lazarusa Erckera z 16. storočia. Na policiach sú formy na vytláčanie kapeliek z pripravenej hliny. ABCD sú formy na kapelky , F sú hlinené gule. Formy a gule nie sú v tej istej mierke, ako sú vyobrazené postavy, ktoré plavia hlinu v diežach (stojaci) a lisujú údermi tĺka z mäkkej hliny (vo forme) kapelky (sediaca postava)  

 Stlačenie gúl z jednej strany zabraňovalo ich rozkotúľaniu a zlepšovalo ich vŕšenie do pyramídiek.

Gule capkali,prenášali, drvili a miesili pomocníci – učni – probovníckeho majstra.

Pán Kafka s pani Melišovou našli v zemi skládku polotovarových hlinených gúľ pripravených na ďalšie spracovanie pre potreby taviacej huty.
Možno boli aj pre potrebu amalgamačnej huty, preto že aj tá potrebovala vedieť koľko striebra so zlatom rudný šlích obsahuje. Dovezené rudy do huty sú v práškovom alebo pieskovom stave, a pohĺadom sa nedá odhadnúť obsah striebra a zlata

 Gule patričnej veľkosti predstavovali jednu dávku hliny potrebnej na výrobu určitého množstva kapeliek, muflí, odlievacích kelímkov. Z jednej gule 8 x 4 cm sa dalo vyrobiť odhadom tak  6 štandardných črepových kapeliek. Na jednu mufľu bolo potrebných cca 8 – 10  takýchto bochníkových gúľ. Prítomnosť Na₂O a K₂O v rozbore gulí nebohého Ing. Kafku svedčí o primiešavaní drevného popola do hliny, čo bola a je bežná prax pri výrobe hutníckej keramiky.

 Aj pre amalgamačnú hutu samozrejme fungovala plameňová kapelková probovňa. Kráľovský banský erár v 18 storočí síce nemal žiadne analyzátory, ale systém evidencie váh vstupov, výpočtov obsahu kovov , probovania rúd a hutníckych medziproduktov na vstupe aj na výstupe huty mal riadne znormovaný, aby nedochádzalo k stratám alebo krádežiam.

Keď amalgamačnú hutu v Sklených Tepliciach koncom 18. storočia banský erár zrušil, nachystané hlinené gule už pravdepodobne neboli potrebné.

Ako sa polotovarové hlinené gule dostali pod zem, to neviem.
Možno sa prudko rozvodnil Teplický potok pri nejakej prietrži a gule zaniesol blatom, možno zbehol príval blata z bočnej doliny rovno na sklad sušených gúľ , alebo ich po skončení fungovania huty či už taviacej alebo amalgamačnej, jednoducho ponechali na mieste a časom zasypali zemou z výkopov iných stavieb. 

To už ponechám na Vašu fantáziu.  

O tom ako sa hutnícka keramika z polotovarových hlinených gúľ vyrábala, pojednám v inom blogu. To je tiež veľmi zaujímavá téma. 

Mimochodom, próbovnícke kapelky sa dali na próbu obsahu kovov použiť len raz.

 Potom sa po použití vyhadzovali na haldu. 

Preto sú ich v každom starom banskom revíre niekedy tisícky pohodené na haldách a smetiskách okolo väčších aj menších banských závodov.

Bohužiaľ, budova taviacej huty v Sklených Tepliciach už neexistuje.
Hoci bola údajne vyhlásená za technickú pamiatku, bola zrúcaná a teraz je na jej mieste nová budova , ktorá vyzerá ako nejaká jedáleň.    

K.Ivan,

september -október 2015 až 2019

Text je autorským dielom , je možné citovať ho, použiť ako podklad pre ďalší výskum. Nie je možné vydávať ho za vlastné dielo iným autorom, ani bez predchádzajúceho súhlasu autora publikovať v tlačenej forme. Autorstvo fotografii, pokiaľ je známe, je uvedené priamo v popiske fotografie.

Použité zdroje, linky a internetové stránky

www.skleneteplice.sk
http://www.sklennysen.sk/index.php/vyroba-skla

http://starhuttech.blogspot.sk/2010/12/prinos-slovenskych-badatelov-k.html

Kutnohorsko - vlastivedný sborník 07-04: článok Bartoš -Brzák -Ševcu Prubířství a prubířská keramika ISBN 978-80-86406-48-0

Lazarus Ercker: Kniha o prubířství

http://www.jachymov-joachimsthal.cz/kniha/made-in-jachymov/3.pdf

http://referaty.aktuality.sk/keramika/referat-17507

Georgius Agricola: De Re Metallica Libri XII,  Bazilej 

Daniel Haas Kianička: Kremnica –mesto pokladov, I. Zväzok, vyd. nakl. RAK Budmerice 2014 , ISBN 978-80-85501-62-9 

Ručne písaná kronika Ignáca Opluschtila do roku 1861. Fulltext verzia skenu  

                                             

Grambovská rodina v Štiavnických vrchoch II. - Pád

V prvom dieli blogu o GBÚ sme sa pozreli na vznik a dlhý rozvoj podnikania rodiny Gerambovcov, združených 150 rokov do Gerambovskej Banskej Únie. 

Gerambovci sa postupne vypracovali na najväčšie , najvplyvnejšie a najbohatšie súkromné ťažiarstvo v Uhorsku.

Erb GBÚ z Gerambovského kostolíka v Jalšovej doline, v Hodruši. Foto K.Ivan

Predpokladám, že bystrí Gerambovci, rovnako ako čitatelia týchto riadkov, si uvedomovali, že nič také ako nekonečný rozvoj či rast neexistuje. 

Všeobecne platné zákony prírody nám hovoria, že žiadny strom nerastie až do neba. 

Po období rozvoja zákonite musí prísť stagnácia a úpadok, ktorý zase po nejakom čase vystrieda rast. 

Platí to pre všetkých a všetko v tomto vesmíre, aj keď všetci politici stále budú sľubovať nekonečný rast (financii, HDP, spotreby, rozvoja štátu... možete si doplniť čo len chcete).

 Lenže ľudkovia radi ignorujú, že takéto sľuby sú plané bláboly , kecané kvôli tomu, aby si politici sami pre seba zabezpečili ešte na ďalšie volebné obdobie svoj vlastný rast majetkov a rozvoj svojej dôležitosti.

 Nekonečný rast je hlúposť najmä v spojení s ložiskami nerastných surovín.

 Tak ako od okamihu narodenia či vyliahnutia sa každý tvor už len v podstate blíži k smrti, tak aj začiatok dobývania ložiska nerastov sa od jeho objavenia uberá už iba k jeho vyťaženiu.

 Dôležité je len to čo sa deje medzi týmito dvomi hraničnými bodmi.

Dosť bolo filozofovania, pozrime sa teraz na to ako to s Gerambovskou úniou začalo ísť dole z kopca, aj keď sa úporne snažili zatiahnuť pomyselné brzdy, prípadne otočiť voz a vydať sa spät k rastu.

V polovičke 18 storočia sa v Horných Uhrách mohlo zdať, že všetko je v najlepšom poriadku, veda a pokusy cez nové vynálezy nevídane zlepšovali technológie. 

V baníctve rapídne rástla kapacita čerpania vôd, rozvíjalo sa vŕtanie, vetranie, stavali sa mocné ťažné stroje ktoré umožňovali dobývať a spracovať rudy z dovtedy neslýchaných hĺbok. 

Spolu s tým sa zlepšovala doprava a pracovne podmínky v baniach, čo vyústilo do enormných množstiev dobývania kovov, včítane tých drahých.

V Slovenskej banskej literatúre často nájdeme zmienky naznačujúce že baníctvo v štiavnických vrchoch bolo najlepšie na svete. 

Neinformovaný čitateľ môže z takýchto zmienok roztrúsených po internete vyvodiť záver, že tunajšie baníctvo bolo nejakou extra výnimkou čo do množstva ťažby, alebo dokonca svetovým lídrom. 

To bohužiaľ nie je žiadna pravda. 

Takéto tvrdenia sú len výsledkom ignorovania faktov a prekrúcania skutočnosti, prípadne dôsledok prítomnosti lokálnych klapiek na očiach. 

Stredoslovenské baníctvo bolo rozvinuté, na dobrej úrovni, ale nebolo žiadnym „pupkom“ svetového baníctva, ako o tom často čítavame.

 

Je fakt, že tunajšie baníctvo viedlo zhruba sto rokov v technickom rozvoji banských strojov  vďaka vynálezcom z Hellovskej rodiny a to vďaka múdrej politike podpory miestneho technického rozvoja zo strany panovníkov a vysokých štátnych banských úradníkov.

 Je fakt , že v Štiavnici a okolí bol zavedený odstrel hornín pušným prachom ako priemyselná metóda. V štiavnici však odstrely  dokázateľne nevymysleli. 

Viac tu  http://karstenivan.blogspot.com/2015/01/banicke-myty-historicka-realita-prvy.html

Nie sú pravdou naznačované domnienky , že v Štiavnici a okolí bol vymyslený systém jarkov a banských tajchov, ani to že tento systém je unikátny. 

Stovky rokov pred 18. storočím boli budované podobné komplikované systémy tajchov s jarkami v mnohých iných banských revíroch (Jáchymov, Harz a mnohé iné staré banské revíry v Rakúsku, Nemecku, Španielsku). 

Gréci a Rimania budovali vodné nádrže s prívodnými kanálmi v komplikovanom teréne ešte v dobe, keď naši prapredkovia trieskali kyjakmi pratury (a seba navzájom) po hlavách a pižlikali sa medenými, bronzovými aj železnými nožíkmi .

 Štiavnica nevynikala ani v ťažbe striebra nad inými veľkými banskými revírmi v Rakúsko-Uhorsku (Jihlava, Příbram, Kutná Hora, Jáchymov, Stříbro a mnohé iné), 

Korutánske,Sedmohradské a ďalšie ložiská dávali v rôznych storočiach rovnaké aj väčšie ročné ťažby drahých kovov než Štiavnický revír, (a to nehovoríme o Španielskych, Francúzskych, Britských a Talianskych ložiskách) 

Raz o tom dokončím jeden blog zo série „Banícke mýty a skutočnosť“.

Treba si tiež uvedomiť jednu zásadnú vec: V priestore Rakúsko-uhorského cisárskeho-kráľovstva boli ťažené  stovky  relatívne drobných ložísk zlata a striebra. 

Niektoré boli dobývané len pár desiatok až stoviek rokov.

 Lenže dve desiatky malých lokálnych ložísk sú schopné v porovnateľnom časovom období dať úhrnom rovnakú alebo väčšiu ťažbu zlata, striebra či medi , ako jedno veľké ložisko! 

Na to by sme nemali zabúdať! 

Baníci nespali ani za „Veľkou mlákou“.

 Od objavenia „Nového sveta“ v ňom koloniálne mocnosti aj nové štáty intenzívne rozvíjali banskú ťažbu.

Čísla jednoducho nepustia. 

Od roku 1500 do roku 1800 pochádzalo 85% celosvetovej ťažby (spočiatku aj lúpenia) striebra z Bolívie , Peru a Mexika.

Import záplavy zlata a striebra z Stredoamerického a juhoamerického priestoru spôsobil v celej Európe devalváciu menových systémov, a výnimkou nebolo ani Rakúsko-Uhorsko. 

Prepad hodnoty dobrých strieborných mincí spôsobil v druhej polovici 16 storočia drahotu, ktorá  vyústila do sedliackych a stavovských povstaní, kombinovanú s náboženskými – katolícko-evanjelickými vojnami.

V Čechách skomplikoval celkovú situáciu vpád Švédov počas tridsaťročnej vojny, v Horných Uhrách zase začali v prvej štvrtine 16. storočia Turecké vojny.  

Rakúsko-Uhorsko prostredníctvom Turkov prišlo o bohaté ložiská zlata a striebra v Sedmohradsku. 

To bol prvý strieborný otras – menová a celková kríza spoločnosti.

Po ukončení tureckých vojen koncom 18. Storočia už Štiavnica zažívala svoju tretiu „zlatú“ éru vďaka technológiám a novým strojným zariadeniam  (Prvá zlaté éra  bola od roku cca. 1000 do 1241. Druhé výslnie bolo od cca. 1250 do cca 1510  )

V 19 storočí – od jeho druhej polovice, nastupujú na pomyselnú banícku scénu Severoamerické ložiská drahých kovov. 

Vďaka rozšíreniu baníctva v nedotknutých severoamerických ložiskách na „Divokom Západe“ sa severoamerická ťažba striebra od roku 1875 do roku 1900 oproti obdobiu 1800 – 1875 zoštvornásobila na nejakých 1500-2000 ton Ag ročne! 

Prudký rozvoj celosvetovej produkcie striebra pokračoval. V období 1900 – 1920 sa americká ťažba dosiahnutá v roku 1900 ešte ďalej zdvojnásobila na 3 960 ton striebra ročne.

Porovnajme  si vyššie uvedené čísla s rekordnými ťažbami GBÚ:

V rokoch 1880-1907 bolo vyrobené na Schopfer žile v Hodruši v Gerambovskej bani 104, 908 tony zlatnatého striebra (pomer Ag: Au bol približne 100:1) , teda priemerne okolo 6 ton striebra ročne. Pred koncom 19. Storočia GBÚ produkovala zo všetkých svojich baní (nielen v Štiavnických vrchoch) okolo 5-6 ton striebra ročne. 

Lenže v tom istom čase sa už v USA ťažilo celkom okolo 3000 ton striebra ročne.  

To znamená že pomer GBÚ k  ročnej ťažbe striebra (len v USA) bol  0,06 %. 

Stovky ton striebra ročne vďaka pokroku úpravárenských technológii produkovali aj stredoamerické a juhoamerické ložiská z čoraz chudobnejších rúd.

Z pohľadu lokálneho je ťažba 5 ton striebra ročne veľa.

 V tom čase sa však už striebro obchodovalo globálne. 

Problém je v tom, že z pohľadu globálneho je  Gerambovský (a aj celý Rakúsko-Uhorský erárny ) podiel na svetovej ťažbe od 19. storočia jednoducho...NULA CELÁ NIČ!

Významný podiel na prudkom vzostupe ťažby striebra v Amerike mal istý pán Comstock ktorý na hranici Utahu a Nevady vykšeftoval okolo roku 1850 banské miery na bohatej zlatostriebornej žile, ktorá dodnes nesie jeho meno. 

Podiely sa u neho dlho neohriali, za relatívne malé peniaze ich čoskoro predal banským podnikom, aby utŕžené peniaze rýchlo rozhajdákal.

 Ďalších 20 rokov strávil hľadaním ďalšej podobnej žily, po neúspechu si nakoniec v roku 1870 prehnal guľku zo svojho  revolveru vlastnou hlavou. Príbeh baníctva na Comstockovej žile by vydal na samostatný blog.

Vrcholnú ťažbu na Comstockovej žile v Amerike dosiahli banské spoločnosti v roku 1877 , kedy bol ročný zisk za zlato v prepočte na dnešné peniaze okolo 300 miliónov Euro a ročný zisk za predané striebro bol okolo 400 miliónov Euro len z týchto baní na Comstockovej žile.

Masívna produkcia striebra , ktoré sa dostávalo na svetový trh zo zámoria, nemohli Uhorské strieborné súkromné a niektoré erárne bane ustáť. *O ťažbe stovák ton striebra ročne na Comstockovej žile GBÚ vedela, preto že v roku 1892 ju vo svojej ročnej správe uvádza. Tiež uvádza, že v tom roku sa na Londýnskej burze predáva kilo striebra za 60 uhorských zlatých, a na to, aby GBÚ mala zisk, potrebuje cenu aspoň 80 zlatých. Vyjadrili nádej, že sa cena striebra zdvihne. Ako ukázal vývoj hneď v nasledovnom roku, stal sa presný opak*

*Ustáť záplavu lacného striebra na svetových trhoch nebolo ani v silách GBÚ, nech už bola akokoľvek bohatá a mocná, preto že jej bohatstvo bolo len lokálne. *

Prebytok striebra spôsobil v roku po lokálnej americkej burzovej panike v roku 1893 celosvetový finančný otras, striebro prudko zlacnelo o stovky percent, ľudia a investori si chceli naraz vybrať svoje úspory z bánk v zlate, čo spustilo reťazovú nezastaviteľnú reakciu pádov bánk a akciových spoločností, prudký vzostup nezamestnanosti na celom svete.

Zjednodušene povedané: Všetci bankári sveta sa v tomto roku (1893) rozhodli prejsť z bimetalického krytia meny na monometalickú. Teda z krytia meny ZLATOM A STRIEBROM na krytie LEN ZLATOM.

Pre Gerambovskú úniu to znamenalo, že v roku 1893 Rakusko-Uhorský štát prestal od nich odoberať zhruba 5 ton striebra ročne na výrobu mincí. 

Lenže výroba striebra bol hlavný „biznis“ GBÚ, preto že výdatnejšie ložiská zlata už vyťažili do roku 1850 . Prameň bohatstva zrazu vyschol, preto že zlata produkovala GBÚ po vyrúbaní Magurských baní len relatívne málo - okolo 300 - 400 kilo ročne. To nestačilo na krytie ich výdavkov, pôžičiek a úverov.

Čo by ste urobili ako spoluvlastník GBÚ v takejto katastrofickej situácii? 
Oni sa rozhodli finalizovať svoju produkciu, teda nepredávať samotné kovy, ale vyrábať z nich výrobky s vyššou pridanou hodnotou. K tomu sa ešte dostaneme.

Vráťme sa teraz ešte pár rokov dozadu pred zlomový rok 1893.

Už som spomenul, že GBÚ bola pre svoje úspechy v období 19. storočia zrejme v tlejúcej „bojovej pohotovosti“ či ozbrojenom prímerí  s Kráľovským banským erárom a teda Komorskými grófmi.  Vyzerá to tak, že sa navzájom predbiehali v tom, čo sa komu podarí.

Rozhodovanie v GBÚ bolo pravdepodobne flexibilnejšie, zasadlo „predstavenstvo“ únie a plány investícii do baníctva a spracovania rúd po prerokovaní schválila alebo odmietla. Cisársko-Kráľovská Banská komora si všetky plány musela nechať najprv schváliť Dvorskou komorou vo Viedni.

V predchádzajúcom dieli „dvoj-pojednania“ som vymenoval väčšiu časť civilných investícii GBÚ. Spomenul som aj investície GBÚ do olovených Michal a Mohr šachtovných baní v Štiavnici, zlato strieborných Magurských baní, a strieborno zlatnatých baní na Schopfer žile a ostatných Jalšovských žilách v Hodruši.

Pri súčasnej úrovni vedomostí autora o GBÚ, nie je jasné, prečo v Hodruši aj vo Vyhniach GBÚ pomerne dlho váhala so stavbou centrálneho spracovateľského závodu na rudu– dnes by sme povedali :úpravne. * Menšie stupy mali roztrúsené po hlavných dolinách revíru.*

Treba si uvedomiť jednu ďalšiu zásadnú vec – koncom 19. storočia sa už značne vylepšovali aj úpravnícke stroje a technológie, a 800 rokov používaná koncepcia  kaskády desiatok stúp a šľamovní v každej doline bola zastaralá. 

Staré stupy spôsobovali nemožnosťou ich jemného a presného nastavenia neohrabaných technologických postupov značné úniky rúd do odpadného rmutu.

Odborná literatúra hovorí, že do zavedenia centrálnych úpravní boli úniky kovonosných zložiek do jalového odpadu až 50%. 

To je strašne veľa! 

Darmo ste v bani a na povrchu dôkladne triedili rudy od jaloviny, keď ste si nakoniec polovičku strieborných minerálov vo forme jemného piesočku pustili do potoka pod stupou...

Banský erár už okolo roku 1880 pre rudy z baní Finsterort , Jozef a Všechsvätých generálne  pod závodom Starovšechsvätých prestaval starú stupu pri Hodrušskom pivovare na modernú stupu na parný pohon. 

Využil pri tom aj tri staršie vodné náhonné jarky z Horného a Dolného Hodrušského tajchu spolu s jarkom z Pivovarskej doliny.

 Využívaním pary sa odpojili od závislosti na pohonnej vode, ovplyvňovanej nespoľahlivým počasím.  

Parný stroj erárneho Horného Hodrušského banského závodu hnal od roku 1887 aj dvojicu dynám, ktorých prúd rozsvecoval žiarovky na osvetlenie stupy.
Neskôr, keď si banský erár uvedomil, že dynamá odoberajú parným strojom významnú časť výkonu, dynamá premiestnili nižšie k šľamovni , a napojili ich na dvojicu Peltonových turbín ktorým dodávala energiu tlaková voda privádzaná od Dolného a Horného hodrušského tajchu jarkami cez dolinu Bärenleuten.

Okrem toho Erár v roku 1880 zdemontoval veľké reverzné vodné koleso na hodrušskej šachte Lill a na jej dno osadil na tú dobu veľmi moderný vodostĺpcový ťažný stroj Kachelmann, ktorým sa dnes hrdí Slovenské banské Múzeum

GBÚ na technický pokrok úpravy rúd v Hodrušskej doline zo strany Eráru  odpovedala svojou prestavbou staršej stupy pri bani Schőpfer na vodný pohon, ktorú získala kúpou zvyškov podielov ťažiarstva štolní Ján ešte v roku 1879. 

Túto stupu hnala pôvodne trojica vodných kolies priemeru 4 metre, náhon od Hodrušského potoka ktorý k nej privádzal vodu, slúžil až do roku 2014, ale to už „len“ privádzal vodu do technológie. 

GBÚ túto stupu prestavala na parný pohon v roku 1884. V súvislosti s tým boli však napríklad nútení vybudovať aj vodovod na prívod čistej vody pre parný stroj z doliny Medené. Táto menšia parná stupa stála na mieste, kde stojí dnešná flotačná úpravňa Slovenskej banskej, spol. s r.o. * Od roku 1887 boli v tejto stupe na zdvojené parné stroje pripojené tiež dve dynamá, každé s kapacitou po 40 žiaroviek. O pár rokov neskôr doplnili ešte jedno rezervné dynamo s kapacitou 80 žiaroviek.
Načo potrebovali žiarovky? No predsa na to, aby stupa so šľamovňou mohla pracovať nepretržite, aj v noci *

Rez stupou pri Schopfer štôlni v čase keď bola ešte poháňaná vodou. Archív autora

Plán  pôdorysov budov Dolného Hodrušského banského závodu v pôvodnej zostave z 18 storočia Stupa Schopfer štôlne je v ľavej polovici stredu , aj s vyznačeným prívodným jarkom. Archív autora 

Ťažba striebornej rudy na Schopfer štolni sa násobne zvyšovala, bolo potrebné vyriešiť aj dopravu rudy z bane na povrch a dopravu materiálu do bane na II. obzore Schopferky. 

GBÚ sa rozhodla v roku 1880 pre unikátne riešenie, a po prvý (a jediný!) krát v histórii Hornouhorského baníctva využili zakúpenú parnú lokomotívu rakúskej firmy Krauss na dopravu materiálu v podzemí. *To však v praxi znamenalo urobiť rozsiahle úpravy aj v bani, povyrovnávať kľukatú chodbu 2 obzoru, urobiť nové výstuže, miestami aj zmeniť sklon trate* 

Grafika A Morelliho : parná lokomotíva Krauss v podzemí Schopfer štôlne

Tu je fotka lokomotívy Krauss v podzemí

Modernizovaná stupa pri Schőpfer štôlni svojou kapacitou GBÚ rýchlo prestala stačiť  na spracovanie množstva rudy, ktoré neustále rástlo . * V roku 1892 v Hodrušskej bani Schopfer vyťažili 13 tisíc ton stupnej rudy. 

*GBÚ síce vlastnila ešte jednu staršiu vodnú stupu na dolnom konci obce Dolné Hámre v lokalite "Na Troskách" kde zrejme predtým stála pravdepodobne železná huta, tiež mali prenajatú IV. Kohútovskú parnú stupu od ťažiarstva Moder, po tom ako toto ťažiarstvo začalo maťproblémy s kvalitou rudy.
Možno sa hodrušania opýtajú, ktorá to bola.
Odpoveď nájdeme v ich ročnej správe z roku 1892.
F. Hain píše, že Moderštôlnianska IV. parná stupa je od bane Schöpfer vzdialená 1500 metrov. V tej vzdialenosti bola len jedna stupa - na tom mieste, ktoré je dnes známe ako Píla. Na mieste dnešnej Píly stála pôvodne vodná stupa, ktorá bola niekedy v polovici 19. storočia prebudovaná na parný pohon ťažiarstvom Moder. Keď ju GBÚ prestala od ťažiarstva Moder po roku 1893 prenajímať, prestavali ju na parnú pílu "Mira". Píla je tam vlastne dodnes, ale už elektrická, nie parná. Nový majiteľ v nej píli rezivo.  

Tieto  vyššie menované tri stupy svojimi kapacitami však už okolo roku 1890 pre GBÚ nestačili.V poslednom desaťročí 19. storočia totiž GBÚ plánovala ťažiť ročne až 25 tisíc ton rúd.*

Preto sa GBÚ rozhodla postaviť v Hodrušskej doline ešte jednu modernú parno-turbínovú úpravňu.

*Baňu Schöpfer a GBÚ vtedy viedol Franz Hain. V podstate vo funkcii výkonného riaditeľa-zamestnanca.*  

Okolo roku 1889-1890 si GBÚ vyhliadla ako vhodné miesto na novú úpravňu pod veľkou masou zosuvu Muráňa v Dolných Hámroch, zvané Plac.

 Ako sa už počas nasledujúcich rokov ukázalo, miesto to nebolo najšťastnejšie, prinášalo mnoho komplikácii. Jednak bolo príliš vzdialené od bane Schöpfer – 3 kilometre, jednak nemalo vhodný zdroj čistej vody. Okrem toho, masa zosuvu nie je najlepšie miesto na stavby.  

Hneď vedľa Placu síce pretekal Hodrušský potok, ale parný stroj vody Hodrušského potoka na napúšťanie kotlov nemohol použiť. 

Bola totiž večne zakalená odpadom zo stúp prúdiacim z vyššie položených častí doliny.

 Nakoniec Franz Hain vo výročnej správe GBÚ radostne oznamuje, že našli a zachytili výdatný prameň čistej vody pre parný stroj v časti Žliebková, čo je miestna časť Dolných Hámrov za dnešným kostolom. *Na záchyt prameňa tiež do skaly vysekali niekoľko desiatok dlhú štôlňu  

Z dolinky Žliabková potiahli na Plac asi 1 km dlhý vodovod. Keďže poddolovaním Jalšovej doliny sa v tejto časti Hodruše tiež strácala voda v bani, vodovod z Medeného dali podľa výročnej správy z roku 1892 k dispozícii aj obyvateľom, aby nemuseli piť závadné vody z miestnych studničiek*

V rokoch 1889 – 1890 GBÚ na Placi vyrovnali terén plochou podobný s futbalovým ihriskom, postavili jeden veľký nákladný most ponad Hodrušský potok, ktorým mohli prechádzať konské povozy, a tiež vybudovali krásny subtílny kamenný klenutý most ponad potok pre peších z priľahlej časti dediny. 

Oba mosty stoja dodnes. V roku 1893 začali murovať základy pod ležaté parné kotly firmy Kachelmann, a základy budovy drviarne so stupovňou, kam osadili moderné Kalifornské celoželezné stupy

Mosty ponad Hodrušský potok na Placi, postavené GBÚ. V popredí most pre peších, v pozadí most pre nákladné vozy. Foto: K.Ivan

Gerambovská Banská Únia vedela plánovať  komplexne, a tak okrem stupy samotnej stavala aj byty pre jej pracovníkov zvané Kvartiele, ktoré stoja dodnes, a na opačnom brehu potoka vybudovali rozmernú poschodovú budovu správy stupy, ktorá sa tiež dodnes zachovala.

Časť stupy na Placi na fotografii okolo roku 1900. V popredí sú baraky technikov , v pravom strede súbor budov so zubatou strechou sú šľamovne úpravne, v pozadí je správna budova úpravne  - riaditeľstvo. Foto poskytol O.Straka

ešte jeden záber komplexu stupy na Placi, teraz z opačného uhla. Vľavo dole je jej riaditeľstvo, v pravom strede haly šĺamovní nad nimi smerom k svahu kotolňa a strojovna parného stroja , vyššie nad ním drviareň s výklopníkom. a dolný koniec Štreky

Morelliho grafika celkového pohľadu na úpravňu Na Pľaci v Dolných Hámroch. V dolnej polovici technológia: vľavo Kalifornské celoželezné stupy, vpravo čeľusťový drvič s remeňovým pohonom.

Ďalším problémom, ktorý GBÚ pri investícii do stavby stupy Na Placi musela vyriešiť, bola doprava rudy z bane Schopfer.

Paralelne so stavbou novej veľkokapacitnej stupy v Dolných Hámroch sa GBÚ pustila do stavby dopravnej trate, ktorú v Hodruši-Hámroch nikto nenazve inak ako ŠTREKA. 

Dones po podstatnej časti Štreky v časti Kyslá a Muráň premávajú autá a prechádzajú sa ľudia.

Trať sa na začiatku od mundlochu Schopfer bane najprv trochu kľukatila, potom poniže dnešného Sandriku - v miestach kde dnes stojí prázdna budova "Výpočtového strediska" prešla na ľavú stranu doliny a tou pokračovala až ku Muráňu . 

Trať bola od bane Schopfer vedená po násypoch z banskej jaloviny, sčasti v zárezoch svahu nad dnom hlavnej doliny. Na násypy sa minula časť jalovinových háld ktoré musela taká veľká baňa vyprodukovať Pod dnešným štadiónom smerom k Muráňu je štreka znovu vedená po násypoch, preto že tu prevažovali močaristé lúky, na jar zaplavované rozvodneným potokom. *Materiál na tieto násypy sa nevozil z haldy pri Schöpferke, zdrojom kameniva bol Muráň *

Tu - pri Muráni- sa však vyskytol problém, ktorý ako problém pri plánovaní nevyzeral.

Schéma vedenia povrchovej trate - Štreky pri bani Schopfer. Vyústenie  podzemnej časti trate je vpravo medzi budovami. Smer k stupe na Pľaci je vľavo

Trasovanie štreky v dnešnej satelitnej snímke Červenou farbou je vyznačená pôvodná trať. Snimka zobrazuje jej hornú časť od bane Schopfer - vpravo , po Sandrik - vľavo. Grafika K.Ivan

Trasovanie Štreky - stredná časť. Schopferka je mimo obraz vpravo, smer do Dolných hámrov je vľavo

Dolná časť trasovania Štreky v dnešnom teréne. Štreka končí vo svahu nad miestom kde stávala úpravňa na Pľaci (vľavo)

 V ceste Štreke stál hrebeň Muráňa.

Problematikou geologického pôvodu Muráňa sa zaoberali viacerí vtedajší geológovia svetového mena, ktorí si všimli, že Muráň je tak trochu čudná štruktúra, ktorá zrazu kolmo prehradzuje Hodrušskú dolinu.  

Na základe hornín v mieste, kde sa hodrušský potok prerezal cez masív priehrady Muráňa, poprední geológovia usúdili, že sa jedná o lávový prúd z „krátera“ Zápolenka. 

Samozrejme, že o tom napísali aj pár vedeckých pojednaní do  súdobých odborných kníh a časopisov.

Už čoskoro GBÚ dostala, na svoje veľké prekvapenie, možnosť preukázať, že aj tí najlepší geológovia sa možu fatálne mýliť. 

O problematike Muráňa som písal v blogu „Hodrušské krátery“

Tí z čitateľov, ktorí toto pojednanie čítali, už vedia, že Muráň nie je stuhnutý lávový prúd, ale masívny zosuv, ktorý kedysi prehradil otvorenú Hodrušskú dolinu.

 GBÚ to nemala odkiaľ vedieť, preto že verila súdobým geologickým posudkom, *kde sa poprední geológovia (bez vrtov či prieskumných rýh) zhodli že tam je pevný kameň, a chystala sa domnelý lávový prúd preraziť štôlňou – tunelom , dlhým 240 metrov. Čo by bola bývala práca pre baníkov zhruba na 2 roky, protičelbami možno na jeden rok. *

*Franz Hain vo výročnej správe v roku 1892 optimisticky uvádza, že práce na zarazení tunela pod Muráň sa začali, a že majú vyrazených 60 metrov.*

Ovšem od „zarazenia“ ústia tunela baníci nie a nie natrafiť na pevnú horninu, bola tam samá  hlina a balvanitý skalný materiál. 

V takom horninovom prostredí raziť tunel je veľmi zdĺhavé, pracné a nákladné, omnoho náročnejšie na vystužovanie, aj na pracovné sily.  GBÚ sa snažila „raziť“  v balvanitom blate. * Keď hovoríme o tuneli, tak nemám na mysli štôlňu, Naplánovaná bola totiž razba skutočného tunela profilu 3,5 x 3,5 metra, s traťou a aj vodným prívodným jarkom vedeným týmto tunelom. *

Nakoniec si v GBÚ niekedy v roku 1893 uvedomili, že namiesto tunela budú musieť Muráň prekopať svahovým zárezom, hlbokým okolo 15 metrov, a dlhým* 240 metrov, čo aj učinili. Samozrejme, nevyhli sa budovaniu operných a svahových múrov*

Za zárezom cez Muráň postavili dvojkoľajku na „šibovanie“ plných a prázdnych huntíkov, a pravdepodobne aj gravitačný výklopník. V úpravni na Placi  mala byť okrem zdvojených parných strojov systému Compoud od firmy Karol Kachelmann ako alternatívny pohon aj vodná turbína na obdobia, keď bolo v potoku dosť vody. GBÚ vo výročnej správe píše o plánovanej novej úpravni ako o "parno-turbínovej" K Hodrušským turbínam sa raz vrátim v samostatnom blogu*   

Štreka na dopravu rudy z bane Schopfer po budovu koncovej remízy nad Placom nakoniec dosiahla dĺžku necelých 3 kilometrov, presnejšie 2990 metrov,  V bani štreka pokračovala ešte dvomi kilometrami podzemnej parnej železnice.  Povrchová časť dopravnej trate Štreky mala klesanie od Schopfer štolne zhruba 45 výškových metrov, trať budovali s klesaním 6 promile smerom k Muráňu, teda 6 mm na jeden meter koľajiska. Rozchod koľaje bol s najväčšou pravdepodobnosťou tradičný Hodrušský – 55 centimetrov

Možno ste si položili rovnakú otázku ako ja: ako  sa dopravovali vlaky s rudou smerom k úpravni Na Placi dole kopcom, a po vysypaní zase vláčiky prázdnych vozov nahor? 

Nejakou lokomotívou? 

Ručne?

*Vo výročnej správe GBÚ z pera Franza Haina sa píše, že rudu bude dopravovať lokomotíva. Tomu by zodpovedal aj profil plánovaného tunela popod Muráň*

Zatiaľ som nenaďabil na nejaký popis alebo plán štreky, a na tých pár fotkách, na ktorých je Štreka zachovaná ešte ako funkčná, nie je odfotený žiadny „vláčik“.

Stupa pri Schopfer štôlni okolo roku 1900 . V pravom dolnom rohu je vidno časť koľajníc štreky

Pohľad na trasu Štreky smerom nahor dolinou. V popredí je štátna cesta. V pozadí na druhej strane doliny prebieha trasa železničky- Štreky. Celá táto časť dna doliny medzi Štrekou a cestou je dnes zastavaná domami.  Foto poskytol O.Straka

 Dopravu huntíkov behačmi – teda odrastenými chlapcami, môžeme myslím vylúčiť. 

Behači sa využívali pri tlačení huntíkov len na krátke vzdialenosti, nie na trojkilometrovú trať.  

Najpravdepodobnejším aj keď nie najlacnejším systémom dopravy vláčikov boli pravdepodobne súpravy 6-8 huntíkov ťahané koníkmi, smerom nadol zrejme s pripnutým brzdiacim vozíkom „štelom“ aby sa súprava príliš nerozbiehala dole kopcom vlastnou váhou. Nahor išli miernym stúpaním naľahko s odbrzdeným štelom.* V bani dopravovali koníky po tri hunty - ako píše Franz Hain* Keďže v roku 1894 sa GBÚ stratou odbytu striebra a pádom jeho nákupných cien  dostala do naozaj vážnych finančných problémov, pokladám za pravdepodobné, že GBÚ od plánov na nejaký nákup ďalšej lokomotívy odstúpila* 

Položme si ešte otázku kde boli stajne pre koníkov obsluhúcich Štreku? 

* Odpoveď dáva F.Hain vo výročnej správe z roku 1892. Píše, že na tieto účely kúpili dom od súkromného majiteľa nad štôlňou Schopfer. Zrejme sa jednalo o objekt, ktorý je dnes obytným domom oproti obchodu a pohostinstva "U Brámera"*

Pokladám za možné, že nejaké stajne mohli byť aj v dolnej úvrati Štreky, nad Placom. *Treba si uvedomiť že začiatkom 90tich rokov 19. storočia lokomotíva Krauss denne vyvážala okolo 120 - 140 huntov hornín, z ktorých len menšia časť bola jalovina na haldu. Do stupy sa teda malo dopravovať okolo 80-100 vozíkov rudy denne. To je vcelku hustá železničková preprava* 

Veľmi podobná, aj keď kratšia dopravná trať bola zhruba v podobnej dobe vybudovaná aj v susednej Vyhnianskej doline od Antoništolnianskeho závodu k stupám číslo 4.

 Táto železnica vo Vyhniach sa miestne nazývala „Horný Láf“, ale nezachovala sa do dnešných čias v teréne jasne čitateľnom stave, okrem pár krátkych úsekov v teréne pred tabuľou začiatku obce od Vindišlajtni.* 

Štreka prebiehajúca popred plot novovybudovaného závodu Sandrik. Foto z roku okolo 1904 poskytol O.Straka

Centrálna stupa „Na Placi“ bola spustená okolo roku 1894, teda v dobe, keď už blízka Žarnovická Huta kráľovského eráru nefungovala – bola odstavená pre technologickú zastaralosť , a tiež preto, že začala fungovať prestavaná Centrálna tzv. „Dolná“ huta v Banskej Štiavnici vybavená na tú dobu modernými technológiami na tavbu a čistenie olova, zlata a striebra. 

V prvom dieli spisu som už spomenul, že GBÚ v koncepcii budovania banských závodov o jeden a pol storočia predbehla Baťovcov. 

Nebudovali totiž len banský či kovo-spracovateľský závod samotný. 

Budovali celú infraštruktúru, včítane ubytovní technikov, vodovodov, správy závodu , kultúrneho strediska (kasína), školy, obchodu, až po miestne kostoly, aby boli zamestnanci v rámci možností spokojní a neprechádzali ku konkurencii – teda do erárnych baní.

Hámorský kostol sv. Alžbety vdovy na mieste staršieho rovnomenného dreveného kostola dokončila GBÚ v roku 1894 

Ako som už v texte spomenul, pre GBÚ bol prelomovým rokom a bodom katastrofálneho zlomu cien a odbytu rok 1893 .

 Vtedy c.k. mocnárstvo rozhodlo o prechode na monometalickú menu – teda krytú len zlatom. Neštudoval som detaily, ale predpokladám, že GBÚ malo so štátom ročné zmluvy na odbery drahých kovov, a tak odbyt striebra pre štát skončil asi  niekedy začiatkom roku 1894.

Prezidentom GBÚ bol vtedajší posledný "doživotný" riaditeľ - Rytier Róbert von Berks, synovec predposledného prezidenta únie Lothara von Berks. 

5 ton striebra ročne ,z ktorého významnú časť vyrábala pre štát GBÚ, zrazu nebolo kam predať. 

Striebro bolo také lacné, že ho nikto nechcel kupovať ako investíciu. 

Šľachtici mali striebra dostatok.

GBÚ prostredníctvom Roberta von Berks v snahe zabezpečiť si tok hotovosti vsadila na finalizáciu polotovarov – teda na výrobu hotových výrobkov zo striebra a olova, ktoré produkovali ich bane.

Keďže zrejme mali nahromadený dostatočný kapitál vo svojom finančnom ústave – Štiavnickej Sporiteľni, GBÚ začala masívne investovať.

• Na dnešné pomery bleskovo vybudovala hutu a továreň na olovené armatúry a rúry pod Banskou Belou na pozemku Bediš v roku 1894. *Dovtedy však prevádzkovali svoju vlastnú hutu na olovo a striebro, dokonca v nej aj sciedzali medené rudy s obsahom striebra.Nie som si tým na sto percent istý, ale zrejme sa jednalo o takzvanú "Hornú alebo starú hutu" v Štefultove - pri Komorovských tajchoch*

• Do predĺženia železničnej trate od Kozároviec po Hronskú Dúbravu investovala GBÚv roku 1894 10 tisíc zlatých (prvý vlak ňou prešiel v roku 1896)

• V tom istom roku 1894 osadila  a spustila GBÚ (6 marca) elektrický ťažný stroj nad Hlavnú zvážnu – úklonnú šachtu v bani Schőpfer po tom, ako vybudovala  miestnu parnú elektráreň zvanú Centrála pri Schőpferke (o tejto a podobných elektrárňach pojednám v samostatnom blogu)     

• V rokoch 1895 -96 vybudovala GBÚ továreň na strieborný riad Sandrik v Dolných Hámroch poniže bane Schopfer

• Zároveň ešte niekedy okolo roku 1885 dobudovala únia v Banskej Hodruši  Jalšovej doline pri Schöpfer štôlni vysunuté sídlo reprezentanta GBÚ – baróna Roberta von Berks-a a prebudovala aj starší kostolík v areáli Jalšovského sídla

Účelom všetkých týchto investícii bolo vybŕdnuť z odbytovej krízy.

Dochované budovy Gerambovskej Olovenej Továrne pod Banskou Belou v súčasnosti. Foto K.Ivan 

 Pôvodný plán dôvodu budovania Sandrik-u bola výroba strieborného riadu a príborov pre vzmáhajúcu sa strednú vrstvu meštiactva, ktoré sa chcelo výbavou svojich domov vyrovnať šľachte. 

Ukázalo sa však, že meštiaci striebornú výbavu nekupujú tak, ako sa očakávalo, a po krátkom čase prešli na výrobu lacnejších náhrad stlovej výbavy z alpaky. Ing. Priesol vo svojich publikáciách o Sandriku hovorí, že strieborný riad bol pre meštiakov predsa len pridrahý. *Lacnejšiu postriebrenú alpaku od striebra nikto z obyčajných ľudí nerozoznal, a tak sa chudobnejší malomeštiaci mohli pred susedmi a návštevami natriasať, že majú doma "rodinné striebro".* 

Zisky Sandriku napriek úspechom ich strieborných a alpakových výrobkov na svetových výstavách nestúpali podľa očakávaní predstavenstva, a pritom zároveň klesala ťažba v bani Schopfer, čo je vražedná kombinácia okolností. 

V roku 1903 sa ešte GBÚ vrhla na rekonštrukciu svojej elektrárne Centrála , a vybavila ju v tej dobe najmodernejšími technológiami, o čom pojednám  neskôr v samostatnom blogu.

Kríza však trvala pridlho, a GBÚ sa pomaly ale isto blížila k insolventnosti a bankrotu.

Deň B, ako „Bankrot“ pre Gerambovskú Banskú Úniu nastal 30. Apríla 1906.

Baní, úpravní, huty  a továrne v Belej sa zmocnil Kráľovský Banský Erár, 

Sandrik prevzal jej veriteľ a akcionár Uhorská Sporiteľňa, nepotrebné stavby išli do dražby. Niektoré budovy v Štiavnici prevzalo mesto., niektoré sa dražili

 Tak sa napríklad za 100 korún vydražil aj Hámorský kostol správcom žarnovickej farnosti, a odvtedy je jej filiálkou.

To bol definitívny koniec výrobnej činnosti GBÚ v revíri.

Štreka a centrálna stupa na Placi fungovala ešte do roku 1908, potom trať a úpravňu rozobrali. Očakávania GBÚ ohľadom ďalšieho zvyšovania ťažieb po otvorení hĺbkového pokračovania bohatej takzvanej "Berksovej bane" v hĺbke pod IV obzorom Schopferky sa nenaplnili, a ani snahy eráru v tomto smere neboli korunované úspechom. Stupa na Placi sa stala zbytočnou, a príliš nákladnou, preto že bola "od ruky"*
 Časť technologických celkov (parné stroje, drviareň) z Hámorskej stupy bola zrejme použitá pri ďalšom prebudovaní a rozšírení parnej stupy pri ústí druhého obzoru bane Schöpfer, preto že už postačovalo prevádzkovať len jednu úpravňu kvôli nižším objemom ťažby, a táto úpravňa bola viac „po ruke“ – hneď pri bani.

Takto neslávne dopadlo podnikanie jedného z najväčších súkromných ťažiarstiev v Rakúsko –Uhorsku.

Dnes už môžeme len teoretizovať, čo by sa ešte bolo dalo robiť pre jej záchranu.

Môj názor však je, že GBÚ urobila všetko, čo sa dalo v tej dobe a na úrovni vtedajších vedomostí urobiť .  

Čo po GBÚ zostalo v Hodruši-Hámroch? Správna budova stupy, Kvartiele, osobný a nákladný most + kostol v Dolných Hámroch, Jadro starého Sandriku spolu s budovami Kasína , Školy a Konzumu na druhej strane cesty, časť budov bane Schöpfer, Kostolík v Jalšovej, mnoho baní v Jalšovej na rôznych žilách medzi ktorými vynikajú dva horné obzory Schőpferky, a samozrejme Štreka. Tri Gerambovské vodovody v Hodruši sa už dnes nepoužívajú, ale ešte stoja.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Text Copyright Karsten Ivan, June-August 2016

Text je výhradným autorským dielom. Možno ho citovať a používať pri ďalšom výskume. Nemožno ho kopírovať a vydávať za vlastné dielo. V tlačenej forme je možné publikovať tento článok výhradne po predchádzajúcom  súhlase autora

Autorstvo fotografii a náčrtov, pokiaľ je známe, je uvedené priamo v grafických dielach alebo popisoch fotografii

* Poznámka autora PS: Prepočítal som ročné ťažby striebra GBÚ, na základe ich podkladov. Neboli také, aké som uvádzal z prebratých údajov literatúry. Určite nie 50 ton ročne, reálne sú 5-6 ton. Tak isto v staršej variante tohto textu nebol správne uvedený rok spustenia stupy na Pľaci (1891) ktorý som pôvodne prebral s literárnych podkladov. V skutočnosti nebola spojazdnená pred rokom 1893. Preto som text prepracoval, a údaje som uviedol na správnu mieru. Upravené časti textov sú označené hviezdičkami* 

Použitá literatúra a pramene informácii:

Ing. Vít Priesol: Najstaršie dejiny obce Hodruša-Hámre , vyd. 2005, tlač Aprint s.r.o. Žiar nad Hronom, ISBN 80-968914-5-6 str. 121 (informácie o Sandriku, investíciách a bankrote GBÚ. )

Ing. Magdaléna Sombathyová: Z úpravníctva v B.Hodruš na začiatku 20 storočia in Spravodaj BV Prievidza  č. 2-3 2000, 40 ročník, str. 90 (údaje o výrobe kovov GBÚ v bani Schöpfer v závere 18. storočia

Zoltán Jakab : Z dejín banských závodov v Banskej Hodruši od polovice 19. Stor. do roku 1918 in Spravodaj BV Prievidza  č. 2-3 2000, 40 ročník, str. 112 (údaje o kúpe podielov štôlní Ján bane Schopfer)  

Ing. Milan Hock, CSc. : Technický rozvoj Hodrušského baníctva v minulosti in Spravodaj BV Prievidza  č. 2-3 2000, 40 ročník, str. 128 (údaje o prebudovanie stupy štôlní Ján v roku 1880)

Ing. Eugen Kladivík, CSc. : Hodrušské baníctvo od roku 1919 do roku 1944 in Spravodaj BV 3-5/97 (údaje o parnej elektrocentrále pri bani Schopfer)

Bakoš, Chovan a kol: Zlato na Slovensku, vydal Slovenský Skauting 2004, ISBN 80-89136-21-4 (údaje o banských aktivitách GBÚ na Magurke)

Hain Franz a kol: Johannes -Josef Gerambische Bergbaunion Jahresbericht 1892  - rukopis v archíve autora (údaje ťažbe, zariadeniach, plánoch a kapacitách zariadení v jej vlastníctve)



 

údaje o ťažbe striebra v histórii vo svete 

www.silverinstitute.org

 údaje o ťažbe zlata na Comstockovej žile 

https://en.wikipedia.org/wiki/Comstock_Lode

https://en.wikipedia.org/wiki/Silver_mining_in_Nevada

www.opensourcemap.com

Štôlňa Birnbaum v Banskej Hodruši - pamiatka UNESCO

Štôlňa  Birnbaum sa zaraďuje k najstarším a najvýznamnejším banskotechnickým pamiatkam Štiavnicko-Hodrušského rudného revíru.

Portál Birnbaum štôlne v roku 1911 v pravo za sochou Piety sú pracie hranty s prameňom od Mikuláš štôlne. V nadpraží štôlne je slabo čitateľný nápis Jó Szerenczét! - teda po slovensky Zdar Boh! Podľa neoverených informácii by jedno z detí na fotografii mohol byť František Richard Oswald, slávny hodrušský rodák

Jej ústie s portálom nájdeme v nadmorskej výške 440 m.n.m. v blízkosti Farského kostola sv. Mikuláša biskupa, v historickom jadre Hodruše – Hámrov , časť Banská Hodruša,. Má zachovaný vstupný portál jednoduchého lichobežníkového tvaru, v nadpraží s výklenkom pre sošku patróna bane. Portál je v súčasnosti omietnutý novou vápennou omietkou a stabilizovaný opravou .

Presný rok začiatku razenia štôlne nie je možné v súčasnosti v archívnych dokumentoch vypátrať, nakoľko prvé banské mapy z území vtedajšieho Horného Uhorska sú známe až od začiatku 17 storočia. Na nešťastie Banskoštiavnický mestský archív, pod ktorého pôsobnosť Banská Hodruša ako časť mesta patrila, zničili požiare.

Vek štôlne Birnbaum (tzn. Hruška-strom ) je možné odvodiť len odhadom. Prvá zachovaná písomná zmienka o štôlni Birnbaum pochádza z roku 1547 v súvislosti s delením kuxov, teda ( v dnešnom ponímaní: podielov alebo „akcii“), čo však znamená, že štôlňa v tom čase už produkovala zisky z ťažby rudných žíl.

Musela teda už byť vtedy vyrazená pravdepodobne po žilu Finsterort a smerovala po nej na juhovýchod v dĺžke cca. 500 až 700 metrov. Samozrejme nebola razená priamo.

 Bola to stredoveká sledná štôlňa, a preto bola úzka, kresaná želiezkom a kladivkom a bola krivolaká. Smerom na severovýchod mala hnanú po Finsterort žile jednu čelbu, ale smerom na juhozápad boli čelby až dve, preto že žila Finsterort bola v južnej časti rozdvojená ako hadí jazyk. 

Neskôr od cca. druhej polovice 17. storočia bola razená už sledne trhacími prácami najmä na severozápad, a pribudla ešte jedna juhozápadná sledná chodba po žile Brenner . Pravdepodobne sa začali dobývať aj rudné stĺpy, kde sa rúbanie predtým neoplatilo, preto že medzičasom významne pokročila a technológia mokrej úpravy rudy. 

Nepriamym dôkazom o výrazne staršom pôvode štôlne je fakt, že (najstarší) gotický farský kostol Sv. Mikuláša biskupa je postavený na plošine z haldového materiálu vyvezeného z Birnbaum štôlne. Halda bola sekundárne obstavaná podľa vtedajšieho zvyku pevnostným múrom zrejme  v začiatkoch tureckých výpadov do Stredoslovenskej banskej oblasti, alebo ešte pred nimi teda v 16. storočí.

 Pritom  spomínaný kostol sv. Mikuláša bol  podľa staršej literatúry údajne dostavaný v roku 1387, ale nový pamiatkársky výskum v roku 2014 -2015 ukázal, že sa tak stalo až o cca 100 rokov neskôr – okolo roku 1470 alebo v nasledujúcom desaťročí .

V svorníku klenby totiž nie je uhorský erb, ako sme si všetci doteraz mysleli, ale je to erb kráľa Mateja Korvína. Problémom kvôli ktorému sa nedal presne rozoznať, je to, že je mnohokrát pretretý vápnom, takže jeho črty sú nejasné.
Minuloročný pamiatkársky výskum však nevylučuje, že na halde Birnbaum štôlne mohol stáť starší , zrejme drevený kostol hodrušských veriacich. Ako je známe, počas dvojročnej občianskej vojny 1442 - 43 bola Štiavnica, Belá a Pukanec dobytá a vypálená spojenými vojskami biskupa Rozgoňa a levického hradného kastelána ako odveta za vypálenie Beňadického kláštora banskými mestami. 

Môžeme sa však už len dohadovať či si tieto vojská dali záležať aj na vypálení Hodruše, možno ju vypálili aj s kostolom, čo mohlo byť logickým dôvodom na stavbu nového kamenného kostola Sv..Mikuláša Biskupa.

Pripomínam, že Banská Hodruša bola "odjakživa" súčasťou mesta Štiavnica. Ostatné archeomagnetické výskumy Dr. Labudu v rozváľanej kaplnke na takzvanom Starom Meste pri Banskej Štiavnici dokázali vypálenie tohto osídlenia v roku 1442. Potom už stačilo veliteľom poslať časť vojska do Hodruše a dôkladne vypáliť aj túto "ulicu"     

To vyššie uvedené znamená, že štôlňa Birnbaum mala už najmenej 50 -100 rokov pred prvou dochovanou písomnou zmienkou o jej existencii značnú dĺžku.

Iba vyrazenie – vykresanie-  niekoľkých stoviek metrov jej chodieb mohlo vytvoriť dostatočný objem jemnozrnnej haldoviny na základ plošiny stavby kostola. Pochopiteľne, nevylučujem ani to, že na kostolnú haldu prispela jalovým materiálom aj neďaleká Mikuláš štôlňa. Tá má však svoju vlastnú veľkú a výraznú haldu vpravo od portálu Birnbaum štôlne. 

Pokiaľ vezmeme v úvahu pomalý postup banských prác  vzhľadom na vtedy používané technológie razenia pomocou kladivka a želiezka,  a dobu potrebnú na stabilizáciu- usadnutie- haldy jemnozrnného materiálu z kresaníc (50 až 100 rokov) ako základu pre stavbu kostola, nebudeme ďaleko od pravdy, ak začiatok prác v štôlni Birnbaum budeme datovať na koniec 13. až začiatok 14 storočia.

Keď sa pozrieme na mapu z roku 1742 , vidíme, že štôlňa nemala od počiatku hneď charakter takzvaného prekopu k žile , ako má dnes napríklad úvodná Prostredná štôlňa a Horná štôlňa bane Všetkých svätých – nie je totiž razená priamym smerom k žile.

 Pozrite sa na obrázok nižšie kde som trasu Birnbaum štôlne v mape zvýraznil červenou farbou.

Priebeh Birnbaum štôlne vyznačený na mape Benedikta Faila z roku 1742. Ústie štôlne je označené modrou hviezdičkou.

Spočiatku je Birnbaumka razená krivolako, čo je zároveň dôkazom značného veku tohto banského diela.  Zákruty, a ako by tápanie jej smeru nasvedčujú, že bola razená v dobe, keď sa baníci snažili využiť danosti prírody a v podzemí razili chodbu s využívaním čo najmäkších hornín – po rôznych tektonických poruchách a miestami rozložených a teda mäkších horninách. Pokladám za možné, že pôvodným najstarším zámerom razenia čelby štôlne Birnbaum bolo  naraziť  a dobývať žilu Mikuláš na pravej – juhozápadnej strane doliny o cca. 10 metrov nižšie, než ju sledovala Mikuláš štolňa na protiľahlom úbočí nad tzv. Hálňou. Mikuláš žila bola Birnbaum štôlňou skutočne zachytená už po niekoľkých desiatkach metrov, a presledovala ju na úseku niekoľkých ďalších desiatok metrov, zdá sa však, že v tomto úseku nebola Mikuláš žila dosť zrudnená, alebo bola v príliš tvrdej hornine, a tak bola čelba zanechaná, a neskôr vyplnená základkou: jalovým materiálom.

Následne za Mikuláš žilou sa chodba Birnbaum napriamuje a smeruje na úseku cca 100 m k žilám Finsterort, potom zase ako by zaváhala, a odkláňa sa doprava, dokonca sa aj pár metrov vracia v mieste kde zrejme narazila na bočnú žilku a napokon v smere na severo-západ smeruje k žile Finsterort.

Túto narazila v cca. 350 metrov od portálu a sledná chodba po tejto vetve žily sa oddeľuje smerne na juh a juhovýchod po tom, ako bola vetracím komínom spojená s 2. obzorom Hornej Finsterort štôlne. Komín či skôr dopravno-vetracia šachtička bola podľa máp od 4. obzoru Finsterort vyvedená až na povrch, to miesto poznajú Hodrušania ako Gáplik,  na halde šachtice stojí chata a pod ňou kaplnka. 

Celá mapa Benedikta Faila. Stav bane Birnbaum v roku 1742

V mieste nafárania žíly Finsterort však čelba narazila na celý takzvaný „roj“ žíl a nejakú dobu sa tu stredovekí baníci venovali skúmaniu a ťažbe troch hlavných žilných plôch aj zhruba ďalším piatim odžilkom. Keďže starým ťažiarom bane Finsterort bolo známe, že žila je smerom na juh zdvojená, južná sledná chodba sa po cca 50 metroch za vetracím komínom vetví  na dve sledné južné chodby.

 Iná chodba Birnbaum štôlne pokračuje aj západným smerom (zhruba v smere hlavnej štôlne od portálu) kde sa vetví na tri krátke odbočky, tieto však podľa starých máp boli neskôr založené jalovinou.

Mapa M. Marka zachytávajúca komplikovanú situáciu vetvenia bane Birnbaum štôlne na  Finsterort žile Mapa je aj s dvomi rezmi či profilmi. Koniec 18 storočia. mapa je uložená v Banskom Archíve v Štiavnici.  Ovšem štôlňa Birnbaum bola v týchto miestach pravdepodobne už niekedy v 14. -15 storočí. 

Pôvodne v najstarších obdobiach boli ako prvé dobývané najlepšie rudy v juhozápadnej časti žilného systému Finsterort. V tejto časti masívu nie veľmi hlboko pod terénom sa dala očakávať cementačná zóna zrudnenia s bohatými akumuláciami striebra so zlatom.  

Pravdepodobne od 16. storočia sa sledná Birnbaum chodba po Finsterot žile ženie aj  severovýchodným smerom k dnešnej Michal šachte, ale práce boli zrejme obmedzené preto že vplyvom tureckej invázie a domácich stavovských a náboženských vojen bola doba , ktorá nepriala podnikaniu. Stav štátu a baní sa zlepšil až koncom 17. storočia.
 Celkom je na úrovni Birnbaum štôlne do roku 1742 vyrazených podľa mapy odhadom  1300-1400 metrov. Pri zvážení faktu, že desiatky až stovky metrov starých kresaníc Birnbaum štôlne sú založené jalovinou, môžeme povedať že v polovičke 18 storočia už chodby mohli byť dlhé do 2 kilometrov, alebo ak chcete, viac ako 1000 štiavnických  banských siah.

Dnes prístupný kratučký úvodný úsek  Birnbaum štôlne od ústia po zával 

Vráťme sa k písomným zmienkam o Birnbaum štôlni.      

Ďalšie písomné zmienky o štôlni sú z roku 1645, kedy po niekoľko desaťročnej prestávke kvôli nepokojným časom sedliackych rebélii a náboženských aj tureckých vojen, bola štôlňa  a jej prevádzka obnovená, už samozrejme s použitím strelných prác čiernym prachom. Táto technológia umožnila urýchliť  a zefektívniť razenie aj dobývanie rúd.

O starobylosti Birnbaum štôlne svedčí okrem už uvedeného aj jej vyústenie a poloha. Dnes je v teréne dna doliny značne zahĺbená a jej skalné zaústenie je vlastne dnes už pár metrov pod zemou, hoci v dobe jej zarazenia bol skalný podklad určite obnažený. Tiež úvodná murovanica má starobylý úzko podkovovitý tvar,  aký poznáme napríklad z tzv Hlbokej Kremnickej dedičnej štôlne. 
Dnešné zrekonštruované ústie akiste nie je úplne pôvodné- najstaršie, preto že v preklade stropu murovanice je druhotne osadený drviaci kameň "nákova" z ručného triedenia vyberanej rudy, a v portáli bola použitá aj pálená tehla, čo bol v stredoveku materiál podstatne drahší ako stavebný kameň. 
Podobné mladšie "prístavby" suchých murovaníc k starším kresaniciam môžeme v Hodruši pozorovať napríklad pri veľmi starých štôlňach - bane Starovšechsvätých - Hornej aj  Prostrednej štôlne.  

V roku 1688 sa štôlňa Birnbaum spomína ako súčasť majetku ťažiarstva Finsterort, jedného z najbohatších ťažiarstiev v celom revíri, a to včítane Štiavnice a Piargu.

Štôlňa Birnbaum je III. obzorom  bane Finsterort a podstatne mladšej šachty Michal označovanej spoločne aj ako Althandel , teda Starý (banský) handel. Systém je prepojený tiež s vyššie položenou štôlňou Mikuláš (aj Galander) spomínanou v roku 1497. Táto dobývka nie je síce v žiadnej mape z mnou preštudovaných zobrazená, ale v štôlni Mikuláš je prístupná zvrchu.

Mapa štôlne Finsterort v roku 1834. V pravom hornom rohu vidíme pozíciu  severovýchodnej čiastky žily Finsterort s protičelbami razenými od štôlne Birnbaum a od šachty Michal. Ostávalo preraziť ešte asi 80 metrov - biely úsek. 

Michal šachta v Althandli však nie je taká stará ako by sa z názvu lokality mohlo zdať. Z povrchu po dnešný takzvaný 8. Hodrušský obzor (úroveň Hodrušskej Dedičnej štolne) bola vyhĺbená až v 2. polovici 18. storočia, neskôr (presnejšie od roku 1867) bola prehĺbená až na úroveň Voznickej ded. štôlne ako vetracie a dopravné banské dielo, preto že dopravovať materiál baníkov od 2 km vzdialeného ústia HDŠ bolo už neefektívne. Ľahšie a lacnejšie bolo dopravovať ľudí, materiál a jalovinu šachtou nahor a nadol.

Rez Michal šachtou od povrchu po obzor Voznickej dedičnej štôlne z druhej polovice 19 storočia. Rez zobrazuje existujúce banské diela na VII obzore bane Finsterort (úroveň HDŠ) zvyšok prehĺbenia je len projektovaný. Pekne vidno že Finsterort žila je zdvojená na nadložnp a podložnú, a medzi nimi je medzižilok. Tá línia v pravej strane idúca šikmo dole je tektonická porucha - "smyk" Archív autora.  

Z baníckeho pohľadu bola hodrušská Michal šachta zarazená na dosť nešťastne vybratom mieste: práve tu bol vyvinutý žilný uzol, kde sa zbiehali žily Brenner a Finsterort aj s ich početnými nadložnými a podložnými odžilkami. Ťažiarske spoločnosti v minulosti takýmto miestam venovali zvýšenú pozornosť, preto že na žilných uzloch bývali najlepšie rudy, ktorých dobývaniu sa nedalo odolať.

Prečítajme si ešte, čo o žile Finsterort a Brenner  píše v roku 1919 Jindřich Dvorszak, správca erárnych baní v Hodruši svojou kúzelnou prvorepublikovou slovenčinou štiavnického typu:

"Finsterortská rúdna žila

Na Finsterortskej rúdnej žili sú viac plochy známe, od ktorých zvlášte zaslúži spomienku nadložná a podložná rúdna žila. Smer prúšej je priemerne 1h 10⁰ a sváha proti východu s 40⁰-om smer pozatymne je ten istý, ale má strmší úpad 45⁰-60⁰. Vyplnenie obidvôch žíl stojí s kvarcu a kalcitu, hrúbost je 1-13 m.

Brennerská rúdna žila.

Stojí z dvoch - jeden pri druhom napredujúcích mocných rúdných žil. Smer kláti sa medzi 1 – 3 h a sváhu má proti východu 52⁰, hrúbosť jeho je 1-4 m . Vyplnenie je zvláštne tmavo-barvový kvarc impregnovaný kyzom, čo často ked vyplnenie zostane vydlabané, doplní v pekných barvách skvelý /: ligotavý:/ markasit.  Ked kalcit vstupí napred, to riadne sprevádzaju rudy. Tak Brennerská jako Finsterortská rudná žila stojí pod obrábaným vo Finsterortskej baňi.

Včil len Finsterortská žila  sa obrábá na Brennerskej žily len vtedy bude možné sa začat pracovné konanie, ked terajšie otvory a obrábanie napred vstúpia."

Takto zachytil čelbu na Brenner žile Marco Vincenc Lipold koncom 19. storočia

Lenže dobývanie rúd v ochrannom pilieri šachty spôsobí skôr alebo neskôr kolaps šachtového telesa a jej výstuže, a presne to sa stalo aj v tomto prípade. Už po necelých 100 rokoch od jej vyhĺbenia sa začala Michal šachta zavaľovať. Ovšem dovtedy bola intenzívne využívaná, a bola postupne hĺbená až na úroveň Voznickej dedičnej štôlne. Keď sa začala od povrchu zavaľovať, postupne v nej baníci budovali ochranné povaly z dreva a neskôr aj betónu, aby kusy nepadali dole. Keďže sa ňou už nedalo fárať z povrchu,  bol pri jej hĺbkovom pokračovaní zriadený na  úrovni HDŠ osemkoňový ťažný gápeľ a šachta bola ďalej prehlbovaná až na Voznickú dedičnú štolňu. Nakoniec už aj s pomocou elektrického ťažného stroja, umiestneného v podzemí. 

     

Štôlňa Birnbaum začala okolo roku 1840 plniť úlohu fáracieho diela pre baníkov  šachty Michal ešte pred jej vyhĺbením na úroveň Hodrušskej dedičnej štôlne, slúžila na vetranie šachty Michal , bane Finsterort a zároveň bola hlavnou dopravnou štôlňou na materiál pre tieto bane. Baníci na hlbšie obzory nemuseli fárať priamo šachtou, stačilo po rebríkoch v dobývacích pásoch zísť o tri obzory nižšie. Jalovina sa podľa možnosti na povrch nevyvážala, ale zapĺňali sa ňou vydobyté priestory a neúspešné štôlne priamo v podzemí. Ako vetracie a fáracie dielo bane Finsterort slúžila Birnbaumka až do roku 1950, kedy bolo definitívne ukončené dobývanie strieborných rúd na Hornom Hodrušskom banskom závode.

Birnbaum štôlňa v 50 tich rokoch 20. storočia

Ústie šachty Michal na povrch bolo už od konca 19. storočia zavalené, a Birnbaum štôlňa bola v tej dobe najvyššie položeným činným banským dielom tohto závodu. Nad jej  úrovňou sa nachádza síce ešte obzor Hornej Finsterort štôlne  (2. obzor) a ústie štolne Ján pri šachte Michal (1 obzor), tieto však boli pravdepodobne už dávnejšie opustené pre vyčerpanosť rudných zásob a boli už zrejme tiež zavalené .

V priebehu 18-19 storočia bola  na úrovni štôlne Birnbaum – teda 3. obzoru bane Finsterort hnaná čelba severovýchodným smerom poza Michal šachtu , preto že bolo treba preskúmať možné pokračovanie zrudnenia.  Zároveň bola razená smerom na juhozápad po žile protičelba od šachty Michal po Finsterort žile a tiež po tej istej žile smerom k Vyhnianskej žile Anton Paduánsky ktorú sledovali smerom k Hodruši vyhnianski baníci. Obe žily (Anton a Finsterort) boli v tomto smere takmer rovnobežné, ale oddelené cca. 330 metrov hrubou vrstvou jalovej horniny. 

 

Čelby týmto smerom boli razené aj na 4-tom 5-tom a 6-tom horizonte   Podľa starých máp sa zrudnené časti podarilo nájsť a boli vydobyté od 6. obzoru odbočky Dedičnej štolne cisára Františka, ktorá v tejto časti hodrušského podzemia končila, až po 2. Obzor.

Ovšem treba si tiež uvedomiť, že severovýchodné čelby  obzorov Finsterortskej bane vzdialené od šachty Michal takmer 1,5 kilometra!

Od  Vyhnianskej Anton štôlni tamojší baníci vyrazili Eduard prekop, hodrušskí baníci vyrazili od 4 obzoru Finsterort 12 metrov komínu Eduard  a prepojenie medzi Antoni- štôlnianskou a Finsterortskou baňou bolo hotové. Okrem funkcie fáracieho diela tento prepojovací komín a prekop Eduard plnil aj dôležitú funkciu vetraciu. 
Birnbaum štôlňa po Michal šachtu nastúpala 9 metrov - pri šachte má nadmorskú výšku 449 m n.m., čo je normálne - všetky dôležité štôlne sa razili s miernym stúpaním, aby nimi vytekali banské vody na povrch. 

V súčasnosti si portál Birnbaum vyžaduje pozornosť, ktorá zodpovedá jej významu.

Portál bol v rokoch 2012 -2013 znovu odkrytý zbúraním  ilegálnej (na pozemku, ktorý mu nepatril) prístavby chlievikov pána Zrebeného a bol celkovo obnovený z príspevkov z 2% daní Občianskym Združením Kerling. 

Treba k nej ešte osadiť  informačnú tabulu a doladiť pár detailov.

V tesnej blízkosti stojaci domček slúžil najprv ako sklad materiálu dopravovaného štôlňou Birnbaum k šachte Michal, zrejme aj ako kováčska šmykňa na ostrenie a výrobu železných nástrojov.V medzivojnovom období slúžil ako miestna hasičská zbrojnica pre Banskú Hodrušu, neskôr bola budova adaptovaná na obytné účely.

Hasičská zbrojnica v Banskej Hodruši pri Birnbaum štôlni v 30. tich rokoch 20. storočia. Štôlňa samotná je mimo záber vpravo, vedľa drevenej prístavby 

 Naproti stojaca budova bola sídlom správy závodu šachty Michal a štôlne Birnbaum, ešte v paťdesiatych rokoch pri nej stála malá ručná klopačka.

Závodná klopačka pri správe šachty Michal a štôlne Birnbaum. Foto na sken poskytol O.Straka alebo D. Ološtiak

Táto budova je dnes súkromným majiteľom pomerne citlivo obnovená, hoci predtým bola „po socialisticky“ prestavaná. Budova správy závodu má pravdepodobne veľmi staré základy, preto že sa v roku 2014 pod červotočom poškodenou podlahou našiel obdobný odvodňovaco-vetrací systém ako sa našiel pod správnou budovou Prostredná štôlňa bane Všetkých Svätých.

Správna budova Birnbaum štôlne a šachty Michal je tá najväčšia vlavo. Foto z 60 tich rokov 20 storočia

Pri rekonštrukcii operného múra bezprostredne pri portáli bolo nájdene väčšie množstvo kamenných „nákov“ - ručných stúp na roztĺkanie strieborno- zlatých rúd pri ich druhom triedení (prvé sa robilo priamo v bani).

Ako som už uviedol v blogu „o Ceste poštára z Hodruše do Vyhieň a naopak“ štôlňa Birnbaum viac ako sto rokov slúžila najmä v zimách ako pohodlná skratka na prechod baníkov a niekedy aj civilných osôb z Vyhní do Banskej Hodruše. 

http://karstenivan.blogspot.com/2015/10/banicke-myty-historicka-skutocnost.html

 Možnosť takejto zaujímavej cesty však zanikla po niekoľkých závaloch na trase ešte koncom 60tich rokov 20. Storočia. Dnes je cca 10 metrov za portálom štôlne Birnbaum štôlňa zavalená po prievaloch potoka pri opakovaných prietržiach mračien v 70tich rokoch 20. storočia.

Potok sa po prietrži mračien  valí po ceste v Banskej Hodruši. Foto je urobené priamo nad portálom Birnbaum štôlne. 60 te roky 20 storočia. Foto poskytol p. Špeťko. 

Ďalšou zaujímavosťou bane Birnbaum bola podzemná kaplnka na modlenie sa baníkov pri fáraní. 

Niečo podobné v Hodruši existuje len na Prostrednej bani všetkých svätých, a na Štiavnickej strane hôr nie sú podzemné kaplnky známe. 

(Samozrejme neberiem do úvahy sv. Barborku v Banskom Múzeu – skanzene. Tá tam je umiestnená umelo - sekundárne, preto že sa na to návštevníci pýtali. Ako som už uviedol v iných blogoch, Barbora nebola patrónkou Hodrušských baníkov.)  

Podľa pamätníkov bola stará podzemná kaplnka neďaleko od vchodu Birnbaum štôlne, podľa všetkého v najstarších cca. 600 ročných odbočkách na Mikuláš žile. V kaplnke podľa údajov starších obyvateľov ktorí ju zažili ešte priechodnú, bola soška Panny Márie.

Obnovený portál štôlne Birnbaum má v nadpraží malý výklenok pre sošku, v ktorej bola soška panny Márie s Ježiškom . Replika podobnej sochy v starosvetskom ponímaní bude osadená pred znovu-vysvätením portálu.

Inou zaujímavosťou portálu je zábradlie nad operným múrom pri portáli štôlne. Je to výrobok firmy Kachelmann odliaty v susednej Vyhnianskej doline pred cca 120 rokmi. Zábradlie sem bolo premiestnené z píly Mira v Hodruši, kde chránilo studňu v pivnici.         

Domček pri portáli štôlne je dnes v majetku obce. O jeho osude sa ešte nerozhodlo, je tu  možnosť v domčeku vytvoriť malé informačné stredisko pre turistov a stálu výstavku o pamiatkach a histórii tejto časti obce. 

Portál štôlne tesne po zbúraní prístavieb stav v roku 2013. Foto K.Ivan

Portál Birnbaum štôlne ešte prikrytý prístavbou kurínov a zajačníkov . Stav do roku 2013 Foto K,Ivan

Portál štôlne Birnbaum pri začiatku rekonštrukcie operného múru v roku 2012  foto K.Ivan

Portál po dokončení opernného múru a natiahnutí novej omietky 2013 foto K.Ivan

Po namaľovaní základnou farbou 2013 foto K.Ivan

Štôlňa Birnbaum je zastávkou Náučného chodníka „Cestujeme časom“ , je spomenutá ako zastávka aj v cyklotrasách „Bajkom k tajchom") 

Po dobu niekoľkých storočí bolo priestranstvo pri portáli Birnbaum štôlni prirodzeným centrom stretávania sa obyvateľov, preto že sem chodili na vodu z neďalekého prameňa pri soche Piety , v drevených hrantoch ženy prali bielizeň a deti sa hrali okolo nich.

  

Významovo i vekovo je možné štôlňu Birnbaum  (aj vzhľadom k jej polohe v historickom jadre obce – Pamiatkovej zóne, od roku 1999)  porovnávať s podobnými štôlňami zachovanými do dnešných dní  v iných banských regiónoch, ako je štôlňa Glanzenberg v Banskej Štiavnici alebo tzv. Denná či Denská štôlňa v Španej Doline. 

To všetko sú banské diela,  ktoré osobitným spôsobom dotvárajú nezameniteľný banícky ráz spomínaných historických sídiel. Tieto technické pamiatky sú významné prinajmenšom v meradle Európskej baníckej histórie.

Aj vzhľadom k vyššie uvedeným faktom bola menovite štôlňa Birnbaum spolu s viacerými inými technicko- historickými pamiatkami mesta Banskej Štiavnice a jej okolia, zapísaná dňa 11. decembra 1993 na Zoznam Svetového Dedičstva UNESCO.

  Január 2015                                                     

Spracoval: K.Ivan, OZ Kerling

Text tohto blogu je autorským dielom Ing. Karstena Ivana. Je možné ho citovať, uvádzať ako prameň, zdieľať, ale nie je možné ho bez súhlasu autora publikovať v tlačenej forme prípadne ho vydávať za svoje vlastné dielo inými autormi. Dielo je priebežne aktualizované novými poznatkami. 

Použitá literatúra a pramene:

Sken mapa Hodrušského a Vyhnianskeho revíru Ing. Svätozára Gavoru z výskumnej úlohy Hodruša (1980) , archív autora

Mapa baní Finsterort s banskými poľami z roku  1742 a 1768 od Benedikta A. Faila, Štátny Archív Banská Štiavnica, číslo položky mi nie je známe

Mapa baní Finsterort od A. Hankesa , rok 1834, Štátny Archív Banská Štiavnica, číslo položky mi nie je známe

Mapa časti štôlne Birnbaum a 4. Obzoru , autor F. Marko, koniec 18. Storočia, Štátny Archív Banská Štiavnica, fond HKG č. 8036 , sken poskytnutý láskavosťou Mgr. Lucie Krchnákovej 

  

Durbák a kol. : Sprievodca po technických pamiatkach Banskej Štiavnice a okolia, vyd. Štúdio Harmony s.r.o. Banská Bystrica , ISBN 80 – 968547 – 4 -7 (údaje o nadmorskej výške ústia a histórii bane) 

Mgr. M. Haviarová, PhD, & Mgr. Art. . Haviar: 

Architektonicko-historický a umelecko-historický výskum r. k. Kostola sv. Mikuláša: november 2015. nepublikované, poskytnutá k nahliadnutiu láskavosťou spoločnosti Haviar s.r.o. (údaje o období vybudovania kostola sv. Mikuláša po revíznom výskume 2014) 

Hlavná banská kniha bane Rozália , rukopis, do roku 1970 A. WEISS, nepublikované, archív autora. (údaje o nadmorských výškach obzorov)

PhDr. M. Čelko: prednáška "Príspevok k dejinám Hodruše do konca 16. storočia",  tlačená forma in Spravodaj 3-5/97 Vydal Bevex Prievidza 1998 (údaje o bani Birnbaum a ťažiarstve Finsterort)

Mgr. E. Síkorová & PhDr. J.Surovec: prednáška "Baníctvo v Hodruši od roku 1600 do roku 1750" in Spravodaj 3-5/97 Vydal Bevex Prievidza 1998 (údaje o bani Birnbaum a ťažiarstve Finsterort)

Markus Vincenc Lipold: Der Bergbau von Schemnitz in Ungarn, Jahrbuch k u k Geologischen Reich-Anstalt 1867

Jindřich Dvorzsák : Poznámky ku štatistickým dátam pre banské a hutnícke závody, úradníkov a bratské pokladne, rukopis 1919 - 1921 Hodrušské štátne baňské závody, nevydané, archív autora.

Skeny fotografii archív autora, Fotografie K.Ivan.