Tento príspevok vznikol rozdelením jedného pridlhého pojednania, ktorý sa venoval príliš veľa témam.
Príspevok venujem pamiatke na dnes už nebohého Ing. Richarda Kafku, hutného inžiniera a historika regiónu Stredného Pohronia a časti Gemera, ktorý sa touto tematikou zaoberal vo viacerých článkoch, a ktorého som mal česť aj osobne poznať, nedlho pred jeho náhlym odchodom sme po mailovej pošte aj osobne konzultovali viacero nejasností.
Príspevok venujem pamiatke na dnes už nebohého Ing. Richarda Kafku, hutného inžiniera a historika regiónu Stredného Pohronia a časti Gemera, ktorý sa touto tematikou zaoberal vo viacerých článkoch, a ktorého som mal česť aj osobne poznať, nedlho pred jeho náhlym odchodom sme po mailovej pošte aj osobne konzultovali viacero nejasností.
Problematike pamiatok Sklených Teplíc, taviacej huty a amalgamačnej huty sa Ing. Kafka venoval hlavne v týchto článkoch:
spolu s Ing. Melišovou,
a v:
Ing Kafka v prvom vyššiemenovanom linku písomne uvažuje nad tým, na čo mohli slúžiť väčšie množstvá hlinených gúľ , vykopané spod zeme v Sklených Tepliciach.
Sklená huta v Sklených Tepliciach zanikla niekedy v období 17. storočia, keď ju z „trhu“ vytlačili sklárne ktoré vznikli v širšom okolí stredného Pohronia. Je tiež možné, že Starohutská skláreň pri Novej Bani bola postavená ako náhrada za tú Sklenoteplickú. Okrem toho, obsah zlata v spracovávaných rudách zo Štiavnických vrchoch postupne klesal a na získavanie zlata zo šlichov sa začali používať iné metódy než lučba - používala sa priama amalgamácia pomocou ortute, neskôr krátku dobu aj nepriama amalgamácia, ktorej teoretické a praktické základy boli položené práve na prvom vedeckom kongrese v dnešných Sklených Tepliciach.
Zároveň v tomto období (17. storočie) kráľovská Banská komora, ktorá sa už dávnejšie zmocnila vlastníctva dediny s kúpeľmi, postavila v Sklených Tepliciach taviacu hutu na strieborno-zlaté rudy.
Dôvod stavby huty v Sklených Tepliciach bol rovnaký ako pri sklárni: dostatok paliva, vápenca, kremeňa a vody. Ruda sa do Teplickej huty musela dovážať, v Sklených Tepliciach a okolí sa ťažilo len málo miestnej, hlavne olovenej rudy na Bukovci a pod Kolbergom.
Dovážali sa kýzy, rudy , kremeň a železná ruda ako troskotvorná prísada do vsádzky hutných pecí.
Dôvod stavby huty v Sklených Tepliciach bol rovnaký ako pri sklárni: dostatok paliva, vápenca, kremeňa a vody. Ruda sa do Teplickej huty musela dovážať, v Sklených Tepliciach a okolí sa ťažilo len málo miestnej, hlavne olovenej rudy na Bukovci a pod Kolbergom.
Dovážali sa kýzy, rudy , kremeň a železná ruda ako troskotvorná prísada do vsádzky hutných pecí.
Metalurgická huta v Sklených Tepliciach sa spomína ako činná už v roku 1703.
Nemohlo sa jednať len o hutu zolovňovaco-zháňaciu, preto že takáto huta neprodukuje trosku.
Bola to určite taviaca huta, teda prvovýroba kovov z rudy, ktorá samozrejme mohla mať aj rafinačné pece na zháňanie bohatého olova.
Ing. Kafka spomína nálezy hutníckej trosky v areáli bývalej huty pri dnešnom liečebnom dome Goethe pri vykopávkach Dr. Labudu zo Slovenského banského múzea v 80tich rokoch.
Na analýzu trosky však nebolo a dodnes nie je potrebné kopať .
Hutníckej trosky z teplickej taviacej huty sú totiž roztrúsené stovky ton po Sklenoteplickom potoku od Teplíc až po Szabóovu skalu, teda na úseku cca 5 km dlhom.
Hutníci trosku z huty podľa vtedajšieho zvyku pri hute sypali rovno do potoka podobne ako vo Vyhniach alebo v Hodruši.
O troske v Sklenoteplickom potoku som sa presvedčil pri mojich zberateľských vychádzkach.
V článku sa Ing. Kafka pozastavuje nad rozdielmi v zložení trosky z hutníckeho spracovania . Vysvetlenie je jednoduché: tavba rôznych typov rúd s rozdielnymi vsádzkami troskotvorných prísad (vápenec, magnetit, pyrit, sklenené črepy a sklenená pena, glieda, meďnatý „kamienok“ teda tavené sírniky kovov) produkuje trosku rozdielneho zloženia, preto že do trosky prechádzajú neželané chemické prvky z rudy najmä: Al, Fe, Mg, Zn.
Na každý druh rudy bolo potrebné spraviť aj recept prísad, ktorý išiel do pece spolu s rudou a uhlím
Podľa literatúry v stredoveku neboli zriedkavé tavby rôznych typov rúd vedľa seba v jednej hute V teplickom potoku sú trosky čierne, sivé , ale aj zelené a modravé.
Niet teda divu, že majú rozdielne obsahy prvkov.
Mimochodom, stovky rozborov trosiek po stredovekých hutných tavbách drahých kovov v európe ukazujú všeobecne jednu vec: stredovekí hutníci neboli žiadni babráci.
Z rôznych rúd dokázali tavbami, pražením a opakovanými tavbami dostať z pecnej vsádzky takmer všetko zlato a striebro. Tavby, drvenie pecných produktov, ich praženie, žíhanie znovu-tavenie sa pri niektorých rudách s jednou dávkou opakovali často viac ako 10 krát, až kým z kameňa nevycedili všetko AuAg.
Z rôznych rúd dokázali tavbami, pražením a opakovanými tavbami dostať z pecnej vsádzky takmer všetko zlato a striebro. Tavby, drvenie pecných produktov, ich praženie, žíhanie znovu-tavenie sa pri niektorých rudách s jednou dávkou opakovali často viac ako 10 krát, až kým z kameňa nevycedili všetko AuAg.
Obsah drahých kovov v odpadnej troske, ktorú ako jedinú z huty nakoniec vyhadzovali, je väčšinou stopový- v zlomkoch promile.
Vráťme sa k záhade gúľ po tom, ako sme veci uviedli do dejinných súvislostí.
Ing. Kafka vo svojich blogoch opatrne naznačuje, že sa pri guliach mohlo jednať o žiaruvzdorný materiál. Chápem jeho prvotné nadšenie, keď sa dozvedel o náleze desiatok až stovák gúľ v hĺbke okolo 2 metrov pod zemou. Bola tu – aj keď malá – nádej, že by sa mohlo jednať o nespracované amalgámové gule striebra z amalgamačnej huty.
Neboli to samozrejme amalgámové gule, ale pán Kafka dal aj tak vyhotoviť chemické analýzy. Ukázali zloženie bežnej hliny s prímesami.
Načo teda tieto gule slúžili?
Riešenie záhady, ktoré som pánovi Kafkovi aj osobne pri stretnutiach načrtol, je jednoduché:
Je to polotovar pre hutu.
Polotovar na výrobu hutníckej keramiky – tzv. črepu, prípadne kelímkov alebo muflí pre probovanie rúd.
Probovníka mala kedysi každá jedna huta. Jeho povinnosťou bolo zistiť obsah drahých kovov v rude, aby boli správne dávkované prísady do pece a nedochádzalo k vysokým stratám. Bola to práca náročná, nebezpečná, ale aj značne cenená a slušne odmeňovaná. Dobrý probovník šetril banskej hute veľa peňazí.
Ak bola ruda nová, nevyskúšaná v taviacej peci, probovník ju najprv žíhal na železnej lopatke a podľa farby dymu a taviteľnosti rudy navrhol prísady podľa svojich skúseností a toho, čo ho naučil jeho bývalý majster.
Potom rudu vyskúšal na obsah striebra so zlatom v probovníckej kapelke metódou zolovňovania v mufľovej peci, prípadne vyskúšal kombinácie prísad. Boli to vlastne také skúšobné mikrotavby na nečisto, aby nedošlo k stratám pri tavbe vo veľkom.
Každý probovník mal na skúšky vopred nachystané vysušené a niekedy aj vypálené stovky kusov kapeliek, kelímkov a téglikov, každej sorty a potrebnej veľkosti.
 |
| Hodrušské kapelky z viacerých banských závodov. Hore malé , použité, črepové, v strede vĺavo nepoužitá črepová a nepoužité kostnopopolové, vľavo dole väčšia črepová použitá. Foto K.Ivan |
Zväčša bývali kapelky (plytké šáločky) z dvoch rôznych materiálov: črepové a popolové. Črepové kapelky boli v podstate „obyčajné“ keramické nádobky jednotných rozmerov, ktoré sa používali na tavbu vzoriek rudy s tavidlami. Popolové kapelky sa používali na výpočet obsahu striebra so zlatom v bohatom olove pri rafinácii striebra, používali sa viac pri próbach tzv bohatého olova pri rafinácii striebra so zlatom – zháňacom procese .
Drevnokostný popol „vypil“ olovo, a na spodku ostala len guľôčka striebra s troškou zlata.
Oba druhy kapeliek črepové aj popolové sa spolu s rudou alebo bohatým olovom žeravili v takzvanej probovníckej (mufľovej) piecke, ktorá bývala prenosná.
S kapelkami sa v probovníckej peci pod „tunelom“rozžeravenej mufle manipulovalo so špeciálnou vidličkou, ktorá je súčasťou tradičného hutníckeho znaku. Vidlička slúžila na premiestňovanie a vyberania/vkladanie kapeliek v piecke.
 |
| Mufľa, do ktorej sa vkladali kapelky, niekedy aj s pokrievočkami Celá táto keramická "polrúra" sa obsypala žeravým uhlím, a všetko sa to dúchaním vzduchu rozžeravilo do červeno biela. Foto SBM |
„Obyčajné“ keramické črepy som vyššie uviedol v úvodzovkách, preto že probovnícka keramika hút kládla vysoké nároky na kvalitu hliny a jej spracovania. Kapelky pri vysokých teplotách nad 1000 oC nesmeli praskať, lebo potom by bola celá próba (výpočet) nanič, a musela by sa opakovať.
Nemohlo teda ísť o obyčajnú keramickú hlinu, aká sa používala na bežnú kuchynskú keramiku – džbány, misy taniere, hrnce. V hute sa pracovalo s roztavenými kovmi a koncentrovanými kyselinami. Tu bola kvalita spracovania keramiky prvoradá.
Tajomstvá prípravy kvalitnej hliny na hutnícku črepovú keramiku si probovníci chránili ako výrobné tajomstvo svojho odboru, časom sa však aj toto tajomstvo prezradilo. Ochrana tých správnych receptov spočívala v tom, že kapelky a mufle si probovníci robili sami. Tajomstvo kvalitného črepu spočívalo v jemnom plavení hliny, jej zbavení všetkých nečistôt, kým nezostalo jemné „blato“ to sa nechávalo odležať aj niekoľko mesiacov, následne sa sušilo, prípadne sa cez zimu nechala surovina vymrznúť.
Opakovane sa miešalo s vodou, soľou, vybranými druhmi sušeného vylúhovaného drevného popola, znovu sa sušilo, nechávalo odležať, primiešavali sa mleté tehly, piesok. Niekedy sa hlina dokonca nechávala aj vymrznúť. Sušenie , miesenie, miešanie a sušenie sa opakovalo niekoľko krát, čo spôsobovalo zmeny v ílových mineráloch smerom k lepšej kvalite hliny. Najlepší recept na spracovanie miestnej hliny sa nedal dosiahnuť za mesiac, trvalo to roky.
Pri hutách existovali probovnícke sklady upravenej hliny, kde bývali uskladnené oddelené várky často aj niekoľkoročných hlín na probovnícku keramiku. Kvôli lepšej manipulácii sa skladovaná hlina v procese prípravy musela formovať , a to sa práve väčšinou robilo do formy uhnetených, približne rovnako veľkých stlačených gúľ, ako ukazujú staré drevoryty.
 |
| Výroba kapeliek podľa Lazarusa Erckera z 16. storočia. Na policiach sú formy na vytláčanie kapeliek z pripravenej hliny. ABCD sú formy na kapelky , F sú hlinené gule. Formy a gule nie sú v tej istej mierke, ako sú vyobrazené postavy, ktoré plavia hlinu v diežach (stojaci) a lisujú údermi tĺka z mäkkej hliny (vo forme) kapelky (sediaca postava) |
Stlačenie gúl z jednej strany zabraňovalo ich rozkotúľaniu a zlepšovalo ich vŕšenie do pyramídiek.
Gule capkali,prenášali, drvili a miesili pomocníci – učni – probovníckeho majstra.
Pán Kafka s pani Melišovou našli v zemi skládku polotovarových hlinených gúľ pripravených na ďalšie spracovanie pre potreby taviacej huty.
Možno boli aj pre potrebu amalgamačnej huty, preto že aj tá potrebovala vedieť koľko striebra so zlatom rudný šlích obsahuje. Dovezené rudy do huty sú v práškovom alebo pieskovom stave, a pohĺadom sa nedá odhadnúť obsah striebra a zlata
Možno boli aj pre potrebu amalgamačnej huty, preto že aj tá potrebovala vedieť koľko striebra so zlatom rudný šlích obsahuje. Dovezené rudy do huty sú v práškovom alebo pieskovom stave, a pohĺadom sa nedá odhadnúť obsah striebra a zlata
Gule patričnej veľkosti predstavovali jednu dávku hliny potrebnej na výrobu určitého množstva kapeliek, muflí, odlievacích kelímkov. Z jednej gule 8 x 4 cm sa dalo vyrobiť odhadom tak 6 štandardných črepových kapeliek. Na jednu mufľu bolo potrebných cca 8 – 10 takýchto bochníkových gúľ. Prítomnosť Na2O a K2O v rozbore gulí nebohého Ing. Kafku svedčí o primiešavaní drevného popola do hliny, čo bola a je bežná prax pri výrobe hutníckej keramiky.
Aj pre amalgamačnú hutu samozrejme fungovala plameňová kapelková probovňa. Kráľovský banský erár v 18 storočí síce nemal žiadne analyzátory, ale systém evidencie váh vstupov, výpočtov obsahu kovov , probovania rúd a hutníckych medziproduktov na vstupe aj na výstupe huty mal riadne znormovaný, aby nedochádzalo k stratám alebo krádežiam.
Keď amalgamačnú hutu v Sklených Tepliciach koncom 18. storočia banský erár zrušil, nachystané hlinené gule už pravdepodobne neboli potrebné.
Ako sa polotovarové hlinené gule dostali pod zem, to neviem.
Možno sa prudko rozvodnil Teplický potok pri nejakej prietrži a gule zaniesol blatom, možno zbehol príval blata z bočnej doliny rovno na sklad sušených gúľ , alebo ich po skončení fungovania huty či už taviacej alebo amalgamačnej, jednoducho ponechali na mieste a časom zasypali zemou z výkopov iných stavieb.
Možno sa prudko rozvodnil Teplický potok pri nejakej prietrži a gule zaniesol blatom, možno zbehol príval blata z bočnej doliny rovno na sklad sušených gúľ , alebo ich po skončení fungovania huty či už taviacej alebo amalgamačnej, jednoducho ponechali na mieste a časom zasypali zemou z výkopov iných stavieb.
To už ponechám na Vašu fantáziu.
O tom ako sa hutnícka keramika z polotovarových hlinených gúľ vyrábala, pojednám v inom blogu. To je tiež veľmi zaujímavá téma.
Mimochodom, próbovnícke kapelky sa dali na próbu obsahu kovov použiť len raz.
Potom sa po použití vyhadzovali na haldu.
Preto sú ich v každom starom banskom revíre niekedy tisícky pohodené na haldách a smetiskách okolo väčších aj menších banských závodov.
Bohužiaľ, budova taviacej huty v Sklených Tepliciach už neexistuje.
Hoci bola údajne vyhlásená za technickú pamiatku, bola zrúcaná a teraz je na jej mieste nová budova , ktorá vyzerá ako nejaká jedáleň.
Bohužiaľ, budova taviacej huty v Sklených Tepliciach už neexistuje.
Hoci bola údajne vyhlásená za technickú pamiatku, bola zrúcaná a teraz je na jej mieste nová budova , ktorá vyzerá ako nejaká jedáleň.
K.Ivan,
Text je autorským dielom , je možné citovať ho, použiť ako podklad pre ďalší výskum. Nie je možné vydávať ho za vlastné dielo iným autorom, ani bez predchádzajúceho súhlasu autora publikovať v tlačenej forme. Autorstvo fotografii, pokiaľ je známe, je uvedené priamo v popiske fotografie.
Použité zdroje, linky a internetové stránky
http://www.sklennysen.sk/index.php/vyroba-skla
Kutnohorsko - vlastivedný sborník 07-04: článok Bartoš -Brzák -Ševcu Prubířství a prubířská keramika ISBN 978-80-86406-48-0
Lazarus Ercker: Kniha o prubířství
http://referaty.aktuality.sk/keramika/referat-17507
Georgius Agricola: De Re Metallica Libri XII, Bazilej
Daniel Haas Kianička: Kremnica –mesto pokladov, I. Zväzok, vyd. nakl. RAK Budmerice 2014 , ISBN 978-80-85501-62-9
Georgius Agricola: De Re Metallica Libri XII, Bazilej
Daniel Haas Kianička: Kremnica –mesto pokladov, I. Zväzok, vyd. nakl. RAK Budmerice 2014 , ISBN 978-80-85501-62-9
Ručne písaná kronika Ignáca Opluschtila do roku 1861. Fulltext verzia skenu
Žádné komentáře:
Okomentovat