V tomto
blogu čitateľov nezahrniem dátumami ani technickými výrazmi, bude skôr taká
rozprava o súbore mýtov, ktoré si o baníkoch myslí nebanícka verejnosť
Nie je to tak
dávno – len pár desiatok rokov uplynulo od dôb , keď ešte v Štiavnici
fungovali štyri stredné školy. Gymnázium, Banícka priemyselná, Chemická
priemyselná a Lesnícka priemyselná škola.
Z tých priemysloviek dodnes zostali len dve – Lesnícka a Stredná
priemyselná škola, ktorá však už nie je baníckou.
Práve
priemyslováci z pôvodnej trojice sa ešte donedávna navzájom označovali
navzájom expresívnymi , tak trochu prekáravými menami: borievkári, smraďoši a potkanári. Čo ktorý
odbor malo charakterizovať, to ste si už hádam domysleli
V tomto
spise sa teda budeme venovať vzťahom potkanárov k hlodavému zvieratku,
ktoré by malo baníkov údajne charakterizovať. Možno pre istotu treba ešte
upresniť, že pod potkanármi nemyslím malé plemená havkáčov, ktorí potkany
bytostne nenávidia, a preto ich ľudia šľachtili na to, aby sa potkany držali
ďalej od obydlí. Potkanármi bývali v študentskej Štiavnici prekáravo
nazývaní študenti baníckej školy – respektíve tak ich volali „borievkári“ a
„smraďoši“
Takže povedzme si
najprv o tom, čo „každý vie“ a keď to vie každý, tak je to pravda, no nie?
·
Potkany
a baníci žijú v baniach vo vzájomnom rešpekte, baníci potkany nikdy
nezabíjajú, preto že:
·
Potkany
baníkom slúžia ako systém včasného varovania – ak z nejakej časti bane
utekajú potkany, tak utekajú aj baníci
Preosejme si
najprv zrnká faktov od pliev výmyslov a domnienok .
Za prvé: žiadne
hemženie potkanov v baniach sa nekoná.
Potkany v baniach sú, ale nie
sú ich tam žiadne enormné množstvá – žiadne pišťavé pobehovanie ako ste možno
videli v niektorých dokumentárnych záberoch z Austrálie, kde
v minulosti došlo okrem králikov aj k extrémnym premnoženiam myší a
hrabošov.
Z vyššie uvedených laických tvrdení by sa mohlo zdať, že si
baníci v podzemí potkany nejako pestujú alebo hýčkajú.
Omyl.
Žiadne pestovanie potkanov sa v banich v súčasnosti totiž nekoná.
Potkany sú v banich rovnako časté, ako trebárs na našich sídliskách. Nevidíte ich každý deň. Potkany sú totiž veľmi inteligentné
zvieratká, šikovné, obratné, ale zároveň plaché. Neradi sa ukazujú, žijú si
svoje skryté životy v tmavých zákutiach aj pod zemou. Keď im ľudia
vybudujú podzemné trasy a tunely vo forme kanalizácie či káblovodov
v betónových chráničkách, potkany to radi príjmú, Nemusia potom totiž toľko kopať,
ani nemajú starosti kam s vykopanou zeminou pri hĺbení chodbičiek –
nemusia ju nahŕňať na povrch ako krtkovia. Potkany nakopaný hlinený materiál jednoducho
presunú do kanalizácie kde ju voda spláchne .
Možno to neviete,
ale potkany, ktoré tu máme dnes, nie sú tak celkom naše potkany. Sivé hnedavé potkany,
ktoré dnes možno kde tu vidieť pri domoch, v kanalizáciách a aj v baniach
sú potkany, ktoré sem do Európy doputovali zhruba pred 400 rokmi
v podpalubí lodí zámorských obchodníkov. Sú to reprezentanti druhu Potkan
Hnedý (Rattus norveigicus)
Potkan hnedý dnes tvorí zhruba 80-90% populácie
európskych potkanov.
Zvyšok potkanieho
etnika (20%) tvorí starší a odveký
európsky druh: Potkan Tmavý (Rattus rattus) , kedysi zvaný aj Potkan Čierny. Potkana tmavého od Potkana hnedého možno laicky rozlíšiť len
podľa farby – druhové meno napovedá
dosť.
Potkany hnedé boli o niečo životaschopnejšie ako potkany tmavé a tak sa
pred pár sto rokmi odohrala v tmavých zákutiach miest a dedín tichá
vyhladzovacia potkania občianska vojna. Zvíťazili potkany, ktoré napriek druhovému
latinskému menu neprišli z Nórska.
Nenápadná
genocída jedného druhu druhým mala pre Európu a jej obyvateľstvo jeden dobrý
efekt – potkany čierne boli totiž hostiteľmi morových bĺch ktoré medzi ľudskými
obyvateľmi šírili nespočetné lokálne epidémie rôznych foriem moru spôsobovaných
baktériou Yersinia pestis : Mor pľúcny, Mor hľuzový (bubonický). kožný, pľúcny a iné formy "Čiernej smrti". Keď hnedé potkany vyhladili čierne potkany, morové rany – epidémie
pravého moru sa prestali opakovať, preto že blche morovej hnedé potkany – respektíve ich
krv – z nejakého dôvodu nechutili a tak vykapali aj tieto blchy.
Pre
úplnosť ale treba dodať že ešte v renesancii a osvietenstve ľudia veľmi nerozlišovali medzi morom a epidemickými chorobami s podobnými príznakmi ,
takže za mor sa v neskoršej dobe označovali aj epidémie čiernych kiahní,
hemoragických horúčok typu Marburg, epidémii antraxu a podobných bleskovo sa
šíriacich nákaz.
Akokoľvek hrozne
to dnes môže znieť, aj morové epidémie od stredoveku do moderných dôb,
ktoré majú na svedomí často vymretie celých krajov, sú na niečo dobré. Vedci
zistili, že napriek všetkým epidémiám a
miliónom ľudských obetí v Európe ,vďaka tým ktorí epidémie nejakým
zázrakom prežili, je dnes odhadom 10 až 20% európskej populácie prirodzene
odolná voči nákaze AIDS, pravému moru a niektorým krvácavým horúčkam.
Späť
k potkanom.
Môžeme si nostalgicky povzdychnúť, že už ani tých potkanov nie
je toľko ako ich kedysi bývalo. Potkany sa totiž držia tam, kde je žrádlo.
Ešte pred
tridsiatimi rokmi na dedinách každý dvor choval nejakú hydinu, alebo prasa či
zajace. Kde boli úžitkové zvieratá , tam bolo aj krmivo, z ktorého mohla
potkania rodinka potichu nenápadne odjedať. Potkany nie sú veľmi vyberavé, keď
nie je dostupné zrno, stači aj to, čo z prasaťa či husi vypadne na opačnej
strane od rypáka alebo zobáka. Na každom dvore bývali príručné smetiská a
hnojiská kde sa dalo nájsť niečo pod hlodáky.
Situácia sa ale
v posledných dvadsiatich rokoch rapídne zmenila. Drobnochov je na ústupe,
odpad sa už aj na dedinách dáva do smetiakov.
Preto je aj potkanov na vidieku
podstatne menej, dobre sa stále majú len mestské potkany, preto že ľudia
im ešte stále do kanalizácie splachujú dostatok potravín, ktoré považujú za
odpad.
Potkany sú
v podstate všade tam kde sú ľudia. Su aj na observatóriu na Skalnatom
plese, a sú aj v hlbokých baniach. Kde sú ľudia , tam je istá aj potrava.
Potkany či už tmavé alebo hnedé, boli pôvodne lesnými a stepnými hlodavcami
podobne ako sysle alebo škrečky. Na rozdiel od svojich krátkochvostých
príbuzných však už pred tisícročiami potkany zistili, že držať sa ľudí prináša
viac výhod ako nevýhod.
Takže kde sa
v baniach potkany držia?
Hlavne tam, kde sú stále ľudia – nájdeme ich
napríklad v okolí remíz strojov, v cachovniach, pri podzemných
jedálňach, v dielňach. Väčšinou si v baniach nehĺbia svoje chodby –
to sa v prípade rudných baní a niektorých uhoľných baní s tvrdými
horninami vlastne ani nedá. Potkan sa síce na krátku vzdialenosť dokáže
prehlodať napríklad aj betónom, ale nerobia to, ak nemusia.
Radšej si žijú
v poloskrytých chodbičkách v medzerách medzi horninou a banskou výstužou.
Počas svojho
banského života som mal s potkanmi veľa stretnutí. Nie sú mi odporné, ani
sa ich nebojím. Tak to má väčšina baníkov. Baníci sa s potkanmi
v podstate tolerujú.
Potkany sa
v podzemí nezabíjajú z praktických dôvodov. Pravdepodobne vám je
známe, že zabitý hnijúci potkan poriadne smrdí. V bani vzduch prúdi len po
človekom vyhĺbených chodbách. A tak jeden zdochnutý potkan ktorý zaliezol za
výstuž, smrdí v smere prúdiaceho vzduchu na kilometer ďaleko . Čo sa deje
s potkanmi ktorí zídu zo sveta prirodzenou smrťou, to nie je
v baniach celkom jasné, ale je pravdepodobné, že telo potkana je
príbuznými pietne zožrané.
Keby však bol otrávený, ostatné potkany sú dostatočne inteligentné na to aby si uvedomili že niečo nie je v poriadku a nechajú ho tak. Výsledkom by bol zase smrad po bani.
V neposlednom rade treba pripomenúť aj staré banícke zásady dodržiavané po tisícročie, medzi ktoré patrilo: nezabiť v bani nič živé, preto že by to mohlo privolať nešťastie.
Keby však bol otrávený, ostatné potkany sú dostatočne inteligentné na to aby si uvedomili že niečo nie je v poriadku a nechajú ho tak. Výsledkom by bol zase smrad po bani.
V neposlednom rade treba pripomenúť aj staré banícke zásady dodržiavané po tisícročie, medzi ktoré patrilo: nezabiť v bani nič živé, preto že by to mohlo privolať nešťastie.
Ak sa na nejakom
mieste v blízkosti zhromaždiska
baníkov v podzemí potkany premnožia, urobia sa protiopatrenia.
Odpadky sa zhromažďujú v uzavretých kovových nádobách, do ktorých sa
potkan nedostane. Strava sa tiež uzatvára do kovových skriniek.
Ak nie sú
skrinky, tašky so stravou sa vešajú pod strop banských diel na drôty, aby sa
k nim potkany nedostali.
Niekedy sú
potkany v podzemí aj zdrojom žartíkov a príbehov. Keďže majú v povahe
hlodanie a radi zjedia čokoľvek, dá sa to občas zneužiť.
Stalo sa, že baník bol
veľmi hrdý na svoju novú koženú stravnú kapsičku na plece – papajku. Všade
s ňou machroval a vychvaľoval sa. Jeho parťáci už toho po nejakej dobe
mali plné uši aj zuby. A tak na jednu šichtu jeden z partie doniesol do
roboty kus slaninky, a keď si papajkový chválenkár zavesil svoju hrdú desiatovú
tašku na hajcmanový zámok, rýchlo ju celú , včítane remeňa dôkladne ponatierali
údeninou. Tomu potkany nedokázali odolať a podnikli na opustenú tašku nájazd.
Za pár hodín ju hlodákmi rozsekali na mraky, a keď sa chválenkár na fajront
vrátil pre papajku, našiel z nej už len pár kožených franforcov a kovové
pracky. Zvyšok potkany zožrali a rozsekali ostrými hlodákmi na trhance.
Ja som napríklad pri práci v bani videl
potkana závisláka na nikotíne.
V uhoľnej bani sa nesmie fajčiť a tak silnejší fajčiari žujú bago alebo močku – žuvací tabak. Pri žutí často výdatne odpľúvajú – crkajú – žltohnedé nikotínové sliny. V štajgrovskej kutici v Handlovej na bývalom 5. úseku žil potkan, ktorý sa z nejakého dôvodu naučil na nikotín.
V uhoľnej bani sa nesmie fajčiť a tak silnejší fajčiari žujú bago alebo močku – žuvací tabak. Pri žutí často výdatne odpľúvajú – crkajú – žltohnedé nikotínové sliny. V štajgrovskej kutici v Handlovej na bývalom 5. úseku žil potkan, ktorý sa z nejakého dôvodu naučil na nikotín.
Akonáhle bol
v partii žuvač tabaku, tamojší polokrotký potkan – tuším mal aj meno - začal opatrne vykukovať a ak boli baníci ticho
, osmeľoval sa olizovať močkové sliny na podlahe aj v ich prítomnosti.
Baníci vedia aj
to, že ak musia ísť v bani na záchod, je radno sa najprv pred usadnutím na
banský klozet pohľadom do jeho útrob presvedčiť , či vo vnútri záchodovej nádoby náhodou nie
je zalezený potkan. Banícka latina totiž hovorí, že sa kdesi stalo, že si baník obsah
nádoby pohľadom neskontroloval a potkan tam náhodou bol. Keď baník usadol na
dosku, potkan sa vyplašil, vo výskoku sekol hlodákmi po tom, čo sa
v priestore hompáľalo. Však viete po čom...
Potkany sú síce
plaché a opatrné ale občas sa viac osmelia. Videl som ako baník jedol desiatový
chlebík, sediac opretý pohodlne chrbtom o výstuž. Spoza obkládky výstuže
opatrne vyhliadol mladý potkan, a špekuloval, ako by sa dostal ku chlebíku.
Nakoniec sa polovysúkal zo škáry a prednými labkami sa opatrne oprel o baníkove plece.
Chvíľu sledoval každé priblíženie chleba k ústam a keď si ho desiatujúci
baník všimol, potkaník sa mu z jeho pleca nablízko drzo pozrel do očí, ako že
„No čo čumíš?! Davaj odhryznúť!!“
Treba ešte na
záver doriešiť otázku, či sú v podzemí potkany naozaj indikátorom
hroziaceho nebezpečenstva.
Tak toto nemôžem
ani potvrdiť, ani vyvrátiť.
Uznávam, že
potkany majú jemnejšie a ostrejšie zmysly než ľudia.
Fúzmi určite vnímajú jemné
otrasy horniny predchádzajúce otrasom alebo náhle zvýšeným tlakom citlivejšie
ako človek. Tak isto môžu jemným ňuchom zacítiť zvýšené koncentrácie plynu pred
prietržou plynov alebo prievalom vody.
Takže pokiaľ by som v bani videl hromadný
útek potkanov po chodbe, radšej by som išiel či pobehol v rovnakom
smere aj ja.
Či sa to naozaj niekde
niekedy reálne stalo, že pred nejakým banským nešťastím potkany panicky
opúšťali ohrozenú časť bane , to neviem.
Internety tvrdia , že áno, ale internety tvrdia kadečo, aj korunované blbiny.
Internety tvrdia , že áno, ale internety tvrdia kadečo, aj korunované blbiny.
Možno sa jedná o
banícke bájky, možno nie.
Možno ma nejakí kolegovia opravia.
Text : Karsten Ivan Február - Marec 2017
Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora.
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora.
Nie je dovolené kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho za svoje vlastné dielo.
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora.
Nie je dovolené kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho za svoje vlastné dielo.