Banský hrad na Glanzenbergu?

 Tento príspevok bude dosť špekulatívny, bez pevných základov a opory v písomných podkladoch či výsledkoch archeologického výskumu. Prečo je to tak? Preto že ich nemáme v takom rozsahu ako by bolo potrebné a dobré. Keď nemáte prostriedky na to, aby ste deťom kúpili a platili živého poníka, musí zatiaľ stačiť deťom nákup stáda plastových koníkov a stajne v hračkárstve. 

Je mi jasné, že sa preto bude mnoho historikov zavzdušňovať ako čerpadlá v suchom roku, a niekoľko hysterikov bude po prečítaní jačať, ako keby som zasahoval do ich výsostných práv na jediné správne riešenia. Bude mi vyčítané, že to, čo som načrtol v nižšie uvedenom texte, nie je "živý poník" , len plastová náhrada! 

To je pravda. Na živého poníka nemáme prostriedky, ale nemá ich ani nikto z tých, čo na to budú poukazovať.   

.....................................................................................................................................................

V prvom rade musím skonštatovať že o starovekom či ranno stredovekom baníctve ako celku v Štiavnických vrchoch nevieme skoro nič, alebo zatiaľ len veľmi málo. Niečo vieme z analógii z iných revírov, niečo zo zachovaných dokumentov. 

Stále sú tu prítomné v literatúre faktu rôzne odvolávky na keltské korene baníctva v Štiavnických vrchoch, ale o tom zatiaľ nemáme žiadne konkrétne poznatky doložené nejakými dátami z výskumov. Zatiaľ sa našla len jedna keltská minca "s koníkom", ale aj tá sa bohužiaľ stratila a existuje len jej nákres z mestskej kroniky. Dr. Kolníková sa spektrálnymi analýzami strieborných keltských biatekov pokúsila nájsť indície, že mince razené v keltských mincovniach, ktoré sú dnes na území Slovenska, boli razené zo striebra miestnych ložísk. Zatiaľ sa to nepodarilo preukázať, pani doktorka zistila, že na základe prítomnosti antimónu je v nich striebro z ložísk v Západných Karpatoch. To je ale príliš široké územie, antimón je v rudách prítomný skoro v každom veľkom banskom revíri v Karpatoch. 

Aby bolo jasné, za seba si tiež myslím, že v priestore Štiavnických a možno aj Kremnických vrchov dolovali a spracovávali kovy už Kelti, a možno aj národy pred nimi. Celkom určite baníkovali a zhutňovali kovy aj v Slovenskom Rudohorí na Gemeri. V budúcnosti to, myslím, niekto určite dokáže. Spolu s odborníkmi som tiež amatérskeho názoru, že kelti spracúvali hutnícky v týchto horách najmä železo.  Nálezy starovekých bronzových sekeriek predkeltských kultúr sú zo Štiavnických vrchov známe len z Hodruše a po-Iplianskej časti Štiavnických vrchov     

Pokus o rekonštrukciu banského hradu Glanzenberg  z obrázkov uvedených v Zdrojoch.    

Použitie miestneho striebra v keltských minciach sa zatiaľ nepodarilo exaktne dokázať, preto že miestne rudy nemajú jasný znak pôvodu - nejaký stopový prvok či izotop, ktorý by jednoznačne určil odkiaľ striebro pochádza. Antimón nie je prvok, ktorý by určil, že striebro v minciach exaktne pochádza len zo Štiavnických vrchov,  a nie trebárs z okolia Rožňavy, alebo Smolníka 

Transylvánske ložiská zlata a striebra tento znak pôvodu v minciach majú. Je ním prítomnosť telúru. Na základe prítomnosti telúru v keltských minciach u nás nájdených, sa podarilo zatiaľ dokázať fakt, že v lokálnych keltských mincovniach na dnešnom južnom Slovensku boli pretavované a opätovne prerážané mince z kovov pochádzajúcich z územia dnešného Rumunska. To inak znamená, že tu fungoval a prekvital obchod (aj s kovmi) už pred tisícročiami. 

Hľadanie dôkazov z hlbšej minulosti Štiavnických vrchov sťažuje hlavne miestna zdieľaná krajina. 

Krajina je tu zdieľaná v tom zmysle, že si ju už niekoľko tisíc rokov odovzdávajú stovky generácii národov, každé etnikum pracuje, kope, jalovinou zahŕňa opustené bane, sídla, domy a krajinu mení a pretvára vo veľkom rozsahu. Tie zemné práce boli s postupom rokov čím ďalej, tým viacej intenzívne, a tak je dnes už po mohutných vlnách stredovekej a barokovo klasistickej ťažby veľký problém nájsť prastaré stavebné, technické a iné štruktúry. Preto že ak sa niečo také ešte stále zachovalo, tak je to dnes zahrabané hlboko, možno pod novšími stavbami, alebo poškodené, rozhádzané novšími banskými a kopáčskymi prácami. 

Písomnosti o baníctve v Štiavnických vrchoch sa vo väčšom počte datujú od polovice 15. storočia, až po tom, ako bola Štiavnica dvakrát za sebou zničená vypálením a zemetrasením. Či sa Mongolom ešte v roku 1241 - 42 podarilo Štiavnicu dobyť, to vlastne nie je jednoznačne jasné, považuje sa ale za fakt, že na ňu Mongoli určite zaútočili. Aj o tomto zatiaľ chýbajú exaktné dôkazy okrem niekoľkých lebiek mongoloidného habitusu vykopaných na Starom zámku, ale berie sa to ako fakt. Mongoli zaútočili vtedy na dvojmestie - opevnenie na Starom meste, a na pravdepodobne slabšie opevnenú časť mesta dole v údolí.

 Vtedajšia jadrová časť mesta v doline sa rozprestierala "len" od Glazenberg štôlne  po dnešné Radničné námestie. Priestor dnešného Trojičného námestia bolo v čase Mongolskej invázie  ešte povrchovou dobývkou Špitáler žily, žiadne námestie tam nebolo.   

Čo je zrejmé, je to, že obchod v krajine bežal v staroveku aj rannom stredoveku bez ohľadu na dočasné zničenia sídiel, ktoré sa z vypálení, zemetrasení, epidémii, rabovačiek vždy rýchlo pozviechali. Ak bol dostatok zaujímavého tovaru, obchod napomáhal rozvoju sídiel, preto že stavanie dedín, osád a miest zase spätne podporovalo obchod. 

Dobrí veľkoobchodníci mysleli vždy v širších súvislostiach, a snažili sa v oblastiach miest, kde tovar vznikal, stabilizovať miestne pomery, výrobu, a zabezpečiť dobré a bezpečné cesty k ľudským sídlam ako zdrojom tovarov s ktorými sa dalo obchodovať.   

Striebro a zlato , prípadne železo bol a je tovar, ako každý iný, a zásob zlata a striebra na ťažbu a  spracovanie v štiavnických vrchoch je, ako ukázali posledné desaťročia, ešte stále, aj po najmenej tisícročí ťažby, stále dosť.

V slovenských montánnych historických výskumoch sa posledné roky upíname najmä na kontakty s nemecky hovoriacimi krajinami v súvislosti s ťažbou medi a jej odstriebrovania pomocou prevažne poľského olova, a vyspelejšími stredovekými technologickými postupmi pri spracúvaní striebra a zlata . O obchode s kniežatstvami a mestskými republikami - dnešným Talianskom sa tiež rozpráva hlavne v súvislosti s výkupom medi z terajšej stredoslovenskej a východoslovenskej banskej oblasti Banskobystický okruh a Smolnícky okruh ložísk. 

Talianski obchodníci však určite od ranného stredoveku vedeli aj o produkcii striebra a zlata v Štiavnických vrchoch. Taliani ( presnejšie Benátčania)  ovládali v stredomorskej oblasti obchod s luxusným sklom, vzácnymi tkaninami a korením, ktoré nakupovali od arabských moreplavcov za striebro a zlato, možno aj jantár.

Historici uvádzajú, že z miestneho zlata sa v 13. storočí ešte mince v Uhorsku nerazili a aj väčšina striebra sa obchodovala vo forme zliatkov - hrivien, prípadne takzvaných sekancov - odsekov z hrivny na váhu, taký sekancový poklad striebra sa našiel napríklad pri Krupine. 

O obchodovaní so  striebrom vyťaženým v stredoslovenskej banskej oblasti v 13. storočí sa v písomnej forme u nás nezachovalo prakticky nič, hoci určite existovalo, preto že bane v Štiavnických vrchoch produkovali niekoľko stovák kilogramov striebra ročne, a nie všetko šlo v tej dobe obchodom cez kráľovské urbury.  Urbura -kráľova časť vyťaženého a vytaveného striebra- tvorila len niečo okolo 8- 10% z celkového objemu ťažby a tavenia rúd, zvyšok išiel cez ruky vlastníkov baní a hút, ktoré králi ešte dlhé storočia po 13. storočí nevlastnili.  

 Nejaké písomné stopy o obchode s Uhorským striebrom v Benátkach sa predsa len zachovali, nie u nás, ale v archívoch benátskych. 

Historik Martin Kvietok upozornil (viď dole časť Použitá literatúra) , že podľa benátskych archívov v roku 1222 -1223 ozbíjali trojicu benátskych kupcov putujúcich z Uhorska do Dalmácie  pravdepodobne niekde na dnešnom južnom Slovensku o náklad 200 kilogramov striebra, s ktorým sa kupci vracali do Benátok. 

Zaujímavé na prípade je hlavne to, že "lupičom" bol vojenský oddiel pod vedením mladšieho brata kráľa Ondreja II, čo vyvolalo priam medzinárodný škandál. Kráľ Ondrej II musel nepríjemnosť s významným obchodným partnerom Benátkami "žehliť" dohodou o päťročnom  znásobením daní pre uhorských kupcov obchodujúcich v Benátkach. To je údaj, ktorý nám hovorí, že uhorskí kupci v rokoch 1227 až 1232 len na daniach zaplatili Benátkam 100 tisíc benátskych grošov, čo bola ohromná suma peňazí - benátske groše (denáre) boli v tej dobe cennou a tvrdou menou. 

Malo by to zrejme tiež znamenať, že každým rokom prúdilo do Benátok z Uhorska aj pomerne veľa zlata a striebra z ročných ťažieb v Štiavnických vrchoch , v 13. storočí bolo v Štiavnici a okolí podľa Dr. Kvietka odlievané 500 - 700 kilogramov striebra ročne . 

To by znamenalo ťažby a tavenie tisíca až niekoľko tisíc ton bohatej rudy a pridávaných taviacich (stekuťujúcich a odželezňovacích) prísad ročne. Okrem iného to znamená, že uhliarstvo v okolí muselo byť tiež dobre zorganizované a schopné dodávať veľké objemy uhlia - niekoľko tisíc kubických metrov za rok. Muselo fungovať zásobovanie miest ťažby potravinovými surovinami, ktoré nebolo možné v okolí baní vo vrchoch dopestovať alebo dochovať. To všetko muselo byť na vtedajšie pomery dobre zorganizované a o organizáciu súhry chodu obchodu sa musel niekto starať, inak by produkcia drahých kovov rýchlo upadala. 

Vezmime do širšej úvahy len takú jednu "drobnosť" - soľ, ktorá je podľa povestí "nad zlato". Nikde v okolí Štiavnice nie je do okruhu 200 kilometrov žiadne soľné ložisko, najbližšie boli pri Krakove, niečo na Orave, niečo  pri Prešove, a potom v Rumunsku, prípadne pripadala do úvahy morská soľ od Dalmácie. Banícke mestečko alebo sústava baníckych osád s niekoľko tisíc obyvateľmi muselo spotrebúvať niekoľko ton soli ročne. Používala sa nie len pre ľudí a hospodárske zvieratá, ale vo veľkých množstvách sa míňala aj na oddeľovanie zlata od striebra takzvanou suchou (ohňovou) cestou. 

Niekto konkrétny alebo výbor konkrétnych ľudí musel zariadiť a kontrolovať, aby soľ do štiavnických vrchov vozili kupci pravidelne a vo veľkom. Neviditeľná ruka trhu nezariadi všetko, treba ju kontrolovať a riadiť konkrétnymi ľuďmi alebo spolkami, mazať peniazmi trecie plochy tam, kde to drhne., zariadiť aby kupecké vozy neboli prepadávané zbojníkmi v okolitých horách a kopu ďalších záležitostí. 

Odskočme si pre porovnanie k talianskemu - presnejšie k toskánskemu baníctvu v približne rovnakej dobe, ako sú nateraz predpokladané počiatky rozvinutejšieho baníctva na Slovensku, čiže zhruba k10. - 11. storočiu.    

Baníctvo v terajšom Taliansku u nás nie je veľmi známe, ale bolo podľa všetkého v rannom stredoveku na viacerých miestach veľmi slušne rozvinuté. V súčasnosti je v taliansku dobre rozvinutá aj montánna archeológia. Žiaľ, musím skonštatovať, že oveľa viacej, než sa v montánnej archeológii v rámci možností robí na Slovensku. Inak povedané, na Slovensku v montánnej archeológii významne pôsobil Dr. Labuda s kolektívom na štiavnickom Starom Meste, a v oblasti Španej Doliny urobila montánne archeovýskumy čiastkovo ešte aj Deutsche Bergbaumuseum Bochum. V podstate sa v montánnej archeológii urobilo viac prác "len" Dr. Labudom. 

 Inak ako montánnou archeológiou bohužiaľ novšie poznatky o hlbšej histórii baníctva, hutníctva na Slovensku posledných 30 rokov prakticky takmer nezískavame, preto že lokalít je veľa a banskú- historickú archeológiu treba robiť pomaličky a vytrvalo. Na to nemôže napriek kvantu vynaloženého úsilia stačiť len doktor Labuda a jeho kolektív. 

Časť talianskych montánnych archeológov sa sústredila poslednú desiatku rokov na výskum Toskánskeho rudohoria s jeho starými baňami. 

Doteraz vykopali trojicu banských hradov. 

Banský hrad San Silvestro, banský hrad Rocchette Pannoschiesci zovretý medzi trojicou obrovských banských prepadlín, a banský hrad Cugnano . Väčšina z týchto Toskánskych banských hradov sa rozvíjala od 9. do 13. storočia, dnes už ležia odľahlo v polodivočine, mimo hlavných trás po ktorých v Toskánsku prúdia turisti obdivujúci levanduľové polia a vinice s vinárskymi podnikmi. Tamojší montánni archeológovia vedia ešte najmenej o troch -štyroch ďalších banských hradoch v Toskánskom rudohorí, zatiaľ ale nie sú detailne preskúmané, ešte sa na nich len kope.   

Rekonštrukcia bývalej podoby banského hradu Rocchette Pannoschiesci uprostred rozsiahlych banských dobývok a prepadlín. Fotografia z článku Wild west in Tuscany viď "Zdroje" dole

  Tu nastáva čas zadefinovať, čo to banský hrad podľa talianskych montánnych archeológov  je. Talianski archeológovia banský hrad definujú ako opevnené sídlo so spracovateľskými prevádzkami na rudu do formy kovov priamo na samotnom ložisku, kde prebiehala ťažba, a v jeho bezprostrednej blízkosti. Niektoré z Toskánskych banských hradov boli krátkodobo vybavené priamo aj mincovňou, alebo sa kovy vo forme prútov vozili do iných miest kde sa zmincovali. Zakladali a prevádzkovali ich miestne toskánske kniežatá a biskupi, ktorí získavali striebro a zlato z ložísk ležiacich priamo pod hradmi . 

Banské hrady v Toskánsku boli opevnené kamennými hradbami, za ktorými boli schované huty, pekárne, hrnčiarske dielne, kováčne, obydlia ,kaplnka, cintorín, a v citadele na najvyššom mieste aj spravidla veža s obydlím vlastníka hradu a/alebo jeho správcu - šafára. 

Na jednom z  toskánskych banských hradov bola vykopaná aj kláštorná románska katedrála ktorá bola postavená rovno nad banskou ťažobnou štôlňou fungujúcou v dobe ťažby. Mnísi sa mohli pozerať z okien priamo na fárajúcich baníkov z okien kláštora. Miestni arcibiskupi a kniežatá priamo na banských hradoch činnosti pri ťažbe a spracovaní riadili a kontrolovali procesy prostredníctvom správcov, niekedy aj priamo pobytmi v citadelách banských hradov.   

Banský hrad Rocca San Silvestro (Skala sv.Silvestra). Huta na spracovanie rudy na striebro je v popredí pod vežou priamo opretá o hradbu. Fotografia z práce Strieborná horúčka a Toskánsky divoký západ viď Zdroje ...

Teraz sa dostávame k meritu tohto blogu. 

Ak existuje niečo podobné banským hradom z 10. až 13. storočia v Toskánskom Rudohorí aj u nás v Štiavnických vrchoch a na Slovensku všeobecne, tak by to bol banský mestský hrad Staré Mesto na vrchu Glanzenberg. 

Opevnené sídlo Glanzenberg spĺňa všetky kritériá, aké sú u Toskánskych banských hradov. 

Je len pár sto metrov od veľkej povrchovej dobývky na žile Špitáler, od starých baní v oblasti Mohr šachty je tiež len niekoľko stovák metrov. Celé Staré Mesto je obohnané kedysi hlbokou , niekedy dočasne asi aj "vodnou" priekopou a kamennou hradbou s baštami nad priekopou. Vodnou či skôr rozbahnenou priekopou bola  v skutočnosti len na jar a v jeseni po dažďoch a topení snehu, priekopa nemohla byť napájaná prívodom vody kvôli polohe na výšine, iba ak by mala vybudovaný nejaký zberný jarok a drevené "špunty". 

Za hradbami Starého Mesta na Glanzenbergu sú tiež ako v Toskánsku Dr. Labudom doložené hutnícke prevádzky, hoci zatiaľ len vo forme domu skúšača rúd, nie taviacej huty, a mnohé zatiaľ bližšie neurčené stavby. Glanzenberg má dokonca až dve citadely, pôvodne zrejme vybavené hradnými vežami , z čoho jedna - severná mala pod vežou citadely dokonca kaplnku, ktorú tiež vykopali tímy pod vedením Dr. Labudu. 

Jednoducho  Staré mesto pri Štiavnici vyzerá  a je umiestnené rovnako ako každý banský hrad Toskánskeho typu. Ešte pred 10. rokmi bolo  Staré Mesto schované pod lesným porastom podobne ako Zvolenský Pustý Hrad. Okrem meračských prác až výrub ukázal značný rozsah tohto hradného banského mesta pre laikov. 

U mnohých ľudí očarených terajšou Štiavnicou v doline by mohlo prevládať presvedčenie, že opevnené Staré mesto na Glanzenbergu bolo menej významnou časťou mesta., lebo je menšie. 

To je však omyl z neznalosti reálii. 

Stačí si porovnať pôdorysy terajšieho historického centra Štiavnice s pôdorysom Starého Mesta obohnaného priekopou, a budete možno oči otvárať. 

Priestorový pohľad na banský mestský hrad Staré Mesto na Glanzenbergu, súčasné historické centum mesta Štiavnica je v pozadí vľavo hore.

Hradby vymedzuje na Starom meste priestor dlhý 500 metrov a široký 50 - 100 metrov v pôdorysnom tvare "piškóty"  alebo "osmičky" 

Porovnajme si Staré Mesto s v rovnakej dobe vznikajúcou banskou osadou v údolí pod banským hradom, známejším ako dnešné historické jadro Banskej Štiavnice. 

Dĺžku Starého mesta možno odčítať vpravo hore z výrezu mapy freemap.sk s vrstvou lidarových máp

Od brány pri dnešnom Komorskom dvore - Kammerhofe po horný okraj dnešného Svätotrojičného námestia, kde stávala horná brána opevnenia jadra mesta, je dĺžka hlavnej osi historického stredovekého jadra mesta Štiavnica tiež len necelých 500 metrov. Najstaršie domy s gotickými základmi v historickom centre Štiavnice nie sú na dne doliny historického centra rozložené na väčšiu šírku, ako 100 - 150 metrov pozdĺž hlavnej osi historického centra Kammerhof - horný kraj Trojičného námestia. Výnimku z vyššie uvedeného tvoril len na návrší vysunutý niekdajší farský kostol, v 16. storočí prestavaný na pevnosť Starý zámok  a bočná ulica Hornej a Dolnej Resly s osídlením baníkov medzi baňami.

Rozlohou zaberalo teda terajšie mesto Štiavnica v stredoveku prakticky rovnakú plochu, ako koncom stredoveku zrejme opustené Staré Mesto na Glanzenbergu. Jediný rozdiel medzi Starým Mestom  a terajším historickým centrom mesta bol v rannom stredoveku v tom, že terajšie historické jadro ešte vtedy nebolo masívnejšie opevnené, a Glanzenberské staršie centrum už bolo obohnané hradbami  s baštami strieľňami, priekopou  a zrejme aj kolovou palisádovou hradbou. 

 Ak prichádzali  k dvojmestiu nejaké vojská, obyvatelia terajšieho mesta Štiavnica sa museli rýchlo pratať brániť do mestského banského hradu  na Glanzenbergu, lebo terajší Starý Zámok, Nový Zámok a ani ďalšia mestská pevnosť Kammerhof vlastne ešte neexistovali v tej podobe, ako ich poznáme dnes, a boli oveľa ľahšie napadnuteľné útočníkmi. Ako tak opevnený objekt dole v doline bol len Kammerhof, ostatné časti sa dali napádať z okolitých svahov.      

Výrez z mapy Google Earth, s červenou linkou vymedzujúcou okraje hradieb Starého mesta

Aký starý je banskomestský hrad Staré Mesto (Glanzenberg)  na Štiavnicou vlastne ešte stále nevieme, preto že je preskúmané ani nie z 10tich % svojej celkovej plochy. Ak existuje nejaká nádej na keltské nálezy v tejto baníckej zdieľanej krajine okrem tých čiste náhodných , tak to bude zrejme práve na Glanzenbergu. 

Dovolím si vyjadriť názor, že turistický potenciál banského hradu Staré Mesto nad centrom Štiavnice ešte nie je ani zďaleka správne posúdený a docenený. Keby bolo výšinné Staré mesto už riadne preskúmané a adaptované pre turistov so záujmom o históriu, mohli by ste sa prechádzať úzkymi uličkami medzi zbytkami múrov mesta, ktoré sa presťahovalo do údolia ešte v 15 - 17. storočí. Obávam sa, že ja sa toho nedožijem, lebo na to sú potrebné intenzívne práce stoviek archeológov po desiatky rokov. 

No a na záver dáme pár špekulatívnych otázok (nateraz bez odpovedí), po ktorých možno niektorým titulovaným historikom začne bobtnať centrálny nervový systém (hlavne pri zmienke o ............ )  : 

Nevieme celkom presne kto riadil a organizoval výstavbu a fungovanie Starého Mesta v dobe keď sa rozvíjalo a prekvitalo, až kým v podstate náhle nezaniklo. Pravdepodobne vlastníci baní, ale vlastníkom zeme bol kráľ (štát) ktorý delegoval kontrolné právomoci svojim šľachticom. Poznáme mená prvých richtárov Štiavnice, ale nevieme či sídlili na Starom Meste zovretom hradbami, alebo mali radnicu  stále tam kde je teraz - najmä ak to bol ešte v 13. 14. storočí v podstate okraj mesta.   

• Hypoteticky mohol nejaký vysokopostavený človek s otvorenou mysľou napríklad počas hypotetickej púte v 10 -12. storočí do Ríma navštíviť banské hrady v Toskánsku a preniesť ich hlavné zásady budovania a výhody ich prevádzky do Uhorska do Štiavnice
• Hradby a brána v najstaršom mestskom znaku v Rakúskouhorskej monarchii  - Štiavnickom mestskom erbe asi nie sú hradby dnešnej Štiavnice v údolí, veľmi pravdepodobne je to brána a hradby Starého Mesta (bránu zatiaľ podľa mojich informácii Dr. Labuda na Glanzenbergu nevykopal, hoci sú vyslovené predpoklady, kde brány mohli byť, nejakú bránu opevnenia mestský hrad asi musel mať. ) Nikto ale nevykopal žiadnu bránu z 12 či 13. storočia storočia ani dole v meste. Všetky doteraz známe brány terajšej Štiavnice sú zo 14. storočia, a mladšie. 
• Prítomnosť templárov na banských hradoch v talianskom Toskánskom rudohorí je exaktne dokázaná. Johaniti tam sídlili a starali sa o život duchovný aj vojenskú ochranu banských hradov. Pokiaľ niekto hľadá "templárov" v Štiavnických vrchoch, mal by hľadať možno na Starom Meste, ak niekedy boli "templári" na hrade Teplica, alebo na Žakýli, tak tam ich posádky dochádzali z banského hradu Glanzenberg, kde možno mohlo byť hlavné sídlo. Keď sa rytieri v službe na banskom hrade Skaly sv. Silvestra nudili, hrali okrem kociek hru dnes známu ako Halma  - archeológovia tam našli dve Halmové hracie polia vytesané do skál.
•  Zároveň ale za seba musím dodať, že ja veľmi na templárov na strednom Slovensku neverím. Zatiaľ pre prítomnosť templárov ani Johanitov v Štiavnici nemáme exaktné dôkazy, sú tu len rôzne romantické povedačky, ku ktorým som prišplechol svoju málo pravdepodobnú hypotézu. 
• Vedeli ste, že Staré mesto Glanzenberg má svojho "dvojníka" - zaniknuté hradné mestečko, dokonca rovnakého mena "Glanzenberg" vo Švajčiarsku pri mestečku Dietikon ? 
• Prisudzovanie vybudovania Štiavnického Starého mesta napríklad vlnám prisťahovalcov zo Saska či Harzu po Mongolskej invázii bude zrejme mylné, nazdávam sa, že Staré mesto už vtedy muselo stáť prakticky na dnešnom pôdoryse. 500 x 100/50 metrov. "Hostia" mesto mohli vylepšovať, zdokonaľovať , autormi jeho konceptu a stavby ale asi neboli. Privilégiá nemecky hovoriaci hostia dostávali hlavne po Mongolskej invázii z 13 storočia. Zároveň sa ale v literatúre hovorí, že Mongolská horda musela mesto dobýjať. To ale znamená že tam už zrejme stálo pred ich inváziou. 
•   Dr. Labuda vykopal črepy z dna banskej pingy priamo na Starom meste pochádzajúce z 13. storočia, tie sú zatiaľ najstaršou datovanou keramikou. Nateraz. Nikto ale nemôže vedieť, či tam neboli črepy zahodené sekundárne neskôr. 
• Treba si ale tiež uvedomiť, že v pôdoryse Starého mesta v Štiavnici nebolo doteraz prekopaných viac ako 10 - 15 % jeho plochy, hoci Dr. Labuda robil čo mohol a vedel s danými ľudskými a finančnými prostriedkami za celý svoj profesný život. Urobil toho usilovne veľmi veľa, ale Staré mesto odhalilo primálo zo svojich tajomstiev, ktoré možno ešte stále ukrýva, aj s priľahlými a vzdialenejšími povrchovými dobývkami na zlato, striebro a olovo.   

Teraz asi čakáte, že otázky nadhodené vyššie vyriešim nejakou univerzálnou všezahrňujúcou odpoveďou. 

Máte pravdu, tu je tá odpoveď:

A možno to všetko bolo celé nejako úplne inak! Možno naozaj Staré mesto začal stavať pastier Šebnic po tom ako neúspešne chytal ligotavú jaštericu.
           

 Karsten Ivan, Január 2021 

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Text a fotografie, pri ktorých nie je uvedený pôvod a popis sú autorskými dielami K.Ivana. Možno ich zdieľať pomocou linkov na webe a sociálnych sieťach, nemožno ich však kopírovať a následne vydávať za vlastné diela. Pokiaľ by niekto pociťoval potrebu využiť časti textu na webe alebo v tlačovej forme, môže tak učiniť len po písomnom požiadaní  a obdržaní autorovho súhlasu na  e-mailovej adrese hodrusaphotozavináčgmailbodkacom                     
 -------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Podklady a zdroje informácii, použité v článku: 

Mapové výrezy z aplikácii : freemap.sk, a Google Earth

Kto sa chce presne zorientovať v akom štádiu sú oficiálne poznatky montánnej archeologickej vedy o Starom meste na Glanzenbergu po desaťročiach výskumu , musí si zadovážiť knihu: 

Jozef Labuda: Glanzenberg v Banskej Štiavnici, archeologický výskum zaniknutej lokality, vydalo Slovenské Banské Múzeum  v roku 2016 , ISBN doplním neskôr 

https://kultura.pravda.sk/na-citanie/clanok/442559-jozef-labuda-v-stredoveku-bol-probir-dvojka-v-manazovani-banictva/

Zhrnutie poznatkov o Toskánskych banských hradoch https://www.penn.museum/documents/publications/expedition/PDFs/53-2/bianchi.pdf

https://sk.wikipedia.org/wiki/Mongolsk%C3%BD_vp%C3%A1d_do_Uhorska vpády Mongolov do Uhorska

Ďalšie články o banských hradoch v Toskánskom rudohorí  https://journals.openedition.org/archeosciences/2843#tocfrom1n1

 http://www.wwmm.org/storie/storia.asp?id_storia=243&pagina=1&project=0

 archeopark Rocca di SanSilvestro https://www.toskanaitalien.de/parco-di-san-silvestro-der-archaeologische-bergbaupark/

odkazy na templárske mesto Rocca di San Silvestro a ďalšie  https://www.angolohermes.com/luoghi/toscana/campiglia/rocca_s_silvestro.html

 http://www.apuano.com/relescursi/2007/miniere.htm

   Pokus o vizuálnu rekonštrukciu citadel Starého mesta pri Štiavnici http://www.experience.wz.sk/glanzenberg-1442-3D.html

Odkazy na články M. Kvietka o obchode s drahými kovmi Štiavnických vrchov a Uhorska v stredoveku https://historickarevue.sme.sk/c/22528979/strieborna-era-slovenskych-banskych-miest.html

https://www.academia.edu/37618025/%C5%A0TEF%C3%81NIK_Martin_Bansk%C3%A9_mest%C3%A1_na_Slovensku_do_roku_1500_Hospod%C3%A1rske_pomery_%C5%A5a%C5%BEba_a_svetov%C3%BD_obchod_s_drah%C3%BDmi_a_farebn%C3%BDmi_kovmi_na_sklonku_stredoveku_In_Majster_Pavol_z_Levo%C4%8De_Ruky_a_zlato_v_slu%C5%BEbe_ducha_Bratislava_SNM_Historick%C3%A9_m%C3%BAzeum_2017_s_9_25_ISBN_978_80_8060_425_8

Popis hradu a mestečka Glanzenberg v Švajčiarsku https://zhwelt.ch/de/glanzenberg-die-vergessene-stadt-an-der-limmat/894934

 https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/5/59/Dietikon_-_Glanzenberg_Burg_IMG_5923.JPG 

     

    

O kalpachoch

O kalpachoch 

Už sa mi opakovane stalo, že som z nejakým blogom prokrastinoval tak dlho, že o téme ktorú som si vybral, spracoval a pripravil napísal niekto iný a zverejnil to. 

Nie že by ma nepotešilo prečítať si o veciach, ktoré ma zaujímajú, od niekoho iného. 

Skôr je to o tom, že mám potom pocit, že som vynaložil kopu úsilia a počítačových dát na predmet blogu zbytočne, lebo s krížikom po funuse už svoju verziu publikovať nemôžem bez toho, aby ma niekto neobvinil z toho, že som opisoval, aj keď som tému spracoval samostatne. 

Je mi jasné, že vina je na mojej strane - prokrastinujem niekedy tak dlho, že aj prokrastináciu odkladám na neskôr. Podklady k tomuto blogu mám zhromaždené od roku 2014 , a tak už nastal najvyšší čas dorobiť ho do publikovanej podoby

V tomto blogu to bude o kalpachoch. 

V prostredí štiavnických vrchov sa občas dá započuť že: 

• dakto, napríklad Mundo, bov skalpachuvaný
• dakto, napríklad Dolo, mau pod kalpachom
• dakto, napríklad Lojzo dostau po kalpachu

Je mi jasné, že niekto, kto v tomto prostredí nežije dlhodobo, nezaujíma sa o miestne tradície, chodí sem len na chalupu, nemusí mať ani šajnu o čom sa v takom prípade hovorí. 

Slovné spojenia vyššie uvedené súvisia s kalpachom. 

Poďme teda rovno k veci - čo to ten kalpach je. 

Nie nejde o tradičný miestny názov obce Banský Studenec, to sú TIE Kolpache - skomolenina z nemeckého Kaltbach alebo Goldbach, teda Studený či Zlatý potok. 

Ak ste si slovko kalpach alebo kalpak vygúglili, pravdepodobne ste boli zvedení zo správnej cesty, lebo ako prvé vám slovenský google ukázal pravdepodobne toto:

 https://www.kvizy.eu/slovnik/slovo/kalpach , 

ale bohužiaľ vysvetlivka správna nie je. Kalpach neznamená násilie, ani bitku 

Kalpach sa v štiavnických vrchoch spája s inou tradíciou - je to tradičná pokrývka hlavy baníka používaná pri nosení baníckej uniformy, ale nie hocijakej uniformy - kalpachy sa nosia len k slávnostnej uhorskej a k nemeckej uniforme. Nasledujúci obrázok čitateľa domoce, lebo vidno, že zelené kalpachy sa nosili aj k čiernej a dokonca aj k modrej blúze. 

Kalpachy na hlavách banských úradníkov v slávnostných uniformách. Kalpachy sú tradične zelené, rôznych odtieňov. Výrez je z obrazu z fondov SBM B. Štiavnica

Kalpach je podľa anglickej verzie Wiki vysoký turecký klobúk - ak si na nej vygúglite formu "kalpak" 

To je už bližšie k nášmu baníckemu "kalpaku" či kalpachu. - ostatne slovo "klobúk" bude mať rovnaký etymologický základ v tureckom slovíčku kalpak  ostatne slovo "klobúk" a maďarské slovo "kalap" bude mať rovnaký etymologický základ v tureckom slovíčku kalpak. Je možné, že banícke kalpaky sa v časoch ešte pred protitureckými vojnami volali  nejako inak , preto že ich využívali baníci v stredoveku v celej blízkej európe

Môžeme sa zhodnúť v tom, že kalpach je u nás označenie tradičnej baníckej pracovnej pokrývky hlavy tvaru zrezaného kužeľa alebo valca - prakticky zhodného tvarom aj materiálom s marockým "fezom" či kozáckymi pokrývkami hláv. 

Napodiv, nosenie kalpakov v stredovekej baníckej praxi, ktorá pretrvala až do dneška vo forme tradície,  súvisí s čisto pracovnými stránkami baníckej roboty v podzemí. Má súvis s osvetľovaním v baniach, aj keď by sa táto súvislosť mohla zdať byť nepravdepodobnou. 

Nosenie pokrývok hlavy v baniach malo niekoľko dôvodov. Ochrana hlavy v stredovekých baniach nebola až taká dôležitá ako dnes: kresané banské diela boli a dodnes sú stabilné, málokedy z nich niečo vo forme kamienkov odpadáva, preto že pri ich razení sa nenarušoval horninový masív. Dobývky sa v stredoveku masívne vydrevovali a dobývanie sa tiež dialo pomocou kladív a želiezok, klinov a prípadne čakanov - nosákov, výsledkom dobývania boli malé kusy. Ochrana hlavy pred pádom hornín naberala na význame až od začiatku používania trhavín a strelivín v podzemí. 

V studených baniach s prievanom alebo kvapkajúcou vodou bolo ale potrebné prikrývať si ovlasenú časť hlavy pokrývkou kvôli znižovaniu tepelných strát tela. Cez hlavu totiž uniká až 10% telesného tepla. Na takéto účely však postačovala banícka kytľa s kapucňou - kutňa podobná mníšskemu stredovekému odevu. Banícka kutňa mávala kapucňu špicatú alebo okrúhlu.

Kalpak v podobe marockého fezu v bani by ste ako stredoveký baník potrebovali predovšetkým počas fárania v baniach. Najmä v tých častiach baní, kde ste museli stúpať alebo zostupovať po rebríkoch v dobývkach, komínoch alebo v lezných oddelenia šácht.

Ešte od čias antiky až do konca stredoveku sa totiž na svietenie v baniach používali črepové kahany z keramiky. Grécke a rímske lampy boli vyrábané z jemnej pálenej keramiky. Boli uzavretého typu, preto že palivo vo forme oleja bolo do nich možné nalievať. Z uzavretej antickej keramickej lampy sa olej nevylieval ani pri jej pohybe.

V prostredí barbarskej európy sú síce známe antické lampy, ktoré sa ku nám dovážali, ale bol to v podstate luxusný tovar - ak ste takú lampu chceli povedzme v dome používať, museli ste si k nej kúpiť aj amforu s palivom - prevažne olivovým olejom. 

V studenšej kontinentálnej Európe sa olivovníky okrem stredomorskej oblasti pestovať nedali, a domáce mastné palivá ako zvieracia masť sa v studených podmienkach baní používať v uzavretých lampách antickej proveniencie tiež nedali - masť bola dosť drahá, a v chlade tuhla. Ak bola nejaká masť k dispozícii, tak sa jedla, na svietenie však bola príliš drahá. 

Z praktických ekonomických dôvodov  sa preto od staroveku používali ako osvetľovacie prostriedky v baniach otvorené črepové kahany - palčiaky. Do palčiaku sa vkladalo tuhé palivo - zvierací loj, s kúskom knôtu z rozpletených starých konopných lán. Palčiak z obyčajnej miestnej hliny dokázal - na rozdiel od antickej lampy - vyrobiť každý miestny hrnčiar v obci, suroviny boli dostupné a lacné, v podstate sa v prípade nutnosti dali utľapkať aj v ruke a vypáliť starým spôsobom aj v obyčajnom otvorenom ohnisku - vypaľovacej jame. 

Súčasná replika kahana - palčiaka. Je trochu naddimenzovaná, reálne stredoveké palčiaky boli menšie

Banícky otvorený palčiak sa nosil v ruke , na palci, ktorý sa vopchal do jeho otvoru zhora - od toho má názov. Pri práci na čelbách si baníci v pravidelných odstupoch vysekávali v stenách zahĺbené výklenky na ich ukladanie, prípadne sa dali  palčiaky zvrchu nastoknúť na paličku či konár vhodného priemeru a tak oprieť o stenu banského diela či dobývky.

Ako som už napísal, problém s palčiakmi nastával pri fáraní po rebríkoch. Vtedy nebolo možné držať ho v ruke, preto že po mokrých šmykľavých rebríkoch ste sa potrebovali pridržiavať obomi rukami. V zuboch sa tiež palčiak držať nedal, podľa možnosti vám ale nesmel spadnúť, ani vám z neho nesmeli pri náklone vypadnúť kúsky paliva -loja, ktorý si baníci museli kupovať alebo ho dostávali prideľovaný od majiteľa bane.

Z týchto dôvodov bolo najjednoduchšie pri lezení po rebríkoch a fártach položiť si otvorený črepný palčiak na hlavu. Na to ste ale potrebovali pokrývku hlavy ako podložku s plochým vrcholom. Presne tomu vyhovovala pokrývka hlavy v tvare zrezaného kužeľa či krátkeho valca - kalpach (kalpak) Ak ste pracovali v stredovekej bani s viacerými rebríkmi, museli ste si do bane okrem baníckej kytle nosiť aj kalpach, alebo takú podložku pod palčiak ktorá sa vkladala do kutne viď nižšieuvedený obrázok . Kapucňa kutne však slabo chránila pred pádom kúskov horniny v šachte či komíne a tak kalpach prevzal na pár storočí aj úlohu, ktorú dnes plnia ochranné prilby.  

Predseda Banského bratstva v Hodruši pán Azor v klasickom valcovo-kónickom kalpachu . Foto Ester Plicková 1952

Kalpachy vyrábali špecializovaní remeselníci - valchári vyrábajúci plsť , a neskôr aj klobučníci  tvarovaním mokrej plsti  vyrobenej zo zvieracích chlpov na drevenej forme. Plsť sa vyrábala z ovčej vlny vo valchárskych výrobniach - bola nepomerne hrubšia a trvanlivejšia, než dnešná jemná králičia plsť používaná v súčasnosti na klobúky. 

Vyobrazenie baníkov s pracovnými aj slávnostnými kalpachmi. Baník vľavo má palčiak položený na kalpachu. Obrázok z publikácie o baníckych uniformách , ktorá vyšla v Čechách pred 20 rokmi

Keď v 16 - 17. storočí začali palčiaky nahrádzať kovové otvorené kahany vybavené závesným ramienkom prípadne s retiazkou a hákom, takže sa už dali vešať na odev a na steny banských diel, kalpachy v bani síce stratili svoje prvotné praktické využitie na nosenie kahana pri stúpaní po rebríkoch, ale po stovkách rokov ich nosenia v baniach sa kalpachy jednoducho stali zvykom , tradíciou a jedným zo znakov baníckeho stavu. Je to rovnaký princíp , podľa ktorého sa dnešní baníci nikdy nevzdali v tradíciách svojich v podstate pravekých, ale k dokonalosti dovedených nástrojov - kladivka a želiezka, alebo ošliadrov, aj keď sa po zadkoch ochránených kusom vyčinenej kože dole komínmi už storočia nešmýkajú.

Baník vyliezajúci z šachtice s kahanom palčiakom na hlave.  Výrez Annabergský banícky oltár, neskorý stredovek, 

Tradičné valcové alebo mierne kónické banícke kalpachy slávnostných uniforiem bývali väčšinou zelené - od svetlozelených až po tmavozelené odtiene. 

Aj kalpachy slávnostných uniforiem prešli svojim vývojom - zatiaľ čo tradičné plstené kalpachy z ovčej vlny v Hodruši nosili predstavení baníckeho bratstva Božieho tela v Hodruši ešte začiatkom 50tich rokov 20. storočia, začali ich v iných revíroch postupne nahrádzať lodičky - čo je krátka varianta kalpachu ušitá z príjemnejšieho materiálu - zamatu či saténu.

 Lodička je kalpachu tvarovo podobná, ale je skladnejšia , dá sa na rozdiel od klasického kalpachu vložiť do vrecka . Dôvod prechodu od nosenia kalpachov na rôzne vysoké lodičky na hlavách je teda zrejme rýdzo praktický . V podstate aj lodička nosená k dnes najrozšírenejším rakúskym banským uniformám (čiernym) je tiež v realite praxe modifikovaný niekdajší čierny plstený kalpach. 

Kalpachoidnú lodičku od pravého kalpachu rozoznáte ľahko: lodičky majú vpredu a vzadu rad gombičiek. 

Kalpach žiadne gombičky nemá, má len zlatou niťou vyšívaný banícky znak  alebo neskôr veľký mosadzný odznak s rovnakým motívom. 

Pokladám za chybu, že sa tejto súčiastke slávnostných baníckych uniforiem nevenuje náležitá pozornosť, a skutočné plstené kalpachy sa stávajú skutočnou raritou, pričom ich potichu vytláčajú najrôznejšie typy lodičiek. Dnes už zelené lodičky hrajú brutálnu presilovku aj pri nosení s uhorskou červeno bielou uniformou. 

 

K.Ivan, Hodruša-Hámre 2014 - 17. 1. 2021
 --------------------------------------------------------------------------------------------------------------------- 

   Text a fotografie, pri ktorých nie je uvedený pôvod a popis sú autorskými dielami K.Ivana. Možno ich zdieľať pomocou linkov na webe a sociálnych sieťach, nemožno ich však kopírovať a následne vydávať za vlastné diela. Pokiaľ by niekto pociťoval potrebu využiť časti textu alebo fotografie, môže tak učiniť len po písomnom požiadaní  a obdržaní autorovho súhlasu na  e-mailovej adrese hodrusaphotozavináčgmailbodkacom

...............................................................................................................................................................

    

Banícke mýty a skutočnosť - súkromné bane za domom

V blogovej rade o mýtoch, ktoré si nebaníci  (často nekriticky a romanticky) spájajú s baníctvom ako zažité "pravdy", som už písal o rôznych všeobecne rozšírených omyloch.

Tak nejako sa ale stalo, že som pozabudol vysvetliť na tejto platforme, ako to je naozaj s tými baňami za baníckymi domcami. 

Teda, vysvetľoval som to už mnohokrát rôznym ľuďom, ale dialo sa to hlavne na sociálnych sieťach, kde takéto informácie zapadnú ako kameň do vody, preto že ich prekryjú novšie príspevky a odpovede.

Iggy Smoliga ma nedávno požiadal, aby som na blogu objasnil , prečo je v baníckych dolinách za takmer každým druhým starým baníckym domom kratšia či dlhšia štôlňa, a či teda baníci naozaj pracovali vo "svojich" baniach za domom vo svojom voľnom čase, ako tvrdí obľúbená povedačka baníckych krajov.

 Je pravda, že s takým vysvetlením som sa stretol už viackrát, určite aj vy, dokonca takto to vykladali návštevníkom občas aj sprievodcovia - brigádnici v banských múzeách v Štiavnici, ktoré sem-tam navštívim.
V podstate som bol v tom, že medzi baníckou pospolitosťou je v tejto otázke jasno, a že o tom, ako to v skutočnosti je, už vie väčšina záujemcov o históriu a  minulosť baníckych regiónov.

Opakovane som túto vec vysvetľoval na sociálnych sieťach, ale zisťujem, že som bol v omyle, ak som si myslel že už to je vysvetlené a jasné.

Preto bude dobré, keď túto „záhadu“ prečo sú za baníckymi domcami veľmi často štôlne, jednoznačne vysvetlím na tejto blogovej platforme, kde sa predsa len ľahšie vyhľadáva, a pracujú s nimi aj internetové vyhľadávače. 

Vysvetlili sme situáciu štôlní za domom spolu s kolektívom autorov aj v sprievodcovi po našom internetovom náučnom chodníku "Cestujeme časom - Banská Hodruša, ale nie každý sa ním prešiel a prečítal si informácie v papierovej alebo elektronickej forme. Videl som vysvetlenie aj v iných publikáciách - napríklad vo výbornej knihe "Anatómia starého domu" ktorá vysvetľuje ako sa staré domy v štiavnických vrchoch stavali, ale odborné knihy nie sú všeobecne populárne.

Tradovaným mýtom je teda to, že v baníckych regiónoch sú za starými obytnými domami tak často štôlne preto, lebo baníci, ktorí v nich bývali, skúšali ešte vo svojom voľnom čase banícke šťastie, a razili do hlbín vrchov za domom svoje vlastné  štôlničky v nádeji že narazia na rudu, z ktorej zbohatnú. 

Takéto vysvetlenie síce na prvý pohľad či počutie môže vyzerať logicky a správne, ale nie každé jednoducho vyzerajúce vysvetlenie je pravdivé.

Stačí krátke porozmýšľanie nad reáliami baníckeho života v minulosti, a mýtus dostáva trhliny a začína mať problémy so statikou ako niektoré novodobé domy postavené napriek logike a radám zdravého rozumu v bansky poddolovaných oblastiach.

Tak predovšetkým: robota v baniach bývala po stáročia vysiľujúcou drinou, a ešte stále patrí k fyzicky najnamáhavejším povolaniam.

 Keď baník príde domov zo šichty v podzemí, potrebuje sa niečoho kalorického najesť, oddýchnuť si a vyspať sa. 

Fyzická práca síce za nejakú dobu mladých baníkov zocelí, a drží ich dlhé desaťročia v dobrej telesnej kondícii, za predpokladu, že energetický príjem z jedla sa rovná energetickým výdajom ich svalovej práce.  

Hladný baník pracovať v slušnom tempe veľmi dlho nevydrží, to odjakživa vedeli aj majitelia baní.

V baníckych krajoch bolo zásobovanie potravinami po tisícku rokov vždy o niečo lepšie ako inde, ale aj tak bola banská strava vcelku mizéria, len múčne jedlá, kaše, zelenina len od jari do jesene, mäso výnimočne na sviatky.

 Jediné čoho bolo v banských oblastiach relatívne dosť, bolo pivo varené v regióne, a víno dovážané zo susedných krajov. Samozrejme plus pálenka, ktorá je síce energeticky výdatná, ale na druhej strane oslabuje organizmus.

Baníci sa doma ako - tak najedli obilných kaší, osúchov z tmavej múky, ale väčšinou bez "omastku".

 Teda bez ničoho, z čoho by  lamači, vozači, behači, tesári, stupári a iné banské profesie mohli mať prebytok energie ešte na niekoľko hodín rúbania skaly vo svojej súkromnej štôlničke za domom počas svojho voľného času.

Ten čas, ktorý im zvyšoval z bieleho dňa, museli v skutočnosti využívať na práce okolo domčeka, chlievikov, na prípravu dreva na zimu, údržbu záhradky ak nejakú mali, kosenie a sušenie sena pre kozu živiteľku na zimu a podobné naliehavejšie činnosti.

Potom je tu stránka banského práva, v našich krajoch tradovaného a kodifikovaného kráľovského regálu od 16 storočia, ktoré mali skorších predchodcov v mestských banských právnych normách, kým ich nezjednotil panovník - u násto bol cisár Maximilián Habsburský. 

Podľa banského práva drahé kovy patrili prakticky od nepamäti predovšetkým kráľovi, z ktorých bolo predpísané odvádzať poplatky (desiatok) prostredníctvom kráľovskej banskej komory. S tým boli spojené príslušné predpisy kto a ako môže požiadať o banské pole , aké má mať banské pole miery a podobne, čo sa môže a nemôže robiť so starými banskými dielami. 

Časy divokého kopania v zemi ako a kde a koho napadlo, boli už od ranného stredoveku dávno preč.

 Nikto už nemohol v banských regiónoch bez registrácie, povolenia banského súdu či magistrátu mesta kopať baňu, a už tobôž nie v starých rudných oblastiach, kde boli banské polia už dávno obsadené, dedené a podiely v nich intenzívne obchodované. 

So zaregistrovaním banského údelu boli samozrejme spojené poplatky a dane, ktoré si bežný baník zo svojho "lônu" teda platu vlastne ani dovoliť nemohol. 

Predstava, že každý z poväčšinou chudobných haviarov by mohol mať na seba pri svojej chalúpke zaregistrovaný malý banský údel - dobývacie pole je úplne naivná a scestná. Takto to nefungovalo. 

Ako je teda potom možné, že takmer za každým starým banským domcom napríklad u nás v Hodruši naozaj je nejaká kratšia či dlhšia štôlnička, ak ich teda nevykopali samotní obyvatelia priľahlých domčekov?

Odpoveď je schovaná v konfigurácii banského terénu a tiež v  histórii vývoja baníctva v týchto oblastiach.

V našom regióne a mnohých iných banských regiónoch Slovenska sa rudy vyskytujú v hlbokých a úzkych dolinách pomerne strmého terénu. Všeobecná poučka hovorí, že zlato a striebro býva takmer vždy v tmavých a hlbokých horách, nie na poliach rovín.

V dolinách pri riečkach a potokoch v údolíčkach boli prednostne rozmiestnené stupy, mlyny, šľamovne - teda úpravne rudy, huty a vodné kolesá čerpadiel či hámrov patriace banským ťažiarstvam.
Na strategických miestach, ktoré sa dali dobre brániť, boli zase umiestnené prevádzkové budovy banských závodov, banskej komory, fary, kostoly a erárne (rozumej štátosprávne) budovy, postavené väčšinou z kameňa, v ktorých niekedy  bývali vyšší úradníci.

Miesta na bývanie obyvateľstva -kde sa dali stavať skromné banícke chalúpky -zostávali potom už len na strmých svahoch naokolo. Na týchto svahoch sa často nachádzali staršie prieskumné štôlne , ktoré boli vyrazené v značných počtoch najmä v blízkosti východov rudných žíl, v ich nadloží či podloží. 

Po týchto starších a väčšinou aj krátkych  prieskumných dielach zostávali v svahu neveľké haldy o objeme niekoľkých stovák ton jaloviny. Haldu z drobného kamenia - rúbanina z razenia kladivkom a želiezkom je ako jemný štrk-  možno pomerne ľahko jednoduchými prostriedkami zarovnať , splanírovať a vytvoriť tak plošinu na stavbu drevenej či podmurovanej chalúpky.

Preto majitelia ťažiarstiev a banských polí prideľovali na stavby baníckych domcov práve tieto staré haldičky vo svahoch nad dnom dolín. Zasekávanie plošín do kameňa v plytkých svahových hlinách by bolo podstatne komplikovanejšie, pracnejšie a časovo náročné, než vytvorenie plošiny na  usadnutej halde. 

To znamená, že bane a haldy boli na prudkých svahoch skôr, než na nich baníci, hutníci a stupári  postavili svoje prvé banícke domy a domčeky.

Štôlničky za domami boli po výstavbe domčekov udržiavané po celé generácie, preto že boli drobnými ale dostatočnými zdrojmi vody hromadiacimi sa z puklinových priesakov svahových prameňov. Voda teda bola v štôlničke dostupná oveľa lepšie a ľahšie, než keby bolo pre ňu potrebné chodiť (napríklad v zime) na dno doliny do nejakej studne alebo potoka a vláčiť ju v putniach do strminy nahor. Preto v týchto štôlničkách často nájdeme vysekané nádržky na naberanie pitnej vody, ktorej spotreba kedysi nebola taká veľká ako v súčasnosti. 

Koniec koncov , potoky v hlavných aj vedľajších dolinách v bansky aktívnych osídleniach neboli veľmi vhodné na pitie, preto že stupy do nich vypúšťali kaly z úpravy rúd.

 Okrem vodoakumulačného účelu štôlničky  za domami slúžili aj na skladovanie kazivých potravín - napríklad kvasenej zeleniny počas leta v chlade, v zime zase boli štôlničky bez mrazu.

V nepokojných časoch stredoveku až do 19. storočia boli väčšie bane za domcami vhodnými úkrytmi baníkov a ich rodín pred nepriateľmi alebo dobyvateľmi, ktorí sa väčšinou do temného podzemia neodvažovali.

Bolo teda viacero dôvodov, prečo štôlne za domcami udržovať v dobrom stave, a to ich obyvatelia - baníci, robiť vedeli.

Mnoho ústí stredovekých štôlní je dnes obstavaných pivničným zaústením - väčšou  a mladšou klenbou, dokonca v niektorých prípadoch bolo ústie staršej štôlne priamo obstavané mladším domom, takže sa stalo integrálnou súčasťou obydlia a na prechod do bane nebolo potrebné vyjsť z domu von.  

Ak ale niekto tvrdí, že baníci mali za domcami alebo dokonca priamo v domoch súkromné bane, v ktorých sa po šichte realizovali, štekliac šťastenu na citlivých miestečkách, mýli sa, a pletie si následky banskej činnosti s ich príčinami.

Aj keď vysvetlenie o domácich baniach vyzerá na prvý pohľad logicky.

Logika však pri tomto vysvetlení zavádza nesprávnym smerom.

"Štôlne za domom" sa pochopiteľne vyskytujú nie len v Hodruši, ale sú rozšírené v mnohých banských oblastiach, preto že zákonitosti vývoja banských oblastí sú všade rovnaké.

Viaceré "domáce" štôlne sme už zdokumentovali prezreli a nafotili, ale do mnohých sme sa zatiaľ nedostali.

Pokiaľ by ste mali vo vlastníctve nejakú takúto štôlňu za domom v Štiavnických vrchoch, a chceli by ste ju odborne posúdiť, prípadne preskúmať, napíšte mi súkromnú správu na hodrusaphoto@gmail.com, snáď sa dohodneme na nejakom vhodnom termíne prehliadky.   

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho a/alebo zverejniť v tlačovej či elektronickej forme bez predchádzajúceho požiadania a jednoznačného súhlasu autora. 
Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho ani ako časti, či prípadne pozmenené ako svoje vlastné dielo. Sharovať v elektronickej forme z originálneho webu možno 

K. Ivan , OZ Kerling,  júl- október 2019

Príspevok objasneniu záhady hlinených gúľ nájdených v Sklených Tepliciach

Tento príspevok vznikol rozdelením jedného pridlhého pojednania, ktorý sa venoval príliš veľa témam.   

Príspevok venujem pamiatke na dnes už nebohého Ing. Richarda Kafku, hutného inžiniera a historika regiónu Stredného Pohronia a časti Gemera, ktorý sa touto tematikou zaoberal vo viacerých článkoch, a ktorého som mal česť aj osobne poznať, nedlho pred jeho náhlym odchodom sme po mailovej pošte aj osobne konzultovali viacero nejasností.

Problematike pamiatok Sklených Teplíc, taviacej huty a amalgamačnej huty sa Ing. Kafka venoval hlavne v týchto článkoch:

http://starhuttech.blogspot.sk/search/label/http%3A%2F%2F3.bp.blogspot.com%2F_sEwIlb1IeZY%2FTSWICzkEBtI%2FAAAAAAAABB8%2Fj5vRBLV633c%2Fs1600%2FSkl.%252BT%252B115%252Bgu%2525C4%2525BEa.jpg

spolu s Ing. Melišovou,

a v:

http://www.herrengrund.sk/documents/kniznica/200%20rokov%20od%20zavedenia%20nepriamej%20amalgamacie.pdf

Ing Kafka v prvom vyššiemenovanom linku písomne uvažuje nad tým, na čo mohli slúžiť väčšie množstvá hlinených gúľ , vykopané spod zeme v Sklených Tepliciach. 

Sklená huta v Sklených Tepliciach zanikla niekedy v období 17. storočia, keď ju z „trhu“ vytlačili sklárne ktoré vznikli v širšom okolí stredného Pohronia. Je tiež možné, že Starohutská skláreň pri Novej Bani bola postavená ako náhrada za tú Sklenoteplickú.  Okrem toho, obsah zlata v spracovávaných rudách zo Štiavnických vrchoch postupne klesal a na získavanie zlata zo šlichov sa začali používať iné metódy než lučba - používala sa priama amalgamácia pomocou ortute, neskôr krátku dobu aj nepriama amalgamácia, ktorej teoretické a praktické základy boli položené práve na prvom vedeckom kongrese v dnešných Sklených Tepliciach.

Zároveň v tomto období (17. storočie) kráľovská Banská komora, ktorá sa už dávnejšie zmocnila vlastníctva dediny s kúpeľmi, postavila v Sklených Tepliciach taviacu hutu na strieborno-zlaté rudy.
Dôvod stavby huty v Sklených Tepliciach bol rovnaký ako pri sklárni: dostatok paliva, vápenca, kremeňa a vody. Ruda sa do Teplickej huty musela dovážať, v Sklených Tepliciach a okolí sa ťažilo len málo miestnej, hlavne olovenej rudy na Bukovci a pod Kolbergom.
 Dovážali sa kýzy, rudy , kremeň a železná ruda ako troskotvorná prísada do vsádzky hutných pecí.

 Metalurgická huta v Sklených Tepliciach sa spomína ako činná už v roku 1703. 

Nemohlo sa jednať len o hutu zolovňovaco-zháňaciu, preto že takáto huta neprodukuje trosku. 

Bola to určite taviaca huta, teda prvovýroba kovov z rudy, ktorá samozrejme mohla mať aj rafinačné pece na zháňanie bohatého olova.

Ing. Kafka spomína nálezy hutníckej trosky v areáli bývalej huty pri dnešnom liečebnom dome Goethe pri vykopávkach Dr. Labudu zo Slovenského banského múzea v 80tich rokoch.

Na analýzu trosky však nebolo a dodnes nie je potrebné kopať . 

Hutníckej trosky z teplickej taviacej huty sú totiž roztrúsené stovky ton po Sklenoteplickom potoku od Teplíc až po Szabóovu skalu, teda na úseku cca 5 km dlhom. 

Hutníci  trosku z huty podľa vtedajšieho zvyku pri hute sypali rovno do potoka podobne ako vo Vyhniach alebo v Hodruši. 

O troske v Sklenoteplickom potoku som sa presvedčil pri mojich zberateľských vychádzkach.

V  článku sa Ing. Kafka pozastavuje nad rozdielmi v zložení trosky z hutníckeho spracovania . Vysvetlenie je jednoduché: tavba rôznych typov rúd s rozdielnymi vsádzkami troskotvorných prísad (vápenec, magnetit, pyrit, sklenené črepy a sklenená pena, glieda, meďnatý „kamienok“ teda tavené sírniky kovov) produkuje trosku rozdielneho zloženia, preto že do trosky prechádzajú neželané chemické prvky z rudy najmä: Al, Fe, Mg, Zn. 

  Na každý druh rudy bolo potrebné spraviť aj recept prísad, ktorý išiel do pece spolu s rudou a uhlím

Podľa literatúry v stredoveku neboli zriedkavé tavby rôznych typov rúd vedľa seba v jednej hute V teplickom potoku sú trosky čierne, sivé , ale aj zelené a modravé. 

Niet teda divu, že majú rozdielne obsahy prvkov.   

Mimochodom, stovky rozborov trosiek po stredovekých hutných tavbách drahých kovov v európe ukazujú všeobecne jednu vec: stredovekí hutníci neboli žiadni babráci.
Z rôznych rúd dokázali tavbami, pražením a opakovanými tavbami dostať z pecnej vsádzky takmer všetko zlato a striebro. Tavby, drvenie pecných produktov, ich praženie, žíhanie znovu-tavenie sa pri niektorých rudách s jednou dávkou opakovali často viac ako 10 krát, až kým z kameňa nevycedili všetko AuAg.

Obsah drahých kovov v odpadnej troske, ktorú ako jedinú z huty nakoniec vyhadzovali, je väčšinou stopový- v zlomkoch promile.

Vráťme sa k záhade gúľ po tom, ako sme veci uviedli do dejinných súvislostí.

Ing. Kafka vo svojich blogoch opatrne naznačuje, že sa pri guliach mohlo jednať o žiaruvzdorný materiál. Chápem jeho prvotné nadšenie, keď sa dozvedel o náleze desiatok až stovák gúľ v hĺbke okolo 2 metrov pod zemou. Bola tu – aj keď malá – nádej, že by sa mohlo jednať o nespracované amalgámové gule striebra z amalgamačnej huty.

Neboli to samozrejme amalgámové gule, ale pán Kafka dal aj tak vyhotoviť chemické analýzy. Ukázali zloženie bežnej hliny s prímesami.  

Načo teda tieto gule slúžili?

Riešenie záhady, ktoré som pánovi Kafkovi aj osobne pri stretnutiach načrtol, je jednoduché:

Je to polotovar pre hutu.

Polotovar na výrobu hutníckej keramiky – tzv. črepu, prípadne kelímkov alebo muflí pre probovanie rúd.

Probovníka mala kedysi každá jedna huta. Jeho povinnosťou bolo zistiť obsah drahých kovov v rude, aby boli správne dávkované prísady do pece a nedochádzalo k vysokým stratám. Bola to práca náročná, nebezpečná, ale aj značne cenená a  slušne odmeňovaná. Dobrý probovník šetril banskej hute veľa peňazí. 

 Ak bola ruda nová, nevyskúšaná v taviacej peci, probovník ju najprv žíhal na železnej lopatke a podľa farby dymu a taviteľnosti rudy navrhol prísady podľa svojich skúseností a toho, čo ho naučil jeho bývalý majster. 

Potom rudu vyskúšal na obsah striebra so zlatom v probovníckej kapelke metódou zolovňovania v mufľovej peci, prípadne vyskúšal kombinácie prísad. Boli to vlastne také skúšobné mikrotavby na nečisto, aby nedošlo k stratám pri tavbe vo veľkom.

 Každý probovník mal na skúšky vopred nachystané vysušené a niekedy aj vypálené  stovky kusov kapeliek, kelímkov a téglikov, každej sorty a potrebnej veľkosti.

Hodrušské kapelky z viacerých banských závodov. Hore malé , použité, črepové, v strede vĺavo nepoužitá črepová a nepoužité kostnopopolové, vľavo dole väčšia črepová použitá. Foto K.Ivan

 Zväčša bývali kapelky (plytké šáločky) z dvoch rôznych materiálov: črepové a popolové.  Črepové kapelky boli v podstate „obyčajné“ keramické nádobky  jednotných rozmerov, ktoré sa používali na tavbu vzoriek rudy s tavidlami. Popolové kapelky sa používali na výpočet obsahu striebra so zlatom v bohatom olove pri rafinácii striebra, používali sa viac pri próbach tzv bohatého olova pri rafinácii striebra so zlatom – zháňacom procese . 

Drevnokostný popol „vypil“ olovo, a na spodku ostala len guľôčka striebra s troškou zlata.

Oba druhy kapeliek črepové aj popolové sa spolu s rudou alebo bohatým olovom žeravili v takzvanej probovníckej (mufľovej) piecke, ktorá bývala prenosná. 

S kapelkami sa v probovníckej peci pod „tunelom“rozžeravenej mufle manipulovalo so špeciálnou vidličkou, ktorá je súčasťou tradičného hutníckeho znaku. Vidlička slúžila na premiestňovanie a vyberania/vkladanie kapeliek v piecke.

Mufľa, do ktorej sa vkladali kapelky, niekedy aj s pokrievočkami  Celá táto keramická "polrúra"  sa obsypala žeravým uhlím, a všetko sa to dúchaním vzduchu rozžeravilo do červeno biela.  Foto SBM

„Obyčajné“ keramické črepy som vyššie uviedol v úvodzovkách, preto že probovnícka keramika hút kládla vysoké nároky na kvalitu hliny a jej spracovania. Kapelky pri vysokých teplotách nad 1000 ^oC nesmeli praskať, lebo potom by bola celá próba (výpočet) nanič, a musela by sa opakovať.

Nemohlo teda ísť o obyčajnú keramickú hlinu, aká sa používala na bežnú kuchynskú keramiku – džbány, misy taniere, hrnce.  V hute sa pracovalo s roztavenými kovmi a koncentrovanými kyselinami. Tu bola kvalita spracovania keramiky prvoradá.

Tajomstvá prípravy kvalitnej hliny na hutnícku črepovú keramiku si probovníci chránili ako výrobné tajomstvo svojho odboru, časom sa však aj toto tajomstvo prezradilo. Ochrana tých správnych receptov spočívala v tom, že kapelky a mufle si probovníci robili sami. Tajomstvo kvalitného črepu spočívalo v jemnom plavení hliny, jej zbavení všetkých nečistôt, kým nezostalo jemné „blato“ to sa nechávalo odležať aj niekoľko mesiacov, následne sa sušilo, prípadne sa cez zimu nechala surovina vymrznúť. 

Opakovane sa miešalo s vodou, soľou, vybranými druhmi sušeného vylúhovaného drevného popola, znovu sa sušilo, nechávalo odležať, primiešavali sa mleté tehly, piesok. Niekedy sa hlina dokonca nechávala aj vymrznúť. Sušenie , miesenie, miešanie a sušenie sa opakovalo niekoľko krát, čo spôsobovalo zmeny v ílových mineráloch smerom k lepšej kvalite hliny. Najlepší recept na spracovanie miestnej hliny sa nedal dosiahnuť za mesiac, trvalo to roky.

Pri hutách existovali probovnícke sklady upravenej hliny, kde bývali uskladnené oddelené várky často aj niekoľkoročných hlín na probovnícku keramiku. Kvôli lepšej manipulácii sa skladovaná hlina v procese prípravy  musela formovať , a to sa práve väčšinou robilo do formy uhnetených, približne rovnako veľkých stlačených gúľ, ako ukazujú staré drevoryty.

Výroba kapeliek podľa Lazarusa Erckera z 16. storočia. Na policiach sú formy na vytláčanie kapeliek z pripravenej hliny. ABCD sú formy na kapelky , F sú hlinené gule. Formy a gule nie sú v tej istej mierke, ako sú vyobrazené postavy, ktoré plavia hlinu v diežach (stojaci) a lisujú údermi tĺka z mäkkej hliny (vo forme) kapelky (sediaca postava)  

 Stlačenie gúl z jednej strany zabraňovalo ich rozkotúľaniu a zlepšovalo ich vŕšenie do pyramídiek.

Gule capkali,prenášali, drvili a miesili pomocníci – učni – probovníckeho majstra.

Pán Kafka s pani Melišovou našli v zemi skládku polotovarových hlinených gúľ pripravených na ďalšie spracovanie pre potreby taviacej huty.
Možno boli aj pre potrebu amalgamačnej huty, preto že aj tá potrebovala vedieť koľko striebra so zlatom rudný šlích obsahuje. Dovezené rudy do huty sú v práškovom alebo pieskovom stave, a pohĺadom sa nedá odhadnúť obsah striebra a zlata

 Gule patričnej veľkosti predstavovali jednu dávku hliny potrebnej na výrobu určitého množstva kapeliek, muflí, odlievacích kelímkov. Z jednej gule 8 x 4 cm sa dalo vyrobiť odhadom tak  6 štandardných črepových kapeliek. Na jednu mufľu bolo potrebných cca 8 – 10  takýchto bochníkových gúľ. Prítomnosť Na₂O a K₂O v rozbore gulí nebohého Ing. Kafku svedčí o primiešavaní drevného popola do hliny, čo bola a je bežná prax pri výrobe hutníckej keramiky.

 Aj pre amalgamačnú hutu samozrejme fungovala plameňová kapelková probovňa. Kráľovský banský erár v 18 storočí síce nemal žiadne analyzátory, ale systém evidencie váh vstupov, výpočtov obsahu kovov , probovania rúd a hutníckych medziproduktov na vstupe aj na výstupe huty mal riadne znormovaný, aby nedochádzalo k stratám alebo krádežiam.

Keď amalgamačnú hutu v Sklených Tepliciach koncom 18. storočia banský erár zrušil, nachystané hlinené gule už pravdepodobne neboli potrebné.

Ako sa polotovarové hlinené gule dostali pod zem, to neviem.
Možno sa prudko rozvodnil Teplický potok pri nejakej prietrži a gule zaniesol blatom, možno zbehol príval blata z bočnej doliny rovno na sklad sušených gúľ , alebo ich po skončení fungovania huty či už taviacej alebo amalgamačnej, jednoducho ponechali na mieste a časom zasypali zemou z výkopov iných stavieb. 

To už ponechám na Vašu fantáziu.  

O tom ako sa hutnícka keramika z polotovarových hlinených gúľ vyrábala, pojednám v inom blogu. To je tiež veľmi zaujímavá téma. 

Mimochodom, próbovnícke kapelky sa dali na próbu obsahu kovov použiť len raz.

 Potom sa po použití vyhadzovali na haldu. 

Preto sú ich v každom starom banskom revíre niekedy tisícky pohodené na haldách a smetiskách okolo väčších aj menších banských závodov.

Bohužiaľ, budova taviacej huty v Sklených Tepliciach už neexistuje.
Hoci bola údajne vyhlásená za technickú pamiatku, bola zrúcaná a teraz je na jej mieste nová budova , ktorá vyzerá ako nejaká jedáleň.    

K.Ivan,

september -október 2015 až 2019

Text je autorským dielom , je možné citovať ho, použiť ako podklad pre ďalší výskum. Nie je možné vydávať ho za vlastné dielo iným autorom, ani bez predchádzajúceho súhlasu autora publikovať v tlačenej forme. Autorstvo fotografii, pokiaľ je známe, je uvedené priamo v popiske fotografie.

Použité zdroje, linky a internetové stránky

www.skleneteplice.sk
http://www.sklennysen.sk/index.php/vyroba-skla

http://starhuttech.blogspot.sk/2010/12/prinos-slovenskych-badatelov-k.html

Kutnohorsko - vlastivedný sborník 07-04: článok Bartoš -Brzák -Ševcu Prubířství a prubířská keramika ISBN 978-80-86406-48-0

Lazarus Ercker: Kniha o prubířství

http://www.jachymov-joachimsthal.cz/kniha/made-in-jachymov/3.pdf

http://referaty.aktuality.sk/keramika/referat-17507

Georgius Agricola: De Re Metallica Libri XII,  Bazilej 

Daniel Haas Kianička: Kremnica –mesto pokladov, I. Zväzok, vyd. nakl. RAK Budmerice 2014 , ISBN 978-80-85501-62-9 

Ručne písaná kronika Ignáca Opluschtila do roku 1861. Fulltext verzia skenu  

                                             

Vápenícka pamiatka vo Vyhniach

Výborne si pamätám obrázky, veľmi dobre prečítané texty a vypočutú hudbu. Slabšie si pamätám mená, a ešte slabšie čísla a dátumy.Ja to mám takto, Vy možno inak.

Prečo som zvolil úvod o mojom type pamäti to hneď vysvetlím. 

V októbri minulého roka som sa vybral trochu sa potúlať  po jesennej prírode do Vyhnianskej doliny s fotoaparátom. 

Na takéto výlety si podľa možnosti vyberám miesta s výhľadmi . 

Vo Vyhniach som už síce pobehal kadečo, ale napríklad miestny biatlonový areál som ešte zblízka nevidel. Zobral som sa popozerať si teda túto časť , či tam nie sú nejaké pekné výhľady.

Keď som sa vynoril  po výšľape z krátkeho úseku cesty vedúcou lesným porastom, ktorým sa prechádza od parkoviska Hotela Sitno k biatlonovému areálu, zaevidoval som po ľavej strane nejakú menšiu ruinu -  akési základy.

  Asi tu stál nejaký z osamelých štálov, akých sú v štiavnických vrchoch roztrúsené dodnes stovky, povedal som si v duchu.

Keď som si poobzeral a pofotil areál  aj výhľady z neho, rozhodol som sa pohľadať nejaké vyvýšené miesta, skadiaľ by sa dal lepšie pofotiť Vyhniansky pivovar, tesne zovretý v doline dole podomnou . Stúpajúca poľná cesta ma znovu viedla popri  základoch domnelého domu. 

Teraz som sa pri objekte zastavil aby som si ho lepšie poobzeral.

Objekt vzerá takto. Foto K.Ivan

 Na  murované základy domu to nevyzeralo, tie bývajú pravouhlé.

 Toto boli múry vyklenuté. 

Starý spôsob murovania na horúcu murovku s nehaseným vápnom. 

V tejto časti svahu vysoko nad starými zaniknutými kúpeľmi je len dolomit, ale kamene stavby sú vulkanické. 

Niekto si teda dal pred pár sto rokmi prácu , nepoužil kameň z bezprostrednej blízkosti, ale navozil ho zobďaleč, pár kilometrov vyššie proti prúdu potoka na dne doliny. 

Prečo?

Tunajší dolomit z tejto časti doliny je tvrdý, odolný, na stavbu dosť dobrý.  

Zaklenbovaný vstupný portál malých rozmerov vpredu, ale príliš malý pre človeka na pohodlné prechádzanie. Prinajhoršom po štvornožky by sa dalo... 

Nie, pivnička to asi nebude. 

Na ľadovňu je to zase príliš ďaleko od osídlenia a niekdajších krčiem dole v údolí.

 Poobchádzal som stavbičku dookola a zistil som že najviac zo všetkého to pripomína kamenné eskimácke iglú zahĺbené do svahu, ktorému sa preborila kupolová strecha. 

Priemer asi jeden a pol siahy - teda 3 metre. 

Okrúhla stavba, určite nie základ domu. 

Také niečo som už niekde videl, len si ešte spomenúť kde to bolo? 

Vystúpal som na lúčinu povyše,  skadiaľ vidno pekne na pivovar, nacvakal som nejaké panorámy, aj tele zábery, vyskúšal nový vreckový fotoaparát.

 Pri cvakaní to zacvaklo v hlave aj mne.

Už viem! 

Pred hádam 15 rokmi som videl takéto niečo v čiernobielom dokumente o etnických Slovákoch žijúcich v srdci maďarského pohoria Bukové hory ,v dedine kde je ďaleko odvšadiaľ.

 Tá maďarská dedina so slovákmi bola niečo ako Skýcov, podobne odľahlá . 

A tí Slovenskí maďari podobne ako Skýcovčania pálili z miestneho vápenca nehasené vápno, v peciach kúrili celé dni a noci miestnou bukovou siahovicou. 

Iná partia Slovákov v dokumente pálila v milieri z tvrdého bukového dreva drevené uhlie rovnako ako naši rakúsko-uhorskí uhliari po tisíce rokov. Už sa nepamätám či to boli Bukové hory alebo Pilišské - ale v oboch pohoriach žili etnickí dlonozemskí Slováci.

Mali tam v tom dokumente pece na vápno prakticky rovnakého tvaru. 

Takže som našiel neočakávane vo Vyhniach zrejme vápenícku pec starého typu!

Stará vápenícka pec z okolia Brezna . Foto z 50tich rokov minulého storočia z webu Etnofolk

Tie skýcovské vápenícke pece som si poobzeral už dávnejšie, tamojšie sú ale v rade, je ich celá "batéria" a sú modernejšej konštrukcie s roštom a popolníkom pod ohniskom. Nie sú ako táto.

 Pri podrobnejšom skúmaní- pri už tretej obhliadke behom jednej hodiny-  som ponachádzal veľa očadených kameňov, a  vedľa pece množstvo prepálených drobných kusov vápenca podradnej kvality - na fotkách ich vidno vľavo od "hrude" pece. 

To vysvetľuje, prečo niekto doviezol alebo doniesol odolný granodiorit z dna doliny niekoľko kilometrov hore do svahu.  Tento typ horniny totiž vydrží aj niekoľko stovák cyklov zohriatia vysokou teplotou bez väčšej ujmy - praskania alebo natavenia.

Pozostatky pomerne dobre zachovanej pece na pálenie vápna znovuobjavenej vo Vyhniach sú - ako som napísal- starého typu. 

Z doby keď sa vápno nepálilo priemyselne vo vápenkách, teda z doby prinajmenšom spred 150 rokov, možno aj podstatne viac storočí dozadu.

 Takéto pece na vápno obdobného tvaru a konštrukcie používali už Rímske légie v Rusovciach aj v stredoveku sa až do novoveku sa používali prakticky všade kde bol vápenec a lesy. 

Až do zavedenia šachtových pecí na sklonku feudalizmu ľudstvo nepotrebovalo nič zlepšovať na ich konštrukcii. 

V podstate boli dokonalé, odlišovali sa len v detailoch.

Rímska a stredoveká pec na vápno z archeologických vykopávok. Foto z webu Vápenictví a cihlářství

Vyhnianska vápenícka pec je od zdroja dolomitického vápenca o niečo viac vzdialená, ako je zvyčajné v iných krajoch. 

Od tunajšieho lomu na vápenec je táto pec postavená vo vzdialenosti nejakých 800 metrov.  

Mám niekoľko teórii prečo to tak je alebo by mohlo byť, tu sú možnosti:

• ·         Predovšetkým všetky lúčiny dookola boli kedysi ornými pozemkami. Je možné že vápeník, staviteľ pece,  nemal možnosť získať pozemok na jej stavbu bližšie k dnešnému lomu, a tak ju postavil na svojom pozemku-  slížiku zeme, ktorý mal k dispozícii.
• ·         Podložie okolia je tu vápencové, pri orbe iných okolitých pozemkov určite vápencové kamenivo oráči s ich ženami a deťmi vyberali a vyhadzovali na tzv. medze alebo hroble. Tam ich stačilo nechať opršať,  možno mal vápeník dohodu s ostatnými vlastníkmi oráčin o odbere tohto v podstate odpadu.
• ·         Vápeník využívajúci pec nemusel mať vápeníctvo bezpodmienečne ako hlavné zamestnanie, mohol to byť spôsob privyrábania si mimo hlavnú pracovnú sezónu. Potom by bolo praktické mať jednu či dve pece na svojich pozemkoch, aj keď obďaleč od lomu.
• ·         Až keď boli pozemky vyčistené od kameňov, čo mohlo trvať aj niekoľko sto rokov, musel začať jeden z vápeníkov nakoniec  chodiť na lepší dolomitický kameň do lomu pri malom cintoríne.  Niečo cez kilometer nebolo pre vtedajších ľudí, zvyknutých chodiť každodenne aj desiatky kilometrov, nič zvláštne. Brnkačka.
• ·         Vápennícka pec potrebuje na svoju činnosť okrem vápenca alebo dolomitu ešte jednu surovinu. Drevo. Pokiaľ možno suché a tvrdé drevo, preto že to malo vyššiu výhrevnosť aj horúcejší - takzvaný "dlhý" plameň.  Na vypálenie jednej pece vápenca na vápno potreboval každý vápeník niekoľko kubických siah dreva. Drevo bolo potrebné dať si vycachovať lesným správcom mesta Štiavnica alebo súkromným vlastníkom lesa, vyrúbať ho podľa možnosti v zime a nechať ho jedno leto preschnúť na vzduchu. Každý vápeník preto musel mať permanentne nachystané mnoho siahovice. Vápenec Vám nikto neukradol, ale hotová siahovica sa kradla v stredoveku rovnako ako dnes.  Je preto možné, že vápenícka pec bola umiestnená nárokom pri sklade dreva, a nie pri lome.
• ·         V neposlednom rade vápeník pri stavbe pece musel myslieť aj na odťah spalín z pece. Táto vápenícka pec je postavená na severnom svahu. Prevládajúce západné prúdenie vetrov preto spaliny zapálenej pece odvievalo smerom na východ, teda k lomu a vysoko nad dno doliny. Tu však už boli dymy na takúto vzdialenosť dostatočne rozptýlené na to, aby niekoho obťažovali dole v doline alebo lome. 
• Dôvod vzdialenosti umiestnenia pece od lomu mohol byť teda aj praktický - meteorologický. Z iných banských revírov sú známe príklady umiestnenia hutníckych pecí a piecok náročky na vybraných  svahoch tak, aby boli splodiny horenia a tavby odfukované vetríkom preč od chájd hutníkov.

Ako sa vápenícka pec kupolovitého tvaru plnila surovým dolomitickým vápencom určeným na vypálenie je zrejmé z pripojených obrázkov.

Najprv sa zo sviežich alebo polosuchých  porozpieraných ohnutých vetiev pozväzovaných lykom opretých o bok - rímsu z kameňov pri dne pece uplietla malá kupolovitá konštrukcia  ktorá tvorila kostru a podperu priestoru klenby budúceho kúreniska. 

Na túto konštrukciu sa dôkladne v smere od krajov k stredu klenby poukladali vápencové skaly  s veľkou kusovitosťou, až kým sa celý priestor nezaklenul - nerozoprel o vymurované okraje pece do klenby .

 Toto vytvorenie klenby z väčších kusov nad budúcim ohniskom bolo kľúčové.

 Samonosná klenba z naloženého vápenca sa nesmela počas procesu pálenia vápna zbortiť, lebo vtedy by bolo pálenie predčasne ukončené, pec by vlastne zlyhala. 

Drevená podperná konštrukcia podopierajúca klenbu zhorela hneď po zakúrení, preto musela klenba niesť váhu samej seba a ďalších vrstiev nad ňou.  V niektorých oblastiach sa ešte pred ukladaním vápenca do klenby zvykli do pece zvislo zapichnúť dva - tri kusy hrubšieho suchého alebo mierne práchnivého dreva, ktoré potom počas začiatku pálenia vyhoreli a vytvorili tak ťahové otvory pre spaliny - sopúchy.

Toto je postup nakladania vápenca do klenby do hlinenej vápeníckej pece bez predku. Takéto pece sa stavali v oblastiach s nedostatkom vhodných kameňov - napríklad pri rímskych táboroch pri Dunaji. 

 Na odskúšanú stabilnú klenbu z veľkých kusoav sa následne navŕšila hrubšia vrstva stredne veľkých kusov vápenca, podľa možnosti tiež vo forme klenby, a na ne išla vrstva menších kameňov, až na koniec len drobné kamenivo - vápencový hrubší štrk. Pec sa pred pálením vyplnila tak, že pálený vápenec vyčnieval z pece ako kupola iglú. 

 Podľa údajov z internetu sa  niekde horná časť takto vyplnenej pece ešte z dvoch tretín výšky omazala blatom z haseného vápna a odpadu. 

Tu je rez a schéma naloženia vápeníckej pece aj s českým vápeníckym názvoslovím a náradím

V novšej - neskoršej dobe sa namiesto omazania prípadne zvrchu pozakrývala kusmi železných plechov. Vrch kupoly naloženej vápeníckej pece sa ale na rozdiel od miliera neomazal ani neprikryl, preto že bolo dôležité aby spalné plyny z kúrenia pod vápencom mali kadiaľ unikať, čo pri milieri nie je veľmi žiadúce - tam musí dôjsť k nedokonalému spaľovaniu.

Vo vápeníckej peci naopak musí drevo horieť dobre, aby plamene dosahovali teplôotu okolo 1000 stupňov Celzia. 

Schéma rez väčšou vápenickou pecou so spomínanými zvislými kmeňmi

Potom sa kúrenisko pod klenbou hrubého vápenca naložilo suchým štiepaným drevom a zapálilo sa.
Keď sa pec dobre rozhorela, oheň sa ďalej udržiaval prikladaním metrovice alebo siahovice.
 V naloženej peci sa kúrilo 3 - 4 dni, v závislosti od veľkosti naloženia- teda rozmerov pece. Menšie pece sa dali podľa literatúry údajne vypáliť aj za dva dni a dve noci kúrenia. 

Vrchol naloženej kupolovitej vápeníckej pece pred zapálením. Foto z Maďarska , z 60tich rokov z webu Etnofolk. Tu si vápeníci po okraji pomohli pálenými tehlami. 

Podľa podkladov na internete sa to, že je vápno už dobre vypálené, dalo spoznať podľa zmeny - zhoršenia horenia dreva. 

Po dokončení pálenia sa pec nechala vyhasnúť, popol sa po dohorení uhlíkov vyhrabal, preosial, odložil do nejakej bečky alebo krošní na predaj sklárom alebo salajkárom.

Pec sa nechala vychladnúť zo dva dni - údajne zvyčajne cez sobotu a nedeľu. Potom sa kusové spečené nehasené  vápno z pece ešte teplé pajsrom povylamovalo a uložilo pod strechu alebo do voza na predaj. 

Pec bola následne vyčistená a vápeníci ju pripravili  na ďalší cyklus pálenia, pokiaľ mali dostatok zásob dreva a vápenca.

Vápenícka pec zo slovenskej dediny Répáshuta v Bukových horách v Maďarsku. Vrchol kupoly pece naloženej vápencom pripravenej na zapálenie je tu obložený železnými plechmi . Foto zo súčasnosti , web sedlonka

Porozprávali sme si o tom, ako sa vápenícka pec obsluhovala a ako sa s ňou pracovalo.

Povedzme si ešte niečo o tom, ako to v Štiavnických vrchoch bolo s vápeníctvom.

Pálenie vápna sa mohlo robiť len tam, kde boli ložiská vápenca a zároveň dostatok dreva na kúrenie pri jeho vypaľovaní.  

V oblasti dnešného mesta Štiavnice je len jeden výskyt vápencov na povrchu - na Juraj (Jergy) štôlni nad Banskou Belou. 

Možno preto predpokladať, že v počiatku výstavby múrov mesta sa aj tu na Jergyštôlni vápenec ťažil a pálil. 

Keďže je táto  malá vápencová oblasť  "zovretá" medzi dvojicu bývalých rannostredovekých banských oblastí  Belú a Štiavnicu, možno oprávnene predpokladať, že v tejto oblasti sa veľmi rýchlo vyčerpala druhá najdôležitejšia surovina - palivové  drevo, ktoré sa v obrovských množstvách spotrebúvalo v baníctve a hutníctve. 

Preto som toho názoru, že už najneskôr v nejakom 15 - 16. storočí sa vápeníctvo v oblasti presunulo a posilnilo do vzdialenejších , na vápenec a drevo bohatších oblastí: Sklených Teplíc, Vyhní, Hodruše a Kopaníc. 

V Sklených Tepliciach sa vyvinulo už v skorom stredoveku hlavne sklárstvo a uhliarstvo, hoci nepochybujem že tu bolo rozvinuté aj vápeníctvo, preto že v tejto doline sú výskyty vápenca najväčšie z celého okolia . 

V Teplickej doline bolo baníctvo málo vyvinuté, po zániku sklárskej huty bola poniže kúpeľov postavená jedna strieborná huta.

 V Hodruši sú druhé najväčšie výskyty vápencov, nie všetky boli ale vhodné na výrobu vápna. V Hodruši sa v porovnaní s Vyhňami alebo Sklenými Teplicami viac vyvinulo baníctvo a hutníctvo. Dodnes je v Hodruši-Hámroch známe menšie vápennícke centrum "Do Vápna" pri Kopaniciach-časti Dedina. 

Vápenícke pece sa tu ale zachovali už len ako séria jám vo svahu. Predpokladám, že boli rovnakého typu ako táto vo Vyhniach.

Vo Vyhniach sa vyvinulo drahokovové  baníctvo v porovnaní s Hodrušou v menšej miere, ale o to viac sa tu rozvinulo železorudné baníctvo, 

Železné baníctvo a hutníctvo vo Vyhniach pretrvalo aj po zániku železorudného baníctva v Hodruši, ktoré sa pretransformovalo ešte viac na drahokovové. 

O tom, že vo vápencovom lome pri terajších futbalových ihriskách sa ťažil vápenec aj na vápenícke účely sa odjakživa vedelo, ale na pec či pece sa zabudlo.

 Nevylučujem ani to, že tu vo vyhniach ešte nejaké zvyšky ďalších vápeníckych pecí v okolí budú nájdené. 

         

Nakoniec si treba povedať v akom stave táto konkrétna pec je.

 Je ešte vo vcelku v zachovalom stave, na pravej strane čela pece treba domurovať pár vypadnutých kameňov.

Záber do vnútra polokupoly kamennej vápeníckej pece. Plno odpadu, niečo sa dá aj recyklovať v zberných surovinách

 Vnútrajšok pece je ale z väčšej časti vyplnený rôznym stavebným a kovovým odpadom.
Ten by bolo treba povyberať, okolie pece trochu vyčistiť od náletových krovín,  aby sa pec ukázala v celej kráse.
stavil by som sa, že vo vnútri pece bude dookola vymurovaný "schod" - sokel na ukladanie základov klenby z vápencových blokov.

Možno by nebolo zle na jar usporiadať malú brigádu na jej vyčistenie a malú opravu pravého boku.
Prípadne k nej potom možno spredu pristaviť malý drevený prístrešok, aký pri takýchto peciach býval, aby prikladač počas dažďa nezmokol na kosť.
Na prístrešok primontovať tabuľku s informáciou, čo to je, a načo to zariadenie slúžilo. 

Poloha vápeníckej pece a lomu na vápenec o ktorých v článku píšeme. Foto z webu mapy.cz

Poloha pece vo Vyhniach pri biatlonovom areáli je : 48°30'6.62"N ,18°47'22.86"E odčítaná z webovej aplikácie

Vo Vyhnianskom  biatlonovom areáli je naplánovaná  veľká rekonštrukcia celého areálu na modernejší areál , so spevnenými cestami, osvetlením a ďalšími zásahmi do terénu .

Zostáva nám dúfať, že tieto adaptácie  a zmeny nezničia vápenícku pec samotnú. 

Viem si predstaviť aj prezentáciu vápeníckej pece , zasadenú do zmodernizovaného areálu.

  Kto vie, možno sa raz podarí z nej urobiť  aj významnejšiu atrakciu - raz za čas sa v nej možno bude dať aj vypáliť jedna-dve menšie várky vápna. 

Na okolitých opravovaných hradoch Revište a Šášov by možno privítali klasické starosvetské  pálené kusové vápno.  

Keď nič iné, počas biatlonových podujatí v nej môže symbolicky horieť biatlonovo -vápenícky oheň, kde sa môžu ohrievať diváci aj organizátori.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

text: K.Ivan ,  September 2017 - Január 2018

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. 
Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho prípadne pozmenené ako svoje vlastné dielo. 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Podklady a webové stránky: 

https://is.muni.cz/el/1421/podzim2012/AEA_59/37296374/Senkyr_vapenictvi_a_cihlarstvi.pdf

https://www.researchgate.net/profile/Richard_Ther/publication/287677628_Roman_age_lime_kilns_in_Tunechody_near_Chrudim_eastern_Bohemia/links/5840068708ae61f75dcc98f4/Roman-age-lime-kilns-in-Tunechody-near-Chrudim-eastern-Bohemia.pdf

http://mapio.net/pic/p-71164696/

http://vapenici.webnode.cz/l/kanalova-pec/

http://podzemi.solvayovylomy.cz/techpam/cernydul/cernydul.htm

https://exarc.net/issue-2013-1/ea/experimental-lime-burning-based-findings-roman-empire-period

http://www.ludovakultura.sk/index.php?id=689

http://www.sedlonka.com/zahranici/madarsko_03/39.jpg