Polemika k sapérskemu poboreniu hradieb hradu Tekovská Breznica

 

Kvôli mojim názorom o histórii Breznickému hradu som už mal zopár virituálnych sporov na nete. Odborníci aj nadšenci našich hradov sa pri histórii hradu Breznica často pridržiavajú  zmienky Csánkiho a Bornemiszu, že hrad bol dobytý v roku 1311 vojskami Matúša Čáka za pomoci podkopu hradieb sapérmi.

Aby bolo jasné hneď od začiatku – nepochybujem, že podkopávanie hradieb kvôli narušeniu ich statiky a neskôr aj ich vyhadzovaniu do vzduchu náložami strelného prachu  bolo v stredoveku hojne využívané. Je o tom množstvo historických dôkazov – nespochybňujem ani sapérske práce, že by u nás nikdy neboli použité ako také. Historické dôkazy o sapérskych prácach sú zo stredoveku hlavne zo zahraničia, v prípade hradov a pevností budovaných na rovinatej pôde alebo štrkových náplavoch riek či potokov. V novoveku boli sapy použité aj na dnešnom území slovenska počas protitureckých vojen - ako zo strany obrancov, tak aj obliehateľov. O využívaní sapérov na podkopávanie výšinných hradov na skalách ale nie sú u nás zmienky prakticky žiadne.

Teda až na jednu výnimku. Zmienku o údajnom podkopaní hradieb hradu nad obcou Tekovská Breznica

  Nazdávam sa myslím oprávnene,  že pri hrade Breznica / Blebenstein sa nedali tieto sapérske techniky použiť z viacerých dôvodov. V nasledujúcich statiach vysvetlím prečo by podkopanie Breznického hradu nešlo. 

Osobne som toho názoru, že to nie je možné hlavne z technických a geologických dôvodov. O technické poznatky a technológie využívané v hlbšej minulosti spojené s razením chodieb a hĺbením šácht som sa opieral aj pri článku o hradných studniach či tajných chodbách z hradov.

 Každý máme svoju pravdu, definitívne o tom, kto má ohľadom Breznického hradu tú pravdu najpravdúcejšiu ,by mohol rozhodnúť len detailný a rozsiahly archeologický výskum, ktorý tu zatiaľ nebol urobený.

 To mi však nebráni, aby som v tomto príspevku neargumentoval svoje názory, ktoré sa raz môžu ukázať ako chybné. Jednoducho z toho dôvodu, že história nás na druhej strane učí, že niektoré tvrdenia starých zápisov, ktoré sa zdali byť vysoko nepravdepodobnými, sa nakoniec po revízii  a výskumoch ukázali predsa len ako skutočne podložené a pravdivé.

Ako vraj raz povedal jeden zrakovo hendikepovaný, keď si kupoval lístky na zahraničný nemý film s titulkami: "No...veď Uvidíme!"

V krátkosti si zhrňme dátumové míľniky doteraz uvádzané odborníkmi historikmi na základe podkladov starých listinných dokumentov o Breznickom hrade:

Ako prvé písomné zmienky o hrade Breznica nad rovnomennou obcou sa uvádzajú dva roky - prvou písomnou zmienkou o hrade má byť rok 1273, čo by malo znamenať , že kamenný hrad by mal byť postavený na strmom kamennom hrebeni ešte pred Tatárskou inváziou, následne však mohol byť zničený aj s obcou . Tento rok je ale inými historikmi spochybňovaný ako nevieryhodný, preto že listina je podľa historikov falošná - motívom falšovania listiny je ohýbanie histórie z dôvodu majetkových sporov a nárokov z nich vyplývajúcich,  medzi Beňadickým opátstvom a Ostrihomským arcibiskupstvom.

Za spoľahlivejšiu prvú písomnú zmienku o hrade Breznica (Blebenstein) je uvádzaný rok 1311, kedy bol hrad dobytý vojakmi Matúša Čáka z Trenčína, ktorý ho mal dobývať s údajnou pomocou podkopania a narušenia hradieb sapérmi. Vierohodnosť použitia sapérskych techník nebola overená, zmienka bola prevzatá z iných starších zdrojov.

Aj Andrej Kmeť ho spomína v diele Sitno – druhý diel- s odvolávkou na zdroje starších autorov takto: Breznica, už pred r. 1240 jestvovavšia obec a hrad Brezinche, po r. 1240, teda po tatárskom pustošení iba hrad Berzenche v Tekove;....tento spolu i s obcou spustošený hrad vystavil poznovu arcibiskup ostrihomský Filip, avšak trenčiansky Matúš Čák ho zase podkopal a znivočil. „

 Podľa archeológov bol Breznický hrad (Blebenštajn) najviac prestavaný,obývaný – a zdá sa že aj dobývaný – v polovici 15. storočia, teda v období panovania Matyáša Huňadyho – legendárneho Kráľa Mateja.

O sto rokov neskôr bolo už ale všetko inak. 

V roku 1546 bol Breznický hrad podľa historických prameňov už v polorozpadnutom stave - porušený, ale ešte stále sa údajne hodil na ubytovanie posádky pozorujúcej hlavne pohyby tureckých vojsk a martalovcov medzi Pukancom, Beňadickým opátstvom a Novou Baňou , v takomto polorozpadnutom stave mal byť údajne ešte začiatkom 18. storočia, čo by malo znamenať, že ho posádky tam umiestnené predsa len opravovali, rozširovali, dostavovali a reparovali podľa potreby daných storočí. Údajne až po roku 1700 múry miestni Brezničania, Orovničania a možno aj Beňadičania postupne rozoberali na stavby svojich obydlí či kostolov. Z Hradu Breznica /Blebenstein vidno na priamy dohľad na Beňadické opátstvo,  aj na staré bane Havranieho kameňa nad Novou Baňou. Výhľad na Ivankov Hrad nad Rudnom kryje hora na opačnej strane ústia Rudnianskej doliny.  

Na mape Uhorska od  Visschera  z roku 1640 je Breznický hrad nakreslený ako hrad horiaci, v plameňoch na strechách. Na neskorších mapách – napríklad roku 1660 je kreslený bez striech veží, teda zhorený. Mám z hradu vzorku škvary vzniknutej pretavením popola, čo ukazuje lokálne dosiahnutú pomerne vysokú teplotu horenia, pri ktorom došlo k taveniu popola. Drevný popol sa taví zvyčajne pri teplotách nad 1200 stupňov Celzia. Kedy však hrad vyhorel, to sa nevie. Je možné že vyhorel niekoľkokrát, ako mnohé iné hrady v okolí.  

Nicolaes Wisscher II. (1649 -1702) zo známej flámskej rodiny kartografov ktorý mapu vytvoril, pochopiteľne na tomto území nikdy nebol. 

V súčasnosti, keď už sú dostupné radarové snímky povrchu, ktoré eliminujú "informačné znečistenie" spôsobované náletovou vegetáciou si môžeme hrad Breznica, alebo to čo z neho zostalo, poobzerať v pôdoryse oveľa podrobnejšie.

Tu je na radarovej snímke ArcGis, vpravo aj pevnôstka na skalnom brale Sokolia skala s výraznou polmesiacovou priekopou a valom. Dobre tiež vidno obe prístupové cesty - od pravého dolného rohu z doliny Tomanov Rígeľ, a z horného okraja cestu od dediny. Cesta ukazujúca sa v ľavej časti je súčasná lesná zvážnica. 

Vždy sa trochu pousmejem, keď v literatúre narazím na formuláciu, že sa jedná o "Breznický hrádok". Ono je to trochu inak. 

 Hrádok je len meno vrchu na ktorom stojí, ale názov evokujúci menšiu veľkosť hradnej stavby sa v skutočnosti nevzťahuje na reálnu veľkosť či rozlohu hradu stojaceho na jeho trojcípom vrchole.                                                                                                                                                                                                                                                                                                     Keď totiž porovnáme túto ruinu Breznického "hrádku" s ruinami iných lepšie zachovaných a čitateľných hradov na Pohroní ( Revište, Šášov, Ivankov Rudniansky hrad, Kremnický Hrad, Slovenská Ľupča) z pohľadu rozmerov, tak mi Breznický vychádza ako jeden z najväčších hradov na strednom Pohroní. Nie plošne najväčší, ale najväčší od jedného konca hradieb k druhému koncu, v čase keď dosiahol svoju "plnú slávu" teda stavebný rozvoj do konca 17. storočia.  

Napríklad Revištský hrad má rozmery 40 x 100 metrov, Šášovský hrad  má rozmery len 26 x 60 metrov - ak nezarátame jeho predbránie pri hradnej studni. Oba zmienené hrady sú pravdepodobne približne podobne staré ako Breznický hrad, dokonca majú aj rovnaké roky prvých písomných zmienok.

 Na radarovej snímke sa Breznický hrad javí pôdorysne ako takmer súmerná trojcípa hviezda (ako znak áut Mercedes) s dvomi ramenami dlhými po 120 metrov, a jedným kratším ramenom približne 90 metrovým na ktorom je citadela hradu, všetky tri ramená hradu sa stretajú v centre blízko jadra hradu .

 150 metrov juhozápadne od hradu na hrane hrebeňa je  ešte predsunutá pevnôstka Sokolia skala na vysokom brale so strmými stenami spadajúcimi do Chválenskej doliny,  zo strany jediného možného prístupu od úzkeho hrebeňa je od prístupu oddelená hlbokou polkruhovou priekopou a valom ktoré pekne vidno. Zrejme tam bol aj padací mostík či lávka a tiež asi kolová palisáda.  

Ako každý hrad , aj ten Breznický je postavený s využitím miestneho terénu, a preto jeho ramená hviezdy sú pomerne úzke, len nejakých 20 - 30 metrov na šírku, na vzdialenejších koncoch len do 10 metrov na šírku, ale podobne „úzke“ sú kvôli tvaru vrcholového hrebeňa na ktorom stoja, aj blízke hrady Revište či Šášov. Pri Šášove je jeho predsunutá obranná pevnosť na výšine nad ním rozlohou dokonca väčšia , než hrad Šášov  samotný. 

 

Keby ste slúžili na Breznickom hrade v renesancii či novoveku ako povedzme panoš, a niekedy v 16 - 17. storočí by Vám veliteľ okraja obrany juhozápadnej vetvy opevnenia na Breznickom hrade prikázal ako poslíčkovi utekať niečo odkázať veliteľovi severného okraja opevnenia,  že od západu je v doline podozrivý pohyb skupiny ľudí, utekali by ste do kopca vo vnútri hradieb nie menej ako 350 metrov. Aj v dobe Matúša Čáka keď bol hrad ešte rozlohou menší,  by ste sa na tej trase prebehli najmenej  150 metrov

Asi by ste sa zadýchali oveľa viac, ako na blízkych okolitých hradoch, ktorých dĺžka nepresahuje 100 metrov.  Z jedného konca pevnosti na druhý koniec pevnosti (od brány ku cisterne)  by ste podobných 350 metrov museli utekať zrejme len na Zvolenskom "pustom" hrade, ktorý je považovaný za jeden z najväčších hradov na Slovensku, a možno by ste sa mohli podobne prebehnúť ešte tak na Spišskom hrade.

 Ideová rekonštrukcia jadra hradu Breznica od pána Guteka predpokladá prístupovú cestu do hradu končiacu nejakou bránou zo severozápadnej strany pri jadre hradu. To nevyzerá byť z pohľadu lidarových snímok dostupných v súčasnosti pravdepodobné.

Samozrejme, treba jedným dychom povedať, že dnes je ľahké byť „za múdreho“ keď už sú k dispozícii radarové snímky, ktoré „odpracú“ všetku vegetáciu, ktorou je v súčasnosti hrad v lese zarastený. Lenže v čase použitia klasických metód zamerania hradu historikmi Matejkom, Gutekom, Bónom, Piačekom, Pirekom ešte nič  také k dispozícii nebolo. Preto urobili vyššie menovaní páni pri meraní zvyškov hradu Breznica pred jednou generáciou kusisko dobrej roboty - zameriavať do mierky hrad zhltnutý lesom nie je nič jednoduché.

 Radarové odrazy povrchu  o takmer 20 rokov neskôr od vytvorenia kresieb pôdorysu Blebenštajnu jasne ukazuje, že k hradu Breznica vedú dnes dve staršie vozové cesty. 

Jedna od severozápadu od obce obtáča vrch popod hrad smerom na juh ponad Chválenskú dolinu a k hradu prichádza popod pravdepodobnú citadelu  (možno bývalý donjon?) hradu po prudkej otočke na sedle medzi Citadelou a pevnôstkou Sokolia skala.

Druhá cesta vedie od juhovýchodného okraja obce dolinou Tomanov Rígeľ proti prúdu Breznického potoka západo-východným smerom  asi  1,2 kilometra a následne sa po prudkej zatáčke dvíha k hradu  od juhovýchodu na severozápad po južnom svahu, aby skončila na tom istom sedielku medzi citadelou hradu a pevnôstkou Sokolia skala, ako severozápadná prístupová cesta.

Podľa lidarových snímok  bol vstup do hradu riešený skôr takto (s použitím kresby p. Guteka) 

 

Takto zvyšky hradu v pôdorysnom premietnutí zakreslili páni Gutek a Matejka  - viď použité zdroje informácii dole na konci článku. 

Obe cesty sa stretajú v sedielku v zovretí „klieští“ dobrých možnosti paľby obrancov z dvoch strán : od hradu aj od pevnôstky Sokolej skaly (rozumej paľby šípmi z lukov,striel z kuší, neskôr aj palných zbraní ako sú hákovnice) .  

V každom prípade bol podľa všetkého vstup ľudí a materiálu do hradu spod citadely chodníkom od juhovýchodu, nie severozápadu  ako je nakreslené na ideovej rekonštrukcii jadra hradu.

Už som spomínal vekovo príbuzné hrady Revište a Šášov. Oba majú prístupy k jadru hradu vyriešené tak, že ktokoľvek vstupoval do hradu, musel prejsť tesne popod obytno- obranné jadro hradu cez niekoľko brán predhradia a dať sa tak vystaviť paľbe prípadných obrancov vo výhodnom postavení, kým sa dostal k jadru hradu.

 Ak sú spomenuté hrady približne podobného veku, budú mať zrejme aj podobný systém vstupu výhodný pre obrancov a sťažený pre dobyvateľov.  

 Popod severozápadnú hradbu podľa radarových snímok naozaj vedie na stometrovom úseku horizontálna štruktúra podobná ceste alebo cestičke, paralelne s líniou opevnenia, ale na oboch koncoch je táto štruktúra ukončená skalnými útvarmi, od ktorých už nepokračuje ďalej.   Možno je to pozostatok predsunutej kolovej palisády, možno niečo iné. Spomínaný útvar je vľavo od horného stredu. Vpravo dole je mierka. 

Obrázok návrhu rekonštrukcie pána Guteka ukazuje okraj palisádovej hradby juhozápadného výbežku hradu len asi v jednej tretine dĺžky skutočného opevnenia ktoré dnes zobrazuje radarová snímka. No, ako som povedal, v súčasnosti je už ľahké byť mudrlantom, keď máme také vymoženosti na internete.

Nemôžem ale  v tomto príspevku  jednoznačne tvrdiť, že obe cesty k hradu sú rovnako staré – jednu z nich možno vybudovali neskôr obyvatelia na odvoz stavebného kameňa z hradu do podhradia, alebo možno na zvážanie siahovice po spustnutí hradu. Možno boli od začiatku urobené na hrad cesty dve. Neviem.

 Poďme však k meritu veci a dôvodu písania tohto príspevku: prečo si myslím, že hrad nemohol byť podkopaný sapérmi na porušenie statiky jeho hradby.

Dôvody môjho (možno mylného) presvedčenia sú nasledovné myšlienky vychádzajúce z postupov kritického myslenia:

1. Hrad je postavený na vrcholových skalných ostrohách vrchu sopečného pôvodu (nie je priamym produktom blízkeho Putikovho vŕšku, aby bolo jasné!) -  podobne ako zhruba rovnako staré hrady Šášov a Revište.

Hrady Šášov aj Revište sú postavené murivom priamo na skale po skopaní pôvodnej tenkej vrstvy pôdy na holý kameň – prečo by hrad Breznica mal byť výnimkou zo zaužívaných postupov a stavitelia by na Breznickom hrade ponechali pod hradobnými múrmi plastickú pôdu, ktorá ihneď začne robiť problémy so statikou pri zaťažení hmotnosťou múra?

 2. Je veľmi pravdepodobné, že na kopáčske práce a úpravy skalného terénu pri výstavbe hradu boli použití baníci z blízkeho Pukanca, preto že Breznický hrad chránil Chválenskú dolinu spájajúcu Pohronie s Poiplím cestou pre vozy. Cesta z Chválenskej doliny vychádza priamo pri Pukanských baniach, baníci a vlastníci baní ako aj magistráty Kráľovského Banského Mesta Pukanca mali na funkcii hradu Breznica priamy záujem a motiváciu, podobne ako Novobančania. Mohol ich ochrániť pred nájazdníkmi.

Dnes sa už na Pukanské bane pomaly zabúda, ale treba si uvedomiť, že stredoveký a novoveký rozsah banských prác v tesnom okolí mesta Pukanec je pravdepodobne plošne absolútne najväčší na celom Slovensku, a ani Kremnica ani Štiavnica či bane v okolí Bystrice sa nemôžu popýšiť takými obrovskými pingoviskami po hĺbení tisícov šachtíc, aké má Pukanec na sever od mesta. Bolo tu teda v 12 – 13. storočí k dispozícii veľké množstvo kvalifikovaných kopáčov a banských odborníkov vyškolených praxou, ktorí sa vyznali v prácach s kameňom. Jedna zo zásad stredovekých banských stavieb hovorí – ak sa dá, skop všetku hlinu až na rastlý kameň a až potom stavaj múr väčšej stavby. Baníci v stredoveku vo svojich rudných revíroch bežne stavali napríklad kolesovne pre vodné kolesá banských strojov priemeru 6 – 8 siah, budovy kolesovní a šácht si hrúbkou múrov, rozmermi a zaťažením základov nezadali so stavbami hradných palácov a obranných hradieb.       

 3. Tesne popod okraje hradieb prechádzajú na južnej a severovýchodnej hrane hradu skalné východy tvorené odolnejším andezitom, ktoré sú na strane Chválenskej doliny mocné až 30 metrov. Laici kafrajúci do geológie by si mohli myslieť, že vrch Hrádok je geologicky pomerne mladý - že ho tvoria produkty jedného z najmladších vulkánov v strednej Európe - Putikovho vršku - ktorý je len kilometer vzdialený na opačnej strane Chválenskej doliny. To je omyl. Hrádok je oveľa starší než Putikov vŕšok, je tvorený andezitovými lávovými prúdmi Štiavnického vulkánu. Naj pikantnejšie z geologického pohľadu je to, že ani samotný Putikov vŕšok napriek všeobecne rozšírenému názoru vlastne nie je časťou toho najmladšieho vulkánu na Slovensku, ale o tom niekedy inokedy    

Tento andezitový skalný výchoz – skalná čiapka hrebeňa vrchu Hrádok, chránila hrad okrem iného aj pred hypotetickým kopaním sapov v hline či andezite .

Zjednodušene povedané, aj keby ste zo vzdialenosti väčšej ako 50 metrov od hradieb (alebo mimo dostrel lukov, kuší, prípadne hákovníc) usilovne začali kopať v prudkom svahu dohora sapy smerom k vonkajším hradbám s úmyslom narušiť ich podkopaním, narazíte na skalu.  10 – 20 metrov od okraja základov hradieb hradu Breznica by kopáčov v kopaní zastavila hrubá vrstva tvrdej a odolnej horniny, cez ktorú sa dá prerúbať len kladivkom a želiezkom, s postupom tak 8 -10 metrov za rok intenzívnej práce.

 Ten posledný 20 metrový úsek pod múry by ste si museli dať tesať baníkom zhruba 2 roky, a tak dlho podľa dostupných zdrojov informácii nikto nikdy Breznický hrad neobliehal.

Okrem množstva času by to podkopávanie stálo aj značné množstvá peňazí na platenie baníkov. Baníci boli aj pred aj po začatí doby nevoľníctva slobodní ľudia a museli ste ich platiť a zabezpečovať im potraviny aj v prípade, že ste veľký pán Váhu a Tatier.  

 Podobné hrany tvrdej horniny sú aj na severozápadnom okraji hradieb a na severovýchodnom okraji, len sú trochu viac ukryté v sutine zbúraných hradieb , než tie na južnom svahu. Nech by ste kopali z ktorejkoľvek strany čelbou sapu by ste narazili ešte pred základmi hradieb na tvrdú horninu a z kopania by nebolo nič užitočné. Nepodceňujme starých baníkov či sapérov, aj keď nemali technické vymoženosti, terén a kamene vedeli čítať častokrát omnoho lepšie, než my. 

Akékoľvek zakladanie sapérskych výkopov je v prípade Breznického hradu okrem sklonu terénu mimoriadne sťažené aj tvarom pôdorysu hradu  - trojcípou hviezdou. Tvar pôdorysu umožňoval obrancom zasypávať útočníkov aj sapérov z ktorejkoľvek strany prístupových svahov krížovou paľbou z dvoch "cípov" hradu, nie len z jednej strany.  

 

4. Kopanie sapov si  aj v stredoveku vyžadovalo podporu a čas. Podporu hlavne logistickú - dopravu dreva na vystužovanie, ktorá by zrejme neunikla pozornosti obrancov hradu, ale hlavne palebnú podporu. Podľa výskumu polohy streliek šípov v teréne smerovali útoky na hrad prevažne z juhu - teda hore svahom  od doliny Tomanovho rígľa. Prečo dobyvatelia volili prevažne tento smer nie je známe, z taktického hľadiska je južný svah trojstennej pyramídy vrchu Hrádok, na zrezanom vrchole ktorého tróni Breznický hrad, najmenej vhodný na širší útok pechoty, ak útočíte na hrad Breznica /Blebenštajn (kone na 30 stupňovom svahu sú využiteľné obmedzene kvôli ich spomaleniu v strmine). Širší útok pešiakov na dlhom úseku Tomanovho rígľa zo začiatku od dna doliny sťažuje takmer súvislý bralný pás, tvorený druhou - nižšou vrstvou odolnej horniny z výlevu lávy štiavnického stratovulkánu -obdobnej ako vrstvy tesne pod hradbami ktorá je o niečo tenšia. Tvrdšia hornina sa v teréne prejavuje ako rad bralovitého útesu, cez ktorý sa pechota vybavená aj rebríkmi len ťažko škriabe, jazda by spodný bralnatý pás  musela  obísť na kilometrovom úseku, a poskytnúť tým niekoľko desiatok cennných minút na prípravu obrany.

Jediný zmysel útokov na hrad Blebenstein z juhu je vtedy, keď útočníci prídu po hrebeni od smeru Pukanca a Devičian.

 5. Tenká vrstva pôdy na vrchu Hrádok ako prekážka sapérskych prác.

Už pri stavbe hradu bol celý vrch zo všetkých strán veľmi pravdepodobne odlesnený až po dná priliehajúcich dolín kvôli výhľadu a nerušenému strieľaniu od posádky hradu. Drevo bolo potrebné na stavbu hradu samotného, v prvej fáze bola stavba určite obkolesená kolovými palisádami, a okrem toho by stavitelia hradu zrejme nepripustili zhoršovanie výhľadu z hradu stromami či krovinami. Vrch Hrádok ý má zo všetkých troch strán sklon svahu 25-30 stupňov , čo je celkom slušná strmina. Na každých 100 prejdených metrov nahor aj dnes vystúpate  o 30 -40 metrov -čo je výška 10 poschodového paneláku. Taký svahový sklon určite spôsobil po odlesnení eróziu a odnos pôdy do dolín najmä s nástupom "malej doby ľadovej" teda chladného daždivého obdobia okolo roku 1300 ktorá trvala zhruba do roku 1700. Kopať sapy vo vrstve pôdy tenšej ako 3 metre sa prakticky nedá, kopanie poležiačky a lebo pokľačiačky výrazne znižuje výkony a postupy čela kopaného diela.

Tak či onak, aj keby bola vrstva pôdy a zvetranej horniny na Hrádku hrubšia ako 3 metre, čo asi v tej dobe nebola, spotrebujete ohromné množstvá dreva na vystužovanie sapových chodieb , lebo v takom materiáli ako je hlina, musite kopanú chodbu vystužovať stojkami a stropnicami (prekladmi) nahusto - povedzme s rozostupom dverají nie viacej ako 1 meter, k tomu musíte dávať všade splna paženie z papečiny, prútia, inak sa chodba zavalí pre nesúdržnosť stropu chodby. Môžete namietať, že dnes je pôdny pokryv miestami hrubší , ale treba si zároveň uvedomiť, že za 500 rokov, odkedy hrad viac- menej pustol a vrch po nejakej dobe opäť pokryli stromy , ktoré koreňovým systémom znovu výrazne spomalili dažďovú eróziu pôdy, na mieste svahov vznikla z tlejúcej biomasy listov a konárikov nová vrstva pôdy v hrúbke najmenej  meter hrubá.

 Teraz si trochu budem protirečiť:

Proti prítomnosti stromov na hradnom kopci počas dlhých storočí od zničenia alebo rozpadu hradu (až na posledných 100 – 200 rokov) – jeho zarastaniu ale zase hovorí úplná absencia typických stôp po uhliarskych milieroch, ktorými sú všetky okolité hory priam posiate. Aj na mapách prvého vojenského mapovania je vrch Hrádok označený iba ako čiastočne zarastený. Neprítomnosť uhliarov na vrchu Hrádok možno ale vysvetliť prípadným zákazom rúbania stromov na uhliarske účely vlastníkom pozemkov. V každom prípade všade naokolo po iných svahoch stopy po milieroch v pravidelných rozostupoch sú. Na hradnom vrchu nie.

 6. Absencia stôp po výkopoch vedúcich kolmo na hradobné opevnenie.

Na radarových snímkach s rozlíšením 10  a menej centimetrov nevidno žiadne stopy po chodbách sapov, ktoré by sa museli po zavalení prejaviť depresiami povrchu, ktoré radar jasne rozoznáva. Hradológovia pravdepodobne namietnu, že ich mohli po použití Čákove vojská zasypať.Mohli na to nahnať poddaných. To je pravda, ale aj zásypy nechávajú stopy - zásypový materiál má dobu usadania desiatky rokov, a nakoniec sa povrch na miestach zasypaných výkopov preliači. Okrem toho narušenia súvrstvia výkopmi (aj zásypmi) nevyhnutne v takomto teréne zapríčiní neskôr vznik ronových rýh.

Prejavy úzkych depresii alebo ronových rýh ale na radarových snímkach blízkeho aj širšieho okolia hradu Breznica (Blebenstein) chýbajú.

Takto vyzerajú stopy po prepadnutých zavalených krátkych banských chodbách v blízkosti zaniknutých lokálnych ciest plytko pod povrchom. Snímka je z inej lokality

Aby bolo zrejmé,  ako sa múry narušujú podkopmi, považujem za potrebné zdôrazniť, že na narušenie hradieb nestačí jeden sapový podkop. Musíte ich robiť viacej, aspoň tri - štyri, aby ste hradobný múr narušili v dostatočne širokom páse aby mohlo dôjsť k dostatočne širokému prielomu v múre. Prielom sa potom (po podrazení podpier držiacich spodnú hranu múru v sape) vytvára v tvare širokého A pričom podkop múra musí mať šírku aspoň dvojnásobok spodku pomyselného Áčka prielomu. Na to Vám nestačí jeden či dva sapy. Musí ich byť viacej – 3, 4 ktoré sa spoja pod múrom na zamýšľaný prielom.   Absencia stôp po výkopoch sapov  je významnou indíciou podpory môjho názoru, že kvôli vyššie uvedeným dôvodom sapy pri hrade Breznica pravdepodobne nikdy neboli, preto že by nemali zmysel.

 Argument, ktorý niektorých čitateľov určite napadol – že približne rovnako starý Žakýlsky pustý hrad je predsa podkopaný dvojicou štôlní- takže sa podkopávanie hradov na Strednom Slovensku predsa len dialo, bohužiaľ neobstojí.

Keď bola dvojica krátkych štôlničiek na hrade Žakýl (Brezový hrad) vyrazená, hrad už bol stovky rokov opustený. Podľa morfológie banských diel a použitej technológie razenia pomocou odstrelov pušným prachom s krátkymi ručnými vývrtmi ide o jasné dielo pokladokopov s baníckymi koreňmi a praxou z 18 – 19 storočia, teda doby, keď sa „kopanie pokladov“ na dnešnom slovensku veľmi rozšírilo. Ostatne aktivity pokladokopáčov zdokumentovala na hrade Žakýl v 19. storočí aj súdobá literatúra. Podobné veľké kopanie pokladov sa odohralo aj na Zvolenskom Pustom hrade a asi aj na mnohých iných. 

Boli to časy takzvaných „Vlašských listov“ ktoré sa medzi tými, čo vedeli čítať, šírili ako dnešné „Nigérijské listy“ (o tom ako umrel bohatý právnik v Afrike a vám úplne neznámy človek chce dať polovicu z jeho miliónov dolárov). Veľmi veľa ľudí napašmali takéto písomnosti ako vtedy, tak nalákajú rádobychytrákov aj dodnes.

Na záver pár hypotéz protirečivých:

 Považujem za možné, že Čákovi vojaci použili na poškodenie kamennej hradby alebo drevených palisád slabé miesto jeho stavby.  Matúš Čák bol pred spätným dobývaním hradu Breznica podľa niektorých zdrojov jeho majiteľom. Jeho ľudia by v takom prípade museli poznať stavebné slabiny hradu, aj keď ho pravdepodobne nepostavili, čo by tak bola ich strategická výhoda. Vedeli by kam treba udrieť, alebo kam sústredene zaútočiť.

 Iné zdroje však tvrdia, že pred dobývaním Hrad Breznica v Čákovom majetku nebol. Aj pri takej alternatíve vojakom stačilo podplatiť alebo vydierať niekoho z podhradia Tekovskej Breznice, kto hrad poznal, aby im ho podrobne popísal, a našli jeho slabinu. 

Potom je tu možnosť "chválenkárstva".

Pisárovi dokumentov spomínaných Csákym a Bornemiszom sa mohli vojaci Matúša Čáka Trenčianskeho po dobytí hradu Breznica pochváliť, že použili na dobytie hradu  sapérske postupy, ktoré boli v tej dobe niečo ako "najlepšie odporúčané postupy "  - vec prestíže a pokrokových techník.

Chvastanie nemožno v takomto prípade vylúčiť,  prinajmenšom kvôli získavaniu prestíže a ohurovaniu či zastrašovaniu potencionálnych súperov a nepriateľov.

Je oveľa lepšie dať do histórie zaniesť záznam v znení ako „hrad sme podkopali sapmi a zvalili sme múry (ako najmodernejší vojenskí stratégovia)!“ ,než aby sa do histórie dostalo zápisom niečo realistickejšie,  ako dačo v tomto zmysle:

 „Dostali sme sa do hradu Breznica v noci zradou, lebo slúžka Anča z hradu bola zamilovaná do poručíka kyrysníkov a v noci nám otvorila bránu za protisľub že si ju za to vezme za manželku. Rozmlátili sme jej lebku palcátom ešte nad ránom, hneď po tom, ako sme sa s ňou všetci rad-radom pobavili - rovnako, ako sme pozabíjali v mene Pánovom všetkých ostatných, čo boli na hrade“...

K zrúcanine sa ostatne vsťahuje miestna povesť o strašiacej dievčine -zradkyni, kvôli ktorej sa údajne neodporúča na hrade nocovať.   

Sapérske postupy podkopávania hradu či pevnosti postaveného z tehál či kameňa niekde na rovine na hlinitom podloží  po vypustení vodnej priekopy obliehačmi boli efektívne a pomerne rýchle, ale dobýjať sapmi výšinný hrad na kamennom podloží nemá podľa môjho názoru ani logiku ani opodstatnenie.

Jednoduchšie, lacnejšie a rýchlejšie je nadránom vyhodiť hradbu na slabom mieste v noci priloženými náložami, vyvaliť bránu nejakým krytým baranidlom , možno použiť pár balíst s vysokými krivkami dráh striel z dostatočnej vzdialenosti spod hradu, alebo hradu podpáliť šindľové strechy. Povesť Matúša Čáka ako silného pána Váhu a Tatier a mocného dobyvateľa hradov určite nezaškodilo budovať, hoci aj za pomoci báchoriek o podkopávaní hradieb. 

Nakoniec máme tu ešte Problém podpálenia drevenej výstuže podkopu hradby. Pripusťme hypoteticky, že sapéri Matúša Čáka prekonali nejakými zázrakmi všetky vyššie menované problémy a po dlhej dobe sa prekopali až pod hradbu Breznického hradu. Podkop musíte nahusto vystužiť suchými drevenými stojkami , preto že na prielom v hradbe musia okamžite zaútočiť pešiaci. Prielom deštrukcie hradieb musíte naplánovať na konkrétny čas. Od 17 storočia sa sap pod múrom hradby jednoducho podložil desiatkami súdkov pušného prachu, natiahli ste dostatočne dlhú zápalnú šnúru, zapálili ste ju a utekali ste z chodby sapu rýchlo von. To za čias Matúša Čáka možné nebolo, lebo ako ma upozornil pán Gutek, pušný prach bol vtedy stále ešte veľká vzácnosť. Do úvahy pripadala jediná možnosť - podpáliť výstuž. To sa musí podariť na prvý raz.  

Zdanlivo jednoduchá vec. V praxi plná ťažkostí. Chodbu sapu na podkop hradieb výšinného hradu musíte nevyhnutne raziť dohora- dovrchne. Najvyšším bodom sapu by malo byť vystuženie podkopu hradby ktorú musíte účinne podpáliť. Horľaviny ako je decht, kolomaz, živicu už máte na výstuži. Keď to všetko podpálite - za chvíľu vám to celé zdochne. Horúce spaliny stúpajú vždy nahor, vyplnia najvyššie časti a CO2 spolu s nedostatkom kyslíka plamene zahasia. Museli by ste urobiť pri múre hradieb nejaké výduchy, ktoré by si obrancovia hradieb  nevšimli. Aj keby ste výduchy dokázali vyrobiť a utajiť až do okamihu podpálenia, obrancovia vám z hradby do výduchu nalejú vodu a je po podpaľovačke. 

Dovrchné vypaľovanie výstuže v sape v podzemí je jednoducho hlúposť.        

No a teraz sa do mňa už ľudia s inými názormi môžu pustiť....Podľa možnosti argumentujte v čom som so svojimi názormi ohľadom podkopania hradieb Breznického hradu vedľa jak tá jedľa.  

Karsten Ivan,  Hodruša- Hámre 14. Máj -20. August 2020

 ----------------------------------------------------------------------

Článok je autorským dielom K.Ivana. Možno ho šíriť linkami v sociálnych sieťach, možno ho citovať s uvedením autora. Nie je dovolené odpisovať alebo kopírovať ho a vydávať následne za vlastné dielo. Na prípadné použitie úryvkov v tlači treba autora požiadať písomne alebo elektronicky o súhlasné stanovisko.

 -----------------------------------------------------------------------

Použité podklady a materiály:

https://sk.wikipedia.org/wiki/Breznick%C3%BD_hrad    

 GUTEK, Peter – MATEJKA, Miroslav. Menej známe hrady stredného Pohronia. In: Pamiatky a Múzeá 2002, D 1, s. 1-7.

M. Plaček/M. Bóna: Encyklopédia slovenských hradov. Praha – Bratislava 2007.

 Labuda Jozef: Hrady štiavnických vrchov , ich funkcia a vzájomné interakcie, Archaeologia historica č. 27 , 2002 – 1

Marek Budaj, Michal Pirek : Nálezy z 14 – 15 storočia z hradu Tekovská Breznica, Zborník Slovenského Národného Múzea, Ročník CXI – 2017, dostupné na internete

 Snímky Lidarového snímkovania slovenska ZBGIS – výrezy snímok

 Vlastné pozorovania

 Mollova sbírka map, dostupná na internete   

https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1913/Kmet_Sitno/2 - poradil pán Gutek

 https://www.pohronskehrady.sk/hrad-breznica/

   

Banícke mýty a skutočnosť - súkromné bane za domom

V blogovej rade o mýtoch, ktoré si nebaníci  (často nekriticky a romanticky) spájajú s baníctvom ako zažité "pravdy", som už písal o rôznych všeobecne rozšírených omyloch.

Tak nejako sa ale stalo, že som pozabudol vysvetliť na tejto platforme, ako to je naozaj s tými baňami za baníckymi domcami. 

Teda, vysvetľoval som to už mnohokrát rôznym ľuďom, ale dialo sa to hlavne na sociálnych sieťach, kde takéto informácie zapadnú ako kameň do vody, preto že ich prekryjú novšie príspevky a odpovede.

Iggy Smoliga ma nedávno požiadal, aby som na blogu objasnil , prečo je v baníckych dolinách za takmer každým druhým starým baníckym domom kratšia či dlhšia štôlňa, a či teda baníci naozaj pracovali vo "svojich" baniach za domom vo svojom voľnom čase, ako tvrdí obľúbená povedačka baníckych krajov.

 Je pravda, že s takým vysvetlením som sa stretol už viackrát, určite aj vy, dokonca takto to vykladali návštevníkom občas aj sprievodcovia - brigádnici v banských múzeách v Štiavnici, ktoré sem-tam navštívim.
V podstate som bol v tom, že medzi baníckou pospolitosťou je v tejto otázke jasno, a že o tom, ako to v skutočnosti je, už vie väčšina záujemcov o históriu a  minulosť baníckych regiónov.

Opakovane som túto vec vysvetľoval na sociálnych sieťach, ale zisťujem, že som bol v omyle, ak som si myslel že už to je vysvetlené a jasné.

Preto bude dobré, keď túto „záhadu“ prečo sú za baníckymi domcami veľmi často štôlne, jednoznačne vysvetlím na tejto blogovej platforme, kde sa predsa len ľahšie vyhľadáva, a pracujú s nimi aj internetové vyhľadávače. 

Vysvetlili sme situáciu štôlní za domom spolu s kolektívom autorov aj v sprievodcovi po našom internetovom náučnom chodníku "Cestujeme časom - Banská Hodruša, ale nie každý sa ním prešiel a prečítal si informácie v papierovej alebo elektronickej forme. Videl som vysvetlenie aj v iných publikáciách - napríklad vo výbornej knihe "Anatómia starého domu" ktorá vysvetľuje ako sa staré domy v štiavnických vrchoch stavali, ale odborné knihy nie sú všeobecne populárne.

Tradovaným mýtom je teda to, že v baníckych regiónoch sú za starými obytnými domami tak často štôlne preto, lebo baníci, ktorí v nich bývali, skúšali ešte vo svojom voľnom čase banícke šťastie, a razili do hlbín vrchov za domom svoje vlastné  štôlničky v nádeji že narazia na rudu, z ktorej zbohatnú. 

Takéto vysvetlenie síce na prvý pohľad či počutie môže vyzerať logicky a správne, ale nie každé jednoducho vyzerajúce vysvetlenie je pravdivé.

Stačí krátke porozmýšľanie nad reáliami baníckeho života v minulosti, a mýtus dostáva trhliny a začína mať problémy so statikou ako niektoré novodobé domy postavené napriek logike a radám zdravého rozumu v bansky poddolovaných oblastiach.

Tak predovšetkým: robota v baniach bývala po stáročia vysiľujúcou drinou, a ešte stále patrí k fyzicky najnamáhavejším povolaniam.

 Keď baník príde domov zo šichty v podzemí, potrebuje sa niečoho kalorického najesť, oddýchnuť si a vyspať sa. 

Fyzická práca síce za nejakú dobu mladých baníkov zocelí, a drží ich dlhé desaťročia v dobrej telesnej kondícii, za predpokladu, že energetický príjem z jedla sa rovná energetickým výdajom ich svalovej práce.  

Hladný baník pracovať v slušnom tempe veľmi dlho nevydrží, to odjakživa vedeli aj majitelia baní.

V baníckych krajoch bolo zásobovanie potravinami po tisícku rokov vždy o niečo lepšie ako inde, ale aj tak bola banská strava vcelku mizéria, len múčne jedlá, kaše, zelenina len od jari do jesene, mäso výnimočne na sviatky.

 Jediné čoho bolo v banských oblastiach relatívne dosť, bolo pivo varené v regióne, a víno dovážané zo susedných krajov. Samozrejme plus pálenka, ktorá je síce energeticky výdatná, ale na druhej strane oslabuje organizmus.

Baníci sa doma ako - tak najedli obilných kaší, osúchov z tmavej múky, ale väčšinou bez "omastku".

 Teda bez ničoho, z čoho by  lamači, vozači, behači, tesári, stupári a iné banské profesie mohli mať prebytok energie ešte na niekoľko hodín rúbania skaly vo svojej súkromnej štôlničke za domom počas svojho voľného času.

Ten čas, ktorý im zvyšoval z bieleho dňa, museli v skutočnosti využívať na práce okolo domčeka, chlievikov, na prípravu dreva na zimu, údržbu záhradky ak nejakú mali, kosenie a sušenie sena pre kozu živiteľku na zimu a podobné naliehavejšie činnosti.

Potom je tu stránka banského práva, v našich krajoch tradovaného a kodifikovaného kráľovského regálu od 16 storočia, ktoré mali skorších predchodcov v mestských banských právnych normách, kým ich nezjednotil panovník - u násto bol cisár Maximilián Habsburský. 

Podľa banského práva drahé kovy patrili prakticky od nepamäti predovšetkým kráľovi, z ktorých bolo predpísané odvádzať poplatky (desiatok) prostredníctvom kráľovskej banskej komory. S tým boli spojené príslušné predpisy kto a ako môže požiadať o banské pole , aké má mať banské pole miery a podobne, čo sa môže a nemôže robiť so starými banskými dielami. 

Časy divokého kopania v zemi ako a kde a koho napadlo, boli už od ranného stredoveku dávno preč.

 Nikto už nemohol v banských regiónoch bez registrácie, povolenia banského súdu či magistrátu mesta kopať baňu, a už tobôž nie v starých rudných oblastiach, kde boli banské polia už dávno obsadené, dedené a podiely v nich intenzívne obchodované. 

So zaregistrovaním banského údelu boli samozrejme spojené poplatky a dane, ktoré si bežný baník zo svojho "lônu" teda platu vlastne ani dovoliť nemohol. 

Predstava, že každý z poväčšinou chudobných haviarov by mohol mať na seba pri svojej chalúpke zaregistrovaný malý banský údel - dobývacie pole je úplne naivná a scestná. Takto to nefungovalo. 

Ako je teda potom možné, že takmer za každým starým banským domcom napríklad u nás v Hodruši naozaj je nejaká kratšia či dlhšia štôlnička, ak ich teda nevykopali samotní obyvatelia priľahlých domčekov?

Odpoveď je schovaná v konfigurácii banského terénu a tiež v  histórii vývoja baníctva v týchto oblastiach.

V našom regióne a mnohých iných banských regiónoch Slovenska sa rudy vyskytujú v hlbokých a úzkych dolinách pomerne strmého terénu. Všeobecná poučka hovorí, že zlato a striebro býva takmer vždy v tmavých a hlbokých horách, nie na poliach rovín.

V dolinách pri riečkach a potokoch v údolíčkach boli prednostne rozmiestnené stupy, mlyny, šľamovne - teda úpravne rudy, huty a vodné kolesá čerpadiel či hámrov patriace banským ťažiarstvam.
Na strategických miestach, ktoré sa dali dobre brániť, boli zase umiestnené prevádzkové budovy banských závodov, banskej komory, fary, kostoly a erárne (rozumej štátosprávne) budovy, postavené väčšinou z kameňa, v ktorých niekedy  bývali vyšší úradníci.

Miesta na bývanie obyvateľstva -kde sa dali stavať skromné banícke chalúpky -zostávali potom už len na strmých svahoch naokolo. Na týchto svahoch sa často nachádzali staršie prieskumné štôlne , ktoré boli vyrazené v značných počtoch najmä v blízkosti východov rudných žíl, v ich nadloží či podloží. 

Po týchto starších a väčšinou aj krátkych  prieskumných dielach zostávali v svahu neveľké haldy o objeme niekoľkých stovák ton jaloviny. Haldu z drobného kamenia - rúbanina z razenia kladivkom a želiezkom je ako jemný štrk-  možno pomerne ľahko jednoduchými prostriedkami zarovnať , splanírovať a vytvoriť tak plošinu na stavbu drevenej či podmurovanej chalúpky.

Preto majitelia ťažiarstiev a banských polí prideľovali na stavby baníckych domcov práve tieto staré haldičky vo svahoch nad dnom dolín. Zasekávanie plošín do kameňa v plytkých svahových hlinách by bolo podstatne komplikovanejšie, pracnejšie a časovo náročné, než vytvorenie plošiny na  usadnutej halde. 

To znamená, že bane a haldy boli na prudkých svahoch skôr, než na nich baníci, hutníci a stupári  postavili svoje prvé banícke domy a domčeky.

Štôlničky za domami boli po výstavbe domčekov udržiavané po celé generácie, preto že boli drobnými ale dostatočnými zdrojmi vody hromadiacimi sa z puklinových priesakov svahových prameňov. Voda teda bola v štôlničke dostupná oveľa lepšie a ľahšie, než keby bolo pre ňu potrebné chodiť (napríklad v zime) na dno doliny do nejakej studne alebo potoka a vláčiť ju v putniach do strminy nahor. Preto v týchto štôlničkách často nájdeme vysekané nádržky na naberanie pitnej vody, ktorej spotreba kedysi nebola taká veľká ako v súčasnosti. 

Koniec koncov , potoky v hlavných aj vedľajších dolinách v bansky aktívnych osídleniach neboli veľmi vhodné na pitie, preto že stupy do nich vypúšťali kaly z úpravy rúd.

 Okrem vodoakumulačného účelu štôlničky  za domami slúžili aj na skladovanie kazivých potravín - napríklad kvasenej zeleniny počas leta v chlade, v zime zase boli štôlničky bez mrazu.

V nepokojných časoch stredoveku až do 19. storočia boli väčšie bane za domcami vhodnými úkrytmi baníkov a ich rodín pred nepriateľmi alebo dobyvateľmi, ktorí sa väčšinou do temného podzemia neodvažovali.

Bolo teda viacero dôvodov, prečo štôlne za domcami udržovať v dobrom stave, a to ich obyvatelia - baníci, robiť vedeli.

Mnoho ústí stredovekých štôlní je dnes obstavaných pivničným zaústením - väčšou  a mladšou klenbou, dokonca v niektorých prípadoch bolo ústie staršej štôlne priamo obstavané mladším domom, takže sa stalo integrálnou súčasťou obydlia a na prechod do bane nebolo potrebné vyjsť z domu von.  

Ak ale niekto tvrdí, že baníci mali za domcami alebo dokonca priamo v domoch súkromné bane, v ktorých sa po šichte realizovali, štekliac šťastenu na citlivých miestečkách, mýli sa, a pletie si následky banskej činnosti s ich príčinami.

Aj keď vysvetlenie o domácich baniach vyzerá na prvý pohľad logicky.

Logika však pri tomto vysvetlení zavádza nesprávnym smerom.

"Štôlne za domom" sa pochopiteľne vyskytujú nie len v Hodruši, ale sú rozšírené v mnohých banských oblastiach, preto že zákonitosti vývoja banských oblastí sú všade rovnaké.

Viaceré "domáce" štôlne sme už zdokumentovali prezreli a nafotili, ale do mnohých sme sa zatiaľ nedostali.

Pokiaľ by ste mali vo vlastníctve nejakú takúto štôlňu za domom v Štiavnických vrchoch, a chceli by ste ju odborne posúdiť, prípadne preskúmať, napíšte mi súkromnú správu na hodrusaphoto@gmail.com, snáď sa dohodneme na nejakom vhodnom termíne prehliadky.   

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho a/alebo zverejniť v tlačovej či elektronickej forme bez predchádzajúceho požiadania a jednoznačného súhlasu autora. 
Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho ani ako časti, či prípadne pozmenené ako svoje vlastné dielo. Sharovať v elektronickej forme z originálneho webu možno 

K. Ivan , OZ Kerling,  júl- október 2019

Tajné a únikové chodby z pohľadu banského technika

Skoro každý hrad , zámok, kaštieľ, kláštor či dokonca aj menšie pevnostné stavby ako opevnené majere prípadne kostoly na Slovensku sú opradené povesťami o tajných únikových chodbách. 

Niekedy sú farbisto vykresľované aj kilometre či dokonca desiatky kilometrov dlhé chodby – na susedné hrady, zámky, do vedľajších miest či dedín, popod rieky, a podobne. 

Občas je naznačované, že v niektorých chodbách sú ukryté poklady alebo nejaké strašné tajomstvá hradných pánov. 

V tajných chodbách bývajú na neopatrných a nezasvätených návštevníkov nachystané rôzne smrtiace a zákerné pasce, prepadliská a nástrahy á la filmy Indiana Jones, prípadne ich pred neželanými návštevníkmi po veky strážia kostlivci, rytieri, duchovia či nejaké obludy, poťažmo aspoň účinné prekliatia.

U väčšiny takýchto „zaručeno-neuveriteľných“ , a ja dodávam že väčšinou aj NEOVERITEĽNÝCH správ o podzemných chodbách sa popis začína napríklad : „Hovorí sa, že...“  „Povesť o tunajšom hrade nám hovorí, že....“ "Od hradu údajne vedie tajná chodba až ku..." a tak ďalej a tak podobne.

 Pocit tajomna a neurčitého nebezpečenstva v čiernych tmavých chodbách hlboko pod zemou je to, čo vo väčšine ľudí vyvoláva príjemné mrazenie , ktoré si takmer každý s výnimkou klaustrofobikov aspoň na chvíľu rád v obmedzenej miere užije.

Cudzie temné a stiesnené prostredie, alebo aspoň jeho predstava jednoducho vo väčšine ľudí zvyknutých na denné svetlo vyplavuje trochu adrenalínu. 

Ľudia majú radi tajomno, a sú náchylní veriť veciam, ktoré z neznalosti často považujú za možné.

Toto pojednanie nemá za cieľ „rozkopať“ všetky povesti, rozprávky a legendy, ktoré sa kedy o podzemných chodbách hovorili, popísali prípadne natočili.

Je to len triezvy pohľad technika, ktorý chce pre ľudí neznalých detailov , nadhodiť problematiku razenia a hĺbenia podzemných diel a problémov, ktoré sa pri tom museli v minulosti ale v podstate aj dodnes musia prekonávať. 
Rozdiel je len v tom, že dnes už máme technológie a techniku.

Ak naozaj pevne veríte tomu, že od toho "Vášho" hradu či zámku vedie kilometre dlhá tajná chodba, radšej už ďalej nečítajte. 

Predsa len čítate ďalej?

Tak potom nepovedzte, že som Vás nevaroval!

Je mi jasné, že na svete existujú stovky a možno tisíce podzemných chodieb, ktoré boli vybudované ako únikové cesty pre cesty poslednej záchrany obrancov miest, pevností, hradov a iných obytných či bojových štruktúr. 

Lenže opevnených štruktúr z minulosti existujú desaťtisíce, možno státisíce, a tak sú skutočné tajné chodby skôr výnimkou potvrdzujúcou pravidlo, že väčšinou takéto chodby skôr nie sú, ako sú. 

 

Z môjho pohľadu postaviť na nejakom vhodnom brale kamenný hrad nie je až taký problém.

Kamenné obranné hrady sa „vyrojili“ na našom území Horných Uhier najmä po Tatárskej katastrofálnej invázii v rokoch 1241-1242. Bolo to obdobie hromadných prestavieb hradov z drevených na kamenné - výšinné. 

Koncepcia dovtedajších stavieb drevených horľavých hradov s vodnou priekopou či bez nej , sa  po Tatároch ukázala ako nedostatočná. 

Tatári so sebou priniesli podľa všetkého nové zápalné zbraňové systémy „gréckeho“ ohňa, pušného prachu, rakiet, a zdá sa že aj prvých strelných zbraní – mažiarov a tučných krátkych kanónov.

Jedine masívne kamenné hrady sporadicky rozmiestnené v krajine odolali ničivým nájazdom tatársko-mongolských vojsk. Pohyblivé tatárske vojsko sa zriedkavo zaoberalo obliehaním hradov. 

Nemali na to čas, a tak kamenné hrady väčšinou odolali, preto že ich hlavné tatárske voje jednoducho obišli. Lenže zároveň plošne zničili všetko dookola do veľkej vzdialenosti, čo malo zdrvujúci dopad na ekonomické zázemie hradov, ktoré odolali. 

Nie však vždy mocný opevnený kamenný hrad či mesto obišli – napríklad už vtedy dobre opevnený Ostrihomský hrad ako hlavné mesto Uhorska úspešne obliehali, a nakoniec aj dobyli a spľundrovali.

 Predstavme si, že ste mocný feudál, a chcete si postaviť hrad slúžiaci na ochranu a obranu Vašich záujmov – teda ovládanie časti územia a jeho zdrojov.  

Ak máte dostatok poddaných, finančné zdroje, staviteľa, potrebujete len zorganizovať zber alebo lámanie kameňa, zabezpečiť dostatok stavebného dreva, páleného vápna, ílu, dopravu materiálu a pár murárskych majstrov ktorí to budú viesť, podriadení hlavnému "architektovi" hradu. 

K tomu pár kamenárskych a tesárskych majstrov. 

Kamenári vám navrhli a  vyrábali kamenné prvky brán, dverí, schodov, nejaké tie dekoratívne prvky, Majstri tesári-sekerníci navrhli a priebežne zhotovovali trámy, preklady, strechy  

Potom Vám už hrad či zámok rastie podĺa návrhu staviteľa jedna radosť.  

Kováči, tesári, šindliari, voziari boli prakticky v každej dedine.

Ak ste nestavali zámok či hrad na nejakej pahorkatine alebo vŕškoch, ale na poriadnej pevnej skale, a chceli ste, aby bol odolný voči dlhodobému obliehaniu, a bol teda „nedobytný“ v danej dobe, museli ste si zabezpečiť zdroj vody a potravín. Údené, sušené, solené potraviny a zrno na múku ste si mohli naládovať do komôr, kde vydržalo roky. 

S vodou to bolo komplikovanejšie.  

Najjednoduchšie bolo vyhĺbiť na vhodnom mieste cisternu alebo sériu cisterien napojenú na systém strešných žľabov tak, aby účinne zachytával dažďovú vodu a zhromažďoval ju na jednom mieste. Cisternu ste museli správne „nadimenzovať“ aby v nej bol dostatok vody pre všetko osadenstvo obrancov hradu s nejakou tou rezervou pre suché letné obdobia

. Vodu z cisterny –prebytočnú- ste samozrejme mohli skladovať v sudoch či diežach, na ktoré ste si dali v skale vyhĺbiť nejaké tie pivnice. 

Pivnice boli praktickou infraštruktúrou každého hradu, chladné prostredie s primeranou vlhkosťou umožňovalo dlhodobé skladovanie solených sušených potravín, vody, vína a iných „komodít“,

  

Hĺbenie pivníc do skaly zvládali na to špecializovaní robotníci, rýchlosť razenia závisela od druhu a odolnosti hornín.  

Niečo iné bolo hĺbiť pivnice alebo cisterny vo vápenci Trenčianskeho hradu, niečo iné v zlepencoch Oravského zámku a niečo iné je hĺbiť pivnice trebárs v tvrdom kremenci Hrušova či čadiči Fiľakova. Všeobecne – a dodnes - platí, že čím vačší profil v skale hĺbite, tým sú denné, mesačné či ročné postupy razenia menšie. 

Nezáleží vôbec na tom, koľko hĺbičov-pivničiarov máte k dispozícii – ak má byť podzemný priestor napríklad profilu 2x2 metrov , 40 hĺbičov do neho nenatlačíte, preto že je jednoducho priúzky. Optimálny počet razičov je  vec organizácie prác.

Ovšem ak ste chceli mať naozajstný nedobytný hrad schopný odolávať obliehaniu celé mesiace či roky, potrebovali ste mať na hrade vybudovanú buď naozaj veľkú cisternu, alebo studňu.

To už boli práce pre skutočných špecialistov, ktorí sa nemotali po  krajine ako nejakí potulní studniari, ktorí kopali obecné studne niekde v dedine pri potoku.

Potrebovali ste HĹBIČOV, nie bežných studniarov

O hradných studniach sa tiež hovoria celé legendy. 

Niektoré z nich sú naozaj poriadne hlboké, aby dosiahli úroveň spodnej vody pod bralom na ktorom bol nedobytný hrad postavený. 

To nebolo „kopanie“ studní – v skale sa studňa či veľká cisterna musí hĺbiť.

Jediní, kto zvládali v 13 – 14 storočí hĺbenie niekoľko desiatok siah hlbokých studní či rozmerných cisterien v skalnom masíve, boli baníci. 

Kolmé šachty slušného priemeru zvládali baníci raziť do hĺbky okolo 100 – 200 metrov už na prelome tisícročí.  

Pravdepodobne z radov baníkov sa regrutovali prví profesionálni hĺbiči studní v skalách.

 

Keď by ste ako hradný pán zvažoval hĺbenie studne z vášho brala, moja rada ako skúseného hĺbiča veľkých hradných studní by znela nejako takto: „Vaša milosť ráčte poriadne posúdiť miesto hĺbenia studne! Čím nižšie studňu zahĺbime, tým skorej sa dostaneme na úroveň podhradia, kde môžeme vodu z potokov a riečok pochádzajúcu očakávať. 

Ráčte pomyslieť, že aj keď narazíme na prvý vodný stok, budeme musieť studňu prehĺbiť ešte aspoň o 5 – 10 siah, aby sa dostatok vody v studni zhromaždil. 

Každý hradný pán by samozrejme mal najradšej studňu v citadele – na hornom hrade, ale to môže znamenať predĺženie hĺbenia aj o desať - dvadsať rokov. 

Radšej poriadne opevnite druhé alebo tretie nádvorie aby dlho útokom odolávalo a studňu vyhĺbime tam, nižšie. Na horný hrad, do citadely, bergfritu či donžonu, môžu vodu do zásoby v diežach  nanosiť poddaní „

Pokiaľ ste mali hrad na vápencovom alebo zlepencovom brale, mali ste smolu – tieto horniny bývajú suché, a vodu ste mohli očakávať až pod úrovňou najbližšej rieky. 

V prípade sopečných hornín ste mohli mať šťastie a naraziť na vodonosnú vrstvu už skôr- voda v niektorých sopečných horninách má tendenciu niekedy prúdiť s pomocou kapilárnych síl aj „do kopca“.

Hradné studne bývajú značného priemeru či prierezu, aby sa v nich mohlo pracovať v dvojici až štvorici, s ťažkými kladivami a klinmi, čo trochu urýchľovalo postup do hĺbky.  

Na druhej strane – väčší prierez/svetlosť studne trochu postup do hĺbky spomaľoval.  

Pripomínam, že až do polovice 17 storočia možeme hovoriť len o RUČNOM razení či hĺbení. Výnimočne ste si vo vhodných horninách mohli práce trochu urýchliť hĺbenie studničnej šachty sádzaním ohňom, ale cenou bola vysoká spotreba dreva.  

   

Vždy sa tak trochu pousmejem nad príbehom Omara – tureckého profesionálneho vojaka – dôstojníka, ktorý z lásky k Fatime vyhĺbil studňu na strednom nádvorí Trenčianskeho hradu. 

Odkiaľ by asi tak turecký  efendi a jeho vojaci mali znalosti o metódach hĺbenia šácht v skalnom masíve?  

Vedeli by vymyslieť systém vetrania hlbokej studne aby v nej nepokapali keď sa im v nej spotrebuje kyslík pri dýchaní a nahromadí sa tam dusivý oxid uhličitý?

 Poznali systém lapačov vetra? 

Vedeli by postaviť ochranné povaly nad dnom hĺbenia aby ich nezabili z vedier vypadávajúce nahor dopravované kamene? 

Asi sotva.

Fatima by sa nikdy nebola nedožila ukončenia studne. 

Fakty sú také, že 80 m hlbokú studňu na Trenčianskom hrade sekali poddaní pod vedením skúseného hĺbiča, či hĺbičov, desiatky rokov. 

V mnohých hradoch majú povesť o tom ako do studne vhodená kačica či hus vyplávala na hladinu dole v rieke. (Napríklad Muráň) 

No akurát!  

Takýto scenár by ste síce mohli vyskúšať, ale nakoniec by ste museli úbohú kačku či húsku museli loviť vedrom alebo paholkom spusteným až na hladinu vody, pokiaľ by ste nechceli mať vodu zamorenú z mŕtvolky vodného vtáka zdochnutého od hladu.

 Iba ak by ste mali studňu na krasovom brale, napojenú na nejaký jaskynný systém, tak by to bolo možné. 

Zatiaľ sa však žiadna taká na Slovensku ani v česku nenašla.

Nie, Bojnická studňa tiež nie je v tejto kategórii – tá sa napojila na vápencovú dutinu z travertínu – teda vápenca vyzrážaného z teplého žriedla, ktorá NIEJE napojená na nejaký krasový systém. V prípade bojníc nieje moýné hovoriť o pravom krase.

Na vek hlbokých hradných studní sa dá usudzovať aj podľa profilu studní. 

Všeobecne, vychádzajúc z baníckych analógii, sa ručne kresali najprv štvoruholníkové studne. Tie sú väčšinou veku od 12. do 16 storočia ( napríklad Karlštejn (78 m) , Červený Kameň (109 m), Žilina (88m), Lietava ?m , Muráň, Slovenská Ľupča (80 m)).
 Pravouhlá megacisterna na Zvolenskom Pustom hrade je síce grandiózna, určite je dielom baníkov, ale nie je to pravá studňa. Od 15. storočia  sa však postupne objavujú, tam kde to vlastnosti hornín dovolili, aj šachty a studne kruhového či oválneho prierezu (Orava 90 m, Strečno 88 m ,Nitra 64 m, Bratislava 85 m, Trenčín 80 m, Devín 55 m).

      

Tak teraz sa už asi pýtate, kedy si začnete čítať o tých tajných chodbách. 

Hneď to bude. 

Ilustračné foto zo stránky Hroch.sk 

Takže studňu už máme vyhĺbenú, a teraz ako bohatý a mocný pán chcem mať aj tajnú chodbu na únik, keby nepriateľ dobyl predhradia, alebo spodné nádvoria. Preto že nechcem umrieť, aj keď rytierske kódexy cti považujú hrdinskú smrť pri obrane za vysoko cenenú. 

Zase tu máme problém, ak máme hrad na nejakom brale – obliehajúci nepriatelia mávajú nepríjemný zvyk zovrieť hrad tesným kruhom hliadok, aby z pevnosti neušla ani myš.

Obliehači, pokiaľ neboli úplne hlúpi, zrejme v okolí hradu dôkladne prezreli každé krovisko, každú studňu, každú pivnicu, nadvihli každý podozrivý veľký kameň, kde by sa východ tajnej chodby mohol nachádzať, preto že keby našli vchod, mohli pevnosť dobyť rýchlo, účinne a bez zbytočných strát vojakov a času. Načo obliehať hrad, ak sa do neho dá dostať cez tajnú chodbu?!

  Takže : ako mocný a bohatý pán si môžem dať baníkmi vyraziť tajnú únikovú chodbu z mojej hlbokej studne, čím ušetrím značné náklady a roky času vynaložené na razenie tesnej chodby v skale, ktorá musí zaklesnúť aspoň 10 metrov pod úroveň predhradia, aby som ju mohol vyviesť niekam do nejakej stavby dostatočne vzdialenej od hradu, z ktorej by som sa mohol potom relatívne nenápadne vytratiť. 

Ručné razenie chodby v stredne tvrdej hornine sa do 17 storočia dalo robiť s postupom tak 10 -20 metrov za rok. Vo vápenci, pieskovci, bridlici či zlepenci možno 40 metrov ročne. V kremenci, čadiči, rule menej ako 10 metrov za rok.

Od roku 1628, keď sa zo Štiavnice rozšírila technológia trhania skaly pušným prachom, sa ročné postupy čelieb chodby pri ploche prierezu okolo 4 m² pohybovali okolo 30 m ročne. Pokiaľ mám uviesť presnejšie: razenie jednej štôlne 600 metrov dlhej, v stredne tvrdej hornine - andezite - pri razení systémom dvoch protičelieb trhacími prácami trvali v 40tich rokoch 18 storočia 4 roky.   

Chodba tajno-úniková sa  však nesmela dostať pod úroveň hladiny spodnej vody – inak by Vám ju zatopilo a vy by ste ju pred útekom nemali čas ani prostriedky na jej vyčerpanie.

V mnohých regiónoch sa hovorí o tajných chodbách popod rieku. 

Musím Vám, žiaľ ,prezradiť, že tajné chodby prekopané popod rieku v stredoveku, ale aj v renesancii či baroku sú romanticko-naivná hlúposť.

 Už menšie riečky tečú v korytách, ktoré sú vystlané desiatky až stovky metrov hrubou vrstvou štrku a piesku ležiacej na kamennom dne doliny. 

Tá štrková výplň obsahuje milióny kubíkov vody, ktorá sa vám v prípade razenia chodby má tendenciu  vtlačiť do štôlne. 

Dnešnými metódami sa dá už zhruba 150 rokov s pomocou moderných púmp a núteného vetrania raziť trebárs metro alebo tunely v štrku popod rieky. 

To čo je možné dnes, bolo však nemysliteľné pred 19. storočím.

 V stredoveku by ste popod rieku - a teda hóóódne hlboko pod úrovňou hladiny spodnej vody -museli raziť chodbu pod jej pravým skalným dnom – v pevnom kameni. 

Za neustáleho náročného čerpania stále dotekajúcej spodnej vody.

 Prestaňte čerpať na tri dni, a máte zatopenú chodbu. 

Nepoužiteľnú. 

Čím by ste v stredoveku tajnú chodbu odizolovali od vody, ktorá preniká aj tou najtenšou puklinkou, pod hladinou spodnej vody? 

Zošitými prasačími mechúrmi? 

Volskými kožami? Najneskôr za desať rokov zhnijú a voda vám do štolne vnikne. Nezabúdajte že by ste museli odizolovať aj spodok – „podlahu“ štôlne!

   

Problém vetrania: 

Pri razení a údržbe dlhých „tajných“ chodieb – už pri nejakých 300 metroch vyrazenia chodby v skale sa začnete v čelbe dusiť – chodba musí byť nútene ovetrávaná, inak ste skončili. 

Musíte mať nejaké vetracie šachtice – môžete trebárs dať vyrobiť nejaké falošné vetracie „studne“ Lenže tie sa v lete alebo v zime obliehateľom prezradia vťahovaním studeného alebo naopak vyfukovaním teplejšieho vzduchu a máte po „tajomstve“  

Isteže razenú chodbu môžete ovetrávat  dúchaním vzduchu mechmi, ale aj takáto technológia je účinná len do vzdialenosti pár stovák metrov. 

Na jar a na jeseň, keď je prirodzená difúzia vzduchu v chodbe nižšia, by ste museli práce prerušovať na celé týždne. 
Samozrejme aj na to starí baníci mali svoje postupy. Razenie dvojičkových čelieb, ktoré som popísal v minuloročnom blogu. 
Lenže akosi som ešte nikdy nepočul o "tajnej dvojchodbe", a nikto z tých, čo popisujú tajné chodby do susedných miest a hradov či zámkov,  sa nikdy nezmienil o tom, že boli v dvojne -paralelných chodbách. Prečo asi???  Zrejme preto, že také nie sú!

  

Problém výstuže tajnej chodby: 

ak je chodba vykresaná kladivkom a želiezkom v pevnej hornine, nepotrebuje výstuž, preto že masív nie je bortivý a nie je narušený. 

Razenie chodieb v mäkkých alebo nesúdržných horninách (íly, hliny, štrkopiesky) výstuž potrebujú, inak sa vám za pár rokov začnú samovoľne zavaľovať. To plastické horniny robia.

Trochu to môžete obmedziť tvarom profilu razenej chodby v takejto „mäkkušine“, aby sa vertikálne tlaky prenášali nadol.

 Drevená výstuž z dubu alebo červeného smreka vám vo vlhkej „tajnej“ chodbe s prístupom vzduchu vydrží tak 10 – 20 rokov. 

Potom Vám ju musí opravovať banský tesár. 

A je po utajení.  

Problém utajenia:
Na razenie alebo ak chcete výrobu dlhých a hlbokých tajných chodieb potrebujete po dlhú dobu množstvo personálu – desiatky razičov, pratačov horniny, tesárov na stavanie výstuže alebo murárov na stavanie kamenných klenieb. Musíte ich niekde ubytovať, musíte ich kŕmiť.

Ako chcete ako hradný/zámocký/kláštorný pán takéto aktivity utajiť? 

Všetkých zaprisaháte? 

Niekto z nich sa skôr alebo neskôr opije/nahnevá a všetko vykecá. 

Alebo všetkých potom zabijete?!? 

To si možno môžete dovoliť, ak ste kráľ  (povesť o Karlštejnskej studni) ale ako lokálny mocný pánko by ste tým príliš riskoval. Koniec koncov, vaši poväčšinou nepriateľsky naladení susedia by určite radi využili Vašich chýb na to, aby vás zlikvidovali a vaše panstvo si rozdelili.

Problém realizácie úniku: 
Predstavme si, že ste hradný pán , obkľúčený obliehateĺmi, a potrebujete z hradu zmiznúť . 

Únik cez hradnú studňu do tajnej chodby je obtiažny, náročný, pomalý a nepraktický. 

Ako obsluhu potrebujete príliš veľa ľudí. 

Ako by ste svoju šľachtičnú – manželku spúšťali do 60 – 80 metrov hlbokej studne?  

Vo vedre? 

Vy by ste krútil studničným rumpálom? Vás by spustil verný sluha?  

Problém zamerania dlhšej tajnej chodby:
Vymerať niečo na povrchu nie je problém. 
Ovšem zamerať niečo v podzemí je už trochu "iné kafe" 
Isteže, relatívne jednoduché metódy zameriavania banských chodieb sú známe od cca.12. 13. storočia.  Stačili na to koly, povrázky, vodováha a uhlomery či skôr sklonomery.

Uvedomme si jednu vec: Starí baníci väčšinou nepotrebovali svoje chodby nejako osobitne zameriavať. Jednoducho v podzemí sledovali žilu , tektoniku alebo inú štruktúru. Ak sa niekam prerazili omylom, nič sa nedialo, vyriešili len majetkoprávne záležitosti. 
Banských meračov do baní v stredoveku volali len vtedy, keď potrebovali zamerať prerážky do šácht alebo naplánovať spojovacie tzv. "smerné" chodby. 
Dnes si banského merača nájdete na internete, obyčajný geodet vám podzemie nebude zameriavať, preto že všetci povrchoví merači už fungujú na princípoch GPS. 
No a GPS signál, ako určite všetci viete, v podzemí nie je. Nie, nieje tam ani mobilný signál :-P

V minulých storočiach boli špecialisti schopní zameriavať diela v podzemí veľmi vzácni. Museli by ste ako hradný pán mať veľmi dobré konexie na Kráľovskej banskej Komore, aby Vám nejakého zapožičali. 
Ja viem, poviete si, že by ste to zamerali kompasom a držali azimut.
 Lenže aj tie kompasy sa kedysi nepredávali v každom obchode s loveckými a turistickými kompasmi ako dnes. 
Poriadny presný kompas bol až do 18 storočia vzácnosť, a merať s nimi nevedel každý. Musíme si tiež uvedomiť že prvý písomný záznam o zameriavaní banských diel kompasom z Uhorska pochádza až z 16 storočia. Mimochodom záznam je z Hodruše. 

Zameriavať dlhé podzemné chodby nie je dodnes žiadna sranda, ak sa nechcete "seknúť" A to ste sa pri razení hypotetickej tajnej chodbe asi nechceli, že?  Potom by ste sa miesto do susednej dediny  a jej kostola mohli preraziť čelbou štôlne aj do dna miestneho rybníka. Netreba zabúdať ani na to, že merania smeru a stúpania či klesania vašej podzemnej chodby ste museli dať pri vymeriavaní a kontrole smeru pravidelne opakovať , čo zvyšovalo riziká prezradenia toho, čo to vlastne razíte/hĺbite. 

Mohol by som tu detaily vysvetľovať ešte veľmi dlho, ale zhrňme si to v krátkosti: až do konca 18. storočia bolo hĺbenie a razenie dlhých tajných únikových chodieb príliš náročným sústom. 99% hradných pánov na to jednoducho nemalo finančne a personálne, razenie -hĺbenie by trvalo príliš dlho.

Okrem toho – ak ste hradný pán  a máte zámer zo svojej pevnosti v prípade nebezpečenstva ujsť nejakou tajnou chodbou, načo by ste potom na hrade budoval 3-4 línie hradieb, nádvorí, brán, bášt? Neboli by to vlastne vyhodené peniaze?

Skutočné hradné studne majú len tie najvýznamnejšie hrady. 

Ostatným stačilo dať si vyrobiť dostatočne veľké cisterny vysekané do skaly a dopĺňané dažďovou vodou..   

Baníci síce boli už po stáročia schopní hĺbiť veľmi hlboké šachty a dlhé chodby v pevnej skale, boli schopní raziť dokonca aj kratšie chodby v štrku pod hladinou spodnej vody (príklady z "měkkého dolování" v stredovekom Zuckmantli), ale takéto diela sa robili kvôli ŤAŽBE zlata. Na konkrétny účel aktívneho využívania za neustáleho čerpania, ktoré muselo vyťažené zlato zaplatiť. Nikdy sa nerazilo v takýchto ťažkých podmienkach  len tak do zásoby, pre prípad - keby niečo.

Tajné únikové chodby samozrejme existujú.

 Sú však krátke, maximálne niekoľko sto metrov dlhé. 

Nikdy nie v zvodnených horninách, popod rieky alebo potoky už vôbec nie. Iba že by ste bol v stredoveku extrémny plavec- potápač, znalý plávania v podzemných chodbách. 

Pod stredovekými mestami sa prepájali systémy pivníc vyhĺbenými pod každým domom. Treba si uvedomiť, že terén – hlina- v každom starom meste narastie z odpadu a nanosenej či naplavenej hliny asi tak 20 - 30 cm za sto rokov. 

Za 500 rokov je z pôvodného prízemia starého kamenného domu už suterén a z prvého poschodia je zrazu prízemie. 

Potom už len stačí poprepájať na seba natlačené domy prerážkami medzi poschodovými pivnicami a máte únikový systém „tajných“ chodieb. 

V starých banských mestách sa podobne využívali systémy banských chodieb vyhĺbených dávno predtým ako nad nimi mesto samotné vyrástlo. Pekná kombinácia pivníc a banského podzemia je napríklad v niektorých domoch v Banskej Štiavnici a Kremnici

Vo svete existujú podzemné staroveké viacúrovňové mestá, rozľahlé umelé jaskyne - napríklad v dnešnom Turecku, ktoré samozrejme Anatólii nevyhĺbili terajší tureckí obyvatelia, ale ich zväčša ranokresťanskí predchodcovia . 

Tieto podzemné sídliská sú však vyhĺbené v mäkkom sopečnom popole alebo pieskovci, kde ste mohli vykopať vo dvojici denne aj 30 centimetrov chodby. 

To sú špeciálne podmienky, výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo.  

Naozaj existujú aj podzemné pasce na nepriateľov, tajné priechody popod vodnú hladinu, kamenné vráta otvoriteľné len z jednej strany. Takéto veci sa konštruujú vo vhodnej hornine ľahšie, ako by sa mohlo zdať.

V Ríme sú pohrebné katakomby. V Paríži je systém podzemných lomov na kameň a  bludisko starej kanalizácie. Podobne sa v Londýne hadí aj staré poštové metro. 

Tajné chodby sú poväčšinou všetkým možným, len nie tajným systémom chodieb. Môžete mať doma tajnú pivničku. Ale tajnú chodbičku sotva.

Predstava Báthoryovcov premávajúcich sa na koňoch či dokonca koči po tajnom systéme chodieb v Čachticiach smerujúcich na hrad je síce prudko romantická a dráždivá, ale nereálna. Pozrime sa na to s nadhľadom: – načo by to robili? Boli dosť bohatí a mocní na to, aby sa kľudne preháňali normálne po povrchu, aj keby mali koč na prasknutie naložený holými pannami na realizáciu svojich zvrhlých koníčkov.

 Ako kedysi, tak aj dnes, sa nikto, kto nie je úplne padnutý na hlavu, mocných kingkongov svojej doby radšej nepýta kam idú, čo tam budú robiť a kedy sa vrátia.

  Drvivá väčšina "tajných" chodieb na slovensku sú pivnice, spojovacie chodby, staré protiturecké úkryty, bane, strelecké kazematy. 

Tých pár tajných chodieb, ktoré skutočne existujú, sú krátke systémy na útek či úkryt pri prekvapivom útoku. 

Skôr by som tajnú chodbu čakal na nejakej pevnôstke, než na nejakom hrade. 

Pár hodín sa budem v pevnôstke brániť, vydržím do noci a potom zdrhnem krátkou,  desiatky metrov dlhou chodbou vykopanou plytko pod povrchom.

Môžete veriť čomu chcete, ale na kilometre tajných stredovekých chodieb u nás radšej zabudnite. Príliš veľa prírodných faktorov by bolo proti tomu, aby ste ich prekonávali. Voda, tlak hornín, zlé utajovanie, vetranie, zraniteľnosť v prípade objavenia systému nepriateľom. 

Od polovice 17 storočia – teda doby, keď sa začínali v razení a hĺbení podzemných banských diel začali zavádzať pokročilé metódy  zrýchľujúce ich postupy, sa mocné opevnené hrady na bralách stávali zbytočnými. 

Aj kanóny sa totiž rýchlo vyvíjali a v horizonte dvoch storočí sa zlepšovaním dostrelu a presnosti streľby stali schopnými rozstrieľať alebo aspoň zapáliť prakticky akýkoľvek hrad na hocijakom brale.

V neposlednom rade je tu ešte otázka CENY hĺbenia studní či razenia chodieb. 

Tá sa síce v posledných stáročiach trochu zmenšila kvôli zavádzaniu strojných technológii, ale dodnes musíte na každý sto metrov šachty priemeru povedzme tri metre rátať s nákladmi asi tak milión Euro. 
 

Ak chcete priemer 6 metrov, tak dva milióny € na každých 100 metrov. 

Jediný rozdiel medzi dnešnou dobou a predchádzajúcimi stáročiami je v tom, že dnes vám za tri milióny € vyrazia 150 hĺbkových metrov šachty asi tak za pol roka, v minulosti za podobný objem hodnoty vtedajších peňazí asi tak za 10 rokov. 

Podobne je to s cenou razenia chodieb : dnes jeden dĺžkový meter priemernej chodby prierezu 4-5 metrov štvorcových stojí okolo 3000 € . 

Teda každých 10 metrov jeden VW Passat.  

Najhlbšia stredoveká studňa v Európe je v nemeckom hrade Kyffhausen, je hlboká 175 metrov.

 Stála 25 tisíc zlatiek v 12 storočí čo by dnes nahrubo zodpovedalo hodnote asi tak 3- 5 mil €.

Ja viem, nepresvedčil som všetkých čitateľov. 

S tým nič nenarobím.

Nič nenarobím ani s povesťami.

 „Stará mama hovorievali , že ako mladé dievča pred prvou svetovou vojnou na tunajšom hrade prešli stovky metrov chodbou smerujúcou ku Kalvárii.“  

Netvrdím, že váš dedko alebo babka klamali. 

Rozprávali Vám to možno preto, aby Vás ako dieťa zaujali, pospájali povesti s nejakými zážitkami. Dedko povedal, že prešiel v podzemnej chodbe Vášho hradu stovky metrov smerom k susednému mestu, (kostolu, kalvárii, zámku, hradu - doplňte si to, čo sa hodí pre Vašu pevnosť. )

 Ja sa ako skeptik pýtam:  A ako odhadol Váš dedko dĺžku prejdenú v podzemí? 

Skúsenosti baníka mi hovoria, že „civili“ v podzemí prudko nadhodnocujú prejdené vzdialenosti. 

Ak Vám dám na chodenie po bani iba slabé svetielko, Váš odhad prejdenej vzdialenosti sa zoštvornásobí, rovnako v tesných priestoroch malých profilov kresaníc.

  Ďalej: ako Váš dedko v jeho mladosti určil smer chodby ku Kalvárii (fare, zámku, mestu a tak podobne) ?? Mal v tej dobe so sebou kompas? Vedel pracovať s mapou povrchu a azimutmi v podzemí? 

Povedzme si otvorene - ak Vás povodím v podzemí cez tri križovatky, zaslučkujem s vami trasu, tak po polhodine chodenia v podzemí nebudete mať  šajnu odkiaľ ste prišli a kadiaľ treba ísť von. 

Orientačný zmysel, ktorý používate vonku, v podzemí nefunguje, nebaníkom chýbajú skúsenosti so záchytnými orientačnými bodmi v podzemí.  

Nuž teda tak.

Väčšina správ o chodbách je  z tretej ruky - teda chodby preskúmal "pred 80 rokmi bratranec Vašej tety čo ho potom zabili v Povstaní". "Údajne vyhotovil zápisy aj nákresy, ale tie sa potom stratili, keď ich navštívili eštébáci v päťdesiatom druhom"
Pár takýchto vetičiek a hneď povesť o tajnej chodbe vyzerá dôveryhodnejšie a podloženejšie, všakže?

Keby Vám niekto povedal, že pod vašim činžákom z polovičky 60tich rokov 20. storočia sú tajné chodby  vedúce popod celé mesto, asi by ste ho vysmiali.
Ale čo ak nejaký archeológ o 1000 rokov vykope vchod s masívnymi oceľovými dverami do polozavaleného protiatómového krytu pod vašim činžákom? Ľudia začnú hovoriť povesti o tajných chodbách z 21. storočia...

Väčšine údajných správ chýba suchý vecný popis, skôr je to o tom čo videli, alebo čo si MYSLELI že videli, ešte dodatočne skomolené a poohýbané ústnym podaním. 
Palivom, ktoré poháňa takéto neurčité správy na ich opakovanie dookola, znovu a znovu, je tajomno, strašidelno, romantické poríbehy a filmy. 

Už viac ako 40 rokov kolujú správy o bielych či čiernych dodávkach, ktoré unášajú deti.
Kedysi bol fotoaparát skôr výnimkou, v každej rodine bol tak jeden, a po ulici sa nenosil bežne.
Dnes je na každom mobile fotoaparát a kamera.
Decká vedia fotiť a natáčať lepšie ako my - dospelí.  
Ako je teda možné, že nemáme v bulvárnej tlači stovky fotografii podozrivých dodávok, ak je to pravda???
Majú tí zákerní zločinci v dodávkach namontované nejaké tajomné rušičky fotografovania a ochromovačky vypočítavého myslenia detí, ktoré by si rady privyrobili nejaké tie eurá predajom fotiek bulváru?
To sotva.

   Preto všetko som skeptik ohľadom takýchto zaručených správ o tajných chodbách.
A s tým zase nič neurobíte Vy. 

Text copyright K. Ivan 15.4.2016


 

Stojí za to prečítať si aj priložené linky.

http://www.speleobratislava.host.sk/Histpodzemie/indexhp.htm

http://www.templar.szm.com/stranky/sidla/miesta/stred/slupca.htm že vraj tajchodba. klenbové výstuže v studni križujúcej mäkšiu horninu postavené na prenášanie tlaku pokladajú amatéri za ústie chodby

http://www.kezmarok.com/?Kezmarsky_hrad:Historia_hradu:Tajne_chodby_-_vyskum

http://vylet-hukvaldy.cz/zahada-hradni-studny

http://www.boelling.de/homberg/bilderbuch/infos/infos_orte_brunnen.htm

http://www.harzlife.de/harzrand/kyffhausen-burgbrunnen.html

http://www.angewandte-geologie.geol.uni-erlangen.de/nbg4_03.htm Norimberské studne

http://www.regionalgeschichte.net/bibliothek/glossar/alphabet/w/wasserversorgung.html

http://blogmoravaka.blogspot.sk/2013/01/tajemna-hradni-studna-na-karlstejne.html tu sa baníci pri hĺbení studne „sekli“ o 9 hĺbkových metrov, mysliac si, že už sú pod úrovňou hladiny Berounky a tak radšej zvolili vyrazenie tajného prívodu vody chodbou do studne od potoka, ktoré samotný hrad ťažko mohlo ohroziť - ak ste mali vedrá nad studňou vytiahnuté v hornej úvrati.

http://www.speleoaquanaut.cz/soubor-studna-graficka-montaz-situace-jan-kotik-2012-2013-167-.pdf