Tajšíky v Kohútovskej doline

Tento článok som napísal ešte v roku 2008. V tej dobe som písal sériu článkov o málo známych tajchoch pre Hodrušské občasné noviny Klopačka

V roku 2009 ma požiadal admin stránky Minerály a Horniny  o povolenie zverejniť tento článok na svojej internetovej stránke. Súhlasil som. Visí tam podnes, aj keď je už "zanesený pod sedimentami" stovák novších článkov. Tu je screenshot. 

Chcete vedieť  ako to je ďalej?

Článok bol presunutý na tajchovú líniu blogov https://tajchyjarky.blogspot.com/

Banícke mýty a skutočnosť - súkromné bane za domom

V blogovej rade o mýtoch, ktoré si nebaníci  (často nekriticky a romanticky) spájajú s baníctvom ako zažité "pravdy", som už písal o rôznych všeobecne rozšírených omyloch.

Tak nejako sa ale stalo, že som pozabudol vysvetliť na tejto platforme, ako to je naozaj s tými baňami za baníckymi domcami. 

Teda, vysvetľoval som to už mnohokrát rôznym ľuďom, ale dialo sa to hlavne na sociálnych sieťach, kde takéto informácie zapadnú ako kameň do vody, preto že ich prekryjú novšie príspevky a odpovede.

Iggy Smoliga ma nedávno požiadal, aby som na blogu objasnil , prečo je v baníckych dolinách za takmer každým druhým starým baníckym domom kratšia či dlhšia štôlňa, a či teda baníci naozaj pracovali vo "svojich" baniach za domom vo svojom voľnom čase, ako tvrdí obľúbená povedačka baníckych krajov.

 Je pravda, že s takým vysvetlením som sa stretol už viackrát, určite aj vy, dokonca takto to vykladali návštevníkom občas aj sprievodcovia - brigádnici v banských múzeách v Štiavnici, ktoré sem-tam navštívim.
V podstate som bol v tom, že medzi baníckou pospolitosťou je v tejto otázke jasno, a že o tom, ako to v skutočnosti je, už vie väčšina záujemcov o históriu a  minulosť baníckych regiónov.

Opakovane som túto vec vysvetľoval na sociálnych sieťach, ale zisťujem, že som bol v omyle, ak som si myslel že už to je vysvetlené a jasné.

Preto bude dobré, keď túto „záhadu“ prečo sú za baníckymi domcami veľmi často štôlne, jednoznačne vysvetlím na tejto blogovej platforme, kde sa predsa len ľahšie vyhľadáva, a pracujú s nimi aj internetové vyhľadávače. 

Vysvetlili sme situáciu štôlní za domom spolu s kolektívom autorov aj v sprievodcovi po našom internetovom náučnom chodníku "Cestujeme časom - Banská Hodruša, ale nie každý sa ním prešiel a prečítal si informácie v papierovej alebo elektronickej forme. Videl som vysvetlenie aj v iných publikáciách - napríklad vo výbornej knihe "Anatómia starého domu" ktorá vysvetľuje ako sa staré domy v štiavnických vrchoch stavali, ale odborné knihy nie sú všeobecne populárne.

Tradovaným mýtom je teda to, že v baníckych regiónoch sú za starými obytnými domami tak často štôlne preto, lebo baníci, ktorí v nich bývali, skúšali ešte vo svojom voľnom čase banícke šťastie, a razili do hlbín vrchov za domom svoje vlastné  štôlničky v nádeji že narazia na rudu, z ktorej zbohatnú. 

Takéto vysvetlenie síce na prvý pohľad či počutie môže vyzerať logicky a správne, ale nie každé jednoducho vyzerajúce vysvetlenie je pravdivé.

Stačí krátke porozmýšľanie nad reáliami baníckeho života v minulosti, a mýtus dostáva trhliny a začína mať problémy so statikou ako niektoré novodobé domy postavené napriek logike a radám zdravého rozumu v bansky poddolovaných oblastiach.

Tak predovšetkým: robota v baniach bývala po stáročia vysiľujúcou drinou, a ešte stále patrí k fyzicky najnamáhavejším povolaniam.

 Keď baník príde domov zo šichty v podzemí, potrebuje sa niečoho kalorického najesť, oddýchnuť si a vyspať sa. 

Fyzická práca síce za nejakú dobu mladých baníkov zocelí, a drží ich dlhé desaťročia v dobrej telesnej kondícii, za predpokladu, že energetický príjem z jedla sa rovná energetickým výdajom ich svalovej práce.  

Hladný baník pracovať v slušnom tempe veľmi dlho nevydrží, to odjakživa vedeli aj majitelia baní.

V baníckych krajoch bolo zásobovanie potravinami po tisícku rokov vždy o niečo lepšie ako inde, ale aj tak bola banská strava vcelku mizéria, len múčne jedlá, kaše, zelenina len od jari do jesene, mäso výnimočne na sviatky.

 Jediné čoho bolo v banských oblastiach relatívne dosť, bolo pivo varené v regióne, a víno dovážané zo susedných krajov. Samozrejme plus pálenka, ktorá je síce energeticky výdatná, ale na druhej strane oslabuje organizmus.

Baníci sa doma ako - tak najedli obilných kaší, osúchov z tmavej múky, ale väčšinou bez "omastku".

 Teda bez ničoho, z čoho by  lamači, vozači, behači, tesári, stupári a iné banské profesie mohli mať prebytok energie ešte na niekoľko hodín rúbania skaly vo svojej súkromnej štôlničke za domom počas svojho voľného času.

Ten čas, ktorý im zvyšoval z bieleho dňa, museli v skutočnosti využívať na práce okolo domčeka, chlievikov, na prípravu dreva na zimu, údržbu záhradky ak nejakú mali, kosenie a sušenie sena pre kozu živiteľku na zimu a podobné naliehavejšie činnosti.

Potom je tu stránka banského práva, v našich krajoch tradovaného a kodifikovaného kráľovského regálu od 16 storočia, ktoré mali skorších predchodcov v mestských banských právnych normách, kým ich nezjednotil panovník - u násto bol cisár Maximilián Habsburský. 

Podľa banského práva drahé kovy patrili prakticky od nepamäti predovšetkým kráľovi, z ktorých bolo predpísané odvádzať poplatky (desiatok) prostredníctvom kráľovskej banskej komory. S tým boli spojené príslušné predpisy kto a ako môže požiadať o banské pole , aké má mať banské pole miery a podobne, čo sa môže a nemôže robiť so starými banskými dielami. 

Časy divokého kopania v zemi ako a kde a koho napadlo, boli už od ranného stredoveku dávno preč.

 Nikto už nemohol v banských regiónoch bez registrácie, povolenia banského súdu či magistrátu mesta kopať baňu, a už tobôž nie v starých rudných oblastiach, kde boli banské polia už dávno obsadené, dedené a podiely v nich intenzívne obchodované. 

So zaregistrovaním banského údelu boli samozrejme spojené poplatky a dane, ktoré si bežný baník zo svojho "lônu" teda platu vlastne ani dovoliť nemohol. 

Predstava, že každý z poväčšinou chudobných haviarov by mohol mať na seba pri svojej chalúpke zaregistrovaný malý banský údel - dobývacie pole je úplne naivná a scestná. Takto to nefungovalo. 

Ako je teda potom možné, že takmer za každým starým banským domcom napríklad u nás v Hodruši naozaj je nejaká kratšia či dlhšia štôlnička, ak ich teda nevykopali samotní obyvatelia priľahlých domčekov?

Odpoveď je schovaná v konfigurácii banského terénu a tiež v  histórii vývoja baníctva v týchto oblastiach.

V našom regióne a mnohých iných banských regiónoch Slovenska sa rudy vyskytujú v hlbokých a úzkych dolinách pomerne strmého terénu. Všeobecná poučka hovorí, že zlato a striebro býva takmer vždy v tmavých a hlbokých horách, nie na poliach rovín.

V dolinách pri riečkach a potokoch v údolíčkach boli prednostne rozmiestnené stupy, mlyny, šľamovne - teda úpravne rudy, huty a vodné kolesá čerpadiel či hámrov patriace banským ťažiarstvam.
Na strategických miestach, ktoré sa dali dobre brániť, boli zase umiestnené prevádzkové budovy banských závodov, banskej komory, fary, kostoly a erárne (rozumej štátosprávne) budovy, postavené väčšinou z kameňa, v ktorých niekedy  bývali vyšší úradníci.

Miesta na bývanie obyvateľstva -kde sa dali stavať skromné banícke chalúpky -zostávali potom už len na strmých svahoch naokolo. Na týchto svahoch sa často nachádzali staršie prieskumné štôlne , ktoré boli vyrazené v značných počtoch najmä v blízkosti východov rudných žíl, v ich nadloží či podloží. 

Po týchto starších a väčšinou aj krátkych  prieskumných dielach zostávali v svahu neveľké haldy o objeme niekoľkých stovák ton jaloviny. Haldu z drobného kamenia - rúbanina z razenia kladivkom a želiezkom je ako jemný štrk-  možno pomerne ľahko jednoduchými prostriedkami zarovnať , splanírovať a vytvoriť tak plošinu na stavbu drevenej či podmurovanej chalúpky.

Preto majitelia ťažiarstiev a banských polí prideľovali na stavby baníckych domcov práve tieto staré haldičky vo svahoch nad dnom dolín. Zasekávanie plošín do kameňa v plytkých svahových hlinách by bolo podstatne komplikovanejšie, pracnejšie a časovo náročné, než vytvorenie plošiny na  usadnutej halde. 

To znamená, že bane a haldy boli na prudkých svahoch skôr, než na nich baníci, hutníci a stupári  postavili svoje prvé banícke domy a domčeky.

Štôlničky za domami boli po výstavbe domčekov udržiavané po celé generácie, preto že boli drobnými ale dostatočnými zdrojmi vody hromadiacimi sa z puklinových priesakov svahových prameňov. Voda teda bola v štôlničke dostupná oveľa lepšie a ľahšie, než keby bolo pre ňu potrebné chodiť (napríklad v zime) na dno doliny do nejakej studne alebo potoka a vláčiť ju v putniach do strminy nahor. Preto v týchto štôlničkách často nájdeme vysekané nádržky na naberanie pitnej vody, ktorej spotreba kedysi nebola taká veľká ako v súčasnosti. 

Koniec koncov , potoky v hlavných aj vedľajších dolinách v bansky aktívnych osídleniach neboli veľmi vhodné na pitie, preto že stupy do nich vypúšťali kaly z úpravy rúd.

 Okrem vodoakumulačného účelu štôlničky  za domami slúžili aj na skladovanie kazivých potravín - napríklad kvasenej zeleniny počas leta v chlade, v zime zase boli štôlničky bez mrazu.

V nepokojných časoch stredoveku až do 19. storočia boli väčšie bane za domcami vhodnými úkrytmi baníkov a ich rodín pred nepriateľmi alebo dobyvateľmi, ktorí sa väčšinou do temného podzemia neodvažovali.

Bolo teda viacero dôvodov, prečo štôlne za domcami udržovať v dobrom stave, a to ich obyvatelia - baníci, robiť vedeli.

Mnoho ústí stredovekých štôlní je dnes obstavaných pivničným zaústením - väčšou  a mladšou klenbou, dokonca v niektorých prípadoch bolo ústie staršej štôlne priamo obstavané mladším domom, takže sa stalo integrálnou súčasťou obydlia a na prechod do bane nebolo potrebné vyjsť z domu von.  

Ak ale niekto tvrdí, že baníci mali za domcami alebo dokonca priamo v domoch súkromné bane, v ktorých sa po šichte realizovali, štekliac šťastenu na citlivých miestečkách, mýli sa, a pletie si následky banskej činnosti s ich príčinami.

Aj keď vysvetlenie o domácich baniach vyzerá na prvý pohľad logicky.

Logika však pri tomto vysvetlení zavádza nesprávnym smerom.

"Štôlne za domom" sa pochopiteľne vyskytujú nie len v Hodruši, ale sú rozšírené v mnohých banských oblastiach, preto že zákonitosti vývoja banských oblastí sú všade rovnaké.

Viaceré "domáce" štôlne sme už zdokumentovali prezreli a nafotili, ale do mnohých sme sa zatiaľ nedostali.

Pokiaľ by ste mali vo vlastníctve nejakú takúto štôlňu za domom v Štiavnických vrchoch, a chceli by ste ju odborne posúdiť, prípadne preskúmať, napíšte mi súkromnú správu na hodrusaphoto@gmail.com, snáď sa dohodneme na nejakom vhodnom termíne prehliadky.   

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho a/alebo zverejniť v tlačovej či elektronickej forme bez predchádzajúceho požiadania a jednoznačného súhlasu autora. 
Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho ani ako časti, či prípadne pozmenené ako svoje vlastné dielo. Sharovať v elektronickej forme z originálneho webu možno 

K. Ivan , OZ Kerling,  júl- október 2019

Príspevok objasneniu záhady hlinených gúľ nájdených v Sklených Tepliciach

Tento príspevok vznikol rozdelením jedného pridlhého pojednania, ktorý sa venoval príliš veľa témam.   

Príspevok venujem pamiatke na dnes už nebohého Ing. Richarda Kafku, hutného inžiniera a historika regiónu Stredného Pohronia a časti Gemera, ktorý sa touto tematikou zaoberal vo viacerých článkoch, a ktorého som mal česť aj osobne poznať, nedlho pred jeho náhlym odchodom sme po mailovej pošte aj osobne konzultovali viacero nejasností.

Problematike pamiatok Sklených Teplíc, taviacej huty a amalgamačnej huty sa Ing. Kafka venoval hlavne v týchto článkoch:

http://starhuttech.blogspot.sk/search/label/http%3A%2F%2F3.bp.blogspot.com%2F_sEwIlb1IeZY%2FTSWICzkEBtI%2FAAAAAAAABB8%2Fj5vRBLV633c%2Fs1600%2FSkl.%252BT%252B115%252Bgu%2525C4%2525BEa.jpg

spolu s Ing. Melišovou,

a v:

http://www.herrengrund.sk/documents/kniznica/200%20rokov%20od%20zavedenia%20nepriamej%20amalgamacie.pdf

Ing Kafka v prvom vyššiemenovanom linku písomne uvažuje nad tým, na čo mohli slúžiť väčšie množstvá hlinených gúľ , vykopané spod zeme v Sklených Tepliciach. 

Sklená huta v Sklených Tepliciach zanikla niekedy v období 17. storočia, keď ju z „trhu“ vytlačili sklárne ktoré vznikli v širšom okolí stredného Pohronia. Je tiež možné, že Starohutská skláreň pri Novej Bani bola postavená ako náhrada za tú Sklenoteplickú.  Okrem toho, obsah zlata v spracovávaných rudách zo Štiavnických vrchoch postupne klesal a na získavanie zlata zo šlichov sa začali používať iné metódy než lučba - používala sa priama amalgamácia pomocou ortute, neskôr krátku dobu aj nepriama amalgamácia, ktorej teoretické a praktické základy boli položené práve na prvom vedeckom kongrese v dnešných Sklených Tepliciach.

Zároveň v tomto období (17. storočie) kráľovská Banská komora, ktorá sa už dávnejšie zmocnila vlastníctva dediny s kúpeľmi, postavila v Sklených Tepliciach taviacu hutu na strieborno-zlaté rudy.
Dôvod stavby huty v Sklených Tepliciach bol rovnaký ako pri sklárni: dostatok paliva, vápenca, kremeňa a vody. Ruda sa do Teplickej huty musela dovážať, v Sklených Tepliciach a okolí sa ťažilo len málo miestnej, hlavne olovenej rudy na Bukovci a pod Kolbergom.
 Dovážali sa kýzy, rudy , kremeň a železná ruda ako troskotvorná prísada do vsádzky hutných pecí.

 Metalurgická huta v Sklených Tepliciach sa spomína ako činná už v roku 1703. 

Nemohlo sa jednať len o hutu zolovňovaco-zháňaciu, preto že takáto huta neprodukuje trosku. 

Bola to určite taviaca huta, teda prvovýroba kovov z rudy, ktorá samozrejme mohla mať aj rafinačné pece na zháňanie bohatého olova.

Ing. Kafka spomína nálezy hutníckej trosky v areáli bývalej huty pri dnešnom liečebnom dome Goethe pri vykopávkach Dr. Labudu zo Slovenského banského múzea v 80tich rokoch.

Na analýzu trosky však nebolo a dodnes nie je potrebné kopať . 

Hutníckej trosky z teplickej taviacej huty sú totiž roztrúsené stovky ton po Sklenoteplickom potoku od Teplíc až po Szabóovu skalu, teda na úseku cca 5 km dlhom. 

Hutníci  trosku z huty podľa vtedajšieho zvyku pri hute sypali rovno do potoka podobne ako vo Vyhniach alebo v Hodruši. 

O troske v Sklenoteplickom potoku som sa presvedčil pri mojich zberateľských vychádzkach.

V  článku sa Ing. Kafka pozastavuje nad rozdielmi v zložení trosky z hutníckeho spracovania . Vysvetlenie je jednoduché: tavba rôznych typov rúd s rozdielnymi vsádzkami troskotvorných prísad (vápenec, magnetit, pyrit, sklenené črepy a sklenená pena, glieda, meďnatý „kamienok“ teda tavené sírniky kovov) produkuje trosku rozdielneho zloženia, preto že do trosky prechádzajú neželané chemické prvky z rudy najmä: Al, Fe, Mg, Zn. 

  Na každý druh rudy bolo potrebné spraviť aj recept prísad, ktorý išiel do pece spolu s rudou a uhlím

Podľa literatúry v stredoveku neboli zriedkavé tavby rôznych typov rúd vedľa seba v jednej hute V teplickom potoku sú trosky čierne, sivé , ale aj zelené a modravé. 

Niet teda divu, že majú rozdielne obsahy prvkov.   

Mimochodom, stovky rozborov trosiek po stredovekých hutných tavbách drahých kovov v európe ukazujú všeobecne jednu vec: stredovekí hutníci neboli žiadni babráci.
Z rôznych rúd dokázali tavbami, pražením a opakovanými tavbami dostať z pecnej vsádzky takmer všetko zlato a striebro. Tavby, drvenie pecných produktov, ich praženie, žíhanie znovu-tavenie sa pri niektorých rudách s jednou dávkou opakovali často viac ako 10 krát, až kým z kameňa nevycedili všetko AuAg.

Obsah drahých kovov v odpadnej troske, ktorú ako jedinú z huty nakoniec vyhadzovali, je väčšinou stopový- v zlomkoch promile.

Vráťme sa k záhade gúľ po tom, ako sme veci uviedli do dejinných súvislostí.

Ing. Kafka vo svojich blogoch opatrne naznačuje, že sa pri guliach mohlo jednať o žiaruvzdorný materiál. Chápem jeho prvotné nadšenie, keď sa dozvedel o náleze desiatok až stovák gúľ v hĺbke okolo 2 metrov pod zemou. Bola tu – aj keď malá – nádej, že by sa mohlo jednať o nespracované amalgámové gule striebra z amalgamačnej huty.

Neboli to samozrejme amalgámové gule, ale pán Kafka dal aj tak vyhotoviť chemické analýzy. Ukázali zloženie bežnej hliny s prímesami.  

Načo teda tieto gule slúžili?

Riešenie záhady, ktoré som pánovi Kafkovi aj osobne pri stretnutiach načrtol, je jednoduché:

Je to polotovar pre hutu.

Polotovar na výrobu hutníckej keramiky – tzv. črepu, prípadne kelímkov alebo muflí pre probovanie rúd.

Probovníka mala kedysi každá jedna huta. Jeho povinnosťou bolo zistiť obsah drahých kovov v rude, aby boli správne dávkované prísady do pece a nedochádzalo k vysokým stratám. Bola to práca náročná, nebezpečná, ale aj značne cenená a  slušne odmeňovaná. Dobrý probovník šetril banskej hute veľa peňazí. 

 Ak bola ruda nová, nevyskúšaná v taviacej peci, probovník ju najprv žíhal na železnej lopatke a podľa farby dymu a taviteľnosti rudy navrhol prísady podľa svojich skúseností a toho, čo ho naučil jeho bývalý majster. 

Potom rudu vyskúšal na obsah striebra so zlatom v probovníckej kapelke metódou zolovňovania v mufľovej peci, prípadne vyskúšal kombinácie prísad. Boli to vlastne také skúšobné mikrotavby na nečisto, aby nedošlo k stratám pri tavbe vo veľkom.

 Každý probovník mal na skúšky vopred nachystané vysušené a niekedy aj vypálené  stovky kusov kapeliek, kelímkov a téglikov, každej sorty a potrebnej veľkosti.

Hodrušské kapelky z viacerých banských závodov. Hore malé , použité, črepové, v strede vĺavo nepoužitá črepová a nepoužité kostnopopolové, vľavo dole väčšia črepová použitá. Foto K.Ivan

 Zväčša bývali kapelky (plytké šáločky) z dvoch rôznych materiálov: črepové a popolové.  Črepové kapelky boli v podstate „obyčajné“ keramické nádobky  jednotných rozmerov, ktoré sa používali na tavbu vzoriek rudy s tavidlami. Popolové kapelky sa používali na výpočet obsahu striebra so zlatom v bohatom olove pri rafinácii striebra, používali sa viac pri próbach tzv bohatého olova pri rafinácii striebra so zlatom – zháňacom procese . 

Drevnokostný popol „vypil“ olovo, a na spodku ostala len guľôčka striebra s troškou zlata.

Oba druhy kapeliek črepové aj popolové sa spolu s rudou alebo bohatým olovom žeravili v takzvanej probovníckej (mufľovej) piecke, ktorá bývala prenosná. 

S kapelkami sa v probovníckej peci pod „tunelom“rozžeravenej mufle manipulovalo so špeciálnou vidličkou, ktorá je súčasťou tradičného hutníckeho znaku. Vidlička slúžila na premiestňovanie a vyberania/vkladanie kapeliek v piecke.

Mufľa, do ktorej sa vkladali kapelky, niekedy aj s pokrievočkami  Celá táto keramická "polrúra"  sa obsypala žeravým uhlím, a všetko sa to dúchaním vzduchu rozžeravilo do červeno biela.  Foto SBM

„Obyčajné“ keramické črepy som vyššie uviedol v úvodzovkách, preto že probovnícka keramika hút kládla vysoké nároky na kvalitu hliny a jej spracovania. Kapelky pri vysokých teplotách nad 1000 ^oC nesmeli praskať, lebo potom by bola celá próba (výpočet) nanič, a musela by sa opakovať.

Nemohlo teda ísť o obyčajnú keramickú hlinu, aká sa používala na bežnú kuchynskú keramiku – džbány, misy taniere, hrnce.  V hute sa pracovalo s roztavenými kovmi a koncentrovanými kyselinami. Tu bola kvalita spracovania keramiky prvoradá.

Tajomstvá prípravy kvalitnej hliny na hutnícku črepovú keramiku si probovníci chránili ako výrobné tajomstvo svojho odboru, časom sa však aj toto tajomstvo prezradilo. Ochrana tých správnych receptov spočívala v tom, že kapelky a mufle si probovníci robili sami. Tajomstvo kvalitného črepu spočívalo v jemnom plavení hliny, jej zbavení všetkých nečistôt, kým nezostalo jemné „blato“ to sa nechávalo odležať aj niekoľko mesiacov, následne sa sušilo, prípadne sa cez zimu nechala surovina vymrznúť. 

Opakovane sa miešalo s vodou, soľou, vybranými druhmi sušeného vylúhovaného drevného popola, znovu sa sušilo, nechávalo odležať, primiešavali sa mleté tehly, piesok. Niekedy sa hlina dokonca nechávala aj vymrznúť. Sušenie , miesenie, miešanie a sušenie sa opakovalo niekoľko krát, čo spôsobovalo zmeny v ílových mineráloch smerom k lepšej kvalite hliny. Najlepší recept na spracovanie miestnej hliny sa nedal dosiahnuť za mesiac, trvalo to roky.

Pri hutách existovali probovnícke sklady upravenej hliny, kde bývali uskladnené oddelené várky často aj niekoľkoročných hlín na probovnícku keramiku. Kvôli lepšej manipulácii sa skladovaná hlina v procese prípravy  musela formovať , a to sa práve väčšinou robilo do formy uhnetených, približne rovnako veľkých stlačených gúľ, ako ukazujú staré drevoryty.

Výroba kapeliek podľa Lazarusa Erckera z 16. storočia. Na policiach sú formy na vytláčanie kapeliek z pripravenej hliny. ABCD sú formy na kapelky , F sú hlinené gule. Formy a gule nie sú v tej istej mierke, ako sú vyobrazené postavy, ktoré plavia hlinu v diežach (stojaci) a lisujú údermi tĺka z mäkkej hliny (vo forme) kapelky (sediaca postava)  

 Stlačenie gúl z jednej strany zabraňovalo ich rozkotúľaniu a zlepšovalo ich vŕšenie do pyramídiek.

Gule capkali,prenášali, drvili a miesili pomocníci – učni – probovníckeho majstra.

Pán Kafka s pani Melišovou našli v zemi skládku polotovarových hlinených gúľ pripravených na ďalšie spracovanie pre potreby taviacej huty.
Možno boli aj pre potrebu amalgamačnej huty, preto že aj tá potrebovala vedieť koľko striebra so zlatom rudný šlích obsahuje. Dovezené rudy do huty sú v práškovom alebo pieskovom stave, a pohĺadom sa nedá odhadnúť obsah striebra a zlata

 Gule patričnej veľkosti predstavovali jednu dávku hliny potrebnej na výrobu určitého množstva kapeliek, muflí, odlievacích kelímkov. Z jednej gule 8 x 4 cm sa dalo vyrobiť odhadom tak  6 štandardných črepových kapeliek. Na jednu mufľu bolo potrebných cca 8 – 10  takýchto bochníkových gúľ. Prítomnosť Na₂O a K₂O v rozbore gulí nebohého Ing. Kafku svedčí o primiešavaní drevného popola do hliny, čo bola a je bežná prax pri výrobe hutníckej keramiky.

 Aj pre amalgamačnú hutu samozrejme fungovala plameňová kapelková probovňa. Kráľovský banský erár v 18 storočí síce nemal žiadne analyzátory, ale systém evidencie váh vstupov, výpočtov obsahu kovov , probovania rúd a hutníckych medziproduktov na vstupe aj na výstupe huty mal riadne znormovaný, aby nedochádzalo k stratám alebo krádežiam.

Keď amalgamačnú hutu v Sklených Tepliciach koncom 18. storočia banský erár zrušil, nachystané hlinené gule už pravdepodobne neboli potrebné.

Ako sa polotovarové hlinené gule dostali pod zem, to neviem.
Možno sa prudko rozvodnil Teplický potok pri nejakej prietrži a gule zaniesol blatom, možno zbehol príval blata z bočnej doliny rovno na sklad sušených gúľ , alebo ich po skončení fungovania huty či už taviacej alebo amalgamačnej, jednoducho ponechali na mieste a časom zasypali zemou z výkopov iných stavieb. 

To už ponechám na Vašu fantáziu.  

O tom ako sa hutnícka keramika z polotovarových hlinených gúľ vyrábala, pojednám v inom blogu. To je tiež veľmi zaujímavá téma. 

Mimochodom, próbovnícke kapelky sa dali na próbu obsahu kovov použiť len raz.

 Potom sa po použití vyhadzovali na haldu. 

Preto sú ich v každom starom banskom revíre niekedy tisícky pohodené na haldách a smetiskách okolo väčších aj menších banských závodov.

Bohužiaľ, budova taviacej huty v Sklených Tepliciach už neexistuje.
Hoci bola údajne vyhlásená za technickú pamiatku, bola zrúcaná a teraz je na jej mieste nová budova , ktorá vyzerá ako nejaká jedáleň.    

K.Ivan,

september -október 2015 až 2019

Text je autorským dielom , je možné citovať ho, použiť ako podklad pre ďalší výskum. Nie je možné vydávať ho za vlastné dielo iným autorom, ani bez predchádzajúceho súhlasu autora publikovať v tlačenej forme. Autorstvo fotografii, pokiaľ je známe, je uvedené priamo v popiske fotografie.

Použité zdroje, linky a internetové stránky

www.skleneteplice.sk
http://www.sklennysen.sk/index.php/vyroba-skla

http://starhuttech.blogspot.sk/2010/12/prinos-slovenskych-badatelov-k.html

Kutnohorsko - vlastivedný sborník 07-04: článok Bartoš -Brzák -Ševcu Prubířství a prubířská keramika ISBN 978-80-86406-48-0

Lazarus Ercker: Kniha o prubířství

http://www.jachymov-joachimsthal.cz/kniha/made-in-jachymov/3.pdf

http://referaty.aktuality.sk/keramika/referat-17507

Georgius Agricola: De Re Metallica Libri XII,  Bazilej 

Daniel Haas Kianička: Kremnica –mesto pokladov, I. Zväzok, vyd. nakl. RAK Budmerice 2014 , ISBN 978-80-85501-62-9 

Ručne písaná kronika Ignáca Opluschtila do roku 1861. Fulltext verzia skenu  

                                             

Menej známe tajchy Vyhnianskej doliny (2) -Unverzagtský tajšok v Hodruške

Menej známe a neznáme tajchy Vyhnianskej doliny (2) -Unverzagtský tajšok v Hodruške

Dnes sa považuje za všeobecne vžitú „pravdu“ že tajchy takzvanej vyhnianskej skupiny vodohospodárskej sústavy sú tri:  Rozgrund, Bančiansky (Hofferštolniansky) a zaniknutý tajch vybudovaný Kachelmannovsku strojárňou vo Vyhnianskej bočnej doline Rudno.

Musím všetkých čitateľov vyviesť z omylu, preto že to nie je pravda.

Chcete vedieť  ako to je ďalej?
Článok bol presunutý na tajchovú líniu blogov https://tajchyjarky.blogspot.com/