Tajšíky v Kohútovskej doline

Tento článok som napísal ešte v roku 2008. V tej dobe som písal sériu článkov o málo známych tajchoch pre Hodrušské občasné noviny Klopačka

V roku 2009 ma požiadal admin stránky Minerály a Horniny  o povolenie zverejniť tento článok na svojej internetovej stránke. Súhlasil som. Visí tam podnes, aj keď je už "zanesený pod sedimentami" stovák novších článkov. Tu je screenshot. 

Chcete vedieť  ako to je ďalej?

Článok bol presunutý na tajchovú líniu blogov https://tajchyjarky.blogspot.com/

Dve a pol záhady Geyerových máp v Mollovej zbierke

Medzi základné zručnosti každého bádateľa v historii baníctva nevyhnutne patrí práca s mapami a technickými výkresmi. 

Bez schopnosti čítať a interpretovať banské mapy sa ťažko môže dariť snaha dávať históriu baníctva do súvislostí s históriou popísanou na povrchu. 

Niektoré bane sa pred stáročiami javili ako veľmi nádejné, a v archívoch nájdeme pri niektorých neskôr bezvýznamných banských dielach množstvo dokumentácie. Niektoré bane sa po dlhú dobu javili ako vcelku neekonomické, ale ich osud zmenil pokrok v oblasti úpravnictva rúd a hutníckych technológii, a stali sa počas stáročí hlavnými baňami, z ktorých boli vydobyté desiatky ton zlata, stovky až tisíce ton striebra, prípadne desiatky tisícov ton medi alebo olova.

 Každá baňa má svoj vývoj.

Tie, pri ktorých prialo banícke šťastie sa z jednoduchých štôlní vyvinuli do komplikovaného bludiska úrovní (poschodí) pospájaného množstvom komínov, sýpok a šácht. Z máp možno často vyčítať predtým netušené súvislosti, ale správne vysvetlenie chce od bádateľa dobrú znalosť technológii razenia a vystužovania v tom- ktorom období.

Potom sú v archívoch mapy povrchovej situácie, kedysi kreslené a maľované najmä kvôli tomu, aby bolo viacerým vlastníkom baní jasné, kde sa začína a kde končí ich dobývacie pole.

Nie vždy je jasné, ktorú časť banského revíru zobrazujú, ak to v legende mapy nie je jednoznačne napísané, a často samotné meno štôlne alebo šachty nestačí na identifikáciu o ktorú časť ložiskovej oblasti sa jedná. Tu prichádza na rad potreba poznania konkrétneho banského terénu a blízkych baní, aby sme správne mapu s nedostatočným popisom lokalizovali.

Použijem príklad:

 V Štiavnicko-Hodrušsko-Vyhnianskom revíri je asi 15 štôlní Ján Nepomucký, ktorý bol v 18. storočí veľmi populárnym svätým . Ďalšie desiatky baní Ján Nepomucký sú v oblasti Novej Bane, Rudna ,Žarnovice a Pukanca. Ak máte v rukách mapu bane Joannes Nepomucensis bei Schemnitz bez ďalších identifikačných znakov musíte mať preštudovaných doslova stovky iných podkladov, aby ste správne určili, ktorá z tých možných baní s rovnakým menom to naozaj je.

No a potom tu máme mapy mätúce.

V dobe ich vzniku bolo možno každému banskému technikovi jasné ,o čom daná mapa hovorila, ale súvislosti sa časom stratili, a dnešnému záujemcovi o montánu históriu vôbec nemusia dávať relevantnú informáciu.

V archívoch sú tiež mapy, ktoré o stovky rokov predbehli svoju dobu a sú aj po 300 – 400 rokoch prekvapivo moderné.

Ako príklad možem uviesť nedávno reštaurované torzo mapy baní Oberbíber pri Vindšachte z 16 storočia alebo axonometrické zobrazenia šácht v Solivare z rovnakej doby, či prípadne tiež  Marsigliho mapu Windšachty a jej baní zo záveru 17.  storočia.

Opačným extrémom sú mapy, ktoré vyzerajú, ako keby ich kreslili deti.

Je to pochopiteľné, ani zďaleka nie každý vie pekne kresliť či maľovať. Technika zobrazovania kreslením či maľbou sa dá naučiť, ale musíte mať aj niečo naviac, zhora dané - talent.

Buď ho máte, alebo nemáte, a potom Vaše výtvory majú alebo nemajú nejakú úroveň.

Kartografi mi ráčia odpustiť moje priamočiare vyjadrovanie, ale po preštudovaní kolekcie akvarelových máp Geyera z Mollovej zbierky zachytávajúcich banské mestá Horného a Dolného Uhorska, dostupných na internete, mám dojem, že Geyerove mapy patria do kategórie vyššie spomenutých „neumelých“ máp kreslených ako keby detskou rukou, naviac sú tak trochu mätúce.

 

Zbierku nájdete tu:

http://mapy.mzk.cz/mollova-sbirka/uhry/ 

treba si vľavo kliknúť na Uhry a potom vpravo na Dolní a Horní Uhry. 

To čo na Geyerových mapách vyzerá ako perspektíva, perspektívou nie je, profily skutočnými rezmi nie sú, a z technického pohľadu sú všetky jeho dochované mapy až príliš schematické.

Napriek tomu sa nimi v tomto príspevku budem zaoberať, preto že pre mňa osobne práve pre ich schematizmus a šablónové skreslenie zobrazovania predstavovali zaujímavý montanistický oriešok, ktorý som chcel rozlúsknuť. Na jednej z nich som si však doslova pomyselne „vylámal zuby“ , ale o tom až neskôr.

Takže k veci . 

Geyer na pomenovanie banských miest neuvádza názvy v tvare, v akom boli uvádzané v súdobých nemecky zaznamenávaných písomnostiach, ale uvádza často skomoleniny nemeckých mien.

Mne osobne to evokuje situáciu, ako keby Geyer (nesprávne a foneticky) zapísal názvy, ktoré mu ktosi nadiktoval.

Po prehliadnutí máp mám tiež z jedného uhla pohľadu dojem, že Geyer na miestach (ktoré môžem porovnávať, preto že ich pomerne dobre poznám) nikdy nebol, ale z druhej nezávislej strany možem povedať že tých pár pôdorysov mestských jadier ktoré z jeho máp osobne poznám, je zakreslených výstižne a pomerne presne, čo by nasvedčovalo, že namaľované miesta pochodil a pozorne zakreslil. Alebo prekreslil z iného podkladu.  Problémom pôdorysov v jeho mapách je, že riadne nevyznačil v mestskej zástavbe takpovediac „trvanlivé“ stavby, ktoré sa nezvykli búrať ani po požiaroch – napríklad kostoly, podľa ktorých by sa v pôdorysoch miest dalo ľahšie zorientovať.

To, čo je namaľované v okolí skutočných pôdorysov banských miest Geyerových máp  ako pseudoperspektíva, je silne skreslená situácia. Geyer potreboval zrejme to podstatné vtesnať na predom určený formát svojich akvarelov

Kváziperspektíva väčšinou obsahuje schematizované zobrazenie banských a spracovateľsko- technologických objektov baníctva tej doby: štôlne, šachty, tajchy, prívodné a zberné jarky, stupy, mlyny, pražiace a taviace pece. Tiež kasárne vojska. Vrchy, cesty a vodné toky sú nakreslené väčšinou len akosi hala-bala.

 Pri baniach sú detaily technológii v tej dobe používaných už bežne,  nakreslené len v zjednodušenej forme – napríklad namiesto konských gápľov všeobecne používaných na ťažbu sú nad šachtami nakreslené len dvojmužné vrátky - hašple.

  Zato na druhej strane je na niektorých z akvarelov podrobne nakreslená napríklad skúšobná mufĺová pec alebo pražiaca či vyciedzacia pec. Tiež ohňové vetracie pece nad šachtami sú nakreslené pomerne dobre, aj keď pri nich Geyer uvádza že ide o „Feuer Maschin“ ktoré na Piargu kartograf Geyer zrejme nikdy na vlastné oči nevidel.

Dosť dobre sú nakreslené tiež taviace pece na zlato a meď, tiež lučobňa a stupa, či šľamovňa stupnej úpravne. Zdá sa , že mnohé z vymenovaných  zariadení Geyer na vlastné oči videl.

Banské tajchy však napríklad kreslí vždy ako obdĺžniky či štvorce.

O tom, či niekedy fáral do podzemia, som si nie istý, drevené výstuže v podzemí kreslí v tvare T, ktoré skor pripomínajú časti strešných konštrukcii , než skutočné banské výstuže. 

Môj osobný dojem je, že „rezy“ baňami vytvoril podľa ústneho opisu alebo podrobných poznámok o tom ako to v tej ktorej bani vyzerá.
Na druhej strane minimálne v tých revíroch, ktoré poznám, a o ktorých som viac čítal, sú bane – hlavné šachty a štôlne vymenované v popiskách správne – zodpovedajú polovičke 18. storočia, čo ma podporuje v domnienke, že Geyer kreslil bane podľa opisu alebo literárnych poznámok. 

Najmä pri soľných baniach sú nakreslené len schematické rezy baňami, bez nákresov povrchovej mapy (Czernowiz, Sovar, Tatso,Matusfalwa).

Zaujímavá je doba vytvorenia Geyerových máp: všade uvádza rok 1751, čo je rok návštevy hornouhorských banských miest zo strany  rakúsko-uhorského cisára Františka Lotrinského, manžela Márie Terézie.

Pokladám preto za možné, že vznikli v tejto súvislosti - možno ako doplnkové informácie o ostatných banských lokalitách Horného a Dolného Uhorska, aj keď cisár navštívil len tri z celkom dvadsiatich jedna baníckych miest, ktoré Geyerove mapy zobrazujú. Možno banskí úradníci nakoniec neuznali Geyerove nákresy za dostatočne dobré a preto neboli zaradené do oficiálnych pracovných dokumentov banského eráru k príležitosti cisárskej vizitácie.      

Zbierka Geyerových máp v Mollovej kolekcii obsahuje nasledovné akvarely Hornouhorských a Dolnouhorských banských miest: (nie sú v poradí, v akom sú usporiadané na inernetovej stránke):

Einsiedl, Swedles, Schmelniz, Wagentrizel a Scitenz, Remetta, Neisoler Haupt Oberhandel, Oberhandel Kremniz, Hochgefőls Korpona, Niederhandel Buckonz, Konigliche salzbergwerk Sovar, Haupthandel des Bergstadt Schemniz, Mittelhandel Libeten, Rudna, Matusfalwa, Stois, Czernowiz, Feketebanya, Siget, Tatso, Vysk, Folsi Banya, Nagy Banya.

Nie každá z uvedených lokalít má nakreslený aj pôdorys mesta alebo kváziperspektívnu situáciu okolia, niektoré z nich ukazujú len kvázirez baňou (Czernowiz, Sovar, Tatso,Matusfalwa)., a niekedy je pridaný aj ďalší, menší obrázok niektorého z technologických zariadení.

Na internetovej stránke sú k niektorým Geyerovým mapám české vysvetlivky, čo by mali zobrazovať. Niekedy sú popisky správne – hlavne pri tých „ľahších“ mapách, niekde sú zase popisky nesprávne, a niekde okrem dnešnej krajiny (tiež správnej či nesprávnej) nie je žiadna lokalizácia mapy.

Tak si teda poďme v skratke povedať čo ktorá mapa zobrazuje.

Einsiedl – mapa dnešnej baníckej obce Mníšek nad Hnilcom, o ktorej  o pár rokov neskôr barón Ignác Born uvádza, že produkuje ročne 200 tisíc funtov medi. Potok na mape je označený ako Zabroz fluss. V zbierke na webstránke je chybne označená ako Rakúsko, kde síce existuje dodnes rovnomenná obec neďaleko benediktínskeho kláštora pri Melk-u, ale baníctvo v rakúskom Einsiedeli pravdepodobne nikdy nebolo.

 

Bane Einsiedl

Remetta – prekvapivo opäť nákres baní pri Mníšku nad Hnilcom. Remetta a Einsiedl sú dva názvy pre to isté sídlo – dnešný Mníšek. Či sú hlavné bane označené správnymi menami, to ponechám na tamojších znalcov. V blízkosti je nakreslený močiar Rossner (Rožňavský?) na potoku Vedranica. Ak si porovnáte kvázirezy baňami Einsiedlu a Remetty, zistíte že sú VEĽMI podobné, podobne aj kváziperspektíva a pôdorys jadra mestečka. Sú tu drobné rozdiely, ako keby Einsiedl a Remeta boli nakreslené s pomyselným časovým odstupom povedzme 100 rokov tým istým kresličom, šachta je na jednom obrázku už prerazená, pribudli aj nejaké stupy v pseudoperspektíve.

Swedles je dnešný Švedlár, kedysi známy medenorudným baníctvom , ktoré skončilo v 90tich rokoch 20 storočia dobývaním čistého žilného kremeňa, a ktoré sa v dnešných dňoch opäť plánuje obnoviť

Schmelniz- jednoznačne Smolník, so zakresleným tajchom, ktorý síce nevyzerá ako tajch Úhorná, ale to je v súčasnosti jediný tajch v okolí Smolníka, o ktorom viem. Je tu ale jeden problém: Tajch Úhorná začali stavať až o 10 rokov neskor, ako je datovaná mapa. Že by tam bol nejaký predchodca tajchu Uhorná? Vylúčiť to nemôžem, zase možno viac vedia miestni.  

Wagentrizel und Scitenz . Mapa s dvomi pôdorysmi dvoch rôznych banských miest. Wagentrinzel je ľahký – určite sa jedná o skomolený Vondrišel, teda dnešnú obec Nálepkovo, kedysi známe banské mestečko, dnes obec. Na kváziperspektíve je vyobrazený tiež Nový (vodný) jarok na pohon technológii úpravy rúd

Scitenz je už trochu väčší problém, preto že v blízkosti Vondrišela , ako sa zdá nikdy žiadny Scitenz nebol.

Som toho názoru , že toto je typický kartografický „mačkopes“: v jednej mape zobrazené dve ne-susediace banské mestá. 

Dovolím si vyjadriť hypotézu, že sa jedná o zobrazenie staroslávneho kráľovského banského mesta Štítnik, ale nie som si istý. Veľmi mi nepomohla ani súdobá literatúra dostupná na internete, ktorá Scitenz ako banské mesto lokalizuje „neďaleko rieky Poprad“, ale Štítnik v skutočnosti leží v povodí Hnilca – Hornádu.

Hoci od povodia Popradu to zo Štítnika zase až tak ďaleko nie je.

Či sedia názvy banských diel popísaných v legende mapy, to ponechám na posúdenie tamojším montanistom.

Neisoler Haupt Oberhandel – už podľa mierne skomoleného názvu ľahká hádanka: Bystrický hlavný Horný handel.

 Mapa je však opäť kartografický mačkopes, preto že je tam zobrazený zároveň hutnícky komplex pri Hrone, opevnené jadro Bystrice- ale bez mestského hradu, a tiež bane pravdepodobne Herrengrundu (Španej doliny) ktoré sú od Hronu v skutočnosti takmer 10 km vzdialené. Okrem toho, to čo je označené ako Rost Hitten (pražiaca huta) je v skutočnosti sciedzacia pec medenej huty, teda "správne" by malo byť uvedené „Saiger Hitten“ Na obrázku je aj „teich“ čo by mohli byť aj uhliarske hrable na Hrone kedysi umiestnené cez celý Hron a vyzerali ako hrádza. Keď som toto písal, dovtedy som sa nikdy predtým o žiadnom serióznom tajchu pri Bystrici alebo v Španej doline nedočítal. Z diskusie k článku som sa neskôr dozvedel, že minimálne jeden tajšok je v Herrengrundských starých mapách vyznačený. Podĺa mapy sa však ndá jednoznačne určiť, či to je ten, ktorý je nakreslený v mape Geyer.   

Obehandel Kremniz – ľahké: Kremnický Horný handel, teda dnešné kremnické Piargy (samostatná obec Kremnické Bane) .

 Na mape je opevnené historické jadro mesta Kremnica s mincovňou, ale bez niekdajšieho farského kostola na námestí, aj bez mestského hradu, ktorých budovy však v dobe vzniku mapy celkom určite už na námestí po stáročia stáli. Je tu zobrazená aj kremnická Kalvária , vedľa náznakovo zobrazené prepadlisko Šturec na Jarabici, a tri banské tajchy. Viem o dvoch tajchoch z tej doby, ale možno už vtedy bol aj tretí.

Hochgefőls Korpona trochu ťažší oriešok, preto že Krupina už v polovici 18 storočia sotva mala také hlbinné bane, aké sú na Geyerovej mape nakreslené. Krupina spolu s blízkou Babinou však má starú banícku minulosť, aj keď sa to dnes už len zriedkakedy spomína. Na mape je nakreslené aj historické jadro mesta (pravdepodobne). V hypotéze že sa jedná na 90% o Krupinu ma utvrdzuje pomenovanie rieky Ipsol fluss, teda Ipeľ.

Som toho názoru, že sa jedná o vyznačenie baní v okolí Krupiny z obdobia, keď sa panovníci pokúsili oživiť po skončení tureckých vojen baníctvo a ryžovanie zlata, rozšírené do konca 16 storočia.  Samostatný obrázok zobrazuje šľamovňu, čiže ryžovačské žľaby na ťažké minerály a zlato.

Z miery ma trochu vyvádzajú nakreslené tri tajchy, preto že nemám vedomosť, že by v okolí Krupiny niekedy nejaké banské tajchy stáli.

 Nie som však znalec Krupiny a možno ma miestni znalci opravia.

Pokladám tiež za možné, že sa jedná o vyobrazené banské diela niektorých z obcí Štiavnického revíru, ktoré historicky patrili Krupine - napríklad v Kozelníku alebo v okolí Kulpachu - Banského Studenca.

Niederhandel Buckonz  ľahká skomolenina, je to Dolný Handel pri Pukanci. Hore je na mape zakreslený koniec Kamenického vodného jarku, ktorý po dobudovaní Štampošského tajchu – 8 km vzdialeného privádzal vodu k stupám, ale jarok je staršieho dáta než tajch samotný. Na samostatnom obrázku je zakreslená Schmelz Hit.(ten) s pecami a dúchadlami na vodný pohon, a SchadGarn – teda lúčobňa so sadou krivulí.  Na mape ma znovu trochu mýli zakreslený tajch. Že by to mal byť Kamenický(Štampošský) tajch?  Ak je to on, tak nesedí jeho napojenie na Kamenický jarok, ktorý je nakreslený hore. Žiadny iný tajch , pokiaľ viem, nebol v blízkosti okrem 8 km vzdialeného Štampochu vybudovaný, aj keď ďalšie dva boli podľa všetkého  naplánované. Stále však na úrovni súčasných znalostí nevylučujem, že nejaké menšie tajšíky v minulosti najmä v okolí dedičnej Juraj štôlne naozaj mohli stáť.  Terén sa odvtedy výrazne zmenil.   

Königliche Oberhungarische Salzbergwerk Sovar – ľahké, Solivar pri Prešove. Len kvázirez baňou , bez povrchu, v dobe, keď ešte neboli bane zatopené prievalom soľanky . Pripadne mi zaujímavé že je v bani nakreslený veľký centrálny pilier nazvaný (svätý?) Štefan. Či zodpovedajú názvy šácht, to nechám na posúdenie informovanejším, hoci mám doma staršiu Butkovičovu monografiu.Čo nemám, je čas hľadať to.

      

Haupthandel der Bergstadt Schemniz- ľahké, aj keď mnohých môže zmiasť. 

Na mape je totiž pôdorys, kvázirez baňami a kvázi perspektíva nie dnešnej Štiavnice, ale  rysy súčasnej obce Štiavnických Baní alias Piargu, konkrétne jej časť „Windschacht“, ktorá však v tej dobe bola časťou B.Š: 

Pôdorys nezachytáva z dnešnej Štiavnice nič, zobrazuje opevnené historické jadro dnešnej obce Piarg.

Ako je u Geyera zvykom, maľovačka mesta je bez dvojice kostolov a bez šácht, ktoré boli "natískané" na seba navzájom, väčšinou vo vnútri hradieb. Dvojica tajchov je Spodná Vindšachta (Suchý tajch) a Stredná Vindšachta (Evička), ale polohovo sú v nesprávnom postavení. Nad šachtami sú na kvázi reze nesprávne nakreslené "Feyer Maschine" , ktoré vyzerajú skôr ako ohňové vetracie pece s potrubím. Šachty sú tiež poumiestňované hala-bala, v skutočnosti by takýto priemet nikdy nemohol vzniknúť. V dobývkach sú tradičné alchymistické značky tam dobývaných kovov.

Mitelhandel Libeten – ľahké, Stredný handel kráľovského banského mesta Ľubietová, s vyobrazením ruín pravdepodobne mestského hradu, a stupou. Na obrázku ma zaskočil ďalší  nákres tajchu, preto že mi doteraz nie je známe, že by v Ľubietovskej doline nejaký banský tajch bol býval postavený. Zrejme ho však nemožno celkom vylúčiť v niektorej z bočných dolín, tajšok mohli neskôr zasypať rozširujúce sa haldy.       

        

Salzbergwerk bei Matusfalwa – tvrdý montanistický oriešok, jedna z dva a pol záhadných máp tejto Geyerovej kolekcie.




Soľná bana Matusfalwa 

Popiska webstránky hovorí že Východní Slovensko.  

Kniha Lexikón uhorským miest zo zhruba rovnakej doby ako mapy uvádza, že Matusfalwa je na hodinku cesty vzdialený od Eperjesu – teda Prešova, pri rieke Bodrog. 
Už tento knižný údaj zapísaný o 30 rokov neskôr po mapách označených ako Geyer, je mätúci, preto že Bodrog je od Prešova takmer 80 km vzdialený.  Žiadna obec do 50 km v okolí nemala názov Matusfalwa. 
Zrejme jediná obec, ktorá by vyhovovala názvom aj polohou , je  bývalá Mathiasfalva – Ondavské Matiašovce.

 Či sa v katastri Matiašoviec v histórii hlbinným spôsobom dobývala soľ, to netuším, ale neviem o inej starej bani na soľ na dnešnom Slovensku okrem tej v Prešove a v obci Soľ, pričom obec Soľ nie je ďaleko od Matiašoviec.

 Na kvázireze baňami je popísaná šachta Štefan, Bor,Isanic, štôlne Alžbeta a Sáros, Bane König a Edel.

K Prešovu je najbližšie (okrem Solivaru) iné soľné ložisko pri obci Soľ pri rieke Topľa . 
Obec Soľ je od Ondavských Matiašoviec vzdialená cez vŕšky asi 10 kilometrov severovýchodne . 
Tu v Soli sa však podľa mojej vedomosti vyhĺbila prvá hlbinná baňa - šachta až v 20. storočí pri podrobnom geologickom prieskume.

 Dovtedy tu ľudia ťažili soľ len odparovaním soľankových prameňov, ale aj tie im kráľovská Soľná komora z konkurenčných dôvodov v 18. storočí zasypala podobne, ako skončili napríklad slané pramene na Orave v Polhore.
 Kráľovský soľný monopol nesmela narušiť ani samotná príroda.

Nie, Matusfalwianske bane nemôžu byť ani pri Zbudzi – tá je zase príliš ďaleko od Prešova. Je tu ešte jedno drobné ložisko soli v katastri obce Soľnička pri Kráľovskom Chlmci, ale to je tiež priďaleko od Prešova. 

 Možno z toho celého budú kamaráti z východu múdrejší. 

Vyzerá to podľa nás tak, že na mape je nakreslená baňa na soľ pri obci Soľ neďaleko Ondavských Matiašoviec, ktorá nikdy neexistovala a ak, tak len vo fantázii tvorcu máp.  

Bergstadt Stois –ľahká montanistická hádanka , bane na železo v Štóse pri Smolníku. Dodávali železo hlavne pre Smolnícke prevádzky cementácie, kde železo premieňali na cementačnú meď. Na mape je aj akýsi opevnený kaštieľ a pseudorez baňami.

Čo mi medzi Uhorskými banskými mestami chýba, je niekoľko vtedy a sčasti dodnes slávnych banských miest: 

Vymenujem aspoň pár tých, ktoré mi tu chýbajú: Kőnigsberg, Topsau, Rosenau, Iglo-Nojdorf, Krumbach, ale aj Verespatak, Turt a mnohé iné.

Ktovie či ich namaľoval... Dnes ich asi nemáme k dispozícii, ak vôbec boli Geyerom niekedy nakreslené.

Ďalej tu máme skupinu Sedmohradských a Ukrajinských banských miest a mestečiek, ktoré kedysi patrili do Uhorska:

Czernowiz =Černyvci na Ukrajine,

Feketebánya =  Abrud Rumunsko,

Kupferbergwerk Siget pri rieke Porowa = Sigheti Marmatiei pri Tise na Rumunsko-Ukrajinskej hranici,

Tatsó pri Maramureši =Tjačiv na Ukrajine, soľná baňa,

Berg Visk =Vyškovo, soľná baňa na Ukrajine,

Folsi Bania =Felsöbánya =Baia Sprie v Rumunsku,

Nagybanya = Baia Mare v Rumunsku

Na záver som si nechal vôbec najzáhadnejšie banské mestečko na Slovensku, nakreslené v Geyerových mapách:

Plan der Ober-Hungrischen Bergstadt Rudna 

V knihe Ungrisches Magazin oder Beyträge zur ungrischen Geschichte, Geographie, Naturwissenschaft, und der dahin einschlagenden Litteratur. 1782 sa píše, že dedina Rudna je v Turčianskej župe a  popis sa pritom odvoláva na Geyerovu mapu. Z čoho okrem iného vyplýva, že Geyerovské mapové nákresy boli v svojej dobe pravdepodobne vcelku známym kartografickým súborným dielom.  

Geyerova mapa Bergstadt Rudna

Lenže Geyer kreslí, že jeho Rudna leží pri Neutra fluss, teda rieke Nitra. To by znamenalo na Ponitrí.

Mathias Bel vo svojich Notíciách v II dieli uvádza, že Nitrianske Rudno leží v Nitrianskej župe, a je pod správou Bojnického panstva, ale predtým bolo súčasťou Turčianskej župy.

Na slovensku sú dve Rudná bez baní a dve Rudná s baňami.

-       Rudno pri Novej Bani malo vo svojom chotári bane na zlato a striebro v okolí Chlmu. Jeho rozvoj však od 16. storočia hatili turecké nájazdy, a po ich pominutí v 18 storočí ukázal, že ložiská rudných žíl sú relatívne málo výdatné a baníctvo pomaly zaniklo.

-       Dedinka Rudno pri Diviakoch (Divékrudna, Thuróczrudna) v Turci zrejme malo svoje stredoveké náleziská rudy, ale v literatúre o podstate a rozsahu baníctva nenájdeme takmer nič.

-       Dedinka Rudná pri Rožňave má v okolí rozsiahle bane, preto že sa nachádza v blízkosti starého banského mesta Ochtiná, v pásme zrudnení ktoré poskytovali zlato, striebro, meď a hlavne železo. Nie príliš ďaleko je vrch Železník, ktorý v svojich Slovenských národných povestiach svojím osobitým štýlom spomína Pavol Dobšinský, ktorý mal neďaleko svoje posobisko. Mimochodom, neďaleko Rudnej nachádzame dodnes potok Turček, čo z geografického pohľadu snahy o lokalizáciu Geyerovej mapy ešte viac situáciu zamotáva.

-       Dedinka Nitrianske Rudno je najhorúcejším kandidátom na lokalizáciu tejto mapy. Jednak leží na bočnom prítoku rieky Nitra – (na mape je Neutra) nazývanom Nitrica a jednak ho v spojitosti s Geyerom uvádzajú aj takmer súdobé pramene. Dedina je však v historických análoch známa len tým, že z nej pochádzal významný šľachtický rod Rudnayovcov. O povahe a predmete dolovania v okolí s výnimkou Čavoja a Chvojnice však nateraz nemám z literatúry žiadnu vedomosť (s ďalšou výnimkou Cachu/Malinovej, ale tu sa jedná o pravekú a rannostredovekú povrchovú ťažbu).

-       V Rakúsko –Uhorsku existovalo ešte vo viacerých miestach mocnárstva viacero miest a dedín s názvom Rudno-Rudna, (Srbsko, Chorvátsko, Bulharsko, Sliezsko) ale žiadne z nich neležalo a neleží v „Hornom Uhorsku“ 

Prečo a aké z možných dedín či mestečiek "Rudno" mapa teda zobrazuje, to neviem, ale myslím si, že sa jedná o Nitrianske Rudno, možno zmiešané s dnešným Nitrianskym Pravnom (bývalé Nemecké Pravno).

Aj kniha Ungrisches Magazin oder Beyträge zur ungrischen Geschichte, Geographie, Naturwissenschaft, und der dahin einschlagenden Litteratur.z roku 1782 odkazuje Geyerovu mapu na oblasť „prameňov Nitry, pár hodín od Kremnice“

Mám hypotézu, že mapu nakreslil kvôli takej (s prepáčením) bulvárnej „pikoške“ :

V legende mapy z roku 1751 Geyer uvádza, že v roku 1705 sa“ kvôli ľudskej chamtivosti úplne rozpadol vrch“ – zrejme by teda mohlo ísť o zával následkom poddolovania bohatého rudného výskytu.

Otázka znie, či si nesplietol povesť-nepovesť o zrútení baní na Šturci pri Kremnici a nepriradil ju k Rudnu. Nejaké tie podrobnosti sú tu

http://karstenivan.blogspot.com/2015/08/k-teme-prepadliska-sturec-v-kremnici.html

Takáto legenda o tom, že miestne panstvo už  pre blahobyt nevedela čo so sebou robiť a chodila piť a iné nemravnosti robiť do veľkých sál vyrúbaných v podzemí vrchov, ktoré sa na nich ako boží trest zrútili a naveky ich pochovali,  pochádza aj z Novej Bane 

Na mape síce uvádza viacero vertikálnych banských diel – šácht, a horizontálnych štôlní, dokonca aj taviacu hutu, v chotári „banského mesta Rudno“ aj horu Weiselberg. 

Odkazuje aj na baňu Thavonath, pričom gróf Tavonath z Tirolska vykonával v 18 storočí funkciu komorského grófa, a teda bol určite aj vlastníkom podielov vo viacerých Hornouhorských baniach, ako bývalo vtedy zvykom.

Či sa pôdorys mesta „Rudna“ zhoduje alebo aspoň približuje niektorému z podozrivých Rudien na dnešnom Slovensku , to neviem.

Toto Rudno je pre mňa nateraz veľkou záhadou, a Geyera podozrievam, že si mapu a popis „vycucal z prsta“.

Na základe diskusie s čitateľmi mojich blogov považujem tiež za možné, že mapa "Rudna" zobrazuje spotvorený pôdorys (trojuholníkový namiesto štvorcového) centra  mestečka a širšie okolie Nitrianskeho Pravna, bane vo vrchoch v pozadí by mohli byť zlato-strieborno-olovené bane v okolí Chvojnice, Čavoja a Tužiny.

Niečo podobné tvrdí aj práca Chrastinu et al. "Nerudné suroviny Nitrianskej stolice pohľadom  M.Bela." ktorí zničenie vrchu (bane) pripisujú kurucom počas kuruckých vojen (podľa nich  malcontent = kuruc) 
Na Geyerových alebo Geyerovských(?) mapkách je totiž možné všetko... 

Rozlúsknutie a vierohodná interpretácia tohto kartograficko-montanistického orieška zatiaľ teda zostáva na ďalších bádateľoch, ja som len naznačil možné riešenia. 

Aby nebol guláš informácii len taký riedky, ešte ho zahustíme, preto že všetko to mohlo byť  úplne inak:
-v celom tomto článku píšem o Geyer-ovi ako o osobe. 
 Pravdu povediac, nie som si na 100 % istý, či je cpt. Geyer reálna osoba, a už vôbec nie som si istý, či skratka cpt. označuje vojenskú hodnosť.

Geyer je totiž staré banícke mestečko  na nemeckej strane Krušných hôr, neďaleko od hraníc s Českou republikou, kde sa dobývali polymetalické rudy, cín, striebro a meď. 
Je teda dosť ľahko možné že "cpt. Geyer" označuje MIESTO kde akvarely vznikli, a nie KTO ich namaľoval.        

K. Ivan November-December 2015

Text je autorským dielom a duševným vlastníctvom K.Ivana. Je možné ho citovať, používať na ďalšie výskumy. Nie je dovolené kopírovať text, a vydávať ho za svoje dielo. Publikovať text v tlačenej forme bez vopred vyžiadaného písomného-mailového súhlasu nie je dovolené. 

Všetky použité obrázky sú z internetovej galérie Moravskej Zemskej Knihovny uvedenej v prameňoch a ostatnej použitej literatúry nižšie

Použitá literatúra a pramene

Mollova sbírka map Moravské Zemské Knihovny http://mapy.mzk.cz/mollova-sbirka/uhry/

Kolektív: Ungrisches Magazin oder Beyträge zur ungrischen Geschichte, Geographie, Naturwissenschaft, und der dahin einschlagenden Litteratur. 1782

 Ignác Born : Cestopis z Banátu, Temešváru,Transylvánie a Uhorska 1777 Londýn

http://kramaricova.blog.sme.sk/c/45035/Historia-zelezorudnych-bani-v-Zelezniku-I.html

Topographisches Post Lexicon aller Ortschaften der k.k. Erbländer, Zväzok 4

https://www.researchgate.net/publication/334234385_Nerudne_suroviny_Nitrianskej_stolice_pohladom_Mateja_Bela

               

Hodrušské krátery

Hodrušské krátery

V literatúre sa môžeme stretnúť s dvomi zmienkami o výskyte kráterov v Hodrušskej doline. Vždy sa však samozrejme hovorí o kráteroch sopečných, nie iných .

V starších turistických sprievodcoch z 50 a 60tych rokov 20 storočia sa niekoľkokrát opakujú zmienky o kráteri na Baništi nad Kopanicami, a v staršej predvojnovej literatúre zaoberajúcej sa históriou (Kachelmann a iní romantickí historici) z 19 storočia sa nachádzajú zmienky o kráteri Zápolenka.

 Kráter Zápolenka dokonca nájdeme vyznačený aj na mape povrchovej situácie Štiavnických hôr z roku 1886- viď nižšie

Ako to teda s výskytom sopečných kráterov v Hodruši-Hámroch a Kopaniciach  naozaj je?

Poďme pekne po poriadku:
podľa úrovne dnešných poznatkov zatiaľ posledná sopka na Slovensku vyvrhovala lávu a popol pred 50 000 až 120 000 rokmi. Od našej doliny to bolo pomerne neďaleko, touto sopkou bol totiž Putikov vŕšok medzi Tekovskou Breznicou a Brehmi pri Novej Bani, teda v podstate na skok od Hodruše – Hámrov.

Dnes na Putikov vŕšok vedie z Tekovsko Breznického námestia náučný chodník s vysvetlivkami o jeho vzniku a vývoji. V dnešnej dobe však už ani Putikov vŕšok nemá veľmi zachovalý kráter – príroda sa do jeho mäkkého materiálu poriadne zahryzla a zmenila ho na nepoznanie: nemá jasný kráter ani kužeľový tvar .

Oveľa zachovalejší kráter má pri pohľade z vysoko letiaceho lietadla Poľana – lievik vulkanického krátera je len na jednej strane prelomený dolinou Kysliniek. Poľana je totiž v podstate jednou veľkou sopkou, aj keď dnes už oveľa menšou, ako bola pôvodne

 Jedným veľkým kráterom je tiež kotol,  v ktorom leží Banská Štiavnica, Belá, Antol, Ilija a iné obce, je to však len už jeho rozrušený zvyšok, preto že výšku pôvodného štiavnického vulkánu odborníci odhadujú na 4 000 až 6 000 metrov nad morom. 

Od vtedy však už uplynulo najmenej 10 miliónov rokov, a kontúry kaldery – teda prepadnutého sopečného krátera sa dajú vidieť najlepšie z holých miest hrebeňa Tanádu alebo Farárovej Hôrky.  Pri takomto pohľade na Štiavnickú stranu hôr si totiž uvedomíme, že hory okolo Štiavnickej kotliny vytvárajú akýsi kruhovitý tvar alebo skôr elipsu – to sú hrany niekdajšieho krátera s rozmermi 12 x 9 km na ktoré sa pozeráme zo západného okraja.

Výrazne špicatý kužeľovitý tvar vrchu štiavnickej Kalvárie síce súvisí s vulkanizmom ale sopka to v tom pravom zmysle slova nie je – jedná sa o vypreparovaný kužeľ bazaltovej/čadičovej lávy, ktorý štiavnický stratovulkán  vytlačil pri dohasínaní. Je to zvyšok záverečnej fázy činnosti treťohorných sopiek v tejto oblasti.

Zjednodušene sa dá životný cyklus stratovulkánu za milióny rokov zhrnúť takto: 

• najprv vulkán vrství polohy popola, sopečného štrku, cez to sa prelieva andezitová láva a to sa opakuje pri efektoch veľkých výbuchov, ale aj relatívne pokojného chrlenia lávy. Do prasklín vo vnútri sopky sa natlačí a stuhne dacit. 


• Potom nasleduje fáza ryolitového soptenia , väčšinou formou bočných kráterov mimo hlavného, ryolit sa vytláča ako hustá pasta z parazitických kráterov, väčšinou striedaných ničivými výbuchmi. 


• Nakoniec ešte dochádza k relatívne pokojnému čadičovému/bazaltovému sopteniu a po jeho ukončení sopka zaspí, väčšinou naveky.

Pozrime sa najprv „na zúbok“ Kopanickému kráteru.
 

V turistickom sprievodcovi  „Od Slovenskej brány po Vtáčnik“ z roku 1957 sa uvádza“ ...vystúpime do Richnavskej doliny a odtial  sa niekolkymi serpentínami dostaneme do obce Kopanica. Nad ňou sa vo výške 741 m.n.m.týči holý kopec, už zďaleka pripomínajúci sopku. Vystúpime naň ľubovoľnou cestou a pred nami sa zretelne objaví otvor kráteru. Otvorov je tu viac a pomocou lana možeme sa do niektorého aj spustiť. Je to pohľad veľmi zaujímavý a nezvyklý. Pripomína nám zašlé veky, keď naša zem prekonávala ešte vývojové štádiá, v ktorých sa nakopili všetky tie vyvýšeniny a vrchy , čo nás zo všetkých strán obklopujú. Na vyhasnutý kráter sa z Kopanice dostaneme za necelú polhodinu. Z Rudna trvá cesta na vyhasnutý kráter 4 hodiny.“   .Takéto a podobné údaje nájdeme v turistických sprievodcoch po Štiavnických vrchoch vydaných aj v rokoch 1966. 1968, a dokonca ešte aj v roku 1980. Neskorší autori buď priamo preberali celé kusy textov starších vydaní sprievodcov, alebo uvádzali označenie kráter ako fakt z obyčajnej neznalosti, ako jednoduché vysvetlenie zložitejších súvislostí, ktoré však je po ruke a ktoré si každý dokáže predstaviť.

Vrcholová časť Banišťa je skutočne značne rozbrázdená hlbokými dierami a lievikmi, takže laikovi naozaj môže pripomínať vrchol a kráter sopky. Vysvetlenie romantickej predstavy o chrlení rozžeravenej lávy z vrcholu Banišťa je však oveľa prozaickejšie.
 

Sústava "kráterov" na Baništi

 V skutočnosti sú všetky diery, otvory a lieviky na Baništi dielom starých baníkov. Rudné žily v sopečných pohoriach veľmi často vychádzajú na povrch zemský na vrcholoch kopcov. Je to spôsobené tým, že žily často obsahujú mnoho odolného a tvrdého kremeňa, tento „nasiakne“ aj do okolitej horniny, ktorá potom ostane tvrdšou ako ostatné kremeňom menej nasýtené horniny.

Príroda za státisíce rokov vodou, vetrom a mrazom úspešne obrúsi mäkké horniny okolo a nakoniec nám zostane vypreparovaný kopec s tvrdou žilou na vrchole, ktorá je odolná voči zvetrávaniu. Dobývanie drahých kovov na Baništi a v okolí prebiehalo najmenej od 14 storočia a pod vrcholom kopca do dnešných dní zostalo niekoľko výrazných priehlbní, niektoré aj s otvormi súvisiacich banských diel.

Vzhľadom na ich výnimočnosť sú povrchové a podzemné dobývky na Baništi zapísané v Zozname svetového historického a prírodného dedičstva UNESCO ako technická pamiatka.

Takže to, čo ako kráter vyzerá, ešte prirodzeným kráterom nemusí byť v aj skutočnosti.

 Túto pamiatku doporučujem obdivovať z povrchu, do veľkej podzemnej sály pod previsom najväčšej priehlbne je tiež možné nazrieť, ale  spúšťať sa hlbšie môže byť veľmi nebezpečné, nakoľko v strope je množstvo natrhaných kameňov ktoré môžu spôsobiť ťažký úraz alebo smrť zvedavcov. Okrem toho sa na dne podzemnej starej dobývky zhromažďujú voľným okom neviditeľné a čuchom neidentifikovateľné „nádrže“ ťažkého kysličníka uhličitého vznikajúceho rozkladom hornín a banského dreva, v týchto priehlbniach je príliš málo kyslíka na dýchanie a môže dôjsť k uduseniu. Aj tak v hĺbke okrem tmy, blata, jalových skál a nebezpečia nič iné nie je, všetky drahokovové rudy boli už pred stáročiami vyťažené. 

Kráter Zápolenka nájdeme na starých mapách vyznačený v masíve Havránkova a Kojatína na ľavej strane Hodrušsko-Hámorskej doliny v smere toku potoka, zhruba nad Muráňom – teda Dolnohámorským cintorínom. 
 

Dolné Hámre s "kráterom" Zápolenka 

V tom čase(koniec 18 storočia) sa  v svetovej  geológii vyčlenili dva hlavné prúdy vysvetlenia pôvodu hornín – plutonisti a neptunisti.
Prívrženci neptunizmu tvrdili, že všetky horniny vznikli usadzovaním v moriach,
plutonisti zase, že všetky horniny sú vulkanické.
 Ako to už býva, skutočná pravda je niekde uprostred – dnes vieme že oboje je pravda, okrem toho usadené horniny sa za miliardy rokov pretavia na vyvrelé.

Podľa plutonistu Kachelmana je amfiteátrovitý útvar na Zápolenke sopečným kráterom, z ktorého sa do doliny vylial prúd lávy a tuhnúceho kamenia , prehradil ju a vytvoril Muráň, oddeľujúci Dolné Hámre od Kyslej a Sandriku.

Podľa názoru mnohých geológov tej doby bola jasným dôkazom sopečná hornina na pravej strane v mieste, kde sa cez hrádzu nakoniec prerezal Hodrušský potok, a kde vedie dnešná cesta. 

Úvaha je to pomerne dobrá, pravdivým jadrom  Kachelmanovej  domnienky je to,  že dolina je Muráňom kolmo prehradená materiálom, ktorý putoval od Zápolenky .

Lenže....
masa  Muráňa, na ktorom sa rozprestiera Hámorský cintorín nie je tvorená lávou, ale kameňmi, hlinou a štrkom – teda nie vulkanickým materiálom v pravom zmysle slova.
 

To definitívne potvrdili pokusy Gerambovskej banskej únie v roku 1892 preraziť týmto materiálom pri budovaní tzv. Štreky dopravnú štôlňu smerom k stavanej parnej stupe Na Placi (Kvartiele).

 Práce na razení štôlne boli neustále komplikované nesúdržným materiálom, a tak museli štreku podľa výročnej správy z roku 1893 nakoniec cez Muráň prekopať zárezom na ľavej strane doliny .

Škoda, že sa zuholnatenému drevu, ktoré pravdepodobne v zmesi skál bolo, nevenovala žiadna pozornosť. Dnes by sme z takejto vzorky vedeli určiť dobu, kedy sa Muráň stal Muráňom....   

Že by státisíce a milióny ton kameňov blata a štrku nanosili na  gigantickú hrádzu ľudia?

Vysvetlenie zdanlivej záhady je jednoduché, aj keď v 18. a 19. storočí podľa úrovne vtedajších poznatkov geológie ťažko stráviteľné, preto že v tej dobe neboli známe príklady geologických pochodov  podobného rozsahu ...
 

Jedná sa totiž o masívny zosuv.
 

Záber je z Google streetview

Jedného dňa /alebo noci/, pred tísícmi , možno aj desaťtisícmi rokov  sa zrejme pod vplyvom silných dažďov a možno aj spolupôsobením zemetrasenia spod vrchola Zápolenky odtrhli 1-2milióny ton vodou nasiaknutých mäkkých skál,  sopečného blatistého popola a hliny. 

V priebehu niekoľkých desiatok sekúnd za ohlušujúceho rachotu zletela táto zmes do doliny ako obrovská smrtiaca lavína. 

Strhla všetko, čo bolo v ceste, vletela až na dno vtedy hlbšie zarezanej doliny, kde zmiešaný materiál narazil na protisvah. 

Keď sa zvírená špinavá vodno-blatová triešť po niekoľkých minútach usadila, bolo vidieť, že dolina v mieste, ktoré raz bude nazývané Muráňom, je úplne zahataná materiálom zosunutého svahu.

 Potok z vyššej časti doliny začal za touto hrádzou pomaly plniť veľké budúce jazero, ktoré neskôr  v priebehu storočí úplne zanesú náplavy z hornej časti doliny a močaristá rovina bude nazvaná Hornými lúkami pri Muráni.
 

Pre veľké zosuvy je typické, že v mieste, kde sa masa hornín zo svahu odtrhne, vytvára sa polkruhový lievikovitý amfiteáter ako v antických divadlách. Práve tento útvar starší geológovia na konci 19. storočia  považovali za kráter sopky.

Amfiteáter  odtrhu zosuvu, splaz aj terasy zosuvu sú na tzv. Strelnici a nad ňou dodnes, oko montanistu alebo geológa ľahko rozozná jeho znaky podľa typických terás v odtrhovom kotli, v splazovom páse zosuvu je terén zodratý až na základovú skalu po ktorej majú viaceré prameništia miestne svahové pramene.

Nie je to však sopečný kráter.

Škoda, mohlo tu byť o jednu zaujímavosť viac.

K.Ivan, OZ Kerling,

August 09

..........................................................................................................................................................

Použitá literatúra :

Ján Melek: Od Slovenskej brány po Vtáčnik, vydavatelstvo Šport 1958

Hain Franz: Výročná správa Gerambovskej banskej únie za rok 1892

Mapserver GUDŠ – zosuvy

Streetview Google

Google maps

Prehľadná mapa Štiavnicko-Hodrušského rudného revíru 1883

Poznámky a merania autora