Hodrušské krátery

Hodrušské krátery

V literatúre sa môžeme stretnúť s dvomi zmienkami o výskyte kráterov v Hodrušskej doline. Vždy sa však samozrejme hovorí o kráteroch sopečných, nie iných .

V starších turistických sprievodcoch z 50 a 60tych rokov 20 storočia sa niekoľkokrát opakujú zmienky o kráteri na Baništi nad Kopanicami, a v staršej predvojnovej literatúre zaoberajúcej sa históriou (Kachelmann a iní romantickí historici) z 19 storočia sa nachádzajú zmienky o kráteri Zápolenka.

 Kráter Zápolenka dokonca nájdeme vyznačený aj na mape povrchovej situácie Štiavnických hôr z roku 1886- viď nižšie

Ako to teda s výskytom sopečných kráterov v Hodruši-Hámroch a Kopaniciach  naozaj je?

Poďme pekne po poriadku:
podľa úrovne dnešných poznatkov zatiaľ posledná sopka na Slovensku vyvrhovala lávu a popol pred 50 000 až 120 000 rokmi. Od našej doliny to bolo pomerne neďaleko, touto sopkou bol totiž Putikov vŕšok medzi Tekovskou Breznicou a Brehmi pri Novej Bani, teda v podstate na skok od Hodruše – Hámrov.

Dnes na Putikov vŕšok vedie z Tekovsko Breznického námestia náučný chodník s vysvetlivkami o jeho vzniku a vývoji. V dnešnej dobe však už ani Putikov vŕšok nemá veľmi zachovalý kráter – príroda sa do jeho mäkkého materiálu poriadne zahryzla a zmenila ho na nepoznanie: nemá jasný kráter ani kužeľový tvar .

Oveľa zachovalejší kráter má pri pohľade z vysoko letiaceho lietadla Poľana – lievik vulkanického krátera je len na jednej strane prelomený dolinou Kysliniek. Poľana je totiž v podstate jednou veľkou sopkou, aj keď dnes už oveľa menšou, ako bola pôvodne

 Jedným veľkým kráterom je tiež kotol,  v ktorom leží Banská Štiavnica, Belá, Antol, Ilija a iné obce, je to však len už jeho rozrušený zvyšok, preto že výšku pôvodného štiavnického vulkánu odborníci odhadujú na 4 000 až 6 000 metrov nad morom. 

Od vtedy však už uplynulo najmenej 10 miliónov rokov, a kontúry kaldery – teda prepadnutého sopečného krátera sa dajú vidieť najlepšie z holých miest hrebeňa Tanádu alebo Farárovej Hôrky.  Pri takomto pohľade na Štiavnickú stranu hôr si totiž uvedomíme, že hory okolo Štiavnickej kotliny vytvárajú akýsi kruhovitý tvar alebo skôr elipsu – to sú hrany niekdajšieho krátera s rozmermi 12 x 9 km na ktoré sa pozeráme zo západného okraja.

Výrazne špicatý kužeľovitý tvar vrchu štiavnickej Kalvárie síce súvisí s vulkanizmom ale sopka to v tom pravom zmysle slova nie je – jedná sa o vypreparovaný kužeľ bazaltovej/čadičovej lávy, ktorý štiavnický stratovulkán  vytlačil pri dohasínaní. Je to zvyšok záverečnej fázy činnosti treťohorných sopiek v tejto oblasti.

Zjednodušene sa dá životný cyklus stratovulkánu za milióny rokov zhrnúť takto: 

• najprv vulkán vrství polohy popola, sopečného štrku, cez to sa prelieva andezitová láva a to sa opakuje pri efektoch veľkých výbuchov, ale aj relatívne pokojného chrlenia lávy. Do prasklín vo vnútri sopky sa natlačí a stuhne dacit. 


• Potom nasleduje fáza ryolitového soptenia , väčšinou formou bočných kráterov mimo hlavného, ryolit sa vytláča ako hustá pasta z parazitických kráterov, väčšinou striedaných ničivými výbuchmi. 


• Nakoniec ešte dochádza k relatívne pokojnému čadičovému/bazaltovému sopteniu a po jeho ukončení sopka zaspí, väčšinou naveky.

Pozrime sa najprv „na zúbok“ Kopanickému kráteru.
 

V turistickom sprievodcovi  „Od Slovenskej brány po Vtáčnik“ z roku 1957 sa uvádza“ ...vystúpime do Richnavskej doliny a odtial  sa niekolkymi serpentínami dostaneme do obce Kopanica. Nad ňou sa vo výške 741 m.n.m.týči holý kopec, už zďaleka pripomínajúci sopku. Vystúpime naň ľubovoľnou cestou a pred nami sa zretelne objaví otvor kráteru. Otvorov je tu viac a pomocou lana možeme sa do niektorého aj spustiť. Je to pohľad veľmi zaujímavý a nezvyklý. Pripomína nám zašlé veky, keď naša zem prekonávala ešte vývojové štádiá, v ktorých sa nakopili všetky tie vyvýšeniny a vrchy , čo nás zo všetkých strán obklopujú. Na vyhasnutý kráter sa z Kopanice dostaneme za necelú polhodinu. Z Rudna trvá cesta na vyhasnutý kráter 4 hodiny.“   .Takéto a podobné údaje nájdeme v turistických sprievodcoch po Štiavnických vrchoch vydaných aj v rokoch 1966. 1968, a dokonca ešte aj v roku 1980. Neskorší autori buď priamo preberali celé kusy textov starších vydaní sprievodcov, alebo uvádzali označenie kráter ako fakt z obyčajnej neznalosti, ako jednoduché vysvetlenie zložitejších súvislostí, ktoré však je po ruke a ktoré si každý dokáže predstaviť.

Vrcholová časť Banišťa je skutočne značne rozbrázdená hlbokými dierami a lievikmi, takže laikovi naozaj môže pripomínať vrchol a kráter sopky. Vysvetlenie romantickej predstavy o chrlení rozžeravenej lávy z vrcholu Banišťa je však oveľa prozaickejšie.
 

Sústava "kráterov" na Baništi

 V skutočnosti sú všetky diery, otvory a lieviky na Baništi dielom starých baníkov. Rudné žily v sopečných pohoriach veľmi často vychádzajú na povrch zemský na vrcholoch kopcov. Je to spôsobené tým, že žily často obsahujú mnoho odolného a tvrdého kremeňa, tento „nasiakne“ aj do okolitej horniny, ktorá potom ostane tvrdšou ako ostatné kremeňom menej nasýtené horniny.

Príroda za státisíce rokov vodou, vetrom a mrazom úspešne obrúsi mäkké horniny okolo a nakoniec nám zostane vypreparovaný kopec s tvrdou žilou na vrchole, ktorá je odolná voči zvetrávaniu. Dobývanie drahých kovov na Baništi a v okolí prebiehalo najmenej od 14 storočia a pod vrcholom kopca do dnešných dní zostalo niekoľko výrazných priehlbní, niektoré aj s otvormi súvisiacich banských diel.

Vzhľadom na ich výnimočnosť sú povrchové a podzemné dobývky na Baništi zapísané v Zozname svetového historického a prírodného dedičstva UNESCO ako technická pamiatka.

Takže to, čo ako kráter vyzerá, ešte prirodzeným kráterom nemusí byť v aj skutočnosti.

 Túto pamiatku doporučujem obdivovať z povrchu, do veľkej podzemnej sály pod previsom najväčšej priehlbne je tiež možné nazrieť, ale  spúšťať sa hlbšie môže byť veľmi nebezpečné, nakoľko v strope je množstvo natrhaných kameňov ktoré môžu spôsobiť ťažký úraz alebo smrť zvedavcov. Okrem toho sa na dne podzemnej starej dobývky zhromažďujú voľným okom neviditeľné a čuchom neidentifikovateľné „nádrže“ ťažkého kysličníka uhličitého vznikajúceho rozkladom hornín a banského dreva, v týchto priehlbniach je príliš málo kyslíka na dýchanie a môže dôjsť k uduseniu. Aj tak v hĺbke okrem tmy, blata, jalových skál a nebezpečia nič iné nie je, všetky drahokovové rudy boli už pred stáročiami vyťažené. 

Kráter Zápolenka nájdeme na starých mapách vyznačený v masíve Havránkova a Kojatína na ľavej strane Hodrušsko-Hámorskej doliny v smere toku potoka, zhruba nad Muráňom – teda Dolnohámorským cintorínom. 
 

Dolné Hámre s "kráterom" Zápolenka 

V tom čase(koniec 18 storočia) sa  v svetovej  geológii vyčlenili dva hlavné prúdy vysvetlenia pôvodu hornín – plutonisti a neptunisti.
Prívrženci neptunizmu tvrdili, že všetky horniny vznikli usadzovaním v moriach,
plutonisti zase, že všetky horniny sú vulkanické.
 Ako to už býva, skutočná pravda je niekde uprostred – dnes vieme že oboje je pravda, okrem toho usadené horniny sa za miliardy rokov pretavia na vyvrelé.

Podľa plutonistu Kachelmana je amfiteátrovitý útvar na Zápolenke sopečným kráterom, z ktorého sa do doliny vylial prúd lávy a tuhnúceho kamenia , prehradil ju a vytvoril Muráň, oddeľujúci Dolné Hámre od Kyslej a Sandriku.

Podľa názoru mnohých geológov tej doby bola jasným dôkazom sopečná hornina na pravej strane v mieste, kde sa cez hrádzu nakoniec prerezal Hodrušský potok, a kde vedie dnešná cesta. 

Úvaha je to pomerne dobrá, pravdivým jadrom  Kachelmanovej  domnienky je to,  že dolina je Muráňom kolmo prehradená materiálom, ktorý putoval od Zápolenky .

Lenže....
masa  Muráňa, na ktorom sa rozprestiera Hámorský cintorín nie je tvorená lávou, ale kameňmi, hlinou a štrkom – teda nie vulkanickým materiálom v pravom zmysle slova.
 

To definitívne potvrdili pokusy Gerambovskej banskej únie v roku 1892 preraziť týmto materiálom pri budovaní tzv. Štreky dopravnú štôlňu smerom k stavanej parnej stupe Na Placi (Kvartiele).

 Práce na razení štôlne boli neustále komplikované nesúdržným materiálom, a tak museli štreku podľa výročnej správy z roku 1893 nakoniec cez Muráň prekopať zárezom na ľavej strane doliny .

Škoda, že sa zuholnatenému drevu, ktoré pravdepodobne v zmesi skál bolo, nevenovala žiadna pozornosť. Dnes by sme z takejto vzorky vedeli určiť dobu, kedy sa Muráň stal Muráňom....   

Že by státisíce a milióny ton kameňov blata a štrku nanosili na  gigantickú hrádzu ľudia?

Vysvetlenie zdanlivej záhady je jednoduché, aj keď v 18. a 19. storočí podľa úrovne vtedajších poznatkov geológie ťažko stráviteľné, preto že v tej dobe neboli známe príklady geologických pochodov  podobného rozsahu ...
 

Jedná sa totiž o masívny zosuv.
 

Záber je z Google streetview

Jedného dňa /alebo noci/, pred tísícmi , možno aj desaťtisícmi rokov  sa zrejme pod vplyvom silných dažďov a možno aj spolupôsobením zemetrasenia spod vrchola Zápolenky odtrhli 1-2milióny ton vodou nasiaknutých mäkkých skál,  sopečného blatistého popola a hliny. 

V priebehu niekoľkých desiatok sekúnd za ohlušujúceho rachotu zletela táto zmes do doliny ako obrovská smrtiaca lavína. 

Strhla všetko, čo bolo v ceste, vletela až na dno vtedy hlbšie zarezanej doliny, kde zmiešaný materiál narazil na protisvah. 

Keď sa zvírená špinavá vodno-blatová triešť po niekoľkých minútach usadila, bolo vidieť, že dolina v mieste, ktoré raz bude nazývané Muráňom, je úplne zahataná materiálom zosunutého svahu.

 Potok z vyššej časti doliny začal za touto hrádzou pomaly plniť veľké budúce jazero, ktoré neskôr  v priebehu storočí úplne zanesú náplavy z hornej časti doliny a močaristá rovina bude nazvaná Hornými lúkami pri Muráni.
 

Pre veľké zosuvy je typické, že v mieste, kde sa masa hornín zo svahu odtrhne, vytvára sa polkruhový lievikovitý amfiteáter ako v antických divadlách. Práve tento útvar starší geológovia na konci 19. storočia  považovali za kráter sopky.

Amfiteáter  odtrhu zosuvu, splaz aj terasy zosuvu sú na tzv. Strelnici a nad ňou dodnes, oko montanistu alebo geológa ľahko rozozná jeho znaky podľa typických terás v odtrhovom kotli, v splazovom páse zosuvu je terén zodratý až na základovú skalu po ktorej majú viaceré prameništia miestne svahové pramene.

Nie je to však sopečný kráter.

Škoda, mohlo tu byť o jednu zaujímavosť viac.

K.Ivan, OZ Kerling,

August 09

..........................................................................................................................................................

Použitá literatúra :

Ján Melek: Od Slovenskej brány po Vtáčnik, vydavatelstvo Šport 1958

Hain Franz: Výročná správa Gerambovskej banskej únie za rok 1892

Mapserver GUDŠ – zosuvy

Streetview Google

Google maps

Prehľadná mapa Štiavnicko-Hodrušského rudného revíru 1883

Poznámky a merania autora