O turistickom "ferajne" v Štiavnických vrchoch

Už desiatky rokov v turistickej literatúre a v súčasnosti aj na internete beží spor o to ktorý z turistických spolkov a klubov v starej Európe je najstarší . 

Vyjadrujú sa v ňom odborníci aj laická verejnosť v snahe pripísať si zrod turizmu. 

Popri tom občas zaplápolajú aj nacionalistické plamienky v sporoch či Rakúsko-uhorské rovná sa rakúske, maďarské, slovenské, české alebo iné. Európske národy majú – či sa nám to už páči, alebo nie , spoločné dejiny , spletito zauzlené posúvaním hraníc, zmenami  štátov a mnohokrát pomyselnými historickými krivdami. 

Podľa môjho názoru sú takéto spory nepodstatnými žabo-myšími vojnami, preto že nie je dôležité kedy presne , kto a kedy urobil, založil, vybudoval.

Dôležitejšie je, že to ,z čoho čerpáme naše spoločné tradície vôbec bolo niekým založené, vybudované, postavené v dobrom úmysle.

Môžeme smelo a s určitou hrdosťou skonštatovať, že organizované turistické  vyžitie  a budovanie turistických trás v Štiavnických horách sa radí k jedným z najstarších v celej Európe. Štiavnickému turistickému hnutiu určite patrí historické prvenstvo medzi turistickými  spolkami v pohoriach takzvanej menšej  výšky.

Otvorené hlavy niektorých našich predchodcov si uvedomovali  nevšednú hodnotu krásy malebných vrchov už dávno predtým než vznikli prvé spolky.

 Od nepamäti ľudia obývali dominantu Štiavnických vrchov – Sitno. Už od roku 1727 na jeho vrchole stál drevený pavilón – filagória teda rozhľadňa, ktorá musela byť viackrát určite obnovovaná až do vyhorenia v roku 1852 po údere blesku. V rokoch 1730 – 1740 bol vrchol Sitna jedným zo šiestich meracích bodov pri prvom astronomicko-geometrickom vymeriavaní  Horného Uhorska Samuelom Mikovínym.  V roku 1742 Sitno spomína aj Matej Bel , že miestnych obyvateľov Sitno lákalo kvôli zberu užitočných bylín.

Murovaná rozhľadňa na Sitne, ešte bez nadstavby, za prvej republiky, s vedľa stojacim triangulačným bodom, ktorý slúžil aj ako filagória

Až do konca 19 storočia  bola však  turistika považovaná za niečo luxusné, zbytočné, niečo, čomu sa môžu venovať len bohatí ľudia, ktorí nevedia  čo s peniazmi a svojim voľným časom.  Rudolf Tirts starší vo svojich spomienkach uvádza, že keď v Štiavnici verboval osvietenejších ľudí do štiavnickej pobočky Karpathenverein-u, bežní ľudia ho považovali za „pečeného blázna“  

Počiatky organizovaného turistického vyžitia „pánov“ zo Štiavnice (ktorá vtedy zahŕňala aj územie dnes samostatných obcí Vyhne, Hodruša, Kopanice, Banky, Belú, Piargy a iné, sa na základe spomienok Rudolfa Tirtsa staršieho kladú „na samý počiatok šesťdesiatych rokov 19. Storočia“ teda zhruba do obdobia, kedy v roku 1862 vznikol Őstereichischer  Alpenverein – prvý turistický spolok v Rakúsko-Uhorsku. Zakladateľmi turistického „Sitnianskeho klubu“ v prvej polovici šesťdesiatych rokov boli Edmund Schostein a Július Gretzmacher .

 Samostatný Sitniansky Klub však do roku 1874 zrejme samovoľne zanikol, , preto že  nasledovník Schosteina a Gretzmachera  Rudolf Tirts starší ( °1831 – x 1914, obchodník na Piargu a neskôr pokladník  Ľudovej Banky v Štiavnici v roku 1874 zbieral ako sme už spomenuli , členov do štiavnickej pobočky turistického  Karpathenvereinu – Sitnianskeho oddelenia.
Spolu s dr. Edmundom Térym , vtedy banským lekárom zo Štefultova (nar.1856 – zom. 1917)  naverboval 2O nových členov pobočky, neskôr sa im podarilo doplniť členskú základňu na 100 turistov .

Ak Vám meno E. Téry niečo hovorí, tak máte pravdu, je to iniciátor stavby známej Téryho Chaty v Tatrách, pod Lomnickým štítom, ale Dr. Téry bol aj dlhoročným redaktorom Turistických Listov. 12. Mája 1882 bolo oficiálne v Štiavnici založené Sitnianske oddelenie Karpathenvereinu. Téry bol predsedom  oddelenia  do roku 1884, kedy odišiel do Budapešti, ale až do svojej smrti zostal čestným predsedom.

V rokoch 1884 – 1899 bol predsedom Sitnianskeho oddelenia Karpathenvereinu Rudolf Tirts, v roku 1891 Sitnianske oddelenie vystúpilo z Karpathenvereinu a prestúpilo do Maďarského turistického spolku so sídlom v Budapešti.

V rokoch 1899 – 1919 bol predsedom Sitnianskeho oddelenia Ernest Király, riaditeľ  štiavnického lýcea.

Činnosť turistického Sitnianskeho oddelenia bola v závere 19. Storočia pomerne rozsiahla. Krédom jeho členov bolo: „Spojiť  príjemné s užitočným a veselé s ušľachtilým!“  

Z výsledkov činnosti oddelenia možno spomenúť : Do roku 1900 vyznačkovali 120 km turistických chodníkov:. V roku 1880 postavili Gretzmacherovu cestu na Sitno od Krížnej aj s Gretzmacherovou studničkou .V roku 1887 na naliehanie členov oddelenia bola obnovená filagória na Sitne  z prostriedkov Ferdinanda Coburga ,teda 35 rokov po jej vyhorení, v tom istom roku roku vybudovali schody dnešnej záverečnej časti trasy na Sitno od Počúvadlianskeho tajchu . 

25. Mája 1896 otvorili turistickú trasu Rolanda Eötvösa : Červená studňa –Sedlo Pleso –Sitno túrou za osobnej účasti Rolanda Eötvösa – významného vedca a predsedu Maďarského turistického spolku. Následne dalo mesto na Mocnej Hore  pri dnešnej Hornej Rovni postaviť dnes už neexistujúcu Ružovú vilu – obľúbené výletné miesto majálesov a inej zábavy.  
Nemožno zabudnúť ani na početnú literatúru – sprievodcov  po okolí – vydávaných členmi oddelenia: Kmeťa, Tirtsa, Szitnayho, Gretzmachera,  Kovátsa

Ružová vila plná výletníkov za CK monarchie.

Niektoré dnes už takmer neznáme trasy , ktoré boli svojho času obľúbené, už viac menej zanikli , napríklad Hoznekov chodník z rokov 1903-1905 vedúci po úpätí bralnej hradby vrcholovej časti Sitna dnes už poznajú len horolezci.

Dnes už nie je vyznačená ani obľúbená trasa Ružová Vila – Gedeon štôlňa – Horný Hodrušský tajch, ktorá bola svojho času veľmi dobre vybudovaná. Existuje sčasti ako neznačená trasa N29, ktorá v tomto mieste križuje Zelenú č. 28 a zároveň cykloturistickú trasu siete projektu Bajkomktajchom.  Chodník zhltol les po zbúraní Ružovej vily a vypustení Horného Hodrušského tajchu, hoci tento opať takpovediac „povstal z mŕtvych“

Koncom 19 storočia bola v ľavej strane plošiny Horného Hodrušského jarku na základoch staršej banskej budovy - skladu ťažiarstva štôlne Gedeon -  postavená murovaná turistická chatka –útulňa na ochranu pred nocou a zlým počasím. Na starej fotografii z roku 1911 vidno murovanú prízemnú budovu s plochou strechou, pekne presvetlenú. 

 

Dnes už po nej niet ani stopy.
V zlom stave je aj tunajší Tirtsov prameň, len pár metrov pod Horným hodrušským jarkom pri Gedeonke.

Minimálne  prameň pomenovaný po druhom predsedovi Sitnianskeho oddelenia, by si zaslúžil obnovu, pretože živé turistické trasy, aj keď v inej podobe, ho tesne míňajú.  

Verím že sa tak raz stane.

Turistike zdar!

K. Ivan. OZ Kerling, Hodruša-Hámre