V defilé nápisov 1. dielu tejto rozpravy vidíte , že tu prevažujú
počtom aj formami nápisy z Prostrednej Bane Starovšechsvätých.
Je to najstaršia a veľmi rozsiahla baňa , prevádzkovaná najmenej 700 rokov. Jej dĺžku chodieb som na základe máp odhadol na 50 km. Momentálne jej časť medzi tromi obzormi slúži ako autentické banské múzeum stredovekej bane.
Pokiaĺ sa o bani Oberbíber v Štefultove pri Štiavnici a Piargu hovorilo ako o matke
všetkých baní, tak o bani Všetkých svätých sa tí istí odborníci vyjadrovali ako
o "učebnici baníctva", preto že v nej nájdeme dôkazy používania
všetkých základných banských technológii.
Návštevníkov do nej dnes láka najmä jej pôvodnosť - baňa je taká, ako ňou chodili desiatky generácií baníkov, sú tam chodby 500 – 600 rokov staré, aké v celom revíri Štiavnických vrchov už inde v takom rozsahu nenájdete. Možno je baňa Oberbíber staršia, ale na rozdiel od Bíberky je baňa Všetkých svätých prístupná, a je jediná svojho druhu na Slovensku.
Možno si položíte otázku ako som prišiel k záveru, že sa jedná o najstaršiu prístupnú baňu? No, predsa ako Šerlok – dedukciou.
Jeden z veľkých znalcov hornouhorského baníctva – Anton Péch (alebo ak chcete Péch Antal) *1822 +1895, vo svojom diele o hornouhorskom baníctve uvádza, že v roku 1378 sa v Hodruši spomína baňa Flache Putten- nemecké meno starej časti bane Všetkých svätých . Tiež baňa Altrád schacht- teda staré (vodné) koleso
Flache je jasné slovo – dodnes to znamená v nemčine: plochý/á/é.
Putten je už ťažší oriešok. V staronemčine je odvodené od slova Pűtten. Nám slovákom to evokuje naššské slovo putňa- teda drevená nádoba. Pravda je však niekde inde, na putňu zabudnite. Skôr má korene v latinskom slove "puttei"
Až po rokoch pátrania na internete som sa „domákol“ správneho vysvetlenia – v hornonemčine toto slovo označuje baňu, dobývku. Jedná sa teda o plochú – málo uklonenú podzemnú baňu. Rozsiahle podzemné priestory, ktoré zostali po vydobytí hrubých žíl sa v podzemnom komplexe, ktorý dnes nazývame baňou Starovšechsvätých , nazývali zeche- po slovensky cachy – čo je označenie pre banský závod.
Jednotlivé cachy v Hornej, Prostrednej aj Dolnej bani mali v minulosti rôznych vlastníkov, boli to vlastne samostatné bane , pospájané malými tesanými chodbami – kresanicami.
Podľa môjho názoru či teórie, je Plochou baňou spomínanou v 14 storočí dnešná dobývka Breite zeche – Široký cach.
Dodnes je táto dobývka otvorená a prístupná, aj keď sa do nej bežní návštevníci bane Všetkých svätých nevodia, preto že cesta do nej je trochu náročná pre nebaníkov, nutné lezenie po uzučkej krivolakej kresanici , miestami po kolenách.
Dobývka samotná je pekne plochá, stúpa postupne smerom na sever – hlbšie do hory pod ktorou leží. S dnešnou cestou, po ktorej chodia návštevníci ju spája krivolaká skokovo stúpajúca kresanička malého prierezu
Vedľajší Kamenný cach/šút (Stein zeche/schutt) je ťažko možné označiť za plochú dobývku – je totiž strmo naklonená.
Dnešné dobývky v tejto bani už majú iné názvy ako v stredoveku, preto že sa postupne zlučovali do jednej bane tak, ako sa menili ich vlastníci.
Poďme však k nápisom a záhadám tejto prastarej bane.
To čo si všetci z tejto bane určite zapamätajú z výkladu, je pravdivý príbeh o náleze sediacej múmie baníka z obdobia pred 16 storočia, ktorú našli v 18. storočí .
To je špeciálna informácia – pikoška, ktorá uviazne každému v hlave.
Stredovekého baníka našli na medziobzore Prostrednej. Pri bani Drei Männer teda Traja muži.
Podrobnejšie som o tomto a podobných prípadoch nečakaných nálezov banských múmii pojednal v inom blogu. Tu:
Stále mi však vŕtalo hlavou čo to tá baňa Troch mužov je, ako prišla k svojmu
podivnému menu.
Ťažko sa o tom presvedčiť na mieste, keďže táto časť stredovekej bane je už jedno storočie neprístupná, aj keď som samozrejme špekuloval, ako by sa tam dalo dostať.
Pri sprístupňovaní bane pre návštevníkov sa na túto časť bane nemyslelo, koniec koncov –o takomto magnete pre turistov s dramatickým príbehom sa v dobe skúmania a sprístupňovania bane ešte nevedelo.
Perspektívy možného znovu sprístupnenia tejto časti sa po rokoch trochu zreálnili v roku 2007, keď sa brnenským montanistom podarilo nájsť cestu z Erzsinken dobývok okľukou späť na úroveň 2 obzoru cez kresaný komín.
Moje nádeje na to, že sa niekedy pozriem na Dreimänner, znovu pohasli, keď som sa po štúdiu máp tejto časti bane presvedčil, že v ceste k úpadnici Traja muži na úrovni 2. Obzoru stoja závaly.
V 18. storočí sa totiž po vylepšení úpravníckych technológii baníci na opustené časti baní vrátili .Vyčistili (vypratali) baňu a vyrúbali trhavinami aj slabšie rudy, ktoré stredovekí baníci ešte považovali za jalovinu – teda výplň , ktorú sa neoplatí dobývať a spracovávať v stupách na rudný koncentrát.
Popod dobývku/zrob Kegelplatz (Kolkáreň) a Obere Gevőldigung (Horná Klenba) v 18 storočí baníci nanovo vyrazili a zaklenuli murovanice, ktoré však po vydobytí nevydržali bočný tlak zo sadania jalovinového zásypu a ich kamennú výstuž zatlačilo.
Zdanlivo je teda pokračovanie 2 obzoru smerom na západ, to znamená aj k dobývke Troch mužov, neprístupné.
Schválne som uviedol že zdanlivo.
Preto že skutočnosť je taká, že sa cez dobývku Kolkáreň dá preliezť, montanisti z Brna cez ňu v roku 2007 prešli, a zistili, že spomenuté závaly na hlavnej slednej chodbe sú len na úsekoch cca 10 metrov, a hlavná chodba 2.obzoru Všechsvätých v peknej klenbe pokračuje stovky metrov za závalmi smerom na západ.
V ceste, ktorou sa dnes závaly dajú obísť, stojí len jeden úsek – jalovinou
založená kresaná stredoveká chodba – spojka, ktorú v 18 storočí zaplnili
kusmi kameňa, aby ich nemuseli nosiť
ďaleko na povrch.
Pozrite si vyššie uvedenú mapu.
Založená kresanica je označená zelenými linkami.
Túto kresanicu v 19. storočí už nepotrebovali – mali vystrieľanú a kameňom vymurovanú priestrannú chodbu, skratku. Lenže táto novodobá chodba nemala ani zďaleka takú dlhú trvácnosť ako staré kresanice.
Som toho názoru, že starú založenú kresanicu treba "vypratať" , a touto obchádzkou sa bude dať dostať na miesta, kde banícka noha nebola 100 rokov, teda okrem nôh Brnenských montanistov.
Prečo by sa to malo spraviť?
Vysvetlím.
Ako som vyššie spomenul, dlhodobo som pátral po tom, ako Baňa Troch mužov prišla k svojmu menu. Hovorí sa, že trpezlivosť ruže prináša...
No, mne nepriniesla trpezlivosť ruže, ale skôr poznanie.
Nakoniec som sa dopátral prečo a ako to zrejme bolo, ale chcelo to prečítať stovky stránok bez výsledkov. Až nakoniec, jedného dňa som sa dočítal nasledovné:
Kráľovský banský radca a profesor Bergakadémie Gustáv Faller uverejnil v roku 1868 článok „O starých prácach kladivkom a želiezkom“ vo Viedenských Baníckych a Hutníckych listoch. V tomto článku sa nadchýna krásnymi a zaujímavými ručne kresanými chodbami a dobývkami v bani Starovšechsvätých v Hodruši.
K najzaujímavejším ručne kresaným banským dielam radí profesor Faller takzvaný Thurm šút
(pre nebaníkov : šút je banícky výraz pre sypné a presypné komíny – banské diela, ktorými sa presýpala menej kvalitná –stupná- ruda z vyšších úrovní bane na nižšie, aby sa potom plnila do košov alebo huntíkov a vyvážala na povrch)
Šút však nemusí byť len výraz pre sýp, často sú takto označené aj hlavné fáracie komíny.
Faller píše, že Thurm šút je skrutkovicové kresané banské dielo stúpajúce na spôsob točitých schodov z druhého obzoru na prvý obzor.
Thurm je celkom určite staronemecká transkripcia slova, ktoré sa dnes používa v tvare „der Turm“ – po slovensky veža. Skrutkovicové strmé schodisko naozaj pripomína točité vežové schody.
Hneď, keď som na tento názov narazil, rozsvietilo sa mi niekde vzadu v tmavých kútoch pamäte varovné svetielko – ten názov som videl v nejakej mape.
Prehrabal som teda kópie máp v mojom archíve, a BINGO!!
Našiel som!
O Turm šúte som už v blogu o bansko-technických pamiatkach
písal, len som ho nespojil s týmto názvom. Preto že som ako podklad použil
slovenskú kópiu staršej mapy, ktorá má nemecký pôvod, a aj jej maďarskú
verziu.
V slovenskej verzii popis „Turm sýpu“ totiž chýba – ten, kto kopíroval a prekladal nemecké či maďarské názvy do slovenčiny, pomenovanie tohto banského diela vynechal...
Keď som si pozrel maďarskú variantu mapy bane Starovšechsvätých , našiel som na nej Turm guritó.
Na obrázku G. Fallera si všimnite, že „vežová“ polskrutkovicová chodba je nakreslená ako založená jalovinou . Postupne sa smerom nahor zužuje až do nepriechodného profilu.
Ak ste čítali moje staršie blogy, a patríte k priaznivcom banskej histórie, snáď už „zacvaklo“ aj Vám.
Fallerove „vežové (točité) schodisko - Turmšút - je na sto percent banským dielom , v ktorom moravskí montanisti znovu objavili v stene vysekaný nápis CV1510R s kladivkom a želiezkom.
Vo Fallerových časoch však bola horná časť tohto ojedinelého banského diela založená naukladanou jalovinou. Faller teda nemohol vedieť, že za základkou je veľmi zaujímavá banská značka, rovnako ako nemohol vedieť ani to, že Turmšút vyššie nad založenou časťou ešte zostrmuje svoj priebeh, a otáča sa na druhú stranu, takže tvorí akési e„S“íčko.
Kedy bola základka rozobratá a esíčkový „šút Turm“ vyčistený, to zatiaľ nie je známe .
Isté je len to, že to bolo po roku 1868.
V tejto súvislosti je zaujímavé, že si profesor Faller nevšimol záhadný „kresbo-nápis“ na križovatke chodieb pod Turm šútom. Možno bol v tom čase zamazaný blatom alebo sadzami od strieľania blízkej chodby.
My sme o 150 rokov neskôr išli do Turmšútu hľadať banskomeračské značky – kríže na stenách a našli sme ich hneď niekoľko.
Záleží na tom, ako sa viete v stiesnených priestoroch pozerať.
Tu je jeden z „maltézskych“ meračských krížikov vykresaných v stene. Jeho poloha je vyznačená vo Fallerovom nákrese mojim doplneným malým červeným krížikom
Pán profesor Faller však popisuje aj ďalšie nápisy v kresaniciach v priľahlom banskom poli, západne od Turmšútu.
Je to s najväčšou pravdepodobnosťou na miestach, kde vedie od Turmšútu kresanica západného smeru, ktorá je dnes založená jalovinou - pozri hore mapu na obrázku
V blízkosti Turmšútu zakreslil pri čelbe nedokončenej – slepej kresanice ďalšie symboly kladivka a želiezka s nápisom „GLÜCK...“
Píše, že je tam aj letopočet, ktorý nie je čitateľný. Nápis je podľa Fallera na ľavej strane banského diela.
Tu je Fallerov obrázok:
Nápis bude najpravdepodobnejšie pri niektorej čelbe jednej z kresaníc vyznačených na výreze mapy hore, na mape označených čiernymi elipsami.
Ako šľahačku na torte poskladanej z hrstí poznatkov pán profesor Faller objasňuje, čo to cach Troch mužov (Drei Männer Zeche) je: citujem:
„ V ďalej viac na západ ležiacom krásnom prekope „Troch mužov“ ktorý je vykresaný kladivkom a želiezkom bolo pred pár rokmi vidieť na boku banského diela v skale vysekanými líniami nakreslené ľudské postavy, ktoré predstavujú baníkov v životnej veľkosti, z toho v strede jedna figúra bola ležiaca, medzi dvomi po stranách postavami vo vzpriamenej polohe.
Dve z vykresaných postáv (nedávno) odpadli zo steny spolu so skalami, v ktorých boli vykresané."
Takže dnes je viditeľná už len jedna postava neďaleko od vytesaného letopočtu 1560.
Tu je Fallerov nákres zachovanej postavy a letopočtu.
.
G. Faller ďalej objasňuje: „O mieste sa hovorí povesť, že na tomto mieste sa dostali do prudkého sporu traja baníci. Spor sa rozhodli vyriešiť bitkou.
Hovorí sa, že sa rozostavili do trojuholníka, prvý proti druhému, druhý proti tretiemu, a tretí proti prvému.
Na dohovorený signál sa v rovnakom okamihu začali biť banskými kladivami, pričom sa všetci traja prvou ranou navzájom zabili.“
Čo bolo príčinou sporu, ktorý sa skončil v tejto bani pred takmer 500 rokmi takto tragicky, už môžeme len špekulovať.
Láska?
Peniaze?
Ktože ho už dnes vie...
Môže Vám pripadať čudné, že sa pobili kladivami, nie päsťami.
História nám však hovorí, že obyčajní ľudia v hlbokej minulosti pri bitkách často používali svoje náradie, na ktoré boli zvyknutí.
Zo Slovenska sú napríklad doložené prípady bitiek dievčat a žien, ktoré sa v poli v zúrivých sporoch dosekali náradím s ktorým dennodenne pracovali a dokonale ho ovládali.
Kosákmi.
Z takých kosákových ženských bitiek v poli museli vznikať strašné rany, ktorých následky bývali vo väčšine prípadov fatálne.
Kováči sa v minulosti tiež na "férovke" bijávali kladivami.
V týchto súvislostiach je bitka trojice mužov kladivami – puckami dosť pravdepodobná.
Nenadarmo staré príslovie hovorí, že kto čím za života zachádza, tým zo sveta schádza...
.Platí to nie len pre meče!
Pokladám za pravdepodobné, že postava zvyšnej figúry baníka v renesančnom odeve bdie v banských temnotách cachu Troch mužov dodnes.
Ak by sme sa k nej dostali, bola by to rovnaká „bomba“ – magnet na montanistických turistov, ako čerstvo zverejnené novoobjavené rozsiahle dómy s aragonitovou výzdobou v Gombaseckej jaskyni!
Dúfam, že sa raz rozobratím základky v založenej kresanici smerujúcej na západ podarí znovu preniknúť aj do týchto „zabudnutých“ priestorov, a figúru po storočí opäť osvetlí banské svetlo.
Na začiatku tohto príspevku som Vám, čitateľom týchto baníckych blogov, sľúbil jednu staronovú záhadu prastarej bane Všetkých svätých.
Slovutný banský radca a profesor Gustáv Faller píše:
"Všetko doteraz povedané prevyšujú cenou komíniky na medziobzore Plebs.
Tieto komíniky sú čiastočne oválneho, avšak väčšinou kruhového prierezu, a majú priemer 19, najviac však 22 palcov ( jeden rakúsky palec je 2,63 cm –, potom teda 50 -58 cm priemer pozn. K.I) a zdajú sa byť vyrobené na prieskum polohy žiloviny v blízkosti nadložia a podložia.
Ich vnútorná valcová plocha je hladká a je teda možno odmietnuť myšlienku, že boli vyrobené kladivkom a želiezkom.
Preto že ich prierez nie je presným kruhom, skôr pripomína vŕtanie veľkého priemeru."
Problémom je, že v oblasti sú LEN kresané banské diela spred roku 1628.
Žiadne prieskumné vŕtanie, mechanické ani strojové v tejto oblasti v dobe ich razenia ani do roku 1868 nepripadá do úvahy.
Do 19. storočia v tomto revíri neboli žiadne podzemné vŕtacie stroje, z 19 storočia by existovali nejaké záznamy o vŕtaní, preto že baňa v tom storočí už stovky rokov patrila eráru.
Lenže žiadne záznamy o vŕtaní prieskumných vrtov až do 20 storočia z Hodruše nie sú známe.
Diery priemeru do pol metra by sa dali vysekať dlhými sekáčmi.
Lenže nemohli by byť dlhšie ako siahu /2 metre.
Tieto komíniky kruhového prierezu do 50 cm sú však podľa Fallerovho popisu podstatne dlhšie. Nejaké drevené stredoveké stroje na vŕtanie dlhých veľkopriemerových vrtov tiež s pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou môžeme vylúčiť.
Som toho názoru, že z uvah môžeme vylúčiť aj otrockú prácu malých detí pri razení takýchto dielok kladivkom a želiezkom. Na to je tamojší trachyt-andezit príliš tvrdý.
Pri ohňovej metóde sa vyskytujú malé chodby kruhového prierezu, problém však je, že vždy majú priemer aspoň jeden meter a viac, a vždy boli ohňom hĺbené úpadne - zhora nadol. Nikdy nie dovrchne, teda zdola nahor, preto že spaliny by nemali kam odchádzať, a dusili by oheň.
Môžeme teda vylúčiť aj razenie pomocou ohňa, ktoré by mohlo vysvetľovať hladké steny.
Okrem toho by ohňové razenie spôsobovalo v tejto bani veľké komplikácie s vetraním, preto že tieto chodby sú stovku metrov pod povrchom, a viac ako kilometer od pôvodného vchodu bane Flache Putten (Starovšechsvätých – Prostrednej)
Ako teda stredovekí baníci vyhĺbili dlhé metre uklonených malopriemerových chodieb- komínikov podobných vrtom z úzkych kresaných chodieb ??
Odpoveď je jednoduchá:
To vie len svätý Mikuláš so svätým Klementkom...
Možno niektorý z nich urobil nejaký zázrak. Určite existuje racionálne vysvetlenie. Problém je v tom, že nevieme aké.
Mňa nič nenapadá – len to, že takéto banské diela v stredovekej bani jednoducho nemôžu byť.
Lenže že v Plebs obzore také nemožné banské stredoveké diela sú.
Že by ich vykopali permoníci, na ktorých sa v dobe stredoveku, a ešte dlho po ňom nie že verilo, ale boli považovaní za bežnú súčasť baníckeho života?
.
Vážený pán profesor Faller by hádam neklamal, a nevymýšľal si "akože objavy" do váženého vedeckého časopisu, ktorý čítali najväčší banskí odborníci tej doby. Popisuje to, čo videl v roku 1867, a čo si mohli prísť prezrieť aj iní.
Takže jednu záhadu sme vyriešili, a objavila sa ďalšia, ešte záhadnejšia...
Taký je už život.
Text : Karsten Ivan
Júl – August 2016
Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastíctvom autora. Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum. Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. Je zakázané kopírova´t ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho za svoje vlastné dielo.
Je to najstaršia a veľmi rozsiahla baňa , prevádzkovaná najmenej 700 rokov. Jej dĺžku chodieb som na základe máp odhadol na 50 km. Momentálne jej časť medzi tromi obzormi slúži ako autentické banské múzeum stredovekej bane.
Nápis - iniciály na začadenom kameni pravdepodobne z 18 storočia. Horná baňa starovšechssvätých. Foto P.Š. |
Návštevníkov do nej dnes láka najmä jej pôvodnosť - baňa je taká, ako ňou chodili desiatky generácií baníkov, sú tam chodby 500 – 600 rokov staré, aké v celom revíri Štiavnických vrchov už inde v takom rozsahu nenájdete. Možno je baňa Oberbíber staršia, ale na rozdiel od Bíberky je baňa Všetkých svätých prístupná, a je jediná svojho druhu na Slovensku.
Možno si položíte otázku ako som prišiel k záveru, že sa jedná o najstaršiu prístupnú baňu? No, predsa ako Šerlok – dedukciou.
Jeden z veľkých znalcov hornouhorského baníctva – Anton Péch (alebo ak chcete Péch Antal) *1822 +1895, vo svojom diele o hornouhorskom baníctve uvádza, že v roku 1378 sa v Hodruši spomína baňa Flache Putten- nemecké meno starej časti bane Všetkých svätých . Tiež baňa Altrád schacht- teda staré (vodné) koleso
Flache je jasné slovo – dodnes to znamená v nemčine: plochý/á/é.
Putten je už ťažší oriešok. V staronemčine je odvodené od slova Pűtten. Nám slovákom to evokuje naššské slovo putňa- teda drevená nádoba. Pravda je však niekde inde, na putňu zabudnite. Skôr má korene v latinskom slove "puttei"
Až po rokoch pátrania na internete som sa „domákol“ správneho vysvetlenia – v hornonemčine toto slovo označuje baňu, dobývku. Jedná sa teda o plochú – málo uklonenú podzemnú baňu. Rozsiahle podzemné priestory, ktoré zostali po vydobytí hrubých žíl sa v podzemnom komplexe, ktorý dnes nazývame baňou Starovšechsvätých , nazývali zeche- po slovensky cachy – čo je označenie pre banský závod.
Jednotlivé cachy v Hornej, Prostrednej aj Dolnej bani mali v minulosti rôznych vlastníkov, boli to vlastne samostatné bane , pospájané malými tesanými chodbami – kresanicami.
Podľa môjho názoru či teórie, je Plochou baňou spomínanou v 14 storočí dnešná dobývka Breite zeche – Široký cach.
Dodnes je táto dobývka otvorená a prístupná, aj keď sa do nej bežní návštevníci bane Všetkých svätých nevodia, preto že cesta do nej je trochu náročná pre nebaníkov, nutné lezenie po uzučkej krivolakej kresanici , miestami po kolenách.
Dobývka samotná je pekne plochá, stúpa postupne smerom na sever – hlbšie do hory pod ktorou leží. S dnešnou cestou, po ktorej chodia návštevníci ju spája krivolaká skokovo stúpajúca kresanička malého prierezu
Vedľajší Kamenný cach/šút (Stein zeche/schutt) je ťažko možné označiť za plochú dobývku – je totiž strmo naklonená.
Dnešné dobývky v tejto bani už majú iné názvy ako v stredoveku, preto že sa postupne zlučovali do jednej bane tak, ako sa menili ich vlastníci.
Časť mapy II. obzoru Prostrednej štôlne Všetkých svätých. Vchod je pri dolnom okraji. K tejto mape sa vzťahuje väčšina textov tohto blogu |
To čo si všetci z tejto bane určite zapamätajú z výkladu, je pravdivý príbeh o náleze sediacej múmie baníka z obdobia pred 16 storočia, ktorú našli v 18. storočí .
To je špeciálna informácia – pikoška, ktorá uviazne každému v hlave.
Stredovekého baníka našli na medziobzore Prostrednej. Pri bani Drei Männer teda Traja muži.
Podrobnejšie som o tomto a podobných prípadoch nečakaných nálezov banských múmii pojednal v inom blogu. Tu:
Ťažko sa o tom presvedčiť na mieste, keďže táto časť stredovekej bane je už jedno storočie neprístupná, aj keď som samozrejme špekuloval, ako by sa tam dalo dostať.
Pri sprístupňovaní bane pre návštevníkov sa na túto časť bane nemyslelo, koniec koncov –o takomto magnete pre turistov s dramatickým príbehom sa v dobe skúmania a sprístupňovania bane ešte nevedelo.
Perspektívy možného znovu sprístupnenia tejto časti sa po rokoch trochu zreálnili v roku 2007, keď sa brnenským montanistom podarilo nájsť cestu z Erzsinken dobývok okľukou späť na úroveň 2 obzoru cez kresaný komín.
Moje nádeje na to, že sa niekedy pozriem na Dreimänner, znovu pohasli, keď som sa po štúdiu máp tejto časti bane presvedčil, že v ceste k úpadnici Traja muži na úrovni 2. Obzoru stoja závaly.
V 18. storočí sa totiž po vylepšení úpravníckych technológii baníci na opustené časti baní vrátili .Vyčistili (vypratali) baňu a vyrúbali trhavinami aj slabšie rudy, ktoré stredovekí baníci ešte považovali za jalovinu – teda výplň , ktorú sa neoplatí dobývať a spracovávať v stupách na rudný koncentrát.
Popod dobývku/zrob Kegelplatz (Kolkáreň) a Obere Gevőldigung (Horná Klenba) v 18 storočí baníci nanovo vyrazili a zaklenuli murovanice, ktoré však po vydobytí nevydržali bočný tlak zo sadania jalovinového zásypu a ich kamennú výstuž zatlačilo.
Zdanlivo je teda pokračovanie 2 obzoru smerom na západ, to znamená aj k dobývke Troch mužov, neprístupné.
Schválne som uviedol že zdanlivo.
Preto že skutočnosť je taká, že sa cez dobývku Kolkáreň dá preliezť, montanisti z Brna cez ňu v roku 2007 prešli, a zistili, že spomenuté závaly na hlavnej slednej chodbe sú len na úsekoch cca 10 metrov, a hlavná chodba 2.obzoru Všechsvätých v peknej klenbe pokračuje stovky metrov za závalmi smerom na západ.
Tu je záber z murovanej hlavnej chodby II. obzoru za domnelými rozsiahlymi závalmi pri Erzsinken. Takto za závalom pokračujú ešte stovky metrov |
Pozrite si vyššie uvedenú mapu.
Založená kresanica je označená zelenými linkami.
Túto kresanicu v 19. storočí už nepotrebovali – mali vystrieľanú a kameňom vymurovanú priestrannú chodbu, skratku. Lenže táto novodobá chodba nemala ani zďaleka takú dlhú trvácnosť ako staré kresanice.
Som toho názoru, že starú založenú kresanicu treba "vypratať" , a touto obchádzkou sa bude dať dostať na miesta, kde banícka noha nebola 100 rokov, teda okrem nôh Brnenských montanistov.
Prečo by sa to malo spraviť?
Vysvetlím.
Ako som vyššie spomenul, dlhodobo som pátral po tom, ako Baňa Troch mužov prišla k svojmu menu. Hovorí sa, že trpezlivosť ruže prináša...
No, mne nepriniesla trpezlivosť ruže, ale skôr poznanie.
Nakoniec som sa dopátral prečo a ako to zrejme bolo, ale chcelo to prečítať stovky stránok bez výsledkov. Až nakoniec, jedného dňa som sa dočítal nasledovné:
Kráľovský banský radca a profesor Bergakadémie Gustáv Faller uverejnil v roku 1868 článok „O starých prácach kladivkom a želiezkom“ vo Viedenských Baníckych a Hutníckych listoch. V tomto článku sa nadchýna krásnymi a zaujímavými ručne kresanými chodbami a dobývkami v bani Starovšechsvätých v Hodruši.
K najzaujímavejším ručne kresaným banským dielam radí profesor Faller takzvaný Thurm šút
(pre nebaníkov : šút je banícky výraz pre sypné a presypné komíny – banské diela, ktorými sa presýpala menej kvalitná –stupná- ruda z vyšších úrovní bane na nižšie, aby sa potom plnila do košov alebo huntíkov a vyvážala na povrch)
Šút však nemusí byť len výraz pre sýp, často sú takto označené aj hlavné fáracie komíny.
Faller píše, že Thurm šút je skrutkovicové kresané banské dielo stúpajúce na spôsob točitých schodov z druhého obzoru na prvý obzor.
Thurm je celkom určite staronemecká transkripcia slova, ktoré sa dnes používa v tvare „der Turm“ – po slovensky veža. Skrutkovicové strmé schodisko naozaj pripomína točité vežové schody.
Hneď, keď som na tento názov narazil, rozsvietilo sa mi niekde vzadu v tmavých kútoch pamäte varovné svetielko – ten názov som videl v nejakej mape.
Prehrabal som teda kópie máp v mojom archíve, a BINGO!!
Našiel som!
Fallerov nákres Turm šútu |
V slovenskej verzii popis „Turm sýpu“ totiž chýba – ten, kto kopíroval a prekladal nemecké či maďarské názvy do slovenčiny, pomenovanie tohto banského diela vynechal...
Keď som si pozrel maďarskú variantu mapy bane Starovšechsvätých , našiel som na nej Turm guritó.
Na obrázku G. Fallera si všimnite, že „vežová“ polskrutkovicová chodba je nakreslená ako založená jalovinou . Postupne sa smerom nahor zužuje až do nepriechodného profilu.
Ak ste čítali moje staršie blogy, a patríte k priaznivcom banskej histórie, snáď už „zacvaklo“ aj Vám.
Fallerove „vežové (točité) schodisko - Turmšút - je na sto percent banským dielom , v ktorom moravskí montanisti znovu objavili v stene vysekaný nápis CV1510R s kladivkom a želiezkom.
Vo Fallerových časoch však bola horná časť tohto ojedinelého banského diela založená naukladanou jalovinou. Faller teda nemohol vedieť, že za základkou je veľmi zaujímavá banská značka, rovnako ako nemohol vedieť ani to, že Turmšút vyššie nad založenou časťou ešte zostrmuje svoj priebeh, a otáča sa na druhú stranu, takže tvorí akési e„S“íčko.
Kedy bola základka rozobratá a esíčkový „šút Turm“ vyčistený, to zatiaľ nie je známe .
Isté je len to, že to bolo po roku 1868.
V tejto súvislosti je zaujímavé, že si profesor Faller nevšimol záhadný „kresbo-nápis“ na križovatke chodieb pod Turm šútom. Možno bol v tom čase zamazaný blatom alebo sadzami od strieľania blízkej chodby.
My sme o 150 rokov neskôr išli do Turmšútu hľadať banskomeračské značky – kríže na stenách a našli sme ich hneď niekoľko.
Záleží na tom, ako sa viete v stiesnených priestoroch pozerať.
Tu je jeden z „maltézskych“ meračských krížikov vykresaných v stene. Jeho poloha je vyznačená vo Fallerovom nákrese mojim doplneným malým červeným krížikom
Pre lepšiu viditeľnosť v stene kresanice som meračskú značku - maltézsky krížik označi vo fotke červenými linkami |
Pán profesor Faller však popisuje aj ďalšie nápisy v kresaniciach v priľahlom banskom poli, západne od Turmšútu.
Je to s najväčšou pravdepodobnosťou na miestach, kde vedie od Turmšútu kresanica západného smeru, ktorá je dnes založená jalovinou - pozri hore mapu na obrázku
V blízkosti Turmšútu zakreslil pri čelbe nedokončenej – slepej kresanice ďalšie symboly kladivka a želiezka s nápisom „GLÜCK...“
Píše, že je tam aj letopočet, ktorý nie je čitateľný. Nápis je podľa Fallera na ľavej strane banského diela.
Tu je Fallerov obrázok:
Nápis bude najpravdepodobnejšie pri niektorej čelbe jednej z kresaníc vyznačených na výreze mapy hore, na mape označených čiernymi elipsami.
Ako šľahačku na torte poskladanej z hrstí poznatkov pán profesor Faller objasňuje, čo to cach Troch mužov (Drei Männer Zeche) je: citujem:
„ V ďalej viac na západ ležiacom krásnom prekope „Troch mužov“ ktorý je vykresaný kladivkom a želiezkom bolo pred pár rokmi vidieť na boku banského diela v skale vysekanými líniami nakreslené ľudské postavy, ktoré predstavujú baníkov v životnej veľkosti, z toho v strede jedna figúra bola ležiaca, medzi dvomi po stranách postavami vo vzpriamenej polohe.
Dve z vykresaných postáv (nedávno) odpadli zo steny spolu so skalami, v ktorých boli vykresané."
Takže dnes je viditeľná už len jedna postava neďaleko od vytesaného letopočtu 1560.
Tu je Fallerov nákres zachovanej postavy a letopočtu.
.
G. Faller ďalej objasňuje: „O mieste sa hovorí povesť, že na tomto mieste sa dostali do prudkého sporu traja baníci. Spor sa rozhodli vyriešiť bitkou.
Hovorí sa, že sa rozostavili do trojuholníka, prvý proti druhému, druhý proti tretiemu, a tretí proti prvému.
Na dohovorený signál sa v rovnakom okamihu začali biť banskými kladivami, pričom sa všetci traja prvou ranou navzájom zabili.“
Čo bolo príčinou sporu, ktorý sa skončil v tejto bani pred takmer 500 rokmi takto tragicky, už môžeme len špekulovať.
Láska?
Peniaze?
Ktože ho už dnes vie...
Môže Vám pripadať čudné, že sa pobili kladivami, nie päsťami.
História nám však hovorí, že obyčajní ľudia v hlbokej minulosti pri bitkách často používali svoje náradie, na ktoré boli zvyknutí.
Zo Slovenska sú napríklad doložené prípady bitiek dievčat a žien, ktoré sa v poli v zúrivých sporoch dosekali náradím s ktorým dennodenne pracovali a dokonale ho ovládali.
Kosákmi.
Z takých kosákových ženských bitiek v poli museli vznikať strašné rany, ktorých následky bývali vo väčšine prípadov fatálne.
Kováči sa v minulosti tiež na "férovke" bijávali kladivami.
V týchto súvislostiach je bitka trojice mužov kladivami – puckami dosť pravdepodobná.
Nenadarmo staré príslovie hovorí, že kto čím za života zachádza, tým zo sveta schádza...
.Platí to nie len pre meče!
Pokladám za pravdepodobné, že postava zvyšnej figúry baníka v renesančnom odeve bdie v banských temnotách cachu Troch mužov dodnes.
Ak by sme sa k nej dostali, bola by to rovnaká „bomba“ – magnet na montanistických turistov, ako čerstvo zverejnené novoobjavené rozsiahle dómy s aragonitovou výzdobou v Gombaseckej jaskyni!
Dúfam, že sa raz rozobratím základky v založenej kresanici smerujúcej na západ podarí znovu preniknúť aj do týchto „zabudnutých“ priestorov, a figúru po storočí opäť osvetlí banské svetlo.
Na začiatku tohto príspevku som Vám, čitateľom týchto baníckych blogov, sľúbil jednu staronovú záhadu prastarej bane Všetkých svätých.
Slovutný banský radca a profesor Gustáv Faller píše:
"Všetko doteraz povedané prevyšujú cenou komíniky na medziobzore Plebs.
Tieto komíniky sú čiastočne oválneho, avšak väčšinou kruhového prierezu, a majú priemer 19, najviac však 22 palcov ( jeden rakúsky palec je 2,63 cm –, potom teda 50 -58 cm priemer pozn. K.I) a zdajú sa byť vyrobené na prieskum polohy žiloviny v blízkosti nadložia a podložia.
Ich vnútorná valcová plocha je hladká a je teda možno odmietnuť myšlienku, že boli vyrobené kladivkom a želiezkom.
Preto že ich prierez nie je presným kruhom, skôr pripomína vŕtanie veľkého priemeru."
Fallerov nákres ako keby vŕtaných malopriemerových dlhých komínikov na obzore Plebs |
Problémom je, že v oblasti sú LEN kresané banské diela spred roku 1628.
Žiadne prieskumné vŕtanie, mechanické ani strojové v tejto oblasti v dobe ich razenia ani do roku 1868 nepripadá do úvahy.
Do 19. storočia v tomto revíri neboli žiadne podzemné vŕtacie stroje, z 19 storočia by existovali nejaké záznamy o vŕtaní, preto že baňa v tom storočí už stovky rokov patrila eráru.
Lenže žiadne záznamy o vŕtaní prieskumných vrtov až do 20 storočia z Hodruše nie sú známe.
Diery priemeru do pol metra by sa dali vysekať dlhými sekáčmi.
Lenže nemohli by byť dlhšie ako siahu /2 metre.
Tieto komíniky kruhového prierezu do 50 cm sú však podľa Fallerovho popisu podstatne dlhšie. Nejaké drevené stredoveké stroje na vŕtanie dlhých veľkopriemerových vrtov tiež s pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou môžeme vylúčiť.
Som toho názoru, že z uvah môžeme vylúčiť aj otrockú prácu malých detí pri razení takýchto dielok kladivkom a želiezkom. Na to je tamojší trachyt-andezit príliš tvrdý.
Pri ohňovej metóde sa vyskytujú malé chodby kruhového prierezu, problém však je, že vždy majú priemer aspoň jeden meter a viac, a vždy boli ohňom hĺbené úpadne - zhora nadol. Nikdy nie dovrchne, teda zdola nahor, preto že spaliny by nemali kam odchádzať, a dusili by oheň.
Môžeme teda vylúčiť aj razenie pomocou ohňa, ktoré by mohlo vysvetľovať hladké steny.
Okrem toho by ohňové razenie spôsobovalo v tejto bani veľké komplikácie s vetraním, preto že tieto chodby sú stovku metrov pod povrchom, a viac ako kilometer od pôvodného vchodu bane Flache Putten (Starovšechsvätých – Prostrednej)
Ako teda stredovekí baníci vyhĺbili dlhé metre uklonených malopriemerových chodieb- komínikov podobných vrtom z úzkych kresaných chodieb ??
Odpoveď je jednoduchá:
To vie len svätý Mikuláš so svätým Klementkom...
Možno niektorý z nich urobil nejaký zázrak. Určite existuje racionálne vysvetlenie. Problém je v tom, že nevieme aké.
Mňa nič nenapadá – len to, že takéto banské diela v stredovekej bani jednoducho nemôžu byť.
Lenže že v Plebs obzore také nemožné banské stredoveké diela sú.
Že by ich vykopali permoníci, na ktorých sa v dobe stredoveku, a ešte dlho po ňom nie že verilo, ale boli považovaní za bežnú súčasť baníckeho života?
.
Vážený pán profesor Faller by hádam neklamal, a nevymýšľal si "akože objavy" do váženého vedeckého časopisu, ktorý čítali najväčší banskí odborníci tej doby. Popisuje to, čo videl v roku 1867, a čo si mohli prísť prezrieť aj iní.
Takže jednu záhadu sme vyriešili, a objavila sa ďalšia, ešte záhadnejšia...
Taký je už život.
Text : Karsten Ivan
Júl – August 2016
Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastíctvom autora. Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum. Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. Je zakázané kopírova´t ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho za svoje vlastné dielo.