Nejasnosti okolo strojovne šachty na Piargu

Na tomto mieste bol  od jesene 2015 blog venovaný tematike nejasností okolo budovy na Piargu zvanej "Pod hodinami" ktorá bola a v súčasnosti ešte stále je považovaná za strojovňu "ohňového atmosferického čerpacieho stroja pri šachte Jozef".

Nesprávne, strojovňa atmosferického ohňového stroja to zrejme nie je.

Na jar roku 2019 montánny historik Miroslav Minárčic spracoval prácu s názvom
 Unikátna "neznáma" montánna pamiatka..." - (neuvádzam celý názov práce), v ktorej poukázal dôkazmi na to, že "šachta Jozef" nie je šachtou Jozef, ale je v skutočnosti šachtou Špitáler, a tiež na to, že budova "pod Hodinami" s najvyššou pravdepodobnosťou nebola strojovňou  ohňového čerpacieho stroja, ale bola prestavaná zo staršej budovy na strojovňu s iným princípom pohonu

Záhadou zostáva, prečo nebola strojovňa tohto (čerpacieho? ťažného?) stroja pravdepodobne nikdy využitá v praxi? Zatiaľ to vyzerá tak, že o tom v preštudovaných podkladoch niet zmienok.

Zavalila sa náhle Špitáler šachta?
 Možno tam bola iná príčina, technický zádrhel (nedostatok vody?), alebo zmena pohľadu banského eráru na využívanie vody ,alebo dokonca využívania celej šachty?
 Možno nakoniec použili pripravené vodné koleso s bubnami navijáku niekde inde?
Možné je všetko z uvedeného, a ešte určite aj ďalšie možné tu neuvedené dôvody.

Pravdu o účele stavby budovy nazývanej "Pod Hodinami"  však má s najvyššou pravdepodobnosťou Dr. Minárčic.
Keď sa rozhodne svoju prácu niekde publikovať, dočítate sa, prečo sa majú veci tak, ako napísal.
Nechcem spoilerovať jeho prácu, kým ju sám niekde nezverejní.

S konzultovaním problematiky čo je čo na Piargu a prečo to tak je, ako to je, po e-mailoch,  bolo spojených niekoľko scén ako vystrihnutých zo starších francúzskych a talianskych  komédii, zainteresovaný úzky okruh obecenstva, ktoré sa zúčastnilo vyjasňovania situácie, vie prečo. 

Tie výstupy sú pre mňa srandovnou epizódkou, ale mám niekedy pri takýchto scénkach dojem, že predmet "Ako reagovať na kritiku" sa na fakultách pre banských historikov neprednáša, naopak, študenti montánnej hystérie navštevujú  tajne semináre na fakulte divadelných umení.

To, že som sa vo svojom blogu mýlil, je v poriadku, - koniec koncov, nebol som sám, a celá generácia banských historikov "s papiermi" teda históriu vyštudovavších, ktorá sa zaoberala Piargom, doteraz v tomto omyle zotrvávala.
Čo potom zmôžeme my, amatéri kafrajúci sa v banskej histórii?  Z mylných predpodkladov možno dôjsť len k mylným záverom.
Ja som vo svojom blogu  vlastne pridal polienko pod pomyselný kotol na špekulatívnu paru poháňajúcu súbor domnienok, čo táto budova vlastne bola a na čo slúžila. Že polienko bolo nesprávne, to je moja chyba, ale za svoje omyly sa nemám prečo hanbiť.

Ak som čitateľov svojimi pôvodnými vývodmi zmiatol, nak sa na mna nehnevajú.

Ponechám na tomto mieste aspoň súbor vybraných obrázkov, ktoré boli prílohami pôvodného textu, a úryvky pôvodného textu, ktoré majú aspoň istú informačnú hodnotu pre laické publikum.         

Prospekt šácht na Piargu , kópia z Marsigliho mapy z roku 1726, teda doby, keď sa montáž ohňových strojov ešte len plánovala . Do mapy som doplnil mená šácht.  

V ostatných rokoch dôkladne preskúmal históriu Potterových a Fischerových ohňových strojov zostrojených a namontovaných v Novej Bani aj na Štiavnických Baniach amatérsky historik pán Peter Kopernický.
Neobmedzil sa len na suchý popis technických parametrov a funkcie ohňových strojov (pri všetkej úcte k odborným prácam p.doktorov  Gindla, Vozára alebo Kladivíka, ktorí to takto vyriešili), ale načrtol - po riadnom prehrabaní sa dokumentáciou vo Viedenskom Hofkammer Archíve - aj vzťahy Isaaca Pottera ako staviteľa  atmosferických  ohňových strojov  Newcomenovho typu v Rakúsko-Uhorsku,   s Jozefom Emanuelom Fischerom z Erlachu, ktorý Pottera do Uhorska v podstate po priemyselnej špionáži v Anglicku z Británie do Uhorska „dotiahol“.

Prvých sedem rokov činnosti ohňových strojov na čerpanie vody v Novej Bani nebolo veľmi úspešných.

Jednak pre to, že Komorský úrad vo Viedni dal z opatrnosti namontovať  tento dovtedy nevyskúšaný stroj na nie veľmi perspektívnej šachte Althandel  v Novej Bani, ktorej ťažba bola už dávno za zenitom svojej slávy.

V ďalšom  bolo potrebné na ohňovej mašine „vychytať“ mnoho konštrukčných problémov, vyriešiť problematiku opráv a výmen nekvalitne zhotovených dielov strojov.
Dokonca bolo potrebné neustále prekonávať aj sabotáže a poškodzovania stroja zo strany prenajímateľov koní pre tamojší čerpací konský gápeľ , dodávateľov krmiva pre kone a tesárov či kováčov pracujúcich na udržiavaní čerpacieho gápľa, ktorí sa spojili v boji proti novej mašine, ako popisuje filozof  Montesquieu, ktorý si prišiel stroj do Novej Bane prezrieť.

Potom k neúspechu prispeli aj nevhodné konštrukčné zásahy - napríklad predĺženie výtlačného potrubia malého priemeru od púmp v podzemí,  vedeného po Hronskej dedičnej štôlni pod Novou baňou, namiesto toho, aby potrubie urobili čo najkratšie. Technikom je známe, že predlžovanie výtlaku pri malom svetlom priereze má za následok prudké zhoršovanie účinnosti akéhokoľvek čerpadla.

Ďalším faktorom neúspešnosti prevádzky boli nezvládnuteľné prítoky podzemnej vody z hlbín pod Hronskou dedičnou štôlňou.
Stroj bol postavený ako poddimenzovaný, ale to jeho staviteľ Potter pri jeho konštrukcii nemohol vedieť, nemal ako zistiť (z technických dôvodov) aké výdatné sú skutočné prítoky.
Kvôli enormným nezvádnuteľným prítokom vôd skrachovali aj o celé stáročia neskôr viaceré banské podniky a projekty, hoci už mali k dispozícii omnoho modernejšie a výkonnejšie čerpadlá - z tunajšej oblasti spomeniem napríklad príklad šachty na Drieňovej v Štiavnici.

Piest a vahadlo z Newcomenovho atmosferického stroja, originál z roku 1798, teda podstatne neskoršej doby, než o akej píšem. Tu je vahadlo aj piest z liatiny. U nás boli vahadlá drevené, a piesty z medi a mosadze Foto K.Ivan , Science museum, London 2012

Isaac  Potter sa pri tomto osemročnom boji značne finančne a zrejme aj psychicky vyčerpal. Videl, že v Novej Bani  jeho stroj nemá veľkú perspektívu, a kvôli neustálej zadlženosti skúšal popri prevádzkovaní strojov podnikať v baníctve v okolí. Podľa niektorých náznakov zároveň s tým skĺzaval do alkoholizmu a výbuchov neakceptovateľného správania v záchvatoch hnevu. Vrhol sa tiež na iné podniky v oblasti baníctva - napríklad dobývanie železnej rudy pri Veľkom Poli, ktoré po čase tiež stroskotali.

Napriek vyššie uvedenému, samotný stroj spojený s čerpadlami  v obdobiach ,keď fungoval bez porúch, ukazoval prekvapivo vysoký výkon, neporovnateľne vyšší ako iné čerpacie stroje založené na iných princípoch pohonu v tej dobe.
Dá sa teda povedať, že atmosferický parný stroj Newcomen Potterovej konštrukcie v Novej Bani napriek neúspechom preukázal svoje kvality neskôr, na Piargu pri Štiavnici . 

Mimochodom, vedeli ste, že aj slávny Matthias (Matej) Bel z Očovej bol spoluinvestorom a podielnikom stavby a prevádzky Potterovho stroja v Novej Bani?

Možno to pán Kopernický vo svojej práci spomenul, už si nepamätám, ale pripomenulo sa mi to pri čítaní nového vydania Belových Notícii, v knihe o Tekovskej stolici, kde Matej Bel opakovane ľutuje svoje členstvo v tejto spoločnosti prevádzkujúcej ohňový stroj v Novej Bani citujem: "Bol taký drahý!" - vraj to mali napísané aj v "logu" spoločnosti.

Kotol Newcomenovského atmosferického stroja (1798) zo Science museum Londýn. Foto K.Ivan 2012

Nákres podobného kotla niektorého z Piargskych strojov z knihy Nicolausa Podu 1778. Je tam znázornená aj príruba s dvojicou trubiek na kontrolu stavu hladiny vody v kotli vľavo a iná príruba odberovým potrubím pary vpravo 

V krátkosti si ešte pripomeňme hlavný rozdiel medzi ohňovým strojom a klasickým parným strojom.

Atmosferický ohňový stroj   - nákres zo Zlatej knihy Baníckej 1764.

V ŠÚBA existuje veľmi podobný nákres "ohniváka" z Magdaléna šachty fond HKG 10567

Ohňový atmosferický stroj nepracoval s pohonnou energiou získavanej z pretlaku pary, ale naopak, silu/pohon piestu dodávalo vákuum vo valci, ktoré vzniklo po kondenzácii horúcej pary vstreknutím studenej vody, a vlastne na valec netlačila zvnútra para, ale na piest tlačila atmosféra zvonku
V podstate to bol otočený princíp neskorších Wattových parných strojov.

Výkon stroja v tomto usporiadaní preto nepotreboval vysoký tlak pary, jeho činnosť bola skôr závislá od jej množstva. Na piest vlastne tlačil zvonku tlak atmosféry pri kondenzácii pary vo vnútri piestového valca, ktorá vytvárala vákuum, a preto sa stroj nazýva atmosferickým parným strojom.
 Nepracoval ale nijako oslnivo rýchlo – za minútu vykonal podľa súdobých záznamov ohňový (atmosferický parný) stroj len 6-8 zdvihov alebo ak chcete cyklov. To znamená, že jeden zdvih pripadal  priemerne na 7-10 sekúnd.

Nebol to teda nejaký rýchlobežný stroj.
V tejto súvislosti je ale zaujímavé, že existujúce repliky - teda funkčné detailne prepracované napodobeniny Newcomenových atmosferických strojov dnes pracujú rýchlejšie, a robia jeden cyklus za nejakých 3 - 5 sekúnd.  

 

Niekedy sa v literatúre ohľadom čerpania vôd naznačuje, že prvé ohňové stroje v Štiavnických vrchoch boli postavené na Piargu – dnešných Štiavnických Baniach.

Nie je to pravda, pán Kopernický dokázal, že prvý ohňový stroj v oblasti Štiavnických vrchov fungoval v Dolných Hámroch od roku 1732 na šachte Kyslá, v dnešnej  Hodruši-Hámroch , kam ho z Novej Bane presťahoval práve Potter na odporúčanie Dvorskej komory.
 O tom však niekedy inokedy, vyzerá to tak, že svoj ohňový stroj znovu poskladal a zostavil v Hodruši -Hámroch ešte samotný Isaac Potter .

V 30tich rokoch 18. storočia sa naplno v štiavnických vrchoch ukázal nedostatok pohonnej vody pre banské a úpravnícke stroje sústreďovanej vo vtedajších nepočetných a malých tajchoch.
Rozbehla sa vlna horúčkovitého stavania veľkých tajchov Mikovínim a Hellovcami, ale tieto stavby trvali dlhé roky.
Práve tie roky stavby tajchov boli, ako na potvoru, väčšinou suché, alebo suchšie, ako zvyčajne zvykli bývať.  

Cisársko-kráľovský banský erár  sa preto konečne odhodlal  preklenúť nedostatok vody aj stavbou ohňových čerpacích strojov, a to aj napriek tomu, že v šírom okolí bol veľký nedostatok palivového dreva, ktoré každý ohňový stroj  stroj hltal s veľkým apetítom.

"Nové" ohňové stroje boli v Štiavnických vrchoch po vyskúšaní v Novej Bani a v Dolných Hámroch postavené práve pri šachte Jozef  na Piargu.
 Ich projektovanou úlohou bolo vyťahovať vodu z 5. Piroch obzoru na úroveň Bieber dedičnej štôlne, teda 102 výškových metrov.
Cieľom používania atmosferických strojov malo byť vyčerpanie vôd zo  zatopených spodných obzorov šachty Karol cez šachtu Jozef. Šachta Jozef bola hlboká približne 270 metrov, šachta Karol dosahovala hĺbku cca. 330 metrov.

Ohňové stroje boli takmer vždy stavané ako zdvojené, aby sa navzájom mohli stroje zastupovať v prípade poruchy častí alebo údržby jedného z nich. Podobne sa pri významných šachtách zdvojovali drevené koňmi poháňané ťažné gáple a konské vodočerpacie gáple.

 Zdvojenie niektorých kľúčových zariadení v banskom priemysle dodnes vo vybraných prípadoch prikazujú banské predpisy.
Každá baňa musí mať dnes zdvojenú hlavnú čerpaciu stanicu, zdvojené nezávislé prívody elektrickej energie, zdvojenú transformátorovú stanicu aj zdvojenú hlavnú ventilátorovňu. Ťažobná baňa musí mať najmenej dva nezávislé východy.

Rez šachtami na Piargu okolo roku 1734. Na povrchu v strede pri gápli šachty Jozef je nakreslená prvá strojovňa. Originál plánu je uložený v ŠÚBA Banská štiavnica, číslo HKG však neviem, obrázok je prefotený z náučnej tabule chodníka na Štiavnických Baniach viď Linky.

O tridsaťjeden rokov neskôr od stavby prvých ohňových strojov na Piargu  píše princ Leopold vo svojom denníku z návštevy stredoslovenských banských revírov na strane 46 (pozri Zdroje)  v sobotu 21 Júla 1764: „Keď sme vyšli z tejto (Bieber dedičnej) štôlne išli sme sa podívať na štyri ohňové  stroje, ktoré sa niekedy dávajú do chodu , aby čerpali vodu z tej istej jamy, čiže šachty (Jozef) „  Na strane 152 tamže píše: „ V šachte Jozef sú 4 ohňové stroje, dva sa nazývajú horné a dva dolné“

Prvá dvojica ohňových strojov  čerpala kaskádou piestových čerpadiel banskú vodu z úrovne obzoru Piroch (cca 469. m n.m.) na úroveň  Dedičnej štôlne Bieber  ktorá bola pri šachte Jozef na úrovni cca 571 m n.m. To znamená podľa dobových záznamov, že voda bola čerpaná do prevýšenia 50 ½ siahy, čo je cca 102 výškových metrov.

Keď sa (aj s pomocou čerpacích gápľov  a neskôr dostavaných kunstových (vodno kolesových s mihadlami) čerpadiel na šachte Karol) spoločne podarilo odvodniť  úroveň Piroch horizontu, čo trvalo cca 3-4 roky, na povrchu pri šachte Jozef bola postavená druhá strojovňa dvojice ohňových strojov- namiesto druhého čerpacieho gápľa.
Osadili do nej v roku 1738 ohňové stroje presťahované zo šachty Mária Magdaléna, kde vybudoval Fischer silnejšie ohňové stroje.  Novšia dvojka ohňových strojov Jozef # čerpala vodu z 5. Sarkozy obzoru (cca 360 m n.m.) na obzor Piroch (cca. 469 m.n.m)  teda výšky cca 109 metrov, odkiaľ vodu čerpala už spomenutá prvá najstaršia dvojica ohňových mašín na Bieber dedičnú štôlňu.

Výrez z prospektu Piargskych baní z roku 1742 presne v strede obrázka je nakreslená dvojica murovaných budov ohňových strojov Potterovek konštrukcie . číslom 14 sú označené gáple Jozef # . Plán je uložený v ŠÚBA Banská Štiavnica, číslo HKG neviem, pri origináli obrázku nie je uvedené. Reprofoto K.Ivan 

     O dva roky po návšteve princov, v roku 1766 bola odbočka Hodrušskej dedičnej štôlne (Cisára Františka) prerazená do chodby od šachty Jozef  na  výškovej úrovni  cca 395 mnm. 

To znamenalo, že ostatné vody medzi  571 mnm a 395 mnm už stekali do Hodrušskej dedičnej štolne samospádom, a šachta Jozef príležitostne čerpala vody len z úrovne 5 Sarkozy obzoru na HDŠ, do výšky 17 siah a 4 stopy, čo je cca. 35 metrov.

V tej dobe už naplno fungovali mnohé  vodostĺpcové a vahadlové čerpacie stroje Hellovej konštrukcie , poháňané s oveľa menšími nákladmi vodou z medzičasom dostavaných Piargskych, Štiavnických a Richnavských  tajchov, prípadne využívajúcich podemné vody.

Prerazením  HDŠ 1766 k šachte Jozef sa zrejme staršia strojovňa so svojimi  ohňovými strojmi stala zbytočnou  a bola odstránená. Okrem toho bola medzičasom významne prehĺbená aj šachta Mária Magdaléna a jej čerpadlá sťahovali významnú časť vody pod úrovňou HDŠ. 

  

Nákres pozície a rozmiestnenia hlavných šácht na Piargu z tabule náučného chodníka. Stav pred rokom 1730.

Detail výrezu z Marsigliho mapy Vľavo styri gáple šachty Karol, vpravo štyri gáple šachty Jozef. 

Nákres ohňového alebo atmosférického stroja Potterovej-Fischerovej konštrukcie s usporiadaním vahadiel nad sebou. Výkres z Deliusovej učebnice baníctva z roku 1773. Nemusí (ale môže) to byť presný výkres usporiadania prvej strojovne pri Jozef #. 

Iný nákres podobného ohňového čerpacieho stroja , tentokrát z anglicka z knihy Johanna Fridricha Weidlera z roku 1726. Oproti predchádzajúcemu obrázku na tomto výkrese pomocné vahadlo so závažím nie je je umiestnené nad hlavným vahadlom, ale je menšie a umiestnené bližšie pri šachte

Nákres atmosferického stroja z šachty Königsegg . Tu je atmosferický stroj umiestnený ďalej od šachty, a rameno spolu so závažovým ramenom umiestneným tentokrát pred hlavným vahadlom, prenáša ťah cez dvojicu kladiek, čo nevyhnutne muselo významne znižovať prenášaný ťah  

Šachta Špitaler na zábere od rohu strojovne .

.

Grafika Piargských šácht z roku 1809 Na vyobrazení strojovne ešte vidno druhú, obytnú prístavbu, ktorá je dnes už odstránená

Vráťme sa k budove zvanej "Pod Hodinami" na Piargu.

Pravdepodobne neskôr bola  dodatočne na severnej strane strechy nad túto strojovňu dostavená  drevená vežička, do ktorej bol pravdepodobne premiestnený hodinový stroj z druhého Piargskeho kostolíka sv. Jozefa , ktorý bol koncom 19 storočia zbúraný. 

Alebo do vežičky nainštalovali nový hodinový stroj? Nevieme... aspoň zatiaľ.

Dnes strojovňa nemá vežičku, ale nejaký ciferník vežových hodín je pribitý na štíte strojovne zo severnej strany, možno ten pôvodný, čo bol na vežičke.

 Mimochodom hrebenáče strechy na severnej  strane strechy strojovne sú už popadané. 

Bolo by ich načim ponaprávať skôr ako vlhkosť a drevokazné huby načnú celú strešnú konštrukciu. Prístavba , využívaná ako rekreačná chalupa je v súčasnosti (november 2015) na predaj.

Strojovňa asi vodného ťažného stroja od severozápadu. Všimnite si aj stav strechy. Foto K.Ivan

Vráťme sa ešte na chvíľu k Potterovi a Fischerovi a ich ohňovým strojom.
Prvé ohňové stroje na Jozef šachte a druhú strojovňu na Magdaléna šachte staval podľa všetkého ešte Potter, aj keď neskôr narodený prof. Poda už pripisuje stavbu týchto strojov len Fischerovi z Erlachu.

Potter podľa podkladov pána Petra  Kopernického v decembri 1734 začal chorľavieť , a 18. Februára 1735 na Piargu umiera.
V tom istom roku povýšili Jozefa Emanuela Fischera do barónskeho šľachtického stavu za zásluhy a tiež preto, aby sa mohol stať dvorským radcom.
Okrem strojárskej odbornosti bol Jozef Emanuel Fischer von Erlach pokračovateľom v hlavnom remesle a špecializácii svojho otca – ktorý bol vo svojej dobe veľmi slávnym architektom a v podstate stavbyvedúcim mnohých zámkov a kaštieľov význačných šľachtických rodov.

J.E. Fischer umiera v roku 1742, ale jeho, a Potterove stroje fungovali a čerpali vody z podzemia ešte viac ako 30 rokov po smrti oboch ich staviteľov.

Mimochodom, neviem o tom, že by sa obec Piarg hrdila hrobom Isaaca Pottera, hoci bol na Piargu určite pochovaný aspoň nejaký čas. Dedičstvo po Isaacovi Potterovi prišiel na Piarg vybavovať jeho brat z anglicka až o nejaké dva roky po úmrtí. 

Kde je alebo bolo miesto posledného odpočinku Isaaca Pottera na Piargu, či v Štiavnici, to by mohla byť vhodná téma výskumu pre ďalších milovníkov histórie baníctva.

K.Ivan,

OZ Kerling

November 2015 - upravy August 2019      

.....................................................................................................................................................

Autor ďakuje p. Petrovi Kopernickému za povolenie použiť doteraz nepublikované poznatky z jeho diela.  

Použitá literatúra a podklady :

Krištof Traugott Delius: Poučení o zručnosti hornické (1773) vyd. Academie 2012 ISBN 978-80-200-2106-9

Nicolaus Poda a Ignatius  Born: Popis baníctva v Štiavnici v Dolnom Uhorsku, a tam postavených strojoch , vyd. V Prahe 1771, PDF sken Sächsige Bibliothek Dresden 

Denník Princa Leopolda z cesty do stredoslovenských banských miest v roku 1764, editoval Jozef Vozár,preklad J.Jancsy  Vyd. Osveta 1990, ISBN 80-2170112-9

Weidler Johann Fridrich: Tractatus Machinis hydraulicis 1726

Mapa Marsigli: Piarg 1726

Mapa Mathias Zipser  prehľadná mapa Štiavnických vrchov, žíl a baní 1747, ŠÚBA fond HKG 6451

Mapa Samuel Mikovíny Plánované tajchy pod Vindšachtovnými tajchami 1737

Mapy Piargu a nákresy ohňových strojov z fondov HKG Štátneho Ústredného Banského Archívu Banská Štiavnica z rokov 1754,1756, 1758,

Matias Belius: Notitia Hungariae , časť Tekovská stolica, Vydaná Kysuckým Múzeom v Čadci, 2019

Linky na použité internetové stránky :

https://sk.wikipedia.org/wiki/Redaktor:Petokopec

www.mapy.cz

http://www.stiavnickebane.sk/-piargsky-chodnik

www. googlemaps.com - streetview

Štiavnická grellifúga

História sa stále v rôznych obmenách opakuje.

Aj vynálezy (aspoň podaktoré) sú stále dookola „znovuvynaliezané“

Nedávno prebehla internetom správa, že jeden „vynálezca“ vynašiel ohromnú vec: Ekologickú chladničku, ktorá nepotrebuje žiadnu elektrickú energiu, na chladenie uskladnených potravín v poličkách využíva chlad zeme.

Čo za prevratný vynález to objavil?

Nuž, milí čitatelia, tento mysliteľ vynašiel...

 pivničku!
 

Prefabrikovanú , plastovú, kompletne zmontovanú, odizolovanú,  aj s dverami podobnými chladničkovým, ale v princípe aj tvare celkom obyčajnú pivničku, ktorá sa tak, ako je, bagrom vloží do vopred vykopanej jamy a prisype sa za domom hlinou. Jediné zlepšenie oproti klasickej pivnici je v tom., že takú novú pivničku môžete mať hotovú za jeden deň

Keď som to uvidel, hneď som si povedal, že vynašiel „teplú vodu“!

  

Prvý kanón alebo ak chcete delo, vynašiel údajne Grék Hérón. Vystreľovalo projektil poháňaný energiou prudko sa rozpínajúcej pary, ktorá vo vopred v ohni rozpálenej „hlavni“ uzavretej rúry vznikla po vstreknutí vody a jej  bleskovom odparení.

Prvé skutočné kanóny použiteľné v boji  podľa niektorých bádateľov zrejme priniesli z Číny (zeme vynálezu pušného prachu) Mongoli po tom ako Čínu ovládli. Na naše územie kanóny  mongolské hordy Batuchána priviezli v prvej polovici 13. Storočia a použili ich pri obliehaní Ostrihomského hradu v roku 1241.

Podľa ručne písanej kroniky Ignáca Opluštila  v roku „1553 we Zwolene prwe dela w Uhroch Igali, tak si dalo ag Štawnicke mesto dewat dgel ulgat.

Na gednom dele bolo napisano, ale ulgato, nemeckima slowi „Stadt Schemnitz Hess mich machen, den ich Trif wird nicht lachen,"

to gest na slowensky: Mesto Štyawnica mna dala ulgat, koho ga trafim nebude sa smgat.“  

V čase najväčšieho tureckého nebezpečenstva sa v našom kraji delami ježil určite Nový Zámok, Starý zámok, nejakými menšími húfničkami bol zrejme ozbrojený aj Kammerhof.

 

Lenže s delami umiestnenými na hradbách  v meste sa nedalo ostrými – rozumej guľami alebo sekaným kovom – strieľať len tak mírnix-dírnix. 

Niekoho by ste trafili

Na druhej strane, delostrelci potrebovali aspoň z času na čas z kanónov vystreliť, aby nevyšli z cviku ich nabíjania. A tak sa teda občas z niektorého dela vystrelilo slepou náložou ako varovanie ,prípadne na uvítanie vzácnych návštev.

Od vekov ľudia verili, že mocné zvuky zvonov, bubnov alebo výstrelov dokážu odvrátiť blížiacu sa búrku. Písomne sú tieto praktiky zachytené od 14. storočia

Ak aj búrku nezahnali, tak aspoň takýmito signálmi na blížiacu sa búrku upozornili tých v meste alebo na dedine , ktorí boli zabratí do práce, že sa niečo deje.

O zvonení a strieľaní proti búrkam už určite každý z Vás aspoň raz počul.

Využívali sa po stáročia vo viere, že „poručíme vetru a dažďu“ a že silný zvuk na mraky účinkuje.

 

Myslíte že počasie je v súčasnosti divoké? 

Prečítajte si čo už spomenutý Ignác Oplustil píše o Júli 1816 (v tomto texte som už všetky g zmenil na j pre ľahšiu čitateľnosť):

„Prwu sobotu Juliusovu od Štampochu cez Uhliska na Wisoku cez Pjarg aj vssetkymi dolinami až na Červenú Studňu búrka tak welka padla, že šesťdesiat lotowy kamenec padal, to jest wisse funta, kamenec bol jako hwiezda, v prostredku bola kulka jak welki orech, a okol nej bolo osem menssich poporad namrznuté. W ten rok nežali ani nekosili nebo kwet s trawi bol do zemi stlčený, aj zboži, zo  stromow haluzi obdrapalo, ovvotse sbilo. Schindel kteri bol trocha stari poprebijalo, nowe schindle postiepalo.

Druhu sobotu začalo od Čerwenej studni na Teplu,Teplice, Repisste, cez Banky a tak timi dolinami až dole wssetko zbilo jako najprv w nassom kraji, tam jejich zbožie a konope wssetko na wniweč obrátilo.

Tretú sobotu v druhej hodine prisslo a začalo tak jak u nas kazdowati, ale otočilo sa k Hronu a tam swuj konec wzalo.“

Takéto krúpy spomínal Opluschtil. Foto Scott Blair

 V súčasnosti hlavne v lete počujeme v televízii sťažnosti a spory okolo strieľania do neba pri sadoch najmä v okolí Piešťan, kde si majitelia rozsiahlych ovocných sadov zakúpili „novovynájdenú“ techniku a technológiu na rozbíjanie ľadových krúp a mrakov sonickými šokmi.

Inak povedané – strieľajú do mrakov  ,elektronikou riadeným delom, ktoré namiesto pušného prachu používa výbušnú zmes acetylénu so vzduchom. 

Súčasťou kontajnerového balenia zariadenia je aj dopplerovský radar a detektor zábleskov. Trochu zbytočná a drahá hračička

Cena ? Maličkosť oproti potenciálne zničenej úrode, iba nejakých 50 tisíc Euro. No nekúp to, keď je to také lacné.

Automatické protiľadovcové delo v kontajneri. Foto Plus Jeden deň, Martin Kukučka

 

Každé leto je v okolí Piešťan okolo protibúrkových diel cirkus.

Tí ktorí majú domy v blízkosti  kanónov nemôžu spať, ani v lete v noci vetrať, preto že ak sa večer mračí, kanón začne automaticky páliť.

Ostatní záhradkári okolo sa sťažujú, že musia kvôli kanónom za drahé peniaze zavlažovať svoje sady, lebo  po kanonáde u nich menej prší. 

Obyvatelia susedných dedín sa zase sťažujú, že im ľadovec rozohnaný nad susednou dedinou padol do ich katastra. Zasadajú zastupiteľstvá, píšu sa zápisy, protokoly, petície, volá sa televízia, noviny, hydrometeorologickí odborníci píšu expertízy.

Riadny cirkus.

(pozri linky na internetové odkazy dole)

 

Mária Terézia už v roku 1750 po smrti a zraneniach mnohých roľníkov pri streľbe do mrakov zakázala v celom mocnárstve strieľať proti búrkam, v zdôvodnení bolo aj to, že strieľaním sa niekedy zapríčinilo, že ľadovec spadol potom v inej časti krajiny.

Takže znovu: História sa opakuje a ľudia sú nepoučiteľní.

Zákaz Marky-Terky po pár desiatkach rokov „vyšumel“ a do nebies sa strieľalo ďalej.

  

Patent na  Piešťanské zariadenie má  nejaký vynálezca z Belgicka, ktorý vynašiel už dávno vynájdené, akurát že do systému doplnil elektriku a elektroniku. Nápodobne existuje veľmi podobný americký patent na protibúrkové delo na podobnom princípe.

 

Ako to súčasné protimrakové delo funguje ?  

V dvadsaťstopom vyradenom lodnom kontajneri je namontovaná výbuchová tlaková komora, acetylénová fĺaša, pár elektricky ovládaných ventilov, riadiaca jednotka a akumulátor z nákladného auta. Výbuchová komora má na vrchnej časti otvor s veľkým lievikovitým „usmerňovačom“ zvukových vĺn rovno hore. 



Schéma fungovania protiľadovcového dela na acetylén. Kresba K.Ivan

Elektronika fúkne do spaľovacej komory trochu acetylénu z tlakovej flašky, a obyčajná automobilová  zážihová sviečka zmes odpáli.

Ozve sa rana, a následny syčivý zvuk vzniká pri tom, ako chladnúce povýbuchové splodiny cez lievik spätne nasajú zvonka vzduch. Cyklus sa opakuje párkrát za minútu.

 

Kým neboli v predaji petardy a delobuchy, chlapci na dedinách a mestečkách sa na Silvestra v 50tich až 70 tich rokoch  bavili za pár korún streľbou karbidom umiestneným v plechovke od farby. Búchalo to parádne, a k úrazom dochádzalo len zriedka. Starší čitatelia si pamätajú, ako sa to robievalo.  Technologický postup acetylénovej „ráchačky“ podrobne poznám ale nechcel by som ho tu rozpitvávať, aby nedošlo k nejakým škodám na majetku alebo zdraví u prípadných experimentátorov.  

 

Možno si už viacerí kladiete otázku – no dobre , a ako to súvisí so Štiavnickými vrchmi?

Ubezpečujem Vás, že viac ako si myslíte.

 

Videli ste niekedy salamandrový sprievod?  Určite áno.

A videli ste v ňom aj „kanonierov“ ktorí „págajú“ z dela ako pätnásty obraz tradičného zoradenia Salamandrového sprievodu?

Foto Michal Simonek

Čo myslíte– je ten kanón nejaká atrapa vyrobená na príležitosť salamandrového sprievodu?

 

Ak si myslíteže je to atrapa, tak ste vedľa ako tá jedľa.

Priznám sa však, že do tohto zástupu som donedávna patril aj ja. 

Delo vyzerá nepravdepodobne, čudne, ako nejaké delo z kreslenej rozprávky pre deti. 

Mýlil som sa rovnako ako vy.  

 

V tradičnom Salamandrovom sprievode sa totiž  petardami strieľa z originálneho protiľadovcového kanóna, asi jediného zachovaného kusa na Slovensku a možno aj v strednej Európe, ktorý pochádza ešte z prelomu 19. a dvadsiateho storočia.

Foto jediného známeho kusa protiľadovcového dela na Starom Zámku. Foto: Etan J Tal, Wikimedia commons

Keď sa mi od priateľa I. Lepeňa z Vyhieň dostal do rúk sken raritnej starej fotky výstrelu z kanóna navlas podobného tomu zachovanému, ktorý je cez rok vystavený na Starom Zámku v Štiavnici, pochopil som, že sa jedná o seriózne myslené zariadenie.

Kdeže atrapa!

Na fotke z Vyhieň vidno, že sa strieľa pri drevenej veži Šachty sv. Trojice pri Staroantoništôlnianskom banskom závode. Je to v rokoch niekde okolo 1900 - 1905

Foto strieľania z dela č. 1 nad Handlungshausom vo Vyhniach. Foto poslal I.Lepeň

Vzápätí mi pán Čabák poslal z archívu Slovenského Banského Múzea inú fotku s veľmi podobným delom a jeho delostrelcom, na ktorom je napísané 3. Sz. Čo je skratka maďarského „Három Szám“  teda „číslo 3“

Ak existovalo protiľadovcové delo číslo 3, určite muselo existovať aj delo č. 2 a možno aj číslo 4. Čo sa s nimi stalo, a či boli nejako rozmiestnené v súčastiach mesta Štiavnica (Hodruša, Vyhne, Pjarg, Banská Belá a.i.) to nie je autorovi známe. 

Foto protiľadovcového dela č. 3 od p. Čabáka. Foto z archívu Slovenského Banského Múzea.

Kto teda protiľadovcové delá v Štiavnici alebo jej okolí konštruoval , aby sa nimi bojovalo proti ľadovcu či búrkam?

 

To je nateraz tak trochu záhada.

Etan J. Tal pri svojej fotke z Wikimedia commons uvádza, že delo skonštruoval pravdepodobne Július Sokol.

Žiaľ, neuvádza zdroj tejto informácie, a o Júliusovi Sokolovi som na internete nič nenašiel.

Možno niečo budú vedieť znalci osobností štiavnických hôr, privítam do komentárov ďalšie informácie.

 

Porovnajte si teraz  nákres z Patentového úradu USA, a fotku protiľadovcového dela namontovaného na lafete (tiež v USA) s vyššie uvedenými fotkami pravdepodobne Sokolových protiľadovcových kanónov z oblasti Štiavnických vrchov.



Schéma z novodobého amerického patentu číslo US 20130145746 A1-20130613

 


súčasné americké protimrakové delo. Foto zo stránky revolution-green.com 
Takmer žiadny zásadný rozdiel, až na to že obe zariadenia delí približne 115 rokov, a to staršie delo

 treba tlačiť či ťahať ručne.

 

Pozrel som sa na históriu protibúrkových a protiľadovcových kanónov podrobnejšie.

Článok  z bulletinu Americkej Meteorologickej Asociácie z marca 1981 píše o histórii vzniku protibúrkových a protiľadovcových kanónov , aj výskumoch ich účinkov.

 

Prvý protibúrkový kanón napodiv nevymyslel žiadny koumák v Nemecku, Anglicku, Amerike či Francúzsku.

Skonštruoval ho v Rakúsko-Uhorsku pán Albert Stiger v Slovenskej Bistrici (Windisch Feistritz, za Rakúsko Uhorska časť Štajerska, dnes v Slovinsku medzi Celje a Mariborom) už v roku 1896.

 

Stiger bol politikom - starostom Slovenskej Bistrice a zároveň tamojším veľkopestovateľom hrozna a výrobcom vína. 

Keď mu párkrát ľadovec stĺkol pred oberačkou už takmer zrelé hrozno, rozhodol sa že s tým treba niečo robiť.

Už v roku 1880 si taliansky profesor mineralógie všimol, že vstrede každej ľadovej kúpy je maličký kúsok prachu, okolo ktorého narástol ľad – takzvané kondenzačné jadro.

Stiger sa ako amatérsky vynálezca rozhodol, že sa pokúsi silnými zvukovými vlnami výstrelov rozbiť zárodky krúpov ešte v mrakoch.

Niekoľko rokov experimentoval s menším mažiarom (malé krátke delo, nie kuchynské náčinie) na svojich viniciach. Namontoval k ústiu hlavne veľmi veľký kuželovitý megafón. V roku 1896 dospel k finálnej verzii.

Lievik z 2 mm hrubého plechu mal výšku 2 m a mieril zvislo hore. Celú búrkovú sezónu v roku 1896 s ním Stiger strieľal po svojich viniciach a ľadovec nepadol ani raz.

Vzápätí protibúrkové a protiľadovcové delá na ďalší rok 1897 skúšali  už tridsiati Bistričania. Ľadovec nepadal ani raz , hoci v okolí, kde sa nestrieľalo, spôsobil škody.

 

Zvesti o tomto „úspechu“ sa rýchlo v rokoch 96 – 97 rozšírili do Talianska . 

Chytil sa toho lokálny výrobca munície Greinitz & synovci a začali ich chrliť kvôli záujmu poľnohospodárov a vinárov už po stovkách kusov.
 

Témy ovládania počasia sa chytili tiež politici zodpovední za poľnohospodárstvo aj v susedných krajinách, výskum dotovali štátnymi peniazmi a v roku 1898 sa už poriadal medzinárodný kongres o boji s búrkami a ľadovcom.

 

Tretí najväčší medzinárodný kongres o strieľaní do mrakov  "ovládaní počasia" sa konal vo francúzskom Lyone v roku 1901. kde sa vystavovali už naozaj gigantické 7 -10 metrov vysoké protibúrkové "kanóny".

Kresba z výstavy protiľadovcových kanónov v Lyone v roku 1901

Súčasťou kongresu boli aj preteky v strieľaní pánubohu do okien, v ktorých rozhodovala porota.  Aké boli súťažné kritériá , to nevedno. Jeden z mažiarov však pri súťaži výbuchu roztrhlo a nešťastnému súťažiacemu "strelcovi" museli amputovať pravú ruku.

Podobných nehôd sa len v Talianskom Lombardsku v roku 1901 stalo okolo 30.

 

Účinnosť kanónov sa začala štatistickými metódami skúmať,  a v rokoch 1902 – 1904 sa zistilo, že v dva roky skúmaných  regiónoch Castelfranco – Veneto, kde bolo rozmiestnených 220 protibúrkových kanónov, boli napriek intenzívnej streľbe vinice opakovane ťažko poškodené ľadovcom .

Medzitým sa však už predali tisíce protiľadovcových kanónov – okolo 16 000 kusov. Odhadom sa z nich vystrelilo len v jednom roku 9 miliónov 500 tisíc krát, z čoho museli mať radosť aj predajcovia a výrobcovia pušného prachu a patrónov.

  

Na základe výsledkov výskumu sa strieľacia protimraková horúčka skončila rovnako rýchlo ako začala, preto že sa preukázalo, že strieľanie nedokáže rozbiť všetky ľadovcové mraky.

V  roku 1905 už strieľali do mrakov len tvrdohlaví entuziasti. Schyľovalo sa k prvej svetovej vojne a stará Európa začala mať iné starosti.  Prednosť mala výroba kanónov určených na streľbu do ľudí.

 

Predpokladám, že prvé protibúrkové kanóny boli v Štiavnici alebo jej okolí skonštruované či dovezené ešte v prvej vlne záujmu, teda v rokoch 1897 – 1902.

Na rozdiel od popísaných mažiarov s plechovým megafónom-"hlavňou" majú podľa fotografii štiavnické  protibúrkové kanóny klasický puškový záver, čo by malo znamenať, že sa z nich strieľalo slepými puškovými nábojmi.

Či sa s týmito najmenej tromi kanónmi naozaj niekedy v Štiavnických vrchoch podarilo rozbiť nejakú búrku, to nevieme.

Keďže terén v Štiavnických vrchoch je kopcovitý, nebolo treba strieľať rovno hore, ale skôr z briežku šikmo nahor. Preto boli najmenej tri štiavnické protibúrkové kanóny na lafete.

Nevieme ani aké poradové číslo má ten exemplár používaný pri Salamandri.   

 

Sovietski a čínski súdruhovia, ako aj americkí , francúzski a iní imperialisti sa po druhej svetovej vojne opakovane pokúšali strieľaním protilietadlových kanónov aj protilietadlových rakiet priamo do mrakov ovplyvňovať počasie.

Veľké lietadlá rozprašovali do mrakov jodid strieborný, sadze a všetko možné, aby ovplyvnili to,  kde sa mrak vyprší alebo nevyprší, a teda či bude na parádenmarš  vonku pekne  alebo nie.

 

Výsledky sú všeobecne mizerné. Oveľa účinnejšie sa ukázalo napríklad v mieste konania olympijských hier na mesiac odstaviť priemyselné podniky v okruhu 100 km a zakázať premávku všetkých starých dymivých vehiklov v širokom okolí.   

 

Čo dnes vieme, sú tri veci:

 

Za prvé:  Protimrakové kanóny v súčasnosti znovu zažívajú renesanciu, preto že niektorí „vynálezcovia teplej vody“ si ich dali znovu patentovať a znovu ich dôverčivcom predávajú za ťažké prachy, hoci sa ich účinnosť nikdy nepodarilo  jednoznačne preukázať.  

 

Nad aktuálnym rozmachom  predaja technológie ráchania do neba sa možno pousmiať. Niektorí „obchodníci s dažďom“ draho predávajú dôverčivcom „akoževedu“ , ale v skutočnosti od nich kasírujú peniaze za náhody, vieru a nádej.

Tieto komodity sa odjakživa naozaj dobre predávajú, a hlavne: nedajú sa reklamovať!

 

Za druhé:  Účinnosť či skôr neúčinnosť búchania proti mrakom bola vedeckými metódami skúmaná mnohokrát v rôznych krajinách (1898, 1902, 1903, 1950, 1960, 1970, 1975,  1976, 1977).

Výsledky preukázali, že účinnosť takejto metódy je mizivá, ale byrokrati z vlád krajín sa pre „nové úžasné“ strieľanie do luftu nadchýnajú znovu a znovu s každou ďalšou ľudskou generáciou.

Zakaždým takto idú do vzduchu desiatky až stovky miliónov miestnych peňazí, ktoré by sa dali použiť rozumnejšie účely, než je len ohlušovanie lastovičiek, vrabcov a iných vtákov lietajúcich nad hlavami.  

 

Ja ešte dodám ,že ani ostatné dve streľby z štiavnického protimrakového kanóna počas osláv Salamandrov 2014 a 2015 nepreukázali, že by dokázali rozohnať mraky či zastaviť dážď. Pršalo oba večery, hoci delostrelci z neho strieľali zakaždým ako zdivení!

   

Za tretie:  V Štiavnici je uskladnený a raz ročne oficiálne používaný unikátny pôvodný cca. 110-120 ročný protiľadovcový kanón, nazývaný v tej dobe „GRELLIFÚGA“  ktorý bol určený na boj s počasím. 

 

Poznámka  autora na záver: 

Grellifúga je po slovensky „Postrach ľadovca“   

 

Karsten IVAN

November 2015

.............................................................................................................................................................. 

Text je autorským dielom , je možné citovať ho, použiť ako podklad pre ďalší výskum. Nie je možné vydávať ho za vlastné dielo iným autorom, ani bez predchádzajúceho súhlasu autora publikovať v tlačenej forme. Kradnutie textov kopírovaním je prinajmenšom nemorálne.  Autorstvo fotografii, pokiaľ je známe, je uvedené priamo v popiske fotografie.

 ............................................................................

Použité podklady a zdroje informácii:

Ing. Dalma Štepáneková a kol:  Banskoštiavnický Salamander, vyd. Mesto Banská Štiavnica, tlač Studio Harmony B. Bystrica 2015, ISBN 978-80-89151-40-0

 

History Repeated: The Forgotten Hail Cannons of Europe , Bulletin of the American Meteorological Society, Volume 62, Issue 3 (March 1981)

Ignác Opluštil: Spisowaní wsseligakich znamenitich starich wecy ze starich knich wipisane a pre nasledugicich potomkow zanechano, aby wedeli, gako se za starodawna co činilo a dgalo. Od 1786 až do roku 1861.

 Linky k téme: 

http://ekonomika.sme.sk/c/3918379/plantex-dokaze-zabranit-ladovcu.html

http://ekonomika.sme.sk/diskusie/1350765/1/Plantex-dokaze-zabranit-ladovcu.html

http://www.plantex.sk/plantex-zahrada/kalendar-singleview/protiladovcove-delo/mohlo-by-vas-zaujat/

http://www.pluska.sk/spravy/z-domova/pozname-vinnika-za-horucavy-toto-delo-moze-za-neprsi.html

www.wikipedia.org heslo gunpowder , hail cannon

www.revolution-green.com