Strážna a signálna veža Luchtov - k otázkam jej strategického umiestnenia

 Strážna a signálna veža na Luchtove nepatrí k všeobecne známym pamiatkam stredného Pohronia. To, že o nej okrem historikov a nadšencov turistiky vie málokto, je zapríčinené tým, že je umiestnená na relatívne odľahlom mieste , a nevedú k nej žiadne turistické chodníky. 

Známejšia je len obyvateľom Tekovskej Breznice, do katastra ktorej patrí, a ktorí ju skôr môžu poznať pod menom Luftov. Rovnaké meno (Luchtov/Luftov) ale nesie tiež miestny rybník , ktorý je mřtvym ramenom  niekdajšieho  meandrujúceho toku Hrona, dnes odrezaného  od rieky kusom polí. Dnešný tok Hrona je sústavou hrádzových objektov presmerovaný v smere toku prevažne na pravú stranu riečnej doliny, ktorá sa tu posledný krát rozširuje do údolnej nivy pred prielomom cez Slovenskú bránu na severovýchodný okraj Podunajskej nížiny.   

Pekné video z 3D zamerania zvyšku veže Luchtov/Luftov nájdete na Youtube tu: https://www.youtube.com/watch?v=GtheDf3H5sg

Historikom je veža na Luchtove - respektívne to čo z nej zostalo - známa ako jedna zo strážno -signálnych  veží majúcich  za úlohu včas varovať najbližšie obce a mestá v časoch nájazdov Turkov a Martalovcov pred ich vpádmi proti toku Hrona smerom od Sv. Beňadika na Novú Baňu, Žarnovicu a Kremnicu. 

Zmienok o tejto strážnej veži je veľmi málo. V súdobej náučnej literatúre sú o nej len zriedkavé zmienky. Na mapách ju možno dohľadať na polohe "Pustý hrad" - samozrejme o hrad neide, len o osamelú kedysi ľahko vyzbrojenú vežu s posádkou niekoľkých pozorovateľov. 

V knihe R. Mladého "Putovanie po hradoch slovenských"  ju nájdeme ako položku číslo 36 pod názvom "Breznická vartovka" ale tak ju nikto z domácich zrejme nenazýva. Popis sa obmedzuje len na vykreslenie toho, ako sa k nej dostať, keďže ku nej nevedú turistické značky. Kvôli strmine - dobrej pre obranu veže - autor zapísal, že je k nej "Za mokra celkom vzrušujúci výstup aj zostup." 

Kto vybudoval Luchtovskú strážnu vežu nie je podľa dostupných podkladov jasné. O toto územie viedli prakticky celé 15 storočie a aj začiatkom 16. storočia spory Benediktínske opátstvo v Beňadiku, a Ostrihomské Arcibiskupstvo.  1543 Ostrihom dobyli turci, a arcibiskup sa formálne presťahoval do Trnavy, hoci v skutočnosti nasledujúcich 300 rokov prebýval v Bratislave. 

Považujem za pravdepodobné, že vežu Luchtov dal vybudovať buď v rámci opevňovania banediktínskeho kláštora v rokoch 1565 - 1588 Ostrihomské arcibiskupstvo ktoré dostalo opátstvo do majetku, alebo do veže investovalo Rakúsko-uhorsko ako štát  

Šípka ukazuje polohu strážno signálnej vartovky - veže Luchtov z diaľničného mosta R1 pri reštaurácii Tekovská Kúria - niekdajšej lúky Remiaťka  (Snímka z Google maps, aplikácie Streetview) 

Je známe, že hlavné smery útokov Turkov na banské  a obchodné mestá viedli od Nitry a Nových Zámkov proti prúdu Hrona, z Ponitria cez horské priechody Pohronského Inovca a Vtáčnika, z Poiplia od Krupiny , Dobrej Nivy a Babinej  cez Štiavnické Vrchy aj od východu. 

Smer od Levíc a Nových Zámkov bránila pevnosť v Benadiku, cestu od Pukanca cez Chválenskú dolinu strážil hrad Breznica s pevnôstkou Sokolia skala, smer z doliny Štiavničky od Krupiny strážila Antolská pevnosť, smer od Bacúrova cez Banský studenec pevnôstka v Kysihýbli, a doliny cez Inovec  bránil zase hrad Revište.    

Hlavnou úlohou signálnych veží teda bolo strážiť cesty a v prípade podozrivého pohybu vyvolávať poplachy v mestách a obciach, a odovzdávať varovania širokej strategicky rozmiestnenej sústave varovných hlások. Varovné signály sa dávali v noci svetlom ohňa, cez deň dymom z ohňa a prípadne v kombinácii s výstrelmi z mažiarov - záležalo to na konkrétnej meteorologickej situácii  v deň potreby vydania varovania - pri hmle, búrke alebo silnom daždi by boli ohňové alebo dymové signály prehliadnuteľné.

Protiturecké signálne body -hlásky- boli umiestňované väčšinou tak, aby mali dobrý výhľad doďaleka, ale aby boli podľa možnosti blízko k osídleniam. 

V tomto ohľade je signálno strážna veža Luchtov skôr výnimkou - je umiestnená na hrebeni  (sedle) vedúcom k miestnemu vrcholu Luchtova, a je niekoľko kilometrov vzdialená od najbližších osídlení  Tekovskej Breznice /Orovnice, aj od Sv. Beňadika. 

V Orovnici je od stredoveku výšinný hrad Breznica strážiaci strategickú cestu od banského mesta Pukanca k Novej Bani , a vstup od Slovenskej Brány na stredné Pohronie bránila pevnosť Hronskobeňadického kláštora benediktínov. Z Breznického Hradu je Hronskobeňadická pevnosť vzdialená 7,1 kilometrov vzdušnou čiarou na priamy dohľad, a z Breznického hradu je priama viditeľnosť na Novobanskú vartovku umiestnenú pravdepodobne na Gupni vo vzdialenosti vzdušnou čiarou 5 kilometrov. Jedná sa teda o vzdialenosti na ktoré dobre vidno oheň, dym a počuť aj výstrely z mažiarov alebo kanónov.  

Mohlo by sa teda zdať, že strážno -signálna veža Luchtov že strážna veža Luchtov je medzi výstražno obranné body Beňadickej pevnosti a Breznického hradu vsunutá zbytočne. 

Zdanie ale klame, Luchtovská veža je v hore postavená strategicky presne a akurátne. 

Predovšetkým si treba uvedomiť jedno:  výpady Turkov, Martalovcov proti toku Hrona od Slovenskej Brány pri Tlmačoch museli viesť po cestách. Dnes by sa mohlo zdať, že nemohol byť problém na koňoch cválať proti toku Hrona po poliach mimo ciest . 

Krajina a terén na dne Hronskej doliny sa však od čias pred 500 rokmi rapídne zmenili. Na dne hronskej doliny Hron od Žiaru nad Hronom po oboch stranách spútaný prudkými svahmi Štiavnických vrchov, Kremnických vrchov a Pohronským Inovcom výrazne meandroval - a menil svoj tok po každej veľkej povodni - naviac tam všade na dne doliny kde sú dnes polia a lúky  boli lužné lesy, háje a močariny, ktoré zachytávajú staré mapy. 

To ako vyzerá dnes spodok Hronskej doliny od Beňadika po Šášov je výsledok množstva zemných a melioračných prác za posledných tristo rokov .  Predtým za časov protitureckých vojen bolo nutné držať sa odvekých ciest, nemenných brodov a mostov hlavne kvôli doprave vozmi a koňmo.

Pešiaci mohli prejsť aj cez hory a dolinky, ale úderná sila tureckých a protitureckých vojsk už bola závislá na doprave zásob a kanónov s pomocou vozov a konských záprahov. Tureckí a martalovskí velitelia neboli na hlavy padnutí, a pri presunoch na miesta zamýšľaných výpadov v podobe predpokladanej bohatej koristi banských miest a obci potrebovali opevnené a ozbrojené body obísť, aby čo najviac znížili straty na vojakoch, zbraniach a materiáli ako strava a stany na budovanie poľných táborov. Preto sa potrebovali po ceste  od Nitry či Nových zámkov vyhnúť Beňadickej pevnosti a Levickému hradu. Beňadická pevnosť chránila prístupové cesty na stredné Pohronie od Nitry, Moraviec a Levíc. 

Cesty a chodníky cez hory pre vozy neboli ľahko zjazdné, menšie cesty bolo možné ľahko zatarasiť stromovými zásekmi ktoré bolo problematické odstrániť, čo presuny vojsk spomaľovalo. 

Od počiatku stredoveku a možno až od staroveku sa Beňadik (prípadne priľahlé opevnené hradiská na Vartičke, Krivíne, Stávkach,)  - pokiaľ neboli priamo cieľom útoku obchádzal v smere od Nitry a Zlatých Moraviec poza dnešné Čaradice, Tekovské Nemce  cez Horné Lúky oboch obcí a cez dolinu medzi Úkolným vrchom a vrchom Kliča smerom na lúku Remiaťka. 

Že neviete o čom hovorím, že miestne názvy nepoznáte? 

Nevadí, vysvetliť trasu niekdajších útočných vojsk na obídenie Beňadika nie je ťažké.

  Odveká obchádzka hradísk a pevnosti pri Beňadiku pre invázne vojská prichádzajúce z rovín od Nitry na Stredné pohronie v podstate kopíruje trasu dnešného obchvatu Čaradíc, Tekovských Nemiec a Hronského Beňadika rýchlostnou cestou od Čaradíc, po motorest Tekovská Kúria a dialničný most ponad Hron. Reštaurácia Tekovská Kúria a cestno-riečny most a zjazd z diaľnice na starú cestu je na niekdajšej lúke Remiaťka. Názov lúky je odvodený od mena Remety - teda "Patriaca kláštoru". 

Vojská prichádzajúce od Nitry a od západu až na nejaké malé možno polkilometrové odchýlky išli trasou dnešnej R1. Jediným ťažším úsekom pre jazdu a povozy bol asi kilometrový úsek cez horu nad Remiaťkou (Tekovská Kúria) Nutne všetky bojové šíky obchádzajúce dnešný Beňadik museli vyjsť na lúke Remiaťka, a tým sa vyhli paľbe z Beňadickej pevnosti, v zásade už potom mohli mašírovať smerom na Novú Baňu , Žarnovicu a Svätý Kríž po prastarej Hronskej ceste. 

Strážna veža Luchtov je umiestnená za Hronom na strmom lesnom sedle rovno oproti niekdajšej lúke Remiaťka, z jednej strany z Luchtova vidno do Beňadickej pevnosti a na Vartičku nad ňou vzdialenosť 3400 metrov vzdušnou čiarou , z druhej strany z veže Luchtova vidno priamo na Breznický Hrad vzdialenosť vzdušnou čiarou 3 500 metrov 

Strážna signálna veža Luchtov bola jednoducho postavená na pozorovanie útokov smerom na Breznicu aj na Beňadik od Remiaťky. 

Historici ktorých to nenapadlo (verím že je ich málo)  si teraz položili otázku ako si môžem byť taký istý, že? Najsilnejším argumentom  na veľký strategický význam Remiaťky je prítomnosť tzv. Tureckých valov na vrchu Úkolné.  Nech Vás nemýli, že na väčšine máp je tento vrch mylne pomenovaný ako Madačka - to sú tie kartografické omyly, ktoré mätú neskúsených.

https://orovnica.eu/zemne-valy/

Link na stránku obce orovnica  najmä na priloženú mapku je tiež trochu zavádzajúci. V skutočnosti dvojval vedie trochu inak než na obrázku - lidarová snímka ukazuje skutočný priebeh dvojvalu takto: 

Lidarová snímka dvojvalu na Úkolnom - pre čitateľov s problémom čítania máp som jeho priebeh zvýraznil červenou linkou od hrany vrcholu Úkolného až pod strminy  pri Hradiskom (Orovnickom) potoku pod vrchom Drevený Kôň. Stredná časť dvojvalu je trochu zotretá ťažbou dreva s mechanizmami. (snímka z mapového portálu ZBGIS) 

Z porovnania lidarovej snímky a nákresu z podstránky obce Orovnica sú zrejmé drobné nepresnosti nákresu. Ani o nejakom pravouhlom zalomení dvojvalu pri potoku nemôže byť reč.

 Legenda o protitureckom pôvode valov je síce pekná, ale hlavná línia dvojvalov má priekopu na východnej strane teda smerom k Novej Bani. To znamená , že dva paralelné valy mali brániť útokom nájazdníkov od východu, v smere od banských miest, ale Turci prichádzali útočiť na  stredné Pohronie v týchto miestach prakticky vždy od západu alebo juhozápadu, a obrancovia by sa neubránili v prípade útoku od západu, lebo by boli zatlačený do priekopy. 

Dvojval je teda starší, zatiaľ neznámeho veku, a mnohí autori ho pripisujú do vekov budovania Spečeného valu či Valu obrov  prebiehajúcim Štiavnickými vrchmi (Slovenský čínsky múr a podobné bulvárne splietania) Realita je taká, že na druhej strane Hrona v Štiavnických vrchoch línia valu nikde v okolí Luchtova nepokračuje smerom k Ipľu, a teda priamo spájať dvojval na Úkolnom s Pečenickým valom o mnoho kilometrov ďalej v Štiavnických vrchoch je zrejme neopodstatnené, aj keď teoreticky mohli vzniknúť v rovnakej dobe. Definitívnu odpoveď na otázku veku valu na Úkolnom by mohol dať len detailný archeologický výskum, ktorý zatiaľ nikto neurobil.  

Nech je ako chce, prítomnosť dvojvalu ukazuje na mimoriadny strategický význam prilahlej lokality Remiaťka a doliny medzi vrchom Kliča /Klič a vrchom Úkolné ("Madačka"). 

Poloha strážnej veže Luchtov a trasy R1 medzi Kličom a Úkolným s dvojvalom, Freemap.sk

Iným podporným dôkazom prirodzeného strategického významu terajšej trasy obchvatu R1 je až donedávna existujúca línia rozsiahlych zákopov Wehrmachtu od motorestu Zubor paralelne s trasou R1až po Nemčianske Horné lúky, ktoré výstavba R1 zničila. Nemecká armáda očakávala útok Rusov a Rumunov poza Čaradice a Nemce, nie priamo od Slovenskej Brány  od Rybníka. Nakoniec reťaz zákopov opustili bez boja.

Je tu ešte jeden moment prečo je vežová hláska na Luchtove mimoriadne dobre umiestnená. Vidno z nej totiž priamo aj na hlásku Varta nad Devičanmi (kóta Varta 616 m.n.m). Niektorí autori ju označujú ako Varta nad Čajkovom, Vidno z nej aj do Devičian, aj do Čajkova, dokonca až do Levického hradu. 

Ešte širšie zachytenie situácie vartoviek a sídel v okolí, žltými linkami sú naznačené trasy starých aj nových hlavných ciest.

Povedzme si ale otvorene - čo mohlo Turkov zaujímať v Čajkove? Nie že by som chcel Čajkovčanov za tureckých vojen podceňovať, ale v obci sa dali zrejme kradnúť len potraviny, dobytok a otroci. Víno asi nie.  Devičany s ich dnes už úplne zabudnutým rozsiahlym zlatorudným baníctvom boli pre Turka s vedľajším Pukancom - kráľovským banským mestom oveľa zaujímavejším cieľom, preto si myslím, že  Varta  slúžila skôr Devičanom a Pukancu než Čajkovu, aj keď poslúžila na varovanie aj Čakjovčanom a Rybníčanom. 

Z hlásky na Luchtove je vzdušnou čiarou na Vartu nad Devičanmi len 4,2 kilometra. Myslím, že z hradu Breznica ani od Gupne v Novej Bani na Čajkovskú/Devičiansku Vartovku nie je vidieť - zacláňa o 130 metrov vyšší vrch Priesil - neoveroval som to v praxi ale nadmorské výšky vrchov v priamom smere dohľadu to jednoducho neumožňujú  . 

Cez vežu Luchtov a Vartu nad Devičanmi a Čajkovom ale Breznický hrad aj Beňadická pevnosť mohli signálmi komunikovať aj s Levicami, aj Pukancom, aj Čajkovom a Devičanmi na opačnej strane masívu Štiavnických vrchov bez ďalších zbytočných vartovkových medzičlánkov. 

Jej osamelá poloha na horskom sedielku bola strategicky priam geniálna z pozorovacieho aj signálneho hľadiska. To že nezabránila vpádom Turkov hore Hronom nie je jej vina, možno to skôr pričítať presile Turkov a spoluúčasti ich spojencov - bohužiaľ až príliš často sa tureckých výpadovspoluzúčastňovali aj vojaci šľachticov z radov miestneho uhorského protihabsburského odboja. 

To ,že je v takom teréne osamelo v lesoch zabránilo podľa všetkého aj jej úplnému zničeniu, zdá sa že nebola zbúraná, podlieha len samovoľnému rozpadu od druhej polovice 18 storočia po skončení protitureckých vojen 

K.Ivan, Hodruša-Hámre

31.12. 2020

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Článok je autorským dielom K.Ivana. 

Možno ho šíriť linkami v sociálnych sieťach, možno ho citovať s uvedením autora. Nie je dovolené odpisovať alebo kopírovať ho a vydávať následne za vlastné dielo. Na prípadné použitie úryvkov článku v tlači treba autora požiadať písomne alebo elektronicky o súhlasné stanovisko, ktoré v 99 prípadoch zo 100 dáva.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Použité pramene a podklady: 

https://orovnica.eu/zemne-valy/ 

https://www.youtube.com/watch?v=GtheDf3H5sg  

mapové podklady ZBGIS

mapy Google, aplikácia Streetview

mapové výrezy zo stránky Freemap.sk

Rudolf Mladý: Putovanie po hradoch slovenských, vydalo EN ARS, s.r.o. Nitra v roku 2019, ISBN 978-80-973164-2-6, strana 58.

Tomáš Sitár: Osídlenie Tekovskej stolice v stredoveku Vyd. Miloš Hric a vlastný náklad autora, Krná 2020, ISBN 978-80-973390-5-0, strany 126 - 127 heslo Breznica. 

wikipédia.sk heslo Ostrihom, heslo Kláštor Hronský Beňadik,

 

        

  

      

        

          

           

Polemika k sapérskemu poboreniu hradieb hradu Tekovská Breznica

 

Kvôli mojim názorom o histórii Breznickému hradu som už mal zopár virituálnych sporov na nete. Odborníci aj nadšenci našich hradov sa pri histórii hradu Breznica často pridržiavajú  zmienky Csánkiho a Bornemiszu, že hrad bol dobytý v roku 1311 vojskami Matúša Čáka za pomoci podkopu hradieb sapérmi.

Aby bolo jasné hneď od začiatku – nepochybujem, že podkopávanie hradieb kvôli narušeniu ich statiky a neskôr aj ich vyhadzovaniu do vzduchu náložami strelného prachu  bolo v stredoveku hojne využívané. Je o tom množstvo historických dôkazov – nespochybňujem ani sapérske práce, že by u nás nikdy neboli použité ako také. Historické dôkazy o sapérskych prácach sú zo stredoveku hlavne zo zahraničia, v prípade hradov a pevností budovaných na rovinatej pôde alebo štrkových náplavoch riek či potokov. V novoveku boli sapy použité aj na dnešnom území slovenska počas protitureckých vojen - ako zo strany obrancov, tak aj obliehateľov. O využívaní sapérov na podkopávanie výšinných hradov na skalách ale nie sú u nás zmienky prakticky žiadne.

Teda až na jednu výnimku. Zmienku o údajnom podkopaní hradieb hradu nad obcou Tekovská Breznica

  Nazdávam sa myslím oprávnene,  že pri hrade Breznica / Blebenstein sa nedali tieto sapérske techniky použiť z viacerých dôvodov. V nasledujúcich statiach vysvetlím prečo by podkopanie Breznického hradu nešlo. 

Osobne som toho názoru, že to nie je možné hlavne z technických a geologických dôvodov. O technické poznatky a technológie využívané v hlbšej minulosti spojené s razením chodieb a hĺbením šácht som sa opieral aj pri článku o hradných studniach či tajných chodbách z hradov.

 Každý máme svoju pravdu, definitívne o tom, kto má ohľadom Breznického hradu tú pravdu najpravdúcejšiu ,by mohol rozhodnúť len detailný a rozsiahly archeologický výskum, ktorý tu zatiaľ nebol urobený.

 To mi však nebráni, aby som v tomto príspevku neargumentoval svoje názory, ktoré sa raz môžu ukázať ako chybné. Jednoducho z toho dôvodu, že história nás na druhej strane učí, že niektoré tvrdenia starých zápisov, ktoré sa zdali byť vysoko nepravdepodobnými, sa nakoniec po revízii  a výskumoch ukázali predsa len ako skutočne podložené a pravdivé.

Ako vraj raz povedal jeden zrakovo hendikepovaný, keď si kupoval lístky na zahraničný nemý film s titulkami: "No...veď Uvidíme!"

V krátkosti si zhrňme dátumové míľniky doteraz uvádzané odborníkmi historikmi na základe podkladov starých listinných dokumentov o Breznickom hrade:

Ako prvé písomné zmienky o hrade Breznica nad rovnomennou obcou sa uvádzajú dva roky - prvou písomnou zmienkou o hrade má byť rok 1273, čo by malo znamenať , že kamenný hrad by mal byť postavený na strmom kamennom hrebeni ešte pred Tatárskou inváziou, následne však mohol byť zničený aj s obcou . Tento rok je ale inými historikmi spochybňovaný ako nevieryhodný, preto že listina je podľa historikov falošná - motívom falšovania listiny je ohýbanie histórie z dôvodu majetkových sporov a nárokov z nich vyplývajúcich,  medzi Beňadickým opátstvom a Ostrihomským arcibiskupstvom.

Za spoľahlivejšiu prvú písomnú zmienku o hrade Breznica (Blebenstein) je uvádzaný rok 1311, kedy bol hrad dobytý vojakmi Matúša Čáka z Trenčína, ktorý ho mal dobývať s údajnou pomocou podkopania a narušenia hradieb sapérmi. Vierohodnosť použitia sapérskych techník nebola overená, zmienka bola prevzatá z iných starších zdrojov.

Aj Andrej Kmeť ho spomína v diele Sitno – druhý diel- s odvolávkou na zdroje starších autorov takto: Breznica, už pred r. 1240 jestvovavšia obec a hrad Brezinche, po r. 1240, teda po tatárskom pustošení iba hrad Berzenche v Tekove;....tento spolu i s obcou spustošený hrad vystavil poznovu arcibiskup ostrihomský Filip, avšak trenčiansky Matúš Čák ho zase podkopal a znivočil. „

 Podľa archeológov bol Breznický hrad (Blebenštajn) najviac prestavaný,obývaný – a zdá sa že aj dobývaný – v polovici 15. storočia, teda v období panovania Matyáša Huňadyho – legendárneho Kráľa Mateja.

O sto rokov neskôr bolo už ale všetko inak. 

V roku 1546 bol Breznický hrad podľa historických prameňov už v polorozpadnutom stave - porušený, ale ešte stále sa údajne hodil na ubytovanie posádky pozorujúcej hlavne pohyby tureckých vojsk a martalovcov medzi Pukancom, Beňadickým opátstvom a Novou Baňou , v takomto polorozpadnutom stave mal byť údajne ešte začiatkom 18. storočia, čo by malo znamenať, že ho posádky tam umiestnené predsa len opravovali, rozširovali, dostavovali a reparovali podľa potreby daných storočí. Údajne až po roku 1700 múry miestni Brezničania, Orovničania a možno aj Beňadičania postupne rozoberali na stavby svojich obydlí či kostolov. Z Hradu Breznica /Blebenstein vidno na priamy dohľad na Beňadické opátstvo,  aj na staré bane Havranieho kameňa nad Novou Baňou. Výhľad na Ivankov Hrad nad Rudnom kryje hora na opačnej strane ústia Rudnianskej doliny.  

Na mape Uhorska od  Visschera  z roku 1640 je Breznický hrad nakreslený ako hrad horiaci, v plameňoch na strechách. Na neskorších mapách – napríklad roku 1660 je kreslený bez striech veží, teda zhorený. Mám z hradu vzorku škvary vzniknutej pretavením popola, čo ukazuje lokálne dosiahnutú pomerne vysokú teplotu horenia, pri ktorom došlo k taveniu popola. Drevný popol sa taví zvyčajne pri teplotách nad 1200 stupňov Celzia. Kedy však hrad vyhorel, to sa nevie. Je možné že vyhorel niekoľkokrát, ako mnohé iné hrady v okolí.  

Nicolaes Wisscher II. (1649 -1702) zo známej flámskej rodiny kartografov ktorý mapu vytvoril, pochopiteľne na tomto území nikdy nebol. 

V súčasnosti, keď už sú dostupné radarové snímky povrchu, ktoré eliminujú "informačné znečistenie" spôsobované náletovou vegetáciou si môžeme hrad Breznica, alebo to čo z neho zostalo, poobzerať v pôdoryse oveľa podrobnejšie.

Tu je na radarovej snímke ArcGis, vpravo aj pevnôstka na skalnom brale Sokolia skala s výraznou polmesiacovou priekopou a valom. Dobre tiež vidno obe prístupové cesty - od pravého dolného rohu z doliny Tomanov Rígeľ, a z horného okraja cestu od dediny. Cesta ukazujúca sa v ľavej časti je súčasná lesná zvážnica. 

Vždy sa trochu pousmejem, keď v literatúre narazím na formuláciu, že sa jedná o "Breznický hrádok". Ono je to trochu inak. 

 Hrádok je len meno vrchu na ktorom stojí, ale názov evokujúci menšiu veľkosť hradnej stavby sa v skutočnosti nevzťahuje na reálnu veľkosť či rozlohu hradu stojaceho na jeho trojcípom vrchole.                                                                                                                                                                                                                                                                                                     Keď totiž porovnáme túto ruinu Breznického "hrádku" s ruinami iných lepšie zachovaných a čitateľných hradov na Pohroní ( Revište, Šášov, Ivankov Rudniansky hrad, Kremnický Hrad, Slovenská Ľupča) z pohľadu rozmerov, tak mi Breznický vychádza ako jeden z najväčších hradov na strednom Pohroní. Nie plošne najväčší, ale najväčší od jedného konca hradieb k druhému koncu, v čase keď dosiahol svoju "plnú slávu" teda stavebný rozvoj do konca 17. storočia.  

Napríklad Revištský hrad má rozmery 40 x 100 metrov, Šášovský hrad  má rozmery len 26 x 60 metrov - ak nezarátame jeho predbránie pri hradnej studni. Oba zmienené hrady sú pravdepodobne približne podobne staré ako Breznický hrad, dokonca majú aj rovnaké roky prvých písomných zmienok.

 Na radarovej snímke sa Breznický hrad javí pôdorysne ako takmer súmerná trojcípa hviezda (ako znak áut Mercedes) s dvomi ramenami dlhými po 120 metrov, a jedným kratším ramenom približne 90 metrovým na ktorom je citadela hradu, všetky tri ramená hradu sa stretajú v centre blízko jadra hradu .

 150 metrov juhozápadne od hradu na hrane hrebeňa je  ešte predsunutá pevnôstka Sokolia skala na vysokom brale so strmými stenami spadajúcimi do Chválenskej doliny,  zo strany jediného možného prístupu od úzkeho hrebeňa je od prístupu oddelená hlbokou polkruhovou priekopou a valom ktoré pekne vidno. Zrejme tam bol aj padací mostík či lávka a tiež asi kolová palisáda.  

Ako každý hrad , aj ten Breznický je postavený s využitím miestneho terénu, a preto jeho ramená hviezdy sú pomerne úzke, len nejakých 20 - 30 metrov na šírku, na vzdialenejších koncoch len do 10 metrov na šírku, ale podobne „úzke“ sú kvôli tvaru vrcholového hrebeňa na ktorom stoja, aj blízke hrady Revište či Šášov. Pri Šášove je jeho predsunutá obranná pevnosť na výšine nad ním rozlohou dokonca väčšia , než hrad Šášov  samotný. 

 

Keby ste slúžili na Breznickom hrade v renesancii či novoveku ako povedzme panoš, a niekedy v 16 - 17. storočí by Vám veliteľ okraja obrany juhozápadnej vetvy opevnenia na Breznickom hrade prikázal ako poslíčkovi utekať niečo odkázať veliteľovi severného okraja opevnenia,  že od západu je v doline podozrivý pohyb skupiny ľudí, utekali by ste do kopca vo vnútri hradieb nie menej ako 350 metrov. Aj v dobe Matúša Čáka keď bol hrad ešte rozlohou menší,  by ste sa na tej trase prebehli najmenej  150 metrov

Asi by ste sa zadýchali oveľa viac, ako na blízkych okolitých hradoch, ktorých dĺžka nepresahuje 100 metrov.  Z jedného konca pevnosti na druhý koniec pevnosti (od brány ku cisterne)  by ste podobných 350 metrov museli utekať zrejme len na Zvolenskom "pustom" hrade, ktorý je považovaný za jeden z najväčších hradov na Slovensku, a možno by ste sa mohli podobne prebehnúť ešte tak na Spišskom hrade.

 Ideová rekonštrukcia jadra hradu Breznica od pána Guteka predpokladá prístupovú cestu do hradu končiacu nejakou bránou zo severozápadnej strany pri jadre hradu. To nevyzerá byť z pohľadu lidarových snímok dostupných v súčasnosti pravdepodobné.

Samozrejme, treba jedným dychom povedať, že dnes je ľahké byť „za múdreho“ keď už sú k dispozícii radarové snímky, ktoré „odpracú“ všetku vegetáciu, ktorou je v súčasnosti hrad v lese zarastený. Lenže v čase použitia klasických metód zamerania hradu historikmi Matejkom, Gutekom, Bónom, Piačekom, Pirekom ešte nič  také k dispozícii nebolo. Preto urobili vyššie menovaní páni pri meraní zvyškov hradu Breznica pred jednou generáciou kusisko dobrej roboty - zameriavať do mierky hrad zhltnutý lesom nie je nič jednoduché.

 Radarové odrazy povrchu  o takmer 20 rokov neskôr od vytvorenia kresieb pôdorysu Blebenštajnu jasne ukazuje, že k hradu Breznica vedú dnes dve staršie vozové cesty. 

Jedna od severozápadu od obce obtáča vrch popod hrad smerom na juh ponad Chválenskú dolinu a k hradu prichádza popod pravdepodobnú citadelu  (možno bývalý donjon?) hradu po prudkej otočke na sedle medzi Citadelou a pevnôstkou Sokolia skala.

Druhá cesta vedie od juhovýchodného okraja obce dolinou Tomanov Rígeľ proti prúdu Breznického potoka západo-východným smerom  asi  1,2 kilometra a následne sa po prudkej zatáčke dvíha k hradu  od juhovýchodu na severozápad po južnom svahu, aby skončila na tom istom sedielku medzi citadelou hradu a pevnôstkou Sokolia skala, ako severozápadná prístupová cesta.

Podľa lidarových snímok  bol vstup do hradu riešený skôr takto (s použitím kresby p. Guteka) 

 

Takto zvyšky hradu v pôdorysnom premietnutí zakreslili páni Gutek a Matejka  - viď použité zdroje informácii dole na konci článku. 

Obe cesty sa stretajú v sedielku v zovretí „klieští“ dobrých možnosti paľby obrancov z dvoch strán : od hradu aj od pevnôstky Sokolej skaly (rozumej paľby šípmi z lukov,striel z kuší, neskôr aj palných zbraní ako sú hákovnice) .  

V každom prípade bol podľa všetkého vstup ľudí a materiálu do hradu spod citadely chodníkom od juhovýchodu, nie severozápadu  ako je nakreslené na ideovej rekonštrukcii jadra hradu.

Už som spomínal vekovo príbuzné hrady Revište a Šášov. Oba majú prístupy k jadru hradu vyriešené tak, že ktokoľvek vstupoval do hradu, musel prejsť tesne popod obytno- obranné jadro hradu cez niekoľko brán predhradia a dať sa tak vystaviť paľbe prípadných obrancov vo výhodnom postavení, kým sa dostal k jadru hradu.

 Ak sú spomenuté hrady približne podobného veku, budú mať zrejme aj podobný systém vstupu výhodný pre obrancov a sťažený pre dobyvateľov.  

 Popod severozápadnú hradbu podľa radarových snímok naozaj vedie na stometrovom úseku horizontálna štruktúra podobná ceste alebo cestičke, paralelne s líniou opevnenia, ale na oboch koncoch je táto štruktúra ukončená skalnými útvarmi, od ktorých už nepokračuje ďalej.   Možno je to pozostatok predsunutej kolovej palisády, možno niečo iné. Spomínaný útvar je vľavo od horného stredu. Vpravo dole je mierka. 

Obrázok návrhu rekonštrukcie pána Guteka ukazuje okraj palisádovej hradby juhozápadného výbežku hradu len asi v jednej tretine dĺžky skutočného opevnenia ktoré dnes zobrazuje radarová snímka. No, ako som povedal, v súčasnosti je už ľahké byť mudrlantom, keď máme také vymoženosti na internete.

Nemôžem ale  v tomto príspevku  jednoznačne tvrdiť, že obe cesty k hradu sú rovnako staré – jednu z nich možno vybudovali neskôr obyvatelia na odvoz stavebného kameňa z hradu do podhradia, alebo možno na zvážanie siahovice po spustnutí hradu. Možno boli od začiatku urobené na hrad cesty dve. Neviem.

 Poďme však k meritu veci a dôvodu písania tohto príspevku: prečo si myslím, že hrad nemohol byť podkopaný sapérmi na porušenie statiky jeho hradby.

Dôvody môjho (možno mylného) presvedčenia sú nasledovné myšlienky vychádzajúce z postupov kritického myslenia:

1. Hrad je postavený na vrcholových skalných ostrohách vrchu sopečného pôvodu (nie je priamym produktom blízkeho Putikovho vŕšku, aby bolo jasné!) -  podobne ako zhruba rovnako staré hrady Šášov a Revište.

Hrady Šášov aj Revište sú postavené murivom priamo na skale po skopaní pôvodnej tenkej vrstvy pôdy na holý kameň – prečo by hrad Breznica mal byť výnimkou zo zaužívaných postupov a stavitelia by na Breznickom hrade ponechali pod hradobnými múrmi plastickú pôdu, ktorá ihneď začne robiť problémy so statikou pri zaťažení hmotnosťou múra?

 2. Je veľmi pravdepodobné, že na kopáčske práce a úpravy skalného terénu pri výstavbe hradu boli použití baníci z blízkeho Pukanca, preto že Breznický hrad chránil Chválenskú dolinu spájajúcu Pohronie s Poiplím cestou pre vozy. Cesta z Chválenskej doliny vychádza priamo pri Pukanských baniach, baníci a vlastníci baní ako aj magistráty Kráľovského Banského Mesta Pukanca mali na funkcii hradu Breznica priamy záujem a motiváciu, podobne ako Novobančania. Mohol ich ochrániť pred nájazdníkmi.

Dnes sa už na Pukanské bane pomaly zabúda, ale treba si uvedomiť, že stredoveký a novoveký rozsah banských prác v tesnom okolí mesta Pukanec je pravdepodobne plošne absolútne najväčší na celom Slovensku, a ani Kremnica ani Štiavnica či bane v okolí Bystrice sa nemôžu popýšiť takými obrovskými pingoviskami po hĺbení tisícov šachtíc, aké má Pukanec na sever od mesta. Bolo tu teda v 12 – 13. storočí k dispozícii veľké množstvo kvalifikovaných kopáčov a banských odborníkov vyškolených praxou, ktorí sa vyznali v prácach s kameňom. Jedna zo zásad stredovekých banských stavieb hovorí – ak sa dá, skop všetku hlinu až na rastlý kameň a až potom stavaj múr väčšej stavby. Baníci v stredoveku vo svojich rudných revíroch bežne stavali napríklad kolesovne pre vodné kolesá banských strojov priemeru 6 – 8 siah, budovy kolesovní a šácht si hrúbkou múrov, rozmermi a zaťažením základov nezadali so stavbami hradných palácov a obranných hradieb.       

 3. Tesne popod okraje hradieb prechádzajú na južnej a severovýchodnej hrane hradu skalné východy tvorené odolnejším andezitom, ktoré sú na strane Chválenskej doliny mocné až 30 metrov. Laici kafrajúci do geológie by si mohli myslieť, že vrch Hrádok je geologicky pomerne mladý - že ho tvoria produkty jedného z najmladších vulkánov v strednej Európe - Putikovho vršku - ktorý je len kilometer vzdialený na opačnej strane Chválenskej doliny. To je omyl. Hrádok je oveľa starší než Putikov vŕšok, je tvorený andezitovými lávovými prúdmi Štiavnického vulkánu. Naj pikantnejšie z geologického pohľadu je to, že ani samotný Putikov vŕšok napriek všeobecne rozšírenému názoru vlastne nie je časťou toho najmladšieho vulkánu na Slovensku, ale o tom niekedy inokedy    

Tento andezitový skalný výchoz – skalná čiapka hrebeňa vrchu Hrádok, chránila hrad okrem iného aj pred hypotetickým kopaním sapov v hline či andezite .

Zjednodušene povedané, aj keby ste zo vzdialenosti väčšej ako 50 metrov od hradieb (alebo mimo dostrel lukov, kuší, prípadne hákovníc) usilovne začali kopať v prudkom svahu dohora sapy smerom k vonkajším hradbám s úmyslom narušiť ich podkopaním, narazíte na skalu.  10 – 20 metrov od okraja základov hradieb hradu Breznica by kopáčov v kopaní zastavila hrubá vrstva tvrdej a odolnej horniny, cez ktorú sa dá prerúbať len kladivkom a želiezkom, s postupom tak 8 -10 metrov za rok intenzívnej práce.

 Ten posledný 20 metrový úsek pod múry by ste si museli dať tesať baníkom zhruba 2 roky, a tak dlho podľa dostupných zdrojov informácii nikto nikdy Breznický hrad neobliehal.

Okrem množstva času by to podkopávanie stálo aj značné množstvá peňazí na platenie baníkov. Baníci boli aj pred aj po začatí doby nevoľníctva slobodní ľudia a museli ste ich platiť a zabezpečovať im potraviny aj v prípade, že ste veľký pán Váhu a Tatier.  

 Podobné hrany tvrdej horniny sú aj na severozápadnom okraji hradieb a na severovýchodnom okraji, len sú trochu viac ukryté v sutine zbúraných hradieb , než tie na južnom svahu. Nech by ste kopali z ktorejkoľvek strany čelbou sapu by ste narazili ešte pred základmi hradieb na tvrdú horninu a z kopania by nebolo nič užitočné. Nepodceňujme starých baníkov či sapérov, aj keď nemali technické vymoženosti, terén a kamene vedeli čítať častokrát omnoho lepšie, než my. 

Akékoľvek zakladanie sapérskych výkopov je v prípade Breznického hradu okrem sklonu terénu mimoriadne sťažené aj tvarom pôdorysu hradu  - trojcípou hviezdou. Tvar pôdorysu umožňoval obrancom zasypávať útočníkov aj sapérov z ktorejkoľvek strany prístupových svahov krížovou paľbou z dvoch "cípov" hradu, nie len z jednej strany.  

 

4. Kopanie sapov si  aj v stredoveku vyžadovalo podporu a čas. Podporu hlavne logistickú - dopravu dreva na vystužovanie, ktorá by zrejme neunikla pozornosti obrancov hradu, ale hlavne palebnú podporu. Podľa výskumu polohy streliek šípov v teréne smerovali útoky na hrad prevažne z juhu - teda hore svahom  od doliny Tomanovho rígľa. Prečo dobyvatelia volili prevažne tento smer nie je známe, z taktického hľadiska je južný svah trojstennej pyramídy vrchu Hrádok, na zrezanom vrchole ktorého tróni Breznický hrad, najmenej vhodný na širší útok pechoty, ak útočíte na hrad Breznica /Blebenštajn (kone na 30 stupňovom svahu sú využiteľné obmedzene kvôli ich spomaleniu v strmine). Širší útok pešiakov na dlhom úseku Tomanovho rígľa zo začiatku od dna doliny sťažuje takmer súvislý bralný pás, tvorený druhou - nižšou vrstvou odolnej horniny z výlevu lávy štiavnického stratovulkánu -obdobnej ako vrstvy tesne pod hradbami ktorá je o niečo tenšia. Tvrdšia hornina sa v teréne prejavuje ako rad bralovitého útesu, cez ktorý sa pechota vybavená aj rebríkmi len ťažko škriabe, jazda by spodný bralnatý pás  musela  obísť na kilometrovom úseku, a poskytnúť tým niekoľko desiatok cennných minút na prípravu obrany.

Jediný zmysel útokov na hrad Blebenstein z juhu je vtedy, keď útočníci prídu po hrebeni od smeru Pukanca a Devičian.

 5. Tenká vrstva pôdy na vrchu Hrádok ako prekážka sapérskych prác.

Už pri stavbe hradu bol celý vrch zo všetkých strán veľmi pravdepodobne odlesnený až po dná priliehajúcich dolín kvôli výhľadu a nerušenému strieľaniu od posádky hradu. Drevo bolo potrebné na stavbu hradu samotného, v prvej fáze bola stavba určite obkolesená kolovými palisádami, a okrem toho by stavitelia hradu zrejme nepripustili zhoršovanie výhľadu z hradu stromami či krovinami. Vrch Hrádok ý má zo všetkých troch strán sklon svahu 25-30 stupňov , čo je celkom slušná strmina. Na každých 100 prejdených metrov nahor aj dnes vystúpate  o 30 -40 metrov -čo je výška 10 poschodového paneláku. Taký svahový sklon určite spôsobil po odlesnení eróziu a odnos pôdy do dolín najmä s nástupom "malej doby ľadovej" teda chladného daždivého obdobia okolo roku 1300 ktorá trvala zhruba do roku 1700. Kopať sapy vo vrstve pôdy tenšej ako 3 metre sa prakticky nedá, kopanie poležiačky a lebo pokľačiačky výrazne znižuje výkony a postupy čela kopaného diela.

Tak či onak, aj keby bola vrstva pôdy a zvetranej horniny na Hrádku hrubšia ako 3 metre, čo asi v tej dobe nebola, spotrebujete ohromné množstvá dreva na vystužovanie sapových chodieb , lebo v takom materiáli ako je hlina, musite kopanú chodbu vystužovať stojkami a stropnicami (prekladmi) nahusto - povedzme s rozostupom dverají nie viacej ako 1 meter, k tomu musíte dávať všade splna paženie z papečiny, prútia, inak sa chodba zavalí pre nesúdržnosť stropu chodby. Môžete namietať, že dnes je pôdny pokryv miestami hrubší , ale treba si zároveň uvedomiť, že za 500 rokov, odkedy hrad viac- menej pustol a vrch po nejakej dobe opäť pokryli stromy , ktoré koreňovým systémom znovu výrazne spomalili dažďovú eróziu pôdy, na mieste svahov vznikla z tlejúcej biomasy listov a konárikov nová vrstva pôdy v hrúbke najmenej  meter hrubá.

 Teraz si trochu budem protirečiť:

Proti prítomnosti stromov na hradnom kopci počas dlhých storočí od zničenia alebo rozpadu hradu (až na posledných 100 – 200 rokov) – jeho zarastaniu ale zase hovorí úplná absencia typických stôp po uhliarskych milieroch, ktorými sú všetky okolité hory priam posiate. Aj na mapách prvého vojenského mapovania je vrch Hrádok označený iba ako čiastočne zarastený. Neprítomnosť uhliarov na vrchu Hrádok možno ale vysvetliť prípadným zákazom rúbania stromov na uhliarske účely vlastníkom pozemkov. V každom prípade všade naokolo po iných svahoch stopy po milieroch v pravidelných rozostupoch sú. Na hradnom vrchu nie.

 6. Absencia stôp po výkopoch vedúcich kolmo na hradobné opevnenie.

Na radarových snímkach s rozlíšením 10  a menej centimetrov nevidno žiadne stopy po chodbách sapov, ktoré by sa museli po zavalení prejaviť depresiami povrchu, ktoré radar jasne rozoznáva. Hradológovia pravdepodobne namietnu, že ich mohli po použití Čákove vojská zasypať.Mohli na to nahnať poddaných. To je pravda, ale aj zásypy nechávajú stopy - zásypový materiál má dobu usadania desiatky rokov, a nakoniec sa povrch na miestach zasypaných výkopov preliači. Okrem toho narušenia súvrstvia výkopmi (aj zásypmi) nevyhnutne v takomto teréne zapríčiní neskôr vznik ronových rýh.

Prejavy úzkych depresii alebo ronových rýh ale na radarových snímkach blízkeho aj širšieho okolia hradu Breznica (Blebenstein) chýbajú.

Takto vyzerajú stopy po prepadnutých zavalených krátkych banských chodbách v blízkosti zaniknutých lokálnych ciest plytko pod povrchom. Snímka je z inej lokality

Aby bolo zrejmé,  ako sa múry narušujú podkopmi, považujem za potrebné zdôrazniť, že na narušenie hradieb nestačí jeden sapový podkop. Musíte ich robiť viacej, aspoň tri - štyri, aby ste hradobný múr narušili v dostatočne širokom páse aby mohlo dôjsť k dostatočne širokému prielomu v múre. Prielom sa potom (po podrazení podpier držiacich spodnú hranu múru v sape) vytvára v tvare širokého A pričom podkop múra musí mať šírku aspoň dvojnásobok spodku pomyselného Áčka prielomu. Na to Vám nestačí jeden či dva sapy. Musí ich byť viacej – 3, 4 ktoré sa spoja pod múrom na zamýšľaný prielom.   Absencia stôp po výkopoch sapov  je významnou indíciou podpory môjho názoru, že kvôli vyššie uvedeným dôvodom sapy pri hrade Breznica pravdepodobne nikdy neboli, preto že by nemali zmysel.

 Argument, ktorý niektorých čitateľov určite napadol – že približne rovnako starý Žakýlsky pustý hrad je predsa podkopaný dvojicou štôlní- takže sa podkopávanie hradov na Strednom Slovensku predsa len dialo, bohužiaľ neobstojí.

Keď bola dvojica krátkych štôlničiek na hrade Žakýl (Brezový hrad) vyrazená, hrad už bol stovky rokov opustený. Podľa morfológie banských diel a použitej technológie razenia pomocou odstrelov pušným prachom s krátkymi ručnými vývrtmi ide o jasné dielo pokladokopov s baníckymi koreňmi a praxou z 18 – 19 storočia, teda doby, keď sa „kopanie pokladov“ na dnešnom slovensku veľmi rozšírilo. Ostatne aktivity pokladokopáčov zdokumentovala na hrade Žakýl v 19. storočí aj súdobá literatúra. Podobné veľké kopanie pokladov sa odohralo aj na Zvolenskom Pustom hrade a asi aj na mnohých iných. 

Boli to časy takzvaných „Vlašských listov“ ktoré sa medzi tými, čo vedeli čítať, šírili ako dnešné „Nigérijské listy“ (o tom ako umrel bohatý právnik v Afrike a vám úplne neznámy človek chce dať polovicu z jeho miliónov dolárov). Veľmi veľa ľudí napašmali takéto písomnosti ako vtedy, tak nalákajú rádobychytrákov aj dodnes.

Na záver pár hypotéz protirečivých:

 Považujem za možné, že Čákovi vojaci použili na poškodenie kamennej hradby alebo drevených palisád slabé miesto jeho stavby.  Matúš Čák bol pred spätným dobývaním hradu Breznica podľa niektorých zdrojov jeho majiteľom. Jeho ľudia by v takom prípade museli poznať stavebné slabiny hradu, aj keď ho pravdepodobne nepostavili, čo by tak bola ich strategická výhoda. Vedeli by kam treba udrieť, alebo kam sústredene zaútočiť.

 Iné zdroje však tvrdia, že pred dobývaním Hrad Breznica v Čákovom majetku nebol. Aj pri takej alternatíve vojakom stačilo podplatiť alebo vydierať niekoho z podhradia Tekovskej Breznice, kto hrad poznal, aby im ho podrobne popísal, a našli jeho slabinu. 

Potom je tu možnosť "chválenkárstva".

Pisárovi dokumentov spomínaných Csákym a Bornemiszom sa mohli vojaci Matúša Čáka Trenčianskeho po dobytí hradu Breznica pochváliť, že použili na dobytie hradu  sapérske postupy, ktoré boli v tej dobe niečo ako "najlepšie odporúčané postupy "  - vec prestíže a pokrokových techník.

Chvastanie nemožno v takomto prípade vylúčiť,  prinajmenšom kvôli získavaniu prestíže a ohurovaniu či zastrašovaniu potencionálnych súperov a nepriateľov.

Je oveľa lepšie dať do histórie zaniesť záznam v znení ako „hrad sme podkopali sapmi a zvalili sme múry (ako najmodernejší vojenskí stratégovia)!“ ,než aby sa do histórie dostalo zápisom niečo realistickejšie,  ako dačo v tomto zmysle:

 „Dostali sme sa do hradu Breznica v noci zradou, lebo slúžka Anča z hradu bola zamilovaná do poručíka kyrysníkov a v noci nám otvorila bránu za protisľub že si ju za to vezme za manželku. Rozmlátili sme jej lebku palcátom ešte nad ránom, hneď po tom, ako sme sa s ňou všetci rad-radom pobavili - rovnako, ako sme pozabíjali v mene Pánovom všetkých ostatných, čo boli na hrade“...

K zrúcanine sa ostatne vsťahuje miestna povesť o strašiacej dievčine -zradkyni, kvôli ktorej sa údajne neodporúča na hrade nocovať.   

Sapérske postupy podkopávania hradu či pevnosti postaveného z tehál či kameňa niekde na rovine na hlinitom podloží  po vypustení vodnej priekopy obliehačmi boli efektívne a pomerne rýchle, ale dobýjať sapmi výšinný hrad na kamennom podloží nemá podľa môjho názoru ani logiku ani opodstatnenie.

Jednoduchšie, lacnejšie a rýchlejšie je nadránom vyhodiť hradbu na slabom mieste v noci priloženými náložami, vyvaliť bránu nejakým krytým baranidlom , možno použiť pár balíst s vysokými krivkami dráh striel z dostatočnej vzdialenosti spod hradu, alebo hradu podpáliť šindľové strechy. Povesť Matúša Čáka ako silného pána Váhu a Tatier a mocného dobyvateľa hradov určite nezaškodilo budovať, hoci aj za pomoci báchoriek o podkopávaní hradieb. 

Nakoniec máme tu ešte Problém podpálenia drevenej výstuže podkopu hradby. Pripusťme hypoteticky, že sapéri Matúša Čáka prekonali nejakými zázrakmi všetky vyššie menované problémy a po dlhej dobe sa prekopali až pod hradbu Breznického hradu. Podkop musíte nahusto vystužiť suchými drevenými stojkami , preto že na prielom v hradbe musia okamžite zaútočiť pešiaci. Prielom deštrukcie hradieb musíte naplánovať na konkrétny čas. Od 17 storočia sa sap pod múrom hradby jednoducho podložil desiatkami súdkov pušného prachu, natiahli ste dostatočne dlhú zápalnú šnúru, zapálili ste ju a utekali ste z chodby sapu rýchlo von. To za čias Matúša Čáka možné nebolo, lebo ako ma upozornil pán Gutek, pušný prach bol vtedy stále ešte veľká vzácnosť. Do úvahy pripadala jediná možnosť - podpáliť výstuž. To sa musí podariť na prvý raz.  

Zdanlivo jednoduchá vec. V praxi plná ťažkostí. Chodbu sapu na podkop hradieb výšinného hradu musíte nevyhnutne raziť dohora- dovrchne. Najvyšším bodom sapu by malo byť vystuženie podkopu hradby ktorú musíte účinne podpáliť. Horľaviny ako je decht, kolomaz, živicu už máte na výstuži. Keď to všetko podpálite - za chvíľu vám to celé zdochne. Horúce spaliny stúpajú vždy nahor, vyplnia najvyššie časti a CO2 spolu s nedostatkom kyslíka plamene zahasia. Museli by ste urobiť pri múre hradieb nejaké výduchy, ktoré by si obrancovia hradieb  nevšimli. Aj keby ste výduchy dokázali vyrobiť a utajiť až do okamihu podpálenia, obrancovia vám z hradby do výduchu nalejú vodu a je po podpaľovačke. 

Dovrchné vypaľovanie výstuže v sape v podzemí je jednoducho hlúposť.        

No a teraz sa do mňa už ľudia s inými názormi môžu pustiť....Podľa možnosti argumentujte v čom som so svojimi názormi ohľadom podkopania hradieb Breznického hradu vedľa jak tá jedľa.  

Karsten Ivan,  Hodruša- Hámre 14. Máj -20. August 2020

 ----------------------------------------------------------------------

Článok je autorským dielom K.Ivana. Možno ho šíriť linkami v sociálnych sieťach, možno ho citovať s uvedením autora. Nie je dovolené odpisovať alebo kopírovať ho a vydávať následne za vlastné dielo. Na prípadné použitie úryvkov v tlači treba autora požiadať písomne alebo elektronicky o súhlasné stanovisko.

 -----------------------------------------------------------------------

Použité podklady a materiály:

https://sk.wikipedia.org/wiki/Breznick%C3%BD_hrad    

 GUTEK, Peter – MATEJKA, Miroslav. Menej známe hrady stredného Pohronia. In: Pamiatky a Múzeá 2002, D 1, s. 1-7.

M. Plaček/M. Bóna: Encyklopédia slovenských hradov. Praha – Bratislava 2007.

 Labuda Jozef: Hrady štiavnických vrchov , ich funkcia a vzájomné interakcie, Archaeologia historica č. 27 , 2002 – 1

Marek Budaj, Michal Pirek : Nálezy z 14 – 15 storočia z hradu Tekovská Breznica, Zborník Slovenského Národného Múzea, Ročník CXI – 2017, dostupné na internete

 Snímky Lidarového snímkovania slovenska ZBGIS – výrezy snímok

 Vlastné pozorovania

 Mollova sbírka map, dostupná na internete   

https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1913/Kmet_Sitno/2 - poradil pán Gutek

 https://www.pohronskehrady.sk/hrad-breznica/

   

Banícke mýty a skutočnosť: Najstarší tajch

V literatúre o tajchoch sa mnohokrát opakovane tvrdí, že najstarším tajchom je Veľká Vodárenská nádrž, a že ju dalo postaviť mesto Štiavnica roku 1500.

Podrobnejšia analýza písomných prameňov, o ktoré sa opiera toto vyššie uvedené  všeobecne rozšírené tvrdenie ale ukazuje, že to je mýtus ako remeň.

Nebol postavený v roku 1500

Nebol postavený ani Mestom Štiavnica

Staršie tajchy než je  Veľká Vodárenská sú na Piargu a v Hodruši 

Viac sa dočítate v sekcii blogov o tajchoch tu:

https://tajchyjarky.blogspot.com/2020/07/najstarsie-tajchy-v-stiavnickych-vrchoch.html

Menej známe tajchy Vyhnianskej doliny III - Kajchybelský tajšok

S článkom o tajšíku v doline Kajchýbel pri Bankách som úspešne prokrastinoval viac ako tri roky.

 Na tento zaniknutý tajšok ma upozornili Vyhnoranci z OZ Eisenbach pred asi 5 rokmi, po ich upozornení som ho dohľadal na niekoľkých mapách, a dnes som sa odhodlal pospájať poznatky a poznámky do súvislejšieho textu.

V článkoch o málo známych tajchoch a tajšíkoch som už viackrát uviedol, že takmer každá dlhšia bočná dolina Hodruše a Vyhní ukrýva zaniknuté menšie tajchy a tajšíky, ktoré sú väčšinou oveľa staršie než známe veľké tajchy vybudované v hlavných dolinách.

napríklad tajšok v doline Hodruška, alebo tajšok v doline Kajchýbel (Keichhübel)  - nezamieňať si s Kysihýblom! 

Chcete vedieť  ako to je s málo známym tajšíkom ?

Článok bol presunutý na tajchovú líniu blogov tu:  https://tajchyjarky.blogspot.com/

Tajšíky v Kohútovskej doline

Tento článok som napísal ešte v roku 2008. V tej dobe som písal sériu článkov o málo známych tajchoch pre Hodrušské občasné noviny Klopačka

V roku 2009 ma požiadal admin stránky Minerály a Horniny  o povolenie zverejniť tento článok na svojej internetovej stránke. Súhlasil som. Visí tam podnes, aj keď je už "zanesený pod sedimentami" stovák novších článkov. Tu je screenshot. 

Chcete vedieť  ako to je ďalej?

Článok bol presunutý na tajchovú líniu blogov https://tajchyjarky.blogspot.com/