V tomto článku sa pozrieme na jeden banícky mýtus.
V Hodruši a Vyhniach sa dlho rozpráva , že po spojení
Vyhnianskeho a Hodrušského revíru baňami, si poštár medzi Banskou Hodrušou
a Vyhňami skracoval a zjednodušoval cestu , ktorú by inak musel prejsť
horským hrebeňom cez Kešnerovskú a Kerlinskú priehybu a potom na
Vyhnianskej strane cez Hodrušku. To znamenalo a stále znamená nastúpať
a potom klesať takmer 400 výškových metrov.
Zjednodušenie cesty poštára medzi Vyhňami
a Hodrušou má podľa miestne rozšírenej legendy spočívať v ceste
baňou.
Do podzemného
systému mal vstupovať štôlňou Birnbaum v Hodruši, a na druhej strane
mal vychádzať v
Starej Anton štôlni nad Vyhňami a samozrejme aj
v opačnom smere a poradí.
Toľko hovorí ustálený príbeh, ktorý sa v Hodruši
a Vyhniach traduje už viac ako 100 rokov.
V článku sa pozrieme, či je pravdy trochu aj
na tomto šprochu, nakoľko neviem o tom , že by sa niekto z historikov baníctva touto trochu "bulvárnou" témou seriózne zaoberal.
Znalcom baníctva v revíri je známe, že niektoré
rudné žily prechádzajú cez horský hrebeň oddeľujúci Vyhniansku a Hodrušskú
dolinu. Žilné systémy hodrušského a vyhnianskeho revíru sú v hornej
tretine svojich dĺžok takmer paralelné, idú v podstate zo sverovýchodu na juhozápad, až v stredných a spodných
častiach údolí sa žily od seba vzďaľujú .
Niektoré žily
majú Hodrušania a Vyhňoranci spoločné, ale väčšinou sa na každej strane
hrebeňa volajú inak, preto že mená dostali v dobách, keď majitelia
nevedeli, že baníkujú na jednej žile, len na opačných stranách kopcov .
Dokonca sa v poslednom období ukázalo, že
Hodrušská štruktúra takzvaného „pochovaného “ žilného systému Svätozár na
ktorom sa dodnes dobýva zlato a striebro z hodrušskej strany, sa „ponára“
pod Banskú Štiavnicu. Tak sa nakoniec z Hodrušskej strany zrealizoval
v silne pozmenenej forme už za socializmu dávno projektovaný a neskor aj zabudnutý
„Prekop Lásky“ medzi Hodrušskými a Štiavnickými baňami, ale až po zániku
baníctva v Štiavnici.
Tí z čitateľov, ktorí sú v baníckej
problematike revírov Štiavnických vrchov zorientovaní, nad tvrdením, že bane sú prepojené po rudných žilách, nesúhlasne
zakrútia hlavou.
Samozrejme, do istej miery to pravda je.
Hodruša, Vyhne, Banská Belá a Piarg sú
podzemím už stovky rokov sčasti poprepájené Hodrušskou a Voznickou dedičnou
štôlňou.
Pred 25 rokmi k nim pribudla aj Nová odvodňovacia štôlňa.
Pod Vyhniansky kataster
však napríklad Hodrušská dedičná štôlňa
zasiahla len krátkym úsekom - slednou chodbou po žile Finsterort, a podľa všetkého HDŠ nebola nikdy skutočne baňou prepojená do systému Anton-Alžbeta-Unverzagt.
Voznická dedičná štôlňa bola prerazená od Hodruše
(presnejšie od Lill šachty) až po Alexander šachtu , ktorá vertikálne spájala
vyhniansku Kreutzerfindung dedičnú štôlňu s VDŠ.
Nová odvodňovacia štôlňa však spája len
Hodrušské bane s Piargskymi a Štiavnickými, do Vyhní nie je prepojená.
Fyzicky sa
žiadnou z tejto trojice spojovacích dedičných štôlní (VDŠ, HDŠ, NOŠ) už nedá prejsť
z Pohronia na Poiplie, a tam vyfárať až na povrch. Hlavnými dedičnými štôlňami prúdi len vzduch a
banská voda. Ťahy HDŠ, VDŠ a NOŠ
štôlní nie sú hnané po žilách, ale naopak, väčšinou prakticky kolmo na ich smery.
Menej sa však vie, že najväčším systémom prepojených
baní medzi Hodrušou a Vyhňami je systém Finsterort-Brenner- Alžbeta -
Starý Anton. Na povrchu sú síce tieto žily od seba trochu viac vzdialené, ale
hlboko v podzemí sa k sebe mierne
približujú. Starci preto od Alt- Handlu v Hodruši od šachty Michal
spravili spojovací prekop medzi žilami Finsterort-Brenner a žilou Anton
Padua-Alžbeta-Unverzagt .
Na vyhnianskej strane sa baníctvo za posledných 200
rokov rozvíjalo najmä na banských závodoch Alžbeta, Kreutzerfindung
a Anton štolňa. Na druhej strane hrebeňa – v Banskej Hodruši bol
najväčším banským závodom za posledných 500 rokov banský závod
Brenner-Finsterort spolu so závodom Všechsvätých.
Smery žíl oboch pôvodne
samostatných banských závodov Brenner a Finsterort sú súhlasné, vytvorili sa na
puklinách, ktoré vznikli v procese „sadania“ štiavnického vulkánu po
ukončení jeho aktivity , ak to môžeme povedať takto zjednodušene.
Podobne paralelne prebieha severozápadnejšie žilný
systém Anton- Alžbeta-Unverzagt.
 |
Historický portál štôlne Antona Paduánskeho v roku 1915 v popredí lokomotíva Gebus.
Foto Gejza Lende, fotografiu poskytol Igor Sivoš, jeho vnuk |
Takže späť k otázke „ Mohol alebo nemohol poštár
medzi Birnbaum a Anton štôlňou chodiť podzemím?“
Tí, ktorí rozumejú základom baníctva, sa pozrú na
banské mapy a skonštatujú nasledovné: žily sú rovnobežne orientované.
Následne sa pozrú na výškové kóty hlavných fáracích banských diel - štôlní- pri
ich ústí:
- Hodrušská Birnbaum štôlňa
má ústie na povrchu v 440 metrov nad morom.
- Vyhnianska Stará Anton
štôlňa má ústie na povrchu v cca. 415 metrov nad morom (v
nadmorskej výške mundlochu Antonky sa jednotlivé zdroje líšia, moja GPS
opakovane namerala 408 mnm) .
- Výškový rozdiel ústí
štôlní Anton (Vyhne) a Birnbaum (Hodruša) je teda len 15-20 metrov, čo je
zanedbateľné.
Ak teda boli obe razené proti sebe po zhruba paralelných
žilných štruktúrach v miernom stúpaní
(aby z nich voda odtekala voda samospádom) mohli sa stretnúť niekde pod
horským hrebeňom.
Všetko je teda jasné, poštár kľudne mohol chodiť medzi
Vyhňami a Hodrušou podzemím!
Nože..., pomaly chlapci, pekne po jednom, po poradí! (ako raz
povedala opilá dojička Anča potom čo sa ležiac prebrala pod kravským vemenom ,vzhliadla
a zaostrila zrak.)
- Predovšetkým: štôlňa
Birnbaum a stará štôlňa Anton
sú síce zarazené na takmer rovnakej výškovej úrovni, ale rozdiel
vekov ich vzniku je značný. Zatiaľ čo Birnbaum štôlňa v úseku od ústia po Michal
šachtu v Hodruši pochádza z 13-14. storočia, „Stará“ Anton štôlňa je
zarazená „len“ začiatkom 18 storočia. Kúsok ďalej existuje "ešte staršia" Anton štôlňa, ktorá sa
s tou s pekným obnoveným portálom spája po nejakých 300 metroch vyrazených v jalovine
- Prepojenie starých štôlní
nebýva v praxi také jednoduché ako by sa mohlo zdať. Takmer nikdy nebývalo
prepojenie nejaké priamočiare, ako to býva dnes pri moderných meračských
postupoch.
- Chodby Antoništôlne
boli hnané nielen po Anton žile, ale aj po Hlinitej žile, Kolmej žile,
Východnej žile, a Alžbeta žile, až skončili na Hodrušskej strane pod
Kerlingom kde sa už žila volala Unverzagt. Dokonca z vyhnianskej Antonky baníci zarazili
dve slepé šachty na nižšie úrovne:
Ján Nepomuk a Ján Baptista. Žiadna z nich však nedosiahla úroveň
VII obzoru Finsterort, teda Hodrušskej dedičnej štôlne, ktorá by bola mohla
byť prirodzenou spojnicou medzi banskými revírmi.
- Nakoniec bolo prerazené
spojenie medzi Kreutzerfindung dedičnou štôlňou a Voznickou dedičnou
štôlňou – prekopom od šachty Lill. Prepojenie bolo urobené vertikálnou slepou šachtou
Alexander, v praxi sa však toto spojenie využívalo extrémne krátko, ak zoberieme do
úvahy prostriedky a úsilie vynaložené na toto prepojenie
O tom, že Antoništolňa bola prepojená so systémom
baní v Finsterorte a Althandli však existuje mnoho dôkazov.
Keď sa baníkovanie pre vyčerpanosť vtedy známych zásob rúd na
Vyhnianskej strane pomaly končilo, už spojenia medzi Hodrušskými a Vyhnianskymi baňami (okolo roku 1880) existovali.
Po preskúmaní starých máp môžem potvrdiť, že
v posledných niekoľkých storočiach bolo niekoľko možností , ako prejsť
podzemím z Vyhní do Hodruše a naopak.
O chvíľu ich popíšem.
V roku 1929 – medzi vojnami- boli Vyhnianske
erárne bane pripojené k Hodrušským banským závodom najprv administratívne,
neskôr aj pracoviskami: Hodrušské bane začali zamestnávať baníkov z Vyhní,
Vindišlajtne a Baniek na svojich pracoviskách.
Vyhnianski baníci pracovali v Hodrušských
baniach ešte v 70tich rokoch 20. Storočia, to však už chodili na Rozálku
autobusom, lebo Horný banský závod, na ktorom predtým Vyhňoranci robili, bol od roku 1957 likvidáciou Lill šachty
uzavretý.
Vyhnianski baníci chodievali rozširovať aj starú
Hodrušskú dedičnú štôlňu , aby sa ňou dala voziť medená
a v súčasnosti zlatá ruda z Bane Rozália na povrch banskými
vláčikmi.
29.11.1954:
Vyhnianski baníci Ján Morovian a Ján Vančo zahynuli v prievale zvodneného bahna
a kameňov zo starej zasypanej vetracej šachtice v Hodrušskej dedičnej
štôlni. Osudným sa im stalo to, že boli zvedaví ako dopadol odstrel pribierky
starej štôlne, a išli sa na „pálku“ pozrieť, keď sa bahnitý zásyp
vetracieho komína vyvalil do chodby. Živý z incidentu vyviazol len „mašinkár" so zlomenou
nohou po tom, ako ho zasiahlo deformujúce sa potrubie stlačeného vzduchu.
Takže aké
cesty z Vyhní do Hodruše popod zem v histórii existovali?
Asi najstarším prepojením Vyhní s Hodrušou bol
priechod Kuntzer štôlňa v Hodruši-prepojením so závodom Alžbeta vo Vyhniach.
Bane sa prepojili niekedy v 19.storočí na žile
Unverzagt –Alžbeta, preto že obe štôlne otvárali z opačných strán tú istú
žilnú štruktúru, aj keď to ich majitelia v počiatkoch zrejme netušili.
Kuntzer štôlňa je
staršia, od 16. storočia patrila pod banský závod Althandel v Hodruši , banský
závod Alžbeta vo Vyhnianskej doline Hodruška je o niečo mladší – známy je od
18 storočia. K prepojeniu komínmi medzi chodbami na jednej a tej istej žile Unverzagt došlo až
v dobe, keď sa novšie diela závodu Alžbeta dostali nad staršie diela
hodrušskej Kuntzer štôlne .
Cesta štôlňami , keby sme chceli prejsť od Alžbety štolne na Kuntzer štôlňu, bola dlhá asi
3500 metrov popod vrch Kerling.
 |
| Historické ústie Alžbeta štôlne rovnomenného banského závodu vo Vyhnianskej doline Hodruška. Foto z roku 1912, fotil Gejza Lende, fotografiu poskytol Igor Sivoš, jeho vnuk |
V rovnakej dobe sa
komínmi od Kuntzer štôlne po Unverzagt-Alžbeta žile nejakú dobu dalo zísť až na
Kreutzerfindung dedičnú štôlňu razenú od Vyhní a ňou sa dalo tiež vyjsť na
povrch pri Šprochovej doline, ale táto cesta podzemím bola dlhá cca.
5000 m
Od Michal šachty v Hodruši bol pod Unverzagt
–Alžbeta žilu tiež vyrazený jeden prekop, ale či boli banské diela fyzicky
prepojené, to nie je z máp jasné, stará hodrušská Michal šachta bola dve storočia hlavným fáracím dielom baní hlavne na žilách Mikuláš, Brenner
a Finsterort.
Ďalšou možnosťou, ako prejsť z Vyhní do Hodruše
a naopak, bola komplikovaná cesta šachtami cez Voznickú dedičnú štôlňu:
Najprv bolo treba prejsť Kreutzerfindung dedičnou
štolňou asi 1,5
kilometra k slepej Alexander šachte, ňou sa dať
spustiť 152 metrov
nižšie na Voznickú dedičnú štolňu –
vyhniansky prekop, a ním prejsť asi 1000 metrov na Hodrušskú stranu k šachte Lill, kde sa
zase dalo vyfárať smerom nahor 207 metrov na povrch.
Táto cesta však reálne existovala a bola schodná
len 5 rokov – od roku 1924 do roku 1929.
Potom prestala byť schodnou, preto že v roku 1929
prevádzku na Alexander šachte – 5 rokov od jej prerazenia na úroveň VDŠ
zrušili, nenašli sa tu totiž žiadne nové rudy. Túto cestu mohli krátko využívať
len baníci, určite nie poštár.
 |
| Portál Kreutzerfindung štôlne vo Vyhniach ešte pred pristavaním záchytnej stanice vodárne . Foto z 30tich rokov, autor mne neznámy |
Ako
chodievali baníci a neskôr aj „civili“ od Anton štolne na Birnbaum
štolňu?
Odpoveď už vyplýva z predtým napísaného.
Najprv bolo
treba prejsť po Dopravnej štôlni od vchodu Antonky 1880 metrov až za slepú
Ján Baptista šachtu, odbočiť doľava na Eduard prekop, ktorý spájal žilu Anton- Alžbeta
s Finsterort- Brenner žilou.
Potom bolo treba prejsť 292 metrov Eduard
prekopom ku komínu Eduard, po rebríkoch zliezť dole 12 metrov na IV hodrušský
obzor bane Finsterort, prejsť 225 metrov k Hlavnému fáraciemu komínu,
vyliezť 25 metrov
nahor na III. obzor bane Finsterort – čo je úroveň Birnbaum štôlne.
Od hlavného fáracieho komína na III obzore bolo treba
prejsť po obzore cca 1100
metrov k šachte Michal (ktorá však už bola
v tej dobe zavalená), obísť ju obtínkou (obchádzková chodba) a od Michal šachty prejsť po
kľukatých chodbách Birnbaum štôlne až k jej ústiu cca 900 metrov.
Z Birnbaum štôlne sa dalo vyjsť rovno pri farskom
kostole v Banskej Hodruši .
Cesta podzemím bola dlhá cca 4,5 kilometra, čo sa
v bani dá prejsť asi tak za hodinu, ak sú cesty podzemím udržiavané.
Pre túto cestu je a bolo kľúčovým banským dielom
Eduard prekop medzi hlavným Anton obzorom a obzorom. Prekop je dlhý cca. 500 metrov, a musel
byť vyrazený niekedy v polovici 19 storočia.
 |
| Prepojenie vyhnianskych baní - vpravo - s Hodrušskými baňami - vľavo cez Eduard Prekop v strede . Smer časti cesty z Vyhní do Hodruše je vyznačená červenými šípkami. Výrez z generálnej banskej mapy Hodruša-Vyhne Svätozár Gavora 1989 |
Možno sa Vám zdá čudné, že chodci podzemím museli
najprv zliezť dole na nižší obzor, a potom vyliezť na vyšší obzor, aby
mohli pokračovať ďalej.
Vysvetlenie je však jednoduché: Eduard prekop bol
vyrazený z Vyhnianskej strany smerom k Finsterortu, a tento
prekop bol pri miestach prepojenia na výškovej úrovni medzi III. a IV
obzorom bane Finsterort.
Z bane Finsterort boli na severozápad – teda
smerom k Vyhnianskej doline – po žile Finsterort zahnané najďalej chodby
na IV obzore a na VI obzore ( HDŠ) . Eduard prekop prekrížil IV obzor
ponad neho a tak sa od Hodrušskej strany - od Finsterortu- vystrieľal aj prepojovací Eduard komín.
 |
| Popis vzdialeností a prevýšení, ktoré museli Vyhnianski baníci prekonávať v podzemí cestou na pracoviská v Hornom Hodrušskom závode v roku 1945. Schéma je v archíve autora, reprofoto K.Ivan |
Existuje niekoľko svedectiev o tom, že
z Vyhní a do Vyhní cez
Birnbaum štôlňu do Hodruše chodievali
nielen baníci.
Zo spomienok
Antona Ciglana z Vyhní : Môj otec Július Ciglan (*1895), modelár foriem , v
čase hospodárskej krízy nemohol nájsť vo Vyhniach zamestnanie a tak chodil od
roku 1924 do 1938 pracovať do závodu Sandrik v Dolných Hámroch. Cesta mu trvala
dve hodiny tam a tak naspäť chodil až na druhý deň. V istej dobe chodilo za
prácou do Sandriku aj päť až osem robotníkov, ale otec viac rokov chodil sám.
Cesta pešo viedla ponad kúpele, cez dolinu Rudno a cez osadu lazníkov Vrchy až
do Sandriku. Keď bolo veľa snehu, ako napríklad v zime 1928-29, chodil cez
Anton štôlňu do Hodruše a odtiaľ ešte dva kilometre do závodu. (z Horného závodu na Dolný závod je 4 km =1 hod. 20 min. poznámka
autora článku) Vtedy musel chodiť domov aj za takýchto podmienok, lebo
musel sústavne zhadzovať sneh zo strechy, aby sa neprelomila.
 |
Cesta pána Júliusa Ciglana z Vyhní do Hodruše cez Rudniansku dolinu, Vrchy a Kašivárovú na Sandriky. Toto je najkratšia cesta s najmenším prevýšením. Dnešné turistické cesty ju nekopírujú.
Obrázok vyrobený pomocou portálu mapa-mapy,cz |
Miloš Zábudlý
z Banskej Štiavnice tiež spomína, že jeho stará mama z Vyhní hovorievala, že na „svätý pút“ do Banskej
Hodruše chodievali z Vyhní cez baňu do Hodruše. (Jednalo
sa zrejme o púť – cirkevný sviatok sv. Mikuláša biskupa, patróna farského
hodrušského kostola, ktorá sa konávala 6. Decembra, teda v čase , kedy už
býval v horách po niektoré roky sneh ( (poznámka autora))
Jozef
Bogdáň z Banskej Hodruše uvádza, že
pán Verner z Baniek, ktorý bol poštárom do cca. 50tich rokov 20. storočia, chodieval
medzi Vyhňami a Hodrušou baňou v časoch, keď Banky a Banská Hodruša
boli časťami – „vonkajšími ulicami“ Banskej Štiavnice, a spoločný poštový úrad
pre obe „ulice“ bol zriadený v Hodruši.
Poštová služba
tak ako ju poznáme, s dedinskými poštármi sa začala v Uhorsku
rozvíjať po roku 1880.
Pravdepodobne posledným pokusom prejsť túto, z baníckeho pohľadu atraktívnu trasu sa konal koncom 60tich rokov 20 storočia, kedy sa pokúsili zamestnanci Rudných Baní závod Hodruša kolektor Emil Kamody, hlavný banský merač František Weiss a ďalší prejsť k Anton štôlni. Údajne sa dostali z Birnbaum štôlne až na vzdialenosť 600 metrov od Anton štôlnianskeho portálu, ale tam ich zastavil zával na plný profil chodby a museli sa vrátiť späť do Hodruše. Aspoň tak ma informoval Ivan Lepeň z Vyhieň
 |
| Dnešné turistické trasy z Hodruše do Vyhní |
Takže sa ukázalo, že možný mýtus o trase nebaníkov podzemím popod vysoké vrchy nie je mýtom, ale
holým faktom.
Zdá sa, že cesta z Vyhní do Hodruše baňami bola
dosť frekventovaná, a pomerne často využívaná civilmi.
Bolo by asi
zaujímavé zistiť , ako bolo z pohľadu bezpečnostných predpisov banských
závodov ošetrené fáranie „civilov“ teda nebaníkov po baniach. Veľká časť popísanej trasy síce
v čase ich používania ako skratky viedla po chodbách už nepoužívaných na dobývanie rúd, ale stále
spojených s aktívnymi pracoviskami. Vždy v takom prípade hrozila možnosť, že zblúdilí "nebaníci" vbehnú "pod pálku" - teda odstrel čelby alebo rudy trhavinou.
Ťažko si možno predstavovať, že ženičky z Vyhní
chodili na púť do Hodruše a späť bez sprievodu vyhnianskych baníkov. Najmä
v oblasti Anton štôlne okolo vyhnianskych šácht Ján Baptista a Ján
Nepomucký bola vyrazená spleť chodieb kde bolo potrebné sprevádzanie skúsenými
baníkmi.
 |
| Výrez z mapy hlavnej oblasti Vyhnianskych baní (cca 1880) okolo slepých šácht Ján Nepomucký, Ján Krstiteľ a Alexander. Modré chodby sú najvyššia úroveň nad Anton a Kreutzerfindung, Chodby Anton Paduánsky sú tehlovo červené, Chodby na nižšej úrovni Kreutzerfindung sú zelené, a priama linka prichádzajúca zĺava k šachte Alexander v strede výrezu je najhlbšia úroveň Voznickej dedičnej štôlne : spomínaný prekop od Lill šachty. Mapu poskytlo OZ Eisenbach |
Podobná komplikovaná spleť chodieb existuje v Birnbaum štôlni na
Finsterort žile za Michal šachtou smerom k ústiu štôlne Birnbaum na povrch.
Poštár pán Verner , pán Ciglan a možno viacerí iní
boli správou Hodrušského Horného banského závodu v podzemí zrejme oficiálne
tolerovaní, vedenie bane to možno bralo ako kompenzáciu - ústupok za možnosť využívať vyhnianske pracovné sily v Hodruši a prižmurovalo oči.
Pokladám za možné, že pán Ciglan a ostatní tiež chodieval spolu
s vyhnianskymi baníkmi po dohovore spoločne kus trasy, preto že tak je to
bezpečnejšie, ako chodenie po bani osamote. Keby ste boli išli po "železničnom obzore" Antoništôlne do roku 1928 neohlásení, ľahko by sa Vám mohlo stať, že by vás zrazila lokomotíva s vláčikom rudy alebo jaloviny, smerujúca k ústiu štôlne.
„Civili“ sa zrejme oddeľovali od baníkov až pri Hlavnom
fáracom komíne na IV obzore, kde baníci pokračovali v zostupe na nižšie obzory,
a civili vystúpali na obzor Birnbaum štôlne, kde už stačilo držať sa
vychodenej udržiavanej trasy a nikam neodbočovať.
Možno sa Vám zdá predstava dedinských ženičiek v sukniach chodiacich po banských rebríkoch v spojovacích komínoch čudná a nepravdepodobná. Opak je pravdou - dedinské dievčatá aj staršie panie vedeli liezť po rebríkoch ako veverice. Robili to celý život - od prác so senom na pôjdoch domov a stodôl, až po oberanie vysokých ovocných stromov. Bolo to pre ne prirodzené, a nebáli sa výšok ani hĺbok.
Zánik
spojovacej cesty podzemím Anton-Birnbaum
Popísaná trasa spojenia medzi Vyhňami a Hodrušou
by dnes pravdepodobne bola veľkou atrakciou muzeálneho charakteru najmä pre
montánnych turistov, preto že v dobe svojej existencie prechádzala
banskými dielami vyrobenými od 14. storočia až po časti vyrazené
v 19. storočí. Určite by bolo na čo sa pozerať.
Cesta z Vyhní do Hodruše bola pravidelne
udržiavaná banskými tesármi pravdepodobne až do samého zániku činnosti Horného
Hodrušského banského závodu v polovici 50tich rokov 20. storočia. Slúžila
najmä pre vetranie banských závodov v Hornej Hodruši a Anton štôlne.
V 60tich rokoch 20. storočia však Slovenská Akadémia vied
zriadila v úvodnej časti štôlne Anton Paduánsky vo Vyhniach seizmickú
stanicu , a tým sa štôlňa kvôli meraniam uzatvorila aj pre baníkov.
Na opačnom vyústení trasy – pri štôlni Birnbaum došlo
koncom 50tich rokov po lokálnej prietrži k vniknutiu potoka
Althandel-Grüntalskej dolinky do úvodnej časti štôlne Birnbaum. Asi 10 m od vchodového portálu
došlo k jej zaneseniu náplavmi potoka na plný profil, čo vchod zneprístupnilo
aj z druhej strany. Neskôr si majiteľ priľahlého pozemku k portálu
Birnbaum štôlne pristaval kurín a zajačníky, z úvodnej časti si urobil
pivničku a tak sa aj tento portál na 40 rokov stratil z očí odbornej
aj laickej verejnosti. Dnes je opäť odkrytý a zrekonštruovaný.
Trasa podzemím ako na Hodrušskej tak aj na Vyhnianskej
strane viedla popod založené dobývky vyplnené jalovinou, ktoré boli určite na
niektorých miestach vystužené drevom. Drevo za 70 rokov od posledných opráv
istotne na mnohých miestach zhnilo a tak cestu po sledných chodbách po žile
Finsterort, Brenner aj Anton asi zahradili závaly.
Z tohto dôvodu je bývalá trasa spojenia medzi
Hodrušskými a Vyhnianskymi závodmi dnes na 99,9% určite nepriechodná,
a jej obnovenie na dobrovoľníckej báze nie je, žiaľ, reálne.
V každom prípade však za doby svojho fungovania táto relatívne
jednoduchá trasa spájajúca dve doliny podzemím po žilách bola veľmi zaujímavým technickým
riešením, ktoré kvôli pravidelnému využívaniu nebaníkmi pravdepodobne na Slovensku nemalo
a nemá obdoby.
V Hodruši a Banskej Štiavnici sú síce relatívne
bežné takzvané vodné štôlne, ktoré popod vrchy prevádzali vodu z jednej
doliny do inej, tam kde ju bolo treba. Niektoré sú dlhé aj viac ako 600 metrov. Vodnými štôlňami však
pre kontrolu občas prešiel len príslušný poverený tajchár.
Z konca druhej svetovej vojny je známy prípad, kedy
vodnou štôlňou Bakomi partizáni previedli sovietsky bojový oddiel
z Hodrušskej doliny do tylu fašistickej obrany nad Piargami.
To sú však ojedinelé prípady použitia banského diela
ako cesty pre nebaníkov.
Pravidelne a mnohokrát opakovane chodili nebaníci medzi dolinami len baňou Birnbaum a Anton Paduánsky . Najčastejšie bola táto "skratka" používaná v zime, preto že bola "teplá" suchá a chodci sa nemuseli hodiny brodiť snehom po horských cestičkách na povrchu, ak chceli prejsť z jednej dediny do druhej. Ideálna cesta v dobe, keď autá a autobusy neboli všeobecne rozšírené.
Spojovacie prekopy medzi dolinami vyhĺbené v podzemí v okolitých
revíroch nájdeme napríklad na relatívne mladej spojovacej štôlni Ivan medzi
Starými Horami a Pieskami, prípadne v tzv Denskej štôlni tamtiež, ale
nemám vedomosť o tom, že by boli tamojšie bane využívané civilnými osobami
na skracovanie cesty popod náročný horský terén, snáď s výnimkou návštev
synov panovníkov a možno súčasných ilegálnych návštevníkov.
Podobne kratučký 30 metrový „Görgeiho“ tunel nad Kremnicou po ceste do
Bystrice zase slúžil výlučne na civilné účely dopravy cez strmý horský terén. (Görgeiho tunel uvádzam v úvodzovkách, preto že generál na jeho výstavbe samozrejme nemal a nemá žiadnu zásluhu. Bol vybudovaný stovky rokov predtým) viac sa dočítate tu:
http://kremaho.blogspot.sk/2011/04/gorgeiho-tunel-v-kremnickych-vrchoch.html
Štôlne Ivan, Denská a Görgeiho tunel sú zároveň nepomerne kratšie, než
nami spomínaná trasa striebornými baňami z Vyhní do Hodruše.
Trochu sa tejto "skratke" popod horský hrebeň približuje jedna vodná štôlňa v Smolníku, ktorá v dĺžke 1700 metrov privádzala vodu do smolníckej doliny z vedľajšej paralelnej doliny. Tiež ju údajne používali občas civili ako skratku cesty do susedných banských miest.
Vodné štolne sú v šak v Štiavnicko -Hodrušskom revíri bežné, v Hodruši meria Kráľovská vodná štolňa 800 metrov, a tiež ide popod hrebeň.
Na záver ešte jedna perlička doplnená Ing. Lepeňom: začiatkom 60tich rokov, keď bola Anton štôlňa ešte asi v kilometrovom úseku od ústia voľne prístupná, miestna Vyhňoranská mládež si užívala netradičnú adrenalínovú zábavku: jazdu baňou na motorke.
Podľa zachovaných zvestí to nebola veľká motorka, len
moped Štadión, ale predsa len motorka. Jediné miesto, kde by sa v Štiavnických Vrchoch dalo praktizovať niečo podobné, je Autotunel na bani Rozália. A donedávna sa aj praktizovalo, ja sám som v autotuneli svojou starou škodovkou párkrát pojazdil, keď sa mi nechcelo gumáky drať.
Zdar Boh!
K.Ivan, september-október 2015
Článok je autorským dielom K.Ivana. Je možné používať ho ako zdroj na ďalší výskum, citovať ho, zdieľať ho v elektronickej forme, ale na jeho publikovanie v tlačenej forme je potrebný písomný súhlas autora.
Samozrejme nie je dovolené vydávať pozmenený alebo originálny článok za svoje vlastné dielo niekým iným .
Autorstvo fotografii , pokiaľ je známe, je uvedené v popiske pod fotkami
Podklady
a zdroje informácii
Vyhne: Minulosť a súčasnosť , zborník, Prednáška
Ing. E. Kladivíka str. 141. Vyd. SBM 2006, ISBN 80 -85579-32-4
Durbák a kol. : Sprievodca po technických
pamiatkach Banskej Štiavnice a okolia, vyd. Štúdio Harmony s.r.o. Banská
Bystrica , ISBN 80 – 968547 – 4 -7
Úryvok Spomienok Antona Ciglana z Vyhní ohľadom
chodenia do Hodruše, poskytnutý p. Mariánom Pavúkom
písomné informácie Jozefa Bogdáňa z Hodruše
a Miloša Zábudlého z Banskej Štiavnice o chodení poštára
a pútnikov cez bane do Hodruše
informácia Ing. Lepeňa z Vyhní o zápise prefárania starých banských diel Birnbaum a Anton štôlne od E.Kamodyho. Mal by sa nachádzať v archíve Slovenskej Banskej s.r.o.
Sken mapa Hodrušského a Vyhnianskeho revíru Ing.
Svätozára Gavoru z výskumnej úlohy Hodruša (1980) , archív autora
Sken mapy bane Anton
Paduánsky, z roku cca 1880., archív autora, od OZ Eisenbach
Sken rezu Michal # v Hodruši, archív autora
Linky: