Strašnvo strašenya na Sytne

Strašnvo strašenya na Sytne

Bol som ešte začiatkom 80tich rokov len mladý adolescent, ale uši som mal vždy dobre vyčistené a mnoho vypočutého som si zapamätal Samozrejme ťažko mi je po toľkých rokoch preverovať čo z vypočutého je alebo nie je pravda. Po pravde už ani nie je veľmi u koho preverovať. Aktéri rozhovorov už poväčšine nežijú. Myslím však, že niektoré povedačky stojí za to zaznamenať na internet, ktorý môže čítať každý. Niekedy v roku 1982 alebo 1983 som si kdesi v Štiavnici pri pive vo Fajke v spoločnosti môjho obľúbeného profesora baníctva Ing. Palina Burdu vypočul, ako sa dospelí bavili o strašení. Jeden z príbehov bol o tom, ako boli strašení archeológovia pri výskume na sitne v 70tich rokoch. Prerozprávam ho teda tým, ktorých takéto veci nadprirodzené zaujímajú Robil sa vtedy v 70tich rokoch 20. storočia výskum v nižšej časti hradiska na Sitne severne od Sitbnianskeho hradu. Vedúceho tímu nebudem menovať, ale Dr. Labuda to nebol, preto že o vedúcom výskumu sa moje zdroje už vtedy vyjadrovali ako o nebohom a Dr. Labudla sa teší životu našťastie dodnes. Tím archeológov býval v stanovom tábore na vrcholovej plošine , preto že rozhľadňa bývala v letnej sezóne uzavretá, stará Sitnianska chata už nebola použiteľná a hrubá stavba novej sitnianskej chaty ešte bola maximálne ak v projektoch. Voda na Sitne nechýbala, chodilo sa po ňu do známej studničky kúsok pod prerazeným valom, Stravu v konzervách, zeleninu, ovocie, chleba a iné požívatiny si raz za týždeň dali vyviezť GAZikom po ceste od ilije a tak si na Sitne počas trvania výskumnej sezóny v lete varili a bývali svojpomocne. V niektorých tichých nociach sa ale na Sitne dialo niečo podivné. Nie každú noc, ale občas po polnoci bolo počuť dupot konských kopýt, cválanie, kovové štrnganie , vraj občas aj akási vrava, zvuky boja či výkriky. Archeológovia sú všade v absolútne drvivej väčšine vedeckí profesionáli, veriaci na dáta, popisy, vrstvy, uhlíky, datovanie, stav patiny, vzory na keramike a ostatné prísne odborné záležitosti. Nepravidelný polnočný ruch na Sitne archeológov napriek všetkej vede dosť vyrušoval. Darmo občas niekto zo stanu vyliezol a posvietil baterkou k domnelému zdroju hluku, nikto tam nikdy nikoho a nič neuvidel. Zvuky - ruchy sa však občas ozvali znovu.

Nepomáhalo ani celonočné udržiavanie ohňa, hoci nikto nikdy nič nevidel, zvuky cválajúcich skupín koní, cinkanie, cvendžanie a tlmené výkriky sa opakovali raz za čas. Aj archeológovia sú len ľudia a niektorí už po prebdených nočných stresoch prepadali trudnomyseľnosti a následkom vynútenej nespavosti Vedúci si preto odkiaľsi priniesol strelnú zbraň aj s nábojmi a sľubil, že mátohy bude plašiť. Tak sa údajne stalo, že keďže archeológom gazík na objednávku hore na Sitno priviezol aj iné nápoje než nealkoholické, vedúci pri strašidelných incidentoch pod vplyvom gajstu na vrchole Sitna sem tam vypálil do vzduchu a zareval do tmy (po latinsky aby mu bolo rozumieť v stredovekej univerzálnej reči európanov) : "Balašša vypadni!!!". Rekreanti pri PoČúvadle tak v 70tich rokoch v hlbokej noci počuli pár vzdialených dávok. Znalí miestni vysvetlili poplašeným rekreantom, že v noci sa na Sitno neoddá chodiť, preto že vedúci občas odplašuje Balaššu. Čo je na tom pravdy neviem, ale dospeláci o tom hovorili ako o faktoch a dobre sa na tom bavili. Údajne o tom strašení vedeli svoje aj chatári starej drevenej chaty, aj niektorí prívrženci spania v prírode.

Vy si môžete urobiť úsudok sami. Ja tvrdím, že na každom šprochu je pravdy trochu.