Translate

neděle 27. října 2019

Banícke mýty a skutočnosť - súkromné bane za domom


V blogovej rade o mýtoch, ktoré si nebaníci  (často nekriticky a romanticky) spájajú s baníctvom ako zažité "pravdy", som už písal o rôznych všeobecne rozšírených omyloch.
Tak nejako sa ale stalo, že som pozabudol vysvetliť na tejto platforme, ako to je naozaj s tými baňami za baníckymi domcami. 

Teda, vysvetľoval som to už mnohokrát rôznym ľuďom, ale dialo sa to hlavne na sociálnych sieťach, kde takéto informácie zapadnú ako kameň do vody, preto že ich prekryjú novšie príspevky a odpovede.
Iggy Smoliga ma nedávno požiadal, aby som na blogu objasnil , prečo je v baníckych dolinách za takmer každým druhým starým baníckym domom kratšia či dlhšia štôlňa, a či teda baníci naozaj pracovali vo "svojich" baniach za domom vo svojom voľnom čase, ako tvrdí obľúbená povedačka baníckych krajov.

 Je pravda, že s takým vysvetlením som sa stretol už viackrát, určite aj vy, dokonca takto to vykladali návštevníkom občas aj sprievodcovia - brigádnici v banských múzeách v Štiavnici, ktoré sem-tam navštívim.
V podstate som bol v tom, že medzi baníckou pospolitosťou je v tejto otázke jasno, a že o tom, ako to v skutočnosti je, už vie väčšina záujemcov o históriu a  minulosť baníckych regiónov.
Opakovane som túto vec vysvetľoval na sociálnych sieťach, ale zisťujem, že som bol v omyle, ak som si myslel že už to je vysvetlené a jasné.

Preto bude dobré, keď túto „záhadu“ prečo sú za baníckymi domcami veľmi často štôlne, jednoznačne vysvetlím na tejto blogovej platforme, kde sa predsa len ľahšie vyhľadáva, a pracujú s nimi aj internetové vyhľadávače. 
Vysvetlili sme situáciu štôlní za domom spolu s kolektívom autorov aj v sprievodcovi po našom internetovom náučnom chodníku "Cestujeme časom - Banská Hodruša, ale nie každý sa ním prešiel a prečítal si informácie v papierovej alebo elektronickej forme. Videl som vysvetlenie aj v iných publikáciách - napríklad vo výbornej knihe "Anatómia starého domu" ktorá vysvetľuje ako sa staré domy v štiavnických vrchoch stavali, ale odborné knihy nie sú všeobecne populárne.

Tradovaným mýtom je teda to, že v baníckych regiónoch sú za starými obytnými domami tak často štôlne preto, lebo baníci, ktorí v nich bývali, skúšali ešte vo svojom voľnom čase banícke šťastie, a razili do hlbín vrchov za domom svoje vlastné  štôlničky v nádeji že narazia na rudu, z ktorej zbohatnú

Takéto vysvetlenie síce na prvý pohľad či počutie môže vyzerať logicky a správne, ale nie každé jednoducho vyzerajúce vysvetlenie je pravdivé.
Stačí krátke porozmýšľanie nad reáliami baníckeho života v minulosti, a mýtus dostáva trhliny a začína mať problémy so statikou ako niektoré novodobé domy postavené napriek logike a radám zdravého rozumu v bansky poddolovaných oblastiach.

Tak predovšetkým: robota v baniach bývala po stáročia vysiľujúcou drinou, a ešte stále patrí k fyzicky najnamáhavejším povolaniam.
 Keď baník príde domov zo šichty v podzemí, potrebuje sa niečoho kalorického najesť, oddýchnuť si a vyspať sa. 
Fyzická práca síce za nejakú dobu mladých baníkov zocelí, a drží ich dlhé desaťročia v dobrej telesnej kondícii, za predpokladu, že energetický príjem z jedla sa rovná energetickým výdajom ich svalovej práce.  
Hladný baník pracovať v slušnom tempe veľmi dlho nevydrží, to odjakživa vedeli aj majitelia baní.
V baníckych krajoch bolo zásobovanie potravinami po tisícku rokov vždy o niečo lepšie ako inde, ale aj tak bola banská strava vcelku mizéria, len múčne jedlá, kaše, zelenina len od jari do jesene, mäso výnimočne na sviatky.

 Jediné čoho bolo v banských oblastiach relatívne dosť, bolo pivo varené v regióne, a víno dovážané zo susedných krajov. Samozrejme plus pálenka, ktorá je síce energeticky výdatná, ale na druhej strane oslabuje organizmus.

Baníci sa doma ako - tak najedli obilných kaší, osúchov z tmavej múky, ale väčšinou bez "omastku".

 Teda bez ničoho, z čoho by  lamači, vozači, behači, tesári, stupári a iné banské profesie mohli mať prebytok energie ešte na niekoľko hodín rúbania skaly vo svojej súkromnej štôlničke za domom počas svojho voľného času.
Ten čas, ktorý im zvyšoval z bieleho dňa, museli v skutočnosti využívať na práce okolo domčeka, chlievikov, na prípravu dreva na zimu, údržbu záhradky ak nejakú mali, kosenie a sušenie sena pre kozu živiteľku na zimu a podobné naliehavejšie činnosti.

Potom je tu stránka banského práva, v našich krajoch tradovaného a kodifikovaného kráľovského regálu od 16 storočia, ktoré mali skorších predchodcov v mestských banských právnych normách, kým ich nezjednotil panovník - u násto bol cisár Maximilián Habsburský. 

Podľa banského práva drahé kovy patrili prakticky od nepamäti predovšetkým kráľovi, z ktorých bolo predpísané odvádzať poplatky (desiatok) prostredníctvom kráľovskej banskej komory. S tým boli spojené príslušné predpisy kto a ako môže požiadať o banské pole , aké má mať banské pole miery a podobne, čo sa môže a nemôže robiť so starými banskými dielami. 

Časy divokého kopania v zemi ako a kde a koho napadlo, boli už od ranného stredoveku dávno preč.
 Nikto už nemohol v banských regiónoch bez registrácie, povolenia banského súdu či magistrátu mesta kopať baňu, a už tobôž nie v starých rudných oblastiach, kde boli banské polia už dávno obsadené, dedené a podiely v nich intenzívne obchodované. 

So zaregistrovaním banského údelu boli samozrejme spojené poplatky a dane, ktoré si bežný baník zo svojho "lônu" teda platu vlastne ani dovoliť nemohol. 
Predstava, že každý z poväčšinou chudobných haviarov by mohol mať na seba pri svojej chalúpke zaregistrovaný malý banský údel - dobývacie pole je úplne naivná a scestná. Takto to nefungovalo. 

Ako je teda potom možné, že takmer za každým starým banským domcom napríklad u nás v Hodruši naozaj je nejaká kratšia či dlhšia štôlnička, ak ich teda nevykopali samotní obyvatelia priľahlých domčekov?

Odpoveď je schovaná v konfigurácii banského terénu a tiež v  histórii vývoja baníctva v týchto oblastiach.

V našom regióne a mnohých iných banských regiónoch Slovenska sa rudy vyskytujú v hlbokých a úzkych dolinách pomerne strmého terénu. Všeobecná poučka hovorí, že zlato a striebro býva takmer vždy v tmavých a hlbokých horách, nie na poliach rovín.

V dolinách pri riečkach a potokoch v údolíčkach boli prednostne rozmiestnené stupy, mlyny, šľamovne - teda úpravne rudy, huty a vodné kolesá čerpadiel či hámrov patriace banským ťažiarstvam.
Na strategických miestach, ktoré sa dali dobre brániť, boli zase umiestnené prevádzkové budovy banských závodov, banskej komory, fary, kostoly a erárne (rozumej štátosprávne) budovy, postavené väčšinou z kameňa, v ktorých niekedy  bývali vyšší úradníci.

Miesta na bývanie obyvateľstva -kde sa dali stavať skromné banícke chalúpky -zostávali potom už len na strmých svahoch naokolo. Na týchto svahoch sa často nachádzali staršie prieskumné štôlne , ktoré boli vyrazené v značných počtoch najmä v blízkosti východov rudných žíl, v ich nadloží či podloží. 

Po týchto starších a väčšinou aj krátkych  prieskumných dielach zostávali v svahu neveľké haldy o objeme niekoľkých stovák ton jaloviny. Haldu z drobného kamenia - rúbanina z razenia kladivkom a želiezkom je ako jemný štrk-  možno pomerne ľahko jednoduchými prostriedkami zarovnať , splanírovať a vytvoriť tak plošinu na stavbu drevenej či podmurovanej chalúpky.

Preto majitelia ťažiarstiev a banských polí prideľovali na stavby baníckych domcov práve tieto staré haldičky vo svahoch nad dnom dolín. Zasekávanie plošín do kameňa v plytkých svahových hlinách by bolo podstatne komplikovanejšie, pracnejšie a časovo náročné, než vytvorenie plošiny na  usadnutej halde. 



To znamená, že bane a haldy boli na prudkých svahoch skôr, než na nich baníci, hutníci a stupári  postavili svoje prvé banícke domy a domčeky.

Štôlničky za domami boli po výstavbe domčekov udržiavané po celé generácie, preto že boli drobnými ale dostatočnými zdrojmi vody hromadiacimi sa z puklinových priesakov svahových prameňov. Voda teda bola v štôlničke dostupná oveľa lepšie a ľahšie, než keby bolo pre ňu potrebné chodiť (napríklad v zime) na dno doliny do nejakej studne alebo potoka a vláčiť ju v putniach do strminy nahor. Preto v týchto štôlničkách často nájdeme vysekané nádržky na naberanie pitnej vody, ktorej spotreba kedysi nebola taká veľká ako v súčasnosti. 

Koniec koncov , potoky v hlavných aj vedľajších dolinách v bansky aktívnych osídleniach neboli veľmi vhodné na pitie, preto že stupy do nich vypúšťali kaly z úpravy rúd.

 Okrem vodoakumulačného účelu štôlničky  za domami slúžili aj na skladovanie kazivých potravín - napríklad kvasenej zeleniny počas leta v chlade, v zime zase boli štôlničky bez mrazu.

V nepokojných časoch stredoveku až do 19. storočia boli väčšie bane za domcami vhodnými úkrytmi baníkov a ich rodín pred nepriateľmi alebo dobyvateľmi, ktorí sa väčšinou do temného podzemia neodvažovali.
Bolo teda viacero dôvodov, prečo štôlne za domcami udržovať v dobrom stave, a to ich obyvatelia - baníci, robiť vedeli.

Mnoho ústí stredovekých štôlní je dnes obstavaných pivničným zaústením - väčšou  a mladšou klenbou, dokonca v niektorých prípadoch bolo ústie staršej štôlne priamo obstavané mladším domom, takže sa stalo integrálnou súčasťou obydlia a na prechod do bane nebolo potrebné vyjsť z domu von.  

Ak ale niekto tvrdí, že baníci mali za domcami alebo dokonca priamo v domoch súkromné bane, v ktorých sa po šichte realizovali, štekliac šťastenu na citlivých miestečkách, mýli sa, a pletie si následky banskej činnosti s ich príčinami.

Aj keď vysvetlenie o domácich baniach vyzerá na prvý pohľad logicky.
Logika však pri tomto vysvetlení zavádza nesprávnym smerom.

"Štôlne za domom" sa pochopiteľne vyskytujú nie len v Hodruši, ale sú rozšírené v mnohých banských oblastiach, preto že zákonitosti vývoja banských oblastí sú všade rovnaké.

Viaceré "domáce" štôlne sme už zdokumentovali prezreli a nafotili, ale do mnohých sme sa zatiaľ nedostali.

Pokiaľ by ste mali vo vlastníctve nejakú takúto štôlňu za domom v Štiavnických vrchoch, a chceli by ste ju odborne posúdiť, prípadne preskúmať, napíšte mi súkromnú správu na hodrusaphoto@gmail.com, snáď sa dohodneme na nejakom vhodnom termíne prehliadky.   

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho a/alebo zverejniť v tlačovej či elektronickej forme bez predchádzajúceho požiadania a jednoznačného súhlasu autora. 
Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho ani ako časti, či prípadne pozmenené ako svoje vlastné dielo. Sharovať v elektronickej forme z originálneho webu možno 

K. Ivan , OZ Kerling,  júl- október 2019


čtvrtek 3. října 2019

Elektrárne GBÚ v Hodruši-Hámroch II - Dolný závod a Plac

V tom istom roku ( teda1887)  ako na Hornom Banskom závode Kráľovský banský erár na parný stroj tamojšej Centrálnej stupy napojil dvojicu dynám na elektrické osvetlenie úpravne, sa rovnako činila na Dolnom banskom závode aj najväčšia súkromná banská firma na drahokovové rudy na Hornom Uhorsku - Gerambovská Banská Únia (GBÚ).

Podľa výročnej správy GBÚ z roku 1892 boli na zdvojený kompoudný parný stroj  v Schőpferštôlnianskej parnej stupe, ktorá stála  na mieste dnešnej úpravne zlatej rudy Slovenskej Banskej s.r.o. napojené dve dynamá, každé s „kapacitou 40 žiaroviek“ , neskôr doplnené rezervou ďalšieho dynama s kapacitou 80 žiaroviek. Tieto žiarovky osvetľovali vnútorné  priestory stupy, aby mohla pracovať v nočnej prevádzke na spracúvaní vyťažených  rúd. 

V roku 1892  GBÚ začala zvažovať možnosť pripojenia výkonnejšieho dynama, ktoré by generovalo jednosmerný prúd pre pohon elektrického vrátku - myslel sa niektorý z ťažných vrátkov v úpadných šachtách v podzemi Bane Schőpfer .
 Tento projekt však nakoniec nebol realizovaný.

Začiatkom 90 rokov 19 storočia bola ešte GBÚ vysoko zisková, investovala do výstavby parnej stupy Na Placi v Dolných Hámroch včítane výstavby dlhej dopravnej trate, ktorou sa do nej vozila ruda z Schőpfer štôlne. 
Parná stupa na Placi s vodnou turbínou mala osadený bližšie neznámy typ turbíny – možno sa jednalo o ležatú –radiálnu Girardovu turbínu, preto že vodný spád pri Placi nebol veľký. len pár desiatok metrov. Pokiaľ bolo možné prevádzkovať turbínu vo vodnatých mesiacoch namiesto parného stroja, ušetrilo sa tým drahé palivové drevo pre parné stroje, takže mala opodstatnenie.
Grafika Garambovskej stupy "Na Placi" v Dolných Hámroch. Hore celkový pohľad - kotolňa pohonného parného stroja je pri komíne, a dole kalifornská stupa a čeľusťový drvič hnané remennými prevodmi od hlavnej hnacej osi parného stroja
 Postavili tiež Dolnohámorský kostol sv. Alžbety, veľkú správnu budovu úpravne, most pre vozy, baráky pre robotníkov, krčmu a podobne - teda peňazí mala GBÚ vtedy ešte dosť. 
Ceny striebra však náhle prudko poklesli, a strieborné rudy sa v tom čase už dobývali pod úrovňou Voznickej dedičnej štôlne, čo vyvolalo potrebu nákladného čerpania vôd z hĺbok. 
V pomerne krátkom čase piatich rokov sa GBÚ z rozmachu a nadbytku prostriedkov dostala do ťažkej finančnej krízy, ktorú sa pokúsila vyriešiť výstavbou závodu dnes známeho ako Sandrik, ale z problémov sa už Gerambovskú Úniu jej vedeniu nepodarilo dostať.
Parná stupa na Placi v Dolných Hámroch v roku 1908 už bola odstavená, fungovala vlastne len necelých 15 rokov, preto že po krachu GBÚ  banský erár rozhodol, že tento úpravárenský závod je zbytočný.

Dlhé roky mi nebolo celkom jasné, prečo GBÚ investovala do tak drahého projektu novej parnej úpravne na Placi v Dolných Hámroch, pričom rudu musela dopravovať po povrchovej trati celé kilometre ,od Schőpfer štôlne cez celú Kyslú až po Muráň.  Vyjasnilo sa mi to po desiatich rokoch čítania rôznych podkladov.

Gerambovská parná stupa pri bani Schőpfer spolu s ich ďalšou malou (už dávno zbúranou) stupou ktorá stávala na Troskách na najspodnejšom konci Dolných Hámrov, ani spolu s prenajatou Kopanickou parnou stupou č. 4 ktorá stávala na dnešnom mieste Píly, jednoducho nestíhali spracovávať viac ako 130 tisíc ton rudy ročne vydobytej v Hodruši.
Vedenie GBÚ očakávalo zvýšenie ťažby v Hodrušských baniach až na množstvo do 250 tis. ton ročne. 
Preto sa pustili do stavby stupy na Placi v Dolných Hámroch, aby zvládli kapacitou návaly rudy, v ktoré verili. 

Lenže očakávania objavov bohatých rúd v hĺbkovom pokračovaní takzvanej Berksovej bane v Schőpferke pod Voznickou dedičnou štôlňou, ani ďalších bohatých rúd sa  nakoniec nekonali lebo žila do hĺbky slabla, a k tomu prišiel rýchly finančný krach GBÚ, spôsobený svetovým trhom s drahými kovmi. 
Koncom 19 storočia až začiatkom 20 storočia(1903) sa pozornosť GBÚ sústredila na stavbu  alebo prestavbu  jednej svojej stupy na elektrocentrálu, ktorá mala vyrobiť  prúd pre čerpadlá banskej vody z dobývok Schopferštôlne pod úrovňou Voznickej dedičnej štôlne, v tom čase zatopených a mimo prevádzky, čo  prehlbovalo krízu výroby a spracovania striebra.

Ešte  v marci 1896 bol GBÚ skolaudovaný elektrifikovaný brzdný stroj fy Kachelmann na 2. zvážnej šachte v bani Schopfer, ktorý bol predtým hnaný len hmotnosťou vody napúšťanej do špeciálneho nádržového podstavníka . 
S ubúdaním množstva vody v potoku v Jalšovej doline, odkiaľ ju zachytávali, však nemohol ťažný stroj dosť dobre, a hlavne neprerušovane pracovať. GBÚ vo výročných správach píše, že v roku 1892 už trvalo 3 dni, kým sa naplnil podzemný rezervoár - bazén na druhom obzore, ktorý potom zrejme minuli za jednu smenu vyťahovania rudy vo vozoch. 2/3 roku bol teda stroj pred jeho elektrifikovaním nečinný, a GBÚ museli používať na vyťahovanie rúd z hĺbky drahší konský gápeľ na prvej zvážnej bane Schőpfer, stojaci v 550 metroch od vchodu do bane pri Dolnom závode.
Elektrifikovaný pôvodne brzdný ťažný stroj pri II. (Hlavnej) zvážnej šachte  v Bani Schőpfer, za pákami strojník pán Zúbek
Elektrocentrálu GBÚ pre účely bane a stúp postavili rozšírením bývalej stupy ešte pred rokom 1896 ktorá stála na mieste taviacej huty, tesne nad Dolnohodrušským banský závodom pri bani Schőpfer. Pôvodne bola vybavená bližšie neznámymi  parnými strojmi ( možno Kachelmann?), ktoré hnali zrejme parné kompresory na stlačený vzduch a dvojica parných strojov , každý s výkonom 75 koní boli napojené na dynamá Siemens-Halske ktoré dávali v striedavej prevádzke pri otáčkach 500/min. napätie 500 V a prúd 25 Ampérov . Tieto dva pôvodné parné stroje zásobovali 4 parné kotly s tlakom pary 6 atmosfér.

Pôvodná zostava jednovalcového parného stroja s dynamom hnatým cez remenný prevod v elektrárni GBÚ vyzerala zhruba takto. Fotka z nemecka z internetu
 V roku 1903 bolo strojné zariadenie v elektrocentrále Schőpfer renovované – vymenené za novšie, pričom v projekte Brnenskej firmy , ktorá prestavbu navrhovala a riadila, sa spomína „alt Kesselraum“ teda „stará kotláreň“. Ak povieme stará, myslí sa zväčša 25 rokov a viac, ale presnejšie údaje zatiaľ nemáme.
 Isté je, že to najstaršie vybavenie elektrárne bolo postavené  pred rokom 1896.  
Elektrocentrála - elektráreň  Gerambovskej banskej únie  pri Schőpfer štôlni v Hodruši okolo roku 1916 - výrez z kolorovanej pohľadnice vydanej Jozefom Brámerom v Hodruši  
Nové zariadenie elektrocentrály GBÚ po prestavbe a doplnení motorov a parných kotlov v roku 1903 bolo to  najmodernejšie, aké bolo na svetovom trhu dostupné: dvojica parných strojov, každý o výkone 75 konských síl (jeden slúžil ako rezerva pre prípad poruchy druhého) napojených priamo alebo pomocou remeňového prevodu na generátor značky Siemens-Halske  , ktorý pri 500 otáčkach / min. dával 26 Ampérový prúd pri napätí 3 000 Voltov.

Zálohu pre prípad poruchy oboch parných strojov alebo ich generátorov tvorila parná turbína typu Parsons o výkone 180 konských síl, ktorej samostatný generátor dával v prípade potreby pri 3 000 otáčkach výkon 125 kW.
Na výrobu pary pre hlavný a záložný parný stroj slúžili 4 zdvojené kotly vykurované drevom, turbína mala samostatnú dvojicu kotlov systému Bánó. Teda celkom bolo v elektrocentrále začiatkom 20 storočia k dispozíciiaž 6 parných kotlov. Palivom bolo drevo.

Mimochodom, za otca teórie výpočtov parných turbín je považovaný pôvodom slovák Aurel Stodola. Síce nevynašiel ani radiálnu, ani axiálnu parnú turbínu, ale rozvinul matematické výpočty teórie parných turbín. 
Kto vie, či sa do Gerambovskej parnej elektrárne niekedy nezašiel pozrieť na turbínu Parsons, ktorú pomohol výpočtami vylepšovať... 

Treba podotknúť, že  aj rezervná parná axiálna turbína systému Parsons so svojim generátorom  , bola tým najmodernejším, čo v tej dobe bolo možné na strojárskom energetickom trhu dostať kúpiť. 

Charles Parsons si dal svoj systém lopatkovej axiálnej parnej turbíny, s menšími vylepšeniami používaný aj v súčasnosti, patentovať v roku 1884, teda len 20 rokov pred tým ako ju namontovali v Hodruši. 
Parsonsova parná turbína bola (podľa doterajších poznatkov)  prvá parná turbína v celých štiavnických vrchoch, a možno aj na vtedajšom Hornom Uhorsku.
Turbína systému Parsons  (vpravo) s generátorom (vľavo) na oceľorytine zo začiatku 20 storočia. Neskôr ešte doplním zábery na Parsonsovu turbínu z Kráľovského Britského Technického múzea v Londýne 
Parsonsova turbína fungovala na tlak pary 14 atmosfér, teda 1,4 MPa, mala obrátky 3000  za minútu a výkon 180 konských síl. Jej dynamo vyrábalo elektrický prúd 65 Ampérov pri napätí 5000 Voltov,

Súčasťou elektrocentrály bola samozrejme aj integrovaná transformátorovňa, preto že elektromotory a zariadenia v bani a stupe nepracovali s tak vysokým napätím .
S parnými strojmi a generátormi elektriny bol na rozvody pary z batérie kotlov zapojený vždy aj aspoň jeden parný kompresor na stlačený vzduch, stačilo len prepnúť smer pary a kompresor spustil.

V roku 1906 GBÚ  bola nútená vyhlásiť bankrot, ale elektrocentrála bola pre potreby bane a úpravne udržiavaná a budovaná ďalej, už pod správou Kráľovského banského eráru.

 V roku 1908 bol ako ďalší zdroj pohonu pre dynamá elektrárne na Dolnom Hodrušskom závode nainštalovaný sací plynový motor Körting. 
Bol to vlastne piestový spaľovací  motor podobný parným piestovým motorom, len pohonným médiom- palivom- nebol benzín alebo nafta, ale horľavý a výbušný generátorový plyn tvorený najmä vodíkom a oxidom uhoľnatým. Dlhú dobu bola táto zmes plynov nazývaná aj svietiplynom, niekedy aj "vodným plynom". 
Tento generátorový plyn sa vyrábal v dvojici striedavo používaných generátorov (jeden sa vždy čistil alebo plnil palivom - koksom prípadne drevným uhlím). 
Princíp výroby generátorového plynu je jednoduchý, ale dnes používaný už len v niektorých oceliarňach: 
Funguje to tak, že do vrstvy rozžeraveného drevného uhlia, prípadne koksu v generátori sa  vháňa prehriata para z kotla pod nižším tlakom, výsledkom reakcie pary a žeravého uhlia je horľavý plyn s vysokým podielom oxidu uhoľnatého a vodíku. Tento generátorový plyn sa následne schladil vo vodnom chladiči, prefiltroval sa cez filter z práškového koksu , následne prešiel cez drevo pilinový filter a privádzal sa k motoru.

Motor systému Kőrting nebol žiadny drobček – uvediem niektoré jeho parametre z poznámok Ing. Dvorzsáka : priemer piestu:59,5 cm, zdvih piestu 76,5 cm. Pri 150 otáčkach/min . dával výkon 225 konských síl . Generátor musel byť na plynový motor napojený cez remeňový prevod s veľkým rozdielom veľkosti hnacieho a hnaného kolesa, preto že dynamá ani alternátory nie sú pomalobežné na rozdiel od plynového motora, ktorý dával len niečo málo viac ako dve otáčky za sekundu, ale pritom veľký výkon.   
Vyobrazenie ležatého plynového sacieho motora Kőrting so zotrvačníkom. Podobá sa súdobým parným strojom. Obrázok z webu firmy Kőrting
Po uvedení plynového motora Korting do prevádzky v roku 1906 slúžila ako záložný zdroj prúdu už len spomínaná Parsonsova parná turbína namontovaná ešte v roku 1903. Skôr spomínané parné stroje s rozvodom pary compoud ktoré hnali alternátory, boli zrejme odmontované a podľa zvyku Kráľovského banského eráru presunuté niekam inam. 

Elektrický prúd vyrábaný Kőrtingovým plynovým motorom  a /alebo Parsonsovou turbínou slúžil na pohon zariadení stupy pri Dolnohodrušskom závode, ktorá stála na mieste dnešnej úpravne Slovenskej Banskej, spol s.r.o., pred jej druhou prestavbou v roku 1929 na flotačnú úpravňu v rokoch 1928 - 1930 a  potom ďalšou modernizáciou v roku 1980.
Pozrime sa, čo všetko už elektrocentrála  pri bani Schőpfer po roku 1908  poháňala:

  •  motory drviarne, stupu, 
  • zámočnícku dielňu 
  • a 180 žiaroviek osvetlenia stupy a niektorých častí podzemia.

 Tiež hnala elektrický ťažný stroj slepej šachty Alexander  na 6 -10 obzore bane Schőpfer, ešte v roku 1896 elektrifikovaný brzdný stroj 2. zvážnej šachty na obzore Baptista bane Schőpfer, čerpadlá na hĺbkových obzoroch a ventilátory bane Schőpfer.

Fotografia podzemnej čerpacej stanice na V hlbinnom obzore bane Schőpfer - tá už bola hnaná elektrickým prúdom z elektrárne v Kremnici
Je tiež pravdepodobné, že časť prúdu bola pôvodne od Centrály vedená do Sandriku, ktorý tiež postavila GBÚ.
Od krachu GBÚ však Sandrik vlastnili banky a baňu Schopfer prevzal Banský erár, boli to teda už dve rozdielne firmy, Sandrik si budoval vlastnú elektráreň.

Dňa 7.6.1917 došlo v elektrárni pri Schőpfer bani k havárii generátora plynu - jeho výbuchu v parnej časti elektrárne. Plynový motor Kőrting preto už nemal odkiaľ brať palivo na prevádzku. Zrejme sa pri tej nehode poškodil aj druhý generátor plynu.  Generátory svietiplynu boli citlivé na správnu reguláciu prívodu vzduchu aj pary - ak bolo priveľa pary, žeravé uhlie pohasínalo, ak bolo privádzané priveľa vzduchu tvorilo sa priveľa CO2 a málo vodíku, a generátor mohol vybuchnúť. 
Keďže v tom čase záložná Parsonsova turbína už nebola schopná prevádzky (dodávam, že zrejme kvôli zlej údržbe počas vojny), dodávka elektrického prúdu pre hĺbkové obzory bane Schőpfer ustala.
Čerpadlá a ostatné elektrické zariadenia pod úrovňou Voznickej dedičnej štôlne boli urýchlene demontované, vytiahnuté na úroveň 4. obzoru a  „hlboké“ dobývky boli po 13.6.1917 samovoľne zatopené banskou vodou. Takto zostali až do roku 1924, kedy sa nakrátko opäť podarilo sprevádzkovať Parsonsovu turbínu, ktorá ešte nejaký čas slúžila ako záložný zdroj prúdu aj po napojení Hodrušských závodov na elektrickú sieť dotiahnutú  v septembri 1924 z Kremnice. Plynový motor Körting a plynové generátory  boli neskôr demontované a odpredané do závodu Sandrik, ktorý v tej dobe vlastnili banky. Tam pravdepodobne určitú  dobu slúžil, pri takom výkone mohol hnať niektoré zariadenia vtedajšej zlievarne kovov alebo valcovne, ktoré už dnes v Sandriku neexistujú. 
Ďalší rozvoj lokálnych elektrární bol ukončený v roku 1924, kedy bolo do Hodruše potiahnuté elektrické vedenie z  hydroelektrární v Kremnici.

Po overení spoľahlivosti dodávok prúdu z Kremnice boli všetky lokálne hydroelektrárne a parno- plynová elektráreň Centrála  pri bani Schöpfer zrušené, strojné zariadenia boli demontované a odvezené. 
Kde skončila parná turbína Parsons, to nevieme. 

Na Dolnom hodrušskom závode štôlne Schőpfer bola namontovaná ešte jedna, tak trochu záhadná vodná turbína, niekedy začiatkom 20 storočia.
Jednalo sa o vodnú turbínu systému Girard s vodorovnou osou, ktorá mala hnať podľa dostupných správ ťažný stroj šachty.

 Nie je jasné či sa jednalo o zdroj mechanickej energie na výrobu prúdu pre  ťažný vrátok slepej šachty Alexander v bani Schőpfer  v hĺbke pod úrovňou Voznickej dedičnej štôlne, alebo nejakého iného zariadenia. Prevádzka hĺbkových obzorov v Hodruši razených od slepej Alexander šachty netrvala príliš dlho.
V každom prípade Girardova turbína vyrobená firmou Kachelmann bola dodaná, odfotená, zrejme aj nainštalovaná v podzemí, preto že Ing. Milan Hock uvádza že z roku 1894 sa zachoval výkres vozíka na jej prepravu v bani Schőpfer, a mala nahradiť starý vodný gápeľ. 

Lenže na I. Schőpfer šachte bol namontovaný železný konský gápeľ s vodnou protiváhou, ktorý sa dochoval v expozícii Slovenského Banského múzea, a na II. Schőpfer šachte bol v tej dobe už funkčný elektrifikovaný brzdný ťažný stroj s vodnou protiváhou. 
Čo sa s Girardovou turbínou nakoniec stalo, zatiaľ nevedno. 
Možno nakoniec skončila na banskom závode v Zlatej Idke, kde podľa záznamu Ing. Dvorzsáka jedna Girardova turbína bola inštalovaná pred rokom 1921.

Vráťme sa k Centrále Schőpferky.    
Budova Centrály slúžila po demontáži strojov ako transformátorovňa stredne vysokého napätia z Kremnice, ako sklad banskému eráru a neskôr Rudným Baniam až do prvej polovičky 90 rokov 20 stor, kedy prehnil jeden trám od II. sv. vojny neudržiavanej eternitovej strechy. Namiesto menšej opravy strechy bola budova Centrály vtedajším  prenajímateľom, navrhnutá do "plánu likvidácie a zabezpečenia.

Vlastník budovy Elektrocentrály, Rudné Bane Banská Bystrica š.p. sa v tom čase zaoberal likvidovaním viacerých mladších banských závodov na Slovensku.
 Bola to žiaľ vlastne jediná činnosť, ktorou sa okrem odpredaja budov Rudné Bane  v 90 rokoch 20 storočia zaoberali a zaoberajú aj v prvom a druhom desaťročí 21. storočia. Zákon síce prikazuje banské prevádzky po ukončení ťažby zabezpečiť, ale neprikazuje ich zlikvidovať.
Vlastník budovy Rudné Bane š.p. žiaľ ,návrh zaradenia budovy (ktorú nepostavil) do plánu likvidácie bez otáľania akceptoval, aby bolo možné vykazovať v tom roku aktivitu . Vlastnú likvidáciu budovy vykonali miestne hodrušské firmy.
Za pár desiatok tisíc korún zo štátneho rozpočtu  bola rozsiahla, pomerne zachovaná budova bývalej stupy  a elektrárne, zaujímavá pamiatka industriálnej architektúry a  jediná zachovaná budova lokálnej elektrárne svojho druhu v celom revíre, bez jediného pokusu o jej zachovanie alebo jednoduchú opravu za dva dni zbúraná. 
Dnes na jej mieste tróni nevzhľadná montovaná hala. 

Poslednou pamiatkou na pôvodný účel budovy elektrárne a budovu samotnú je pár fotografii a  elektrický stĺp z 20 rokov 20. storočia pri plote ohradzujúcom tento pozemok.

Pre objektivitu však treba dodať, že viaceré iné pamiatky v našej doline boli aj s pomocou Slovenskej Banskej, iných hodrušských firiem a aj Rudných Baní  š.p. Bystrica  zachránené.
Nemôžem si ale pomôcť, je mi ľúto každej historickej industriálnej  a najmä banskej budovy v doline, ktorá bola ľahkovážne zváľaná bez zváženia vízii jej možnej záchrany. 

Že je možné zachrániť aj veľmi schátrané budovy a dať im nový zmysel existencie, vidíme v našej doline najmä v druhom desaťročí 21. storočia.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Pramene a podklady informácii uvedených v pojednaní:

Jindřich Dvorzsák: Poznámky ku štatistickým dátam pre banské a hutnícke závody.... 1919 rukopis napísaný v Hodruši, z archívu autora

Franz Hain: Jahres – Bericht ueber die Johann Josef von Gerambischen Unial Bergbaue 1892 rukopis z archívu autora

Kolektív : Spravodaj BVÚ 3-5/1997 ,
článok Ing. Eugena Kladivíka CSc.:Hodrušské baníctvo od roku 1919 do roku 1944, strany 154-271,
a
článok Ing. Milana Hocka: Nakladanie a doprava Rúd v Hodrušských baniach do roku 1918 strany 107 - 112

Zborníky SBM III - XX



video plynového motoru Körting  https://www.youtube.com/watch?v=4BWxReY8Xs0
------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. 
Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho ani ako časti, či prípadne pozmenené ako svoje vlastné dielo. 

K. Ivan , OZ Kerling 2008- september 2019

pondělí 30. září 2019

Elektrárne v Hodruši-Hámroch I. Horný banský závod


Tieto články o elektrárňach v terajšej obci Hodruša-Hámre som napísal pred 11. rokmi. Doteraz sa ale len krútili na harddisku mojich počítačov a trónili na USB kľúčoch.
Čitateľ láskavo ospravedlní moju prokrastináciu.

Začnem otázkou: Čo by ste povedali - koľko bolo do roku 1924 v Hodruši a Hámroch postavených elektrární? 

Z množného čísla v otázke je jasné, že teda najmenej dve, že?
V skutočnosti však v Hodruši-Hámroch pôsobili najmenej ŠTYRI elektrárne .

Tri z nich boli v Banskej Hodruši - dve povrchové a jedna podzemná boli rozmiestnené na samom začiatku a na samom konci Banskej Hodruše - na Hornom a Dolnom banskom závode.
Ďalšia povrchová malá elektráreň bola inštalovaná v Dolných Hámroch.

Ako z dvojice článkov, ktoré vznikli rozdelením jedného obsiahlejšieho pojednania vyplynie, je dokonca možné že elektrární v dnešnej Hodruši-Hámroch bolo dokonca Päť - ale na to, či v Hodruši boli nakoniec dve podzemné elektrárne, a nie len jedna, ešte nemám dosť jednoznačných podkladov.

Poďme na tematiku elektrární v Hodruši pekne "od lesa" 

Mnoho storočí fungovali všetky strojné zariadenia používané pri dobývaní a spracovaní železných a drahokovových rúd v našej doline na vodnú energiu. 
Vodné kolesá používané na pohon ťažných strojov, stúp na drvenie a mletie rúd, vzdušných mechov hút, a zariadení hámrov boli v našej doline Hodrušského potoka veľmi rozšírené,  fungovali ich súčasne desiatky. Práve pre tieto stroje bolo vybudovaných len v samotnej doline celkom 8 vodných tajchov - tri veľké, a 5 malých, a to nerátam Kopanický tajch, ktorý patrí do povodia Richnavskej doliny.  
.
 Keďže pohonnej energie pre viaceré väčšie bane a množstvo stúp bolo potrebné veľké množstvo, vodné kolesá mnohokrát  aj u nás  v Hodruši dosahovali impozantné rozmery – na stupe Leopold poniže tzv. Hornej základnej školy bolo vodné koleso priemeru 11 metrov, podobné rozmery dosahovalo vodné koleso ťažného stroja na starej šachte Mayer (Rudolf), či veľké vodné koleso v podzemí Lill šachty.

Výhodou vodnej energie je, že je možné ju skladovať, nevýhodou je však vysoko stratový prenos mechanickej energie získanej vodou, na väčšiu vzdialenosť napríklad mihadlami. Každá prevádzka, ktorá mala strojné zariadenie, musela nevyhnutne mať v tej dobe aj svoj zdroj (vodnej alebo neskôr parnej) energie.
 Predstavme si, že by dnes každá práčka, mixér mala svoje vlastné vodné koliesko alebo parnú turbínku....Veľmi nepraktické, však?

V 19 storočí preto razantne do priemyslu nastupuje ako pohonné médium parná energia, ktorá nebola natoľko závislá od toho, či bude rok suchý alebo daždivý. 
Problémy s prenosom energie na väčšiu vzdialenosť – napríklad do podzemia k čerpadlám však para uspokojivo nevyriešila, preto že ani prehriata para sa bez strát nedala viesť príliš dlhým potrubím. 
Ako náhle sa para ochladila, jej tlaková energia sa strácala kondenzovaním na vodu a teda rapídnym zmenšovaním jej objemu.

Ideálnym riešením problémov prepravy energie na väčšie vzdialenosti je zmeniť mechanickú energiu vody alebo pary na elektrickú energiu, a túto potom znovu elektromotorom zmeniť na mechanickú na mieste jej použitia. Káble alebo drôty sa dajú ľahko ťahať skoro všade, a straty odporom vodičov nie sú na krátke vzdialenosti veľké.

 V Hodrušsko - Hámorskej doline sa začal elektrický prúd prvý krát používať v roku 1887, kedy Kráľovský Banský erár vo svojej Centrálnej stupe pod Horným banským závodom pri Lill šachte na parný stroj ženúci stroje Centrálnej stupy a gravitačnej úpravne mechanicky napojil dvojicu dynám na elektrické osvetlenie stupných zariadení.



Budova kotolne parného stroja Hornej centrálnej stupy je tá s vyššou strechou. Fotka je z obdobia medzi vojnami keď už bola časť zariadení demontovaná

Montáž dynám na parný stroj sa však čoskoro ukázala ako drahé riešenie, ktoré odoberalo časť výkonu hnaciemu parnému stroju.
 Neskôr teda systém prerobili a dynamá pre žiarovky v Centrálnej stupe Horného banského závodu hnali  na striedačku v noci najprv jedna, potom dve Peltonove vodné turbíny napájané vodami privedenými po starých náhonných jarkoch od Horného a Dolného Hodrušského tajchu- podrobnosti uvádzam nižšie.


V 10. Apríli roku 1913 bola skolaudovaná ďalšia hydroelektráreň na šachte Lill horného banského závodu.
 Na úrovni Voznickej dedičnej štôlne v hĺbke 207 m bola v komore pri vodostĺpcovom ťažnom stroji šachty Lill nainštalovaná Peltonova vodná turbína.
Pohonným médiom bola tlaková voda z Hodrušskej dedičnej štôlne, pri spotrebe 15 litrov/sec. a otáčkach 1500 /sec dávala turbína výkon 21 kW, alternátor dodával striedavý prúd napätia 550 Voltov s frekvenciou 50 Hz.
Peltonova turbína v komore pri Lill šachte vyzerala aj s alternátorom zhruba takto . Tá na snímke je zo švajčiarskeho Tobeloberschaunu, Je z rovnakého roku 1916. Turbína je ľavo potom v strede  je zotrvačník a napravo je generátor. Zelené zariadenie  s elektromotorom vpravo je namontované neskôr ,pri modernizácii ovládania turbíny.  

 Elekrický prúd  tu vyrobený ale neslúžil pre šachtu Lill samotnú , preto že jej vodostĺpcový ťažný stroj bol hnaný tlakovou vodou, nebol závislý od elektriny.
 Elektrické zariadenie šachtyLill pozostávalo len z elektrického osvetlenia. 

Elektráreň fungovala len keď ťažný stroj na Lill šachte stál, preto že obe zariadenia boli napojené na jedno potrubie tlakovej vody. Tlak vody ako pre ťažný stroj Lill šachty, tak aj pre Peltonovu turbínu bol 1,59 MPa, teda po starom takmer 16 atmosfér.


Peltonova turbína so zotrvačníkom so sňatým horným krytom  aby bolo vidieť lopatkové obežné koleso na ktoré strieka cez trysku voda pod vysokým tlakom  

Elektrický prúd bol od malej vodnej elektrárne pri Lill šachte „holým drôtom" - rozumej neizolovaným- vedením na hákoch  zacementovaných do steny banských diel, s  porcelánovými izolátormi“ podzemím Voznickej dedičnej štôlne vedený k šachte Michal v Banskej Hodruši k tam inštalovanému elektrickému ťažnému stroju hlboko pod zemou.
 Ten bol na mieste, kde bol predtým umiestnený podzemný drevený ťažný stroj – gápel - hnaný pôvodne 8 koňmi v štyroch pároch. 

Tento elektrický ťažný stroj značky Kachelmann na úrovni Hodrušskej dedičnej štôlne mal elektromotor na 520 Voltov, 50 Hz a pracoval pri otáčkach 970 otáčok za minútu , to znamená 16, 6 otáčok za sekundu.

Vodná elektráreň na Lill šachte okrem ťažného stroja Michal šachty hnala elektropneumatické vŕtačky Horného závodu,  a elektrické ventilátory  Aj pri tejto hydroelektrárni sa ešte v roku 1919 plánovala prestavba na väčší výkon (206 konských síl), ale pre to, že by na zvýšenie výkonu bolo potrebné do tlakového potrubia na povrchu priberať aj vody Hodrušského potoka, na ktoré mali vodné práva ďalšie 4 spoločnosti, sa nakoniec od tohto plánu upustilo.  O päť rokov neskôr bol do Hodruše dovedený elektrický prúd z vodných elektrární v Kremnici.

Pre parnú stupu Horného hodrušského závodu, ktorá bola čiastočne elektrifikovaná už spomínanými , na parný stroj napojenými dynamami na osvetlenie, bola namontovaná v roku 1921 tiež  ešte jedna malá Peltonova turbína, ku ktorej boli jarkami privádzané vody z horného a dolného Hodrušského tajchu. 
Tlakový spád týchto vôd bol 81 metrov, turbína dávala pri 1500 ot/min výkon 4,5 konských síl, čo stačilo na prúd výkonu 2700 Wattov na 32 žiaroviek osvetlenia stupy.

časť budov Centrálnej stupy Horného Hodrušského závodu  ešte v relatívne dobrom stave. Kotolni parného stroja patrí najvyššia strecha . Vodná turbína typu pelton bola namontovaná zo zadnej strany dlhej budovy v popredí
Približne takto vyzerala malá peltonova turbína namontovaná v prístavku Hornej centrálnej stupy. Tá na obrázku je z Nemecka, a chýba na nej remenica spájajúca turbínu vľavo s dynamom vpravo.

Zhruba takto vyzerala dobová spínacia a rozvodná doska elektriny pre osvetlenie

Zaujímavosťou je, že stupa Hornohodrušského banského závodu však prestala byť potrebná a teda aj prevádzkovaná okolo roku 1906, preto že ruda sa na Hornom banskom závode prestala vyvážať na povrch Lill šachtou - namiesto toho sa  začala  po rozšírenej chodbe Voznickej dedičnej štôlne podzemím voziť k (starej) Mayer šachte na spodnom okraji Banskej Hodruše, a spracúvať v tamojšej bývalej Gerambovskej stupe, prerobenej neskôr na flotačnú úpravňu. 

Aj tu bola elektráreň, ale väčšia, o ktorej sa dočítate viac v druhom článku o Hodrušských elektrárňach.
Preto že štátny banský erár sa práve v roku 1906 zmocnil Gerambovských stúp, baní aj gerambovských elektrární, štát zanechal Centrálnu stupu Horného banského závodu mimo činnosti, a všetku výrobu koncentrárov presunul na úpravne Dolného banského závodu 

Centrálna stupa Horného banského závodu v Hodruši po odstránení či spadnutí striech. Vyššie múry kotolne a drviarne už neexistujú, zachoval sa len obrys a pár okien viditeľných v strede  obrázku. Dnes je na tom mieste rekreačná chalupa, ale obvodové múry šľamovne zostali zčasti zachované. 

Preto boli všetky  peltonove turbíny - jedna na povrchu v Centrálnej úpravni Horného banského závodu - jedna v podzemí pri Lill šachte- aj s generátormi zdemontované a presunuté inam.

 Elektriku na Hornohodrušskom závode už nebolo treba vyrábať ani pre Hodrušskú Michal šachtu, potiahli ju k tamojšiemu elektrickému ťažnému stroju po rozšírenej chodbe Voznickej dedičnej štôlne z Dolnohodrušskej elektrocentrály.

Dvojica (možno trojica) oddelených elektrární fungovala zároveň aj v Hámroch a na Dolnom banskom závode, o tom je ale ďalšia časť rozprávania.  

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Pramene a podklady informácii uvedených v článku:

Jindřich Dvorzsák: Poznámky ku štatistickým dátam pre banské a hutnícke závody.... 1919 rukopis napísaný v Hodruši, z archívu autora

Franz Hain: Jahres – Bericht ueber die Johann Josef von Gerambischen Unial Bergbaue 1892 rukopis z archívu autora

Kolektív : Spravodaj BVÚ 3-5/1997 , článok Ing. Eugena Kladivíka CSc.:Hodrušské baníctvo od roku 1919 do roku 1944, strany 154-271,

článok Ing. Milana Hocka: Nakladanie a doprava Rúd v Hodrušských baniach do roku 1918 strany 107 - 112

Zborníky SBM III - XX
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. 
Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva aj v elektronickej forme , alebo vydávať ho ani ako časti, či prípadne pozmenené ako svoje vlastné dielo. 


K.Ivan,
 Hodruša-Hámre 21.8.2008 - September 2019

neděle 8. září 2019

Mikuláš šachta v Banskej Hodruši


Niektoré príbehy začínajú celkom obyčajne.

Pred 20 rokmi sme sa na meračskom oddelení bane zaoberali baňou Všetkých svätých po jej prefáraní.
 Kým si človek baňu aspoň trochu nepobehá, aj pre baníka je mapka zo začiatku len zmäťou čiar, aj v prípade, keď sú na mape jednotlivé obzory odlíšené farbami.

V to leto sme boli na prieskume práve tohto starého banského diela, ktoré dnes návštevníci hodrušského múzea a bane poznajú ako Prostrednú štôlňu Všetkých Svätých v Hodruši.
Študovali sme na banskej mape z 1. československej republiky kadiaľ sme prešli , kam až sme sa dostali. 
Vedúci vytiahol ešte jeden mapový list list , malej kópie mapy tej istej bane, ale starší o nejakých 150 rokov, z roku 1824 (nakreslená meračom J.J. Gőllnerom) . 
Porovnávali sme banské diela či mapy súhlasia . 
Zaujalo ma ale čudný detail - akási škvrna na severozápadnom okraji banskej mapy.
Čo je toto? - ťukol som do mapy. 
"Ále, to bude asi nejaká zaschnutá kvapka od kávy, alebo sa tam mucha vysrala... " odtušil vedúci. Hmmmm, nepovedal som nič, ale urobil som si v pamäti malú poznámočku.

Göllnerova mapa priestoru baní okolo Všetkých svätých z roku 1824. "mucha sa poondiala" bodkovane pri ľavom hornom rohu pri styku hraníc banských polí - červenej a modrej linke
O pár mesiacov na to sme študovali zase nejakú mapu Všetkých svätých, ktorú doniesli skopírovanú z vtedajšieho Štátneho Ústredného Banského Archívu v Štiavnici. 
Napodiv, na tom istom mieste na samom severozápadnom okraji starej bane Všetkých Svätých bolo opäť niečo vyznačené. Vyzeralo to ako pavučinka, či letokruhy rezu polienka - sústredné kruhy. 
A toto je čo vyznačené?, opäť mi nedalo, a položil som tú istú otázku. 
Odpoveď bola tá istá, že sa tam asi mucha vysrala. 

Vedúci je považovaný za znalca s r.o. , ale 100% znalec starých banských diel Hodruše Emil Kamody už bol pár mesiacov na pravde božej, a tak som tú mapovú zvláštnôstku už nemal s kým prekonzultovať.

Vŕtalo mi to hlavou, preto že mi prišlo divné, že by sa mucha bola "posrala" na dvoch rozdielnych mapách, medzi ktorými bol vekový rozdiel 12 rokov - ale vždy sa to stalo na tom istom mieste. 
Staršia mapa toho istého z roku 1812. Tu sa "mucha poondiala" tiež pri hranici banského poľa, trochu vľavo od stredu horného okraja fotky,  
Zaumienil som si, že to miesto preskúmam, preto že nejasný objekt nakreslený na oboch mapách bude niečo iné, než "odkaz" nejakej muchy spred viac ako 150 rokov. 

Vybral som sa na tie miesta pri jednej z mojich vychádzok. 
Že som v starom banskom teréne mi prezradili haldy a pingovisko v strmom teréne. Použil som klasickú metódu vyhľadávania - cik-cakové križovanie strmého terénu – takzvanú „rekognoskáciu“ .

Zrazu na mňa  v teréne vybaflo to, čo vedúci považoval za výčin hmyzu na papieri.
Jama - ba čo viac - poriadna jamisko. 
Prepadlina značných rozmerov. 
Bývam v okolí starých prepadlín veľmi obozretný, preto že ak sa neopatrnému osamelému turistovi či prieskumníkovi pri starej prepadline šmykne, nemusí to dobre dopadnúť. 
To je to miesto, kde na mape nechávajú odkaz "muchy"
Fotoaparát som so sebou nemal, ale vedel som podľa haldy , že som pravdepodobne našiel starú šachtu. Nie nejaký komín, ale podľa rozmerov starú ťažobnú šachtu.
Otázka znela: -akú šachtu? 

V mapách okrem nakreslenej prepadliny nič nie je, žiadny popis.



Rozsvietilo sa mi až po pár rokoch, keď som si po večeroch opakovane prečítal prepisovaný materiál  Inžiniera Arpáda Bergfesta - jedného z najväčších znalcov v celom revíri Štiavnických vrchov, o starých baniach v Hodruši. 
Jeho nikdy nevydané spisy sú studnicou poznania o histórii baníctva v stredoslovenskej banskej oblasti, aj keď dnes sa mnohí snažia pretlačiť na miesto Ing. Bergfesta, ťažko sa im to podarí. 

 Zaujala ma Bergfestom uvádzaná stať o sporoch Mikuláš šachty s Baňou Starovšechsvätých.
Zrazu mi zacvaklo - to čo opisuje, sedí topograficky s tou jamou, čo je na mapách vyznačená ako fľak. 
Musí to byť pozostatok starej hodrušskej šachty Mikuláš. 

Poloha pozostatku vyústenia Mikuláš šachty  na južnom úpätí Vtáčnika.
Čo píše Bergfest,  a čo Mikuláš šachta v Hodruši je

Mikuláš šachta patrí do skupiny veľmi starých stredovekých banských diel v Banskej Hodruši.  V spisoch banského súdu v Štiavnici bola v minulosti spomínaná veľmi často, ale dnes sa v Hodruši nenájde takmer nikto, kto by ju vedel lokalizovať.
Nemali by sme si ju mýliť s štôlňou Mikuláš,  -pamiatkou UNESCO ktorá sa nachádza priamo v historickom centre Hodruše, ani Mikuláš štôlňou v Dolných Hámroch -Kyslej. 
Väčšine laikov výrazy ako štôlňa, šachta a baňa splývajú do jedného celku - proste "baňa". 

Baníci však striktne rozdeľujú a rozlišujú šachtu – vertikálne banské dielo, štôlňu – horizontálne banské dielo (chodbu) a baňu či ťažiarstvo – súbor štôlní, šácht a dobývok v úradne pridelenom dobývacom poli. 

Až na niektoré výnimky sú o šachte Mikuláš – Nicolaus schacht  - známe zmienky len zo zachovaných písomností.  Na banských mapách ju dnes sotva nájdeme označenú menom, podľa vedomosti autora nie sú  k dispozícii žiadne banské mapy banských diel tejto starej bane.  (poznámka autora – nemýliť si prosím Hodrušskú šachtu Mikuláš ani s Belianskou Mikuláš šachtou, ktorá je podstatne mladšia

Ako však uvedieme neskôr , ťažiarstvo Mikuláš šachty vlastne zaniklo skôr, ako sa prax kreslenia banských máp vôbec v Uhorsku rozšírila, preto v neskoršej dobe potom  nebolo potrebné bane Hodrušskej Mikuláš šachty mapovať ani zakresľovať do novších máp. 

Vysvetlenie prečo tomu tak je, je vcelku prozaické: Napriek tomu že v najstarších dobách bola Mikuláš šachta samostatnou baňou a mala vytýčené vlastné dobývacie polia, zrejme sa časom  jej rudné zásoby vyčerpali, a banský závod šachty Mikuláš sa dostal do problémov .
 Nakoniec bolo toto ťažiarstvo podľa všetkých indícii pohltené silnejším susedom  s ktorým bola takmer neustále rozhádaná a v písomnostiach sa prestala objavovať pod menom Mikuláš šachta.

Historické udalosti vygumovali históriu Mikuláš šachty.

Tou susednou baňou, ktorá mala trochu viac šťastia na zásoby strieborno zlatej rudy, a túto príležitosť  patrične využila na pohltenie suseda, bola totiž baňa Allerheiligen – Hodrušanom a dnes už aj turistom známa Baňa Všetkých svätých. 
K tomu, že baňa a šachta Mikuláš zapadla prachom histórie určite prispel historický vývoj v blízkej Štiavnici.
Prapôvodný banský archív kráľovského banského mesta totiž  v roku 1443 zhorel pri veľkom požiari celého mesta, a v ňom sa zmenili na dym a popol stovky, možno tisíce cenných listín, ktoré by nám dnes odpovedali na otázky mnohých  súvislostí a nejasností, stratených v temnotách času.

Keď Jágerský biskup Šimon Rozgonyi (z Rozhanoviec)  a Levický hradný pán Ladislav Sárasi (zo Šároviec) v roku 1442 so svojimi vojskami vpadol do miest Pukanca a Štiavnice s úmyslom strestať ich vypálením  za bojový výpad Štiavničanov s Hodrušanmi proti opátstvu v Hronskom Beňadiku počas bojov o následníctvo trónu, asi by si sotvakto bol pomyslel, že taký útok vymaže podstatnú časť vedomostí o počiatkoch a najstaršej histórii baníctva stredoslovenskej banskej oblasti.   

Keď  archiválie strávi plameň, na väčšinu z toho, čo kedysi popisovali, sa rýchlo v zlých časoch zabudne. 
Časť dokumentov ohľadom štiavnických baní a banských miest sa možno ešte nejakú dobu zachovala vo vtedajšom  archíve v (Banskej) Bystrici, lenže aj Bystrica  v roku 1500 komplet ľahla popolom.

Väčšina  z toho, čo o baníctve pred rokom 1500 vieme, je pracne poskladané z útržkov zápisov ktoré oheň nezničil a zachovalo sa v iných, šťastnejších archívoch. 

Veľmi cenný zoznam starých banských diel "v zemi baníkov" vypracoval všestranne nadaný polyhistor Mathias Bel z Očovej – označovaný spolu s Mikovínym za „Ozdoby Uhorska“ . 
V kapitole Hontianska župa vo svojich Notíciách z roku 1717 nám Bel podáva zoznam známych baní v jednotlivých oblastiach štiavnických vrchov. 
Na rozdiel od mnohých iných autorov ich aj do istej miery lokalizoval v teréne a podľa vtedajších orientačných bodov - dolín, jarkov, významných stromov či domov. Lenže stromy časom uschnú a zhnijú, domy sa rozpadnú, zhoria alebo inak zaniknú, prípadne ich zbúrajú a prestavajú. Orientačné body sa stratia.     
Od  Mateja Bela tento zoznam doslovne poodpisovali neskorší historici baníctva Czeh, Lipold a iní neskôr známi znalci.
 Keďže ich diela sa vydávali  v opakovaných vydaniach vo viacerých jazykoch, časom sa začalo aj v odborných kruhoch  veriť, že tento zoznam je ich dielom. Starú Belu! – teda skôr starého Bela!  Zoznamy starých baní spracoval Matej Bel, nie jeho neskorší nasledovníci. 
Kvôli zhorenému archívu Štiavnickému aj Bystrickému sa však ani Matej Bel nedostal v zozname banských diel v čase hlbšie, než po začiatok 16. storočia. 
 
Spory o rudu

Šachta Mikuláš v historickom kontexte doplatila aj na svoju polohu. Jej hlavné fáracia dielo - šachta- bolo zahĺbené tesne pri hranici dobývacieho poľa  neskoršej bane Všetkých svätých   - pri  jeho severozápadnom okraji.  

Od najmenej cca. 13 - 14. Storočia   bolo starým baníkom známe , že  pod kótou Kamenčok a Vtáčnik sa nachádzajú hneď pod povrchom rudné žilníky plné striebra.  
Oprávnene  /z analógii vývoja baníctva) môžeme predpokladať, že baňa Všetkých svätých je staršia, preto že najvýhodnejšie pozície pri otváraní panenských rudných žíl sú na dne doliny. 

Aby situácia pri rozmotávaní zachlpeného klbka historických zmienok o baníctve v Hodruši bola čo najkomplikovanejšia, treba si uvedomiť, že dnešná baňa Všetkých svätých v minulosti pozostávala z najmenej 8 pôvodne samostatných ťažiarstiev, ktorých mená sa k tomu všetkému časom menili podľa toho, ako sa zjednocovali, nakupovali  a predávali ich podiely:

  • Klingsputten =Neuradschacht = Prostredná štolňa
  • Busenloch dedičná štolňa= neskor tiež Altrád dedičná= malá dedičná štôlňa v komplexe Všechsvätých
  • Altrád šachta = Lill šachta
  •  Mikuláš šachta
  • Handel Hodritsch ťažiarstvo
  • Feisstritz ťažiarstvo
  • Kleingappel ťažiarstvo
  • Katharina,  Hauerle, Schutzwand a viaceré ďalšie malé ťažiarstva ( napríklad Alte Leeg, Steinerschut, Kegelplatz, Rauchfang, Langen Stempel, Breite Zeche, Wasserbrucher, Gewöldigung a.i.) - to všetko sú dnes mená jednotlivých dobývok v zjednotenom banskom podniku, známom dnes pod menom Baňa Starovšechsvätých v Hodruši, ale v stredoveku to boli samostatné ťažiarske bane vlastnené rôznymi ťažiarstvami 
Je zaujímavé, že okrem Mikuláš šachty, ktorá mala vlastné fáracie dielo, sa všetky ostatné vyššie uvedené ťažiarstva museli spolu deliť o dve hlavné fáracie diela, ktoré spolu používali:
 Hornú a Prostrednú štôlňu bane Všetkých svätých. 
Ak ich spoločne používali, museli sa deliť aj o náklady na ich údržbu, vetranie a odvodňovanie spoločných priestorov bane.  Ako si na historickom príklade ukážeme, vlastne jedinou možnou cestou udržania ťažby bolo zjednocovanie drobných ťažiarstiev do spoločných „podnikov“. 
 
V ďalšom texte sa zameriame len na ťažiarstva Altrád a Mikuláš  , preto že ich spory o hranice dobývacích polí nám dajú predstavu o tom, ako tvrdo sa bojovalo o každý kus rudy striebra a zlata ukryté v podzemí.
Ťažiarstvo Altrad (teda Staré (vodné) koleso)  sa rozprestieralo  v dnešnej západnej a západo- severozápadnej  časti žilníku Všetkých Svätých. 
Ťažiarstvo Mikuláš šachty bolo prevažne v Severnej až severo-severo-západnej časti toho istého žilníka. 
Šachta Mikuláš má hlavné fáracie dielo -šachtu  s ústím v nadmorskej výške 570 metrov nad morom, zatiaľ čo Altrád baňa má hlavné fáracie dielo  - šachtu Fáraciu dnes zvanú Lill – vo výške 465 metrov, k tomu aj dvojicu fáracích prekopov. 
To všetko spolu znamená, že baňa Altrád je zrejme staršia , preto že si zaregistrovala  banské pole nižšie v doline, čo je jedinečný náskok . 
Kto má šachtu či štôlňu v banskom poli  vyústenú nižšie, má obrovskú výhodu: do priestoru ložiska rúd sa dostane rýchlejšie, má viacej zásob rudy a skôr dosiahne zisk, preto že voda z jeho hornej časti ložiska - nadložia - samospádom vytečie cez štôlne na povrch. 

Keď máte v horskom teréne dobývacie  pole pri dne doliny , máte zásoby rudy ako nad sebou, tak aj pod sebou. S tými zásobami ktoré sú pod dnom doliny, ktorou preteká potok, je trochu problém – všetky trhliny v horninách sú plné nazbieranej vody, ktorá sa stále dopĺňa puklinkami v skalách od vody potoka na dne doliny. 
Tento problém treba riešiť nákladným čerpaním.

Vyššie položená šachta (Mikuláš) musela vynaložiť  nepomerne vyššie náklady na hĺbenie banských diel , kým dosiahla v tom istom ložisku porovnateľnú hĺbku ako Altrád. 
Väčšinou vyššie položené dobývacie pole nemá štartovaciu výhodu ľahkoprístupných rúd nad sebou, má však zase na druhej strane výhodu v odvodňovaní. 
Nižšie položené bane (včítane tých konkurenčných) všetku vodu ,ktorú by inak vyššie bane museli čerpať, jednoducho samospádom "vypustia" zo skalného masívu pri razení chodieb. 

Jeden z najväčších znalcov pomerov baníctva v Štiavnických horách  Ing. Arpád Bergfest  obsiahlo popisuje ako boli v 16. storočí ťažiarstva Mikuláš šachty a Altrád šachty vo „vojnovom stave“
Keďže bane v tejto časti revíru boli činné možno už od 13 storočia , v 16.storočí v žilníku Všetkých svätých už obe konkurenčné  ťažiarstva vyberali len slabšie rudy, to najbohatšie a najlepšie nehlboko pod povrchom už bolo dávno vyrúbané a vytavené v početných hutách v Banskej Hodruši.

 Zostatkové slabšie rudy sa teda vyberali cca 100 metrov od dna doliny nahor, a 100 metrov od dna doliny nadol , až pod úroveň dnešnej Hodrušskej dedičnej štolne. Tu však bol už spomenutý problém s vodou, preto že od cca. 14 storočia razená Hodrušská dedičná štolňa ešte v 15 storočí nebola vyrazená až pod žilník Všetkých svätých. 

Do dobývok Neuradschacht sa dedičná štôlňa prerazila až v roku 1566.
 Ako sa ukazovalo v priebehu postupu storočí, čím viac na sever, tým bola ruda v žilníku (roj, zhluk viacerých menších žíl) slabšia. Podľa píng a odvalov mnohých menších štôlní sa ruda ťahala skôr smerom na severozápad od šachty Mikuláš, ale do masívu vrchu Vtáčnika veľmi  hlboko nešla.

Ťažiarstvo  Mikuláš preto potrebovalo ísť do hĺbky, alebo na juh.
 V hĺbke pod poľom Mikuláš šachty smerom na juh však už bolo ťažiarstvo Altrád . 

Altrád ťažiarstvo zase nemohlo ísť  na juh, lebo tam bol povrch dna doliny, smerom nadol malo problémy s vodou, a tak muselo smerovať na severozápad a nahor.
 Lenže tá časť rudy podľa odvekého a písaného banského práva patrila zase Mikuláš šachte.

  Jednoducho povedané, prírodné podmienky nasmerovali  obe ťažiarstva Altrád a Mikuláš proti sebe. 
Raz, ešte v 15 storočí ťažiari z Altrád šachty vyťažili z poľa šachty Mikuláš rudu v hodnote 600 zlatých.

Bergfest vo svojich rukopisoch píše:
„ Keď Mikuláš šachta už vyťažila najvrchnejšie čiastky žily, a Altrád šachta pre vodu už nemohla pokračovať v práci hlbšie , prinútená bola Mikuláš šachta nadol a Altrád šachta smerom nahor postupovať s dobývaním  a tak sa stále približovali k sebe. 
A preto že nemali máp , myslela si každá stránka, že pracuje na svojom poli a protivníka držala za zlodeja (rudy).  Altrád šachta pre toto (zlodejstvo) zasypala jalovinou jednu šachticu ťažiarstva Mikuláš šachty. 
Spor sa vyriešil banským súdom v roku1536 priaznivo pre Altrád šachtu.  Po tomto bol pokoj medzi ťažiarstvami asi 20 rokov." 

Vlastníkom ťažiarstva Mikuláš bol Pavol Rubigall, 
Altrád šachtu vlastnil Hieronymus Saly, obaja súčasníci boli štiavnickí waldburgeri a mešťanostovia, a obaja sa neskôr v dielach Jozefa Horáka dostali aj do literárnej klasiky Sloveských románov.
 
Prvý písomný záznam o vymeraní hraníc banských polí  banským kompasom je z Hodruše

Bergfest ďalej píše:

"Dňa 26. Júna 1552 urobili obe ťažiarstvá písomnú dohodu, že si budú navzájom pomáhať, hranice budú rešpektovať a priateľsky sa budú chovať pri všetkom.
 V roku 1554 ale vnikli baníci Mikuláš šachty do poľa Altrád šachty vydobytím žily  v dĺžke cca 4 metre (2 siahy). Keď boli na to upozornení, nedovolili urobiť nutné banské meračské práce na vytýčenie hranice (polí) cez svoje dobývky."

Salyovská Altrád šachta zažalovala protivníka - Rubigallovskú Mikuláš šachtu opäť na Banskom súde. 
Dňa  18.1. 1555 bol tento spor riešený na banskom súde za prítomnosti zástupcov 6 banských miest, jednalo sa teda o veľký a vážny právny spor. 
Rozsudok znel opäť v neprospech Mikuláš šachty.

Bergfest opäť píše: 
Dňa 12.III. 1555 bola medzi obomi baňami  v podzemí vymeraná hranica.
 Pri tomto meraní banských diel bol použitý banský kompas, a toto je vôbec prvá písomná zmienka o použití banskomeračského kompasu v baniach Štiavnických vrchov, aj na území Slovenska.  

Pre úplnosť údajov musíme dodať, že dnes je už známa staršia zmienka o použití banského kompasu pri vymeriavaní banských diel zo Španej Doliny z roku 1535, teda o dvadsať rokov skôr. Možno hovoriť maximálne o prvom zázname použitia kompasu v Štiavnických vrchoch. 

Okrem kompasu bol možno už vtedy použitý aj banský závesný uhlomer s olovnicou a takzvaný "šíncojg" čo je zvláštna bansko-meračská reťaz s článkami presne stanovenej dĺžky - predchodca dnešných meračských kovových pásiem s minimálnou rozťažnosťou. 
Týmto jednoduchým súborom nástrojov sa dajú banské diela a jaskyne merať dodnes, aj bez zložitých a citlivých elektronických a optických prístrojov.

Je však pravdepodobné, že na zameranie hraníc banského poľa bol použitý  univerzálny banský kompas, ktorý bol síce ešte príložníkového typu, ale mohol mať integrovaný aj sklonomer, dokonca aj olovnicu

Dobre si ho prezrite, pochádza z približne rovnakej doby ako spory o rudu v Hodruši

Veľmi pekný banský kompas z kráľovských zbierok prístrojov v Drážďanoch. Pochádza z 80tich rokov 16 storočia, teda okolo 1580. Vôbec sa nepodobá dnešným banským kompasom, ale je vybavený ukazovateľom uhlov smeru, dokonca aj sklonomerným uhlomerom . Čerešničkou na tortičke je pidiolovnička  pri zvislom hriadeli. Ak vám nie je jasné, ako tento banský kompas fungoval, napíšte mi do komentára, a ja to dodatočne vysvetlím, preto že nechcem príspevok naťahovať odbočkami. Foto z Wikimedie, viď odkaz v Zdrojoch 
Banský meračský kompas bol zásadne vylepšený až o  sto rokov neskôr v prvej polovici 17. storočia (1632) českým montánnym všeumelcom Baltazárom Rösslerom, ktorý vybavil príložníkový kompas  kardanovým závesom ktorý ho držal   aj pri úklonných banských dielach vo vodorovnej polohe, vybavený aj  s úchytmi - háčikmi  na meračskú šnúru, a sklonomerný uhlomer s olovnicou sa stal už oddeleným prístrojom. 
 Baltazár Rössler sa ako evanjelik pri náboženskom prenasledovaní počas 30 ročnej vojny musel uchýliť do nemeckých banských miest. Hoci sa narodil a žil v Čechách, vypracoval sa až v Nemecku a preto je Nemcami považovaný za Nemca . Dá sa povedať, že Rőssler dosahoval, pokiaľ sa úrovne vedomostí o baníctve a hutníctve týka, úroveň Georga Agricolu, len za sebou nezanechal také písomné diela. 


Nákres Rősslerovho vylepšenia banského kompasu s šnúrovým a kardanovým závesom je druhý zľava v hornej rade. Tento sa už dnešným kompasom do bane podobá veľmi. Ostatné kruhy sú rôzne delenia stupníc merania smerov. Dodnes sa banské kompasy používa stupňová aj grádová stupnica - obe paralelne. Ružica je teda rozdelená buď na 360 dielikov, alebo 400 dielikov  

Rösslerova konštrukcia  závesného kompasu sa prakticky nezmenená  v podzemí používa  ako lacná a pomerne presná alternatíva digitálnych prístrojov dodnes , teda viac ako 380 rokov.

Takáto zostava jednoduchých mechanických zariadení stačí každému, aj nevyškolenému meračovi bez patričného vzdelania v odbore bohato na základné pomeranie  bane alebo jaskyne. 

Ako to celé súdne sporenie v Hodruši vlastne dopadlo?  

Handel Hodritsch (dedičná) štôlňa  sa 60 hĺbkových  metrov pod Prostrednou štôlňou prerazila do tzv. „hlbokých“ vodou zaplavených dobývok Neuradschachtu  v roku 1566. 
Všetka voda spod dna doliny postupne  dedičnou štôlňou vytiekla, a baňa Všetkých svätých je od tých dôb prakticky suchá od povrchu až po 5.obzor – teda dnešnú Hodrušskú dedičnú štôlňu. Aj úroveň až po 14 hodrušský obzor ( 12ty štiavnický - Voznickú dedičnú) je už takmer bez vody.

Prerážka Hodrušskej dedičnej štôlne (Handel Hodritsch) do vtedy zatopených Neuradschachtovných dobývok je dnes  2100 metrov od jej vyústenia na povrch a v celej dĺžke, až pod dnešnú Baňu všetkých Svätých bola vyrazená len kresaním kladivkom a želiezkom. 
1300 metrov pod Leuthaus šachtu a smerom na Finsterortské bane však bolo  od Hodrušskej dedičnej štôlne vyrazených už do roku 1494, teda v čase, keď Kolumbus ešte ani nestačil doručiť správu o tom, že objavil domnelú "Indiu". 

Zvyšných 800 metrov  bolo smerom pod baňu Všechsvätých razených (s prestávkami kvôli baníckym vzburám a nepokojom) ešte 71 rokov . 
To je priemerne 11 metrov za rok,  v skutočnosti však kvôli  neželaným „prestávkam“ to mohlo byť priemerne 15 – 16 metrov za rok.  Dnes sa v 1280 tich  metroch starej  dedičnej štôlne Handel Hodritsch  napája na jej úroveň „Nová“ Hodrušská dedičná štôlňa cisára Františka z 18. storočia. 

Zlé časy a zánik ťažiarstva Mikuláš šachty 
   
Ťažiarstvu Altrád sa v roku 1555 už darilo zle, a nakoniec 9.januára 1571 zaniklo -spojením sa s ťažiarstvami Handel Hodritsch, Busenloch, Neuradschacht a Brenner šachtovným ťažiarstvom .

Spojená baňa bola nazvaná  Alt Allerheilige – Starovšechsvätých, a od 9.Januára 1571 patrila pod zjednotené ťažiarstvo Brenner.  

Čo sa stalo s ťažiarstvom Mikuláš šachty sa síce v dochovaných zápisoch banského súdu jednoznačne neuvádza, ale zrejme sa tiež stalo súčasťou mocného ťažiarstva Brenner, ktoré bolo v tej dobe najväčším a najbohatším banským podnikom v Štiavnických vrchoch . 

Do zápisu Banského súdu o založení ťažiarstva  Brenner sa ako svedkovia podpísali aj kráľovskí komisári Jakub Gienger, David Hag a Ulrich Dreiling, bola to teda vtedy veľmi významná udalosť.

Spoluvlastníkmi Ťažiarstva Brenner  (ktoré vlastnilo prakticky všetky najbohatšie bane v revíri  V Hodruši, Belej, Štiavnici, Piargu ) založeného roku 1571 a skrachovaného roku 1640 boli bohatí ťažiari Schall , Rössel, Rubigall ,  a samozrejme Ján Brenner.

Ale v tej dobe si už na najlepšie súkromné bane dlhšie brúsil zuby postupne mocnejúci Kráľovský banský erár, ktorý kupuje ešte v roku 1578 prvú z hodrušských taviacich hút od Dóczyovcov. (O miestach, kde ležali Hodrušské strieborné huty, ktorých bolo viac ako v Štiavnici, napíšem v inom spise

Nakoniec sa  eráru podarilo - až na malé výnimky-  skúpiť všetky najlepšie bane a celkovo ovládnuť baníctvo v Štiavnických vrchoch. Urobili to klasickým spôsobom -cez štátne pôžičky peňazí ktoré súkromné ťažiarstva často nevládali splácať a štát následne ich majetky získal do svojho vlastníctva – dalo by sa povedať, že na slabšie podniky uvalili v zlých časoch "štátne exekúcie". 
To je však už iný príbeh. 

Vráťme sa ešte na moment k Mikuláš šachte. 

Pri ústí  na povrch má dnes stredne hlboká pinga priemer cca. 10 metrov,  je už ale zasypaná  do hĺbky nejakých  10 metrov od úrovne ohlbne . Zásyp z veľkej miery pochádza z 20 storočia, keď sa tesne pri hornom okraji lievika budovala lesná cesta okolo Vtáčnika, a materiál do nej natlačili buldozéry.  
Smerom na juh je v stene šachtovnej pingy rozoznateľná krátka štôlnička, ktorou sa zrejme vypúšťala čerpaná voda zo šachty počas jej hĺbenia a prevádzky, až kým nebola prepojená banskými dielami s Altrád šachtovnými dielami .
Zvislá šachta je zarazená v podloží žíl, ktoré dobývala vo svojom poli, teda na východ od nich, na samom kraji svojho dobývacieho poľa. 
To jest hranice, kvôli ktorej sa dostala do dôležitého zápisu v banskom archíve, ktorý sa nám dochoval. 
V dnešnej dobe teda táto „jama v lese“- ústie šachty Mikuláš  predstavuje okrem listiny, kde je to zapísané,  jedinú hmatateľnú nehnuteľnú pamiatku na dôležitý míľnik banského meračstva u nás - prvé zaznamenané použitie banského kompasu




-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 K.Ivan, máj 2017 – september 2019

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. 

Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho prípadne pozmenené ako svoje vlastné dielo. 
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Použitá literatúra a pramene:

Ing Arpád Bergfest: Hodruša , kópia nevydaného diela

Fotokópie Máp bane Starovšechsvätých - z archívov autora


Martin Beneš, Petr Pauliš : Z historie hornického kompasu, Časopis Minerál , ročník XIX, číslo 3/2011