Mikuláš šachta v Banskej Hodruši

Niektoré príbehy začínajú celkom obyčajne.

Pred 20 rokmi sme sa na meračskom oddelení bane zaoberali baňou Všetkých svätých po jej prefáraní.

 Kým si človek baňu aspoň trochu nepobehá, aj pre baníka je mapka zo začiatku len zmäťou čiar, aj v prípade, keď sú na mape jednotlivé obzory odlíšené farbami.

V to leto sme boli na prieskume práve tohto starého banského diela, ktoré dnes návštevníci hodrušského múzea a bane poznajú ako Prostrednú štôlňu Všetkých Svätých v Hodruši.

Študovali sme na banskej mape z 1. československej republiky kadiaľ sme prešli , kam až sme sa dostali. 

Vedúci vytiahol ešte jeden mapový list list , malej kópie mapy tej istej bane, ale starší o nejakých 150 rokov, z roku 1824 (nakreslená meračom J.J. Gőllnerom) . 
Porovnávali sme banské diela či mapy súhlasia . 

Zaujalo ma ale čudný detail - akási škvrna na severozápadnom okraji banskej mapy.

Čo je toto? - ťukol som do mapy. 

"Ále, to bude asi nejaká zaschnutá kvapka od kávy, alebo sa tam mucha vysrala... " odtušil vedúci. Hmmmm, nepovedal som nič, ale urobil som si v pamäti malú poznámočku.

Göllnerova mapa priestoru baní okolo Všetkých svätých z roku 1824. "mucha sa poondiala" bodkovane pri ľavom hornom rohu pri styku hraníc banských polí - červenej a modrej linke

O pár mesiacov na to sme študovali zase nejakú mapu Všetkých svätých, ktorú doniesli skopírovanú z vtedajšieho Štátneho Ústredného Banského Archívu v Štiavnici. 

Napodiv, na tom istom mieste na samom severozápadnom okraji starej bane Všetkých Svätých bolo opäť niečo vyznačené. Vyzeralo to ako pavučinka, či letokruhy rezu polienka - sústredné kruhy. 
A toto je čo vyznačené?, opäť mi nedalo, a položil som tú istú otázku. 

Odpoveď bola tá istá, že sa tam asi mucha vysrala. 

Vedúci je považovaný za znalca s r.o. , ale 100% znalec starých banských diel Hodruše Emil Kamody už bol pár mesiacov na pravde božej, a tak som tú mapovú zvláštnôstku už nemal s kým prekonzultovať.

Vŕtalo mi to hlavou, preto že mi prišlo divné, že by sa mucha bola "posrala" na dvoch rozdielnych mapách, medzi ktorými bol vekový rozdiel 12 rokov - ale vždy sa to stalo na tom istom mieste. 

Staršia mapa toho istého z roku 1812. Tu sa "mucha poondiala" tiež pri hranici banského poľa, trochu vľavo od stredu horného okraja fotky,  

Zaumienil som si, že to miesto preskúmam, preto že nejasný objekt nakreslený na oboch mapách bude niečo iné, než "odkaz" nejakej muchy spred viac ako 150 rokov. 

Vybral som sa na tie miesta pri jednej z mojich vychádzok. 

Že som v starom banskom teréne mi prezradili haldy a pingovisko v strmom teréne. Použil som klasickú metódu vyhľadávania - cik-cakové križovanie strmého terénu – takzvanú „rekognoskáciu“ .

Zrazu na mňa  v teréne vybaflo to, čo vedúci považoval za výčin hmyzu na papieri.

Jama - ba čo viac - poriadna jamisko. 

Prepadlina značných rozmerov. 

Bývam v okolí starých prepadlín veľmi obozretný, preto že ak sa neopatrnému osamelému turistovi či prieskumníkovi pri starej prepadline šmykne, nemusí to dobre dopadnúť. 

To je to miesto, kde na mape nechávajú odkaz "muchy"

Fotoaparát som so sebou nemal, ale vedel som podľa haldy , že som pravdepodobne našiel starú šachtu. Nie nejaký komín, ale podľa rozmerov starú ťažobnú šachtu.

Otázka znela: -akú šachtu? 

V mapách okrem nakreslenej prepadliny nič nie je, žiadny popis.

Rozsvietilo sa mi až po pár rokoch, keď som si po večeroch opakovane prečítal prepisovaný materiál  Inžiniera Arpáda Bergfesta - jedného z najväčších znalcov v celom revíri Štiavnických vrchov, o starých baniach v Hodruši. 

Jeho nikdy nevydané spisy sú studnicou poznania o histórii baníctva v stredoslovenskej banskej oblasti, aj keď dnes sa mnohí snažia pretlačiť na miesto Ing. Bergfesta, ťažko sa im to podarí. 

 Zaujala ma Bergfestom uvádzaná stať o sporoch Mikuláš šachty s Baňou Starovšechsvätých.

Zrazu mi zacvaklo - to čo opisuje, sedí topograficky s tou jamou, čo je na mapách vyznačená ako fľak. 

Musí to byť pozostatok starej hodrušskej šachty Mikuláš. 

Poloha pozostatku vyústenia Mikuláš šachty  na južnom úpätí Vtáčnika.

Čo píše Bergfest,  a čo Mikuláš šachta v Hodruši je

Mikuláš šachta patrí do skupiny veľmi starých stredovekých banských diel v Banskej Hodruši.  V spisoch banského súdu v Štiavnici bola v minulosti spomínaná veľmi často, ale dnes sa v Hodruši nenájde takmer nikto, kto by ju vedel lokalizovať.

Nemali by sme si ju mýliť s štôlňou Mikuláš,  -pamiatkou UNESCO ktorá sa nachádza priamo v historickom centre Hodruše, ani Mikuláš štôlňou v Dolných Hámroch -Kyslej. 

Väčšine laikov výrazy ako štôlňa, šachta a baňa splývajú do jedného celku - proste "baňa". 

Baníci však striktne rozdeľujú a rozlišujú šachtu – vertikálne banské dielo, štôlňu – horizontálne banské dielo (chodbu) a baňu či ťažiarstvo – súbor štôlní, šácht a dobývok v úradne pridelenom dobývacom poli. 

Až na niektoré výnimky sú o šachte Mikuláš – Nicolaus schacht  - známe zmienky len zo zachovaných písomností.  Na banských mapách ju dnes sotva nájdeme označenú menom, podľa vedomosti autora nie sú  k dispozícii žiadne banské mapy banských diel tejto starej bane.  (poznámka autora – nemýliť si prosím Hodrušskú šachtu Mikuláš ani s Belianskou Mikuláš šachtou, ktorá je podstatne mladšia) 

Ako však uvedieme neskôr , ťažiarstvo Mikuláš šachty vlastne zaniklo skôr, ako sa prax kreslenia banských máp vôbec v Uhorsku rozšírila, preto v neskoršej dobe potom  nebolo potrebné bane Hodrušskej Mikuláš šachty mapovať ani zakresľovať do novších máp. 

Vysvetlenie prečo tomu tak je, je vcelku prozaické: Napriek tomu že v najstarších dobách bola Mikuláš šachta samostatnou baňou a mala vytýčené vlastné dobývacie polia, zrejme sa časom  jej rudné zásoby vyčerpali, a banský závod šachty Mikuláš sa dostal do problémov .

 Nakoniec bolo toto ťažiarstvo podľa všetkých indícii pohltené silnejším susedom  s ktorým bola takmer neustále rozhádaná a v písomnostiach sa prestala objavovať pod menom Mikuláš šachta.

Historické udalosti vygumovali históriu Mikuláš šachty.

Tou susednou baňou, ktorá mala trochu viac šťastia na zásoby strieborno zlatej rudy, a túto príležitosť  patrične využila na pohltenie suseda, bola totiž baňa Allerheiligen – Hodrušanom a dnes už aj turistom známa Baňa Všetkých svätých. 

K tomu, že baňa a šachta Mikuláš zapadla prachom histórie určite prispel historický vývoj v blízkej Štiavnici.

Prapôvodný banský archív kráľovského banského mesta totiž  v roku 1443 zhorel pri veľkom požiari celého mesta, a v ňom sa zmenili na dym a popol stovky, možno tisíce cenných listín, ktoré by nám dnes odpovedali na otázky mnohých  súvislostí a nejasností, stratených v temnotách času.

Keď Jágerský biskup Šimon Rozgonyi (z Rozhanoviec)  a Levický hradný pán Ladislav Sárasi (zo Šároviec) v roku 1442 so svojimi vojskami vpadol do miest Pukanca a Štiavnice s úmyslom strestať ich vypálením  za bojový výpad Štiavničanov s Hodrušanmi proti opátstvu v Hronskom Beňadiku počas bojov o následníctvo trónu, asi by si sotvakto bol pomyslel, že taký útok vymaže podstatnú časť vedomostí o počiatkoch a najstaršej histórii baníctva stredoslovenskej banskej oblasti.   

Keď  archiválie strávi plameň, na väčšinu z toho, čo kedysi popisovali, sa rýchlo v zlých časoch zabudne. 

Časť dokumentov ohľadom štiavnických baní a banských miest sa možno ešte nejakú dobu zachovala vo vtedajšom  archíve v (Banskej) Bystrici, lenže aj Bystrica  v roku 1500 komplet ľahla popolom.

Väčšina  z toho, čo o baníctve pred rokom 1500 vieme, je pracne poskladané z útržkov zápisov ktoré oheň nezničil a zachovalo sa v iných, šťastnejších archívoch. 

Veľmi cenný zoznam starých banských diel "v zemi baníkov" vypracoval všestranne nadaný polyhistor Mathias Bel z Očovej – označovaný spolu s Mikovínym za „Ozdoby Uhorska“ . 

V kapitole Hontianska župa vo svojich Notíciách z roku 1717 nám Bel podáva zoznam známych baní v jednotlivých oblastiach štiavnických vrchov. 
Na rozdiel od mnohých iných autorov ich aj do istej miery lokalizoval v teréne a podľa vtedajších orientačných bodov - dolín, jarkov, významných stromov či domov. Lenže stromy časom uschnú a zhnijú, domy sa rozpadnú, zhoria alebo inak zaniknú, prípadne ich zbúrajú a prestavajú. Orientačné body sa stratia.     

Od  Mateja Bela tento zoznam doslovne poodpisovali neskorší historici baníctva Czeh, Lipold a iní neskôr známi znalci.

 Keďže ich diela sa vydávali  v opakovaných vydaniach vo viacerých jazykoch, časom sa začalo aj v odborných kruhoch  veriť, že tento zoznam je ich dielom. Starú Belu! – teda skôr starého Bela!  Zoznamy starých baní spracoval Matej Bel, nie jeho neskorší nasledovníci. 

Kvôli zhorenému archívu Štiavnickému aj Bystrickému sa však ani Matej Bel nedostal v zozname banských diel v čase hlbšie, než po začiatok 16. storočia. 

 

Spory o rudu

Šachta Mikuláš v historickom kontexte doplatila aj na svoju polohu. Jej hlavné fáracia dielo - šachta- bolo zahĺbené tesne pri hranici dobývacieho poľa  neskoršej bane Všetkých svätých   - pri  jeho severozápadnom okraji.  

Od najmenej cca. 13 - 14. Storočia  už  bolo starým baníkom známe , že  pod kótou Kamenčok a Vtáčnik sa nachádzajú hneď pod povrchom rudné žilníky plné striebra.  

Oprávnene  /z analógii vývoja baníctva) môžeme predpokladať, že baňa Všetkých svätých je staršia, preto že najvýhodnejšie pozície pri otváraní panenských rudných žíl sú na dne doliny. 

Aby situácia pri rozmotávaní zachlpeného klbka historických zmienok o baníctve v Hodruši bola čo najkomplikovanejšia, treba si uvedomiť, že dnešná baňa Všetkých svätých v minulosti pozostávala z najmenej 8 pôvodne samostatných ťažiarstiev, ktorých mená sa k tomu všetkému časom menili podľa toho, ako sa zjednocovali, nakupovali  a predávali ich podiely:

• Klingsputten =Neuradschacht = Prostredná štolňa
• Busenloch dedičná štolňa= neskor tiež Altrád dedičná= malá dedičná štôlňa v komplexe Všechsvätých
• Altrád šachta = Lill šachta
•  Mikuláš šachta
• Handel Hodritsch ťažiarstvo
• Feisstritz ťažiarstvo
• Kleingappel ťažiarstvo
• Katharina,  Hauerle, Schutzwand a viaceré ďalšie malé ťažiarstva ( napríklad Alte Leeg, Steinerschut, Kegelplatz, Rauchfang, Langen Stempel, Breite Zeche, Wasserbrucher, Gewöldigung a.i.) - to všetko sú dnes mená jednotlivých dobývok v zjednotenom banskom podniku, známom dnes pod menom Baňa Starovšechsvätých v Hodruši, ale v stredoveku to boli samostatné ťažiarske bane vlastnené rôznymi ťažiarstvami 

Je zaujímavé, že okrem Mikuláš šachty, ktorá mala vlastné fáracie dielo, sa všetky ostatné vyššie uvedené ťažiarstva museli spolu deliť o dve hlavné fáracie diela, ktoré spolu používali:

 Hornú a Prostrednú štôlňu bane Všetkých svätých. 

Ak ich spoločne používali, museli sa deliť aj o náklady na ich údržbu, vetranie a odvodňovanie spoločných priestorov bane.  Ako si na historickom príklade ukážeme, vlastne jedinou možnou cestou udržania ťažby bolo zjednocovanie drobných ťažiarstiev do spoločných „podnikov“. 

 

V ďalšom texte sa zameriame len na ťažiarstva Altrád a Mikuláš  , preto že ich spory o hranice dobývacích polí nám dajú predstavu o tom, ako tvrdo sa bojovalo o každý kus rudy striebra a zlata ukryté v podzemí.

Ťažiarstvo Altrad (teda Staré (vodné) koleso)  sa rozprestieralo  v dnešnej západnej a západo- severozápadnej  časti žilníku Všetkých Svätých. 

Ťažiarstvo Mikuláš šachty bolo prevažne v Severnej až severo-severo-západnej časti toho istého žilníka. 

Šachta Mikuláš má hlavné fáracie dielo -šachtu  s ústím v nadmorskej výške 570 metrov nad morom, zatiaľ čo Altrád baňa má hlavné fáracie dielo  - šachtu Fáraciu dnes zvanú Lill – vo výške 465 metrov, k tomu aj dvojicu fáracích prekopov. 

To všetko spolu znamená, že baňa Altrád je zrejme staršia , preto že si zaregistrovala  banské pole nižšie v doline, čo je jedinečný náskok . 

Kto má šachtu či štôlňu v banskom poli  vyústenú nižšie, má obrovskú výhodu: do priestoru ložiska rúd sa dostane rýchlejšie, má viacej zásob rudy a skôr dosiahne zisk, preto že voda z jeho hornej časti ložiska - nadložia - samospádom vytečie cez štôlne na povrch. 

Keď máte v horskom teréne dobývacie  pole pri dne doliny , máte zásoby rudy ako nad sebou, tak aj pod sebou. S tými zásobami ktoré sú pod dnom doliny, ktorou preteká potok, je trochu problém – všetky trhliny v horninách sú plné nazbieranej vody, ktorá sa stále dopĺňa puklinkami v skalách od vody potoka na dne doliny. 

Tento problém treba riešiť nákladným čerpaním.

Vyššie položená šachta (Mikuláš) musela vynaložiť  nepomerne vyššie náklady na hĺbenie banských diel , kým dosiahla v tom istom ložisku porovnateľnú hĺbku ako Altrád. 

Väčšinou vyššie položené dobývacie pole nemá štartovaciu výhodu ľahkoprístupných rúd nad sebou, má však zase na druhej strane výhodu v odvodňovaní. 

Nižšie položené bane (včítane tých konkurenčných) všetku vodu ,ktorú by inak vyššie bane museli čerpať, jednoducho samospádom "vypustia" zo skalného masívu pri razení chodieb. 

Jeden z najväčších znalcov pomerov baníctva v Štiavnických horách  Ing. Arpád Bergfest  obsiahlo popisuje ako boli v 16. storočí ťažiarstva Mikuláš šachty a Altrád šachty vo „vojnovom stave“

Keďže bane v tejto časti revíru boli činné možno už od 13 storočia , v 16.storočí v žilníku Všetkých svätých už obe konkurenčné  ťažiarstva vyberali len slabšie rudy, to najbohatšie a najlepšie nehlboko pod povrchom už bolo dávno vyrúbané a vytavené v početných hutách v Banskej Hodruši.

 Zostatkové slabšie rudy sa teda vyberali cca 100 metrov od dna doliny nahor, a 100 metrov od dna doliny nadol , až pod úroveň dnešnej Hodrušskej dedičnej štolne. Tu však bol už spomenutý problém s vodou, preto že od cca. 14 storočia razená Hodrušská dedičná štolňa ešte v 15 storočí nebola vyrazená až pod žilník Všetkých svätých. 

Do dobývok Neuradschacht sa dedičná štôlňa prerazila až v roku 1566.

 Ako sa ukazovalo v priebehu postupu storočí, čím viac na sever, tým bola ruda v žilníku (roj, zhluk viacerých menších žíl) slabšia. Podľa píng a odvalov mnohých menších štôlní sa ruda ťahala skôr smerom na severozápad od šachty Mikuláš, ale do masívu vrchu Vtáčnika veľmi  hlboko nešla.

Ťažiarstvo  Mikuláš preto potrebovalo ísť do hĺbky, alebo na juh.

 V hĺbke pod poľom Mikuláš šachty smerom na juh však už bolo ťažiarstvo Altrád . 

Altrád ťažiarstvo zase nemohlo ísť  na juh, lebo tam bol povrch dna doliny, smerom nadol malo problémy s vodou, a tak muselo smerovať na severozápad a nahor.

 Lenže tá časť rudy podľa odvekého a písaného banského práva patrila zase Mikuláš šachte.

  Jednoducho povedané, prírodné podmienky nasmerovali  obe ťažiarstva Altrád a Mikuláš proti sebe. 

Raz, ešte v 15 storočí ťažiari z Altrád šachty vyťažili z poľa šachty Mikuláš rudu v hodnote 600 zlatých.

Bergfest vo svojich rukopisoch píše:

„ Keď Mikuláš šachta už vyťažila najvrchnejšie čiastky žily, a Altrád šachta pre vodu už nemohla pokračovať v práci hlbšie , prinútená bola Mikuláš šachta nadol a Altrád šachta smerom nahor postupovať s dobývaním  a tak sa stále približovali k sebe. 

A preto že nemali máp , myslela si každá stránka, že pracuje na svojom poli a protivníka držala za zlodeja (rudy).  Altrád šachta pre toto (zlodejstvo) zasypala jalovinou jednu šachticu ťažiarstva Mikuláš šachty. 

Spor sa vyriešil banským súdom v roku1536 priaznivo pre Altrád šachtu.  Po tomto bol pokoj medzi ťažiarstvami asi 20 rokov." 

Vlastníkom ťažiarstva Mikuláš bol Pavol Rubigall, 

Altrád šachtu vlastnil Hieronymus Saly, obaja súčasníci boli štiavnickí waldburgeri a mešťanostovia, a obaja sa neskôr v dielach Jozefa Horáka dostali aj do literárnej klasiky Sloveských románov.

 

Prvý písomný záznam o vymeraní hraníc banských polí  banským kompasom je z Hodruše

Bergfest ďalej píše:

"Dňa 26. Júna 1552 urobili obe ťažiarstvá písomnú dohodu, že si budú navzájom pomáhať, hranice budú rešpektovať a priateľsky sa budú chovať pri všetkom.

 V roku 1554 ale vnikli baníci Mikuláš šachty do poľa Altrád šachty vydobytím žily  v dĺžke cca 4 metre (2 siahy). Keď boli na to upozornení, nedovolili urobiť nutné banské meračské práce na vytýčenie hranice (polí) cez svoje dobývky."

Salyovská Altrád šachta zažalovala protivníka - Rubigallovskú Mikuláš šachtu opäť na Banskom súde. 

Dňa  18.1. 1555 bol tento spor riešený na banskom súde za prítomnosti zástupcov 6 banských miest, jednalo sa teda o veľký a vážny právny spor. 

Rozsudok znel opäť v neprospech Mikuláš šachty.

Bergfest opäť píše: 

Dňa 12.III. 1555 bola medzi obomi baňami  v podzemí vymeraná hranica.

 Pri tomto meraní banských diel bol použitý banský kompas, a toto je vôbec prvá písomná zmienka o použití banskomeračského kompasu v baniach Štiavnických vrchov, aj na území Slovenska.  

Pre úplnosť údajov musíme dodať, že dnes je už známa staršia zmienka o použití banského kompasu pri vymeriavaní banských diel zo Španej Doliny z roku 1535, teda o dvadsať rokov skôr. Možno hovoriť maximálne o prvom zázname použitia kompasu v Štiavnických vrchoch. 

Okrem kompasu bol možno už vtedy použitý aj banský závesný uhlomer s olovnicou a takzvaný "šíncojg" čo je zvláštna bansko-meračská reťaz s článkami presne stanovenej dĺžky - predchodca dnešných meračských kovových pásiem s minimálnou rozťažnosťou. 

Týmto jednoduchým súborom nástrojov sa dajú banské diela a jaskyne merať dodnes, aj bez zložitých a citlivých elektronických a optických prístrojov.

Je však pravdepodobné, že na zameranie hraníc banského poľa bol použitý  univerzálny banský kompas, ktorý bol síce ešte príložníkového typu, ale mohol mať integrovaný aj sklonomer, dokonca aj olovnicu

Dobre si ho prezrite, pochádza z približne rovnakej doby ako spory o rudu v Hodruši

Veľmi pekný banský kompas z kráľovských zbierok prístrojov v Drážďanoch. Pochádza z 80tich rokov 16 storočia, teda okolo 1580. Vôbec sa nepodobá dnešným banským kompasom, ale je vybavený ukazovateľom uhlov smeru, dokonca aj sklonomerným uhlomerom . Čerešničkou na tortičke je pidiolovnička  pri zvislom hriadeli. Ak vám nie je jasné, ako tento banský kompas fungoval, napíšte mi do komentára, a ja to dodatočne vysvetlím, preto že nechcem príspevok naťahovať odbočkami. Foto z Wikimedie, viď odkaz v Zdrojoch 

Banský meračský kompas bol zásadne vylepšený až o  sto rokov neskôr v prvej polovici 17. storočia (1632) českým montánnym všeumelcom Baltazárom Rösslerom, ktorý vybavil príložníkový kompas  kardanovým závesom ktorý ho držal   aj pri úklonných banských dielach vo vodorovnej polohe, vybavený aj  s úchytmi - háčikmi  na meračskú šnúru, a sklonomerný uhlomer s olovnicou sa stal už oddeleným prístrojom. 

 Baltazár Rössler sa ako evanjelik pri náboženskom prenasledovaní počas 30 ročnej vojny musel uchýliť do nemeckých banských miest. Hoci sa narodil a žil v Čechách, vypracoval sa až v Nemecku a preto je Nemcami považovaný za Nemca . Dá sa povedať, že Rőssler dosahoval, pokiaľ sa úrovne vedomostí o baníctve a hutníctve týka, úroveň Georga Agricolu, len za sebou nezanechal také písomné diela. 

Nákres Rősslerovho vylepšenia banského kompasu s šnúrovým a kardanovým závesom je druhý zľava v hornej rade. Tento sa už dnešným kompasom do bane podobá veľmi. Ostatné kruhy sú rôzne delenia stupníc merania smerov. Dodnes sa banské kompasy používa stupňová aj grádová stupnica - obe paralelne. Ružica je teda rozdelená buď na 360 dielikov, alebo 400 dielikov  

Rösslerova konštrukcia  závesného kompasu sa prakticky nezmenená  v podzemí používa  ako lacná a pomerne presná alternatíva digitálnych prístrojov dodnes , teda viac ako 380 rokov.

Takáto zostava jednoduchých mechanických zariadení stačí každému, aj nevyškolenému meračovi bez patričného vzdelania v odbore bohato na základné pomeranie  bane alebo jaskyne. 

Ako to celé súdne sporenie v Hodruši vlastne dopadlo?  

Handel Hodritsch (dedičná) štôlňa  sa 60 hĺbkových  metrov pod Prostrednou štôlňou prerazila do tzv. „hlbokých“ vodou zaplavených dobývok Neuradschachtu  v roku 1566. 

Všetka voda spod dna doliny postupne  dedičnou štôlňou vytiekla, a baňa Všetkých svätých je od tých dôb prakticky suchá od povrchu až po 5.obzor – teda dnešnú Hodrušskú dedičnú štôlňu. Aj úroveň až po 14 hodrušský obzor ( 12ty štiavnický - Voznickú dedičnú) je už takmer bez vody.

Prerážka Hodrušskej dedičnej štôlne (Handel Hodritsch) do vtedy zatopených Neuradschachtovných dobývok je dnes  2100 metrov od jej vyústenia na povrch a v celej dĺžke, až pod dnešnú Baňu všetkých Svätých bola vyrazená len kresaním kladivkom a želiezkom. 

1300 metrov pod Leuthaus šachtu a smerom na Finsterortské bane však bolo  od Hodrušskej dedičnej štôlne vyrazených už do roku 1494, teda v čase, keď Kolumbus ešte ani nestačil doručiť správu o tom, že objavil domnelú "Indiu". 

Zvyšných 800 metrov  bolo smerom pod baňu Všechsvätých razených (s prestávkami kvôli baníckym vzburám a nepokojom) ešte 71 rokov . 

To je priemerne 11 metrov za rok,  v skutočnosti však kvôli  neželaným „prestávkam“ to mohlo byť priemerne 15 – 16 metrov za rok.  Dnes sa v 1280 tich  metroch starej  dedičnej štôlne Handel Hodritsch  napája na jej úroveň „Nová“ Hodrušská dedičná štôlňa cisára Františka z 18. storočia. 

Zlé časy a zánik ťažiarstva Mikuláš šachty 
   

Ťažiarstvu Altrád sa v roku 1555 už darilo zle, a nakoniec 9.januára 1571 zaniklo -spojením sa s ťažiarstvami Handel Hodritsch, Busenloch, Neuradschacht a Brenner šachtovným ťažiarstvom .

Spojená baňa bola nazvaná  Alt Allerheilige – Starovšechsvätých, a od 9.Januára 1571 patrila pod zjednotené ťažiarstvo Brenner.  

Čo sa stalo s ťažiarstvom Mikuláš šachty sa síce v dochovaných zápisoch banského súdu jednoznačne neuvádza, ale zrejme sa tiež stalo súčasťou mocného ťažiarstva Brenner, ktoré bolo v tej dobe najväčším a najbohatším banským podnikom v Štiavnických vrchoch . 

Do zápisu Banského súdu o založení ťažiarstva  Brenner sa ako svedkovia podpísali aj kráľovskí komisári Jakub Gienger, David Hag a Ulrich Dreiling, bola to teda vtedy veľmi významná udalosť.

Spoluvlastníkmi Ťažiarstva Brenner  (ktoré vlastnilo prakticky všetky najbohatšie bane v revíri  V Hodruši, Belej, Štiavnici, Piargu ) založeného roku 1571 a skrachovaného roku 1640 boli bohatí ťažiari Schall , Rössel, Rubigall ,  a samozrejme Ján Brenner.

Ale v tej dobe si už na najlepšie súkromné bane dlhšie brúsil zuby postupne mocnejúci Kráľovský banský erár, ktorý kupuje ešte v roku 1578 prvú z hodrušských taviacich hút od Dóczyovcov. (O miestach, kde ležali Hodrušské strieborné huty, ktorých bolo viac ako v Štiavnici, napíšem v inom spise) 

Nakoniec sa  eráru podarilo - až na malé výnimky-  skúpiť všetky najlepšie bane a celkovo ovládnuť baníctvo v Štiavnických vrchoch. Urobili to klasickým spôsobom -cez štátne pôžičky peňazí ktoré súkromné ťažiarstva často nevládali splácať a štát následne ich majetky získal do svojho vlastníctva – dalo by sa povedať, že na slabšie podniky uvalili v zlých časoch "štátne exekúcie". 

To je však už iný príbeh. 

Vráťme sa ešte na moment k Mikuláš šachte. 

Pri ústí  na povrch má dnes stredne hlboká pinga priemer cca. 10 metrov,  je už ale zasypaná  do hĺbky nejakých  10 metrov od úrovne ohlbne . Zásyp z veľkej miery pochádza z 20 storočia, keď sa tesne pri hornom okraji lievika budovala lesná cesta okolo Vtáčnika, a materiál do nej natlačili buldozéry.  

Smerom na juh je v stene šachtovnej pingy rozoznateľná krátka štôlnička, ktorou sa zrejme vypúšťala čerpaná voda zo šachty počas jej hĺbenia a prevádzky, až kým nebola prepojená banskými dielami s Altrád šachtovnými dielami .

Zvislá šachta je zarazená v podloží žíl, ktoré dobývala vo svojom poli, teda na východ od nich, na samom kraji svojho dobývacieho poľa. 

To jest hranice, kvôli ktorej sa dostala do dôležitého zápisu v banskom archíve, ktorý sa nám dochoval. 

V dnešnej dobe teda táto „jama v lese“- ústie šachty Mikuláš  predstavuje okrem listiny, kde je to zapísané,  jedinú hmatateľnú nehnuteľnú pamiatku na dôležitý míľnik banského meračstva u nás - prvé zaznamenané použitie banského kompasu

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 K.Ivan, máj 2017 – september 2019

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. 

Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho prípadne pozmenené ako svoje vlastné dielo. 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Použitá literatúra a pramene:

Ing Arpád Bergfest: Hodruša , kópia nevydaného diela

Fotokópie Máp bane Starovšechsvätých - z archívov autora

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Miner%27s_compass_for_surveying_mines,_probably_Augsburg,_c._1585_-_Mathematisch-Physikalischer_Salon,_Dresden_-_DSC08004.JPG

https://de.wikipedia.org/wiki/Balthasar_R%C3%B6sler

Martin Beneš, Petr Pauliš : Z historie hornického kompasu, Časopis Minerál , ročník XIX, číslo 3/2011