Translate

Zobrazují se příspěvky se štítkem#Allerheilige bergwerk. Zobrazit všechny příspěvky
Zobrazují se příspěvky se štítkem#Allerheilige bergwerk. Zobrazit všechny příspěvky

neděle 8. září 2019

Mikuláš šachta v Banskej Hodruši


Niektoré príbehy začínajú celkom obyčajne.

Pred 20 rokmi sme sa na meračskom oddelení bane zaoberali baňou Všetkých svätých po jej prefáraní.
 Kým si človek baňu aspoň trochu nepobehá, aj pre baníka je mapka zo začiatku len zmäťou čiar, aj v prípade, keď sú na mape jednotlivé obzory odlíšené farbami.

V to leto sme boli na prieskume práve tohto starého banského diela, ktoré dnes návštevníci hodrušského múzea a bane poznajú ako Prostrednú štôlňu Všetkých Svätých v Hodruši.
Študovali sme na banskej mape z 1. československej republiky kadiaľ sme prešli , kam až sme sa dostali. 
Vedúci vytiahol ešte jeden mapový list list , malej kópie mapy tej istej bane, ale starší o nejakých 150 rokov, z roku 1824 (nakreslená meračom J.J. Gőllnerom) . 
Porovnávali sme banské diela či mapy súhlasia . 
Zaujalo ma ale čudný detail - akási škvrna na severozápadnom okraji banskej mapy.
Čo je toto? - ťukol som do mapy. 
"Ále, to bude asi nejaká zaschnutá kvapka od kávy, alebo sa tam mucha vysrala... " odtušil vedúci. Hmmmm, nepovedal som nič, ale urobil som si v pamäti malú poznámočku.

Göllnerova mapa priestoru baní okolo Všetkých svätých z roku 1824. "mucha sa poondiala" bodkovane pri ľavom hornom rohu pri styku hraníc banských polí - červenej a modrej linke
O pár mesiacov na to sme študovali zase nejakú mapu Všetkých svätých, ktorú doniesli skopírovanú z vtedajšieho Štátneho Ústredného Banského Archívu v Štiavnici. 
Napodiv, na tom istom mieste na samom severozápadnom okraji starej bane Všetkých Svätých bolo opäť niečo vyznačené. Vyzeralo to ako pavučinka, či letokruhy rezu polienka - sústredné kruhy. 
A toto je čo vyznačené?, opäť mi nedalo, a položil som tú istú otázku. 
Odpoveď bola tá istá, že sa tam asi mucha vysrala. 

Vedúci je považovaný za znalca s r.o. , ale 100% znalec starých banských diel Hodruše Emil Kamody už bol pár mesiacov na pravde božej, a tak som tú mapovú zvláštnôstku už nemal s kým prekonzultovať.

Vŕtalo mi to hlavou, preto že mi prišlo divné, že by sa mucha bola "posrala" na dvoch rozdielnych mapách, medzi ktorými bol vekový rozdiel 12 rokov - ale vždy sa to stalo na tom istom mieste. 
Staršia mapa toho istého z roku 1812. Tu sa "mucha poondiala" tiež pri hranici banského poľa, trochu vľavo od stredu horného okraja fotky,  
Zaumienil som si, že to miesto preskúmam, preto že nejasný objekt nakreslený na oboch mapách bude niečo iné, než "odkaz" nejakej muchy spred viac ako 150 rokov. 

Vybral som sa na tie miesta pri jednej z mojich vychádzok. 
Že som v starom banskom teréne mi prezradili haldy a pingovisko v strmom teréne. Použil som klasickú metódu vyhľadávania - cik-cakové križovanie strmého terénu – takzvanú „rekognoskáciu“ .

Zrazu na mňa  v teréne vybaflo to, čo vedúci považoval za výčin hmyzu na papieri.
Jama - ba čo viac - poriadna jamisko. 
Prepadlina značných rozmerov. 
Bývam v okolí starých prepadlín veľmi obozretný, preto že ak sa neopatrnému osamelému turistovi či prieskumníkovi pri starej prepadline šmykne, nemusí to dobre dopadnúť. 
To je to miesto, kde na mape nechávajú odkaz "muchy"
Fotoaparát som so sebou nemal, ale vedel som podľa haldy , že som pravdepodobne našiel starú šachtu. Nie nejaký komín, ale podľa rozmerov starú ťažobnú šachtu.
Otázka znela: -akú šachtu? 

V mapách okrem nakreslenej prepadliny nič nie je, žiadny popis.



Rozsvietilo sa mi až po pár rokoch, keď som si po večeroch opakovane prečítal prepisovaný materiál  Inžiniera Arpáda Bergfesta - jedného z najväčších znalcov v celom revíri Štiavnických vrchov, o starých baniach v Hodruši. 
Jeho nikdy nevydané spisy sú studnicou poznania o histórii baníctva v stredoslovenskej banskej oblasti, aj keď dnes sa mnohí snažia pretlačiť na miesto Ing. Bergfesta, ťažko sa im to podarí. 

 Zaujala ma Bergfestom uvádzaná stať o sporoch Mikuláš šachty s Baňou Starovšechsvätých.
Zrazu mi zacvaklo - to čo opisuje, sedí topograficky s tou jamou, čo je na mapách vyznačená ako fľak. 
Musí to byť pozostatok starej hodrušskej šachty Mikuláš. 

Poloha pozostatku vyústenia Mikuláš šachty  na južnom úpätí Vtáčnika.
Čo píše Bergfest,  a čo Mikuláš šachta v Hodruši je

Mikuláš šachta patrí do skupiny veľmi starých stredovekých banských diel v Banskej Hodruši.  V spisoch banského súdu v Štiavnici bola v minulosti spomínaná veľmi často, ale dnes sa v Hodruši nenájde takmer nikto, kto by ju vedel lokalizovať.
Nemali by sme si ju mýliť s štôlňou Mikuláš,  -pamiatkou UNESCO ktorá sa nachádza priamo v historickom centre Hodruše, ani Mikuláš štôlňou v Dolných Hámroch -Kyslej. 
Väčšine laikov výrazy ako štôlňa, šachta a baňa splývajú do jedného celku - proste "baňa". 

Baníci však striktne rozdeľujú a rozlišujú šachtu – vertikálne banské dielo, štôlňu – horizontálne banské dielo (chodbu) a baňu či ťažiarstvo – súbor štôlní, šácht a dobývok v úradne pridelenom dobývacom poli. 

Až na niektoré výnimky sú o šachte Mikuláš – Nicolaus schacht  - známe zmienky len zo zachovaných písomností.  Na banských mapách ju dnes sotva nájdeme označenú menom, podľa vedomosti autora nie sú  k dispozícii žiadne banské mapy banských diel tejto starej bane.  (poznámka autora – nemýliť si prosím Hodrušskú šachtu Mikuláš ani s Belianskou Mikuláš šachtou, ktorá je podstatne mladšia) 

Ako však uvedieme neskôr , ťažiarstvo Mikuláš šachty vlastne zaniklo skôr, ako sa prax kreslenia banských máp vôbec v Uhorsku rozšírila, preto v neskoršej dobe potom  nebolo potrebné bane Hodrušskej Mikuláš šachty mapovať ani zakresľovať do novších máp. 

Vysvetlenie prečo tomu tak je, je vcelku prozaické: Napriek tomu že v najstarších dobách bola Mikuláš šachta samostatnou baňou a mala vytýčené vlastné dobývacie polia, zrejme sa časom  jej rudné zásoby vyčerpali, a banský závod šachty Mikuláš sa dostal do problémov .
 Nakoniec bolo toto ťažiarstvo podľa všetkých indícii pohltené silnejším susedom  s ktorým bola takmer neustále rozhádaná a v písomnostiach sa prestala objavovať pod menom Mikuláš šachta.

Historické udalosti vygumovali históriu Mikuláš šachty.

Tou susednou baňou, ktorá mala trochu viac šťastia na zásoby strieborno zlatej rudy, a túto príležitosť  patrične využila na pohltenie suseda, bola totiž baňa Allerheiligen – Hodrušanom a dnes už aj turistom známa Baňa Všetkých svätých. 
K tomu, že baňa a šachta Mikuláš zapadla prachom histórie určite prispel historický vývoj v blízkej Štiavnici.
Prapôvodný banský archív kráľovského banského mesta totiž  v roku 1443 zhorel pri veľkom požiari celého mesta, a v ňom sa zmenili na dym a popol stovky, možno tisíce cenných listín, ktoré by nám dnes odpovedali na otázky mnohých  súvislostí a nejasností, stratených v temnotách času.

Keď Jágerský biskup Šimon Rozgonyi (z Rozhanoviec)  a Levický hradný pán Ladislav Sárasi (zo Šároviec) v roku 1442 so svojimi vojskami vpadol do miest Pukanca a Štiavnice s úmyslom strestať ich vypálením  za bojový výpad Štiavničanov s Hodrušanmi proti opátstvu v Hronskom Beňadiku počas bojov o následníctvo trónu, asi by si sotvakto bol pomyslel, že taký útok vymaže podstatnú časť vedomostí o počiatkoch a najstaršej histórii baníctva stredoslovenskej banskej oblasti.   

Keď  archiválie strávi plameň, na väčšinu z toho, čo kedysi popisovali, sa rýchlo v zlých časoch zabudne. 
Časť dokumentov ohľadom štiavnických baní a banských miest sa možno ešte nejakú dobu zachovala vo vtedajšom  archíve v (Banskej) Bystrici, lenže aj Bystrica  v roku 1500 komplet ľahla popolom.

Väčšina  z toho, čo o baníctve pred rokom 1500 vieme, je pracne poskladané z útržkov zápisov ktoré oheň nezničil a zachovalo sa v iných, šťastnejších archívoch. 

Veľmi cenný zoznam starých banských diel "v zemi baníkov" vypracoval všestranne nadaný polyhistor Mathias Bel z Očovej – označovaný spolu s Mikovínym za „Ozdoby Uhorska“ . 
V kapitole Hontianska župa vo svojich Notíciách z roku 1717 nám Bel podáva zoznam známych baní v jednotlivých oblastiach štiavnických vrchov. 
Na rozdiel od mnohých iných autorov ich aj do istej miery lokalizoval v teréne a podľa vtedajších orientačných bodov - dolín, jarkov, významných stromov či domov. Lenže stromy časom uschnú a zhnijú, domy sa rozpadnú, zhoria alebo inak zaniknú, prípadne ich zbúrajú a prestavajú. Orientačné body sa stratia.     
Od  Mateja Bela tento zoznam doslovne poodpisovali neskorší historici baníctva Czeh, Lipold a iní neskôr známi znalci.
 Keďže ich diela sa vydávali  v opakovaných vydaniach vo viacerých jazykoch, časom sa začalo aj v odborných kruhoch  veriť, že tento zoznam je ich dielom. Starú Belu! – teda skôr starého Bela!  Zoznamy starých baní spracoval Matej Bel, nie jeho neskorší nasledovníci. 
Kvôli zhorenému archívu Štiavnickému aj Bystrickému sa však ani Matej Bel nedostal v zozname banských diel v čase hlbšie, než po začiatok 16. storočia. 
 
Spory o rudu

Šachta Mikuláš v historickom kontexte doplatila aj na svoju polohu. Jej hlavné fáracia dielo - šachta- bolo zahĺbené tesne pri hranici dobývacieho poľa  neskoršej bane Všetkých svätých   - pri  jeho severozápadnom okraji.  

Od najmenej cca. 13 - 14. Storočia  už  bolo starým baníkom známe , že  pod kótou Kamenčok a Vtáčnik sa nachádzajú hneď pod povrchom rudné žilníky plné striebra.  
Oprávnene  /z analógii vývoja baníctva) môžeme predpokladať, že baňa Všetkých svätých je staršia, preto že najvýhodnejšie pozície pri otváraní panenských rudných žíl sú na dne doliny. 

Aby situácia pri rozmotávaní zachlpeného klbka historických zmienok o baníctve v Hodruši bola čo najkomplikovanejšia, treba si uvedomiť, že dnešná baňa Všetkých svätých v minulosti pozostávala z najmenej 8 pôvodne samostatných ťažiarstiev, ktorých mená sa k tomu všetkému časom menili podľa toho, ako sa zjednocovali, nakupovali  a predávali ich podiely:

  • Klingsputten =Neuradschacht = Prostredná štolňa
  • Busenloch dedičná štolňa= neskor tiež Altrád dedičná= malá dedičná štôlňa v komplexe Všechsvätých
  • Altrád šachta = Lill šachta
  •  Mikuláš šachta
  • Handel Hodritsch ťažiarstvo
  • Feisstritz ťažiarstvo
  • Kleingappel ťažiarstvo
  • Katharina,  Hauerle, Schutzwand a viaceré ďalšie malé ťažiarstva ( napríklad Alte Leeg, Steinerschut, Kegelplatz, Rauchfang, Langen Stempel, Breite Zeche, Wasserbrucher, Gewöldigung a.i.) - to všetko sú dnes mená jednotlivých dobývok v zjednotenom banskom podniku, známom dnes pod menom Baňa Starovšechsvätých v Hodruši, ale v stredoveku to boli samostatné ťažiarske bane vlastnené rôznymi ťažiarstvami 
Je zaujímavé, že okrem Mikuláš šachty, ktorá mala vlastné fáracie dielo, sa všetky ostatné vyššie uvedené ťažiarstva museli spolu deliť o dve hlavné fáracie diela, ktoré spolu používali:
 Hornú a Prostrednú štôlňu bane Všetkých svätých. 
Ak ich spoločne používali, museli sa deliť aj o náklady na ich údržbu, vetranie a odvodňovanie spoločných priestorov bane.  Ako si na historickom príklade ukážeme, vlastne jedinou možnou cestou udržania ťažby bolo zjednocovanie drobných ťažiarstiev do spoločných „podnikov“. 
 
V ďalšom texte sa zameriame len na ťažiarstva Altrád a Mikuláš  , preto že ich spory o hranice dobývacích polí nám dajú predstavu o tom, ako tvrdo sa bojovalo o každý kus rudy striebra a zlata ukryté v podzemí.
Ťažiarstvo Altrad (teda Staré (vodné) koleso)  sa rozprestieralo  v dnešnej západnej a západo- severozápadnej  časti žilníku Všetkých Svätých. 
Ťažiarstvo Mikuláš šachty bolo prevažne v Severnej až severo-severo-západnej časti toho istého žilníka. 
Šachta Mikuláš má hlavné fáracie dielo -šachtu  s ústím v nadmorskej výške 570 metrov nad morom, zatiaľ čo Altrád baňa má hlavné fáracie dielo  - šachtu Fáraciu dnes zvanú Lill – vo výške 465 metrov, k tomu aj dvojicu fáracích prekopov. 
To všetko spolu znamená, že baňa Altrád je zrejme staršia , preto že si zaregistrovala  banské pole nižšie v doline, čo je jedinečný náskok . 
Kto má šachtu či štôlňu v banskom poli  vyústenú nižšie, má obrovskú výhodu: do priestoru ložiska rúd sa dostane rýchlejšie, má viacej zásob rudy a skôr dosiahne zisk, preto že voda z jeho hornej časti ložiska - nadložia - samospádom vytečie cez štôlne na povrch. 

Keď máte v horskom teréne dobývacie  pole pri dne doliny , máte zásoby rudy ako nad sebou, tak aj pod sebou. S tými zásobami ktoré sú pod dnom doliny, ktorou preteká potok, je trochu problém – všetky trhliny v horninách sú plné nazbieranej vody, ktorá sa stále dopĺňa puklinkami v skalách od vody potoka na dne doliny. 
Tento problém treba riešiť nákladným čerpaním.

Vyššie položená šachta (Mikuláš) musela vynaložiť  nepomerne vyššie náklady na hĺbenie banských diel , kým dosiahla v tom istom ložisku porovnateľnú hĺbku ako Altrád. 
Väčšinou vyššie položené dobývacie pole nemá štartovaciu výhodu ľahkoprístupných rúd nad sebou, má však zase na druhej strane výhodu v odvodňovaní. 
Nižšie položené bane (včítane tých konkurenčných) všetku vodu ,ktorú by inak vyššie bane museli čerpať, jednoducho samospádom "vypustia" zo skalného masívu pri razení chodieb. 

Jeden z najväčších znalcov pomerov baníctva v Štiavnických horách  Ing. Arpád Bergfest  obsiahlo popisuje ako boli v 16. storočí ťažiarstva Mikuláš šachty a Altrád šachty vo „vojnovom stave“
Keďže bane v tejto časti revíru boli činné možno už od 13 storočia , v 16.storočí v žilníku Všetkých svätých už obe konkurenčné  ťažiarstva vyberali len slabšie rudy, to najbohatšie a najlepšie nehlboko pod povrchom už bolo dávno vyrúbané a vytavené v početných hutách v Banskej Hodruši.

 Zostatkové slabšie rudy sa teda vyberali cca 100 metrov od dna doliny nahor, a 100 metrov od dna doliny nadol , až pod úroveň dnešnej Hodrušskej dedičnej štolne. Tu však bol už spomenutý problém s vodou, preto že od cca. 14 storočia razená Hodrušská dedičná štolňa ešte v 15 storočí nebola vyrazená až pod žilník Všetkých svätých. 

Do dobývok Neuradschacht sa dedičná štôlňa prerazila až v roku 1566.
 Ako sa ukazovalo v priebehu postupu storočí, čím viac na sever, tým bola ruda v žilníku (roj, zhluk viacerých menších žíl) slabšia. Podľa píng a odvalov mnohých menších štôlní sa ruda ťahala skôr smerom na severozápad od šachty Mikuláš, ale do masívu vrchu Vtáčnika veľmi  hlboko nešla.

Ťažiarstvo  Mikuláš preto potrebovalo ísť do hĺbky, alebo na juh.
 V hĺbke pod poľom Mikuláš šachty smerom na juh však už bolo ťažiarstvo Altrád . 

Altrád ťažiarstvo zase nemohlo ísť  na juh, lebo tam bol povrch dna doliny, smerom nadol malo problémy s vodou, a tak muselo smerovať na severozápad a nahor.
 Lenže tá časť rudy podľa odvekého a písaného banského práva patrila zase Mikuláš šachte.

  Jednoducho povedané, prírodné podmienky nasmerovali  obe ťažiarstva Altrád a Mikuláš proti sebe. 
Raz, ešte v 15 storočí ťažiari z Altrád šachty vyťažili z poľa šachty Mikuláš rudu v hodnote 600 zlatých.

Bergfest vo svojich rukopisoch píše:
„ Keď Mikuláš šachta už vyťažila najvrchnejšie čiastky žily, a Altrád šachta pre vodu už nemohla pokračovať v práci hlbšie , prinútená bola Mikuláš šachta nadol a Altrád šachta smerom nahor postupovať s dobývaním  a tak sa stále približovali k sebe. 
A preto že nemali máp , myslela si každá stránka, že pracuje na svojom poli a protivníka držala za zlodeja (rudy).  Altrád šachta pre toto (zlodejstvo) zasypala jalovinou jednu šachticu ťažiarstva Mikuláš šachty. 
Spor sa vyriešil banským súdom v roku1536 priaznivo pre Altrád šachtu.  Po tomto bol pokoj medzi ťažiarstvami asi 20 rokov." 

Vlastníkom ťažiarstva Mikuláš bol Pavol Rubigall, 
Altrád šachtu vlastnil Hieronymus Saly, obaja súčasníci boli štiavnickí waldburgeri a mešťanostovia, a obaja sa neskôr v dielach Jozefa Horáka dostali aj do literárnej klasiky Sloveských románov.
 
Prvý písomný záznam o vymeraní hraníc banských polí  banským kompasom je z Hodruše

Bergfest ďalej píše:

"Dňa 26. Júna 1552 urobili obe ťažiarstvá písomnú dohodu, že si budú navzájom pomáhať, hranice budú rešpektovať a priateľsky sa budú chovať pri všetkom.
 V roku 1554 ale vnikli baníci Mikuláš šachty do poľa Altrád šachty vydobytím žily  v dĺžke cca 4 metre (2 siahy). Keď boli na to upozornení, nedovolili urobiť nutné banské meračské práce na vytýčenie hranice (polí) cez svoje dobývky."

Salyovská Altrád šachta zažalovala protivníka - Rubigallovskú Mikuláš šachtu opäť na Banskom súde. 
Dňa  18.1. 1555 bol tento spor riešený na banskom súde za prítomnosti zástupcov 6 banských miest, jednalo sa teda o veľký a vážny právny spor. 
Rozsudok znel opäť v neprospech Mikuláš šachty.

Bergfest opäť píše: 
Dňa 12.III. 1555 bola medzi obomi baňami  v podzemí vymeraná hranica.
 Pri tomto meraní banských diel bol použitý banský kompas, a toto je vôbec prvá písomná zmienka o použití banskomeračského kompasu v baniach Štiavnických vrchov, aj na území Slovenska.  

Pre úplnosť údajov musíme dodať, že dnes je už známa staršia zmienka o použití banského kompasu pri vymeriavaní banských diel zo Španej Doliny z roku 1535, teda o dvadsať rokov skôr. Možno hovoriť maximálne o prvom zázname použitia kompasu v Štiavnických vrchoch. 

Okrem kompasu bol možno už vtedy použitý aj banský závesný uhlomer s olovnicou a takzvaný "šíncojg" čo je zvláštna bansko-meračská reťaz s článkami presne stanovenej dĺžky - predchodca dnešných meračských kovových pásiem s minimálnou rozťažnosťou. 
Týmto jednoduchým súborom nástrojov sa dajú banské diela a jaskyne merať dodnes, aj bez zložitých a citlivých elektronických a optických prístrojov.

Je však pravdepodobné, že na zameranie hraníc banského poľa bol použitý  univerzálny banský kompas, ktorý bol síce ešte príložníkového typu, ale mohol mať integrovaný aj sklonomer, dokonca aj olovnicu

Dobre si ho prezrite, pochádza z približne rovnakej doby ako spory o rudu v Hodruši

Veľmi pekný banský kompas z kráľovských zbierok prístrojov v Drážďanoch. Pochádza z 80tich rokov 16 storočia, teda okolo 1580. Vôbec sa nepodobá dnešným banským kompasom, ale je vybavený ukazovateľom uhlov smeru, dokonca aj sklonomerným uhlomerom . Čerešničkou na tortičke je pidiolovnička  pri zvislom hriadeli. Ak vám nie je jasné, ako tento banský kompas fungoval, napíšte mi do komentára, a ja to dodatočne vysvetlím, preto že nechcem príspevok naťahovať odbočkami. Foto z Wikimedie, viď odkaz v Zdrojoch 
Banský meračský kompas bol zásadne vylepšený až o  sto rokov neskôr v prvej polovici 17. storočia (1632) českým montánnym všeumelcom Baltazárom Rösslerom, ktorý vybavil príložníkový kompas  kardanovým závesom ktorý ho držal   aj pri úklonných banských dielach vo vodorovnej polohe, vybavený aj  s úchytmi - háčikmi  na meračskú šnúru, a sklonomerný uhlomer s olovnicou sa stal už oddeleným prístrojom. 
 Baltazár Rössler sa ako evanjelik pri náboženskom prenasledovaní počas 30 ročnej vojny musel uchýliť do nemeckých banských miest. Hoci sa narodil a žil v Čechách, vypracoval sa až v Nemecku a preto je Nemcami považovaný za Nemca . Dá sa povedať, že Rőssler dosahoval, pokiaľ sa úrovne vedomostí o baníctve a hutníctve týka, úroveň Georga Agricolu, len za sebou nezanechal také písomné diela. 


Nákres Rősslerovho vylepšenia banského kompasu s šnúrovým a kardanovým závesom je druhý zľava v hornej rade. Tento sa už dnešným kompasom do bane podobá veľmi. Ostatné kruhy sú rôzne delenia stupníc merania smerov. Dodnes sa banské kompasy používa stupňová aj grádová stupnica - obe paralelne. Ružica je teda rozdelená buď na 360 dielikov, alebo 400 dielikov  

Rösslerova konštrukcia  závesného kompasu sa prakticky nezmenená  v podzemí používa  ako lacná a pomerne presná alternatíva digitálnych prístrojov dodnes , teda viac ako 380 rokov.

Takáto zostava jednoduchých mechanických zariadení stačí každému, aj nevyškolenému meračovi bez patričného vzdelania v odbore bohato na základné pomeranie  bane alebo jaskyne. 

Ako to celé súdne sporenie v Hodruši vlastne dopadlo?  

Handel Hodritsch (dedičná) štôlňa  sa 60 hĺbkových  metrov pod Prostrednou štôlňou prerazila do tzv. „hlbokých“ vodou zaplavených dobývok Neuradschachtu  v roku 1566. 
Všetka voda spod dna doliny postupne  dedičnou štôlňou vytiekla, a baňa Všetkých svätých je od tých dôb prakticky suchá od povrchu až po 5.obzor – teda dnešnú Hodrušskú dedičnú štôlňu. Aj úroveň až po 14 hodrušský obzor ( 12ty štiavnický - Voznickú dedičnú) je už takmer bez vody.

Prerážka Hodrušskej dedičnej štôlne (Handel Hodritsch) do vtedy zatopených Neuradschachtovných dobývok je dnes  2100 metrov od jej vyústenia na povrch a v celej dĺžke, až pod dnešnú Baňu všetkých Svätých bola vyrazená len kresaním kladivkom a želiezkom. 
1300 metrov pod Leuthaus šachtu a smerom na Finsterortské bane však bolo  od Hodrušskej dedičnej štôlne vyrazených už do roku 1494, teda v čase, keď Kolumbus ešte ani nestačil doručiť správu o tom, že objavil domnelú "Indiu". 

Zvyšných 800 metrov  bolo smerom pod baňu Všechsvätých razených (s prestávkami kvôli baníckym vzburám a nepokojom) ešte 71 rokov . 
To je priemerne 11 metrov za rok,  v skutočnosti však kvôli  neželaným „prestávkam“ to mohlo byť priemerne 15 – 16 metrov za rok.  Dnes sa v 1280 tich  metroch starej  dedičnej štôlne Handel Hodritsch  napája na jej úroveň „Nová“ Hodrušská dedičná štôlňa cisára Františka z 18. storočia. 

Zlé časy a zánik ťažiarstva Mikuláš šachty 
   
Ťažiarstvu Altrád sa v roku 1555 už darilo zle, a nakoniec 9.januára 1571 zaniklo -spojením sa s ťažiarstvami Handel Hodritsch, Busenloch, Neuradschacht a Brenner šachtovným ťažiarstvom .

Spojená baňa bola nazvaná  Alt Allerheilige – Starovšechsvätých, a od 9.Januára 1571 patrila pod zjednotené ťažiarstvo Brenner.  

Čo sa stalo s ťažiarstvom Mikuláš šachty sa síce v dochovaných zápisoch banského súdu jednoznačne neuvádza, ale zrejme sa tiež stalo súčasťou mocného ťažiarstva Brenner, ktoré bolo v tej dobe najväčším a najbohatším banským podnikom v Štiavnických vrchoch . 

Do zápisu Banského súdu o založení ťažiarstva  Brenner sa ako svedkovia podpísali aj kráľovskí komisári Jakub Gienger, David Hag a Ulrich Dreiling, bola to teda vtedy veľmi významná udalosť.

Spoluvlastníkmi Ťažiarstva Brenner  (ktoré vlastnilo prakticky všetky najbohatšie bane v revíri  V Hodruši, Belej, Štiavnici, Piargu ) založeného roku 1571 a skrachovaného roku 1640 boli bohatí ťažiari Schall , Rössel, Rubigall ,  a samozrejme Ján Brenner.

Ale v tej dobe si už na najlepšie súkromné bane dlhšie brúsil zuby postupne mocnejúci Kráľovský banský erár, ktorý kupuje ešte v roku 1578 prvú z hodrušských taviacich hút od Dóczyovcov. (O miestach, kde ležali Hodrušské strieborné huty, ktorých bolo viac ako v Štiavnici, napíšem v inom spise) 

Nakoniec sa  eráru podarilo - až na malé výnimky-  skúpiť všetky najlepšie bane a celkovo ovládnuť baníctvo v Štiavnických vrchoch. Urobili to klasickým spôsobom -cez štátne pôžičky peňazí ktoré súkromné ťažiarstva často nevládali splácať a štát následne ich majetky získal do svojho vlastníctva – dalo by sa povedať, že na slabšie podniky uvalili v zlých časoch "štátne exekúcie". 
To je však už iný príbeh. 

Vráťme sa ešte na moment k Mikuláš šachte. 

Pri ústí  na povrch má dnes stredne hlboká pinga priemer cca. 10 metrov,  je už ale zasypaná  do hĺbky nejakých  10 metrov od úrovne ohlbne . Zásyp z veľkej miery pochádza z 20 storočia, keď sa tesne pri hornom okraji lievika budovala lesná cesta okolo Vtáčnika, a materiál do nej natlačili buldozéry.  
Smerom na juh je v stene šachtovnej pingy rozoznateľná krátka štôlnička, ktorou sa zrejme vypúšťala čerpaná voda zo šachty počas jej hĺbenia a prevádzky, až kým nebola prepojená banskými dielami s Altrád šachtovnými dielami .
Zvislá šachta je zarazená v podloží žíl, ktoré dobývala vo svojom poli, teda na východ od nich, na samom kraji svojho dobývacieho poľa. 
To jest hranice, kvôli ktorej sa dostala do dôležitého zápisu v banskom archíve, ktorý sa nám dochoval. 
V dnešnej dobe teda táto „jama v lese“- ústie šachty Mikuláš  predstavuje okrem listiny, kde je to zapísané,  jedinú hmatateľnú nehnuteľnú pamiatku na dôležitý míľnik banského meračstva u nás - prvé zaznamenané použitie banského kompasu




-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 K.Ivan, máj 2017 – september 2019

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. 

Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho prípadne pozmenené ako svoje vlastné dielo. 
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Použitá literatúra a pramene:

Ing Arpád Bergfest: Hodruša , kópia nevydaného diela

Fotokópie Máp bane Starovšechsvätých - z archívov autora


Martin Beneš, Petr Pauliš : Z historie hornického kompasu, Časopis Minerál , ročník XIX, číslo 3/2011


středa 17. srpna 2016

Banské nápisy II - Zdokumentované a jedna banská záhada naviac

V defilé nápisov 1. dielu tejto rozpravy vidíte , že tu prevažujú počtom aj formami nápisy z Prostrednej Bane Starovšechsvätých. 

Je to najstaršia a veľmi rozsiahla baňa , prevádzkovaná najmenej 700 rokov. Jej dĺžku chodieb som na základe máp odhadol na 50 km. Momentálne jej časť medzi tromi obzormi slúži ako autentické banské múzeum stredovekej bane.
Nápis - iniciály na začadenom kameni pravdepodobne z 18 storočia. Horná baňa starovšechssvätých. Foto P.Š.
Pokiaĺ sa o bani Oberbíber v Štefultove pri Štiavnici a Piargu hovorilo ako o matke všetkých baní, tak o  bani Všetkých svätých sa tí istí odborníci vyjadrovali ako o "učebnici baníctva", preto že v nej nájdeme dôkazy používania všetkých základných banských technológii.
Návštevníkov do nej dnes láka najmä jej pôvodnosť  - baňa je taká, ako ňou chodili desiatky  generácií baníkov, sú tam chodby 500 – 600 rokov staré, aké v celom revíri Štiavnických vrchov už  inde v takom rozsahu nenájdete. Možno je baňa Oberbíber staršia, ale na rozdiel od Bíberky je baňa Všetkých svätých prístupná, a je jediná svojho druhu na Slovensku.

Možno si položíte otázku ako som prišiel k záveru, že sa jedná o najstaršiu prístupnú baňu? No, predsa ako Šerlok – dedukciou.
 Jeden z veľkých znalcov hornouhorského baníctva – Anton Péch (alebo ak chcete Péch Antal) *1822 +1895, vo svojom diele o hornouhorskom baníctve uvádza, že v roku 1378 sa v Hodruši spomína baňa Flache Putten- nemecké meno starej časti bane Všetkých svätých . Tiež baňa Altrád schacht- teda staré (vodné) koleso

Flache  je jasné slovo – dodnes to znamená v nemčine: plochý/á/é.
Putten je už ťažší oriešok. V staronemčine je odvodené od slova Pűtten. Nám slovákom to evokuje naššské slovo putňa- teda drevená nádoba. Pravda je však niekde inde, na putňu zabudnite. Skôr má korene v latinskom slove "puttei"

 Až po rokoch pátrania na internete som sa „domákol“ správneho vysvetlenia – v hornonemčine toto slovo označuje baňu, dobývku. Jedná sa teda o plochú – málo uklonenú podzemnú baňu. Rozsiahle podzemné priestory, ktoré zostali po vydobytí hrubých žíl sa v podzemnom komplexe, ktorý dnes nazývame baňou Starovšechsvätých , nazývali zeche- po slovensky cachy – čo je označenie pre banský závod.
 Jednotlivé cachy v Hornej, Prostrednej aj Dolnej bani mali v minulosti rôznych vlastníkov, boli to vlastne samostatné bane , pospájané malými tesanými chodbami – kresanicami.

Podľa môjho názoru či teórie, je Plochou baňou spomínanou v 14 storočí dnešná dobývka Breite zeche – Široký cach.
Dodnes je  táto dobývka otvorená a prístupná, aj keď sa do nej bežní návštevníci bane Všetkých svätých nevodia, preto že cesta do nej je trochu náročná pre nebaníkov, nutné lezenie po uzučkej krivolakej kresanici , miestami po kolenách.
Dobývka samotná je pekne plochá, stúpa postupne smerom na sever – hlbšie do hory pod ktorou leží. S dnešnou cestou, po ktorej chodia návštevníci ju spája krivolaká skokovo stúpajúca kresanička malého prierezu
Vedľajší Kamenný cach/šút (Stein zeche/schutt) je ťažko možné označiť za plochú dobývku – je totiž strmo naklonená. 
Dnešné dobývky v tejto bani už majú iné názvy ako v stredoveku, preto že sa postupne zlučovali do jednej bane tak, ako sa menili ich vlastníci.
Časť mapy II. obzoru Prostrednej štôlne Všetkých svätých. Vchod je pri dolnom okraji. K tejto mape sa vzťahuje väčšina textov tohto blogu 
Poďme však k nápisom a záhadám tejto prastarej bane.

To čo si všetci z tejto bane určite zapamätajú z výkladu, je pravdivý príbeh o náleze sediacej múmie baníka  z obdobia pred 16 storočia, ktorú našli v 18. storočí .
To je špeciálna  informácia – pikoška, ktorá uviazne každému v hlave.
Stredovekého baníka našli na medziobzore Prostrednej.  Pri bani Drei Männer teda Traja muži.

Podrobnejšie som o tomto a podobných prípadoch nečakaných nálezov banských múmii pojednal v inom blogu. Tu:

Stále mi však vŕtalo hlavou čo to tá baňa Troch mužov je, ako prišla k svojmu podivnému menu.

Ťažko sa o tom presvedčiť na mieste, keďže táto časť stredovekej bane je už jedno storočie neprístupná, aj keď som samozrejme špekuloval, ako by sa tam  dalo dostať.
Pri sprístupňovaní bane pre návštevníkov sa na túto časť bane nemyslelo, koniec koncov –o takomto magnete pre turistov s dramatickým príbehom sa v dobe skúmania a sprístupňovania bane ešte nevedelo.

Perspektívy možného znovu sprístupnenia tejto časti sa po rokoch trochu zreálnili v roku 2007, keď sa brnenským montanistom podarilo nájsť cestu z Erzsinken dobývok okľukou späť na úroveň 2 obzoru cez kresaný komín.

Moje nádeje na to, že sa niekedy pozriem na Dreimänner,  znovu pohasli, keď som sa po štúdiu máp tejto časti bane presvedčil, že v ceste k úpadnici Traja muži na úrovni 2. Obzoru stoja závaly.

V 18. storočí sa totiž po vylepšení úpravníckych technológii baníci na opustené časti baní vrátili .Vyčistili (vypratali) baňu a vyrúbali trhavinami aj slabšie rudy, ktoré stredovekí baníci ešte považovali za jalovinu – teda výplň , ktorú sa neoplatí dobývať a spracovávať v stupách na rudný koncentrát.

Popod dobývku/zrob Kegelplatz (Kolkáreň) a Obere Gevőldigung (Horná Klenba) v 18 storočí baníci nanovo vyrazili a zaklenuli murovanice, ktoré však po vydobytí  nevydržali bočný tlak zo sadania jalovinového zásypu a ich kamennú výstuž zatlačilo.

Zdanlivo je teda pokračovanie 2 obzoru smerom na západ, to znamená aj k dobývke Troch mužov, neprístupné.
 Schválne som uviedol že zdanlivo.
Preto že skutočnosť je taká, že sa cez dobývku Kolkáreň dá preliezť, montanisti z Brna cez ňu v roku 2007 prešli, a zistili, že spomenuté závaly na hlavnej slednej chodbe sú len na úsekoch cca 10 metrov, a hlavná chodba 2.obzoru Všechsvätých v peknej klenbe pokračuje stovky metrov za závalmi smerom na západ.

Tu je záber z murovanej hlavnej chodby II. obzoru za domnelými rozsiahlymi závalmi pri Erzsinken. Takto za závalom pokračujú ešte stovky metrov
V ceste, ktorou sa dnes závaly dajú obísť, stojí len jeden úsek – jalovinou založená kresaná stredoveká chodba – spojka, ktorú v 18 storočí zaplnili kusmi kameňa, aby ich nemuseli nosiť  ďaleko na povrch.
 Pozrite si vyššie uvedenú mapu.
Založená kresanica je označená zelenými linkami.
Túto kresanicu v 19. storočí už nepotrebovali – mali vystrieľanú a kameňom vymurovanú priestrannú chodbu, skratku. Lenže táto novodobá chodba nemala ani zďaleka takú dlhú trvácnosť ako staré kresanice.

Som toho názoru, že starú založenú kresanicu treba "vypratať" , a touto obchádzkou sa bude dať dostať na miesta, kde banícka noha nebola 100 rokov, teda okrem nôh Brnenských montanistov.

Prečo by sa to malo spraviť?
Vysvetlím.

Ako som vyššie spomenul, dlhodobo som pátral po tom, ako Baňa Troch mužov prišla k svojmu menu. Hovorí sa, že trpezlivosť ruže prináša...
No, mne nepriniesla trpezlivosť ruže, ale skôr poznanie.

Nakoniec som sa dopátral prečo a ako to zrejme bolo, ale chcelo to prečítať stovky stránok bez výsledkov. Až nakoniec, jedného dňa som sa dočítal nasledovné:

Kráľovský banský radca a profesor Bergakadémie Gustáv Faller uverejnil v roku 1868 článok „O starých prácach kladivkom a želiezkom“ vo Viedenských Baníckych a Hutníckych listoch. V tomto článku sa nadchýna krásnymi a zaujímavými ručne kresanými chodbami a dobývkami v bani Starovšechsvätých v Hodruši.

K najzaujímavejším ručne kresaným banským dielam radí profesor Faller takzvaný Thurm šút
(pre nebaníkov : šút je banícky výraz pre sypné a presypné komíny – banské diela, ktorými sa presýpala menej kvalitná –stupná- ruda z vyšších úrovní bane na nižšie, aby sa potom plnila do košov alebo huntíkov a vyvážala na povrch)

 Šút však nemusí byť len výraz pre sýp, často sú takto označené aj hlavné fáracie komíny.
 Faller píše, že Thurm šút je skrutkovicové kresané banské dielo stúpajúce na spôsob točitých schodov  z druhého obzoru na prvý obzor.  

Thurm je celkom určite staronemecká transkripcia slova, ktoré sa dnes používa v tvare „der Turm“ – po slovensky veža. Skrutkovicové strmé schodisko naozaj pripomína točité vežové schody.
Hneď, keď som na tento názov narazil, rozsvietilo sa mi niekde vzadu v tmavých kútoch pamäte varovné svetielko – ten názov som videl v nejakej mape.
Prehrabal som teda kópie máp v mojom archíve, a BINGO!!
 Našiel som!
Fallerov nákres Turm šútu
O Turm šúte som už v blogu o bansko-technických pamiatkach písal, len som ho nespojil s týmto názvom. Preto že som ako podklad použil slovenskú kópiu staršej mapy, ktorá má nemecký pôvod, a aj jej maďarskú verziu.
 V slovenskej verzii popis „Turm sýpu“ totiž chýba – ten,  kto kopíroval a prekladal nemecké či maďarské názvy do slovenčiny, pomenovanie tohto banského diela vynechal...

 Keď som si pozrel maďarskú variantu mapy bane Starovšechsvätých , našiel som na nej Turm guritó.

Na obrázku G. Fallera si všimnite, že „vežová“ polskrutkovicová chodba je nakreslená ako založená jalovinou . Postupne sa smerom nahor zužuje až do nepriechodného profilu.

Ak ste čítali moje staršie blogy, a patríte k priaznivcom banskej histórie, snáď  už „zacvaklo“ aj Vám.
Fallerove „vežové (točité) schodisko - Turmšút - je na sto percent banským dielom , v ktorom moravskí montanisti znovu objavili v stene vysekaný nápis CV1510R s kladivkom a želiezkom.

 Vo Fallerových časoch však bola horná časť tohto ojedinelého banského diela založená naukladanou jalovinou. Faller teda nemohol vedieť, že za základkou je veľmi zaujímavá banská značka, rovnako ako nemohol vedieť ani to, že Turmšút vyššie nad založenou časťou ešte zostrmuje svoj priebeh, a otáča sa na druhú stranu, takže tvorí akési e„S“íčko.

Kedy bola základka rozobratá a esíčkový „šút Turm“ vyčistený, to zatiaľ nie je známe .
Isté je len to, že to bolo po roku 1868.

V tejto súvislosti je zaujímavé, že si profesor Faller nevšimol záhadný „kresbo-nápis“ na križovatke chodieb pod Turm šútom. Možno bol v tom čase zamazaný blatom alebo sadzami od strieľania blízkej chodby.
My sme o 150 rokov neskôr išli  do Turmšútu hľadať banskomeračské značky – kríže na stenách a našli sme ich hneď niekoľko.
Záleží na tom,  ako sa viete v stiesnených priestoroch pozerať.

Tu je jeden z „maltézskych“ meračských krížikov vykresaných v stene. Jeho poloha je vyznačená vo Fallerovom nákrese mojim doplneným malým červeným krížikom

Pre lepšiu viditeľnosť v stene kresanice som meračskú značku - maltézsky krížik označi vo fotke červenými linkami

Pán profesor Faller však popisuje aj ďalšie nápisy  v kresaniciach v priľahlom banskom poli, západne od Turmšútu.
Je to s najväčšou pravdepodobnosťou  na miestach, kde vedie  od Turmšútu kresanica západného smeru, ktorá je dnes založená jalovinou - pozri hore mapu na obrázku
V blízkosti Turmšútu zakreslil pri čelbe nedokončenej – slepej kresanice ďalšie symboly kladivka a želiezka s nápisom „GLÜCK...“
Píše, že je tam aj letopočet, ktorý nie je čitateľný. Nápis je podľa Fallera na ľavej strane banského diela.
Tu je Fallerov obrázok:

Nápis bude najpravdepodobnejšie pri niektorej čelbe jednej z  kresaníc vyznačených na výreze mapy hore,  na mape označených čiernymi elipsami.

Ako šľahačku na torte poskladanej z hrstí poznatkov pán profesor Faller objasňuje, čo to cach Troch mužov (Drei Männer Zeche) je:  citujem:

„ V ďalej viac na západ ležiacom krásnom prekope „Troch mužov“ ktorý je vykresaný kladivkom a želiezkom bolo pred pár rokmi vidieť na boku banského diela v skale vysekanými líniami nakreslené ľudské postavy, ktoré predstavujú baníkov v životnej veľkosti, z toho v strede jedna figúra bola ležiaca, medzi dvomi po stranách postavami vo vzpriamenej polohe.
 Dve z vykresaných postáv  (nedávno) odpadli zo steny spolu so skalami, v ktorých boli vykresané."

Takže dnes je viditeľná už len jedna postava neďaleko od vytesaného letopočtu 1560.
Tu je Fallerov nákres zachovanej postavy a letopočtu.

.
G. Faller ďalej objasňuje: „O mieste sa hovorí povesť, že na tomto mieste sa dostali do prudkého sporu traja baníci. Spor sa rozhodli vyriešiť bitkou.
Hovorí sa,  že sa rozostavili do trojuholníka, prvý proti druhému, druhý proti tretiemu, a tretí proti prvému.
Na dohovorený signál sa v rovnakom okamihu začali biť banskými kladivami, pričom sa všetci traja prvou ranou navzájom zabili.“

Čo bolo príčinou sporu, ktorý sa skončil v tejto bani pred takmer 500 rokmi takto tragicky, už môžeme  len špekulovať.
Láska?
Peniaze?
Ktože ho už dnes vie...

Môže Vám pripadať čudné, že sa pobili kladivami, nie päsťami.
História nám však hovorí, že obyčajní ľudia v hlbokej minulosti pri bitkách často používali svoje náradie, na ktoré boli zvyknutí.
Zo Slovenska sú napríklad doložené prípady bitiek dievčat a žien, ktoré sa v poli v zúrivých sporoch dosekali náradím s ktorým dennodenne pracovali a dokonale ho ovládali.
Kosákmi.

Z takých kosákových ženských bitiek v poli museli vznikať strašné rany, ktorých následky bývali vo väčšine prípadov fatálne.
Kováči sa v minulosti tiež na "férovke" bijávali kladivami.
V týchto súvislostiach je bitka trojice mužov kladivami – puckami dosť pravdepodobná.
Nenadarmo staré príslovie hovorí, že kto čím za života zachádza, tým zo sveta schádza...
.Platí to nie len pre meče!

Pokladám za pravdepodobné, že postava zvyšnej figúry baníka v renesančnom odeve bdie v banských temnotách cachu Troch mužov dodnes.
Ak by sme sa k nej dostali, bola by to rovnaká „bomba“ – magnet na montanistických turistov, ako čerstvo zverejnené novoobjavené rozsiahle dómy s aragonitovou výzdobou v Gombaseckej jaskyni!

Dúfam, že sa raz rozobratím základky v založenej kresanici smerujúcej na západ podarí znovu preniknúť aj do týchto „zabudnutých“ priestorov, a figúru po storočí opäť osvetlí banské svetlo.

Na začiatku tohto príspevku som Vám, čitateľom týchto baníckych blogov, sľúbil jednu staronovú záhadu prastarej bane Všetkých svätých.

Slovutný banský radca a profesor Gustáv Faller píše:

"Všetko doteraz povedané  prevyšujú cenou komíniky na medziobzore Plebs.
 Tieto komíniky sú čiastočne oválneho, avšak väčšinou kruhového prierezu, a majú priemer 19, najviac však 22 palcov ( jeden rakúsky palec je 2,63 cm –, potom teda 50 -58 cm priemer pozn. K.I)   a zdajú sa byť vyrobené na prieskum polohy žiloviny v blízkosti nadložia a podložia.
Ich vnútorná valcová plocha je hladká a je teda možno odmietnuť myšlienku,  že boli vyrobené kladivkom a želiezkom.
Preto že ich prierez nie je presným kruhom, skôr pripomína vŕtanie veľkého priemeru."
Fallerov nákres ako keby vŕtaných malopriemerových dlhých komínikov na obzore Plebs

 Problémom je, že v oblasti sú LEN kresané banské diela spred roku 1628.

Žiadne prieskumné vŕtanie, mechanické ani strojové v tejto oblasti v dobe ich razenia ani do roku 1868 nepripadá do úvahy.
 Do 19. storočia v tomto revíri neboli žiadne podzemné vŕtacie stroje, z 19 storočia by existovali nejaké záznamy o vŕtaní, preto že baňa v tom storočí už stovky rokov patrila eráru.
Lenže žiadne záznamy o vŕtaní prieskumných vrtov až do 20 storočia z Hodruše nie sú známe.

 Diery priemeru do pol metra by sa dali vysekať dlhými sekáčmi.
Lenže nemohli by byť dlhšie ako siahu /2 metre.

Tieto komíniky kruhového prierezu do 50 cm sú však podľa Fallerovho popisu podstatne dlhšie. Nejaké drevené stredoveké  stroje na vŕtanie dlhých veľkopriemerových vrtov tiež s pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou môžeme vylúčiť.

Som toho názoru, že z uvah môžeme vylúčiť aj otrockú prácu malých detí pri razení takýchto dielok kladivkom a želiezkom. Na to je tamojší trachyt-andezit príliš tvrdý.

Pri ohňovej metóde sa vyskytujú malé chodby kruhového prierezu, problém však je, že vždy majú priemer aspoň jeden meter a viac, a vždy boli ohňom hĺbené úpadne - zhora nadol. Nikdy nie dovrchne, teda zdola nahor, preto že spaliny by nemali kam odchádzať, a dusili by oheň.
Môžeme teda  vylúčiť aj razenie pomocou ohňa, ktoré by mohlo vysvetľovať hladké steny.

 Okrem toho by ohňové razenie spôsobovalo v tejto bani veľké komplikácie s vetraním, preto že tieto chodby sú stovku metrov pod povrchom, a viac ako kilometer od pôvodného vchodu bane Flache Putten (Starovšechsvätých – Prostrednej)

Ako teda stredovekí baníci vyhĺbili dlhé metre uklonených malopriemerových chodieb- komínikov podobných vrtom z úzkych kresaných chodieb ??

Odpoveď je jednoduchá:

To vie len svätý Mikuláš so svätým Klementkom...
Možno niektorý z nich urobil nejaký zázrak. Určite existuje racionálne vysvetlenie. Problém je v tom, že nevieme aké.

Mňa nič nenapadá – len to, že takéto banské diela v stredovekej bani jednoducho nemôžu byť.
 Lenže že v Plebs obzore také nemožné banské stredoveké diela sú.
Že by ich vykopali permoníci, na ktorých sa v dobe stredoveku, a ešte dlho po ňom nie že verilo, ale boli považovaní za bežnú súčasť baníckeho života?
.
Vážený pán profesor Faller by hádam neklamal, a nevymýšľal si "akože objavy" do váženého vedeckého časopisu, ktorý čítali najväčší banskí odborníci tej doby. Popisuje to, čo videl v roku 1867, a čo si mohli prísť prezrieť aj iní.

Takže jednu záhadu sme vyriešili, a objavila sa ďalšia, ešte záhadnejšia...
Taký je už život.

Text : Karsten Ivan 
Júl – August 2016


Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastíctvom autora. Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum. Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. Je zakázané kopírova´t ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho za svoje vlastné dielo. 

pátek 1. července 2016

Banské nápisy I. - odfotené


Možno poznáte príslovie: „Tieto slová treba vytesať do kameňa“

  Mylím, že čitateľovi je známe, čo je tým myslené – významné veci sa vytesanými zápismi zvečnia v kameni, ktorý je v porovnaní s drevom alebo papierom omnoho trvácnejší, a teda aj nápis v kameni vydrží veľmi dlho.
Samozrejme , urobiť zápis do kameňa ani zďaleka nie je také jednoduché, ako niečo načmárať na zdrap papiera.
Povedzme, že chcete napísať šesťslovný zápis : BOL SOM TU- ALFRÉD PAPRČKA 2016
 
Toto načiarať Vám bude trvať ceruzou na papier asi tak 5 sekúnd.

 Ak to chcete zapísať dlátom do dosky, bude to trvať asi tak pol hodinu až hodinu. Závisí od toho ako precízne chcete písmo vysochať.

Pokiaľ to isté chcete napísať do kameňa niekde v prírode, alebo do kamennej platne a nie ste náhodou vlastníkom CNC diamantovej frézy budete  musieť urobiť nasledovné kroky: 

·         Nájsť si nejaký kameň s dostatočne veľkou plochou niekde kde je dobre viditeľný – trebárs pri cestičke, preto že nápisy sa píšu preto, aby ich niekto čítal. Malý nápis niekde v zašitom kúte konca sveta je o ničom. Na druhej strane ľudkovia, ktorí vyrývajú a striekajú svoje  nápisy a vyhlásenia podobného „historického“ významu ako je náš modelový nápis napríklad do fasád domov alebo pamiatok ktoré niekto iný pracne opravil , podávajú svedectvo o svojom mdlom intelekte. Češi na to majú výstižné príslovie: „Jména hloupých – na všech sloupích“ 
·         Na vybranom vhodnom kameni si musíte vytesať rovnú plochu, do ktorej budete vpisovať svoje posolstvo nasledujúcim generáciám. Ak je kameň dostatočne opracovateľný, to vám bude trvať asi tak jeden deň.
·         Samotný nápis budete tesať aspoň dva dni, ak len nie ste profesionálny výrobca pomníkov.

Na druhej strane treba povedať, že pre baníkov je kameň prirodzeným prostredím  a materiálom , s ktorým a v ktorom denne pracujú, najmä v minulosti mali baníci dobré kamenárske a kamenotesárske schopnosti.
 Pracovali so želiezkom a kladivom denno denne a vedeli zvoliť správne uhly nasadenia želiezka ku kameňu aj zvoliť správnu silu úderov mlátkom.

Momentálne je  medzi montanistami najslávnejším nápisom v bani Všetkých Svätých vyobrazenie mlátka a želiezka v „životnej“ veľkosti, kvartálnym vinklom a vročením 1510. Podrobnejšie som svoju interpretáciu ostatných písmen tohto nápisu rozviedol
TU 

Uviedol som tiež, ako nápis interpretuje kolega Milan Augustín vo svojej knihe Templári z roku 2013.
Pre úplnosť informácii treba dodať že kolegovia  M. Přibyl a K. Šmehil vo svojej výbornej publikácii Katalógu k expozícii Baníctva Národního Technického Muzea v Prahe tento nápis prečítali ako CY 1510 P .
Všetko je možné, ale považujem za potrebné uviesť zmienku o tom, že latinčina ani staronemčina ako jazyky vačšiny písomných prejavov v tej dobe používané na našom území, ešte nepoužívali Ypsilon. 

Nateraz najstarším doloženým nápisom –vročením v kameni vytesanom z územia Štiavnických vrchov je kamenné lavábo ktoré znovu objavil Ing. Milan Augustín.
 Vročenie uvádza letopočet 1255, M. Augustín ho pripisuje oblasti Vyhieň podĺa nálezových okolností,  kameň z ktorého je vytesaný, pochádza  pravdepodobne z oblasti lomov Sklených Teplíc.

Ignác Born vo svojej cestopisnej sérii listov profesorovi Ferberovi z roku 1770 píše v dvadsiatom dopise:
  "V južnej doline(Hodruše) je Stará štôlňa Všetkých svätých, kráľovská baňa, ktorá kedysi dobývala veľmi bohaté rudy, ktorých zvyšky sa ešte stále dobývajú. (Dobývanie ) spojení niektorých veľkých žíl vyprodukovalo veľké dutiny, ktoré sú vystužené piliermi postavenými z jalovej horniny.
Tu som objavil v jednej jame letopočet 777 vysekaný v skale. 
Myslíte, že by som z toho mohol vyvodiť záver o veľmi vysokom veku tejto bane? "   pýta sa Ferbera. Čo na to Ferber, to nevieme.

Vo výtlačku knihy je číslo 777 uvedené arabskými číslicami.
 Born neuvádza, akými číslicami bol nápis vysekaný.
Pokiaľ by bol skutočne originálny, musel by nevyhnutne byť v rímskych čísliciach, teda: DCCLXXVII., preto že arabské číslice sa v Európe používajú len od konca 13 storočia.

Lokalizácia nápisu, akú uvádza Born:" v jednej jame",  nám dnes už nepomôže. Hľadať ju je beznádejné, lebo v bani sa pracovalo do konca 50tich rokov 20. storočia, a stovky "jám" v takej starej bani sa bežne zasýpali jalovinou, aby neužitočný kameň nemuseli vynášať na povrch.
K nápisom v bani Starovšechsvätých sa ešte vrátime.

Teraz si povedzme niečo o klasifikácii nápisov v baniach: - ako modelové územie vo všetkých prípadoch použijeme kataster Hodruše-Hámrov.
V Štiavnici je to s nápismi v baniach poslabšie, zato oslavných nápisov na každého potentátika, čo má v zadku dierku, jedna štiavnická dedičná štôlňa priam prekypuje. Lenže tie sú až na dva, všetky staré 15 rokov od doby, keď sa tam rozpútalo tabuľkové šialenstvo.

Späť ku skutočným nápisom v baniach

Podľa materiálu podkladu nápisov:
·         Najbežnejšie sú nápisy a dátumy vytesané v stenách banských diel, teda v miestnej hornine. Väčšinou sú to vročenia – teda vlastne rok, pokiaľ sa banské dielo dostalo pri razení čelby v danom roku. Na rozdiel od saských baní býva pri takýchto vročeniach málokedy vytesaný tzv „kvartálny vinkel“ – taký prípad máme s Hodrušsko hámorských baní zatiaľ len jeden – pri nápise 1510 vo Všechsvätých

·         Dosť bežné sú nápisy v keramických kartušiach – do keramickej hliny bol vyrezaný nápis ostrým nástrojom, následne bola tabuľka vypálená v peci a sekundárne umiestnená na vopred určené miesto. Tento druh nápisov sa najčastejšie vyskytoval v bani Schőpfer. Príprava takýchto nápisov si vyžadovala menej námahy a času než sekanie nápisov do skaly.

·         Nápisy vysekané v murovanej výstuži banských diel – označujú dátum vybudovania výstuže, prípadne polohu čelby v danom roku – to však vo väčšine prípadov znamená, že vročenie bolo vo výmurovke vysekané dodatočne.

·         Nápisy (vročenia) vysekané – vyrazené v kove. V staršej dobe 18-19 storočí bolo týmto kovom väčšinou železo. Takéto železné „ročné štufy“ mávali formu tabuľky rozmerov cca. 15 x 10 cm, hrúbky cca 1 cm, na jednej strane (väčšinou vpravo) bývajú opatrené dlhším klinovým výstupkom, aby sa dali zatĺcť do podkladu. 
      Podľa miest nálezov takýchto železných ročných tabuliek boli tieto štufy nahrubo vykované v železných hámroch v miestnych dolinách, a  umiestnené v miestach, kde sa musela chodba vystužiť v súvislom úseku drevom. 
      Novodobým kovovým materiálom na nápisy v baniach je väčšinou hliník – tabuľka z mäkkého hliníka bola opatrená nápisom oceľovými písmenkovými razidlami a železnými nitmi upevnená do výmurovky alebo steny banského diela. Takýto príklad máme z Hodrušskej Dedičnej štôlne. Nápisy v hliníkových tabuľkách pochádzajú z povojnovej doby. 

·         Nápisy na banskom dreve. Sú väčšinou napísané na vopred naplocho pritesanom kuse drevenej stojky alebo stropnice, nápisy sú zapísané atramentovou tužkou (tintovým klajbasom) Príklady takýchto nápisov máme najmä z prvej polovice 20 storočia v bani Starovšechsvätých . Tu sa dobre zachovali, preto že baňa je 500 rokov suchá a výstuž hnije či plesnivie oveľa pomalšie, ako v iných baniach.

·         Nápisy vyškrabávané do plošiek vopred „vyčadených“ plameňom olejového kahanca, sviečky alebo karbidovej lampy. Keďže takýto nápis sa dá ľahko vyrobiť v podzemí behom niekoľkých minút, zanechávali ich v minulosti najmä návštevníci starých baní od 19.do druhej polovice 20 storočia. Množstvo takýchto nápisov nájdeme najmä v bani Všetkých Svätých, a iných starých baniach.

·         Nápisy oslavujúce návštevy panovníkov v podzemí - bývali dlhšie, v latinčine, bývali vysekané v na to pripravenej tabuli z ušĺachtilého kameňa, ktorý sa sekundárne osadil do steny banského diela na spôsob pomníku. Takéto nápisy sú z Hodruše známe dva – z návštevy cisára Františka Lotrinského a z návštevy jeho synov Jozefa (neskoršieho cisára Jozefa II) a princa Alberta. Minimálne jeden z nich je vystavený v expozícii SBM v Banskej Štiavnici.

·         Kombinácie vyššie uvedených techník

Podľa povahy -obsahu nápisov:

·         Banské nápisy sú väčšinou výročného charakteru, teda vznikli z potreby zvečniť rok postupu razenia chodby, prípadne rekonštrukcie portálu bane či chodby. Tieto nápisy sú väčšinou tesané, sú technicko-meračského charakteru. Sem zaraďujeme aj oslavné nápisy osadené pri príležitostiach návštev baní panovníkmi. Tie sú však sekundárne premiestnené do múzeí.

·         Ťažko čitateľné resp. nevylúštiteľné nápisy, väčšinou interpretované ako značky hraníc banských polí v podzemí. Mávali veľký význam pri častých sporoch jednotlivých ťažiarstiev o vlastníctvo dobývaných rúd. Jedná sa vlastne tiež o nápisy technicko-meračského charakteru.
  
·         Tretím najbežnejším druhom nápisov sú vyškrabávané nápisy typu „bol som tu v roku XYZ.“  Často ich vyrábali návštevníci. 90% z nich je bezcenných.

·          Nápisy označujúce tragické nehody – sú väčšinou označené dátumom kedy došlo k nešťastnej udalosti, väčšinou aj iniciálami alebo menami obetí banských nehôd.

·         Pamätné nápisy – označujúce významnejšie dejinné udalosti . V Hodruši-Hámroch máme viacero príkladov nápisov od ľudí skrývajúcich sa v podzemí počas SNP alebo prechodu frontu.

·         Meračské značky – väčšinou sú zo stredoveku, a tvoria meračský bod pre zameriavanie banských chodieb. Používajú sa dodnes, ale sú nahradené vyvŕtaným meračským bodom so zatlčeným kolíkom z tvrdého dreva so zatlčeným meračským klincom – zenklom.

·         Výstražné nápisy – upozorňujúce baníkov na nebezpečie. Príkladom je nápis nad plynmi (CO2) zamorenými častami Dolnej bane Všechsvätých vyškrabaný na veľkej začadenej ploche hlásajúci „ Ak ti zhasne svetlo, dalej nechoj!“  

V ďalšom si uvedieme príklady a kombinácie banských nápisov podľa vyššie uvedenej klasifikácie.
Najprv panovnícke návštevy

Tabuľa s vročením 1764 z príležitosti návštevy baní synmi Márie Terézie: budúceho kráľa Jozefa II, arcivojvodu Leopolda a saského vojvodu Alberta. Dnes sekundárne umiestnené v štôlni Glanzenberg, pri cisárskych schodoch. Foto. K.Ivan.

Pamätná tabuľa z príležitosti návštevy vojvodu Maximiliána Rakúskeho v roku 1777 , štôlňa Glanzenberg. Foto: K.Ivan. Nápis je zaujímavý aj prepisovaním časti nápisu TEUTONICUS.
Príklad nápisu na mieste nešťastia:

Jano Zdoba 1751. nápis  vysekaný na hladkej ploche skaly sa nachádza v Hodrušskej Dedičnej štôlni, poblíž odbočky ku Leuthaus šachtičke. V tom čase patrili banské diela erárnemu ťažiarstvu Finsterort. Ústredným motívom je stolový či oltárny kríž, okolo neho je latiskou kapitálkou vysekaný nápis 1751  DEN 7 DECEM IANO SDOBA   Pravdepodobne označuje miesto smrteľného úrazu Jána Zdobu, o ktorom nevieme nič bližšie.  I miesto J je napísané správne, latinčina to takto používala.   Foto: R. Kaňa


1882 Výročný nápis v stene banského diela , baňa na žile Jozef. Pre lepšiu viditeľnosť je dnes začiernený plameňom karbidky a čísla sú zdôraznené vyškrabaním sadzí


1933 Vročenie nad  portálom Kaiser štôlne, dnes zakrytej prístavbou a adaptovanou na vodný zdroj . Nápis je zaujímavý netradičným fontom


CV 1510 R nápis včitane kvartálneho vinkla vľavo a vyobrazenia mlátka a želiezka pod nápisom . Bana Starovšechsvätých, hlavný obzor Prostrednej štôlne, nápis je vysekaný v bočnom ramene odbočky kresanice ktorá stúpa v strmej vývrtke smerom k baniam Hornej štôlne Všechsvätých. Pravdepodobne kvartálne vročenie.  V tomto roku končilo druhé zlaté obdobie dobývania drahých kovov počas obdobia pokoja v európe, nastupovala prvá globálna finančná kríza straty hodnoty meny, začínali sa náboženské , stavovské povstania a turecké vojny, ktoré trvali 250 rokov


1894 Marec. Dátumové vročenie na kartuši z vypálenej keramiky. Baňa Schöpfer, Banská Hodruša. V tom čase baňu vlastnila Gerambovská Banská Únia . Tabuľka je od Hlavnej (druhej alebo zadnej) Zvážne , teda Centrálnej dopravnej šachty na úrovni 2. obzoru. Dátum označuje deň spustenia elektrického brzdného ťažného stroja Kachelmann do riadnej prevádzky. Nápis je v maďarčine,  písmo má prekvapivo opačný sklon, ako keby ho písal ľavák-  GBÚ do krachu zostávalo ešte 12 rokov, ale v celej európe sa už začínala druhá kríza baníctva a priemyslu po devalvácii ceny striebra vplyvom vysokých ťažieb v oboch Amerikách.

  
Karol Šugár, Nápis banského tesára Karola Šugára tintovým klajbasom na stropnici z 5.11. 1931 a 2.11. 1937 v bani Všetkých svätých. Karol Šugár bol aktívny tesár a pisateľ. Jeho nápisy na dreve nájdeme po tejto bani kdekade.


1893 Vročenie na horúcej murovanici v Moder dedičnej štôlni - hlbokej. Asi 500 metrov od vchodu. V tom období sa Moder štolňu erár pokúšal preraziť až pod Banište. To sa síce podarilo, ale rudy tam neboli. Prečo píšem že Moder Hlbokej dedičnej ? Preto že táto dedičná štôlňa je relatívne mladá. Oveľa staršia dedičná Moder štôlňa nie je vyrazená z doliny Kohútovo, ale z doliny Návoristé (Návorištia)


Znaky v hlbinách bezmennej bane pod Trenčom. Nie je jasné, čo to je, možno iniciály V a S s hraničnou čiarou. Nápis je v bani starej najmenej 500 rokov, je možné že sa jedná o značku hraníc dobývacích polí jednotlivých baní. Iná interpretácia hovorí , že sa môže jednať o tzv. Mužíka alias Strašidlo (Gešpenster) Mužíci sa tesávali na miesta kde bolo potrebné niekoho alebo niečo odstrašiť. Čo bolo treba odstrašiť? Georgius Agricola s plnou vážnosťou píše o banských démonoch na pohľad hrozných. A baníci vedia svoje. Raz o tom napíšem blog v sekcii Banícke príbehy.


Plazatka . Nápis či skôr podpis na skale v prekope k šachte Lill na jej 2. obzore. Placatkovci sa vyskytovali v Hodruši aj vo vyhnianskej doline. Je z cca 19. Storočia. Nápis je zaujímavý tým že je napísaný v nemeckej transkripcii mena , a to písaným písmom.


1892 – ďalšia ročná štufa z bane Schőpfer na vypálenej keramike. Gerambovská doba.


Varovný nápis na ochrannej hrádzi prievalu bahna z Lég šachty – nešťastia v Hodrušskej dedičnej štôlni-  pri ktorom zahynul predák a pomocník ktorí sem chodili za robotou z Vyhní. Nápis je vyrazený na hliníkovej tabuľke západnej hrádze. Východná hrádza nie je označená.


Nejasný nápis – značky-  na križovatke stredovekých kresaníc v Prostrednej bani Všechsvätých (2. obzor). Napravo od týchto značiek je nápis z roku 1510, naľavo od tohto nápisu je baňa Troch mužov, momentálne neprístupná. Tento nápis je pravdepodobne z konca 15. storočia.


Podpis namaľovaný plamienkom karbidky alebo kahanca na tehlovej omietnutej výstuže 1920 Huba




Železná kovaná ročná štufa rok 1891 



Nápis vyškrabaný  v polohe tzv. klenáku - záverového klinového kameňa klenby kamennej výstuže. Zrejme dátum dokončenia diela 4.Októbra 1930




V ďalšom dieli miniseriálu pojednám o nápisoch síce z minulosti známych, ale zato neodfotených, preto že sú nateraz neprístupné.

K.Ivan OZ Kerling 1.7.2016

Vyššie uvedený text je autorským dielom K. Ivana z Júla 2016, je možné použiť ho ako podklad pre ďalšie bádanie, citovať ho. Autorstvo fotografii je uvedené pri jednotlivých snímkach. Nie je možné vydávať písomné časti ani fotografie druhými osobami za svoje vlastné dielo, ani vydať ho v tlačených médiách bez predchádzajúceho súhlasu autora.  
        
Použité pramene a literatúra

Barón Ignác Born : Travels through Banath of Temesvar, Transylvania and Hungary described.... in theYear 1770....Printed by Miller, Old Bailey , Fleet Street ,1777., sken z internetu

Martin Přibyl & Karol Šmehil: Katalog expozice Hornictví /Rudný a uhelný důl Národního  technického muzea, vyd NTM Praha 2015, ISBN 978-80-7037-238-8 strana 103


Milan Augustín : Templári , vyd. Forum Sapientiae o.z. 2013, ISBN 978-80-970610-5-0