Mikuláš šachta v Banskej Hodruši

Niektoré príbehy začínajú celkom obyčajne.

Pred 20 rokmi sme sa na meračskom oddelení bane zaoberali baňou Všetkých svätých po jej prefáraní.

 Kým si človek baňu aspoň trochu nepobehá, aj pre baníka je mapka zo začiatku len zmäťou čiar, aj v prípade, keď sú na mape jednotlivé obzory odlíšené farbami.

V to leto sme boli na prieskume práve tohto starého banského diela, ktoré dnes návštevníci hodrušského múzea a bane poznajú ako Prostrednú štôlňu Všetkých Svätých v Hodruši.

Študovali sme na banskej mape z 1. československej republiky kadiaľ sme prešli , kam až sme sa dostali. 

Vedúci vytiahol ešte jeden mapový list list , malej kópie mapy tej istej bane, ale starší o nejakých 150 rokov, z roku 1824 (nakreslená meračom J.J. Gőllnerom) . 
Porovnávali sme banské diela či mapy súhlasia . 

Zaujalo ma ale čudný detail - akási škvrna na severozápadnom okraji banskej mapy.

Čo je toto? - ťukol som do mapy. 

"Ále, to bude asi nejaká zaschnutá kvapka od kávy, alebo sa tam mucha vysrala... " odtušil vedúci. Hmmmm, nepovedal som nič, ale urobil som si v pamäti malú poznámočku.

Göllnerova mapa priestoru baní okolo Všetkých svätých z roku 1824. "mucha sa poondiala" bodkovane pri ľavom hornom rohu pri styku hraníc banských polí - červenej a modrej linke

O pár mesiacov na to sme študovali zase nejakú mapu Všetkých svätých, ktorú doniesli skopírovanú z vtedajšieho Štátneho Ústredného Banského Archívu v Štiavnici. 

Napodiv, na tom istom mieste na samom severozápadnom okraji starej bane Všetkých Svätých bolo opäť niečo vyznačené. Vyzeralo to ako pavučinka, či letokruhy rezu polienka - sústredné kruhy. 
A toto je čo vyznačené?, opäť mi nedalo, a položil som tú istú otázku. 

Odpoveď bola tá istá, že sa tam asi mucha vysrala. 

Vedúci je považovaný za znalca s r.o. , ale 100% znalec starých banských diel Hodruše Emil Kamody už bol pár mesiacov na pravde božej, a tak som tú mapovú zvláštnôstku už nemal s kým prekonzultovať.

Vŕtalo mi to hlavou, preto že mi prišlo divné, že by sa mucha bola "posrala" na dvoch rozdielnych mapách, medzi ktorými bol vekový rozdiel 12 rokov - ale vždy sa to stalo na tom istom mieste. 

Staršia mapa toho istého z roku 1812. Tu sa "mucha poondiala" tiež pri hranici banského poľa, trochu vľavo od stredu horného okraja fotky,  

Zaumienil som si, že to miesto preskúmam, preto že nejasný objekt nakreslený na oboch mapách bude niečo iné, než "odkaz" nejakej muchy spred viac ako 150 rokov. 

Vybral som sa na tie miesta pri jednej z mojich vychádzok. 

Že som v starom banskom teréne mi prezradili haldy a pingovisko v strmom teréne. Použil som klasickú metódu vyhľadávania - cik-cakové križovanie strmého terénu – takzvanú „rekognoskáciu“ .

Zrazu na mňa  v teréne vybaflo to, čo vedúci považoval za výčin hmyzu na papieri.

Jama - ba čo viac - poriadna jamisko. 

Prepadlina značných rozmerov. 

Bývam v okolí starých prepadlín veľmi obozretný, preto že ak sa neopatrnému osamelému turistovi či prieskumníkovi pri starej prepadline šmykne, nemusí to dobre dopadnúť. 

To je to miesto, kde na mape nechávajú odkaz "muchy"

Fotoaparát som so sebou nemal, ale vedel som podľa haldy , že som pravdepodobne našiel starú šachtu. Nie nejaký komín, ale podľa rozmerov starú ťažobnú šachtu.

Otázka znela: -akú šachtu? 

V mapách okrem nakreslenej prepadliny nič nie je, žiadny popis.

Rozsvietilo sa mi až po pár rokoch, keď som si po večeroch opakovane prečítal prepisovaný materiál  Inžiniera Arpáda Bergfesta - jedného z najväčších znalcov v celom revíri Štiavnických vrchov, o starých baniach v Hodruši. 

Jeho nikdy nevydané spisy sú studnicou poznania o histórii baníctva v stredoslovenskej banskej oblasti, aj keď dnes sa mnohí snažia pretlačiť na miesto Ing. Bergfesta, ťažko sa im to podarí. 

 Zaujala ma Bergfestom uvádzaná stať o sporoch Mikuláš šachty s Baňou Starovšechsvätých.

Zrazu mi zacvaklo - to čo opisuje, sedí topograficky s tou jamou, čo je na mapách vyznačená ako fľak. 

Musí to byť pozostatok starej hodrušskej šachty Mikuláš. 

Poloha pozostatku vyústenia Mikuláš šachty  na južnom úpätí Vtáčnika.

Čo píše Bergfest,  a čo Mikuláš šachta v Hodruši je

Mikuláš šachta patrí do skupiny veľmi starých stredovekých banských diel v Banskej Hodruši.  V spisoch banského súdu v Štiavnici bola v minulosti spomínaná veľmi často, ale dnes sa v Hodruši nenájde takmer nikto, kto by ju vedel lokalizovať.

Nemali by sme si ju mýliť s štôlňou Mikuláš,  -pamiatkou UNESCO ktorá sa nachádza priamo v historickom centre Hodruše, ani Mikuláš štôlňou v Dolných Hámroch -Kyslej. 

Väčšine laikov výrazy ako štôlňa, šachta a baňa splývajú do jedného celku - proste "baňa". 

Baníci však striktne rozdeľujú a rozlišujú šachtu – vertikálne banské dielo, štôlňu – horizontálne banské dielo (chodbu) a baňu či ťažiarstvo – súbor štôlní, šácht a dobývok v úradne pridelenom dobývacom poli. 

Až na niektoré výnimky sú o šachte Mikuláš – Nicolaus schacht  - známe zmienky len zo zachovaných písomností.  Na banských mapách ju dnes sotva nájdeme označenú menom, podľa vedomosti autora nie sú  k dispozícii žiadne banské mapy banských diel tejto starej bane.  (poznámka autora – nemýliť si prosím Hodrušskú šachtu Mikuláš ani s Belianskou Mikuláš šachtou, ktorá je podstatne mladšia) 

Ako však uvedieme neskôr , ťažiarstvo Mikuláš šachty vlastne zaniklo skôr, ako sa prax kreslenia banských máp vôbec v Uhorsku rozšírila, preto v neskoršej dobe potom  nebolo potrebné bane Hodrušskej Mikuláš šachty mapovať ani zakresľovať do novších máp. 

Vysvetlenie prečo tomu tak je, je vcelku prozaické: Napriek tomu že v najstarších dobách bola Mikuláš šachta samostatnou baňou a mala vytýčené vlastné dobývacie polia, zrejme sa časom  jej rudné zásoby vyčerpali, a banský závod šachty Mikuláš sa dostal do problémov .

 Nakoniec bolo toto ťažiarstvo podľa všetkých indícii pohltené silnejším susedom  s ktorým bola takmer neustále rozhádaná a v písomnostiach sa prestala objavovať pod menom Mikuláš šachta.

Historické udalosti vygumovali históriu Mikuláš šachty.

Tou susednou baňou, ktorá mala trochu viac šťastia na zásoby strieborno zlatej rudy, a túto príležitosť  patrične využila na pohltenie suseda, bola totiž baňa Allerheiligen – Hodrušanom a dnes už aj turistom známa Baňa Všetkých svätých. 

K tomu, že baňa a šachta Mikuláš zapadla prachom histórie určite prispel historický vývoj v blízkej Štiavnici.

Prapôvodný banský archív kráľovského banského mesta totiž  v roku 1443 zhorel pri veľkom požiari celého mesta, a v ňom sa zmenili na dym a popol stovky, možno tisíce cenných listín, ktoré by nám dnes odpovedali na otázky mnohých  súvislostí a nejasností, stratených v temnotách času.

Keď Jágerský biskup Šimon Rozgonyi (z Rozhanoviec)  a Levický hradný pán Ladislav Sárasi (zo Šároviec) v roku 1442 so svojimi vojskami vpadol do miest Pukanca a Štiavnice s úmyslom strestať ich vypálením  za bojový výpad Štiavničanov s Hodrušanmi proti opátstvu v Hronskom Beňadiku počas bojov o následníctvo trónu, asi by si sotvakto bol pomyslel, že taký útok vymaže podstatnú časť vedomostí o počiatkoch a najstaršej histórii baníctva stredoslovenskej banskej oblasti.   

Keď  archiválie strávi plameň, na väčšinu z toho, čo kedysi popisovali, sa rýchlo v zlých časoch zabudne. 

Časť dokumentov ohľadom štiavnických baní a banských miest sa možno ešte nejakú dobu zachovala vo vtedajšom  archíve v (Banskej) Bystrici, lenže aj Bystrica  v roku 1500 komplet ľahla popolom.

Väčšina  z toho, čo o baníctve pred rokom 1500 vieme, je pracne poskladané z útržkov zápisov ktoré oheň nezničil a zachovalo sa v iných, šťastnejších archívoch. 

Veľmi cenný zoznam starých banských diel "v zemi baníkov" vypracoval všestranne nadaný polyhistor Mathias Bel z Očovej – označovaný spolu s Mikovínym za „Ozdoby Uhorska“ . 

V kapitole Hontianska župa vo svojich Notíciách z roku 1717 nám Bel podáva zoznam známych baní v jednotlivých oblastiach štiavnických vrchov. 
Na rozdiel od mnohých iných autorov ich aj do istej miery lokalizoval v teréne a podľa vtedajších orientačných bodov - dolín, jarkov, významných stromov či domov. Lenže stromy časom uschnú a zhnijú, domy sa rozpadnú, zhoria alebo inak zaniknú, prípadne ich zbúrajú a prestavajú. Orientačné body sa stratia.     

Od  Mateja Bela tento zoznam doslovne poodpisovali neskorší historici baníctva Czeh, Lipold a iní neskôr známi znalci.

 Keďže ich diela sa vydávali  v opakovaných vydaniach vo viacerých jazykoch, časom sa začalo aj v odborných kruhoch  veriť, že tento zoznam je ich dielom. Starú Belu! – teda skôr starého Bela!  Zoznamy starých baní spracoval Matej Bel, nie jeho neskorší nasledovníci. 

Kvôli zhorenému archívu Štiavnickému aj Bystrickému sa však ani Matej Bel nedostal v zozname banských diel v čase hlbšie, než po začiatok 16. storočia. 

 

Spory o rudu

Šachta Mikuláš v historickom kontexte doplatila aj na svoju polohu. Jej hlavné fáracia dielo - šachta- bolo zahĺbené tesne pri hranici dobývacieho poľa  neskoršej bane Všetkých svätých   - pri  jeho severozápadnom okraji.  

Od najmenej cca. 13 - 14. Storočia  už  bolo starým baníkom známe , že  pod kótou Kamenčok a Vtáčnik sa nachádzajú hneď pod povrchom rudné žilníky plné striebra.  

Oprávnene  /z analógii vývoja baníctva) môžeme predpokladať, že baňa Všetkých svätých je staršia, preto že najvýhodnejšie pozície pri otváraní panenských rudných žíl sú na dne doliny. 

Aby situácia pri rozmotávaní zachlpeného klbka historických zmienok o baníctve v Hodruši bola čo najkomplikovanejšia, treba si uvedomiť, že dnešná baňa Všetkých svätých v minulosti pozostávala z najmenej 8 pôvodne samostatných ťažiarstiev, ktorých mená sa k tomu všetkému časom menili podľa toho, ako sa zjednocovali, nakupovali  a predávali ich podiely:

• Klingsputten =Neuradschacht = Prostredná štolňa
• Busenloch dedičná štolňa= neskor tiež Altrád dedičná= malá dedičná štôlňa v komplexe Všechsvätých
• Altrád šachta = Lill šachta
•  Mikuláš šachta
• Handel Hodritsch ťažiarstvo
• Feisstritz ťažiarstvo
• Kleingappel ťažiarstvo
• Katharina,  Hauerle, Schutzwand a viaceré ďalšie malé ťažiarstva ( napríklad Alte Leeg, Steinerschut, Kegelplatz, Rauchfang, Langen Stempel, Breite Zeche, Wasserbrucher, Gewöldigung a.i.) - to všetko sú dnes mená jednotlivých dobývok v zjednotenom banskom podniku, známom dnes pod menom Baňa Starovšechsvätých v Hodruši, ale v stredoveku to boli samostatné ťažiarske bane vlastnené rôznymi ťažiarstvami 

Je zaujímavé, že okrem Mikuláš šachty, ktorá mala vlastné fáracie dielo, sa všetky ostatné vyššie uvedené ťažiarstva museli spolu deliť o dve hlavné fáracie diela, ktoré spolu používali:

 Hornú a Prostrednú štôlňu bane Všetkých svätých. 

Ak ich spoločne používali, museli sa deliť aj o náklady na ich údržbu, vetranie a odvodňovanie spoločných priestorov bane.  Ako si na historickom príklade ukážeme, vlastne jedinou možnou cestou udržania ťažby bolo zjednocovanie drobných ťažiarstiev do spoločných „podnikov“. 

 

V ďalšom texte sa zameriame len na ťažiarstva Altrád a Mikuláš  , preto že ich spory o hranice dobývacích polí nám dajú predstavu o tom, ako tvrdo sa bojovalo o každý kus rudy striebra a zlata ukryté v podzemí.

Ťažiarstvo Altrad (teda Staré (vodné) koleso)  sa rozprestieralo  v dnešnej západnej a západo- severozápadnej  časti žilníku Všetkých Svätých. 

Ťažiarstvo Mikuláš šachty bolo prevažne v Severnej až severo-severo-západnej časti toho istého žilníka. 

Šachta Mikuláš má hlavné fáracie dielo -šachtu  s ústím v nadmorskej výške 570 metrov nad morom, zatiaľ čo Altrád baňa má hlavné fáracie dielo  - šachtu Fáraciu dnes zvanú Lill – vo výške 465 metrov, k tomu aj dvojicu fáracích prekopov. 

To všetko spolu znamená, že baňa Altrád je zrejme staršia , preto že si zaregistrovala  banské pole nižšie v doline, čo je jedinečný náskok . 

Kto má šachtu či štôlňu v banskom poli  vyústenú nižšie, má obrovskú výhodu: do priestoru ložiska rúd sa dostane rýchlejšie, má viacej zásob rudy a skôr dosiahne zisk, preto že voda z jeho hornej časti ložiska - nadložia - samospádom vytečie cez štôlne na povrch. 

Keď máte v horskom teréne dobývacie  pole pri dne doliny , máte zásoby rudy ako nad sebou, tak aj pod sebou. S tými zásobami ktoré sú pod dnom doliny, ktorou preteká potok, je trochu problém – všetky trhliny v horninách sú plné nazbieranej vody, ktorá sa stále dopĺňa puklinkami v skalách od vody potoka na dne doliny. 

Tento problém treba riešiť nákladným čerpaním.

Vyššie položená šachta (Mikuláš) musela vynaložiť  nepomerne vyššie náklady na hĺbenie banských diel , kým dosiahla v tom istom ložisku porovnateľnú hĺbku ako Altrád. 

Väčšinou vyššie položené dobývacie pole nemá štartovaciu výhodu ľahkoprístupných rúd nad sebou, má však zase na druhej strane výhodu v odvodňovaní. 

Nižšie položené bane (včítane tých konkurenčných) všetku vodu ,ktorú by inak vyššie bane museli čerpať, jednoducho samospádom "vypustia" zo skalného masívu pri razení chodieb. 

Jeden z najväčších znalcov pomerov baníctva v Štiavnických horách  Ing. Arpád Bergfest  obsiahlo popisuje ako boli v 16. storočí ťažiarstva Mikuláš šachty a Altrád šachty vo „vojnovom stave“

Keďže bane v tejto časti revíru boli činné možno už od 13 storočia , v 16.storočí v žilníku Všetkých svätých už obe konkurenčné  ťažiarstva vyberali len slabšie rudy, to najbohatšie a najlepšie nehlboko pod povrchom už bolo dávno vyrúbané a vytavené v početných hutách v Banskej Hodruši.

 Zostatkové slabšie rudy sa teda vyberali cca 100 metrov od dna doliny nahor, a 100 metrov od dna doliny nadol , až pod úroveň dnešnej Hodrušskej dedičnej štolne. Tu však bol už spomenutý problém s vodou, preto že od cca. 14 storočia razená Hodrušská dedičná štolňa ešte v 15 storočí nebola vyrazená až pod žilník Všetkých svätých. 

Do dobývok Neuradschacht sa dedičná štôlňa prerazila až v roku 1566.

 Ako sa ukazovalo v priebehu postupu storočí, čím viac na sever, tým bola ruda v žilníku (roj, zhluk viacerých menších žíl) slabšia. Podľa píng a odvalov mnohých menších štôlní sa ruda ťahala skôr smerom na severozápad od šachty Mikuláš, ale do masívu vrchu Vtáčnika veľmi  hlboko nešla.

Ťažiarstvo  Mikuláš preto potrebovalo ísť do hĺbky, alebo na juh.

 V hĺbke pod poľom Mikuláš šachty smerom na juh však už bolo ťažiarstvo Altrád . 

Altrád ťažiarstvo zase nemohlo ísť  na juh, lebo tam bol povrch dna doliny, smerom nadol malo problémy s vodou, a tak muselo smerovať na severozápad a nahor.

 Lenže tá časť rudy podľa odvekého a písaného banského práva patrila zase Mikuláš šachte.

  Jednoducho povedané, prírodné podmienky nasmerovali  obe ťažiarstva Altrád a Mikuláš proti sebe. 

Raz, ešte v 15 storočí ťažiari z Altrád šachty vyťažili z poľa šachty Mikuláš rudu v hodnote 600 zlatých.

Bergfest vo svojich rukopisoch píše:

„ Keď Mikuláš šachta už vyťažila najvrchnejšie čiastky žily, a Altrád šachta pre vodu už nemohla pokračovať v práci hlbšie , prinútená bola Mikuláš šachta nadol a Altrád šachta smerom nahor postupovať s dobývaním  a tak sa stále približovali k sebe. 

A preto že nemali máp , myslela si každá stránka, že pracuje na svojom poli a protivníka držala za zlodeja (rudy).  Altrád šachta pre toto (zlodejstvo) zasypala jalovinou jednu šachticu ťažiarstva Mikuláš šachty. 

Spor sa vyriešil banským súdom v roku1536 priaznivo pre Altrád šachtu.  Po tomto bol pokoj medzi ťažiarstvami asi 20 rokov." 

Vlastníkom ťažiarstva Mikuláš bol Pavol Rubigall, 

Altrád šachtu vlastnil Hieronymus Saly, obaja súčasníci boli štiavnickí waldburgeri a mešťanostovia, a obaja sa neskôr v dielach Jozefa Horáka dostali aj do literárnej klasiky Sloveských románov.

 

Prvý písomný záznam o vymeraní hraníc banských polí  banským kompasom je z Hodruše

Bergfest ďalej píše:

"Dňa 26. Júna 1552 urobili obe ťažiarstvá písomnú dohodu, že si budú navzájom pomáhať, hranice budú rešpektovať a priateľsky sa budú chovať pri všetkom.

 V roku 1554 ale vnikli baníci Mikuláš šachty do poľa Altrád šachty vydobytím žily  v dĺžke cca 4 metre (2 siahy). Keď boli na to upozornení, nedovolili urobiť nutné banské meračské práce na vytýčenie hranice (polí) cez svoje dobývky."

Salyovská Altrád šachta zažalovala protivníka - Rubigallovskú Mikuláš šachtu opäť na Banskom súde. 

Dňa  18.1. 1555 bol tento spor riešený na banskom súde za prítomnosti zástupcov 6 banských miest, jednalo sa teda o veľký a vážny právny spor. 

Rozsudok znel opäť v neprospech Mikuláš šachty.

Bergfest opäť píše: 

Dňa 12.III. 1555 bola medzi obomi baňami  v podzemí vymeraná hranica.

 Pri tomto meraní banských diel bol použitý banský kompas, a toto je vôbec prvá písomná zmienka o použití banskomeračského kompasu v baniach Štiavnických vrchov, aj na území Slovenska.  

Pre úplnosť údajov musíme dodať, že dnes je už známa staršia zmienka o použití banského kompasu pri vymeriavaní banských diel zo Španej Doliny z roku 1535, teda o dvadsať rokov skôr. Možno hovoriť maximálne o prvom zázname použitia kompasu v Štiavnických vrchoch. 

Okrem kompasu bol možno už vtedy použitý aj banský závesný uhlomer s olovnicou a takzvaný "šíncojg" čo je zvláštna bansko-meračská reťaz s článkami presne stanovenej dĺžky - predchodca dnešných meračských kovových pásiem s minimálnou rozťažnosťou. 

Týmto jednoduchým súborom nástrojov sa dajú banské diela a jaskyne merať dodnes, aj bez zložitých a citlivých elektronických a optických prístrojov.

Je však pravdepodobné, že na zameranie hraníc banského poľa bol použitý  univerzálny banský kompas, ktorý bol síce ešte príložníkového typu, ale mohol mať integrovaný aj sklonomer, dokonca aj olovnicu

Dobre si ho prezrite, pochádza z približne rovnakej doby ako spory o rudu v Hodruši

Veľmi pekný banský kompas z kráľovských zbierok prístrojov v Drážďanoch. Pochádza z 80tich rokov 16 storočia, teda okolo 1580. Vôbec sa nepodobá dnešným banským kompasom, ale je vybavený ukazovateľom uhlov smeru, dokonca aj sklonomerným uhlomerom . Čerešničkou na tortičke je pidiolovnička  pri zvislom hriadeli. Ak vám nie je jasné, ako tento banský kompas fungoval, napíšte mi do komentára, a ja to dodatočne vysvetlím, preto že nechcem príspevok naťahovať odbočkami. Foto z Wikimedie, viď odkaz v Zdrojoch 

Banský meračský kompas bol zásadne vylepšený až o  sto rokov neskôr v prvej polovici 17. storočia (1632) českým montánnym všeumelcom Baltazárom Rösslerom, ktorý vybavil príložníkový kompas  kardanovým závesom ktorý ho držal   aj pri úklonných banských dielach vo vodorovnej polohe, vybavený aj  s úchytmi - háčikmi  na meračskú šnúru, a sklonomerný uhlomer s olovnicou sa stal už oddeleným prístrojom. 

 Baltazár Rössler sa ako evanjelik pri náboženskom prenasledovaní počas 30 ročnej vojny musel uchýliť do nemeckých banských miest. Hoci sa narodil a žil v Čechách, vypracoval sa až v Nemecku a preto je Nemcami považovaný za Nemca . Dá sa povedať, že Rőssler dosahoval, pokiaľ sa úrovne vedomostí o baníctve a hutníctve týka, úroveň Georga Agricolu, len za sebou nezanechal také písomné diela. 

Nákres Rősslerovho vylepšenia banského kompasu s šnúrovým a kardanovým závesom je druhý zľava v hornej rade. Tento sa už dnešným kompasom do bane podobá veľmi. Ostatné kruhy sú rôzne delenia stupníc merania smerov. Dodnes sa banské kompasy používa stupňová aj grádová stupnica - obe paralelne. Ružica je teda rozdelená buď na 360 dielikov, alebo 400 dielikov  

Rösslerova konštrukcia  závesného kompasu sa prakticky nezmenená  v podzemí používa  ako lacná a pomerne presná alternatíva digitálnych prístrojov dodnes , teda viac ako 380 rokov.

Takáto zostava jednoduchých mechanických zariadení stačí každému, aj nevyškolenému meračovi bez patričného vzdelania v odbore bohato na základné pomeranie  bane alebo jaskyne. 

Ako to celé súdne sporenie v Hodruši vlastne dopadlo?  

Handel Hodritsch (dedičná) štôlňa  sa 60 hĺbkových  metrov pod Prostrednou štôlňou prerazila do tzv. „hlbokých“ vodou zaplavených dobývok Neuradschachtu  v roku 1566. 

Všetka voda spod dna doliny postupne  dedičnou štôlňou vytiekla, a baňa Všetkých svätých je od tých dôb prakticky suchá od povrchu až po 5.obzor – teda dnešnú Hodrušskú dedičnú štôlňu. Aj úroveň až po 14 hodrušský obzor ( 12ty štiavnický - Voznickú dedičnú) je už takmer bez vody.

Prerážka Hodrušskej dedičnej štôlne (Handel Hodritsch) do vtedy zatopených Neuradschachtovných dobývok je dnes  2100 metrov od jej vyústenia na povrch a v celej dĺžke, až pod dnešnú Baňu všetkých Svätých bola vyrazená len kresaním kladivkom a želiezkom. 

1300 metrov pod Leuthaus šachtu a smerom na Finsterortské bane však bolo  od Hodrušskej dedičnej štôlne vyrazených už do roku 1494, teda v čase, keď Kolumbus ešte ani nestačil doručiť správu o tom, že objavil domnelú "Indiu". 

Zvyšných 800 metrov  bolo smerom pod baňu Všechsvätých razených (s prestávkami kvôli baníckym vzburám a nepokojom) ešte 71 rokov . 

To je priemerne 11 metrov za rok,  v skutočnosti však kvôli  neželaným „prestávkam“ to mohlo byť priemerne 15 – 16 metrov za rok.  Dnes sa v 1280 tich  metroch starej  dedičnej štôlne Handel Hodritsch  napája na jej úroveň „Nová“ Hodrušská dedičná štôlňa cisára Františka z 18. storočia. 

Zlé časy a zánik ťažiarstva Mikuláš šachty 
   

Ťažiarstvu Altrád sa v roku 1555 už darilo zle, a nakoniec 9.januára 1571 zaniklo -spojením sa s ťažiarstvami Handel Hodritsch, Busenloch, Neuradschacht a Brenner šachtovným ťažiarstvom .

Spojená baňa bola nazvaná  Alt Allerheilige – Starovšechsvätých, a od 9.Januára 1571 patrila pod zjednotené ťažiarstvo Brenner.  

Čo sa stalo s ťažiarstvom Mikuláš šachty sa síce v dochovaných zápisoch banského súdu jednoznačne neuvádza, ale zrejme sa tiež stalo súčasťou mocného ťažiarstva Brenner, ktoré bolo v tej dobe najväčším a najbohatším banským podnikom v Štiavnických vrchoch . 

Do zápisu Banského súdu o založení ťažiarstva  Brenner sa ako svedkovia podpísali aj kráľovskí komisári Jakub Gienger, David Hag a Ulrich Dreiling, bola to teda vtedy veľmi významná udalosť.

Spoluvlastníkmi Ťažiarstva Brenner  (ktoré vlastnilo prakticky všetky najbohatšie bane v revíri  V Hodruši, Belej, Štiavnici, Piargu ) založeného roku 1571 a skrachovaného roku 1640 boli bohatí ťažiari Schall , Rössel, Rubigall ,  a samozrejme Ján Brenner.

Ale v tej dobe si už na najlepšie súkromné bane dlhšie brúsil zuby postupne mocnejúci Kráľovský banský erár, ktorý kupuje ešte v roku 1578 prvú z hodrušských taviacich hút od Dóczyovcov. (O miestach, kde ležali Hodrušské strieborné huty, ktorých bolo viac ako v Štiavnici, napíšem v inom spise) 

Nakoniec sa  eráru podarilo - až na malé výnimky-  skúpiť všetky najlepšie bane a celkovo ovládnuť baníctvo v Štiavnických vrchoch. Urobili to klasickým spôsobom -cez štátne pôžičky peňazí ktoré súkromné ťažiarstva často nevládali splácať a štát následne ich majetky získal do svojho vlastníctva – dalo by sa povedať, že na slabšie podniky uvalili v zlých časoch "štátne exekúcie". 

To je však už iný príbeh. 

Vráťme sa ešte na moment k Mikuláš šachte. 

Pri ústí  na povrch má dnes stredne hlboká pinga priemer cca. 10 metrov,  je už ale zasypaná  do hĺbky nejakých  10 metrov od úrovne ohlbne . Zásyp z veľkej miery pochádza z 20 storočia, keď sa tesne pri hornom okraji lievika budovala lesná cesta okolo Vtáčnika, a materiál do nej natlačili buldozéry.  

Smerom na juh je v stene šachtovnej pingy rozoznateľná krátka štôlnička, ktorou sa zrejme vypúšťala čerpaná voda zo šachty počas jej hĺbenia a prevádzky, až kým nebola prepojená banskými dielami s Altrád šachtovnými dielami .

Zvislá šachta je zarazená v podloží žíl, ktoré dobývala vo svojom poli, teda na východ od nich, na samom kraji svojho dobývacieho poľa. 

To jest hranice, kvôli ktorej sa dostala do dôležitého zápisu v banskom archíve, ktorý sa nám dochoval. 

V dnešnej dobe teda táto „jama v lese“- ústie šachty Mikuláš  predstavuje okrem listiny, kde je to zapísané,  jedinú hmatateľnú nehnuteľnú pamiatku na dôležitý míľnik banského meračstva u nás - prvé zaznamenané použitie banského kompasu

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 K.Ivan, máj 2017 – september 2019

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. 

Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho prípadne pozmenené ako svoje vlastné dielo. 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Použitá literatúra a pramene:

Ing Arpád Bergfest: Hodruša , kópia nevydaného diela

Fotokópie Máp bane Starovšechsvätých - z archívov autora

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Miner%27s_compass_for_surveying_mines,_probably_Augsburg,_c._1585_-_Mathematisch-Physikalischer_Salon,_Dresden_-_DSC08004.JPG

https://de.wikipedia.org/wiki/Balthasar_R%C3%B6sler

Martin Beneš, Petr Pauliš : Z historie hornického kompasu, Časopis Minerál , ročník XIX, číslo 3/2011

Tajšok pri Ján-Jozef šachte II. - revidovaný

Tajšok pri šachte Ján-Jozef som si bol obzrieť a „krokometrickou“ metódou pomerať pred pár rokmi, v lete.

Keď to tam bolo všetko zarastené, a pre listy nebol riadny prehľad okolia. Potom som o tejto vodnej nádrži napísal blog. 

Dnes s odstupom času musím priznať , že pre stromy som celkom dobre nevnímal les, a výsledkom je tento blog, ktorý je revíziou predtým napísaného........

Chcete vedieť  ako to je ďalej?
Článok bol presunutý na tajchovú líniu blogov https://tajchyjarky.blogspot.com/

Plavby v Hodrušskom úseku Voznickej Dedičnej Štôlne

Dlhé dedičné štôlne sú najveľkolepejšími technickými dielami svojej doby.

Nie že by to boli nejaké obrovské banské diela, nie sú ani nijako osobitne krásne ako povedzme hrady, chrámy alebo mosty. Naopak, dedičné štôlne si v temných hlbinách ticho a nenápadne plnia úlohy, pre ktoré boli vyrazené v tvrdej skale a prečo sa starostlivosť o ne dedila z generácie na generáciu.

Tento blog je o tom, ako v dedení starostlivosti o tieto kľúčové banské diela pokračovala moja generácia, kým sa dalo

Hodrušskí banskí záchranári pod Hámorskou šachtou po skončení jednej kontrolnej plavby v 90tich rokoch 20. storočia

Mnoho ľudí o dedičných štôlňach počulo, často aj takých ľudí, ktorí o baníctve nič nevedia.O dedičných štôlňach majú aspoň hmlistú predstavu dokonca aj tí , ktorí pod vplyvom opakovaných lží profesionálnych aktivistov, ktoré sa postupne stávajú pokrivenou „akože-pravdou“ dostanú pri slove „baňa“  škaredú svrbľavú koprivku psychosomatického pôvodu.

Takzvané hlboké dedičné štôlne sú úžasnými dielami v každom ohľade.

Prvé dedičné štôlne a vodné privádzače popod vrchy v skalách dokázali raziť už antickí inžinieri, v dobe rímskej. Síce sa tak dialo za strašných podmienok, za cenu stovák až tisícok obetí lacnej otrockej pracovnej sily, ale dokázali to.

Metódy razenia sa síce po tisícky rokov nemenili, ale zlepšovali sa metódy trhania hornín , dopravy , vetrania a tak pri razení dlhých štôlní postupom času umierali stále menšie objemy pracovníkov, a horizontálne aj vertikálne banské diela boli razené či hĺbené rýchlejšie a efektívnejšie.

Veľkým technologickým skokom v baníctve bolo zavedenie metódy trhania horniny pomocou pušného prachu ktorá bola zavedená v roku 1628 v baniach pri Banskej Štiavnici a bleskovo sa rozšírila do celého sveta.

 Zámerne hovorím o zavedení metódy a nie o jej vynáleze, preto že trhanie hornín vyskúšali viacerí vynálezcovia nezávisle na sebe na viacerých miestach v baniach v Európe už desiatky rokov pred rokom 1628 , ale nikde sa dovtedy nepodarilo túto metódu zaviesť rutinne do prevádzky. Až v Štiavnici

Viac TU

http://karstenivan.blogspot.com/2015/01/banicke-myty-historicka-realita-prvy.html

Snáď by sa mohlo zdať, že najvýznamnejšie dedičné štôlne sú v Banskej Štiavnici. Kto chce, ten si nájde informácie o dedičných štolniach Glanzenberg, Svätotrojičná, Michal, Kornberg či Schmidtenrinn.

Ale o nič menej významné (aj staršie) dedičné štolne sa razili aj v iných revíroch.

Napríklad vymenujme tie najznámejšie:
Kremnická mestská, Hlboká a Ferdinandova, 

Bansko-Belianska Juraj, Ferdinand a Belianska, 

Pukanecká Juraj, 

Rudnianska Anna, 

Novobanská Hlboká. 

Vyhnianska Stará Anton, Kreutzerfindung, Vindischleuten, Hoffer

Samozrejme ani v Hodrušskom revíri baníci nezaháľali,  a už v 16. storočí mali vyrazené mnoho kilometrov dedičných štolní:
Napríklad Štefan,Tiergarten, Krebsengrund, Brenner, Einigkeit, Melango a ďalšie.
Sú poväčšinou také staré, že sa nedochovali záznamy, kedy dostali oprávnenia dedičných štôlní, a už v prvých dochovaných záznamoch okolo roku 1500 sa píše, že sú dedičné. Oprávnenia dedičných štôlni sa však nerozdávali len tak, hocikde a hocikomu.

Štôlňa ktorú chceli jej prevádzkovatelia nazvať dedičnou, musela byť razená na najnižšom mieste časti revíru ktorý plánovali odvodniť a ovetrať, a musela smerovať k známym baniam či žilným štruktúram. Na to aby dostala prívlastok "erbstollen" musela už byť vyrazená v značnej dĺžke.
Jedinou známou výnimkou z tohto súboru pravidiel bola Dedičná štôlňa cisára Jozefa II. ktorú začali raziť už s prívlastkom "dedičná"   

Najslávnejšími dedičnými štôlňami celého revíru, odvodňujúce Vyhne, Belú, Štiavnicu, Piarg sú dlhé a hlboké dedičné štôlne razené pod Štiavnicu z Hodrušskej strany:

·        dedičná štôlňa  Cisára Františka Lotrinského – Hodrušská dedičná štôlňa razená už pred 15. storočím, dokončená v 18.storočí 

·       dedičná štôlňa   Cisára Jozefa II- Voznická dedičná štôlňa, razená takmer 100 rokov, dokončená v 19. storočí, ale ešte ďalších 50 rokov rozvetvovaná a predlžovaná do strán.

Prečo sa používa názov - predikát -  "dedičné" štôlne? Preto že ich predlžovanie, údržba, čistenie a vylepšovanie sa dedilo z generácie na generáciu, pri niektorých významných dedičných štôlňach sa starostlivosť dedila aj pol tisícročia. My sme ich tiež zdedili po našich predkoch a niektoré z nich sa využívajú vlastne dodnes.

Pokiaľ si myslíte, že pri razení dedičných štôlní boli ťažiari vizionári a spájali sily a prostriedky s vidinou spoločného prospechu (odvodnenia napojených baní a ich zlepšené vetranie) na ktorom budú spoločne participovať, v tom prípade ťa musím, milý čitateľ , sklamať.
 

Ľudská a podnikateľská povaha sa nijako nezlepšila napriek dlhým stáročiam. Jednotliví ťažiari sa do spoločného razenia odvodňovacej štôlne či jeho financovania spájali len vtedy, keď už bola situácia so zatápaním baní a ich vetraním kritická, až keď hrozilo, že o všetky svoje peniažky z ťažby a spracovania zlata, striebra, medi či železa v blízkej dobe prídu, ak nič neurobia. V tejto krajine sme vždy boli dobrí v schopnosti zomknúť sa, keď je zle. Akonáhle kríza pominie, znovu sa rozhádame a rozdelíme.
 

Panovníci od stredoveku však tiež mali jasno v tom, že ľudia -baníkov nevynímajúc- sú prospechári, a tak je od nepamäti vo všetkých banských právach zavedený paragraf/ ustanovenie o tom, že tomu, kto zainvestuje do razenia, či zmáhania dedičných štôlní a ich údržby, patrí podiel jednej dvanástiny každoročného zisku z každej (aj cudzej) odvodnenej a ovetranej činnej bane.

Pochopiteľne banská história zaznamenala mnohokrát aj to , že vlastník  bane ovetranej a odvodnenej dedičnou štôlňou sa zdráhal odovzdávať prevádzkovateľovi dvanástinu svojho zisku. Banské súdy však stovky rokov pracovali efektívne, takéto spory riešili v zmysle banského práva bez dnes obvyklého zdržiavania, a v drvivej väčšine znel rozsudok spravodlivo.

Nechcem Vás zahltiť dátami, preto že ste už určite zvedaví ako prebiehali kontrolné plavby po Voznickej dedičnej štôlni, o ktorých tento článok vlastne je. My sme sa plavili po úsekoch, ktoré boli vyrazené v 18. storočí.

Podrobnosti o dátumoch a postupe razenia tejto časti Voznickej dedičnej štôlne ( ústie- Mayer # teda prvých 5 km štôlne nájdete v mojom blogu o Mayer šachtách.

https://karstenivan.blogspot.com/2015/03/pamiatky-unesco-rudolfmayer-sachta.html
 

Napriek tomu si však musíme vysvetliť niekoľko vecí, o ktorých ste možno netušili.

 Predstavovať si, že dedičná štôlňa je len jednoducho niečo ako dlhokánsky tunel vyhĺbený v skale je tak trochu naivné.

Dlhé banské diela razené od antických čias až po dnešok mávali jeden zásadný problém: vetranie.

Už po pár stovkách metrov razenia (až do novoveku, kedy sa široko rozmohli elektrické ventilátory) by ste  museli čeliť tomu, že vzduch v čelbe razeného diela je stojatý a znižuje sa v ňom obsah kyslíku, ktorý spotrebovávali baníci plamienkami kahancov a dýchaním. Ak ste v novo razenej dedičnej štôlni mali silnejšie prítoky vody, trochu to vetraniu pomohlo, preto že prúdenie vody podporuje výmenu vzduchu v podzemí.

Ale prúdiaca voda by vám umožnila vyraziť len o pár stoviek metrov dĺžky viac, ako bez nej ,a aj tak by ste kvôli prirodzenému vetraniu difúziou vzduchu museli práce v čelbe s väčšou vzdialenosťou prerušovať stále častejšie.

Riešiť vetranie v čelbe dlhej štôlne sa po tisícročia dalo len dvomi spôsobmi:
 

1) Razením vetracích šachtíc či komínov v odstupoch, ak Vám to terén nad štôlňou dovoľoval, a dedičná štôlňa nebola príliš hlboko. 
 

2) Ak sa nedali vetracie diela raziť, a nebola ani možnosť prepojenia dedičnej štôlne s inými už existujúcimi baňami, bola už len jedna možnosť, ktorá sa využívala častejšie, než si snáď myslíte: razenie dvojice paralelných štôlní.

Schéma razenia dedičnej dvojštôlne

Možno Vás to prekvapí, ale Hodrušská aj Voznická dedičná štôlňa sú v prevažnej väčšine svojich dĺžok vyrazené ako dvoj-štôlňa.
Tieto paralelné blízko seba razené dve štôlne sa v pravidelných odstupoch prepájali novými a novými krátkymi  prerážkami, pričom sa staré prerážky utesňovali nastrieľanou alebo nasekanou jalovinou. Takto potom jednou štolňou prúdili k obom čelbam čerstvé vetry  a druhou boli odvádzané opotrebované  vzdušniny na povrch alebo k najbližšiemu vetraciemu komínu.
Celý úsek Hodrušskej aj Voznickej štôlne od poslednej vetracej šachty na hodrušskej strane (Zipser#) po bane na Vindšachte je vyrazený paralelnými dvojčelbami
 

Nie vždy boli obe paralelné čelby razené na rovnakej výškovej úrovni. Často bola jedna z dvojice čelieb razená o siahu nižšie, a potom slúžila ako tzv. Vodný kanál
Miestami boli obe štôlne razené jedna pod druhou – takto je to napríklad vyriešené vo VDŠ od ústia pri Hrone po Hámorskú šachtu.

Pokiaľ bola dedičná štôlňa razená v miestach s mäkšími alebo tektonicky porušenými horninami, okamžite sa budovali kamenné trvanlivé vystužovacie klenby metódou „na horúcu murovku, či horúcu maltu“

Teraz poďme k tomu hlavnému:

Prečo sa museli robiť kontrolné plavby a fárania na VDŠ?

Do konca 60-tich rokov 20. storočia Hodrušský závod Rudných Baní n.p. odpad z flotácie – kremenno- kalcitový piesok vypúšťala voľne do Hodrušského potoka a ten rmut odnášal do Hrona. Neskôr prišli činovníci tohto závodu s nápadom, že úpravníckym odpadom zaplavia spodné obzory a dobývky striebornej bane Schőpfer , ktorá je v areáli závodu.

Nuž tak vybudovali na úrovni Voznickej dedičnej štôlne filtračnú hrádzu z dreva a jutoviny aby mohla voda odtekať a piesok za ňou zostával. Potom natiahli po 2. obzore bane Schőpfer  dva kilometre odpadového potrubia a odpadový kal tiekol do obzorov pod Voznickou dedičnou, ktoré boli zaplavené vodou, potom začal zapĺňať obzory  medzi Voznickou a 2. obzorom.

/pravnícky odpad- piesok v 2. obzore Schopfer štôlne . ľavá chodba bola od piesku vyčistená , vpravo vidno pokiaľ až siahala jeho "hladina"

Treba si ale uvedomiť, že medzi úrovňou povrchu – 2 obzoru Schopfer, a Voznickou dedičnou je výškový rozdiel 110 metrov . Postupom času začal odpadový rmut tlačiť na filtračnú hrádzu tlakom 1,1 Megapascalu na 1 m² – teda po starom 11 Atmosfér, ak porátame plochu profilu tak tlak bol asi 40 – 50 Atmosfér.

To rozmočená drevená filtračná hrádza nemohla vydržať.

A ani nevydržala.

Prerážka bane Schopfer na úrovni Voznickej dedičnej štôlne dnes. Voda v popredí tečie sprava doľava, vpravo je smer Štiavnica. Na zábere vidieť mäkké terasovité jazierka vyzrážané z okru. Foto Krtek.

Jedného dňa či noci v 70tich rokoch filtračná hrádza na úrovni dedičnej povolila,  a do VDŠ natiekli prievalom tisíce ton jemného pieskového rmutu, a usadili sa na dne vodného kanála v miestach, kde je tok banskej vody pomalší. Po tejto havárii začali Rudné Bane Hodruša konečne  budovať odkalisko v doline Záhradky, kde je dodnes používané. 
Mimochodom, o tridsať rokov neskôr bol odpad z úpravne nazývaný "šlich" na úrovni chodby 2. obzoru bane Schöpfer znovu odťažený, preto že v rámci podnikateľského zámeru chceli chodbu použiť na iné účely.    

V 70tich rokoch už bolo naplánované vyrazenie Novej Odvodňovacej štôlne (NOŠ) ktorá sa mala vŕtať tunelovacím  strojom Wirth. Na to aby sa mohlo vŕtanie NOŠ prevádzkovať, bolo potrebné zrekonštruovať starú VDŠ aspoň v úseku Mayer šachta – ústie , aby sa zabezpečila druhá úniková cesta z čelby NOŠ.

Práce na rekonštrukcii VDŠ v začiatku 80 tich rokov 20 storočia zabezpečovali Banské Stavby n.p. a Rudné Bane n.p.
Robota to bola ťažká, baníci boli pri starej Mayer šachte po krk vo vode, kým sa nepodarilo vodný kanál aspoň čiastočne vyčistiť od rmutu a okru , ktorý sa z banských vôd prirodzene zráža, a tým znížiť hladinu.

Zároveň bola vo Voznickej štôlni vybudovaná od Mayer šachty až po Novú šachtu v Banskej Štiavnici závesná dráha, po ktorej premávali podvesné dieselové lokomotívy s vozíkmi ktorými sa dopravovali závesné koľajnice a TH výstuž.

Voznická dedičná štôlňa pri bani Rozália, pohľad smerom k Hronu. Závesná drážka kvôli výške profilu štôlne visí na THV

Remíza lokomotív bola pod Mayer šachtou. Mimochodom, závesná dráha je tam dodnes, a visia na nej lokomotívy aj vozíky. Závesná stropná dráha vo Voznickej je zrejme v celom bývalom Československu jedinou takouto dráhou použitou na rudných ložiskách.
Zvyčajne sa totiž používa len pri podzemnom dobývaní uhlia.  

 

Lokomotívy závesnej dráhy na VDŠ pod Mayer šachtou. Voda im siaha až po "brucho" Foto Krtek

Preventívne čistenie a údržba rekonštruovanej Voznickej dedičnej štôlne bolo rozdelené nasledovne: Od Mayer šachty po Novú šachtu v Štiavnici zodpovedali Rudné Bane Banská Štiavnica – cca 8 km úsek, a za úsek od Mayer šachty smerom k Hronu zodpovedali Rudné Bane Hodruša-Hámre.

Kontrolné fárania robili banskí záchranári oboch závodov nezávisle na sebe.

 

Štiavnickí záchranári mali možnosť chodiť na kontrolu relatívne suchou cestou – od Mayer šachty totiž bola koncom 19. Storočia vystrieľaná až pod šachtu František v Štiavnici koľajová trať , ktorú používali na prepravu rudy a flotačných koncentrátov z Hodruši a Vyhní do Štiavnice pomocou lokomotív. Dalo sa po nej kráčať až do Štiavnice. Dnes je tento chodník pri Mayer šachte znovu zatopený, preto že voda kvôli tomu že sa VDŠ nečistí, zdvihla svoju hladinu na úroveň koľaje.  

Pohľad do VDŠ smerom do Štiavnice, teda proti prúdu vody. Dole je trasa banskej trate a staré potrubie na stlačený vzduch, hore visí závesná drážka na svorníkoch . Vľavo vodný kanál . Foto Krtek.

Úsek od Mayer šachty smerom k Hronu sa nedal kontrolovať inak ako "mokrou" cestou – na člnoch. Kontroly sa robili väčšinou raz ročne, v máji-júli, ked bol stav vody vo VDŠ relatívne nízky.

Hodrušskí záchranári kontrolovali 3523 metrov VDŠ, z toho 3 km plavbou na člnoch.

Úlohou hodrušských záchranárov bolo šlapaním vo vodnom kanáli rozrušovať a zvíriť usadeniny kalu,  skontrolovať profil, pokiaľ možno odstrániťprípadné závaly a prekážky toku vody, odobrať vzorky vody, a vyfárať Hámorskou šachtou, ktorej lezné oddelenie zrekonštruovali Banské Stavby ešte v 80 tich rokoch. 

  Posledný úsek od Hámorskej šachty po ústie pri Hrone (2100 m) sa nekontroloval, preto že tam bol vodný kanál vedený pod fáracou chodbou a hrozila možnosť vtiahnutia baníka na spodnú úroveň do vody.  

 

Priemet úseku VDŠ kontrolovaného pešo a plavbou do satelitnej snímky. Vľavo smer Voznica, vpravo smer Štiavnica

Ak si predstavujete, že kontrolná plavba po Voznickej dedičnej štôlni bola nejaká „pohodička“  ako splavovať Hron na pramici, tak sa láskavo uštipnite, lebo máte neprimerane romantické vízie a z toho by vás baňa bleskovo vyliečila.

Podzemie nie je ako gauč v obývačke, vždy má v zálohe nejaké nástrahy, pre ktoré treba byť opatrný.

• Predovšetkým vždy tu bola možnosť, že v kontrolovanom úseku spadol menší zával, a kamene prehradili vodu tak, že stúpla až po strop profilu, v tom prípade by sa celé družstvo „plavcov“ muselo kilometre predierať proti prúdu naspäť k Mayer šachte.
• Teoreticky hrozilo aj náhle prevalenie vody niekde od Vyhní či Štiavnice, a vtedy by to bolo bývalo o život.

• Relatívne najmenším rizikom kontrolných plavieb bolo to, že až do 2005 – 2007 bola všetka kanalizácia zo sídliska Sandriky a Kyslá nasmerovaná do Štampfer šachty pred Obecným úradom, a tak od druhej tretiny plavby plávali baníci v splaškoch kanalizácie a v jej pachu.

Z okru a splaškov ako svine zamazaní záchranári museli na koniec vyliezť Hámorskou šachtou na povrch, tam sa provizórne umyť v potoku, a prepraviť sa nákladným autom hore na Rozálku  

Ako člen banského záchranného zboru som mal možnosť zúčastniť sa jednej či dvoch kontrolných plavieb.
Vedúcim banskej záchranky bol vtedy Emil Kamody, po jeho odchode do dôchodku som ho nahradil ja, ale to už kontrolné plavby vedenie závodu zakázalo.
Síce sa zrušenie kontrolných plavieb dodnes v knižkách odôvodňuje „veľkým nebezpečenstvom“ pre záchranárov, ale ja viem o tom svoje, príčiny boli niekde inde- v tom, čo sa dnes volá vo veľkých korporáciách "sejving".

Teraz si povedzme, krok za krokom, ako kontrolné fáranie- plavba zvereného úseku VDŠ v dĺžke 3000metrov, v  hĺbke 108 – 35  metrov pod dnom doliny , prebiehala.

Družstvo „kontrolórov“ určených na plavbu, teda 4 – 5 chlapov  sa na Bani Rozália vyzlieklo donaha, v sprchárni namočilo, kompletne namydlilo aby boli klzkí, a navliekli sa do hrubých socialistických neoprénových oblekov. Zobrali sa 4-5 nafukovacích člnov (jeden dvojmiestny a 3-4 jednomiestne),  nenafúknuté sa spolu s chlapmi naskladali na korbu náklaďáka, ktorý ich dopravil k Mayer šachtám. Jeden sprievodný člen družstva , ktorého úlohou bolo istenie a pomoc išiel s nimi a pomohol im aj v podzemí s dopravou a nafukovaním člnov.

Mayer šachty. Za mojich časov sa fáralo tou novšou, v popredí

Mayer šachtou (väčšinou novou Mayerkou) sa všetci dali spustiť na úroveň VDŠ aj s člnmi. Tu sa zobralo pár podvesných vozíkov , naložili sa na ne člny a dopravili sa v smere toku vody od starej Mayer šachty asi 650 metrov k Colloredo prekopu (približne pod vrátnicou Sandrik-u) . Toho pol kilometra tiež nebola prechádzka parkom. Išlo sa po pažniciach šachovito rozloženými nad vodným kanálom VDŠ. Bolo treba pozerať kam človek stúpa, aby nezhučal do vody predčasne . Tak sa prešlo ku prekopu k šachte Colloredo (volá sa po komorskom grófovi, nie po tej americkej rieke).

Tu sa člny rozložili, nafúkali a pripravili na plavbu. To trvalo zhruba hodinu Veslá sa do podzemia nebrali, tie by iba zavadzali.
Rýchlosť a smer plavby sa regulovala rukami o steny banských diel. 

Družstvo banských záchranárov pri prekope Collorado, pripravení na kontronú plavbu v 90 tich rokoch 20. storočia.
Hore zľava D. Ološtiak, V.Halaj, G.Klein .Dole zľava F.Suchý, J.Roško, a E.Kamody. Na stenách sú ich iniciály a dátumy plavieb. Vľavo za partiou je Voznická ded. štôlňa, sprava za partiou je prekop k šachte Colloredo

Záchranári sa do člnov nasúkali a v malých odstupoch sa v dohodnutom poradí plavili za sebou na dohľad ako kačice. Pomocník sa od Colloredo prekopu vrátil na povrch, zobral pripravené lano, a išiel autom k šachte Záhradky, ktorú deň predtým samozrejme kontrolne odomkol a zamkol. Odomkol poklopy na šachte a otvoril ju nech sa vetrá, spustil na jej dno lano a čakal na ústí šachty, zhruba 2,5  - 3 hodiny.

Partia podzemných plavcov sa vo "svorke" zhromažďovala pri kontrolných bodoch, vedúci zapisoval výšku hladiny. Brali sa vzorky vody.

Pravidelné merania výšky hladiny pri kontrolných bodoch

 Pri Kyslej šachte, ktorá sa v skutočnosti volá Šachta panny Márie Pomocnice, pod Hruškovičovým domom na Kyslej bolo  na úrovni Voznickej dedičky vyrazené krátke malé nárazisko vystužené kamennými  klenbami

   

Nárazisko šachty Kyslá - pod  Hruškovičovým domom

Na miestach poniže Kyslej šachty, kde voda tiekla pomalšie, väčšina plavcov vystúpila z člnov do vody, a šlapaním lámala okrovú kôru na dne a vírila usadený oker. Nebola to príjemná „robota“ preto že zhruba každé tri metre bol pod hladinou vody ukrytý priečnik – oceľová traverza – po ktorej bola kedysi položená koľaj pre huntíky, natiahnutá od ústia až po Mayer šachtu. Ak ste si nedali pozor mohli ste si o skrytý priečnik v kalnej vode škaredo naraziť časti tela.

Keďže boli priečniky „schované“ pod vzdutou hladinou, museli sa zakaždým pracne preliezať.

V miestach šlapania bol postup pomalý, a plavci boli často po krk v banskej vode. Stále ste sa museli držať člna, aby sa neponorili do špinavej kalnej vody celí, ak ste náhodou vo vode natrafili na jamu a stúpili „do prázdna“.

Našťastie má  voda stabilnú príjemnú teplotu 16 – 17 stupňov po celý rok, a tak v neoprénoch nebola zima, skôr naopak.

Šlapanie sedimentov. Ako vidno na fotke, hladina v týchto miestach je pomerne vysoko, ale podľa stôp na bokoch štôlne je jasné že niekedy bývala aj o 20 cm vyššia.

   

 Väčšie zhromaždenie plávajúcich "kontrolórov" bývalo pri „jazere“ vo veľkej klenutej zatopenej hale náraziska pri šachte Štamproch (Stampfer) , z ktorej viedla k hlavnému toku VDŠ krátka odbočka . Tu išla dole šachtou potrubím  splašková voda zo Sandríkov a Kyslej, kým nevybudovali čističku  . Na povrchu je šachta Štamproch rovno pred Obecným úradom - v parčíku

Považujem za zaujímavé, že voda potrubím dole šachtou netiekla kontinuálne, ale zhučala dole vždy asi v 10 sekundových intervaloch – ako keby ste naraz spláchli celý objem vane -200 - 300 litrov 

Tu sa zvyčajne dohodol ďalší postup a pokyny pre plavbu, a  potom sme sa vrátili na hlavný tok VDŠ a pokračovali sme v splavovaní.

Dvojčln s posádkou Kamody a Roško na "jazere" v sále pod šachtou Štamproch - rovno pod Obecným úradom  Atmosféra zo splaškov je "zaparená"

 Úsek medzi Štamproch šachtou a Hámorskou šachtou bol   zaujímavý tým, že tu sa v 18. storočí raziči protičelieb od jednotlivých šácht síce trafili smerovo, ale netrafili sa výškovo. Boli tu úseky štôlne ktoré museli asi na pol kilometri pribrať, a tak pri šírke do 2 metrov bol profil štôlne vysoký aj 6-7 metrov.

Záber z vysokých profilov medzi šachtami - kvôli výškovo nepodarenému spojeniu protičelieb

Od hranice Kyslá- Dolné Hámre, bolo vo VDŠ veľa kamenných klenieb spravených v mäkkých a porušených horninách okolo „Považanskej tektonickej poruchy“ na spôsob „horúcej murovky“ ktorá odoláva agresívnym banským vodám.

Nebohý Emil Kamody nás tu vždy upozorňoval, že Hámorská Kalvária pri cmiteri je meračsky prenesená do Voznickej, a v murovke je značka troch krížov.

 Pravdu povediac, ja som ich nikdy nezazrel, ale zrejme tam sú. Dvakrát som zhliadol jeden krížik na výmurovke.  

Záber z murovanice, niekde pod Dolnými Hámrami

Potom zostával už len monotónny úsek plavby až k odbočke k Hámorskej šachte, ktorú prvý plavec nesmel minúť. Tu sme sa všetci zhromaždili, pomáhajúc pri pristávaní a vystupovaní jeden druhému. Pod Hámorskou šachtou bolo asi tak pol metra bahna – teda „pevnej zemi“. Hore čakajúci pomocník vyťahoval lanom dole naviazané člny, a nakoniec sme všetci lezným oddelením šachty vyliezli na svetlo denné.

Pokiaľ viem, lezné oddelenie šachty už pred mnohými rokmi rozkradli naši zberači kovov, takže sa ňou na Voznickú nedá dostať. Ani nie je prečo.

Vyústenie Hámorskej šachty na povrch v Dolných Hámroch

 Potom išli všetci na náklaďák aj s člnmi , hore na Rozálku, a tam nasledovalo dlhé opakované umývanie všetkého čo bolo použité. Z neoprénu vás väčšnou museli doslova vytriasť dvaja kamaráti, väčšinou otočeného dole hlavou, lebo mydlový náter už nefungoval a neoprén sa nechcel dať stiahnuť.

Možno ešte treba povedať, že „náš“ úsek nebol kontrolovaný viac ako 20 rokov. Posledná kontrola plavbou bola urobená v máji 1994.

Keď sa na niektorom mieste pod Mayer šachtou VDŠ zavalí, voda sa vzduje, a cez Novú Mayer šachtu sa bude prelievať do NOŠ. To asi skomplikuje prevádzku čerpacej stanice Slovenskej Banskej na NOŠ. 

Ak sa stane zával niekde medzi Mayer šachtou  a František šachtou, voda nastúpa natoľko, až jej tlak prevládne a zával pretlačí. Vtedy poriadne prepláchne celú VDŠ 

Karsten Ivan, Január 2016

Text je výlučným autorským dielom, nemožno ho bez súhlasu autora kopírovať, vydávať v tlačenej forme, ani kopírovať elektronicky a vydávať ho za vlastné dielo. Text a obrázky sú na Bloggeri priebežne dopĺňané podľa aktuálnych znalostí.

Text a fotografie však možno citovať s uvedením autora, a tiež používať na ďalší výskum. Prípadné vydanie textu v tlačenej forme je potrebné vopred odsúhlasiť s autorom.  

Použitá literatúra a pramene

F.Weiss: Hlavná banská kniha bane Rozália 1960 - 2000 , nepublikované, rukopis (parametre a vzdialenosti šácht na VDŠ)

Mapa prevzatá z portálu mapy.cz

Všetky fotografie z kontrolnej plavby sú skeny fotografii urobených z negatívov nafotených Emilom Kamodym. Pri ostatných obrázkoch je autorstvo uvedené v texte popisu pod obrázkom alebo vodoznakom v obrázku.