Plavby v Hodrušskom úseku Voznickej Dedičnej Štôlne

Dlhé dedičné štôlne sú najveľkolepejšími technickými dielami svojej doby.

Nie že by to boli nejaké obrovské banské diela, nie sú ani nijako osobitne krásne ako povedzme hrady, chrámy alebo mosty. Naopak, dedičné štôlne si v temných hlbinách ticho a nenápadne plnia úlohy, pre ktoré boli vyrazené v tvrdej skale a prečo sa starostlivosť o ne dedila z generácie na generáciu.

Tento blog je o tom, ako v dedení starostlivosti o tieto kľúčové banské diela pokračovala moja generácia, kým sa dalo

Hodrušskí banskí záchranári pod Hámorskou šachtou po skončení jednej kontrolnej plavby v 90tich rokoch 20. storočia

Mnoho ľudí o dedičných štôlňach počulo, často aj takých ľudí, ktorí o baníctve nič nevedia.O dedičných štôlňach majú aspoň hmlistú predstavu dokonca aj tí , ktorí pod vplyvom opakovaných lží profesionálnych aktivistov, ktoré sa postupne stávajú pokrivenou „akože-pravdou“ dostanú pri slove „baňa“  škaredú svrbľavú koprivku psychosomatického pôvodu.

Takzvané hlboké dedičné štôlne sú úžasnými dielami v každom ohľade.

Prvé dedičné štôlne a vodné privádzače popod vrchy v skalách dokázali raziť už antickí inžinieri, v dobe rímskej. Síce sa tak dialo za strašných podmienok, za cenu stovák až tisícok obetí lacnej otrockej pracovnej sily, ale dokázali to.

Metódy razenia sa síce po tisícky rokov nemenili, ale zlepšovali sa metódy trhania hornín , dopravy , vetrania a tak pri razení dlhých štôlní postupom času umierali stále menšie objemy pracovníkov, a horizontálne aj vertikálne banské diela boli razené či hĺbené rýchlejšie a efektívnejšie.

Veľkým technologickým skokom v baníctve bolo zavedenie metódy trhania horniny pomocou pušného prachu ktorá bola zavedená v roku 1628 v baniach pri Banskej Štiavnici a bleskovo sa rozšírila do celého sveta.

 Zámerne hovorím o zavedení metódy a nie o jej vynáleze, preto že trhanie hornín vyskúšali viacerí vynálezcovia nezávisle na sebe na viacerých miestach v baniach v Európe už desiatky rokov pred rokom 1628 , ale nikde sa dovtedy nepodarilo túto metódu zaviesť rutinne do prevádzky. Až v Štiavnici

Viac TU

http://karstenivan.blogspot.com/2015/01/banicke-myty-historicka-realita-prvy.html

Snáď by sa mohlo zdať, že najvýznamnejšie dedičné štôlne sú v Banskej Štiavnici. Kto chce, ten si nájde informácie o dedičných štolniach Glanzenberg, Svätotrojičná, Michal, Kornberg či Schmidtenrinn.

Ale o nič menej významné (aj staršie) dedičné štolne sa razili aj v iných revíroch.

Napríklad vymenujme tie najznámejšie:
Kremnická mestská, Hlboká a Ferdinandova, 

Bansko-Belianska Juraj, Ferdinand a Belianska, 

Pukanecká Juraj, 

Rudnianska Anna, 

Novobanská Hlboká. 

Vyhnianska Stará Anton, Kreutzerfindung, Vindischleuten, Hoffer

Samozrejme ani v Hodrušskom revíri baníci nezaháľali,  a už v 16. storočí mali vyrazené mnoho kilometrov dedičných štolní:
Napríklad Štefan,Tiergarten, Krebsengrund, Brenner, Einigkeit, Melango a ďalšie.
Sú poväčšinou také staré, že sa nedochovali záznamy, kedy dostali oprávnenia dedičných štôlní, a už v prvých dochovaných záznamoch okolo roku 1500 sa píše, že sú dedičné. Oprávnenia dedičných štôlni sa však nerozdávali len tak, hocikde a hocikomu.

Štôlňa ktorú chceli jej prevádzkovatelia nazvať dedičnou, musela byť razená na najnižšom mieste časti revíru ktorý plánovali odvodniť a ovetrať, a musela smerovať k známym baniam či žilným štruktúram. Na to aby dostala prívlastok "erbstollen" musela už byť vyrazená v značnej dĺžke.
Jedinou známou výnimkou z tohto súboru pravidiel bola Dedičná štôlňa cisára Jozefa II. ktorú začali raziť už s prívlastkom "dedičná"   

Najslávnejšími dedičnými štôlňami celého revíru, odvodňujúce Vyhne, Belú, Štiavnicu, Piarg sú dlhé a hlboké dedičné štôlne razené pod Štiavnicu z Hodrušskej strany:

·        dedičná štôlňa  Cisára Františka Lotrinského – Hodrušská dedičná štôlňa razená už pred 15. storočím, dokončená v 18.storočí 

·       dedičná štôlňa   Cisára Jozefa II- Voznická dedičná štôlňa, razená takmer 100 rokov, dokončená v 19. storočí, ale ešte ďalších 50 rokov rozvetvovaná a predlžovaná do strán.

Prečo sa používa názov - predikát -  "dedičné" štôlne? Preto že ich predlžovanie, údržba, čistenie a vylepšovanie sa dedilo z generácie na generáciu, pri niektorých významných dedičných štôlňach sa starostlivosť dedila aj pol tisícročia. My sme ich tiež zdedili po našich predkoch a niektoré z nich sa využívajú vlastne dodnes.

Pokiaľ si myslíte, že pri razení dedičných štôlní boli ťažiari vizionári a spájali sily a prostriedky s vidinou spoločného prospechu (odvodnenia napojených baní a ich zlepšené vetranie) na ktorom budú spoločne participovať, v tom prípade ťa musím, milý čitateľ , sklamať.
 

Ľudská a podnikateľská povaha sa nijako nezlepšila napriek dlhým stáročiam. Jednotliví ťažiari sa do spoločného razenia odvodňovacej štôlne či jeho financovania spájali len vtedy, keď už bola situácia so zatápaním baní a ich vetraním kritická, až keď hrozilo, že o všetky svoje peniažky z ťažby a spracovania zlata, striebra, medi či železa v blízkej dobe prídu, ak nič neurobia. V tejto krajine sme vždy boli dobrí v schopnosti zomknúť sa, keď je zle. Akonáhle kríza pominie, znovu sa rozhádame a rozdelíme.
 

Panovníci od stredoveku však tiež mali jasno v tom, že ľudia -baníkov nevynímajúc- sú prospechári, a tak je od nepamäti vo všetkých banských právach zavedený paragraf/ ustanovenie o tom, že tomu, kto zainvestuje do razenia, či zmáhania dedičných štôlní a ich údržby, patrí podiel jednej dvanástiny každoročného zisku z každej (aj cudzej) odvodnenej a ovetranej činnej bane.

Pochopiteľne banská história zaznamenala mnohokrát aj to , že vlastník  bane ovetranej a odvodnenej dedičnou štôlňou sa zdráhal odovzdávať prevádzkovateľovi dvanástinu svojho zisku. Banské súdy však stovky rokov pracovali efektívne, takéto spory riešili v zmysle banského práva bez dnes obvyklého zdržiavania, a v drvivej väčšine znel rozsudok spravodlivo.

Nechcem Vás zahltiť dátami, preto že ste už určite zvedaví ako prebiehali kontrolné plavby po Voznickej dedičnej štôlni, o ktorých tento článok vlastne je. My sme sa plavili po úsekoch, ktoré boli vyrazené v 18. storočí.

Podrobnosti o dátumoch a postupe razenia tejto časti Voznickej dedičnej štôlne ( ústie- Mayer # teda prvých 5 km štôlne nájdete v mojom blogu o Mayer šachtách.

https://karstenivan.blogspot.com/2015/03/pamiatky-unesco-rudolfmayer-sachta.html
 

Napriek tomu si však musíme vysvetliť niekoľko vecí, o ktorých ste možno netušili.

 Predstavovať si, že dedičná štôlňa je len jednoducho niečo ako dlhokánsky tunel vyhĺbený v skale je tak trochu naivné.

Dlhé banské diela razené od antických čias až po dnešok mávali jeden zásadný problém: vetranie.

Už po pár stovkách metrov razenia (až do novoveku, kedy sa široko rozmohli elektrické ventilátory) by ste  museli čeliť tomu, že vzduch v čelbe razeného diela je stojatý a znižuje sa v ňom obsah kyslíku, ktorý spotrebovávali baníci plamienkami kahancov a dýchaním. Ak ste v novo razenej dedičnej štôlni mali silnejšie prítoky vody, trochu to vetraniu pomohlo, preto že prúdenie vody podporuje výmenu vzduchu v podzemí.

Ale prúdiaca voda by vám umožnila vyraziť len o pár stoviek metrov dĺžky viac, ako bez nej ,a aj tak by ste kvôli prirodzenému vetraniu difúziou vzduchu museli práce v čelbe s väčšou vzdialenosťou prerušovať stále častejšie.

Riešiť vetranie v čelbe dlhej štôlne sa po tisícročia dalo len dvomi spôsobmi:
 

1) Razením vetracích šachtíc či komínov v odstupoch, ak Vám to terén nad štôlňou dovoľoval, a dedičná štôlňa nebola príliš hlboko. 
 

2) Ak sa nedali vetracie diela raziť, a nebola ani možnosť prepojenia dedičnej štôlne s inými už existujúcimi baňami, bola už len jedna možnosť, ktorá sa využívala častejšie, než si snáď myslíte: razenie dvojice paralelných štôlní.

Schéma razenia dedičnej dvojštôlne

Možno Vás to prekvapí, ale Hodrušská aj Voznická dedičná štôlňa sú v prevažnej väčšine svojich dĺžok vyrazené ako dvoj-štôlňa.
Tieto paralelné blízko seba razené dve štôlne sa v pravidelných odstupoch prepájali novými a novými krátkymi  prerážkami, pričom sa staré prerážky utesňovali nastrieľanou alebo nasekanou jalovinou. Takto potom jednou štolňou prúdili k obom čelbam čerstvé vetry  a druhou boli odvádzané opotrebované  vzdušniny na povrch alebo k najbližšiemu vetraciemu komínu.
Celý úsek Hodrušskej aj Voznickej štôlne od poslednej vetracej šachty na hodrušskej strane (Zipser#) po bane na Vindšachte je vyrazený paralelnými dvojčelbami
 

Nie vždy boli obe paralelné čelby razené na rovnakej výškovej úrovni. Často bola jedna z dvojice čelieb razená o siahu nižšie, a potom slúžila ako tzv. Vodný kanál
Miestami boli obe štôlne razené jedna pod druhou – takto je to napríklad vyriešené vo VDŠ od ústia pri Hrone po Hámorskú šachtu.

Pokiaľ bola dedičná štôlňa razená v miestach s mäkšími alebo tektonicky porušenými horninami, okamžite sa budovali kamenné trvanlivé vystužovacie klenby metódou „na horúcu murovku, či horúcu maltu“

Teraz poďme k tomu hlavnému:

Prečo sa museli robiť kontrolné plavby a fárania na VDŠ?

Do konca 60-tich rokov 20. storočia Hodrušský závod Rudných Baní n.p. odpad z flotácie – kremenno- kalcitový piesok vypúšťala voľne do Hodrušského potoka a ten rmut odnášal do Hrona. Neskôr prišli činovníci tohto závodu s nápadom, že úpravníckym odpadom zaplavia spodné obzory a dobývky striebornej bane Schőpfer , ktorá je v areáli závodu.

Nuž tak vybudovali na úrovni Voznickej dedičnej štôlne filtračnú hrádzu z dreva a jutoviny aby mohla voda odtekať a piesok za ňou zostával. Potom natiahli po 2. obzore bane Schőpfer  dva kilometre odpadového potrubia a odpadový kal tiekol do obzorov pod Voznickou dedičnou, ktoré boli zaplavené vodou, potom začal zapĺňať obzory  medzi Voznickou a 2. obzorom.

/pravnícky odpad- piesok v 2. obzore Schopfer štôlne . ľavá chodba bola od piesku vyčistená , vpravo vidno pokiaľ až siahala jeho "hladina"

Treba si ale uvedomiť, že medzi úrovňou povrchu – 2 obzoru Schopfer, a Voznickou dedičnou je výškový rozdiel 110 metrov . Postupom času začal odpadový rmut tlačiť na filtračnú hrádzu tlakom 1,1 Megapascalu na 1 m² – teda po starom 11 Atmosfér, ak porátame plochu profilu tak tlak bol asi 40 – 50 Atmosfér.

To rozmočená drevená filtračná hrádza nemohla vydržať.

A ani nevydržala.

Prerážka bane Schopfer na úrovni Voznickej dedičnej štôlne dnes. Voda v popredí tečie sprava doľava, vpravo je smer Štiavnica. Na zábere vidieť mäkké terasovité jazierka vyzrážané z okru. Foto Krtek.

Jedného dňa či noci v 70tich rokoch filtračná hrádza na úrovni dedičnej povolila,  a do VDŠ natiekli prievalom tisíce ton jemného pieskového rmutu, a usadili sa na dne vodného kanála v miestach, kde je tok banskej vody pomalší. Po tejto havárii začali Rudné Bane Hodruša konečne  budovať odkalisko v doline Záhradky, kde je dodnes používané. 
Mimochodom, o tridsať rokov neskôr bol odpad z úpravne nazývaný "šlich" na úrovni chodby 2. obzoru bane Schöpfer znovu odťažený, preto že v rámci podnikateľského zámeru chceli chodbu použiť na iné účely.    

V 70tich rokoch už bolo naplánované vyrazenie Novej Odvodňovacej štôlne (NOŠ) ktorá sa mala vŕtať tunelovacím  strojom Wirth. Na to aby sa mohlo vŕtanie NOŠ prevádzkovať, bolo potrebné zrekonštruovať starú VDŠ aspoň v úseku Mayer šachta – ústie , aby sa zabezpečila druhá úniková cesta z čelby NOŠ.

Práce na rekonštrukcii VDŠ v začiatku 80 tich rokov 20 storočia zabezpečovali Banské Stavby n.p. a Rudné Bane n.p.
Robota to bola ťažká, baníci boli pri starej Mayer šachte po krk vo vode, kým sa nepodarilo vodný kanál aspoň čiastočne vyčistiť od rmutu a okru , ktorý sa z banských vôd prirodzene zráža, a tým znížiť hladinu.

Zároveň bola vo Voznickej štôlni vybudovaná od Mayer šachty až po Novú šachtu v Banskej Štiavnici závesná dráha, po ktorej premávali podvesné dieselové lokomotívy s vozíkmi ktorými sa dopravovali závesné koľajnice a TH výstuž.

Voznická dedičná štôlňa pri bani Rozália, pohľad smerom k Hronu. Závesná drážka kvôli výške profilu štôlne visí na THV

Remíza lokomotív bola pod Mayer šachtou. Mimochodom, závesná dráha je tam dodnes, a visia na nej lokomotívy aj vozíky. Závesná stropná dráha vo Voznickej je zrejme v celom bývalom Československu jedinou takouto dráhou použitou na rudných ložiskách.
Zvyčajne sa totiž používa len pri podzemnom dobývaní uhlia.  

 

Lokomotívy závesnej dráhy na VDŠ pod Mayer šachtou. Voda im siaha až po "brucho" Foto Krtek

Preventívne čistenie a údržba rekonštruovanej Voznickej dedičnej štôlne bolo rozdelené nasledovne: Od Mayer šachty po Novú šachtu v Štiavnici zodpovedali Rudné Bane Banská Štiavnica – cca 8 km úsek, a za úsek od Mayer šachty smerom k Hronu zodpovedali Rudné Bane Hodruša-Hámre.

Kontrolné fárania robili banskí záchranári oboch závodov nezávisle na sebe.

 

Štiavnickí záchranári mali možnosť chodiť na kontrolu relatívne suchou cestou – od Mayer šachty totiž bola koncom 19. Storočia vystrieľaná až pod šachtu František v Štiavnici koľajová trať , ktorú používali na prepravu rudy a flotačných koncentrátov z Hodruši a Vyhní do Štiavnice pomocou lokomotív. Dalo sa po nej kráčať až do Štiavnice. Dnes je tento chodník pri Mayer šachte znovu zatopený, preto že voda kvôli tomu že sa VDŠ nečistí, zdvihla svoju hladinu na úroveň koľaje.  

Pohľad do VDŠ smerom do Štiavnice, teda proti prúdu vody. Dole je trasa banskej trate a staré potrubie na stlačený vzduch, hore visí závesná drážka na svorníkoch . Vľavo vodný kanál . Foto Krtek.

Úsek od Mayer šachty smerom k Hronu sa nedal kontrolovať inak ako "mokrou" cestou – na člnoch. Kontroly sa robili väčšinou raz ročne, v máji-júli, ked bol stav vody vo VDŠ relatívne nízky.

Hodrušskí záchranári kontrolovali 3523 metrov VDŠ, z toho 3 km plavbou na člnoch.

Úlohou hodrušských záchranárov bolo šlapaním vo vodnom kanáli rozrušovať a zvíriť usadeniny kalu,  skontrolovať profil, pokiaľ možno odstrániťprípadné závaly a prekážky toku vody, odobrať vzorky vody, a vyfárať Hámorskou šachtou, ktorej lezné oddelenie zrekonštruovali Banské Stavby ešte v 80 tich rokoch. 

  Posledný úsek od Hámorskej šachty po ústie pri Hrone (2100 m) sa nekontroloval, preto že tam bol vodný kanál vedený pod fáracou chodbou a hrozila možnosť vtiahnutia baníka na spodnú úroveň do vody.  

 

Priemet úseku VDŠ kontrolovaného pešo a plavbou do satelitnej snímky. Vľavo smer Voznica, vpravo smer Štiavnica

Ak si predstavujete, že kontrolná plavba po Voznickej dedičnej štôlni bola nejaká „pohodička“  ako splavovať Hron na pramici, tak sa láskavo uštipnite, lebo máte neprimerane romantické vízie a z toho by vás baňa bleskovo vyliečila.

Podzemie nie je ako gauč v obývačke, vždy má v zálohe nejaké nástrahy, pre ktoré treba byť opatrný.

• Predovšetkým vždy tu bola možnosť, že v kontrolovanom úseku spadol menší zával, a kamene prehradili vodu tak, že stúpla až po strop profilu, v tom prípade by sa celé družstvo „plavcov“ muselo kilometre predierať proti prúdu naspäť k Mayer šachte.
• Teoreticky hrozilo aj náhle prevalenie vody niekde od Vyhní či Štiavnice, a vtedy by to bolo bývalo o život.

• Relatívne najmenším rizikom kontrolných plavieb bolo to, že až do 2005 – 2007 bola všetka kanalizácia zo sídliska Sandriky a Kyslá nasmerovaná do Štampfer šachty pred Obecným úradom, a tak od druhej tretiny plavby plávali baníci v splaškoch kanalizácie a v jej pachu.

Z okru a splaškov ako svine zamazaní záchranári museli na koniec vyliezť Hámorskou šachtou na povrch, tam sa provizórne umyť v potoku, a prepraviť sa nákladným autom hore na Rozálku  

Ako člen banského záchranného zboru som mal možnosť zúčastniť sa jednej či dvoch kontrolných plavieb.
Vedúcim banskej záchranky bol vtedy Emil Kamody, po jeho odchode do dôchodku som ho nahradil ja, ale to už kontrolné plavby vedenie závodu zakázalo.
Síce sa zrušenie kontrolných plavieb dodnes v knižkách odôvodňuje „veľkým nebezpečenstvom“ pre záchranárov, ale ja viem o tom svoje, príčiny boli niekde inde- v tom, čo sa dnes volá vo veľkých korporáciách "sejving".

Teraz si povedzme, krok za krokom, ako kontrolné fáranie- plavba zvereného úseku VDŠ v dĺžke 3000metrov, v  hĺbke 108 – 35  metrov pod dnom doliny , prebiehala.

Družstvo „kontrolórov“ určených na plavbu, teda 4 – 5 chlapov  sa na Bani Rozália vyzlieklo donaha, v sprchárni namočilo, kompletne namydlilo aby boli klzkí, a navliekli sa do hrubých socialistických neoprénových oblekov. Zobrali sa 4-5 nafukovacích člnov (jeden dvojmiestny a 3-4 jednomiestne),  nenafúknuté sa spolu s chlapmi naskladali na korbu náklaďáka, ktorý ich dopravil k Mayer šachtám. Jeden sprievodný člen družstva , ktorého úlohou bolo istenie a pomoc išiel s nimi a pomohol im aj v podzemí s dopravou a nafukovaním člnov.

Mayer šachty. Za mojich časov sa fáralo tou novšou, v popredí

Mayer šachtou (väčšinou novou Mayerkou) sa všetci dali spustiť na úroveň VDŠ aj s člnmi. Tu sa zobralo pár podvesných vozíkov , naložili sa na ne člny a dopravili sa v smere toku vody od starej Mayer šachty asi 650 metrov k Colloredo prekopu (približne pod vrátnicou Sandrik-u) . Toho pol kilometra tiež nebola prechádzka parkom. Išlo sa po pažniciach šachovito rozloženými nad vodným kanálom VDŠ. Bolo treba pozerať kam človek stúpa, aby nezhučal do vody predčasne . Tak sa prešlo ku prekopu k šachte Colloredo (volá sa po komorskom grófovi, nie po tej americkej rieke).

Tu sa člny rozložili, nafúkali a pripravili na plavbu. To trvalo zhruba hodinu Veslá sa do podzemia nebrali, tie by iba zavadzali.
Rýchlosť a smer plavby sa regulovala rukami o steny banských diel. 

Družstvo banských záchranárov pri prekope Collorado, pripravení na kontronú plavbu v 90 tich rokoch 20. storočia.
Hore zľava D. Ološtiak, V.Halaj, G.Klein .Dole zľava F.Suchý, J.Roško, a E.Kamody. Na stenách sú ich iniciály a dátumy plavieb. Vľavo za partiou je Voznická ded. štôlňa, sprava za partiou je prekop k šachte Colloredo

Záchranári sa do člnov nasúkali a v malých odstupoch sa v dohodnutom poradí plavili za sebou na dohľad ako kačice. Pomocník sa od Colloredo prekopu vrátil na povrch, zobral pripravené lano, a išiel autom k šachte Záhradky, ktorú deň predtým samozrejme kontrolne odomkol a zamkol. Odomkol poklopy na šachte a otvoril ju nech sa vetrá, spustil na jej dno lano a čakal na ústí šachty, zhruba 2,5  - 3 hodiny.

Partia podzemných plavcov sa vo "svorke" zhromažďovala pri kontrolných bodoch, vedúci zapisoval výšku hladiny. Brali sa vzorky vody.

Pravidelné merania výšky hladiny pri kontrolných bodoch

 Pri Kyslej šachte, ktorá sa v skutočnosti volá Šachta panny Márie Pomocnice, pod Hruškovičovým domom na Kyslej bolo  na úrovni Voznickej dedičky vyrazené krátke malé nárazisko vystužené kamennými  klenbami

   

Nárazisko šachty Kyslá - pod  Hruškovičovým domom

Na miestach poniže Kyslej šachty, kde voda tiekla pomalšie, väčšina plavcov vystúpila z člnov do vody, a šlapaním lámala okrovú kôru na dne a vírila usadený oker. Nebola to príjemná „robota“ preto že zhruba každé tri metre bol pod hladinou vody ukrytý priečnik – oceľová traverza – po ktorej bola kedysi položená koľaj pre huntíky, natiahnutá od ústia až po Mayer šachtu. Ak ste si nedali pozor mohli ste si o skrytý priečnik v kalnej vode škaredo naraziť časti tela.

Keďže boli priečniky „schované“ pod vzdutou hladinou, museli sa zakaždým pracne preliezať.

V miestach šlapania bol postup pomalý, a plavci boli často po krk v banskej vode. Stále ste sa museli držať člna, aby sa neponorili do špinavej kalnej vody celí, ak ste náhodou vo vode natrafili na jamu a stúpili „do prázdna“.

Našťastie má  voda stabilnú príjemnú teplotu 16 – 17 stupňov po celý rok, a tak v neoprénoch nebola zima, skôr naopak.

Šlapanie sedimentov. Ako vidno na fotke, hladina v týchto miestach je pomerne vysoko, ale podľa stôp na bokoch štôlne je jasné že niekedy bývala aj o 20 cm vyššia.

   

 Väčšie zhromaždenie plávajúcich "kontrolórov" bývalo pri „jazere“ vo veľkej klenutej zatopenej hale náraziska pri šachte Štamproch (Stampfer) , z ktorej viedla k hlavnému toku VDŠ krátka odbočka . Tu išla dole šachtou potrubím  splašková voda zo Sandríkov a Kyslej, kým nevybudovali čističku  . Na povrchu je šachta Štamproch rovno pred Obecným úradom - v parčíku

Považujem za zaujímavé, že voda potrubím dole šachtou netiekla kontinuálne, ale zhučala dole vždy asi v 10 sekundových intervaloch – ako keby ste naraz spláchli celý objem vane -200 - 300 litrov 

Tu sa zvyčajne dohodol ďalší postup a pokyny pre plavbu, a  potom sme sa vrátili na hlavný tok VDŠ a pokračovali sme v splavovaní.

Dvojčln s posádkou Kamody a Roško na "jazere" v sále pod šachtou Štamproch - rovno pod Obecným úradom  Atmosféra zo splaškov je "zaparená"

 Úsek medzi Štamproch šachtou a Hámorskou šachtou bol   zaujímavý tým, že tu sa v 18. storočí raziči protičelieb od jednotlivých šácht síce trafili smerovo, ale netrafili sa výškovo. Boli tu úseky štôlne ktoré museli asi na pol kilometri pribrať, a tak pri šírke do 2 metrov bol profil štôlne vysoký aj 6-7 metrov.

Záber z vysokých profilov medzi šachtami - kvôli výškovo nepodarenému spojeniu protičelieb

Od hranice Kyslá- Dolné Hámre, bolo vo VDŠ veľa kamenných klenieb spravených v mäkkých a porušených horninách okolo „Považanskej tektonickej poruchy“ na spôsob „horúcej murovky“ ktorá odoláva agresívnym banským vodám.

Nebohý Emil Kamody nás tu vždy upozorňoval, že Hámorská Kalvária pri cmiteri je meračsky prenesená do Voznickej, a v murovke je značka troch krížov.

 Pravdu povediac, ja som ich nikdy nezazrel, ale zrejme tam sú. Dvakrát som zhliadol jeden krížik na výmurovke.  

Záber z murovanice, niekde pod Dolnými Hámrami

Potom zostával už len monotónny úsek plavby až k odbočke k Hámorskej šachte, ktorú prvý plavec nesmel minúť. Tu sme sa všetci zhromaždili, pomáhajúc pri pristávaní a vystupovaní jeden druhému. Pod Hámorskou šachtou bolo asi tak pol metra bahna – teda „pevnej zemi“. Hore čakajúci pomocník vyťahoval lanom dole naviazané člny, a nakoniec sme všetci lezným oddelením šachty vyliezli na svetlo denné.

Pokiaľ viem, lezné oddelenie šachty už pred mnohými rokmi rozkradli naši zberači kovov, takže sa ňou na Voznickú nedá dostať. Ani nie je prečo.

Vyústenie Hámorskej šachty na povrch v Dolných Hámroch

 Potom išli všetci na náklaďák aj s člnmi , hore na Rozálku, a tam nasledovalo dlhé opakované umývanie všetkého čo bolo použité. Z neoprénu vás väčšnou museli doslova vytriasť dvaja kamaráti, väčšinou otočeného dole hlavou, lebo mydlový náter už nefungoval a neoprén sa nechcel dať stiahnuť.

Možno ešte treba povedať, že „náš“ úsek nebol kontrolovaný viac ako 20 rokov. Posledná kontrola plavbou bola urobená v máji 1994.

Keď sa na niektorom mieste pod Mayer šachtou VDŠ zavalí, voda sa vzduje, a cez Novú Mayer šachtu sa bude prelievať do NOŠ. To asi skomplikuje prevádzku čerpacej stanice Slovenskej Banskej na NOŠ. 

Ak sa stane zával niekde medzi Mayer šachtou  a František šachtou, voda nastúpa natoľko, až jej tlak prevládne a zával pretlačí. Vtedy poriadne prepláchne celú VDŠ 

Karsten Ivan, Január 2016

Text je výlučným autorským dielom, nemožno ho bez súhlasu autora kopírovať, vydávať v tlačenej forme, ani kopírovať elektronicky a vydávať ho za vlastné dielo. Text a obrázky sú na Bloggeri priebežne dopĺňané podľa aktuálnych znalostí.

Text a fotografie však možno citovať s uvedením autora, a tiež používať na ďalší výskum. Prípadné vydanie textu v tlačenej forme je potrebné vopred odsúhlasiť s autorom.  

Použitá literatúra a pramene

F.Weiss: Hlavná banská kniha bane Rozália 1960 - 2000 , nepublikované, rukopis (parametre a vzdialenosti šácht na VDŠ)

Mapa prevzatá z portálu mapy.cz

Všetky fotografie z kontrolnej plavby sú skeny fotografii urobených z negatívov nafotených Emilom Kamodym. Pri ostatných obrázkoch je autorstvo uvedené v texte popisu pod obrázkom alebo vodoznakom v obrázku.