Elektrárne GBÚ v Hodruši-Hámroch II - Dolný závod a Plac

V tom istom roku ( teda1887)  ako na Hornom Banskom závode Kráľovský banský erár na parný stroj tamojšej Centrálnej stupy napojil dvojicu dynám na elektrické osvetlenie úpravne, sa rovnako činila na Dolnom banskom závode aj najväčšia súkromná banská firma na drahokovové rudy na Hornom Uhorsku - Gerambovská Banská Únia (GBÚ).

Podľa výročnej správy GBÚ z roku 1892 boli na zdvojený kompoudný parný stroj  v Schőpferštôlnianskej parnej stupe, ktorá stála  na mieste dnešnej úpravne zlatej rudy Slovenskej Banskej s.r.o. napojené dve dynamá, každé s „kapacitou 40 žiaroviek“ , neskôr doplnené rezervou ďalšieho dynama s kapacitou 80 žiaroviek. Tieto žiarovky osvetľovali vnútorné  priestory stupy, aby mohla pracovať v nočnej prevádzke na spracúvaní vyťažených  rúd. 

V roku 1892  GBÚ začala zvažovať možnosť pripojenia výkonnejšieho dynama, ktoré by generovalo jednosmerný prúd pre pohon elektrického vrátku - myslel sa niektorý z ťažných vrátkov v úpadných šachtách v podzemi Bane Schőpfer .

 Tento projekt však nakoniec nebol realizovaný.

Začiatkom 90 rokov 19 storočia bola ešte GBÚ vysoko zisková, investovala do výstavby parnej stupy Na Placi v Dolných Hámroch včítane výstavby dlhej dopravnej trate, ktorou sa do nej vozila ruda z Schőpfer štôlne. 

Parná stupa na Placi s vodnou turbínou mala osadený bližšie neznámy typ turbíny – možno sa jednalo o ležatú –radiálnu Girardovu turbínu, preto že vodný spád pri Placi nebol veľký. len pár desiatok metrov. Pokiaľ bolo možné prevádzkovať turbínu vo vodnatých mesiacoch namiesto parného stroja, ušetrilo sa tým drahé palivové drevo pre parné stroje, takže mala opodstatnenie.

Grafika Garambovskej stupy "Na Placi" v Dolných Hámroch. Hore celkový pohľad - kotolňa pohonného parného stroja je pri komíne, a dole kalifornská stupa a čeľusťový drvič hnané remennými prevodmi od hlavnej hnacej osi parného stroja

 Postavili tiež Dolnohámorský kostol sv. Alžbety, veľkú správnu budovu úpravne, most pre vozy, baráky pre robotníkov, krčmu a podobne - teda peňazí mala GBÚ vtedy ešte dosť. 

Ceny striebra však náhle prudko poklesli, a strieborné rudy sa v tom čase už dobývali pod úrovňou Voznickej dedičnej štôlne, čo vyvolalo potrebu nákladného čerpania vôd z hĺbok. 

V pomerne krátkom čase piatich rokov sa GBÚ z rozmachu a nadbytku prostriedkov dostala do ťažkej finančnej krízy, ktorú sa pokúsila vyriešiť výstavbou závodu dnes známeho ako Sandrik, ale z problémov sa už Gerambovskú Úniu jej vedeniu nepodarilo dostať.

Parná stupa na Placi v Dolných Hámroch v roku 1908 už bola odstavená, fungovala vlastne len necelých 15 rokov, preto že po krachu GBÚ  banský erár rozhodol, že tento úpravárenský závod je zbytočný.

Dlhé roky mi nebolo celkom jasné, prečo GBÚ investovala do tak drahého projektu novej parnej úpravne na Placi v Dolných Hámroch, pričom rudu musela dopravovať po povrchovej trati celé kilometre ,od Schőpfer štôlne cez celú Kyslú až po Muráň.  Vyjasnilo sa mi to po desiatich rokoch čítania rôznych podkladov.

Gerambovská parná stupa pri bani Schőpfer spolu s ich ďalšou malou (už dávno zbúranou) stupou ktorá stávala na Troskách na najspodnejšom konci Dolných Hámrov, ani spolu s prenajatou Kopanickou parnou stupou č. 4 ktorá stávala na dnešnom mieste Píly, jednoducho nestíhali spracovávať viac ako 130 tisíc ton rudy ročne vydobytej v Hodruši.

Vedenie GBÚ očakávalo zvýšenie ťažby v Hodrušských baniach až na množstvo do 250 tis. ton ročne. 
Preto sa pustili do stavby stupy na Placi v Dolných Hámroch, aby zvládli kapacitou návaly rudy, v ktoré verili. 

Lenže očakávania objavov bohatých rúd v hĺbkovom pokračovaní takzvanej Berksovej bane v Schőpferke pod Voznickou dedičnou štôlňou, ani ďalších bohatých rúd sa  nakoniec nekonali lebo žila do hĺbky slabla, a k tomu prišiel rýchly finančný krach GBÚ, spôsobený svetovým trhom s drahými kovmi. 

Koncom 19 storočia až začiatkom 20 storočia(1903) sa pozornosť GBÚ sústredila na stavbu  alebo prestavbu  jednej svojej stupy na elektrocentrálu, ktorá mala vyrobiť  prúd pre čerpadlá banskej vody z dobývok Schopferštôlne pod úrovňou Voznickej dedičnej štôlne, v tom čase zatopených a mimo prevádzky, čo  prehlbovalo krízu výroby a spracovania striebra.

Ešte  v marci 1896 bol GBÚ skolaudovaný elektrifikovaný brzdný stroj fy Kachelmann na 2. zvážnej šachte v bani Schopfer, ktorý bol predtým hnaný len hmotnosťou vody napúšťanej do špeciálneho nádržového podstavníka . 
S ubúdaním množstva vody v potoku v Jalšovej doline, odkiaľ ju zachytávali, však nemohol ťažný stroj dosť dobre, a hlavne neprerušovane pracovať. GBÚ vo výročných správach píše, že v roku 1892 už trvalo 3 dni, kým sa naplnil podzemný rezervoár - bazén na druhom obzore, ktorý potom zrejme minuli za jednu smenu vyťahovania rudy vo vozoch. 2/3 roku bol teda stroj pred jeho elektrifikovaním nečinný, a GBÚ museli používať na vyťahovanie rúd z hĺbky drahší konský gápeľ na prvej zvážnej bane Schőpfer, stojaci v 550 metroch od vchodu do bane pri Dolnom závode.

Elektrifikovaný pôvodne brzdný ťažný stroj pri II. (Hlavnej) zvážnej šachte  v Bani Schőpfer, za pákami strojník pán Zúbek

Elektrocentrálu GBÚ pre účely bane a stúp postavili rozšírením bývalej stupy ešte pred rokom 1896 ktorá stála na mieste taviacej huty, tesne nad Dolnohodrušským banský závodom pri bani Schőpfer. Pôvodne bola vybavená bližšie neznámymi  parnými strojmi ( možno Kachelmann?), ktoré hnali zrejme parné kompresory na stlačený vzduch a dvojica parných strojov , každý s výkonom 75 koní boli napojené na dynamá Siemens-Halske ktoré dávali v striedavej prevádzke pri otáčkach 500/min. napätie 500 V a prúd 25 Ampérov . Tieto dva pôvodné parné stroje zásobovali 4 parné kotly s tlakom pary 6 atmosfér.

Pôvodná zostava jednovalcového parného stroja s dynamom hnatým cez remenný prevod v elektrárni GBÚ vyzerala zhruba takto. Fotka z nemecka z internetu

 V roku 1903 bolo strojné zariadenie v elektrocentrále Schőpfer renovované – vymenené za novšie, pričom v projekte Brnenskej firmy , ktorá prestavbu navrhovala a riadila, sa spomína „alt Kesselraum“ teda „stará kotláreň“. Ak povieme stará, myslí sa zväčša 25 rokov a viac, ale presnejšie údaje zatiaľ nemáme.
 Isté je, že to najstaršie vybavenie elektrárne bolo postavené  pred rokom 1896.  

Elektrocentrála - elektráreň  Gerambovskej banskej únie  pri Schőpfer štôlni v Hodruši okolo roku 1916 - výrez z kolorovanej pohľadnice vydanej Jozefom Brámerom v Hodruši  

Nové zariadenie elektrocentrály GBÚ po prestavbe a doplnení motorov a parných kotlov v roku 1903 bolo to  najmodernejšie, aké bolo na svetovom trhu dostupné: dvojica parných strojov, každý o výkone 75 konských síl (jeden slúžil ako rezerva pre prípad poruchy druhého) napojených priamo alebo pomocou remeňového prevodu na generátor značky Siemens-Halske  , ktorý pri 500 otáčkach / min. dával 26 Ampérový prúd pri napätí 3 000 Voltov.

Zálohu pre prípad poruchy oboch parných strojov alebo ich generátorov tvorila parná turbína typu Parsons o výkone 180 konských síl, ktorej samostatný generátor dával v prípade potreby pri 3 000 otáčkach výkon 125 kW.

Na výrobu pary pre hlavný a záložný parný stroj slúžili 4 zdvojené kotly vykurované drevom, turbína mala samostatnú dvojicu kotlov systému Bánó. Teda celkom bolo v elektrocentrále začiatkom 20 storočia k dispozíciiaž 6 parných kotlov. Palivom bolo drevo.

Mimochodom, za otca teórie výpočtov parných turbín je považovaný pôvodom slovák Aurel Stodola. Síce nevynašiel ani radiálnu, ani axiálnu parnú turbínu, ale rozvinul matematické výpočty teórie parných turbín. 
Kto vie, či sa do Gerambovskej parnej elektrárne niekedy nezašiel pozrieť na turbínu Parsons, ktorú pomohol výpočtami vylepšovať... 

Treba podotknúť, že  aj rezervná parná axiálna turbína systému Parsons so svojim generátorom  , bola tým najmodernejším, čo v tej dobe bolo možné na strojárskom energetickom trhu dostať kúpiť. 

Charles Parsons si dal svoj systém lopatkovej axiálnej parnej turbíny, s menšími vylepšeniami používaný aj v súčasnosti, patentovať v roku 1884, teda len 20 rokov pred tým ako ju namontovali v Hodruši. 
Parsonsova parná turbína bola (podľa doterajších poznatkov)  prvá parná turbína v celých štiavnických vrchoch, a možno aj na vtedajšom Hornom Uhorsku.

Turbína systému Parsons  (vpravo) s generátorom (vľavo) na oceľorytine zo začiatku 20 storočia. Neskôr ešte doplním zábery na Parsonsovu turbínu z Kráľovského Britského Technického múzea v Londýne 

Parsonsova turbína fungovala na tlak pary 14 atmosfér, teda 1,4 MPa, mala obrátky 3000  za minútu a výkon 180 konských síl. Jej dynamo vyrábalo elektrický prúd 65 Ampérov pri napätí 5000 Voltov,

Súčasťou elektrocentrály bola samozrejme aj integrovaná transformátorovňa, preto že elektromotory a zariadenia v bani a stupe nepracovali s tak vysokým napätím .

S parnými strojmi a generátormi elektriny bol na rozvody pary z batérie kotlov zapojený vždy aj aspoň jeden parný kompresor na stlačený vzduch, stačilo len prepnúť smer pary a kompresor spustil.

V roku 1906 GBÚ  bola nútená vyhlásiť bankrot, ale elektrocentrála bola pre potreby bane a úpravne udržiavaná a budovaná ďalej, už pod správou Kráľovského banského eráru.

 V roku 1908 bol ako ďalší zdroj pohonu pre dynamá elektrárne na Dolnom Hodrušskom závode nainštalovaný sací plynový motor Körting. 

Bol to vlastne piestový spaľovací  motor podobný parným piestovým motorom, len pohonným médiom- palivom- nebol benzín alebo nafta, ale horľavý a výbušný generátorový plyn tvorený najmä vodíkom a oxidom uhoľnatým. Dlhú dobu bola táto zmes plynov nazývaná aj svietiplynom, niekedy aj "vodným plynom". 

Tento generátorový plyn sa vyrábal v dvojici striedavo používaných generátorov (jeden sa vždy čistil alebo plnil palivom - koksom prípadne drevným uhlím). 
Princíp výroby generátorového plynu je jednoduchý, ale dnes používaný už len v niektorých oceliarňach: 
Funguje to tak, že do vrstvy rozžeraveného drevného uhlia, prípadne koksu v generátori sa  vháňa prehriata para z kotla pod nižším tlakom, výsledkom reakcie pary a žeravého uhlia je horľavý plyn s vysokým podielom oxidu uhoľnatého a vodíku. Tento generátorový plyn sa následne schladil vo vodnom chladiči, prefiltroval sa cez filter z práškového koksu , následne prešiel cez drevo pilinový filter a privádzal sa k motoru.

Motor systému Kőrting nebol žiadny drobček – uvediem niektoré jeho parametre z poznámok Ing. Dvorzsáka : priemer piestu:59,5 cm, zdvih piestu 76,5 cm. Pri 150 otáčkach/min . dával výkon 225 konských síl . Generátor musel byť na plynový motor napojený cez remeňový prevod s veľkým rozdielom veľkosti hnacieho a hnaného kolesa, preto že dynamá ani alternátory nie sú pomalobežné na rozdiel od plynového motora, ktorý dával len niečo málo viac ako dve otáčky za sekundu, ale pritom veľký výkon.   

Vyobrazenie ležatého plynového sacieho motora Kőrting so zotrvačníkom. Podobá sa súdobým parným strojom. Obrázok z webu firmy Kőrting

Po uvedení plynového motora Korting do prevádzky v roku 1906 slúžila ako záložný zdroj prúdu už len spomínaná Parsonsova parná turbína namontovaná ešte v roku 1903. Skôr spomínané parné stroje s rozvodom pary compoud ktoré hnali alternátory, boli zrejme odmontované a podľa zvyku Kráľovského banského eráru presunuté niekam inam. 

Elektrický prúd vyrábaný Kőrtingovým plynovým motorom  a /alebo Parsonsovou turbínou slúžil na pohon zariadení stupy pri Dolnohodrušskom závode, ktorá stála na mieste dnešnej úpravne Slovenskej Banskej, spol s.r.o., pred jej druhou prestavbou v roku 1929 na flotačnú úpravňu v rokoch 1928 - 1930 a  potom ďalšou modernizáciou v roku 1980.

Pozrime sa, čo všetko už elektrocentrála  pri bani Schőpfer po roku 1908  poháňala:

•  motory drviarne, stupu, 
• zámočnícku dielňu 
• a 180 žiaroviek osvetlenia stupy a niektorých častí podzemia.

 Tiež hnala elektrický ťažný stroj slepej šachty Alexander  na 6 -10 obzore bane Schőpfer, ešte v roku 1896 elektrifikovaný brzdný stroj 2. zvážnej šachty na obzore Baptista bane Schőpfer, čerpadlá na hĺbkových obzoroch a ventilátory bane Schőpfer.

Fotografia podzemnej čerpacej stanice na V hlbinnom obzore bane Schőpfer - tá už bola hnaná elektrickým prúdom z elektrárne v Kremnici

Je tiež pravdepodobné, že časť prúdu bola pôvodne od Centrály vedená do Sandriku, ktorý tiež postavila GBÚ.

Od krachu GBÚ však Sandrik vlastnili banky a baňu Schopfer prevzal Banský erár, boli to teda už dve rozdielne firmy, Sandrik si budoval vlastnú elektráreň.

Dňa 7.6.1917 došlo v elektrárni pri Schőpfer bani k havárii generátora plynu - jeho výbuchu v parnej časti elektrárne. Plynový motor Kőrting preto už nemal odkiaľ brať palivo na prevádzku. Zrejme sa pri tej nehode poškodil aj druhý generátor plynu.  Generátory svietiplynu boli citlivé na správnu reguláciu prívodu vzduchu aj pary - ak bolo priveľa pary, žeravé uhlie pohasínalo, ak bolo privádzané priveľa vzduchu tvorilo sa priveľa CO2 a málo vodíku, a generátor mohol vybuchnúť. 
Keďže v tom čase záložná Parsonsova turbína už nebola schopná prevádzky (dodávam, že zrejme kvôli zlej údržbe počas vojny), dodávka elektrického prúdu pre hĺbkové obzory bane Schőpfer ustala.

Čerpadlá a ostatné elektrické zariadenia pod úrovňou Voznickej dedičnej štôlne boli urýchlene demontované, vytiahnuté na úroveň 4. obzoru a  „hlboké“ dobývky boli po 13.6.1917 samovoľne zatopené banskou vodou. Takto zostali až do roku 1924, kedy sa nakrátko opäť podarilo sprevádzkovať Parsonsovu turbínu, ktorá ešte nejaký čas slúžila ako záložný zdroj prúdu aj po napojení Hodrušských závodov na elektrickú sieť dotiahnutú  v septembri 1924 z Kremnice. Plynový motor Körting a plynové generátory  boli neskôr demontované a odpredané do závodu Sandrik, ktorý v tej dobe vlastnili banky. Tam pravdepodobne určitú  dobu slúžil, pri takom výkone mohol hnať niektoré zariadenia vtedajšej zlievarne kovov alebo valcovne, ktoré už dnes v Sandriku neexistujú. 

Ďalší rozvoj lokálnych elektrární bol ukončený v roku 1924, kedy bolo do Hodruše potiahnuté elektrické vedenie z  hydroelektrární v Kremnici.

Po overení spoľahlivosti dodávok prúdu z Kremnice boli všetky lokálne hydroelektrárne a parno- plynová elektráreň Centrála  pri bani Schöpfer zrušené, strojné zariadenia boli demontované a odvezené. 

Kde skončila parná turbína Parsons, to nevieme. 

Na Dolnom hodrušskom závode štôlne Schőpfer bola namontovaná ešte jedna, tak trochu záhadná vodná turbína, niekedy začiatkom 20 storočia.

Jednalo sa o vodnú turbínu systému Girard s vodorovnou osou, ktorá mala hnať podľa dostupných správ ťažný stroj šachty.

 Nie je jasné či sa jednalo o zdroj mechanickej energie na výrobu prúdu pre  ťažný vrátok slepej šachty Alexander v bani Schőpfer  v hĺbke pod úrovňou Voznickej dedičnej štôlne, alebo nejakého iného zariadenia. Prevádzka hĺbkových obzorov v Hodruši razených od slepej Alexander šachty netrvala príliš dlho.

V každom prípade Girardova turbína vyrobená firmou Kachelmann bola dodaná, odfotená, zrejme aj nainštalovaná v podzemí, preto že Ing. Milan Hock uvádza že z roku 1894 sa zachoval výkres vozíka na jej prepravu v bani Schőpfer, a mala nahradiť starý vodný gápeľ. 

Lenže na I. Schőpfer šachte bol namontovaný železný konský gápeľ s vodnou protiváhou, ktorý sa dochoval v expozícii Slovenského Banského múzea, a na II. Schőpfer šachte bol v tej dobe už funkčný elektrifikovaný brzdný ťažný stroj s vodnou protiváhou. 
Čo sa s Girardovou turbínou nakoniec stalo, zatiaľ nevedno. 
Možno nakoniec skončila na banskom závode v Zlatej Idke, kde podľa záznamu Ing. Dvorzsáka jedna Girardova turbína bola inštalovaná pred rokom 1921.

Vráťme sa k Centrále Schőpferky.    

Budova Centrály slúžila po demontáži strojov ako transformátorovňa stredne vysokého napätia z Kremnice, ako sklad banskému eráru a neskôr Rudným Baniam až do prvej polovičky 90 rokov 20 stor, kedy prehnil jeden trám od II. sv. vojny neudržiavanej eternitovej strechy. Namiesto menšej opravy strechy bola budova Centrály vtedajším  prenajímateľom, navrhnutá do "plánu likvidácie a zabezpečenia.

Vlastník budovy Elektrocentrály, Rudné Bane Banská Bystrica š.p. sa v tom čase zaoberal likvidovaním viacerých mladších banských závodov na Slovensku.

 Bola to žiaľ vlastne jediná činnosť, ktorou sa okrem odpredaja budov Rudné Bane  v 90 rokoch 20 storočia zaoberali a zaoberajú aj v prvom a druhom desaťročí 21. storočia. Zákon síce prikazuje banské prevádzky po ukončení ťažby zabezpečiť, ale neprikazuje ich zlikvidovať.

Vlastník budovy Rudné Bane š.p. žiaľ ,návrh zaradenia budovy (ktorú nepostavil) do plánu likvidácie bez otáľania akceptoval, aby bolo možné vykazovať v tom roku aktivitu . Vlastnú likvidáciu budovy vykonali miestne hodrušské firmy.

Za pár desiatok tisíc korún zo štátneho rozpočtu  bola rozsiahla, pomerne zachovaná budova bývalej stupy  a elektrárne, zaujímavá pamiatka industriálnej architektúry a  jediná zachovaná budova lokálnej elektrárne svojho druhu v celom revíre, bez jediného pokusu o jej zachovanie alebo jednoduchú opravu za dva dni zbúraná. 

Dnes na jej mieste tróni nevzhľadná montovaná hala. 

Poslednou pamiatkou na pôvodný účel budovy elektrárne a budovu samotnú je pár fotografii a  elektrický stĺp z 20 rokov 20. storočia pri plote ohradzujúcom tento pozemok.

Pre objektivitu však treba dodať, že viaceré iné pamiatky v našej doline boli aj s pomocou Slovenskej Banskej, iných hodrušských firiem a aj Rudných Baní  š.p. Bystrica  zachránené.

Nemôžem si ale pomôcť, je mi ľúto každej historickej industriálnej  a najmä banskej budovy v doline, ktorá bola ľahkovážne zváľaná bez zváženia vízii jej možnej záchrany. 

Že je možné zachrániť aj veľmi schátrané budovy a dať im nový zmysel existencie, vidíme v našej doline najmä v druhom desaťročí 21. storočia.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Pramene a podklady informácii uvedených v pojednaní:

Jindřich Dvorzsák: Poznámky ku štatistickým dátam pre banské a hutnícke závody.... 1919 rukopis napísaný v Hodruši, z archívu autora

Franz Hain: Jahres – Bericht ueber die Johann Josef von Gerambischen Unial Bergbaue 1892 rukopis z archívu autora

Kolektív : Spravodaj BVÚ 3-5/1997 ,

článok Ing. Eugena Kladivíka CSc.:Hodrušské baníctvo od roku 1919 do roku 1944, strany 154-271,

a

článok Ing. Milana Hocka: Nakladanie a doprava Rúd v Hodrušských baniach do roku 1918 strany 107 - 112

Zborníky SBM III - XX

https://www.koerting.de/en/history.html

http://s651713287.online.de/herstell/koerting/koerting.html

video plynového motoru Körting  https://www.youtube.com/watch?v=4BWxReY8Xs0
------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. 
Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho ani ako časti, či prípadne pozmenené ako svoje vlastné dielo. 

K. Ivan , OZ Kerling 2008- september 2019

Plavby v Hodrušskom úseku Voznickej Dedičnej Štôlne

Dlhé dedičné štôlne sú najveľkolepejšími technickými dielami svojej doby.

Nie že by to boli nejaké obrovské banské diela, nie sú ani nijako osobitne krásne ako povedzme hrady, chrámy alebo mosty. Naopak, dedičné štôlne si v temných hlbinách ticho a nenápadne plnia úlohy, pre ktoré boli vyrazené v tvrdej skale a prečo sa starostlivosť o ne dedila z generácie na generáciu.

Tento blog je o tom, ako v dedení starostlivosti o tieto kľúčové banské diela pokračovala moja generácia, kým sa dalo

Hodrušskí banskí záchranári pod Hámorskou šachtou po skončení jednej kontrolnej plavby v 90tich rokoch 20. storočia

Mnoho ľudí o dedičných štôlňach počulo, často aj takých ľudí, ktorí o baníctve nič nevedia.O dedičných štôlňach majú aspoň hmlistú predstavu dokonca aj tí , ktorí pod vplyvom opakovaných lží profesionálnych aktivistov, ktoré sa postupne stávajú pokrivenou „akože-pravdou“ dostanú pri slove „baňa“  škaredú svrbľavú koprivku psychosomatického pôvodu.

Takzvané hlboké dedičné štôlne sú úžasnými dielami v každom ohľade.

Prvé dedičné štôlne a vodné privádzače popod vrchy v skalách dokázali raziť už antickí inžinieri, v dobe rímskej. Síce sa tak dialo za strašných podmienok, za cenu stovák až tisícok obetí lacnej otrockej pracovnej sily, ale dokázali to.

Metódy razenia sa síce po tisícky rokov nemenili, ale zlepšovali sa metódy trhania hornín , dopravy , vetrania a tak pri razení dlhých štôlní postupom času umierali stále menšie objemy pracovníkov, a horizontálne aj vertikálne banské diela boli razené či hĺbené rýchlejšie a efektívnejšie.

Veľkým technologickým skokom v baníctve bolo zavedenie metódy trhania horniny pomocou pušného prachu ktorá bola zavedená v roku 1628 v baniach pri Banskej Štiavnici a bleskovo sa rozšírila do celého sveta.

 Zámerne hovorím o zavedení metódy a nie o jej vynáleze, preto že trhanie hornín vyskúšali viacerí vynálezcovia nezávisle na sebe na viacerých miestach v baniach v Európe už desiatky rokov pred rokom 1628 , ale nikde sa dovtedy nepodarilo túto metódu zaviesť rutinne do prevádzky. Až v Štiavnici

Viac TU

http://karstenivan.blogspot.com/2015/01/banicke-myty-historicka-realita-prvy.html

Snáď by sa mohlo zdať, že najvýznamnejšie dedičné štôlne sú v Banskej Štiavnici. Kto chce, ten si nájde informácie o dedičných štolniach Glanzenberg, Svätotrojičná, Michal, Kornberg či Schmidtenrinn.

Ale o nič menej významné (aj staršie) dedičné štolne sa razili aj v iných revíroch.

Napríklad vymenujme tie najznámejšie:
Kremnická mestská, Hlboká a Ferdinandova, 

Bansko-Belianska Juraj, Ferdinand a Belianska, 

Pukanecká Juraj, 

Rudnianska Anna, 

Novobanská Hlboká. 

Vyhnianska Stará Anton, Kreutzerfindung, Vindischleuten, Hoffer

Samozrejme ani v Hodrušskom revíri baníci nezaháľali,  a už v 16. storočí mali vyrazené mnoho kilometrov dedičných štolní:
Napríklad Štefan,Tiergarten, Krebsengrund, Brenner, Einigkeit, Melango a ďalšie.
Sú poväčšinou také staré, že sa nedochovali záznamy, kedy dostali oprávnenia dedičných štôlní, a už v prvých dochovaných záznamoch okolo roku 1500 sa píše, že sú dedičné. Oprávnenia dedičných štôlni sa však nerozdávali len tak, hocikde a hocikomu.

Štôlňa ktorú chceli jej prevádzkovatelia nazvať dedičnou, musela byť razená na najnižšom mieste časti revíru ktorý plánovali odvodniť a ovetrať, a musela smerovať k známym baniam či žilným štruktúram. Na to aby dostala prívlastok "erbstollen" musela už byť vyrazená v značnej dĺžke.
Jedinou známou výnimkou z tohto súboru pravidiel bola Dedičná štôlňa cisára Jozefa II. ktorú začali raziť už s prívlastkom "dedičná"   

Najslávnejšími dedičnými štôlňami celého revíru, odvodňujúce Vyhne, Belú, Štiavnicu, Piarg sú dlhé a hlboké dedičné štôlne razené pod Štiavnicu z Hodrušskej strany:

·        dedičná štôlňa  Cisára Františka Lotrinského – Hodrušská dedičná štôlňa razená už pred 15. storočím, dokončená v 18.storočí 

·       dedičná štôlňa   Cisára Jozefa II- Voznická dedičná štôlňa, razená takmer 100 rokov, dokončená v 19. storočí, ale ešte ďalších 50 rokov rozvetvovaná a predlžovaná do strán.

Prečo sa používa názov - predikát -  "dedičné" štôlne? Preto že ich predlžovanie, údržba, čistenie a vylepšovanie sa dedilo z generácie na generáciu, pri niektorých významných dedičných štôlňach sa starostlivosť dedila aj pol tisícročia. My sme ich tiež zdedili po našich predkoch a niektoré z nich sa využívajú vlastne dodnes.

Pokiaľ si myslíte, že pri razení dedičných štôlní boli ťažiari vizionári a spájali sily a prostriedky s vidinou spoločného prospechu (odvodnenia napojených baní a ich zlepšené vetranie) na ktorom budú spoločne participovať, v tom prípade ťa musím, milý čitateľ , sklamať.
 

Ľudská a podnikateľská povaha sa nijako nezlepšila napriek dlhým stáročiam. Jednotliví ťažiari sa do spoločného razenia odvodňovacej štôlne či jeho financovania spájali len vtedy, keď už bola situácia so zatápaním baní a ich vetraním kritická, až keď hrozilo, že o všetky svoje peniažky z ťažby a spracovania zlata, striebra, medi či železa v blízkej dobe prídu, ak nič neurobia. V tejto krajine sme vždy boli dobrí v schopnosti zomknúť sa, keď je zle. Akonáhle kríza pominie, znovu sa rozhádame a rozdelíme.
 

Panovníci od stredoveku však tiež mali jasno v tom, že ľudia -baníkov nevynímajúc- sú prospechári, a tak je od nepamäti vo všetkých banských právach zavedený paragraf/ ustanovenie o tom, že tomu, kto zainvestuje do razenia, či zmáhania dedičných štôlní a ich údržby, patrí podiel jednej dvanástiny každoročného zisku z každej (aj cudzej) odvodnenej a ovetranej činnej bane.

Pochopiteľne banská história zaznamenala mnohokrát aj to , že vlastník  bane ovetranej a odvodnenej dedičnou štôlňou sa zdráhal odovzdávať prevádzkovateľovi dvanástinu svojho zisku. Banské súdy však stovky rokov pracovali efektívne, takéto spory riešili v zmysle banského práva bez dnes obvyklého zdržiavania, a v drvivej väčšine znel rozsudok spravodlivo.

Nechcem Vás zahltiť dátami, preto že ste už určite zvedaví ako prebiehali kontrolné plavby po Voznickej dedičnej štôlni, o ktorých tento článok vlastne je. My sme sa plavili po úsekoch, ktoré boli vyrazené v 18. storočí.

Podrobnosti o dátumoch a postupe razenia tejto časti Voznickej dedičnej štôlne ( ústie- Mayer # teda prvých 5 km štôlne nájdete v mojom blogu o Mayer šachtách.

https://karstenivan.blogspot.com/2015/03/pamiatky-unesco-rudolfmayer-sachta.html
 

Napriek tomu si však musíme vysvetliť niekoľko vecí, o ktorých ste možno netušili.

 Predstavovať si, že dedičná štôlňa je len jednoducho niečo ako dlhokánsky tunel vyhĺbený v skale je tak trochu naivné.

Dlhé banské diela razené od antických čias až po dnešok mávali jeden zásadný problém: vetranie.

Už po pár stovkách metrov razenia (až do novoveku, kedy sa široko rozmohli elektrické ventilátory) by ste  museli čeliť tomu, že vzduch v čelbe razeného diela je stojatý a znižuje sa v ňom obsah kyslíku, ktorý spotrebovávali baníci plamienkami kahancov a dýchaním. Ak ste v novo razenej dedičnej štôlni mali silnejšie prítoky vody, trochu to vetraniu pomohlo, preto že prúdenie vody podporuje výmenu vzduchu v podzemí.

Ale prúdiaca voda by vám umožnila vyraziť len o pár stoviek metrov dĺžky viac, ako bez nej ,a aj tak by ste kvôli prirodzenému vetraniu difúziou vzduchu museli práce v čelbe s väčšou vzdialenosťou prerušovať stále častejšie.

Riešiť vetranie v čelbe dlhej štôlne sa po tisícročia dalo len dvomi spôsobmi:
 

1) Razením vetracích šachtíc či komínov v odstupoch, ak Vám to terén nad štôlňou dovoľoval, a dedičná štôlňa nebola príliš hlboko. 
 

2) Ak sa nedali vetracie diela raziť, a nebola ani možnosť prepojenia dedičnej štôlne s inými už existujúcimi baňami, bola už len jedna možnosť, ktorá sa využívala častejšie, než si snáď myslíte: razenie dvojice paralelných štôlní.

Schéma razenia dedičnej dvojštôlne

Možno Vás to prekvapí, ale Hodrušská aj Voznická dedičná štôlňa sú v prevažnej väčšine svojich dĺžok vyrazené ako dvoj-štôlňa.
Tieto paralelné blízko seba razené dve štôlne sa v pravidelných odstupoch prepájali novými a novými krátkymi  prerážkami, pričom sa staré prerážky utesňovali nastrieľanou alebo nasekanou jalovinou. Takto potom jednou štolňou prúdili k obom čelbam čerstvé vetry  a druhou boli odvádzané opotrebované  vzdušniny na povrch alebo k najbližšiemu vetraciemu komínu.
Celý úsek Hodrušskej aj Voznickej štôlne od poslednej vetracej šachty na hodrušskej strane (Zipser#) po bane na Vindšachte je vyrazený paralelnými dvojčelbami
 

Nie vždy boli obe paralelné čelby razené na rovnakej výškovej úrovni. Často bola jedna z dvojice čelieb razená o siahu nižšie, a potom slúžila ako tzv. Vodný kanál
Miestami boli obe štôlne razené jedna pod druhou – takto je to napríklad vyriešené vo VDŠ od ústia pri Hrone po Hámorskú šachtu.

Pokiaľ bola dedičná štôlňa razená v miestach s mäkšími alebo tektonicky porušenými horninami, okamžite sa budovali kamenné trvanlivé vystužovacie klenby metódou „na horúcu murovku, či horúcu maltu“

Teraz poďme k tomu hlavnému:

Prečo sa museli robiť kontrolné plavby a fárania na VDŠ?

Do konca 60-tich rokov 20. storočia Hodrušský závod Rudných Baní n.p. odpad z flotácie – kremenno- kalcitový piesok vypúšťala voľne do Hodrušského potoka a ten rmut odnášal do Hrona. Neskôr prišli činovníci tohto závodu s nápadom, že úpravníckym odpadom zaplavia spodné obzory a dobývky striebornej bane Schőpfer , ktorá je v areáli závodu.

Nuž tak vybudovali na úrovni Voznickej dedičnej štôlne filtračnú hrádzu z dreva a jutoviny aby mohla voda odtekať a piesok za ňou zostával. Potom natiahli po 2. obzore bane Schőpfer  dva kilometre odpadového potrubia a odpadový kal tiekol do obzorov pod Voznickou dedičnou, ktoré boli zaplavené vodou, potom začal zapĺňať obzory  medzi Voznickou a 2. obzorom.

/pravnícky odpad- piesok v 2. obzore Schopfer štôlne . ľavá chodba bola od piesku vyčistená , vpravo vidno pokiaľ až siahala jeho "hladina"

Treba si ale uvedomiť, že medzi úrovňou povrchu – 2 obzoru Schopfer, a Voznickou dedičnou je výškový rozdiel 110 metrov . Postupom času začal odpadový rmut tlačiť na filtračnú hrádzu tlakom 1,1 Megapascalu na 1 m² – teda po starom 11 Atmosfér, ak porátame plochu profilu tak tlak bol asi 40 – 50 Atmosfér.

To rozmočená drevená filtračná hrádza nemohla vydržať.

A ani nevydržala.

Prerážka bane Schopfer na úrovni Voznickej dedičnej štôlne dnes. Voda v popredí tečie sprava doľava, vpravo je smer Štiavnica. Na zábere vidieť mäkké terasovité jazierka vyzrážané z okru. Foto Krtek.

Jedného dňa či noci v 70tich rokoch filtračná hrádza na úrovni dedičnej povolila,  a do VDŠ natiekli prievalom tisíce ton jemného pieskového rmutu, a usadili sa na dne vodného kanála v miestach, kde je tok banskej vody pomalší. Po tejto havárii začali Rudné Bane Hodruša konečne  budovať odkalisko v doline Záhradky, kde je dodnes používané. 
Mimochodom, o tridsať rokov neskôr bol odpad z úpravne nazývaný "šlich" na úrovni chodby 2. obzoru bane Schöpfer znovu odťažený, preto že v rámci podnikateľského zámeru chceli chodbu použiť na iné účely.    

V 70tich rokoch už bolo naplánované vyrazenie Novej Odvodňovacej štôlne (NOŠ) ktorá sa mala vŕtať tunelovacím  strojom Wirth. Na to aby sa mohlo vŕtanie NOŠ prevádzkovať, bolo potrebné zrekonštruovať starú VDŠ aspoň v úseku Mayer šachta – ústie , aby sa zabezpečila druhá úniková cesta z čelby NOŠ.

Práce na rekonštrukcii VDŠ v začiatku 80 tich rokov 20 storočia zabezpečovali Banské Stavby n.p. a Rudné Bane n.p.
Robota to bola ťažká, baníci boli pri starej Mayer šachte po krk vo vode, kým sa nepodarilo vodný kanál aspoň čiastočne vyčistiť od rmutu a okru , ktorý sa z banských vôd prirodzene zráža, a tým znížiť hladinu.

Zároveň bola vo Voznickej štôlni vybudovaná od Mayer šachty až po Novú šachtu v Banskej Štiavnici závesná dráha, po ktorej premávali podvesné dieselové lokomotívy s vozíkmi ktorými sa dopravovali závesné koľajnice a TH výstuž.

Voznická dedičná štôlňa pri bani Rozália, pohľad smerom k Hronu. Závesná drážka kvôli výške profilu štôlne visí na THV

Remíza lokomotív bola pod Mayer šachtou. Mimochodom, závesná dráha je tam dodnes, a visia na nej lokomotívy aj vozíky. Závesná stropná dráha vo Voznickej je zrejme v celom bývalom Československu jedinou takouto dráhou použitou na rudných ložiskách.
Zvyčajne sa totiž používa len pri podzemnom dobývaní uhlia.  

 

Lokomotívy závesnej dráhy na VDŠ pod Mayer šachtou. Voda im siaha až po "brucho" Foto Krtek

Preventívne čistenie a údržba rekonštruovanej Voznickej dedičnej štôlne bolo rozdelené nasledovne: Od Mayer šachty po Novú šachtu v Štiavnici zodpovedali Rudné Bane Banská Štiavnica – cca 8 km úsek, a za úsek od Mayer šachty smerom k Hronu zodpovedali Rudné Bane Hodruša-Hámre.

Kontrolné fárania robili banskí záchranári oboch závodov nezávisle na sebe.

 

Štiavnickí záchranári mali možnosť chodiť na kontrolu relatívne suchou cestou – od Mayer šachty totiž bola koncom 19. Storočia vystrieľaná až pod šachtu František v Štiavnici koľajová trať , ktorú používali na prepravu rudy a flotačných koncentrátov z Hodruši a Vyhní do Štiavnice pomocou lokomotív. Dalo sa po nej kráčať až do Štiavnice. Dnes je tento chodník pri Mayer šachte znovu zatopený, preto že voda kvôli tomu že sa VDŠ nečistí, zdvihla svoju hladinu na úroveň koľaje.  

Pohľad do VDŠ smerom do Štiavnice, teda proti prúdu vody. Dole je trasa banskej trate a staré potrubie na stlačený vzduch, hore visí závesná drážka na svorníkoch . Vľavo vodný kanál . Foto Krtek.

Úsek od Mayer šachty smerom k Hronu sa nedal kontrolovať inak ako "mokrou" cestou – na člnoch. Kontroly sa robili väčšinou raz ročne, v máji-júli, ked bol stav vody vo VDŠ relatívne nízky.

Hodrušskí záchranári kontrolovali 3523 metrov VDŠ, z toho 3 km plavbou na člnoch.

Úlohou hodrušských záchranárov bolo šlapaním vo vodnom kanáli rozrušovať a zvíriť usadeniny kalu,  skontrolovať profil, pokiaľ možno odstrániťprípadné závaly a prekážky toku vody, odobrať vzorky vody, a vyfárať Hámorskou šachtou, ktorej lezné oddelenie zrekonštruovali Banské Stavby ešte v 80 tich rokoch. 

  Posledný úsek od Hámorskej šachty po ústie pri Hrone (2100 m) sa nekontroloval, preto že tam bol vodný kanál vedený pod fáracou chodbou a hrozila možnosť vtiahnutia baníka na spodnú úroveň do vody.  

 

Priemet úseku VDŠ kontrolovaného pešo a plavbou do satelitnej snímky. Vľavo smer Voznica, vpravo smer Štiavnica

Ak si predstavujete, že kontrolná plavba po Voznickej dedičnej štôlni bola nejaká „pohodička“  ako splavovať Hron na pramici, tak sa láskavo uštipnite, lebo máte neprimerane romantické vízie a z toho by vás baňa bleskovo vyliečila.

Podzemie nie je ako gauč v obývačke, vždy má v zálohe nejaké nástrahy, pre ktoré treba byť opatrný.

• Predovšetkým vždy tu bola možnosť, že v kontrolovanom úseku spadol menší zával, a kamene prehradili vodu tak, že stúpla až po strop profilu, v tom prípade by sa celé družstvo „plavcov“ muselo kilometre predierať proti prúdu naspäť k Mayer šachte.
• Teoreticky hrozilo aj náhle prevalenie vody niekde od Vyhní či Štiavnice, a vtedy by to bolo bývalo o život.

• Relatívne najmenším rizikom kontrolných plavieb bolo to, že až do 2005 – 2007 bola všetka kanalizácia zo sídliska Sandriky a Kyslá nasmerovaná do Štampfer šachty pred Obecným úradom, a tak od druhej tretiny plavby plávali baníci v splaškoch kanalizácie a v jej pachu.

Z okru a splaškov ako svine zamazaní záchranári museli na koniec vyliezť Hámorskou šachtou na povrch, tam sa provizórne umyť v potoku, a prepraviť sa nákladným autom hore na Rozálku  

Ako člen banského záchranného zboru som mal možnosť zúčastniť sa jednej či dvoch kontrolných plavieb.
Vedúcim banskej záchranky bol vtedy Emil Kamody, po jeho odchode do dôchodku som ho nahradil ja, ale to už kontrolné plavby vedenie závodu zakázalo.
Síce sa zrušenie kontrolných plavieb dodnes v knižkách odôvodňuje „veľkým nebezpečenstvom“ pre záchranárov, ale ja viem o tom svoje, príčiny boli niekde inde- v tom, čo sa dnes volá vo veľkých korporáciách "sejving".

Teraz si povedzme, krok za krokom, ako kontrolné fáranie- plavba zvereného úseku VDŠ v dĺžke 3000metrov, v  hĺbke 108 – 35  metrov pod dnom doliny , prebiehala.

Družstvo „kontrolórov“ určených na plavbu, teda 4 – 5 chlapov  sa na Bani Rozália vyzlieklo donaha, v sprchárni namočilo, kompletne namydlilo aby boli klzkí, a navliekli sa do hrubých socialistických neoprénových oblekov. Zobrali sa 4-5 nafukovacích člnov (jeden dvojmiestny a 3-4 jednomiestne),  nenafúknuté sa spolu s chlapmi naskladali na korbu náklaďáka, ktorý ich dopravil k Mayer šachtám. Jeden sprievodný člen družstva , ktorého úlohou bolo istenie a pomoc išiel s nimi a pomohol im aj v podzemí s dopravou a nafukovaním člnov.

Mayer šachty. Za mojich časov sa fáralo tou novšou, v popredí

Mayer šachtou (väčšinou novou Mayerkou) sa všetci dali spustiť na úroveň VDŠ aj s člnmi. Tu sa zobralo pár podvesných vozíkov , naložili sa na ne člny a dopravili sa v smere toku vody od starej Mayer šachty asi 650 metrov k Colloredo prekopu (približne pod vrátnicou Sandrik-u) . Toho pol kilometra tiež nebola prechádzka parkom. Išlo sa po pažniciach šachovito rozloženými nad vodným kanálom VDŠ. Bolo treba pozerať kam človek stúpa, aby nezhučal do vody predčasne . Tak sa prešlo ku prekopu k šachte Colloredo (volá sa po komorskom grófovi, nie po tej americkej rieke).

Tu sa člny rozložili, nafúkali a pripravili na plavbu. To trvalo zhruba hodinu Veslá sa do podzemia nebrali, tie by iba zavadzali.
Rýchlosť a smer plavby sa regulovala rukami o steny banských diel. 

Družstvo banských záchranárov pri prekope Collorado, pripravení na kontronú plavbu v 90 tich rokoch 20. storočia.
Hore zľava D. Ološtiak, V.Halaj, G.Klein .Dole zľava F.Suchý, J.Roško, a E.Kamody. Na stenách sú ich iniciály a dátumy plavieb. Vľavo za partiou je Voznická ded. štôlňa, sprava za partiou je prekop k šachte Colloredo

Záchranári sa do člnov nasúkali a v malých odstupoch sa v dohodnutom poradí plavili za sebou na dohľad ako kačice. Pomocník sa od Colloredo prekopu vrátil na povrch, zobral pripravené lano, a išiel autom k šachte Záhradky, ktorú deň predtým samozrejme kontrolne odomkol a zamkol. Odomkol poklopy na šachte a otvoril ju nech sa vetrá, spustil na jej dno lano a čakal na ústí šachty, zhruba 2,5  - 3 hodiny.

Partia podzemných plavcov sa vo "svorke" zhromažďovala pri kontrolných bodoch, vedúci zapisoval výšku hladiny. Brali sa vzorky vody.

Pravidelné merania výšky hladiny pri kontrolných bodoch

 Pri Kyslej šachte, ktorá sa v skutočnosti volá Šachta panny Márie Pomocnice, pod Hruškovičovým domom na Kyslej bolo  na úrovni Voznickej dedičky vyrazené krátke malé nárazisko vystužené kamennými  klenbami

   

Nárazisko šachty Kyslá - pod  Hruškovičovým domom

Na miestach poniže Kyslej šachty, kde voda tiekla pomalšie, väčšina plavcov vystúpila z člnov do vody, a šlapaním lámala okrovú kôru na dne a vírila usadený oker. Nebola to príjemná „robota“ preto že zhruba každé tri metre bol pod hladinou vody ukrytý priečnik – oceľová traverza – po ktorej bola kedysi položená koľaj pre huntíky, natiahnutá od ústia až po Mayer šachtu. Ak ste si nedali pozor mohli ste si o skrytý priečnik v kalnej vode škaredo naraziť časti tela.

Keďže boli priečniky „schované“ pod vzdutou hladinou, museli sa zakaždým pracne preliezať.

V miestach šlapania bol postup pomalý, a plavci boli často po krk v banskej vode. Stále ste sa museli držať člna, aby sa neponorili do špinavej kalnej vody celí, ak ste náhodou vo vode natrafili na jamu a stúpili „do prázdna“.

Našťastie má  voda stabilnú príjemnú teplotu 16 – 17 stupňov po celý rok, a tak v neoprénoch nebola zima, skôr naopak.

Šlapanie sedimentov. Ako vidno na fotke, hladina v týchto miestach je pomerne vysoko, ale podľa stôp na bokoch štôlne je jasné že niekedy bývala aj o 20 cm vyššia.

   

 Väčšie zhromaždenie plávajúcich "kontrolórov" bývalo pri „jazere“ vo veľkej klenutej zatopenej hale náraziska pri šachte Štamproch (Stampfer) , z ktorej viedla k hlavnému toku VDŠ krátka odbočka . Tu išla dole šachtou potrubím  splašková voda zo Sandríkov a Kyslej, kým nevybudovali čističku  . Na povrchu je šachta Štamproch rovno pred Obecným úradom - v parčíku

Považujem za zaujímavé, že voda potrubím dole šachtou netiekla kontinuálne, ale zhučala dole vždy asi v 10 sekundových intervaloch – ako keby ste naraz spláchli celý objem vane -200 - 300 litrov 

Tu sa zvyčajne dohodol ďalší postup a pokyny pre plavbu, a  potom sme sa vrátili na hlavný tok VDŠ a pokračovali sme v splavovaní.

Dvojčln s posádkou Kamody a Roško na "jazere" v sále pod šachtou Štamproch - rovno pod Obecným úradom  Atmosféra zo splaškov je "zaparená"

 Úsek medzi Štamproch šachtou a Hámorskou šachtou bol   zaujímavý tým, že tu sa v 18. storočí raziči protičelieb od jednotlivých šácht síce trafili smerovo, ale netrafili sa výškovo. Boli tu úseky štôlne ktoré museli asi na pol kilometri pribrať, a tak pri šírke do 2 metrov bol profil štôlne vysoký aj 6-7 metrov.

Záber z vysokých profilov medzi šachtami - kvôli výškovo nepodarenému spojeniu protičelieb

Od hranice Kyslá- Dolné Hámre, bolo vo VDŠ veľa kamenných klenieb spravených v mäkkých a porušených horninách okolo „Považanskej tektonickej poruchy“ na spôsob „horúcej murovky“ ktorá odoláva agresívnym banským vodám.

Nebohý Emil Kamody nás tu vždy upozorňoval, že Hámorská Kalvária pri cmiteri je meračsky prenesená do Voznickej, a v murovke je značka troch krížov.

 Pravdu povediac, ja som ich nikdy nezazrel, ale zrejme tam sú. Dvakrát som zhliadol jeden krížik na výmurovke.  

Záber z murovanice, niekde pod Dolnými Hámrami

Potom zostával už len monotónny úsek plavby až k odbočke k Hámorskej šachte, ktorú prvý plavec nesmel minúť. Tu sme sa všetci zhromaždili, pomáhajúc pri pristávaní a vystupovaní jeden druhému. Pod Hámorskou šachtou bolo asi tak pol metra bahna – teda „pevnej zemi“. Hore čakajúci pomocník vyťahoval lanom dole naviazané člny, a nakoniec sme všetci lezným oddelením šachty vyliezli na svetlo denné.

Pokiaľ viem, lezné oddelenie šachty už pred mnohými rokmi rozkradli naši zberači kovov, takže sa ňou na Voznickú nedá dostať. Ani nie je prečo.

Vyústenie Hámorskej šachty na povrch v Dolných Hámroch

 Potom išli všetci na náklaďák aj s člnmi , hore na Rozálku, a tam nasledovalo dlhé opakované umývanie všetkého čo bolo použité. Z neoprénu vás väčšnou museli doslova vytriasť dvaja kamaráti, väčšinou otočeného dole hlavou, lebo mydlový náter už nefungoval a neoprén sa nechcel dať stiahnuť.

Možno ešte treba povedať, že „náš“ úsek nebol kontrolovaný viac ako 20 rokov. Posledná kontrola plavbou bola urobená v máji 1994.

Keď sa na niektorom mieste pod Mayer šachtou VDŠ zavalí, voda sa vzduje, a cez Novú Mayer šachtu sa bude prelievať do NOŠ. To asi skomplikuje prevádzku čerpacej stanice Slovenskej Banskej na NOŠ. 

Ak sa stane zával niekde medzi Mayer šachtou  a František šachtou, voda nastúpa natoľko, až jej tlak prevládne a zával pretlačí. Vtedy poriadne prepláchne celú VDŠ 

Karsten Ivan, Január 2016

Text je výlučným autorským dielom, nemožno ho bez súhlasu autora kopírovať, vydávať v tlačenej forme, ani kopírovať elektronicky a vydávať ho za vlastné dielo. Text a obrázky sú na Bloggeri priebežne dopĺňané podľa aktuálnych znalostí.

Text a fotografie však možno citovať s uvedením autora, a tiež používať na ďalší výskum. Prípadné vydanie textu v tlačenej forme je potrebné vopred odsúhlasiť s autorom.  

Použitá literatúra a pramene

F.Weiss: Hlavná banská kniha bane Rozália 1960 - 2000 , nepublikované, rukopis (parametre a vzdialenosti šácht na VDŠ)

Mapa prevzatá z portálu mapy.cz

Všetky fotografie z kontrolnej plavby sú skeny fotografii urobených z negatívov nafotených Emilom Kamodym. Pri ostatných obrázkoch je autorstvo uvedené v texte popisu pod obrázkom alebo vodoznakom v obrázku.       

Málo známe tajchy Hodrušskej doliny - Dolný tajšok v Jalšovej doline

Dolný tajch v Jalšovej doline

Pokladám za možné, že záujemcovia o málo známe tajchy si už prečítali môj starší článok o zaniknutých tajchoch v Jalšovej doline, na rozhraní katastrov Dolných Hámrov a Banskej Hodruše. Napísaný bol v roku 2009 a zverejnený niekedy v roku 2010.

Tak na tento článok radšej zabudnite.

Vychádza totiž z niektorých chybných a nie celkom podložených údajov. V tej dobe pred 6 rokmi som ešte nemal tie možnosti ako dnes, o presnej GPS stanici ktorá funguje aj v lese som mohol len snívať, a mapy ŠÚBA ešte neboli digitalizované. Prehŕňanie sa papierovými mapami by bolo znamenalo tisíce slepých uličiek bádania a spotrebu obrovského množstva času, ktorý som nemal.

Ani tento revidovaný spis si nerobí nárok na neomylnosť, je možné, že bude tiež  opäť revidovaný......

Chcete vedieť  ako to je ďalej?
Článok bol presunutý na tajchovú líniu blogov https://tajchyjarky.blogspot.com/

Pamiatky UNESCO Hodruša-Hámre - Rudolf/Mayer šachta

Okrem toho, že Hodruša-Hámre  s Kopanicami aj s pridruženými osadami je pre vnímavé oko mimoriadne pekná a zaujímavá, oplýva okrem prírodných a historických pamiatok tiež mnohými technickými pamiatkami.

Okolo niektorých chodíme v tesnej blízkosti denne, a ani si neuvedomujeme, aká zaujímavý unikát vlastne v obci máme .

V tomto príspevku by som rád pojednal o Národnej Kultúrnej Pamiatke zapísanej do Zoznamu svetového prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO – Mayer šachte či skôr šachtách

Viem, hodrušanmi familiárne nazývané  „Mayerky“ v súčasnosti (rok 2015)  nevyzerajú ako pamiatky hodné takéhoto hrdého označenia.

Napriek tomu je viacero dôvodov, prečo sa týmto technickým dielam dostalo takejto pocty svetového formátu.

Okrem zápisu do zoznamu pamiatok UNESCO je Mayer šachta 1, alebo ak chceme stará Mayer šachta národnou technickou pamiatkou zapísanou v Ústrednom Zozname Pamiatkového Fondu SR pod číslom 101682/1, 101682/2 a 101682/2 . Za lomítkom označuje číslo 1 strojovňu, číslo 2 ťažnú vežu a číslo 3 šachtovnú budovu  .

Čo je na starom výkrese 1,2 a 3 je hádam jasné...

 Najprv zájdime do histórie, aby sa nám ujasnila skutočná cena takýchto pamiatok.

 Aj keď sa šachty väčšinou v ľudskom povedomí spájajú s ťažbou rudy alebo uhlia, šachta Mayer 1 bola povodne vyrazená na ťažbu jaloviny, čerpanie vody a vetranie Voznickej dedičnej štôlne . Bola  totiž jednou zo ôsmich vyhĺbených servisných zvislých šácht v Hodrušskej doline, ktoré slúžili na vetranie, dopravu a fáranie mužstva pri razení VDŠ, tiež nazývanej Dedičnej štôlne cisára Jozefa II.

VDŠ bola razená od roku 1782 od Hronu smerom na Štiavnicu . Pre urýchlenie prác bolo v kráľovskej banskej komore vo Viedni rozhodnuté raziť túto štôlňu systémom protičelieb, ktoré sa mali postupne pospájať do budúceho súvislého banského diela, akéhosi veľkého tunelo- kanála, ktorým mali vody z Hodrušských, Vyhnianskych Belianskych a Štiavnických baní samospádom odtekať do rieky Hron .

Dnešná podoba ústia VDŠ pri Voznici- Na tomto mieste bola slávnostne zarazená v roku 1782

Preto bolo po Hodrušskej doline zahĺbená séria nových šácht (Záhradky 1782, Štampfer 1782 Delius1786-1789, Leopold1790, )  a dve už predtým existujúce ťažobné šachty (Kyslá a Lill) mali byť prehĺbené na potrebnú hĺbkovú úroveň a spolu s neskorším prehĺbením existujúcej Jazernej(Zipser) šachty tiež použité pre účely razenia VDŠ.

 So starou Kyslou šachtou sa však  pred rokom 1782 vyskytli problémy, preto že bola už dlhšiu dobu mimo prevádzky a zavaľovala sa. Nakoniec sa banský erár rozhodol pri dnešnom Obecnom úrade v úseku medzi  šachtou Záhradky a Kyslou šachtou vyhĺbiť tretiu servisnú šachtu, nazvanou Štampfer (podľa jedného z komorských grófov)

  Týmito šachtami sa do protičelieb vháňal čerstvý vzduch, spúšťali ľudia a materiál, vyťahovala sa jalovina z razenia čelieb a voda presakujúca do razených diel sa čerpala na povrch. Na  účel sa čerpania mohutných prítokov (viac ako 1000 m³  teda milión litrov za 24 hodín) sa využívala sčasti prezmáhaná stará šachta Kyslá kde čerpalo vodu z podzemia na povrch veľké vodné koleso.

Najzachovalejšou servisnou šachtou na Voznickej dedičnej štôlni, ktorá sa zachovala spolu s povrchovými objektmi, je práve šachta Mayer 1.

Ako sa zdá, pôvodne ani nebola pre postup razeniaVDŠ naplánovaná, vyhĺbená bola len dodatočne medzi už  vtedy existujúcimi šachtami.

Je zrejmé, že počas razenia protičelieb medzi šachtami Hutná/Delius a nižšou dvojšachtou Kyslá/Štampfer si vtedajší banský erár organizujúci razenie VDŠ relatívne neskoro uvedomil, že pri vzdialenosti 1,98 km medzi šachtami Kyslá a Hutná nezvládnu ľudia a technika ani vetranie, ani čerpanie vody.  Veľké prítoky vody boli na nižšej šachte Kyslá aj na vyššej šachte Hutná/Delius.

Bolo to spôsobené tým, že na tomto úseku VDŠ  bola razená síce v pevnej hornine pod dnom hlavnej doliny, ale všetky pukliny a prasklinky v skalách boli bohato napájané vodou. Podzemným zásobníkom s miliónmi litrov vody bolo totiž štrkom a pieskom zanesené prírodné jazero ktoré sa kedysi rozprestieralo od Dolnohámorského cintorína až po výškové paneláky pod Sandrikami.

 Voda nahromadená v štrkoch a pieskoch jazera,  popod ktoré VDŠ prechádzala diagonálne , bola okrem toho neustále dopĺňaná Hodrušským potokom. Koľko vody  z tohto prírodného rezervoára vytieklo cez škáry do VDŠ, toľko jej bolo doplnené potokom. 

Pri projektovaní VDŠ ako keby nebolo vzaté do úvahy, že stará Kyslá šachta mala už po stáročia predtým veľké problémy s banskou vodou, ktoré dokonca riešila nasadením Potterovho parného stroja na čerpanie.

Jediným riešením nepriaznivej situácie bolo „vloženie“ ďalšej šachty do  takmer dva kilometre dlhého plánovaného úseku VDŠ .   

Mayer šachta I bola zahĺbená 9. Mája roku 1805, hĺbenie dosiahlo konečnú hĺbku 92 m okolo roku 1807 (4) V tom istom roku ako pomocná vetracia a dopravná šachta bola už vybavená vodným kolesovým čerpacím strojom, ktorý bol prerobený po roku 1827 na ťažný stroj s väčším vodným kolesom o ktorom píšeme nižšie.

Na úrovni VDŠ sa s nižšou dvojicou šácht Kyslá/Štampfer čelbami prepojila odvodňovacia štolňa dňa 1.12. 1827 , s vyššou Hutnou/Delius šachtou bola Mayer # prepojená 15.5. 1830. Potom už banská voda z tohto úseku odtekala samospádom do Hrona.   

Šachta Mayer I. samotná je zvislá,  obdĺžnikového prierezu 2 m x 4,3 m, vystužená kamennou murovanou výstužou, len malá časť výšky pod ohlbňou je vymurovaná pálenou tehlou.(2) Kameň na výstuž šachty a na stavbu budov okolo šachty sa  ťažil v neďalekých lomoch za rodinným domom Pischových a pri ústí Kupfergrundu na Sandrikoch.

Od ústia Voznickej dedičnej štolne pri Hrone je Mayer šachta vzdialená 5 515 metrov.

Nie vždy však táto šachta nosila meno Mayer, v starých mapách je jednoducho nazvaná ako šachta č. 5, preto že starú šachtu Kyslá z počtu šácht nižšie na VDŠ  nevylúčili . Na starších fotografiách vidno ešte na priečelí strojovne jej predchádzajúce meno RUDOLF, na mapách z CK monarchie je zakreslená v pomaďarčenom tvare Rezsö akna.

Meno Rudolf Vrbna dostala v roku 1828, kedy boli z číselného označenia šachty premenované po významných banských funkcionároch a vzdelancoch, z ktorých mnohí mali veľké zásluhy pri razení VDŠ a baníckych či hutníckych vedách.

Bokorys starej Rudolf šachty s vodným ťažným strojom . Pohľad od Sandrikov

 Rudolf šachta dostala svoje meno po grófovi Rudolfovi z Vrbna a Freudenthalu, cisárskom komorníkovi a vrchnom ríšskom radcovi pre veci hutníctva.

Gróf Vrbna bol okrem toho aj významným vedcom a podnikateľom v oblasti výroby a spracovania železných kovov a významne sa zaslúžil o rozvoj železiarskeho a liatinárskeho priemyselného odvetvia v celej Rakúsko-Uhorskej monarchii.  

Pokiaľ obdivujete napríklad krásne liatinové kríže na cintorínoch v okolí Štiavnice, Vyhní či Hodruše, vedzte, že bez výskumov a technických vynálezov grófa Rudolfa von Vrbna by sme asi nemali čo obdivovať.

Dobový portrét grófa Rudolfa von Vrbna & Freudenthal. Zdroj Internet

Vo svojich železiarňach na Bruntálsku gróf Vrbna ako prvý zaviedol vodné dúchadlá vysokých pecí, zaviedol liatie do pieskových foriem, ale napríklad aj ako prvý v českých zemiach zaviedol aj repné cukrovarníctvo. V tom čase dokonca zaviedol také precízne odlievanie jemnej liatiny, že z tohto druhu železa sa odlievali aj filigránske brošne , spony a iné drobné šperky. Dokonca boli vo svojej dobe módnou záležitosťou, preto že boli výnimočné, a nikto iný na svete nič takéto nevyrábal.

Rez vysokou pecou s dúchadlovým mechom hnaným vodným kolesom. Zdroj: Internet SNG

  V druhej polovici 30. rokov 20 storočia (obdobia 1.Československej republiky)však banskí úradníci  zrejme dospeli k názoru, že gróf Rudolf Vrbna nemal veľa do činenia s razením VDŠ, a tak bola šachta pri prestavbe v roku 1929 opäť premenovaná z Rudolf  šachty na Mayer šachtu.

Pôvod druhého mena šachty Mayer, ktorú uvádza Ing. A.Kurray vo svojom príspevku (6) podľa ktorého interpretácie dostala toto meno po riaditeľovi československých štátnych a hutných závodov Ing. Oskarovi Mayerovi. Otázka , na ktorú som nedokázal dohľadať odpoveď však znie, či vtedy ešte Mayer nežil, a či ju teda nepomenovali po žijúcej osobnosti.  

To ,že šachta nesie priezvisko buržoázneho riaditeľa by za socializmu, najmä v 50 a 60 tich rokoch bolo pre súdruhov kádrovčíkov ťažko stráviteľné sústo. Našťastie však zhodou okolností v doline a okolí po stáročia žilo viacero Majerovcov a niektorí z nich boli baníkmi aj štajgrami. 
Prísnym súdruhom po II. svetovej vojne stačilo zrejme pošepnúť, že šachta sa volá podľa „robotníckeho kádra“ a všetko bolo v poriadku. 
Šachta sa teda nemusela premenovať na trebárs " šachta Druhá Päťročnica" 

Pôvodná budova priamo nad Mayer šachtou bola drevená, ťažný stroj po prestavbe po roku 1830 poháňalo  obojsmerné vodné koleso s priemerom 7 metrov, na hlavnom hriadeli ktorého boli kónické bubny s ťažnými lanami. Také usporiadanie zrejme nestačilo výkonom, a tak vodné koleso koncom 19 .storočia opäť prestavali na priemer 8,5 metrov a vymenili aj lanové bubny kónické za valcové.    Kolesovňa , komora ťažného stroja a priľahlé miestnosti boli vybudované z lomového kameňa, rovnako ako miestnosti a sklady rudy pri šachte.

Podorys usporiadania budov Rudolf šachty s drevenou vežou a vodným kolesom ťažného stroja. Fond HKGU 10203 ŠÚBA  Kamenné budovy sú na pôdoryse vytiahnuté čiernym tušom.

Dnes je strojovňa Mayer I šachty rovnobežná s hlavnou budovou šachty. Pôvodná dispozícia budov pred generálnou prestavbou však bola úplne odlišná, budovy vodného ťažobného stroja a sklady boli do tvaru obráteného L v uhle ktorého bola drevená budova šachty samotnej.

 Strojovňa- kolesovňa  bola orientovaná  rovnobežne so svahom vedľa nej, a stála teda v dnešnej „uličke“ medzi šachtami Mayer I a Mayer II.

Kde stojí dnešná strojovňa šachty Mayer I, tam pôvodne stál sklad rudy, a tam kde je dnes hlavná budova šachty Mayer I. s vežou, stála drevená budova vlastnej šachty s drevenou vežou podstatne nižšou než je tá dnešná. Šachta mala dva výjazdy vozíkov – jeden smerom k úpravni na dopravu rudy, druhý na jalovinovú haldu.. Koleso ťažného stroja malo najprv priemer cca 6,5 metra, po prestavbe malo už priemer 8,5 metra, hlavný drevená hriadeľ kolesa a lanových bubnov mal priemer 1 meter. Šírka obojsmerného vodného kolesa bola 2 metre, a priemer lanových bubnov bol 3 metre.

Názorne rozmiestnenie budov starej šachty Mayer vidno na kreslenej rekonštrukcii , vypracovanej podľa pôdorysov budov .Pohľad od cesty - sponad nej

Rekonštrukcia: Marcel Mészáros  

Halda šachty je na obrázku umiestnená viac vľavo od budov.    

 Blízka baňa Schöpfer , neskôr nazývaná tiež Dolným Hodrušským banským závodom stále produkovala rudy, v 20 rokoch 20. storočia však jediná huta v revíri fungovala len v Banskej Štiavnici. Dopravovať rudné koncentráty z dvoch Hodrušských banských závodov vozmo cez hlavný hrebeň štiavnických vrchov bolo veľmi nákladné a v zimných mesiacoch problematické, až nemožné.

Preto padol návrh využívať najkratšiu priamu spojovaciu  cestu so Štiavnicou charakteristickou svojim minimálnym stúpaním – Voznickú dedičnú štôlňu, ktorá je prepojená aj s šachtou František umiestnenou povyše  bývalej Dolnej striebornej huty. Tento variant bol aj realizovaný, a tak bola  šachta v tejto súvislosti obnovená, prestavaná a tiež dodatočne neskôr premenovaná, ako sme už spomenuli vyššie z Rudolf (von Vrbna) šachty na Mayer (Karl Theobald von alebo Oskar ) šachtu.  

Je tiež zaujímavé, že pôvodne bola pred rokom 1914 budova  prerábanej šachty Mayer projektovaná ako dvojposchodová + prízemie, ťažný stroj mal byť v novej budove, kde predtým stálo vodné koleso. Bola by sa teda viac podobala na usporiadanie šachty František v B.Štiavnici alebo na Ludovika šachtu v Kremnici.

Takto by vyzerala Rudolf šachta keby bol realizovaný plán z c.k. monarchie. Pohľad od penziónu Zlatý stol teda od juhu

Toto je pohľad na projektovanú murovanú Rudolf šachtu od strany Sandrikov, teda od západu

 Nakoniec kvôli vojnovým udalostiam I. svetovej vojny zo stavby trojposchodovej Mayerky nebolo nič realizované, o 20 rokov neskôr  bola postavená jej súčasná jednopodlažná podoba.

 Pred generálnou prestavbou bol do strojovne šachty Mayer I už v roku 1921 osadený ťažný stroj zo šachty Ondrej , ktorý je najstarším pôvodným elektrickým ťažným strojom štiavnických vrchov zachovaným dodnes. Vyrobený bol v roku 1908 vo vedľajšej Vyhnianskej doline firmou Kachelmann.

Ťažný stroj v strojovni Mayer šachty. Foto K.Ivan

Šachta Rudolf/Mayer  bola nanovo prestavovaná v rokoch 1927- 1929. Veľmi zaujímavá je aj samotná ťažná veža šachty Mayer 1. Na zakázku ju vyrobila a zmontovala železiareň v Hronci v roku 1928, všetky spoje v jej konštrukcii sú nitované.

    

Mayer/Rudolf šachta v roku 1929 počas prestavby a výstavby dolného banského závodu. Veža šachty ešte nie je postavená a na strojovni je nápis Rudolf

Obnovenou šachtou sa vyťahovali rudy a jalovina z bočných prieskumných chodieb Voznickej dedičnej štôlne medzi Mayer šachtou a Lill šachtou, naopak vozy plné zlatostrieborného koncentrátu vyrobeného v Dolnom hodrušskom závode sa spúšťali na úroveň Voznickej dedičnej štôlne, tu sa zoradili do vlaku s 12 vozmi a elektro-benzínová lokomotíva Gebus ťahala tento vlak z Hodruše do Banskej Štiavnice pod šachtu František, kde boli opäť vytiahnuté na povrch a koncentrát sa spracoval na kovy v tamojšej blízkej hute. 

Teda Mayer šachta vlastne vyťahovala rudu získanú zo sledných chodieb po žilách na úrovni VDŠ aj od Lill šachty, spolu s jalovinou z rozširovania VDŠ na povrch. Po dokončení rozšírenia VDŠ tiež spúšťala do podzemia rudné koncentráty z úpravne určené pre Štiavnickú hutu.

Fáranie na Mayer I šachte 30te roky 20 storočia. Mimochodom,  šachtovná klietka v ktorej baníci stoja, sa zachovala dodnes

  Koncom 50. tich rokov 20. stor. sa však dobývanie strieborných rúd na Dolnom aj Hornom Hodrušskom handli skončilo a Mayer šachta opäť na nejakú dobu stíchla, preto že nebol dôvod používať ju.

Začiatkom 80 tich rokov minulého (20.) storočia nastal nebývalý rozvoj plánovania baníctva. Socialistická vláda sa rozhodla investovať do razenia nových šácht a budovania nových banských závodov v Hodruši-Hámroch aj Banskej Štiavnici. Hlboké šachty však bolo potrebné odvodňovať, a Voznická dedičná štôlňa na tento účel už nepostačovala – bola dosť zaplnená vodami pozbieranými z tisícok kilometrov banských chodieb štyroch banských revírov. Tiež sa pomaly zapĺňala okrom, ktorý sa z banskej vody neustále po troche zráža.

Hodrušskí banskí záchranári počas pravidelného ročného čistenia VDŠ od okru. 80te roky, foto E. Kamody

Preto bolo rozhodnuté o vyrazení – či skôr vyvŕtaní Novej odvodňovacej štôlne (NOŠ) ktorá mala slúžiť na odvodňovanie projektovaných nových veľkobaní v Hodruši a Banskej Štiavnici. NOŠ je smerne popod hodrušskú dolinu až po Mayer šachtu prakticky rovnobežná s starou Voznickou dedičnou štôlňou, nové metódy presného banského merania však umožnili, že bola pri Mayer šachte umiestnená už o 15 m hlbšie ako VDŠ.
Od Mayer šachty mieri NOŠ popod hrebeň priamo pod Ondrej šachtu pod skanzenom pri Banskej Štiavnici.

Ústie NOŠ za Voznicou Foto K.Ivan

Keďže medzitým sa o Voznickú dedičnú štôlňu prakticky nikto nestaral, hoci do nej čerpali vodu aj bane v Banskej Štiavnici, bola už v havarijnom stave a bolo potrebné ju zrekonštruovať, aby sa  úplne nezapchala do vyrazenia NOŠ.  

Jedinou šachtou umožňujúcou jednoduchý prístup na hodrušskú časť VDŠ  z povrchu bola len Mayer šachta I.

 A tak bol  historický ťažný stroj s ťažnou vežou z roku 1929 opäť poreparovaný, pridali sa prístroje aby vyhovoval prísnym banským predpisom a v 80 rokoch 20. storočia sa začala rekonštrukcia Voznickej dedičnej štôlne. Bola to naozaj ťažká práca, v niektorých miestach hladina vody  siahala už len niekoľko desiatok centimetrov pod strop štôlne.

Pár fotiek z rekonštrukcie VDŠ

Za cenu značného úsilia bola nakoniec v úseku Mayer šachta – Nová šachta (B. Štiavnica) vo Voznickej dedičnej štôlni vybudovaná servisná stropná dráha, po ktorej dieselové závesné lokomotívy prepravovali potrebný materiál aj pracovníkov.

Po vyčistení VDŠ bola stará dedičná štôlňa ponechaná opäť sama na seba a Mayer 1 šachta sa používala ako záloha pre dopravu ľudí na NOŠ cez Mayer 2 šachtu. Posledná jazda na lane Mayer 1 šachty bola podľa zápisov v roku roku 1993. Bývalá továreň Sandrik mala na úrovni starej VDŠ namontované diaľkovo ovládané čerpadlo na technologickú vodu používanú hlavne v zimnom období, preto že teplota banských vôd pretekajúcich VDŠ neklesá nikdy pod +16 ^oC

Mayer šachta I bola definitívne proti vstupu nepovolaných osôb uzavretá v roku 2008, konkrétne  bol urobený štupeľ vybudovaním umelej povaly z oceľových priečnikov, zabetónovaním plošiny a zasypaním úvodných 10. metrov od povrchu jalovinou z bane Rozália .

Mayer šachty I a II. pred pár rokmi Foto K.Ivan

Pre potreby razenia NOŠ bola v rokoch 1978-1982 hneď vedľa starej Mayer šachty vyhĺbená šachta Mayer „nová“ , alebo tiež označovaná ako Mayer II.

Mayer II # slúžila na rovnaké účely ako pôvodne stará Mayerka I, lenže fungovala vo väčšom rozsahu - pre NOŠ. Šachta Mayer II je hlboká 115,5 metrov, v elipsovitom profile priemeru 5,8 x 7 metrov v betónovej výstuži a oceľovej výstroji (5). Okrem fáracieho a lezného oddelenia má šachta Mayer II aj špeciálne oddelenie na spúšťanie a vyťahovanie veľkorozmerných častí strojov a zariadení, a preto bola vyrazená v elipsovitom profile, hoci v tom čase sa už všetky nové šachty hĺbili v modernejšom kruhovom profile.   

Pod Mayer šachtou sa na odbočke NOŠ nachádza aj rozmerná servisná komora na prípadné opravy tunelovacieho stroja WIRTH

Servisná komora pod Mayer II šachtou na úrovni NOŠ. Foto Krtek

Mayer II. zároveň slúžila okrem vetrania aj na vyťahovanie jalovej horninovej drviny z vŕtania NOŠ pomocou tunelovacej súpravy Wirth TB II.  Horninovú drvinu potom odvážali nákladné autá na vzdialenejšie haldy.

Nová odvodňovacia štolna bola definitívne odovzdaná do používania v roku 1991 a potom sa už stará šachta Mayer prestala používať. Nová Mayer šachta bola odstavená z fungovania po roku 1995.

Obe šachty Mayer sú zaujímavé na porovnanie vývoja banskej techniky razenia a vybavenia šácht v rozpätí 200 rokov a tiež  sú dvojicou zvislých banských diel s extrémne blízkymi zvislými osami – obe sú od seba vzdialené len 27 metrov, čo je nielen Slovenský, ale pravdepodobne aj celoeurópsky unikát.



Obe Mayerky, v popredí Mayer II .Foto K.Ivan 

 Pri Mayer šachtách dlho stáli dva špeciálne samohybné dieselhydraulické vozidlá – trojkolky, vyvinuté osobitne len na čistenie NOŠ od usadenín. Podobne ako mnohé iné strojné unikáty z revíru, aj tieto  v 90-tich rokoch 20 storočia skončili v šrote bez toho, aby vôbec boli aspoň raz použité.  

Pri výstavbe NOŠ  a Mayer II bola v budove starej Mayer I. šachty postavená kompresorovňa, ktorá však žiaľ vibráciami poškodila obvodové murivo budovy šachty. Okrem toho bola za cestou postavená Banskými stavbami prízemná sociálna budova pre pracovníkov NOŠ a Mayer šácht – dnešná reštaurácia a penzión Zlatý stôl.

Z druhej strany bola k strojovni starej Mayer # pristavená tvárnicová parná kotolňa na vykurovanie novších budov. Teplá voda a para sa prevádzala ponad cestu „mostom“, ktorý je pri Mayer šachtách dodnes . Koncom 80 tich rokov došlo v tejto kotolni k nehode – výbuchu kotla a dobre si pamätám,  ako sme zhodou okolností v sobotu pár hodín po výbuchu autom  obchádzali škvarobetónové tvárnice budovy kotolne rozhádzané po celej ceste.

Pri Mayer šachte smerom na západ ešte donedávna stála rozsiahla halda jaloviny vyvážanej takmer 200 rokov z baní Schöpfer. Za dva roky bola celá odbágrovaná a prevezená do dolinky K Záhradkám na zaťaženie „päty“ odkaliska. Nejakú dobu poskytovala pekné nálezy hodrušských ametystov, kalcitov a iných nerastov z bane Schöpfer.  

Rudné bane š.p. začiatkom 21. storočia obnovili náter veže Mayer I šachty a opravili poškodenú striešku vrcholu veže s lanovnicovými kolesami. Zdá sa že Mayer šachte I svitá spolu so zakonzervovanou a tiež čerstvo natretou Mayer šachtou II. na lepšie časy.

NKP  Mayer # prejde do majetku obce Hodruša-Hámre, ktorá v peknej hale na poschodí a v menších miestnostiach na prízemí chce vybudovať spoločenské priestory, pričom zvonku aj zvnútra bude budova šachty aj strojovne obnovená.

Vizualizácia ako by Mayer I šachta mala vyzerať po rekonštrukcii fasád. Vizualizácia z FB profilu J.Urama 

Držme palce, nech sa všetko rýchlo podarí. 

Text copyright Karsten Ivan 26.10. 2009 – Marec 2015  

Použité skratky:

HDŠ – Hodrušská Dedičná Štôlňa alebo Dedičná štôlňa cisára Františka Lotrinského

VDŠ -  Voznická Dedičná Štôlňa alebo Dedičná štôlňa cisára Jozefa II.

NOŠ – Nová Odvodňovacia Štôlňa  (razená od Voznice po Ondrej šachtu v 80tich rokoch 20 storočia)

Použité podklady a literatúra:

(1) Zoznam Komorských grófov Štiavnice vystavený v expozícii SBM Kammerhof

(2) Hlavná banská kniha bane Rozália , rukopis, do roku 1970 A WEISS, nepublikované, archív autora.

( 3) Zborník prednášok Pamiatky UNESCO ( CD ROM nosič s PDF súbormi)

(4) Ing. Eugen Kladivík CSc. : Odvodňovanie Hodrušských baní do roku 1918, Spravodaj Banského Výskumu Prievidza č. 3-5/97

(5) Ing. M. Durbák a kolektív: Sprievodca po technických pamiatkach B. Štiavnice a okolia, Vyd. Štúdio Harmony B. Bystrica pre mesto Štiavnica ISBN 80 – 968547- 4-7

(6) Ing. A. Kurray: Zabezpečenie b. diel a objektov v oblasti Hodrušského a štiavnického rud. Rajónu v rámci útlmu rud. Baníctva, Spravodaj Banského Výskumu Prievidza č. 2-3/2000 vyd BEVEX.
 

Obrázky sú autorskými dielami s copyrightom autorov uvedených v popiskách

Obrázok pôdorysu budov starej Rudolf šachty je z fondu HKGÚ 10203, ŠÚBA Banská Štiavnica ,rys Fridricha Weisza z roku 1885.

Ostatné nákresy sú z elektronického archívu autora, prevažne bez datovania a autorstva nákresov.

Axonometrický náčrtok usporiadania  budov starej Rudolf šachty je dielom Marcela Mészárosa mmeszaros@gmail.com