Klopačky baníckych oblastí Slovenska

V minulosti boli v banských revíroch Slovenska klopačky všeobecne rozšírené. Malé závodné klopačky slúžili len na signalizáciu časových a poplachových signálov v rámci banského závodu. Väčšie centrálne obecné klopačky často slúžili aj ako protipožiarne strážne miesta, na vyvolanie poplachu v krízových stavoch, prípadne mali priradené ďalšie funkcie. 

Štiavnica

Budova štiavnickej Klopačky pochádza z roku 1681,  je teda renesančno-baroková. 

Mala združenú funkciu – slúžila ako  veža na signalizáciu časových údajov pre fáranie, poplašných signálov, ďalej ako služobná miestnosť na uloženie Bratskej pokladnice – bruderlády. 

V ľavej pristavanej prízemnej časti  bol pravdepodobne povodne byt klopačkára, vpravo v zahĺbenom prízemí bolo väzenie pre baníkov. Táto klopačka zrejme nikdy neslúžila ako stanovisko protipožiarnych hliadok, na tento účel sa využívali vrcholy veží Starého a Nového zámku.  Strecha vrcholí vežičkou s makovicovou laternou, v ktorej bola uložená -zavesená klopacia doska. 

Banskoštiavnická Klopačka od Starého zámku

Klopačka Liptovský Hrádok :

 Vážnica a klopačka bývalej železnej Maše v Liptovskom hrádku sú Národnou Kultúrnou pamiatkou. Z prevádzky huty (maše) sa zachovali len tieto dva objekty. 

Železiarne na hornom Považí produkovali v minulosti veľmi kvalitné železo, často používanom v tamojšom „zbrojárskom priemysle“ – puškárskych manufaktúrach.  

Vo vážnici sa vážila železná ruda privezená z okolitých baní roztrúsených vo vrchoch, aby bolo možné spravodlivo vyplatiť majiteľov baní. Klopačka je barokového slohu z 18 storočia, s vybraním na  ciferníky, ktoré v súčasnosti na budove nie sú osadené, strecha je šindľová s cibuľou.

Veža Klopačky v Liptovskom Hrádku

Samotné klepadlo banskej klopačky vo veži sa typovo svojim ľadvinovitým tvarom aj atypickým závesom odlišuje od ozvučných dosiek na strednom slovensku, zdá sa že sa jedná o výsledok amatérskeho pokusu o vytvorenie „nejakej“ klepacej dosky  bez znalosti problematiky . 

Atypická klepacia doska v klopačke Liptovský Hrádok. Foto: internet

 Múzeum baníctva a hutníctva Maša Liptovský Hrádok sídli v klopačke a vážnici ako vysunutá expozícia Liptovského múzea Ružomberok.

Špania dolina

 Pri námestí obce Špania dolina je budova správy závodu šachty  z 15 storočia s excentricky umiestnenou drevenou strešnou nadstavbou vežičky klopačky, klopadla, 

1996 bola budova rekonštruovaná na penzión. Budova samozrejme nie je totožná s tou , ktorá bola postavená v 15 storočí, bola viackrát prestavovaná, rozširovaná a upravená, naposledy po požiari v 80 tich rokoch 20 stroročia kedy krov aj s klopačkou zhorel do tla.

Špaňodolinská klopačka je svojim umiestnením na dne doliny výnimkou z obvyklého využitia klopačiek aj ako pozorovacích veží pre prípad požiaru, preto že na tento účel sa hodia skôr stavby umiestnené vysoko na svahu s dobrým rozhľadom . Pri tejto klopačke sa jedná typovo skôr o tzv. závodný typ klopačky, aj keď signály z veže sa v úzkej doline s baníckou zástavbou na strmých svahoch mohli dostatočne šíriť. Z tohto dôvodu je zrejme klopacia vežička excentricky odsadená od  hlavných línii strechy - aby sa zvuk šíril ponad hrebeň strechy aj severným smerom. Umiestnenie klopacej vežičky evokuje dojem, že do hmoty strechy budovy bola zapracovaná dodatočne.

Určite však kvôli polohe nemohla tunajšia klopačka slúžiť ako protipožiarna vartovka. 

Budova správy závodu v Španej Doline. Vlastná klopačka je vežovitý tmavý útvar vyrastajúci zo strechy vpravo

Hodruša:  renesančná klopačka z roku 1521,

Kamenná hranolová 4 podlažná stavba bola vybudovaná ako strážna a signalizačná veža na signalizáciu časov fárania pre bane Finsterort, Althandel, Staro a Novošechsvätých, na stráženie proti požiarom a tureckému nebezpečenstvu.  

Vývojovo súvisí s neďalekým Wachhausom, ktorý mal strážnu funkciu s lepším výhľadom do okolia a časti hlavnej Hodrušskej doliny, ale nemal signalizačné zariadenie.

Hodrušská klopačka s klopačkárovým domom . Najstaršia dochovaná klopačka na slovensku. Foto K.Ivan

K veži klopačky prilieha dom klopačkára, ktorý vykonával strážnu protipožiarnu službu a dával časové signály. Je možné, že z klopačky boli dávané do doliny aj časové signály nočného strážnika, ktorého popisuje cestopis anglických bicyklistov z konca 19 storočia.    

Na vrchole kamenných múrov je osadená ochodza  s výhľadom na všetky strany, v strešnej šindľovej makovici je osadený zvon bez srdca zo 16 storočia, ktorý pôvodne visel na zvoničke pristavanej k budove správy závodu Katarína Thiergarten.

Dnes je zvon lankom prepojený s hodinovým strojom zo  17. storočia, ktorý na ňom odbíja časové signály. 

Údaje o  hodinovom stroji, ktoré nájdeme v literatúre, nie sú korektné, sú zastaralé. Hodinový stroj zhotovil  okolo roku 1611 zrejme Martin Roxner z Nemeckej Lupče , ciferníky vymenili pravdepodobne evanjelici za čias štvrťmajstra (miestneho starostu) Imricha Tlačila v 18. storočí.  

Na ochodzi veže je aj klopacia doska, ktorá je v letnej sezóne využívaná na príležitostné klepanie návštevníkmi, ktorí si to chcú vyskúšať.

Axonometrický odkrytý polorez klopačkou v Hodruši- Autor kresby Marcel Mészáros

Hodrušská Klopačka je NKP v majetku obce, bola renovovaná v 90tich rokoch 20 storočia s prispením obce a miestnej súkromnej banskej spoločnosti.

 

Hnilčík- Ráztoky 

Klopačka pochádza z 18 – 19 storočia, stavba je podobného typu ako bola Kremnicko-piargska klopačka. Je to správna budova bansko-hutnej prevádzky, s vežičkovou nadstavbou podkrovia – zvoničkou/klopačkou. 

Možno povedať že sa jedná o skôr o menší- závodný typ klopačky/zvoničky, umiestnenej na dne doliny, slúžiaci len na časovú , prípadne poplachovú signalizáciu.  V blízkosti boli obydlia rodín baníkov, bane a medená huta. 

Je v súkromnom vlastníctve, po rekonštrukcii na penzión.

Piarg –Štiavnické Bane

Murovaná jednopodlažná vežovitá stavba klopačky je umiestnená na výšinnom výbežku v blízkosti budovy prvej banskej školy, pravdepodobne pochádza z obdobia 18-19 storočia .  Je postavená v podstate nad Ferdinand šachtou – jednou z posledných činných baní v tejto časti revíru. Umiestnenie stavby klopačky je volené tak, aby sa zvuk klopania rozliehal do všetkých častí obce s baníckym osídlením: Horného Fuchslochu, Piargu , Siglisbergu a Windšachty. 

Panoráma Štiavnických Baní - Piargu, poloha klopačky je označená šípkou

V súčasnosti je vo veži osadený hodinový stroj. Možno predpokladať, že v suchých ročných obdobiach bola tiež používaná ako strážne miesto protipožiarnej hliadky, preto že má dobrý výhľad do zastavaných častí obce, aj keď dnes je výhľad zčasti zakrytý stromami.

Piargska klopačka . Foto K.Ivan

  

Soľná baňa-Turňa

 Drevená veža s cibuľovou šindľovou strechou stojí nad areálom Soľného závodu v Prešove-Solivare. 

Bola postavená na vrchole haldy šachty Jozef po roku 1776. 

Solivarská Turňa. Foto: Jurík, www. pamiatky.custodea.com

Je trojpodlažná , v prvých dvoch podlažiach bol ubytovaný nočný strážnik-vartáš, na najvyššom poschodí sú sekundárne umiestnené dva zvony z rokov 1898 a 1924, tiež je tu rapkáč nahrádzajúci zvonenie počas Veĺkonočných sviatkov. 

Klopačkár zvonár - vartáš ohlasoval klopaním na dosku doležité časové a iné oznamy: - začiatok a koniec pracovnej smeny, čas výplaty,mesačný prídel obilia, štvrťročný prídel soli. Tiež požiare, živelné pohromy, požiare, úmrtia zamestnancov a obyvateľov Soľnej bane.

 Pri vyhlasovaní ostatných uvedených oznamov najprv klopaním na klopačku na seba upozornil, a potom vyhlasoval oznamy na všetky štyri svetové strany. V tejto variante signálov vlastne klopanie na klopačku nahrádzalo inde rozšírené bubnovanie obecného bubeníka.

  

Zlatá Idka –Zvonica

Táto pamiatka sa nachádza v miestnej časti Zlatej Idky , nazývanej Rieka. Miestni historici sú tej mienky, že ako klopačka je označená nesprávne, za skutočnú  klopačku považujú typ drobnej stavby závodných klopačiek.  

Zvonicu vybudovali v roku 1823, čo koreluje s obdobím výstavby huty na výrobu striebra. Na základe toho sa predpokladá, že objekt s najväčšou pravdepodobnosťou slúžil na oznamovanie signálov, najmä v krízových situáciach – na to je však vhodnejšie klopanie na klopaciu dosku, než zvonenie, nakoľko pri použití zvonenia sa nedá rozlišovať o aký typ poplašného signálu ide . Klopať sa dá podľa dohodnutých kódov

Po stavebnej  stránke ide o trojposchodovú stavbu z lomového kameňa so štvorcovým pôdorysom a ihlicovou strechou ukončenou banským znakom.

Zvonica v Zlatej Idke

 V roku 1979 bola renovovaná a na jednotlivých podlažiach sa pristavali ochodze.V roku 2008 boli vykonané niektoré udržiavacie stavebné práce./vymenené podhľady , položená nová dlažba a izolácie/

V Ústrednom zozname pamiatok Slovenska figuruje pod evidenčným číslom 4387. Zvonica je vo vlastníctve obce a toho času je v nej múzeum lokálneho významu.

Závodné klopačky: 

K problematike závodných klopačiek Ester Plicková uvádza:

„Okrem klopačky na klopacej veži mal kedysi každý banský závod svoju vlastnú klopačku na oznamovanie začiatku a konca pracovnej smeny. Rovnako tak tomu bolo aj v blízkych dedinách Piargu, Hodruši, Štefultove.  Zvyčajne bola zavesená pri cachovni závodu pod malou ochrannou strieškou, tak ako je tomu pri šachte František (v 50tich rokoch 20 storočia v Banskej Štiavnici;dnes táto klopačka neexistuje) Ale aj tu sa posledný krát klopalo v roku 1935“

Podrobnejšie článok p. Plickovej tu:

https://karstenivan.blogspot.com/b/post-preview?token=ILoFs04BAAA.YfX8RrW6Yj3ifQQbAyz4Tw.sWU5O2ViH-hmXTSsZtKAwQ&postId=5921545340607839199&type=POST

Dodnes sa nám zachovali len fotografie niektorých závodných klopačiek : klopačka Štôlne Birnbaum v Banskej Hodruši, klopačka štôlne Dolná Schopfer v Jalšovej Doline v Dolných Hámroch. 

Závodná klopačka štôlne Birnbaum, Banská Hodruša, 50te roky 20 storočia

Závodná klopačka bane Dolná Schopfer v Hodruši-Hámroch

Prekop k šachte Trojkráľová Závodu Anton Paduánsky , Vyhne so závodnou klopačkou rok 1913 

V 21 storočí boli obnovené štylizované závodné klopačky na Hornom Hodrušskom banskom závode, a na závode Starej Štolne Antona Paduánskeho vo Vyhniach, kde sa príležitostne klope pri vhodných príležitostiach.

obnovená Klopačka Vyhnianskeho banského závodu Anton Paduánsky. Foto K.Ivan

Upravená novodobá replika Kremnickej piargskej klopačky je na zrubovej budove Haviarskej v súbore povrchových objektov Banského Múzea v prírode v banskej Štiavnici, kremnickému originálu však zodpovedá len strešná časť budovy, zvyšok je doplnený v duchu historizujúceho štýlu.  

Klopačky stratené: 

O klopačke v Banskej Belej som v dostupnej literatúre nenašiel doteraz žiadnu zmienku, ale pokladám za veľmi pravdepodobné, že v oblasti pri Šachte Žofia , pri žilách Baumbartner a Goldfahrtner prípadne pri bohatom ťažiarstve Mária nejaká forma klopačky v minulosti zrejme existovala.

Zo správy priaznivca banskej histórie som sa dozvedel, že kamenné základy starej dedinskej klopačky  sú v krovinách naľavo od hrádze Bančianskeho tajchu v obci Banky, ktoré sú súčasťou B.Štiavnice vo Vyhnianskej doline, kde bolo pomerne rozsiahle dobývanie drahých kovov.

 Tiež stála na mieste vyvýšenom akusticky priaznivom mieste, kde sa zvuk klopania mohol rozliehať po celom osídlení aj baniach, ktoré boli súčasťou intravilánu obce. Nie je jasné, či bola murovaná, alebo drevená na podmurovke. Snáď časom zistíme viacej.

Najsmutnejším prípadom s posledných 40 rokov je zánik pamiatkovo chránenej klopačky v Kremnických baniach- Piargu. 

Takto vyzerala kremnická klopačka, kým ju majiteľ nenechal zhniť a rozpadnúť sa. Foto Krajský Pamiatkový úrad

Pamätám si ju zo 70tich rokov  keď sme popri nej chodievali na výlety z detskej ozdravovne Slniečko  do mesta. Nič nepomohla pamiatková ochrana objektu, majiteľ sa o objekt nestaral a drevená klopačková nadstavba strešnej konštrukcie totálne zhnila a rozpadla sa. Zostali len kamenné obvodové múry.  

Zaujímavá fotka malej závodnej klopačky pri Štôlni Václav v Kremnici z roku 1928. Ak sa nemýlim, v pozadí je tá vyššie zmienená riadna klopačka- budova na Kremnickom Piargu

Klopačky sa samozrejme nachádzali aj v iných kráľovských banských mestách a obciach. Podľa informácie od Ing. Fritscha napríklad v Smolníku boli až dve klopačky: jedna pri šachte Klement a druhá na námesti. Dnes ich už ale niet.

V publikácii História Pukanca sa uvádza, že banícka klopačka v Pukanci sa nachádzala na hornom konci námestia, v mieste nazývanom dodnes Pri Klopačke. Bola však zbúraná ešte v 19. storočí 

Nepochybujem, že centrálnych Klopačiek v banských mestách a dedinách Slovenska bolo oveľa viac, privítam ďalšie informácie od čitateľov trebárs do komentárov tohto blogu

Kto chce získať výkres klopacej dosky a kladivka, musí nazrieť sem:
http://karstenivan.blogspot.com/2015/04/ester-plickova-klopacka.html

Text copyright K.Ivan, OZ Kerling Hodruša-Hámre, Január- Júl 2015

Text je výhradným autorským dielom vyššie uvedeného autora a podlieha copyrightu . Jeho prípadné vydanie v tlačenej forme je potrebné s autorom vopred dohodnúť a odsúhlasiť. Text nie je dovolené kopírovať na svoje stránky bez uvedenia autorstva, prípadne ho vydávať za svoje vlastné dielo.

Použitá literatúra a pramene:

Ester Plicková  Klopačka: Príspevok k baníckym pracovným tradíciám, Pressburg/ Bratislava 1958

 RNDr Dušan Peterec : Solivar História ťažby a spracovania soli.vyd MONTANA Košice spol s r.o. 2013, ISBN 978-80-971545-0-9

Zlatá Idka http://www.obeczlataidka.sk/-kulturne-pamiatky

Hnilčík –Ráztoky  http://www.banskaklopacka.sk/ a

http://www.zbsc.eu/download/skanzem.pdf

Liptovský Hrádok http://www.liptovskemuzeum.sk/expozicie/muzeum-banictva-a-hutnictva-masa-liptovsky-hradok/

M.Durbák a kol. Sprievodca po technických pamiatkach Banskej Štiavnice a okolia , vyd. Štúdio Harmony s.r.o. B.Bystrica , ISBN 80-968547-4-7

Málo známe tajchy Hodrušskej doliny - Horný Jalšovský tajšok

Ako som už  v týchto blogoch napísal, niekedy neočakávanému nálezu dávno  zabudnutého banského tajšíku v bočnej doline pomôže náhoda.

 Pri prekopávaní internetu sa mi dostal na obrazovku sken mapy Mateja Zipsera z roku 1747, teda obdobia, keď začínal veľký boom budovania tých najväčších tajchov v Štiavnických vrchoch.

 Takéto mapy si zvyknem podrobne preštudovať, lebo niekedy dávajú odpovede na otázky, ktoré ma zaujímajú.  Tak to bolo aj v tomto prípade. 

Chcete vedieť  ako to je ďalej?
Článok bol presunutý na tajchovú líniu blogov https://tajchyjarky.blogspot.com/

Málo známe tajchy Hodrušskej doliny - Dolný tajšok v Jalšovej doline

Dolný tajch v Jalšovej doline

Pokladám za možné, že záujemcovia o málo známe tajchy si už prečítali môj starší článok o zaniknutých tajchoch v Jalšovej doline, na rozhraní katastrov Dolných Hámrov a Banskej Hodruše. Napísaný bol v roku 2009 a zverejnený niekedy v roku 2010.

Tak na tento článok radšej zabudnite.

Vychádza totiž z niektorých chybných a nie celkom podložených údajov. V tej dobe pred 6 rokmi som ešte nemal tie možnosti ako dnes, o presnej GPS stanici ktorá funguje aj v lese som mohol len snívať, a mapy ŠÚBA ešte neboli digitalizované. Prehŕňanie sa papierovými mapami by bolo znamenalo tisíce slepých uličiek bádania a spotrebu obrovského množstva času, ktorý som nemal.

Ani tento revidovaný spis si nerobí nárok na neomylnosť, je možné, že bude tiež  opäť revidovaný......

Chcete vedieť  ako to je ďalej?
Článok bol presunutý na tajchovú líniu blogov https://tajchyjarky.blogspot.com/

Ročná banská značka v Prostrednej štôlni bane Všetkých svätých

Ročná banská značka roku 1510  v bani Všetkých Svätých

Banské značky vytesané v stenách banských diel , ktorých účelom bolo najmä zaznamenanie štvrťročných a ročných postupov banských  chodieb pri razení, významné dátumy spojenia banských diel a vyznačenie hraníc banských mier v podzemí sa v historických štôlňach vyskytujú častejšie ako by sa zdalo, na Slovensku však ich štúdiu, triedeniu a interpretácii  nebola venovaná väčšia pozornosť. 

Banské značky do bokov banských diel tesali tiež banskí merači oveľa skôr, ako boli kreslené prvé banské mapy, a štajgri, či banskí šafári kresali odobierkové značky pomerne pravidelne.

Meračské a odobierkové /evidenčné značky v banských dielach kresaných ručne pomocou kladivka a želiezka sa v hlbšej histórii vyskytovali pomerne často, veľká časť z týchto značiek najmä v kresaniciach ktoré sledovali rudné žily však bola s nástupom používania pušného prachu na trhanie hornín zničená .

 Po zavedení tejto prevratnej novinky sa totiž banskí podnikatelia húfne púšťali do znovu otvárania starých baní , úzke kresanice sa pristreľovali na „moderné“ širšie profily chodieb a ak chodba sledovala rudu, táto bola čo najskôr vydobytá  - väčšinou aj s pribraním kresanice.

 Banské značky z obdobia stredoveku až renesancie spred 17 storočia na Slovensku sa z tohto dôvodu stali vzácnejšími a vyskytujú sa len v banských dielach, ktoré neboli „postihnuté“ úpravami trhacích prác. Po zavedení pušného prachu sa meračské a odobierkové značky prakticky zredukovali len na vývrty, do ktorých sa nabili drevené kolíky –tzv. štufy.

V prípade, že majitelia baní uznali za vhodné trvalo zaznačiť nápismi dôležité skutočnosti ako napríklad návštevy panovníkov a podobne, začali do stien banských diel vkladať kamenné tabule s vopred vytesanými nápismi a dátumami tak, ako poznáme pamätné tabule z návštev panovníkov v Štiavnicko-Hodrušskom revíri dnes sekundárne umiestnené v podzemí Banského múzea v prírode v štôlni Bartolomej, alebo v štôlni Glanzenberg v Banskej Štiavnici.

Z historickej literatúry je známy popis nápisu s vročením 1400 z Bieber štôlne v Štiavnických baniach, prípadne nápis z roku 1520 z prekopu Drei Männer Prostrednej štôlne závodu Všetkých svätých z Hodruše , oba nápisy sú však dnes už neprístupné.

O to príjemnejšie prekvapilo znovuobjavenie  plošne pomerne veľkého vytesaného nápisu s vročením  a s prekríženými baníckymi symbolmi na úrovni Prostrednej  štôlne závodu Všetkých svätých (tiež nazývaného Horný Hodrušský banský závod), ktorý je jedným z najstarších svojho druhu v celom revíri.

Záber vytesaných banských symbolov - kladivka (mlátku) a želiezka s nápisom. Foto Marty

 O kráse a výnimočnosti podzemia bane Všechsvätých sa opakovane zmieňujú takí banskí odborníci  európskeho formátu ako Cseh, Szabó, ale aj Bergfest a iní znalci ako o učebnici baníctva, preto že v nej nájdeme stopy všetkých banských technológii používaných počas trištvrte tisícročia . Táto baňa sa písomne uvádza už v roku 1378 ako fungujúca a prosperujúca baňa. Dobývanie v nej sa ukončilo v 50 rokoch 20 storočia, má teda takmer 800 ročnú históriu.

V roku 2007 bol montanistickými nadšencami speleoalpinistickým spôsobom vylezený 30 metrový kresaný komín z 16 storočia od úpadnice Erzsinken. 

V novšej dobe bol považovaný za slepé banské dielo, preto že zdanlivo nemal žiadne rozrážky, zospodu sa dalo dosvietiť na čelbu komína.

Banská mapa je v týchto miestach  neprehľadná vzhľadom na veľký počet banských diel na rôznych obzoroch tejto prastarej bane, a tak boli banské diela nesprávne interpretované ako zavalené alebo neprístupné.

Nápis sa nachádza v krátkej slepej odbočke chodby ktorá stúpa v strmom výkrute kresanice z medziobzoru z 15 storočia na úroveň  1 obzoru Prostrednej štôlne. Miesto kde sa nachádza je označené žltou šípkou. Foto mapy K.Ivan

Prvé správy po prieskume hovorili o systéme kresaníc aj strieľaných chodieb na úrovni hlavy komínu a prinesené fotografie zobrazovali veľký kresaný nápis s letopočtom a banskými symbolmi. V roku 2008 bol preto pracovníkmi majiteľov bane v spolupráci s nadšencami montanizmu popri iných prácach tento starý komín vydrevený a vystrojený rebríkmi ako alternatívna trasa pre vyspelejších montánnych turistov ktorí navštevujú v súčasnosti vy budovaný banský skanzen v Hodruši.

     Vytesaný obraz samotný obsahuje veľký kvartálny „vinkel“ tvaru roztiahnutého „L“ vľavo od nápisu a vytesaných baníckych symbolov + prekrížený mlátok (kladivo s plochami na oboch stranách)  a želiezko (sekáč s jednou stranou plochou a druhou s britom, osadený na rúčke) veľkosti cca 40 x 40 cm . 

Vytesané symboly s nápisom nad nimi. Vľavo ako veľmi roztiahnuté "L" je vytesaný kvartálny "vinkel" Foto K.Ivan

Rúčky oboch symbolov sú prekrížené v spodnej tretine a zvierajú ostrý uhol. 

Dnes zobrazované „kladivká a želiezka“ majú rúčky  väčšinou skrížené v polovičke svojej dĺžky a to pod 90 stupňovým uhlom.  

Násadka - rúčka „želiezka“ je vyobrazená ako ohnutá, čo zodpovedá skutočnej ergonómii a reálnemu tvaru držadla stáročiami používania optimalizovanému do tejto podoby. Celkovo sa teda jedná o vyobrazenie oboch baníckych nástrojov v reálnej až mierne nadreálnej veľkosti  v usporiadaní, ako ich poznáme z erbových a pečatných zobrazení stredoveku.

Nad  vyobrazenými železnými časťami banských  nástrojov je vytesaný nápis s veľkosťou písma cca 6 – 8 cm, prečítaný a interpretovaný s najväčšou pravdepodobnosťou ako C V 1510 R , pričom jednotka a nula (10) v nápise je spojená priečkou  a tisícová jednotka je s vytesanou bodkou na spôsob i. Koncové "R" má  druhú "nôžku" prakticky vodorovnú. 

Detailnejšie foto nápisu nad kladivkom a želiezkom. Foto K.Ivan

 Na základe analógii z pojednaní o približne rovnako starých banských nápisoch zo saskej baníckej oblasti Nemecka (popísanej v diele Dr. Thomasa Witzke), odkiaľ k nám boli importované niektoré technológie a znalosti razenia banských diel prisťahovalcami pozývanými  panovníkmi, pokladá autor za vysoko pravdepodobné že nápis je možné interpretovať  ako upresnenie dátumu vročenia nasledovne:

C je značka Cuartal (Quartal - Kvartál)

V označuje  poradie týždňa v danom kvartáli – teda 5. týždeň kvartálu

1510 je rok

R je označenie kvartálu Reminiscere

Nápis by teda mal znamenať 5. týždeň kvartálu Reminiscere roku 1510.

( poznámka cirkevné kvartály dodnes používané už len Evanjelickou cirkvou a. v. sa nezhodujú s dnešným členením roku na kvartály podľa mesiacov. Odpočítavali sa od najväčšieho cirkevného sviatku, ktorým je Veľká Noc -  od Popolcovej Stredy.

 Kvartály delenia cirkevného roku boli:
Trinity - Popolcová streda  až Turíce
Cruciae - Turíce až Svätý Kríž
Luciae . Svätý Kríž - sv.Lucia
Reminiscere : sv.Lucia až Popolcová Streda

Po správnosti by prvým písmenom nápisu nemalo byť "C" ale "Q".
 Ako však uvádza Dr. Witzke , zámena Q za C pri kvartálnych banských značkách a nápisoch v Sasku nie je výnimočná, používali sa obe formy. Saskí majitelia baní tento zvyk používania C miesto Q pravdepodobne preniesli aj do vtedajšieho Uhorska.

Keďže sviatok Veľkej noci je pohyblivý, vzal som do úvahy výpočet dátumu Veľkého Piatku 1509 na internete, a započítal som časovú odchýlku Juliánskeho kalendára používaného v 16 storočí, od Gregoriánskeho kalendára používaného dnes.

Po zohľadnení vyššie uvedených zmien dátumov orientačne vychádza v dnešnom ponímaní na týždeň 11 až 18 januára 1510 Juliánskeho kalendára čo zodpovedá prvým pracovným dňom po sviatkoch Narodenia Pána (dnešné Vianoce, Nový rok - Silvester, Traja  Králi). Jedná sa teda pravdepodobne o ročnú značku – označenie, pokiaľ až sa podarilo vyraziť čelbu v danom roku 1509-1510. 
K hypotéze zmyslu nápisu ako ročnej značke ma vedie najmä vysekanie  veľkého kvartálneho znaku L ktorých mnohé príklady, potvrdené aj evidenciou metráže vyrazených diel v banských knihách baní 16 storočia, nájdeme v starých saských baniach - viď dielo. T. Witzke.

Dr. Milan Augustín vo svojej knihe "Neznáma história zeme baníkov a pôvodu striebra rádu templárov" z roku 2014 ponúka inú interpretáciu skratkovitého nápisu nad baníckymi symbolmi.

Podľa neho je významom nápisu Christi Victoriae 1510 Reminiscere ( Pamätaj na Víťazstvo Krista (nad smrťou)) teda datuje ho na Veľkonočnú Nedeľu 1510 , 10. Apríla 1510.

Nemôžem tvrdiť že moja interpretácia je jediná správna.
Pán kolega Augustín ale nijako nevysvetľuje prítomnosť veľkého "kvartálneho vinkla " vytesaného vľavo od symbolov s nápisom, ktorý vytesal zrejme ten istý baník. Kvartálny vinkel nemožno podľa môjho názoru oddeľovať od súvisu so zvyškom nápisu.    

Nápis so znakom je vytesaný v blízkosti vtedajšej čelby kresanice razenej po nevýraznej hlinastej poruche po tom ako z horizontálneho priebehu začína strmo stúpať v smere strmej skrutkovice, chodba bola razená následne strmšie a viac vpravo, čím nápis so značkami zostal v akomsi výklenku.

 

Nápis je vytesaný v stene slepej odbočky strmej kresanice. Umiestnenie  ja naznačené červenou šípkou.
Na "hrane" oboch banských diel je hrdzavá tabuľka štufy: meracieho bodu z cca 19 storočia.   Foto Marty

V blízkosti tohto  výročného nápisu sa nachádza viacero meračských značiek tvaru maltézskeho kríža, Dr. Thomas Witzke interpretuje vytesané "maltézske" kríže  väčšinou rozmeru 10 x 10 cm ako typické meračské značky v saskom banskom prostredí.

Na križovatke pri komíne je ďalší vytesaný „nápis“ či skôr nečitateľné značky , predbežne interpretované ako pravdepodobné znaky hraníc banských polí.

Nápis na križovatke  banských diel, cca 30 metrov od nápisu s vročením. Pre lepšiu "nečitateľnosť sú osobitne vykresané línie zvýraznené na fotografii farbou. Foto K.Ivan

Chodby samotné sú zaujímavé známkami vetracieho systému: na vtedajšie časy sú tieto kresanice nezvyklo vysoké – až viac ako siahu( 2 metre) – ale v stropnej časti sú vytesané „výklenky“ alebo „zápustky“ na hranoly,  na ktoré sa potom kládli dosky a tým v strope fungoval akýsi separátny  vetrací ťah – potrubie, v svojom čase zrejme napojené na drevený ručne poháňaný ventilátor.
Takýto systém vysokých kresaníc je známy v Hodruši z niekoľkých iných baní. Vysoké kresanice sa razili resp. sekundárne priberali v strope vždy tam, kde bola dlhoročná perspektíva využívania banského diela 

 

Miesto prechodu vysokej kresanice do normálnej výšky. Vpravo hore sú výklenky na stropné prepážky  , ktoré neskôr baníkom slúžili ako stanovištia na kahance. Vidno po nich očadené steny vpravo hore. Foto Marty

Podľa dostupných podkladov je táto výročná  kvartálna "tabuľa" svojou veľkosťou, spracovaním a kontextom umiestnenia jednou z najvýznamnejších montánnych pamätihodností svojho druhu  na Slovensku z obdobia neskorej gotiky, a je jednou z významných atrakcii tejto prastarej bane.

Treba si uvedomiť ešte jednu vec:  nápis je cca 1200 m od vchodu do tejto bane. V dobe vykresania nápisu už bol v bani niekoľkokilometrový systém chodieb, dobývok. komínov a iných banských diel. Datovanie počiatkov tejto bane niekedy do 12-13 storočia tak nebude ďaleko od pravdy.

Post Scriptum:
Ignác Born vo svojej cestopisnej sérii listov profesorovi Ferberovi z roku 1770 píše v dvadsiatom dopise:
"V južnej doline je Stará štôlňa Všetkých svätých, kráľovská baňa, ktorá kedysi dobývala veľmi bohaté rudy, ktorých zvyšky sa ešte stále dobývajú. (Dobývanie ) spojení niektorých veľkých žíl vyprodukovalo veľké dutiny, ktoré sú vystužené piliermi postavenými z jalovej horniny.
Tu som objavil v jednej jame letopočet 777 vysekaný v skale.
Myslíte, že by som z toho mohol vyvodiť záver o veľmi vysokom veku tejto bane? "   pýta sa Ferbera.

Vo výtlačku knihy je číslo 777 uvedené arabskými číslicami. Born neuvádza, akými číslicami bol nápis vysekaný. Pokiaľ by bol skutočne originálny, musel by nevyhnutne byť v rímskych čísliciach, teda: DCCLXXVII., preto že arabské číslice sa v Európe používajú len od konca 13 storočia.

Lenže  lokalizácia nápisu, ako uvádza Born:" v jednej jame",  nám dnes už nepomôže. Hľadať ju je beznádejné, lebo v bani sa pracovalo do konca 50tich rokov 20. storočia, a stovky "jám" v takej starej bani sa bežne zasýpali jalovinou, aby neužitočný kameň nemuseli vynášať na povrch.

Nikto dnes už nedokáže presne povedať ako vekovitá baňa Všechsvätých v skutočnosti je. Isté je, že najmenej 700 rokov.  Nemôžeme vylúčiť o niekoľko sto rokov staršiu históriu.

Text copyright Karsten IVAN, 25.9.2010 - 10.5.2015  . 

Článok bol publikovaný v skrátenej podobe na stránke www.minerály.sk v roku 2009 a v roku 2012 v časopise Montanrevue. 

Použitá literatúra a podklady:  

http://slovenskyarchivar.pweb.sk/article.php?url=delenie-roku

Dr. Thomas Witzke: Zeichen, Tafeln und Inschriften in Bergbau, PDF súbor na internete

Durbák a kol: Sprievodca po technických pamiatkach Banskej Štiavnice a okolia, vyd. Harmony ISBN 80-968547-4-7

Milan Augustín: Neznáma história zeme baníkov a pôvodu striebra rádu templárov , vydalo Forum Sapientiae 2014, ISBN 978-80-970610-7-4

Barón Ignác Born : Travels through Banath of Temesvar, Transylvania and Hungary described.... in theYear 1770....Printed by Miller, Old Bailey , Fleet Street ,1777., sken z internetu
 

Menej známe tajchy Hodrušskej doliny: Býčí alebo Stier Tajch v Pivnej doline

Menej známe tajchy Hodrušskej doliny:  Býčí alebo Stier Tajch v Pivnej doline

V predchádzajúcom článku sme pohovorili o zaniknutom tajchu v Hölle (Peklisku) blízko Horného Hodrušského tajchu.

Avšak  o máloktorom tajchu v celých Štiavnických vrchoch je tak málo informácii , ako o Býčom tajchu   ( Stier /čítaj štír/ z nemčiny = Býk) v Pivnej doline.

 Písomné pramene z minulosti ho spomínajú len okrajovo, väčšinou je len uvedené že tajch existoval

(napríklad z 3.7.1882 pochádza zápisnica z terénnej pochôdzky predstaviteľov ťažiarstiev Gerambovskej banskej únie, Moder , Finsterort a Banského eráru) 

Chcete vedieť  ako to je ďalej?

Článok bol presunutý na tajchovú líniu blogov https://tajchyjarky.blogspot.com/

Vodohospodársky systém tajchu Klinger - Ondrej šachta

V prvej časti príspevku sme si ozrejmili časovú súslednosť  budovania vodného systému jarku a tajšíkov obtáčajúci Trojický vrch s odbočkou cez vodnú štolňu k tajšíku pri  šachte Maximilián.

Dúfam že som názorne vysvětlil,  prečo bol vybudovaný starý Klinger tajch, aj prečo ho neskôr z moci úradnej zrušili a nahradili dnešným väčším tajchom. Spomenuli sme, že systém bol vybudovaný pre šachtu Žigmund a šachtu Ondrej.

Šachte Ondrej som sa v prvej časti venoval len okrajovo, ale aj toto ....

Chcete vedieť  ako to je ďalej?
Článok bol presunutý na tajchovú líniu blogov https://tajchyjarky.blogspot.com/

Mapa štúdie o tajchoch SVP ako podklad pre bádateľov?

Kritická revízia

Mnoho amatérskych bádateľov zozbieralo všetky možné dostupné podklady k tajchom v Štiavnických vrchoch. Základom by mali byť vierohodné mapy.  Pokiaľ sa nám podarí získať alebo preštudovať mapy z archívnych prameňov ako napríklad zo Štátneho Banského Ústredného Banského Archívu, väčšina  z bádateľov má sklon predpokladať že uvedené podklady sú na 100% vierohodné, že autori vedeli čo kreslili. 

Takýto predpoklad potom zvádza k tendencii písať o tajchoch a tajšíkoch takpovediac.....

Chcete vedieť  ako to je ďalej?
Článok bol presunutý na tajchovú líniu blogov https://tajchyjarky.blogspot.com/ 

Banícke mýty a historická realita: Prvý banský odstrel na svete v Štiavnici?

Banícke mýty a realita : Prvý banský odstrel na svete v Štiavnici?

24. novembra 2014 o 17:14

Neviem ako Vás, ale mňa prekvapilo, keď som začal študovať históriu používania pušného prachu , že ľudia sa ním cielene zabíjajú ani nie 900 rokov. Myslel som si, že to bude takých 1200 -1300 rokov.

Vynález pušného prachu prislúcha nesporne číňanom.
 Samozrejme , nikto v číne si nepovedal niečo ako: „poďme teraz vynájsť niečo čo vybuchuje..“ Vynález tejto chemicky nesúrodej zmesi vznikol ako vedľajší produkt alchýmie, preto že už čínski panovníci túžili nikdy neumrieť, alebo prinajmenšom pridať si pár rokov života naviac, či dokonca omladnúť.

V čase vynálezu pušného prachu odborníci nie sú jednotní. Väčšinou sa prikláňajú k názoru, že alchymista Wei BoJang popísal princípy zloženia tejto substancie pozostávajúcej z sanitry, drevného práškového uhlia a síry  okolo roku 850 n.l. Ovšem vynález samotný sa pripisuje alchymistovi z dvora cisára Wu-Di z dynastie Han , teda z obdobia rokov 156-87 prnl. Nemenovaný alchymista z jeho dvora zmes namiešal a nechtiac podpálil, čo ho škaredo zranilo.

Kolegovia alchymisti spoznali potenciál explozívneho horenia tejto zmesi, a vyvinuli z neho najprv ohňostroje, používané pri oslavách. 

Schválne som použil termín explozívne horenie, preto že čierny pušný prach nie je výbušninou v pravom slova zmysle. Je to na voľnom priestranstve len rýchlo horiaca zmes. Lenže keď ho uzavriete do nejakej nádoby, ktorá obmedzí šírenie tlaku, horenie sa ešte násobne zrýchli a v podstate to vyvolá výstrel. Keby ste do stredovekého dela miesto pušného prachu naládovali skutočnú trhavinu, ktorá detonuje, delo by nevystrelilo, ale roztrhlo by ho.

Ja viem, znie to zložito, väčšine ľudí výrazy ako výbuch, výstrel, detonácia splývajú, ale baníci a pyrotechnici podľa rýchlosti horenia a citlivosti na mechanické podnety rozoznávajú streliviny, trhaviny a traskaviny.   

Neskôr,  po stáročných experimentoch začali číňania pušný prach používať na urýchľovanie a zväčšovanie dostrelu šípov lukov, či ťažkých oštepov vrhaných z mechanických katapultov. Priväzovali k nim prachové rakety.

Mongoli, ktorí od 9teho storočia nášho letopočtu útočili na čínu, boli v roku 904 prekvapení protiútokom hlučných a smradľavých prachových rakiet z čínskych šíkov. Číňanom ani takéto moderné zbrane nepomohli, a húževnatí mongoli dobyli čínu ešte predtým ako obrátili pozornosť na Japonsko, Perziu a nakoniec na Európu.

Kedy presne boli prvé delá vystreľujúce gule vyrobené, to nie je dodnes jasné. Je však zrejmé, že ich vyvinuli číňania, preto že títo po stáročia predtým dokázali majstrovsky odlievať bronz aj vo veľkých  a prepracovaných odliatkoch.

Výbušné či strelné zariadenia nazývali P´ao, čiže ohnivé kotly. Označenie prvých strelných zbraní ako „kotly“ je vlastne logické. Ak dáte na dno hlbšieho bronzového kotlíka či roztĺkacieho mažiara pušný prach a na to vložíte guľu zodpovedajúceho priemeru, máte jednoduchú strelnú zbraň, ktorú by sme dnes nazvali delostreleckým mažiarom alebo bombardou. 
Pochopiteľne novú vojenskú zbraň diaľkového ničenia mongoli prevzali do svojho arzenálu, vylepšovali a zaradili do výzbroje, často aj s ich čínskou obsluhou, preto že podrobení číňania sa zúčastňovali vojenských výprav pod vedením mongolských chánov.

Prvé známe vyobrazenie dela na pušný prach je známe z roku 1127. Arabskí a perzskí obchodníci dlhodobo obchodujúci s číňanmi s hodvábom, získali ešte v 12. storočí recept na pušný prach a ich vlastní alchymisti s pušným prachom široko experimentovali. Dokonca si zrejme po vlastnej osi vyvinuli svoje prvé strelné zbrane a použili ich v maurských vojnách proti južnej európe.

Prvá známa explózia „muničného skladu“ je známa z roku až z roku 1280 kedy pri meste Weijiang vybuchol veľký sklad pušného prachu. Cisárski vyšetrovatelia ktorí sa dostavili na miesto výbuchu o týždeň neskor zapísali, že pri výbuchu zahynulo 100 strážcov , a drevené trámy skladu boli od miesta výbuchu rozhodené 10 „li“ ďaleko, čo je asi 3,2 kilometra

V Európe však boli strelné zbrane  - najmä delá- podľa všetkého využité už skôr, než sa stal hore uvedený výbuch. Znalci sa síce nezhodujú, či boli použité delá alebo „len“  katapulty s prachom naplnenými guľami, alebo dokonca nejaký druh prachových plameňometov.

Možno budete znovu prekvapení, ale podľa všetkého boli mongolsko-čínske delá či bomby použité prvý raz na európskom kontinente veľmi blízko dnešného Slovenska pri dobývaní pevnosti Strigonium , čo je skomolenina latinského názvu pevnosti IstroGran, teda DunajHron. Máte pravdu, dnes sa táto pevnosť na opačnom brehu sútoku Hrona a Dunaja volá na maďarskej strane Esztergom, na slovenskej strane ho však voláme Ostrihomom.

Ostrihom bol po stáročia najvýznamnejšou strategickou pevnosťou Uhorska , a pár storočí dokonca aj hlavným mestom Uhorskej ríše.

John Merton Patrick z Michiganskej univerzity v roku 1961 vo svojej práci „Artillery and warfare during the thirteenth and fourteenth century“ uvádza : citujem v mojom preklade: „Meng Wu Er Ši uviedol, že Mongoli útočili s p´ao na Strigonium päť dní , kým ho dobyli , pričom mnoho Uhrov zutekalo. Na šiesty deň bolo mesto dobyté. Mocní bojovníci hádzali (strieľali?) Huo Kuan – ohnivé kotly- a hnali sa do mesta s revom a krikom. „ 

To sa stalo v lete či jeseni roku 1241, a Batuchánovej vetve Tatársko-ázijského vojska nestálo už nič v ceste pri vpáde do Uhorska po  porážke Uhrov pri Muhi na rieke Slaná v apríli roku 1241 a dobytí Ostrihomu.
Len Dunaj
Podľa niektorých zdrojov počkali mongolské hordy do zimy, potom cez zamrznutý Dunaj prešli aj s koňmi a vozmi na ľavý breh dunaja, a vpadli na dnešné Slovensko. 
Späť ku pušnému prachu. 
Pochopiteľne aj protistrane – teda „našim“, sa sem tam podarilo ukoristiť napriek porážkam nejaký ten „ohnivý kotol“ Huo-kuan či P´ao a tak sa, či už cez Taliansko, Poľsko, alebo dnešné Maďarsko a Slovensko dostali do Európy prvé palné zbrane.  

Mongolské hordy odtiahli v roku 1242 kvôli možným sporom o následníctvo na mongolský trón, ale "know-how" na pušný prach tu po nich zostal, aj napriek tomu že celé uhorsko zostalo prakticky rozvrátené, obyvateľstvo zdecimované vyvražďovaním, následným hladomorom a morovými ranami.

Pušný prach sa začal uplatňovať najmä vo vojenstve: ako nálože do diel, tarasníc, hákovníc, nakoniec aj pušiek a pištolí. 

Pri dobývaní opevnených hradov  na rovinách sa začali kopať sapy - teda cikcakovité podzemné plytké chodby plytko v hline pod povrchom, ktorých úlohou bolo dostať sa až pod základy hradieb, tam sa umiestnila veľká nálož čierneho prachu a odpálila sa. Keď v zrútenej časti hradobného múra vznikol prielom, dobyvatelia sa pokúsili vniknúť do pevnosti. 
Ale prvé sapy sú popísané až z 14. storočia . 

Týmto sa dostávame k pušnému prachu v baníctve     

Na Slovensku je v knihách a internetových stránkach všeobecne rozšírený mýtus, že 16. februára. 1627 vykonal baník z Tyrolska menom Gašpar Weindl prvý banský odstrel – teda prvé použitie pušného prachu na nevojenské účely – na svete.

 Bolo to vraj v prekope Daniel bane Horná Bíberštôlňa

Niektorí autori k tomu „zasvätene“ dodávajú, že Gašpar Weindl bol ako sapér dovedený do Štiavnice generálom grófom Jeremiášom Montecuccolim, ktorý bol príbuzným grófa Raimunda Montecuccoliho.

Tento bol v čase pokusného odstrelu principálom – teda riaditeľom – bane Horná Bieber štôlňa, ktorú vlastnila Brennerská spoločnosť. 

Fáranie šachtou v tzv. knechte zavesenom na konopnom lane a v pozadí je odstrel pušným prachom. Medirytina z konca 18 storočia 

Príslovie hovorí, že „na každom šprochu, je pravdy trochu“

Ovšem nemôžeme si nabubrelo prisvojovať  svetové prvenstvá, ktoré nám nepatria,a dookola opakovať prekrútené historické fakty tak, aby sa nám hodili „do krámu“. História nie je ohybná ako politika.

Pozrime sa preto na základné fakty: tak ako sú uverejňované dookola a omieľané ako „nemenná historická pravda“.

• Je fakt, že gróf Raimund Montecuccoli bol v čase pokusného odstrelu-odstrelov principálom v ťažiarstve Brenner, ktorému v tej dobe Horná Bíber štôlňa patrila predtým, ako sa bane zmocnil Banský erár  .
• Je fakt, že pokusný odstrel vykonal Gašpar Weindl v roku 1627 v banskom závode Horná Bíberštôlňa

To sú fakty.
Vie sa aj to, že Gašpar Weindl pochádzal zo starej baníckej rodiny ktorá pôsobila v nie príliš vzdialenom Tirolsku. Nikto už dnes presne nezistí, kde naďabil Weindl na poznatky o tom, že pušným prachom sa dá trhať aj skala. Baníci vo Weindlovej dobe, dlho predtým a dlho po tom v podstate migrovali medzi banskými revírmi úplne voľne, a klebetilo sa vtedy rovnako, ako dnes.

 Zrejme však tento nápad nebol z toho, že Weindla náhle osvietilo, aj keď vylúčiť to nemôžem. História dokázateľne ukazuje, že na niektoré vynálezy prišli premýšľavci v takmer rovnakom čase nezávisle od seba na miestach značne od seba vzdialených.
  

Všetko ostatné, uvedené vyššie zvýrazneným písmom, sú však už len domnienky od nekritických preberateľov informácii.
 Hoci banskí historici  ako Lajos Litschauer, Jozef Vozár, prof. Franz Kirnbauer už dávnejšie – prakticky od začiatku 20 storočia -  uviedli opakovane fakty, ktoré vyvracajú údajné pravdy o vynáleze trhania skál v baniach pri Štiavnici, ich bádania sú ako keby programovo prehliadané, a stále sa držíme zjednodušení, ktoré však ohýbajú históriu.  

Dnes sa považujú za písomne doložené a nesporné nasledujúce pokusy s odstrelmi hornín v podzemí banských prevádzok, ktoré predchádzali pokusu Gašpara Weindla z roku 1672:

• V roku 1573 až 1574 použil baník Giovanni Battista Martenengo v baniach na striebronosné olovo Schiao pri meste Vincenza odstrely pušným prachom , vo vyvŕtaných dierach v hornine na rozšírenie dopravnej kapacity hlavných fáracích diel. Martenengo vývrtmi v stenách šácht tieto rozšíril, aby sa nimi dalo dopravovať viac rudy a vzduchu. Mimochodom stalo sa tak s veľkou nevôľou a obavami majiteľov baní. Martenengo bol síce podľa všetkého vôbec prvým baníkom, ktorý použil pušný prach na trhanie hornín, ale podľa písomných záznamov to bol čudák, a považovali ho za poloblázna. Je síce pravda, že záznam o Martenengovom pristreľovaní šácht pušným prachom pochádza zo zápisu Filippo de Zorzi až o dvadsať rokov neskôr , teda z roku 1594, ale to nie je až také podstatné. Tak či onak, bolo to 30 až 50 rokov pred Weindlovým praktickým odstrelom. 
• 1617 sa strieľalo pušným prachom hornina v podzemí baní Le Thillot vo francúzskom Lotrinsku na úbočiach hôr v Ardennách
• 1621  odstrel v železných baniach Capo Corso, Korzika
• 1624  odstrel v baniach Rossiglione, Ligúria, Taliansko
• 1625 odstrel v bani Giro Magny, Francúzsko
• 1626 odstrel v baniach pri Chateau Lambert, Francúzsko 
• 1627 odstrel v bani závodu Hornej Bíber štôlni na Piargu

Aby nedošlo k nejakej lokálpatriotizmom motivovanému spochybňovaniu vyššie uvedených dát, a aby bolo jasné: vo všetkých prípadoch sa jedná o regulérne odstrely hornín vložením nálože pušného prachu do krátkych vývrtov alebo hlbokých zásekov v rastlej hornine, nejednalo sa o podloženie nejakého balvanu v bani náložou pušného prachu.

Ako to teda bolo s tým "prvým" odstrelom v štiavnických baniach?

Zápis Komisie Banského Súdu v zložení: Putscher G., Pistorius G., a Spilberger Ch. datovaný 16. 2.1627 pre hlavného Komorského grófa hovorí, že komisia si prehliadla výsledky pokusného banského odstrelu ,ktorý bol vykonaný za ich prítomnosti 8 februára 1627 (Ladislav Litschauer tvrdí že sa tak stalo 3.2.1627) Kasparom Weindlom v bani pod úrovňou hlavnej Bíber štôlne – v dnešnej štôlni Božie Požehnanie. 
Výsledky odstrelu po prehliadke banských diel a výdrevy komisiu uspokojili, preto že píšu „ Ako v šachtách, na stenách chodieb ,tak aj na počve sa strelné práce celkom osvedčili“ 

Z textu zápisu nám vyplýva, že Weindl zrejme pripravil pokusné odstrely na viacerých miestach štôlne Božie Požehnanie bane Oberbieber, menovite pri hĺbení šachty alebo úpadnice, pribierke počvy a v ulme už kladivkom a želiezkom predtým vyrazenej chodby.

Správa ďalej uvádza že: „Ačkoľvek sa niekedy tvorí dym, tento sa predsa len po štvrťhodine stráca a nezaviní pánom žiadne škody. Ale častý odstrel nerobil by dobre, lebo ostatné osádky baníkov v rudných poruboch a úpadniciach boli by hatené vo svojich prácach, ak by sa mali tieto častejšie zastavovať.

Pokladáme za vhodné nasadiť strelné práce v prekope Daniel, kde sú pekné rudné výskyty, ktoré sú však hodne tvrdé a niet nijakých haviarov, ktorých by tam bolo možné nasadiť“  

Weindl dal  ďalej do zápisu banského súdu napísať, že sa do odstrelov tvrdej rudy v prekope Daniel môže pustiť, ale bude potrebovať 40 – 50 baníkov. Pokiaľ mu úrad Komorského grófa dá na cestu peniaze a sprievodné listiny, vie týchto baníkov zabezpečiť z Tirolských banských revírov ( Weindl pochádzal z Rakúskeho Tirolska, povodia Innu, kraja so slávnymi starými baňami pri Schwazi. Jeho otec bol banským úradníkom v tamojších c.k. baniach).

Toľko zápis.

Tu je jeho fotokópia z Štátneho ústredného Banského Archívu B. Štiavnica

Teda, ako vidíme, nebol  žiadny prvý odstrel na svete, zo dňa  16.2.1627,  uskutočnený v Daniel prekope.
Niekto listinu prečítal len tak hala-bala, a ostatní opakujú jeho omyl stále znovu, do omrzenia, miesto toho aby si informácie preverovali. 

V skutočnosti sa tento odstrel konal 8.2.1627 v štôlni Božie požehnanie.

Tento odstrel bol v Európe síce „až“ šiesty, ale bol to prvý riadny pokusný odstrel hornín pušným prachom zdokumentovaný komisiou odborníkov, ktorý sa zo všetkých tých predchádzajúcich izolovaných pokusov ako technológia razenia a dobývania naozaj ujal v praxi, a práve až zo Štiavnice sa rozšíril do celého sveta.

Toto je skutočný skok v baníckej technológii, ktorý štiavnickým baníkom nikto nikdy „neodpára“

Mimochodom, Gašpara Weindla do Štiavnice nemohol priviesť generál Jeremiáš Montecuccoli.

Z jednoduchého dôvodu:

Gaspar Weind prišiel do Štiavnice okolo roku 1623 - 1624.

Neskorší generál Jeremiáš Montecuccoli mal v tom čase 16 rokov .
V roku 1627 bol Jeremiáš vojakom u svojho strýka.

 Kapitánom pešiakov sa stal o 2 roky neskôr.
Generálom sa Jeremiáš Montecuccoli stal až o 25 rokov.....

To, či Weindl neopozeral trhacie práce počas vojenskej služby vo Francúzsku, nie je doložené, ani vylúčené .

 Nevie sa ani naisto, či vôbec bol pri vojsku sapérom, ako sa zvykne uvádzať. Každopádne sa vie že pochádzal z oblasti Schwazu dnešného Tirolska, kde bol jeho otec banským úradníkom.
Mal teda vždy bližšie k baníctvu, ako k vojenskej službe. Ak na vojenskej službe bol, tak asi len ako dobrovoľník, preto že baníci do armády rukovať ani za vojen nemuseli. Ťažba surovín bola pre panovníkov dôležitejšia, a vo vojsku  mohli umierať aj roľníci či drevorubači. Na druhej strane, keď to bolo potrebné a v štátnom záujme, baníci v armáde pôsobili ako špecialisti na hĺbenie a razenie chodieb, priekop, kazemat v pevnostiach. Prípadne tiež vypomáhali sapérom. 
  

Čo sa naisto vie, je to, že Weindl bol za úspešnú demonštráciu odstrelu a úspešné zavedenie tejto metódy v masovom merítku odmenený doživotnou rentou a technickou funkciou.
Nikdy nebol z tejto funkcie zhodený, hoci, ako ukazujú niektoré neskoršie písomnosti, pracoval podľa svedectiev jeho súčasníkov dosť intenzívne na tom, aby svojich nadriadených a  mecenášov rozčúlil, hlavne svojím ožranstvom a grobianskym správaním v opilosti.
História sa opakuje, ani Weindl , podobne ako prvý zaznamenaný banský strelmajster Martenengo, asi nebol psychicky celkom vyrovnaný.

Takže tak.

 Nemusí sa Vám páčiť, že zdôrazňovaním opravy zažitých rozprávačiek búram mýtus o prvom odstrele na svete v Štiavnici.
Prvenstvo banského odstrelu Štiavnici evidentne nepatrí, darmo sa tu v našom revíri týmto chválime. Ak tvrdíme, že na Piargu sa strieľalo prvý krát na svete, tak pierka,  ktorými sa tu predvádzame, sú z celkom iného vtáka.

 V štiavnici sa však úspešným komisionálnym odstrelom podarilo zaviesť odstrely hornín čiernym trhacím prachom do banickej praxe ako technológiu, čo bol z pohľadu baníctva OBROVSKÝ technologický pokrok, ktorý výrazne zlepšil toto prastaré odvetvie. Ovšem bolo treba dodržiavať aj bezpečnosť zaobchádzania s pušným prachom. Už v roku 1628 došlo k prvému "smrťáku" v bani keď baníkovi Vavrincovi vybuchla nálož rovno do hornej časti tela.

Baníci sa s touto technológiou museli naučiť pracovať. Na druhej strane rozvoj trhacích prác umožnil prudký rozvoj prachárskeho remesla, sústredeného najmä v okolí dnešnej Banskej Bystrice - Sielnice, kde sa vyskytovalo niekoľko tzv. "mlynov" na strelný prach pre bane.

  Históriu síce dookola opakované nepodložené informácie trochu krivia, ale časom sa znova narovná. Možno som k tomu svojou troškou do mlyna prispel aj ja.

Zdar Boh a banským odstrelom v podzemí prajem zdar obzvlášť!


K.Ivan, december-január 2014 - 15
 

Použité zdroje informácii a literatúra
 

Zborník  prednášok konferencie Trhacie práce v baníctve 2002, prednáška prof. Dr. Ing. Franz Kirnbauer: Dejiny strelných prác v baníctve, Viedeň

Martin Lynch: Mining in World history, vyd. Reaktion Books Ltd. London 2002,ISBN 1861891253 verzia Google books

Heinz Walter: Bergknappe číslo 30, Švajčiarska federácia, 4/1984, PDF súbor

Rafaello Vergani: The civil uses of gunpowder: demolishing, quarrying and mining (15th-18th centuries) A reappraisal. PDF súbor, November 2012

Litschauer Lajos: Selmécbánya, Hont Megye, stať Hont vármegye és Selmeczbánya sz.kir. város Tartalomjegyzék, odsek Weindl Gáspár robbantó kisérlete.  Kniha vydaná 1900´Budapest , stránka http://mek.oszk.hu/  preklad Ing. Jozef Fazekaš

Wikipedia.org ,vyhľadávania na heslá : gun powder, schiesspulver, Montecuccoli,

Štátny ústredný banský archív, fond Banský súd Banská Štiavnica, inv. č. 102 (Protokol banského súdu).

Wikipedia: History of Gunpowder

John Merton Patrick  „Artillery and warfare during the thirteenth and fourteenth century“ Michigan university 1961

Ďakujem tiež pani riaditeľke ŠÚBA Mgr. Lucii Krchnákovej za zaslanie kópie originálneho zápisu banského súdu

Vyššie uvedené dielo je autorským dielom K.Ivana. Je možné pracovať s ním, používať ho ako podklad, citovať ho. Nie je možné ani prijateľné kopírovať ho elektronicky a uvádzať ho ako vlastné dielo aj po prípadných zmenách a doplnkoch. Na publikovanie diela v tlačenej forme sa vzťahuje copyright a je potrebné konzultovať s autorom. Ďakujem za pochopenie