V blogovej rade o mýtoch, ktoré si nebaníci (často nekriticky a romanticky) spájajú s baníctvom ako zažité "pravdy",
som už písal o rôznych všeobecne rozšírených omyloch.
Tak nejako sa ale stalo, že som pozabudol vysvetliť na tejto platforme, ako to je naozaj s tými baňami za baníckymi domcami.
Teda, vysvetľoval som to už mnohokrát rôznym ľuďom, ale
dialo sa to hlavne na sociálnych sieťach, kde takéto informácie zapadnú ako
kameň do vody, preto že ich prekryjú novšie príspevky a odpovede.
Iggy Smoliga ma nedávno požiadal, aby som na blogu objasnil , prečo
je v baníckych dolinách za takmer každým druhým starým baníckym domom kratšia či dlhšia štôlňa, a či teda baníci naozaj pracovali vo "svojich" baniach za domom vo svojom voľnom čase, ako tvrdí obľúbená povedačka baníckych
krajov.
Je pravda, že s takým
vysvetlením som sa stretol už viackrát, určite aj vy, dokonca takto to vykladali návštevníkom občas aj
sprievodcovia - brigádnici v banských múzeách v Štiavnici, ktoré sem-tam navštívim.
V podstate som bol v tom, že medzi baníckou pospolitosťou je v tejto otázke jasno, a že o tom, ako to v skutočnosti je, už vie väčšina záujemcov o históriu a minulosť baníckych regiónov.
V podstate som bol v tom, že medzi baníckou pospolitosťou je v tejto otázke jasno, a že o tom, ako to v skutočnosti je, už vie väčšina záujemcov o históriu a minulosť baníckych regiónov.
Opakovane som túto vec vysvetľoval na sociálnych sieťach,
ale zisťujem, že som bol v omyle, ak som si myslel že už to je vysvetlené a jasné.
Preto bude dobré, keď túto „záhadu“ prečo sú za baníckymi
domcami veľmi často štôlne, jednoznačne vysvetlím na tejto blogovej platforme, kde sa predsa len
ľahšie vyhľadáva, a pracujú s nimi aj internetové vyhľadávače.
Vysvetlili sme situáciu štôlní za domom spolu s kolektívom autorov aj v sprievodcovi po našom internetovom náučnom
chodníku "Cestujeme časom - Banská Hodruša, ale nie každý sa ním prešiel a
prečítal si informácie v papierovej alebo elektronickej forme. Videl som vysvetlenie aj v iných publikáciách - napríklad vo výbornej knihe "Anatómia starého domu" ktorá vysvetľuje ako sa staré domy v štiavnických vrchoch stavali, ale odborné knihy nie sú všeobecne populárne.
Tradovaným mýtom je
teda to, že v baníckych regiónoch sú za starými obytnými domami tak často štôlne
preto, lebo baníci, ktorí v nich bývali, skúšali ešte vo svojom voľnom čase
banícke šťastie, a razili do hlbín vrchov za domom svoje vlastné štôlničky v nádeji že narazia na rudu, z
ktorej zbohatnú.
Takéto vysvetlenie síce na prvý pohľad či počutie môže
vyzerať logicky a správne, ale nie každé jednoducho vyzerajúce vysvetlenie je pravdivé.
Stačí krátke porozmýšľanie nad reáliami baníckeho života v minulosti, a
mýtus dostáva trhliny a začína mať problémy so statikou ako niektoré novodobé
domy postavené napriek logike a radám zdravého rozumu v bansky poddolovaných
oblastiach.
Tak predovšetkým: robota v baniach bývala po stáročia
vysiľujúcou drinou, a ešte stále patrí k fyzicky najnamáhavejším povolaniam.
Keď baník príde domov
zo šichty v podzemí, potrebuje sa niečoho kalorického najesť, oddýchnuť si a
vyspať sa.
Fyzická práca síce za nejakú dobu mladých baníkov zocelí, a drží ich
dlhé desaťročia v dobrej telesnej kondícii, za predpokladu, že energetický
príjem z jedla sa rovná energetickým výdajom ich svalovej práce.
Hladný baník pracovať v slušnom tempe veľmi
dlho nevydrží, to odjakživa vedeli aj majitelia baní.
V baníckych krajoch bolo zásobovanie potravinami po tisícku rokov vždy o
niečo lepšie ako inde, ale aj tak bola banská strava vcelku mizéria, len múčne
jedlá, kaše, zelenina len od jari do jesene, mäso výnimočne na sviatky.
Jediné
čoho bolo v banských oblastiach relatívne dosť, bolo pivo varené v regióne, a víno dovážané zo
susedných krajov. Samozrejme plus pálenka, ktorá je síce energeticky výdatná,
ale na druhej strane oslabuje organizmus.
Baníci sa doma ako - tak najedli obilných kaší, osúchov z tmavej múky, ale väčšinou bez "omastku".
Baníci sa doma ako - tak najedli obilných kaší, osúchov z tmavej múky, ale väčšinou bez "omastku".
Teda bez ničoho, z čoho
by lamači, vozači, behači, tesári,
stupári a iné banské profesie mohli mať prebytok energie ešte na niekoľko hodín
rúbania skaly vo svojej súkromnej štôlničke za domom počas svojho voľného času.
Ten čas, ktorý im zvyšoval z bieleho dňa, museli v skutočnosti využívať na práce okolo domčeka, chlievikov, na prípravu dreva na zimu, údržbu záhradky ak nejakú mali, kosenie a sušenie sena
pre kozu živiteľku na zimu a podobné naliehavejšie činnosti.
Potom je tu stránka banského práva, v našich krajoch
tradovaného a kodifikovaného kráľovského regálu od 16 storočia, ktoré mali skorších predchodcov v mestských banských právnych normách, kým ich nezjednotil panovník - u násto bol cisár Maximilián Habsburský.
Podľa banského práva drahé
kovy patrili prakticky od nepamäti predovšetkým kráľovi, z ktorých bolo
predpísané odvádzať poplatky (desiatok) prostredníctvom kráľovskej banskej komory. S tým
boli spojené príslušné predpisy kto a ako môže požiadať o banské pole , aké má
mať banské pole miery a podobne, čo sa môže a nemôže robiť so starými banskými dielami.
Časy divokého kopania v zemi ako a kde a koho napadlo, boli
už od ranného stredoveku dávno preč.
Nikto už nemohol v
banských regiónoch bez registrácie, povolenia banského súdu či magistrátu mesta kopať baňu, a už tobôž nie v starých rudných
oblastiach, kde boli banské polia už dávno obsadené, dedené a podiely v nich intenzívne obchodované.
So zaregistrovaním banského údelu boli samozrejme spojené poplatky a dane,
ktoré si bežný baník zo svojho "lônu" teda platu vlastne ani dovoliť nemohol.
Predstava, že každý z
poväčšinou chudobných haviarov by mohol mať na seba pri svojej chalúpke zaregistrovaný malý banský
údel - dobývacie pole je úplne naivná a scestná. Takto to nefungovalo.
Ako je teda potom možné, že takmer za každým starým banským
domcom napríklad u nás v Hodruši naozaj je nejaká kratšia či dlhšia štôlnička,
ak ich teda nevykopali samotní obyvatelia priľahlých domčekov?
Odpoveď je schovaná v konfigurácii banského terénu a tiež
v histórii vývoja baníctva v týchto
oblastiach.
V našom regióne a mnohých iných banských regiónoch Slovenska
sa rudy vyskytujú v hlbokých a úzkych dolinách pomerne strmého terénu.
Všeobecná poučka hovorí, že zlato a striebro býva takmer vždy v tmavých a
hlbokých horách, nie na poliach rovín.
V dolinách pri riečkach a potokoch v údolíčkach boli prednostne rozmiestnené stupy,
mlyny, šľamovne - teda úpravne rudy, huty a vodné kolesá čerpadiel či hámrov patriace
banským ťažiarstvam.
Na strategických miestach, ktoré sa dali dobre brániť, boli zase umiestnené prevádzkové budovy banských závodov, banskej komory, fary, kostoly a erárne (rozumej štátosprávne) budovy, postavené väčšinou z kameňa, v ktorých niekedy bývali vyšší úradníci.
Na strategických miestach, ktoré sa dali dobre brániť, boli zase umiestnené prevádzkové budovy banských závodov, banskej komory, fary, kostoly a erárne (rozumej štátosprávne) budovy, postavené väčšinou z kameňa, v ktorých niekedy bývali vyšší úradníci.
Miesta na bývanie obyvateľstva -kde sa dali stavať skromné banícke
chalúpky -zostávali potom už len na strmých svahoch naokolo. Na týchto svahoch sa často
nachádzali staršie prieskumné štôlne , ktoré boli vyrazené v značných počtoch
najmä v blízkosti východov rudných žíl, v ich nadloží či podloží.
Po týchto
starších a väčšinou aj krátkych
prieskumných dielach zostávali v svahu neveľké haldy o objeme niekoľkých
stovák ton jaloviny. Haldu z drobného kamenia - rúbanina z razenia kladivkom a
želiezkom je ako jemný štrk- možno
pomerne ľahko jednoduchými prostriedkami zarovnať , splanírovať a vytvoriť tak plošinu na stavbu drevenej či podmurovanej chalúpky.
Preto majitelia ťažiarstiev a banských polí prideľovali na
stavby baníckych domcov práve tieto staré haldičky vo svahoch nad dnom dolín. Zasekávanie
plošín do kameňa v plytkých svahových hlinách by bolo podstatne
komplikovanejšie, pracnejšie a časovo náročné, než vytvorenie plošiny na usadnutej halde.
To znamená, že bane a haldy boli na prudkých svahoch skôr,
než na nich baníci, hutníci a stupári
postavili svoje prvé banícke domy a domčeky.
Štôlničky za domami boli po výstavbe domčekov udržiavané po
celé generácie, preto že boli drobnými ale dostatočnými zdrojmi vody hromadiacimi
sa z puklinových priesakov svahových prameňov. Voda teda bola v štôlničke
dostupná oveľa lepšie a ľahšie, než keby bolo pre ňu potrebné chodiť (napríklad
v zime) na dno doliny do nejakej studne alebo potoka a vláčiť ju v putniach do strminy nahor. Preto v týchto štôlničkách často nájdeme vysekané nádržky na naberanie pitnej vody, ktorej spotreba kedysi nebola taká veľká ako v súčasnosti.
Koniec koncov , potoky v
hlavných aj vedľajších dolinách v bansky aktívnych osídleniach neboli veľmi vhodné na pitie, preto že stupy do
nich vypúšťali kaly z úpravy rúd.
Okrem vodoakumulačného účelu štôlničky za domami slúžili aj na skladovanie kazivých potravín - napríklad kvasenej zeleniny počas
leta v chlade, v zime zase boli štôlničky bez mrazu.
V nepokojných časoch stredoveku až do 19. storočia boli
väčšie bane za domcami vhodnými úkrytmi baníkov a ich rodín pred nepriateľmi
alebo dobyvateľmi, ktorí sa väčšinou do temného podzemia neodvažovali.
Bolo teda viacero dôvodov, prečo štôlne za domcami udržovať
v dobrom stave, a to ich obyvatelia - baníci, robiť vedeli.
Mnoho ústí stredovekých štôlní je dnes obstavaných pivničným zaústením - väčšou a mladšou klenbou, dokonca v niektorých prípadoch bolo ústie staršej štôlne priamo obstavané mladším domom, takže sa stalo integrálnou súčasťou obydlia a na prechod do bane nebolo potrebné vyjsť z domu von.
Mnoho ústí stredovekých štôlní je dnes obstavaných pivničným zaústením - väčšou a mladšou klenbou, dokonca v niektorých prípadoch bolo ústie staršej štôlne priamo obstavané mladším domom, takže sa stalo integrálnou súčasťou obydlia a na prechod do bane nebolo potrebné vyjsť z domu von.
Ak ale niekto tvrdí, že baníci mali za domcami alebo dokonca priamo v domoch súkromné
bane, v ktorých sa po šichte realizovali, štekliac šťastenu na citlivých miestečkách, mýli sa, a pletie si následky
banskej činnosti s ich príčinami.
Aj keď vysvetlenie o domácich baniach vyzerá na prvý pohľad
logicky.
Logika však pri tomto vysvetlení zavádza nesprávnym smerom.
"Štôlne za domom" sa pochopiteľne vyskytujú nie len v Hodruši, ale sú rozšírené v mnohých banských oblastiach, preto že zákonitosti vývoja banských oblastí sú všade rovnaké.
Viaceré "domáce" štôlne sme už zdokumentovali prezreli a nafotili, ale do mnohých sme sa zatiaľ nedostali.
Pokiaľ by ste mali vo vlastníctve nejakú takúto štôlňu za domom v Štiavnických vrchoch, a chceli by ste ju odborne posúdiť, prípadne preskúmať, napíšte mi súkromnú správu na hodrusaphoto@gmail.com, snáď sa dohodneme na nejakom vhodnom termíne prehliadky.
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora.
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
Nie je možné kopírovať ho a/alebo zverejniť v tlačovej či elektronickej forme bez predchádzajúceho požiadania a jednoznačného súhlasu autora.
Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho ani ako časti, či prípadne pozmenené ako svoje vlastné dielo. Sharovať v elektronickej forme z originálneho webu možno
K. Ivan , OZ Kerling, júl- október 2019