Translate

neděle 27. října 2019

Banícke mýty a skutočnosť - súkromné bane za domom


V blogovej rade o mýtoch, ktoré si nebaníci  (často nekriticky a romanticky) spájajú s baníctvom ako zažité "pravdy", som už písal o rôznych všeobecne rozšírených omyloch.
Tak nejako sa ale stalo, že som pozabudol vysvetliť na tejto platforme, ako to je naozaj s tými baňami za baníckymi domcami. 

Teda, vysvetľoval som to už mnohokrát rôznym ľuďom, ale dialo sa to hlavne na sociálnych sieťach, kde takéto informácie zapadnú ako kameň do vody, preto že ich prekryjú novšie príspevky a odpovede.
Iggy Smoliga ma nedávno požiadal, aby som na blogu objasnil , prečo je v baníckych dolinách za takmer každým druhým starým baníckym domom kratšia či dlhšia štôlňa, a či teda baníci naozaj pracovali vo "svojich" baniach za domom vo svojom voľnom čase, ako tvrdí obľúbená povedačka baníckych krajov.

 Je pravda, že s takým vysvetlením som sa stretol už viackrát, určite aj vy, dokonca takto to vykladali návštevníkom občas aj sprievodcovia - brigádnici v banských múzeách v Štiavnici, ktoré sem-tam navštívim.
V podstate som bol v tom, že medzi baníckou pospolitosťou je v tejto otázke jasno, a že o tom, ako to v skutočnosti je, už vie väčšina záujemcov o históriu a  minulosť baníckych regiónov.
Opakovane som túto vec vysvetľoval na sociálnych sieťach, ale zisťujem, že som bol v omyle, ak som si myslel že už to je vysvetlené a jasné.

Preto bude dobré, keď túto „záhadu“ prečo sú za baníckymi domcami veľmi často štôlne, jednoznačne vysvetlím na tejto blogovej platforme, kde sa predsa len ľahšie vyhľadáva, a pracujú s nimi aj internetové vyhľadávače. 
Vysvetlili sme situáciu štôlní za domom spolu s kolektívom autorov aj v sprievodcovi po našom internetovom náučnom chodníku "Cestujeme časom - Banská Hodruša, ale nie každý sa ním prešiel a prečítal si informácie v papierovej alebo elektronickej forme. Videl som vysvetlenie aj v iných publikáciách - napríklad vo výbornej knihe "Anatómia starého domu" ktorá vysvetľuje ako sa staré domy v štiavnických vrchoch stavali, ale odborné knihy nie sú všeobecne populárne.

Tradovaným mýtom je teda to, že v baníckych regiónoch sú za starými obytnými domami tak často štôlne preto, lebo baníci, ktorí v nich bývali, skúšali ešte vo svojom voľnom čase banícke šťastie, a razili do hlbín vrchov za domom svoje vlastné  štôlničky v nádeji že narazia na rudu, z ktorej zbohatnú

Takéto vysvetlenie síce na prvý pohľad či počutie môže vyzerať logicky a správne, ale nie každé jednoducho vyzerajúce vysvetlenie je pravdivé.
Stačí krátke porozmýšľanie nad reáliami baníckeho života v minulosti, a mýtus dostáva trhliny a začína mať problémy so statikou ako niektoré novodobé domy postavené napriek logike a radám zdravého rozumu v bansky poddolovaných oblastiach.

Tak predovšetkým: robota v baniach bývala po stáročia vysiľujúcou drinou, a ešte stále patrí k fyzicky najnamáhavejším povolaniam.
 Keď baník príde domov zo šichty v podzemí, potrebuje sa niečoho kalorického najesť, oddýchnuť si a vyspať sa. 
Fyzická práca síce za nejakú dobu mladých baníkov zocelí, a drží ich dlhé desaťročia v dobrej telesnej kondícii, za predpokladu, že energetický príjem z jedla sa rovná energetickým výdajom ich svalovej práce.  
Hladný baník pracovať v slušnom tempe veľmi dlho nevydrží, to odjakživa vedeli aj majitelia baní.
V baníckych krajoch bolo zásobovanie potravinami po tisícku rokov vždy o niečo lepšie ako inde, ale aj tak bola banská strava vcelku mizéria, len múčne jedlá, kaše, zelenina len od jari do jesene, mäso výnimočne na sviatky.

 Jediné čoho bolo v banských oblastiach relatívne dosť, bolo pivo varené v regióne, a víno dovážané zo susedných krajov. Samozrejme plus pálenka, ktorá je síce energeticky výdatná, ale na druhej strane oslabuje organizmus.

Baníci sa doma ako - tak najedli obilných kaší, osúchov z tmavej múky, ale väčšinou bez "omastku".

 Teda bez ničoho, z čoho by  lamači, vozači, behači, tesári, stupári a iné banské profesie mohli mať prebytok energie ešte na niekoľko hodín rúbania skaly vo svojej súkromnej štôlničke za domom počas svojho voľného času.
Ten čas, ktorý im zvyšoval z bieleho dňa, museli v skutočnosti využívať na práce okolo domčeka, chlievikov, na prípravu dreva na zimu, údržbu záhradky ak nejakú mali, kosenie a sušenie sena pre kozu živiteľku na zimu a podobné naliehavejšie činnosti.

Potom je tu stránka banského práva, v našich krajoch tradovaného a kodifikovaného kráľovského regálu od 16 storočia, ktoré mali skorších predchodcov v mestských banských právnych normách, kým ich nezjednotil panovník - u násto bol cisár Maximilián Habsburský. 

Podľa banského práva drahé kovy patrili prakticky od nepamäti predovšetkým kráľovi, z ktorých bolo predpísané odvádzať poplatky (desiatok) prostredníctvom kráľovskej banskej komory. S tým boli spojené príslušné predpisy kto a ako môže požiadať o banské pole , aké má mať banské pole miery a podobne, čo sa môže a nemôže robiť so starými banskými dielami. 

Časy divokého kopania v zemi ako a kde a koho napadlo, boli už od ranného stredoveku dávno preč.
 Nikto už nemohol v banských regiónoch bez registrácie, povolenia banského súdu či magistrátu mesta kopať baňu, a už tobôž nie v starých rudných oblastiach, kde boli banské polia už dávno obsadené, dedené a podiely v nich intenzívne obchodované. 

So zaregistrovaním banského údelu boli samozrejme spojené poplatky a dane, ktoré si bežný baník zo svojho "lônu" teda platu vlastne ani dovoliť nemohol. 
Predstava, že každý z poväčšinou chudobných haviarov by mohol mať na seba pri svojej chalúpke zaregistrovaný malý banský údel - dobývacie pole je úplne naivná a scestná. Takto to nefungovalo. 

Ako je teda potom možné, že takmer za každým starým banským domcom napríklad u nás v Hodruši naozaj je nejaká kratšia či dlhšia štôlnička, ak ich teda nevykopali samotní obyvatelia priľahlých domčekov?

Odpoveď je schovaná v konfigurácii banského terénu a tiež v  histórii vývoja baníctva v týchto oblastiach.

V našom regióne a mnohých iných banských regiónoch Slovenska sa rudy vyskytujú v hlbokých a úzkych dolinách pomerne strmého terénu. Všeobecná poučka hovorí, že zlato a striebro býva takmer vždy v tmavých a hlbokých horách, nie na poliach rovín.

V dolinách pri riečkach a potokoch v údolíčkach boli prednostne rozmiestnené stupy, mlyny, šľamovne - teda úpravne rudy, huty a vodné kolesá čerpadiel či hámrov patriace banským ťažiarstvam.
Na strategických miestach, ktoré sa dali dobre brániť, boli zase umiestnené prevádzkové budovy banských závodov, banskej komory, fary, kostoly a erárne (rozumej štátosprávne) budovy, postavené väčšinou z kameňa, v ktorých niekedy  bývali vyšší úradníci.

Miesta na bývanie obyvateľstva -kde sa dali stavať skromné banícke chalúpky -zostávali potom už len na strmých svahoch naokolo. Na týchto svahoch sa často nachádzali staršie prieskumné štôlne , ktoré boli vyrazené v značných počtoch najmä v blízkosti východov rudných žíl, v ich nadloží či podloží. 

Po týchto starších a väčšinou aj krátkych  prieskumných dielach zostávali v svahu neveľké haldy o objeme niekoľkých stovák ton jaloviny. Haldu z drobného kamenia - rúbanina z razenia kladivkom a želiezkom je ako jemný štrk-  možno pomerne ľahko jednoduchými prostriedkami zarovnať , splanírovať a vytvoriť tak plošinu na stavbu drevenej či podmurovanej chalúpky.

Preto majitelia ťažiarstiev a banských polí prideľovali na stavby baníckych domcov práve tieto staré haldičky vo svahoch nad dnom dolín. Zasekávanie plošín do kameňa v plytkých svahových hlinách by bolo podstatne komplikovanejšie, pracnejšie a časovo náročné, než vytvorenie plošiny na  usadnutej halde. 



To znamená, že bane a haldy boli na prudkých svahoch skôr, než na nich baníci, hutníci a stupári  postavili svoje prvé banícke domy a domčeky.

Štôlničky za domami boli po výstavbe domčekov udržiavané po celé generácie, preto že boli drobnými ale dostatočnými zdrojmi vody hromadiacimi sa z puklinových priesakov svahových prameňov. Voda teda bola v štôlničke dostupná oveľa lepšie a ľahšie, než keby bolo pre ňu potrebné chodiť (napríklad v zime) na dno doliny do nejakej studne alebo potoka a vláčiť ju v putniach do strminy nahor. Preto v týchto štôlničkách často nájdeme vysekané nádržky na naberanie pitnej vody, ktorej spotreba kedysi nebola taká veľká ako v súčasnosti. 

Koniec koncov , potoky v hlavných aj vedľajších dolinách v bansky aktívnych osídleniach neboli veľmi vhodné na pitie, preto že stupy do nich vypúšťali kaly z úpravy rúd.

 Okrem vodoakumulačného účelu štôlničky  za domami slúžili aj na skladovanie kazivých potravín - napríklad kvasenej zeleniny počas leta v chlade, v zime zase boli štôlničky bez mrazu.

V nepokojných časoch stredoveku až do 19. storočia boli väčšie bane za domcami vhodnými úkrytmi baníkov a ich rodín pred nepriateľmi alebo dobyvateľmi, ktorí sa väčšinou do temného podzemia neodvažovali.
Bolo teda viacero dôvodov, prečo štôlne za domcami udržovať v dobrom stave, a to ich obyvatelia - baníci, robiť vedeli.

Mnoho ústí stredovekých štôlní je dnes obstavaných pivničným zaústením - väčšou  a mladšou klenbou, dokonca v niektorých prípadoch bolo ústie staršej štôlne priamo obstavané mladším domom, takže sa stalo integrálnou súčasťou obydlia a na prechod do bane nebolo potrebné vyjsť z domu von.  

Ak ale niekto tvrdí, že baníci mali za domcami alebo dokonca priamo v domoch súkromné bane, v ktorých sa po šichte realizovali, štekliac šťastenu na citlivých miestečkách, mýli sa, a pletie si následky banskej činnosti s ich príčinami.

Aj keď vysvetlenie o domácich baniach vyzerá na prvý pohľad logicky.
Logika však pri tomto vysvetlení zavádza nesprávnym smerom.

"Štôlne za domom" sa pochopiteľne vyskytujú nie len v Hodruši, ale sú rozšírené v mnohých banských oblastiach, preto že zákonitosti vývoja banských oblastí sú všade rovnaké.

Viaceré "domáce" štôlne sme už zdokumentovali prezreli a nafotili, ale do mnohých sme sa zatiaľ nedostali.

Pokiaľ by ste mali vo vlastníctve nejakú takúto štôlňu za domom v Štiavnických vrchoch, a chceli by ste ju odborne posúdiť, prípadne preskúmať, napíšte mi súkromnú správu na hodrusaphoto@gmail.com, snáď sa dohodneme na nejakom vhodnom termíne prehliadky.   

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho a/alebo zverejniť v tlačovej či elektronickej forme bez predchádzajúceho požiadania a jednoznačného súhlasu autora. 
Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho ani ako časti, či prípadne pozmenené ako svoje vlastné dielo. Sharovať v elektronickej forme z originálneho webu možno 

K. Ivan , OZ Kerling,  júl- október 2019


1 komentář:

  1. Na gmail mi napísal pán z Repišťa ohľadom banských diel v okolí. Bohužiaľ, ten e-mail som omylom vymazal. Poprosím, aby sa ozval ešte raz. Nejaké poznatky okolo banskej minulosti Repišťa už mám.

    OdpovědětVymazat