Banícke mýty a skutočnosť: Najstarší tajch

V literatúre o tajchoch sa mnohokrát opakovane tvrdí, že najstarším tajchom je Veľká Vodárenská nádrž, a že ju dalo postaviť mesto Štiavnica roku 1500.

Podrobnejšia analýza písomných prameňov, o ktoré sa opiera toto vyššie uvedené  všeobecne rozšírené tvrdenie ale ukazuje, že to je mýtus ako remeň.

Nebol postavený v roku 1500

Nebol postavený ani Mestom Štiavnica

Staršie tajchy než je  Veľká Vodárenská sú na Piargu a v Hodruši 

Viac sa dočítate v sekcii blogov o tajchoch tu:

https://tajchyjarky.blogspot.com/2020/07/najstarsie-tajchy-v-stiavnickych-vrchoch.html

Tajšíky v Kohútovskej doline

Tento článok som napísal ešte v roku 2008. V tej dobe som písal sériu článkov o málo známych tajchoch pre Hodrušské občasné noviny Klopačka

V roku 2009 ma požiadal admin stránky Minerály a Horniny  o povolenie zverejniť tento článok na svojej internetovej stránke. Súhlasil som. Visí tam podnes, aj keď je už "zanesený pod sedimentami" stovák novších článkov. Tu je screenshot. 

Chcete vedieť  ako to je ďalej?

Článok bol presunutý na tajchovú líniu blogov https://tajchyjarky.blogspot.com/

Banícke mýty a skutočnosť - súkromné bane za domom

V blogovej rade o mýtoch, ktoré si nebaníci  (často nekriticky a romanticky) spájajú s baníctvom ako zažité "pravdy", som už písal o rôznych všeobecne rozšírených omyloch.

Tak nejako sa ale stalo, že som pozabudol vysvetliť na tejto platforme, ako to je naozaj s tými baňami za baníckymi domcami. 

Teda, vysvetľoval som to už mnohokrát rôznym ľuďom, ale dialo sa to hlavne na sociálnych sieťach, kde takéto informácie zapadnú ako kameň do vody, preto že ich prekryjú novšie príspevky a odpovede.

Iggy Smoliga ma nedávno požiadal, aby som na blogu objasnil , prečo je v baníckych dolinách za takmer každým druhým starým baníckym domom kratšia či dlhšia štôlňa, a či teda baníci naozaj pracovali vo "svojich" baniach za domom vo svojom voľnom čase, ako tvrdí obľúbená povedačka baníckych krajov.

 Je pravda, že s takým vysvetlením som sa stretol už viackrát, určite aj vy, dokonca takto to vykladali návštevníkom občas aj sprievodcovia - brigádnici v banských múzeách v Štiavnici, ktoré sem-tam navštívim.
V podstate som bol v tom, že medzi baníckou pospolitosťou je v tejto otázke jasno, a že o tom, ako to v skutočnosti je, už vie väčšina záujemcov o históriu a  minulosť baníckych regiónov.

Opakovane som túto vec vysvetľoval na sociálnych sieťach, ale zisťujem, že som bol v omyle, ak som si myslel že už to je vysvetlené a jasné.

Preto bude dobré, keď túto „záhadu“ prečo sú za baníckymi domcami veľmi často štôlne, jednoznačne vysvetlím na tejto blogovej platforme, kde sa predsa len ľahšie vyhľadáva, a pracujú s nimi aj internetové vyhľadávače. 

Vysvetlili sme situáciu štôlní za domom spolu s kolektívom autorov aj v sprievodcovi po našom internetovom náučnom chodníku "Cestujeme časom - Banská Hodruša, ale nie každý sa ním prešiel a prečítal si informácie v papierovej alebo elektronickej forme. Videl som vysvetlenie aj v iných publikáciách - napríklad vo výbornej knihe "Anatómia starého domu" ktorá vysvetľuje ako sa staré domy v štiavnických vrchoch stavali, ale odborné knihy nie sú všeobecne populárne.

Tradovaným mýtom je teda to, že v baníckych regiónoch sú za starými obytnými domami tak často štôlne preto, lebo baníci, ktorí v nich bývali, skúšali ešte vo svojom voľnom čase banícke šťastie, a razili do hlbín vrchov za domom svoje vlastné  štôlničky v nádeji že narazia na rudu, z ktorej zbohatnú. 

Takéto vysvetlenie síce na prvý pohľad či počutie môže vyzerať logicky a správne, ale nie každé jednoducho vyzerajúce vysvetlenie je pravdivé.

Stačí krátke porozmýšľanie nad reáliami baníckeho života v minulosti, a mýtus dostáva trhliny a začína mať problémy so statikou ako niektoré novodobé domy postavené napriek logike a radám zdravého rozumu v bansky poddolovaných oblastiach.

Tak predovšetkým: robota v baniach bývala po stáročia vysiľujúcou drinou, a ešte stále patrí k fyzicky najnamáhavejším povolaniam.

 Keď baník príde domov zo šichty v podzemí, potrebuje sa niečoho kalorického najesť, oddýchnuť si a vyspať sa. 

Fyzická práca síce za nejakú dobu mladých baníkov zocelí, a drží ich dlhé desaťročia v dobrej telesnej kondícii, za predpokladu, že energetický príjem z jedla sa rovná energetickým výdajom ich svalovej práce.  

Hladný baník pracovať v slušnom tempe veľmi dlho nevydrží, to odjakživa vedeli aj majitelia baní.

V baníckych krajoch bolo zásobovanie potravinami po tisícku rokov vždy o niečo lepšie ako inde, ale aj tak bola banská strava vcelku mizéria, len múčne jedlá, kaše, zelenina len od jari do jesene, mäso výnimočne na sviatky.

 Jediné čoho bolo v banských oblastiach relatívne dosť, bolo pivo varené v regióne, a víno dovážané zo susedných krajov. Samozrejme plus pálenka, ktorá je síce energeticky výdatná, ale na druhej strane oslabuje organizmus.

Baníci sa doma ako - tak najedli obilných kaší, osúchov z tmavej múky, ale väčšinou bez "omastku".

 Teda bez ničoho, z čoho by  lamači, vozači, behači, tesári, stupári a iné banské profesie mohli mať prebytok energie ešte na niekoľko hodín rúbania skaly vo svojej súkromnej štôlničke za domom počas svojho voľného času.

Ten čas, ktorý im zvyšoval z bieleho dňa, museli v skutočnosti využívať na práce okolo domčeka, chlievikov, na prípravu dreva na zimu, údržbu záhradky ak nejakú mali, kosenie a sušenie sena pre kozu živiteľku na zimu a podobné naliehavejšie činnosti.

Potom je tu stránka banského práva, v našich krajoch tradovaného a kodifikovaného kráľovského regálu od 16 storočia, ktoré mali skorších predchodcov v mestských banských právnych normách, kým ich nezjednotil panovník - u násto bol cisár Maximilián Habsburský. 

Podľa banského práva drahé kovy patrili prakticky od nepamäti predovšetkým kráľovi, z ktorých bolo predpísané odvádzať poplatky (desiatok) prostredníctvom kráľovskej banskej komory. S tým boli spojené príslušné predpisy kto a ako môže požiadať o banské pole , aké má mať banské pole miery a podobne, čo sa môže a nemôže robiť so starými banskými dielami. 

Časy divokého kopania v zemi ako a kde a koho napadlo, boli už od ranného stredoveku dávno preč.

 Nikto už nemohol v banských regiónoch bez registrácie, povolenia banského súdu či magistrátu mesta kopať baňu, a už tobôž nie v starých rudných oblastiach, kde boli banské polia už dávno obsadené, dedené a podiely v nich intenzívne obchodované. 

So zaregistrovaním banského údelu boli samozrejme spojené poplatky a dane, ktoré si bežný baník zo svojho "lônu" teda platu vlastne ani dovoliť nemohol. 

Predstava, že každý z poväčšinou chudobných haviarov by mohol mať na seba pri svojej chalúpke zaregistrovaný malý banský údel - dobývacie pole je úplne naivná a scestná. Takto to nefungovalo. 

Ako je teda potom možné, že takmer za každým starým banským domcom napríklad u nás v Hodruši naozaj je nejaká kratšia či dlhšia štôlnička, ak ich teda nevykopali samotní obyvatelia priľahlých domčekov?

Odpoveď je schovaná v konfigurácii banského terénu a tiež v  histórii vývoja baníctva v týchto oblastiach.

V našom regióne a mnohých iných banských regiónoch Slovenska sa rudy vyskytujú v hlbokých a úzkych dolinách pomerne strmého terénu. Všeobecná poučka hovorí, že zlato a striebro býva takmer vždy v tmavých a hlbokých horách, nie na poliach rovín.

V dolinách pri riečkach a potokoch v údolíčkach boli prednostne rozmiestnené stupy, mlyny, šľamovne - teda úpravne rudy, huty a vodné kolesá čerpadiel či hámrov patriace banským ťažiarstvam.
Na strategických miestach, ktoré sa dali dobre brániť, boli zase umiestnené prevádzkové budovy banských závodov, banskej komory, fary, kostoly a erárne (rozumej štátosprávne) budovy, postavené väčšinou z kameňa, v ktorých niekedy  bývali vyšší úradníci.

Miesta na bývanie obyvateľstva -kde sa dali stavať skromné banícke chalúpky -zostávali potom už len na strmých svahoch naokolo. Na týchto svahoch sa často nachádzali staršie prieskumné štôlne , ktoré boli vyrazené v značných počtoch najmä v blízkosti východov rudných žíl, v ich nadloží či podloží. 

Po týchto starších a väčšinou aj krátkych  prieskumných dielach zostávali v svahu neveľké haldy o objeme niekoľkých stovák ton jaloviny. Haldu z drobného kamenia - rúbanina z razenia kladivkom a želiezkom je ako jemný štrk-  možno pomerne ľahko jednoduchými prostriedkami zarovnať , splanírovať a vytvoriť tak plošinu na stavbu drevenej či podmurovanej chalúpky.

Preto majitelia ťažiarstiev a banských polí prideľovali na stavby baníckych domcov práve tieto staré haldičky vo svahoch nad dnom dolín. Zasekávanie plošín do kameňa v plytkých svahových hlinách by bolo podstatne komplikovanejšie, pracnejšie a časovo náročné, než vytvorenie plošiny na  usadnutej halde. 

To znamená, že bane a haldy boli na prudkých svahoch skôr, než na nich baníci, hutníci a stupári  postavili svoje prvé banícke domy a domčeky.

Štôlničky za domami boli po výstavbe domčekov udržiavané po celé generácie, preto že boli drobnými ale dostatočnými zdrojmi vody hromadiacimi sa z puklinových priesakov svahových prameňov. Voda teda bola v štôlničke dostupná oveľa lepšie a ľahšie, než keby bolo pre ňu potrebné chodiť (napríklad v zime) na dno doliny do nejakej studne alebo potoka a vláčiť ju v putniach do strminy nahor. Preto v týchto štôlničkách často nájdeme vysekané nádržky na naberanie pitnej vody, ktorej spotreba kedysi nebola taká veľká ako v súčasnosti. 

Koniec koncov , potoky v hlavných aj vedľajších dolinách v bansky aktívnych osídleniach neboli veľmi vhodné na pitie, preto že stupy do nich vypúšťali kaly z úpravy rúd.

 Okrem vodoakumulačného účelu štôlničky  za domami slúžili aj na skladovanie kazivých potravín - napríklad kvasenej zeleniny počas leta v chlade, v zime zase boli štôlničky bez mrazu.

V nepokojných časoch stredoveku až do 19. storočia boli väčšie bane za domcami vhodnými úkrytmi baníkov a ich rodín pred nepriateľmi alebo dobyvateľmi, ktorí sa väčšinou do temného podzemia neodvažovali.

Bolo teda viacero dôvodov, prečo štôlne za domcami udržovať v dobrom stave, a to ich obyvatelia - baníci, robiť vedeli.

Mnoho ústí stredovekých štôlní je dnes obstavaných pivničným zaústením - väčšou  a mladšou klenbou, dokonca v niektorých prípadoch bolo ústie staršej štôlne priamo obstavané mladším domom, takže sa stalo integrálnou súčasťou obydlia a na prechod do bane nebolo potrebné vyjsť z domu von.  

Ak ale niekto tvrdí, že baníci mali za domcami alebo dokonca priamo v domoch súkromné bane, v ktorých sa po šichte realizovali, štekliac šťastenu na citlivých miestečkách, mýli sa, a pletie si následky banskej činnosti s ich príčinami.

Aj keď vysvetlenie o domácich baniach vyzerá na prvý pohľad logicky.

Logika však pri tomto vysvetlení zavádza nesprávnym smerom.

"Štôlne za domom" sa pochopiteľne vyskytujú nie len v Hodruši, ale sú rozšírené v mnohých banských oblastiach, preto že zákonitosti vývoja banských oblastí sú všade rovnaké.

Viaceré "domáce" štôlne sme už zdokumentovali prezreli a nafotili, ale do mnohých sme sa zatiaľ nedostali.

Pokiaľ by ste mali vo vlastníctve nejakú takúto štôlňu za domom v Štiavnických vrchoch, a chceli by ste ju odborne posúdiť, prípadne preskúmať, napíšte mi súkromnú správu na hodrusaphoto@gmail.com, snáď sa dohodneme na nejakom vhodnom termíne prehliadky.   

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho a/alebo zverejniť v tlačovej či elektronickej forme bez predchádzajúceho požiadania a jednoznačného súhlasu autora. 
Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho ani ako časti, či prípadne pozmenené ako svoje vlastné dielo. Sharovať v elektronickej forme z originálneho webu možno 

K. Ivan , OZ Kerling,  júl- október 2019

Elektrárne v Hodruši-Hámroch I. Horný banský závod

Tieto články o elektrárňach v terajšej obci Hodruša-Hámre som napísal pred 11. rokmi. Doteraz sa ale len krútili na harddisku mojich počítačov a trónili na USB kľúčoch.

Čitateľ láskavo ospravedlní moju prokrastináciu.

Začnem otázkou: Čo by ste povedali - koľko bolo do roku 1924 v Hodruši a Hámroch postavených elektrární? 

Z množného čísla v otázke je jasné, že teda najmenej dve, že?

V skutočnosti však v Hodruši-Hámroch pôsobili najmenej ŠTYRI elektrárne .

Tri z nich boli v Banskej Hodruši - dve povrchové a jedna podzemná boli rozmiestnené na samom začiatku a na samom konci Banskej Hodruše - na Hornom a Dolnom banskom závode.

Ďalšia povrchová malá elektráreň bola inštalovaná v Dolných Hámroch.

Ako z dvojice článkov, ktoré vznikli rozdelením jedného obsiahlejšieho pojednania vyplynie, je dokonca možné že elektrární v dnešnej Hodruši-Hámroch bolo dokonca Päť - ale na to, či v Hodruši boli nakoniec dve podzemné elektrárne, a nie len jedna, ešte nemám dosť jednoznačných podkladov.

Poďme na tematiku elektrární v Hodruši pekne "od lesa" 

Mnoho storočí fungovali všetky strojné zariadenia používané pri dobývaní a spracovaní železných a drahokovových rúd v našej doline na vodnú energiu. 

Vodné kolesá používané na pohon ťažných strojov, stúp na drvenie a mletie rúd, vzdušných mechov hút, a zariadení hámrov boli v našej doline Hodrušského potoka veľmi rozšírené,  fungovali ich súčasne desiatky. Práve pre tieto stroje bolo vybudovaných len v samotnej doline celkom 8 vodných tajchov - tri veľké, a 5 malých, a to nerátam Kopanický tajch, ktorý patrí do povodia Richnavskej doliny.  

.

 Keďže pohonnej energie pre viaceré väčšie bane a množstvo stúp bolo potrebné veľké množstvo, vodné kolesá mnohokrát  aj u nás  v Hodruši dosahovali impozantné rozmery – na stupe Leopold poniže tzv. Hornej základnej školy bolo vodné koleso priemeru 11 metrov, podobné rozmery dosahovalo vodné koleso ťažného stroja na starej šachte Mayer (Rudolf), či veľké vodné koleso v podzemí Lill šachty.

Výhodou vodnej energie je, že je možné ju skladovať, nevýhodou je však vysoko stratový prenos mechanickej energie získanej vodou, na väčšiu vzdialenosť napríklad mihadlami. Každá prevádzka, ktorá mala strojné zariadenie, musela nevyhnutne mať v tej dobe aj svoj zdroj (vodnej alebo neskôr parnej) energie.

 Predstavme si, že by dnes každá práčka, mixér mala svoje vlastné vodné koliesko alebo parnú turbínku....Veľmi nepraktické, však?

V 19 storočí preto razantne do priemyslu nastupuje ako pohonné médium parná energia, ktorá nebola natoľko závislá od toho, či bude rok suchý alebo daždivý. 

Problémy s prenosom energie na väčšiu vzdialenosť – napríklad do podzemia k čerpadlám však para uspokojivo nevyriešila, preto že ani prehriata para sa bez strát nedala viesť príliš dlhým potrubím. 

Ako náhle sa para ochladila, jej tlaková energia sa strácala kondenzovaním na vodu a teda rapídnym zmenšovaním jej objemu.

Ideálnym riešením problémov prepravy energie na väčšie vzdialenosti je zmeniť mechanickú energiu vody alebo pary na elektrickú energiu, a túto potom znovu elektromotorom zmeniť na mechanickú na mieste jej použitia. Káble alebo drôty sa dajú ľahko ťahať skoro všade, a straty odporom vodičov nie sú na krátke vzdialenosti veľké.

 V Hodrušsko - Hámorskej doline sa začal elektrický prúd prvý krát používať v roku 1887, kedy Kráľovský Banský erár vo svojej Centrálnej stupe pod Horným banským závodom pri Lill šachte na parný stroj ženúci stroje Centrálnej stupy a gravitačnej úpravne mechanicky napojil dvojicu dynám na elektrické osvetlenie stupných zariadení.

Budova kotolne parného stroja Hornej centrálnej stupy je tá s vyššou strechou. Fotka je z obdobia medzi vojnami keď už bola časť zariadení demontovaná

Montáž dynám na parný stroj sa však čoskoro ukázala ako drahé riešenie, ktoré odoberalo časť výkonu hnaciemu parnému stroju.

 Neskôr teda systém prerobili a dynamá pre žiarovky v Centrálnej stupe Horného banského závodu hnali  na striedačku v noci najprv jedna, potom dve Peltonove vodné turbíny napájané vodami privedenými po starých náhonných jarkoch od Horného a Dolného Hodrušského tajchu- podrobnosti uvádzam nižšie.

V 10. Apríli roku 1913 bola skolaudovaná ďalšia hydroelektráreň na šachte Lill horného banského závodu.

 Na úrovni Voznickej dedičnej štôlne v hĺbke 207 m bola v komore pri vodostĺpcovom ťažnom stroji šachty Lill nainštalovaná Peltonova vodná turbína.

Pohonným médiom bola tlaková voda z Hodrušskej dedičnej štôlne, pri spotrebe 15 litrov/sec. a otáčkach 1500 /sec dávala turbína výkon 21 kW, alternátor dodával striedavý prúd napätia 550 Voltov s frekvenciou 50 Hz.

Peltonova turbína v komore pri Lill šachte vyzerala aj s alternátorom zhruba takto . Tá na snímke je zo švajčiarskeho Tobeloberschaunu, Je z rovnakého roku 1916. Turbína je ľavo potom v strede  je zotrvačník a napravo je generátor. Zelené zariadenie  s elektromotorom vpravo je namontované neskôr ,pri modernizácii ovládania turbíny.  

 Elekrický prúd  tu vyrobený ale neslúžil pre šachtu Lill samotnú , preto že jej vodostĺpcový ťažný stroj bol hnaný tlakovou vodou, nebol závislý od elektriny.

 Elektrické zariadenie šachtyLill pozostávalo len z elektrického osvetlenia. 

Elektráreň fungovala len keď ťažný stroj na Lill šachte stál, preto že obe zariadenia boli napojené na jedno potrubie tlakovej vody. Tlak vody ako pre ťažný stroj Lill šachty, tak aj pre Peltonovu turbínu bol 1,59 MPa, teda po starom takmer 16 atmosfér.

Peltonova turbína so zotrvačníkom so sňatým horným krytom  aby bolo vidieť lopatkové obežné koleso na ktoré strieka cez trysku voda pod vysokým tlakom  

Elektrický prúd bol od malej vodnej elektrárne pri Lill šachte „holým drôtom" - rozumej neizolovaným- vedením na hákoch  zacementovaných do steny banských diel, s  porcelánovými izolátormi“ podzemím Voznickej dedičnej štôlne vedený k šachte Michal v Banskej Hodruši k tam inštalovanému elektrickému ťažnému stroju hlboko pod zemou.

 Ten bol na mieste, kde bol predtým umiestnený podzemný drevený ťažný stroj – gápel - hnaný pôvodne 8 koňmi v štyroch pároch. 

Tento elektrický ťažný stroj značky Kachelmann na úrovni Hodrušskej dedičnej štôlne mal elektromotor na 520 Voltov, 50 Hz a pracoval pri otáčkach 970 otáčok za minútu , to znamená 16, 6 otáčok za sekundu.

Vodná elektráreň na Lill šachte okrem ťažného stroja Michal šachty hnala elektropneumatické vŕtačky Horného závodu,  a elektrické ventilátory  Aj pri tejto hydroelektrárni sa ešte v roku 1919 plánovala prestavba na väčší výkon (206 konských síl), ale pre to, že by na zvýšenie výkonu bolo potrebné do tlakového potrubia na povrchu priberať aj vody Hodrušského potoka, na ktoré mali vodné práva ďalšie 4 spoločnosti, sa nakoniec od tohto plánu upustilo.  O päť rokov neskôr bol do Hodruše dovedený elektrický prúd z vodných elektrární v Kremnici.

Pre parnú stupu Horného hodrušského závodu, ktorá bola čiastočne elektrifikovaná už spomínanými , na parný stroj napojenými dynamami na osvetlenie, bola namontovaná v roku 1921 tiež  ešte jedna malá Peltonova turbína, ku ktorej boli jarkami privádzané vody z horného a dolného Hodrušského tajchu. 
Tlakový spád týchto vôd bol 81 metrov, turbína dávala pri 1500 ot/min výkon 4,5 konských síl, čo stačilo na prúd výkonu 2700 Wattov na 32 žiaroviek osvetlenia stupy.

časť budov Centrálnej stupy Horného Hodrušského závodu  ešte v relatívne dobrom stave. Kotolni parného stroja patrí najvyššia strecha . Vodná turbína typu pelton bola namontovaná zo zadnej strany dlhej budovy v popredí

Približne takto vyzerala malá peltonova turbína namontovaná v prístavku Hornej centrálnej stupy. Tá na obrázku je z Nemecka, a chýba na nej remenica spájajúca turbínu vľavo s dynamom vpravo.

Zhruba takto vyzerala dobová spínacia a rozvodná doska elektriny pre osvetlenie

Zaujímavosťou je, že stupa Hornohodrušského banského závodu však prestala byť potrebná a teda aj prevádzkovaná okolo roku 1906, preto že ruda sa na Hornom banskom závode prestala vyvážať na povrch Lill šachtou - namiesto toho sa  začala  po rozšírenej chodbe Voznickej dedičnej štôlne podzemím voziť k (starej) Mayer šachte na spodnom okraji Banskej Hodruše, a spracúvať v tamojšej bývalej Gerambovskej stupe, prerobenej neskôr na flotačnú úpravňu. 

Aj tu bola elektráreň, ale väčšia, o ktorej sa dočítate viac v druhom článku o Hodrušských elektrárňach.

Preto že štátny banský erár sa práve v roku 1906 zmocnil Gerambovských stúp, baní aj gerambovských elektrární, štát zanechal Centrálnu stupu Horného banského závodu mimo činnosti, a všetku výrobu koncentrárov presunul na úpravne Dolného banského závodu 

Centrálna stupa Horného banského závodu v Hodruši po odstránení či spadnutí striech. Vyššie múry kotolne a drviarne už neexistujú, zachoval sa len obrys a pár okien viditeľných v strede  obrázku. Dnes je na tom mieste rekreačná chalupa, ale obvodové múry šľamovne zostali zčasti zachované. 

Preto boli všetky  peltonove turbíny - jedna na povrchu v Centrálnej úpravni Horného banského závodu - jedna v podzemí pri Lill šachte- aj s generátormi zdemontované a presunuté inam.

 Elektriku na Hornohodrušskom závode už nebolo treba vyrábať ani pre Hodrušskú Michal šachtu, potiahli ju k tamojšiemu elektrickému ťažnému stroju po rozšírenej chodbe Voznickej dedičnej štôlne z Dolnohodrušskej elektrocentrály.

Dvojica (možno trojica) oddelených elektrární fungovala zároveň aj v Hámroch a na Dolnom banskom závode, o tom je ale ďalšia časť rozprávania.  

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Pramene a podklady informácii uvedených v článku:

Jindřich Dvorzsák: Poznámky ku štatistickým dátam pre banské a hutnícke závody.... 1919 rukopis napísaný v Hodruši, z archívu autora

Franz Hain: Jahres – Bericht ueber die Johann Josef von Gerambischen Unial Bergbaue 1892 rukopis z archívu autora

Kolektív : Spravodaj BVÚ 3-5/1997 , článok Ing. Eugena Kladivíka CSc.:Hodrušské baníctvo od roku 1919 do roku 1944, strany 154-271,

článok Ing. Milana Hocka: Nakladanie a doprava Rúd v Hodrušských baniach do roku 1918 strany 107 - 112

Zborníky SBM III - XX
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. 
Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva aj v elektronickej forme , alebo vydávať ho ani ako časti, či prípadne pozmenené ako svoje vlastné dielo. 


K.Ivan,

 Hodruša-Hámre 21.8.2008 - September 2019

Banské nápisy II - Zdokumentované a jedna banská záhada naviac

V defilé nápisov 1. dielu tejto rozpravy vidíte , že tu prevažujú počtom aj formami nápisy z Prostrednej Bane Starovšechsvätých. 

Je to najstaršia a veľmi rozsiahla baňa , prevádzkovaná najmenej 700 rokov. Jej dĺžku chodieb som na základe máp odhadol na 50 km. Momentálne jej časť medzi tromi obzormi slúži ako autentické banské múzeum stredovekej bane.

Nápis - iniciály na začadenom kameni pravdepodobne z 18 storočia. Horná baňa starovšechssvätých. Foto P.Š.

Pokiaĺ sa o bani Oberbíber v Štefultove pri Štiavnici a Piargu hovorilo ako o matke všetkých baní, tak o  bani Všetkých svätých sa tí istí odborníci vyjadrovali ako o "učebnici baníctva", preto že v nej nájdeme dôkazy používania všetkých základných banských technológii.
Návštevníkov do nej dnes láka najmä jej pôvodnosť  - baňa je taká, ako ňou chodili desiatky  generácií baníkov, sú tam chodby 500 – 600 rokov staré, aké v celom revíri Štiavnických vrchov už  inde v takom rozsahu nenájdete. Možno je baňa Oberbíber staršia, ale na rozdiel od Bíberky je baňa Všetkých svätých prístupná, a je jediná svojho druhu na Slovensku.

Možno si položíte otázku ako som prišiel k záveru, že sa jedná o najstaršiu prístupnú baňu? No, predsa ako Šerlok – dedukciou.
 Jeden z veľkých znalcov hornouhorského baníctva – Anton Péch (alebo ak chcete Péch Antal) *1822 +1895, vo svojom diele o hornouhorskom baníctve uvádza, že v roku 1378 sa v Hodruši spomína baňa Flache Putten- nemecké meno starej časti bane Všetkých svätých . Tiež baňa Altrád schacht- teda staré (vodné) koleso

Flache  je jasné slovo – dodnes to znamená v nemčine: plochý/á/é.
Putten je už ťažší oriešok. V staronemčine je odvodené od slova Pűtten. Nám slovákom to evokuje naššské slovo putňa- teda drevená nádoba. Pravda je však niekde inde, na putňu zabudnite. Skôr má korene v latinskom slove "puttei"

 Až po rokoch pátrania na internete som sa „domákol“ správneho vysvetlenia – v hornonemčine toto slovo označuje baňu, dobývku. Jedná sa teda o plochú – málo uklonenú podzemnú baňu. Rozsiahle podzemné priestory, ktoré zostali po vydobytí hrubých žíl sa v podzemnom komplexe, ktorý dnes nazývame baňou Starovšechsvätých , nazývali zeche- po slovensky cachy – čo je označenie pre banský závod.
 Jednotlivé cachy v Hornej, Prostrednej aj Dolnej bani mali v minulosti rôznych vlastníkov, boli to vlastne samostatné bane , pospájané malými tesanými chodbami – kresanicami.

Podľa môjho názoru či teórie, je Plochou baňou spomínanou v 14 storočí dnešná dobývka Breite zeche – Široký cach.
Dodnes je  táto dobývka otvorená a prístupná, aj keď sa do nej bežní návštevníci bane Všetkých svätých nevodia, preto že cesta do nej je trochu náročná pre nebaníkov, nutné lezenie po uzučkej krivolakej kresanici , miestami po kolenách.
Dobývka samotná je pekne plochá, stúpa postupne smerom na sever – hlbšie do hory pod ktorou leží. S dnešnou cestou, po ktorej chodia návštevníci ju spája krivolaká skokovo stúpajúca kresanička malého prierezu
Vedľajší Kamenný cach/šút (Stein zeche/schutt) je ťažko možné označiť za plochú dobývku – je totiž strmo naklonená. 
Dnešné dobývky v tejto bani už majú iné názvy ako v stredoveku, preto že sa postupne zlučovali do jednej bane tak, ako sa menili ich vlastníci.

Časť mapy II. obzoru Prostrednej štôlne Všetkých svätých. Vchod je pri dolnom okraji. K tejto mape sa vzťahuje väčšina textov tohto blogu 

Poďme však k nápisom a záhadám tejto prastarej bane.

To čo si všetci z tejto bane určite zapamätajú z výkladu, je pravdivý príbeh o náleze sediacej múmie baníka  z obdobia pred 16 storočia, ktorú našli v 18. storočí .
To je špeciálna  informácia – pikoška, ktorá uviazne každému v hlave.
Stredovekého baníka našli na medziobzore Prostrednej.  Pri bani Drei Männer teda Traja muži.

Podrobnejšie som o tomto a podobných prípadoch nečakaných nálezov banských múmii pojednal v inom blogu. Tu:

http://karstenivan.blogspot.com/2015/08/nalezy-obeti-banskych-nestasti-v.html

Stále mi však vŕtalo hlavou čo to tá baňa Troch mužov je, ako prišla k svojmu podivnému menu.

Ťažko sa o tom presvedčiť na mieste, keďže táto časť stredovekej bane je už jedno storočie neprístupná, aj keď som samozrejme špekuloval, ako by sa tam  dalo dostať.
Pri sprístupňovaní bane pre návštevníkov sa na túto časť bane nemyslelo, koniec koncov –o takomto magnete pre turistov s dramatickým príbehom sa v dobe skúmania a sprístupňovania bane ešte nevedelo.

Perspektívy možného znovu sprístupnenia tejto časti sa po rokoch trochu zreálnili v roku 2007, keď sa brnenským montanistom podarilo nájsť cestu z Erzsinken dobývok okľukou späť na úroveň 2 obzoru cez kresaný komín.

Moje nádeje na to, že sa niekedy pozriem na Dreimänner,  znovu pohasli, keď som sa po štúdiu máp tejto časti bane presvedčil, že v ceste k úpadnici Traja muži na úrovni 2. Obzoru stoja závaly.

V 18. storočí sa totiž po vylepšení úpravníckych technológii baníci na opustené časti baní vrátili .Vyčistili (vypratali) baňu a vyrúbali trhavinami aj slabšie rudy, ktoré stredovekí baníci ešte považovali za jalovinu – teda výplň , ktorú sa neoplatí dobývať a spracovávať v stupách na rudný koncentrát.

Popod dobývku/zrob Kegelplatz (Kolkáreň) a Obere Gevőldigung (Horná Klenba) v 18 storočí baníci nanovo vyrazili a zaklenuli murovanice, ktoré však po vydobytí  nevydržali bočný tlak zo sadania jalovinového zásypu a ich kamennú výstuž zatlačilo.

Zdanlivo je teda pokračovanie 2 obzoru smerom na západ, to znamená aj k dobývke Troch mužov, neprístupné.
 Schválne som uviedol že zdanlivo.
Preto že skutočnosť je taká, že sa cez dobývku Kolkáreň dá preliezť, montanisti z Brna cez ňu v roku 2007 prešli, a zistili, že spomenuté závaly na hlavnej slednej chodbe sú len na úsekoch cca 10 metrov, a hlavná chodba 2.obzoru Všechsvätých v peknej klenbe pokračuje stovky metrov za závalmi smerom na západ.

Tu je záber z murovanej hlavnej chodby II. obzoru za domnelými rozsiahlymi závalmi pri Erzsinken. Takto za závalom pokračujú ešte stovky metrov

V ceste, ktorou sa dnes závaly dajú obísť, stojí len jeden úsek – jalovinou založená kresaná stredoveká chodba – spojka, ktorú v 18 storočí zaplnili kusmi kameňa, aby ich nemuseli nosiť  ďaleko na povrch.
 Pozrite si vyššie uvedenú mapu.
Založená kresanica je označená zelenými linkami.
Túto kresanicu v 19. storočí už nepotrebovali – mali vystrieľanú a kameňom vymurovanú priestrannú chodbu, skratku. Lenže táto novodobá chodba nemala ani zďaleka takú dlhú trvácnosť ako staré kresanice.

Som toho názoru, že starú založenú kresanicu treba "vypratať" , a touto obchádzkou sa bude dať dostať na miesta, kde banícka noha nebola 100 rokov, teda okrem nôh Brnenských montanistov.

Prečo by sa to malo spraviť?
Vysvetlím.

Ako som vyššie spomenul, dlhodobo som pátral po tom, ako Baňa Troch mužov prišla k svojmu menu. Hovorí sa, že trpezlivosť ruže prináša...
No, mne nepriniesla trpezlivosť ruže, ale skôr poznanie.

Nakoniec som sa dopátral prečo a ako to zrejme bolo, ale chcelo to prečítať stovky stránok bez výsledkov. Až nakoniec, jedného dňa som sa dočítal nasledovné:

Kráľovský banský radca a profesor Bergakadémie Gustáv Faller uverejnil v roku 1868 článok „O starých prácach kladivkom a želiezkom“ vo Viedenských Baníckych a Hutníckych listoch. V tomto článku sa nadchýna krásnymi a zaujímavými ručne kresanými chodbami a dobývkami v bani Starovšechsvätých v Hodruši.

K najzaujímavejším ručne kresaným banským dielam radí profesor Faller takzvaný Thurm šút
(pre nebaníkov : šút je banícky výraz pre sypné a presypné komíny – banské diela, ktorými sa presýpala menej kvalitná –stupná- ruda z vyšších úrovní bane na nižšie, aby sa potom plnila do košov alebo huntíkov a vyvážala na povrch)

 Šút však nemusí byť len výraz pre sýp, často sú takto označené aj hlavné fáracie komíny.
 Faller píše, že Thurm šút je skrutkovicové kresané banské dielo stúpajúce na spôsob točitých schodov  z druhého obzoru na prvý obzor.  

Thurm je celkom určite staronemecká transkripcia slova, ktoré sa dnes používa v tvare „der Turm“ – po slovensky veža. Skrutkovicové strmé schodisko naozaj pripomína točité vežové schody.
Hneď, keď som na tento názov narazil, rozsvietilo sa mi niekde vzadu v tmavých kútoch pamäte varovné svetielko – ten názov som videl v nejakej mape.
Prehrabal som teda kópie máp v mojom archíve, a BINGO!!
 Našiel som!

Fallerov nákres Turm šútu

O Turm šúte som už v blogu o bansko-technických pamiatkach písal, len som ho nespojil s týmto názvom. Preto že som ako podklad použil slovenskú kópiu staršej mapy, ktorá má nemecký pôvod, a aj jej maďarskú verziu.
 V slovenskej verzii popis „Turm sýpu“ totiž chýba – ten,  kto kopíroval a prekladal nemecké či maďarské názvy do slovenčiny, pomenovanie tohto banského diela vynechal...

 Keď som si pozrel maďarskú variantu mapy bane Starovšechsvätých , našiel som na nej Turm guritó.

Na obrázku G. Fallera si všimnite, že „vežová“ polskrutkovicová chodba je nakreslená ako založená jalovinou . Postupne sa smerom nahor zužuje až do nepriechodného profilu.

Ak ste čítali moje staršie blogy, a patríte k priaznivcom banskej histórie, snáď  už „zacvaklo“ aj Vám.
Fallerove „vežové (točité) schodisko - Turmšút - je na sto percent banským dielom , v ktorom moravskí montanisti znovu objavili v stene vysekaný nápis CV1510R s kladivkom a želiezkom.

 Vo Fallerových časoch však bola horná časť tohto ojedinelého banského diela založená naukladanou jalovinou. Faller teda nemohol vedieť, že za základkou je veľmi zaujímavá banská značka, rovnako ako nemohol vedieť ani to, že Turmšút vyššie nad založenou časťou ešte zostrmuje svoj priebeh, a otáča sa na druhú stranu, takže tvorí akési e„S“íčko.

Kedy bola základka rozobratá a esíčkový „šút Turm“ vyčistený, to zatiaľ nie je známe .
Isté je len to, že to bolo po roku 1868.

V tejto súvislosti je zaujímavé, že si profesor Faller nevšimol záhadný „kresbo-nápis“ na križovatke chodieb pod Turm šútom. Možno bol v tom čase zamazaný blatom alebo sadzami od strieľania blízkej chodby.
My sme o 150 rokov neskôr išli  do Turmšútu hľadať banskomeračské značky – kríže na stenách a našli sme ich hneď niekoľko.
Záleží na tom,  ako sa viete v stiesnených priestoroch pozerať.

Tu je jeden z „maltézskych“ meračských krížikov vykresaných v stene. Jeho poloha je vyznačená vo Fallerovom nákrese mojim doplneným malým červeným krížikom

Pre lepšiu viditeľnosť v stene kresanice som meračskú značku - maltézsky krížik označi vo fotke červenými linkami

Pán profesor Faller však popisuje aj ďalšie nápisy  v kresaniciach v priľahlom banskom poli, západne od Turmšútu.
Je to s najväčšou pravdepodobnosťou  na miestach, kde vedie  od Turmšútu kresanica západného smeru, ktorá je dnes založená jalovinou - pozri hore mapu na obrázku
V blízkosti Turmšútu zakreslil pri čelbe nedokončenej – slepej kresanice ďalšie symboly kladivka a želiezka s nápisom „GLÜCK...“
Píše, že je tam aj letopočet, ktorý nie je čitateľný. Nápis je podľa Fallera na ľavej strane banského diela.
Tu je Fallerov obrázok:

Nápis bude najpravdepodobnejšie pri niektorej čelbe jednej z  kresaníc vyznačených na výreze mapy hore,  na mape označených čiernymi elipsami.

Ako šľahačku na torte poskladanej z hrstí poznatkov pán profesor Faller objasňuje, čo to cach Troch mužov (Drei Männer Zeche) je:  citujem:

„ V ďalej viac na západ ležiacom krásnom prekope „Troch mužov“ ktorý je vykresaný kladivkom a želiezkom bolo pred pár rokmi vidieť na boku banského diela v skale vysekanými líniami nakreslené ľudské postavy, ktoré predstavujú baníkov v životnej veľkosti, z toho v strede jedna figúra bola ležiaca, medzi dvomi po stranách postavami vo vzpriamenej polohe.
 Dve z vykresaných postáv  (nedávno) odpadli zo steny spolu so skalami, v ktorých boli vykresané."

Takže dnes je viditeľná už len jedna postava neďaleko od vytesaného letopočtu 1560.
Tu je Fallerov nákres zachovanej postavy a letopočtu.

.
G. Faller ďalej objasňuje: „O mieste sa hovorí povesť, že na tomto mieste sa dostali do prudkého sporu traja baníci. Spor sa rozhodli vyriešiť bitkou.
Hovorí sa,  že sa rozostavili do trojuholníka, prvý proti druhému, druhý proti tretiemu, a tretí proti prvému.
Na dohovorený signál sa v rovnakom okamihu začali biť banskými kladivami, pričom sa všetci traja prvou ranou navzájom zabili.“

Čo bolo príčinou sporu, ktorý sa skončil v tejto bani pred takmer 500 rokmi takto tragicky, už môžeme  len špekulovať.
Láska?
Peniaze?
Ktože ho už dnes vie...

Môže Vám pripadať čudné, že sa pobili kladivami, nie päsťami.
História nám však hovorí, že obyčajní ľudia v hlbokej minulosti pri bitkách často používali svoje náradie, na ktoré boli zvyknutí.
Zo Slovenska sú napríklad doložené prípady bitiek dievčat a žien, ktoré sa v poli v zúrivých sporoch dosekali náradím s ktorým dennodenne pracovali a dokonale ho ovládali.
Kosákmi.

Z takých kosákových ženských bitiek v poli museli vznikať strašné rany, ktorých následky bývali vo väčšine prípadov fatálne.
Kováči sa v minulosti tiež na "férovke" bijávali kladivami.
V týchto súvislostiach je bitka trojice mužov kladivami – puckami dosť pravdepodobná.
Nenadarmo staré príslovie hovorí, že kto čím za života zachádza, tým zo sveta schádza...
.Platí to nie len pre meče!

Pokladám za pravdepodobné, že postava zvyšnej figúry baníka v renesančnom odeve bdie v banských temnotách cachu Troch mužov dodnes.
Ak by sme sa k nej dostali, bola by to rovnaká „bomba“ – magnet na montanistických turistov, ako čerstvo zverejnené novoobjavené rozsiahle dómy s aragonitovou výzdobou v Gombaseckej jaskyni!

Dúfam, že sa raz rozobratím základky v založenej kresanici smerujúcej na západ podarí znovu preniknúť aj do týchto „zabudnutých“ priestorov, a figúru po storočí opäť osvetlí banské svetlo.

Na začiatku tohto príspevku som Vám, čitateľom týchto baníckych blogov, sľúbil jednu staronovú záhadu prastarej bane Všetkých svätých.

Slovutný banský radca a profesor Gustáv Faller píše:

"Všetko doteraz povedané  prevyšujú cenou komíniky na medziobzore Plebs.
 Tieto komíniky sú čiastočne oválneho, avšak väčšinou kruhového prierezu, a majú priemer 19, najviac však 22 palcov ( jeden rakúsky palec je 2,63 cm –, potom teda 50 -58 cm priemer pozn. K.I)   a zdajú sa byť vyrobené na prieskum polohy žiloviny v blízkosti nadložia a podložia.
Ich vnútorná valcová plocha je hladká a je teda možno odmietnuť myšlienku,  že boli vyrobené kladivkom a želiezkom.
Preto že ich prierez nie je presným kruhom, skôr pripomína vŕtanie veľkého priemeru."

Fallerov nákres ako keby vŕtaných malopriemerových dlhých komínikov na obzore Plebs

 Problémom je, že v oblasti sú LEN kresané banské diela spred roku 1628.

Žiadne prieskumné vŕtanie, mechanické ani strojové v tejto oblasti v dobe ich razenia ani do roku 1868 nepripadá do úvahy.
 Do 19. storočia v tomto revíri neboli žiadne podzemné vŕtacie stroje, z 19 storočia by existovali nejaké záznamy o vŕtaní, preto že baňa v tom storočí už stovky rokov patrila eráru.
Lenže žiadne záznamy o vŕtaní prieskumných vrtov až do 20 storočia z Hodruše nie sú známe.

 Diery priemeru do pol metra by sa dali vysekať dlhými sekáčmi.
Lenže nemohli by byť dlhšie ako siahu /2 metre.

Tieto komíniky kruhového prierezu do 50 cm sú však podľa Fallerovho popisu podstatne dlhšie. Nejaké drevené stredoveké  stroje na vŕtanie dlhých veľkopriemerových vrtov tiež s pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou môžeme vylúčiť.

Som toho názoru, že z uvah môžeme vylúčiť aj otrockú prácu malých detí pri razení takýchto dielok kladivkom a želiezkom. Na to je tamojší trachyt-andezit príliš tvrdý.

Pri ohňovej metóde sa vyskytujú malé chodby kruhového prierezu, problém však je, že vždy majú priemer aspoň jeden meter a viac, a vždy boli ohňom hĺbené úpadne - zhora nadol. Nikdy nie dovrchne, teda zdola nahor, preto že spaliny by nemali kam odchádzať, a dusili by oheň.
Môžeme teda  vylúčiť aj razenie pomocou ohňa, ktoré by mohlo vysvetľovať hladké steny.

 Okrem toho by ohňové razenie spôsobovalo v tejto bani veľké komplikácie s vetraním, preto že tieto chodby sú stovku metrov pod povrchom, a viac ako kilometer od pôvodného vchodu bane Flache Putten (Starovšechsvätých – Prostrednej)

Ako teda stredovekí baníci vyhĺbili dlhé metre uklonených malopriemerových chodieb- komínikov podobných vrtom z úzkych kresaných chodieb ??

Odpoveď je jednoduchá:

To vie len svätý Mikuláš so svätým Klementkom...
Možno niektorý z nich urobil nejaký zázrak. Určite existuje racionálne vysvetlenie. Problém je v tom, že nevieme aké.

Mňa nič nenapadá – len to, že takéto banské diela v stredovekej bani jednoducho nemôžu byť.
 Lenže že v Plebs obzore také nemožné banské stredoveké diela sú.
Že by ich vykopali permoníci, na ktorých sa v dobe stredoveku, a ešte dlho po ňom nie že verilo, ale boli považovaní za bežnú súčasť baníckeho života?
.
Vážený pán profesor Faller by hádam neklamal, a nevymýšľal si "akože objavy" do váženého vedeckého časopisu, ktorý čítali najväčší banskí odborníci tej doby. Popisuje to, čo videl v roku 1867, a čo si mohli prísť prezrieť aj iní.

Takže jednu záhadu sme vyriešili, a objavila sa ďalšia, ešte záhadnejšia...
Taký je už život.

Text : Karsten Ivan 
Júl – August 2016


Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastíctvom autora. Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum. Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. Je zakázané kopírova´t ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho za svoje vlastné dielo. 

Grambovská rodina v Štiavnických vrchoch II. - Pád

V prvom dieli blogu o GBÚ sme sa pozreli na vznik a dlhý rozvoj podnikania rodiny Gerambovcov, združených 150 rokov do Gerambovskej Banskej Únie. 

Gerambovci sa postupne vypracovali na najväčšie , najvplyvnejšie a najbohatšie súkromné ťažiarstvo v Uhorsku.

Erb GBÚ z Gerambovského kostolíka v Jalšovej doline, v Hodruši. Foto K.Ivan

Predpokladám, že bystrí Gerambovci, rovnako ako čitatelia týchto riadkov, si uvedomovali, že nič také ako nekonečný rozvoj či rast neexistuje. 

Všeobecne platné zákony prírody nám hovoria, že žiadny strom nerastie až do neba. 

Po období rozvoja zákonite musí prísť stagnácia a úpadok, ktorý zase po nejakom čase vystrieda rast. 

Platí to pre všetkých a všetko v tomto vesmíre, aj keď všetci politici stále budú sľubovať nekonečný rast (financii, HDP, spotreby, rozvoja štátu... možete si doplniť čo len chcete).

 Lenže ľudkovia radi ignorujú, že takéto sľuby sú plané bláboly , kecané kvôli tomu, aby si politici sami pre seba zabezpečili ešte na ďalšie volebné obdobie svoj vlastný rast majetkov a rozvoj svojej dôležitosti.

 Nekonečný rast je hlúposť najmä v spojení s ložiskami nerastných surovín.

 Tak ako od okamihu narodenia či vyliahnutia sa každý tvor už len v podstate blíži k smrti, tak aj začiatok dobývania ložiska nerastov sa od jeho objavenia uberá už iba k jeho vyťaženiu.

 Dôležité je len to čo sa deje medzi týmito dvomi hraničnými bodmi.

Dosť bolo filozofovania, pozrime sa teraz na to ako to s Gerambovskou úniou začalo ísť dole z kopca, aj keď sa úporne snažili zatiahnuť pomyselné brzdy, prípadne otočiť voz a vydať sa spät k rastu.

V polovičke 18 storočia sa v Horných Uhrách mohlo zdať, že všetko je v najlepšom poriadku, veda a pokusy cez nové vynálezy nevídane zlepšovali technológie. 

V baníctve rapídne rástla kapacita čerpania vôd, rozvíjalo sa vŕtanie, vetranie, stavali sa mocné ťažné stroje ktoré umožňovali dobývať a spracovať rudy z dovtedy neslýchaných hĺbok. 

Spolu s tým sa zlepšovala doprava a pracovne podmínky v baniach, čo vyústilo do enormných množstiev dobývania kovov, včítane tých drahých.

V Slovenskej banskej literatúre často nájdeme zmienky naznačujúce že baníctvo v štiavnických vrchoch bolo najlepšie na svete. 

Neinformovaný čitateľ môže z takýchto zmienok roztrúsených po internete vyvodiť záver, že tunajšie baníctvo bolo nejakou extra výnimkou čo do množstva ťažby, alebo dokonca svetovým lídrom. 

To bohužiaľ nie je žiadna pravda. 

Takéto tvrdenia sú len výsledkom ignorovania faktov a prekrúcania skutočnosti, prípadne dôsledok prítomnosti lokálnych klapiek na očiach. 

Stredoslovenské baníctvo bolo rozvinuté, na dobrej úrovni, ale nebolo žiadnym „pupkom“ svetového baníctva, ako o tom často čítavame.

 

Je fakt, že tunajšie baníctvo viedlo zhruba sto rokov v technickom rozvoji banských strojov  vďaka vynálezcom z Hellovskej rodiny a to vďaka múdrej politike podpory miestneho technického rozvoja zo strany panovníkov a vysokých štátnych banských úradníkov.

 Je fakt , že v Štiavnici a okolí bol zavedený odstrel hornín pušným prachom ako priemyselná metóda. V štiavnici však odstrely  dokázateľne nevymysleli. 

Viac tu  http://karstenivan.blogspot.com/2015/01/banicke-myty-historicka-realita-prvy.html

Nie sú pravdou naznačované domnienky , že v Štiavnici a okolí bol vymyslený systém jarkov a banských tajchov, ani to že tento systém je unikátny. 

Stovky rokov pred 18. storočím boli budované podobné komplikované systémy tajchov s jarkami v mnohých iných banských revíroch (Jáchymov, Harz a mnohé iné staré banské revíry v Rakúsku, Nemecku, Španielsku). 

Gréci a Rimania budovali vodné nádrže s prívodnými kanálmi v komplikovanom teréne ešte v dobe, keď naši prapredkovia trieskali kyjakmi pratury (a seba navzájom) po hlavách a pižlikali sa medenými, bronzovými aj železnými nožíkmi .

 Štiavnica nevynikala ani v ťažbe striebra nad inými veľkými banskými revírmi v Rakúsko-Uhorsku (Jihlava, Příbram, Kutná Hora, Jáchymov, Stříbro a mnohé iné), 

Korutánske,Sedmohradské a ďalšie ložiská dávali v rôznych storočiach rovnaké aj väčšie ročné ťažby drahých kovov než Štiavnický revír, (a to nehovoríme o Španielskych, Francúzskych, Britských a Talianskych ložiskách) 

Raz o tom dokončím jeden blog zo série „Banícke mýty a skutočnosť“.

Treba si tiež uvedomiť jednu zásadnú vec: V priestore Rakúsko-uhorského cisárskeho-kráľovstva boli ťažené  stovky  relatívne drobných ložísk zlata a striebra. 

Niektoré boli dobývané len pár desiatok až stoviek rokov.

 Lenže dve desiatky malých lokálnych ložísk sú schopné v porovnateľnom časovom období dať úhrnom rovnakú alebo väčšiu ťažbu zlata, striebra či medi , ako jedno veľké ložisko! 

Na to by sme nemali zabúdať! 

Baníci nespali ani za „Veľkou mlákou“.

 Od objavenia „Nového sveta“ v ňom koloniálne mocnosti aj nové štáty intenzívne rozvíjali banskú ťažbu.

Čísla jednoducho nepustia. 

Od roku 1500 do roku 1800 pochádzalo 85% celosvetovej ťažby (spočiatku aj lúpenia) striebra z Bolívie , Peru a Mexika.

Import záplavy zlata a striebra z Stredoamerického a juhoamerického priestoru spôsobil v celej Európe devalváciu menových systémov, a výnimkou nebolo ani Rakúsko-Uhorsko. 

Prepad hodnoty dobrých strieborných mincí spôsobil v druhej polovici 16 storočia drahotu, ktorá  vyústila do sedliackych a stavovských povstaní, kombinovanú s náboženskými – katolícko-evanjelickými vojnami.

V Čechách skomplikoval celkovú situáciu vpád Švédov počas tridsaťročnej vojny, v Horných Uhrách zase začali v prvej štvrtine 16. storočia Turecké vojny.  

Rakúsko-Uhorsko prostredníctvom Turkov prišlo o bohaté ložiská zlata a striebra v Sedmohradsku. 

To bol prvý strieborný otras – menová a celková kríza spoločnosti.

Po ukončení tureckých vojen koncom 18. Storočia už Štiavnica zažívala svoju tretiu „zlatú“ éru vďaka technológiám a novým strojným zariadeniam  (Prvá zlaté éra  bola od roku cca. 1000 do 1241. Druhé výslnie bolo od cca. 1250 do cca 1510  )

V 19 storočí – od jeho druhej polovice, nastupujú na pomyselnú banícku scénu Severoamerické ložiská drahých kovov. 

Vďaka rozšíreniu baníctva v nedotknutých severoamerických ložiskách na „Divokom Západe“ sa severoamerická ťažba striebra od roku 1875 do roku 1900 oproti obdobiu 1800 – 1875 zoštvornásobila na nejakých 1500-2000 ton Ag ročne! 

Prudký rozvoj celosvetovej produkcie striebra pokračoval. V období 1900 – 1920 sa americká ťažba dosiahnutá v roku 1900 ešte ďalej zdvojnásobila na 3 960 ton striebra ročne.

Porovnajme  si vyššie uvedené čísla s rekordnými ťažbami GBÚ:

V rokoch 1880-1907 bolo vyrobené na Schopfer žile v Hodruši v Gerambovskej bani 104, 908 tony zlatnatého striebra (pomer Ag: Au bol približne 100:1) , teda priemerne okolo 6 ton striebra ročne. Pred koncom 19. Storočia GBÚ produkovala zo všetkých svojich baní (nielen v Štiavnických vrchoch) okolo 5-6 ton striebra ročne. 

Lenže v tom istom čase sa už v USA ťažilo celkom okolo 3000 ton striebra ročne.  

To znamená že pomer GBÚ k  ročnej ťažbe striebra (len v USA) bol  0,06 %. 

Stovky ton striebra ročne vďaka pokroku úpravárenských technológii produkovali aj stredoamerické a juhoamerické ložiská z čoraz chudobnejších rúd.

Z pohľadu lokálneho je ťažba 5 ton striebra ročne veľa.

 V tom čase sa však už striebro obchodovalo globálne. 

Problém je v tom, že z pohľadu globálneho je  Gerambovský (a aj celý Rakúsko-Uhorský erárny ) podiel na svetovej ťažbe od 19. storočia jednoducho...NULA CELÁ NIČ!

Významný podiel na prudkom vzostupe ťažby striebra v Amerike mal istý pán Comstock ktorý na hranici Utahu a Nevady vykšeftoval okolo roku 1850 banské miery na bohatej zlatostriebornej žile, ktorá dodnes nesie jeho meno. 

Podiely sa u neho dlho neohriali, za relatívne malé peniaze ich čoskoro predal banským podnikom, aby utŕžené peniaze rýchlo rozhajdákal.

 Ďalších 20 rokov strávil hľadaním ďalšej podobnej žily, po neúspechu si nakoniec v roku 1870 prehnal guľku zo svojho  revolveru vlastnou hlavou. Príbeh baníctva na Comstockovej žile by vydal na samostatný blog.

Vrcholnú ťažbu na Comstockovej žile v Amerike dosiahli banské spoločnosti v roku 1877 , kedy bol ročný zisk za zlato v prepočte na dnešné peniaze okolo 300 miliónov Euro a ročný zisk za predané striebro bol okolo 400 miliónov Euro len z týchto baní na Comstockovej žile.

Masívna produkcia striebra , ktoré sa dostávalo na svetový trh zo zámoria, nemohli Uhorské strieborné súkromné a niektoré erárne bane ustáť. *O ťažbe stovák ton striebra ročne na Comstockovej žile GBÚ vedela, preto že v roku 1892 ju vo svojej ročnej správe uvádza. Tiež uvádza, že v tom roku sa na Londýnskej burze predáva kilo striebra za 60 uhorských zlatých, a na to, aby GBÚ mala zisk, potrebuje cenu aspoň 80 zlatých. Vyjadrili nádej, že sa cena striebra zdvihne. Ako ukázal vývoj hneď v nasledovnom roku, stal sa presný opak*

*Ustáť záplavu lacného striebra na svetových trhoch nebolo ani v silách GBÚ, nech už bola akokoľvek bohatá a mocná, preto že jej bohatstvo bolo len lokálne. *

Prebytok striebra spôsobil v roku po lokálnej americkej burzovej panike v roku 1893 celosvetový finančný otras, striebro prudko zlacnelo o stovky percent, ľudia a investori si chceli naraz vybrať svoje úspory z bánk v zlate, čo spustilo reťazovú nezastaviteľnú reakciu pádov bánk a akciových spoločností, prudký vzostup nezamestnanosti na celom svete.

Zjednodušene povedané: Všetci bankári sveta sa v tomto roku (1893) rozhodli prejsť z bimetalického krytia meny na monometalickú. Teda z krytia meny ZLATOM A STRIEBROM na krytie LEN ZLATOM.

Pre Gerambovskú úniu to znamenalo, že v roku 1893 Rakusko-Uhorský štát prestal od nich odoberať zhruba 5 ton striebra ročne na výrobu mincí. 

Lenže výroba striebra bol hlavný „biznis“ GBÚ, preto že výdatnejšie ložiská zlata už vyťažili do roku 1850 . Prameň bohatstva zrazu vyschol, preto že zlata produkovala GBÚ po vyrúbaní Magurských baní len relatívne málo - okolo 300 - 400 kilo ročne. To nestačilo na krytie ich výdavkov, pôžičiek a úverov.

Čo by ste urobili ako spoluvlastník GBÚ v takejto katastrofickej situácii? 
Oni sa rozhodli finalizovať svoju produkciu, teda nepredávať samotné kovy, ale vyrábať z nich výrobky s vyššou pridanou hodnotou. K tomu sa ešte dostaneme.

Vráťme sa teraz ešte pár rokov dozadu pred zlomový rok 1893.

Už som spomenul, že GBÚ bola pre svoje úspechy v období 19. storočia zrejme v tlejúcej „bojovej pohotovosti“ či ozbrojenom prímerí  s Kráľovským banským erárom a teda Komorskými grófmi.  Vyzerá to tak, že sa navzájom predbiehali v tom, čo sa komu podarí.

Rozhodovanie v GBÚ bolo pravdepodobne flexibilnejšie, zasadlo „predstavenstvo“ únie a plány investícii do baníctva a spracovania rúd po prerokovaní schválila alebo odmietla. Cisársko-Kráľovská Banská komora si všetky plány musela nechať najprv schváliť Dvorskou komorou vo Viedni.

V predchádzajúcom dieli „dvoj-pojednania“ som vymenoval väčšiu časť civilných investícii GBÚ. Spomenul som aj investície GBÚ do olovených Michal a Mohr šachtovných baní v Štiavnici, zlato strieborných Magurských baní, a strieborno zlatnatých baní na Schopfer žile a ostatných Jalšovských žilách v Hodruši.

Pri súčasnej úrovni vedomostí autora o GBÚ, nie je jasné, prečo v Hodruši aj vo Vyhniach GBÚ pomerne dlho váhala so stavbou centrálneho spracovateľského závodu na rudu– dnes by sme povedali :úpravne. * Menšie stupy mali roztrúsené po hlavných dolinách revíru.*

Treba si uvedomiť jednu ďalšiu zásadnú vec – koncom 19. storočia sa už značne vylepšovali aj úpravnícke stroje a technológie, a 800 rokov používaná koncepcia  kaskády desiatok stúp a šľamovní v každej doline bola zastaralá. 

Staré stupy spôsobovali nemožnosťou ich jemného a presného nastavenia neohrabaných technologických postupov značné úniky rúd do odpadného rmutu.

Odborná literatúra hovorí, že do zavedenia centrálnych úpravní boli úniky kovonosných zložiek do jalového odpadu až 50%. 

To je strašne veľa! 

Darmo ste v bani a na povrchu dôkladne triedili rudy od jaloviny, keď ste si nakoniec polovičku strieborných minerálov vo forme jemného piesočku pustili do potoka pod stupou...

Banský erár už okolo roku 1880 pre rudy z baní Finsterort , Jozef a Všechsvätých generálne  pod závodom Starovšechsvätých prestaval starú stupu pri Hodrušskom pivovare na modernú stupu na parný pohon. 

Využil pri tom aj tri staršie vodné náhonné jarky z Horného a Dolného Hodrušského tajchu spolu s jarkom z Pivovarskej doliny.

 Využívaním pary sa odpojili od závislosti na pohonnej vode, ovplyvňovanej nespoľahlivým počasím.  

Parný stroj erárneho Horného Hodrušského banského závodu hnal od roku 1887 aj dvojicu dynám, ktorých prúd rozsvecoval žiarovky na osvetlenie stupy.
Neskôr, keď si banský erár uvedomil, že dynamá odoberajú parným strojom významnú časť výkonu, dynamá premiestnili nižšie k šľamovni , a napojili ich na dvojicu Peltonových turbín ktorým dodávala energiu tlaková voda privádzaná od Dolného a Horného hodrušského tajchu jarkami cez dolinu Bärenleuten.

Okrem toho Erár v roku 1880 zdemontoval veľké reverzné vodné koleso na hodrušskej šachte Lill a na jej dno osadil na tú dobu veľmi moderný vodostĺpcový ťažný stroj Kachelmann, ktorým sa dnes hrdí Slovenské banské Múzeum

GBÚ na technický pokrok úpravy rúd v Hodrušskej doline zo strany Eráru  odpovedala svojou prestavbou staršej stupy pri bani Schőpfer na vodný pohon, ktorú získala kúpou zvyškov podielov ťažiarstva štolní Ján ešte v roku 1879. 

Túto stupu hnala pôvodne trojica vodných kolies priemeru 4 metre, náhon od Hodrušského potoka ktorý k nej privádzal vodu, slúžil až do roku 2014, ale to už „len“ privádzal vodu do technológie. 

GBÚ túto stupu prestavala na parný pohon v roku 1884. V súvislosti s tým boli však napríklad nútení vybudovať aj vodovod na prívod čistej vody pre parný stroj z doliny Medené. Táto menšia parná stupa stála na mieste, kde stojí dnešná flotačná úpravňa Slovenskej banskej, spol. s r.o. * Od roku 1887 boli v tejto stupe na zdvojené parné stroje pripojené tiež dve dynamá, každé s kapacitou po 40 žiaroviek. O pár rokov neskôr doplnili ešte jedno rezervné dynamo s kapacitou 80 žiaroviek.
Načo potrebovali žiarovky? No predsa na to, aby stupa so šľamovňou mohla pracovať nepretržite, aj v noci *

Rez stupou pri Schopfer štôlni v čase keď bola ešte poháňaná vodou. Archív autora

Plán  pôdorysov budov Dolného Hodrušského banského závodu v pôvodnej zostave z 18 storočia Stupa Schopfer štôlne je v ľavej polovici stredu , aj s vyznačeným prívodným jarkom. Archív autora 

Ťažba striebornej rudy na Schopfer štolni sa násobne zvyšovala, bolo potrebné vyriešiť aj dopravu rudy z bane na povrch a dopravu materiálu do bane na II. obzore Schopferky. 

GBÚ sa rozhodla v roku 1880 pre unikátne riešenie, a po prvý (a jediný!) krát v histórii Hornouhorského baníctva využili zakúpenú parnú lokomotívu rakúskej firmy Krauss na dopravu materiálu v podzemí. *To však v praxi znamenalo urobiť rozsiahle úpravy aj v bani, povyrovnávať kľukatú chodbu 2 obzoru, urobiť nové výstuže, miestami aj zmeniť sklon trate* 

Grafika A Morelliho : parná lokomotíva Krauss v podzemí Schopfer štôlne

Tu je fotka lokomotívy Krauss v podzemí

Modernizovaná stupa pri Schőpfer štôlni svojou kapacitou GBÚ rýchlo prestala stačiť  na spracovanie množstva rudy, ktoré neustále rástlo . * V roku 1892 v Hodrušskej bani Schopfer vyťažili 13 tisíc ton stupnej rudy. 

*GBÚ síce vlastnila ešte jednu staršiu vodnú stupu na dolnom konci obce Dolné Hámre v lokalite "Na Troskách" kde zrejme predtým stála pravdepodobne železná huta, tiež mali prenajatú IV. Kohútovskú parnú stupu od ťažiarstva Moder, po tom ako toto ťažiarstvo začalo maťproblémy s kvalitou rudy.
Možno sa hodrušania opýtajú, ktorá to bola.
Odpoveď nájdeme v ich ročnej správe z roku 1892.
F. Hain píše, že Moderštôlnianska IV. parná stupa je od bane Schöpfer vzdialená 1500 metrov. V tej vzdialenosti bola len jedna stupa - na tom mieste, ktoré je dnes známe ako Píla. Na mieste dnešnej Píly stála pôvodne vodná stupa, ktorá bola niekedy v polovici 19. storočia prebudovaná na parný pohon ťažiarstvom Moder. Keď ju GBÚ prestala od ťažiarstva Moder po roku 1893 prenajímať, prestavali ju na parnú pílu "Mira". Píla je tam vlastne dodnes, ale už elektrická, nie parná. Nový majiteľ v nej píli rezivo.  

Tieto  vyššie menované tri stupy svojimi kapacitami však už okolo roku 1890 pre GBÚ nestačili.V poslednom desaťročí 19. storočia totiž GBÚ plánovala ťažiť ročne až 25 tisíc ton rúd.*

Preto sa GBÚ rozhodla postaviť v Hodrušskej doline ešte jednu modernú parno-turbínovú úpravňu.

*Baňu Schöpfer a GBÚ vtedy viedol Franz Hain. V podstate vo funkcii výkonného riaditeľa-zamestnanca.*  

Okolo roku 1889-1890 si GBÚ vyhliadla ako vhodné miesto na novú úpravňu pod veľkou masou zosuvu Muráňa v Dolných Hámroch, zvané Plac.

 Ako sa už počas nasledujúcich rokov ukázalo, miesto to nebolo najšťastnejšie, prinášalo mnoho komplikácii. Jednak bolo príliš vzdialené od bane Schöpfer – 3 kilometre, jednak nemalo vhodný zdroj čistej vody. Okrem toho, masa zosuvu nie je najlepšie miesto na stavby.  

Hneď vedľa Placu síce pretekal Hodrušský potok, ale parný stroj vody Hodrušského potoka na napúšťanie kotlov nemohol použiť. 

Bola totiž večne zakalená odpadom zo stúp prúdiacim z vyššie položených častí doliny.

 Nakoniec Franz Hain vo výročnej správe GBÚ radostne oznamuje, že našli a zachytili výdatný prameň čistej vody pre parný stroj v časti Žliebková, čo je miestna časť Dolných Hámrov za dnešným kostolom. *Na záchyt prameňa tiež do skaly vysekali niekoľko desiatok dlhú štôlňu  

Z dolinky Žliabková potiahli na Plac asi 1 km dlhý vodovod. Keďže poddolovaním Jalšovej doliny sa v tejto časti Hodruše tiež strácala voda v bani, vodovod z Medeného dali podľa výročnej správy z roku 1892 k dispozícii aj obyvateľom, aby nemuseli piť závadné vody z miestnych studničiek*

V rokoch 1889 – 1890 GBÚ na Placi vyrovnali terén plochou podobný s futbalovým ihriskom, postavili jeden veľký nákladný most ponad Hodrušský potok, ktorým mohli prechádzať konské povozy, a tiež vybudovali krásny subtílny kamenný klenutý most ponad potok pre peších z priľahlej časti dediny. 

Oba mosty stoja dodnes. V roku 1893 začali murovať základy pod ležaté parné kotly firmy Kachelmann, a základy budovy drviarne so stupovňou, kam osadili moderné Kalifornské celoželezné stupy

Mosty ponad Hodrušský potok na Placi, postavené GBÚ. V popredí most pre peších, v pozadí most pre nákladné vozy. Foto: K.Ivan

Gerambovská Banská Únia vedela plánovať  komplexne, a tak okrem stupy samotnej stavala aj byty pre jej pracovníkov zvané Kvartiele, ktoré stoja dodnes, a na opačnom brehu potoka vybudovali rozmernú poschodovú budovu správy stupy, ktorá sa tiež dodnes zachovala.

Časť stupy na Placi na fotografii okolo roku 1900. V popredí sú baraky technikov , v pravom strede súbor budov so zubatou strechou sú šľamovne úpravne, v pozadí je správna budova úpravne  - riaditeľstvo. Foto poskytol O.Straka

ešte jeden záber komplexu stupy na Placi, teraz z opačného uhla. Vľavo dole je jej riaditeľstvo, v pravom strede haly šĺamovní nad nimi smerom k svahu kotolňa a strojovna parného stroja , vyššie nad ním drviareň s výklopníkom. a dolný koniec Štreky

Morelliho grafika celkového pohľadu na úpravňu Na Pľaci v Dolných Hámroch. V dolnej polovici technológia: vľavo Kalifornské celoželezné stupy, vpravo čeľusťový drvič s remeňovým pohonom.

Ďalším problémom, ktorý GBÚ pri investícii do stavby stupy Na Placi musela vyriešiť, bola doprava rudy z bane Schopfer.

Paralelne so stavbou novej veľkokapacitnej stupy v Dolných Hámroch sa GBÚ pustila do stavby dopravnej trate, ktorú v Hodruši-Hámroch nikto nenazve inak ako ŠTREKA. 

Dones po podstatnej časti Štreky v časti Kyslá a Muráň premávajú autá a prechádzajú sa ľudia.

Trať sa na začiatku od mundlochu Schopfer bane najprv trochu kľukatila, potom poniže dnešného Sandriku - v miestach kde dnes stojí prázdna budova "Výpočtového strediska" prešla na ľavú stranu doliny a tou pokračovala až ku Muráňu . 

Trať bola od bane Schopfer vedená po násypoch z banskej jaloviny, sčasti v zárezoch svahu nad dnom hlavnej doliny. Na násypy sa minula časť jalovinových háld ktoré musela taká veľká baňa vyprodukovať Pod dnešným štadiónom smerom k Muráňu je štreka znovu vedená po násypoch, preto že tu prevažovali močaristé lúky, na jar zaplavované rozvodneným potokom. *Materiál na tieto násypy sa nevozil z haldy pri Schöpferke, zdrojom kameniva bol Muráň *

Tu - pri Muráni- sa však vyskytol problém, ktorý ako problém pri plánovaní nevyzeral.

Schéma vedenia povrchovej trate - Štreky pri bani Schopfer. Vyústenie  podzemnej časti trate je vpravo medzi budovami. Smer k stupe na Pľaci je vľavo

Trasovanie štreky v dnešnej satelitnej snímke Červenou farbou je vyznačená pôvodná trať. Snimka zobrazuje jej hornú časť od bane Schopfer - vpravo , po Sandrik - vľavo. Grafika K.Ivan

Trasovanie Štreky - stredná časť. Schopferka je mimo obraz vpravo, smer do Dolných hámrov je vľavo

Dolná časť trasovania Štreky v dnešnom teréne. Štreka končí vo svahu nad miestom kde stávala úpravňa na Pľaci (vľavo)

 V ceste Štreke stál hrebeň Muráňa.

Problematikou geologického pôvodu Muráňa sa zaoberali viacerí vtedajší geológovia svetového mena, ktorí si všimli, že Muráň je tak trochu čudná štruktúra, ktorá zrazu kolmo prehradzuje Hodrušskú dolinu.  

Na základe hornín v mieste, kde sa hodrušský potok prerezal cez masív priehrady Muráňa, poprední geológovia usúdili, že sa jedná o lávový prúd z „krátera“ Zápolenka. 

Samozrejme, že o tom napísali aj pár vedeckých pojednaní do  súdobých odborných kníh a časopisov.

Už čoskoro GBÚ dostala, na svoje veľké prekvapenie, možnosť preukázať, že aj tí najlepší geológovia sa možu fatálne mýliť. 

O problematike Muráňa som písal v blogu „Hodrušské krátery“

Tí z čitateľov, ktorí toto pojednanie čítali, už vedia, že Muráň nie je stuhnutý lávový prúd, ale masívny zosuv, ktorý kedysi prehradil otvorenú Hodrušskú dolinu.

 GBÚ to nemala odkiaľ vedieť, preto že verila súdobým geologickým posudkom, *kde sa poprední geológovia (bez vrtov či prieskumných rýh) zhodli že tam je pevný kameň, a chystala sa domnelý lávový prúd preraziť štôlňou – tunelom , dlhým 240 metrov. Čo by bola bývala práca pre baníkov zhruba na 2 roky, protičelbami možno na jeden rok. *

*Franz Hain vo výročnej správe v roku 1892 optimisticky uvádza, že práce na zarazení tunela pod Muráň sa začali, a že majú vyrazených 60 metrov.*

Ovšem od „zarazenia“ ústia tunela baníci nie a nie natrafiť na pevnú horninu, bola tam samá  hlina a balvanitý skalný materiál. 

V takom horninovom prostredí raziť tunel je veľmi zdĺhavé, pracné a nákladné, omnoho náročnejšie na vystužovanie, aj na pracovné sily.  GBÚ sa snažila „raziť“  v balvanitom blate. * Keď hovoríme o tuneli, tak nemám na mysli štôlňu, Naplánovaná bola totiž razba skutočného tunela profilu 3,5 x 3,5 metra, s traťou a aj vodným prívodným jarkom vedeným týmto tunelom. *

Nakoniec si v GBÚ niekedy v roku 1893 uvedomili, že namiesto tunela budú musieť Muráň prekopať svahovým zárezom, hlbokým okolo 15 metrov, a dlhým* 240 metrov, čo aj učinili. Samozrejme, nevyhli sa budovaniu operných a svahových múrov*

Za zárezom cez Muráň postavili dvojkoľajku na „šibovanie“ plných a prázdnych huntíkov, a pravdepodobne aj gravitačný výklopník. V úpravni na Placi  mala byť okrem zdvojených parných strojov systému Compoud od firmy Karol Kachelmann ako alternatívny pohon aj vodná turbína na obdobia, keď bolo v potoku dosť vody. GBÚ vo výročnej správe píše o plánovanej novej úpravni ako o "parno-turbínovej" K Hodrušským turbínam sa raz vrátim v samostatnom blogu*   

Štreka na dopravu rudy z bane Schopfer po budovu koncovej remízy nad Placom nakoniec dosiahla dĺžku necelých 3 kilometrov, presnejšie 2990 metrov,  V bani štreka pokračovala ešte dvomi kilometrami podzemnej parnej železnice.  Povrchová časť dopravnej trate Štreky mala klesanie od Schopfer štolne zhruba 45 výškových metrov, trať budovali s klesaním 6 promile smerom k Muráňu, teda 6 mm na jeden meter koľajiska. Rozchod koľaje bol s najväčšou pravdepodobnosťou tradičný Hodrušský – 55 centimetrov

Možno ste si položili rovnakú otázku ako ja: ako  sa dopravovali vlaky s rudou smerom k úpravni Na Placi dole kopcom, a po vysypaní zase vláčiky prázdnych vozov nahor? 

Nejakou lokomotívou? 

Ručne?

*Vo výročnej správe GBÚ z pera Franza Haina sa píše, že rudu bude dopravovať lokomotíva. Tomu by zodpovedal aj profil plánovaného tunela popod Muráň*

Zatiaľ som nenaďabil na nejaký popis alebo plán štreky, a na tých pár fotkách, na ktorých je Štreka zachovaná ešte ako funkčná, nie je odfotený žiadny „vláčik“.

Stupa pri Schopfer štôlni okolo roku 1900 . V pravom dolnom rohu je vidno časť koľajníc štreky

Pohľad na trasu Štreky smerom nahor dolinou. V popredí je štátna cesta. V pozadí na druhej strane doliny prebieha trasa železničky- Štreky. Celá táto časť dna doliny medzi Štrekou a cestou je dnes zastavaná domami.  Foto poskytol O.Straka

 Dopravu huntíkov behačmi – teda odrastenými chlapcami, môžeme myslím vylúčiť. 

Behači sa využívali pri tlačení huntíkov len na krátke vzdialenosti, nie na trojkilometrovú trať.  

Najpravdepodobnejším aj keď nie najlacnejším systémom dopravy vláčikov boli pravdepodobne súpravy 6-8 huntíkov ťahané koníkmi, smerom nadol zrejme s pripnutým brzdiacim vozíkom „štelom“ aby sa súprava príliš nerozbiehala dole kopcom vlastnou váhou. Nahor išli miernym stúpaním naľahko s odbrzdeným štelom.* V bani dopravovali koníky po tri hunty - ako píše Franz Hain* Keďže v roku 1894 sa GBÚ stratou odbytu striebra a pádom jeho nákupných cien  dostala do naozaj vážnych finančných problémov, pokladám za pravdepodobné, že GBÚ od plánov na nejaký nákup ďalšej lokomotívy odstúpila* 

Položme si ešte otázku kde boli stajne pre koníkov obsluhúcich Štreku? 

* Odpoveď dáva F.Hain vo výročnej správe z roku 1892. Píše, že na tieto účely kúpili dom od súkromného majiteľa nad štôlňou Schopfer. Zrejme sa jednalo o objekt, ktorý je dnes obytným domom oproti obchodu a pohostinstva "U Brámera"*

Pokladám za možné, že nejaké stajne mohli byť aj v dolnej úvrati Štreky, nad Placom. *Treba si uvedomiť že začiatkom 90tich rokov 19. storočia lokomotíva Krauss denne vyvážala okolo 120 - 140 huntov hornín, z ktorých len menšia časť bola jalovina na haldu. Do stupy sa teda malo dopravovať okolo 80-100 vozíkov rudy denne. To je vcelku hustá železničková preprava* 

Veľmi podobná, aj keď kratšia dopravná trať bola zhruba v podobnej dobe vybudovaná aj v susednej Vyhnianskej doline od Antoništolnianskeho závodu k stupám číslo 4.

 Táto železnica vo Vyhniach sa miestne nazývala „Horný Láf“, ale nezachovala sa do dnešných čias v teréne jasne čitateľnom stave, okrem pár krátkych úsekov v teréne pred tabuľou začiatku obce od Vindišlajtni.* 

Štreka prebiehajúca popred plot novovybudovaného závodu Sandrik. Foto z roku okolo 1904 poskytol O.Straka

Centrálna stupa „Na Placi“ bola spustená okolo roku 1894, teda v dobe, keď už blízka Žarnovická Huta kráľovského eráru nefungovala – bola odstavená pre technologickú zastaralosť , a tiež preto, že začala fungovať prestavaná Centrálna tzv. „Dolná“ huta v Banskej Štiavnici vybavená na tú dobu modernými technológiami na tavbu a čistenie olova, zlata a striebra. 

V prvom dieli spisu som už spomenul, že GBÚ v koncepcii budovania banských závodov o jeden a pol storočia predbehla Baťovcov. 

Nebudovali totiž len banský či kovo-spracovateľský závod samotný. 

Budovali celú infraštruktúru, včítane ubytovní technikov, vodovodov, správy závodu , kultúrneho strediska (kasína), školy, obchodu, až po miestne kostoly, aby boli zamestnanci v rámci možností spokojní a neprechádzali ku konkurencii – teda do erárnych baní.

Hámorský kostol sv. Alžbety vdovy na mieste staršieho rovnomenného dreveného kostola dokončila GBÚ v roku 1894 

Ako som už v texte spomenul, pre GBÚ bol prelomovým rokom a bodom katastrofálneho zlomu cien a odbytu rok 1893 .

 Vtedy c.k. mocnárstvo rozhodlo o prechode na monometalickú menu – teda krytú len zlatom. Neštudoval som detaily, ale predpokladám, že GBÚ malo so štátom ročné zmluvy na odbery drahých kovov, a tak odbyt striebra pre štát skončil asi  niekedy začiatkom roku 1894.

Prezidentom GBÚ bol vtedajší posledný "doživotný" riaditeľ - Rytier Róbert von Berks, synovec predposledného prezidenta únie Lothara von Berks. 

5 ton striebra ročne ,z ktorého významnú časť vyrábala pre štát GBÚ, zrazu nebolo kam predať. 

Striebro bolo také lacné, že ho nikto nechcel kupovať ako investíciu. 

Šľachtici mali striebra dostatok.

GBÚ prostredníctvom Roberta von Berks v snahe zabezpečiť si tok hotovosti vsadila na finalizáciu polotovarov – teda na výrobu hotových výrobkov zo striebra a olova, ktoré produkovali ich bane.

Keďže zrejme mali nahromadený dostatočný kapitál vo svojom finančnom ústave – Štiavnickej Sporiteľni, GBÚ začala masívne investovať.

• Na dnešné pomery bleskovo vybudovala hutu a továreň na olovené armatúry a rúry pod Banskou Belou na pozemku Bediš v roku 1894. *Dovtedy však prevádzkovali svoju vlastnú hutu na olovo a striebro, dokonca v nej aj sciedzali medené rudy s obsahom striebra.Nie som si tým na sto percent istý, ale zrejme sa jednalo o takzvanú "Hornú alebo starú hutu" v Štefultove - pri Komorovských tajchoch*

• Do predĺženia železničnej trate od Kozároviec po Hronskú Dúbravu investovala GBÚv roku 1894 10 tisíc zlatých (prvý vlak ňou prešiel v roku 1896)

• V tom istom roku 1894 osadila  a spustila GBÚ (6 marca) elektrický ťažný stroj nad Hlavnú zvážnu – úklonnú šachtu v bani Schőpfer po tom, ako vybudovala  miestnu parnú elektráreň zvanú Centrála pri Schőpferke (o tejto a podobných elektrárňach pojednám v samostatnom blogu)     

• V rokoch 1895 -96 vybudovala GBÚ továreň na strieborný riad Sandrik v Dolných Hámroch poniže bane Schopfer

• Zároveň ešte niekedy okolo roku 1885 dobudovala únia v Banskej Hodruši  Jalšovej doline pri Schöpfer štôlni vysunuté sídlo reprezentanta GBÚ – baróna Roberta von Berks-a a prebudovala aj starší kostolík v areáli Jalšovského sídla

Účelom všetkých týchto investícii bolo vybŕdnuť z odbytovej krízy.

Dochované budovy Gerambovskej Olovenej Továrne pod Banskou Belou v súčasnosti. Foto K.Ivan 

 Pôvodný plán dôvodu budovania Sandrik-u bola výroba strieborného riadu a príborov pre vzmáhajúcu sa strednú vrstvu meštiactva, ktoré sa chcelo výbavou svojich domov vyrovnať šľachte. 

Ukázalo sa však, že meštiaci striebornú výbavu nekupujú tak, ako sa očakávalo, a po krátkom čase prešli na výrobu lacnejších náhrad stlovej výbavy z alpaky. Ing. Priesol vo svojich publikáciách o Sandriku hovorí, že strieborný riad bol pre meštiakov predsa len pridrahý. *Lacnejšiu postriebrenú alpaku od striebra nikto z obyčajných ľudí nerozoznal, a tak sa chudobnejší malomeštiaci mohli pred susedmi a návštevami natriasať, že majú doma "rodinné striebro".* 

Zisky Sandriku napriek úspechom ich strieborných a alpakových výrobkov na svetových výstavách nestúpali podľa očakávaní predstavenstva, a pritom zároveň klesala ťažba v bani Schopfer, čo je vražedná kombinácia okolností. 

V roku 1903 sa ešte GBÚ vrhla na rekonštrukciu svojej elektrárne Centrála , a vybavila ju v tej dobe najmodernejšími technológiami, o čom pojednám  neskôr v samostatnom blogu.

Kríza však trvala pridlho, a GBÚ sa pomaly ale isto blížila k insolventnosti a bankrotu.

Deň B, ako „Bankrot“ pre Gerambovskú Banskú Úniu nastal 30. Apríla 1906.

Baní, úpravní, huty  a továrne v Belej sa zmocnil Kráľovský Banský Erár, 

Sandrik prevzal jej veriteľ a akcionár Uhorská Sporiteľňa, nepotrebné stavby išli do dražby. Niektoré budovy v Štiavnici prevzalo mesto., niektoré sa dražili

 Tak sa napríklad za 100 korún vydražil aj Hámorský kostol správcom žarnovickej farnosti, a odvtedy je jej filiálkou.

To bol definitívny koniec výrobnej činnosti GBÚ v revíri.

Štreka a centrálna stupa na Placi fungovala ešte do roku 1908, potom trať a úpravňu rozobrali. Očakávania GBÚ ohľadom ďalšieho zvyšovania ťažieb po otvorení hĺbkového pokračovania bohatej takzvanej "Berksovej bane" v hĺbke pod IV obzorom Schopferky sa nenaplnili, a ani snahy eráru v tomto smere neboli korunované úspechom. Stupa na Placi sa stala zbytočnou, a príliš nákladnou, preto že bola "od ruky"*
 Časť technologických celkov (parné stroje, drviareň) z Hámorskej stupy bola zrejme použitá pri ďalšom prebudovaní a rozšírení parnej stupy pri ústí druhého obzoru bane Schöpfer, preto že už postačovalo prevádzkovať len jednu úpravňu kvôli nižším objemom ťažby, a táto úpravňa bola viac „po ruke“ – hneď pri bani.

Takto neslávne dopadlo podnikanie jedného z najväčších súkromných ťažiarstiev v Rakúsko –Uhorsku.

Dnes už môžeme len teoretizovať, čo by sa ešte bolo dalo robiť pre jej záchranu.

Môj názor však je, že GBÚ urobila všetko, čo sa dalo v tej dobe a na úrovni vtedajších vedomostí urobiť .  

Čo po GBÚ zostalo v Hodruši-Hámroch? Správna budova stupy, Kvartiele, osobný a nákladný most + kostol v Dolných Hámroch, Jadro starého Sandriku spolu s budovami Kasína , Školy a Konzumu na druhej strane cesty, časť budov bane Schöpfer, Kostolík v Jalšovej, mnoho baní v Jalšovej na rôznych žilách medzi ktorými vynikajú dva horné obzory Schőpferky, a samozrejme Štreka. Tri Gerambovské vodovody v Hodruši sa už dnes nepoužívajú, ale ešte stoja.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Text Copyright Karsten Ivan, June-August 2016

Text je výhradným autorským dielom. Možno ho citovať a používať pri ďalšom výskume. Nemožno ho kopírovať a vydávať za vlastné dielo. V tlačenej forme je možné publikovať tento článok výhradne po predchádzajúcom  súhlase autora

Autorstvo fotografii a náčrtov, pokiaľ je známe, je uvedené priamo v grafických dielach alebo popisoch fotografii

* Poznámka autora PS: Prepočítal som ročné ťažby striebra GBÚ, na základe ich podkladov. Neboli také, aké som uvádzal z prebratých údajov literatúry. Určite nie 50 ton ročne, reálne sú 5-6 ton. Tak isto v staršej variante tohto textu nebol správne uvedený rok spustenia stupy na Pľaci (1891) ktorý som pôvodne prebral s literárnych podkladov. V skutočnosti nebola spojazdnená pred rokom 1893. Preto som text prepracoval, a údaje som uviedol na správnu mieru. Upravené časti textov sú označené hviezdičkami* 

Použitá literatúra a pramene informácii:

Ing. Vít Priesol: Najstaršie dejiny obce Hodruša-Hámre , vyd. 2005, tlač Aprint s.r.o. Žiar nad Hronom, ISBN 80-968914-5-6 str. 121 (informácie o Sandriku, investíciách a bankrote GBÚ. )

Ing. Magdaléna Sombathyová: Z úpravníctva v B.Hodruš na začiatku 20 storočia in Spravodaj BV Prievidza  č. 2-3 2000, 40 ročník, str. 90 (údaje o výrobe kovov GBÚ v bani Schöpfer v závere 18. storočia

Zoltán Jakab : Z dejín banských závodov v Banskej Hodruši od polovice 19. Stor. do roku 1918 in Spravodaj BV Prievidza  č. 2-3 2000, 40 ročník, str. 112 (údaje o kúpe podielov štôlní Ján bane Schopfer)  

Ing. Milan Hock, CSc. : Technický rozvoj Hodrušského baníctva v minulosti in Spravodaj BV Prievidza  č. 2-3 2000, 40 ročník, str. 128 (údaje o prebudovanie stupy štôlní Ján v roku 1880)

Ing. Eugen Kladivík, CSc. : Hodrušské baníctvo od roku 1919 do roku 1944 in Spravodaj BV 3-5/97 (údaje o parnej elektrocentrále pri bani Schopfer)

Bakoš, Chovan a kol: Zlato na Slovensku, vydal Slovenský Skauting 2004, ISBN 80-89136-21-4 (údaje o banských aktivitách GBÚ na Magurke)

Hain Franz a kol: Johannes -Josef Gerambische Bergbaunion Jahresbericht 1892  - rukopis v archíve autora (údaje ťažbe, zariadeniach, plánoch a kapacitách zariadení v jej vlastníctve)



 

údaje o ťažbe striebra v histórii vo svete 

www.silverinstitute.org

 údaje o ťažbe zlata na Comstockovej žile 

https://en.wikipedia.org/wiki/Comstock_Lode

https://en.wikipedia.org/wiki/Silver_mining_in_Nevada

www.opensourcemap.com