Mikuláš šachta v Banskej Hodruši

Niektoré príbehy začínajú celkom obyčajne.

Pred 20 rokmi sme sa na meračskom oddelení bane zaoberali baňou Všetkých svätých po jej prefáraní.

 Kým si človek baňu aspoň trochu nepobehá, aj pre baníka je mapka zo začiatku len zmäťou čiar, aj v prípade, keď sú na mape jednotlivé obzory odlíšené farbami.

V to leto sme boli na prieskume práve tohto starého banského diela, ktoré dnes návštevníci hodrušského múzea a bane poznajú ako Prostrednú štôlňu Všetkých Svätých v Hodruši.

Študovali sme na banskej mape z 1. československej republiky kadiaľ sme prešli , kam až sme sa dostali. 

Vedúci vytiahol ešte jeden mapový list list , malej kópie mapy tej istej bane, ale starší o nejakých 150 rokov, z roku 1824 (nakreslená meračom J.J. Gőllnerom) . 
Porovnávali sme banské diela či mapy súhlasia . 

Zaujalo ma ale čudný detail - akási škvrna na severozápadnom okraji banskej mapy.

Čo je toto? - ťukol som do mapy. 

"Ále, to bude asi nejaká zaschnutá kvapka od kávy, alebo sa tam mucha vysrala... " odtušil vedúci. Hmmmm, nepovedal som nič, ale urobil som si v pamäti malú poznámočku.

Göllnerova mapa priestoru baní okolo Všetkých svätých z roku 1824. "mucha sa poondiala" bodkovane pri ľavom hornom rohu pri styku hraníc banských polí - červenej a modrej linke

O pár mesiacov na to sme študovali zase nejakú mapu Všetkých svätých, ktorú doniesli skopírovanú z vtedajšieho Štátneho Ústredného Banského Archívu v Štiavnici. 

Napodiv, na tom istom mieste na samom severozápadnom okraji starej bane Všetkých Svätých bolo opäť niečo vyznačené. Vyzeralo to ako pavučinka, či letokruhy rezu polienka - sústredné kruhy. 
A toto je čo vyznačené?, opäť mi nedalo, a položil som tú istú otázku. 

Odpoveď bola tá istá, že sa tam asi mucha vysrala. 

Vedúci je považovaný za znalca s r.o. , ale 100% znalec starých banských diel Hodruše Emil Kamody už bol pár mesiacov na pravde božej, a tak som tú mapovú zvláštnôstku už nemal s kým prekonzultovať.

Vŕtalo mi to hlavou, preto že mi prišlo divné, že by sa mucha bola "posrala" na dvoch rozdielnych mapách, medzi ktorými bol vekový rozdiel 12 rokov - ale vždy sa to stalo na tom istom mieste. 

Staršia mapa toho istého z roku 1812. Tu sa "mucha poondiala" tiež pri hranici banského poľa, trochu vľavo od stredu horného okraja fotky,  

Zaumienil som si, že to miesto preskúmam, preto že nejasný objekt nakreslený na oboch mapách bude niečo iné, než "odkaz" nejakej muchy spred viac ako 150 rokov. 

Vybral som sa na tie miesta pri jednej z mojich vychádzok. 

Že som v starom banskom teréne mi prezradili haldy a pingovisko v strmom teréne. Použil som klasickú metódu vyhľadávania - cik-cakové križovanie strmého terénu – takzvanú „rekognoskáciu“ .

Zrazu na mňa  v teréne vybaflo to, čo vedúci považoval za výčin hmyzu na papieri.

Jama - ba čo viac - poriadna jamisko. 

Prepadlina značných rozmerov. 

Bývam v okolí starých prepadlín veľmi obozretný, preto že ak sa neopatrnému osamelému turistovi či prieskumníkovi pri starej prepadline šmykne, nemusí to dobre dopadnúť. 

To je to miesto, kde na mape nechávajú odkaz "muchy"

Fotoaparát som so sebou nemal, ale vedel som podľa haldy , že som pravdepodobne našiel starú šachtu. Nie nejaký komín, ale podľa rozmerov starú ťažobnú šachtu.

Otázka znela: -akú šachtu? 

V mapách okrem nakreslenej prepadliny nič nie je, žiadny popis.

Rozsvietilo sa mi až po pár rokoch, keď som si po večeroch opakovane prečítal prepisovaný materiál  Inžiniera Arpáda Bergfesta - jedného z najväčších znalcov v celom revíri Štiavnických vrchov, o starých baniach v Hodruši. 

Jeho nikdy nevydané spisy sú studnicou poznania o histórii baníctva v stredoslovenskej banskej oblasti, aj keď dnes sa mnohí snažia pretlačiť na miesto Ing. Bergfesta, ťažko sa im to podarí. 

 Zaujala ma Bergfestom uvádzaná stať o sporoch Mikuláš šachty s Baňou Starovšechsvätých.

Zrazu mi zacvaklo - to čo opisuje, sedí topograficky s tou jamou, čo je na mapách vyznačená ako fľak. 

Musí to byť pozostatok starej hodrušskej šachty Mikuláš. 

Poloha pozostatku vyústenia Mikuláš šachty  na južnom úpätí Vtáčnika.

Čo píše Bergfest,  a čo Mikuláš šachta v Hodruši je

Mikuláš šachta patrí do skupiny veľmi starých stredovekých banských diel v Banskej Hodruši.  V spisoch banského súdu v Štiavnici bola v minulosti spomínaná veľmi často, ale dnes sa v Hodruši nenájde takmer nikto, kto by ju vedel lokalizovať.

Nemali by sme si ju mýliť s štôlňou Mikuláš,  -pamiatkou UNESCO ktorá sa nachádza priamo v historickom centre Hodruše, ani Mikuláš štôlňou v Dolných Hámroch -Kyslej. 

Väčšine laikov výrazy ako štôlňa, šachta a baňa splývajú do jedného celku - proste "baňa". 

Baníci však striktne rozdeľujú a rozlišujú šachtu – vertikálne banské dielo, štôlňu – horizontálne banské dielo (chodbu) a baňu či ťažiarstvo – súbor štôlní, šácht a dobývok v úradne pridelenom dobývacom poli. 

Až na niektoré výnimky sú o šachte Mikuláš – Nicolaus schacht  - známe zmienky len zo zachovaných písomností.  Na banských mapách ju dnes sotva nájdeme označenú menom, podľa vedomosti autora nie sú  k dispozícii žiadne banské mapy banských diel tejto starej bane.  (poznámka autora – nemýliť si prosím Hodrušskú šachtu Mikuláš ani s Belianskou Mikuláš šachtou, ktorá je podstatne mladšia) 

Ako však uvedieme neskôr , ťažiarstvo Mikuláš šachty vlastne zaniklo skôr, ako sa prax kreslenia banských máp vôbec v Uhorsku rozšírila, preto v neskoršej dobe potom  nebolo potrebné bane Hodrušskej Mikuláš šachty mapovať ani zakresľovať do novších máp. 

Vysvetlenie prečo tomu tak je, je vcelku prozaické: Napriek tomu že v najstarších dobách bola Mikuláš šachta samostatnou baňou a mala vytýčené vlastné dobývacie polia, zrejme sa časom  jej rudné zásoby vyčerpali, a banský závod šachty Mikuláš sa dostal do problémov .

 Nakoniec bolo toto ťažiarstvo podľa všetkých indícii pohltené silnejším susedom  s ktorým bola takmer neustále rozhádaná a v písomnostiach sa prestala objavovať pod menom Mikuláš šachta.

Historické udalosti vygumovali históriu Mikuláš šachty.

Tou susednou baňou, ktorá mala trochu viac šťastia na zásoby strieborno zlatej rudy, a túto príležitosť  patrične využila na pohltenie suseda, bola totiž baňa Allerheiligen – Hodrušanom a dnes už aj turistom známa Baňa Všetkých svätých. 

K tomu, že baňa a šachta Mikuláš zapadla prachom histórie určite prispel historický vývoj v blízkej Štiavnici.

Prapôvodný banský archív kráľovského banského mesta totiž  v roku 1443 zhorel pri veľkom požiari celého mesta, a v ňom sa zmenili na dym a popol stovky, možno tisíce cenných listín, ktoré by nám dnes odpovedali na otázky mnohých  súvislostí a nejasností, stratených v temnotách času.

Keď Jágerský biskup Šimon Rozgonyi (z Rozhanoviec)  a Levický hradný pán Ladislav Sárasi (zo Šároviec) v roku 1442 so svojimi vojskami vpadol do miest Pukanca a Štiavnice s úmyslom strestať ich vypálením  za bojový výpad Štiavničanov s Hodrušanmi proti opátstvu v Hronskom Beňadiku počas bojov o následníctvo trónu, asi by si sotvakto bol pomyslel, že taký útok vymaže podstatnú časť vedomostí o počiatkoch a najstaršej histórii baníctva stredoslovenskej banskej oblasti.   

Keď  archiválie strávi plameň, na väčšinu z toho, čo kedysi popisovali, sa rýchlo v zlých časoch zabudne. 

Časť dokumentov ohľadom štiavnických baní a banských miest sa možno ešte nejakú dobu zachovala vo vtedajšom  archíve v (Banskej) Bystrici, lenže aj Bystrica  v roku 1500 komplet ľahla popolom.

Väčšina  z toho, čo o baníctve pred rokom 1500 vieme, je pracne poskladané z útržkov zápisov ktoré oheň nezničil a zachovalo sa v iných, šťastnejších archívoch. 

Veľmi cenný zoznam starých banských diel "v zemi baníkov" vypracoval všestranne nadaný polyhistor Mathias Bel z Očovej – označovaný spolu s Mikovínym za „Ozdoby Uhorska“ . 

V kapitole Hontianska župa vo svojich Notíciách z roku 1717 nám Bel podáva zoznam známych baní v jednotlivých oblastiach štiavnických vrchov. 
Na rozdiel od mnohých iných autorov ich aj do istej miery lokalizoval v teréne a podľa vtedajších orientačných bodov - dolín, jarkov, významných stromov či domov. Lenže stromy časom uschnú a zhnijú, domy sa rozpadnú, zhoria alebo inak zaniknú, prípadne ich zbúrajú a prestavajú. Orientačné body sa stratia.     

Od  Mateja Bela tento zoznam doslovne poodpisovali neskorší historici baníctva Czeh, Lipold a iní neskôr známi znalci.

 Keďže ich diela sa vydávali  v opakovaných vydaniach vo viacerých jazykoch, časom sa začalo aj v odborných kruhoch  veriť, že tento zoznam je ich dielom. Starú Belu! – teda skôr starého Bela!  Zoznamy starých baní spracoval Matej Bel, nie jeho neskorší nasledovníci. 

Kvôli zhorenému archívu Štiavnickému aj Bystrickému sa však ani Matej Bel nedostal v zozname banských diel v čase hlbšie, než po začiatok 16. storočia. 

 

Spory o rudu

Šachta Mikuláš v historickom kontexte doplatila aj na svoju polohu. Jej hlavné fáracia dielo - šachta- bolo zahĺbené tesne pri hranici dobývacieho poľa  neskoršej bane Všetkých svätých   - pri  jeho severozápadnom okraji.  

Od najmenej cca. 13 - 14. Storočia  už  bolo starým baníkom známe , že  pod kótou Kamenčok a Vtáčnik sa nachádzajú hneď pod povrchom rudné žilníky plné striebra.  

Oprávnene  /z analógii vývoja baníctva) môžeme predpokladať, že baňa Všetkých svätých je staršia, preto že najvýhodnejšie pozície pri otváraní panenských rudných žíl sú na dne doliny. 

Aby situácia pri rozmotávaní zachlpeného klbka historických zmienok o baníctve v Hodruši bola čo najkomplikovanejšia, treba si uvedomiť, že dnešná baňa Všetkých svätých v minulosti pozostávala z najmenej 8 pôvodne samostatných ťažiarstiev, ktorých mená sa k tomu všetkému časom menili podľa toho, ako sa zjednocovali, nakupovali  a predávali ich podiely:

• Klingsputten =Neuradschacht = Prostredná štolňa
• Busenloch dedičná štolňa= neskor tiež Altrád dedičná= malá dedičná štôlňa v komplexe Všechsvätých
• Altrád šachta = Lill šachta
•  Mikuláš šachta
• Handel Hodritsch ťažiarstvo
• Feisstritz ťažiarstvo
• Kleingappel ťažiarstvo
• Katharina,  Hauerle, Schutzwand a viaceré ďalšie malé ťažiarstva ( napríklad Alte Leeg, Steinerschut, Kegelplatz, Rauchfang, Langen Stempel, Breite Zeche, Wasserbrucher, Gewöldigung a.i.) - to všetko sú dnes mená jednotlivých dobývok v zjednotenom banskom podniku, známom dnes pod menom Baňa Starovšechsvätých v Hodruši, ale v stredoveku to boli samostatné ťažiarske bane vlastnené rôznymi ťažiarstvami 

Je zaujímavé, že okrem Mikuláš šachty, ktorá mala vlastné fáracie dielo, sa všetky ostatné vyššie uvedené ťažiarstva museli spolu deliť o dve hlavné fáracie diela, ktoré spolu používali:

 Hornú a Prostrednú štôlňu bane Všetkých svätých. 

Ak ich spoločne používali, museli sa deliť aj o náklady na ich údržbu, vetranie a odvodňovanie spoločných priestorov bane.  Ako si na historickom príklade ukážeme, vlastne jedinou možnou cestou udržania ťažby bolo zjednocovanie drobných ťažiarstiev do spoločných „podnikov“. 

 

V ďalšom texte sa zameriame len na ťažiarstva Altrád a Mikuláš  , preto že ich spory o hranice dobývacích polí nám dajú predstavu o tom, ako tvrdo sa bojovalo o každý kus rudy striebra a zlata ukryté v podzemí.

Ťažiarstvo Altrad (teda Staré (vodné) koleso)  sa rozprestieralo  v dnešnej západnej a západo- severozápadnej  časti žilníku Všetkých Svätých. 

Ťažiarstvo Mikuláš šachty bolo prevažne v Severnej až severo-severo-západnej časti toho istého žilníka. 

Šachta Mikuláš má hlavné fáracie dielo -šachtu  s ústím v nadmorskej výške 570 metrov nad morom, zatiaľ čo Altrád baňa má hlavné fáracie dielo  - šachtu Fáraciu dnes zvanú Lill – vo výške 465 metrov, k tomu aj dvojicu fáracích prekopov. 

To všetko spolu znamená, že baňa Altrád je zrejme staršia , preto že si zaregistrovala  banské pole nižšie v doline, čo je jedinečný náskok . 

Kto má šachtu či štôlňu v banskom poli  vyústenú nižšie, má obrovskú výhodu: do priestoru ložiska rúd sa dostane rýchlejšie, má viacej zásob rudy a skôr dosiahne zisk, preto že voda z jeho hornej časti ložiska - nadložia - samospádom vytečie cez štôlne na povrch. 

Keď máte v horskom teréne dobývacie  pole pri dne doliny , máte zásoby rudy ako nad sebou, tak aj pod sebou. S tými zásobami ktoré sú pod dnom doliny, ktorou preteká potok, je trochu problém – všetky trhliny v horninách sú plné nazbieranej vody, ktorá sa stále dopĺňa puklinkami v skalách od vody potoka na dne doliny. 

Tento problém treba riešiť nákladným čerpaním.

Vyššie položená šachta (Mikuláš) musela vynaložiť  nepomerne vyššie náklady na hĺbenie banských diel , kým dosiahla v tom istom ložisku porovnateľnú hĺbku ako Altrád. 

Väčšinou vyššie položené dobývacie pole nemá štartovaciu výhodu ľahkoprístupných rúd nad sebou, má však zase na druhej strane výhodu v odvodňovaní. 

Nižšie položené bane (včítane tých konkurenčných) všetku vodu ,ktorú by inak vyššie bane museli čerpať, jednoducho samospádom "vypustia" zo skalného masívu pri razení chodieb. 

Jeden z najväčších znalcov pomerov baníctva v Štiavnických horách  Ing. Arpád Bergfest  obsiahlo popisuje ako boli v 16. storočí ťažiarstva Mikuláš šachty a Altrád šachty vo „vojnovom stave“

Keďže bane v tejto časti revíru boli činné možno už od 13 storočia , v 16.storočí v žilníku Všetkých svätých už obe konkurenčné  ťažiarstva vyberali len slabšie rudy, to najbohatšie a najlepšie nehlboko pod povrchom už bolo dávno vyrúbané a vytavené v početných hutách v Banskej Hodruši.

 Zostatkové slabšie rudy sa teda vyberali cca 100 metrov od dna doliny nahor, a 100 metrov od dna doliny nadol , až pod úroveň dnešnej Hodrušskej dedičnej štolne. Tu však bol už spomenutý problém s vodou, preto že od cca. 14 storočia razená Hodrušská dedičná štolňa ešte v 15 storočí nebola vyrazená až pod žilník Všetkých svätých. 

Do dobývok Neuradschacht sa dedičná štôlňa prerazila až v roku 1566.

 Ako sa ukazovalo v priebehu postupu storočí, čím viac na sever, tým bola ruda v žilníku (roj, zhluk viacerých menších žíl) slabšia. Podľa píng a odvalov mnohých menších štôlní sa ruda ťahala skôr smerom na severozápad od šachty Mikuláš, ale do masívu vrchu Vtáčnika veľmi  hlboko nešla.

Ťažiarstvo  Mikuláš preto potrebovalo ísť do hĺbky, alebo na juh.

 V hĺbke pod poľom Mikuláš šachty smerom na juh však už bolo ťažiarstvo Altrád . 

Altrád ťažiarstvo zase nemohlo ísť  na juh, lebo tam bol povrch dna doliny, smerom nadol malo problémy s vodou, a tak muselo smerovať na severozápad a nahor.

 Lenže tá časť rudy podľa odvekého a písaného banského práva patrila zase Mikuláš šachte.

  Jednoducho povedané, prírodné podmienky nasmerovali  obe ťažiarstva Altrád a Mikuláš proti sebe. 

Raz, ešte v 15 storočí ťažiari z Altrád šachty vyťažili z poľa šachty Mikuláš rudu v hodnote 600 zlatých.

Bergfest vo svojich rukopisoch píše:

„ Keď Mikuláš šachta už vyťažila najvrchnejšie čiastky žily, a Altrád šachta pre vodu už nemohla pokračovať v práci hlbšie , prinútená bola Mikuláš šachta nadol a Altrád šachta smerom nahor postupovať s dobývaním  a tak sa stále približovali k sebe. 

A preto že nemali máp , myslela si každá stránka, že pracuje na svojom poli a protivníka držala za zlodeja (rudy).  Altrád šachta pre toto (zlodejstvo) zasypala jalovinou jednu šachticu ťažiarstva Mikuláš šachty. 

Spor sa vyriešil banským súdom v roku1536 priaznivo pre Altrád šachtu.  Po tomto bol pokoj medzi ťažiarstvami asi 20 rokov." 

Vlastníkom ťažiarstva Mikuláš bol Pavol Rubigall, 

Altrád šachtu vlastnil Hieronymus Saly, obaja súčasníci boli štiavnickí waldburgeri a mešťanostovia, a obaja sa neskôr v dielach Jozefa Horáka dostali aj do literárnej klasiky Sloveských románov.

 

Prvý písomný záznam o vymeraní hraníc banských polí  banským kompasom je z Hodruše

Bergfest ďalej píše:

"Dňa 26. Júna 1552 urobili obe ťažiarstvá písomnú dohodu, že si budú navzájom pomáhať, hranice budú rešpektovať a priateľsky sa budú chovať pri všetkom.

 V roku 1554 ale vnikli baníci Mikuláš šachty do poľa Altrád šachty vydobytím žily  v dĺžke cca 4 metre (2 siahy). Keď boli na to upozornení, nedovolili urobiť nutné banské meračské práce na vytýčenie hranice (polí) cez svoje dobývky."

Salyovská Altrád šachta zažalovala protivníka - Rubigallovskú Mikuláš šachtu opäť na Banskom súde. 

Dňa  18.1. 1555 bol tento spor riešený na banskom súde za prítomnosti zástupcov 6 banských miest, jednalo sa teda o veľký a vážny právny spor. 

Rozsudok znel opäť v neprospech Mikuláš šachty.

Bergfest opäť píše: 

Dňa 12.III. 1555 bola medzi obomi baňami  v podzemí vymeraná hranica.

 Pri tomto meraní banských diel bol použitý banský kompas, a toto je vôbec prvá písomná zmienka o použití banskomeračského kompasu v baniach Štiavnických vrchov, aj na území Slovenska.  

Pre úplnosť údajov musíme dodať, že dnes je už známa staršia zmienka o použití banského kompasu pri vymeriavaní banských diel zo Španej Doliny z roku 1535, teda o dvadsať rokov skôr. Možno hovoriť maximálne o prvom zázname použitia kompasu v Štiavnických vrchoch. 

Okrem kompasu bol možno už vtedy použitý aj banský závesný uhlomer s olovnicou a takzvaný "šíncojg" čo je zvláštna bansko-meračská reťaz s článkami presne stanovenej dĺžky - predchodca dnešných meračských kovových pásiem s minimálnou rozťažnosťou. 

Týmto jednoduchým súborom nástrojov sa dajú banské diela a jaskyne merať dodnes, aj bez zložitých a citlivých elektronických a optických prístrojov.

Je však pravdepodobné, že na zameranie hraníc banského poľa bol použitý  univerzálny banský kompas, ktorý bol síce ešte príložníkového typu, ale mohol mať integrovaný aj sklonomer, dokonca aj olovnicu

Dobre si ho prezrite, pochádza z približne rovnakej doby ako spory o rudu v Hodruši

Veľmi pekný banský kompas z kráľovských zbierok prístrojov v Drážďanoch. Pochádza z 80tich rokov 16 storočia, teda okolo 1580. Vôbec sa nepodobá dnešným banským kompasom, ale je vybavený ukazovateľom uhlov smeru, dokonca aj sklonomerným uhlomerom . Čerešničkou na tortičke je pidiolovnička  pri zvislom hriadeli. Ak vám nie je jasné, ako tento banský kompas fungoval, napíšte mi do komentára, a ja to dodatočne vysvetlím, preto že nechcem príspevok naťahovať odbočkami. Foto z Wikimedie, viď odkaz v Zdrojoch 

Banský meračský kompas bol zásadne vylepšený až o  sto rokov neskôr v prvej polovici 17. storočia (1632) českým montánnym všeumelcom Baltazárom Rösslerom, ktorý vybavil príložníkový kompas  kardanovým závesom ktorý ho držal   aj pri úklonných banských dielach vo vodorovnej polohe, vybavený aj  s úchytmi - háčikmi  na meračskú šnúru, a sklonomerný uhlomer s olovnicou sa stal už oddeleným prístrojom. 

 Baltazár Rössler sa ako evanjelik pri náboženskom prenasledovaní počas 30 ročnej vojny musel uchýliť do nemeckých banských miest. Hoci sa narodil a žil v Čechách, vypracoval sa až v Nemecku a preto je Nemcami považovaný za Nemca . Dá sa povedať, že Rőssler dosahoval, pokiaľ sa úrovne vedomostí o baníctve a hutníctve týka, úroveň Georga Agricolu, len za sebou nezanechal také písomné diela. 

Nákres Rősslerovho vylepšenia banského kompasu s šnúrovým a kardanovým závesom je druhý zľava v hornej rade. Tento sa už dnešným kompasom do bane podobá veľmi. Ostatné kruhy sú rôzne delenia stupníc merania smerov. Dodnes sa banské kompasy používa stupňová aj grádová stupnica - obe paralelne. Ružica je teda rozdelená buď na 360 dielikov, alebo 400 dielikov  

Rösslerova konštrukcia  závesného kompasu sa prakticky nezmenená  v podzemí používa  ako lacná a pomerne presná alternatíva digitálnych prístrojov dodnes , teda viac ako 380 rokov.

Takáto zostava jednoduchých mechanických zariadení stačí každému, aj nevyškolenému meračovi bez patričného vzdelania v odbore bohato na základné pomeranie  bane alebo jaskyne. 

Ako to celé súdne sporenie v Hodruši vlastne dopadlo?  

Handel Hodritsch (dedičná) štôlňa  sa 60 hĺbkových  metrov pod Prostrednou štôlňou prerazila do tzv. „hlbokých“ vodou zaplavených dobývok Neuradschachtu  v roku 1566. 

Všetka voda spod dna doliny postupne  dedičnou štôlňou vytiekla, a baňa Všetkých svätých je od tých dôb prakticky suchá od povrchu až po 5.obzor – teda dnešnú Hodrušskú dedičnú štôlňu. Aj úroveň až po 14 hodrušský obzor ( 12ty štiavnický - Voznickú dedičnú) je už takmer bez vody.

Prerážka Hodrušskej dedičnej štôlne (Handel Hodritsch) do vtedy zatopených Neuradschachtovných dobývok je dnes  2100 metrov od jej vyústenia na povrch a v celej dĺžke, až pod dnešnú Baňu všetkých Svätých bola vyrazená len kresaním kladivkom a želiezkom. 

1300 metrov pod Leuthaus šachtu a smerom na Finsterortské bane však bolo  od Hodrušskej dedičnej štôlne vyrazených už do roku 1494, teda v čase, keď Kolumbus ešte ani nestačil doručiť správu o tom, že objavil domnelú "Indiu". 

Zvyšných 800 metrov  bolo smerom pod baňu Všechsvätých razených (s prestávkami kvôli baníckym vzburám a nepokojom) ešte 71 rokov . 

To je priemerne 11 metrov za rok,  v skutočnosti však kvôli  neželaným „prestávkam“ to mohlo byť priemerne 15 – 16 metrov za rok.  Dnes sa v 1280 tich  metroch starej  dedičnej štôlne Handel Hodritsch  napája na jej úroveň „Nová“ Hodrušská dedičná štôlňa cisára Františka z 18. storočia. 

Zlé časy a zánik ťažiarstva Mikuláš šachty 
   

Ťažiarstvu Altrád sa v roku 1555 už darilo zle, a nakoniec 9.januára 1571 zaniklo -spojením sa s ťažiarstvami Handel Hodritsch, Busenloch, Neuradschacht a Brenner šachtovným ťažiarstvom .

Spojená baňa bola nazvaná  Alt Allerheilige – Starovšechsvätých, a od 9.Januára 1571 patrila pod zjednotené ťažiarstvo Brenner.  

Čo sa stalo s ťažiarstvom Mikuláš šachty sa síce v dochovaných zápisoch banského súdu jednoznačne neuvádza, ale zrejme sa tiež stalo súčasťou mocného ťažiarstva Brenner, ktoré bolo v tej dobe najväčším a najbohatším banským podnikom v Štiavnických vrchoch . 

Do zápisu Banského súdu o založení ťažiarstva  Brenner sa ako svedkovia podpísali aj kráľovskí komisári Jakub Gienger, David Hag a Ulrich Dreiling, bola to teda vtedy veľmi významná udalosť.

Spoluvlastníkmi Ťažiarstva Brenner  (ktoré vlastnilo prakticky všetky najbohatšie bane v revíri  V Hodruši, Belej, Štiavnici, Piargu ) založeného roku 1571 a skrachovaného roku 1640 boli bohatí ťažiari Schall , Rössel, Rubigall ,  a samozrejme Ján Brenner.

Ale v tej dobe si už na najlepšie súkromné bane dlhšie brúsil zuby postupne mocnejúci Kráľovský banský erár, ktorý kupuje ešte v roku 1578 prvú z hodrušských taviacich hút od Dóczyovcov. (O miestach, kde ležali Hodrušské strieborné huty, ktorých bolo viac ako v Štiavnici, napíšem v inom spise) 

Nakoniec sa  eráru podarilo - až na malé výnimky-  skúpiť všetky najlepšie bane a celkovo ovládnuť baníctvo v Štiavnických vrchoch. Urobili to klasickým spôsobom -cez štátne pôžičky peňazí ktoré súkromné ťažiarstva často nevládali splácať a štát následne ich majetky získal do svojho vlastníctva – dalo by sa povedať, že na slabšie podniky uvalili v zlých časoch "štátne exekúcie". 

To je však už iný príbeh. 

Vráťme sa ešte na moment k Mikuláš šachte. 

Pri ústí  na povrch má dnes stredne hlboká pinga priemer cca. 10 metrov,  je už ale zasypaná  do hĺbky nejakých  10 metrov od úrovne ohlbne . Zásyp z veľkej miery pochádza z 20 storočia, keď sa tesne pri hornom okraji lievika budovala lesná cesta okolo Vtáčnika, a materiál do nej natlačili buldozéry.  

Smerom na juh je v stene šachtovnej pingy rozoznateľná krátka štôlnička, ktorou sa zrejme vypúšťala čerpaná voda zo šachty počas jej hĺbenia a prevádzky, až kým nebola prepojená banskými dielami s Altrád šachtovnými dielami .

Zvislá šachta je zarazená v podloží žíl, ktoré dobývala vo svojom poli, teda na východ od nich, na samom kraji svojho dobývacieho poľa. 

To jest hranice, kvôli ktorej sa dostala do dôležitého zápisu v banskom archíve, ktorý sa nám dochoval. 

V dnešnej dobe teda táto „jama v lese“- ústie šachty Mikuláš  predstavuje okrem listiny, kde je to zapísané,  jedinú hmatateľnú nehnuteľnú pamiatku na dôležitý míľnik banského meračstva u nás - prvé zaznamenané použitie banského kompasu

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 K.Ivan, máj 2017 – september 2019

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. 

Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho prípadne pozmenené ako svoje vlastné dielo. 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Použitá literatúra a pramene:

Ing Arpád Bergfest: Hodruša , kópia nevydaného diela

Fotokópie Máp bane Starovšechsvätých - z archívov autora

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Miner%27s_compass_for_surveying_mines,_probably_Augsburg,_c._1585_-_Mathematisch-Physikalischer_Salon,_Dresden_-_DSC08004.JPG

https://de.wikipedia.org/wiki/Balthasar_R%C3%B6sler

Martin Beneš, Petr Pauliš : Z historie hornického kompasu, Časopis Minerál , ročník XIX, číslo 3/2011

Grambovská rodina v Štiavnických vrchoch II. - Pád

V prvom dieli blogu o GBÚ sme sa pozreli na vznik a dlhý rozvoj podnikania rodiny Gerambovcov, združených 150 rokov do Gerambovskej Banskej Únie. 

Gerambovci sa postupne vypracovali na najväčšie , najvplyvnejšie a najbohatšie súkromné ťažiarstvo v Uhorsku.

Erb GBÚ z Gerambovského kostolíka v Jalšovej doline, v Hodruši. Foto K.Ivan

Predpokladám, že bystrí Gerambovci, rovnako ako čitatelia týchto riadkov, si uvedomovali, že nič také ako nekonečný rozvoj či rast neexistuje. 

Všeobecne platné zákony prírody nám hovoria, že žiadny strom nerastie až do neba. 

Po období rozvoja zákonite musí prísť stagnácia a úpadok, ktorý zase po nejakom čase vystrieda rast. 

Platí to pre všetkých a všetko v tomto vesmíre, aj keď všetci politici stále budú sľubovať nekonečný rast (financii, HDP, spotreby, rozvoja štátu... možete si doplniť čo len chcete).

 Lenže ľudkovia radi ignorujú, že takéto sľuby sú plané bláboly , kecané kvôli tomu, aby si politici sami pre seba zabezpečili ešte na ďalšie volebné obdobie svoj vlastný rast majetkov a rozvoj svojej dôležitosti.

 Nekonečný rast je hlúposť najmä v spojení s ložiskami nerastných surovín.

 Tak ako od okamihu narodenia či vyliahnutia sa každý tvor už len v podstate blíži k smrti, tak aj začiatok dobývania ložiska nerastov sa od jeho objavenia uberá už iba k jeho vyťaženiu.

 Dôležité je len to čo sa deje medzi týmito dvomi hraničnými bodmi.

Dosť bolo filozofovania, pozrime sa teraz na to ako to s Gerambovskou úniou začalo ísť dole z kopca, aj keď sa úporne snažili zatiahnuť pomyselné brzdy, prípadne otočiť voz a vydať sa spät k rastu.

V polovičke 18 storočia sa v Horných Uhrách mohlo zdať, že všetko je v najlepšom poriadku, veda a pokusy cez nové vynálezy nevídane zlepšovali technológie. 

V baníctve rapídne rástla kapacita čerpania vôd, rozvíjalo sa vŕtanie, vetranie, stavali sa mocné ťažné stroje ktoré umožňovali dobývať a spracovať rudy z dovtedy neslýchaných hĺbok. 

Spolu s tým sa zlepšovala doprava a pracovne podmínky v baniach, čo vyústilo do enormných množstiev dobývania kovov, včítane tých drahých.

V Slovenskej banskej literatúre často nájdeme zmienky naznačujúce že baníctvo v štiavnických vrchoch bolo najlepšie na svete. 

Neinformovaný čitateľ môže z takýchto zmienok roztrúsených po internete vyvodiť záver, že tunajšie baníctvo bolo nejakou extra výnimkou čo do množstva ťažby, alebo dokonca svetovým lídrom. 

To bohužiaľ nie je žiadna pravda. 

Takéto tvrdenia sú len výsledkom ignorovania faktov a prekrúcania skutočnosti, prípadne dôsledok prítomnosti lokálnych klapiek na očiach. 

Stredoslovenské baníctvo bolo rozvinuté, na dobrej úrovni, ale nebolo žiadnym „pupkom“ svetového baníctva, ako o tom často čítavame.

 

Je fakt, že tunajšie baníctvo viedlo zhruba sto rokov v technickom rozvoji banských strojov  vďaka vynálezcom z Hellovskej rodiny a to vďaka múdrej politike podpory miestneho technického rozvoja zo strany panovníkov a vysokých štátnych banských úradníkov.

 Je fakt , že v Štiavnici a okolí bol zavedený odstrel hornín pušným prachom ako priemyselná metóda. V štiavnici však odstrely  dokázateľne nevymysleli. 

Viac tu  http://karstenivan.blogspot.com/2015/01/banicke-myty-historicka-realita-prvy.html

Nie sú pravdou naznačované domnienky , že v Štiavnici a okolí bol vymyslený systém jarkov a banských tajchov, ani to že tento systém je unikátny. 

Stovky rokov pred 18. storočím boli budované podobné komplikované systémy tajchov s jarkami v mnohých iných banských revíroch (Jáchymov, Harz a mnohé iné staré banské revíry v Rakúsku, Nemecku, Španielsku). 

Gréci a Rimania budovali vodné nádrže s prívodnými kanálmi v komplikovanom teréne ešte v dobe, keď naši prapredkovia trieskali kyjakmi pratury (a seba navzájom) po hlavách a pižlikali sa medenými, bronzovými aj železnými nožíkmi .

 Štiavnica nevynikala ani v ťažbe striebra nad inými veľkými banskými revírmi v Rakúsko-Uhorsku (Jihlava, Příbram, Kutná Hora, Jáchymov, Stříbro a mnohé iné), 

Korutánske,Sedmohradské a ďalšie ložiská dávali v rôznych storočiach rovnaké aj väčšie ročné ťažby drahých kovov než Štiavnický revír, (a to nehovoríme o Španielskych, Francúzskych, Britských a Talianskych ložiskách) 

Raz o tom dokončím jeden blog zo série „Banícke mýty a skutočnosť“.

Treba si tiež uvedomiť jednu zásadnú vec: V priestore Rakúsko-uhorského cisárskeho-kráľovstva boli ťažené  stovky  relatívne drobných ložísk zlata a striebra. 

Niektoré boli dobývané len pár desiatok až stoviek rokov.

 Lenže dve desiatky malých lokálnych ložísk sú schopné v porovnateľnom časovom období dať úhrnom rovnakú alebo väčšiu ťažbu zlata, striebra či medi , ako jedno veľké ložisko! 

Na to by sme nemali zabúdať! 

Baníci nespali ani za „Veľkou mlákou“.

 Od objavenia „Nového sveta“ v ňom koloniálne mocnosti aj nové štáty intenzívne rozvíjali banskú ťažbu.

Čísla jednoducho nepustia. 

Od roku 1500 do roku 1800 pochádzalo 85% celosvetovej ťažby (spočiatku aj lúpenia) striebra z Bolívie , Peru a Mexika.

Import záplavy zlata a striebra z Stredoamerického a juhoamerického priestoru spôsobil v celej Európe devalváciu menových systémov, a výnimkou nebolo ani Rakúsko-Uhorsko. 

Prepad hodnoty dobrých strieborných mincí spôsobil v druhej polovici 16 storočia drahotu, ktorá  vyústila do sedliackych a stavovských povstaní, kombinovanú s náboženskými – katolícko-evanjelickými vojnami.

V Čechách skomplikoval celkovú situáciu vpád Švédov počas tridsaťročnej vojny, v Horných Uhrách zase začali v prvej štvrtine 16. storočia Turecké vojny.  

Rakúsko-Uhorsko prostredníctvom Turkov prišlo o bohaté ložiská zlata a striebra v Sedmohradsku. 

To bol prvý strieborný otras – menová a celková kríza spoločnosti.

Po ukončení tureckých vojen koncom 18. Storočia už Štiavnica zažívala svoju tretiu „zlatú“ éru vďaka technológiám a novým strojným zariadeniam  (Prvá zlaté éra  bola od roku cca. 1000 do 1241. Druhé výslnie bolo od cca. 1250 do cca 1510  )

V 19 storočí – od jeho druhej polovice, nastupujú na pomyselnú banícku scénu Severoamerické ložiská drahých kovov. 

Vďaka rozšíreniu baníctva v nedotknutých severoamerických ložiskách na „Divokom Západe“ sa severoamerická ťažba striebra od roku 1875 do roku 1900 oproti obdobiu 1800 – 1875 zoštvornásobila na nejakých 1500-2000 ton Ag ročne! 

Prudký rozvoj celosvetovej produkcie striebra pokračoval. V období 1900 – 1920 sa americká ťažba dosiahnutá v roku 1900 ešte ďalej zdvojnásobila na 3 960 ton striebra ročne.

Porovnajme  si vyššie uvedené čísla s rekordnými ťažbami GBÚ:

V rokoch 1880-1907 bolo vyrobené na Schopfer žile v Hodruši v Gerambovskej bani 104, 908 tony zlatnatého striebra (pomer Ag: Au bol približne 100:1) , teda priemerne okolo 6 ton striebra ročne. Pred koncom 19. Storočia GBÚ produkovala zo všetkých svojich baní (nielen v Štiavnických vrchoch) okolo 5-6 ton striebra ročne. 

Lenže v tom istom čase sa už v USA ťažilo celkom okolo 3000 ton striebra ročne.  

To znamená že pomer GBÚ k  ročnej ťažbe striebra (len v USA) bol  0,06 %. 

Stovky ton striebra ročne vďaka pokroku úpravárenských technológii produkovali aj stredoamerické a juhoamerické ložiská z čoraz chudobnejších rúd.

Z pohľadu lokálneho je ťažba 5 ton striebra ročne veľa.

 V tom čase sa však už striebro obchodovalo globálne. 

Problém je v tom, že z pohľadu globálneho je  Gerambovský (a aj celý Rakúsko-Uhorský erárny ) podiel na svetovej ťažbe od 19. storočia jednoducho...NULA CELÁ NIČ!

Významný podiel na prudkom vzostupe ťažby striebra v Amerike mal istý pán Comstock ktorý na hranici Utahu a Nevady vykšeftoval okolo roku 1850 banské miery na bohatej zlatostriebornej žile, ktorá dodnes nesie jeho meno. 

Podiely sa u neho dlho neohriali, za relatívne malé peniaze ich čoskoro predal banským podnikom, aby utŕžené peniaze rýchlo rozhajdákal.

 Ďalších 20 rokov strávil hľadaním ďalšej podobnej žily, po neúspechu si nakoniec v roku 1870 prehnal guľku zo svojho  revolveru vlastnou hlavou. Príbeh baníctva na Comstockovej žile by vydal na samostatný blog.

Vrcholnú ťažbu na Comstockovej žile v Amerike dosiahli banské spoločnosti v roku 1877 , kedy bol ročný zisk za zlato v prepočte na dnešné peniaze okolo 300 miliónov Euro a ročný zisk za predané striebro bol okolo 400 miliónov Euro len z týchto baní na Comstockovej žile.

Masívna produkcia striebra , ktoré sa dostávalo na svetový trh zo zámoria, nemohli Uhorské strieborné súkromné a niektoré erárne bane ustáť. *O ťažbe stovák ton striebra ročne na Comstockovej žile GBÚ vedela, preto že v roku 1892 ju vo svojej ročnej správe uvádza. Tiež uvádza, že v tom roku sa na Londýnskej burze predáva kilo striebra za 60 uhorských zlatých, a na to, aby GBÚ mala zisk, potrebuje cenu aspoň 80 zlatých. Vyjadrili nádej, že sa cena striebra zdvihne. Ako ukázal vývoj hneď v nasledovnom roku, stal sa presný opak*

*Ustáť záplavu lacného striebra na svetových trhoch nebolo ani v silách GBÚ, nech už bola akokoľvek bohatá a mocná, preto že jej bohatstvo bolo len lokálne. *

Prebytok striebra spôsobil v roku po lokálnej americkej burzovej panike v roku 1893 celosvetový finančný otras, striebro prudko zlacnelo o stovky percent, ľudia a investori si chceli naraz vybrať svoje úspory z bánk v zlate, čo spustilo reťazovú nezastaviteľnú reakciu pádov bánk a akciových spoločností, prudký vzostup nezamestnanosti na celom svete.

Zjednodušene povedané: Všetci bankári sveta sa v tomto roku (1893) rozhodli prejsť z bimetalického krytia meny na monometalickú. Teda z krytia meny ZLATOM A STRIEBROM na krytie LEN ZLATOM.

Pre Gerambovskú úniu to znamenalo, že v roku 1893 Rakusko-Uhorský štát prestal od nich odoberať zhruba 5 ton striebra ročne na výrobu mincí. 

Lenže výroba striebra bol hlavný „biznis“ GBÚ, preto že výdatnejšie ložiská zlata už vyťažili do roku 1850 . Prameň bohatstva zrazu vyschol, preto že zlata produkovala GBÚ po vyrúbaní Magurských baní len relatívne málo - okolo 300 - 400 kilo ročne. To nestačilo na krytie ich výdavkov, pôžičiek a úverov.

Čo by ste urobili ako spoluvlastník GBÚ v takejto katastrofickej situácii? 
Oni sa rozhodli finalizovať svoju produkciu, teda nepredávať samotné kovy, ale vyrábať z nich výrobky s vyššou pridanou hodnotou. K tomu sa ešte dostaneme.

Vráťme sa teraz ešte pár rokov dozadu pred zlomový rok 1893.

Už som spomenul, že GBÚ bola pre svoje úspechy v období 19. storočia zrejme v tlejúcej „bojovej pohotovosti“ či ozbrojenom prímerí  s Kráľovským banským erárom a teda Komorskými grófmi.  Vyzerá to tak, že sa navzájom predbiehali v tom, čo sa komu podarí.

Rozhodovanie v GBÚ bolo pravdepodobne flexibilnejšie, zasadlo „predstavenstvo“ únie a plány investícii do baníctva a spracovania rúd po prerokovaní schválila alebo odmietla. Cisársko-Kráľovská Banská komora si všetky plány musela nechať najprv schváliť Dvorskou komorou vo Viedni.

V predchádzajúcom dieli „dvoj-pojednania“ som vymenoval väčšiu časť civilných investícii GBÚ. Spomenul som aj investície GBÚ do olovených Michal a Mohr šachtovných baní v Štiavnici, zlato strieborných Magurských baní, a strieborno zlatnatých baní na Schopfer žile a ostatných Jalšovských žilách v Hodruši.

Pri súčasnej úrovni vedomostí autora o GBÚ, nie je jasné, prečo v Hodruši aj vo Vyhniach GBÚ pomerne dlho váhala so stavbou centrálneho spracovateľského závodu na rudu– dnes by sme povedali :úpravne. * Menšie stupy mali roztrúsené po hlavných dolinách revíru.*

Treba si uvedomiť jednu ďalšiu zásadnú vec – koncom 19. storočia sa už značne vylepšovali aj úpravnícke stroje a technológie, a 800 rokov používaná koncepcia  kaskády desiatok stúp a šľamovní v každej doline bola zastaralá. 

Staré stupy spôsobovali nemožnosťou ich jemného a presného nastavenia neohrabaných technologických postupov značné úniky rúd do odpadného rmutu.

Odborná literatúra hovorí, že do zavedenia centrálnych úpravní boli úniky kovonosných zložiek do jalového odpadu až 50%. 

To je strašne veľa! 

Darmo ste v bani a na povrchu dôkladne triedili rudy od jaloviny, keď ste si nakoniec polovičku strieborných minerálov vo forme jemného piesočku pustili do potoka pod stupou...

Banský erár už okolo roku 1880 pre rudy z baní Finsterort , Jozef a Všechsvätých generálne  pod závodom Starovšechsvätých prestaval starú stupu pri Hodrušskom pivovare na modernú stupu na parný pohon. 

Využil pri tom aj tri staršie vodné náhonné jarky z Horného a Dolného Hodrušského tajchu spolu s jarkom z Pivovarskej doliny.

 Využívaním pary sa odpojili od závislosti na pohonnej vode, ovplyvňovanej nespoľahlivým počasím.  

Parný stroj erárneho Horného Hodrušského banského závodu hnal od roku 1887 aj dvojicu dynám, ktorých prúd rozsvecoval žiarovky na osvetlenie stupy.
Neskôr, keď si banský erár uvedomil, že dynamá odoberajú parným strojom významnú časť výkonu, dynamá premiestnili nižšie k šľamovni , a napojili ich na dvojicu Peltonových turbín ktorým dodávala energiu tlaková voda privádzaná od Dolného a Horného hodrušského tajchu jarkami cez dolinu Bärenleuten.

Okrem toho Erár v roku 1880 zdemontoval veľké reverzné vodné koleso na hodrušskej šachte Lill a na jej dno osadil na tú dobu veľmi moderný vodostĺpcový ťažný stroj Kachelmann, ktorým sa dnes hrdí Slovenské banské Múzeum

GBÚ na technický pokrok úpravy rúd v Hodrušskej doline zo strany Eráru  odpovedala svojou prestavbou staršej stupy pri bani Schőpfer na vodný pohon, ktorú získala kúpou zvyškov podielov ťažiarstva štolní Ján ešte v roku 1879. 

Túto stupu hnala pôvodne trojica vodných kolies priemeru 4 metre, náhon od Hodrušského potoka ktorý k nej privádzal vodu, slúžil až do roku 2014, ale to už „len“ privádzal vodu do technológie. 

GBÚ túto stupu prestavala na parný pohon v roku 1884. V súvislosti s tým boli však napríklad nútení vybudovať aj vodovod na prívod čistej vody pre parný stroj z doliny Medené. Táto menšia parná stupa stála na mieste, kde stojí dnešná flotačná úpravňa Slovenskej banskej, spol. s r.o. * Od roku 1887 boli v tejto stupe na zdvojené parné stroje pripojené tiež dve dynamá, každé s kapacitou po 40 žiaroviek. O pár rokov neskôr doplnili ešte jedno rezervné dynamo s kapacitou 80 žiaroviek.
Načo potrebovali žiarovky? No predsa na to, aby stupa so šľamovňou mohla pracovať nepretržite, aj v noci *

Rez stupou pri Schopfer štôlni v čase keď bola ešte poháňaná vodou. Archív autora

Plán  pôdorysov budov Dolného Hodrušského banského závodu v pôvodnej zostave z 18 storočia Stupa Schopfer štôlne je v ľavej polovici stredu , aj s vyznačeným prívodným jarkom. Archív autora 

Ťažba striebornej rudy na Schopfer štolni sa násobne zvyšovala, bolo potrebné vyriešiť aj dopravu rudy z bane na povrch a dopravu materiálu do bane na II. obzore Schopferky. 

GBÚ sa rozhodla v roku 1880 pre unikátne riešenie, a po prvý (a jediný!) krát v histórii Hornouhorského baníctva využili zakúpenú parnú lokomotívu rakúskej firmy Krauss na dopravu materiálu v podzemí. *To však v praxi znamenalo urobiť rozsiahle úpravy aj v bani, povyrovnávať kľukatú chodbu 2 obzoru, urobiť nové výstuže, miestami aj zmeniť sklon trate* 

Grafika A Morelliho : parná lokomotíva Krauss v podzemí Schopfer štôlne

Tu je fotka lokomotívy Krauss v podzemí

Modernizovaná stupa pri Schőpfer štôlni svojou kapacitou GBÚ rýchlo prestala stačiť  na spracovanie množstva rudy, ktoré neustále rástlo . * V roku 1892 v Hodrušskej bani Schopfer vyťažili 13 tisíc ton stupnej rudy. 

*GBÚ síce vlastnila ešte jednu staršiu vodnú stupu na dolnom konci obce Dolné Hámre v lokalite "Na Troskách" kde zrejme predtým stála pravdepodobne železná huta, tiež mali prenajatú IV. Kohútovskú parnú stupu od ťažiarstva Moder, po tom ako toto ťažiarstvo začalo maťproblémy s kvalitou rudy.
Možno sa hodrušania opýtajú, ktorá to bola.
Odpoveď nájdeme v ich ročnej správe z roku 1892.
F. Hain píše, že Moderštôlnianska IV. parná stupa je od bane Schöpfer vzdialená 1500 metrov. V tej vzdialenosti bola len jedna stupa - na tom mieste, ktoré je dnes známe ako Píla. Na mieste dnešnej Píly stála pôvodne vodná stupa, ktorá bola niekedy v polovici 19. storočia prebudovaná na parný pohon ťažiarstvom Moder. Keď ju GBÚ prestala od ťažiarstva Moder po roku 1893 prenajímať, prestavali ju na parnú pílu "Mira". Píla je tam vlastne dodnes, ale už elektrická, nie parná. Nový majiteľ v nej píli rezivo.  

Tieto  vyššie menované tri stupy svojimi kapacitami však už okolo roku 1890 pre GBÚ nestačili.V poslednom desaťročí 19. storočia totiž GBÚ plánovala ťažiť ročne až 25 tisíc ton rúd.*

Preto sa GBÚ rozhodla postaviť v Hodrušskej doline ešte jednu modernú parno-turbínovú úpravňu.

*Baňu Schöpfer a GBÚ vtedy viedol Franz Hain. V podstate vo funkcii výkonného riaditeľa-zamestnanca.*  

Okolo roku 1889-1890 si GBÚ vyhliadla ako vhodné miesto na novú úpravňu pod veľkou masou zosuvu Muráňa v Dolných Hámroch, zvané Plac.

 Ako sa už počas nasledujúcich rokov ukázalo, miesto to nebolo najšťastnejšie, prinášalo mnoho komplikácii. Jednak bolo príliš vzdialené od bane Schöpfer – 3 kilometre, jednak nemalo vhodný zdroj čistej vody. Okrem toho, masa zosuvu nie je najlepšie miesto na stavby.  

Hneď vedľa Placu síce pretekal Hodrušský potok, ale parný stroj vody Hodrušského potoka na napúšťanie kotlov nemohol použiť. 

Bola totiž večne zakalená odpadom zo stúp prúdiacim z vyššie položených častí doliny.

 Nakoniec Franz Hain vo výročnej správe GBÚ radostne oznamuje, že našli a zachytili výdatný prameň čistej vody pre parný stroj v časti Žliebková, čo je miestna časť Dolných Hámrov za dnešným kostolom. *Na záchyt prameňa tiež do skaly vysekali niekoľko desiatok dlhú štôlňu  

Z dolinky Žliabková potiahli na Plac asi 1 km dlhý vodovod. Keďže poddolovaním Jalšovej doliny sa v tejto časti Hodruše tiež strácala voda v bani, vodovod z Medeného dali podľa výročnej správy z roku 1892 k dispozícii aj obyvateľom, aby nemuseli piť závadné vody z miestnych studničiek*

V rokoch 1889 – 1890 GBÚ na Placi vyrovnali terén plochou podobný s futbalovým ihriskom, postavili jeden veľký nákladný most ponad Hodrušský potok, ktorým mohli prechádzať konské povozy, a tiež vybudovali krásny subtílny kamenný klenutý most ponad potok pre peších z priľahlej časti dediny. 

Oba mosty stoja dodnes. V roku 1893 začali murovať základy pod ležaté parné kotly firmy Kachelmann, a základy budovy drviarne so stupovňou, kam osadili moderné Kalifornské celoželezné stupy

Mosty ponad Hodrušský potok na Placi, postavené GBÚ. V popredí most pre peších, v pozadí most pre nákladné vozy. Foto: K.Ivan

Gerambovská Banská Únia vedela plánovať  komplexne, a tak okrem stupy samotnej stavala aj byty pre jej pracovníkov zvané Kvartiele, ktoré stoja dodnes, a na opačnom brehu potoka vybudovali rozmernú poschodovú budovu správy stupy, ktorá sa tiež dodnes zachovala.

Časť stupy na Placi na fotografii okolo roku 1900. V popredí sú baraky technikov , v pravom strede súbor budov so zubatou strechou sú šľamovne úpravne, v pozadí je správna budova úpravne  - riaditeľstvo. Foto poskytol O.Straka

ešte jeden záber komplexu stupy na Placi, teraz z opačného uhla. Vľavo dole je jej riaditeľstvo, v pravom strede haly šĺamovní nad nimi smerom k svahu kotolňa a strojovna parného stroja , vyššie nad ním drviareň s výklopníkom. a dolný koniec Štreky

Morelliho grafika celkového pohľadu na úpravňu Na Pľaci v Dolných Hámroch. V dolnej polovici technológia: vľavo Kalifornské celoželezné stupy, vpravo čeľusťový drvič s remeňovým pohonom.

Ďalším problémom, ktorý GBÚ pri investícii do stavby stupy Na Placi musela vyriešiť, bola doprava rudy z bane Schopfer.

Paralelne so stavbou novej veľkokapacitnej stupy v Dolných Hámroch sa GBÚ pustila do stavby dopravnej trate, ktorú v Hodruši-Hámroch nikto nenazve inak ako ŠTREKA. 

Dones po podstatnej časti Štreky v časti Kyslá a Muráň premávajú autá a prechádzajú sa ľudia.

Trať sa na začiatku od mundlochu Schopfer bane najprv trochu kľukatila, potom poniže dnešného Sandriku - v miestach kde dnes stojí prázdna budova "Výpočtového strediska" prešla na ľavú stranu doliny a tou pokračovala až ku Muráňu . 

Trať bola od bane Schopfer vedená po násypoch z banskej jaloviny, sčasti v zárezoch svahu nad dnom hlavnej doliny. Na násypy sa minula časť jalovinových háld ktoré musela taká veľká baňa vyprodukovať Pod dnešným štadiónom smerom k Muráňu je štreka znovu vedená po násypoch, preto že tu prevažovali močaristé lúky, na jar zaplavované rozvodneným potokom. *Materiál na tieto násypy sa nevozil z haldy pri Schöpferke, zdrojom kameniva bol Muráň *

Tu - pri Muráni- sa však vyskytol problém, ktorý ako problém pri plánovaní nevyzeral.

Schéma vedenia povrchovej trate - Štreky pri bani Schopfer. Vyústenie  podzemnej časti trate je vpravo medzi budovami. Smer k stupe na Pľaci je vľavo

Trasovanie štreky v dnešnej satelitnej snímke Červenou farbou je vyznačená pôvodná trať. Snimka zobrazuje jej hornú časť od bane Schopfer - vpravo , po Sandrik - vľavo. Grafika K.Ivan

Trasovanie Štreky - stredná časť. Schopferka je mimo obraz vpravo, smer do Dolných hámrov je vľavo

Dolná časť trasovania Štreky v dnešnom teréne. Štreka končí vo svahu nad miestom kde stávala úpravňa na Pľaci (vľavo)

 V ceste Štreke stál hrebeň Muráňa.

Problematikou geologického pôvodu Muráňa sa zaoberali viacerí vtedajší geológovia svetového mena, ktorí si všimli, že Muráň je tak trochu čudná štruktúra, ktorá zrazu kolmo prehradzuje Hodrušskú dolinu.  

Na základe hornín v mieste, kde sa hodrušský potok prerezal cez masív priehrady Muráňa, poprední geológovia usúdili, že sa jedná o lávový prúd z „krátera“ Zápolenka. 

Samozrejme, že o tom napísali aj pár vedeckých pojednaní do  súdobých odborných kníh a časopisov.

Už čoskoro GBÚ dostala, na svoje veľké prekvapenie, možnosť preukázať, že aj tí najlepší geológovia sa možu fatálne mýliť. 

O problematike Muráňa som písal v blogu „Hodrušské krátery“

Tí z čitateľov, ktorí toto pojednanie čítali, už vedia, že Muráň nie je stuhnutý lávový prúd, ale masívny zosuv, ktorý kedysi prehradil otvorenú Hodrušskú dolinu.

 GBÚ to nemala odkiaľ vedieť, preto že verila súdobým geologickým posudkom, *kde sa poprední geológovia (bez vrtov či prieskumných rýh) zhodli že tam je pevný kameň, a chystala sa domnelý lávový prúd preraziť štôlňou – tunelom , dlhým 240 metrov. Čo by bola bývala práca pre baníkov zhruba na 2 roky, protičelbami možno na jeden rok. *

*Franz Hain vo výročnej správe v roku 1892 optimisticky uvádza, že práce na zarazení tunela pod Muráň sa začali, a že majú vyrazených 60 metrov.*

Ovšem od „zarazenia“ ústia tunela baníci nie a nie natrafiť na pevnú horninu, bola tam samá  hlina a balvanitý skalný materiál. 

V takom horninovom prostredí raziť tunel je veľmi zdĺhavé, pracné a nákladné, omnoho náročnejšie na vystužovanie, aj na pracovné sily.  GBÚ sa snažila „raziť“  v balvanitom blate. * Keď hovoríme o tuneli, tak nemám na mysli štôlňu, Naplánovaná bola totiž razba skutočného tunela profilu 3,5 x 3,5 metra, s traťou a aj vodným prívodným jarkom vedeným týmto tunelom. *

Nakoniec si v GBÚ niekedy v roku 1893 uvedomili, že namiesto tunela budú musieť Muráň prekopať svahovým zárezom, hlbokým okolo 15 metrov, a dlhým* 240 metrov, čo aj učinili. Samozrejme, nevyhli sa budovaniu operných a svahových múrov*

Za zárezom cez Muráň postavili dvojkoľajku na „šibovanie“ plných a prázdnych huntíkov, a pravdepodobne aj gravitačný výklopník. V úpravni na Placi  mala byť okrem zdvojených parných strojov systému Compoud od firmy Karol Kachelmann ako alternatívny pohon aj vodná turbína na obdobia, keď bolo v potoku dosť vody. GBÚ vo výročnej správe píše o plánovanej novej úpravni ako o "parno-turbínovej" K Hodrušským turbínam sa raz vrátim v samostatnom blogu*   

Štreka na dopravu rudy z bane Schopfer po budovu koncovej remízy nad Placom nakoniec dosiahla dĺžku necelých 3 kilometrov, presnejšie 2990 metrov,  V bani štreka pokračovala ešte dvomi kilometrami podzemnej parnej železnice.  Povrchová časť dopravnej trate Štreky mala klesanie od Schopfer štolne zhruba 45 výškových metrov, trať budovali s klesaním 6 promile smerom k Muráňu, teda 6 mm na jeden meter koľajiska. Rozchod koľaje bol s najväčšou pravdepodobnosťou tradičný Hodrušský – 55 centimetrov

Možno ste si položili rovnakú otázku ako ja: ako  sa dopravovali vlaky s rudou smerom k úpravni Na Placi dole kopcom, a po vysypaní zase vláčiky prázdnych vozov nahor? 

Nejakou lokomotívou? 

Ručne?

*Vo výročnej správe GBÚ z pera Franza Haina sa píše, že rudu bude dopravovať lokomotíva. Tomu by zodpovedal aj profil plánovaného tunela popod Muráň*

Zatiaľ som nenaďabil na nejaký popis alebo plán štreky, a na tých pár fotkách, na ktorých je Štreka zachovaná ešte ako funkčná, nie je odfotený žiadny „vláčik“.

Stupa pri Schopfer štôlni okolo roku 1900 . V pravom dolnom rohu je vidno časť koľajníc štreky

Pohľad na trasu Štreky smerom nahor dolinou. V popredí je štátna cesta. V pozadí na druhej strane doliny prebieha trasa železničky- Štreky. Celá táto časť dna doliny medzi Štrekou a cestou je dnes zastavaná domami.  Foto poskytol O.Straka

 Dopravu huntíkov behačmi – teda odrastenými chlapcami, môžeme myslím vylúčiť. 

Behači sa využívali pri tlačení huntíkov len na krátke vzdialenosti, nie na trojkilometrovú trať.  

Najpravdepodobnejším aj keď nie najlacnejším systémom dopravy vláčikov boli pravdepodobne súpravy 6-8 huntíkov ťahané koníkmi, smerom nadol zrejme s pripnutým brzdiacim vozíkom „štelom“ aby sa súprava príliš nerozbiehala dole kopcom vlastnou váhou. Nahor išli miernym stúpaním naľahko s odbrzdeným štelom.* V bani dopravovali koníky po tri hunty - ako píše Franz Hain* Keďže v roku 1894 sa GBÚ stratou odbytu striebra a pádom jeho nákupných cien  dostala do naozaj vážnych finančných problémov, pokladám za pravdepodobné, že GBÚ od plánov na nejaký nákup ďalšej lokomotívy odstúpila* 

Položme si ešte otázku kde boli stajne pre koníkov obsluhúcich Štreku? 

* Odpoveď dáva F.Hain vo výročnej správe z roku 1892. Píše, že na tieto účely kúpili dom od súkromného majiteľa nad štôlňou Schopfer. Zrejme sa jednalo o objekt, ktorý je dnes obytným domom oproti obchodu a pohostinstva "U Brámera"*

Pokladám za možné, že nejaké stajne mohli byť aj v dolnej úvrati Štreky, nad Placom. *Treba si uvedomiť že začiatkom 90tich rokov 19. storočia lokomotíva Krauss denne vyvážala okolo 120 - 140 huntov hornín, z ktorých len menšia časť bola jalovina na haldu. Do stupy sa teda malo dopravovať okolo 80-100 vozíkov rudy denne. To je vcelku hustá železničková preprava* 

Veľmi podobná, aj keď kratšia dopravná trať bola zhruba v podobnej dobe vybudovaná aj v susednej Vyhnianskej doline od Antoništolnianskeho závodu k stupám číslo 4.

 Táto železnica vo Vyhniach sa miestne nazývala „Horný Láf“, ale nezachovala sa do dnešných čias v teréne jasne čitateľnom stave, okrem pár krátkych úsekov v teréne pred tabuľou začiatku obce od Vindišlajtni.* 

Štreka prebiehajúca popred plot novovybudovaného závodu Sandrik. Foto z roku okolo 1904 poskytol O.Straka

Centrálna stupa „Na Placi“ bola spustená okolo roku 1894, teda v dobe, keď už blízka Žarnovická Huta kráľovského eráru nefungovala – bola odstavená pre technologickú zastaralosť , a tiež preto, že začala fungovať prestavaná Centrálna tzv. „Dolná“ huta v Banskej Štiavnici vybavená na tú dobu modernými technológiami na tavbu a čistenie olova, zlata a striebra. 

V prvom dieli spisu som už spomenul, že GBÚ v koncepcii budovania banských závodov o jeden a pol storočia predbehla Baťovcov. 

Nebudovali totiž len banský či kovo-spracovateľský závod samotný. 

Budovali celú infraštruktúru, včítane ubytovní technikov, vodovodov, správy závodu , kultúrneho strediska (kasína), školy, obchodu, až po miestne kostoly, aby boli zamestnanci v rámci možností spokojní a neprechádzali ku konkurencii – teda do erárnych baní.

Hámorský kostol sv. Alžbety vdovy na mieste staršieho rovnomenného dreveného kostola dokončila GBÚ v roku 1894 

Ako som už v texte spomenul, pre GBÚ bol prelomovým rokom a bodom katastrofálneho zlomu cien a odbytu rok 1893 .

 Vtedy c.k. mocnárstvo rozhodlo o prechode na monometalickú menu – teda krytú len zlatom. Neštudoval som detaily, ale predpokladám, že GBÚ malo so štátom ročné zmluvy na odbery drahých kovov, a tak odbyt striebra pre štát skončil asi  niekedy začiatkom roku 1894.

Prezidentom GBÚ bol vtedajší posledný "doživotný" riaditeľ - Rytier Róbert von Berks, synovec predposledného prezidenta únie Lothara von Berks. 

5 ton striebra ročne ,z ktorého významnú časť vyrábala pre štát GBÚ, zrazu nebolo kam predať. 

Striebro bolo také lacné, že ho nikto nechcel kupovať ako investíciu. 

Šľachtici mali striebra dostatok.

GBÚ prostredníctvom Roberta von Berks v snahe zabezpečiť si tok hotovosti vsadila na finalizáciu polotovarov – teda na výrobu hotových výrobkov zo striebra a olova, ktoré produkovali ich bane.

Keďže zrejme mali nahromadený dostatočný kapitál vo svojom finančnom ústave – Štiavnickej Sporiteľni, GBÚ začala masívne investovať.

• Na dnešné pomery bleskovo vybudovala hutu a továreň na olovené armatúry a rúry pod Banskou Belou na pozemku Bediš v roku 1894. *Dovtedy však prevádzkovali svoju vlastnú hutu na olovo a striebro, dokonca v nej aj sciedzali medené rudy s obsahom striebra.Nie som si tým na sto percent istý, ale zrejme sa jednalo o takzvanú "Hornú alebo starú hutu" v Štefultove - pri Komorovských tajchoch*

• Do predĺženia železničnej trate od Kozároviec po Hronskú Dúbravu investovala GBÚv roku 1894 10 tisíc zlatých (prvý vlak ňou prešiel v roku 1896)

• V tom istom roku 1894 osadila  a spustila GBÚ (6 marca) elektrický ťažný stroj nad Hlavnú zvážnu – úklonnú šachtu v bani Schőpfer po tom, ako vybudovala  miestnu parnú elektráreň zvanú Centrála pri Schőpferke (o tejto a podobných elektrárňach pojednám v samostatnom blogu)     

• V rokoch 1895 -96 vybudovala GBÚ továreň na strieborný riad Sandrik v Dolných Hámroch poniže bane Schopfer

• Zároveň ešte niekedy okolo roku 1885 dobudovala únia v Banskej Hodruši  Jalšovej doline pri Schöpfer štôlni vysunuté sídlo reprezentanta GBÚ – baróna Roberta von Berks-a a prebudovala aj starší kostolík v areáli Jalšovského sídla

Účelom všetkých týchto investícii bolo vybŕdnuť z odbytovej krízy.

Dochované budovy Gerambovskej Olovenej Továrne pod Banskou Belou v súčasnosti. Foto K.Ivan 

 Pôvodný plán dôvodu budovania Sandrik-u bola výroba strieborného riadu a príborov pre vzmáhajúcu sa strednú vrstvu meštiactva, ktoré sa chcelo výbavou svojich domov vyrovnať šľachte. 

Ukázalo sa však, že meštiaci striebornú výbavu nekupujú tak, ako sa očakávalo, a po krátkom čase prešli na výrobu lacnejších náhrad stlovej výbavy z alpaky. Ing. Priesol vo svojich publikáciách o Sandriku hovorí, že strieborný riad bol pre meštiakov predsa len pridrahý. *Lacnejšiu postriebrenú alpaku od striebra nikto z obyčajných ľudí nerozoznal, a tak sa chudobnejší malomeštiaci mohli pred susedmi a návštevami natriasať, že majú doma "rodinné striebro".* 

Zisky Sandriku napriek úspechom ich strieborných a alpakových výrobkov na svetových výstavách nestúpali podľa očakávaní predstavenstva, a pritom zároveň klesala ťažba v bani Schopfer, čo je vražedná kombinácia okolností. 

V roku 1903 sa ešte GBÚ vrhla na rekonštrukciu svojej elektrárne Centrála , a vybavila ju v tej dobe najmodernejšími technológiami, o čom pojednám  neskôr v samostatnom blogu.

Kríza však trvala pridlho, a GBÚ sa pomaly ale isto blížila k insolventnosti a bankrotu.

Deň B, ako „Bankrot“ pre Gerambovskú Banskú Úniu nastal 30. Apríla 1906.

Baní, úpravní, huty  a továrne v Belej sa zmocnil Kráľovský Banský Erár, 

Sandrik prevzal jej veriteľ a akcionár Uhorská Sporiteľňa, nepotrebné stavby išli do dražby. Niektoré budovy v Štiavnici prevzalo mesto., niektoré sa dražili

 Tak sa napríklad za 100 korún vydražil aj Hámorský kostol správcom žarnovickej farnosti, a odvtedy je jej filiálkou.

To bol definitívny koniec výrobnej činnosti GBÚ v revíri.

Štreka a centrálna stupa na Placi fungovala ešte do roku 1908, potom trať a úpravňu rozobrali. Očakávania GBÚ ohľadom ďalšieho zvyšovania ťažieb po otvorení hĺbkového pokračovania bohatej takzvanej "Berksovej bane" v hĺbke pod IV obzorom Schopferky sa nenaplnili, a ani snahy eráru v tomto smere neboli korunované úspechom. Stupa na Placi sa stala zbytočnou, a príliš nákladnou, preto že bola "od ruky"*
 Časť technologických celkov (parné stroje, drviareň) z Hámorskej stupy bola zrejme použitá pri ďalšom prebudovaní a rozšírení parnej stupy pri ústí druhého obzoru bane Schöpfer, preto že už postačovalo prevádzkovať len jednu úpravňu kvôli nižším objemom ťažby, a táto úpravňa bola viac „po ruke“ – hneď pri bani.

Takto neslávne dopadlo podnikanie jedného z najväčších súkromných ťažiarstiev v Rakúsko –Uhorsku.

Dnes už môžeme len teoretizovať, čo by sa ešte bolo dalo robiť pre jej záchranu.

Môj názor však je, že GBÚ urobila všetko, čo sa dalo v tej dobe a na úrovni vtedajších vedomostí urobiť .  

Čo po GBÚ zostalo v Hodruši-Hámroch? Správna budova stupy, Kvartiele, osobný a nákladný most + kostol v Dolných Hámroch, Jadro starého Sandriku spolu s budovami Kasína , Školy a Konzumu na druhej strane cesty, časť budov bane Schöpfer, Kostolík v Jalšovej, mnoho baní v Jalšovej na rôznych žilách medzi ktorými vynikajú dva horné obzory Schőpferky, a samozrejme Štreka. Tri Gerambovské vodovody v Hodruši sa už dnes nepoužívajú, ale ešte stoja.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Text Copyright Karsten Ivan, June-August 2016

Text je výhradným autorským dielom. Možno ho citovať a používať pri ďalšom výskume. Nemožno ho kopírovať a vydávať za vlastné dielo. V tlačenej forme je možné publikovať tento článok výhradne po predchádzajúcom  súhlase autora

Autorstvo fotografii a náčrtov, pokiaľ je známe, je uvedené priamo v grafických dielach alebo popisoch fotografii

* Poznámka autora PS: Prepočítal som ročné ťažby striebra GBÚ, na základe ich podkladov. Neboli také, aké som uvádzal z prebratých údajov literatúry. Určite nie 50 ton ročne, reálne sú 5-6 ton. Tak isto v staršej variante tohto textu nebol správne uvedený rok spustenia stupy na Pľaci (1891) ktorý som pôvodne prebral s literárnych podkladov. V skutočnosti nebola spojazdnená pred rokom 1893. Preto som text prepracoval, a údaje som uviedol na správnu mieru. Upravené časti textov sú označené hviezdičkami* 

Použitá literatúra a pramene informácii:

Ing. Vít Priesol: Najstaršie dejiny obce Hodruša-Hámre , vyd. 2005, tlač Aprint s.r.o. Žiar nad Hronom, ISBN 80-968914-5-6 str. 121 (informácie o Sandriku, investíciách a bankrote GBÚ. )

Ing. Magdaléna Sombathyová: Z úpravníctva v B.Hodruš na začiatku 20 storočia in Spravodaj BV Prievidza  č. 2-3 2000, 40 ročník, str. 90 (údaje o výrobe kovov GBÚ v bani Schöpfer v závere 18. storočia

Zoltán Jakab : Z dejín banských závodov v Banskej Hodruši od polovice 19. Stor. do roku 1918 in Spravodaj BV Prievidza  č. 2-3 2000, 40 ročník, str. 112 (údaje o kúpe podielov štôlní Ján bane Schopfer)  

Ing. Milan Hock, CSc. : Technický rozvoj Hodrušského baníctva v minulosti in Spravodaj BV Prievidza  č. 2-3 2000, 40 ročník, str. 128 (údaje o prebudovanie stupy štôlní Ján v roku 1880)

Ing. Eugen Kladivík, CSc. : Hodrušské baníctvo od roku 1919 do roku 1944 in Spravodaj BV 3-5/97 (údaje o parnej elektrocentrále pri bani Schopfer)

Bakoš, Chovan a kol: Zlato na Slovensku, vydal Slovenský Skauting 2004, ISBN 80-89136-21-4 (údaje o banských aktivitách GBÚ na Magurke)

Hain Franz a kol: Johannes -Josef Gerambische Bergbaunion Jahresbericht 1892  - rukopis v archíve autora (údaje ťažbe, zariadeniach, plánoch a kapacitách zariadení v jej vlastníctve)



 

údaje o ťažbe striebra v histórii vo svete 

www.silverinstitute.org

 údaje o ťažbe zlata na Comstockovej žile 

https://en.wikipedia.org/wiki/Comstock_Lode

https://en.wikipedia.org/wiki/Silver_mining_in_Nevada

www.opensourcemap.com