Banícke mýty a historická realita: Prvý banský odstrel na svete v Štiavnici?

Banícke mýty a realita : Prvý banský odstrel na svete v Štiavnici?

24. novembra 2014 o 17:14

Neviem ako Vás, ale mňa prekvapilo, keď som začal študovať históriu používania pušného prachu , že ľudia sa ním cielene zabíjajú ani nie 900 rokov. Myslel som si, že to bude takých 1200 -1300 rokov.

Vynález pušného prachu prislúcha nesporne číňanom.
 Samozrejme , nikto v číne si nepovedal niečo ako: „poďme teraz vynájsť niečo čo vybuchuje..“ Vynález tejto chemicky nesúrodej zmesi vznikol ako vedľajší produkt alchýmie, preto že už čínski panovníci túžili nikdy neumrieť, alebo prinajmenšom pridať si pár rokov života naviac, či dokonca omladnúť.

V čase vynálezu pušného prachu odborníci nie sú jednotní. Väčšinou sa prikláňajú k názoru, že alchymista Wei BoJang popísal princípy zloženia tejto substancie pozostávajúcej z sanitry, drevného práškového uhlia a síry  okolo roku 850 n.l. Ovšem vynález samotný sa pripisuje alchymistovi z dvora cisára Wu-Di z dynastie Han , teda z obdobia rokov 156-87 prnl. Nemenovaný alchymista z jeho dvora zmes namiešal a nechtiac podpálil, čo ho škaredo zranilo.

Kolegovia alchymisti spoznali potenciál explozívneho horenia tejto zmesi, a vyvinuli z neho najprv ohňostroje, používané pri oslavách. 

Schválne som použil termín explozívne horenie, preto že čierny pušný prach nie je výbušninou v pravom slova zmysle. Je to na voľnom priestranstve len rýchlo horiaca zmes. Lenže keď ho uzavriete do nejakej nádoby, ktorá obmedzí šírenie tlaku, horenie sa ešte násobne zrýchli a v podstate to vyvolá výstrel. Keby ste do stredovekého dela miesto pušného prachu naládovali skutočnú trhavinu, ktorá detonuje, delo by nevystrelilo, ale roztrhlo by ho.

Ja viem, znie to zložito, väčšine ľudí výrazy ako výbuch, výstrel, detonácia splývajú, ale baníci a pyrotechnici podľa rýchlosti horenia a citlivosti na mechanické podnety rozoznávajú streliviny, trhaviny a traskaviny.   

Neskôr,  po stáročných experimentoch začali číňania pušný prach používať na urýchľovanie a zväčšovanie dostrelu šípov lukov, či ťažkých oštepov vrhaných z mechanických katapultov. Priväzovali k nim prachové rakety.

Mongoli, ktorí od 9teho storočia nášho letopočtu útočili na čínu, boli v roku 904 prekvapení protiútokom hlučných a smradľavých prachových rakiet z čínskych šíkov. Číňanom ani takéto moderné zbrane nepomohli, a húževnatí mongoli dobyli čínu ešte predtým ako obrátili pozornosť na Japonsko, Perziu a nakoniec na Európu.

Kedy presne boli prvé delá vystreľujúce gule vyrobené, to nie je dodnes jasné. Je však zrejmé, že ich vyvinuli číňania, preto že títo po stáročia predtým dokázali majstrovsky odlievať bronz aj vo veľkých  a prepracovaných odliatkoch.

Výbušné či strelné zariadenia nazývali P´ao, čiže ohnivé kotly. Označenie prvých strelných zbraní ako „kotly“ je vlastne logické. Ak dáte na dno hlbšieho bronzového kotlíka či roztĺkacieho mažiara pušný prach a na to vložíte guľu zodpovedajúceho priemeru, máte jednoduchú strelnú zbraň, ktorú by sme dnes nazvali delostreleckým mažiarom alebo bombardou. 
Pochopiteľne novú vojenskú zbraň diaľkového ničenia mongoli prevzali do svojho arzenálu, vylepšovali a zaradili do výzbroje, často aj s ich čínskou obsluhou, preto že podrobení číňania sa zúčastňovali vojenských výprav pod vedením mongolských chánov.

Prvé známe vyobrazenie dela na pušný prach je známe z roku 1127. Arabskí a perzskí obchodníci dlhodobo obchodujúci s číňanmi s hodvábom, získali ešte v 12. storočí recept na pušný prach a ich vlastní alchymisti s pušným prachom široko experimentovali. Dokonca si zrejme po vlastnej osi vyvinuli svoje prvé strelné zbrane a použili ich v maurských vojnách proti južnej európe.

Prvá známa explózia „muničného skladu“ je známa z roku až z roku 1280 kedy pri meste Weijiang vybuchol veľký sklad pušného prachu. Cisárski vyšetrovatelia ktorí sa dostavili na miesto výbuchu o týždeň neskor zapísali, že pri výbuchu zahynulo 100 strážcov , a drevené trámy skladu boli od miesta výbuchu rozhodené 10 „li“ ďaleko, čo je asi 3,2 kilometra

V Európe však boli strelné zbrane  - najmä delá- podľa všetkého využité už skôr, než sa stal hore uvedený výbuch. Znalci sa síce nezhodujú, či boli použité delá alebo „len“  katapulty s prachom naplnenými guľami, alebo dokonca nejaký druh prachových plameňometov.

Možno budete znovu prekvapení, ale podľa všetkého boli mongolsko-čínske delá či bomby použité prvý raz na európskom kontinente veľmi blízko dnešného Slovenska pri dobývaní pevnosti Strigonium , čo je skomolenina latinského názvu pevnosti IstroGran, teda DunajHron. Máte pravdu, dnes sa táto pevnosť na opačnom brehu sútoku Hrona a Dunaja volá na maďarskej strane Esztergom, na slovenskej strane ho však voláme Ostrihomom.

Ostrihom bol po stáročia najvýznamnejšou strategickou pevnosťou Uhorska , a pár storočí dokonca aj hlavným mestom Uhorskej ríše.

John Merton Patrick z Michiganskej univerzity v roku 1961 vo svojej práci „Artillery and warfare during the thirteenth and fourteenth century“ uvádza : citujem v mojom preklade: „Meng Wu Er Ši uviedol, že Mongoli útočili s p´ao na Strigonium päť dní , kým ho dobyli , pričom mnoho Uhrov zutekalo. Na šiesty deň bolo mesto dobyté. Mocní bojovníci hádzali (strieľali?) Huo Kuan – ohnivé kotly- a hnali sa do mesta s revom a krikom. „ 

To sa stalo v lete či jeseni roku 1241, a Batuchánovej vetve Tatársko-ázijského vojska nestálo už nič v ceste pri vpáde do Uhorska po  porážke Uhrov pri Muhi na rieke Slaná v apríli roku 1241 a dobytí Ostrihomu.
Len Dunaj
Podľa niektorých zdrojov počkali mongolské hordy do zimy, potom cez zamrznutý Dunaj prešli aj s koňmi a vozmi na ľavý breh dunaja, a vpadli na dnešné Slovensko. 
Späť ku pušnému prachu. 
Pochopiteľne aj protistrane – teda „našim“, sa sem tam podarilo ukoristiť napriek porážkam nejaký ten „ohnivý kotol“ Huo-kuan či P´ao a tak sa, či už cez Taliansko, Poľsko, alebo dnešné Maďarsko a Slovensko dostali do Európy prvé palné zbrane.  

Mongolské hordy odtiahli v roku 1242 kvôli možným sporom o následníctvo na mongolský trón, ale "know-how" na pušný prach tu po nich zostal, aj napriek tomu že celé uhorsko zostalo prakticky rozvrátené, obyvateľstvo zdecimované vyvražďovaním, následným hladomorom a morovými ranami.

Pušný prach sa začal uplatňovať najmä vo vojenstve: ako nálože do diel, tarasníc, hákovníc, nakoniec aj pušiek a pištolí. 

Pri dobývaní opevnených hradov  na rovinách sa začali kopať sapy - teda cikcakovité podzemné plytké chodby plytko v hline pod povrchom, ktorých úlohou bolo dostať sa až pod základy hradieb, tam sa umiestnila veľká nálož čierneho prachu a odpálila sa. Keď v zrútenej časti hradobného múra vznikol prielom, dobyvatelia sa pokúsili vniknúť do pevnosti. 
Ale prvé sapy sú popísané až z 14. storočia . 

Týmto sa dostávame k pušnému prachu v baníctve     

Na Slovensku je v knihách a internetových stránkach všeobecne rozšírený mýtus, že 16. februára. 1627 vykonal baník z Tyrolska menom Gašpar Weindl prvý banský odstrel – teda prvé použitie pušného prachu na nevojenské účely – na svete.

 Bolo to vraj v prekope Daniel bane Horná Bíberštôlňa

Niektorí autori k tomu „zasvätene“ dodávajú, že Gašpar Weindl bol ako sapér dovedený do Štiavnice generálom grófom Jeremiášom Montecuccolim, ktorý bol príbuzným grófa Raimunda Montecuccoliho.

Tento bol v čase pokusného odstrelu principálom – teda riaditeľom – bane Horná Bieber štôlňa, ktorú vlastnila Brennerská spoločnosť. 

Fáranie šachtou v tzv. knechte zavesenom na konopnom lane a v pozadí je odstrel pušným prachom. Medirytina z konca 18 storočia 

Príslovie hovorí, že „na každom šprochu, je pravdy trochu“

Ovšem nemôžeme si nabubrelo prisvojovať  svetové prvenstvá, ktoré nám nepatria,a dookola opakovať prekrútené historické fakty tak, aby sa nám hodili „do krámu“. História nie je ohybná ako politika.

Pozrime sa preto na základné fakty: tak ako sú uverejňované dookola a omieľané ako „nemenná historická pravda“.

• Je fakt, že gróf Raimund Montecuccoli bol v čase pokusného odstrelu-odstrelov principálom v ťažiarstve Brenner, ktorému v tej dobe Horná Bíber štôlňa patrila predtým, ako sa bane zmocnil Banský erár  .
• Je fakt, že pokusný odstrel vykonal Gašpar Weindl v roku 1627 v banskom závode Horná Bíberštôlňa

To sú fakty.
Vie sa aj to, že Gašpar Weindl pochádzal zo starej baníckej rodiny ktorá pôsobila v nie príliš vzdialenom Tirolsku. Nikto už dnes presne nezistí, kde naďabil Weindl na poznatky o tom, že pušným prachom sa dá trhať aj skala. Baníci vo Weindlovej dobe, dlho predtým a dlho po tom v podstate migrovali medzi banskými revírmi úplne voľne, a klebetilo sa vtedy rovnako, ako dnes.

 Zrejme však tento nápad nebol z toho, že Weindla náhle osvietilo, aj keď vylúčiť to nemôžem. História dokázateľne ukazuje, že na niektoré vynálezy prišli premýšľavci v takmer rovnakom čase nezávisle od seba na miestach značne od seba vzdialených.
  

Všetko ostatné, uvedené vyššie zvýrazneným písmom, sú však už len domnienky od nekritických preberateľov informácii.
 Hoci banskí historici  ako Lajos Litschauer, Jozef Vozár, prof. Franz Kirnbauer už dávnejšie – prakticky od začiatku 20 storočia -  uviedli opakovane fakty, ktoré vyvracajú údajné pravdy o vynáleze trhania skál v baniach pri Štiavnici, ich bádania sú ako keby programovo prehliadané, a stále sa držíme zjednodušení, ktoré však ohýbajú históriu.  

Dnes sa považujú za písomne doložené a nesporné nasledujúce pokusy s odstrelmi hornín v podzemí banských prevádzok, ktoré predchádzali pokusu Gašpara Weindla z roku 1672:

• V roku 1573 až 1574 použil baník Giovanni Battista Martenengo v baniach na striebronosné olovo Schiao pri meste Vincenza odstrely pušným prachom , vo vyvŕtaných dierach v hornine na rozšírenie dopravnej kapacity hlavných fáracích diel. Martenengo vývrtmi v stenách šácht tieto rozšíril, aby sa nimi dalo dopravovať viac rudy a vzduchu. Mimochodom stalo sa tak s veľkou nevôľou a obavami majiteľov baní. Martenengo bol síce podľa všetkého vôbec prvým baníkom, ktorý použil pušný prach na trhanie hornín, ale podľa písomných záznamov to bol čudák, a považovali ho za poloblázna. Je síce pravda, že záznam o Martenengovom pristreľovaní šácht pušným prachom pochádza zo zápisu Filippo de Zorzi až o dvadsať rokov neskôr , teda z roku 1594, ale to nie je až také podstatné. Tak či onak, bolo to 30 až 50 rokov pred Weindlovým praktickým odstrelom. 
• 1617 sa strieľalo pušným prachom hornina v podzemí baní Le Thillot vo francúzskom Lotrinsku na úbočiach hôr v Ardennách
• 1621  odstrel v železných baniach Capo Corso, Korzika
• 1624  odstrel v baniach Rossiglione, Ligúria, Taliansko
• 1625 odstrel v bani Giro Magny, Francúzsko
• 1626 odstrel v baniach pri Chateau Lambert, Francúzsko 
• 1627 odstrel v bani závodu Hornej Bíber štôlni na Piargu

Aby nedošlo k nejakej lokálpatriotizmom motivovanému spochybňovaniu vyššie uvedených dát, a aby bolo jasné: vo všetkých prípadoch sa jedná o regulérne odstrely hornín vložením nálože pušného prachu do krátkych vývrtov alebo hlbokých zásekov v rastlej hornine, nejednalo sa o podloženie nejakého balvanu v bani náložou pušného prachu.

Ako to teda bolo s tým "prvým" odstrelom v štiavnických baniach?

Zápis Komisie Banského Súdu v zložení: Putscher G., Pistorius G., a Spilberger Ch. datovaný 16. 2.1627 pre hlavného Komorského grófa hovorí, že komisia si prehliadla výsledky pokusného banského odstrelu ,ktorý bol vykonaný za ich prítomnosti 8 februára 1627 (Ladislav Litschauer tvrdí že sa tak stalo 3.2.1627) Kasparom Weindlom v bani pod úrovňou hlavnej Bíber štôlne – v dnešnej štôlni Božie Požehnanie. 
Výsledky odstrelu po prehliadke banských diel a výdrevy komisiu uspokojili, preto že píšu „ Ako v šachtách, na stenách chodieb ,tak aj na počve sa strelné práce celkom osvedčili“ 

Z textu zápisu nám vyplýva, že Weindl zrejme pripravil pokusné odstrely na viacerých miestach štôlne Božie Požehnanie bane Oberbieber, menovite pri hĺbení šachty alebo úpadnice, pribierke počvy a v ulme už kladivkom a želiezkom predtým vyrazenej chodby.

Správa ďalej uvádza že: „Ačkoľvek sa niekedy tvorí dym, tento sa predsa len po štvrťhodine stráca a nezaviní pánom žiadne škody. Ale častý odstrel nerobil by dobre, lebo ostatné osádky baníkov v rudných poruboch a úpadniciach boli by hatené vo svojich prácach, ak by sa mali tieto častejšie zastavovať.

Pokladáme za vhodné nasadiť strelné práce v prekope Daniel, kde sú pekné rudné výskyty, ktoré sú však hodne tvrdé a niet nijakých haviarov, ktorých by tam bolo možné nasadiť“  

Weindl dal  ďalej do zápisu banského súdu napísať, že sa do odstrelov tvrdej rudy v prekope Daniel môže pustiť, ale bude potrebovať 40 – 50 baníkov. Pokiaľ mu úrad Komorského grófa dá na cestu peniaze a sprievodné listiny, vie týchto baníkov zabezpečiť z Tirolských banských revírov ( Weindl pochádzal z Rakúskeho Tirolska, povodia Innu, kraja so slávnymi starými baňami pri Schwazi. Jeho otec bol banským úradníkom v tamojších c.k. baniach).

Toľko zápis.

Tu je jeho fotokópia z Štátneho ústredného Banského Archívu B. Štiavnica

Teda, ako vidíme, nebol  žiadny prvý odstrel na svete, zo dňa  16.2.1627,  uskutočnený v Daniel prekope.
Niekto listinu prečítal len tak hala-bala, a ostatní opakujú jeho omyl stále znovu, do omrzenia, miesto toho aby si informácie preverovali. 

V skutočnosti sa tento odstrel konal 8.2.1627 v štôlni Božie požehnanie.

Tento odstrel bol v Európe síce „až“ šiesty, ale bol to prvý riadny pokusný odstrel hornín pušným prachom zdokumentovaný komisiou odborníkov, ktorý sa zo všetkých tých predchádzajúcich izolovaných pokusov ako technológia razenia a dobývania naozaj ujal v praxi, a práve až zo Štiavnice sa rozšíril do celého sveta.

Toto je skutočný skok v baníckej technológii, ktorý štiavnickým baníkom nikto nikdy „neodpára“

Mimochodom, Gašpara Weindla do Štiavnice nemohol priviesť generál Jeremiáš Montecuccoli.

Z jednoduchého dôvodu:

Gaspar Weind prišiel do Štiavnice okolo roku 1623 - 1624.

Neskorší generál Jeremiáš Montecuccoli mal v tom čase 16 rokov .
V roku 1627 bol Jeremiáš vojakom u svojho strýka.

 Kapitánom pešiakov sa stal o 2 roky neskôr.
Generálom sa Jeremiáš Montecuccoli stal až o 25 rokov.....

To, či Weindl neopozeral trhacie práce počas vojenskej služby vo Francúzsku, nie je doložené, ani vylúčené .

 Nevie sa ani naisto, či vôbec bol pri vojsku sapérom, ako sa zvykne uvádzať. Každopádne sa vie že pochádzal z oblasti Schwazu dnešného Tirolska, kde bol jeho otec banským úradníkom.
Mal teda vždy bližšie k baníctvu, ako k vojenskej službe. Ak na vojenskej službe bol, tak asi len ako dobrovoľník, preto že baníci do armády rukovať ani za vojen nemuseli. Ťažba surovín bola pre panovníkov dôležitejšia, a vo vojsku  mohli umierať aj roľníci či drevorubači. Na druhej strane, keď to bolo potrebné a v štátnom záujme, baníci v armáde pôsobili ako špecialisti na hĺbenie a razenie chodieb, priekop, kazemat v pevnostiach. Prípadne tiež vypomáhali sapérom. 
  

Čo sa naisto vie, je to, že Weindl bol za úspešnú demonštráciu odstrelu a úspešné zavedenie tejto metódy v masovom merítku odmenený doživotnou rentou a technickou funkciou.
Nikdy nebol z tejto funkcie zhodený, hoci, ako ukazujú niektoré neskoršie písomnosti, pracoval podľa svedectiev jeho súčasníkov dosť intenzívne na tom, aby svojich nadriadených a  mecenášov rozčúlil, hlavne svojím ožranstvom a grobianskym správaním v opilosti.
História sa opakuje, ani Weindl , podobne ako prvý zaznamenaný banský strelmajster Martenengo, asi nebol psychicky celkom vyrovnaný.

Takže tak.

 Nemusí sa Vám páčiť, že zdôrazňovaním opravy zažitých rozprávačiek búram mýtus o prvom odstrele na svete v Štiavnici.
Prvenstvo banského odstrelu Štiavnici evidentne nepatrí, darmo sa tu v našom revíri týmto chválime. Ak tvrdíme, že na Piargu sa strieľalo prvý krát na svete, tak pierka,  ktorými sa tu predvádzame, sú z celkom iného vtáka.

 V štiavnici sa však úspešným komisionálnym odstrelom podarilo zaviesť odstrely hornín čiernym trhacím prachom do banickej praxe ako technológiu, čo bol z pohľadu baníctva OBROVSKÝ technologický pokrok, ktorý výrazne zlepšil toto prastaré odvetvie. Ovšem bolo treba dodržiavať aj bezpečnosť zaobchádzania s pušným prachom. Už v roku 1628 došlo k prvému "smrťáku" v bani keď baníkovi Vavrincovi vybuchla nálož rovno do hornej časti tela.

Baníci sa s touto technológiou museli naučiť pracovať. Na druhej strane rozvoj trhacích prác umožnil prudký rozvoj prachárskeho remesla, sústredeného najmä v okolí dnešnej Banskej Bystrice - Sielnice, kde sa vyskytovalo niekoľko tzv. "mlynov" na strelný prach pre bane.

  Históriu síce dookola opakované nepodložené informácie trochu krivia, ale časom sa znova narovná. Možno som k tomu svojou troškou do mlyna prispel aj ja.

Zdar Boh a banským odstrelom v podzemí prajem zdar obzvlášť!


K.Ivan, december-január 2014 - 15
 

Použité zdroje informácii a literatúra
 

Zborník  prednášok konferencie Trhacie práce v baníctve 2002, prednáška prof. Dr. Ing. Franz Kirnbauer: Dejiny strelných prác v baníctve, Viedeň

Martin Lynch: Mining in World history, vyd. Reaktion Books Ltd. London 2002,ISBN 1861891253 verzia Google books

Heinz Walter: Bergknappe číslo 30, Švajčiarska federácia, 4/1984, PDF súbor

Rafaello Vergani: The civil uses of gunpowder: demolishing, quarrying and mining (15th-18th centuries) A reappraisal. PDF súbor, November 2012

Litschauer Lajos: Selmécbánya, Hont Megye, stať Hont vármegye és Selmeczbánya sz.kir. város Tartalomjegyzék, odsek Weindl Gáspár robbantó kisérlete.  Kniha vydaná 1900´Budapest , stránka http://mek.oszk.hu/  preklad Ing. Jozef Fazekaš

Wikipedia.org ,vyhľadávania na heslá : gun powder, schiesspulver, Montecuccoli,

Štátny ústredný banský archív, fond Banský súd Banská Štiavnica, inv. č. 102 (Protokol banského súdu).

Wikipedia: History of Gunpowder

John Merton Patrick  „Artillery and warfare during the thirteenth and fourteenth century“ Michigan university 1961

Ďakujem tiež pani riaditeľke ŠÚBA Mgr. Lucii Krchnákovej za zaslanie kópie originálneho zápisu banského súdu

Vyššie uvedené dielo je autorským dielom K.Ivana. Je možné pracovať s ním, používať ho ako podklad, citovať ho. Nie je možné ani prijateľné kopírovať ho elektronicky a uvádzať ho ako vlastné dielo aj po prípadných zmenách a doplnkoch. Na publikovanie diela v tlačenej forme sa vzťahuje copyright a je potrebné konzultovať s autorom. Ďakujem za pochopenie