Pamiatky UNESCO Hodruša-Hámre - Sádzanie ohňom v dobývkach Rabenstein

Ohňové dobývky Rabenstein v Banskej Hodruši

(text bol napísaný v Decembri 2012. V roku 2013 v zborníku Montánna História vyšiel článok iného autora ktorý riešil rovnakú tematiku týchto dobývok. Preto nebol tento text doteraz publikovaný. Samozrejme, pri analýze rovnakej problematiky nutne musíme dôjsť k  podobným záverom. Napriek možným podobnostiam  sa však jedná o úplne nezávislý autorský text, ktorý vznikol skôr, ako vyšiel spomínaný príspevok v Montánnej Histórii)

Dobývanie nerastných surovín a ich rozpojovanie žiarovou metódou – sádzania ohňom- je jednou z najstarších používaných technológii všeobecne rozšírenou po celom svete. Najprv sa pomocou ohňa ešte v dobe kamennej dobývali minerálne farbivá – okry a pazúrik. Dôkazy o rozpojovaní týchto surovín ohňom sa do dnešných dôb zachovali napríklad v Škandinávii.

V dobe medenej (7000 prnl ) sa oheň dokázateľne používal na rozpojovanie  medených rúd napríklad v Južnom Francúzsku – Okres Hérault , ale tiež napríklad na dobývanie chalkopyritu  na ložisku Rudna Glava v dnešnom Srbsku (cca. 5000 prnl.) Ďalšie dôkazy o používaní ohňovej metódy pri dobývaní medenej rudy nasledujú z doby bronzovej – napriklad z ložiska Schwaz-Brixlegg v Tyrolsku, Rammelsberg pri Goslare Tyrolsko  alebo z dobývania zlata na ložisku Goleen v grófstve Cork v Anglicku (3300 – 1100 prnl) aby sme spomenuli aspoň širšie okolie dnešnej Európy.

 Mnohé ďalšie dôkazy o využívaní ohňa na uľahčenie dobývania húževnatých hornín a minerálov máme z Malej Ázie, oblasti Kaukazu, Indie, Egypta, Severnej Afriky a mnohých iných lokalít. V helénskej a rímskej dobe bolo sádzanie ohňom všeobecne rozšírenou  banskou metódou v  odolných horninách v gréckych baniach- Laurion, a mnohých rímskych baniach na zlato ,striebro a meď .

 Menujme z mnohých aspoň  Alburnus Magna (Rosia Montana, Au) Rumunsko , Rio Tinto na zlato a striebro v dnešnom Španielsku a mnohé iné- napríklad dobývanie cínových greisenov, aj keď od doby železnej sa sádzanie ohňa už kombinovalo  s použitím nástrojov na kresanie a tesanie hornín. 

Sádzanie ohňom ako dobývacia a raziaca pomocná technológia  pretrvala až do 19 storočia v odľahlých regiónoch Škandinávie bohatých na drevo.

Prvé písomné zmienky o použití ohňa na rozpojovanie hornín nájdeme (paradoxne) napríklad v Starom Zákone (Kniha Jeremiáš 23, 29, (cca. rok 628 prnl.)) , vo viacerých knihách rímskych  historikov Plínia Staršieho, Lívia a ďalších. V stredoveku podrobnejšie metódu sádzania ohňom rozobral Georgius Agricola (De Re Metallica Libri XII)  v Piatej knihe

V rudnom obvode Štiavnických vrchov sa nedochovalo veľa montanistických pamiatok odkazujúcich na používanie sádzania ohňa pri razení chodieb a dobývaní žíl. Staršie dôkazy o sádzaní ohňom zotrela mladšia stredoveká a novoveká ťažba pri návratoch ťažiarov do starších dobývok po zvládnutí technologických problémov úpravy chudobnejších drahokovových rúd. Menší rozsah  stôp po ohňovom dobývaní nájde cvičené oko montanistu na povrchových dobývkach Starého Mesta pod vrchom Glanzenberg na východe polymetalickej žily Terézia.

O to viac poteší montanistov pomerne rozsiahly  súbor veľmi dobre zachovaných ohňom razených chodieb a dobývok na žile Rabenstein  a časti žily Jozef pod skalným bralom Rabenštajn (miestne tiež Romrštán alebo Havraní kameň) v Hodrušskej doline.  Dobývky sa tiahnu v dlhom pásme od žilného uzla križovania prakticky kolmej časti žily Jozef  priamo pod skalným bralom-  tu vydobytej  tiež ohňom – a pomerne plytkej klesajúcej žily Rabenstein dobývanej v starších dobách ktorým sa budeme venovať podrobnejšie.

Pôvod mena Havranieho kameňa  nemôžeme odvádzať od mena jedného z štiavnických komorských grófov (Rabenstein –Dittrichstein) preto že toto rodové meno pochádzalo z českého panstva a rovnomenného hradu, a dobývky sú podstatne staršie ako 17 storočie, kedy pôsobil gróf Ditrichstein. Skalný východ brala vyčnieva zo svahov hlbokých lesov, v okolí dodnes hniezdia krkavce, takže meno lokalite pravdepodobne  dali tu sídliace havrany a výrazná poloha.

 Miestna povesť dokonca odvodzuje názov od slova Römerstein (Rímsky kameň) a údajnej rímskej pozorovateľne na vrchole brala, ktorého časť sa zrútila do doliny po zemetrasení v 15 storočí. K jednej rozprávke sa ešte vrátime na konci tohto príspevku.

Bralo Rabenštajn je len niekoľko stovák metrov vzdialené od prastarej výšinnej cesty , ktorá po tisícročia spája hraničné sedlo Poiplia Červená Studňa cez Hadovú a Rumplovskú , Kerling a Vrchy s Pohroním, kde vyúsťuje neďaleko strážneho hradu Revište .  V okolitých lesoch sú rozľahlé pingové ťahy a polia žíl Jozef a Umbruch prechádzajúce z Hodrušskej doliny  do Vyhnianskej doliny k starej baníckej osade Hadová a Banky.

  Východy spodných žíl Rabenstein pod skalnou plošinou

Najprv však uvedieme niečo z teórie sádzania ohňa  ako dobývacej metódy. Aby bolo možné (a nutné) použiť otvorený oheň na drobenie horniny, musí sa stretnúť  naraz niekoľko prírodných faktorov vo vzájomnom súzvuku:

• Smer a sklon dobývanej žily: Ohňovou metódou sa dajú najlepšie dobývať veľmi strmé až zvislé žily pri ktorých nezáleží na smere, alebo naopak plytké žily, ktoré však musia v smere dobývania postupne klesať aby dym z ohňov mohol pod stropom stúpať k ústiu dobývky na povrch . Smerne stúpajúce žily a žily so sklonom medzi 30 – 70 stupňov sú na sádzanie ohňom menej vhodné, resp. vyžadujú postupy a technické opatrenia, ktoré dobývanie  predražujú (vystužovanie, zakladanie jalovinou, razenie vetracích komínov a podobne) 

• Vhodná húževnatá  hornina:  sádzanie ohňa je najúčinnejšie v silne prekremenelých horninách, niektorých húževnatých dolomitoch, ankeritových žilách. Hornina musí účinkom zohriatia znížiť svoju pevnosť v tlaku, v ideálnom prípade vplyvom zmeny napätí praskať.

• Dobývaná žilovina musí mať vhodné mineralogické zloženie: bez arzénu, antimónu, ortuti, málo olova a ďalších ťažkých kovov ktoré sa ľahko tavia a odparujú. V opačnom prípade prichádza k ťažkým otravám baníkov. Ideálne sú obsahy sírnikových rúd, ktoré sa vplyvom pôsobenia teploty ešte v žilnom masíve vypražia a sú následne vo forme oxidov kovov ľahko spracovateľné v jednoduchých peciach

• Dostatok vhodného palivového dreva v bezprostrednom okolí bane, inak stúpajú náklady na jeho prípravu a dopravu (drevo je potrebné spíliť a pokálať rok pred použitím, aby sa dobre vysušilo)

• Vhodný terén v okolí  východu žily na povrch – do bane by nemali príliš veľmi vnikať povrchové vody. Zdroj vody pri sádzaní ohňom nie je dôležitý, pretože skala sa po rozpálení neochladzovala oblievaním ako si ešte neskôr povieme.

V krátkosti si zhrňme postup:

V dobývacom páse rudnej žily, alebo v čelbe razenej chodby sa  na železné rošty pre lepší prístup vzduchu, alebo len tak priamo na kameň nakladie hranica suchého, pokiaľ možno tvrdého dreva. Hranica sa zo zadnej strany sa postaví múrik z vlhkého  ílu alebo kameňa na sucho , prípadne sa naň zo strany ohniska rozložia alebo poopierajú  vhodné platne ohňovzdorného kameňa.

Neskôr sa používali železné plechy na usmernenie žiaru k rudnej žile. Hranica sa spravidla v piatok alebo v sobotu zapáli a nechá sa zhorieť. Po návrate v pracovný deň sa popol oddelí od vypálenej hliny a kúskov rudy (preoseje), popol sa odloží na predaj, preto že je to cenná surovina pre hutníkov na výrobu keramiky, sklárov ako prísada do "kmeňa"  a pre koželuhov kvôli  relatívne vysokému obsahu sodného lúhu . 

 Popraskaná vypražená ruda roztrhaná vnútorným pnutím v tvare väčších alebo menších lupienkov sa poosekáva čakanmi a želiezkami až na celistvú skalu, pozornosť sa venuje aj stropu vystavenému pôsobeniu horúcich spalín, pár a kyselín z dymu. Cyklus  je ukončený, po niekoľkonásobnom opakovaní  postupu sa prípadne kresaním priberie počva, na ktorej stáli múriky na usmerňovanie žiaru ohňa.

   

V prípade drahokovových žíl Rabenstein a časti žily Jozef sú splnené všetky vyššie uvedené predpoklady na použitie sádzania ohňa. Žiarovou metódou vydobytá časť Jozef žily je zvislá, naopak  žila Rabenštajn je plytká, uklonená iba do 20 stupňov v smere sklonu, západo- východného smeru so  sklonom k juhu.  Nie je teda zhodného smeru a sklonu ako väčšina Hodrušských žíl, a preto je považovaná za staršiu. 

V nadloží a podloží oboch žíl je silne prekremenelý granodiorit, rudnou aureolou zmenený  na masívny kvarcit. Samotné žily sú tvorené prevažne bielym húževnatým kremeňom, v ktorom sa vyskytuje malý podiel karbonátov, striebornými a zlatonosnými minerálmi  boli argentit, stefanit, pyrargyrit a pyrit s markazitom. 

V dobe sádzania ohňom sa v okolí rozprestierali rozsiahle dubové bučiny a bukové dubiny, teda kvalitné tvrdé drevo s veľkou výhrevnosťou. Dnešné lesy v okolí sú zmiešané dubiny/bučiny s jedľou bielou a smrekom obyčajným, tiež smrekovcom opadavým, avšak mäkké rýchlorastúce dreviny tu boli vysádzané po vyčerpaní pôvodných lesov na banskú výstuž a uhliarstvo pre huty, len ostatných 300 rokov, sú teda umelé .

Dobývky pod bralom Rabenstein sú po generácie známe, . Osobne som ich navštívil už viackrát, ale až po ich fotodokumentovaní s ďalšími kolegami pri pohľade na ich plné osvetlenie na fotografiách sme si s baníckymi kolegami uvedomili, na čo sa to vlastne pozeráme. Dobývky a štolne razené po žile Rabenstein sú nepochybne razené sádzaním ohňa, v rozsahu aký v dochovaných baniach v oblasti Štiavnických vrchov nemá obdobu.

Horná dobývka na Rabenstein žile - pod bralom. Všimnite si oblé "lavóry" na strope aj spodku dobývky

Dobývka priamo pod skalnou vežou Rabenstein je  všeobecne známa, menej známe sú najkrajšie dobývky na východe žily v kolmej skalnej stene ku ktorým je vysekany starcami chodník – skalná rímsa na výraznej tektonickej potuche. 

Touto sa k dobývkam dopravovalo drevo a odnášala nasekaná ruda na spracovanie.

Dôkazom sádzania sú tvary zanechaných banských diel , podľa ktorých je táto technológia u nás aj vo svete jednoznačne identifikovateľná. Sú to polguľovité, šošovkovité duté tvary v stenách a strope dobývok o ktorých spoluautori fotografii  a montanistickí kolegovia  trefne vyjadrili,že vyzerajú ako keby dobývky nejaký obor hĺbil velikánskou zmrzlinárskou naberačkou, alebo pripomínajú odtlačky holého zadku v mäkkom snehu. Okrúhle sú aj tvary profilov ohňom razených štôlní  - kruh,elipsa, vajíčko, stojatá šošovka.

ohňom razená chodba vyrazená do podložia Rabenstein žily tvaru pretiahnutej stojatej elipsy

Steny štolní ani dobývok väčšinou nenesú známky kresania preto že železné nástroje , nech už boli akokoľvek kalené, v kremenci zlyhávajú.

 Napriek alebo práve vďaka tomu sú steny ohňom razených chodieb a steny dobývok až neprirodzene hladké, ako keby omietnuté. V strope ohňom razených chodieb a všetkých sú početné známky opálenia a očadenia hornín  ktoré nezotrela ani poltisícka rokov od ukončenia používania ohňa na razenie a dobývanie.

V iných revíroch sa v ohňom razených dobývkach často nachádzajú stopy po priberaní a kresaní  počvy, nakoľko jednotlivé nakladené hranice dreva  rozhorúčujú horniny v dobývanom páse a v strope, ale účinok žiaru ohňa  smerom k počve  chodby alebo dobývky je slabý. Následkom toho na počve dobývky  zostávajú zvyčajne „zuby“ nerozrušenej rudy ktoré sa musia- ako sme vyššie uviedli - následne priberať.  V prípade ohňových dobývok na Rabenstein žile stopy po pribierke počvy dobývok nájdeme len  v časti jednej z dobývok priamo pod bralom neďaleko od vstupnej prerážky. Vo väčšine dobývok  na Rabenštajn žile je totiž počva dobývky tvorená listerickou plochou- „hlaďákom“  alebo ak chcete – tektonickým zrkadlom, od ktorej sa ruda prirodzene oddeľovala.

Výrazné duto-oblé tvary v nadloží žily po ohňovom dobývaní 

Nemenej zaujímavým fenoménom zo sádzania ohňom sú až neuveriteľne subtílne občasne  ponechané piliere na podopretie stropu dobývok. Väčšina z nich nemá prierez s plochou väčšou ako 0,5 m štvorcového. Napriek tomu nie sú rozpraskané  a stále držia, preto že kameň nebol narušený trhacími prácami.

Súbor ohňových dobývok zahŕňa 3 väčšie dobývky  a niekoľko menších na Žile Rabenstein, niekoľko ohňom razených sledných chodieb a odvodňovacích prekopov , jedna ohňom razená chodba do podložia žily. Tiež je tu ohňovou metódou vydobytý úsek kolmo postavenej žily Jozef na križovaní  s Rabenstein žilou priamo pod rovnomenným bralom. Sú  tu rozšírené tiež povrchové kresané a ohňové dobývky. Z novšej doby tu nájdeme najmenej jeden kolmý pekne kresaný komín štvorcového prierezu po  nadložnom odžilku.

polostrmá žila vydobytá ohňom.V strope sú oblé tvary, na spodku tektonický "hlaďák"

V súčasnosti sa pokladá za pravdepodobné, že znalosť technológie sádzania ohňa do stredoslovenskej banskej oblasti so sebou priniesli baníci prisťahovalci z Tirolska, Korutánska a Saska, pozývaní uhorskými panovníkmi pred a po tatárskom vpáde (1241-1242) a následných hladomoroch a morových ranách, ktoré vyľudnili beztak riedko obývané oblasti. Nemožno však bezpečne vylúčiť ani miestne používanie tejto metódy ešte od keltských čias.

O veku ohňových dobývok sa zatiaľ môžeme len dohadovať.  Niekoľko stovák  metrov od Rabenštajnu je osada Hadová (starší názov Horný Dvor/Majer) , ktorá je spolu so štiavnickým Starým Mestom, Belou a Piargom považovaná za jedno z najstarších centier baníctva v celej oblasti. Možno teda oprávnene predpokladať ,že na žile Rabenstein sa podzemne dobývalo sádzaním ohňa  v 13 – 14 storočí.  Možno však skôr.

 Svetlo do tejto problematiky by vniesol špecializovaný montanisticko - archeologický výskum, zameraný napríklad na analýzu uhlíkov z používaného dreva. Relatívne presne vieme však povedať , že sádzanie ohňom bolo pravdepodobne v 16 storočí (ak nie skor) už silne obmedzené kvôli vysokej spotrebe dreva a vyčerpanosti okolitých lesov. 

  

Dovoľte mi prosím ešte jednu poznámku. Autor navštívil viaceré banské múzeá, mnohé s podzemnou expozíciou doma aj v zahraničí. Takmer v každej bani –skanzene majú exponát – sádzanie ohňa, a to dokonca aj v revíroch , kde sa takáto metóda nikdy nepoužila alebo nedala používať. A v každej takejto bani sprievodca návštevníkom vysvetlí, že po dohorení ohňa sa rozpálená skala poliala vodou, aby popukala od zmeny teploty. Dúfam, že ste sa nad týmto tvrdením pozastavili, a že si viete predstaviť, čo by sa vám v podzemnej čelbe alebo dobývke spravidla veľmi malého prierezu stalo, keby ste na rozžeravenú skalu chrstli vedro vody...

Tento postup možno použiť v obmedzenej miere, pokiaľ ohňom POVRCHOVO dobývate strmo alebo kolmo uloženú žilu.  Pokiaľ by ste to urobili v podzemí a nemáte strop dobývky aspoň 4 metre nad sebou keď stojíte, ste mŕtvy alebo prinajmenšom ťažko oparený baník. 

Schladzovanie vodou je jednoducho dobre vypadajúca  rozprávka pre laikov, v bežnom podzemí  pri sádzaní ohňom v malej hrúbke žily však prakticky nepoužiteľná.

Odvodňovacia štôlňa menšieho  takmer kruhového profilu razená ohňom pod Rabenstein žilami

Posledné pokusy s rozpojovaním hornín pomocou ohňa v Štiavnických vrchoch boli vykonávané v 19 storočí  príznačne tiež v Hodruši v bani Schöpfer. Výsledky rozpaľovania horniny naftovými horákmi usmernenými do miestneho kremeňa vykonávané Stočesom v roku 1922 ukázali dobrú účinnosť  pri rozpojovaní hornín, ale tiež  ekonomickú nevýhodnosť proti už klasickým vrtno trhacím prácam na rozpojovanie hornín. Kruh ohňovej metódy dobývania a razenia sa nám náhodou v priebehu vekov teda uzatvára tiež v Hodruši.

Rozsah a zachovalosť pozostatkov ohňového razenia a dobývania na žile Rabenstein  má mimoriadny význam nie len v Štiavnicko-Hodrušskom rudnom obvode. 

Podľa vedomosti autora a kolegov montanistov je nateraz  jedinou  zachovanou pamiatkou takéhoto druhu  na Slovensku vyskytujúcou sa v takomto meradle. Niečo podobné,ohňovú dobývku veľmi malého rozsahu, sa dá vidieť na podložnej žile Špitálerského Glanzenbergu.  Rabenštajnské ohňové dobývky sú však voči špitálerskej doslova obrovské.  

Použitá Literatúra a zdroje informácii: 

Wikipedia: Fire setting, Feuersetzen

Agricola Georgius: De Re Metallica Libri XII, Basel

Bergknappe 104 (1/2004)  článok Feuersetzen PDF článok spolku Graubunden, Švajčiarska federácia

Zborník Banského Výskumu Bevex, konferencia Hodruša 1997 a 2003

          

Text copyright : Ing.Karsten IVAN, OZ Kerling, Hodruša-Hámre December 2012.

Foto copyright : L. Lužina, K. Ivan, 2012