Translate

pátek 15. dubna 2016

Tajné a únikové chodby z pohľadu banského technika

Skoro každý hrad , zámok, kaštieľ, kláštor či dokonca aj menšie pevnostné stavby ako opevnené majere prípadne kostoly na Slovensku sú opradené povesťami o tajných únikových chodbách. 

Niekedy sú farbisto vykresľované aj kilometre či dokonca desiatky kilometrov dlhé chodby – na susedné hrady, zámky, do vedľajších miest či dedín, popod rieky, a podobne. 
Občas je naznačované, že v niektorých chodbách sú ukryté poklady alebo nejaké strašné tajomstvá hradných pánov. 
V tajných chodbách bývajú na neopatrných a nezasvätených návštevníkov nachystané rôzne smrtiace a zákerné pasce, prepadliská a nástrahy á la filmy Indiana Jones, prípadne ich pred neželanými návštevníkmi po veky strážia kostlivci, rytieri, duchovia či nejaké obludy, poťažmo aspoň účinné prekliatia.

U väčšiny takýchto „zaručeno-neuveriteľných“ , a ja dodávam že väčšinou aj NEOVERITEĽNÝCH správ o podzemných chodbách sa popis začína napríklad : „Hovorí sa, že...“  „Povesť o tunajšom hrade nám hovorí, že....“ "Od hradu údajne vedie tajná chodba až ku..." a tak ďalej a tak podobne.

 Pocit tajomna a neurčitého nebezpečenstva v čiernych tmavých chodbách hlboko pod zemou je to, čo vo väčšine ľudí vyvoláva príjemné mrazenie , ktoré si takmer každý s výnimkou klaustrofobikov aspoň na chvíľu rád v obmedzenej miere užije.
Cudzie temné a stiesnené prostredie, alebo aspoň jeho predstava jednoducho vo väčšine ľudí zvyknutých na denné svetlo vyplavuje trochu adrenalínu. 
Ľudia majú radi tajomno, a sú náchylní veriť veciam, ktoré z neznalosti často považujú za možné.

Toto pojednanie nemá za cieľ „rozkopať“ všetky povesti, rozprávky a legendy, ktoré sa kedy o podzemných chodbách hovorili, popísali prípadne natočili.
Je to len triezvy pohľad technika, ktorý chce pre ľudí neznalých detailov , nadhodiť problematiku razenia a hĺbenia podzemných diel a problémov, ktoré sa pri tom museli v minulosti ale v podstate aj dodnes musia prekonávať. 
Rozdiel je len v tom, že dnes už máme technológie a techniku.

Ak naozaj pevne veríte tomu, že od toho "Vášho" hradu či zámku vedie kilometre dlhá tajná chodba, radšej už ďalej nečítajte. 

Predsa len čítate ďalej?

Tak potom nepovedzte, že som Vás nevaroval!

Je mi jasné, že na svete existujú stovky a možno tisíce podzemných chodieb, ktoré boli vybudované ako únikové cesty pre cesty poslednej záchrany obrancov miest, pevností, hradov a iných obytných či bojových štruktúr. 
Lenže opevnených štruktúr z minulosti existujú desaťtisíce, možno státisíce, a tak sú skutočné tajné chodby skôr výnimkou potvrdzujúcou pravidlo, že väčšinou takéto chodby skôr nie sú, ako sú. 
 
Z môjho pohľadu postaviť na nejakom vhodnom brale kamenný hrad nie je až taký problém.
Kamenné obranné hrady sa „vyrojili“ na našom území Horných Uhier najmä po Tatárskej katastrofálnej invázii v rokoch 1241-1242. Bolo to obdobie hromadných prestavieb hradov z drevených na kamenné - výšinné. 
Koncepcia dovtedajších stavieb drevených horľavých hradov s vodnou priekopou či bez nej , sa  po Tatároch ukázala ako nedostatočná. 
Tatári so sebou priniesli podľa všetkého nové zápalné zbraňové systémy „gréckeho“ ohňa, pušného prachu, rakiet, a zdá sa že aj prvých strelných zbraní – mažiarov a tučných krátkych kanónov.

Jedine masívne kamenné hrady sporadicky rozmiestnené v krajine odolali ničivým nájazdom tatársko-mongolských vojsk. Pohyblivé tatárske vojsko sa zriedkavo zaoberalo obliehaním hradov. 
Nemali na to čas, a tak kamenné hrady väčšinou odolali, preto že ich hlavné tatárske voje jednoducho obišli. Lenže zároveň plošne zničili všetko dookola do veľkej vzdialenosti, čo malo zdrvujúci dopad na ekonomické zázemie hradov, ktoré odolali. 
Nie však vždy mocný opevnený kamenný hrad či mesto obišli – napríklad už vtedy dobre opevnený Ostrihomský hrad ako hlavné mesto Uhorska úspešne obliehali, a nakoniec aj dobyli a spľundrovali.

 Predstavme si, že ste mocný feudál, a chcete si postaviť hrad slúžiaci na ochranu a obranu Vašich záujmov – teda ovládanie časti územia a jeho zdrojov.  
Ak máte dostatok poddaných, finančné zdroje, staviteľa, potrebujete len zorganizovať zber alebo lámanie kameňa, zabezpečiť dostatok stavebného dreva, páleného vápna, ílu, dopravu materiálu a pár murárskych majstrov ktorí to budú viesť, podriadení hlavnému "architektovi" hradu. 
K tomu pár kamenárskych a tesárskych majstrov. 
Kamenári vám navrhli a  vyrábali kamenné prvky brán, dverí, schodov, nejaké tie dekoratívne prvky, Majstri tesári-sekerníci navrhli a priebežne zhotovovali trámy, preklady, strechy  
Potom Vám už hrad či zámok rastie podĺa návrhu staviteľa jedna radosť.  

Kováči, tesári, šindliari, voziari boli prakticky v každej dedine.
Ak ste nestavali zámok či hrad na nejakej pahorkatine alebo vŕškoch, ale na poriadnej pevnej skale, a chceli ste, aby bol odolný voči dlhodobému obliehaniu, a bol teda „nedobytný“ v danej dobe, museli ste si zabezpečiť zdroj vody a potravín. Údené, sušené, solené potraviny a zrno na múku ste si mohli naládovať do komôr, kde vydržalo roky. 

S vodou to bolo komplikovanejšie.  
Najjednoduchšie bolo vyhĺbiť na vhodnom mieste cisternu alebo sériu cisterien napojenú na systém strešných žľabov tak, aby účinne zachytával dažďovú vodu a zhromažďoval ju na jednom mieste. Cisternu ste museli správne „nadimenzovať“ aby v nej bol dostatok vody pre všetko osadenstvo obrancov hradu s nejakou tou rezervou pre suché letné obdobia
. Vodu z cisterny –prebytočnú- ste samozrejme mohli skladovať v sudoch či diežach, na ktoré ste si dali v skale vyhĺbiť nejaké tie pivnice. 
Pivnice boli praktickou infraštruktúrou každého hradu, chladné prostredie s primeranou vlhkosťou umožňovalo dlhodobé skladovanie solených sušených potravín, vody, vína a iných „komodít“,
  
Hĺbenie pivníc do skaly zvládali na to špecializovaní robotníci, rýchlosť razenia závisela od druhu a odolnosti hornín.  
Niečo iné bolo hĺbiť pivnice alebo cisterny vo vápenci Trenčianskeho hradu, niečo iné v zlepencoch Oravského zámku a niečo iné je hĺbiť pivnice trebárs v tvrdom kremenci Hrušova či čadiči Fiľakova. Všeobecne – a dodnes - platí, že čím vačší profil v skale hĺbite, tým sú denné, mesačné či ročné postupy razenia menšie. 
Nezáleží vôbec na tom, koľko hĺbičov-pivničiarov máte k dispozícii – ak má byť podzemný priestor napríklad profilu 2x2 metrov , 40 hĺbičov do neho nenatlačíte, preto že je jednoducho priúzky. Optimálny počet razičov je  vec organizácie prác.

Ovšem ak ste chceli mať naozajstný nedobytný hrad schopný odolávať obliehaniu celé mesiace či roky, potrebovali ste mať na hrade vybudovanú buď naozaj veľkú cisternu, alebo studňu.
To už boli práce pre skutočných špecialistov, ktorí sa nemotali po  krajine ako nejakí potulní studniari, ktorí kopali obecné studne niekde v dedine pri potoku.
Potrebovali ste HĹBIČOV, nie bežných studniarov

O hradných studniach sa tiež hovoria celé legendy. 
Niektoré z nich sú naozaj poriadne hlboké, aby dosiahli úroveň spodnej vody pod bralom na ktorom bol nedobytný hrad postavený. 
To nebolo „kopanie“ studní – v skale sa studňa či veľká cisterna musí hĺbiť.

Jediní, kto zvládali v 13 – 14 storočí hĺbenie niekoľko desiatok siah hlbokých studní či rozmerných cisterien v skalnom masíve, boli baníci. 
Kolmé šachty slušného priemeru zvládali baníci raziť do hĺbky okolo 100 – 200 metrov už na prelome tisícročí.  
Pravdepodobne z radov baníkov sa regrutovali prví profesionálni hĺbiči studní v skalách.
 
Keď by ste ako hradný pán zvažoval hĺbenie studne z vášho brala, moja rada ako skúseného hĺbiča veľkých hradných studní by znela nejako takto: „Vaša milosť ráčte poriadne posúdiť miesto hĺbenia studne! Čím nižšie studňu zahĺbime, tým skorej sa dostaneme na úroveň podhradia, kde môžeme vodu z potokov a riečok pochádzajúcu očakávať. 
Ráčte pomyslieť, že aj keď narazíme na prvý vodný stok, budeme musieť studňu prehĺbiť ešte aspoň o 5 – 10 siah, aby sa dostatok vody v studni zhromaždil. 
Každý hradný pán by samozrejme mal najradšej studňu v citadele – na hornom hrade, ale to môže znamenať predĺženie hĺbenia aj o desať - dvadsať rokov. 
Radšej poriadne opevnite druhé alebo tretie nádvorie aby dlho útokom odolávalo a studňu vyhĺbime tam, nižšie. Na horný hrad, do citadely, bergfritu či donžonu, môžu vodu do zásoby v diežach  nanosiť poddaní „

Pokiaľ ste mali hrad na vápencovom alebo zlepencovom brale, mali ste smolu – tieto horniny bývajú suché, a vodu ste mohli očakávať až pod úrovňou najbližšej rieky. 
V prípade sopečných hornín ste mohli mať šťastie a naraziť na vodonosnú vrstvu už skôr- voda v niektorých sopečných horninách má tendenciu niekedy prúdiť s pomocou kapilárnych síl aj „do kopca“.

Hradné studne bývajú značného priemeru či prierezu, aby sa v nich mohlo pracovať v dvojici až štvorici, s ťažkými kladivami a klinmi, čo trochu urýchľovalo postup do hĺbky.  
Na druhej strane – väčší prierez/svetlosť studne trochu postup do hĺbky spomaľoval.  
Pripomínam, že až do polovice 17 storočia možeme hovoriť len o RUČNOM razení či hĺbení. Výnimočne ste si vo vhodných horninách mohli práce trochu urýchliť hĺbenie studničnej šachty sádzaním ohňom, ale cenou bola vysoká spotreba dreva.  
   
Vždy sa tak trochu pousmejem nad príbehom Omara – tureckého profesionálneho vojaka – dôstojníka, ktorý z lásky k Fatime vyhĺbil studňu na strednom nádvorí Trenčianskeho hradu. 
Odkiaľ by asi tak turecký  efendi a jeho vojaci mali znalosti o metódach hĺbenia šácht v skalnom masíve?  
Vedeli by vymyslieť systém vetrania hlbokej studne aby v nej nepokapali keď sa im v nej spotrebuje kyslík pri dýchaní a nahromadí sa tam dusivý oxid uhličitý?
 Poznali systém lapačov vetra? 
Vedeli by postaviť ochranné povaly nad dnom hĺbenia aby ich nezabili z vedier vypadávajúce nahor dopravované kamene? 
Asi sotva.
Fatima by sa nikdy nebola nedožila ukončenia studne. 

Fakty sú také, že 80 m hlbokú studňu na Trenčianskom hrade sekali poddaní pod vedením skúseného hĺbiča, či hĺbičov, desiatky rokov. 

V mnohých hradoch majú povesť o tom ako do studne vhodená kačica či hus vyplávala na hladinu dole v rieke. (Napríklad Muráň) 
No akurát!  
Takýto scenár by ste síce mohli vyskúšať, ale nakoniec by ste museli úbohú kačku či húsku museli loviť vedrom alebo paholkom spusteným až na hladinu vody, pokiaľ by ste nechceli mať vodu zamorenú z mŕtvolky vodného vtáka zdochnutého od hladu.
 Iba ak by ste mali studňu na krasovom brale, napojenú na nejaký jaskynný systém, tak by to bolo možné. 
Zatiaľ sa však žiadna taká na Slovensku ani v česku nenašla.

Nie, Bojnická studňa tiež nie je v tejto kategórii – tá sa napojila na vápencovú dutinu z travertínu – teda vápenca vyzrážaného z teplého žriedla, ktorá NIEJE napojená na nejaký krasový systém. V prípade bojníc nieje moýné hovoriť o pravom krase.

Na vek hlbokých hradných studní sa dá usudzovať aj podľa profilu studní. 
Všeobecne, vychádzajúc z baníckych analógii, sa ručne kresali najprv štvoruholníkové studne. Tie sú väčšinou veku od 12. do 16 storočia ( napríklad Karlštejn (78 m) , Červený Kameň (109 m), Žilina (88m), Lietava ?m , Muráň, Slovenská Ľupča (80 m)).
 Pravouhlá megacisterna na Zvolenskom Pustom hrade je síce grandiózna, určite je dielom baníkov, ale nie je to pravá studňa. Od 15. storočia  sa však postupne objavujú, tam kde to vlastnosti hornín dovolili, aj šachty a studne kruhového či oválneho prierezu (Orava 90 m, Strečno 88 m ,Nitra 64 m, Bratislava 85 m, Trenčín 80 m, Devín 55 m).
      
Tak teraz sa už asi pýtate, kedy si začnete čítať o tých tajných chodbách. 
Hneď to bude. 
Ilustračné foto zo stránky Hroch.sk 

Takže studňu už máme vyhĺbenú, a teraz ako bohatý a mocný pán chcem mať aj tajnú chodbu na únik, keby nepriateľ dobyl predhradia, alebo spodné nádvoria. Preto že nechcem umrieť, aj keď rytierske kódexy cti považujú hrdinskú smrť pri obrane za vysoko cenenú. 

Zase tu máme problém, ak máme hrad na nejakom brale – obliehajúci nepriatelia mávajú nepríjemný zvyk zovrieť hrad tesným kruhom hliadok, aby z pevnosti neušla ani myš.
Obliehači, pokiaľ neboli úplne hlúpi, zrejme v okolí hradu dôkladne prezreli každé krovisko, každú studňu, každú pivnicu, nadvihli každý podozrivý veľký kameň, kde by sa východ tajnej chodby mohol nachádzať, preto že keby našli vchod, mohli pevnosť dobyť rýchlo, účinne a bez zbytočných strát vojakov a času. Načo obliehať hrad, ak sa do neho dá dostať cez tajnú chodbu?!

  Takže : ako mocný a bohatý pán si môžem dať baníkmi vyraziť tajnú únikovú chodbu z mojej hlbokej studne, čím ušetrím značné náklady a roky času vynaložené na razenie tesnej chodby v skale, ktorá musí zaklesnúť aspoň 10 metrov pod úroveň predhradia, aby som ju mohol vyviesť niekam do nejakej stavby dostatočne vzdialenej od hradu, z ktorej by som sa mohol potom relatívne nenápadne vytratiť. 

Ručné razenie chodby v stredne tvrdej hornine sa do 17 storočia dalo robiť s postupom tak 10 -20 metrov za rok. Vo vápenci, pieskovci, bridlici či zlepenci možno 40 metrov ročne. V kremenci, čadiči, rule menej ako 10 metrov za rok.
Od roku 1628, keď sa zo Štiavnice rozšírila technológia trhania skaly pušným prachom, sa ročné postupy čelieb chodby pri ploche prierezu okolo 4 m2 pohybovali okolo 30 m ročne. Pokiaľ mám uviesť presnejšie: razenie jednej štôlne 600 metrov dlhej, v stredne tvrdej hornine - andezite - pri razení systémom dvoch protičelieb trhacími prácami trvali v 40tich rokoch 18 storočia 4 roky.   

Chodba tajno-úniková sa  však nesmela dostať pod úroveň hladiny spodnej vody – inak by Vám ju zatopilo a vy by ste ju pred útekom nemali čas ani prostriedky na jej vyčerpanie.

V mnohých regiónoch sa hovorí o tajných chodbách popod rieku. 
Musím Vám, žiaľ ,prezradiť, že tajné chodby prekopané popod rieku v stredoveku, ale aj v renesancii či baroku sú romanticko-naivná hlúposť.
 Už menšie riečky tečú v korytách, ktoré sú vystlané desiatky až stovky metrov hrubou vrstvou štrku a piesku ležiacej na kamennom dne doliny. 
Tá štrková výplň obsahuje milióny kubíkov vody, ktorá sa vám v prípade razenia chodby má tendenciu  vtlačiť do štôlne. 
Dnešnými metódami sa dá už zhruba 150 rokov s pomocou moderných púmp a núteného vetrania raziť trebárs metro alebo tunely v štrku popod rieky. 
To čo je možné dnes, bolo však nemysliteľné pred 19. storočím.

 V stredoveku by ste popod rieku - a teda hóóódne hlboko pod úrovňou hladiny spodnej vody -museli raziť chodbu pod jej pravým skalným dnom – v pevnom kameni. 
Za neustáleho náročného čerpania stále dotekajúcej spodnej vody.
 Prestaňte čerpať na tri dni, a máte zatopenú chodbu. 
Nepoužiteľnú. 
Čím by ste v stredoveku tajnú chodbu odizolovali od vody, ktorá preniká aj tou najtenšou puklinkou, pod hladinou spodnej vody? 
Zošitými prasačími mechúrmi? 
Volskými kožami? Najneskôr za desať rokov zhnijú a voda vám do štolne vnikne. Nezabúdajte že by ste museli odizolovať aj spodok – „podlahu“ štôlne!
   
Problém vetrania: 
Pri razení a údržbe dlhých „tajných“ chodieb – už pri nejakých 300 metroch vyrazenia chodby v skale sa začnete v čelbe dusiť – chodba musí byť nútene ovetrávaná, inak ste skončili. 
Musíte mať nejaké vetracie šachtice – môžete trebárs dať vyrobiť nejaké falošné vetracie „studne“ Lenže tie sa v lete alebo v zime obliehateľom prezradia vťahovaním studeného alebo naopak vyfukovaním teplejšieho vzduchu a máte po „tajomstve“  
Isteže razenú chodbu môžete ovetrávat  dúchaním vzduchu mechmi, ale aj takáto technológia je účinná len do vzdialenosti pár stovák metrov. 
Na jar a na jeseň, keď je prirodzená difúzia vzduchu v chodbe nižšia, by ste museli práce prerušovať na celé týždne. 
Samozrejme aj na to starí baníci mali svoje postupy. Razenie dvojičkových čelieb, ktoré som popísal v minuloročnom blogu. 
Lenže akosi som ešte nikdy nepočul o "tajnej dvojchodbe", a nikto z tých, čo popisujú tajné chodby do susedných miest a hradov či zámkov,  sa nikdy nezmienil o tom, že boli v dvojne -paralelných chodbách. Prečo asi???  Zrejme preto, že také nie sú!
  
Problém výstuže tajnej chodby: 
ak je chodba vykresaná kladivkom a želiezkom v pevnej hornine, nepotrebuje výstuž, preto že masív nie je bortivý a nie je narušený. 
Razenie chodieb v mäkkých alebo nesúdržných horninách (íly, hliny, štrkopiesky) výstuž potrebujú, inak sa vám za pár rokov začnú samovoľne zavaľovať. To plastické horniny robia.
Trochu to môžete obmedziť tvarom profilu razenej chodby v takejto „mäkkušine“, aby sa vertikálne tlaky prenášali nadol.
 Drevená výstuž z dubu alebo červeného smreka vám vo vlhkej „tajnej“ chodbe s prístupom vzduchu vydrží tak 10 – 20 rokov. 
Potom Vám ju musí opravovať banský tesár. 
A je po utajení.  

Problém utajenia:
Na razenie alebo ak chcete výrobu dlhých a hlbokých tajných chodieb potrebujete po dlhú dobu množstvo personálu – desiatky razičov, pratačov horniny, tesárov na stavanie výstuže alebo murárov na stavanie kamenných klenieb. Musíte ich niekde ubytovať, musíte ich kŕmiť.
Ako chcete ako hradný/zámocký/kláštorný pán takéto aktivity utajiť? 
Všetkých zaprisaháte? 
Niekto z nich sa skôr alebo neskôr opije/nahnevá a všetko vykecá. 
Alebo všetkých potom zabijete?!? 
To si možno môžete dovoliť, ak ste kráľ  (povesť o Karlštejnskej studni) ale ako lokálny mocný pánko by ste tým príliš riskoval. Koniec koncov, vaši poväčšinou nepriateľsky naladení susedia by určite radi využili Vašich chýb na to, aby vás zlikvidovali a vaše panstvo si rozdelili.

Problém realizácie úniku: 
Predstavme si, že ste hradný pán , obkľúčený obliehateĺmi, a potrebujete z hradu zmiznúť . 
Únik cez hradnú studňu do tajnej chodby je obtiažny, náročný, pomalý a nepraktický. 
Ako obsluhu potrebujete príliš veľa ľudí. 
Ako by ste svoju šľachtičnú – manželku spúšťali do 60 – 80 metrov hlbokej studne?  
Vo vedre? 
Vy by ste krútil studničným rumpálom? Vás by spustil verný sluha?  

Problém zamerania dlhšej tajnej chodby:
Vymerať niečo na povrchu nie je problém. 
Ovšem zamerať niečo v podzemí je už trochu "iné kafe" 
Isteže, relatívne jednoduché metódy zameriavania banských chodieb sú známe od cca.12. 13. storočia.  Stačili na to koly, povrázky, vodováha a uhlomery či skôr sklonomery.

Uvedomme si jednu vec: Starí baníci väčšinou nepotrebovali svoje chodby nejako osobitne zameriavať. Jednoducho v podzemí sledovali žilu , tektoniku alebo inú štruktúru. Ak sa niekam prerazili omylom, nič sa nedialo, vyriešili len majetkoprávne záležitosti. 
Banských meračov do baní v stredoveku volali len vtedy, keď potrebovali zamerať prerážky do šácht alebo naplánovať spojovacie tzv. "smerné" chodby. 
Dnes si banského merača nájdete na internete, obyčajný geodet vám podzemie nebude zameriavať, preto že všetci povrchoví merači už fungujú na princípoch GPS. 
No a GPS signál, ako určite všetci viete, v podzemí nie je. Nie, nieje tam ani mobilný signál :-P

V minulých storočiach boli špecialisti schopní zameriavať diela v podzemí veľmi vzácni. Museli by ste ako hradný pán mať veľmi dobré konexie na Kráľovskej banskej Komore, aby Vám nejakého zapožičali. 
Ja viem, poviete si, že by ste to zamerali kompasom a držali azimut.
 Lenže aj tie kompasy sa kedysi nepredávali v každom obchode s loveckými a turistickými kompasmi ako dnes. 
Poriadny presný kompas bol až do 18 storočia vzácnosť, a merať s nimi nevedel každý. Musíme si tiež uvedomiť že prvý písomný záznam o zameriavaní banských diel kompasom z Uhorska pochádza až z 16 storočia. Mimochodom záznam je z Hodruše. 

Zameriavať dlhé podzemné chodby nie je dodnes žiadna sranda, ak sa nechcete "seknúť" A to ste sa pri razení hypotetickej tajnej chodbe asi nechceli, že?  Potom by ste sa miesto do susednej dediny  a jej kostola mohli preraziť čelbou štôlne aj do dna miestneho rybníka. Netreba zabúdať ani na to, že merania smeru a stúpania či klesania vašej podzemnej chodby ste museli dať pri vymeriavaní a kontrole smeru pravidelne opakovať , čo zvyšovalo riziká prezradenia toho, čo to vlastne razíte/hĺbite. 

Mohol by som tu detaily vysvetľovať ešte veľmi dlho, ale zhrňme si to v krátkosti: až do konca 18. storočia bolo hĺbenie a razenie dlhých tajných únikových chodieb príliš náročným sústom. 99% hradných pánov na to jednoducho nemalo finančne a personálne, razenie -hĺbenie by trvalo príliš dlho.
Okrem toho – ak ste hradný pán  a máte zámer zo svojej pevnosti v prípade nebezpečenstva ujsť nejakou tajnou chodbou, načo by ste potom na hrade budoval 3-4 línie hradieb, nádvorí, brán, bášt? Neboli by to vlastne vyhodené peniaze?

Skutočné hradné studne majú len tie najvýznamnejšie hrady. 
Ostatným stačilo dať si vyrobiť dostatočne veľké cisterny vysekané do skaly a dopĺňané dažďovou vodou..   
Baníci síce boli už po stáročia schopní hĺbiť veľmi hlboké šachty a dlhé chodby v pevnej skale, boli schopní raziť dokonca aj kratšie chodby v štrku pod hladinou spodnej vody (príklady z "měkkého dolování" v stredovekom Zuckmantli), ale takéto diela sa robili kvôli ŤAŽBE zlata. Na konkrétny účel aktívneho využívania za neustáleho čerpania, ktoré muselo vyťažené zlato zaplatiť. Nikdy sa nerazilo v takýchto ťažkých podmienkach  len tak do zásoby, pre prípad - keby niečo.

Tajné únikové chodby samozrejme existujú.
 Sú však krátke, maximálne niekoľko sto metrov dlhé. 
Nikdy nie v zvodnených horninách, popod rieky alebo potoky už vôbec nie. Iba že by ste bol v stredoveku extrémny plavec- potápač, znalý plávania v podzemných chodbách. 

Pod stredovekými mestami sa prepájali systémy pivníc vyhĺbenými pod každým domom. Treba si uvedomiť, že terén – hlina- v každom starom meste narastie z odpadu a nanosenej či naplavenej hliny asi tak 20 - 30 cm za sto rokov. 
Za 500 rokov je z pôvodného prízemia starého kamenného domu už suterén a z prvého poschodia je zrazu prízemie. 
Potom už len stačí poprepájať na seba natlačené domy prerážkami medzi poschodovými pivnicami a máte únikový systém „tajných“ chodieb. 

V starých banských mestách sa podobne využívali systémy banských chodieb vyhĺbených dávno predtým ako nad nimi mesto samotné vyrástlo. Pekná kombinácia pivníc a banského podzemia je napríklad v niektorých domoch v Banskej Štiavnici a Kremnici
Vo svete existujú podzemné staroveké viacúrovňové mestá, rozľahlé umelé jaskyne - napríklad v dnešnom Turecku, ktoré samozrejme Anatólii nevyhĺbili terajší tureckí obyvatelia, ale ich zväčša ranokresťanskí predchodcovia . 
Tieto podzemné sídliská sú však vyhĺbené v mäkkom sopečnom popole alebo pieskovci, kde ste mohli vykopať vo dvojici denne aj 30 centimetrov chodby. 
To sú špeciálne podmienky, výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo.  
Naozaj existujú aj podzemné pasce na nepriateľov, tajné priechody popod vodnú hladinu, kamenné vráta otvoriteľné len z jednej strany. Takéto veci sa konštruujú vo vhodnej hornine ľahšie, ako by sa mohlo zdať.

V Ríme sú pohrebné katakomby. V Paríži je systém podzemných lomov na kameň a  bludisko starej kanalizácie. Podobne sa v Londýne hadí aj staré poštové metro. 

Tajné chodby sú poväčšinou všetkým možným, len nie tajným systémom chodieb. Môžete mať doma tajnú pivničku. Ale tajnú chodbičku sotva.

Predstava Báthoryovcov premávajúcich sa na koňoch či dokonca koči po tajnom systéme chodieb v Čachticiach smerujúcich na hrad je síce prudko romantická a dráždivá, ale nereálna. Pozrime sa na to s nadhľadom: – načo by to robili? Boli dosť bohatí a mocní na to, aby sa kľudne preháňali normálne po povrchu, aj keby mali koč na prasknutie naložený holými pannami na realizáciu svojich zvrhlých koníčkov.
 Ako kedysi, tak aj dnes, sa nikto, kto nie je úplne padnutý na hlavu, mocných kingkongov svojej doby radšej nepýta kam idú, čo tam budú robiť a kedy sa vrátia.

  Drvivá väčšina "tajných" chodieb na slovensku sú pivnice, spojovacie chodby, staré protiturecké úkryty, bane, strelecké kazematy. 
Tých pár tajných chodieb, ktoré skutočne existujú, sú krátke systémy na útek či úkryt pri prekvapivom útoku. 

Skôr by som tajnú chodbu čakal na nejakej pevnôstke, než na nejakom hrade. 
Pár hodín sa budem v pevnôstke brániť, vydržím do noci a potom zdrhnem krátkou,  desiatky metrov dlhou chodbou vykopanou plytko pod povrchom.

Môžete veriť čomu chcete, ale na kilometre tajných stredovekých chodieb u nás radšej zabudnite. Príliš veľa prírodných faktorov by bolo proti tomu, aby ste ich prekonávali. Voda, tlak hornín, zlé utajovanie, vetranie, zraniteľnosť v prípade objavenia systému nepriateľom. 

Od polovice 17 storočia – teda doby, keď sa začínali v razení a hĺbení podzemných banských diel začali zavádzať pokročilé metódy  zrýchľujúce ich postupy, sa mocné opevnené hrady na bralách stávali zbytočnými. 
Aj kanóny sa totiž rýchlo vyvíjali a v horizonte dvoch storočí sa zlepšovaním dostrelu a presnosti streľby stali schopnými rozstrieľať alebo aspoň zapáliť prakticky akýkoľvek hrad na hocijakom brale.

V neposlednom rade je tu ešte otázka CENY hĺbenia studní či razenia chodieb. 
Tá sa síce v posledných stáročiach trochu zmenšila kvôli zavádzaniu strojných technológii, ale dodnes musíte na každý sto metrov šachty priemeru povedzme tri metre rátať s nákladmi asi tak milión Euro. 
 
Ak chcete priemer 6 metrov, tak dva milióny € na každých 100 metrov. 
Jediný rozdiel medzi dnešnou dobou a predchádzajúcimi stáročiami je v tom, že dnes vám za tri milióny € vyrazia 150 hĺbkových metrov šachty asi tak za pol roka, v minulosti za podobný objem hodnoty vtedajších peňazí asi tak za 10 rokov. 

Podobne je to s cenou razenia chodieb : dnes jeden dĺžkový meter priemernej chodby prierezu 4-5 metrov štvorcových stojí okolo 3000 € . 
Teda každých 10 metrov jeden VW Passat.  
Najhlbšia stredoveká studňa v Európe je v nemeckom hrade Kyffhausen, je hlboká 175 metrov.
 Stála 25 tisíc zlatiek v 12 storočí čo by dnes nahrubo zodpovedalo hodnote asi tak 3- 5 mil €.

Ja viem, nepresvedčil som všetkých čitateľov. 
S tým nič nenarobím.

Nič nenarobím ani s povesťami.
 „Stará mama hovorievali , že ako mladé dievča pred prvou svetovou vojnou na tunajšom hrade prešli stovky metrov chodbou smerujúcou ku Kalvárii.“  
Netvrdím, že váš dedko alebo babka klamali. 

Rozprávali Vám to možno preto, aby Vás ako dieťa zaujali, pospájali povesti s nejakými zážitkami. Dedko povedal, že prešiel v podzemnej chodbe Vášho hradu stovky metrov smerom k susednému mestu, (kostolu, kalvárii, zámku, hradu - doplňte si to, čo sa hodí pre Vašu pevnosť. )

 Ja sa ako skeptik pýtam:  A ako odhadol Váš dedko dĺžku prejdenú v podzemí? 
Skúsenosti baníka mi hovoria, že „civili“ v podzemí prudko nadhodnocujú prejdené vzdialenosti. 
Ak Vám dám na chodenie po bani iba slabé svetielko, Váš odhad prejdenej vzdialenosti sa zoštvornásobí, rovnako v tesných priestoroch malých profilov kresaníc.

  Ďalej: ako Váš dedko v jeho mladosti určil smer chodby ku Kalvárii (fare, zámku, mestu a tak podobne) ?? Mal v tej dobe so sebou kompas? Vedel pracovať s mapou povrchu a azimutmi v podzemí? 
Povedzme si otvorene - ak Vás povodím v podzemí cez tri križovatky, zaslučkujem s vami trasu, tak po polhodine chodenia v podzemí nebudete mať  šajnu odkiaľ ste prišli a kadiaľ treba ísť von. 
Orientačný zmysel, ktorý používate vonku, v podzemí nefunguje, nebaníkom chýbajú skúsenosti so záchytnými orientačnými bodmi v podzemí.  

Nuž teda tak.

Väčšina správ o chodbách je  z tretej ruky - teda chodby preskúmal "pred 80 rokmi bratranec Vašej tety čo ho potom zabili v Povstaní". "Údajne vyhotovil zápisy aj nákresy, ale tie sa potom stratili, keď ich navštívili eštébáci v päťdesiatom druhom"
Pár takýchto vetičiek a hneď povesť o tajnej chodbe vyzerá dôveryhodnejšie a podloženejšie, všakže?

Keby Vám niekto povedal, že pod vašim činžákom z polovičky 60tich rokov 20. storočia sú tajné chodby  vedúce popod celé mesto, asi by ste ho vysmiali.
Ale čo ak nejaký archeológ o 1000 rokov vykope vchod s masívnymi oceľovými dverami do polozavaleného protiatómového krytu pod vašim činžákom? Ľudia začnú hovoriť povesti o tajných chodbách z 21. storočia...

Väčšine údajných správ chýba suchý vecný popis, skôr je to o tom čo videli, alebo čo si MYSLELI že videli, ešte dodatočne skomolené a poohýbané ústnym podaním. 
Palivom, ktoré poháňa takéto neurčité správy na ich opakovanie dookola, znovu a znovu, je tajomno, strašidelno, romantické poríbehy a filmy. 

Už viac ako 40 rokov kolujú správy o bielych či čiernych dodávkach, ktoré unášajú deti.
Kedysi bol fotoaparát skôr výnimkou, v každej rodine bol tak jeden, a po ulici sa nenosil bežne.
Dnes je na každom mobile fotoaparát a kamera.
Decká vedia fotiť a natáčať lepšie ako my - dospelí.  
Ako je teda možné, že nemáme v bulvárnej tlači stovky fotografii podozrivých dodávok, ak je to pravda???
Majú tí zákerní zločinci v dodávkach namontované nejaké tajomné rušičky fotografovania a ochromovačky vypočítavého myslenia detí, ktoré by si rady privyrobili nejaké tie eurá predajom fotiek bulváru?
To sotva.

   Preto všetko som skeptik ohľadom takýchto zaručených správ o tajných chodbách.
A s tým zase nič neurobíte Vy. 


Text copyright K. Ivan 15.4.2016


 
Stojí za to prečítať si aj priložené linky.

http://www.templar.szm.com/stranky/sidla/miesta/stred/slupca.htm že vraj tajchodba. klenbové výstuže v studni križujúcej mäkšiu horninu postavené na prenášanie tlaku pokladajú amatéri za ústie chodby
http://blogmoravaka.blogspot.sk/2013/01/tajemna-hradni-studna-na-karlstejne.html tu sa baníci pri hĺbení studne „sekli“ o 9 hĺbkových metrov, mysliac si, že už sú pod úrovňou hladiny Berounky a tak radšej zvolili vyrazenie tajného prívodu vody chodbou do studne od potoka, ktoré samotný hrad ťažko mohlo ohroziť - ak ste mali vedrá nad studňou vytiahnuté v hornej úvrati.


 

                                

Žádné komentáře:

Okomentovat