Gerambovská rodina v Štiavnických vrchoch I. - Vzostup

V tomto blogu sa zamerám na jeden príklad vzostupu, strmého rastu a vrcholu jedného súkromného ťažiarstva, ktoré dlho žiarilo ako kométa na nebi banského podnikania v Hornouhorských banských revíroch. Tak ako to už vlasatice zvyknú robiť, postupne strácala na výslní svoju hmotu , až sa nakoniec na prelome storočí nečakane rozpadla kvôli tak trochu neuváženému investovaniu svojej „hmoty“ na nesprávnych miestach v nesprávnom čase.

 Nie som si však istý, či by niekto na ich mieste postupoval múdrejšie, preto že, ako sa hovorí: „po vojne je každý generálom“

V tomto dieli budem hovoriť o slávnej Gerambovskej Banskej Únii a jej stúpaní  a v ďalšom dieli aj o  neslávnej „jazde“ dole Hodrušsko-Hámorskou štrekou v ústrety zániku, zasadenej do kontextu doby a vývoja baníctva vo svete.

Erb Gerambovskej Banskej Únie zo Schopferštôlne s vročením jej založenia 1752. Foto K.Ivan

História sa zvykne opakovať, ale na to ľudia radi zabúdajú.

Gerambovská rodina si snáď myslela, že svetový vývoj ich podnikanie nemôže ovplyvniť, a možno žili vo svojej vlastnej bubline chápania investovania. Lenže bubliny zvyčajne po dotyku s drsným povrchom sveta prasknú. 

Treba tiež priznať, že si Gerambovci v závere uvedomili že GBÚ namiesto rastu už strmo padá, a pokúsili sa s tým niečo urobiť.  Možno aj táto moja amatérska analýza pomerov bude niekomu na niečo dobrá. 

A trochu poučí.

Zo známych knižiek skvelého Hodrušsko-Hámorsko-Kopanického amatérskeho historika Ing. Priesola by sa nezainteresovanému čitateľovi mohlo zazdať, že rodina von Geramb docestovala začiatkom 18 storočia odkiaľsi z Flámska, usadila sa v Banskej Štiavnici a hneď sa jej začalo dariť. 

Nebohý Ing. Priesol vo svojom diele najmä vo vzťahu k bani Schopfer a továrni na strieborný riad Sandrik naznačuje, že začiatky GBÚ neboli jednoduché, ale keďže Sandrik vznikol ako „záchranná brzda“ GBÚ nebol dôvod podrobne sa zaoberať históriou rozmachu Gerambovského banského podnikania. 

Napriek tomu Ing. Priesol pomerne výstižne vo svojej prvej knihe :“Najstaršie dejiny obce Hodruša-Hámre“ v skratke popisuje históriu hlavných členov Gerambovskej rodiny až do doby, kým sa začali venovať banskému podnikaniu.  

Staršie názory pána Priesola na počiatky pôsobenia rodiny von Geeramb v Uhorsku sa od mladšej práce p. Frederika Federmayera, ktorý popísal dejiny Gerambovského rodu a ich život v Bratislavskom podhradí, odlišujú len v niekoľkých detailoch.

Musím sa  vyznať, že moj obdiv k šľachtickej rodine s predikátom von Geramb sa pri štúdiu podkladov k tomuto blogu prehĺbil.

Ukázalo sa totiž, že GBÚ podnikala v relatívne nepriateľskom prostredí s presilou Kráľovsko-cisárskeho banského eráru  viac ako dvesto rokov v baníctve, úpravníctve a hutníctve veľmi dobre, bola nositeľom sociálneho a priemyselného pokroku v rámci vtedajších možností, vizionársky zavádzala vo svojich podnikoch technické novinky tak rýchlo, že Rakúsko-Uhorský Banský erár ledva za GBÚ stihol držať stopu.

Konečné „víťazstvo“ štátneho vlastníctva Banského Eráru v tejto „súťaži“ bolo len výsledkom neporovnateľne väčšej majetkovej a úverovej sily c.k. štátnej firmy, ktorá mohla takto podstatne ľahšie čeliť v poradí už tretej veľkej (menovej) kríze striebra v histórii ľudstva.

Z toho, čo už bolo o GBÚ doteraz v mnohých podkladoch popísané, by sa nezainteresovaným čitateľom mohlo zdať , že rod. Gerambovcov „prikvitol“ do Horných Uhier začiatkom 17. storočia a hneď sa vrhol do banského podnikania kúpou bane Schőpfer v Hodruši a baní ťažiarstva Michal v Štiavnici, na ktorých zbohatol.

Takéto názory nájdeme aj v polobulvárnej tlači, kam sa skreslené informácie dostali dokonca od renomovaných (tu nemenovaných) historikov.

 To považujem za poľutovaniahodné, históriu nemožno zjednodušovať a generalizovať, a už vôbec by také niečo nemali iniciovať školení historici. 

Na druhej strane, bulvárom možete dať sebekvalitnejšie informácie, a aj tak si z nich vyzobú len to čo chcú.

Žiadny „americký sen“ o prudkom zbohatnutí sa v prípade Gerambovcov totiž nekonal.

Skôr sa dá povedať že svoj podnik trpezlivo budovali, a peniaze múdro investovali, teda až na zúfalé investície koncom 19. storočia, v snahe odvrátiť krach, ku ktorému GBÚ nasmeroval- paradoxne- jeden splneno-nesplnený „americký sen“ pána Comstocka, ale k tomu sa dostaneme postupne, až v druhom pokračovaní tohoto príbehu.

V každom prípade sa zdá, že prví príslušníci Geerambovského rodu prišli do Rakúsko –Uhorského kráľovstva niekedy v 16 storočí.

 Pred tureckou inváziou a nepokojnými časmi sedliackych vzbúr a prvých katolícko – evanjelických nábženských roztržiek sa stiahli do bezpečnejšieho Hornorakúskeho kupeckého mesta Freistadt. 

Za nejaké bližšie neurčené zásluhy najstarší známy Geramb – Jacob Geramb v roku 1610 dostal od cisára Rudolfa II. šľachtický – barónsky- titul a erb, ktorý obdržal už  ako mešťanosta Freistadtu. Deti Jacoba von Geeramb sa vrátili do Prešporku a pôsobili tu ako obchodníci, právnici a lekári.

Erb Ernesta Geramba  z roku 1808

 Ešte jedno upresnenie: Geeramb a Geramb jedno jest. Uvádzajú sa obe varianty „priezviska“ – predikátu.

 Časom  Gerambovci vlastnili v podhradí Bratislavskej Vydrice a Zuckermandlu niekoľko domov a kúrii, boli sobášmi spriaznení s niekoľkými rodinami strednej šľachty (Brämer a iné). Je vcelku pochopiteľné, že už po 17. storočí v Hornom Uhorsku pôsobilo niekoľko desiatok nositeľov priezviska von Geramb, preto že aj šľachtické rodiny bývali mnohodetné, a sobáše boli realizované po chladnom plánovaní a strategickom uvažovaní. 

Za zakladateľa štiavnickej-baníckej vetvy rodu je považovaný Franz Gottlieb von Geeramb, narodený roku 1668, ktorý urobil slušnú kariéru ako úradník Kráľovskej banskej komory.

 Je možné a pravdepodobné , že už mal nejaké banícke vzdelanie.  

Ako bývalo vtedy zvykom, popri erárnej službe v Banskej Komore nakúpil podiely (kuksy – teda akcie) niekoľkých sľubných súkromných baní, a to isté zrejme doporučil svojim rodinným príslušníkom. 

Kedysi jednoducho v súbehu štátnej služby a súkromného podnikania nebol nijaký konflikt záujmov.

 Niektorí synovia Franza Gottlieba sa stali tiež banskými podnikateľmi a úradníkmi . Geerambovská rodina bola pôvodne podľa všetkého evanjelického vyznania a tak im zrejme pôsobenie v revíroch Horného Uhorska obmedzovali rekatolizačné aktivity - zrejme najmä zo strany jezuitskej rehole počiatkom 18 storočia. Dovtedy v banských oblastiach slovenska všeobecne prevádalo reformačné - evanjelické vierovyznanie, evanjelici vlastnili väčšinu kostolov, rímsi katolíci boli v menšine.

Jezuiti z poverenia katolíckych Habsburgovcov tlačili na pílu pri obnovovaní majetkov rímsko-katolíckej cirkvi.

Tu sa napätá situácia medzi katolíkmi a evanjelikmi uvoľnila až po vydaní Tolerančného patentu cisára Jozefa II v roku 1781.

Kostolík GBÚ v Jalšovej doline, kde sídlil riaditeľ správy závodu Sandrik a centrálnej Stupy na Placi. Foto K.Ivan 

Keďže neskôr GBÚ spolufinancovala stavbu a obnovu mnohých katolíckych svätostánkov, je zrejmé, že v 18 storočí v rodine prevládlo rímsko-katolícke vyznanie. Nemožno však vylúčiť, že pôvodne boli Gerambovci evanjelického vyznania, preto že v čase počiatkov ich rozmachu pôsobili v nemeckom prostredí, kde bol katolicizmus veľmi výrazne potlačený do úzadia. 

Je tiež možné, že niektoré časti Gerambovskej rodiny boli evanjelikmi, niektoré katolíkmi   Z pohľadu stratégie a taktiky by to bol určite dobrý ťah, takto by mohli ovplyvňovať obe hlavné kresťanské cirkevné a teda aj mocenské struktury v banských oblastiach.

Či bol Ján-Jozef Geramb  synom alebo vnukom Franza Gottlieba von Geeramb, to nie je zo súčasných podkladov jednoznačne jasné.

V každom prípade ešte ako vysokopostavený banský úradník Ján-Jozef von Geramb z Kráľovskej banskej Komory  v roku 1748  zakúpil erárom neprevádzkovanú, ale perspektívnu Dolnú štolňu Schőpfer a táto strieborná baňa sa stala spolu so zlatými baňami na Magurke zakúpenými ešte v roku 1743 zdrojom veľkého bohatstva Únie.

 Kto presne Schopfer štolňu v Jalšovej doline začal raziť, to z dostupnej literatúry (zatiaľ) nie je jasné.V čase, kedy ju kúpili Gerambovci, už bola štôlňa vyrazená až po žilu a bola z nej zahĺbená šachtica, ktorá je tam dodnes.

GBÚ založil Ján-Jozef Geramb vlastne až svojím závetom z roku 1752, a v roku 1754 začala GBÚ svoje oficiálne účinkovanie. 

Dovtedy však už samozrejme podnikali v baníctve, úpravníctve a hutníctve. 

Napríklad v roku 1751 prevádzkovali Gerambovci Dolnú hutu v Hodruši – v tom čase tretiu najväčšiu hutu v celom revíri. 

  

O tridsať rokov neskôr už GBÚ vlastnila podiely v bohatých vyhnianskych strieborných a pyritových  baniach a tiež v olovených baniach štiavnickej Michal šachty a Mohr šachty, a ďalej prikupovali podiely v mnohých banských vzdialenejších revíroch a baniach (Zlatá Idka, bane spod (Z)Latiborskou hoľou, podnikali aj v Banskej Bystrici a na mnohých iných miestach a lokalitách).

Hĺbka Glanzenberských olovených baní pod úrovňou dedičnej štolne Glanzenberg bola do ich odkúpenia GBÚ už dlhšiu dobu (cca. 100 rokov) opustená. Gerambovci si určite uvedomovali benefity, ktoré prinesie razenie Hodrušskej aj Voznickej dedičnej štolne z opačnej strany Štiavnických vrchov ,nič nenechali na náhodu, a včas  s dostatočným predstihom pred prepojením s dedičnými štôlňami obnovili prevádzku tamojších olovených baní.

 Olovo totiž po tisíc rokov nemohlo chýbať pri hutníckych skúškach bohatosti rúd ale aj výrobe striebra z sulfidických rúd ( mám na mysli „próby“ a „zolovňovanie“ rudy ako aj čistenie striebra technológiou „zháňania“).

Popri Glanzenbergských baniach a Schopfer štôlni prikupovali Gerambovci aj Vyhnianske strieborné a železné bane.

Nákup železorudných baní v štiavnicko-hodrušsko-vyhnianskom revíri bol tiež strategický a premyslený ťah. 

Tavba drahých kovov v Štiavnických, Hodrušských a Žarnovických hutách sa bez pridávania železnej rudy nedala realizovať.  

 Medzi kuksármi a principálmi Vyhnianskych baní nájdeme  Ignáca Viktora Edlena von Geramb (1780) Jána Adalberta Edlena von Geramb (1788) V devätnástom storočí už Gerambovci vlastnili rozsiahle banské polia v Kyzovej, Ján Benedikti, žilu Anna, Olovenú, Geherűber, Franz de Paula, Helena, Ján.  K baniam samozrejme vybudovali na spodku dolín stupové úpravne.

Nie všetci príslušníci rodu Gerambovcov boli baníci, úpravári alebo hutníci. Niektorí príslušníci rodu sa venovali civilným povolaniam, vojenskej kariére, alebo pôsobeniu v duchovnej sfére. Napríklad Leopold von Geramb (1775 – 1845) pochádzajúci zo štiavnickej vetvy rodu bol generálom Rakúskej kavalérie.

Dnes je už prakticky zabudnutý príbeh životných ciest Ferdinanda Maria Jozefa von Geramb, ktorý bol bratom vyššie spomenutého Leopolda. 

V dobách klasicizmu jeho životný príbeh dojímal milostivé dámy a bol inšpiráciou pre pánov z vyššej spoločnosti, preto že bol silne romantický, a pevný vo viere v Božiu moc.

 Ferdinand sa narodil rodičom pochádzajúcim zo Štiavnice, zhodou okolností uzrel svetlo sveta vo Francúzskom Lyone, pracoval vo Viedenskej cisárskej komore ako vysokopostavený úradník. V roku 1796 sa oženil so svojou druhostupňovou sesternicou Theresiou de Adda, z manželstva s ktorou prežilo 5 detí.  Po začiatku Rakúsko-Prusko- Francúzskej vojny sa postavil do radov Dobrovoľných protinapoleonských vojsk a burcoval proti Napoleónovi Bonapartemu.

Bojoval aj v slávnej bitke troch cisárov pri Vyškove (Austerlitz), v roku 1809 ako plukovník viedol regiment v bitke pri Wagrame, potom bojoval proti Francúzom aj v španielskom Cádize, kde organizoval partizánske vojská. Následne horlil proti Napoleónovi aj z Anglicka, kam odišiel na pozvanie lorda Rawling –Hastingsa.  Nakoniec kvôli finančným problémom opustil Britániu, a pri pristaní lode v dánskom Husume ho  v roku 1812 chytili francúzski agenti a uväznili ako politického väzňa na zámku Vincennes, spolu Etiennom Boulogne , biskupom z Troyés.

Toto stretnutie malo na Ferdinanda osudový význam. Za pár rokov ho síce francúzi prepustili, ale po dlhých rozhovoroch s biskupom už celkom zmeneného.
 

Prudko zmenil názory na svet a obrátil sa k viere. Svoje deti dal v roku 1817 do poručníctva svojmu bratovi generálovi Leopoldovi, od rakúskeho cisára a ruského cára (oboch osobne poznal, v tom čase už bol generálporučík)  si vyžiadal súhlas na opustenie štátnej služby a odišiel do kláštora trapistov (prísnejšej odnože dominikánov) kde vstúpil po nejakom čase do rádu ako brat  Maria Jozef. Vykonal púť do Svätej zeme aj do Ríma. Do svojho konca života v roku 1848 horlivo písal náboženskú literatúru. 

Silný príbeh, čo poviete?

Vráťme sa k banskému podnikaniu Gerambovcov.

            

Časom sa GBÚ mnohých z tých baní ,ktoré Banský Erár zanedbával pre domnelú neperspektívnosť, celkom majetkovo zmocnila, a Gerambovská rodina  kupovala aj budovala mnohé nehnuteľnosti okrem Štiavnice a Hodruše aj v okolitých banských mestách ako je Bystrica či Kremnica.

Len tak na okraj : Keby som ja bol v tej dobe jeho milosťou Komorským grófom v Štiavnici, určite by ma škrelo, že Gerambovci dokázali vydolovať zisk aj z baní, ktoré Komora neráčila považovať za perspektívne. Ako napríklad Glanzenberské a Schöpfer štôlnianske bane.  

Vzrastajúca moc a bohatstvo GBÚ sa samozrejme prestala časom Kráľovskej Banskej komore páčiť,  dochádzalo k stretom záujmov komory a GBÚ, ale aj otvoreným ostrým sporom o pozemky, vodné práva a kompetencie. V archívoch je zaznamenaných viacero sporov GBÚ s komorskými grófmi, ale na druhej strane Gerambovci a Banská komora sa museli vždy nakoniec nejako dohodnúť, preto že podnikali v rovnakom odbore a využívali spoločné prírodné zdroje ako vodu, drevo, a samozrejme rudu.  Koniec koncov, všetko získané zlato a striebro , či už zo súkromných alebo erárnych baní, aj tak nakoniec končilo v kráľovskej či štátnej kase.

Napriek úsiliu Komory obmedzovať súkromné banské podnikanie, ku ktorému mala komora odjakživa sklony, sa za necelých 100 rokov od začiatku podnikania na bani Schőpfer GBÚ vypracovala na najväčšie, najvplyvnejšie a najbohatšie súkromné ťažiarstvo v Hornom Uhorsku, vlastniace mnoho stúp, hút, mlynov a baní, zamestnávajúce priamo aj nepriamo tisícky ľudí.   

Ako baníkovi a amatérskemu priaznivcovi banskej histórie je mi trochu divné, že GBÚ vydržala na Schőpfer žile relatívne veľmi dlho  koexistovať s iným súkromným ťažiarstvom štôlní Ján (Nepomuk a Krstiteľ) na žile Schopfer, ktoré vlastnilo práva na prvých 500 metrov žily od dna doliny, celkovo vedľa seba posobili GBÚ a  ťažiarstvo Ján štolní viac ako 130 rokov.

 Od začiatku baníkovania GBÚ na Schőpfer žile existovala dohoda s ťažiarstvom Ján štôlní o spoločnom využívaní štôlne Ján Krstiteľ. 

Určite sa vždy nejako dohodli aj preto, že GBÚ v ťažiarstve Ján vlastnila od začiatku významný podiel kuksov. Tak či onak, spolupôsobenie dvoch ťažiarstiev na jednej žilnej štruktúre musela byť určitá komplikácia, ktorú „rozťali“ až v roku 1879 žiadosťou GBÚ o odkúpenie zvyšných väčšinových podielov a tak sa  GBÚ dostali k celej bani žíl Schőpfer. 

Viac menej sa dá povedať, že GBÚ využila kúpou ťažiarstva Ján v Schőpferke to, že ťažiarstvo Ján bolo kvôli vlastníctvu kratšej časti žily nútené ísť viac do hĺbky a tak vlastne pripravilo základnú rozfáravku hlbiny, zatiaľ čo GBÚ sa venovalo prieskumu žily Schopfer síce nie veľmi hlboko, ale v značnej smernej dĺžke.
 Po roku 1880 už stačilo investovať do razenia v hĺbke, na známych rudných stĺpoch v smere od baní Ján na sever.

Prvé vážnejšie problémy GBÚ sa ukázali v roku 1850 kedy sa pre vyčerpanosť najbohatších zásob zlata začal úpadok baní na Magurke. 

Dovtedy však GBÚ na tomto Nízkotatranskom ložisku spolu so súkromným ťažiarstvom Kapustisko-Močidlo  stihla vyťažiť za 100 rokov niečo vyše tony zlata a do 4 ton striebra s väčším množstvom (rozumej tisícky ton) antimónu. To boli komodity, ktoré sa dobre predávali.  Mimochodom, zlato a striebro sa dobývalo na stovkách miest  starej Európy, ale napríklad antimónové bane boli „odjakživa“ prevádzkované v celej Európe až na pár výnimiek (Sedmohradsko, Nemecko, Francúzsko) prakticky hlavne v oblasti Nízkych Tatier a Veľkej Fatry– teda v priestore Horných Uhier.

Zároveň sa už v Amerike v rovnakej dobe (1850)  rodila oveľa väčšia komplikácia, ktorá nakoniec nepriamo GBÚ podkopla rozkývaný pomyselný stolček a zlomila jej väzy.  

Stratu  z úpadku Magurského podnikania v druhej polovici 19. storočia si GBÚ vykompenzovala zvýšením dobývania striebra na bani Schőpfer.

Po kúpe ťažiarstva Ján v roku 1880 dosiahla GBÚ absolútne najvyššiu ročnú produkciu striebra a zlata práve v tejto bani.  

V tomto roku vyhorel farský (nemecký) kostol Dominikánskeho kláštora v Štiavnici, v dávnejšej dobe zasvätený sv. Mikulášovi. Bohatá GBÚ masívne prispela k financovaniu jeho prestavby do dnešnej podoby, v kostole sú dodnes lavice na chóre ozdobené ich erbom, podobne aj biskupská lavica v tomto chráme.

Mužský erb Gerambovskej Banskej Únie z kostolnej lavice Gerambovskom banskom kostolíku v Jalšovej . Hodruši . Okolo roku 1880. Foto: K.Ivan

Podobne však  Gerambovské erby a erby GBÚ nájdeme aj v kostole sv. Jozefa a priľahlom kláštore na Piargu ktorý vyhorel 10.6.1824 po údere blesku, ale aj v Gerambovskom kostolíku v Jalšovej doline v Banskej Hodruši.

 Kostol sv. Alžbety Uhorskej na mieste staršieho dreveného kostola v Dolných Hámroch celý postavila GBÚ.  

Kostol sv. Alžbety Uhorskej  v Dolných Hámroch, postavený GBÚ. Foto: K.Ivan

Do kostolov venovali Gerambovci aj obrazy, omšové výbavy a podobne. Hlavný oltár vo Vyhnianskom kostole sv. Michala dala tiež postaviť GBÚ okolo roku 1779, koniec koncov celý tento kostol bol postavený z Gerambovskej základiny.

Gerambovský erb s rokom 1778 v tympanóne nad hlavným vchodom do tzv Starej nemocnice v Štiavnici. Foto K.Ivan

Stará Nemocnica v Štiavnici Dnes nevyzerá o nič lepšie ako na tomto zábere z konca 50 tich rokov minulého storočia

(Na vysvetlenie čo to základina je: dnes by sme to nazvali „fond“. Majiteľ bane súhlasil, aby sa z určitého množstva pravidelne odoberala lopatka vyčistenej suroviny, a táto čiastka rudy sa predávala do huty osobitne, peniaze išli na „sporiaci“ účet.)

Gerambovský erb nájdeme aj na Kaplnke sv. Michala v súbore Štiavnickej Kalvárie, ktorú dal postaviť tento rod. 

Vidíme, že GBÚ masívne investovala aj do „neziskových“ rekonštrukcii a výstavby kostolov či nemocníc. Treba si však uvedomiť, že takéto investície mali v tej dobe výrazný sociálny rozmer a prispievali k akceptovaniu a podpore aktivít GBÚ v revíri. 

Gerambovská banícka nemocnica v Štiavnici pod Kalváriou. Tiež má v tympanóne Gerambovský erb, podobne ako je tomu na Kostolíku v Jalšovej doline v Hodruši. Gerambovci osádzali svoje erby do tympanónov mnohých svojich stavieb

Gerambovci sa prejavili ako filantropi aj pri stavbách banských nemocníc – napríklad tej pod Kalváriou v Štiavnici, zrejme iniciovali aj výstavbu banskej nemocnice v Hodruši na Kyslej, stavali alebo prispievali aj na stavby školských budov – doložená je napríklad škola pri Sandriku.

Jednoducho povedané, Gerambovský rod hospodáril dobre, premyslene, strategicky, mysliac aj na sociálne aspekty podnikania, veriacich a chorých. Svoje banské a úpravnícke závody budovali komplexne, aj so sociálno - klerikálnou infraštruktúrou.
Dovolím si tvrdiť, že v tomto ohľade o stovku rokov predbehli napríklad Baťu, ktorý takto tiež postupoval pri výstavbe svojich podnikov.
   

Nie len to.

O GBÚ sa dá tiež povedať, že držala prst na tepe doby a ako si ukážeme v druhej časti rozpravy o GBÚ , jednoznačne v Hornom Uhorsku viedla pri zavádzaní technických noviniek, technológii a vynálezov. 

Pohonnou hmotou rozmachu rodu Gerambovcov bolo najprv Magurčianske zlato a antimón, aj Hodrušské zlatnaté striebro, Štiavnické olovo, a Vyhnianske striebro a železo.

Gerambovci po tom, ako nazhromaždili ohromný kapitál, začali pomýšľať aj na svoj vlastný finančný ústav. Podľa stránky Národnej banky Slovenska v roku 1847 GBÚ na základe vzoru založenia Bratislavskej sporiteľne 2. septembra založili Schemnitzer Sparkasse – teda Štiavnickú sporiteľňu so základným účastinným kapitálom 5 tisíc zlatých.

 Predsedom sporiteľne bol Franz Geramb.

Z iniciatívy a financovania Gerambovskej sporiteľne vznikla známa štvrť viliek profesorov banskej a lesníckej Akadémie pri niekdajšej Belianskej bráne, ale financovali aj prestavbu Vyhnianskeho pivovaru vo Vyhniach a dokonca aj stavby domov v Pešti.

 Štiavnická sporiteľňa nikdy nezaložila filiálky, hoci bola vyhľadávaným finančným ústavom v rámci celého Uhorska. 
1. svetová vojna jej však uštedrila ťažké rany a nakoniec sa v roku 1921 spojila s Ľudovou Bankou  obe v tom istom roku fúzovali do Hospodárskej banky.

O technickom progrese a finančnom úpadku GBÚ si pohovoríme až v druhej časti príbehu Gerambovskej rodiny, o dobe, keď to už s nimi začalo ísť z kopca, dole Hodrušsko-Hámorskou štrekou.  

Text je autorským dielom K.Ivana z Júna 2016.  

Použité podklady a pramene informácii: 

Ing. Vít Priesol: Najstaršie dejiny obce Hodruša-Hámre , vyd. Aprint žiar nad Hronom 2005 , ISBN 80-968914-5-6 str. 31-32 údaje o dejinách rodiny Geramb

Frederik Federmayer: Prämerovská kúria a jej majitelia – Príspevok k dejinám bratislavského Zuckermandla II in Genealogický Hlas 1-2, časopis SGHS Martin 2010, údaje o rodine Geramb v Prešporku

Ing. Magdaléna Sombathyová: Z úpravníctva v B.Hodruši na začiatku 20 storočia in Spravodaj BV Prievidza  č. 2-3 2000, 40 ročník, str. 90

Zoltán Jakab : Z dejín banských závodov v Banskej Hodruši od polovice 19. Stor. do roku 1918 in Spravodaj BV Prievidza  č. 2-3 2000, 40 ročník, str. 112

Ing. Milan Hock, CSc. : Technický rozvoj Hodrušského baníctva v minulosti in Spravodaj BV Prievidza  č. 2-3 2000, 40 ročník, str. 128

Ing. Eugen Kladivík CSc. Hodrušské baníctvo od roku 1919 do roku 1944 in Spravodaj BV 3-5 /9

Bakoš, Chovan a kol: Zlato na Slovensku, vyd. Slovenský skauting 2004, ISBN 80-89136-21-4 údaje o Magurskom baníctve

Internet : Wikipedia: heslo Ferdinand von Geramb, Biographia Cisterciensis : Baron Ferdinand Marie-Joseph Geramb ,

Catholic Encyclopedia: Baron Ferdinand de Geramb časti o Ferdinandovi Geramb 

http://hu.wikibooks.org/  heslo: Címerhatározó/Geramb címer  (www.arcana.hu) - erb Gerambovcov 

PHDr. Jozef Surovec : Zainteresovanosť ťažiarov vo Vyhniach do konca 18. Storočia, Zborník prednášok Vyhne-minulosť a súčasnosť, vyd. Slovenské banské múzeum 2006, ISBN 80-85579-32-4 údaje o podieloch Gerambovcov vo Vyhnianskych ťažiarstvach

Internetová stránka NBS :

http://www.nbs.sk/sk/publikacie/archiv-nbs/archivne-fondy/banskostiavnicka-sporitelna informácie o gerambovskom finančnom ústave