Vápenícka pamiatka vo Vyhniach

Výborne si pamätám obrázky, veľmi dobre prečítané texty a vypočutú hudbu. Slabšie si pamätám mená, a ešte slabšie čísla a dátumy.Ja to mám takto, Vy možno inak.

Prečo som zvolil úvod o mojom type pamäti to hneď vysvetlím. 

V októbri minulého roka som sa vybral trochu sa potúlať  po jesennej prírode do Vyhnianskej doliny s fotoaparátom. 

Na takéto výlety si podľa možnosti vyberám miesta s výhľadmi . 

Vo Vyhniach som už síce pobehal kadečo, ale napríklad miestny biatlonový areál som ešte zblízka nevidel. Zobral som sa popozerať si teda túto časť , či tam nie sú nejaké pekné výhľady.

Keď som sa vynoril  po výšľape z krátkeho úseku cesty vedúcou lesným porastom, ktorým sa prechádza od parkoviska Hotela Sitno k biatlonovému areálu, zaevidoval som po ľavej strane nejakú menšiu ruinu -  akési základy.

  Asi tu stál nejaký z osamelých štálov, akých sú v štiavnických vrchoch roztrúsené dodnes stovky, povedal som si v duchu.

Keď som si poobzeral a pofotil areál  aj výhľady z neho, rozhodol som sa pohľadať nejaké vyvýšené miesta, skadiaľ by sa dal lepšie pofotiť Vyhniansky pivovar, tesne zovretý v doline dole podomnou . Stúpajúca poľná cesta ma znovu viedla popri  základoch domnelého domu. 

Teraz som sa pri objekte zastavil aby som si ho lepšie poobzeral.

Objekt vzerá takto. Foto K.Ivan

 Na  murované základy domu to nevyzeralo, tie bývajú pravouhlé.

 Toto boli múry vyklenuté. 

Starý spôsob murovania na horúcu murovku s nehaseným vápnom. 

V tejto časti svahu vysoko nad starými zaniknutými kúpeľmi je len dolomit, ale kamene stavby sú vulkanické. 

Niekto si teda dal pred pár sto rokmi prácu , nepoužil kameň z bezprostrednej blízkosti, ale navozil ho zobďaleč, pár kilometrov vyššie proti prúdu potoka na dne doliny. 

Prečo?

Tunajší dolomit z tejto časti doliny je tvrdý, odolný, na stavbu dosť dobrý.  

Zaklenbovaný vstupný portál malých rozmerov vpredu, ale príliš malý pre človeka na pohodlné prechádzanie. Prinajhoršom po štvornožky by sa dalo... 

Nie, pivnička to asi nebude. 

Na ľadovňu je to zase príliš ďaleko od osídlenia a niekdajších krčiem dole v údolí.

 Poobchádzal som stavbičku dookola a zistil som že najviac zo všetkého to pripomína kamenné eskimácke iglú zahĺbené do svahu, ktorému sa preborila kupolová strecha. 

Priemer asi jeden a pol siahy - teda 3 metre. 

Okrúhla stavba, určite nie základ domu. 

Také niečo som už niekde videl, len si ešte spomenúť kde to bolo? 

Vystúpal som na lúčinu povyše,  skadiaľ vidno pekne na pivovar, nacvakal som nejaké panorámy, aj tele zábery, vyskúšal nový vreckový fotoaparát.

 Pri cvakaní to zacvaklo v hlave aj mne.

Už viem! 

Pred hádam 15 rokmi som videl takéto niečo v čiernobielom dokumente o etnických Slovákoch žijúcich v srdci maďarského pohoria Bukové hory ,v dedine kde je ďaleko odvšadiaľ.

 Tá maďarská dedina so slovákmi bola niečo ako Skýcov, podobne odľahlá . 

A tí Slovenskí maďari podobne ako Skýcovčania pálili z miestneho vápenca nehasené vápno, v peciach kúrili celé dni a noci miestnou bukovou siahovicou. 

Iná partia Slovákov v dokumente pálila v milieri z tvrdého bukového dreva drevené uhlie rovnako ako naši rakúsko-uhorskí uhliari po tisíce rokov. Už sa nepamätám či to boli Bukové hory alebo Pilišské - ale v oboch pohoriach žili etnickí dlonozemskí Slováci.

Mali tam v tom dokumente pece na vápno prakticky rovnakého tvaru. 

Takže som našiel neočakávane vo Vyhniach zrejme vápenícku pec starého typu!

Stará vápenícka pec z okolia Brezna . Foto z 50tich rokov minulého storočia z webu Etnofolk

Tie skýcovské vápenícke pece som si poobzeral už dávnejšie, tamojšie sú ale v rade, je ich celá "batéria" a sú modernejšej konštrukcie s roštom a popolníkom pod ohniskom. Nie sú ako táto.

 Pri podrobnejšom skúmaní- pri už tretej obhliadke behom jednej hodiny-  som ponachádzal veľa očadených kameňov, a  vedľa pece množstvo prepálených drobných kusov vápenca podradnej kvality - na fotkách ich vidno vľavo od "hrude" pece. 

To vysvetľuje, prečo niekto doviezol alebo doniesol odolný granodiorit z dna doliny niekoľko kilometrov hore do svahu.  Tento typ horniny totiž vydrží aj niekoľko stovák cyklov zohriatia vysokou teplotou bez väčšej ujmy - praskania alebo natavenia.

Pozostatky pomerne dobre zachovanej pece na pálenie vápna znovuobjavenej vo Vyhniach sú - ako som napísal- starého typu. 

Z doby keď sa vápno nepálilo priemyselne vo vápenkách, teda z doby prinajmenšom spred 150 rokov, možno aj podstatne viac storočí dozadu.

 Takéto pece na vápno obdobného tvaru a konštrukcie používali už Rímske légie v Rusovciach aj v stredoveku sa až do novoveku sa používali prakticky všade kde bol vápenec a lesy. 

Až do zavedenia šachtových pecí na sklonku feudalizmu ľudstvo nepotrebovalo nič zlepšovať na ich konštrukcii. 

V podstate boli dokonalé, odlišovali sa len v detailoch.

Rímska a stredoveká pec na vápno z archeologických vykopávok. Foto z webu Vápenictví a cihlářství

Vyhnianska vápenícka pec je od zdroja dolomitického vápenca o niečo viac vzdialená, ako je zvyčajné v iných krajoch. 

Od tunajšieho lomu na vápenec je táto pec postavená vo vzdialenosti nejakých 800 metrov.  

Mám niekoľko teórii prečo to tak je alebo by mohlo byť, tu sú možnosti:

• ·         Predovšetkým všetky lúčiny dookola boli kedysi ornými pozemkami. Je možné že vápeník, staviteľ pece,  nemal možnosť získať pozemok na jej stavbu bližšie k dnešnému lomu, a tak ju postavil na svojom pozemku-  slížiku zeme, ktorý mal k dispozícii.
• ·         Podložie okolia je tu vápencové, pri orbe iných okolitých pozemkov určite vápencové kamenivo oráči s ich ženami a deťmi vyberali a vyhadzovali na tzv. medze alebo hroble. Tam ich stačilo nechať opršať,  možno mal vápeník dohodu s ostatnými vlastníkmi oráčin o odbere tohto v podstate odpadu.
• ·         Vápeník využívajúci pec nemusel mať vápeníctvo bezpodmienečne ako hlavné zamestnanie, mohol to byť spôsob privyrábania si mimo hlavnú pracovnú sezónu. Potom by bolo praktické mať jednu či dve pece na svojich pozemkoch, aj keď obďaleč od lomu.
• ·         Až keď boli pozemky vyčistené od kameňov, čo mohlo trvať aj niekoľko sto rokov, musel začať jeden z vápeníkov nakoniec  chodiť na lepší dolomitický kameň do lomu pri malom cintoríne.  Niečo cez kilometer nebolo pre vtedajších ľudí, zvyknutých chodiť každodenne aj desiatky kilometrov, nič zvláštne. Brnkačka.
• ·         Vápennícka pec potrebuje na svoju činnosť okrem vápenca alebo dolomitu ešte jednu surovinu. Drevo. Pokiaľ možno suché a tvrdé drevo, preto že to malo vyššiu výhrevnosť aj horúcejší - takzvaný "dlhý" plameň.  Na vypálenie jednej pece vápenca na vápno potreboval každý vápeník niekoľko kubických siah dreva. Drevo bolo potrebné dať si vycachovať lesným správcom mesta Štiavnica alebo súkromným vlastníkom lesa, vyrúbať ho podľa možnosti v zime a nechať ho jedno leto preschnúť na vzduchu. Každý vápeník preto musel mať permanentne nachystané mnoho siahovice. Vápenec Vám nikto neukradol, ale hotová siahovica sa kradla v stredoveku rovnako ako dnes.  Je preto možné, že vápenícka pec bola umiestnená nárokom pri sklade dreva, a nie pri lome.
• ·         V neposlednom rade vápeník pri stavbe pece musel myslieť aj na odťah spalín z pece. Táto vápenícka pec je postavená na severnom svahu. Prevládajúce západné prúdenie vetrov preto spaliny zapálenej pece odvievalo smerom na východ, teda k lomu a vysoko nad dno doliny. Tu však už boli dymy na takúto vzdialenosť dostatočne rozptýlené na to, aby niekoho obťažovali dole v doline alebo lome. 
• Dôvod vzdialenosti umiestnenia pece od lomu mohol byť teda aj praktický - meteorologický. Z iných banských revírov sú známe príklady umiestnenia hutníckych pecí a piecok náročky na vybraných  svahoch tak, aby boli splodiny horenia a tavby odfukované vetríkom preč od chájd hutníkov.

Ako sa vápenícka pec kupolovitého tvaru plnila surovým dolomitickým vápencom určeným na vypálenie je zrejmé z pripojených obrázkov.

Najprv sa zo sviežich alebo polosuchých  porozpieraných ohnutých vetiev pozväzovaných lykom opretých o bok - rímsu z kameňov pri dne pece uplietla malá kupolovitá konštrukcia  ktorá tvorila kostru a podperu priestoru klenby budúceho kúreniska. 

Na túto konštrukciu sa dôkladne v smere od krajov k stredu klenby poukladali vápencové skaly  s veľkou kusovitosťou, až kým sa celý priestor nezaklenul - nerozoprel o vymurované okraje pece do klenby .

 Toto vytvorenie klenby z väčších kusov nad budúcim ohniskom bolo kľúčové.

 Samonosná klenba z naloženého vápenca sa nesmela počas procesu pálenia vápna zbortiť, lebo vtedy by bolo pálenie predčasne ukončené, pec by vlastne zlyhala. 

Drevená podperná konštrukcia podopierajúca klenbu zhorela hneď po zakúrení, preto musela klenba niesť váhu samej seba a ďalších vrstiev nad ňou.  V niektorých oblastiach sa ešte pred ukladaním vápenca do klenby zvykli do pece zvislo zapichnúť dva - tri kusy hrubšieho suchého alebo mierne práchnivého dreva, ktoré potom počas začiatku pálenia vyhoreli a vytvorili tak ťahové otvory pre spaliny - sopúchy.

Toto je postup nakladania vápenca do klenby do hlinenej vápeníckej pece bez predku. Takéto pece sa stavali v oblastiach s nedostatkom vhodných kameňov - napríklad pri rímskych táboroch pri Dunaji. 

 Na odskúšanú stabilnú klenbu z veľkých kusoav sa následne navŕšila hrubšia vrstva stredne veľkých kusov vápenca, podľa možnosti tiež vo forme klenby, a na ne išla vrstva menších kameňov, až na koniec len drobné kamenivo - vápencový hrubší štrk. Pec sa pred pálením vyplnila tak, že pálený vápenec vyčnieval z pece ako kupola iglú. 

 Podľa údajov z internetu sa  niekde horná časť takto vyplnenej pece ešte z dvoch tretín výšky omazala blatom z haseného vápna a odpadu. 

Tu je rez a schéma naloženia vápeníckej pece aj s českým vápeníckym názvoslovím a náradím

V novšej - neskoršej dobe sa namiesto omazania prípadne zvrchu pozakrývala kusmi železných plechov. Vrch kupoly naloženej vápeníckej pece sa ale na rozdiel od miliera neomazal ani neprikryl, preto že bolo dôležité aby spalné plyny z kúrenia pod vápencom mali kadiaľ unikať, čo pri milieri nie je veľmi žiadúce - tam musí dôjsť k nedokonalému spaľovaniu.

Vo vápeníckej peci naopak musí drevo horieť dobre, aby plamene dosahovali teplôotu okolo 1000 stupňov Celzia. 

Schéma rez väčšou vápenickou pecou so spomínanými zvislými kmeňmi

Potom sa kúrenisko pod klenbou hrubého vápenca naložilo suchým štiepaným drevom a zapálilo sa.
Keď sa pec dobre rozhorela, oheň sa ďalej udržiaval prikladaním metrovice alebo siahovice.
 V naloženej peci sa kúrilo 3 - 4 dni, v závislosti od veľkosti naloženia- teda rozmerov pece. Menšie pece sa dali podľa literatúry údajne vypáliť aj za dva dni a dve noci kúrenia. 

Vrchol naloženej kupolovitej vápeníckej pece pred zapálením. Foto z Maďarska , z 60tich rokov z webu Etnofolk. Tu si vápeníci po okraji pomohli pálenými tehlami. 

Podľa podkladov na internete sa to, že je vápno už dobre vypálené, dalo spoznať podľa zmeny - zhoršenia horenia dreva. 

Po dokončení pálenia sa pec nechala vyhasnúť, popol sa po dohorení uhlíkov vyhrabal, preosial, odložil do nejakej bečky alebo krošní na predaj sklárom alebo salajkárom.

Pec sa nechala vychladnúť zo dva dni - údajne zvyčajne cez sobotu a nedeľu. Potom sa kusové spečené nehasené  vápno z pece ešte teplé pajsrom povylamovalo a uložilo pod strechu alebo do voza na predaj. 

Pec bola následne vyčistená a vápeníci ju pripravili  na ďalší cyklus pálenia, pokiaľ mali dostatok zásob dreva a vápenca.

Vápenícka pec zo slovenskej dediny Répáshuta v Bukových horách v Maďarsku. Vrchol kupoly pece naloženej vápencom pripravenej na zapálenie je tu obložený železnými plechmi . Foto zo súčasnosti , web sedlonka

Porozprávali sme si o tom, ako sa vápenícka pec obsluhovala a ako sa s ňou pracovalo.

Povedzme si ešte niečo o tom, ako to v Štiavnických vrchoch bolo s vápeníctvom.

Pálenie vápna sa mohlo robiť len tam, kde boli ložiská vápenca a zároveň dostatok dreva na kúrenie pri jeho vypaľovaní.  

V oblasti dnešného mesta Štiavnice je len jeden výskyt vápencov na povrchu - na Juraj (Jergy) štôlni nad Banskou Belou. 

Možno preto predpokladať, že v počiatku výstavby múrov mesta sa aj tu na Jergyštôlni vápenec ťažil a pálil. 

Keďže je táto  malá vápencová oblasť  "zovretá" medzi dvojicu bývalých rannostredovekých banských oblastí  Belú a Štiavnicu, možno oprávnene predpokladať, že v tejto oblasti sa veľmi rýchlo vyčerpala druhá najdôležitejšia surovina - palivové  drevo, ktoré sa v obrovských množstvách spotrebúvalo v baníctve a hutníctve. 

Preto som toho názoru, že už najneskôr v nejakom 15 - 16. storočí sa vápeníctvo v oblasti presunulo a posilnilo do vzdialenejších , na vápenec a drevo bohatších oblastí: Sklených Teplíc, Vyhní, Hodruše a Kopaníc. 

V Sklených Tepliciach sa vyvinulo už v skorom stredoveku hlavne sklárstvo a uhliarstvo, hoci nepochybujem že tu bolo rozvinuté aj vápeníctvo, preto že v tejto doline sú výskyty vápenca najväčšie z celého okolia . 

V Teplickej doline bolo baníctvo málo vyvinuté, po zániku sklárskej huty bola poniže kúpeľov postavená jedna strieborná huta.

 V Hodruši sú druhé najväčšie výskyty vápencov, nie všetky boli ale vhodné na výrobu vápna. V Hodruši sa v porovnaní s Vyhňami alebo Sklenými Teplicami viac vyvinulo baníctvo a hutníctvo. Dodnes je v Hodruši-Hámroch známe menšie vápennícke centrum "Do Vápna" pri Kopaniciach-časti Dedina. 

Vápenícke pece sa tu ale zachovali už len ako séria jám vo svahu. Predpokladám, že boli rovnakého typu ako táto vo Vyhniach.

Vo Vyhniach sa vyvinulo drahokovové  baníctvo v porovnaní s Hodrušou v menšej miere, ale o to viac sa tu rozvinulo železorudné baníctvo, 

Železné baníctvo a hutníctvo vo Vyhniach pretrvalo aj po zániku železorudného baníctva v Hodruši, ktoré sa pretransformovalo ešte viac na drahokovové. 

O tom, že vo vápencovom lome pri terajších futbalových ihriskách sa ťažil vápenec aj na vápenícke účely sa odjakživa vedelo, ale na pec či pece sa zabudlo.

 Nevylučujem ani to, že tu vo vyhniach ešte nejaké zvyšky ďalších vápeníckych pecí v okolí budú nájdené. 

         

Nakoniec si treba povedať v akom stave táto konkrétna pec je.

 Je ešte vo vcelku v zachovalom stave, na pravej strane čela pece treba domurovať pár vypadnutých kameňov.

Záber do vnútra polokupoly kamennej vápeníckej pece. Plno odpadu, niečo sa dá aj recyklovať v zberných surovinách

 Vnútrajšok pece je ale z väčšej časti vyplnený rôznym stavebným a kovovým odpadom.
Ten by bolo treba povyberať, okolie pece trochu vyčistiť od náletových krovín,  aby sa pec ukázala v celej kráse.
stavil by som sa, že vo vnútri pece bude dookola vymurovaný "schod" - sokel na ukladanie základov klenby z vápencových blokov.

Možno by nebolo zle na jar usporiadať malú brigádu na jej vyčistenie a malú opravu pravého boku.
Prípadne k nej potom možno spredu pristaviť malý drevený prístrešok, aký pri takýchto peciach býval, aby prikladač počas dažďa nezmokol na kosť.
Na prístrešok primontovať tabuľku s informáciou, čo to je, a načo to zariadenie slúžilo. 

Poloha vápeníckej pece a lomu na vápenec o ktorých v článku píšeme. Foto z webu mapy.cz

Poloha pece vo Vyhniach pri biatlonovom areáli je : 48°30'6.62"N ,18°47'22.86"E odčítaná z webovej aplikácie

Vo Vyhnianskom  biatlonovom areáli je naplánovaná  veľká rekonštrukcia celého areálu na modernejší areál , so spevnenými cestami, osvetlením a ďalšími zásahmi do terénu .

Zostáva nám dúfať, že tieto adaptácie  a zmeny nezničia vápenícku pec samotnú. 

Viem si predstaviť aj prezentáciu vápeníckej pece , zasadenú do zmodernizovaného areálu.

  Kto vie, možno sa raz podarí z nej urobiť  aj významnejšiu atrakciu - raz za čas sa v nej možno bude dať aj vypáliť jedna-dve menšie várky vápna. 

Na okolitých opravovaných hradoch Revište a Šášov by možno privítali klasické starosvetské  pálené kusové vápno.  

Keď nič iné, počas biatlonových podujatí v nej môže symbolicky horieť biatlonovo -vápenícky oheň, kde sa môžu ohrievať diváci aj organizátori.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

text: K.Ivan ,  September 2017 - Január 2018

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. 
Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho prípadne pozmenené ako svoje vlastné dielo. 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Podklady a webové stránky: 

https://is.muni.cz/el/1421/podzim2012/AEA_59/37296374/Senkyr_vapenictvi_a_cihlarstvi.pdf

https://www.researchgate.net/profile/Richard_Ther/publication/287677628_Roman_age_lime_kilns_in_Tunechody_near_Chrudim_eastern_Bohemia/links/5840068708ae61f75dcc98f4/Roman-age-lime-kilns-in-Tunechody-near-Chrudim-eastern-Bohemia.pdf

http://mapio.net/pic/p-71164696/

http://vapenici.webnode.cz/l/kanalova-pec/

http://podzemi.solvayovylomy.cz/techpam/cernydul/cernydul.htm

https://exarc.net/issue-2013-1/ea/experimental-lime-burning-based-findings-roman-empire-period

http://www.ludovakultura.sk/index.php?id=689

http://www.sedlonka.com/zahranici/madarsko_03/39.jpg