Banícke mýty a skutočnosť - Baníci a potkany

V tomto blogu čitateľov nezahrniem dátumami ani technickými výrazmi, bude skôr taká rozprava o súbore mýtov, ktoré si o baníkoch myslí nebanícka verejnosť

Nie je to tak dávno – len pár desiatok rokov uplynulo od dôb , keď ešte v Štiavnici fungovali štyri stredné školy. Gymnázium, Banícka priemyselná, Chemická priemyselná a Lesnícka priemyselná škola.  Z tých priemysloviek dodnes zostali len dve – Lesnícka a Stredná priemyselná škola, ktorá však už nie je baníckou.

Práve priemyslováci z pôvodnej trojice sa ešte donedávna navzájom označovali navzájom expresívnymi , tak trochu prekáravými menami:  borievkári, smraďoši a potkanári. Čo ktorý odbor malo charakterizovať, to ste si už hádam domysleli

V tomto spise sa teda budeme venovať vzťahom potkanárov k hlodavému zvieratku, ktoré by malo baníkov údajne charakterizovať. Možno pre istotu treba ešte upresniť, že pod potkanármi nemyslím malé plemená havkáčov, ktorí potkany bytostne nenávidia, a preto ich ľudia šľachtili na to, aby sa potkany držali ďalej od obydlí. Potkanármi bývali v študentskej Štiavnici prekáravo nazývaní študenti baníckej školy – respektíve tak ich volali „borievkári“ a „smraďoši“  

Takže povedzme si najprv o tom, čo „každý vie“ a keď to vie každý, tak je to pravda, no nie?

·         Potkany a baníci žijú v baniach vo vzájomnom rešpekte, baníci potkany nikdy nezabíjajú, preto že:

·         Potkany baníkom slúžia ako systém včasného varovania – ak z nejakej časti bane utekajú potkany, tak utekajú aj baníci

Preosejme si najprv zrnká faktov od pliev výmyslov a domnienok .

Za prvé: žiadne hemženie potkanov v baniach sa nekoná.

 Potkany v baniach sú, ale nie sú ich tam žiadne enormné množstvá – žiadne pišťavé pobehovanie ako ste možno videli v niektorých dokumentárnych záberoch z Austrálie, kde v minulosti došlo okrem králikov aj k extrémnym premnoženiam myší a hrabošov. 

Z vyššie uvedených laických tvrdení by sa mohlo zdať, že si baníci v podzemí potkany nejako pestujú alebo hýčkajú. 

Omyl.  

Žiadne pestovanie potkanov sa v banich v súčasnosti totiž nekoná.

Potkany  sú v banich rovnako časté, ako trebárs na našich sídliskách. Nevidíte ich každý deň. Potkany sú totiž veľmi inteligentné zvieratká, šikovné, obratné, ale zároveň plaché. Neradi sa ukazujú, žijú si svoje skryté životy v tmavých zákutiach aj pod zemou. Keď im ľudia vybudujú podzemné trasy a tunely vo forme kanalizácie či káblovodov v betónových chráničkách, potkany to radi príjmú, Nemusia potom totiž toľko kopať, ani nemajú starosti kam s vykopanou zeminou pri hĺbení chodbičiek – nemusia ju nahŕňať na povrch ako krtkovia. Potkany nakopaný hlinený materiál jednoducho presunú do kanalizácie kde ju voda spláchne .

Možno to neviete, ale potkany, ktoré tu máme dnes, nie sú tak celkom naše potkany. Sivé hnedavé potkany, ktoré dnes možno kde tu vidieť pri domoch, v kanalizáciách a aj v baniach sú potkany, ktoré sem do Európy doputovali zhruba pred 400 rokmi v podpalubí lodí zámorských obchodníkov. Sú to reprezentanti druhu Potkan Hnedý (Rattus norveigicus) 

Potkan hnedý dnes tvorí zhruba 80-90% populácie európskych potkanov.

Zvyšok potkanieho etnika (20%)  tvorí starší a odveký európsky druh: Potkan Tmavý (Rattus rattus) , kedysi zvaný aj Potkan Čierny.  Potkana tmavého  od Potkana hnedého možno laicky rozlíšiť len podľa farby – druhové meno  napovedá dosť. 

Potkany hnedé boli o niečo životaschopnejšie ako potkany tmavé a tak sa pred pár sto rokmi odohrala v tmavých zákutiach miest a dedín tichá vyhladzovacia potkania občianska vojna. Zvíťazili potkany, ktoré napriek druhovému latinskému menu neprišli z Nórska.

Nenápadná genocída jedného druhu druhým mala pre Európu a jej obyvateľstvo jeden dobrý efekt – potkany čierne boli totiž hostiteľmi morových bĺch ktoré medzi ľudskými obyvateľmi šírili nespočetné lokálne epidémie rôznych foriem moru spôsobovaných baktériou Yersinia pestis : Mor pľúcny, Mor hľuzový (bubonický). kožný, pľúcny a iné formy "Čiernej smrti". Keď hnedé potkany vyhladili čierne potkany, morové rany – epidémie pravého moru sa prestali opakovať, preto že blche morovej hnedé potkany – respektíve ich krv – z nejakého dôvodu nechutili a tak vykapali aj tieto blchy.

 Pre úplnosť ale treba dodať že ešte v renesancii a osvietenstve ľudia veľmi nerozlišovali medzi morom a epidemickými chorobami s podobnými príznakmi , takže za mor sa v neskoršej dobe označovali aj epidémie čiernych kiahní, hemoragických horúčok typu Marburg, epidémii antraxu a podobných bleskovo sa šíriacich nákaz.

Akokoľvek hrozne to dnes môže znieť, aj morové epidémie od stredoveku do moderných dôb, ktoré majú na svedomí často vymretie celých krajov, sú na niečo dobré. Vedci zistili, že napriek všetkým  epidémiám a miliónom ľudských obetí v Európe ,vďaka tým ktorí epidémie nejakým zázrakom prežili, je dnes odhadom 10 až 20% európskej populácie prirodzene odolná voči nákaze AIDS, pravému moru a niektorým krvácavým horúčkam.

Späť k potkanom. 

Môžeme si nostalgicky povzdychnúť, že už ani tých potkanov nie je toľko ako ich kedysi bývalo. Potkany sa totiž držia tam, kde je žrádlo.

Ešte pred tridsiatimi rokmi na dedinách každý dvor choval nejakú hydinu, alebo prasa či zajace. Kde boli úžitkové zvieratá , tam bolo aj krmivo, z ktorého mohla potkania rodinka potichu nenápadne odjedať. Potkany nie sú veľmi vyberavé, keď nie je dostupné zrno, stači aj to, čo z prasaťa či husi vypadne na opačnej strane od rypáka alebo zobáka. Na každom dvore bývali príručné smetiská a hnojiská kde sa dalo nájsť niečo pod hlodáky. 

Situácia sa ale v posledných dvadsiatich rokoch rapídne zmenila. Drobnochov je na ústupe, odpad sa už aj na dedinách dáva do smetiakov.  Preto je aj potkanov na vidieku  podstatne menej, dobre sa stále majú len mestské potkany, preto že ľudia im ešte stále do kanalizácie splachujú dostatok potravín, ktoré považujú za odpad.

Potkany sú v podstate všade tam kde sú ľudia. Su aj na observatóriu na Skalnatom plese, a sú aj v hlbokých baniach. Kde sú ľudia , tam je istá aj potrava. Potkany či už tmavé alebo hnedé, boli pôvodne lesnými a stepnými hlodavcami podobne ako sysle alebo škrečky. Na rozdiel od svojich krátkochvostých príbuzných však už pred tisícročiami potkany zistili, že držať sa ľudí prináša viac výhod ako nevýhod.

Takže kde sa v baniach potkany držia? 

Hlavne tam, kde sú stále ľudia – nájdeme ich napríklad v okolí remíz strojov, v cachovniach, pri podzemných jedálňach, v dielňach. Väčšinou si v baniach nehĺbia svoje chodby – to sa v prípade rudných baní a niektorých uhoľných baní s tvrdými horninami vlastne ani nedá. Potkan sa síce na krátku vzdialenosť dokáže prehlodať napríklad aj betónom, ale nerobia to, ak nemusia. 

Radšej si žijú v poloskrytých chodbičkách v medzerách medzi horninou a banskou výstužou.

Počas svojho banského života som mal s potkanmi veľa stretnutí. Nie sú mi odporné, ani sa ich nebojím. Tak to má väčšina baníkov. Baníci sa s potkanmi v podstate tolerujú.

Potkany sa v podzemí nezabíjajú z praktických dôvodov. Pravdepodobne vám je známe, že zabitý hnijúci potkan poriadne smrdí. V bani vzduch prúdi len po človekom vyhĺbených chodbách. A tak jeden zdochnutý potkan ktorý zaliezol za výstuž, smrdí v smere prúdiaceho vzduchu na kilometer ďaleko . Čo sa deje s potkanmi ktorí zídu zo sveta prirodzenou smrťou, to nie je v baniach celkom jasné, ale je pravdepodobné, že telo potkana je príbuznými pietne zožrané. 
Keby však bol otrávený, ostatné potkany sú dostatočne inteligentné na to aby si uvedomili že niečo nie je v poriadku a nechajú ho tak. Výsledkom by bol zase smrad po bani.
V neposlednom rade treba pripomenúť aj staré banícke zásady dodržiavané po tisícročie, medzi ktoré patrilo: nezabiť v bani nič živé, preto že by to mohlo privolať nešťastie.

Ak sa na nejakom mieste v blízkosti zhromaždiska  baníkov v podzemí potkany premnožia, urobia sa protiopatrenia. Odpadky sa zhromažďujú v uzavretých kovových nádobách, do ktorých sa potkan nedostane. Strava sa tiež uzatvára do kovových skriniek. 

Ak nie sú skrinky, tašky so stravou sa vešajú pod strop banských diel na drôty, aby sa k nim potkany nedostali.

Niekedy sú potkany v podzemí aj zdrojom žartíkov a príbehov. Keďže majú v povahe hlodanie a radi zjedia čokoľvek, dá sa to občas zneužiť. 

Stalo sa, že baník bol veľmi hrdý na svoju novú koženú stravnú kapsičku na plece – papajku. Všade s ňou machroval a vychvaľoval sa. Jeho parťáci už toho po nejakej dobe mali plné uši aj zuby. A tak na jednu šichtu jeden z partie doniesol do roboty kus slaninky, a keď si papajkový chválenkár zavesil svoju hrdú desiatovú tašku na hajcmanový zámok, rýchlo ju celú , včítane remeňa dôkladne ponatierali údeninou. Tomu potkany nedokázali odolať a podnikli na opustenú tašku nájazd. Za pár hodín ju hlodákmi rozsekali na mraky, a keď sa chválenkár na fajront vrátil pre papajku, našiel z nej už len pár kožených franforcov a kovové pracky. Zvyšok potkany zožrali a rozsekali ostrými hlodákmi na trhance.

  Ja som napríklad pri práci v bani videl potkana závisláka na nikotíne. 
V uhoľnej bani sa nesmie fajčiť a tak silnejší fajčiari žujú bago alebo močku – žuvací tabak. Pri žutí často výdatne odpľúvajú – crkajú – žltohnedé nikotínové sliny. V štajgrovskej kutici v Handlovej na bývalom 5. úseku žil potkan, ktorý sa z nejakého dôvodu naučil na nikotín. 

Akonáhle bol v partii žuvač tabaku, tamojší polokrotký potkan – tuším mal aj meno -  začal opatrne vykukovať a ak boli baníci ticho , osmeľoval sa olizovať močkové sliny na podlahe aj v ich prítomnosti.

Baníci vedia aj to, že ak musia ísť v bani na záchod, je radno sa najprv pred usadnutím na banský klozet pohľadom do jeho útrob presvedčiť , či vo vnútri záchodovej nádoby náhodou nie je zalezený potkan. Banícka latina totiž hovorí, že sa kdesi stalo, že si baník obsah nádoby pohľadom neskontroloval a potkan tam náhodou bol. Keď baník usadol na dosku, potkan sa vyplašil, vo výskoku sekol hlodákmi po tom, čo sa v priestore hompáľalo. Však viete po čom...

Potkany sú síce plaché a opatrné ale občas sa viac osmelia. Videl som ako baník jedol desiatový chlebík, sediac opretý pohodlne chrbtom o výstuž. Spoza obkládky výstuže opatrne vyhliadol mladý potkan, a špekuloval, ako by sa dostal ku chlebíku. Nakoniec sa polovysúkal zo škáry a prednými labkami sa opatrne oprel o baníkove plece. Chvíľu sledoval každé priblíženie chleba k ústam a keď si ho desiatujúci baník všimol, potkaník sa mu z jeho pleca nablízko drzo pozrel do očí, ako že „No čo čumíš?! Davaj odhryznúť!!“

Treba ešte na záver doriešiť otázku, či sú v podzemí potkany naozaj indikátorom hroziaceho nebezpečenstva.

Tak toto nemôžem ani potvrdiť, ani vyvrátiť.

Uznávam, že potkany majú jemnejšie a ostrejšie zmysly než ľudia.

 Fúzmi určite vnímajú jemné otrasy horniny predchádzajúce otrasom alebo náhle zvýšeným tlakom citlivejšie ako človek. Tak isto môžu jemným ňuchom zacítiť zvýšené koncentrácie  plynu pred prietržou plynov alebo prievalom vody. 

Takže pokiaľ by som v bani videl hromadný útek potkanov po chodbe, radšej by som išiel či pobehol v rovnakom smere aj ja.  

Či sa to naozaj niekde niekedy reálne stalo, že pred nejakým banským nešťastím potkany panicky opúšťali ohrozenú časť bane , to neviem. 
Internety tvrdia , že áno, ale internety tvrdia kadečo, aj korunované blbiny. 

Možno sa jedná o banícke bájky, možno nie.

 Možno ma nejakí kolegovia opravia.  

Text : Karsten Ivan Február - Marec 2017

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. 
Nie je dovolené kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho za svoje vlastné dielo.