Banský hrad na Glanzenbergu?

 Tento príspevok bude dosť špekulatívny, bez pevných základov a opory v písomných podkladoch či výsledkoch archeologického výskumu. Prečo je to tak? Preto že ich nemáme v takom rozsahu ako by bolo potrebné a dobré. Keď nemáte prostriedky na to, aby ste deťom kúpili a platili živého poníka, musí zatiaľ stačiť deťom nákup stáda plastových koníkov a stajne v hračkárstve. 

Je mi jasné, že sa preto bude mnoho historikov zavzdušňovať ako čerpadlá v suchom roku, a niekoľko hysterikov bude po prečítaní jačať, ako keby som zasahoval do ich výsostných práv na jediné správne riešenia. Bude mi vyčítané, že to, čo som načrtol v nižšie uvedenom texte, nie je "živý poník" , len plastová náhrada! 

To je pravda. Na živého poníka nemáme prostriedky, ale nemá ich ani nikto z tých, čo na to budú poukazovať.   

.....................................................................................................................................................

V prvom rade musím skonštatovať že o starovekom či ranno stredovekom baníctve ako celku v Štiavnických vrchoch nevieme skoro nič, alebo zatiaľ len veľmi málo. Niečo vieme z analógii z iných revírov, niečo zo zachovaných dokumentov. 

Stále sú tu prítomné v literatúre faktu rôzne odvolávky na keltské korene baníctva v Štiavnických vrchoch, ale o tom zatiaľ nemáme žiadne konkrétne poznatky doložené nejakými dátami z výskumov. Zatiaľ sa našla len jedna keltská minca "s koníkom", ale aj tá sa bohužiaľ stratila a existuje len jej nákres z mestskej kroniky. Dr. Kolníková sa spektrálnymi analýzami strieborných keltských biatekov pokúsila nájsť indície, že mince razené v keltských mincovniach, ktoré sú dnes na území Slovenska, boli razené zo striebra miestnych ložísk. Zatiaľ sa to nepodarilo preukázať, pani doktorka zistila, že na základe prítomnosti antimónu je v nich striebro z ložísk v Západných Karpatoch. To je ale príliš široké územie, antimón je v rudách prítomný skoro v každom veľkom banskom revíri v Karpatoch. 

Aby bolo jasné, za seba si tiež myslím, že v priestore Štiavnických a možno aj Kremnických vrchov dolovali a spracovávali kovy už Kelti, a možno aj národy pred nimi. Celkom určite baníkovali a zhutňovali kovy aj v Slovenskom Rudohorí na Gemeri. V budúcnosti to, myslím, niekto určite dokáže. Spolu s odborníkmi som tiež amatérskeho názoru, že kelti spracúvali hutnícky v týchto horách najmä železo.  Nálezy starovekých bronzových sekeriek predkeltských kultúr sú zo Štiavnických vrchov známe len z Hodruše a po-Iplianskej časti Štiavnických vrchov     

Pokus o rekonštrukciu banského hradu Glanzenberg  z obrázkov uvedených v Zdrojoch.    

Použitie miestneho striebra v keltských minciach sa zatiaľ nepodarilo exaktne dokázať, preto že miestne rudy nemajú jasný znak pôvodu - nejaký stopový prvok či izotop, ktorý by jednoznačne určil odkiaľ striebro pochádza. Antimón nie je prvok, ktorý by určil, že striebro v minciach exaktne pochádza len zo Štiavnických vrchov,  a nie trebárs z okolia Rožňavy, alebo Smolníka 

Transylvánske ložiská zlata a striebra tento znak pôvodu v minciach majú. Je ním prítomnosť telúru. Na základe prítomnosti telúru v keltských minciach u nás nájdených, sa podarilo zatiaľ dokázať fakt, že v lokálnych keltských mincovniach na dnešnom južnom Slovensku boli pretavované a opätovne prerážané mince z kovov pochádzajúcich z územia dnešného Rumunska. To inak znamená, že tu fungoval a prekvital obchod (aj s kovmi) už pred tisícročiami. 

Hľadanie dôkazov z hlbšej minulosti Štiavnických vrchov sťažuje hlavne miestna zdieľaná krajina. 

Krajina je tu zdieľaná v tom zmysle, že si ju už niekoľko tisíc rokov odovzdávajú stovky generácii národov, každé etnikum pracuje, kope, jalovinou zahŕňa opustené bane, sídla, domy a krajinu mení a pretvára vo veľkom rozsahu. Tie zemné práce boli s postupom rokov čím ďalej, tým viacej intenzívne, a tak je dnes už po mohutných vlnách stredovekej a barokovo klasistickej ťažby veľký problém nájsť prastaré stavebné, technické a iné štruktúry. Preto že ak sa niečo také ešte stále zachovalo, tak je to dnes zahrabané hlboko, možno pod novšími stavbami, alebo poškodené, rozhádzané novšími banskými a kopáčskymi prácami. 

Písomnosti o baníctve v Štiavnických vrchoch sa vo väčšom počte datujú od polovice 15. storočia, až po tom, ako bola Štiavnica dvakrát za sebou zničená vypálením a zemetrasením. Či sa Mongolom ešte v roku 1241 - 42 podarilo Štiavnicu dobyť, to vlastne nie je jednoznačne jasné, považuje sa ale za fakt, že na ňu Mongoli určite zaútočili. Aj o tomto zatiaľ chýbajú exaktné dôkazy okrem niekoľkých lebiek mongoloidného habitusu vykopaných na Starom zámku, ale berie sa to ako fakt. Mongoli zaútočili vtedy na dvojmestie - opevnenie na Starom meste, a na pravdepodobne slabšie opevnenú časť mesta dole v údolí.

 Vtedajšia jadrová časť mesta v doline sa rozprestierala "len" od Glazenberg štôlne  po dnešné Radničné námestie. Priestor dnešného Trojičného námestia bolo v čase Mongolskej invázie  ešte povrchovou dobývkou Špitáler žily, žiadne námestie tam nebolo.   

Čo je zrejmé, je to, že obchod v krajine bežal v staroveku aj rannom stredoveku bez ohľadu na dočasné zničenia sídiel, ktoré sa z vypálení, zemetrasení, epidémii, rabovačiek vždy rýchlo pozviechali. Ak bol dostatok zaujímavého tovaru, obchod napomáhal rozvoju sídiel, preto že stavanie dedín, osád a miest zase spätne podporovalo obchod. 

Dobrí veľkoobchodníci mysleli vždy v širších súvislostiach, a snažili sa v oblastiach miest, kde tovar vznikal, stabilizovať miestne pomery, výrobu, a zabezpečiť dobré a bezpečné cesty k ľudským sídlam ako zdrojom tovarov s ktorými sa dalo obchodovať.   

Striebro a zlato , prípadne železo bol a je tovar, ako každý iný, a zásob zlata a striebra na ťažbu a  spracovanie v štiavnických vrchoch je, ako ukázali posledné desaťročia, ešte stále, aj po najmenej tisícročí ťažby, stále dosť.

V slovenských montánnych historických výskumoch sa posledné roky upíname najmä na kontakty s nemecky hovoriacimi krajinami v súvislosti s ťažbou medi a jej odstriebrovania pomocou prevažne poľského olova, a vyspelejšími stredovekými technologickými postupmi pri spracúvaní striebra a zlata . O obchode s kniežatstvami a mestskými republikami - dnešným Talianskom sa tiež rozpráva hlavne v súvislosti s výkupom medi z terajšej stredoslovenskej a východoslovenskej banskej oblasti Banskobystický okruh a Smolnícky okruh ložísk. 

Talianski obchodníci však určite od ranného stredoveku vedeli aj o produkcii striebra a zlata v Štiavnických vrchoch. Taliani ( presnejšie Benátčania)  ovládali v stredomorskej oblasti obchod s luxusným sklom, vzácnymi tkaninami a korením, ktoré nakupovali od arabských moreplavcov za striebro a zlato, možno aj jantár.

Historici uvádzajú, že z miestneho zlata sa v 13. storočí ešte mince v Uhorsku nerazili a aj väčšina striebra sa obchodovala vo forme zliatkov - hrivien, prípadne takzvaných sekancov - odsekov z hrivny na váhu, taký sekancový poklad striebra sa našiel napríklad pri Krupine. 

O obchodovaní so  striebrom vyťaženým v stredoslovenskej banskej oblasti v 13. storočí sa v písomnej forme u nás nezachovalo prakticky nič, hoci určite existovalo, preto že bane v Štiavnických vrchoch produkovali niekoľko stovák kilogramov striebra ročne, a nie všetko šlo v tej dobe obchodom cez kráľovské urbury.  Urbura -kráľova časť vyťaženého a vytaveného striebra- tvorila len niečo okolo 8- 10% z celkového objemu ťažby a tavenia rúd, zvyšok išiel cez ruky vlastníkov baní a hút, ktoré králi ešte dlhé storočia po 13. storočí nevlastnili.  

 Nejaké písomné stopy o obchode s Uhorským striebrom v Benátkach sa predsa len zachovali, nie u nás, ale v archívoch benátskych. 

Historik Martin Kvietok upozornil (viď dole časť Použitá literatúra) , že podľa benátskych archívov v roku 1222 -1223 ozbíjali trojicu benátskych kupcov putujúcich z Uhorska do Dalmácie  pravdepodobne niekde na dnešnom južnom Slovensku o náklad 200 kilogramov striebra, s ktorým sa kupci vracali do Benátok. 

Zaujímavé na prípade je hlavne to, že "lupičom" bol vojenský oddiel pod vedením mladšieho brata kráľa Ondreja II, čo vyvolalo priam medzinárodný škandál. Kráľ Ondrej II musel nepríjemnosť s významným obchodným partnerom Benátkami "žehliť" dohodou o päťročnom  znásobením daní pre uhorských kupcov obchodujúcich v Benátkach. To je údaj, ktorý nám hovorí, že uhorskí kupci v rokoch 1227 až 1232 len na daniach zaplatili Benátkam 100 tisíc benátskych grošov, čo bola ohromná suma peňazí - benátske groše (denáre) boli v tej dobe cennou a tvrdou menou. 

Malo by to zrejme tiež znamenať, že každým rokom prúdilo do Benátok z Uhorska aj pomerne veľa zlata a striebra z ročných ťažieb v Štiavnických vrchoch , v 13. storočí bolo v Štiavnici a okolí podľa Dr. Kvietka odlievané 500 - 700 kilogramov striebra ročne . 

To by znamenalo ťažby a tavenie tisíca až niekoľko tisíc ton bohatej rudy a pridávaných taviacich (stekuťujúcich a odželezňovacích) prísad ročne. Okrem iného to znamená, že uhliarstvo v okolí muselo byť tiež dobre zorganizované a schopné dodávať veľké objemy uhlia - niekoľko tisíc kubických metrov za rok. Muselo fungovať zásobovanie miest ťažby potravinovými surovinami, ktoré nebolo možné v okolí baní vo vrchoch dopestovať alebo dochovať. To všetko muselo byť na vtedajšie pomery dobre zorganizované a o organizáciu súhry chodu obchodu sa musel niekto starať, inak by produkcia drahých kovov rýchlo upadala. 

Vezmime do širšej úvahy len takú jednu "drobnosť" - soľ, ktorá je podľa povestí "nad zlato". Nikde v okolí Štiavnice nie je do okruhu 200 kilometrov žiadne soľné ložisko, najbližšie boli pri Krakove, niečo na Orave, niečo  pri Prešove, a potom v Rumunsku, prípadne pripadala do úvahy morská soľ od Dalmácie. Banícke mestečko alebo sústava baníckych osád s niekoľko tisíc obyvateľmi muselo spotrebúvať niekoľko ton soli ročne. Používala sa nie len pre ľudí a hospodárske zvieratá, ale vo veľkých množstvách sa míňala aj na oddeľovanie zlata od striebra takzvanou suchou (ohňovou) cestou. 

Niekto konkrétny alebo výbor konkrétnych ľudí musel zariadiť a kontrolovať, aby soľ do štiavnických vrchov vozili kupci pravidelne a vo veľkom. Neviditeľná ruka trhu nezariadi všetko, treba ju kontrolovať a riadiť konkrétnymi ľuďmi alebo spolkami, mazať peniazmi trecie plochy tam, kde to drhne., zariadiť aby kupecké vozy neboli prepadávané zbojníkmi v okolitých horách a kopu ďalších záležitostí. 

Odskočme si pre porovnanie k talianskemu - presnejšie k toskánskemu baníctvu v približne rovnakej dobe, ako sú nateraz predpokladané počiatky rozvinutejšieho baníctva na Slovensku, čiže zhruba k10. - 11. storočiu.    

Baníctvo v terajšom Taliansku u nás nie je veľmi známe, ale bolo podľa všetkého v rannom stredoveku na viacerých miestach veľmi slušne rozvinuté. V súčasnosti je v taliansku dobre rozvinutá aj montánna archeológia. Žiaľ, musím skonštatovať, že oveľa viacej, než sa v montánnej archeológii v rámci možností robí na Slovensku. Inak povedané, na Slovensku v montánnej archeológii významne pôsobil Dr. Labuda s kolektívom na štiavnickom Starom Meste, a v oblasti Španej Doliny urobila montánne archeovýskumy čiastkovo ešte aj Deutsche Bergbaumuseum Bochum. V podstate sa v montánnej archeológii urobilo viac prác "len" Dr. Labudom. 

 Inak ako montánnou archeológiou bohužiaľ novšie poznatky o hlbšej histórii baníctva, hutníctva na Slovensku posledných 30 rokov prakticky takmer nezískavame, preto že lokalít je veľa a banskú- historickú archeológiu treba robiť pomaličky a vytrvalo. Na to nemôže napriek kvantu vynaloženého úsilia stačiť len doktor Labuda a jeho kolektív. 

Časť talianskych montánnych archeológov sa sústredila poslednú desiatku rokov na výskum Toskánskeho rudohoria s jeho starými baňami. 

Doteraz vykopali trojicu banských hradov. 

Banský hrad San Silvestro, banský hrad Rocchette Pannoschiesci zovretý medzi trojicou obrovských banských prepadlín, a banský hrad Cugnano . Väčšina z týchto Toskánskych banských hradov sa rozvíjala od 9. do 13. storočia, dnes už ležia odľahlo v polodivočine, mimo hlavných trás po ktorých v Toskánsku prúdia turisti obdivujúci levanduľové polia a vinice s vinárskymi podnikmi. Tamojší montánni archeológovia vedia ešte najmenej o troch -štyroch ďalších banských hradoch v Toskánskom rudohorí, zatiaľ ale nie sú detailne preskúmané, ešte sa na nich len kope.   

Rekonštrukcia bývalej podoby banského hradu Rocchette Pannoschiesci uprostred rozsiahlych banských dobývok a prepadlín. Fotografia z článku Wild west in Tuscany viď "Zdroje" dole

  Tu nastáva čas zadefinovať, čo to banský hrad podľa talianskych montánnych archeológov  je. Talianski archeológovia banský hrad definujú ako opevnené sídlo so spracovateľskými prevádzkami na rudu do formy kovov priamo na samotnom ložisku, kde prebiehala ťažba, a v jeho bezprostrednej blízkosti. Niektoré z Toskánskych banských hradov boli krátkodobo vybavené priamo aj mincovňou, alebo sa kovy vo forme prútov vozili do iných miest kde sa zmincovali. Zakladali a prevádzkovali ich miestne toskánske kniežatá a biskupi, ktorí získavali striebro a zlato z ložísk ležiacich priamo pod hradmi . 

Banské hrady v Toskánsku boli opevnené kamennými hradbami, za ktorými boli schované huty, pekárne, hrnčiarske dielne, kováčne, obydlia ,kaplnka, cintorín, a v citadele na najvyššom mieste aj spravidla veža s obydlím vlastníka hradu a/alebo jeho správcu - šafára. 

Na jednom z  toskánskych banských hradov bola vykopaná aj kláštorná románska katedrála ktorá bola postavená rovno nad banskou ťažobnou štôlňou fungujúcou v dobe ťažby. Mnísi sa mohli pozerať z okien priamo na fárajúcich baníkov z okien kláštora. Miestni arcibiskupi a kniežatá priamo na banských hradoch činnosti pri ťažbe a spracovaní riadili a kontrolovali procesy prostredníctvom správcov, niekedy aj priamo pobytmi v citadelách banských hradov.   

Banský hrad Rocca San Silvestro (Skala sv.Silvestra). Huta na spracovanie rudy na striebro je v popredí pod vežou priamo opretá o hradbu. Fotografia z práce Strieborná horúčka a Toskánsky divoký západ viď Zdroje ...

Teraz sa dostávame k meritu tohto blogu. 

Ak existuje niečo podobné banským hradom z 10. až 13. storočia v Toskánskom Rudohorí aj u nás v Štiavnických vrchoch a na Slovensku všeobecne, tak by to bol banský mestský hrad Staré Mesto na vrchu Glanzenberg. 

Opevnené sídlo Glanzenberg spĺňa všetky kritériá, aké sú u Toskánskych banských hradov. 

Je len pár sto metrov od veľkej povrchovej dobývky na žile Špitáler, od starých baní v oblasti Mohr šachty je tiež len niekoľko stovák metrov. Celé Staré Mesto je obohnané kedysi hlbokou , niekedy dočasne asi aj "vodnou" priekopou a kamennou hradbou s baštami nad priekopou. Vodnou či skôr rozbahnenou priekopou bola  v skutočnosti len na jar a v jeseni po dažďoch a topení snehu, priekopa nemohla byť napájaná prívodom vody kvôli polohe na výšine, iba ak by mala vybudovaný nejaký zberný jarok a drevené "špunty". 

Za hradbami Starého Mesta na Glanzenbergu sú tiež ako v Toskánsku Dr. Labudom doložené hutnícke prevádzky, hoci zatiaľ len vo forme domu skúšača rúd, nie taviacej huty, a mnohé zatiaľ bližšie neurčené stavby. Glanzenberg má dokonca až dve citadely, pôvodne zrejme vybavené hradnými vežami , z čoho jedna - severná mala pod vežou citadely dokonca kaplnku, ktorú tiež vykopali tímy pod vedením Dr. Labudu. 

Jednoducho  Staré mesto pri Štiavnici vyzerá  a je umiestnené rovnako ako každý banský hrad Toskánskeho typu. Ešte pred 10. rokmi bolo  Staré Mesto schované pod lesným porastom podobne ako Zvolenský Pustý Hrad. Okrem meračských prác až výrub ukázal značný rozsah tohto hradného banského mesta pre laikov. 

U mnohých ľudí očarených terajšou Štiavnicou v doline by mohlo prevládať presvedčenie, že opevnené Staré mesto na Glanzenbergu bolo menej významnou časťou mesta., lebo je menšie. 

To je však omyl z neznalosti reálii. 

Stačí si porovnať pôdorysy terajšieho historického centra Štiavnice s pôdorysom Starého Mesta obohnaného priekopou, a budete možno oči otvárať. 

Priestorový pohľad na banský mestský hrad Staré Mesto na Glanzenbergu, súčasné historické centum mesta Štiavnica je v pozadí vľavo hore.

Hradby vymedzuje na Starom meste priestor dlhý 500 metrov a široký 50 - 100 metrov v pôdorysnom tvare "piškóty"  alebo "osmičky" 

Porovnajme si Staré Mesto s v rovnakej dobe vznikajúcou banskou osadou v údolí pod banským hradom, známejším ako dnešné historické jadro Banskej Štiavnice. 

Dĺžku Starého mesta možno odčítať vpravo hore z výrezu mapy freemap.sk s vrstvou lidarových máp

Od brány pri dnešnom Komorskom dvore - Kammerhofe po horný okraj dnešného Svätotrojičného námestia, kde stávala horná brána opevnenia jadra mesta, je dĺžka hlavnej osi historického stredovekého jadra mesta Štiavnica tiež len necelých 500 metrov. Najstaršie domy s gotickými základmi v historickom centre Štiavnice nie sú na dne doliny historického centra rozložené na väčšiu šírku, ako 100 - 150 metrov pozdĺž hlavnej osi historického centra Kammerhof - horný kraj Trojičného námestia. Výnimku z vyššie uvedeného tvoril len na návrší vysunutý niekdajší farský kostol, v 16. storočí prestavaný na pevnosť Starý zámok  a bočná ulica Hornej a Dolnej Resly s osídlením baníkov medzi baňami.

Rozlohou zaberalo teda terajšie mesto Štiavnica v stredoveku prakticky rovnakú plochu, ako koncom stredoveku zrejme opustené Staré Mesto na Glanzenbergu. Jediný rozdiel medzi Starým Mestom  a terajším historickým centrom mesta bol v rannom stredoveku v tom, že terajšie historické jadro ešte vtedy nebolo masívnejšie opevnené, a Glanzenberské staršie centrum už bolo obohnané hradbami  s baštami strieľňami, priekopou  a zrejme aj kolovou palisádovou hradbou. 

 Ak prichádzali  k dvojmestiu nejaké vojská, obyvatelia terajšieho mesta Štiavnica sa museli rýchlo pratať brániť do mestského banského hradu  na Glanzenbergu, lebo terajší Starý Zámok, Nový Zámok a ani ďalšia mestská pevnosť Kammerhof vlastne ešte neexistovali v tej podobe, ako ich poznáme dnes, a boli oveľa ľahšie napadnuteľné útočníkmi. Ako tak opevnený objekt dole v doline bol len Kammerhof, ostatné časti sa dali napádať z okolitých svahov.      

Výrez z mapy Google Earth, s červenou linkou vymedzujúcou okraje hradieb Starého mesta

Aký starý je banskomestský hrad Staré Mesto (Glanzenberg)  na Štiavnicou vlastne ešte stále nevieme, preto že je preskúmané ani nie z 10tich % svojej celkovej plochy. Ak existuje nejaká nádej na keltské nálezy v tejto baníckej zdieľanej krajine okrem tých čiste náhodných , tak to bude zrejme práve na Glanzenbergu. 

Dovolím si vyjadriť názor, že turistický potenciál banského hradu Staré Mesto nad centrom Štiavnice ešte nie je ani zďaleka správne posúdený a docenený. Keby bolo výšinné Staré mesto už riadne preskúmané a adaptované pre turistov so záujmom o históriu, mohli by ste sa prechádzať úzkymi uličkami medzi zbytkami múrov mesta, ktoré sa presťahovalo do údolia ešte v 15 - 17. storočí. Obávam sa, že ja sa toho nedožijem, lebo na to sú potrebné intenzívne práce stoviek archeológov po desiatky rokov. 

No a na záver dáme pár špekulatívnych otázok (nateraz bez odpovedí), po ktorých možno niektorým titulovaným historikom začne bobtnať centrálny nervový systém (hlavne pri zmienke o ............ )  : 

Nevieme celkom presne kto riadil a organizoval výstavbu a fungovanie Starého Mesta v dobe keď sa rozvíjalo a prekvitalo, až kým v podstate náhle nezaniklo. Pravdepodobne vlastníci baní, ale vlastníkom zeme bol kráľ (štát) ktorý delegoval kontrolné právomoci svojim šľachticom. Poznáme mená prvých richtárov Štiavnice, ale nevieme či sídlili na Starom Meste zovretom hradbami, alebo mali radnicu  stále tam kde je teraz - najmä ak to bol ešte v 13. 14. storočí v podstate okraj mesta.   

• Hypoteticky mohol nejaký vysokopostavený človek s otvorenou mysľou napríklad počas hypotetickej púte v 10 -12. storočí do Ríma navštíviť banské hrady v Toskánsku a preniesť ich hlavné zásady budovania a výhody ich prevádzky do Uhorska do Štiavnice
• Hradby a brána v najstaršom mestskom znaku v Rakúskouhorskej monarchii  - Štiavnickom mestskom erbe asi nie sú hradby dnešnej Štiavnice v údolí, veľmi pravdepodobne je to brána a hradby Starého Mesta (bránu zatiaľ podľa mojich informácii Dr. Labuda na Glanzenbergu nevykopal, hoci sú vyslovené predpoklady, kde brány mohli byť, nejakú bránu opevnenia mestský hrad asi musel mať. ) Nikto ale nevykopal žiadnu bránu z 12 či 13. storočia storočia ani dole v meste. Všetky doteraz známe brány terajšej Štiavnice sú zo 14. storočia, a mladšie. 
• Prítomnosť templárov na banských hradoch v talianskom Toskánskom rudohorí je exaktne dokázaná. Johaniti tam sídlili a starali sa o život duchovný aj vojenskú ochranu banských hradov. Pokiaľ niekto hľadá "templárov" v Štiavnických vrchoch, mal by hľadať možno na Starom Meste, ak niekedy boli "templári" na hrade Teplica, alebo na Žakýli, tak tam ich posádky dochádzali z banského hradu Glanzenberg, kde možno mohlo byť hlavné sídlo. Keď sa rytieri v službe na banskom hrade Skaly sv. Silvestra nudili, hrali okrem kociek hru dnes známu ako Halma  - archeológovia tam našli dve Halmové hracie polia vytesané do skál.
•  Zároveň ale za seba musím dodať, že ja veľmi na templárov na strednom Slovensku neverím. Zatiaľ pre prítomnosť templárov ani Johanitov v Štiavnici nemáme exaktné dôkazy, sú tu len rôzne romantické povedačky, ku ktorým som prišplechol svoju málo pravdepodobnú hypotézu. 
• Vedeli ste, že Staré mesto Glanzenberg má svojho "dvojníka" - zaniknuté hradné mestečko, dokonca rovnakého mena "Glanzenberg" vo Švajčiarsku pri mestečku Dietikon ? 
• Prisudzovanie vybudovania Štiavnického Starého mesta napríklad vlnám prisťahovalcov zo Saska či Harzu po Mongolskej invázii bude zrejme mylné, nazdávam sa, že Staré mesto už vtedy muselo stáť prakticky na dnešnom pôdoryse. 500 x 100/50 metrov. "Hostia" mesto mohli vylepšovať, zdokonaľovať , autormi jeho konceptu a stavby ale asi neboli. Privilégiá nemecky hovoriaci hostia dostávali hlavne po Mongolskej invázii z 13 storočia. Zároveň sa ale v literatúre hovorí, že Mongolská horda musela mesto dobýjať. To ale znamená že tam už zrejme stálo pred ich inváziou. 
•   Dr. Labuda vykopal črepy z dna banskej pingy priamo na Starom meste pochádzajúce z 13. storočia, tie sú zatiaľ najstaršou datovanou keramikou. Nateraz. Nikto ale nemôže vedieť, či tam neboli črepy zahodené sekundárne neskôr. 
• Treba si ale tiež uvedomiť, že v pôdoryse Starého mesta v Štiavnici nebolo doteraz prekopaných viac ako 10 - 15 % jeho plochy, hoci Dr. Labuda robil čo mohol a vedel s danými ľudskými a finančnými prostriedkami za celý svoj profesný život. Urobil toho usilovne veľmi veľa, ale Staré mesto odhalilo primálo zo svojich tajomstiev, ktoré možno ešte stále ukrýva, aj s priľahlými a vzdialenejšími povrchovými dobývkami na zlato, striebro a olovo.   

Teraz asi čakáte, že otázky nadhodené vyššie vyriešim nejakou univerzálnou všezahrňujúcou odpoveďou. 

Máte pravdu, tu je tá odpoveď:

A možno to všetko bolo celé nejako úplne inak! Možno naozaj Staré mesto začal stavať pastier Šebnic po tom ako neúspešne chytal ligotavú jaštericu.
           

 Karsten Ivan, Január 2021 

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Text a fotografie, pri ktorých nie je uvedený pôvod a popis sú autorskými dielami K.Ivana. Možno ich zdieľať pomocou linkov na webe a sociálnych sieťach, nemožno ich však kopírovať a následne vydávať za vlastné diela. Pokiaľ by niekto pociťoval potrebu využiť časti textu na webe alebo v tlačovej forme, môže tak učiniť len po písomnom požiadaní  a obdržaní autorovho súhlasu na  e-mailovej adrese hodrusaphotozavináčgmailbodkacom                     
 -------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Podklady a zdroje informácii, použité v článku: 

Mapové výrezy z aplikácii : freemap.sk, a Google Earth

Kto sa chce presne zorientovať v akom štádiu sú oficiálne poznatky montánnej archeologickej vedy o Starom meste na Glanzenbergu po desaťročiach výskumu , musí si zadovážiť knihu: 

Jozef Labuda: Glanzenberg v Banskej Štiavnici, archeologický výskum zaniknutej lokality, vydalo Slovenské Banské Múzeum  v roku 2016 , ISBN doplním neskôr 

https://kultura.pravda.sk/na-citanie/clanok/442559-jozef-labuda-v-stredoveku-bol-probir-dvojka-v-manazovani-banictva/

Zhrnutie poznatkov o Toskánskych banských hradoch https://www.penn.museum/documents/publications/expedition/PDFs/53-2/bianchi.pdf

https://sk.wikipedia.org/wiki/Mongolsk%C3%BD_vp%C3%A1d_do_Uhorska vpády Mongolov do Uhorska

Ďalšie články o banských hradoch v Toskánskom rudohorí  https://journals.openedition.org/archeosciences/2843#tocfrom1n1

 http://www.wwmm.org/storie/storia.asp?id_storia=243&pagina=1&project=0

 archeopark Rocca di SanSilvestro https://www.toskanaitalien.de/parco-di-san-silvestro-der-archaeologische-bergbaupark/

odkazy na templárske mesto Rocca di San Silvestro a ďalšie  https://www.angolohermes.com/luoghi/toscana/campiglia/rocca_s_silvestro.html

 http://www.apuano.com/relescursi/2007/miniere.htm

   Pokus o vizuálnu rekonštrukciu citadel Starého mesta pri Štiavnici http://www.experience.wz.sk/glanzenberg-1442-3D.html

Odkazy na články M. Kvietka o obchode s drahými kovmi Štiavnických vrchov a Uhorska v stredoveku https://historickarevue.sme.sk/c/22528979/strieborna-era-slovenskych-banskych-miest.html

https://www.academia.edu/37618025/%C5%A0TEF%C3%81NIK_Martin_Bansk%C3%A9_mest%C3%A1_na_Slovensku_do_roku_1500_Hospod%C3%A1rske_pomery_%C5%A5a%C5%BEba_a_svetov%C3%BD_obchod_s_drah%C3%BDmi_a_farebn%C3%BDmi_kovmi_na_sklonku_stredoveku_In_Majster_Pavol_z_Levo%C4%8De_Ruky_a_zlato_v_slu%C5%BEbe_ducha_Bratislava_SNM_Historick%C3%A9_m%C3%BAzeum_2017_s_9_25_ISBN_978_80_8060_425_8

Popis hradu a mestečka Glanzenberg v Švajčiarsku https://zhwelt.ch/de/glanzenberg-die-vergessene-stadt-an-der-limmat/894934

 https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/5/59/Dietikon_-_Glanzenberg_Burg_IMG_5923.JPG