Štiavnické divy prapodyvnye

Štyavnyckye dyvy

Vzdelaní Štiavničania samozrejme z latinských prekladov kníh antických autorov po stáročia vedeli, že vo svete boli a sú divy antického sveta.

 I zatúžili slovutní mešťania byť výnimočnými v rakúsko-uhorskom mocnárstve svojimi divmi vlastnými, mestskými a dotknúť sa tak nesmrteľnej slávy hviezd aj pamäti ľudskej. Nuž vyslali učených ľudkov do mesta aby vedomosti zhromaždili o divoch štiavnických – neopakovateľných, na ktoré by turistov lákali a obrat mestský a dukátiky z daní v pokladnici mestskej takto navyšovali.

Či sa to podarilo, preberieme v tomto uhorkovo-sezónnom pojednaní.

Nuž, pravdu povediac, niečo sa podarilo, niečo nie, a sú aj divy, ku ktorým sa , ktovie prečo, len veľmi málo Štiavničanov hlási.

Keď som začal začiatkom 80tich rokov navštevovať SPŠ Banícku, boli  #štiavnické divy jednou z prvých pikantérii, ktoré sme sa my – cezpoľní, dozvedeli o meste od domácich študentov. 

V tej dobe ešte väčšina z dolu popísaných divov existovala.

Ich zoznam sa odovzdával ústne, v neskorších dobách ho ktosi napísal písacím strojom na preklepovom papieri.

Lavínovite sa začali zoznamy #štiavnických divov šíriť až koncom 90tich rokov so rozšírením internetu a vydávaním brožúrok o meste.  

Po necelých tridsiatich rokoch od mojich štúdii veľa z pôvodných štiavnických divov zaniklo.

Časť z objektívnych dôvodov – zániky banských závodov a jarkového systému tajchov, iné pričinením človeka , vzťahu nových majiteľov budov na ktorých boli divy vybudované, k budovám samotným .

Priebežne však vznikali aj novšie divy, hodné povšimnutia a zaznamenania.

 Možno predpokladať, že to, čo je dnes považované za základný súbor štiavnických divov zozbierali už všímaví študenti baníckej a lesníckej akadémie v Štiavnici. Ako je známe, mladým študentom nie je nič sväté!

Je pravdepodobné že spopularizovali viacero podivuhodností, ktoré domácim prichodili normálnymi a ničím zvláštnymi, začali sa k nim hlásiť až dodatočne. Zdá sa , že v tradícii zbierky štiavnických divov pokračovali  najmä študenti stredných škol v medzivojnovom a povojnovom období až do 90-tich rokov. Najnovšie divy už v súčasnosti ochotne popularizuje bulvárna tlač. 

Poďme však po divoch pekne po poriadku, od histórie.

 Najstaršie divy

 Pri štúdiu historických materiálov o štiavnických vrchoch som narazil na zatiaľ najstaršiu zmienku o štiavnických divoch v knihe Františka Peřinku: Veselé putovanie po Slovensku.

V roku 1934 menuje nasledovné štiavnické divotvornosti:

V domoch o breh pristavených z druhého, z tretieho poschodia  vystúpi sa na územie a naopak. Z predku vidíme poschodia, zo zadku možeme kročiť nielen do obloka, ale i na hrebeň strechy
Jeden z klasických divov , ktorý je dnes prezentovaný ako dom, ktorý má spredu od námestia vchod normálne na prízemie, ale zo zadu má druhý vchod na poschodie, respektívne na podkrovie. Takto je usporiadaný dom zahĺbený v strmom teréne, ktorý nájdeme napríklad na ľavej strane Námestia svätej trojice. „Výškový vchod“ do Obereignerovského-Roxnerovského domu je zo Starozámockej ulice. Je zrejmé, že v príkrych svahoch postavené obydlia najmä v okolí Starého mesta, Hornej Resly, Kutnohorskej ulice mali takto usporiadané vchody v minulosti úplne bežne. Pokiaľ máte možnosť byť napríklad v slávnom Kammerhofe - v jeho západnom krídle - teda tom pod Novým zámkom, rýchlo zistíte, že pokračovanie Striebornej uličky -chodník siaha dnes svojou úrovňou do polovičky výšky okien na prvom poschodí. Ešte 100 rokov, a bude treba vybúrať nové dvere od striebornej uličky, ktoré budú vchádzať z chodníka rovno na DRUHÉ poschodie Kammerhofu  Domy s „mimoúrovňovými“ vchodmi ale nájdeme aj na iných miestach strmín štiavnických vrchov, napríklad v Hodruši, Bankách, Vyhniach. Kopaniciach.       

Živé hodiny: Na Novom zámku vartáš poťahuje kladivo a to bije na zvon. (na www.banskastiavnica.sk je uvedená varianta že vartáš musel každú štvrťhodinu trúbiť ako signál že nedrieme)
Peřinka naráža na to, že vartáš dával  hodinové signály lankom s kladivkom udierajúcim na zvon od 16. stor. umiestnený v makovici veže Nového zámku, keďže na Novom zámku nie je nainštalovaný hodinový stroj, ktorý by odbíjal hodiny sám.
 Trúbenie je pravdepodobne historický pozostatok funkcie mestskej protipožiarnej stráže z čias keď väčšina striech bola šindľová alebo slamená, a mnoho stavieb drevených.
Požiarni hlásnici bývali v banských oblastiach často na hliadke na miestnych klopačkách, v Štiavnici má na tento účel výhodnejšiu polohu Nový zámok, kvôli podstatne väčšiemu - kruhovému rozhľadu.
Zvon bol podľa I. Opluštila osadený do makovice veže 6. marca 1569.
V roku 1806, 23. mája tento zvon praskol po tom, ako bolo naň intenzívne zvonené pri požiari dolnej časti Štiavnice.

Trubač na veži Nového Zámku. Foto Sergej Protopopov okolo 1930

Tento div sa uvádza v oficiálnych zoznamoch divov , štvrťhodinové trúbenie dnes zabezpečuje elektronika a reproduktor.
V internetových diskusiách sa na pravidelné trúbenie z Nového zámku niektorí Štiavničania sťažujú ako na rušivé...Predpokladám, že najmä tí, ktorí v Štiavnici žijú len pár rokov        

Ďalšie - kostolno-cirkevné divy

•   Dve umierania Krista pána: jedno v Slovenskom a jedno v Nemeckom kostole
•   Štvorité zmŕtvychvstanie Krista: v slovenskom a nemeckom kostole , Na Frauenbergu a na Kalvárii
•   Mgr. D. Kubínsky vo svojom zozname divov dodáva, že v súsoší pod oltárom na banskoštiavnickej kalvárii je Diabol namiesto obvyklej čiernej farby zobrazený ako biely

 Tieto „divy“ viazané k súsošiam, reliéfom a obrazom v kostoloch v meste sa dnes už v „oficiálnom zozname“ neuvádzajú.

Divy vyššie menované nie sú v dnešku dostatočne atraktívne, majú ich totiž rovnaké aj vo viacerých ďalších mestách, kde je veľa kostolov. Spomeňme napríklad Trnavu, Bratislavu, Bystricu a mnohé iné. 

Nedá mi nepripomenúť že bývalá veľká Štiavnica si nárokovala na takmer desiatku okolitých obcí ako svoje majetky, ale pri výpočte cirkevných divov sa akosi schizofrenicky obmedzuje len na kostoly vo vnútri bývalých hradieb. Inak by tých umieraní a zmŕtvychvstaní Krista v Štiavnici muselo byť oveľa viacej.

Diabol na kalvárii je biely zrejme preto, aby ho bolo vidno v prítmí interiéru. Keby bol satanáš tradične čierny, nevynikal by.

•   Umývanie mesta- jeho kamennej dlažby, čo veľmi pohodlne sa stávalo otvorením žlebov rybníka na Červenej studni

Peřinka má na mysli otváranie stavidiel na Veľkom Vodárenskom tajchu a tajchu Červená studňa nad ním. Nie je mi známe, či sa naozaj menšia povodňová vlna vzniknutá krátkodobým otvorením výpustov spomenutých tajchov reálne niekedy využila magistrátom na generálu očistu hlavnej ulice. Je to zrejme veľmi starý div –možno je to pripomienka katastrofálnych prietrží hrádze tajchu Veľká Vodárenská v rokoch 1633 a 1725, keď voda tajchu vtrhla do nočného mesta s ničivou silou a vyžiadala si obete na životoch v zrútených domoch ktorých múry podmyla.

Naposledy bola Štiavnica ku generálnemu zmývaniu hlavnej ulice mesta vodami tajchu veľmi blízko vo februári 1977, keď bola časť mesta evakuovaná kvôli prelievaniu vody cez hrádzu po prudkom topení snehu.

Tento div sa už v novších zoznamoch Štiavnických divov neuvádza.  

Klasické divy        

•      Na Petra a Pavla v Štiavnici padá sneh

Obávam sa , že tento div bol do klasického zoznamu zaradený dodatočne, s využitím miestnych reálii, a žiaľ, nepatrí ani medzi staré mestské divy.

Tento starší vtip je totiž na Slovensku všeobecne rozšírený.
 Peřinka ho uvádza aj z iných miest kde majú kostoly Sv. Petra a Pavla, alebo súsošia týchto patrónov a zakladateľov cirkvi. Takých miest je naozaj veľa.

 Je to vlastne slovná hračka z čias , kedy sviatok Petra a Pavla označoval začiatok leta (29. Júna), a bol teda kalendárnym údajom. Každý vedel, že na Petra a Pavla už býva horúco, a sneh na rozhraní júna/júla ťažko môže padať.

Sochy sv. Petra a Pavla stoja "učupené medzi najvyššou a menšími vežičkami. Foto K.Ivan

Tento div je však dnešným ľuďom prakticky ni čnehovoriaci, zahraničným turistom je potrebné slovnú hračku pracne vysvetľovať, ukazovať im sochy Petra a Pavla na priečelí Nemeckého kostola , ktorý postavili miestni Slováci ako baziliku sv. Mikuláša... Riadna motanica, ale v zozname oficiálnych štiavnických divov sa stále vyskytuje. Vznik tohto divu vieme aj pomerne presne datovať. Dominikánsky farský nemecký románsky kostol sv. Mikuláša vyhorel v roku 1880. Vzápätí ho prestavali do dnešnej podoby aj s fasádou, na ktorú dali sochy.

• Zamenená funkcia veľkej a malej ručičky na vežových hodinách štiavnickej radnice

Populárny div , miestna atraktivita, všeobecne známa. Veľká ručička na týchto hodinách ukazuje hodiny, malá minúty. Odôvodnení prečo to tak je , je viacero, nádete ich v odkazoch dole.

Foto K.Ivan



Vežové hodiny radnice v popredí, v pozadí vežové hodiny veže Starého zámku. Či aj ručičky na veži starého zámku ukazujú hodiny veľkou ručičkou, to už viem. V živote som ich ale  nikdy nevidel fungovať. Foto K.Ivan 

Staré vežové  hodinové stroje si často vystačili dokonca len s jednou ručičkou. Baníkom stačilo vedieť koľko je hodín, nepotrebovali vedieť koľko je minút – napríklad na Klopačke v Banskej Hodruši, ale aj v iných nebaníckych oblastiach Slovenska.
Pán Peter Fridrich , ktorý sa stará o hodinový stroj v Hodrušskej Klopačke ma informoval, že na štiavnickej Radnici vo veži už nie je pôvodný hodinový stroj.
 Vo veži Starého zámku  síce pôvodný hodinový stroj je , ale je už najmenej pol storočia nepoužívaný.
Mimochodom, aj tieto vežové hodiny by v prípade funkčnosti ukazovali čas veľkou hodinovou a malou minútovou ručičkou, ako ma informoval pán Fridrich. Dnes sa táto "zámena " hodinových ručičiek uvádza ako niečo mimoriadne, ale v skutočnosti to bol v mestách, kde mali vežové hodiny, ešte v 19. storočí bežný jav. Napríklad aj v Antole alebo Banskej Bystrici.

•   Štiavnická radnica na rozdiel od všetkých mestských radníc v starých sídlach nemá vchod od predu - od námestia, ale odzadu, z uličky

Tento div , síce existujúci už takmer 300 rokov, sa v oficiálnych zoznamoch štiavnických divov veľmi často nevyskytuje. Ako keby sa za neho v Štiavnici hanbili. Je to výsledok viacerých prestavieb tejto v stredoveku prízemnej budovy postupne dostavovanej v 14, 15, 17 a 18 storočí (1)

Súčasný "zadný" vchod do radnice. Pri stĺpe vpravo s modrobielou vlajkou vidno kúsok gotického portálu ponechaného vo fasáde. Foto: K.Ivan

•  Voda tečie po moste a cesta ide popod most (tiež varianta že v Štiavnici sa pod most pred dažďom schovať nedá, lebo prší aj priamo z mosta)

Klasický štiavnický div , uvádzaný vo všetkých zoznamoch, odkazujúci na technickú pamiatku zoznamu UNESCO : Akvadukt v Kysihýbli. Je síce mimo mesta, turistom sa zvyčajne neukazuje, naviac voda už po ňom dlho netečie, ale ešte existuje.

Stará Anča prechádzajúca popod akvadukt, Foto z Internetu

Akvadukt v Kysihýbli v súčasnosti . Foto z Internetu

Keď sa v rokoch 1871-1873 stavala stará úzkokoľajná Anča, bolo potrebné prekopať násyp po ktorom viedol Kolpašský vodný jarok prevádzajúci vodu z Pohronia na Poiplie k starým stupám a šachte František. Vedenie vody ponad železničnú trať bolo vyriešené akvaduktom. Tok vody Kolpašským jarkom bol zrušený v 80tich rokoch 20 storočia, trať starej Anče zrušili ešte koncom 40tich rokov , ale akvadukt stále stojí. Pred pár rokmi bol zrekonštruovaný Banskoštiavnicko-hodrušským baníckym spolkom, aj preto, že je uvedený aj v zozname technických pamiatok UNESCO.

• Slnečné hodiny ukazujúce na minútu presne, dvojice mechanických a slnečných hodín v bezprostrednej blízkosti

Mgr. Kubínsky uvádza: Slnečné hodiny s jednou ručičkou umiestnené na budove banského riaditeľstva počas 10 denných hodín ukazujú čas s minútovou presnosťou.

To, ako presné budú slnečné hodiny, je otázka presnej orientácie gnómónu (ručičky) slnečných hodín.

Tento div sa obvykle v zoznamoch divov pre turistov zvyčajne neuvádza.

Dvojicu slnečných aj mechanických hodín nájdeme napríklad na veži Starého zámku, ale aj na baníckej klopačke na Piargu sú mechanické hodiny a na budove starého baníckeho učilišťa naproti sú slnečné hodiny. Mechanické hodiny na rozdiel od tých slnečných pri uvedených dvojiciach väčšinou žiaľ nefungujú.

Vežové mechanické aj slnečné hodiny na Starom Zámku. Foto K.Ivan

•  Dvadsať metrov štvorcových rovienky pred Starým zámkom, postavených na to aby aj rovina v štiavnici bola

Patrí k starým divom, kedysi uvádzaným v oficiálnom zozname.

Pravda je taká, že plochého terénu je v Štiavnických vrchoch dostatok. Škoda len , že väčšinou je ten plochý terén naklonený pod uhlom 30 a viac stupňov.

T.G. Masaryka očakáva výborník na slávnej Starozámockej rovienke. Foto z Internetu, 30te roky

Výnimočnosť tohto divu, na ktorý sa kedysi vraj chodili pozerať celé zástupy, bola zrušená vybudovaním prvého regulérneho škvárového ihriska pod Plavárňou  na mieste, kde je dnes parkovisko a obchody. Štiavničanom sa kvôli ich staršiemu ihrisku totiž smiali, že brankár na jednej strane ihriska nevidí kvôli kopcu v strede,  brankára súpera na druhej strane ihriska...

Divy zaniknuté

Napriek tomu, že nasledujúce štiavnické divy už neexistujú , stále sa vyskytujú v „oficiálnych“ zoznamoch. Na miestach týchto divov sa dá turistom len ukazovať: Tuto to bolo....

•    Voda tečie hore kopcom

Odkaz na bývalý tok vody v Kolpašskom vodnom jarku, ktorý od roku 1730 až do polovičky  80tich rokov 20 storočia tiekol popri ceste z  Banského Studenca do Drieňovej, potom štôlňou popod miestny hrebienok a cez zrušené stupy k šachte Franz a k tajchu Rybník. Profil cesty na niektorých miestach mierne stúpal, voda v zahĺbenom jarku popri ňom tiekla po spádnici, čo vyvolávalo dojem že voda je schopná tiecť do kopca. Podmáčanie cesty a kvôli tomu, že po ceste časom jazdilo čoraz viac ťažkých vozidiel, malo to celé za následok posadanie cesty. Voda pre flotáciu František šachty po jej uzavretí v 70tich rokoch 20 storočia už nebola potrebná  a tak v polovici 80tich rokov 20 storočia prítok vody do jarku odstavili, cestu zrekonštruovali a rozšírili na úkor jarku. Dnes sú už, žiaľ, z niekoľko kilometrového jarku len torzá. Podobný efekt zdanlivého tečenia vody do kopca by sme videli na mnohých dlhých zberných jarkoch v štiavnických vrchoch.  Tento div priamo súvisí s vyššie popísaným akvaduktom v Kysihýbli - je jeho pokračovaním 

•  komín na chodníku a 
• Studňa na balkóne

Napriek tomu, že tento dvojdiv už neexistuje viac ako 30 rokov, stále straší v oficiálnych zoznamoch. Okrem lokality bývalého divu poniže Hellovského domu(Starej pošty)  oproti Nemeckému kostolu tam však nie je ani komín, ani studňa.  Počas mojich štúdii v B.Š to bol ešte živý div. Komín aj studňu zrušil majiteľ nehnuteľnosti. Nie je tu nič konkrétne na ukazovanie.  



Miesto výskytu komína na chodníku (bol pristavený pri krámiku pod "balkónom"  a studne na balkóne. Dom je v súčasnosti na predaj. Realitka si podľa plagátu evidentne mýli strechu s balkónom či skôr terasou. Foto K.Ivan

• Koza uviazaná o komín

Div patriaci medzi nelokalizovateľné, preto že kozu uviazať o komín nebol kumšt kdekoľvek v baníckej zástavbe štiavnice aj okolitých dedinách kedysi patriacich mestu. Dnes už nikto kozy ku komínom neuväzuje, ale tento div je z nejakého čudesného dôvodu pevne "uviazaný" vo všetkých zoznamoch divov. Väčšina dnešnej mládeže si nevie predstaviť ani rozdiely medzi ovcou a kozou, nieto ešte jej chov doma.

Divy Novodobé:

• Panelák nad Križovatkou na Májovej ulici otočený naopak

 Paneláky na výbežku Trojického vrchu nad Križovatkou sa stavali v 70tich rokoch 20 storočia. Štyri z nich majú hlavné vchody a balkóny otočené do doliny, do mesta, ako býva zvykom, ale krajný je evidentne otočený o 180 stupňov -  vchod a balkóny hľadia do svahu a na obchvatovú cestu.

Opačne otočený dom je v ľavom strede. Mal by byť otočený ako domy v pravej časti fotky. Foto: Google street

Pohľad na sídlisko s otočeným domom sponad Križovatky. Foto Google Streetview

 Povráva sa že stavbári si pri betónovaní základov nesprávne otočili plány, alebo sa pomýlil zememerač pri vytyčovaní stavby, a keď prišli na svoj omyl, už sa nedalo nič robiť.  

Hoci bol tento div v neoficiálnych zoznamoch počas môjho pobytu v Štiavnici zdrojom všeobecného veselia, v súčasných zdrojoch sa neobjavuje, hoci je čo ukazovať.

 Ako keby sa domáci hanbili.

      

• Bujak v komíne

Bujak sa popásal a z nepozornosti spadol do  komína. Nebol to obyčajný komín, ale banský vetrací komín. Bujaka z komína vytiahli a on sa po noci strávenej v komíne schuti začal pásť... 

Až do 90tich rokov 20storočia sa tento div v zoznamoch štiavnických divov neobjavoval.
Dnes je súčasťou štiavnického folklóru.
Domáci tvrdia že sa isto- iste stal, ale keď sa starších baníkov spýtate, kde v Štiavnici sa to stalo, zrazu zneistejú.

Vysvetlenie je jednoduché: Keď v Štiavnici zakapali mnohé z vyššie popísaných divov, ochotne siahli po udalostiach, ktoré sa nestali v meste ,ani jeho chotári, dokonca ani v jeho okrese.
Príhoda sa totiž stala koncom 80tich rokov v Banskej Hodruši, presnejšie na Kerlingu a nebol to bujak ale jalovička.

V sedle Krížik pod Kerlingom boli letné maštale na chov jalovíc.
Denne ich vyháňali na lúčnatý Kerling na pašu. Jedna jalovička sa v blízkosti napájadla pri štôlni Printzen načahovala za šťavnatými listami a spadla do asi 5-7 metrov hlbokého vetracieho komína starej železnej bane na žile Printzen. Pastieri ju podľa bučania našli, na druhý deň drevorubači ku komínu prierezu zhruba 1.5 x 1,5 metra pristavili lesný traktor LKT 80, pretiahli popod ňu oceľové lano a navijákom ju vytiahli na svetlo. Nič sa jej nestalo, utrpela len nejaké oderky.  O udalosti písali v celoslovenskej tlači denníka Smena ako o zaujímavosti.

Takže tak. Bujak by sa do vetracieho komína ani len nezmestil.
  

• Hrob neznámeho sovietskeho vojaka na Kalvárii

Divy štiavnické zanikajú ale niekdy aj vznikajú. Omylmi, občas prehnanou agilnosťou jednotlivcov, ktorí sú akční bez potrebných znalostí.
Tento div je v Štiavnici najnovší, z prelomu rokov 2014 -2015.

Niekoľko obyvateľov mesta došlo na nejakej schôdzi k záveru , že v Štiavnici chýba hrob neznámeho sovietskeho vojaka osloboditeľa, aby bolo kde robiť stretnutia spojené s vencokladmi a rukotrasmi.

 Po krátkom pátraní (á la „ jedna pani povedala a stará mať spomínali že....“) sa rozhodli, že vhodný  na tento účel bude starší hrob vojaka na Kalvárii pri Strednom kostole.
Hrobové miesto obnovili, nápisom osadili a s pietnymi ceremóniami za účasti veľvyslanca Ruskej federácie označili za hrob neznámeho sovietskeho vojaka. V podstate ho teda „vysvätili“.   

To je obnovený hrob českého "červenoarmejca" Broža ktorý oslobodzoval Štiavnicu od maďarských komunistov v roku 1918, na Kalvárii. Foto Lukáš Rohárik

Po krátkom čase od „vysviacky“ sa pátraním vo vojenských archívoch ukázalo, že ide o miesto posledného odpočinku ťažko zraneného českého vojaka Broža bojujúceho v mladej Československej armáde proti maďarským ultraľavičiarom počas krátkeho obsadenia Štiavnice vojskami Republiky  Rád pod vedením Bélu Kúna v roku 1918. Vtedy promaďarsky naladení domáci činovníci Broža, ktorý skonal po zranení pri bojoch s Kúnovcami ,nedovolili pochovať na niektorom zo štiavnických cintorínov, a tak dostal odpočinutie večné v posvätenej zemi Kalvárie. Dnes už obyvatelia Štiavnice nie sú pro-maďarsky orientovaní, hoci turisti z Maďarska sú v meste vítaní.

Obávam sa že tento div dlho v Štiavnici nevydrží, a v tichosti bude ignorovaný v duchu hesla: zíde z očí, zíde z mysle... Myslím, že to celkom nevyjde. Už je na webe, a ten je večný! Najnovšie správy z roku 2016 hovoria, že Kalvársky fond napraví chybičku "která se soudruhum vloudila" a hrob vojaka Broža označia správne.
Je to krásny dôkaz ako rýchlo môže vzniknúť nový div.

Takže Štiavnických divov sme nakoniec narátali 19.

Nepochybujem o tom, že sa ešte nejaké ďalšie nájdu.

K.Ivan, Júl –August 2015

Použité podklady a literatúra:

Kolektív spoluautorov: Banská Štiavnica 7x7, vyd. Spoločnosť Hermann Armin s.r.o, 2010, ISBN 978-80-970421-9-6 (strany 53-56)  

M.Durbák a kol.: Sprievodca po technických pamiatkach Banskej Štiavnice a okolia, Vyd. Štúdio Harmony s.r.o. B.Bystrica ISBN 80-968547-4-7

František Václav Peřinka: Veselé putovanie po Slovensku: Kniha ľudového humoru , vydalo Nakladatelstvo Orbis v Prahe 1934

Ing. M.Bakaljarová, Ing K.Cígerová: Bezpečnosť vodných diel banskoštiavnického vodohospodárskeho systému,  in Zborník sympózia v Štiavnických Banich,  Bevex Spravodaj 2-4/2003

Ručne písaná Kronika Ignáca Opluštila do roku 1850, vydané v zborníku Matice Slovenskej 1905

Internetové zdroje a odkazy

http://www.banskastiavnica.sk/o-meste/zvyky-a-zaujimavosti/sedem-divov-banskej-stiavnice.html

www.gymbs.sk/stiavnica/divy.html

 
http://www.obnova.sk/clanok/stiavnicke-divy

http://www.dkubinsky.sk/blog/rozne/divy-banskej-stiavnice

http://banskastiavnica.virtualne.sk/radnica--.html

(1) Pôvodne prízemný gotický dom zo 14.storočia, v ktorom zasadala mestská rada, bol v roku 1488 prestavaný na poschodovú budovu. Začiatkom 16.storočia bola k budove pristavaná kaplnka sv. Anny, ktorá bola v 18.storočí zbúraná a na jej mieste bolo postavené stĺpovité  súsošie Panny Márie. Dnešnú podobu dostala radnica v rokoch 1787 – 1788 po prestavbe staviteľom Pircknerom . Zdá sa však, že už gotický lomený  vchodový portál do radnice bol postavený „odzadu“ v pravo vedĺa dnešného schodiska. 

Hore uvedený text je autorským dielom K. Ivana.  Možno ho citovať, použiť pre ďalšie spracovanie, nemožno ho však kopírovať a vydávať za vlastnú autorskú tvorbu.

Použité fotografie sú autorskými dielami , ich autorstvo, pokiaľ je známe , je uvedené v popiske fotografie