Translate

neděle 15. února 2015

Železná minulosť Hodruše Hámrov - revidovaná doplnená verzia

V súvislosti s históriou obce Hodruša –Hámre sa už stáročia hovorí prakticky len v súvislosti s dobývaním a spracovaním rúd zlata a striebra.
V lesku (a biede) oboch drahých kovov sa v histórii akosi  stratili zmienky o spracovaní  železa a iných kovov v našej doline. Možno je to tým, že ostatných päťsto rokov písali dejiny zlato -strieborné bane a neskôr chýrna „Továreň na výrobu strieborného riadu“ – Sandrik

Paradoxne, v susednej Vyhnianskej doline sa  z povedomia ľudí a mnohokrát aj zmienok odbornej verejnosti nenápadne vytratili vedomosti o dobývaní a spracovaní zlatostrieborných rúd, a za posledných dvesto rokov sa hovorí o „železných“ Vyhniach. 
Je to tak zrejme kvôli starým názvom:  Isenpach =Eisenbach (Železný potok), aj dnešnému menu obce Vyhne – veď kto už kedy počul o tom, aby sa v kováčskej vyhni spracovávalo niečo iné ako železo ?!
O svoj kus  slávy a histórie Vyhieň železných sa zaslúžila chýrečná, viac ako dvestoročná činnosť Kachellmannovskej zlievárne a strojárne.

Novšia história zatláča tú staršiu postupne do pozadia, až sa nakoniec dávne fakty postupne stanú len legendou. Napriek tomu, ak sa podrobnejšie ponoríme do historických podkladov, mnohokrát zistíme, že nie všetko bolo a udialo sa tak, ako by to na prvý  a jednoduchý  pohľad vyzeralo .

 Vo Vyhniach sa stovky rokov ťažilo a spracovávalo okrem železa aj zlatostriebro, a naopak – v Hodruši-Hámroch sa okrem striebra a zlata stovky rokov ťažilo a tavilo aj železo.

Po krátkom prebehnutí do vedľajšej Vyhnianskej železnej doliny sa teraz vrátime do Hodrušskej doliny, a ukážeme si, že nie všetok  kov, ktorý sa tu ťažil a tavil, niesol chemickú značku Ag. a Au.

Na satelitnej snímke sú zachytené polohy ložiskových výskytov kvalitnej magnetit-hematitovej rudy v katastri obce Hodruša Hámre. Na všetkých týchto ložiskách prebehla niekoľkostoročná povrchová a j podzemná ťažba. Na niektorých ložiskách (Včelín, Straka, Trenč, Kerlíng) v značnom rozsahu

Prečo sa Hodruša volá Hodrušou, nikto nevie uspokojivo vysvetliť.
Ľudská pamäť jednotlicov je síce krátka, ale pamäť ľudstva ako celku pretrváva tisícročia.
Možno je koreň názvu Hodruše ešte predslovanského – germánskeho alebo keltského – pôvodu. V každom prípade je zaujímavé povšimnúť si, že všade, kde sa Hodruša , Hodruška ako názov vyskytuje, nájdeme bane na železnú rudu. Na druhej strane, nemôžeme vylúčiť že sa nám tu zaplietla príčina s následkom. Možno vysťahovalci z Hodruše zakladali ďalšie Hodruše a Hodrušky  po Uhorsku.

Prinajmenšom osada  Hodruša medzi Bocou a Malužinou bola založená vysťahovalcami - železnými baníkmi a hutníkmi z pôvodnej Hodruše zo Štiavnických vrchov.

Naproti uvedenému slovný koreň pôvodného názvu spodnej časti obce Hodruša – Hámre  - Dolné Hámre je jasný: Hammer, Hämmern z nemeckého názvu pre veľké kovacie kladivo, poháňané väčšinou vodným kolesom. (Á propos,  obyčajné  domáce kladivo sa v doline volá dodnes starým názvom : hámrik.)
Od 16 storočia sa veľmi zriedkavo slovo hámor používalo tiež pre drviarne rudy na vodný pohon – stupy, názov Dolné Hámre je však oveľa starší – prvá písomná zmienka o obci je ešte z roku 1351. Názov hámor v sebe už veľmi skoro začal zahŕňať celú hutnícko – kováčsku prevádzku V 18. a 19 storočí sa význam slova hámor  alebo hámre spája v názvoch obcí Slovenska takmer výlučne so železiarskou výrobou kovaného tovaru, s výnimkou  Medeného hámra v Banskej Bystrici.

Umiestnenie kovacích hámrov v priestore Dolných Hámrov je až prekvapujúco logické – zatiaľ čo ktorékoľvek iné hámre na Slovensku poháňané vodou museli byť po väčšinu zimy kvôli namŕzaniu vody na pohonné koleso počas mrazov odstavené, hámre v Dolných Hámroch zásobovalo relatívne teplou  4 oC a teda nemrznúcou vodou veľké prírodné jazero nad osadou.

Rozprestieralo sa od dnešného Muráňa – Hámorského cintorína -  až po  dnešný Sandrik, a zadržiavalo niekoľko miliónov m3 vôd Hodrušského potoka, bolo pomerne hlboké – pravdepodobne okolo 30 – 40 metrov. Ako je známe, sladká voda už v hĺbke 10 m nikdy nezamŕza, preto že sladká voda dosahuje minimálny možný objem práve pri teplote 4oC. Táto teplota zostáva konštantná od 10 m až do veľkých hĺbok  

A tak kým v tuhých zimách inde na Slovensku vodou poháňané vyhne a kladivá museli stáť, tunajšie veselo búchali.
  
V literatúre sa síce spomína, že v Dolných Hámroch existovali železné hámre, ale dnes už takmer zanikli zmienky o tom, kde  a ako sa železo v Hodrušsko – Hámorskej doline získavalo.
Na výrobu železa sú potrebné 2 hlavné suroviny : železná ruda  a palivo. V staroveku a stredoveku bolo palivom výlučne drevné uhlie, na ktoré poskytovali surovinu miestne rozsiahle bukovo dubové lesy . Neskôr, po zlepšení technologických postupov tavby železných rúd vo vysokých peciach sa k základným surovinám pridružila  aj tretia  surovina vápenec – ako troskotvorná prísada.

Najlepšou , a zároveň najvzácnejšou rudou železa je magnetit, ďalej hematit a potom je tu menej kvalitný limonit, ktorý je produktom zvetrávania oboch predchádzajúcich druhov rúd.
Na fakt, že práve magnetitovo – hematitové rudy spolu s limonitom sa pomerne hojne vyskytujú aj v Hodrušsko – Hámorskej doline, a tieto rudy boli predmetom intenzívnej ťažby a spracovania, sa dnes už aj v odbornej literatúre takmer úplne zabudlo.

 Keď sa však poriadne zahĺbime do archívnych podkladov, a tieto údaje porovnáme so skutočnosťami, zistenými v miestnom teréne, všetko zrazu začne do seba krásne zapadať.

Na starých banských mapách nájdeme 2 lokality označené ako „Stará železná baňa – Régi Vaskóbánya alebo Alt Eisenbergwerck“ 



Výrez z mapy Mathiasa Zipsera (Mikovínyho súčasník) z roku 1747 zachytávajúci Jalšovské (Erlengrundské) staré železné bane, dnes označované ako Čelín západ

Jednou z nich je sústava rozsiahlych povrchových dobývok  Včelín (tiež Čelín) západ a Včelín juh pri okraji katastra Dolné Hámre .

Druhou lokalitou je  Juhovýchodný výbežok Kerlinského hrebeňa – tzv. Trenč nad Banskou Hodrušou. Treťou , veľmi významnou lokalitou dobývania a zrejme aj spracovania železných rúd je celý priestor Malého a Veľkého Kerlingu ktorého súčasťou je  v stredoveku zaniknutá banícka osada Kerling (Karlík) medzi Jalšovou dolinou (Erleingrund) a historickým centrom Banskej Hodruše .
Iný výrez z tej istej mapy 1747 železné bane pod Kerlingom


Tu všade sa podľa autorových terénnych výskumov  nachádzali a ešte nachádzajú kvalitné, ľahkotaviteľné a pritom bohaté železné rudy  - napríklad magnetit  obsahuje vyše 50 % železa.
Ďalšou známou lokalitou ťažby železa je magnetitové ložiskoŽelezná hora neďaleko lokality Do Vápna juhozápadne od  Kopaníc . Časť Kopaníc dnes označovaná ako Dômky, sa v minulosti označovala ako Železiarske dômky  

Snímok z ortofotomapy Google Maps s označením lokalít Železná Hora a Do Vápna pri Kopaniciach- Dedine


Dobývanie  a spracovanie železa v okolí Hodrušskej doliny pritom neprebiehalo len v nejakom  obmedzenom rozsahu – dnes viditeľná vyrúbaná najvýraznejšia časť skarnového ložiska Včelín západ je tvorená „zárezom“ vo svahu rozmeru 150 x 40  m priemernej hĺbky 15 m. To predstavuje vyťaženie 300 000 ton horniny, ak uvažujeme mocnosť samotnej magnetitovo- hematitovej polohy 5 až 10 m, tak samotnej rudy mohlo byť len z tejto (malej)  časti ložiska teda vyťažené 30 000 ton rudy.

Pri  uvažovanej skromnej výťažnosti 10% čistého kovu je to 3 000 ton získaného železa len z tejto časti dobývky . V skutočnosti však výťažnosť určite prekračovala 10%, dosahovala možno až 30%

Rádovo môžeme v našej doline teda reálne počítať  s vydobytím a spracovaním desiatok tisícov ton čistého surového železa v priestore Hodruše a Hámrov.

Ako teda výroba surového železa prebiehala?

Technológiu výroby dreveného uhlia ponecháme bokom, je dostatočne známa a podrobne spracovaná. Je pravdepodobné, že uhliarstvo sa vyvíjalo najprv spoločne s hutníctvom, časom sa oddelilo na samostatnú profesiu, ktorá na Slovensku zamestnávala desaťtisíce ľudí

Po vyťažení sa ruda  rozbíjala a triedila, to bola práca žien, detí a starcov. Od neďalekého Hrona boli dovážané vhodné horninové okruhliaky a plochšie kamene vyberané z koryta. Tie slúžili ako prostriedky na rozbíjanie rudy. Plochšie kamene ako podložky – „nákovy“ okrúhlejšie kamene ako „kladivá“ ktorými sa udieralo na kusy rudy umiestnené na podložke kým kúsky neboli prijateľnej veľkosti. Čisté kúsky magnetit-hematitu sa z drviny vyberali, ostatné kúsky prerastené s jalovinou sa ešte ďalej rozbíjali a znovu triedili. Odpad jaloviny sa vysýpal v blízostí triediarní.
Napríklad v okolí niekdajšej starej železiarskej osady Karlík – Kerling sú v lesoch rozsiahle plochy drobných kamienkov – odpadu z triedenia železnej rudy.

Vytriedená najkvalitnejšia ruda sa zhromažďovala v košíkoch alebo kôpkach v blízkosti pecí, spolu s dreveným uhlím.

Piecky na výrobu železa sa robili v strmších hlinitých svahoch. Vykopala sa šachtica piecky  kolmo nadol, zo strany svahu sa prepojila tunelíkom , z ktorého sa na konci procesu po vylomení otvoru nakoniec vybrala železná „huba“ Železná piecka sa zvnútra vymazala mastným ílom a nechala sa vyschnúť, neskôr sa dosušila zapálením suchého raždia. Vopred sa z hliny  vymodelovali a vypálili nákončia fúkacích mechov, ktoré sa zapracovali do piecky 
Schéma tavby železných rúd v svahových pieckach od staroveku až do konca stredoveku. Zdroj: Internet

Potom  do piecky vhodili hutníci žeravé uhlie, doplnila sa až po vrch ďalším dreveným uhlím a začalo sa dúchanie vzduchu  mechom.  Keď sa celý obsah uhlia v piecke rozžeravil, začalo sa striedavé  dávkovanie drobnej železnej rudy a uhlia vo vrstvách. Za stáleho dúchania sa pokračovalo v dávkovaní rudy a uhlia do piecky počas niekoľkých hodín.



 Dvojica zemných svahových železných pecí pri pokusnej tavbe železnej rudy na Morave. Foto Igor Staník 
 
Po niekoľkých hodinách dúchania a dosýpania surovín sa nakoniec uzavretý  tunelovitý predok pece vylomil, a zvnútra pece sa vybrala poloroztavená železná huba, ktorá sa hneď zahorúca vykovala z časti trosky na železný polotovar – kusy tyčoviny, pásoviny,železné „hrivny“


Vylamovanie predku pece pri dokončení tavby vpravo sú hlinené výfučne-nákončia mechov Foto Igor Staník 


Vyňatie žeravej železnej huby z piecky Foto Igor Staník 

 
Celý proces prípravy piecok, sušenia,  tavby  sa robil sériovo, čiže niekoľko železiarov malo na starosti práce na celej batérii železných piecok, a produkovali železnú hubu dennodenne.
Zároveň sa piecky po tavbe čistili, opravovali, chystali sa nové v nekončiacom cykle.

V priebehu stáročí boli pece ešte vylepšené povrchovou „nadstavbou“ komínovitého sopúcha, ktoré zväčšili kapacity a výnosy pecí. Tieto typy pecí sa časom začali nazývať „slovanskými“, a  slovanské pece boli až do 18 storočia rozšírené na veľmi veľkej časti Rakúsko –Uhorskej ríše.


Prvé vykovanie trosky a dreveného uhlia po vyňatí z taviacej piecky Foto Igor Staník 

Nazhromaždené  kusy železa sa nakoniec zniesli dole do doliny do Hámrov, kde ich znova v pieckach a vyhniach rozžeravili a ťažkým vodným kladivom z nich pri opakovaných prekovávaniach vykovali všetku trosku, kým nezostalo čisté železo, ktoré sa už dalo použiť ako surovina na nástroje alebo ako tovar na predaj.


Po prvom vykovaní sa železná huba vplyvom straty pórovitosti a vypadaní trosky hodne zmenšila Foto Igor Staník 

Po druhom nahriatí a vykovaní huby je získaný už kus kompaktného kujného železa vhodného na ďalšie spracovanie Foto Igor Staník 

Železiarstvo sa v priestore Hodruše, Hámrov a Kopaníc úspešne rozvíjalo až do polovice 17. storočia, kedy boli železné bane príkazom kráľa z roku 1630 v Štiavnických horách zastavené v záujme rozvoja drahokovového baníctva. Ukončenie železiarstva v štiavnických vrchoch určite neprebehlo bleskovo, „ako keď utne“. Ťažiari z Banskej Štiavnice mali veľa významných kuksov aj v Hodrušských železných baniach a hámroch, a tak útlm dobývania a výroby železa určite prebiehal niekoľko rokov až desiatok rokov.

Lokality železorudných piecok- hút dnes v okolí ložísk v Hodruši nie sú známe, učite by ich však špecializované montánne výskumy odhalili niekde na svahoch Včelína a nad „Starou“ Banskou Hodrušou, aj pri Železnej hore pri Kopaniciach.

Časti železorudných baníkov a železiarskych hámorníkov sa útlm výroby železa zrejme nepáčil, a ako slobodní ľudia mimo poddanstva  jednoducho odišli hľadať železiarske šťastie do iných regiónov , napríklad aj na už spomenutý Liptov.

Rozsiahle dobývky baníctva železnej rudy v Hodruši , Hámroch a Kopaniciach podľa môjho názoru svedčia o tom, že celková výroba železa v Hodrušskej doline v 12-13 storočí zrejme dlhú dobu prevyšovala produkciu železa v susedných „železných“ Vyhniach, kde napríklad známe ložisko Klokoč v skutočnosti nebolo „vážnejšie“ nikdy ťažené - rozumej: v priemyselnom meradle.

Vyhnianske železné bane najmä v doline Hodruška a na Klokoči sa podľa všetkého začali výraznejšie rozvíjať až v 15. -16.storočí, kedy už železné bane v Jalšovej, Kerlingu či Trenči boli za svojim zenitom.
Ťažba železa vo Vyhniach aj Hodruši a na Kopaniciach pokračovala zároveň s ťažbou zlatostriebra prakticky až do konca 19. storočia. To sa už síce železo pre bane dávno dovážalo z Hronca a okolia Podbrezovej, lenže tamojšie železiarne spracúvali najmä limonitové železné rudy.

Vyhnianske a Hodrušské železné bane však ťažili kvalitný magnetit, ktorý bol nutnou prísadou do tavieb drahých a ušľachtilých rúd. Preto sa v ťažbe železných rúd v malom meradle pokračovalo až do spustenia centrálnej (Dolnej)  huty pod Banskou Štiavnicou    

Pramene k vyhnianskej Kachelmannovskej zlievárni neobjasňujú, či v zlievarni používali železo miestne alebo dovážané. Skôr to druhé, lebo vysoká pec vo Vyhniach nikdy nebola . Neviem však o tom, že by tu niekedy od 18. storočia vôbec pokračovala prvovýroba železa z rudy. Tá fungovala len za čias hámru Vavrinca Rössela a jeho nasledovníkov od 14.- 15. storočia do 18 storočia.
  
Bol by som rád, keby sa železnému baníctvu v Hodruši raz mohol venovať podrobnejší montánny výskum. Možno by nám doniesol zaujímavé prekvapenia.   
        
        

Text copyright K.Ivan 2009 , revidované február 2015 

Podklady a pramene:
 
Mapa Mathias Zipser 1747 z archívu autora, prameň www.staremapy.cz 

Zábery z tavby železnej rudy - fotografie Igora Staníka z tavby v máji 2014 v Starej Huti v Adamove pri Brne 

Google Maps

Žádné komentáře:

Okomentovat