Hodrušská Baňa Rozália v čase a priestore

Baňa Rozália je v súčasnosti poslednou činnou baňou v Štiavnických vrchoch, známa je však najmenej 400 rokov. Je založená na rovnomennej žile, ktorá bola po dlhé roky považovaná za najvýchodnejšiu žilu v Hodrušskej doline a za ktorou malo byť smerom k Banskej Štiavnici až po hlavný hrebeň Štiavnických vrchov len takzvané ‚hluché pásmo‘ hornín bez zrudnenia. Ako sa ukázalo v posledných desaťročiach 20. storočia, bol to po stovky rokov tradovaný omyl všetkých geológov zvučných mien (Zipser, Cseh) a baňa okrem zásob medených rúd skrývala aj polymetalické ložisko so zvýšeným obsahom drahých kovov. Prvú písomnú zmienku o dnešnej bani Rozália nachádzame v roku 1630, ako o štôlni Anna, lokalizovanej v Hoelle pri starom tajchu.(1) V čase zápisu bola vyrazená na dĺžku 45 siah, bola obsadená razičmi a v čele bola dobrá medená ruda a biela strieborná ruda, hrubá na niekoľko "kladív" . Bolo navrhnuté aby sa ruda spracovala v tirolskej stupe a následne odvezená na spracovanie v hutách v okolí Banskej Bystrice. Návrhu však nebolo vyhovené, preto sa rovnaká žiadosť opakovala aj v roku 1631. V roku 1634 z pochôdzkového zápisu vyplýva, že v 28 siahe bane od vchodu je jeden a pol siahy hlboká zahĺbená úpadnica, v ktorej je štvrť siahy mocná žilovina a v čelbe sú pekné žlté žilky. Už sa z nej vyrobilo 219 centov vyberanej rudy a v zásobe je 800-900 centov stupnej rudy, ktorú možno používať ako prísadu do tavby mediných medených rúd. Pre dočasný úpadok baníctva bolo razenie a dobývanie na nejakú dobu zastavené. V roku 1648 komorský gróf Lobkowitz nariaďuje, aby baňa bola opäť obsadená a intenzívne prevádzkovaná. (1) O zhruba 10 metrov nižšie pod dnešnou Dolnou Rozália štôlňou bola na východe žily Rozália zarazená štôlňa Pomoc Božia , ktorá v rude dobývala meď s obsahom 2 až 6 lótov drahých kovov, a táto bola zrejme neskôr prepojená s vyššou Anna štôlňou cez vyššie uvedenú úpadnicu. V roku 1744 bola pre zvýšenie objemu starého tajchu dnes nazývaného Horný Hodrušský tajch pod vedením Mikovínyho výrazne navyšovaná hrádza tajchu. Ústie štôlne Pomoc Božia sa týmto ocitla pod úrovňou hladiny Horného Hodrušského tajchu , a preto bola pravdepodobne podľa vtedajších postupov vyčistená na holý kamen a vyplnená ubitým ílom, aby cez ňu neutekala do masívu voda zátopy tajchu. V tejto súvislosti síce nie sú zachované zápisy o prevádzke bane, ale Mathias Zipser kreslí v mape revíru z roku 1747 dnešnú štôlňu Rozália pod menom Aignerova baňa (Aignerische bergwerk) ako červenú, teda prevádzkovanú už po zväčšení Horného Tajchu. Správca erárnych baní, teda oberštajger Aigner sa v dokumentoch spomína ešte v roku 1721.

V roku 1801 sa ťažba v štôlni – tentokrát už pod menom Rozália opäť oživila; spomína sa dobývanie medenej rudy. Ťažba netrvala zrejme dlho. Rovnako je baňa Rozália vyobrazená na mape revíru z roku 1838, a z tohto obdobia pochádza aj maľba sv. Rozálie pri štôlni, ktorej okolitý terén je prakticky identický s dnešnou Dolnou Rozália štôlňou. Neinformovaných bádateľov môže zmiasť štúdium máp z 19. storočia, preto že ďalšie tri štôlne Rozália sú vyznačené aj na Hodrušskej strane Tanádu, tie však nie sú na žile Rozália. Sú na iných žilách. Svätica bola v doline populárna ako banská svätica a patrónka ochrany proti epidémiám, preto jej meno dostávali aj iné štôlne.

Zanechaná baňa Rozália v odľahlom kúte Hodrušského Pekliska nedala spávať vtedy 30 ročnému učiteľovi na štiavnickom Piargu a externému študentovi Banskej Akadémie v Štiavnici Arpádovi Bergfestovi. Opisuje pred jej ústím značne starú veľkú haldu, ktorú už dnes nie je vidieť, preto že ju prekryli novšie návozy z časov neskorších prieskumov a ťažby. V roku 1913 skúšal Ing. Bergfest 10 metrovou drevenou tyčou - ožechom- preskúmať hĺbku kresanej úpadnice - hĺbenia v 60tich metroch od vchodu, ale dno nedosiahol. Opisuje tiež pekné kresanice (dnes za strojovňou 1. šachty) ktoré pribierky trhavinou o 30 rokov neskôr baníci pri rozširovaní slednej chodby zlikvidovali. Na opustenú štôlňu Rozália v Peklisku-Hőlle si Bergfest zakúpil od eráru banské práva -údel- a v predvečer prvej svetovej vojny v roku 1913 sa pustil do jej zmáhania.(2) V roku 1915 bol však Bergfest po absolvovaní Akadémie pridelený ako riaditeľ do baní v rumunskom Baia Sprie a obnova bane Rozália v Hodruši bola zastavená. Stihol však overiť 1. a 2. rudný stĺp vhodný na dobývanie Ing. Bergfest sa v roku 1920 vzdal ťažobného práva na Baňu Rozália v prospech mladej Československej republiky po svojom návrate (2). Zdalo sa, že to správne obdobie hladu po medi nastalo v rokoch druhej svetovej vojny, kedy boli rekonštrukčné plány Ing. Bergfesta opäť oživené, počas II. svetovej vojne dali štátne bane postaviť hornú a dolnú stanicu gravitačnej lanovky, ktorou chcel medenú rudu na lane dopravovať k šachte Zipser pod Dolným hodrušským jazerom, a cez šachtu ju plniť do banských vlakov na úrovni Hodrušskej dedičnej štôlne. Z hornej stanice lanovky je dnes po dvoch prestavbách chata hotelového rezortu Salamandra, dolná stanica nikdy nesprevádzkovanej lanovky stále stojí pri šachte Zipser pod Dolným Hodrušským tajchom pri ceste dodnes. Bola razená tiež Horná Rozália štôlňa. Plány rozvoja bane Rozália opäť prerušili vojnové udalosti, SNP, následne invázia Wehrmachtu na Slovensko, ale ešte pred plným prepuknutím vojny v roku 1939 bol prerazený vetrací a dopravný komín 1, medzi Hornou a dolnou Rozália štôlňou . Razenie oboch štôlní bolo prerušené v roku 1942. Treba však povedať, že Bergfestove tušenie bohatstva v zemi na žile Rozália bolo správne – koniec koncov v medzivojnovom období a až do 60tich rokov 20 storočia patril k popredným odborníkom v oblasti posudzovania potenciálu rudného baníctva. Prieskumné práce na Rozálke boli obnovené v roku 1947. V roku 1951 začali Rudné Bane štátny podnik z úrovne Dolnej štôlne Rozália raziť po žile 1. úklonnú šachtu z 0. na 8. obzor na úroveň Hodrušskej Dedičnej štôlne. Úroveň HDŠ šachta dosiahla v roku 1956 . Zároveň bola od svojho ústia až po Rozália baňu tiež prezmáhaním obnovená HDŠ ako dopravná štôlňa 8. hodrušského obzoru. Od roku 1958 do roku 1964 sa razila 2. úklonná šachta z 8. na 14. obzor na úroveň Voznickej Dedičnej štôlne. , ale zároveň sa rozbehla od roku 1950 aj ťažba polymetalickej rudy. Práve na Rozália bani a Rozália žile bol v 60tich rokoch nájdený a identifikovaný nový minerál Hodrušit. Dobývanie polymetalickej rudy pokračovala nepretržite od roku 1950 s väčšími/menšími úspechmi až do roku 1990, kedy bola ukončená pre vyčerpanosť Rozália žily nad 14. obzorom. (3).

O žile Hodrušskej Rozálke je však z výsledkov vrtného geologického prieskumu známe, že pokračuje do značnej hĺbky a obsah kovov v nej s hĺbkou dokonca rastie, preto bola od konca 70. do konca 80. rokov v blízkosti Rozália bane vyrazená štôlňa Autotunel a veľkopriemerová 580 m hlboká šachta Nová Rozália, ktorá však už nebola uvedená do ťažobnej prevádzky.

Spolu s novou šachtou Roveň a obnovenou Maximilián šachtou zostáva aj slepá Nová Rozália šachta ako rezerva prístupu k zásobám nerastných surovín pre nasledujúce generácie. Mimochodom vedeli ste, že úpravníci v Hodruši-Hámroch dokázali z polymetalickej rudy v 90tich rokoch 20 storočia robiť 3 druhy koncentrátov? Nikde inde okrem Hodruše sa z polymetalickej rudy nevyrábali koncentráty zinkové (sfalerit) olovené (galenit) a medeno železnaté (chalkopyrit) koncentráty na jednej úpravníckej technológii! Keď sa už zdalo, že s baníctvom polymetalov na Rozálke je amen, podarilo sa vrtným prieskumom pod vedením Ing. Svatozára Gavoru natrafiť na polymetalické zrudnenie Rozália Sever, ktorá v tejto časti bola považovaná za nebilančnú.

Toto zrudnenie sa predchádzajúcim stovkám generácii baníkov nepodarilo nájsť vzhľadom na to, že rudy boli ukryté vo veľkej hĺbke a boli v podstate prekryté jalovými horninami. Polymetaly s obsahmi drahých kovov na Severe boli intenzívne dobývané desať rokov a po poklese cien na prelome storočí sa zdalo, že aj táto epizóda skončí. Raketové vystrelenie cien vzácnych kovov s rozvojom dopytu po ňom v Indii a Číne, ktorý sa aj v súčasnosti nezmenšuje, dobývanie a prieskum v tejto oblasti opäť oživilo a intenzívne sa ťaží dodnes. Rozálka je poslednou činnou hlbinnou baňou ktorá získava aj drahé kovy nielen v bývalom Československu, ale aj v celej Strednej Európe.

Sv. Rozália ako jedna z pomocných patróniek baníctva v Hodruši -Hámroch sa osvedčila, nenadarmo má v Hodruši dodnes aj 200 rokov starú sochu a kostolný obraz. Keď raz zásoby drahých kovov pominú, ešte vždy bude možnosť vrátiť sa k overeným zásobám chalkopyritu s polymetalmi, preto že aj cena a dopyt po medi sa stále zvyšuje, a zásoby medenej rudy na Rozálke sú ešte stále impozantné. Meď bude potrebná aj v dobe elektricke. Základná otvárka ako najdrahšia časť investícii už je čiastočne pripravená. Ako vidno, kedysi najmä za kopcom zaznávaná baňa a žila Rozália ešte ani zďaleka nevydala všetky svoje poklady. Samozrejme domáca ťažba polymetalov s drahými kovmi vyvoláva aj veľa závisti a aktivity rôznych právnických osôb ktorí by chceli ťažbu takzvane "prevziať".

Možno ste si položili otázku ako to, že pred 400 rokmi sa na Žile Rozália ťažili aj drahé kovy a potom v 20. storočí po obnove ťažby nasledujúcich 40 rokov už nie? Kam teda vzácne kovy z polymetalickej žily "zmizli"? Riešenie "záhady" je jednoduché: vzácne kovy v Rozália žile vždy boli a ešte stále sú, aj budú. Sú schované v polymetalickej žilovine , a ich obsahy po celé 20 storočie v Rozálkovskej rude s obsahom Cu, Pb, Zn 2 - 7% sa stále pohybovali medzi 0,5 - 5 gramov Au na tonu, a 140 -240 gramov Ag na vyťaženú tonu. (3) Len sa o tom počas socializmu nehovorilo a nepísalo. Časť týchto vzácnych kovov skončila v koncentrátoch, ktoré sa spracúvali v Štiavnici a Krompachoch, časť zlata skončila na odkalisku pri Muráni a na spodných obzoroch Schopfer štôlne.

Každý deň baníci fárajúci na bani Rozália chodia po úvodných banských dielach, ktoré boli vyrazené pred 400 rokmi, - napríklad popri zmieňovanej úpadnici v 60tom metri. Rozália už o pár rokov oslávi 400 ročnicu prvej písomnej zmienky, dúfajme že v dobrej kondícii. Dnes sa k Rozálke hlási z baníckej verejnosti kdekto, preto že je to baňa schovaná celá v podzemí, priamo v 1. ochrannom pásme CHKO a dokonca hneď tesne vedľa turistického rušného strediska! Tak ako má baňa moderných časov byť. Nenápadná, ale činná. Zdar Boh! Karsten Ivan, Hodruša-Hámre Podklady a pramene: 1: Balás Pál: Posudok k žilám Ochsenkopf , Amália a Bakali, k starým štôlňam , zapísaný na Windšachte 17.7. 1846 , preklad A. Bergfest 8.3. 1915. archív autora 2. Arpád Bergfest: Hoduša III. Banky Zipser šachta, nevydaný spis 1954, od strany 21, archív autora 3. Rudolf Fajbík: Ťažba Cu rudy z Bane Rozália v rokoch 1951-1990 in Spravodaj Banského Výskumu Prievidza číslo 3-5/ 97 Vydal Bevex 1998

Strašnvo strašenya na Sytne

Strašnvo strašenya na Sytne

Bol som ešte začiatkom 80tich rokov len mladý adolescent, ale uši som mal vždy dobre vyčistené a mnoho vypočutého som si zapamätal Samozrejme ťažko mi je po toľkých rokoch preverovať čo z vypočutého je alebo nie je pravda. Po pravde už ani nie je veľmi u koho preverovať. Aktéri rozhovorov už poväčšine nežijú. Myslím však, že niektoré povedačky stojí za to zaznamenať na internet, ktorý môže čítať každý. Niekedy v roku 1982 alebo 1983 som si kdesi v Štiavnici pri pive vo Fajke v spoločnosti môjho obľúbeného profesora baníctva Ing. Palina Burdu vypočul, ako sa dospelí bavili o strašení. Jeden z príbehov bol o tom, ako boli strašení archeológovia pri výskume na sitne v 70tich rokoch. Prerozprávam ho teda tým, ktorých takéto veci nadprirodzené zaujímajú Robil sa vtedy v 70tich rokoch 20. storočia výskum v nižšej časti hradiska na Sitne severne od Sitbnianskeho hradu. Vedúceho tímu nebudem menovať, ale Dr. Labuda to nebol, preto že o vedúcom výskumu sa moje zdroje už vtedy vyjadrovali ako o nebohom a Dr. Labudla sa teší životu našťastie dodnes. Tím archeológov býval v stanovom tábore na vrcholovej plošine , preto že rozhľadňa bývala v letnej sezóne uzavretá, stará Sitnianska chata už nebola použiteľná a hrubá stavba novej sitnianskej chaty ešte bola maximálne ak v projektoch. Voda na Sitne nechýbala, chodilo sa po ňu do známej studničky kúsok pod prerazeným valom, Stravu v konzervách, zeleninu, ovocie, chleba a iné požívatiny si raz za týždeň dali vyviezť GAZikom po ceste od ilije a tak si na Sitne počas trvania výskumnej sezóny v lete varili a bývali svojpomocne. V niektorých tichých nociach sa ale na Sitne dialo niečo podivné. Nie každú noc, ale občas po polnoci bolo počuť dupot konských kopýt, cválanie, kovové štrnganie , vraj občas aj akási vrava, zvuky boja či výkriky. Archeológovia sú všade v absolútne drvivej väčšine vedeckí profesionáli, veriaci na dáta, popisy, vrstvy, uhlíky, datovanie, stav patiny, vzory na keramike a ostatné prísne odborné záležitosti. Nepravidelný polnočný ruch na Sitne archeológov napriek všetkej vede dosť vyrušoval. Darmo občas niekto zo stanu vyliezol a posvietil baterkou k domnelému zdroju hluku, nikto tam nikdy nikoho a nič neuvidel. Zvuky - ruchy sa však občas ozvali znovu.

Nepomáhalo ani celonočné udržiavanie ohňa, hoci nikto nikdy nič nevidel, zvuky cválajúcich skupín koní, cinkanie, cvendžanie a tlmené výkriky sa opakovali raz za čas. Aj archeológovia sú len ľudia a niektorí už po prebdených nočných stresoch prepadali trudnomyseľnosti a následkom vynútenej nespavosti Vedúci si preto odkiaľsi priniesol strelnú zbraň aj s nábojmi a sľubil, že mátohy bude plašiť. Tak sa údajne stalo, že keďže archeológom gazík na objednávku hore na Sitno priviezol aj iné nápoje než nealkoholické, vedúci pri strašidelných incidentoch pod vplyvom gajstu na vrchole Sitna sem tam vypálil do vzduchu a zareval do tmy (po latinsky aby mu bolo rozumieť v stredovekej univerzálnej reči európanov) : "Balašša vypadni!!!". Rekreanti pri PoČúvadle tak v 70tich rokoch v hlbokej noci počuli pár vzdialených dávok. Znalí miestni vysvetlili poplašeným rekreantom, že v noci sa na Sitno neoddá chodiť, preto že vedúci občas odplašuje Balaššu. Čo je na tom pravdy neviem, ale dospeláci o tom hovorili ako o faktoch a dobre sa na tom bavili. Údajne o tom strašení vedeli svoje aj chatári starej drevenej chaty, aj niektorí prívrženci spania v prírode.

Vy si môžete urobiť úsudok sami. Ja tvrdím, že na každom šprochu je pravdy trochu.

Banský hrad na Glanzenbergu?

 Tento príspevok bude dosť špekulatívny, bez pevných základov a opory v písomných podkladoch či výsledkoch archeologického výskumu. Prečo je to tak? Preto že ich nemáme v takom rozsahu ako by bolo potrebné a dobré. Keď nemáte prostriedky na to, aby ste deťom kúpili a platili živého poníka, musí zatiaľ stačiť deťom nákup stáda plastových koníkov a stajne v hračkárstve. 

Je mi jasné, že sa preto bude mnoho historikov zavzdušňovať ako čerpadlá v suchom roku, a niekoľko hysterikov bude po prečítaní jačať, ako keby som zasahoval do ich výsostných práv na jediné správne riešenia. Bude mi vyčítané, že to, čo som načrtol v nižšie uvedenom texte, nie je "živý poník" , len plastová náhrada! 

To je pravda. Na živého poníka nemáme prostriedky, ale nemá ich ani nikto z tých, čo na to budú poukazovať.   

.....................................................................................................................................................

V prvom rade musím skonštatovať že o starovekom či ranno stredovekom baníctve ako celku v Štiavnických vrchoch nevieme skoro nič, alebo zatiaľ len veľmi málo. Niečo vieme z analógii z iných revírov, niečo zo zachovaných dokumentov. 

Stále sú tu prítomné v literatúre faktu rôzne odvolávky na keltské korene baníctva v Štiavnických vrchoch, ale o tom zatiaľ nemáme žiadne konkrétne poznatky doložené nejakými dátami z výskumov. Zatiaľ sa našla len jedna keltská minca "s koníkom", ale aj tá sa bohužiaľ stratila a existuje len jej nákres z mestskej kroniky. Dr. Kolníková sa spektrálnymi analýzami strieborných keltských biatekov pokúsila nájsť indície, že mince razené v keltských mincovniach, ktoré sú dnes na území Slovenska, boli razené zo striebra miestnych ložísk. Zatiaľ sa to nepodarilo preukázať, pani doktorka zistila, že na základe prítomnosti antimónu je v nich striebro z ložísk v Západných Karpatoch. To je ale príliš široké územie, antimón je v rudách prítomný skoro v každom veľkom banskom revíri v Karpatoch. 

Aby bolo jasné, za seba si tiež myslím, že v priestore Štiavnických a možno aj Kremnických vrchov dolovali a spracovávali kovy už Kelti, a možno aj národy pred nimi. Celkom určite baníkovali a zhutňovali kovy aj v Slovenskom Rudohorí na Gemeri. V budúcnosti to, myslím, niekto určite dokáže. Spolu s odborníkmi som tiež amatérskeho názoru, že kelti spracúvali hutnícky v týchto horách najmä železo.  Nálezy starovekých bronzových sekeriek predkeltských kultúr sú zo Štiavnických vrchov známe len z Hodruše a po-Iplianskej časti Štiavnických vrchov     

Pokus o rekonštrukciu banského hradu Glanzenberg  z obrázkov uvedených v Zdrojoch.    

Použitie miestneho striebra v keltských minciach sa zatiaľ nepodarilo exaktne dokázať, preto že miestne rudy nemajú jasný znak pôvodu - nejaký stopový prvok či izotop, ktorý by jednoznačne určil odkiaľ striebro pochádza. Antimón nie je prvok, ktorý by určil, že striebro v minciach exaktne pochádza len zo Štiavnických vrchov,  a nie trebárs z okolia Rožňavy, alebo Smolníka 

Transylvánske ložiská zlata a striebra tento znak pôvodu v minciach majú. Je ním prítomnosť telúru. Na základe prítomnosti telúru v keltských minciach u nás nájdených, sa podarilo zatiaľ dokázať fakt, že v lokálnych keltských mincovniach na dnešnom južnom Slovensku boli pretavované a opätovne prerážané mince z kovov pochádzajúcich z územia dnešného Rumunska. To inak znamená, že tu fungoval a prekvital obchod (aj s kovmi) už pred tisícročiami. 

Hľadanie dôkazov z hlbšej minulosti Štiavnických vrchov sťažuje hlavne miestna zdieľaná krajina. 

Krajina je tu zdieľaná v tom zmysle, že si ju už niekoľko tisíc rokov odovzdávajú stovky generácii národov, každé etnikum pracuje, kope, jalovinou zahŕňa opustené bane, sídla, domy a krajinu mení a pretvára vo veľkom rozsahu. Tie zemné práce boli s postupom rokov čím ďalej, tým viacej intenzívne, a tak je dnes už po mohutných vlnách stredovekej a barokovo klasistickej ťažby veľký problém nájsť prastaré stavebné, technické a iné štruktúry. Preto že ak sa niečo také ešte stále zachovalo, tak je to dnes zahrabané hlboko, možno pod novšími stavbami, alebo poškodené, rozhádzané novšími banskými a kopáčskymi prácami. 

Písomnosti o baníctve v Štiavnických vrchoch sa vo väčšom počte datujú od polovice 15. storočia, až po tom, ako bola Štiavnica dvakrát za sebou zničená vypálením a zemetrasením. Či sa Mongolom ešte v roku 1241 - 42 podarilo Štiavnicu dobyť, to vlastne nie je jednoznačne jasné, považuje sa ale za fakt, že na ňu Mongoli určite zaútočili. Aj o tomto zatiaľ chýbajú exaktné dôkazy okrem niekoľkých lebiek mongoloidného habitusu vykopaných na Starom zámku, ale berie sa to ako fakt. Mongoli zaútočili vtedy na dvojmestie - opevnenie na Starom meste, a na pravdepodobne slabšie opevnenú časť mesta dole v údolí.

 Vtedajšia jadrová časť mesta v doline sa rozprestierala "len" od Glazenberg štôlne  po dnešné Radničné námestie. Priestor dnešného Trojičného námestia bolo v čase Mongolskej invázie  ešte povrchovou dobývkou Špitáler žily, žiadne námestie tam nebolo.   

Čo je zrejmé, je to, že obchod v krajine bežal v staroveku aj rannom stredoveku bez ohľadu na dočasné zničenia sídiel, ktoré sa z vypálení, zemetrasení, epidémii, rabovačiek vždy rýchlo pozviechali. Ak bol dostatok zaujímavého tovaru, obchod napomáhal rozvoju sídiel, preto že stavanie dedín, osád a miest zase spätne podporovalo obchod. 

Dobrí veľkoobchodníci mysleli vždy v širších súvislostiach, a snažili sa v oblastiach miest, kde tovar vznikal, stabilizovať miestne pomery, výrobu, a zabezpečiť dobré a bezpečné cesty k ľudským sídlam ako zdrojom tovarov s ktorými sa dalo obchodovať.   

Striebro a zlato , prípadne železo bol a je tovar, ako každý iný, a zásob zlata a striebra na ťažbu a  spracovanie v štiavnických vrchoch je, ako ukázali posledné desaťročia, ešte stále, aj po najmenej tisícročí ťažby, stále dosť.

V slovenských montánnych historických výskumoch sa posledné roky upíname najmä na kontakty s nemecky hovoriacimi krajinami v súvislosti s ťažbou medi a jej odstriebrovania pomocou prevažne poľského olova, a vyspelejšími stredovekými technologickými postupmi pri spracúvaní striebra a zlata . O obchode s kniežatstvami a mestskými republikami - dnešným Talianskom sa tiež rozpráva hlavne v súvislosti s výkupom medi z terajšej stredoslovenskej a východoslovenskej banskej oblasti Banskobystický okruh a Smolnícky okruh ložísk. 

Talianski obchodníci však určite od ranného stredoveku vedeli aj o produkcii striebra a zlata v Štiavnických vrchoch. Taliani ( presnejšie Benátčania)  ovládali v stredomorskej oblasti obchod s luxusným sklom, vzácnymi tkaninami a korením, ktoré nakupovali od arabských moreplavcov za striebro a zlato, možno aj jantár.

Historici uvádzajú, že z miestneho zlata sa v 13. storočí ešte mince v Uhorsku nerazili a aj väčšina striebra sa obchodovala vo forme zliatkov - hrivien, prípadne takzvaných sekancov - odsekov z hrivny na váhu, taký sekancový poklad striebra sa našiel napríklad pri Krupine. 

O obchodovaní so  striebrom vyťaženým v stredoslovenskej banskej oblasti v 13. storočí sa v písomnej forme u nás nezachovalo prakticky nič, hoci určite existovalo, preto že bane v Štiavnických vrchoch produkovali niekoľko stovák kilogramov striebra ročne, a nie všetko šlo v tej dobe obchodom cez kráľovské urbury.  Urbura -kráľova časť vyťaženého a vytaveného striebra- tvorila len niečo okolo 8- 10% z celkového objemu ťažby a tavenia rúd, zvyšok išiel cez ruky vlastníkov baní a hút, ktoré králi ešte dlhé storočia po 13. storočí nevlastnili.  

 Nejaké písomné stopy o obchode s Uhorským striebrom v Benátkach sa predsa len zachovali, nie u nás, ale v archívoch benátskych. 

Historik Martin Kvietok upozornil (viď dole časť Použitá literatúra) , že podľa benátskych archívov v roku 1222 -1223 ozbíjali trojicu benátskych kupcov putujúcich z Uhorska do Dalmácie  pravdepodobne niekde na dnešnom južnom Slovensku o náklad 200 kilogramov striebra, s ktorým sa kupci vracali do Benátok. 

Zaujímavé na prípade je hlavne to, že "lupičom" bol vojenský oddiel pod vedením mladšieho brata kráľa Ondreja II, čo vyvolalo priam medzinárodný škandál. Kráľ Ondrej II musel nepríjemnosť s významným obchodným partnerom Benátkami "žehliť" dohodou o päťročnom  znásobením daní pre uhorských kupcov obchodujúcich v Benátkach. To je údaj, ktorý nám hovorí, že uhorskí kupci v rokoch 1227 až 1232 len na daniach zaplatili Benátkam 100 tisíc benátskych grošov, čo bola ohromná suma peňazí - benátske groše (denáre) boli v tej dobe cennou a tvrdou menou. 

Malo by to zrejme tiež znamenať, že každým rokom prúdilo do Benátok z Uhorska aj pomerne veľa zlata a striebra z ročných ťažieb v Štiavnických vrchoch , v 13. storočí bolo v Štiavnici a okolí podľa Dr. Kvietka odlievané 500 - 700 kilogramov striebra ročne . 

To by znamenalo ťažby a tavenie tisíca až niekoľko tisíc ton bohatej rudy a pridávaných taviacich (stekuťujúcich a odželezňovacích) prísad ročne. Okrem iného to znamená, že uhliarstvo v okolí muselo byť tiež dobre zorganizované a schopné dodávať veľké objemy uhlia - niekoľko tisíc kubických metrov za rok. Muselo fungovať zásobovanie miest ťažby potravinovými surovinami, ktoré nebolo možné v okolí baní vo vrchoch dopestovať alebo dochovať. To všetko muselo byť na vtedajšie pomery dobre zorganizované a o organizáciu súhry chodu obchodu sa musel niekto starať, inak by produkcia drahých kovov rýchlo upadala. 

Vezmime do širšej úvahy len takú jednu "drobnosť" - soľ, ktorá je podľa povestí "nad zlato". Nikde v okolí Štiavnice nie je do okruhu 200 kilometrov žiadne soľné ložisko, najbližšie boli pri Krakove, niečo na Orave, niečo  pri Prešove, a potom v Rumunsku, prípadne pripadala do úvahy morská soľ od Dalmácie. Banícke mestečko alebo sústava baníckych osád s niekoľko tisíc obyvateľmi muselo spotrebúvať niekoľko ton soli ročne. Používala sa nie len pre ľudí a hospodárske zvieratá, ale vo veľkých množstvách sa míňala aj na oddeľovanie zlata od striebra takzvanou suchou (ohňovou) cestou. 

Niekto konkrétny alebo výbor konkrétnych ľudí musel zariadiť a kontrolovať, aby soľ do štiavnických vrchov vozili kupci pravidelne a vo veľkom. Neviditeľná ruka trhu nezariadi všetko, treba ju kontrolovať a riadiť konkrétnymi ľuďmi alebo spolkami, mazať peniazmi trecie plochy tam, kde to drhne., zariadiť aby kupecké vozy neboli prepadávané zbojníkmi v okolitých horách a kopu ďalších záležitostí. 

Odskočme si pre porovnanie k talianskemu - presnejšie k toskánskemu baníctvu v približne rovnakej dobe, ako sú nateraz predpokladané počiatky rozvinutejšieho baníctva na Slovensku, čiže zhruba k10. - 11. storočiu.    

Baníctvo v terajšom Taliansku u nás nie je veľmi známe, ale bolo podľa všetkého v rannom stredoveku na viacerých miestach veľmi slušne rozvinuté. V súčasnosti je v taliansku dobre rozvinutá aj montánna archeológia. Žiaľ, musím skonštatovať, že oveľa viacej, než sa v montánnej archeológii v rámci možností robí na Slovensku. Inak povedané, na Slovensku v montánnej archeológii významne pôsobil Dr. Labuda s kolektívom na štiavnickom Starom Meste, a v oblasti Španej Doliny urobila montánne archeovýskumy čiastkovo ešte aj Deutsche Bergbaumuseum Bochum. V podstate sa v montánnej archeológii urobilo viac prác "len" Dr. Labudom. 

 Inak ako montánnou archeológiou bohužiaľ novšie poznatky o hlbšej histórii baníctva, hutníctva na Slovensku posledných 30 rokov prakticky takmer nezískavame, preto že lokalít je veľa a banskú- historickú archeológiu treba robiť pomaličky a vytrvalo. Na to nemôže napriek kvantu vynaloženého úsilia stačiť len doktor Labuda a jeho kolektív. 

Časť talianskych montánnych archeológov sa sústredila poslednú desiatku rokov na výskum Toskánskeho rudohoria s jeho starými baňami. 

Doteraz vykopali trojicu banských hradov. 

Banský hrad San Silvestro, banský hrad Rocchette Pannoschiesci zovretý medzi trojicou obrovských banských prepadlín, a banský hrad Cugnano . Väčšina z týchto Toskánskych banských hradov sa rozvíjala od 9. do 13. storočia, dnes už ležia odľahlo v polodivočine, mimo hlavných trás po ktorých v Toskánsku prúdia turisti obdivujúci levanduľové polia a vinice s vinárskymi podnikmi. Tamojší montánni archeológovia vedia ešte najmenej o troch -štyroch ďalších banských hradoch v Toskánskom rudohorí, zatiaľ ale nie sú detailne preskúmané, ešte sa na nich len kope.   

Rekonštrukcia bývalej podoby banského hradu Rocchette Pannoschiesci uprostred rozsiahlych banských dobývok a prepadlín. Fotografia z článku Wild west in Tuscany viď "Zdroje" dole

  Tu nastáva čas zadefinovať, čo to banský hrad podľa talianskych montánnych archeológov  je. Talianski archeológovia banský hrad definujú ako opevnené sídlo so spracovateľskými prevádzkami na rudu do formy kovov priamo na samotnom ložisku, kde prebiehala ťažba, a v jeho bezprostrednej blízkosti. Niektoré z Toskánskych banských hradov boli krátkodobo vybavené priamo aj mincovňou, alebo sa kovy vo forme prútov vozili do iných miest kde sa zmincovali. Zakladali a prevádzkovali ich miestne toskánske kniežatá a biskupi, ktorí získavali striebro a zlato z ložísk ležiacich priamo pod hradmi . 

Banské hrady v Toskánsku boli opevnené kamennými hradbami, za ktorými boli schované huty, pekárne, hrnčiarske dielne, kováčne, obydlia ,kaplnka, cintorín, a v citadele na najvyššom mieste aj spravidla veža s obydlím vlastníka hradu a/alebo jeho správcu - šafára. 

Na jednom z  toskánskych banských hradov bola vykopaná aj kláštorná románska katedrála ktorá bola postavená rovno nad banskou ťažobnou štôlňou fungujúcou v dobe ťažby. Mnísi sa mohli pozerať z okien priamo na fárajúcich baníkov z okien kláštora. Miestni arcibiskupi a kniežatá priamo na banských hradoch činnosti pri ťažbe a spracovaní riadili a kontrolovali procesy prostredníctvom správcov, niekedy aj priamo pobytmi v citadelách banských hradov.   

Banský hrad Rocca San Silvestro (Skala sv.Silvestra). Huta na spracovanie rudy na striebro je v popredí pod vežou priamo opretá o hradbu. Fotografia z práce Strieborná horúčka a Toskánsky divoký západ viď Zdroje ...

Teraz sa dostávame k meritu tohto blogu. 

Ak existuje niečo podobné banským hradom z 10. až 13. storočia v Toskánskom Rudohorí aj u nás v Štiavnických vrchoch a na Slovensku všeobecne, tak by to bol banský mestský hrad Staré Mesto na vrchu Glanzenberg. 

Opevnené sídlo Glanzenberg spĺňa všetky kritériá, aké sú u Toskánskych banských hradov. 

Je len pár sto metrov od veľkej povrchovej dobývky na žile Špitáler, od starých baní v oblasti Mohr šachty je tiež len niekoľko stovák metrov. Celé Staré Mesto je obohnané kedysi hlbokou , niekedy dočasne asi aj "vodnou" priekopou a kamennou hradbou s baštami nad priekopou. Vodnou či skôr rozbahnenou priekopou bola  v skutočnosti len na jar a v jeseni po dažďoch a topení snehu, priekopa nemohla byť napájaná prívodom vody kvôli polohe na výšine, iba ak by mala vybudovaný nejaký zberný jarok a drevené "špunty". 

Za hradbami Starého Mesta na Glanzenbergu sú tiež ako v Toskánsku Dr. Labudom doložené hutnícke prevádzky, hoci zatiaľ len vo forme domu skúšača rúd, nie taviacej huty, a mnohé zatiaľ bližšie neurčené stavby. Glanzenberg má dokonca až dve citadely, pôvodne zrejme vybavené hradnými vežami , z čoho jedna - severná mala pod vežou citadely dokonca kaplnku, ktorú tiež vykopali tímy pod vedením Dr. Labudu. 

Jednoducho  Staré mesto pri Štiavnici vyzerá  a je umiestnené rovnako ako každý banský hrad Toskánskeho typu. Ešte pred 10. rokmi bolo  Staré Mesto schované pod lesným porastom podobne ako Zvolenský Pustý Hrad. Okrem meračských prác až výrub ukázal značný rozsah tohto hradného banského mesta pre laikov. 

U mnohých ľudí očarených terajšou Štiavnicou v doline by mohlo prevládať presvedčenie, že opevnené Staré mesto na Glanzenbergu bolo menej významnou časťou mesta., lebo je menšie. 

To je však omyl z neznalosti reálii. 

Stačí si porovnať pôdorysy terajšieho historického centra Štiavnice s pôdorysom Starého Mesta obohnaného priekopou, a budete možno oči otvárať. 

Priestorový pohľad na banský mestský hrad Staré Mesto na Glanzenbergu, súčasné historické centum mesta Štiavnica je v pozadí vľavo hore.

Hradby vymedzuje na Starom meste priestor dlhý 500 metrov a široký 50 - 100 metrov v pôdorysnom tvare "piškóty"  alebo "osmičky" 

Porovnajme si Staré Mesto s v rovnakej dobe vznikajúcou banskou osadou v údolí pod banským hradom, známejším ako dnešné historické jadro Banskej Štiavnice. 

Dĺžku Starého mesta možno odčítať vpravo hore z výrezu mapy freemap.sk s vrstvou lidarových máp

Od brány pri dnešnom Komorskom dvore - Kammerhofe po horný okraj dnešného Svätotrojičného námestia, kde stávala horná brána opevnenia jadra mesta, je dĺžka hlavnej osi historického stredovekého jadra mesta Štiavnica tiež len necelých 500 metrov. Najstaršie domy s gotickými základmi v historickom centre Štiavnice nie sú na dne doliny historického centra rozložené na väčšiu šírku, ako 100 - 150 metrov pozdĺž hlavnej osi historického centra Kammerhof - horný kraj Trojičného námestia. Výnimku z vyššie uvedeného tvoril len na návrší vysunutý niekdajší farský kostol, v 16. storočí prestavaný na pevnosť Starý zámok  a bočná ulica Hornej a Dolnej Resly s osídlením baníkov medzi baňami.

Rozlohou zaberalo teda terajšie mesto Štiavnica v stredoveku prakticky rovnakú plochu, ako koncom stredoveku zrejme opustené Staré Mesto na Glanzenbergu. Jediný rozdiel medzi Starým Mestom  a terajším historickým centrom mesta bol v rannom stredoveku v tom, že terajšie historické jadro ešte vtedy nebolo masívnejšie opevnené, a Glanzenberské staršie centrum už bolo obohnané hradbami  s baštami strieľňami, priekopou  a zrejme aj kolovou palisádovou hradbou. 

 Ak prichádzali  k dvojmestiu nejaké vojská, obyvatelia terajšieho mesta Štiavnica sa museli rýchlo pratať brániť do mestského banského hradu  na Glanzenbergu, lebo terajší Starý Zámok, Nový Zámok a ani ďalšia mestská pevnosť Kammerhof vlastne ešte neexistovali v tej podobe, ako ich poznáme dnes, a boli oveľa ľahšie napadnuteľné útočníkmi. Ako tak opevnený objekt dole v doline bol len Kammerhof, ostatné časti sa dali napádať z okolitých svahov.      

Výrez z mapy Google Earth, s červenou linkou vymedzujúcou okraje hradieb Starého mesta

Aký starý je banskomestský hrad Staré Mesto (Glanzenberg)  na Štiavnicou vlastne ešte stále nevieme, preto že je preskúmané ani nie z 10tich % svojej celkovej plochy. Ak existuje nejaká nádej na keltské nálezy v tejto baníckej zdieľanej krajine okrem tých čiste náhodných , tak to bude zrejme práve na Glanzenbergu. 

Dovolím si vyjadriť názor, že turistický potenciál banského hradu Staré Mesto nad centrom Štiavnice ešte nie je ani zďaleka správne posúdený a docenený. Keby bolo výšinné Staré mesto už riadne preskúmané a adaptované pre turistov so záujmom o históriu, mohli by ste sa prechádzať úzkymi uličkami medzi zbytkami múrov mesta, ktoré sa presťahovalo do údolia ešte v 15 - 17. storočí. Obávam sa, že ja sa toho nedožijem, lebo na to sú potrebné intenzívne práce stoviek archeológov po desiatky rokov. 

No a na záver dáme pár špekulatívnych otázok (nateraz bez odpovedí), po ktorých možno niektorým titulovaným historikom začne bobtnať centrálny nervový systém (hlavne pri zmienke o ............ )  : 

Nevieme celkom presne kto riadil a organizoval výstavbu a fungovanie Starého Mesta v dobe keď sa rozvíjalo a prekvitalo, až kým v podstate náhle nezaniklo. Pravdepodobne vlastníci baní, ale vlastníkom zeme bol kráľ (štát) ktorý delegoval kontrolné právomoci svojim šľachticom. Poznáme mená prvých richtárov Štiavnice, ale nevieme či sídlili na Starom Meste zovretom hradbami, alebo mali radnicu  stále tam kde je teraz - najmä ak to bol ešte v 13. 14. storočí v podstate okraj mesta.   

• Hypoteticky mohol nejaký vysokopostavený človek s otvorenou mysľou napríklad počas hypotetickej púte v 10 -12. storočí do Ríma navštíviť banské hrady v Toskánsku a preniesť ich hlavné zásady budovania a výhody ich prevádzky do Uhorska do Štiavnice
• Hradby a brána v najstaršom mestskom znaku v Rakúskouhorskej monarchii  - Štiavnickom mestskom erbe asi nie sú hradby dnešnej Štiavnice v údolí, veľmi pravdepodobne je to brána a hradby Starého Mesta (bránu zatiaľ podľa mojich informácii Dr. Labuda na Glanzenbergu nevykopal, hoci sú vyslovené predpoklady, kde brány mohli byť, nejakú bránu opevnenia mestský hrad asi musel mať. ) Nikto ale nevykopal žiadnu bránu z 12 či 13. storočia storočia ani dole v meste. Všetky doteraz známe brány terajšej Štiavnice sú zo 14. storočia, a mladšie. 
• Prítomnosť templárov na banských hradoch v talianskom Toskánskom rudohorí je exaktne dokázaná. Johaniti tam sídlili a starali sa o život duchovný aj vojenskú ochranu banských hradov. Pokiaľ niekto hľadá "templárov" v Štiavnických vrchoch, mal by hľadať možno na Starom Meste, ak niekedy boli "templári" na hrade Teplica, alebo na Žakýli, tak tam ich posádky dochádzali z banského hradu Glanzenberg, kde možno mohlo byť hlavné sídlo. Keď sa rytieri v službe na banskom hrade Skaly sv. Silvestra nudili, hrali okrem kociek hru dnes známu ako Halma  - archeológovia tam našli dve Halmové hracie polia vytesané do skál.
•  Zároveň ale za seba musím dodať, že ja veľmi na templárov na strednom Slovensku neverím. Zatiaľ pre prítomnosť templárov ani Johanitov v Štiavnici nemáme exaktné dôkazy, sú tu len rôzne romantické povedačky, ku ktorým som prišplechol svoju málo pravdepodobnú hypotézu. 
• Vedeli ste, že Staré mesto Glanzenberg má svojho "dvojníka" - zaniknuté hradné mestečko, dokonca rovnakého mena "Glanzenberg" vo Švajčiarsku pri mestečku Dietikon ? 
• Prisudzovanie vybudovania Štiavnického Starého mesta napríklad vlnám prisťahovalcov zo Saska či Harzu po Mongolskej invázii bude zrejme mylné, nazdávam sa, že Staré mesto už vtedy muselo stáť prakticky na dnešnom pôdoryse. 500 x 100/50 metrov. "Hostia" mesto mohli vylepšovať, zdokonaľovať , autormi jeho konceptu a stavby ale asi neboli. Privilégiá nemecky hovoriaci hostia dostávali hlavne po Mongolskej invázii z 13 storočia. Zároveň sa ale v literatúre hovorí, že Mongolská horda musela mesto dobýjať. To ale znamená že tam už zrejme stálo pred ich inváziou. 
•   Dr. Labuda vykopal črepy z dna banskej pingy priamo na Starom meste pochádzajúce z 13. storočia, tie sú zatiaľ najstaršou datovanou keramikou. Nateraz. Nikto ale nemôže vedieť, či tam neboli črepy zahodené sekundárne neskôr. 
• Treba si ale tiež uvedomiť, že v pôdoryse Starého mesta v Štiavnici nebolo doteraz prekopaných viac ako 10 - 15 % jeho plochy, hoci Dr. Labuda robil čo mohol a vedel s danými ľudskými a finančnými prostriedkami za celý svoj profesný život. Urobil toho usilovne veľmi veľa, ale Staré mesto odhalilo primálo zo svojich tajomstiev, ktoré možno ešte stále ukrýva, aj s priľahlými a vzdialenejšími povrchovými dobývkami na zlato, striebro a olovo.   

Teraz asi čakáte, že otázky nadhodené vyššie vyriešim nejakou univerzálnou všezahrňujúcou odpoveďou. 

Máte pravdu, tu je tá odpoveď:

A možno to všetko bolo celé nejako úplne inak! Možno naozaj Staré mesto začal stavať pastier Šebnic po tom ako neúspešne chytal ligotavú jaštericu.
           

 Karsten Ivan, Január 2021 

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Text a fotografie, pri ktorých nie je uvedený pôvod a popis sú autorskými dielami K.Ivana. Možno ich zdieľať pomocou linkov na webe a sociálnych sieťach, nemožno ich však kopírovať a následne vydávať za vlastné diela. Pokiaľ by niekto pociťoval potrebu využiť časti textu na webe alebo v tlačovej forme, môže tak učiniť len po písomnom požiadaní  a obdržaní autorovho súhlasu na  e-mailovej adrese hodrusaphotozavináčgmailbodkacom                     
 -------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Podklady a zdroje informácii, použité v článku: 

Mapové výrezy z aplikácii : freemap.sk, a Google Earth

Kto sa chce presne zorientovať v akom štádiu sú oficiálne poznatky montánnej archeologickej vedy o Starom meste na Glanzenbergu po desaťročiach výskumu , musí si zadovážiť knihu: 

Jozef Labuda: Glanzenberg v Banskej Štiavnici, archeologický výskum zaniknutej lokality, vydalo Slovenské Banské Múzeum  v roku 2016 , ISBN doplním neskôr 

https://kultura.pravda.sk/na-citanie/clanok/442559-jozef-labuda-v-stredoveku-bol-probir-dvojka-v-manazovani-banictva/

Zhrnutie poznatkov o Toskánskych banských hradoch https://www.penn.museum/documents/publications/expedition/PDFs/53-2/bianchi.pdf

https://sk.wikipedia.org/wiki/Mongolsk%C3%BD_vp%C3%A1d_do_Uhorska vpády Mongolov do Uhorska

Ďalšie články o banských hradoch v Toskánskom rudohorí  https://journals.openedition.org/archeosciences/2843#tocfrom1n1

 http://www.wwmm.org/storie/storia.asp?id_storia=243&pagina=1&project=0

 archeopark Rocca di SanSilvestro https://www.toskanaitalien.de/parco-di-san-silvestro-der-archaeologische-bergbaupark/

odkazy na templárske mesto Rocca di San Silvestro a ďalšie  https://www.angolohermes.com/luoghi/toscana/campiglia/rocca_s_silvestro.html

 http://www.apuano.com/relescursi/2007/miniere.htm

   Pokus o vizuálnu rekonštrukciu citadel Starého mesta pri Štiavnici http://www.experience.wz.sk/glanzenberg-1442-3D.html

Odkazy na články M. Kvietka o obchode s drahými kovmi Štiavnických vrchov a Uhorska v stredoveku https://historickarevue.sme.sk/c/22528979/strieborna-era-slovenskych-banskych-miest.html

https://www.academia.edu/37618025/%C5%A0TEF%C3%81NIK_Martin_Bansk%C3%A9_mest%C3%A1_na_Slovensku_do_roku_1500_Hospod%C3%A1rske_pomery_%C5%A5a%C5%BEba_a_svetov%C3%BD_obchod_s_drah%C3%BDmi_a_farebn%C3%BDmi_kovmi_na_sklonku_stredoveku_In_Majster_Pavol_z_Levo%C4%8De_Ruky_a_zlato_v_slu%C5%BEbe_ducha_Bratislava_SNM_Historick%C3%A9_m%C3%BAzeum_2017_s_9_25_ISBN_978_80_8060_425_8

Popis hradu a mestečka Glanzenberg v Švajčiarsku https://zhwelt.ch/de/glanzenberg-die-vergessene-stadt-an-der-limmat/894934

 https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/5/59/Dietikon_-_Glanzenberg_Burg_IMG_5923.JPG 

     

    

O kalpachoch

O kalpachoch 

Už sa mi opakovane stalo, že som z nejakým blogom prokrastinoval tak dlho, že o téme ktorú som si vybral, spracoval a pripravil napísal niekto iný a zverejnil to. 

Nie že by ma nepotešilo prečítať si o veciach, ktoré ma zaujímajú, od niekoho iného. 

Skôr je to o tom, že mám potom pocit, že som vynaložil kopu úsilia a počítačových dát na predmet blogu zbytočne, lebo s krížikom po funuse už svoju verziu publikovať nemôžem bez toho, aby ma niekto neobvinil z toho, že som opisoval, aj keď som tému spracoval samostatne. 

Je mi jasné, že vina je na mojej strane - prokrastinujem niekedy tak dlho, že aj prokrastináciu odkladám na neskôr. Podklady k tomuto blogu mám zhromaždené od roku 2014 , a tak už nastal najvyšší čas dorobiť ho do publikovanej podoby

V tomto blogu to bude o kalpachoch. 

V prostredí štiavnických vrchov sa občas dá započuť že: 

• dakto, napríklad Mundo, bov skalpachuvaný
• dakto, napríklad Dolo, mau pod kalpachom
• dakto, napríklad Lojzo dostau po kalpachu

Je mi jasné, že niekto, kto v tomto prostredí nežije dlhodobo, nezaujíma sa o miestne tradície, chodí sem len na chalupu, nemusí mať ani šajnu o čom sa v takom prípade hovorí. 

Slovné spojenia vyššie uvedené súvisia s kalpachom. 

Poďme teda rovno k veci - čo to ten kalpach je. 

Nie nejde o tradičný miestny názov obce Banský Studenec, to sú TIE Kolpache - skomolenina z nemeckého Kaltbach alebo Goldbach, teda Studený či Zlatý potok. 

Ak ste si slovko kalpach alebo kalpak vygúglili, pravdepodobne ste boli zvedení zo správnej cesty, lebo ako prvé vám slovenský google ukázal pravdepodobne toto:

 https://www.kvizy.eu/slovnik/slovo/kalpach , 

ale bohužiaľ vysvetlivka správna nie je. Kalpach neznamená násilie, ani bitku 

Kalpach sa v štiavnických vrchoch spája s inou tradíciou - je to tradičná pokrývka hlavy baníka používaná pri nosení baníckej uniformy, ale nie hocijakej uniformy - kalpachy sa nosia len k slávnostnej uhorskej a k nemeckej uniforme. Nasledujúci obrázok čitateľa domoce, lebo vidno, že zelené kalpachy sa nosili aj k čiernej a dokonca aj k modrej blúze. 

Kalpachy na hlavách banských úradníkov v slávnostných uniformách. Kalpachy sú tradične zelené, rôznych odtieňov. Výrez je z obrazu z fondov SBM B. Štiavnica

Kalpach je podľa anglickej verzie Wiki vysoký turecký klobúk - ak si na nej vygúglite formu "kalpak" 

To je už bližšie k nášmu baníckemu "kalpaku" či kalpachu. - ostatne slovo "klobúk" bude mať rovnaký etymologický základ v tureckom slovíčku kalpak  ostatne slovo "klobúk" a maďarské slovo "kalap" bude mať rovnaký etymologický základ v tureckom slovíčku kalpak. Je možné, že banícke kalpaky sa v časoch ešte pred protitureckými vojnami volali  nejako inak , preto že ich využívali baníci v stredoveku v celej blízkej európe

Môžeme sa zhodnúť v tom, že kalpach je u nás označenie tradičnej baníckej pracovnej pokrývky hlavy tvaru zrezaného kužeľa alebo valca - prakticky zhodného tvarom aj materiálom s marockým "fezom" či kozáckymi pokrývkami hláv. 

Napodiv, nosenie kalpakov v stredovekej baníckej praxi, ktorá pretrvala až do dneška vo forme tradície,  súvisí s čisto pracovnými stránkami baníckej roboty v podzemí. Má súvis s osvetľovaním v baniach, aj keď by sa táto súvislosť mohla zdať byť nepravdepodobnou. 

Nosenie pokrývok hlavy v baniach malo niekoľko dôvodov. Ochrana hlavy v stredovekých baniach nebola až taká dôležitá ako dnes: kresané banské diela boli a dodnes sú stabilné, málokedy z nich niečo vo forme kamienkov odpadáva, preto že pri ich razení sa nenarušoval horninový masív. Dobývky sa v stredoveku masívne vydrevovali a dobývanie sa tiež dialo pomocou kladív a želiezok, klinov a prípadne čakanov - nosákov, výsledkom dobývania boli malé kusy. Ochrana hlavy pred pádom hornín naberala na význame až od začiatku používania trhavín a strelivín v podzemí. 

V studených baniach s prievanom alebo kvapkajúcou vodou bolo ale potrebné prikrývať si ovlasenú časť hlavy pokrývkou kvôli znižovaniu tepelných strát tela. Cez hlavu totiž uniká až 10% telesného tepla. Na takéto účely však postačovala banícka kytľa s kapucňou - kutňa podobná mníšskemu stredovekému odevu. Banícka kutňa mávala kapucňu špicatú alebo okrúhlu.

Kalpak v podobe marockého fezu v bani by ste ako stredoveký baník potrebovali predovšetkým počas fárania v baniach. Najmä v tých častiach baní, kde ste museli stúpať alebo zostupovať po rebríkoch v dobývkach, komínoch alebo v lezných oddelenia šácht.

Ešte od čias antiky až do konca stredoveku sa totiž na svietenie v baniach používali črepové kahany z keramiky. Grécke a rímske lampy boli vyrábané z jemnej pálenej keramiky. Boli uzavretého typu, preto že palivo vo forme oleja bolo do nich možné nalievať. Z uzavretej antickej keramickej lampy sa olej nevylieval ani pri jej pohybe.

V prostredí barbarskej európy sú síce známe antické lampy, ktoré sa ku nám dovážali, ale bol to v podstate luxusný tovar - ak ste takú lampu chceli povedzme v dome používať, museli ste si k nej kúpiť aj amforu s palivom - prevažne olivovým olejom. 

V studenšej kontinentálnej Európe sa olivovníky okrem stredomorskej oblasti pestovať nedali, a domáce mastné palivá ako zvieracia masť sa v studených podmienkach baní používať v uzavretých lampách antickej proveniencie tiež nedali - masť bola dosť drahá, a v chlade tuhla. Ak bola nejaká masť k dispozícii, tak sa jedla, na svietenie však bola príliš drahá. 

Z praktických ekonomických dôvodov  sa preto od staroveku používali ako osvetľovacie prostriedky v baniach otvorené črepové kahany - palčiaky. Do palčiaku sa vkladalo tuhé palivo - zvierací loj, s kúskom knôtu z rozpletených starých konopných lán. Palčiak z obyčajnej miestnej hliny dokázal - na rozdiel od antickej lampy - vyrobiť každý miestny hrnčiar v obci, suroviny boli dostupné a lacné, v podstate sa v prípade nutnosti dali utľapkať aj v ruke a vypáliť starým spôsobom aj v obyčajnom otvorenom ohnisku - vypaľovacej jame. 

Súčasná replika kahana - palčiaka. Je trochu naddimenzovaná, reálne stredoveké palčiaky boli menšie

Banícky otvorený palčiak sa nosil v ruke , na palci, ktorý sa vopchal do jeho otvoru zhora - od toho má názov. Pri práci na čelbách si baníci v pravidelných odstupoch vysekávali v stenách zahĺbené výklenky na ich ukladanie, prípadne sa dali  palčiaky zvrchu nastoknúť na paličku či konár vhodného priemeru a tak oprieť o stenu banského diela či dobývky.

Ako som už napísal, problém s palčiakmi nastával pri fáraní po rebríkoch. Vtedy nebolo možné držať ho v ruke, preto že po mokrých šmykľavých rebríkoch ste sa potrebovali pridržiavať obomi rukami. V zuboch sa tiež palčiak držať nedal, podľa možnosti vám ale nesmel spadnúť, ani vám z neho nesmeli pri náklone vypadnúť kúsky paliva -loja, ktorý si baníci museli kupovať alebo ho dostávali prideľovaný od majiteľa bane.

Z týchto dôvodov bolo najjednoduchšie pri lezení po rebríkoch a fártach položiť si otvorený črepný palčiak na hlavu. Na to ste ale potrebovali pokrývku hlavy ako podložku s plochým vrcholom. Presne tomu vyhovovala pokrývka hlavy v tvare zrezaného kužeľa či krátkeho valca - kalpach (kalpak) Ak ste pracovali v stredovekej bani s viacerými rebríkmi, museli ste si do bane okrem baníckej kytle nosiť aj kalpach, alebo takú podložku pod palčiak ktorá sa vkladala do kutne viď nižšieuvedený obrázok . Kapucňa kutne však slabo chránila pred pádom kúskov horniny v šachte či komíne a tak kalpach prevzal na pár storočí aj úlohu, ktorú dnes plnia ochranné prilby.  

Predseda Banského bratstva v Hodruši pán Azor v klasickom valcovo-kónickom kalpachu . Foto Ester Plicková 1952

Kalpachy vyrábali špecializovaní remeselníci - valchári vyrábajúci plsť , a neskôr aj klobučníci  tvarovaním mokrej plsti  vyrobenej zo zvieracích chlpov na drevenej forme. Plsť sa vyrábala z ovčej vlny vo valchárskych výrobniach - bola nepomerne hrubšia a trvanlivejšia, než dnešná jemná králičia plsť používaná v súčasnosti na klobúky. 

Vyobrazenie baníkov s pracovnými aj slávnostnými kalpachmi. Baník vľavo má palčiak položený na kalpachu. Obrázok z publikácie o baníckych uniformách , ktorá vyšla v Čechách pred 20 rokmi

Keď v 16 - 17. storočí začali palčiaky nahrádzať kovové otvorené kahany vybavené závesným ramienkom prípadne s retiazkou a hákom, takže sa už dali vešať na odev a na steny banských diel, kalpachy v bani síce stratili svoje prvotné praktické využitie na nosenie kahana pri stúpaní po rebríkoch, ale po stovkách rokov ich nosenia v baniach sa kalpachy jednoducho stali zvykom , tradíciou a jedným zo znakov baníckeho stavu. Je to rovnaký princíp , podľa ktorého sa dnešní baníci nikdy nevzdali v tradíciách svojich v podstate pravekých, ale k dokonalosti dovedených nástrojov - kladivka a želiezka, alebo ošliadrov, aj keď sa po zadkoch ochránených kusom vyčinenej kože dole komínmi už storočia nešmýkajú.

Baník vyliezajúci z šachtice s kahanom palčiakom na hlave.  Výrez Annabergský banícky oltár, neskorý stredovek, 

Tradičné valcové alebo mierne kónické banícke kalpachy slávnostných uniforiem bývali väčšinou zelené - od svetlozelených až po tmavozelené odtiene. 

Aj kalpachy slávnostných uniforiem prešli svojim vývojom - zatiaľ čo tradičné plstené kalpachy z ovčej vlny v Hodruši nosili predstavení baníckeho bratstva Božieho tela v Hodruši ešte začiatkom 50tich rokov 20. storočia, začali ich v iných revíroch postupne nahrádzať lodičky - čo je krátka varianta kalpachu ušitá z príjemnejšieho materiálu - zamatu či saténu.

 Lodička je kalpachu tvarovo podobná, ale je skladnejšia , dá sa na rozdiel od klasického kalpachu vložiť do vrecka . Dôvod prechodu od nosenia kalpachov na rôzne vysoké lodičky na hlavách je teda zrejme rýdzo praktický . V podstate aj lodička nosená k dnes najrozšírenejším rakúskym banským uniformám (čiernym) je tiež v realite praxe modifikovaný niekdajší čierny plstený kalpach. 

Kalpachoidnú lodičku od pravého kalpachu rozoznáte ľahko: lodičky majú vpredu a vzadu rad gombičiek. 

Kalpach žiadne gombičky nemá, má len zlatou niťou vyšívaný banícky znak  alebo neskôr veľký mosadzný odznak s rovnakým motívom. 

Pokladám za chybu, že sa tejto súčiastke slávnostných baníckych uniforiem nevenuje náležitá pozornosť, a skutočné plstené kalpachy sa stávajú skutočnou raritou, pričom ich potichu vytláčajú najrôznejšie typy lodičiek. Dnes už zelené lodičky hrajú brutálnu presilovku aj pri nosení s uhorskou červeno bielou uniformou. 

 

K.Ivan, Hodruša-Hámre 2014 - 17. 1. 2021
 --------------------------------------------------------------------------------------------------------------------- 

   Text a fotografie, pri ktorých nie je uvedený pôvod a popis sú autorskými dielami K.Ivana. Možno ich zdieľať pomocou linkov na webe a sociálnych sieťach, nemožno ich však kopírovať a následne vydávať za vlastné diela. Pokiaľ by niekto pociťoval potrebu využiť časti textu alebo fotografie, môže tak učiniť len po písomnom požiadaní  a obdržaní autorovho súhlasu na  e-mailovej adrese hodrusaphotozavináčgmailbodkacom

...............................................................................................................................................................

    

Mýty a banícka realita: Šturc v Novej Bani Kőnigsbergu - ÚjBáni

 Pred viac ako piatimi rokmi som v rozsiahlejšom blogu o Kremnickom Šturci rozoberal možnosti ako a kedy mohla rozsiahla prepadlina vzniknúť. 

V texte som napísal , že Matej Bel v Notíciách - časti o Tekovskej župe opísal podobnú legendu o veľkom banskom zrútení ako pri Kremnickom šturci, tradovanú aj v kráľovskom banskom meste Kőnigsberg (Kráľovská hora alebo Kráľova baňa) , ktoré dnes voláme Nová Baňa 

https://karstenivan.blogspot.com/2015/08/k-teme-prepadliska-sturec-v-kremnici.html

V inom blogu s podobnou témou som rozobral tematiku nálezov obetí veľkých banských rútení a závalov v staroveku ,stredoveku a novoveku v mnohých banských revíroch tu: 

https://karstenivan.blogspot.com/2015/08/nalezy-obeti-banskych-nestasti-v.html

Výskyty masívnych banských závalov, kde v okamihu "spadne" celá sústava dobývok , niekedy aj s baníkmi, ktorí sú v nej na pracoviskách, sú teda realita. Našťastie realita pomerne zriedkavá. 

Je naozaj podivné, že k mnohým takýmto veľkolepým kolapsom, o ktorých sú aj písomné záznamy, došlo zhodou okolností počas veľkých cirkevných sviatkov, keď v zrútených baniach nebol prakticky nikto. Nečudujme sa teda stredovekým baníkom, že to načasovanie katastrofy bolo z ich strany pochopené ako božie znamenie ich ochrany pred katastrofami . 

V blogu o Kremnickom Šturci som tvrdil, že hoci Matej Bel opísal podobnú legendu, ako je tá o kremnickom Šturci, na Novej Bani žiadny veľký zával nie je známy. 

Tento názor vyplynul z mojej neznalosti detailov tamojších reálii. Novobanský rodák RNDr. Peter Pauditš ma ale pri príležitosti krstu novej knihy o šutroch v Hodruši v roku 2019 , keď slovo dalo slovo vo voľnej diskusii po oficialitách, upozornil na môj omyl, preto že v Novej Bani veľkú stredovekú banskú prepadlinu majú. 

Poloha a plocha šturcu v Novej Bani. Zaberá plochu 0,8 hektáru

Že majú v Kremnici a aj v Novej Bani prepadlinu rovnakého mena Šturc /Šturec to by až také čudné nebolo, to slovo v nemčine znamená "prepadlina, prepadnutie, Prepadlé" teda je to toponymum označujúce zrútenie podzemnej bane, alebo prípadne  aj skalné rútenia, rozsadliny. 

Ešte raz pohľad na polohu Novobanského Šturcu, tentokrát s vrstvou lidarového merania. Výrez z mapy freemap.sk

Podobná pri oboch Šturcoch je povesť o príčinách trestu - zničenia bane kvôli hriechu - tej Kremnickej aj tej Novobanskej. V prípade Kremnického šturca sa malo jednať o hriech neprerušenia dobývania počas jedného z najväčších kresťanských sviatkov, a v prípade údajného trestu Novobančanov sa jednalo o hriech podľahnutia nerestiam.

Niektoré materiály dostupne na internete pri vyjadrovaní sa o povesti o údajnej príčine vzniku Novobanského šturca tak trochu zahmlievajú, alebo sa vyjadrujú zaobalene, preto že sa malo jednať priamo o hrešenie majiteľov baní - mešťanov a ich rodín, a popis v povesti nie je príliš lichotivý .

Hádam teda kamarátov z Novej Bane príliš nenaštvem, ak zvolím priamočiarejšiu a  menej lichotivú verziu výkladu povesti  priamo od Mateja Bela z jeho Notícii - knihe o Tekove. Bel v skutočnosti mal súkromný dôvod byť na Novú Baňu namosúrený, preto že v spoločnom podniku s Izákom Potterom na stavbu a prevádzku ohňového čerpacieho stroja po jeho krachu v Novej Bani prišiel o značný obnos peňazí. Možno bol Bel v opise povesti tým pádom predpojatý voči mestu Nová Baňa ako takému.  

Treba ešte po pravde povedať že Bel prepadnutie bane priamo s miestnou prepadlinou zvanou Šturc v meste Nová Baňa nestotožňuje. Iná rozsiahla prepadlina naznačujúca zborenie veľkej dutiny v podzemí v okolí však nie je, a tak je vysoká pravdepodobnosť že priamy vsťah povesti s týmto útvarom tu je.  

Povesť o vzniku prepadliny Matej Bel v Notíciách o Tekovskej stolici po úvode o tom, že majitelia baní - mešťania Novej Bane nesmierne a rýchlo z ťažby kovov zbohatli , ďalej podáva takto - citujem (s rozčlenením textu na odstavce pre ľahšie čítanie) :

"Ako to už však obyčajne býva, že v časoch hojnosti vnútorné sily smrteľníkov ochabujú, práve to isté zlo zničilo aj prosperitu Novobančanov.

Aké zločiny im spôsobili skazu. Prerozprávam tu udalosť, ktorá je dodnes celkom rozšírená a obyvateľstvo o nej často hovorí. Títo naši dobrí urburári zhromaždili ohromný majetok z ťažby kovov, vzápätí zabudli sami na seba a hoci sa držali ďalej od svetskej slávy, predsa zakrátko skĺzli k takým pokleskom mravov a roztopaši , že by sa hodilo zarecitovať básnikov veršík:

Ťažia sa, dolujú podzemné bohatstvá, podnety hriechov.

Keď sa , pravda, v tejto zastrčenej a slepej doline nenašla žiadna lepšia príležitosť, ako zločinne prehýriť majetok, začali si čas spestrovať dennými a nočnými lumpačkami , tancovačkami a podobnými radovánkami. Povedal by si, že to boli nepretržité orgie, tak často sa tu konali tieto úplne zvrátené zábavy. Zločin neskôr narástol do takej miery, že čo sa v meste dialo bežne a verejne, iste by úplne stratilo príťažlivosť, keby sa rovnako neodohrávalo  - ach beda, aký zločin!- aj v najhlbších útrobách zeme. Preto, ako by nebolo dostatočným zločinom márniť Božie dobrodenie ťažkými previneniami pod holým nebom, vchádzajú do štôlní zlatých baní a odvádzajú ženy a iných každého veku i pohlavia do ich najzastrčenejších kútov.

V priestore ktorejsi bane bola obrovská dutina, ktorú dlhodobá práca robotníkov rozšírila do takej šírky, že bola celkom vhodná na to aby sa do nej zmestilo väčšie množstvo ľudí.

Keď sa tu títo podzemní zhýralci pričasto schádzali, aby slúžili Bakchovi a Venuši a oddávali sa všetkým možným rozkošiam, tá najzvrátenejšia zábava sa im stala zvykom, ktorý však neskôr spôsobil skazu celému mestu.

Keď sa totiž v deň určený pre zábavu tieto mestské splašky pohli zo svojich sídel, a stiekli do Plutovej jaskyne, hneď sa neviazane oddali orgiám a v žiadnej zo zvrhlostí nenachádzali ani miery, ani konca, veľká vyhĺbenina sa začala pomaly zosúvať.

Tvárou v tvár nebezpečenstvu správca štôlne zvolal, že komu je život milý, nech čo najskôr opustí horu a náhli sa von na povrch prv, než im zatarasí cestu zosúvajúca sa hlina a kamenie.

Na to ich upozornil v pravý čas a okamžite vyrazil von s nemnohými, ktorí ho nasledovali. Dav ktorý v opojení Bakchom i Venušou stratil súdnosť, ho len zasypal posmeškami a grimasami a odvetil: - A čo, keby sa aj nebo zrútilo? Vtedy však naozaj

Praskot  sa rozoznel v chodbách a jaskyne vydali rachot.

Celou horou otriasol praskot , odrazu sa zrútila na zvrhlú spoločnosť a zavalila všetkých do jedného. Údajne ich bolo viac než štyristo rôzneho veku i pohlavia. Hovorí sa, že cez štôlňu plnú trhlín, ktorá sa tiež sama zrútila, dlho spolu s vodou z bane vytekala aj krv zavalených spolu s rozkladajúcimi sa telesnými zvyškami.

Po tomto úplnom zničení hriešneho davu sa začali zo dňa na deň znižovať výnosy z ťažby. Hoci zdvojili počty pracovníkov a nešetrili na nákladoch, vôbec nič nedokázalo priniesť osoh ani zisky, ale neustále dochádzalo k stratám , preto že žily ako by celkom vymizli.

Toľko Belova interpretácia povesti. Story je veľmi podobná tej Kremnickej, len je tu viacej neresti, nie len chamtivosť, ale k tomu aj opilstvo a sexuálne orgie. Podobná je aj zmienka o dlho vytekajúcej vode sfarbenej krvou.

Treba povedať, že ďalší dosť podobný príbeh sa traduje ešte minimálne v jednej ďalšej starej banskej oblasti  v Telkibáni ("so zlatým gombíkom"), o ktorej ešte napíšem neskôr v inom blogu. Jednalo sa teda o povesť typicky stredovekú banícku, spojenú s náhlym závalom vydobytých priestorov ako trestom za hriechy a nenaslúchanie varovaniam.

Pozrime sa ešte na parametre Novobanského Šturcu.  Nie je taký veľký ako slávnejší Šturec pri Kremnici, ale inak je celkom impozantný , zachytený aj na väčšine banských máp z 18 a 19. storočia.

Autori  textov miestneho náučného chodníka po stopách Novobanského baníctva odhadujú, že prepadlina je v hornej časti široká 90 x 70 metrov, a hlboká okolo 20 metrov. Moderné presné lidarové mapovanie terénu ukázalo, že prepadlina je oválna, v súčasnom stave po najmenej 500 a viac rokoch od prepadu rozmeru 100 x 70 metrov a je hlboká 23 -24 metrov, ak hĺbku meriame od najvyššieho okraja prepadliny .  To že prepadlina Šturc v Novej Bani nevyzerá tak hrozivo ako iné  zachované stredoveké prepadliny, je spôsobené tým, že tento kráter je už sprírodnený, zasutený, zahlinený. Rastú v ňom stromy, kry, tráva, a na okraji krátera sú postavené domy. Je teda zamaskovaný a neudiera do oka. Z cesty na jeho hornom a spodnom okraji si ho ani nevšimnete, ak o ňom neviete. 

Pohľad do Novobanského Šturcu z jeho horného okraja. Fotografia z Google maps, aplikácia Streetview

Ak si však spočítame, koľko materiálu v svahu chýba, príjdeme k celkom impozantným číslam. Pre výpočet objemu zrezaného rotačného kužeľa chýbajúceho materiálu v svahu hory som počítal s priemerom podstavy rotačného kužeľa 80 metrov, s priemerom kruhu dna 30 metrov čo je nameraná hodnota, a výšku rotačného kužeľa (v skutočnosti hĺbku) som zredukoval na 10 metrov, preto že v skutočnosti sa nejedná o celý objem  telesa rotačného kužeľa.

Aj tak pri vyššie uvedených parametroch redukcie vychádza , že prepadom novobanského Šturca sa uvoľnilo do podzemia viac ako 60 000 kubíkov rastlej horniny, čo je prinajmenšom okolo 130 000 ton, ak rátame veľmi konzervatívny odhad že 1 meter kubický horniny váži 2 tony - v skutočnosti je to viac, ale pre výpočet to orientačne stačí. Keď si uvedomíme, že jeden plne naložený železničný vagón s korbou na sypký materiál odvezie 50 ton, tak je objem tamojšej prepadliny najmenej 2 600  železničných vagónov, alebo ak chcete 130 000 súčasných banských vozíkov s objemom korby 1 kubík. 

Či sa pod súčasnou prepadlinou naozaj mohol vyskytnúť prázdny  vyrúbaný priestor s veľmi plochým dnom - teda "sála" akú sprostredkovane popisuje Bel, to už je v rovine špekulácii. 

Novobanské žily sú podľa mojej obmedzenej vedomosti strmé až veľmi strmé - napríklad dobývka na ktorú vyúsťuje niekoľko stovák metrov od Šturca vzdialená štôlňa Tag (Denská) na žile Jakub je poriadne strmá - viac ako 45 stupňov.  Napriek tomu prakticky horizontálne uložené žily sa vyskytujú aj v ložiskách so strmými úklonmi žíl - ako sme sa presvedčili pri dobývaní časti žily Svätozár (Gavora)  v časti baníkmi nazývanej "Telocvičňa 1" a "Telocvičňa 2" v Hodruši v 90tich rokoch minulého storočia, aj na metasomatickom telese PIŽ na 8 obzore v 80tich rokoch 20. storočia. 

Ak by sa objem hornín z Novobanského Šturca mal zrútiť do nejakej vyrúbanej sály , musela by mať pri výške aspoň 5 metrov rozmery pôdorysu najmenej 120 x 120 metrov, ak pri tom ešte zanedbáme význam koeficientu nakyprenia horniny. 

Pri prepade nadložia takejto sály by mala v realite prepadlina úplne iný tvar - vyzerala by ako plytká široká misa rozmeru aspoň 200 x 200 metrov, ale hlboká by bola len pár metrov. 

Oveľa reálnejšie vysvetlenie skutočnosti závalu je také, že pri dobývaní bohatšej polostrmej žily boli ponechané nedostatočné ochranné piliere, a dobývka sa príliš priblížila k povrchu do navetralého alebo tektonicky narušeného materiálu. Do otvorenej dobývky sa potom zrútila časť nadložia, a materiál po zrútení padal do otvorenej dobývky ešte dlhé roky, kým vydobyté priestory úplne nezaplnil,  a steny Šturca sa postupne nestabilizovali do formy akú vidíme dnes. 

Keď uvádzame termín strmá žila alebo dobývka, máme na mysli niečo takéto. Vydobytá žila má úklon 45 stupňov. Foto z facebookového profilu Urban treasure

Moderné technológie radarového mapovania povrchu dnes umožňujú ľahko vyrobiť aj výškopisné rezy terénom. Tu je niekoľko profilov Novobanským šturcom - pozdĺžny, priečny, šikmý. 

Zobrazené profily - rezy Novobanským šturcom sú dlhé od 150 do 300 metrov

Dosť pravdepodobná je aj možnosť, že sa v otvorenej prepadline baníci ešte nejakú dobu povrchovo dobývali vhodné zrudnené kusy hornín, čím sa prispelo k rozšíreniu kráterovitej prepadliny Novobanského Šturca. 

 Nemožno celkom vylúčiť ani možnosť katastrofálneho závalu iniciovaného zemetrasením  ktoré sa na strednom Slovensku udialo v lete roku 1443 a silné zemetrasenia boli  v oblasti aj v rokoch nasledujúcich, čo som uviedol podrobnejšie v blogu o Kremnickom šturci. 

Pokiaľ sa týka počtu  možných obetí, povesti aj osvietenecké zápisy udalostí s racionálnym jadrom mávali sklon k brutálnemu preháňaniu počtov domnelých obetí závalov. Nie som podrobne zorientovaný v počtoch novobanských mešťanov, ale v každom storočí stredoveku ich aj s rodinami určite nepresahovali 100 duší. Povesť je jednoducho pritiahnutá za vlasy, ale to už tak býva. 

Nech už sa stalo ako sa stalo, veľká prepadlina banského pôvodu obkolesená uličkami  so spoločným menom "Vŕšky" tam stále je, a  ja obdivujem odvahu (alebo pevnosť viery) občanov Novej Bane, ktorí si po jej okrajoch postavili domy.

 Ja by som tam veru nestaval nič ťažšie , ako drevený altánok, preto že deje v podzemí sa v súčasnosti pozorovať nedajú. Podzemie Novej Bane tak môže ešte prekvapiť ako v pozitívnom zmysle slova, tak aj v negatívnom zmysle. 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Článok je s výnimkou citovaných častí uvedených kurzívou autorským dielom K.Ivana. 

Možno ho šíriť linkami v sociálnych sieťach, možno ho citovať s uvedením autora. Nie je dovolené odpisovať alebo kopírovať ho a vydávať následne za vlastné dielo. Na prípadné použitie úryvkov článku v tlači treba autora požiadať písomne alebo elektronicky o súhlasné stanovisko, ktoré v 99 prípadoch zo 100 dáva.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Použité pramene a podklady: 

mapové podklady sú výrezy z podkladov ZBGIS

mapy Google, aplikácia Streetview www.google.com

mapové výrezy zo stránky Freemap.sk            

  Matej Bel: Tekovská stolica. Čadca, Bratislava: Kysucké múzeum v Čadci, Ultra Print, 2019, 532 s. Text citovaný z publikácie je napísaný v blogu kurzívou. Citované časti sú  zo strany 253 a 255 (strany 252 a 254 sú latinsky písaný originál, nie sú citované) 

Ďalej sa oplatí prečítať nasledovné odkazy:

 http://www.stolne.novabana.sk/sk/

https://www.novabana.sk/files/filelist/253/nbdoku_2020_45971-1.pdf